C-188/07 Commune de Mesquer proti Total France SA a Total International Ltd.

1. Látka, ako je látka, ktorej sa týka konanie vo veci samej, a to ťažký vykurovací olej predávaný ako palivo, nepredstavuje odpad v zmysle smernice Rady 75/442/EHS z 15. júla 1975 o odpadoch, zmenenej a doplnenej rozhodnutím Komisie 96/350/ES z 24. mája 1996, ak je využitý alebo predaný za hospodársky výhodných podmienok a ak môže byť skutočne používaný ako palivo bez potreby predchádzajúceho spracovania.

2. Ropné látky, ktoré unikli do mora v dôsledku stroskotania, zmiešané s vodou, ako aj s usadeninami a unášané pozdĺž pobrežia členského štátu, kde zostali vyplavené, predstavujú odpad v zmysle článku 1 písm. a) smernice 75/442, zmenenej a doplnenej rozhodnutím 96/350, ak nemôžu byť využité alebo predané bez predchádzajúceho spracovania.

3. Na účely uplatnenia článku 15 smernice 75/442, zmenenej a doplnenej rozhodnutím 96/350, na únik ropných látok do mora v dôsledku nehody, ktorý spôsobil znečistenie pobrežia členského štátu:

4. vnútroštátny súd môže považovať predajcu týchto ropných látok a nájomcu lode, ktorá ich dopravuje, za pôvodcov uvedeného odpadu v zmysle článku 1 písm. b) smernice 75/442, zmenenej a doplnenej rozhodnutím 96/350, a zároveň za „predchádzajúcich držiteľov“ na účely uplatnenia článku 15 druhej zarážky prvej časti tejto smernice, pokiaľ vzhľadom na údaje, ktoré má sám posúdiť, dôjde k záveru, že tento predajca a nájomca prispel k nebezpečenstvu vzniku znečistenia spôsobeného pri tomto stroskotaní, najmä ak opomenul prijať opatrenia, aby predišiel takejto udalosti, akými sú opatrenia týkajúce sa výberu lode,

5. ak sa ukáže, že náklady spojené so zneškodnením odpadu vzniknutého pri úniku ropných látok do mora v dôsledku nehody neznáša Medzinárodný fond na kompenzáciu škôd vzniknutých v dôsledku znečistenia ropnými látkami, alebo že nemôžu byť znášané z dôvodu prekročenia obmedzenia na odškodnenie stanoveného pre túto škodovú udalosť a že za uplatnenia stanovených obmedzení a/alebo výnimiek zo zodpovednosti vnútroštátne právo členského štátu vrátane vnútroštátneho práva, ktoré vyplýva z medzinárodných dohovorov, bráni tomu, aby tieto náklady znášal vlastník lode a/alebo jej nájomca, hoci by boli považovaní za „držiteľov“ v zmysle článku 1 písm. c) smernice 75/442, zmenenej a doplnenej rozhodnutím 96/350, takéto vnútroštátne právo bude musieť na zabezpečenie riadneho prebratia článku 15 tejto smernice umožniť, aby predmetné náklady znášal výrobca výrobku, z ktorého pochádza takto vzniknutý odpad. Podľa zásady, že náhradu škody hradí znečisťovateľ, však takýto výrobca môže byť povinný znášať tieto náklady iba vtedy, ak svojou činnosťou prispel k nebezpečenstvu vzniku znečistenia, ku ktorému došlo pri stroskotaní lode.