C-193/19 A proti Migrationsverket.
Z odôvodnenia
1. Článok 25 ods. 1 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného 19. júna 1990 v Schengene (Luxembursko), ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 265/2010 z 25. marca 2010, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje vydanie, predĺženie alebo obnovenie povolenia na pobyt na účely zlúčenia rodiny, o ktoré požiadal z územia tohto členského štátu štátny príslušník tretej krajiny, na ktorého sa v Schengenskom informačnom systéme vzťahuje zápis na účely odopretia vstupu do schengenského priestoru a ktorého totožnosť nemohla byť preukázaná prostredníctvom platného cestovného dokladu, ak záujmy členského štátu, ktorý záznam vykonal a bol vopred konzultovaný, boli zohľadnené a ak sa povolenie na pobyt v zmysle tohto ustanovenia vydá, predĺži alebo obnoví len zo „závažných dôvodov“.
2. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), a najmä jeho článok 6 ods. 1 písm. a), sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa nachádza v takejto situácii.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies