C-147/22 Központi Nyomozó Főügyészség proti Terhelt5.

Zásadanebisinidemuvedená v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995, v spojení s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

za právoplatné rozhodnutie v zmysle týchto článkov sa má považovať rozhodnutie o oslobodení obvineného prijaté v prvom členskom štáte v nadväznosti na vyšetrovanie týkajúce sa najmä činov korupcie, ak je proti tomu istému obvinenému za tie isté činy vedené nové trestné stíhanie v druhom členskom štáte a ak:

– rozhodnutie o oslobodení bolo prijaté prokuratúrou bez uloženia trestu a bez zásahu súdu a vychádzalo zo zistenia, že neexistujú dôkazy spôsobilé preukázať, že obvinený skutočne spáchal trestný čin, ktorý sa mu vytýka,

– podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva má prokuratúra napriek konečnej povahe takéhoto rozhodnutia o oslobodení možnosť pokračovať v konaní za presne vymedzených podmienok, ako je objavenie sa nových skutočností alebo významných dôkazov, a pokiaľ v každom prípade trestný čin nie je premlčaný, a

– počas vyšetrovania prokuratúra prvého členského štátu zhromažďovala údaje bez toho, aby obvineného, ktorý je občanom iného členského štátu, vypočula, keďže vyšetrovací úkon, ktorý má povahu donucovacieho opatrenia a ktorého cieľom je zistiť miesto jeho pobytu, sa napokon ukázal ako neúspešný,

pričom platí, že skutočnosť, že prokuratúra prvého členského štátu nevypočula obvineného, môže prokuratúra druhého členského štátu zohľadniť ako jeden z prípadných ďalších relevantných prvkov poukazujúcich na neexistenciu dôkladného vyšetrovania v prvom členskom štáte, avšak za predpokladu, že sa preukáže, že za okolností prejednávanej veci prináležalo prokuratúre prvého členského štátu, aby vykonala vyšetrovací úkon na zabezpečenie účinného vypočutia uvedeného obvineného, ktorý zjavne mohol priniesť nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli do značnej miery spochybniť dôvodnosť rozhodnutia o oslobodení.