C-12/08 Mono Car Styling SA, v likvidácii proti Dervis Odemis a i.

1. Článok 6 smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania v spojení s článkom 2 tejto smernice treba vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej úprave, ktorá zakotvuje postupy umožňujúce zástupcom zamestnancov, ako aj každému zamestnancovi individuálne, dohliadať na dodržiavanie povinností stanovených touto smernicou, ale ktorá individuálne právo zamestnancov konať obmedzuje, pokiaľ ide o výhrady, ktoré možno uplatniť, a ktorá toto právo podmieňuje požiadavkou, že zástupcovia zamestnancov predtým oznámili zamestnávateľovi námietky, ako aj požiadavkou, že dotknutý zamestnanec predtým informoval zamestnávateľa, že spochybňuje dodržanie postupu informovania a prerokovania.

2. Skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava zakotvujúca postupy, ktoré umožňujú zástupcom zamestnancov dohliadať na to, či zamestnávateľ dodržiava všetky povinnosti informovania a prerokovania stanovené v smernici 98/59, obmedzuje individuálne právo zamestnancov, ktoré okrem iného priznáva každému zamestnancovi dotknutému hromadným prepúšťaním, limitmi a podmienkami, nie je v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany.

3. Článok 2 smernice 98/59/ES je potrebné vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje povinnosti zamestnávateľa, ktorý mieni pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu, v porovnaní s povinnosťami stanovenými v uvedenom článku 2. Podľa zásady konformného výkladu musí vnútroštátny súd pri uplatňovaní vnútroštátneho práva zohľadniť vnútroštátne právo ako celok a v najvyššej možnej miere ho vykladať v zmysle znenia a účelu smernice 98/59, aby dospel k záveru, ktorý je v súlade s cieľom sledovaným smernicou. Preto musí v rámci svojich právomocí zaistiť, aby povinnosti uložené takémuto zamestnávateľovi neboli obmedzené v porovnaní s povinnosťami stanovenými v článku 2 uvedenej smernice.