C-127/11 Aldegonda van den Booren proti Rijksdienst voor Pensioenen.
Z odôvodnenia
1. Článok 46a nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, zmeneným a doplneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1386/2001 z 5. júna 2001, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni uplatneniu právnej úpravy členského štátu obsahujúcej ustanovenie, podľa ktorého sa pozostalostný dôchodok poberaný v tomto členskom štáte zníži v dôsledku zvýšenia starobného dôchodku poberaného na základe právnych predpisov iného členského štátu, pokiaľ sú splnené predovšetkým podmienky uvedené v odseku 3 písm. d) tohto článku 46a.
2. Článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni ani uplatneniu takejto vnútroštátnej právnej úpravy, pokiaľ táto úprava v prípade dotknutej osoby nevedie k nevýhodnejšej situácii v porovnaní so situáciou, v ktorej sa nachádza osoba, ktorej situácia nevykazuje žiadny cezhraničný prvok, a v prípade, že by sa zistila existencia takejto nevýhody, že je táto právna úprava odôvodnená objektívnymi dôvodmi, ako aj primeraná vzhľadom na legitímny cieľ sledovaný vnútroštátnym právom, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies