C-125/14 Iron & Smith kft proti Unilever NV.

1. Článok 4 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa preukáže dobré meno skoršej ochrannej známky Spoločenstva na podstatnej časti územia Európskej únie, ktorá môže prípadne zodpovedať územiu jediného členského štátu, ktorý nemusí byť nevyhnutne členským štátom podania prihlášky neskoršej národnej ochrannej známky, je potrebné sa domnievať, že táto ochranná známka má v Európskej únii dobré meno. Kritériá vyplývajúce z judikatúry týkajúcej sa riadneho používania ochrannej známky Spoločenstva nie sú samy osebe relevantné na preukázanie existencie „dobrého mena“ v zmysle článku 4 ods. 3 tejto smernice.

2. Ak skoršia ochranná známka Spoločenstva už má na podstatnej časti územia Európskej únie dobré meno, ale nie u príslušnej skupiny verejnosti členského štátu, v ktorom bola podaná prihláška neskoršej národnej ochrannej známky, ktorá bola dotknutá námietkou, majiteľ ochrannej známky Spoločenstva môže požívať ochranu podľa článku 4 ods. 3 smernice 2008/95, ak sa ukáže, že časť uvedenej verejnosti, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná, pozná túto ochrannú známku, pričom ju dáva do súvislosti s neskoršou národnou ochrannou známkou, a že vzhľadom na všetky rozhodujúce okolnosti prejednávanej veci existuje buď skutočný a bezprostredný zásah do ochrannej známky Spoločenstva v zmysle tohto ustanovenia, alebo aspoň vážne riziko, že by k takému zásahu mohlo v budúcnosti dôjsť.