C-144/20 AS „LatRailNet” a „Latvijas dzelzcelš” VAS proti Valsts dzelzcela administracija.

1. Článok 56 smernice Európskeho parlamentu a Rady z 21. novembra 2012, ktorou sa zriaďuje jednotný európsky železničný priestor, sa má vykladať v tom zmysle, že priznáva regulačnému orgánu právomoc prijať z vlastnej iniciatívy rozhodnutie, ktorým sa podniku vykonávajúcemu základné funkcie manažéra železničnej infraštruktúry, uvedené v článku 7 ods. 1 tejto smernice, uloží povinnosť zaviesť v systéme spoplatňovania infraštruktúry určité zmeny, aj keď nepredstavuje diskrimináciu žiadateľov.

2. Článok 56 smernice 2012/34 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienky, ktoré sa majú zaviesť do systému spoplatňovania, ktoré je regulačný orgán oprávnený uložiť podniku vykonávajúcemu základné funkcie manažéra železničnej infraštruktúry, musia byť odôvodnené porušením smernice 2012/34 a musia sa obmedzovať na nápravu situácií nesúladu a nemôžu zahŕňať posúdenia účelnosti týmto orgánom, ktoré zasahujú do rozhodovacieho priestoru tohto manažéra.

3. Článok 32 ods. 1 smernice 2012/34 sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje, a to aj pokiaľ ide o kritérium optimálnej konkurencieschopnosti segmentov železničného trhu, na segmenty železničného trhu bez hospodárskej súťaže, najmä ak sú využívané poskytovateľom služieb vo verejnom záujme, ktorému bolo na základe zmluvy o službách vo verejnom záujme priznané výlučné právo v zmysle článku 2 písm. f) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1370/2007 z 23. októbra 2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 a (EHS) č. 1107/70.