C-168/18 Pensions-Sicherungs-Verein VVaG proti Güntherovi Bauerovi.

1. Článok 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa sa má vykladať v tom zmysle, že je uplatniteľný na situáciu, v ktorej zamestnávateľ, ktorý zabezpečuje podnikové dôchodkové dávky prostredníctvom medzipodnikovej inštitúcie, nemôže z dôvodu svojej platobnej neschopnosti zaručiť vyrovnanie strát vyplývajúcich zo zníženia výšky uvedených dávok poskytovaných touto medzipodnikovou inštitúciou, ktoré schválil verejný orgán štátneho dozoru nad finančnými službami, ktorý vykonáva dozor nad uvedenou inštitúciou.

2. Článok 8 smernice 2008/94 sa má vykladať v tom zmysle, že zníženie výšky podnikových dôchodkových dávok vyplácaných bývalému zamestnancovi z dôvodu platobnej neschopnosti jeho bývalého zamestnávateľa sa považuje za zjavne neprimerané, aj keď dotknutá osoba dostáva aspoň polovicu sumy dávok vyplývajúcich z jej nadobudnutých práv, ak tento bývalý zamestnanec už žije alebo by musel žiť z dôvodu tohto zníženia pod hranicou rizika chudoby určenou pre dotknutý členský štát Eurostatom.

3. Článok 8 smernice 2008/94 upravujúci povinnosť minimálnej ochrany môže mať priamy účinok, takže sa ho možno dovolávať voči inštitúcii podľa súkromného práva, ktorá bola označená štátom ako inštitúcia pre poistenie proti platobnej neschopnosti zamestnávateľov v oblasti podnikového dôchodkového zabezpečenia, ak vzhľadom na úlohu, ktorou je táto inštitúcia poverená, a na podmienky, za ktorých ju vykonáva, možno túto inštitúciu považovať za porovnateľnú so štátom, pokiaľ sa úloha ručenia, ktorou je poverená, skutočne vzťahuje na druhy dávok v starobe, pre ktoré sa požaduje minimálna ochrana stanovená v článku 8.