C-128/18 Dumitru-Tudor Dorobantu proti Generalstaatsanwaltschaft Hamburg.

1. Článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, v spojení s článkom 4 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že keď vykonávajúci súdny orgán má k dispozícii objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie potvrdzujúce existenciu systematických alebo všeobecných nedostatkov vo väzenských podmienkach v rámci väzenských zariadení členského štátu vydávajúceho zatykač, musí na účely posúdenia, či existujú závažné a preukázané dôvody pre domnienku, že po odovzdaní do tohto členského štátu vznikne osobe, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, skutočné riziko, že bude vystavená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle tohto článku 4, zohľadniť všetky relevantné materiálne aspekty väzenských podmienok v zariadení na výkon trestu, do ktorého má byť konkrétne umiestnená táto osoba, ako je osobný priestor, ktorý má väzeň k dispozícii v cele tohto zariadenia, hygienické podmienky, ako aj rozsah slobody pohybu väzňa v rámci uvedeného zariadenia. Toto posúdenie nie je obmedzené na preskúmanie zjavných nedostatkov. Na účely takéhoto posúdenia si musí vykonávajúci súdny orgán vyžiadať od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač informácie, ktoré považuje za potrebné, a v zásade sa musí spoľahnúť na ubezpečenia poskytnuté súdnym orgánom vydávajúcim zatykač, ak neexistujú presné informácie umožňujúce domnievať sa, že väzenské podmienky sú v rozpore s článkom 4 Charty základných práv.

2. Pokiaľ ide konkrétne o osobný priestor, ktorý má k dispozícii väzeň, vykonávajúci súdny orgán musí, keďže v súčasnosti neexistujú v tejto súvislosti minimálne normy v práve Únie, zohľadniť minimálne požiadavky vyplývajúce z článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, tak ako ho vyložil Európsky súd pre ľudské práva. Hoci pri výpočte tohto disponibilného priestoru nesmie byť zohľadnený priestor, ktorý zaberajú hygienické zariadenia, tento výpočet má zahŕňať priestor, ktorý zaberá nábytok. Väzneným osobám však musí byť zachovaná možnosť bežného pohybu v cele.

3. Vykonávajúci súdny orgán nemôže vylúčiť existenciu skutočného rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania len preto, že dotknutá osoba má v členskom štáte vydávajúcom zatykač k dispozícii opravný prostriedok umožňujúci jej napadnúť svoje väzenské podmienky, alebo preto, že v tomto členskom štáte existujú legislatívne alebo štrukturálne opatrenia určené na posilnenie kontroly väzenských podmienok.

4. Konštatovanie, vykonávajúcim súdnym orgánom, existencie závažných a preukázaných dôvodov pre domnienku, že existuje skutočné riziko, že po odovzdaní do členského štátu vydávajúceho zatykač dotknutá osoba bude vystavená takému zaobchádzaniu z dôvodu väzenských podmienok prevažujúcich v zariadení na výkon trestu, do ktorého má konkrétne byť umiestnená, nemožno vyvážiť na účely rozhodnutia o takomto odovzdaní úvahami týkajúcimi sa funkčnosti súdnej spolupráce v trestnoprávnej oblasti, ako aj zásad vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania.