C-209/22 Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rajonen săd Lukovit.

1. Článok 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní, ako aj článok 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

tieto smernice sa uplatňujú na situáciu, v ktorej osoba, vo vzťahu ku ktorej existujú informácie, že prechováva zakázané látky, je podrobená osobnej prehliadke a tieto látky sú jej zaistené. Skutočnosť, že vnútroštátne právo nepozná pojem „podozrivý“, a že uvedená osoba nebola úradne informovaná o tom, že by mala postavenie „obvinenej osoby“, nemá v tejto súvislosti žiadny význam.

2. Článok 8 ods. 2 smernice 2012/13 a článok 12 ods. 1 smernice 2013/48 v spojení s článkami 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej súd, ktorému je na základe uplatniteľného vnútroštátneho práva predložená žiadosť o následné schválenie osobnej prehliadky a po nej nasledujúceho zaistenia zakázaných látok, ktoré boli vykonané v štádiu prípravného konania v rámci trestného konania, nemá právomoc preskúmať, či boli pri tejto príležitosti dodržané práva podozrivej alebo obvinenej osoby, ktoré sú zaručené týmito smernicami, a to za predpokladu, že sa jednak táto osoba môže následne na súde, ktorý rozhoduje vo veci samej, domáhať konštatovania prípadného porušenia práv vyplývajúcich z uvedených smerníc, a jednak že je potom tento súd povinný vyvodiť dôsledky z takéhoto porušenia, predovšetkým pokiaľ ide o neprípustnosť alebo dôkaznú hodnotu dôkazov získaných za týchto podmienok.

3. Článok 3 smernice 2013/48

sa má vykladať v tom zmysle, že: