C-146/14 PPU Bašir Mohamed Ali Mahdi.

1. Článok 15 ods. 3 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, vykladaný so zreteľom na články 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že akékoľvek rozhodnutie prijaté príslušným orgánom ku koncu maximálneho obdobia prvotného zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré sa týka pokračovania tohto zaistenia, musí mať formu písomného aktu obsahujúceho skutkové a právne dôvody tohto rozhodnutia.

2. Článok 15 ods. 3 a 6 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie, ktoré musí vykonať súdny orgán, ktorému bola predložená žiadosť o predĺženie zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, musí tomuto orgánu umožniť z prípadu na prípad vecne rozhodnúť o predĺžení zaistenia dotknutého štátneho príslušníka, o možnosti nahradiť zaistenie miernejším donucovacím opatrením alebo o prepustení tohto štátneho príslušníka, pričom má uvedený orgán právomoc vychádzať tak zo skutočností a dôkazov uvedených správnym orgánom, ktorý mu žiadosť predložil, ako aj zo skutočností, dôkazov a pripomienok, ktoré sú mu prípadne predložené počas tohto konania.

3. Článok 15 ods. 1 a 6 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je úprava dotknutá vo veci samej, podľa ktorej môže byť prvotné šesťmesačné obdobie zaistenia predĺžené už z dôvodu, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nemá doklady totožnosti. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby v rámci rozhodnutia o predĺžení zaistenia dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny vykonal individuálne posúdenie skutkových okolností dotknutej veci s cieľom určiť, či naňho môže byť účinne uplatnené miernejšie donucovacie opatrenie alebo či existuje riziko jeho úteku.

4. Článok 15 ods. 6 písm. a) smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý za okolností, ako sú okolnosti dotknuté vo veci samej, nezískal doklad totožnosti, ktorý by umožnil jeho odsun z dotknutého členského štátu, môže byť považovaný za „nedostatočne spolupracujúceho“ v zmysle tohto ustanovenia iba vtedy, ak z preskúmania správania uvedeného štátneho príslušníka v priebehu obdobia zaistenia vyplýva, že nespolupracoval pri vykonaní odsunu a že je pravdepodobné, že tento odsun bude trvať z dôvodu tohto správania dlhšie, než sa očakávalo, čo musí overiť vnútroštátny súd.

5. Smernica 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát nemôže byť povinný udeliť samostatné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie poskytujúce právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nemá doklady totožnosti a nezískal takéto doklady od krajiny svojho pôvodu, po tom, ako ho vnútroštátny súd prepustil z dôvodu, že už neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun v zmysle článku 15 ods. 4 tejto smernice. Členský štát však v takom prípade musí vystaviť uvedenému štátnemu príslušníkovi písomné potvrdenie o jeho situácii.