C-194/18 Jadran Dodič proti BANKA KOPER a ALTA INVEST.
Z odôvodnenia
Článok 1 ods. 1 smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov, sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že druhý podnik prevezme na základe zmluvy, ktorej uzavretie ukladá vnútroštátna právna úprava, finančné nástroje a iné aktíva klientov prvého podniku po tom, čo tento prvý podnik ukončí svoju činnosť, hoci klienti prvého podniku sa môžu sami rozhodnúť, že nezveria správu svojich obchodovateľných cenných papierov druhému podniku, môže predstavovať prevod podniku alebo časti podniku, ak sa preukáže existencia prevodu klientov, čo musí posúdiť vnútroštátny súd. V tomto rámci samotný počet prevedených klientov, i keď je vysoký, nie je rozhodujúci, pokiaľ ide o kvalifikáciu „prevodu“, a v zásade nemá vplyv ani na skutočnosť, že prvý podnik spolupracuje ako závislá spoločnosť pôsobiaca v oblasti sprostredkovania burzových obchodov s druhým podnikom.