C-111/14 GST – Sărviz AG Germanija proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno-osiguritelna praktika“ Plovdiv pri Centralno upravlenie na Nacionalnata agencija za prichodite.

1. Článok 193 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/88/EÚ zo 7. decembra 2010, sa má vykladať v tom zmysle, že jedinou osobou povinnou platiť daň z pridanej hodnoty je zdaniteľná osoba poskytujúca služby, ak boli tieto služby poskytované zo stálej prevádzkarne nachádzajúcej sa v členskom štáte, v ktorom je táto daň splatná.

2. Článok 194 smernice 2006/112, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/88, sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje daňovej správe členského štátu považovať príjemcu služieb, ktoré mu boli poskytované zo stálej prevádzky poskytovateľa, za povinného platiť daň z pridanej hodnoty v prípade, keď tak poskytovateľ, ako aj príjemca týchto služieb sú usadení na území toho istého členského štátu, aj keď tento príjemca už zaplatil túto daň, vychádzajúc z nesprávneho predpokladu, že uvedený poskytovateľ nemal stálu prevádzkareň v tomto štáte.

3. Zásada neutrality dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré umožňuje daňovej správe odoprieť poskytovateľovi služieb vrátenie tejto dane, ktorú zaplatil, keď príjemcovi týchto služieb, ktorý tiež zaplatil uvedenú daň za rovnaké služby, bolo tiež odopreté právo jej odpočtu z dôvodu, že nemal k dispozícii príslušný daňový doklad, keďže vnútroštátny zákon neumožňuje úpravu daňových dokladov, ak existuje právoplatné rozhodnutie o dodatočnom vymáhaní dane.