Prejavy aplikability zásady ne bis in idem v kontexte eurojudikatúry

Mgr. Karin Pirohaničová
advokátka
doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s. r. o.

Zásada ne bis in idem predstavuje jeden zo základných pilierov, na ktorých je postavený už samotný rímsky právny poriadok. Tento latinský pojem v preklade znamená „nie dvakrát v tej istej veci“. Vo všeobecnosti je možné uviesť, že tradičnou je táto zásada pre odvetvie trestného práva, t. j. „vecou“ je možné ponímať vec v trestnoprávnej rovine. Po vzniku členstva Slovenskej republiky v Európskej únii došlo k rozšíreniu právnej záväznosti pri postupe slovenských súdnych orgánov aj o východiská vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Autorka v článku opisuje výklad a interpretáciu zásady ne bis in idem v rovine správneho trestania. V článku vychádzame z teoretických východísk zásady podľa medzinárodnej a vnútroštátnej právnej úpravy, pričom problematiku a výklad dotvárame prostredníctvom vnútroštátnej a medzinárodnej judikatúry súdov. Cieľom autorky je tiež v kontexte judikatúry súdov poukázať na praktické dosahy extenzívneho výkladu zásady ne bis in idem v správnoprávnej rovine.

1. Engels kritériá a úvodné slovo

Zásadu ne bis in idem upravuje viacero právnych dokumentov prijatých najmä inštitúciami, ktorými sú Rada Európy a Európska únia. Jej znenie je obsahom článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 54 Schengenského dohovoru či textu Odporúčania Výboru ministrov R (91) 1 o správnych sankciách. Gramatickým výkladom týchto ustanovení nadobúdame dojem, že uplatniteľnosť tejto zásady je výlučne v trestnoprávnej rovine, a to vychádzajúc napr. zo znenia čl. 50 Charty: „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“

Pre extenziu uplatnenia zásady ne bis in idem je smerodajné znenie a vývoj výkladu článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Protokol č.7“): „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.“ Uvedené ustanovenie Protokolu č. 7 sa spoločne v korelácii s čl. 6 Dohovoru stalo meritom výkladu vo viacerých rozhodnutiach ESĽP. Problematickým pre uplatňovanie zásady v širšom kontexte a zároveň problémom samotného výkladu tohto článku (jeho slovenského znenia) sa stal striktný pojem „trestný“ čin, „trestné“ konanie a „trestné“ obvinenie. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze k uvedenému poskytol svoje stanovisko, kedy uviedol: „(...) preklad čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 (...) nie je presný, resp. je chybný. Ak sa porovná tento preklad s originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieť k záveru, že slovenský preklad používa nepresný pojem „trestný čin“. Podstatná je skutočnosť, že slovo „delikt“ (v anglickom znení „offence“ a vo francúzskom „infraction“) zamieňa slovenský preklad za slovné spojenie „trestný čin“ (v anglickom jazyku „criminal offence“ a vo francúzskom jazyku „infraction criminelle“). Za smerodajnú a určujúcu je však podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať pôvodnú (originálnu) verziu v anglickom a francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému termínu „offence“ a francúzskemu termínu „infraction“ v slovenčine zodpovedajú termíny „trestný čin“, „priestupok“, ale aj „disciplinárny delikt“ alebo „iný správny delikt.“Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 185/2014, zo dňa 13. novembra 2014.

Uvedený záver bol slovenským súdom konštatovaný až v roku 2014 a podľa nášho názoru pri jeho komponovaní súd bral do úvahy zrejmé závery judikatúry ESĽP.

Rozsah uplatnenia zásady a jej interpretácia v zmysle medzinárodnej roviny nebola však v prípade vývoja judikatúry len prekladovým problémom, ale problémom rozdielnej právnej úpravy členských štátov Dohovoru. Hranice ponímania medzitým, ktoré konanie je kvalifikované ako trestný čin, ktoré ako priestupok a ktoré ako disciplinárny delikt, nie sú v každom členskom štáte (Európskej únie, resp. Rada Európy) určené generálnym spôsobom. Tieto nami konštatované závery svojím rozhodnutím potvrdzuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky: „hranice medzi trestnými deliktmi, za ktoré ukladá trest súd, a deliktmi, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sž/18/2011, zo dňa 24. novembra 2011. Z hľadiska uvedeného je tak nutné ponímať uplatnenie zásady ne bis in idem v širšom kontexte právnej istoty. Uplatnenie tejto zásady je jednou zo základných záruk právneho štátu a zároveň prameňom poskytujúcim právnu istotu občanom. Predpokladáme, že práve tento širší kontext vnímania miesta tejto zásady v právnom poriadku viedol aj samotný ESĽP k vytvoreniu akejsi doktríny zaručujúcej, že tak silná zásada demokratického právneho poriadku bude uplatňovaná v každom členskom štáte v rovnakej rovine.

Základným prameňom kvalifikujúcim možnosť uplatnenia zásady ne bis in idem aj pri správnom trestaní páchateľa je výklad ESĽP v rozhodnutí Engels a iní proti Holandsku. Uvedené rozhodnutie normovalo 3 základné kritériá, a to 1. kvalifikácia skutku vo vnútroštátnej právnej úprave; 2. sankcia ukladaná za uvedený skutok a 3. narušený chránený záujem.Určujúce kritériá pre kvalifikáciu trestnej povahy skutku, ďalej v texte ako „Engels kritériá“. Naplnenie ktoréhokoľvek z uvedených kritérií zakladá trestnú kvalifikáciu deliktu, pričom pri jeho postihovaní je nutné uplatniť zásadu ne bis in idem.Bližšie pozri Rozhodnutie ESĽP vo veci Engels a iní proti Holandsku.

Právne závery o uplatniteľnosti Engels kritérií pre správnu kvalifikáciu skutku vyslovené ESĽP boli potvrdené aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „základná zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 2 ods. 8 Tr. por. nie je obmedzená len na trestné konanie, keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady je rozhodujúcou totožnosť skutku a nie totožnosť právnej kvalifikácie. Vzhľadom na ponímanie činu podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd možno však zásadu ne bis in idem, okrem trestného konania, uplatniť iba na tie činy kvalifikovateľné správnymi, prípadne inými príslušnými orgánmi ako menej závažné činy, teda priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne aj disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu povahu, pričom povaha deliktu sa v tomto smere posudzuje z hľadiska chráneného záujmu (či ide o záujem všeobecný, alebo partikulárny), z hľadiska adresáta normy (či je norma adresovaná všetkým občanom, alebo len skupine osôb so zvláštnym statusom) a z hľadiska účelu a typu sankcie (či má represívny charakter).“Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Tdo/18/2011.

Dôležité!

V dôsledku aplikácie Engels kritérií dochádza k extenzivite výkladu pojmu trestné obvinenie a trestné stíhanie či pojmu trestný čin, v zmysle textov medzinárodnoprávnych dokumentov čoho následkom je uplatnenie zásady ne bis in idem vždy aj v prípade posudzovania skutkov, ktoré síce nie sú kvalifikované ako trestné činy (obvinenia), ale napĺňajú hoc aj alternatívne Engels kritériá.

2. Slovenská právna úprava

V našej vnútroštátnej právnej úprave je v prípade uplatnenia zásady ne bis in idem nutné diferencovať medzi subjektmi, ktoré sú fyzické osoby, a subjektmi – právnickými osobami. Uvedené je nutné vnímať v kontexte prijatia zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb“). Aj napriek dikcii v § 1 ods. 2 zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb stanovujúcej, že „ak tento zákon neustanovuje inak a ak to povaha veci nevylučuje, na trestnú zodpovednosť právnickej osoby a tresty a ochranné opatrenie ukladané právnickej osobe sa vzťahuje Trestný zákon a na trestné konanie proti právnickej osobe sa vzťahuje Trestný poriadok.“, je v otázke uplatňovania zásady ne bis in idem v prípade právnických osôb nutné vychádzať čisto z ustanovení citovaného zákona.

1.1 Fyzické osoby

Zásada ne bis in idem je upravená primárne v článku 50 Ústavy Slovenskej republiky. Z ústavnej úpravy v totožnom znení vychádza aj dikcia zásad trestného konania. V ustanovení § 2 ods. 8 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) stanovuje: „Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.“ Priamou reakciou na uvedenú zásadu trestného konania je aj ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, stanovujúce, že: „Trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, podmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením zmieru a zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.“

Autor: Mgr. Karin Pirohaničová, doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s. r. o.