Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. 7. 2020 vo veci C-311/18 Schrems II Prenosy osobných údajov do tretích krajín na obchodné účely
Podľa tohto rozsudku je neplatné vykonávacie rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/1250 z 12. júla 2016 podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES o primeranosti ochrany poskytovanej štítom na ochranu osobných údajov medzi EÚ a USA (Privacy Shield)
Súd ďalej preskúmal a potvrdil platnosť rozhodnutia Komisie 2010/87/EÚ z 5. februára 2010 o štandardných zmluvných doložkách pre prenos osobných údajov spracovateľom usadeným v tretích krajinách podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES, zmeneného vykonávacím rozhodnutím Komisie (EÚ) 2016/2297 zo 16. decembra 2016, štandardných zmluvných doložiek vydaných Komisiou.
Právna veta:
1. Článok 2 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa ruší smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), sa má vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti tohto nariadenia patrí prenos osobných údajov vykonaný na obchodné účely hospodárskym subjektom usadeným v jednom členskom štáte inému hospodárskemu subjektu usadenému v tretej krajine bez ohľadu na to, či v priebehu tohto prenosu alebo po ňom môžu byť tieto údaje spracúvané orgánmi dotknutej tretej krajiny na účely verejnej bezpečnosti, obrany a bezpečnosti štátu.
2. Článok 46 ods. 1 a článok 46 ods. 2 písm. c) nariadenia 2016/679 sa majú vykladať v tom zmysle, že primerané záruky, vymožiteľné práva a účinné právne prostriedky nápravy vyžadované týmito ustanoveniami musia zabezpečiť, aby práva osôb, ktorých osobné údaje sa prenášajú do tretej krajiny na základe štandardných doložiek o ochrane údajov, požívali úroveň ochrany, ktorá je v podstate rovnocenná úrovni ochrany zaručenej v rámci Európskej únie týmto nariadením v spojení s Chartou základných práv Európskej únie. Na tento účel posúdenie úrovne ochrany zaručenej v kontexte takéhoto prenosu musí najmä zohľadniť tak zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi prevádzkovateľom alebo jeho sprostredkovateľom usadeným v Únii a príjemcom prenosu usadeným v dotknutej tretej krajine, ako aj, pokiaľ ide o prípadný prístup orgánov verejnej moci tejto tretej krajiny k takto prenášaným osobným údajom, relevantné prvky právneho systému tejto krajiny, najmä tie, ktoré sú uvedené v článku 45 ods. 2 uvedeného nariadenia.
3. Článok 58 ods. 2 písm. f) a j) nariadenia 2016/679 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ neexistuje rozhodnutie o primeranosti, ktoré Európska komisia platne prijala, príslušný dozorný orgán je povinný pozastaviť alebo zakázať prenos osobných údajov do tretej krajiny založený na štandardných doložkách o ochrane údajov prijatých Komisiou, ak sa tento dozorný orgán vzhľadom na všetky osobitné okolnosti tohto prenosu domnieva, že tieto doložky nie sú alebo nemôžu byť v tejto tretej krajine dodržané a že ochrana prenášaných údajov, ktorú vyžaduje právo Únie, najmä články 45 a 46 tohto nariadenia, ako aj Charta základných práv Európskej únie, nemôže byť zabezpečená inými prostriedkami, pokiaľ prevádzkovateľ alebo jeho sprostredkovateľ so sídlom v Únii sám tento prenos nepozastaví alebo neukončí.
4. Preskúmanie rozhodnutia Komisie 2010/87/EÚ z 5. februára 2010 o štandardných zmluvných doložkách pre prenos osobných údajov spracovateľom usadeným v tretích krajinách podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES, zmeneného vykonávacím rozhodnutím Komisie (EÚ) 2016/2297 zo 16. decembra 2016, vzhľadom na články 7, 8 a 47 Charty základných práv Európskej únie neodhalilo nijakú skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť tohto rozhodnutia.
5. Vykonávacie rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/1250 z 12. júla 2016 podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES o primeranosti ochrany poskytovanej štítom na ochranu osobných údajov medzi EÚ a USA je neplatné.
Celé znenie rozhodnutia C-311/18 nájdete v produkte EPI Rozhodnutia súdov.
Súvisiace právne predpisy ZZ SR