C-125/22 X a i. v. Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid.

1. Článok 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že:

príslušný vnútroštátny orgán musí na účely určenia, či môže byť žiadateľ o medzinárodnú ochranu oprávnený na doplnkovú ochranu, skúmať všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa tak individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, ako aj všeobecnej situácie v krajine pôvodu, a to predtým, ako zistí typ vážneho bezprávia, ktoré tieto skutočnosti prípadne umožňujú zdôvodniť.

2. Článok 15 písm. c) smernice 2011/95

sa má vykladať v tom zmysle, že:

na účely posúdenia existencie reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v tomto ustanovení, musí mať príslušný vnútroštátny orgán možnosť zohľadniť iné skutočnosti týkajúce sa individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, než je samotná okolnosť, že pochádza z oblasti danej krajiny, kde dochádza k „najextrémnejším prípadom všeobecného násilia“ v zmysle rozsudku ESĽP zo 17. júla 2008, NA. v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2008:0717JUD002590407, § 115).

3. Článok 15 písm. b) smernice 2011/95

sa má vykladať v tom zmysle, že:

intenzita všeobecného násilia panujúceho v krajine pôvodu žiadateľa nemôže oslabiť požiadavku individualizácie vážneho bezprávia definovaného v tomto ustanovení.