1. Veci C-115/16, C-118/16, C-119/16 a C-299/16 sa na účely rozsudku spájajú.
2. Článok 1 ods. 1 smernice Rady 2003/49/ES z 3. júna 2003 o spoločnom systéme zdaňovania uplatňovanom na výplaty úrokov a licenčných poplatkov medzi združenými spoločnosťami rôznych členských štátov v spojení s článkom 1 ods. 4 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že oslobodenie výplaty úrokov od akéhokoľvek zdanenia, ktoré stanovuje, je vyhradené len vlastníkom požitkov v podobe týchto úrokov, teda subjektom, ktoré majú skutočný prospech z týchto úrokov z hospodárskeho hľadiska, a teda môžu slobodne rozhodovať o ich využití.
3. Všeobecná zásada práva Únie, podľa ktorej sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie, sa má vykladať v tom zmysle, že oslobodenie výplaty úrokov od akéhokoľvek zdanenia, ktoré je stanovené v článku 1 ods. 1 smernice 2003/49, musia v prípade podvodného alebo zneužívajúceho konania vnútroštátne orgány a súdy daňovníkovi odmietnuť, a to aj v prípade, že neexistujú ustanovenia vnútroštátneho práva alebo dojednané ustanovenia upravujúce takéto odmietnutie.
4. Dôkaz zneužívajúceho konania si vyžaduje jednak súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie cieľ tejto právnej úpravy nebol dosiahnutý, a jednak subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie. Prítomnosť niekoľkých indícií môže svedčiť o existencii zneužitia práva, pokiaľ sú tieto indície objektívne a zhodujúce sa. Takéto indície môže predstavovať najmä existencia účelových spoločností, ktoré nemajú hospodárske opodstatnenie, ako aj čisto formálny charakter štruktúry skupiny spoločností, finančného mechanizmu a pôžičiek. Okolnosť, že členský štát, z ktorého pochádzajú úroky, uzatvoril dohovor s tretím štátom, v ktorom je rezidentom spoločnosť, ktorá je vlastníkom požitkov v podobe týchto úrokov, nemá vplyv na prípadné konštatovanie zneužitia práva.
5. Na účely odmietnutia priznať spoločnosti postavenie vlastníka požitkov v podobe úrokov alebo preukázania existencie zneužitia práva nie je vnútroštátny orgán povinný identifikovať subjekt alebo subjekty, ktoré považuje za vlastníkov požitkov v podobe týchto úrokov.
6. Článok 3 písm. a) smernice 2003/49 sa má vykladať v tom zmysle, že société en commandite par actions (komanditná akciová spoločnosť, SCA) uznanú za société d’investissement en capital a risque (spoločnosť investujúca do rizikového kapitálu, SICAR) podľa luxemburského práva nemožno kvalifikovať ako spoločnosť niektorého členského štátu v zmysle uvedenej smernice, na ktorú sa môže vzťahovať oslobodenie stanovené v článku 1 ods. 1 tejto smernice, ak sú úroky prijaté uvedenou spoločnosťou SICAR v takej situácii, o akú ide vo veci samej, oslobodené od dane z príjmov právnických osôb v Luxembursku, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
7. V situácii, keď sa režim oslobodenia od zrážkovej dane z úrokov, stanovený smernicou 2003/49, ktoré vypláca spoločnosť rezident členského štátu v prospech spoločnosti rezidenta iného členského štátu, neuplatňuje z dôvodu konštatovania existencie podvodu alebo zneužitia v zmysle článku 5 tejto smernice, nemožno sa dovolávať uplatňovania slobôd zakotvených v Zmluve o FEÚ s cieľom spochybniť právnu úpravu prvého členského štátu týkajúcu sa zdanenia týchto úrokov.
8. Nad rámec takej situácie sa má článok 63 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že:
9. v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej spoločnosť rezident, ktorá vypláca úroky spoločnosti nerezidentovi, je povinná vykonať zrážku dane z týchto úrokov, zatiaľ čo takáto povinnosť nezaťažuje túto spoločnosť rezidenta, keď spoločnosť, ktorá prijíma úroky, je aj spoločnosťou rezidentom, ale bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje takúto zrážkovú daň v prípade výplaty úrokov zo strany spoločnosti rezidenta v prospech spoločnosti nerezidenta, zatiaľ čo na spoločnosť rezidenta, ktorá prijíma úroky od inej spoločnosti rezidenta, sa nevzťahuje povinnosť zaplatiť preddavok na daň z príjmov právnických osôb počas prvých dvoch rokov zdaňovania, a teda je povinná zaplatiť túto daň v súvislosti s týmito úrokmi až v podstatne neskoršom termíne, než je termín tejto zrážkovej dane,
10. bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa spoločnosti rezidentovi, ktorá má povinnosť zraziť daň z úrokov vyplatených zo strany tejto spoločnosti v prospech spoločnosti nerezidenta, ukladá povinnosť, aby v prípade oneskorenej platby tejto zrážkovej dane zaplatila úroky z omeškania, ktorých sadzba je vyššia ako sadzba, ktorá sa uplatňuje v prípade oneskorenej platby dane z príjmov právnických osôb, ktorá sa vzťahuje najmä na úroky prijaté spoločnosťou rezidentom od inej spoločnosti rezidenta,
11. bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že ak sa na spoločnosť rezidenta vzťahuje povinnosť zraziť daň z úrokov, ktoré vypláca spoločnosti nerezidentovi, nezohľadňujú sa výdavky vo forme úrokov priamo súvisiacich s činnosťou týkajúcou sa predmetnej pôžičky, ktoré spoločnosť nerezident znášala, zatiaľ čo podľa tejto vnútroštátnej právnej úpravy môže spoločnosť rezident, ktorá prijíma úroky od inej spoločnosti rezidenta, takéto výdavky odpočítať na účely zistenia svojho zdaniteľného príjmu.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies