C-113/19 Luxaviation SA proti Ministre de l'Environnement.

1. Články 20 a 47, ako aj článok 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby paušálna pokuta upravená v článku 16 ods. 3 smernice 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/29/ES z 23. apríla 2009, neposkytovala vnútroštátnemu súdu nijakú možnosť zmeniť jej sumu.

2. Článok 41 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na situáciu, keď treba určiť, či členské štáty majú povinnosť, a nie iba možnosť, zaviesť mechanizmy na upozornenie, upomenutie a predčasné odovzdanie kvót umožňujúce prevádzkovateľom konajúcim v dobrej viere, aby boli v plnom rozsahu informovaní o svojej povinnosti odovzdať kvóty a nevzniklo im tak žiadne riziko, že dostanú pokutu podľa článku 16 ods. 3 smernice 2003/87, zmenenej smernicou 2009/29.

3. Zásada ochrany legitímnej dôvery sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni uloženiu pokuty upravenej v článku 16 ods. 3 smernice 2003/87, zmenenej smernicou 2009/29, v situácii, keď príslušné orgány neupozornili prevádzkovateľa pred uplynutím lehoty na odovzdanie kvót, hoci tak urobili predchádzajúci rok napriek tomu, že nemali takúto povinnosť.

4. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či sa pojem „prípad vyššej moci“ v zmysle bodu 31 rozsudku zo 17. októbra 2013, Billerud Karlsborg a Billerud Skärblacka (C-203/12, EU:C:2013:664), uplatňuje na takú situáciu, o akú ide vo veci samej.