C-124/20 Bank Melli Iran proti Telekom Deutschland GmbH.

1. Článok 5 prvý odsek nariadenia Rady (ES) č. 2271/96 z 22. novembra 1996 o ochrane pred účinkami uplatňovania právnych predpisov prijatých treťou krajinou mimo jej územia a pred účinkami opatrení na nich založených alebo z nich vyplývajúcich, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 37/2014 z 15. januára 2014, ako aj delegovaným nariadením Komisie (EÚ) 2018/1100 zo 6. júna 2018, ktorým sa mení príloha k nariadeniu č. 2271/96, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni osobám uvedeným v článku 11 nariadenia č. 2271/96, v znení zmien, vyhovieť požiadavkám alebo zákazom stanoveným v zákonoch uvedených v prílohe tohto nariadenia, a to aj vtedy, ak správne alebo súdne orgány tretích krajín, v ktorých boli tieto zákony prijaté, nevydali pokyn, ktorého cieľom by bolo zabezpečiť dodržiavanie uvedených zákonov.

2. Článok 5 prvý odsek nariadenia č. 2271/96, zmeneného nariadením č. 37/2014, ako aj delegovaným nariadením 2018/1100 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby osoba uvedená v článku 11 tohto nariadenia, v znení zmien, ktorá nemá oprávnenie v zmysle článku 5 druhého odseku uvedeného nariadenia, v znení zmien, mohla vypovedať zmluvy uzavreté s osobou uvedenou v „zozname osobitne určených štátnych príslušníkov a blokovaných osôb“ (Specially Designated Nationals and Blocked Persons List) bez toho, aby priložila k takémuto vypovedaniu svoje odôvodnenie. V rámci občianskoprávneho konania týkajúceho sa údajného porušenia zákazu stanoveného v článku 5 prvom odseku nariadenia č. 2271/96, v znení zmien, sa podľa tohto článku 5 prvého odseku však vyžaduje, ak všetky dôkazy, ktoré má vnútroštátny súd k dispozícii, na prvý pohľad naznačujú, že osoba uvedená v článku 11 tohto nariadenia, v znení zmien, vyhovela zákonom uvedeným v prílohe uvedeného nariadenia bez toho, aby mala v tejto súvislosti oprávnenie, aby práve tejto osobe prináležalo z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že cieľom jej konania nebolo vyhovieť uvedeným zákonom.

3. Nariadenie č. 2271/96, zmenené nariadením č. 37/2014, ako aj delegovaným nariadením 2018/1100, najmä jeho články 5 a 9 chápané v spojení s článkom 16 a článkom 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa vypovedanie zmlúv –, ktoré vypovedala osoba uvedená v článku 11 tohto nariadenia, v znení zmien, aby vyhovela požiadavkám alebo zákazom založeným na zákonoch uvedených v prílohe daného nariadenia, v znení zmien, hoci nemala oprávnenie v zmysle článku 5 druhého odseku daného nariadenia, v znení zmien, – bolo zrušené, pokiaľ toto zrušenie nebude mať neprimerané účinky pre túto osobu s ohľadom na ciele nariadenia č. 2271/96, v znení zmien, ktoré spočívajú v ochrane zavedeného právneho poriadku, ako aj záujmov Európskej únie vo všeobecnosti. V rámci tohto preskúmania proporcionality sa musí nájsť rovnováha medzi jednak sledovaním týchto cieľov, ktorému zodpovedá zrušenie vypovedania zmlúv, keďže týmto vypovedaním došlo k porušeniu zákazu stanovenému v článku 5 prvom odseku tohto nariadenia, v znení zmien, a jednak pravdepodobnosťou, že dotknutá osoba bude vystavená hospodárskym stratám, ako aj ich rozsahu, a to v prípade, ak táto osoba nemôže skončiť svoje obchodné vzťahy s osobou uvedenou v zozname osôb, na ktoré sa vzťahujú príslušné sekundárne sankcie vyplývajúce zo zákonov uvedených v prílohe daného nariadenia, v znení zmien.