C-108/14, C-109/14 Beteiligungsgesellschaft Larentia + Minerva mbH & Co. KG proti Finanzamt Nordenham a Finanzamt Hamburg-Mitte proti Marenave Schiffahrts AG.

1. Článok 17 ods. 2 a 5 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2006/69/ES z 24. júla 2006, sa má vykladať v tom zmysle, že:

2. výdavky vynaložené holdingovou spoločnosťou v súvislosti s nadobudnutím podielov v dcérskych spoločnostiach, do ktorých riadenia sa zapája, a ktorá pri tejto príležitosti vykonáva hospodársku činnosť, treba posúdiť tak, že sú súčasťou jej všeobecných nákladov a daň z pridanej hodnoty zaplatená z týchto výdavkov sa má v zásade v celom rozsahu odpočítať, čo neplatí vtedy, keď niektoré hospodárske plnenia uskutočnené na výstupe nie sú oslobodené od dane z pridanej hodnoty na základe šiestej smernice 77/388, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/69, pričom v takomto prípade sa právo na odpočet môže vykonať len spôsobmi upravenými v článku 17 ods. 5 tejto smernice,

3. výdavky vynaložené holdingovou spoločnosťou v súvislosti s nadobudnutím podielov v dcérskych spoločnostiach, ktorá sa zapája do riadenia len niektorých z nich a vo vzťahu k ostatným naopak nevykonáva hospodársku činnosť, treba posúdiť tak, že sú len sčasti súčasťou jej všeobecných nákladov, a teda daň z pridanej hodnoty zaplatená z nákladov sa môže odpočítať len pomerne z nákladov, ktoré prináležia k hospodárskej činnosti, v súlade s kritériami prerozdelenia stanovenými členskými štátmi, ktoré v rámci výkonu tejto právomoci musia zohľadniť účel a štruktúru šiestej smernice, čo prináleží posúdiť vnútroštátnym súdom, a na tomto základe stanoviť spôsob výpočtu, ktorý objektívne odráža skutočne započítanú časť výdavkov vynaložených na vstupe vo vzťahu k hospodárskej činnosti a nehospodárskej činnosti.

4. Článok 4 ods. 4 druhý pododsek šiestej smernice 77/388, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/69, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava vyhradzovala možnosť vzniku skupiny osôb, ktoré možno na účely dane z pridanej hodnoty považovať za jedinú zdaniteľnú osobu, tak ako je upravená v tomto ustanovení, len pre osoby s právnou subjektivitou, ktoré sú k daňovému subjektu tejto skupiny vo vzťahu podriadenosti, s výnimkou prípadu, keď tieto požiadavky predstavujú nevyhnutné a primerané opatrenie vo vzťahu k týmto cieľom, ktorými je predchádzať zneužívajúcemu konaniu alebo správaniu alebo bojovať proti daňovým podvodom a únikom, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.

5. Článok 4 ods. 4 šiestej smernice 77/388, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/69, nemožno považovať za ustanovenie s priamym účinkom, ktoré zdaniteľným osobám umožňuje domáhať sa jeho uplatnenia voči ich členskému štátu v prípade, ak by jeho právna úprava nebola v súlade s týmto ustanovením a nebolo by ju možné vykladať v súlade s ním.