C-192/08 TeliaSonera Finland Oyj.

1. Článku 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/19/ES zo 7. marca 2002 o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení („prístupová“ smernica) v spojení s odôvodneniami č. 5, 6, 8 a 19, ako aj s článkami 5 a 8 tejto smernice odporuje, ak vnútroštátny právny predpis, akým je zákon o komunikačnom trhu (Viestintämarkkinalaki) z , neobmedzuje možnosť uložiť povinnosť rokovať o prepojení sietí výlučne na operátorov verejných komunikačných sietí. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či vzhľadom na status a povahu operátorov, o ktorých ide vo veci samej, možno týchto operátorov považovať za operátorov verejných komunikačných sietí.

2. Národný regulačný orgán môže usúdiť, že bola porušená povinnosť rokovať o prepojení, ak podnik, ktorý nemá významný vplyv na trhu, ponúkne inému podniku prepojenie za podmienok, ktoré sú jednostranné a ktoré môžu zabrániť rozvoju konkurenčne orientovaného trhu na maloobchodnej úrovni, pretože uvedené podmienky znemožňujú zákazníkom druhého podniku využívať služby druhého podniku.

3. Národný regulačný orgán môže nariadiť podniku, ktorý nemá významný vplyv na trhu, ale ktorý kontroluje prístup ku koncovým používateľom, aby rokoval v dobrej viere s iným podnikom buď o prepojení dvoch dotknutých sietí, pokiaľ žiadateľ o takýto prístup musí byť považovaný za operátora verejných komunikačných sietí, alebo rokoval o interoperabilite služieb textových správ a služieb multimediálnych správ, pokiaľ tento žiadateľ nespĺňa požiadavky na toto označenie.