K možnostiam povinnej osoby odmietnuť žiadosť o informáciu z dôvodu personálnej vyťaženosti

Pri otázke, či pri práve na informácie existuje aj hranica (predpokladaná zákonodarcom a výkladom zákona), ktorá nie je úplne vyjadrená v obmedzeniach práva na sprístupnenie informácií [§ 8 až § 13 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Infozákon“)] a ktorá by znamenala, že povinnej osobe nie je daná bezhraničná povinnosť na sprístupňovanie, narazíme na viaceré rozhodnutia súdov z minulosti, ktoré majú v tejto otázke jasno. Súdy viackrát vo svojich rozsudkoch zdôraznili, že povinné osoby majú plnú informačnú povinnosť a majú informovať o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii (NS SR 4 Sž 4/2004 alebo I. ÚS 236/06). Výnimkou sú iba zákonom predpokladané a taxatívne vymedzené obmedzenia, ako sme ich už zmienili (teda znenie § 8 až § 13 Infozákona). Existuje teda hranica, ktorá by sa dala napríklad identifikovať výkladom právnej normy alebo ideou zákonodarcu a ktorá by mala byť limitom pre žiadateľa, ak ju prekročí? Idea zákonodarcu je väčšinou identifikovaná v sprievodných materiáloch k návrhu zákona. Infozákon a ani jeho pôvodné sprievodné podklady však neobsahujú takú zmienku zákonodarcu o určení hranice na sprístupňovanie informácií, ktorá plynie zo samotnej podstaty slobodného prístupu k informáciám a zároveň nie je vyjadrená v § 8 až 13 Infozákona. Pripustenie úvahy o takejto hranici by malo aj rozsiahle praktické dosahy. Ak by sme totiž vedeli takúto hranicu určiť (napríklad na podklade výkladu súdnych rozhodnutí), povinná osoba by bola oprávnená zaoberať sa aj otázkou, či môže odmietnuť žiadosť o informáciu z iných ako vymedzených dôvodov (§ 8 až 13 Infozákona). Kľúčové pre pochopenie tejto úvahy a aj nového náhľadu na chápanie samotného zákona sa javí rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
(sp. zn. 30S 120/2018), ktorý judikoval nasledovné:

I. Poskytnutie žiadanej informácie, t. j. realizácia ústavného práva oprávnenej osoby na informácie nemôže byť nadradená potrebe zabezpečiť plynulé a riadne plnenie funkcií povinnej osoby v rámci jej hlavnej agendy. Nepochybne nebolo cieľom zákonodarcu pri koncipovaní zákona č. 211/2000 Z. z. garantovať každému právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii aj v takom rozsahu, ktorý by už ochromil plynulé fungovanie štátnych orgánov obcí, vyšších územných celkov, resp. právnických a fyzických osôb, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Správny súd je toho názoru, že práve ustanovenie limitujúce lehotu na vybavenie žiadosti môže byť vodítkom pri hľadaní rovnováhy, kedy ešte poskytnutie informácie za existujúcich personálnych a technických kapacít povinnej osoby nebude narúšať plynulý chod vybavovania jej prislúchajúcej „hlavnej“ agendy, zverenej jej zákonom.

II. Takýmto limitom by mohlo byť ust. § 17 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. upravujúce zákonodarcom predpokladané lehoty na poskytnutie informácie. Je možné ustáliť, že pokiaľ by pri existujúcom personálnom obsadení a materiálnom vybavení povinnej osoby nebolo v možnostiach povinnej osoby vybaviť žiadosť v zákonodarcom predvídaných lehotách, resp. bolo by možné ich vybaviť len za predpokladu personálneho a materiálneho navýšenia zdrojov, v takom prípade by ústavné právo na informácie už kolidovalo s inými ústavnými právami tretích osôb a zabezpečením základných funkcií povinnej osoby. Právo žalobcu na informácie nemôže byť priorizované pred plynulým a riadnym plnením úloh zverených povinnej osobe zákonom, ktoré je garanciou ochrany ďalších ústavných práv občanov.

Súd sa v tomto celkom prelomovom a novom náhľade na zmysel Infozákona pozeral na povinné osoby aj cez ich základné úlohy, ktoré sú im zverené v rámci ich činnosti, a to či už ide o orgány štátnej správy, alebo o samosprávu.

Domnievame sa, že toto rozhodnutie nie je možné vykladať úplne izolovane od inej, doteraz ustálenej judikatúry, ktorá takýto rozmer neponúka, resp. ho ponúka v inej formálnej podobe. Použitie takto rozsiahle vymedzeného práva odmietnuť žiadosť o informáciu, ak by zasahovala do základnej činnosti povinnej osoby, musí mať svoje limity. Ani predmetné súdne rozhodnutie nie je možné vykladať tak, že keď povinná osoba nestíha žiadosť vybaviť ani v predĺženej lehote, môže sa s odvolaním na formulované súdne závery vždy takpovediac vyhovoriť a informáciu neposkytnúť z dôvodu, že to nestíha alebo nemá na to personálne vybavenie.