Právne rozpravy on-screen

Online verzia zborníka „Právne rozpravy on-screen“ z online vedeckej konferencie Banskobystrické zámocké dni práva.

Autori: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Dátum publikácie: 31. 8. 2021
Prameň: Zborníky / UMB / Právne rozpravy on-screen
Oblasti práva:
Správne právo / Informácie, informačný systém / Ochrana údajov; Správne právo / Štátna správa
Trestné právo
Občianske právo / Občianske právo / Civilné procesné právo; Rozhodcovské konanie; Rodinné právo
Obchodné právo / Konkurz a reštrukturalizácia



pravne_rozpravy_onscreen

OBSAH ZBORNÍKA:

ZÁSADNÍ ZMĚNY OBČANSKÉHO ZÁKONÍKU ČR V DŮSLEDKU POTŘEB PRAXE (Jaroslav Buriánek)

NEPOCTIVÝ ZÁMER DLŽNÍKA AKO PREDPOKLAD ZRUŠENIA ODDLŽENIA FYZICKEJ OSOBY (Jakub Dzimko, Lenka Ušiaková)

PROBLEMATIKA ZASTÚPENIA V OBCHODNOM PRÁVE (Júlia Floreková)

ZMENY PRÁVNEJ ÚPRAVY NÁJMU V OBDOBÍ PANDÉMIE COVID (Oľga Jausch)

KYBERNETICKÁ BEZPEČNOSŤ V SLOVENSKEJ REPUBLIKE (Zuzana Košťanská)

SPRÁVCA AKO OSOBITNÝ PROCESNÝ SUBJEKT V JUDIKATÚRE SÚDOV (Darina Králiková)

DESTRUCTIVENESS OF INFORMATIONAL IMPACT IN THE ASPECT OF LEGAL AND LINGUISTIC SUPPORT FOR INFORMATION SECURITY OF INTERNET COMMUNICATION (Vladimir Nikishin)

АДВОКАТСКАЯ ПРАКТИКА И МЕДИАЦИЯ (Liudmila Surma)

INTEGRÁCIA NORIEM CIVILNÉHO PROCESU, MEDZERY V PRÁVNEJ ÚPRAVE A UPLATNENIE ANALÓGIE (Katarína Sevcová)

ZASTÚPENIE MALOLETÝCH (Sára Tarnociová)

ZÁSADNÍ ZMĚNY OBČANSKÉHO ZÁKONÍKU ČR V DŮSLEDKU POTŘEB PRAXE

FUNDAMENTAL CHANGES IN THE CIVIL CODE OF THE CZECH REPUBLIC DUE TO THE NEEDS OF PRACTICE

Jaroslav BuriánekJUDr. Jaroslav Buriánek, LL.M., DiS, externí doktorand na PEVŠ, Fakultě práva, se zaměřením na Občanské právo, předešle působil v advokátní praxi, následně byl jmenován předsedou přestupkové komise Magistrátu města Olomouce a v současnosti zastává pozici generálního manažera ve vlastní soukromé společnosti.

Abstrakt

Článek se zabývá některými zásadními změnami vybraných institutů občanského zákoníku České republiky, kdy se v důsledku praxe zjistilo, že původní dikce zákona nedostatečně reflektuje potřeby soudobé společnosti a praxe, což vyústilo v potřebu první novelizace.

Klíčová slova

Nový občanský zákoník ČR (dále jen NOZ), potřeby společnosti a praxe, zákon, nedokonalosti, novelizace

Abstract

The article deals with some fundamental changes of selected institutes of the Civil Code of the Czech Republic, whem as a result of practice it was found that the original wording of the lav does not sufficiently reflect the needs of contemporary society and practice, which resulted in the need for the first amendment.

Keywords

New Civil Code of the Czech Republic, the needs of society and of practice, law, imperfections, amendment

Úvod

V důsledku nedávno nastalých událostí představovaných politickými změnami došlo k zásadním zlomům, kdy se tehdejší Československo rozdělilo, což zapříčinilo zánik České a Slovenské Federativní republiky a vznik dvou samostatných, vyspělých, sobě si kulturou blízkých nástupnických států, České republiky a Slovenské republiky. Od 1. 1. 1993 se tak obě země staly samostatnými subjekty mezinárodního práva a počaly se ubírat vlastním směrem, a to jak v ekonomice, tak v politice, což následně vyvolalo potřeby změn právních úprav, kdy zde se v čase začaly promítat i požadavky EU a jejich ideí a legislativních výstupů, když obě naše republiky počaly aktivně pracovat na plnění kritérií daných pro přístup k EU. Dosavadní právní řády v obou zemích přestaly odpovídat praktickým potřebám společnosti a jejím zájmům, když byly mnohdy ještě dotčeny patinou komunismu. Vizí zde bylo v právní oblasti nezaostat za ostatními vyspělými evropskými státy a vytvořit pokrokové kodexy odpovídající potřebám soudobým s ohledem na eurokonformní standardy. Na základě uvedeného pak byly postupně započaty práce na rekodifikaci soukromého práva v obou zemích. S ohledem na další faktory ovlivňující danou problematiku je soudobý stav takový, že zásadní rekodifikace soukromého práva hmotného prozatím proběhla masově pouze v České republice (dále jen ČR), kdy toto si vyžádalo i reflexi do nejednoho procesněprávního předpisu, ve smyslu jeho novelizace a popřípadě i vytvoření nových hmotněprávních předpisů, kdy příkladem je Zákon o zvláštních řízeních soudníchZákon č. 292/3013 Sb., o zvláštních řízeních soudních ve znění pozdějších předpisů působící paralelně vedle Občanského soudního řádu. Procesní stránka je v ČR ale stále ve fázi, kdy se čeká na zásadní přetvoření Občanského soudního řádu, kdy toto si praxe jednoznačně vyžaduje. Slovenská republika (dále jen SR) je ve věci uvedení v život nového občanskoprávního kodexu stále v jakési fázi vývojové, což lze v tomto okamžiku vnímat spíše pozitivně, jelikož může inspiračně čerpat z chyb, které se v Novém občanském zákoníku (dále jen NOZ) během jeho užívání dosud vyskytly a těchto se pak s ohledem na jejich nutné nápravy vyvarovat, což je přínosným jak pro adresáty, tak pro samotnou aplikační praxi soudů i zákonodárce.

Rekodifikace soukromého práva v ČR zapříčinila, že materie rodinného práva (dříve samostatně upravena Zákonem o rodině i obchodního práva, dříve samostatně upravena Obchodním zákoníkem, byla soustředěna do NOZ, tedy na jedno místo v jednom uceleném kodexu, což lze hodnotit pozitivně, jelikož taková úprava se zdá být pro adresáty značně přehlednější, kdy je navíc oproštěna od dvojkolejnosti úprav. V soudobé podobě v NOZ často nalézáme prvky, které jsou nám známé již z dob působnosti ABGBZákon č. 946/1811 Sb., obecný zákoník občanský - císařský patent vydán 1. června 1811, kdy toto jen svědčí o precizním propracování tehdejších právních norem založených na základě římského práva. První reflexe ABGB do právního řádu Československé republiky byla provedena recepčním zákonem č. 11/1918 Sb., kdy v důsledku došlo k převzetí právního řádu Rakousko - Uherska.

Pokud se jedná o časové hledisko, pak samotný proces rekodifikace v ČR probíhal v dílčích etapách,ELIÁŠ, K. a kol. 2012. Nový občanský zákoník s aktualizovanou důvodovou zprávou a rejstříkem. 1. vyd. Ostrava: Sagit, 2012. 1119 s. ISBN 978-80-7208-922-2, s. 5 až 19 kdy podstatou v důsledku potřeb společnosti a politických potřeb bylo v roce 2007 osloveno na 40 expertů, kdy tito měli za úkol pokračovat na započaté práci týkající se přípravy nového kodexu. Důsledkem bylo zahájení legislativního procesu v roce 2008. V dubnu roku 2009 byl Legislativní radou vlády schválen návrh NOZ na jejím výjezdním zasedání, kdy toto se konalo v Justiční akademii v Kroměříži. Návrh prošel řadou úprav a byl mnohokrát připomínkován. Až v roce 2011 schválila vláda návrh NOZ, kdy tento byl současně předložen Poslanecké sněmovně ČR (dále jen PSČR). Téhož roku byl NOZ v měsíci listopadu PSČR schválen. Senátu byl předložen v lednu roku 2012 a v měsíci únoru téhož roku byl podepsán NOZ prezidentem. V březnu roku 2012 vyšel NOZ v částce 33 Sbírky zákonů, kdy jeho účinnost byla stanovena ke dni 1. 1. 2014.

1. Nový občanský zákoník

Podstatou je NOZ vystavěn tak, že klade primární zřetel na člověka, jeho zájmy a svobodu, což se projevuje zejména v posílení ochrany osoby i osobnosti a souvisejících práv, a to jak za života, tak post mortis. Toto se projevuje nejen v důrazu kladeném na autonomii vůlí stran, kdy se zákon mimo kogentních ochranných pravidel a kogentních ustanovení týkajících se osobního stavu (věci statusové) snaží dát smluvním subjektům maximální volnost v právní seberealizaci poskytnutím maximálního dispozičního prostoru, ale také v ostatních částech NOZ, kdy příkladem je ochrana slabší strany v postavení spotřebitele či jména osoby a obdobně. Z praxe i Důvodové zprávySrovnej: Důvodová zpráva k NOZ dostupmá [online] z www.justice.cz http://obcanskyzakonik.justice.cz/images/pdf/Duvodova-zprava-NOZ-konsolidovana-verze.pdf je patrno, že je ponecháno v mezích zákona na stranách, aby si tyto vlastní vztahy upravily tak, jak jim to nejvíce vyhovuje, a to bez nutné ingerence státní moci. Je pravdou, že takové pojetí je značně liberální, a že lidé v důsledků dob minulých na ně těžko přivykají tak, jak zákonodárce zamýšlel, což se v praxi projevuje mnohostí rozličných výkladů jednotlivých zákonných ustanovení tak, že je zapotřebí soudní ingerence k úpravě vzájemných práv a povinností ze vztahů plynoucích. Tento jev je ale jevem obvyklým pro každou společnost, kde se právo jako relativně samostatná entita v důsledku evoluce společnosti vyvíjí ruku v ruce s potřebami společnosti a aplikační praxe.

S příchodem NOZ se objevily nové nebo znovuzavedené instituty a pojmosloví jako je svéprávnost (dříve způsobilost k právním úkonům, které bylo možno soudem pro trvalou duševní poruch a absolutní neschopnost činit právní úkony zbavit úplně), právní osobnost (dříve právní subjektivita), právní úkon byl nahrazen právním jednáním, mancipace nezletilého udělující možnost osobě starší 16 let za naplnění zákonných předpokladů nabýt plné svéprávnosti, závdavek, jistota, byl definován pojem podnikatel, a to včetně fikce podnikatele, přibyl institut přídatného spoluvlastnictví, institut svěřenský fond - zabývající se specifickým postavením vyčleněného majetku, jeho správou a určením, rodinný závod (kdy obecně ze zákona zmizel podnik), objevuje se pojem vlastník, kdy pojem majitel zůstal zakotven toliko v bankovním sektoru v souvislosti s majitelem účtu, zavedena byla dědická smlouva - jako nový dědický titul, v dědickém právu se dále změnila systematika dědických tříd (tyto byly rozšířeny), i možnosti pořízení závěti s úlevami, změnila se koncepce vnímání věci i zvířete, zvláštní postavení má pak i roj včel. Celkově ubylo mnoho formalistických ustanovení. Ve věci náhrady škody se objevil pojem věc zvláštní obliby, byla obnovena superficiální zásada, zavedena byla koncepce relativní platnosti právního jednání, byl zakotven další legální způsob zániku manželství v důsledku změny pohlaví, věcná břemena se opět klasicky dělí na reálná břemena a služebnosti, upravena byla i otázka důvěry v obsah zápisu ve veřejném rejstříku, ale také i otázka domněnek otcovství. NOZ v jádru obsahuje i některá raritní ustanovení, která v právních řádech okolních zemí běžně nenalézáme, kdy příkladem takového je institut práva nezbytné cesty, kterou zákonodárce systematicky neřadí k pozemkovým služebnostem, ale upravuje ji samostatně jako omezení vlastnického práva, ale tentokráte v soukromém zájmu, tedy zájmu jiného vlastníka jiné nemovité věci.ZUKLÍNOVÁ, M. 2014. Věcná práva v kostce. Praha: Linde Praha, a. s., 2014. 232 s. ISBN 978-80-7201946-5, s. 31 Pozitivně lze i hodnotit zakotvení možnosti vzniku služebnosti nezbytné cesty z titulu vydržení či pořízení pro případ smrti.HURDÍK, J. 2014. Občanské právo hmotné. Obecná část. Absolutní majetková práva. 2. Vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2014. 311 s. ISBN 978-80-7380-495-4, s. 240

V důsledku rekodifikace nastalo mnoho změn, na které si společnost musí pozvolna zvykat. Zásadně se také změnilo ustanovení o změně tabulkového vyčíslení ceny lidského života, kdy dneska již není paušálně dána hodnota 240 000,- Kč za ztrátu lidského života, ale postupuje se individuálně v každém případě jednotlivě s ohledem na všechny souvislé skutečnosti a fakta, kdy dnes není výjimkou, že náhrada za zmařený lidský život činí řádově miliony korun. Pokud se jedná o hodnocení rekodifikace, pak můžeme z vlastní praxe a poznatků z ní nabytých zastávat názor, že tato byla potřebnou a přínosnou, tedy že zajistila pro české soukromé právo posun a vylepšení právního prostředí, když byla lidem dána možnost maximální právní seberealizace. Zajisté se zavádění nového zákona nemohlo obejít bez komplikací, kdy tedy bylo zapotřebí, aby ve sporných otázkách podal správný výklad v souladu se smyslem zákona a záměrem zákonodárce soud. Tento proces však byl očekávaným, kdy v důsledku dlouhodobě zakořeněných návyků daných předešlou právní úpravou nebylo možno předpokládat přímou a bezkomplikovanou adaptaci nového zákona vystavěného na zcela novém druhu právního smýšlení. Nyní v současné době i s ohledem na množství přibývající judikatury nelze tvrdit, že by se rekodifikace nezdařila, když opak je pravdou. Množství soudem řešených sporů je do jisté míry ovlivněno mentalitou lidí a jejich přirozenou vlastností vykládat si zákon po svém, tedy ve vlastní prospěch.

Uvedené však nepopírá, že se do nové právní úpravy vloudily chyby a mnohdy i vágnost a nejasnosti právních pojmů či parciálních formulací, kdy s touto je zapotřebí se vypořádat buď pomocí sjednocující judikatury, nebo samotnou změnou zákona prostřednictvím novel. Pravdou také ale je, že NOZ dává lidem svobodu se vázat tak, jak jim to vyhovuje, což však ruku v ruce znamená, že je právě na lidech, aby byli v právním styku stále více informovanější, znalejší a v neposlední řadě obezřetelnější. To ovšem za předpokladu dodržení základních pravidel tkvících v neobcházení zákona při jeho výkladu ve smyslu mu daným zákonodárcem, ve ctění dobrých mravů i pravidel určených pro veřejný pořádek. To vše podtrženo zákonem uloženou povinností zachovávat v právním styku poctivost, kdy opak nepožívá právní ochrany. Zde je nutné poznamenat, že i NOZ v základních ustanoveních konstatuje, že každý má právo brát se o vlastní štěstí, to ovšem tak, aby nezpůsobil újmu jiným. Zde je tedy vždy zapotřebí vycházet z testu proporcionality.Srovnej § 3 odst. 1 NOZ

Dále je také z NOZ patrno, že stále platí zásada pacta sunt servanda a že bdělým náležejí práva. S touto otázkou a otázkou právní gramotnosti jednotlivce je pak i spojena další pravidlo NOZ, kdy toto bylo zakotveno v podobě vyvratitelné právní domněnky, a to sice tak, že se má zato, že každá svéprávná osoba má rozum průměrného člověka, a tedy i schopnost jej takto užívat, kdy toto pak z dikce zákona od osoby může každý právem očekávat.K § 4 odst. 1 NOZ srovnej: LAVICKÝ, P. a kol. 2014. Občanský zákoník I. Obecná část (§ 1-654). Komentář. 1.vyd. Praha: C. H. Beck 2014. 2400 s. ISBN 978-80-7400-529-9, s.66n

Závěrem zde lze konstatovat s ohledem na skutečnost, že v rámci občanského práva jsou si subjekty relativně rovny, kdy tedy nepřísluší žádnému z nich jinému něco uložit ve formě povinnosti, že právo jednoho končí tam, kde naráží na stejně silné právo jiného, kdy určení této hranice nebývá v praxi lehkým úkolem a mnohdy je tedy i přes jasnou formulaci zákona nutné spoléhat na ingerenci soudní moci. Jelikož se však jedná z dlouhočasového hlediska o úpravu značně mladou, pak se jeví logickým, když tuto bylo nejprve zapotřebí do právního prostředí uvést, že až s odstupem času bude tuto možno objektivně hodnotit a případně přizpůsobovat na základě poznatků nabytých ze samotné aplikační praxe. V důsledku uvedeného pak je i zcela přirozeným jevem skutečnost, že novelizací NOZ je dosud pomálu, a že tyto, byť snaha byla, neodstranily ještě všechna kritická místa v NOZ se nacházející.

2. Novelizace NOZ

Z praxe samotné vyplynulo, že je zapotřebí v nové právní úpravě učinit opatření k odstranění pochybných ustanovení, nejasností a vágnosti, kdy tyto v důsledku zabřemeňují jak samotné adresáty, tak soudy zvýšeným nápadem kauz týkajících se právě sporných otázek vyvolaných v důsledku nešvarů se v zákoně nacházejících. První potřeba novelizace NOZ, kdy tato byla značně dlouho připravována, byla provedena zákonem č. 460/2016 Sb., kdy se v důsledku mělo jednat o řešení otázek týkajících se forem plných mocí, otázek spojených se svěřenským fondem, otázek spojených se zaměstnáváním nezletilých, otázek spojených s osobnostními právy člověka - zejména otázek spojených s omezením svéprávnosti a postmortální ochranou, otázek dotýkajících se SJM, problematiky výživného a s ním souvisejícími úroky z prodlení, ale také otázek inženýrských sítí či znovuzavedení předkupního práva spoluvlastníků nemovitých věcí a otázek dotýkajících se jmen spolků a společenství vlastníků. Samotná novelizace byla rozdělena do dvou etap a jak bude níže patrno, ne vždy i přes dostatek času pro přípravy novely se tato zdá být prospěšnou. Podstatou se novela týká cirka 17 ustanovení NOZ a v bodech jde cirka o 33 změn.

Zde pojednáváme o nejzásadnější první novele, kdy je pravdou, že následně pak byl NOZ novelizován ještě třikrát, a to zákonem č. 303/2017 Sb., zákonem č. 111/2018 Sb., a zákonem č. 171/2018Srovnej: novela NOZ je dostupná [online] na www.psp.cz/sqv/text/orig2.sqv?idd=160172 Sb., kdy tato se právě týká otázek zjednodušení a zpřesnění právní úpravy bytového spoluvlastnictví, což je otázka velmi široká, když by tuto bylo možno zpracovat v rozsahu minimálně diplomové práce. Na margo věci zde však ještě uvádíme skutečnost, že je zapotřebí vždy mít na paměti, že změny provedené v hmotněprávním základu mohou reflektovat do procesních úprav, zejména pak ZŘS, kdy s tímto faktem se musí v aplikační praxi počítat.

3. Podstata první a zásadní novely NOZ

Cílem první novely NOZ bylo odstranit nejvíce kritická ustanovení, která v aplikační praxi způsobovala komplikace v podobě výkladvé nejednoty, kdy toto v důsledku postihovalo především adresáty normy a sekundárně zabřemeňovalo soudní sestavu. Cílem bylo také některá ustanovení pro nepraktičnost upravit v jádru anebo některá z důvodu úprav ve speciálních zákonech z obecné úpravy úplně vypustit. Konkrétně se pak novela zabývala:

1 - Změny týkající si svéprávnosti - zde podstatou je zákonné ustanovení představující možnost zásahu do garantovaných svobod člověka, in concreto pak do svobody volně a svobodně rozhodovat o vlastním právním postavení a nedotknutelnosti člověka, u kterého se presumuje, že tento je obdařen rozumem a svědomím. Problematika je v NOZ zakotvena v § 55 a násl., kdy zásadním je, že k takovému omezení může dojít pouze na základě soudního rozhodnutí, a to za předpokladu naplnění zákonných požadavků. Jedná se o prostředek řešení ultima ratio, ke kterému se přistupuje není-li možno užít mírnější opatření za předpokladu, že zásah je ve prospěch člověka. Mezi další podmínky patří i skutečnost, že osobě, jejíž svéprávnost má být omezena musí být pro toto řízení ustanoven opatrovník, a že tuto osobu musí soud osobně (nejčastěji prostřednictvím asistenta soudce) zhléhnout (je-li v detenčním či obdobném zařízení, tak na místě samém) a musí uložit znalci v oboru příslušné zdravotní vědy vypracování znaleckého posudku, kdy tento je zásadním podkladem pro vydání soudního rozhodnutí. Proces je v praxi velmi nákladný a zdlouhavý, znalců je málo, řízení si vyžaduje rychlost a pečlivost, kdy navíc musí být z podstaty šetřena osobnost dotčeného člověka. Nápad opatrovnických soudů v této otázce značně roste, a tak v důsledku, kdy jsou soudy zahlceny danými řízeními, bylo v rozhodných případech nutno pozměnit maximální délku možného omezení na svéprávnosti ze 3 na 5 let, a to v souladu se zásadou hospodárnosti a sledujíc sekundárně odbřemenění opatrovnických soudů od nápadů daných kauz.

Doba 5 let se nezdá být nepřiměřenou, když i jiné evropské země jako například Francie či na opačné straně Maďarsko mají s ohledem na výsledky dosavadní praxe a potřeb společnsti a státu v dané věci dobu také 5 let. Samotné řízení je velmi finančně náročné, což zatěžuje stát, a také časově náročné, když soud musí posuzovat každou věc individuálně, zdrženlivě s ohledem na jedinečnost osobnosti každého člověka, zjistit všechny právně významné okolnosti umožňující přezkoumatelnost rozhodnutí a také se vypořádat s otázkou zjištění, zda osobě, které se řízení týká, hrozí faktická újma vedoucí k omezení její svéprávnosti, anebo je-li tu na tomto omezení veřejný zájem, jelikož pokud újma nehrozí, pak soud k omezení jakožto prostředku krajního řešení vešměs nepřistoupí a dotčené osobě pouze ustaví opatrovníka, což je mírnější a méně omezující opatření, kdy toto je činěno zejména s ohledem na existenci mezinárodních závazků se problematikou zabývajících (Úmluva o právech osob se zdravotním postižením CRPD, zejména článek 12 bod 4). Zásadní roli pro rozhodovací praxi, kdy tato byla dosud značně nejednotná, byť se snažila vždy o nalezení nejlepšího zájmu člověka o jehož omezení svéprávnosti se řízení vede, sehrává Nález Ústavního soudu ze dne 5. prosince 2016, sp. zn. IV. ÚS 1580/16, kdy tento judikoval, a tím dává jasné stanovisko k dané problematice omezování a zpětnému přiznávání svéprávnosti v souvislosti se zájmem dotčené osoby a ustanovení opatrovníka. Z uvedeného Nálezu plyne, že není vždy v zájmu člověka navrátit mu svéprávnost a ustavit mu opatrovníka za účelem ochrany jeho zájmů ve smyslu § 465 odst. 1 NOZ, a že není možné za současného právního stavu ve věci institutu omezení svéprávnosti člověka mu svéprávnost navrátit v okamžiku, kdy tento je stižen duševní poruchou v takovém rozsahu, že není schopen žádného právního jednání (zde se jedná často o člověka stiženého těžkou duševní poruchou v kombinaci s absolutní imobilitou).

V neposlední řadě prodloužení lhůty šetří osobnost omezeného v případě, že se jedná o závažné případy nenapravitelných poruch, jelikož osoby takto stižené přezkumné řízení konané často v krátké době po sobě může značně negativně ovlivňovat. Zde platí, že je zapotřebí k nim přistupovat jednotlivě a velmi šetrně. Podstatou se toto opatření jeví být recipročním s ohledem na skutečnost, že hranice 3 let (respektive 5 let) je hranicí maximální, a že jí tak je využíváno pouze v případech, kdy již důvodně na základě poznatků vědy nelze předpokládat, že by došlo u dotčené osoby ve věci jejího zdravotního stavu vůbec k zásadnímu zvratu vedoucímu k zrušení soudního omezení anebo, že by k takovému zvratu došlo v krátkém časovém intervalu, kdy se zejména jedná o případy autismu, hluboké retardace či stařecké demence. Pozitivním se také jeví i skutečnost, že pokud má být omezení nad 5 let prodlouženo, musí se tak učinit maximálně do doby jednoho roku od započetí řízení, a to za předpokladu, že již neuplynulo pětileté omezení, jelikož ze zákona je patrno, že omezení uplynutím dané doby bez zahájení dalšího řízení s předstihem ex lege zaniká. Soudobý stav nastavení pravidel hodnotíme pozitivně, když mimo hospodárnosti vykazuje i prvky zamezení tzv. šikanozního zneužíváni tohoto v institutu v praxi, kdy se tak nejednou stalo například z důvodu bytové politiky, sociálních důvodů či v dědický věcech, kdy panovala obava dědiců ze změny původní závěti. V problematice omezení svéprávnosti je však pořád ještě co upravovat, když prakticky, to, že je osoba omezena na svéprávnosti nelze zjistit vběžném obchodním styku z žádné veřejně dostupné evidence, což pak v praxi může přinášet potíže v posuzování platnosti či neplatnosti právního jednání takové osoby, což zajisté nepodporuje právní jistotu. Zde v praxi je na takové jednání pohlíženo spíše jako na platné, nebylo-li ke škodě omezené osoby, jelikož omezení svéprávnosti má úkolem sloužit právě k ochraně takové osoby. V rozhodnutí o omezení svéprávnosti (rozsudku) je pak uvedeno, na jaké právní jednání či rozhodování je osoba soudem omezena, jelikož ve zbytku je jí svéprávnost zachována jako každé jiné osobě a na jakou dobu. Komplikace s nemožností rozpoznání, že je jednáno s osobou na svéprávnosti omezenou mohou nastat zejména v otázkách zcizování nemovitého majetku, jelikož doklad totožnosti údaje o omezení svéprávnosti neobsahuje a mimo možnost požádat soud o výpis řízení vedených ve věci dané osoby není jiné legální možnosti omezení zjistit, pokud jej osoba sama nesdělí. V případě prodeje nemovité věci může proběhnout jak podpis smlouvy, tak převod protiplnění do úschovy, ale celá věc může být zmařena v okamžiku, kdy Katastr nemovitostí v evidenci toto omezení zjistí a vklad neumožní, což v důsledku znamená nemožnost nabýt nemovitou věc, jelikož právě katastrální zápis na sebe váže konstitutivní účinky v otázce nabytí vlastnického práva.

Zde by tedy bylo záhodno se nad problematikou ještě jednou pozastavit a v rámci opatření de lege ferenda zvážit zřízení evidence poskytující výpis osob s omezenou svéprávností na opodstatněnou žádost, kdy z této by byla patrna i skutečnost, kdo je opatrovníkem takové osoby a k jakému jednání je zapotřebí souhlasu ustaveného opatrovníka. Zavedení a zpřístupnění rejstříku veřejnosti by bylo zajisté primárně určeno k ochraně omezeného, kdy na druhou stranu by i přispívalo k posílení právní jistoty v obchodním styku.

2 - Další změnou týkající se ochrany osobnosti, tentokráte těla člověka po smrti (pietní postmortální ochrana), je otázka dříve zakotvená v § 113 a násl. NOZ, kdy se podstatou jednalo o udělení souhlasu člověka se způsobem nakládání s jeho tělem po smrti. Otázka se týkala zejména souhlasu s pitvou, kdy existovala nevyvratitelná právní domněnka, že pokud člověk zemře, aniž by udělil souhlas s pitvou či použitím svého těla pro účely lékařské vědy, výzkumu či výuky, pak s tímto nesouhlasí. Souhlas s pitvou či užitím těla měl být evidován v rejstříku k tomu určenému, kdy dodnes není známo, že by tento byl funkčně a fakticky zprovozněn. Zrušení daných ustanovení považujeme za vhodné, jelikož se jevilo nadbytečným, když lex specialis představovaný zákonem č. 372/2011 Sb., o zdravotních službách, tuto problematiku upravuje dostatečně jasně a vhodně.Srovnej § 79 a násl. Zákona o zdravotních službách ve věci udělení souhlasu s pitvou a nakládání s tělem po smrti člověka

3 - Pokud se pak jedná o osoby, zde v souvislosti musí být zmíněna změna § 35 NOZ, kdy se jednalo o zákaz zaměstnávání nezletilých (závislá práce), když nebyla ukončena povinná školní docházka. Takové ustanovení s ohledem na potřeby společnosti, trhu a budoucí zájmy výjimečně nadaných mladých lidí nevyhovovalo, když budoucí zaměstnavatelé si takové talenty předcházejí a mnohdy jim vytvářejí nadstandardní podmínky pro další vzdělávání s vizí jejich uplatnění v jejich firmách, což se jeví oboustranně prospěšné. Nyní je tedy možné, aby se nezletilý starší 15 let zavázal k práci a do této nastoupil po ukončení vzdělání, což podporuje i politiku zaměstnanosti. Ustanovení, kdy do tohoto vztahu mohl intervenovat zákonný zástupce a rozvázat pracovní poměr nezletilého mladšího 16 let bylo zrušeno, kdy toto ale s ohledem na mnohdy nízkou vyzrálost a slabomyslnost nezletilého považujeme spíše za negativní krok. Za zvážení by zde i stálo zavedení praxe, že pokud se chce osoba starší 15 let vázat k práci, a to bez možnosti ingerence zákonného zástupce, aby předložila potvrzení od lékaře, že je schopna posoudit důsledky vlastního právního jednání v tomto ohledu, kdy se tedy jedná o jakési prověření vyspělosti v rámci ochrany žadatele samotného.

4 - Ve věci vztahu výše zmíněného SJM a podílu v obchodní korporaci (§ 709 odst. 3) nyní platí, že nabytí podílu a v situaci, kdy je tento součástí SJM, nezakládá účast druhého z manželů na společnosti ani družstvu, kdy logicky výjimku tvoří členství v družstvu bytovém. Druhý z manželů se tedy stane pouze podílníkem na majetkové hodnotě podílu, což mu však nezaloží výkon členských práv, kdy se příkladem může jednat o účast na valné hromadě a hlasování. Toto opatření lze hodnotit spíše pozitivně, kdy se zamezuje nechtěnému členství na korporaci tomu z manželů, který na tom nemá zájem a současně se tak snižují i rizika jeho případné odpovědnosti.

5 - V problematice Svěřenských fondů (§ 1451 a násl.) se dá hovořit o největší ingerenci novely, když tyto jsou nově obtíženy zákonnou povinností při svém vzniku v podobě obligatorního sepsání statutu ve formě veřejné listiny, kdy tedy zakladatelé a beneficienti již nezůstanou anonymní, čímž je sledován záměr zamezení legalizace výnosů z trestné činnosti. Konstitutivní zápis SF je nyní povinnost evidovat, kdy toto ale neplatí pro SF vzniklé z titulu smrti zůstavitele, jelikož zde evidence má pouze deklaratorní charakter. Pozitivně lze i hodnotit, že statut SF musí obsahovat počet správců a vymezení způsobu jejich jednání navenek. V otázce obmyšleného platí, že je-li SF určen k soukromému účelu, pak obmyšlený musí být zapsán do povinné evidence SF, což podporuje jak transparentnost, tak právní jistotu a zamezuje spekulativním jednáním. Pozitivním také je, že správce musí výkon činnosti provádět osobně, a to s péčí řádného hospodáře, kdy za toto nese odpovědnost. Negativní skutečností zůstává fakt, že statut SF ve formě veřejné listiny je veřejně nedostupný, což není zcela transparentní.

6 - Ve věci výživného a úroku z prodlení, kdy tyto byly u dlužného výživného nepřípustnými, lze pozitivně hodnotit jejich uzákonění, jelikož z obecného hlediska se jedná u dlužného výživného o pohledávku, kdy tedy součástí pohledávky je ze zákona jak úrok, tak úrok z prodlení či náklady související s vymožením pohledávky, což se jeví být preventivním prvkem, který sleduje nápravu nepravidelně a opožděně platících povinných, a naopak, posiluje právní postavení a zájmy oprávněných, kdy tito byli dosud na svých majetkových právech kráceni.

7 - Předkupní právo zakotvené v § 1124 a n., zde se jedná o znovuzavedení zákonného předkupního práva spoluvlastníků k podílu na nemovité věci pro případ, že se spoluvlastnický podíl převádí, což se ale neuplatní v okamžiku, kdy se převádí osobě blízké. Pozitivní ale je, že se předkupní právo uplatní i v okamžiku, kdy spoluvlastník hodlá podíl převést bezúplatně. Zde je spoluvlastníkům dáno právo tento podíl za obvyklou cenu (často musí být posudek znalce) vykoupit. Takové ustanovení chrání ostatní spoluvlastníky a zabraňuje podstatou spekulativním a nechtěným převodům, což hodnotíme pozitivně. Pozitivní je i ctění vůle spoluvlastníka podílu, kdy tomuto je zákonem dovoleno, aby se na smluvním základě vzdal předkupního práva, což má účinky i pro jeho právní nástupce. Pro posílení právní jistoty se však vyžaduje, pokud se jedná o vyloučení předkupního práva k věci zapsané ve veřejném seznamu, aby vzdání se předkupního práva bylo do tohoto seznamu zaneseno, což zcela koresponduje s materiální publicitou veřejných seznamů. Opominutý spoluvlastník se může bránit soudní cestou a dovolávat se neplatnosti kupní smlouvy uzavřené s neoprávněným nabyvatelem.

Uvedené změny v zákoně byly vybrány zejména z důvodu existence smíšených manželství občanů ČR a SR a existenci hraničních ukazatelů mezinárodního práva soukromého, kdy se může stát, že i advokát v SR bude osloven v kauze, kde bude muset řešit věc dle českého práva, což může platit i pro soudní řízení a zvolené či dané rozhodné právo. Pak je tedy na místě vždy mít v podvědomí, že nastaly změny zásadního charakteru ovlivněné praxí a v duchu těchto pak ubírat vlastní myšlenkové pochody při meritorním rozhodování či poskytování právních služeb. Dalším důvodem výběru tématu byla i možná inspirace pro rekodifikaci soukromého práva v SR, kdy tato není stále dokončena a má tak možnost čerpat z poznatků, které rekodifikace v ČR přinesla a vyvarovat se chyb, které s ní byly spojeny a bylo je nutno ex post napravovat.

Závěr

Předložený příspěvek se zabýval problematikou rekodifikace soukromého práva v ČR, kdy zaměřeno bylo na první a zásadní novelu NOZ, respektive její kladné a záporné stránky. Z novelizovaných ustanovení byla vybrána ta nejzásadnější, kdy tato byla analyzována, popsána a zhodnocena z pohledu právního, co se do jejich přínosnosti a podstaty týče. Z uvedeného článku je patrno, že až na drobné nedostatky příkladmo v úpravě § 35 NOZ zabývajícího se problematikou zaměstnávání nezletilých a neveřejnosti statutu ve věci SF je novela zdařilá, kdy vycházíme i z odezvy odborné veřejnosti, zejména pak kolegů a soudců, s nimiž přicházíme v pracovní styk. Negativa na tuto novelu se ve větším rozsahu nenachází ani v odborných časopisech, což podporuje naše vlastní závěry o její zdařilosti, což však nepopírá fakt, že je v zákoně ještě mnoho míst, která by zasluhovala pozornosti. Současný stav NOZ je dle našeho názoru uspokojivý a domníváme se, že vykazuje i plnou eurokonformitu. To, jaká bude další potřeba úprav NOZ bude ovlivněno adresáty, politikou státu i aplikační praxí.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

ELIÁŠ, K. A kol. 2012. Nový občanský zákoník s aktualizovanou důvodovou zprávou a rejstříkem. 1. vyd. Ostrava: Sagit, 2012. 1119 s. ISBN 978-80-7208-922-2

HURDIK, J. 2014. Občanské právo hmotné. Obecná část. Absolutní majetková práva. 2. Vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2014. 311 s. ISBN 978-80-7380-495-4

LAVICKÝ, P. a kol. 2014. Občanský zákoník I. Obecná část (§ 1-654). Komentář. 1.vyd. Praha: C. H. Beck 2014. 2400 s. ISBN 978-80-7400-529-9

ZUKLÍNOVÁ, M. 2014. Věcná práva v kostce. Praha: Linde Praha, a. s., 2014. 232 s. ISBN 978-80-7201- 946-5

Právne predpisy:

Zákon č. 89/2012 Sb., občanský zákoník ve znění pozdějších předpisů - NOZ

Zákon č. 946/1811 Sb., obecný zákoník občanský - císařský patent

Zákon č. 292/3013 Sb., o zvláštních řízeních soudních

Zákon č. 372/2011 Sb., o zdravotních službách

Internetové zdroje:

Novela NOZ - www.psp.cz/sqv/text/orig2.sqv?idd=160172 www.justice.cz

http://obcanskyzakonik.justice.cz/images/pdf/Duvodova-zprava-NOZ-konsolidovana-verze.pdf

Seznam použitých zkratek:

NOZ zákon č. 89/2012 Sb., občanský zákoník - nový

OZ zákon č. 40/1964 Sb., občanský zákoník ve znění pozdějších předpisů

ABGB zákon č. 946/1811 Sb., obecný zákoník občanský - císařský patent

ZŘS zákon č. 292/3013 Sb., o zvláštních řízeních soudních

SF Svěřenský fond


NEPOCTIVÝ ZÁMER DLŽNÍKA AKO PREDPOKLAD ZRUŠENIA ODDLŽENIA FYZICKEJ OSOBY

A DISHONEST INTENTION OF A DEBTOR AS AN ASSUMPTION FOR CANCELLATION OF DEBT ELIMINATION OF A NATURAL PERSON

Jakub Dzimko, Lenka UšiakováBc. Jakub Dzimko, Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kubo.dzimko@gmail.com JUDr. Lenka Ušiaková, PhD., odborná asistentka, Katedra obchodného a hospodárskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, lenka.usiakova@umb.sk

Abstrakt

Inštitút oddlženia fyzickej osoby prešiel v roku 2017 zásadnou novelizáciou, ktorá úplne transformovala tento inštitút konkurzného práva. Príspevok sa zaoberá problematikou (ne)poctivého zámeru dlžníka pri oddlžení ako aj možnosťou zrušenia oddlženia súdom na návrh veriteľa alebo prokurátora. Zároveň sa venuje aj doterajšej judikatúre konkurzných súdov v Slovenskej republike vo veci zrušenia oddlženia fyzickej osoby.

Kľúčové slová

oddlženie fyzickej osoby, nepoctivý zámer, zrušenie oddlženia

Abstract

The institute of debt elimination of a natural person has undergone a fundamental amendment in 2017, which completely transformed this institute of bankruptcy law. The article deals with the issue of the debtor's (dis)honest intention in case of debt elimination as well as the possibility of cancellation of debt elimination by the court at the proposal of the creditor or the prosecutor. At the same time, it deals with the existing case law of bankruptcy courts in the Slovak Republic in the matter of cancellation of debt elimination of a natural person.

Keywords

debt elimination of natural person, dishonest intention, cancellation of debt elimination

Úvod

Inštitút oddlženia bol do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaný v podobe zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. januára 2006 (ďalej len „ZKR").

Od 1. marca 2017 nadobudol účinnosť zákon č. 377/2016 Z.z., ktorým došlo ku komplexnej novelizácii inštitútu oddlženia. Takto novelizovaný inštitút oddlženia má predstavovať pre dlžníka možnosť zbaviť sa svojich dlhov a začať opätovne fungovať bez demotivujúcej vidiny ich celoživotného splácania. Oddlženie nemá mať pre dlžníka len ekonomický význam, ale zároveň aj sociálny význam. Zákonná úprava oddlženia fyzickej osoby je pre dlžníka miernejšia, nakoľko hlavný akcent nie je kladený na maximálne uspokojenie pohľadávok veriteľov, ale na oddlženie dlžníka, za predpokladu splnenia všetkých zákonných podmienok, t.j. zbavenie sa dlhov a opätovne zapojenie sa dlžníka do ekonomického a sociálneho života bez dlhov.Uznesenie Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 03.03.2011, sp. zn. 3 VSOL 29/2011-B-22.

Oddlžiť sa možno dvoma spôsobmi, a to konkurzom (podľa štvrtej časti ZKR) alebo splátkovým kalendárom. Voľba formy oddlženia je výlučne na dlžníkovi, ktorý nepodáva všeobecný návrh na oddlženie, kde by vhodnú formu určil súd, príp. správca, ale voľbu spôsobu oddlženia vykoná dlžník podaním príslušného návrhu konkurznému súdu. Súd ani správca nie sú oprávnení zmeniť dlžníkom zvolenú formu oddlženia.

V rámci systému oddlženia zavedeného novelizovanou právnou úpravou, t.j. od 01.03.2017 do 31.03.2020 bolo na konkurzné súdy v Slovenskej republike podaných celkovo 41 533 návrhov na oddlženie, z toho 40 941 bolo návrhov na oddlženie konkurzom a 592 návrhov na oddlženie splátkovým kalendárom.Informácie sú dostupné na stránke http://web.ac-mssr.sk/dashboard/ [cit. 2020-05-27].

Zmiernenie právnej úpravy, ako aj samotný zvýšený záujem fyzických osôb o oddlženie vedie k oprávneným pochybnostiam, či všetci dlžníci, ktorí podstúpia proces oddlženia, majú poctivý zámer a či nedochádza k oddlženiu aj takých osôb, ktorí pri oddlžení poctivý zámer nemali.

Poctivý zámer dlžníka

Zámer dlžníka pri oddlžení v súlade so zákonom posudzujeme v pozitívnej rovine definovaný ako poctivý zámer dlžníka podľa § 166g ods. 1 ZKR a v negatívnej rovine ako nepoctivý zámer dlžníka podľa § 166g ods. 2 ZKR.

Poctivý zámer dlžníka, t.j. zámer dlžníka v pozitívnom zmysle je definovaný výhradne na podklade správania sa dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo na určenie splátkového kalendára, pričom toto správanie dlžníka sa posudzuje v rovine ekonomickej, ako aj v rovine osobných pomerov dlžníka a v neposlednom rade aj podľa súčinnosti poskytovanej dlžníkom správcovi v rámci samotného procesu oddlženia.ĎURICA, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 1127.

Podľa § 166g ods. 1 ZKR poctivý zámer je u dlžníka daný vtedy, ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti, alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.

Generálnu klauzulu poctivého zámeru je možné chápať ako právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou, a teda ako právnu normu, ktorej hypotéza nie je stanovená priamo zákonodarcom v právnom predpise, ale ako hypotézu, ktorá prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednom prípade vymedzil individuálne hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neurčeného okruhu okolností v kontexte daných okolností a skutočností.JIRMÁSEK, P.: S poctivostí oddlužení dojdeš. In: Právní rozhledy, roč. 23, 2015, č. 23-24, s. 812.

Poctivý zámer však nemá dlžník, ktorý sa počas konania o zrušenie oddlženia k samotnej žalobe podrobnejšie nevyjadrí a ani sa nezúčastní nariadeného pojednávania, pričom v priebehu konania neuvedie žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by vyplývala existencia poctivého zámeru v tom, že by po podaní návrhu na oddlženie vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností; preto pokiaľ dlžník v konaní o zrušenie oddlženia neuvedie žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o úprimnej snahe dlžníka svoj dlh riešiť, platí, že dlžník poctivý zámer pri využití inštitútu oddlženia nemal.Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 05.11.2019, sp. zn. 20di/8/2019.

Nepoctivý zámer dlžníka

Zákonodarca sa pri negatívnom vymedzení zámeru dlžníka v § 166g ods. 2 ZKR sústredil na kritéria spočívajúce v ekonomickom správaní dlžníka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo návrhu na určenie splátkového kalendára a po samotnom podaní návrhu.ĎURICA, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 1127.

Nepoctivý zámer dlžníka je potrebné chápať ako široký okruh okolností, ktoré vyplývajú zo správania dlžníka a ktorých hodnotenie je ponechané vo veľkej miere na úvahu súdu, pričom konkurzný súd je povinný toto správanie dlžníka vyhodnocovať individuálne, v kontexte skutkových okolností a skutočností každého prípadu. Ak konkurzný súd skonštatuje, že konanie dlžníka vykazuje znaky nepoctivého zámeru, môže konkurzný súd s týmto konaním spojiť sankčný následok v podobe zrušenia oddlženia.

Pokiaľ ide o ekonomické správanie dlžníka pred podaním návrhu na začatie konania, dlžník nemá poctivý zámer, ak sa úmyselne privedie do platobnej neschopnosti len s tým zámerom, aby bol legitimovaný na podanie návrhu na niektorú formu oddlženia alebo sa pri preberaní záväzkov spolieha na to, že uspokojovanie týchto záväzkov bude riešiť oddlžením. Formulácia zákonom definovaných dôvodov zakladajúcich nepoctivý zámer dlžníka sa môže javiť ako podobná, avšak je potrebné rozlišovať skutočnosť, že pri privodení do platobnej neschopnosti sa vyžaduje úmyselné konanie dlžníka, zatiaľ čo pri zadlžovaní postačuje aj konanie nedbanlivostné. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodovaciu prax konkurzných súdov, v rámci ktorej je rešpektovaný právny názor, že pokiaľ dlžník disponuje majetkom alebo stálym príjmom je jeho prvoradou povinnosťou uspokojovať svojich veriteľov a len v prípade, ak je uspokojovanie jeho záväzkov objektívne nemožné, malo by byť dlžníkovi umožnené oddlženie a aj to v takom rozsahu, aby došlo aspoň k čiastočnému uspokojeniu veriteľov.Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.10.2018, sp. zn. 8Odi/1/2018.

Nepoctivému zámeru dlžníka nasvedčuje aj také správanie dlžníka, ktoré urobí dlžník v úmysle zvýhodniť niektorého zo svojich veriteľov alebo naopak s úmyslom niektorého z veriteľov poškodiť. Takéto konanie môže spočívať napr. v úhrade alebo čiastočnej úhrade pohľadávky veriteľa s neskoršou lehotou splatnosti a nesplnení záväzku so skoršou lehotou splatnosti, v účelovom zabezpečení niektorého záväzku a pod. Skutočnosť, že dlžník, napriek dostatočnému príjmu, odmieta uhradiť dobrovoľne svoje záväzky a rozhodne sa zbaviť sa záväzkov prostredníctvom oddlženia, nemožno považovať za poctivý zámer, nakoľko toto úmyselné konanie nepochybne poškodzuje veriteľa dlžníka a zároveň zbavuje veriteľa nároku na akékoľvek uspokojenie pohľadávky zo strany dlžníka.Rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 06.11.2019, sp. zn. 36Odi/1/2019.

Z hľadiska úhrady záväzkov dlžníka je však potrebné, aby schopnosť dlžníka uspokojovať svoje záväzky veriteľom bola vyhodnocovaná komplexne vo vzťahu ku všetkým dlžníkovým veriteľom a nie len individuálne vo vzťahu k jednému veriteľovi, ktorý sa napr. domáha zrušenia oddlženia. Podľa názoru konkurzných súdov skutočnosť, že dlžníkovi boli vykonávané zrážky zo mzdy v prospech jedného z veriteľov ešte neznamená automaticky preukázanie platobnej schopnosti dlžníka vo vzťahu k všetkým jeho veriteľom, resp. preukázanie tej skutočnosti, že dlžník nebol platobne neschopný. Platobnú schopnosť nepreukazuje ani to, že má dlžík príjem, z ktorého sú mu realizované zrážky v prospech veriteľa, ktorý sa domáha zrušenia oddlženia.Rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 19.02.2020, sp. zn. 31Odi/1/2019.

Za poškodzovanie veriteľa, ktoré možno spravodlivo považovať za nepoctivý zámer, je možné považovať aj správanie dlžníka, ktorý pred podaním návrhu na oddlženie uskutoční bezodplatný prevod spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, ktorého vlastníkom bol v čase pred podaním návrhu, a to napriek tomu, že objektívne môže mať vedomosť o tom, že takýmto konaním môže dôjsť k poškodeniu záujmov veriteľov, pričom následne v návrhu na oddlženie súdu a v jeho prílohe, informácie o tejto transakcii neuvedie a neuvedie ich ani na dožiadanie správcovi.Rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 03.04.2019, sp. zn. 36Odi/1/2018.

Konanie dlžníka pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo návrhu na určenie splátkového kalendára a po samotnom podaní návrhu, ktoré možno vyhodnotiť ako nepoctivý zámer sa týka predovšetkým informácií, ktoré majú podstatný vplyv na samotné rozhodnutie o oddlžení, ako aj priebeh samotného konkurzného konania alebo konania o určenie splátkového kalendára.

Dlžník nemá poctivý zámer, ak v čase podania návrhu na oddlženie nie je platobne neschopný, i keď o tom vie alebo musí vedieť. Príkladom takéhoto konania je správanie, kedy dlžník žiadnym relevantným spôsobom nepreukáže a neosvedčí svoju platobnú neschopnosť, nakoľko nielenže v čase pred podaním návrhu voči dlžníkovi prebiehajú exekúcie, v rámci ktorých sú vykonávané zrážky zo mzdy dlžníka, a teda platobnú neschopnosť nemožno odvodzovať od definície platobnej neschopnosti zakotvenej v § 3 ods. 2 veta štvrtá ZKR, ale zároveň dlžník bez uvedenia akýchkoľvek relevantných dôvodov prestane uhrádzať dobrovoľné splátky záväzku veriteľovi tri mesiace pred tým, ako začne proces domáhania sa oddlženia konkurzom. Takéto počínanie dlžníka je možné považať za konanie z vypočítavosti, pretože v snahe využiť inštitút oddlženia dlžník formálne splní zákonnú podmienku neuhrádzania dlhu po dobu dlhšiu ako 180 dní, avšak výhradne za jediným účelom, a to nasimulovať stav platobnej neschopnosti, ktorá je jednou zo zákonných podmienok oddlženia, a tak sa domôcť oddlženia.Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.06.2019, sp. zn. 4Odi/4/2018.

Pokiaľ dlžník v návrhu, resp. v prílohe k návrhu alebo na dopyt správcu uvedie nepravdivú dôležitú informáciu alebo naopak zatají dôležitú informáciu, aj keď vie alebo môže vedieť, že ide o dôležitú informáciu je možné toto správanie považovať za nepoctivý zámer, a to bez ohľadu na fakt, či takéto zatajovanie informácii má charakter úmyselného alebo nedbanlivostného konania. Informáciu o aktuálnom ako aj minulom majetku dlžníka nepochybne možno považovať za dôležitú informáciu, ktorá má zásadný význam najmä vo vzťahu k preskúmavaniu možnej odporovateľnosti právnych úkonov.Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 20.11.2018, sp. zn. 3Odi/1/2018 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.08.2019, sp. zn. 41CoKR/11/2019.

Na nepoctivý zámer poukazuje aj také správanie dlžníka, ak v zozname majetku ani na dopyt správcu neuvedie časť svojho majetku nie nepatrnej hodnoty, aj keď o ňom vie alebo môže vedieť.

Dlžník nemá poctivý zámer ani vtedy, ak v zozname veriteľov ani na dopyt správcu neuvedie veriteľa - fyzickú osobu, v dôsledku čoho si veriteľ neprihlásil svoju pohľadávku, aj keď o ňom vie alebo s prihliadnutím na okolnosti môže vedieť, pričom na drobných veriteľovV zmysle § 48c Vyhlášky č. 665/2005 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa za drobného veriteľa považuje veriteľ, ktorého pohľadávka nepresahuje 500 Eur. sa neprihliada. Tým, že dlžník neuvedie do svojho zoznamu veriteľov veriteľa -fyzickú osobu, ktorý je navyše vo vzťahu k dlžníkovi spotrebiteľom, zmarí mu jeho možnosť uplatnenia si svojej pohľadávky v konkurznom konaní a odníme mu tak možnosť na aspoň čiastočné uspokojenie svojej pohľadávky.Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 01.08.2019, sp. zn. 2Odi/1/2019.

Za nepoctivý zámer novela považuje aj neposkytovanie súčinnosti dlžníka vo vzťahu k správcovi, ktorú od dlžníka možno spravodlivo požadovať bez toho, aby mal dlžník na to vážne dôvody.

Ďalšia skupina dôvodov sa týka plnenia finančných záväzkov po rozhodnutí o oddlžení. Dlžník nemá poctivý zámer, ak včas a riadne neplní súdom určený splátkový kalendár, bez vážneho dôvodu riadne a včas neplní výživné pre dieťa, na ktoré vznikol nárok po rozhodujúcom dni alebo bez vážneho dôvodu riadne a včas neplní povinnosť vrátiť Centru právnej pomoci hodnotu poskytnutého preddavku na úhradu paušálnej odmeny.

Zrušenie oddlženia

Ako už bolo naznačené, nepoctivý zámer dlžníka je základným predpokladom pre prípadné zrušenie oddlženia fyzickej osoby. Novoprijatá koncepcia procesných mechanizmov na ochranu oprávnených záujmov oddlžením dotknutých veriteľov vychádza z ex post kontroly poctivosti dlžníka pri jeho zámere sa oddlžiť. Zákonodarca uprednostnil formalizovaný procesný postup súdov pri rozhodovaní o oddlžení preferovaný viacerými zahraničnými úpravami inšpirovanými najmä trendmi v nemeckom konkurznom práve.SOJKA, P.: Oddlženie podľa nových pravidiel. In Justičná revue, roč. 69, 2017, č. 5, s. 687.

Ako uvádza aj Milan Ďurica, kontrola „zákonnosti a spravodlivosti" ex post je určite najhorší variant, ktorý zákonodarca mohol zvoliť, pretože je v rozpore s právnou istotou účastníkov konania, a to predovšetkým veriteľov. ĎURICA, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 1124.

Takýto prístup vychádza z pomerne rigidného (ale vďaka tomu aj predvídateľného) nastavenia normatívnych podmienok oddlženia, čo na jednej strane proces urýchľuje, keďže odbremeňuje súdy od skúmania množstva skutkových okolností relevantných pre oddlženie, na druhej strane však výrazne zužuje právomoc súdu prihliadať na individuálne okolnosti konkrétneho prípadu.SOJKA, P.: Oddlženie podľa nových pravidiel. In Justičná revue, roč. 69, 2017, č. 5, s. 687.

Predpísaný formálny prístup súdov je nahradený inštitútmi umožňujúcim veriteľom zvrátiť účinky oddlženia v prípadoch nepoctivého zámeru dlžníka pri oddlžení, resp. možnosťou domáhať sa neúčinnosti právnych úkonov dlžníka.

Kontrola (ne)poctivého zámeru prichádza do úvahy len na základe veriteľskej aktivity po rozhodnutí o oddlžení. Každý veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Alternatívne je aktívne legitimovanou osobou aj prokurátor, ktorý je oprávnený podať podnet na zrušenie oddlženia dlžníka. Za nedostatok právnej úpravy určite možno považovať skutočnosť, že medzi aktívne legitimované osoby nebola zahrnutá aj osoba správcu konkurznej podstaty, ktorý je podľa nášho názoru osobou, ktorá má najkomplexnejší prehľad o záväzkoch dlžníka, ako aj jeho majetku a v neposlednom rade vie aj vyhodnotiť jeho správanie vo vzťahu k priebehu konkurzného konania.

Začiatok šesťročnej premlčacej lehoty na domáhanie sa zrušenia oddlženia plynie od vykonateľnosti rozhodnutia o oddlžení, teda od nasledujúceho dňa po zverejnení rozhodnutia v Obchodnom vestníku. Pasívne legitimovaný je dlžník a v prípade, ak dlžník zomrel, pasívnu legitimáciu získavajú jeho dedičia.

Návrh, resp. podnet prokurátora na zrušenie oddlženia sa podáva na súde, ktorý rozhodol o oddlžení.Podľa § 20 písm. d) Civilného sporového poriadku „ Namiesto všeobecného súdu žalovaného je na konanie príslušný výlučne súd, na ktorom prebieha konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, ak ide o spor vyvolaný osobitnou povahou týchto konaní, okrem sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V prípade, ak bude takýchto návrhov podaných viac, súd ich obligatórne spojí na spoločné konanie. Súd vo veci samej rozhoduje rozsudkom.§ 166f ods. 1 ZKR.

Veriteľ, ktorý podá návrh na zrušenie oddlženia, je povinný svoj návrh na zrušenie oddlženia náležite odôvodniť a uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, ktoré sú spôsobilé preukázať nepoctivý zámer dlžníka, pričom dôkazné bremeno pri preukazovaní nepoctivého zámeru je v zmysle zásad civilného procesu bremenom veriteľa.ŠEVČIKOVÁ, A.: K oddlženiu fyzických osôb podľa štvrtej časti ZKR. In: VOJČÍK, P. - KOROMHÁZ, P. -VADAS, E. (eds.): Košické dni súkromného práva II.: Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2018, s. 699. Veriteľ môže uvádzať aj iné skutočnosti, na základe ktorých bude tvrdiť, že dlžník nesledoval pri oddlžení poctivý zámer, pretože výpočet dôvodov pre posúdenie (ne)poctivého zámeru je len demonštratívny, pričom je na rozhodnutí súdu, či skutočnosti tvrdené veriteľom sú spôsobilé preukázať (ne)poctivý zámer dlžníka.

Ustanovenia ZKR o (ne)poctivom zámere nabádajú súd, aby (ne)poctivý zámer dlžníka neposudzoval len mechanicky, ale bol vedený aj pomocnými kritériami úvah jeho prísnejšieho a miernejšieho posudzovania od prípadu k prípadu, a to najmä s ohľadom na osobu dlžníka a jeho životné skúsenosti. V zmysle § 166g ods. 3 ZKR, súd prísnejšie hodnotí tieto dôvody u dlžníka, ktorý mal v minulosti alebo stále má významnejší majetok, má skúsenosti s podnikaním, pôsobí alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobil v orgánoch právnickej osoby alebo má iné osobitné životné skúsenosti. Existencia ktorejkoľvek tejto skutočnosti, ktorá sa viaže k osobe dlžníka, je dôvodom na prísnejšie hodnotenie dôvodov pre (ne)poctivý zámer. Podľa § 166g ods. 4 ZKR, ak ide o dlžníka, ktorý má iba základné vzdelanie, je v dôchodkovom veku alebo blízko tohto veku, má vážne zdravotné problémy, načas alebo trvalo stratil obydlie alebo ho v živote postihla iná udalosť, ktorá mu sťažila uplatnenie v spoločnosti, súd prihliada miernejšie k dôvodom pre posudzovanie (ne)poctivého zámeru.

Právoplatnosťou rozsudku o zrušení oddlženia sa oddlženie stáva voči všetkým veriteľom neúčinné, čo znamená, že pohľadávkam sa v plnom rozsahu, v ktorom ešte neboli uspokojené, obnovuje pôvodná vymáhateľnosť aj splatnosť. Takéto pohľadávky sa nepremlčia skôr, ako uplynie desať rokov od zrušenia oddlženia. Iné rozhodnutie o návrhu na zrušenie oddlženia však nevytvára procesnú prekážku res iudicata, a preto ak je podaný nový návrh iným veriteľom alebo sú tu nové dôkazy, ktoré poctivý zámer dlžníka vylučujú, možno o takomto návrhu vecne konať a rozhodnúťPATAKYOVÁ, M. - MAMOJKA, M. - DURAČINSKÁ, J. a kol.: Hospodárske právo. II. diel. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019, s. 186..

Právoplatné rozhodnutie o zrušení oddlženia je zároveň rozhodnutím o vylúčení podľa § 13a Obchodného zákonníka.Podľa § 13a ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov „Rozhodnutím súdu alebo rozhodnutím iného orgánu, ktoré je preskúmateľné súdom, ak tak ustanoví osobitný predpis, môže byť určené, že po dobu uvedenú v rozhodnutí, alebo na základe rozhodnutia súdu po dobu troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia (ďalej len „rozhodnutie o vylúčení"), fyzická osoba nesmie vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu alebo člena dozorného orgánu v obchodnej spoločnosti alebo družstve (ďalej len „vylúčený zástupca"). To platí rovnako aj pre pôsobenie ako vedúci organizačnej zložky podniku, vedúci podniku zahraničnej osoby, vedúci organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby alebo prokurista." S účinnosťou od 1. januára 2020Na základe zákona č. 390/2019 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. je zároveň súd povinný takéto rozhodnutie o zrušení oddlženia zverejniť v Obchodnom vestníku.

Záver

Sme toho názoru, že formalizovaný procesný postup súdov pri rozhodovaní konkurzných súdov o oddlžení fyzických osôb a následná ex post kontrola poctivého zámeru dlžníka nie je najvhodnejším spôsobom riešenia platobnej neschopnosti fyzických osôb. S prihliadnutím na zásadu právnej istoty, uprednostnenie ex ante kontroly, ako aj využitie napr. inštitútu predbežného správcu, by vhodnejším spôsobom riešilo platobnú neschopnosť v podmienkach nášho právneho poriadku. Súčasná právna úprava umožňuje de facto oddlžiť sa každému, kto spĺňa zákonom stanovené formálne požiadavky.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že náš právny poriadok v súčasnej podobe prenechal rozhodovanie o spôsobe oddlženia výlučne na dlžníkovi. Naproti tomu právna úprava oddlženia v Českej republike predpokladá, že o spôsobe oddlženia bude rozhodovať konkurzný súd spoločne v kooperácii s veriteľmi dlžníka a takýmto spôsobom dôjde k výberu najvhodnejšieho spôsobu oddlženia pre fyzickú osobu.V zmysle § 402 ods. 1 zákona č. 182/2006 Sb. o úpadku a způsobech jeho řešení (insolvenční zákon) v platnom znení (ďalej len „InsZ"), právo hlasovať o spôsobe oddlženia majú len nezabezpečení veritelia, ktorí včas a riadne prihlásili svoju pohľadávku, pričom zabezpečení veritelia o takomto návrhu nehlasujú. Rovnako nemajú právo hlasovať blízke osoby dlžníka, ako ani osoby, ktoré tvoria s dlžníkom koncern. V zmysle § 402 ods. 3 InsZ, o spôsobe oddlženia rozhodne schôdza veriteľov nadpolovičnou väčšinou hlasov nezabezpečených veriteľov, ktorá sa určí podľa výšky ich pohľadávok. V prípade, že by ani jeden zo spôsobov oddlženia nezískal dostatočný počet hlasov, postupom v zmysle § 402 ods. 5 InsZ, rozhodne o spôsobe oddlženia konkurzný súd v rozhodnutí o schválení, a to oddlžením formou splátkového kalendára so speňažením konkurznej podstaty. Takýto spôsob určenie spôsobu oddlženia je možné považovať za spravodlivejší, nakoľko súdnym prieskumom je zvolený ten spôsob oddlženia, ktorý predpokladá a zároveň aj zabezpečí uspokojenie pohľadávok veriteľov, v čo najväčšej možnej miere.

Je na mieste opätovne zdôrazniť, že za hlavnú nedokonalosť právnej úpravy zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka je absencia osoby správcu v okruhu osôb aktívne legitimovaných na podanie návrhu na zrušenie oddlženia. Je nesporné, že správca počas výkonu svojej správcovskej činnosti vykonávanej s odbornou starostlivosťou získava najkomplexnejší a najucelenejší obraz o pohnútkach a skutočnostiach, ktoré vedú fyzickú osobu k oddlženiu a rovnako tak je spôsobilý rozpoznať prípadný nepoctivý zámer dlžníka.

Platná právna úprava je zameraná výhradne na prísne formálnu kontrolu splnenia podmienok pre povolenie oddlženia fyzickej osoby, neumožňuje však vo väčšej miere zohľadniť okolnosti konkrétneho prípadu, čo považujeme za nevyhnutné pre naplnenia maximálnej možnej miery uspokojenia pohľadávok veriteľov pri riešení platobnej neschopnosti dlžníka podľa ZKR.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

ĎURICA, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, 1456 s. ISBN 978-80-7400-754-5.

JIRMÁSEK, P.: S poctivostí oddlužení dojdeš. In: Právní rozhledy, roč. 23, 2015, č. 23-24, s. 811 - 821. ISSN 1210-6410.

PATAKYOVÁ, M. - MAMOJKA, M. - DURAČINSKÁ, J. a kol.: Hospodárske právo. II. diel. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019, 309 s. ISBN ISBN 978-80-571-0090-4.

SOJKA, P.: Oddlženie podľa nových pravidiel. In: Justičná revue, roč. 69, 2017, č. 5, s. 669 -690. ISSN 1335-6461.

ŠEVČIKOVÁ, A.: K oddlženiu fyzických osôb podľa štvrtej časti ZKR. In: VOJČÍK, P. -KOROMHÁZ, P. - VADAS, E. (eds.): Košické dni súkromného práva II.: Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2018, s. 691 - 701. ISBN 978-80-8129-088-6.

Súdne rozhodnutia:

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.08.2019, sp. zn. 41CoKR/11/2019.

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 01.08.2019, sp. zn. 2Odi/1/2019.

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 05.11.2019, sp. zn. 2Odi/8/2019.

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.06.2019, sp. zn. 4Odi/4/2018.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.10.2018, sp. zn. 8Odi/1/2018.

Rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 19.02.2020, sp. zn. 31Odi/1/2019.

Rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 03.04.2019, sp. zn. 36Odi/1/2018.

Rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 06.11.2019, sp. zn. 36Odi/1/2019.

Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 20.11.2018, sp. zn. 3Odi/1/2018.

Uznesenie Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 03.03.2011, sp. zn. 3 VSOL 29/2011-B-22.

Internetové zdroje:

http://www.web.ac-mssr. sk/


PROBLEMATIKA ZASTÚPENIA V OBCHODNOM PRÁVE

THE ISSUE OF REPRESENTATION IN COMMERCIAL LAW

Júlia FlorekováJUDr. Júlia Floreková, advokátsky koncipient, externá doktorandka na Katedre obchodného a finančného práva na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Abstrakt

Predkladaný príspevok autorky sa venuje problematike zastúpenia v obchodnom práve. Okrem stručného úvodu skôr teoretického významu je príspevok zameraný na poukázanie možných spôsobov konania podnikateľa prostredníctvom tretích osôb. Predkladaný príspevok sa tak opiera o súčasnú právnu úpravu inštitútu zastúpenia v obchodnom práve, ktorá je obsiahnutá v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.

Kľúčové slová

Obchodný zákonník. Zastúpenie. Podnikateľ.

Abstract

The following article examines the issues of representation in commercial law. Instead ofjust a brief intro, we will be taking a look at some of the ways an entrepeneur can take advantage of third persons. Our analysis is based on the current legislation of representation in commercial law, which is defined in Act. no. 513/1991 Zb. Commercial law.

Keywords

Commercial law. Representation. Entrepreneur.

Úvod o otázkach zastúpenia v obchodnom práve

Na úvod je potrebné poznamenať, že všeobecné otázky zastúpenia sú veľmi podrobne upravené v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ").

Zastúpenie je v praxi bežne a často aplikovaný inštitút, ktorý je kladený do roviny všeobecného právneho inštitútu, ktorého podstata spočíva v oprávnení konať za iného v jeho mene, prostredníctvom ktorého je možné oprávnenie konať poveriť na iný subjekt práva.

Je nepochybné, že aj zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, (ďalej len „OBZ" alebo tiež „Obchodný zákonník"), venuje pozornosť zastúpeniu, pričom tento právny predpis môžeme klásť do roviny lex specialis, nakoľko je v ňom obsiahnutá zvláštna právna úprava, ktorá sa aplikuje prednostne pri zastúpení podnikateľov.JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 142.

V takomto prípade je zastúpenie v obchodných vzťahoch upravené v rámci konania podnikateľa, kde je rozlíšených niekoľko foriem zastúpenia, ktoré priznávajú oprávnenie konať, resp. zaväzovať podnikateľa aj ďalšími osobami. Dôležité je dodať, že právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku nie je svojou povahou komplexná, nakoľko aj na konanie podnikateľa sa subsidiárne aplikujú všeobecné ustanovenia zastúpenia upravené v OZ.

Obchodný zákonník vo svojich ustanoveniach o konaní podnikateľa konštituuje právne dôvody zastúpenia, na základe ktorých vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpeným podnikateľom. Zároveň je potrebné všimnúť si, že právna úprava konania podnikateľa nerozlišuje medzi podnikateľom fyzickou osobou a podnikateľom právnickou osobou, nakoľko zastúpenie oboch týchto osôb je upravené rovnako.GOLIAN, J. a kol. Repetitórium obchodného práva. Bratislava: IURIS LIBRI, 2018, s. 23.

Než však prejdeme na samotné zastúpenie upravené v obchodných vzťahoch, resp. na konanie podnikateľa považuje autorka za potrebné priblížiť legálnu definíciu podnikateľa, ktorú nachádzame upravenú v úvodných ustanoveniach OBZ. Podnikateľom je osoba zapísaná v obchodnom registri, osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného právneho predpisu a napokon osoba, ktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia.KUBÍČEK, P. a kol. Obchodné právo. Plzeň: Aleš Čenek, 2016 s. 34 - 35.

Za podnikateľa sa zároveň považuje aj zahraničnú osobu, ktorá je bližšie špecifikovaná v ust. § 23 OBZ.Pozri ust. § 23 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ").

Zároveň zákon stanovil, že v prípade, ak je podnikateľom fyzická osoba koná osobne alebo za ňu koná zástupca. Ak je podnikateľom právnická osoba koná za ňu štatutárny orgán alebo zástupca.

Veľmi dôležitým pojmom je rovnako aj podnikanie, ktoré je tiež vymedzené v úvodnom ustanovení Obchodného zákonníka: „Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu."§ 2 ods. 1 OBZ

Podnikaním teda rozumieme takú činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ, a ktorá zároveň kumulatívne spĺňa všetkých päť pojmových znakov vymedzených v hore citovanom ustanovení teda sústavnosť, samostatnosť, vlastná zodpovednosť, konanie vo vlastnom mene a za účelom dosiahnutia zisku.JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 144.

V rámci obchodného práva rozlišujeme zastúpenie zmluvné (pôjde o prípady, kedy je osoba oprávnená zastupovať podnikateľa na základe dohody o plnomocenstve, resp. na základe plnomocenstva podľa ust. § 31 a nasl. OZ, prokúru ako osobitný druh obchodného plnomocenstva), zákonné (konanie vedúceho organizačnej zložky podniku a vedúceho podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, konanie osoby poverenej určitou činnosťou v prevádzkarni podniku, konanie inej osoby v prevádzkarni podnikateľa, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na takéto konanie nie je oprávnená).JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 145.

Okrem iného zmluvné zastúpenie nachádzame upravené na viacerých miestach v Obchodnom zákonníku.Okrem iného zmluvné zastúpenie nachádzame nepochybné upravené aj v ust. § 126 OBZ, kedy platí, že spoločník sa zúčastňuje na rokovaní valného zhromaždenia osobne alebo v zastúpení splnomocnencom na základe písomného plnomocenstva. Takýmto ustanovením je nepochybne napríklad aj ust. § 57 ods. 2 OBZ, ktoré vymedzuje, že: „Spoločenskú zmluvu môže uzavrieť aj splnomocnenec vybavený na to plnomocenstvom. Plnomocenstvo s úradne overeným podpisom splnomocniteľa sa pripojí k spoločenskej zmluve." § 57 ods. 2 OBZ

Konanie podnikateľa, fyzickej a právnickej osoby, v súlade s právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník

V nasledujúcej časti sa budeme zaoberať už, ako bolo vyššie uvedené, konaniu podnikateľa, ktoré je bližšie zákonne vymedzené v ust. § 13 a nasl. Obchodného zákonníka.

Právna úprava fyzickej osoby - podnikateľa, teda vykonávanie právnych úkonov súvisiacich s podnikateľskou činnosťou pod obchodným menom podnikateľa fyzickej osoby sa spravuje ustanoveniami OZ. Je veľmi dôležité dodať, že fyzická osoba sa môže stať podnikateľom po nadobudnutí úplnej spôsobilosti na právnej úkony, pričom v právnych vzťahoch fyzickej osoby podnikateľa v súvislosti s podnikaním sa zaväzuje v prvom rade osobne. Fyzická osoba - podnikateľ zároveň môže ustanoviť na konanie vo svojom mene a na svoj účet aj zmluvného alebo zákonného zástupcu.PATAKYOVÁ, M. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C. H . Beck, 2016, s. 54.

Ak hovoríme o podnikateľovi - právnickej osobe svoj súkromnoprávny základ nachádza taktiež v ustanoveniach OZ, z ktorého vyplýva, že právnické osoby majú spôsobilosť na práva a povinnosti a rovnako spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti, ktorá môže byť obmedzená výlučne zákonom.Obmedzenia právnických osôb podnikateľov nadobúdať svojimi právnymi úkonmi práva a povinnosti vyplýva explicitne z povahy právnických osôb. Obmedzenú spôsobilosť nachádzame najmä v prípade osobitného postavenia, resp. osobitných spôsobov konania v mene právnickej osoby. Takýmito obmedzeniami je nepochybne likvidácie spoločnosti, prípadne konkurz vyhlásený na majetok spoločnosti. Dodáme, že likvidáciu spoločnosti nachádzame upravenú v ust. §70 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, konkurz v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Z uvedeného vyplýva, že ide o orgány sui generis, teda o orgány, ktoré sú oprávnené konať podľa osobitných právnych predpisov.

Zároveň je potrebné pripomenúť, že OZ vo svojich ustanoveniach upravuje osoby, ktoré sú oprávnené vo všetkých veciach konať priamo v mene právnickej osoby ako štatutárne orgány.Podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník: „Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány). ". Dôležité je dodať, že citované ustanovenie je legislatívnou skratkou, ktorú prebral aj Obchodný zákonník v dikcii ust. § 13 ods. 1 a ods. 2, a to najmä čo sa týka oprávnenia konať v menej spoločnosti navonok s tým, že pri jednotlivých druhoch obchodných spoločnosti a družstva špecifikuje označenie štatutárneho orgánu, vymedzuje jeho podstatu a dispozitívne ustanovuje spôsob konania v mene spoločnosti a v družstve.

Štatutárnym orgánom podnikateľa - právnickej osoby je buď individuálny, alebo kolektívny orgán, a to tak, ako pri prejave vôle navonok (konaním), tak aj pri tvorbe vôle spoločnosti (rozhodovaním). Dôležité je podotknúť skutočnosť, že určiť spôsob konania je veľmi dôležitý, a preto musí byť určený jednoznačne, bez akýchkoľvek pochýb. Spôsob konania pritom v mene podnikateľa je buď samostatné, alebo spoločné v prípade dvoch alebo troch konateľov, členov predstavenstva, a pod.KUBÍČEK, P. a kol. Obchodné právo. Plzeň: Aleš Čenek, 2016 s. 46.

Spomínané konanie pritom môžeme vymedziť ako vykonávanie právnych úkonov, a to tak formálnych, ako aj neformálnych vo všetkých veciach.V prípade konania, o ktorom sme sa už zmienili, môžeme dodať že individuálne oprávnenie konať v mene spoločnosti je zákonom ustanovené pri verejnej obchodnej spoločnosti. Štatutárnym orgánom verejnej obchodnej spoločnosti je podľa ust. § 85 OBZ každý zo spoločníkov, ak spoločenská zmluva inak. V prípade komanditnej spoločnosti je štatutárnym orgánom v zmysle zákona kolektívny orgán s individuálnym oprávnením konať v mene spoločnosti, t. j. komplementári, a to v súlade s ust. § 101 ods. 1 prvá veta OBZ. V spoločnosti s ručením obmedzeným je štatutárnym orgánom individuálny orgán v prípadoch ustanovenia jedného konateľa, v prípadoch ustanovenia viacerých konateľov je tento orgán kolektívny. V akciovej spoločnosti sa vytvára typický kolektívny orgán s právom kooptácie nových členov s možnosťou obsadenia len jedným členom zo zákona s individuálnym oprávnením každého člena predstavenstva konať v mene spoločnosti. Napokon v družstve sa vytvára kolektívny orgán s právom kooptácie a doplňovaním členov predstavenstva z radov náhradníkov so spoločným konaním dvoch členov predstavenstva pri obligatórnych písomných právnych úkonoch.

Zároveň dodávame, že samotný vznik funkcie štatutárneho orgánu je podmienený vznikom spoločnosti samotnej, teda zápisom spoločnosti do Obchodného registra Slovenskej republiky, ktorý je upravený podľa osobitného právneho predpisu (ďalej len „obchodný register").Pozri zákon č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Vyhlášku č. 25/20054 Z. z. ktorou sa ustanovujú vzory tlačív na podávanie návrhov na zápis do obchodného registra a zoznam listín, ktoré je potrebné k návrhu na zápis priložiť. Zápis štatutárneho orgánu je preto rozhodujúcou právnou skutočnosťou a je právne významný vo vzťahu k tretím osobám.

Podnikatelia, už spomínané fyzické a právnické osoby, konajú v právnych vzťahoch aj nepriamo prostredníctvom svojich zástupcov. Osobitná obchodnoprávna úprava ustanovuje systém zákonných zástupcov s nerovnakým vecným rozsahom zastupovania, na ktorú sa subsidiárne aplikuje právna úprava ust. § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka.Podľa ust. §20 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník: „Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.".

Pod zákonným zastúpením je potrebné rozumieť vznik oprávnenia konať za podnikateľa v dôsledku inej právnej skutočnosti, ako v dôsledku prejavenej vôle splnomocniteľa vo vzťahu k tretím osobám (konanie vedúceho organizačnej zložky podniku a vedúceho podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, konanie osoby poverenej určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku, konanie inej osoby nachádzajúcej sa v prevádzkarni podnikateľa). Zákonné zastúpenie môže mať aj formu prokúry, ktorú nachádzame upravenú v jedinom jednom legálne vymedzenom ust. § 15 OBZ.

Konanie vedúceho organizačnej zložky podniku a vedúceho podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra

Podľa ust. § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka: „ Vedúci organizačnej zložky podniku alebo vedúci podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, je splnomocnený za podnikateľa robiť všetky právne úkony týkajúce sa tejto organizačnej zložky alebo podniku.".§ 13 ods. 5 OBZ

Tak, ako je vyššie odcitované, Obchodný zákonník priznáva oprávnenie konať vedúcemu organizačnej zložky podniku a vedúcemu podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný v obchodnom registri. Z dikcie zákona teda môžeme vyvodiť záver, že zákon umožňuje podnikateľovi vymenovať len jedného vedúceho organizačnej zložky podniku, čo napokon vyplýva aj z právneho názoru NS ČR: „Do obchodního rejstříku lze zapsat pouze jednoho veducího organizační složky podniku ve smyslu § 13 ods. 3 OBZ.".Rozsudok NR ČR zo dňa 31.08.1999, č.k. 32Cdo 505/1999.

Veľmi dôležité v tomto kontexte je vymedziť podnik. V dôsledku vykonávania podnikateľskej činnosti podnikateľ vytvára svoj podnik alebo organizovanú hospodársku jednotku, ktorá predstavuje súbor určitých hodnôt a zvláštny súborný predmet, ktoré sú navzájom prepojené s ich funkciou.

Podnik pritom môžeme vymedziť v subjektívnom a v objektívnom zmysle. V subjektívnom zmysle podnik chápeme ako súhrn činností, ktoré sa uskutočňujú v rámci podnikania podnikateľského subjektu. Predstavuje jednotne organizovanú činnosť prevádzkovanú za výrobným účelomDEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 249.. V objektívnom zmysle chápeme podnik ako súbor imateriálnych a materiálnych hodnôt, ktoré sú využívané v rámci podniku na dosiahnutie stanovených cieľov.Napokon súčasná platná právna úprava definuje podnik v ust. § 5 OBZ: „Podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.". Podnik zároveň môžeme definovať aj ako súborný predmet práv, ktorý obsahuje hodnoty patriace podnikateľovi a slúžiace na určené prevádzkové účely.PELIKÁNOVÁ, I. a kol. Obchodní právo. I díl. Praha: Codex, 1993, s. 363.

Ďalším nepochybne dôležitým pojmom je organizačná zložka podniku, ktorou sa rozumie odštepný závod podniku alebo iný organizačný útvar podniku (závody, divízie, pobočky).Podľa ust. § 7 ods. 1 OBZ : „ Organizačnou zložkou podniku sa rozumie odštepný závod alebo iný organizačný útvar podniku podľa tohto zákona alebo osobitného zákona. Odštepný závod je organizačná zložka podniku, ktorá je ako odštepný závod zapísaná v obchodnom registri. Pri prevádzkovaní odštepného závodu sa používa obchodné meno podnikateľa s dodatkom, že ide o odštepný závod.".

Organizačná zložka podniku sa stáva odštepným závodom až v okamihu jej zapísania do obchodného registra. Zápis môže byť obligatórny (vyplýva a ukladá ho zákon), fakultatívny (prejav vôle podnikateľa). Okrem toho platí, že vedľa organizačných útvarov podniku zapísaných do obchodného registra môžu existovať aj iné organizačné zložky, ktoré sa do obchodného registra nezapisujú (napr. útvar, závod). Odštepný závod tak, ako je vyššie uvedené, sa teda odlišuje najmä tým, že sa zapisuje do obchodného registra.DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 249. Za odštepný závod vystupuje vedúci, ktorý sa rovnako zapisuje do obchodného registra, a ktorý pri prevádzkovaní odštepného závodu používa obchodné meno podnikateľa s dodatkom, že sa jedná o odštepný závod.Tamtiež

Obdobné postavenia ako odštepný závod má aj iná organizačná zložka, ak to ustanovuje zákon a ak sa zapisuje do obchodného registra (napr. organizačná zložka podniku zahraničnej osoby).

Organizačné zložky podniku pritom definujeme a chápeme ako vnútropodnikové útvary bez právnej subjektivity, pričom ich postavenie bližšie špecifikujú najmä vnútropodnikové predpisy.

Od odštepného závodu je potrebné odlišovať prevádzkareň, pod ktorou treba rozumieť určitý priestor, v ktorom sa uskutočňuje podnikateľská činnosť (napr. dielňa, predajňa). Prevádzkareň je potrebné označiť obchodným menom podnikateľa s pripojením názvu prevádzkarne. JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 147.

Z citovaného ust. § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka vyplýva, že vedúci organizačnej zložky podniku, ktorý sa zapisuje do obchodného registra je splnomocnený za podnikateľa robiť všetky právne úkony týkajúce sa organizačnej zložky. Môžeme zároveň konštatovať, že v tomto prípade ide o širšie oprávnenie ako oprávnenie vymedzené pri prokúre. Je však potrebné doložiť, že v takomto prípade vedúci organizačnej zložky podniku vykonáva všetky právne úkony za podnikateľa týkajúce sa tejto organizačnej zložky.Tamtiež

Napokon pre platnosť akýchkoľvek úkonov (uzatváranie zmlúv, konanie pred súdom) vedúceho organizačnej zložky je potrebné, aby tak, ako sa už autorka vyššie zmienila, uvádzal aj podnikateľa, ktorej organizačnú zložku vedúci zastupuje.

Na záver dodáme, že nakoľko Obchodný zákonník neustanovuje priamo, či je možné oprávnenia vedúceho organizačnej zložky podniku obmedziť, resp. či by takéto obmedzenie bolo účinné vo vzťahu k tretím osobám, môžeme konštatovať, že z povahy veci vyplýva, že takéto obmedzenie vo vzťahu k tretím osobám nebudú právne účinné. Dôsledky však prekročenia obmedzenia je možné obsiahnuť vo vnútorných vzťahoch medzi vedúcim organizačnej zložky podniku a podnikateľom.

Obchodný zákonník výslovne neupravuje ani právnej účinky prekročenia rozsahu oprávnenia zastupovať podnikateľa. Ak by vedúci odštepného závodu alebo inej organizačnej zložky podniku zapísanej do obchodného registra prekročil rozsah oprávnenia konať, dá sa použitím per analogiam legis dospieť k záveru, že takéto konanie ho zaväzuje, avšak iba vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu zákonného poverenia vedieť nemohla. Zastávame názor, že v praxi sa stretávame najmä s prípadmi, kedy takéto konanie podnikateľa zaväzovať nebude. Pre príklad uvádzame, že ak vedúci organizačnej zložky uzavrie napr. kúpnu zmluvu na tovar pre inú organizačnú zložku, je vzhľadom na skutočnosť, že vedúci organizačnej zložky sa spolu s organizačnou zložkou zapisuje do obchodného registra, zrejmé, že tretia osoba mohla o prekročení zákonného poverenia vedieť.DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 268.

Konanie osoby poverenej určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku

Veľmi dôležitým ustanovením, ktoré upravuje špeciálny druh zákonného splnomocnenia predstavuje ust. §15 Obchodného zákonníka.Podľa ust. § 15 ods. 1 OBZ: „ Kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza.". Podľa ust. § 15 ods. 2 OBZ: „Ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.". Ide o špeciálne splnomocnenie, ktoré je udelené každému, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou. Osoba, ktorá bola poverená určitou činnosťou zastupuje podnikateľa bez udeleného splnomocnenia, nakoľko ide o zákonné zastupovanie, teda zastupovanie priamo zo zákona, kde splnomocnenie nie je potrebné.

Veľmi dôležité je dodať, že právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku je špeciálna a vylučuje použitie všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 20 ods. 2 OZ.

Vzhľadom k tomu, že rozoberané ustanovenie je zároveň aj kogentné, jeho aplikáciu nie je možné vylúčiť či obísť ani výslovnou dohodou zmluvných strán, ani jednostranným právnym úkonom.

Podnikateľ v takomto prípade určuje okruhy činnosti, najmä organizačné útvary podniku, oblasti, v ktorých dochádza k opakovaným alebo obdobným úkonom, aby sa naplnil znak obvyklosti, ktorý je veľmi dôležitý v rámci vykladaného ustanovenia.OVEČKOVÁ, O. a kol. Obchodný zákonník 1. Komentár. Bratislava: Iura ediotion, 2012, s. 92.

Zákonné zastúpenie podnikateľa je zároveň nutné odlišovať od zastúpenia zmluvného, ktoré je založené napríklad zmluvou o obchodnom zastúpení alebo mandátnou zmluvou, pri ktorých oprávnenie obchodného zástupcu, resp. mandatára vzniká na základe plnomocenstva a nie v dôsledku poverenia určitou činnosťou.

Napokon veľmi dôležitým účelom je vybaviť osobu, resp. osoby poverené určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku základným rozsahom oprávnenia realizovať právne úkony pri realizácií činností, na ktorú bola osoba poverená.DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 261.

Zákonné predpoklady na to, aby mohlo ísť o zákonné zastúpenie podľa ust. § 15 Obchodného zákonníka sú: a) poverenie určitou činnosťou, ktoré je potrebné vykladať extenzívne ako akékoľvek vymedzenie rozsahu úloh či činnosti, ktoré má poverená osoba pre podnikateľa vykonávať, b) poverenie, ktoré musí byť realizované vždy v súlade so zákonom, c) poverenou osobou bude spravidla zamestnanec podnikateľa (predavačka), ale nie je vylúčená aj iná osoba (napr. rodinný príslušník). Z uvedeného vyplýva, že poverená osoba nemusí byť priamo zamestnancom podnikateľa, tzn. že nemusí ísť o osobu, ktorá je pracovnom alebo inom obdobnom vzťahu s podnikateľom.Tamtiež

Zároveň autorka dodáva, že súčasná právna úprava zákonného zastupovania neupravuje ani obsah, ani formu, teda hovoríme skôr o neformálnom poverení.

Už ako bolo vyššie spomínané rozsah poverenia poverenej osoby pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou konať je vymedzený obvyklosťou. Obvyklosť pritom znamená, že osoba je zo zákona splnomocnená na všetky úkony, ku ktorým pri činnosti, na ktorú bola poverená, obvykle dochádza. Iné úkony, ktoré nesúvisia s obvyklosťou oprávnená osoba môže uskutočniť len na základe udelenej plnej moci. Obvyklé v obchodnom styku je pritom napr. konanie zamestnanca hospodárskej správy, ktorý nakupuje tonery alebo iný spotrebný materiál. Obvyklosť zároveň treba posudzovať v objektívnom zmysle, nezávisle od ich prípadného vymedzenia vo vnútropodnikových normách. Zároveň dodáme, že obvyklým úkonom poverenej osoby nie je napríklad nákup drahých telefónov, v prípade, ak takýto nákup neuskutočňuje poverená osoba obvykle.Tamtiež

Z postavenia vedúceho obchodného oddelenia podniku vypláva aj jeho splnomocnenie robiť v mene podnikateľa právne úkony v obchodnom styku pri tejto činnosti obvyklé. uzavieranie kúpnych zmlúv o kúpe tovaru, ktorý slúži na podnikanie podnikateľa, nepochybne medzi takéto úkony patrí."Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.10.1997, č.k. 6 Obo 158/97

Autorka zároveň dodáva, že rozoberané kogentné ustanovenie je vo vzťahu k tretím osobám možné obmedziť. V prípade, ak dôjde k prekročeniu rozsahu poverenia spojeného s určitou činnosťou, Obchodný zákonník stanovuje, že takýto realizovaný úkon zaväzuje podnikateľa len v prípade, ak tretia osoba o prekročení rozsahu oprávnenia nevedela (tzn. vyžaduje sa dobromyseľnosť tretej osoby), a to s prihliadnutím na všetky okolností prípadu ani nemohla vedieť. Z uvedeného je zároveň dané, že tieto kumulatívne podmienky musia byť splnené zároveň, avšak nie je vylúčená možnosť dodatočného schválenia právneho úkonu odnikateľom tzv. ratihabícia, čím dôjde k ozdravenia.JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 154.

Na záver k zániku zákonného splnomocnenia osoby poverenej určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku dochádza v prípade, že zaniknú podmienky na jeho vznik a trvanie, to znamená, že osoba pôvodne poverená určitou činnosťou prestala byť touto činnosťou poverená.

Konanie inej osoby nachádzajúcej sa v prevádzkarni podnikateľa

Napokon posledným rozoberaným ustanovením Obchodného zákonníka je ust. § 16, podľa ktorého platí, že podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba nie je na takéto konanie oprávnená.Pozri ust. § 16 zákona OBZ

Z uvedeného teda vyplýva, že podnikateľa môže zaväzovať konanie inej osoby, s ktorou nemá žiadny právny vzťah a jej oprávnenie konať nevychádza ani z funkčného ani z pracovného zaradenia.

„Inou osobou" pritom rozumieme osobu, ktorá koná za podnikateľa, avšak nie je na to oprávnená, pričom z hľadiska právnych dôsledkov pre podnikateľa nie je rozhodujúce, či sa daná osoba zdržiavala v prevádzkarni s jeho súhlasom alebo bez jeho súhlasu. Hovoríme preto, že ide o tzv. nesplnomocneného konateľa.JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 154.

Je veľmi dôležité podotknúť, že takéto ustanovenie chráni dobromyseľnosť tretích osôb a zároveň vychádza z premisy, že podnikateľ musí predpokladať, resp. musí mať kontrolu nad činnosťou uskutočňovanou v jeho prevádzkarni.

Medzi hmotnoprávne predpoklady na to, aby konanie takejto inej osoby podnikateľa zaväzovalo sú: a) ide o konanie inej osoby, ktorá nie je oprávnená vykonávať akékoľvek úkony, ktoré vykonáva v prevádzkarni podnikateľa, b) takéto konanie inej osoby sa výlučne uskutočňuje v prevádzkarni podnikateľa, c) vo vzťahu k nedostatku konateľského oprávnenia konajúcej osoby sa vyžaduje dobromyseľnosť tretej osoby.DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 268.

Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že aby konanie inej osoby podnikateľa zaväzovalo musí ísť o splnenie kumulatívne vyššie spomenutých podmienok, teda osoba bez konateľského oprávnenia, ktorá realizovala právny úkon v prevádzkarni podnikateľa, (napr. predala vystavený tovar v prevádzkarni), v jeho mene, a to v priamej súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti, pričom si musí počínať takým spôsobom, že s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti tretia osoba, s ktorou bolo konané, nemohla rozpoznať, že právny úkon uskutočňuje osoba, ktorá na to nie je oprávnená.PATAKYOVÁ, M. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C. H . Beck, 2016, s. 67.

Je preto dôležité, aby sa podnikateľ podieľal na kontrole konania osôb, ktoré sa nachádzajú v jeho prevádzkarni a zabránil takýmto neoprávneným „iným osobám", aby za neho neoprávnene konali pod jeho menom.

V praxi zároveň môžu vznikať pochybnosti, či tretia osoba mohla alebo nemohla vedieť, že konajúca iná osoba na takéto konanie oprávnená nie je. Existencia dobrej viery sa pritom vzťahuje na okamih realizovania právneho úkonu, pričom v prípadoch pochybností dôkazné bremeno o existencii, resp. neexistencii dobrej viery tretej osoby spočíva výlučne na podnikateľovi.Tamtiež

Pri posudzovaní skutočností, či je alebo nie je podnikateľ viazaný úkonom inej osoby, nepostačuje len posúdiť, či tretia osoba vedela, že konajúca osoba na takéto konanie nie je oprávnená, ale je potrebné aj objektívne zvážiť, či tretia osoba mohla vedieť s prihliadnutím na všetky okolnosti, že koná s neoprávnenou osobou.

V prípade, že tretia osoba o nedostatku oprávnenia konajúcej osoby v prevádzkarni podnikateľa vedela resp. s prihliadnutím na všetky okolnosti vedieť mohla, nebude takéto konanie podnikateľa zaväzovať. JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 154.

Záver s prihliadnutím na dôležité ustanovenie týkajúce sa diskvalifikácie fyzickej osoby -zástupcu

Na záver do pozornosti dávame aj neopomenutelné ustanovenie Obchodného zákonníka, ktoré sa venuje a upravuje diskvalifikáciu fyzických osôb, ktoré sú oprávnené konať v mene družstva alebo obchodných spoločností, alebo sú oprávnené kontrolovať za družstvo, alebo obchodné spoločnosti alebo sú oprávnené zastupovať podnikateľa na základe udelenej prokúry alebo v nadväznosti na organizačnú zložku podniku alebo podnik.

Ide o právnu úpravu, v dôsledku ktorej v prípade, ak dôjde právoplatnému rozhodnutiu súdu o diskvalifikácií fyzickej osoby v súlade ust. § 13a OBZ táto sa stáva vylúčeným zástupcom a je povinná oznámiť svoje vylúčenie obchodným spoločnostiam a družstvu.Podľa ust. § 13a ods. 1 OBZ: „Rozhodnutím súdu alebo rozhodnutím iného orgánu, ktoré je preskúmateľné súdom, ak tak ustanoví osobitný predpis, môže byť určené, že po dobu uvedenú v rozhodnutí, alebo na základe rozhodnutia súdu po dobu troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia (ďalej len „rozhodnutie o vylúčení"), fyzická osoba nesmie vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu alebo člena dozorného orgánu v obchodnej spoločnosti alebo družstve (ďalej len „vylúčený zástupca"). To platí rovnako aj pre pôsobenie ako vedúci organizačnej zložky podniku, vedúci podniku zahraničnej osoby, vedúci organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby alebo prokurista.".

Vylúčený zástupca v dôsledku právoplatného rozhodnutia súdu prestáva byť oprávnenou osobou na konanie v mene podnikateľa, a teda nie je oprávnený konať ani priamo, ani nepriamo, ani osobne, ani prostredníctvom tretích osôb v mene alebo za podnikateľa. Rovnako právoplatným rozhodnutím súdu o vylúčení teda platí, že vylúčený zástupca prestáva byť členom dozorného orgánu, vedúcim organizačnej zložky podniku, členom štatutárneho orgánu, vedúcim podniku zahraničnej osoby, prokuristom, vedúcim organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby vo všetkých družstvách a obchodných spoločnostiach.Pozri ust. § 13a ods. 3 OBZ

Zaujímavosťou je, že celá agenda diskvalifikácie fyzických osôb - zástupcov je ponechaná na Okresný súd Žilina s obvodom pre celé územie našej republiky. Okresný súd Žilina vedie register diskvalifikácií, ako neverejný register, ktorému príslušné súdy, ktoré rozhodli o vylúčení zástupcu zasielajú právoplatné rozhodnutia o vylúčení spolu s diskvalifikačným listom. Okresný súd Žilina je následne na to povinný obdržaný diskvalifikačný list zapísať do neverejného registra a zaslať príslušným súdom, ktoré vedú obchodný register, v ktorom je vylúčený zástupca zapísaný.Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/Stranky/Registre/Dalsie-uzitocne-zoznamy-a-registre/Register-diskvalifikacii/Uvod.aspx [cit. 2020-06-13] 45 komentár patakyová Po obdržaní predmetných podkladov následne príslušné súdy obchodného registra aj bez návrhu vykonávajú výmaz vylúčeného zástupcu z obchodného registra a takýto doklad o výmaze zasielajú aj dotknutému vylúčenému zástupcovi aj spolu s aktuálnym výpisom z obchodného registra.komentár patakyová

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava: C. H. Beck, 2016, 609 s. ISBN 978-80-89603-45-9.

GOLIAN, J. a kol. Repetitórium obchodného práva. Bratislava: IURIS LIBRI, 2018, 297 s. ISBN 978-80-89635-36-8.

JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C. H. Beck, 2012, 272 s. ISBN 978-80-74004-20-9.

KUBÍČEK, P. a kol. Obchodné právo. Plzeň: Aleš Čenek, 2016, 383 s. ISBN 978-80-7380-619-4.

OVEČKOVÁ, O. a kol. Obchodný zákonník 1. Komentár. Bratislava: Iura ediotion, 2012, 1182 s. ISBN 978-80-8078-434-8.

PATAKYOVÁ, M. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C. H . Beck, 2016, 1696 s. ISBN 978-80-89603-46-6 .

PELIKÁNOVÁ, I. a kol. Obchodní právo. I díl. Praha: Codex, 1993, 548 s. ISBN 80-7357149-8.

Právne predpisy:

Vyhláška č. 25/20054 Z. z. ktorou sa ustanovujú vzory tlačív na podávanie návrhov na zápis do obchodného registra a zoznam listín, ktoré je potrebné k návrhu na zápis priložiť

zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník

zákon č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.10.1997, č.k. 6 Obo 158/97 Rozsudok NR ČR zo dňa 31.08.1999, č.k. 32Cdo 505/1999.

Internetové zdroje:

https://www.justice.gov.sk/Stranky/Registre/Dalsie-uzitocne-zoznamy-a-registre/Register-diskvalifikacii/Uvod.aspx


ZMENY PRÁVNEJ ÚPRAVY NÁJMU V OBDOBÍ PANDÉMIE COVID

CHANG ES IN THE LEGAL REGULATION OF RENT DURING THE COVID-19 PANDEMIC PERIOD

Oľga JauschMgr. et Mgr. Oľga Jausch, LL.M., absolventka o. i. Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v súčasnosti denná doktorandka a zároveň tajomníčka Ústavu súkromného práva na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave.

Abstrakt

Príspevok sa venuje prijatým zmenám právnej úpravy nájmu v Slovenskej republike v období pandémie COVID-19.

Kľúčové slová

nájom, právna úprava, COVID-19

Abstract

The article deals with approved changes in the legal regulation of rent v Slovak Republic during the COVID-19 pandemic period.

Key words

rent, legal regulation, COVID-19

Úvod

Základom právnej úpravy nájmu v Slovenskej republike je Občiansky zákonníkzákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov a „jeho úprava platí pre celú sféru súkromného práva, bez ohľadu na právny status zmluvných strán (podnikatel/nepodnikatel')."Dulaková, D.: Aktuálne otázky k zániku krátkodobého nájmu bytu. In: Paneurópske právnické listy, Ročník I., číslo 1, 2018 [online]. ISSN: 2644-450X. Dostupné na internete: https://www.paneuropskepravnickelisty.sk/index.php/dulakova-d/ Cieľom príspevku je priblížiť zmeny právnej úpravy nájmu v období pandémie COVID-19 a legislatívne opatrenia prijaté na zmiernenie negatívnych dopadov v súvislosti s pandémiou ako na nájomcov, tak aj na prenajímateľov.

Vývoj právnej úpravy nájmu

Vláda Slovenskej republiky vyhlásilaUznesenie vlády Slovenskej republiky č. 111 zo dňa 11. marca 2020 podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 6:00 hod. mimoriadnu situáciu z dôvodu ohrozenia verejného zdravia II. stupňa ako reakciu na vyhlásenie generálneho riaditeľa Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorý dňa 11. 3. 2020 vyhlásil celosvetovú pandémiu ochorenia COVID-19. Vláda SR uznesením č. 113 z 15. marca 2020 uložila Úradu verejného zdravotníctva SR úlohu vydať opatrenie pri ohrození verejného zdravia, ktorým zakáže alebo obmedzí činnosť prevádzok. Opatrením Úradu verejného zdravotníctva SR pri ohrození verejného zdravia č. OLP12595/2020:

,,S účinnosťou od 16. marca 2020 od 6:00 hod. sa na obdobie 14 dní uzatvárajú všetky maloobchodné prevádzky a všetky prevádzky poskytujúce služby okrem:

1. predajní potravín, mäsa, chleba a pečiva, ovocia a zeleniny, predajní potravín na osobitné výživové účely pre dojčatá a malé deti a predajní potravín na osobitné lekárske účely,

2. lekární, predajní a výdajní zdravotníckych pomôcok,

3. predajní drogérie,

4. čerpacích staníc pohonných hmôt a palív,

5. predajní novín a tlačovín,

6. predajní s krmivom pre zvieratá a veterinárnych ambulancií,

7. prevádzok telekomunikačných operátorov,

8. prevádzok verejného stravovania a stánkov s rýchlym občerstvením,

9. prevádzok poštových, bankových a poisťovacích služieb,

10. prevádzok internetových obchodov (eshop) a donáškových služieb."Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia č. OLP12595/2020 zo dňa 15. marca 2020

Podľa zmieneného opatrenia považovala vláda SR toto opatrenie za jeden z dôležitých nástrojov na zamedzenie šírenia ochorenia COVID-19 spôsobeného koronavírusom (SARS-CoV-2) v Slovenskej republike.

Opatrenie sa negatívne dotklo aj veľkých nákupných centier. Prenajímatelia nákupných centier, retail parkov a ďalších slovenských nájomcov vytvorili platformu s názvom „Ako dlho vydržíme". 15. apríla 2020 adresovali vláde otvorený list Otvorený list premiérovi Slovenskej republiky [online]. Dostupné na internete: https://www.aktuality.sk/clanok/782453/prenajimatelia-a-najomcovia-pisu-list-premierovi-ak-nepomozete-pridu-nedozierne-nasledky/ s výzvou na rokovanie o pomoci v zložitej situácii. V liste písali, že „celý retail sektor ... patrí medzi najviac zasiahnutú časť slovenskej ekonomiky, ktorá zároveň ostala bez adresných opatrení pre tento segment. Prenajímatelia spolu s nájomcami rokujú a snažia sa hľadať cesty, ako spoločne súčasné regulačné obmedzenia zvládnuť. Začína sa však ukazovať, že bez jasnej a priamej intervencie od Vlády SR sa nepodarí prežiť ani malým, ani veľkým." Upozornili na skutočnosť, že ak môžu fungovať obchody mimo nákupných centier, za podmienky dodržiavať platné nariadenia vlády a opatrenia hlavného hygienika, nie je dôvod, prečo by sa to nedalo zvládnuť spolu s pomocou vlastných nájomníkov aj v nákupných centrách či retail parkoch. Rovnako poukázali na potrebu diskutovať aj o výhľadovom scenári, kedy by mohli predajne opäť otvorené a zároveň začať pracovať na opatreniach, ktoré by adresne riešili situáciu ohľadom nájmov. Majiteľom aj nájomcom by tak vláda SR poskytla dostatok času pripraviť sa na všetky opatrenia, ktoré by takéto otvorenie podmieňovali.

Na schôdzi Národnej rady SR konanej dňa 22. apríla 2020 boli prostredníctvom novelyzákon č. 92 /2020 Z. z. z 22. apríla 2020, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej choroby COVID-19 a v justícií prijaté viaceré opatrenia týkajúce sa právnej úpravy exekúcií. Na základe pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru sa do tejto novely dostalo aj ustanovenie týkajúce sa ukončenia nájmu nehnuteľnosti, či už sa jedná o nájom bytu alebo nebytového priestoru, pre omeškanie nájomcu s platením nájomného. Podľa tejto novely prenajímateľ nemôže do 31. decembra 2020 jednostranne ukončiť nájom nehnuteľnosti. Uvedené platí ak (1) je omeškanie s platením nájomného splatného v období od 1. apríla 2020 do 30. júna 2020 a (2) omeškanie nájomcu vzniklo v dôsledku okolností v súvislosti so šírením choroby COVID-19, pričom tento dôvod pre vznik omeškania musí byť nájomcom dostatočne osvedčený, napríklad tým, že jeho prevádzka bola povinne zatvorená na základe opatrenia Úradu verejného zdravotníctva. Ustanovenie sa týka ako právnických, tak aj fyzických osôb.

Na porovnanie, v Českej republike bol prijatý zákon, ktorý rieši problém s nájmami podobným spôsobom. Ak sa podnikateľ počas ochrannej doby, teda od 12.3.2020 až do 30.7.2020, dostal do omeškania so svojimi splátkami nájomného, tak rovnako ako v Slovenskej republike prenajímateľ do konca decembra 2020 nemôže vypovedať nájomnú zmluvu len z toho dôvodu, že nájomca nezaplatil splátku nájomného. Avšak, takýto nájomca bude musieť dlžný nájom splatiť presne do 31.12.2020 a ak do tohto termínu nájomca -podnikateľ nezaplatí akúkoľvek časť dlžného nájmu, môže prenajímateľ nájom vypovedať s tým, že nájomca bude mať výpovednú dobu len 5 dní.Rievajová, M.: Odložte si nájom za nepoužívanú prevádzku o tri mesiace. In: Právne Noviny, 2020. [online]. ISSN 2454-0048. Dostupné na internete: https://www.pravnenoviny.sk/najom-za-prevadzku-ktoru-kvoli-obmedzeniam-nemozete-vyuzivat-odlozte-si-jeho-splacanie-o-tri-mesiace

Počas dočasnej ochrany dlžníkov, lehoty veriteľov na uplatnenie práv neplynú, takže ani právo veriteľa sa počas jej trvania nepremlčí. Obdobie od 1. apríla 2020 do 30. júna 2020 sa vníma ako ochranná doba, kedy prenajímateľ nemôže jednostranne ukončiť nájom z vyššie uvedených dôvodov, avšak počas tohto obdobia nedochádza k zániku nároku prenajímateľa na nájomné, len sa jeho vymáhanie odsúva po dátume 31.12.2020. Do sumy nájomného sa započítavajú aj úhrady za plnenia obvykle spojené s nájmomzákon č. 92 /2020 Z. z. z 22. apríla 2020, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tzn. najmä energie, internet, upratovanie, stráženie objektu a ďalšie. To je potenciálne obrovský problém, a to nielen pre biznis centrá, ale aj pre bežných ľudí, ktorí prenajímajú byty. Ak podľa nájomnej zmluvy tieto poplatky platí prenajímateľ, pričom nájomca platí zálohové platby s vyúčtovaním k určitému obdobiu, tak prenajímateľ bude reálne dotovať nájomcu zo svojich peňazí bez toho, aby nájomca musel čokoľvek platiť. V nepatrne lepšej pozícii sú teda tí prenajímatelia, u ktorých si nájomcovia riešia energie samostatne.

Ďalší vývoj situácie ohľadne úpravy nájmu bol chaoticky komunikovaný zo strany vládnych predstaviteľov a v rôznych intervaloch sa do médií dostávali odlišné verzie, ako by takáto právna úprava mala vyzerať. Podpredseda vlády SR pre ekonomiku a minister hospodárstva SR Richard Sulík na tlačovej besedeTlačová beseda podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre ekonomiku a ministra hospodárstva Slovenskej republiky Richarda Sulíka zo dňa 11. mája 2020 [online]. Dostupné na internete: https://tv.teraz.sk/live/x7tu0nw20200511_tk_sulik/18060/ dňa 11. mája 2020 spresnil svoj návrh, ako by sa mohol vyriešiť problém s nájmami za čas, keď boli niektoré obchodné prevádzky povinne zatvorené. Prvá možnosť, ktorú navrhol predpokladala, že nájomcovia zaplatia len približne desať percent ceny, 45 percent doloží štát a zvyšok prenajímatelia nájomníkom odpustia. Takáto štátna dotácia nájmu by však bola dotáciou kapitálového výnosu, nie dotáciou príjmu z práce, pričom väčšina slovenského systému pomoci ekonomike v kríze bola postavená na snahe nahradiť okamžitú stratu príjmu z práce. Majitelia budov však žijú z kapitálu, ktorého výnosnosť je dlhodobá, a nie je pre nich väčšinou problém odložiť si splácanie investície na neskôr. Inak povedané, škody z výpadku príjmov majiteľom nehnuteľností nebudú také veľké, aby ich musela znášať vláda. Takéto uvažovanie predpokladá, že nájomcovia sa s prenajímateľom tak či tak väčšinou dohodnú na výraznom znížení ceny, lebo prenajímateľ aj tak nebude mať inú možnosť. Druhou možnosťou riešenia problémov s nájmami, o ktorej sa diskutovalo, bol právne zakotvený záväzok majiteľov budov, ktorým by sa docielilo, že nebudú nájmy zvyšovať najbližšie dva roky. Nájomníci by zároveň mali mať nárok na štvorročný splátkový kalendár.

Trend s oznamovaním rozhodnutí vlády SR k zamýšľaným opatreniam prostredníctvom tlačových konferencií pokračoval aj naďalej a tak premiér SR Igor Matovič po rokovaní vlády SR dňa 20. mája 2020 oznámilTlačová správa Úradu vlády Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 2020 [online]. Dostupné na internete: https://www.vlada.gov.sk7/premier-vlada-poskytne-prispevok-na-najom/ podmienky, za akých vláda SR poskytne príspevok na nájom nájomcom, ktorí mali z hygienických dôvodov zatvorené svoje prevádzky. Po dvoch mesiacoch tak vládni predstavitelia konečne prezentovali aj riešenie uhradenia časti nájmov tých obchodov, reštaurácií či priestorov so službami, ktoré museli byť po vypuknutí pandémie zatvorené z rozhodnutia štátu. Štát napokon z nájmov preplatí iba tak vysoký podiel, o aký ich znížia svojim nájomcom aj jednotliví prenajímatelia. A tú časť nájmov, ktorá zostane nepokrytá, si nájomníci budú môcť rozložiť na štvorročné splátky. Počas obdobia 48-mesačných splátok nebude možnosť zvyšovať nájomné, ani dať v tom čase nájomcovi výpoveď.

• Pri takomto riešení nastane optimálna situácia pre nájomcov vtedy, ak im prenajímateľ odpustí až polovicu nájmu. V prípade, ak prenajímateľ zľaví z nájmu 50 % za obdobie, keď mal nájomca zatvorenú svoju prevádzku, potom druhú polovicu nájmu doplatí štát. Na nájomcovi tak nezostane žiadna úhrada a nebude v tom prípade platiť nič.

• Ak dá prenajímateľ zľavu z nájomného 40 %, štát prispeje na nájom tiež 40 % a nájomcovi zostane zaplatiť 20 % z nájmu s tým, že bude môcť mať rozložené splátky nájmu na 48 mesiacov, počas ktorých nebude môcť prenajímateľ nájom zvyšovať ani dať nájomcovi výpoveď.

• Ak prenajímateľ nedá žiadnu zľavu z nájomného, nájomca bude musieť uhradiť celú výšku nájmu, avšak bude ju mať rozloženú na 48 mesiacov a aj v tomto prípade platí, že prenajímateľ nemôže dať nájomcovi výpoveď po dobu 48 mesiacov a taktiež mu nebude môcť počas 48 mesiacov nájom ani zvýšiť.

• Ak už nájomcovia medzičasom zaplatili nájom, výhodu si budú môcť uplatniť na presne také obdobie, ako zaplatili nájom, t.j. ak napríklad zaplatili nájomcovia nájom za 6 týždňov, tak výhodu si podľa neho budú môcť uplatniť počas 6 týždňov, keď príslušný zákon začne platiť.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre prenajímateľov môže byť odpúšťanie nájmov výhodné tým, že síce o istú časť peňazí prídu, no rovnakú časť budú mať od štátu veľmi rýchlo uhradenú a nebude rozložená na dlhé splátky.

Nový zákon, ktorý túto schému zavedie, by mal na rokovanie vlády SR predložiť minister hospodárstva SR. Na zákone pracuje ministerstvo spravodlivosti SR, samotné platenie by malo organizovať ministerstvo hospodárstva SR. Parlament sa ním bude zaoberať v skrátenom legislatívnom konaní a kompenzácie nájmov by mal schváliť už na svojej prvej júnovej schôdzi, ktorá sa začína 3. júna 2020. Následne, ak zákon podpíše prezidentka SR a bude zverejnený v Zbierke zákonov, bude možné žiadosti o kompenzáciu nájmov podať na ministerstvo hospodárstva SR, ktoré ich bude môcť začať vybavovať.

Záver

Už teraz môžeme povedať, že na riešenie situácie s nájmami sa čakalo najdlhšie. Mnohé zatvorené obchody, reštaurácie či iné prevádzky medzitým skončili a prenájmy vypratali, iné požiadali o vládnu ochranu pred konkurzmi. Nájmy sú totiž významnou a fixnou položkou nákladov. Ku dnešnému dňuTento článok je spracovaný ako príspevok do zborníka z I. ročníka online vedeckej konferencie PRÁVNE ROZPRAVY ON-SCREEN, ktorá sa konala dňa 29. máj 2020 stále nie je spracovaná zákonná úprava, ktorá by riešila kompenzácie nájomného. Koľko bude stáť štát pomoc s nájmami rozhodne až to, v akej miere ich budú prenajímatelia odpúšťať svojim nájomcom. Ak neprežijú prenajímatelia a ich nájomcovia, následne to zasiahne celý rad živnostníkov, ktorí sú existenčne závislí na funkčnom obchode a ich prežitie je tak ohrozené aj krátkym výpadkom príjmov. Nastane kaskádový efekt s následkami na sektor maloobchodu a aj na jeho dodávateľov, čím sa zvýši nezamestnanosť a klesnú príjmy do štátneho rozpočtu. Neriešenie by sa potom mohlo negatívne prejaviť aj v cenách pre spotrebiteľov. Veríme, že sa napokon podarí nájsť také riešenie, ktoré nevyvolá pocit krivdy u tých, ktorí si svoje záväzky plnia riadne, hoci to najmä v súčasnej situácii nie je ľahké.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Periodiká a zborníky:

Dulaková, D.: Aktuálne otázky k zániku krátkodobého nájmu bytu. In: Paneurópske právnické listy, Ročník I., číslo 1, 2018. ISSN: 2644-450X.

Rievajová, M.: Odložte si nájom za nepoužívanú prevádzku o tri mesiace. In: Právne Noviny, 2020. ISSN 2454-0048

Právne predpisy:

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

Zákon č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Zákon č. 92 /2020 Z. z. z 22. apríla 2020

Internetové zdroje:

Otvorený list premiérovi Slovenskej republiky [online]

Tlačová beseda podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre ekonomiku a ministra hospodárstva Slovenskej republiky Richarda Sulíka zo dňa 11. mája 2020 [online]

Tlačová správa Úradu vlády Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 2020 [online]

Iné:

Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia č. OLP12595/2020 zo dňa 15. marca 2020

Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 111 zo dňa 11. marca 2020


KYBERNETICKÁ BEZPEČNOSŤ V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

CYBER SECURITY IN THE SLOVAK REPUBLIC

Zuzana KošťanskáMgr. Zuzana Košťanská pôsobí od roku 2019 ako interná doktorandka na Katedre ústavného práva a správneho práva Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

Abstrakt

Autorka sa v príspevku venuje kybernetickej bezpečnosti v Slovenskej republike. V príspevku rozoberá relevantnú právnu úpravu, ktorá sa venuje danej problematike, pričom poukazuje na medzinárodnú právnu úpravu, na základe ktorej bola prijatá vnútroštátna právna úprava. Poukazuje na ľudské práva, do ktorých zasahuje práve problematika kybernetickej bezpečnosti. V závere príspevku je zhrnutý vzťah medzi kybernetickou bezpečnosťou a ľudskými právami.

Kľúčové slová

kybernetická bezpečnosť, kybernetický priestor, ochrana osobných údajov, právo na súkromie

Abstract

The author deals with cyber security in the Slovak Republic. The article discusses the relevant legislation that deals with the issue, pointing to the international legislation, on the basis of which the national legislation was adopted. It points to human rights, which are precisely the issue of cyber security. The paper concludes with a summary of the relationship between cyber security and human rights.

Key words

cyber security, cyberspace, personal data protection, right to privacy

Úvod

V posledných desaťročiach sa elektronické služby, nové technológie, informačné systémy a siete stali súčasťou nášho každodenného života. S nárastom ľudí a zariadení, ktoré využívajú kybernetický priestor sa riziká spojené s kybernetickou nebezpečnosťou zvyšujú. Bohužiaľ, vlády buď nezaujímajú diskusie o kybernetickej bezpečnosti v oblasti ľudských práv, alebo čo je horšie, využívajú kybernetickú bezpečnosť ako ospravedlnenie na vykonávanie väčšej kontroly nad internetom, a tým pádom aj nad svojimi obyvateľmi.

Keďže sa hrozby pre kybernetickú bezpečnosť stávajú čoraz bežnejším, sofistikovanejším a závažnejším problémom, niet divu, že vlády krajín, súkromné firmy a technická komunita sa čoraz viac zameriavajú na posilnenie kybernetickej bezpečnosti. Snahy o posilnenie kybernetickej bezpečnosti však často ignorujú rozmer ľudských práv alebo, čo je horšie, vnímajú ľudské práva ako prekážku kybernetickej bezpečnosti. Kybernetická bezpečnosť je otázkou ľudských práv a preto je potrebné, aby došlo k ochrane ľudských práv v kybernetickom priestore a nezasahovaniu do osobnej integrity.

Nedostupnosť informácií a technickej infraštruktúry, porušuje širokú škálu práv, vrátane neprimeraného obmedzovania prístupu k informáciám a práva vyjadrovať svoje názory, pokojne sa zhromažďovať a slobodne sa združovať. Rovnako, takéto obmedzenie základných ľudských práv a slobôd, predstavuje zásah aj do ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv.

1. Právna úprava

Digitálny priestor predstavuje rýchlo vyvíjajúci sa segment trhu, na ktorý zákonodarca často krát nestíha reflektovať. Napriek tomu, že Európska únia a vlády jednotlivých krajín vynakladajú snahu o prijatie legislatívy na úrovni kybernetickej bezpečnosti, dovolím si tvrdiť, že tieto legislatívne zmeny nie sú prijímané dostatočne rýchlym tempom.

Hrozby pre kybernetickú bezpečnosť predstavujú globálny problém a riešia sa na množstve medzinárodných fór. Kým na slovenskú legislatívu priamo vplývajú len dokumenty prijaté Európskou úniou a Severoatlantickou alianciou (NATO), tak na medzinárodnom fóre sa o presadzovanie multilaterálnych dohôd starajú aj OSN a Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, prípade Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).https://euractiv.sk/section7obrana-a-zahranicie/linksdossier/kyberneticka-bezpecnost-na-slovensku-a-v-europe-000338/.

1.1. Medzinárodná právna úprava

Pravidlá Európskej únie v kontexte prijímania rovnakých opatrení je potrebné implementovat' vo všetkých členských štátoch Európskej únie. Je obzvlášť dôležité zaistiť, aby právne predpisy v Európskej únii boli konzistentné, súdržné a mohli tak predstavovať skutočnú pridanú hodnotu. V legislatívnej praxi štátov to znamená, že zákonodarca v jednotlivom členskom štáte má povinnosť prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie súladu s právnym aktom Európskej únie. V otázkach kybernetickej bezpečnosti majú vplyv na právny poriadok Slovenskej republiky predovšetkým Smernica o bezpečnosti sietí a informačných systémovSmernica 2016/1148 o opatreniach na zabezpečenie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti bezpečnosť sietí a informačných systémov. a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES.

Smernica o bezpečnosti sietí a informačných systémov (ďalej len „Smernica NIS")Network and Information Security. je prvým právnym predpisom o kybernetickej bezpečnosti platným v celej Európskej únii na ochranu sietí a informačných systémov v celej Únii. Smernica NIS bola uverejnená v júli 2016, Európska únia sa však problematikou kybernetickej bezpečnosti zaoberá už od roku 2004, keď bola zriadená Agentúra Európskej únie pre kybernetickú bezpečnosť (ENISA).European Network and Information Security Agency. Touto smernicou sa stanovujú opatrenia na dosiahnutie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti sietí a informačných systémov v rámci Únie s cieľom zlepšiť fungovanie vnútorného trhu.Článok 1, ods. 1, Smernica 2016/1148 o opatreniach na zabezpečenie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti bezpečnosť sietí a informačných systémov. Keďže smernice nie sú priamo uplatniteľné v jednotlivých členských štátoch, termín na transpozíciu do vnútroštátneho práva členskými štátmi Európskej únie bol do 9. mája 2018.Článok 25 (Transpozícia), Smernica 2016/1148 o opatreniach na zabezpečenie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti bezpečnosť sietí a informačných systémov. Slovenský zákonodarca transponoval smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v podobe nového zákona č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti. Zákon o kybernetickej bezpečnosti vstúpil do platnosti začiatkom marca 2018 a účinný je od 1. apríla 2018.

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES ako všeobecné nariadenie o ochrane osobných údajov ako právny akt Európskej únie má všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch Európskej únie. Cieľom všeobecného nariadenia o ochrane údajov (ďalej aj ako „GDPR")General Data Protection Regulation., ktoré sa začalo uplatňovať 25. mája 2018, je ochrana fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a pravidlá týkajúce sa voľného pohybu týchto údajov v rámci EÚ.Článok 1, GDPR.

1.2. Vnútroštátna právna úprava

Slovenská vnútroštátna právna úprava poskytuje ochranu počítačovým údajom, systémom a softvéru všeobecne prostredníctvom ustanovení nachádzajúcich sa vo viacerých právnych predpisoch (napríklad Trestný zákon, Autorský zákon, Zákon o ochrane osobných údajov). Nóvum v tejto oblasti na Slovensku predstavuje zákon o kybernetickej bezpečnostiZákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. v platnom znení, ktorý predstavuje rámec základných pravidiel na úseku kybernetickej bezpečnosti. Uvedený zákon napríklad stanovuje povinnosti orgánov verejnej moci v tejto oblasti, stanovuje národnú stratégiu kybernetickej bezpečnosti, jednotný informačný systém kybernetickej bezpečnosti, vymedzuje postavenie a povinnosti prevádzkovateľa základnej služby a poskytovateľa digitálnej služby a podobne.

Nový zákon o ochrane osobných údajovZákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. nahradil zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov. Dôvodom prijatia nového zákona o ochrane osobných údajov je predovšetkým celoeurópska reforma právnej úpravy ochrany osobných údajov realizovaná predovšetkým všeobecným nariadením o ochrane údajov. Zákon o ochrane osobných údajov v značnej miere kopíruje ustanovenia GDPR, ktoré je ako nariadenie priamo uplatniteľné v Slovenskej republike, zároveň však transponuje do slovenského právneho poriadku tzv. „policajnú" smernicuSmernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/680 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely výkonu trestných sankcií a o voľnom pohybe takýchto údajov a o zrušení rámcového rozhodnutia Rady 2008/977/SVV. a taktiež využíva možnosť obsiahnutú v GDPR, určiť kategórie 13 výnimiek a odchýlok od GDPR v právnom poriadku jednotlivých členských štátov.https://www.konecna-zacha.com/novy-slovensky-zakon-o-ochrane-osobnych-udajov-vynimky-z-gdpr/.

2. Kybernetická bezpečnosť

Zvýšená kybernetická bezpečnosť znamená menší priestor pre kybernetické útoky, počítačovú špionáž, počítačové zločiny a kybernetický terorizmus. V tejto súvislosti Medzinárodná telekomunikačná únia (ITU) OSN zaviedla v apríli 2014 globálny index kybernetickej bezpečnosti (GCI)Global Cybersecurity Index. s cieľom zmerať stav kybernetickej bezpečnosti na celom svete. Jeho krátkodobým cieľom je odstrániť medzery v kybernetickej bezpečnosti, najmä v rozvojových štátoch, zatiaľ čo jeho dlhodobým cieľom je usilovať sa o prijatie kultúry kybernetickej bezpečnosti v celosvetovom meradle. GCI meria a hodnotí úroveň rozvoja kybernetickej bezpečnosti každého štátu v hlavných oblastiach: oblasť legislatívy (t. j. trestnoprávne predpisy, regulácia a dodržiavanie právnych predpisov); oblasť technických opatrení (t. j. CERT/CIRT/CSIRT, normy a certifikácia); oblasť organizačných opatrení (t. j. politika, plán riadenia, zodpovedná agentúra a národné porovnávanie); budovanie kapacít (t. j. vývoj normalizácie, rozvoj pracovnej sily, odborná certifikácia a certifikácia agentúr); a oblasť spolupráce (t. j. spolupráca v rámci štátu, spolupráca v rámci agentúry, verejno-súkromné partnerstvo a medzinárodná spolupráca). Každá z týchto oblastí mala v konečnom hodnotení váhu 0,2, čiže najvyššie dosiahnuteľné skóre mohlo byť 1,0 (100%).

Slovenská republika dosiahla v roku 2018 bodovanie 0,729 (72,9%).https://www.itu.int7dms_pub/itu-d/opb/str/D-STR-GCI.01-2018-PDF-E.pdf. Oproti roku 2017, kedy sa Slovenská republika s bodovým ziskom 0,362 (36,2%) umiestnila na 81. mieste, tak získala viac ako dvojnásobný počet bodov. V roku 2014 dosiahla Slovenská republika GCI 0,618 (61,8%).https://www.itu.int/dms_pub/itu-d/opb/str/D-STR-SECU-2015-PDF-E.pdf. Do vydania tohto príspevku neboli zverejnené oficiálne údaje o globálnom indexe kybernetickej bezpečnosti za roky 2019, resp. 2020.

Na európskej úrovni existuje na poli kybernetickej bezpečnosti ENISA. Jej cieľom je dosiahnuť vysokú úroveň sietí a informačnej bezpečnosti v rámci EÚ, najmä prostredníctvom zavedenia vysokých bezpečnostných štandardov v informačných sieťach inštitúcií EÚ, a napomáhať aj členským štátom EÚ k zvýšeniu kybernetickej bezpečnosti. Vedľa tejto agentúry existuje aj Európsky CERTComputer Emergency Response Team., ktorý pomáha chrániť bezpečnosť siete a súčasne

monitoruje a varuje pred kybernetickými útokmi a tieto vyhodnocuje. Európskou úniou zriadené Európske centrum kyberkriminalityEuropean Cybercrime Centre. pôsobí pod Europolom a jeho cieľom je vyšetrovať a stíhať kybernetické útoky.

2.1. Kybernetická bezpečnosť v Slovenskej republike

Národná stratégia pre informačnú bezpečnosť je v Slovenskej republike dostupná už od roku 2008. V júni 2015 vláda pre roky 2015 až 2020 schválila Koncepciu kybernetickej bezpečnosti. Tento koncept bol podporený aj akčným plánom, ktorý posilňuje vnútroštátne kroky v oblasti kybernetickej bezpečnosti v siedmych konkrétnych oblastiach, vrátane vytvorenia inštitucionálneho rámca pre riadenie kybernetickej bezpečnosti, vytvorenia a prijatia legislatívneho rámca o kybernetickej bezpečnosti, či podpory, rozvoja a zavedenia systému vzdelávania v oblasti kybernetickej bezpečnosti.

Po rokoch, kedy portfolio kybernetickej bezpečnosti patrilo pod ministerstvo financií, prebral agendu Národný bezpečnostný úrad.https://euractiv.sk/section/digitalizacia/news/prva-celoeuropska-legislativa-o-kybernetickej-bezpecnosti-uz-plati-v-celej-unii/. Strategickým cieľom kybernetickej bezpečnosti v Slovenskej republike je otvorený, bezpečný a chránený národný kybernetický priestor, t. j. vybudovanie dôvery v spoľahlivosť a bezpečnosť najmä kritickej informačnej a komunikačnej infraštruktúry, ako aj istoty, že táto bude plniť svoje funkcie a slúžiť národným záujmom aj v prípade kybernetického útoku.

Vychádzajúc z aktuálneho stavu kybernetickej bezpečnosti v Slovenskej republike cieľom Koncepcie je dosiahnutie stavu kedy ochrana národného kybernetického priestoru je systémom fungujúcim koncepčne, koordinovane, efektívne, účinne a na právnom základe; bezpečnostné povedomie všetkých zložiek spoločnosti sa systematicky zvyšuje; súkromný a akademický sektor, ako aj občianska spoločnosť sa aktívne zúčastňujú na formovaní a realizácii politiky Slovenskej republiky v oblasti kybernetickej bezpečnosti; je zabezpečená efektívna spolupráca na národnej, ako aj medzinárodnej úrovni; prijaté opatrenia sú primerané a rešpektujú ochranu súkromia a základné ľudské práva a slobody.Koncepcia kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky na roky 2015 - 2020.

3. Sektorový pohľad v zmysle zákona o kybernetickej bezpečnosti

Zákon o kybernetickej bezpečnosti určuje 11 sektorov s dokopy 28 podsektormi. Organizácie v týchto sektoroch prevádzkujú niektoré služby, ktoré sú kritické v rámci informačnej a komunikačnej infraštruktúry - tzv. základné služby. Tieto organizácie t. j. prevádzkovatelia základných služieb, majú v jednotlivých sektoroch podľa zákona o kybernetickej bezpečnosti viaceré povinnosti, ku ktorým patrí aj povinné nahlasovanie kybernetických bezpečnostných incidentov Národnému centru kybernetickej bezpečnosti SK-CERT.

Jedným z najkritickejších sektorov, je sektor bankovníctva. Je tomu tak z dôvodu, že práve v tomto sektore dochádza k manipulácii s finančnými prostriedkami, a to je mimoriadne zaujímavé z pohľadu útočníkov usilujúcich sa o získanie prostriedkov na podporu svojich ďalších aktivít, vrátane nelegálnych. Vzhľadom na požadovanú vysokú úroveň klientov k bankám patrí bankový sektor medzi najflexibilnejšie a najrýchlejšie reagujúce odvetvia vo vzťahu k vznikajúcim bezpečnostným hrozbám.

Ďalším sektorom, ktorý sa z môjho pohľadu javí zaujímavý pre potenciálnych útočníkov je sektor verejnej správy a jeho podsektory. Je tomu tak z dôvodu, že verejná správa disponuje informáciami o občanoch, rozvojových projektoch v procese prípravy, rozpracovanými stratégiami (aj ekonomického aj bezpečnostného charakteru), verejnými financiami a nespočetnými ďalšími prvkami záujmu pre potenciálnych útočníkov. Zraniteľné webstránky a aplikácie samospráv sa môžu stať terčom útočníkov a môžu byť zneužité na šírenie propagandy APT skupinami (najsofistikovanejšie hackerské útoky). V Slovenskej republike medziročne stúpol počet ľudí využívajúcich internet na komunikáciu s verejnými autoritami o 8 % (Eurostat, 2019). V roku 2019 v SR túto formu komunikácie využívalo 59 % ľudí. Užívatelia používajú aspoň jednu z nasledujúcich služieb: získavanie informácií z webstránok samospráv, sťahovanie oficiálnych formulárov a ich elektronické podávanie.

Kybernetický útok na verejnú správu by mohol spôsobiť sociálno-ekonomickú nestabilitu, dočasnú stratu alebo ochromenie základných funkcií miest a obcí (napr. prerozdeľovanie verejných financií, poskytovanie sociálnych služieb, efektivitu výučby na školách) a nedôveru občanov voči štátu. Na rozdiel od útoku na energetický sektor, útok na verejnú správu nemusí verejnosť považovať za osobný a jeho následky nebude vytýkať útočníkovi, ale verejným inštitúciám.

Sektor zdravotníctva predstavuje ďalšiu oblasť, v rámci ktorej dochádza k bezprostrednému zásahu do základných ľudských práv a slobôd. Chyby v zabezpečení, systémy otvorené voči internetu, starý a neaktualizovaný softvér, úplná absencia kybernetickej hygieny zamestnancov alebo ďalšie nedostatky v kybernetickej bezpečnosti môžu mať v sektore zdravotníctva mimoriadne vážne následky (môžu viesť k závažným zdravotným následkom až k smrti). Rovnako ako v samospráve, aj v zdravotníctve prebieha smartifikácia, avšak pri zdravotníctve je možné s úplnou istotou konštatovať, že ich zavádzanie v drvivej väčšine nie je riešené v súlade s princípmi kybernetickej bezpečnosti. Príkladom týchto technológií môžu byť inteligentné monitory stavu pacienta z kancelárie lekára, automatizované dávkovače, centralizované dátové úložiská, alarmy stavu pacientov a iné systémy, ktorých napadnutie útočníkom, resp. pozmenenie údajov, priamo vedie k život ohrozujúcim situáciám.Správa o kybernetickej bezpečnosti v Slovenskej republike za rok 2019

Záver

Digitálne technológie predstavujú nové a nepredvídané výzvy v oblasti ľudských práv a bezpečnosti, ktoré si budú vyžadovať viac dokumentácie, výskumu a analýzy. Kým sa kybernetická bezpečnosť a ľudské práva nebudú chápať a nebude sa s nimi zaobchádzať ako s vzájomne sa posilňujúcimi a vzájomne sa dopĺňajúcimi, obe budú trpieť.

V záujme ochrany ľudských práv v tomto digitálnom veku je čas začať s kybernetickou bezpečnosťou zaobchádzať ako s otázkou ľudských práv. Kybernetická bezpečnosť je neoddeliteľne spojená s ľudskou bezpečnosťou, ktorá je základným ľudským právom. Kybernetická bezpečnosť a ľudské práva sa vzájomne dopĺňajú, vzájomne posilňujú a vzájomne závisia. Obidve sa musia presadzovať spoločne, aby účinne podporovali slobodu a bezpečnosť. Regulácia ľudských práv v kybernetickom priestore bude naďalej plná kontroverzií.

Doteraz kybernetické nebezpečenstvo nebolo v SR vyhlásené, takže je ťažké odhadnúť, aký by bol praktický dopad takéhoto vyhlásenia. Rovnako je zatiaľ príliš skoro hodnotiť prínosy nového zákona o kybernetickej bezpečnosti v Slovenskej republike.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Právne predpisy:

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/680 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely výkonu trestných sankcií a o voľnom pohybe takýchto údajov a o zrušení rámcového rozhodnutia Rady 2008/977/SVV.

Smernica 2016/1148 o opatreniach na zabezpečenie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti bezpečnosť sietí a informačných systémov.

Zákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Internetové zdroje:

Global Cybersecurity Index (GCI) 2018. Dostupné na internete: https://www.itu.int/dms_pub/itu-d/opb/str/D-STR-GCI.01 -2018-PDF-E.pdf.

Global Cybersecurity Index & Cyberwellness Profiles (Report). April 2015. Dostupné na internete: https://www.itu.int/dms_pub/itu-d/opb/str/D-STR-SECU-2015-PDF-E.pdf.

Koncepcia kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky na roky 2015 - 2020. Dostupné na internete: https://www.nbu.gov.sk/wp-content/uploads/kyberneticka-bezpecnost/Koncepcia-kybernetickej-bezpecnosti-SR-na-roky-2015-2020-A4.pdf.

NÁRODNÝ BEZPEČNOSTÝ ÚRAD: Správa o kybernetickej bezpečnosti za rok 2019. Dostupné na internete: https://www.nbu.gov.sk/wp-content/uploads/urad/Sprava-o-kybernetickej -bezpecnosti-SR-2019.pdf.

">Nový slovenský zákon o ochrane osobných údajov - výnimky z GDPR. Dostupné na internete: https://www.konecna-zacha.com/novy-slovensky-zakon-o-ochrane-osobnych-udajov-vynimky-z-gdpr/.

ŠIMKOVIČ, J.: Kybernetická bezpečnosť na Slovensku a v Európe. In: euractiv.sk [online]. 10-16-2015 [cit. 06-14-2020]. Dostupné na internete: https://euractiv.sk/section/obrana-a-zahranicie/linksdossier/kyberneticka-bezpecnost-na-slovensku-a-v-europe-000338/.

YAR, L.: Prvá európska legislatíva o kybernetickej bezpečnosti už platí v celej Únii. In: euractiv.sk [online]. 05-10-2018 [cit. 06-14-2020]. Dostupné na internete: https://euractiv.sk/section/digitalizacia/news/prva-celoeuropska-legislativa-o-kybernetickej-bezpecnosti-uz-plati-v-celej-unii/.


SPRÁVCA AKO OSOBITNÝ PROCESNÝ SUBJEKT V JUDIKATÚRE SÚDOV

A TRUSTEE AS A SPECIFIC PROCEDURAL SUBJECT IN THE COURT PRACTICE

Darina KrálikováJUDr. Ing. Darina Králiková, externá doktorandka na Katedre finančného a správneho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Abstrakt

Cieľom príspevku je rozobrať postavenie správcu konkurznej podstaty, podstatu jeho funkcie, inštitút správcu podľa druhu správcovskej činnosti, právne postavenie správcu v zmysle zákona o správcoch, ako i zákona o konkurze a reštrukturalizácii a napokon priblížiť správcu ako osobitný procesný subjekt v judikatúre súdov SR.

Kľúčové slová

konkurzné právo, správca konkurznej podstaty, práva a povinnosti správcu

Abstract

The aim of the paper is to analyze the position of the trustee in bankruptcy, the nature of his function, the institute of the trustee according to the type of trusteeship, the legal status of the trustee in terms of the Act on Trustees and the

Keywords

Bankruptcy Proceedings, a Reciver, Reciver's rights and obligations Bankruptcy and Restructuring Act

Úvod

Konkurzné konanie je časovo a právne náročný proces, v ktorom hrá kľúčovú úlohu správca konkurznej podstaty. Súd prostredníctvom správcu zabezpečuje naplnenie cieľa a účelu vyhláseného konkurzu. Správca má v súčasnej právnej úprave dominantné postavenie, pričom plní i postavenie úradného orgánu, ktorý pod dohľadom súdu a veriteľov zabezpečuje riadny priebeh konkurzného konania. Správca má v konkurzom konaní špecifické postavenie, ktoré sa môže mylne, na základe činnosti vykonávanej správcom počas konkurzného konania, javiť ako konanie mandatára úpadcu resp. zástupcu veriteľov. Správca má však v konkurznom konaní špecifické postavenie, čo bližšie definuje obsah tejto práce.

1. Právne postavenie správcu v zmysle Zákona o správcoch a Zákona o konkurze a reštrukturalizácii

Správcom môže byť fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa zapisuje do zoznamu správcov a vykonáva svoji činnosť v konkurznom, reštrukturalizačnom, alebo oddlžovacom konaní podľa osobitných predpisov.cit. 17. december.2017. Dostupné na internete https://www.justice.gov.sk/Stranky/Nase-sluzby/Civilnepravo/Konkurzne- pravo-a-Spravcovia-konkurznej-podstaty/Uvod.aspx.

Správcovskú činnosť môže vykonávať len správca. Jeho činnosť sa nepovažuje za činnosť verejného činiteľa, ale Policajný zbor SR poskytuje správcovi vzhľadom k jeho výkonu istú ochranu.ZÁMOŽÍK, J. A kol.: Civilné právo procesné. Plzeň: Aleš Čenek, 2013, s. 217

Právne postavenie správcu, rozsah jeho povinností a oprávnení upravuje predovšetkým Zákon č. 8/2005 Z.z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „ZoS"), ktorý bol prijatý v rámci rekodifikácie konkurzného práva spolu so zákonom č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ako „ZKR").

ZoS bol prijatý z dôvodu snahy o reguláciu výkonu činnosti správcov, ktorý na našom území zaviedol tzv. formálny - zákonom presne stanovený model regulácie činnosti správcu, kde úlohu regulátora plní Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Hlavným cieľom uvedeného systému bolo odľahčenie administratívnej záťaže súdov, ako orgánov dohliadajúcich nad celým procesom konaní podľa ZKR.Dôvodová správa k ZoS.

ZoS upravuje postavenie správcov, ktorí vykonávajú činnosť v konkurznom konaní, reštrukturalizačnom konaní alebo konaní o oddlžení podľa osobitného predpisu, práva a povinnosti správcov, vzdelávanie správcov, pôsobnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo výkone správcovskej činnosti a dohľad ministerstva nad výkonom správcovskej činnosti.§1 Zákona č. 7/2005 Z.z. o správcov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Vymedzenie správcovskej činnosti je v ZoS veľmi nepresné a neúplné, pričom z ustanovení ZKR je zrejmé, že správca vykonáva správcovskú činnosť aj mimo konania uvedeného v ZoS, ako napríklad vypracovanie reštrukturalizačných posudkov, vydávanie potvrdenia o riadnom účtovaní pohľadávky veriteľa podávajúceho návrh na vyhlásenie konkurzu a pod., z čoho je zrejmé, že pôsobí už pred samotným začatím konania. Po skončení reštrukturalizačného konania vykonáva správca dozornú správu, čo taktiež možno označiť za správcovskú činnosť explicitne v § 1 ZoS nevymedzenú.

Uvedený rozdiel je veľmi dôležitý najmä z pohľadu posudzovania práv a povinností správcu, napr. zodpovednosti správcu za škodu spôsobenú pri výkone správcovskej činnosti podľa § 12 ZoS.Králik, M., Zákon o správcoch - Komentár, Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2014, str. 14.

Správcovi vzniká oprávnenie vykonávať správcovskú činnosť dňom zápisu do zoznamu správcov, pričom samotný zápis do zoznamu správcov však ešte neznamená výkon správcovskej činnosti. Správcovská činnosť je započatá až ustanovením správcu súdom v konkrétnom insolvenčnom konaní, resp. vykonaním úkonov správcom podľa ZKR mimo konania5 Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 7 Ads 9/2004..

Funkcia správcu, tak ako to bolo už uvedené, je kreovaná vždy na základe rozhodnutia konkurzného súdu, a to aj vtedy, keď o výmene správcu rozhodne schôdza veriteľov (§ 36 ods. 3 ZKR).

Podľa druhu a štádia konania správca vykonáva svoju funkciu ako:

a) predbežný správca,

b) správca,

c) správca v rámci konania o oddlžení podľa štvrtej časti ZKR,

d) reštrukturalizačný správca,

e) dozorný správca.

A) Predbežný správca je ustanovený súdom v prípade pochybnosti, či majetok dlžníka bude postačovať aspoň na úhradu nákladov konania. Predbežný správca môže byť ustanovený do funkcie najskôr po začatí konkurzného konania, a teda po zverejnení uznesenia o začatí konkurzného konania v Obchodnom vestníku a funkciu správcu vykonáva až do vyhlásenia konkurzu alebo do zastavenia konkurzného konania pre nedostatok majetku. Ak je konkurzné konanie prerušené z dôvodu prebiehajúceho reštrukturalizačného konania, predbežný správca nekoná. Predbežný správca zisťuje rozsah majetku dlžníka. Súd ustanoví predbežného správcu na základe náhodného výberu pomocou technických prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR. V prípade vyhlásenia konkurzu, súd za správcu ustanoví osobu, ktorá v konkurznom konaní vykonávala funkciu predbežného správcu.

B) Správca vykonáva svoju funkciu od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu alebo do zániku jeho funkcie z iných dôvodov, ako napríklad odvolanie z funkcie správcu, smrť fyzickej osoby a pod. Správca môže byť z funkcie správcu odvolaný v priebehu konkurzného konania ako i po zrušení konkurzu.

C) Správca vykonáva svoju funkciu od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu alebo do zániku jeho funkcie z iných dôvodov. Správca môže byť z funkcie správcu odvolaný v priebehu konkurzného konania.

D) Reštrukturalizačný správca vykonáva svoju funkciu ešte pred podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie na základe poverenia dlžníka alebo veriteľa. V reštrukturalizačných konaniach začatých do 01.03.2017 si reštrukturalizačného správcu vyberal dlžník alebo veriteľ zo zoznamu správcov. V prípade povolenia reštrukturalizácie, za správcu vymenuje osobu, ktorá vypracovala reštrukturalizačný posudok. Novela ZKR však priniesla zmenu v ustanovovaní správcu, kde sa v zmysle novely ZKR ustanovuje správca na základe náhodného výberu pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom, a teda osoba, ktorá vypracovala reštrukturalizačný posudok už nebude zhodná s reštrukturalizačným správcom.

E) V zmysle ZKR, po skončení reštrukturalizácie, ak to záväzná časť reštrukturalizačného plánu určuje, môže až do úplného splnenia plánu vykonávať správca dozornú správu. Dozorným správcom môže byť reštrukturalizačný správca alebo iná osoba zo zoznamu správcov. Funkcia dozorného správcu zaniká zverejnením oznamu o ukončení dozornej správy alebo vyhlásením konkurzu. V prípade vyhlásenia konkurzu súd ustanoví do funkcie správcu, ktorý bol pred vyhlásením konkurzu v postavení dozorného správcu. (§ 162a, §165 ZKR).ĎURICA, Milan. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. 3. prepracované a doplnené vydanie s európskou a národnou judikatúrou. Výklad právnej úpravy konaní začatých do 1. januára 2012 a po 1.1.2012. Bratislava: EURODÓDEX, s.r.o., 2012 s. 400, ISBN 978-80-89447-82-4.

Funkciu správcu môže vykonávať len fyzická osoba alebo právnická osoba po splnení zákonom stanovených predpokladov na zápis do zoznamu správcov, vedeným Ministerstvom spravodlivosti SR, ktoré má v kompetencie aj dopĺňanie údajov a ich zverejňovanie.

2. Správca ako osobitný procesný subjekt v judikatúre súdov

Právne postavenie správcu, jeho činnosť, práva a povinnosti v rámci konkrétneho konania upravuje najmä ZKR.

Správcovi je v konkurzom konaní priznané osobitné procesné postavenie, nakoľko nie je účastníkom konania, i keď je dôležitý subjektom konkurzného konania. Vo vzťahu k úpadcovi má správca špecifické postavenie, nakoľko správca je síce oprávnený nakladať s majetkom úpadcu, ktorý patrí do konkurznej podstaty, ako aj s majetkom tretích osôb podliehajúcim konkurzu, vrátane jeho speňažovania, nie je zástupcom úpadcu. Z pohľadu hmotného práva vykazuje konanie správcu znaky konania mandatára, nakoľko správca vo vzťahu k majetku podliehajúceho konkurzu koná v mene úpadcu a na jeho účet. Správca vstupuje namiesto úpadcu aj do procesných vzťahov. V prerušených súdnych a iných konaniach, v ktorých sa pokračuje na návrh správcu, sa správca stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. Na druhú stranu správca svojou činnosťou koná akoby zástupca veriteľov, keď má povinnosť dosiahnuť v konkurznom konaní čo najvyššie uspokojenie pohľadávok veriteľov pri minimalizovaní nákladov konania. Správca nie je však ani zástupcom veriteľov. Veritelia majú nadradené postavenie nad správcom, nakoľko prostredníctvom svojich orgánov alebo priamo (zabezpečení veritelia) sú oprávnení určovať správcovi záväzné pokyny pri správe a speňažovaní majetku, pričom môžu taktiež rozhodnúť o výmene správcu. Správca je osobitným procesným subjektom zúčastneným v konaní, pričom účastníkom konania je vtedy, keď sa rozhoduje o jeho právach.9

Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konkurzného konania, pričom ako zvláštny procesný subjekt má samostatné postavenie ako voči úpadcovi, tak voči konkurzným veriteľom a nie je ho možné považovať za zástupcu konkurzných veriteľov a ani za zástupcu úpadcu. Správca konkurznej podstaty je v konkurznom konaní osobou zúčastnenou na konaní, nie účastník konania. Správca je v konkurznom konaní účastníkom konania len v prípade, ak ide o konanie, v ktorom sa rozhodujte o zbavení jeho funkcie, pričom je oprávnený podať i opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zbavení funkcie správcu (predbežného správcu).ĎURICA, Milan. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. 3. prepracované a doplnené vydanie s európskou a národnou judikatúrou. Výklad právnej úpravy konaní začatých do 1. januára 2012 a po 1.1.2012. Bratislava: EURODÓDEX, s.r.o., 2012 s. 280, ISBN 978-80-89447-82-4

Správca ako osobitný procesný subjekt, ktorý v zásade nie je účastníkom konania, pokiaľ sa nerozhoduje o jeho právach a povinnostiach, vykonáva procesné úkony v rozsahu stanovenom zákonom a koná akoby zástupca konkurzného súdu s účastníkmi konkurzného konania. Výkon funkcie správcu predpokladá vykonávanie rôznych procesnoprávnych a hmotnoprávnych úkonov pri zisťovaní majetku podliehajúceho konkurzu, pri správe a speňažovaní tohto majetku, pri zapisovaní pohľadávok veriteľov, verifikácii pohľadávok a pri ich uspokojovaní. Funkcia správcu je v zásade neprenosná a správca musí túto funkciu vykonávať osobne. Zákon o správcoch ustanovuje za akých podmienok môže správca poveriť inú osobu vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti. Správca je povinný požiadať o pomoc odborníka iba v prípade, ak nemá potrebné skúsenosti alebo odborné vedomosti na riadne vykonanie niektorého úkonu správcovskej činnosti (§3 ods. 2 zákona o správcoch), inak nie je oprávnený na takýto postup. Správca je povinný v zmysle zákona o správcoch vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou, čestne, zodpovedne a svedomito, pričom len takéto plnenie zabezpečí riadny výkon funkcie správcu, za ktorú nesie správca objektívnu zodpovednosť za škodu (§12 zákona o správcoch). Obmedzený prenos výkonu funkcie vyplýva aj z § 80 ods. 2 ZoKR, kde zákon umožňuje správcovi, aby výkonom jednotlivých úkonov poveril advokáta alebo súdneho exekútora. Pokiaľ by sa správcovi priznala možnosť poverenia výkonom funkcie (prostredníctvom poverenia na jednotlivé úkony) podľa všeobecných predpisov nebolo by potrebné výslovné zmocnenie v citovanom ustanovení ZoKR. Uvedenému zodpovedá aj ustanovenie § 21 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2005 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak bol správca pri uplatnení odporovacieho práva a vymáhaní nárokov z neho zastúpený advokátom, odmena z výťažku podľa ods. 1 tohto ustanovenia sa zníži o náklady vynaložené na advokáta, ktoré sa majú uspokojiť zo speňaženia podliehajúceho konkurzu ako pohľadávka proti podstate. Všeobecný prenos činností na tretie osoby by bol v rozpore tak s citovanými ustanoveniami ZKR, ako i ustanoveniami zákona o správcoch. Takýto postup je v rozpore aj s § 5 ZKR, podľa ktorého správca, súd a veriteľský výbor postupujú pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahli pre veriteľa čo najvyššiu mieru uspokojenia pohľadávok veriteľov. Odmena za zastupovanie sa stane privilegovanou pohľadávkou, ako pohľadávkou proti podstate, ktorá sa uspokojuje prednostne na úkor pohľadávok veriteľov, ktoré boli prihlásené do konkurzu prihláškou a na ktorých uspokojenie sa konkurzné konanie vedie.

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/115/2009 vyplýva, že „u samotného správcu, ktorý v predmetnom konaní vystupuje v postavení žalovaného, nie je možné konštatovať jeho právny záujem na výsledku sporu totožný so záujmom veriteľov prihlásených pohľadávok. V sporoch vyvolaných konkurzným konaním, teda aj v spore o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, vystupuje správca konkurznej podstaty ako osobitný procesný subjekt, ktorého práva a povinnosti určuje Zákon o konkurze a reštrukturalizácii.

Správca je pritom povinný rovnako chrániť záujmy veriteľov, ako aj záujmy úpadcu, a to bez priameho osobného záujmu na výsledku sporu. Pre správcu, ktorý sa účastníkom takéhoto konania stáva na základe osobitnej úpravy v zákone o konkurze a reštrukturalizácii, tak rozhodnutie v predmetnej veci nemá bezprostredný vplyv na jeho právne postavenie. Nie je preto namieste, aby ako vedľajší účastník na strane správcu vystupoval konkurzný veriteľ, ktorý svoj právny záujem na výsledku predmetného konania odôvodňuje výlučne maximalizáciou rozsahu svojho uspokojenia v konkurznom konaní. Účasť konkurzného veriteľa ako vedľajšieho účastníka na strane správcu nie je žiadúca, keďže úlohou správcu je okrem iného obhajovať záujmy všetkých konkurzných veriteľov a nie je potrebné, aby v tomto jeho procesnom postavení bol správca podporovaný účasťou konkurzných veriteľov ako vedľajších účastníkov na jeho strane. Ak samotný správca nemá osobný záujem na výsledku sporu, je tým vylúčené vedľajšie účastníctvo popri správcovi, či už tento vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného."Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obo/115/2009 zo dňa 09.12.2009

Z uvedených súdnych rozhodnutí je zrejmé, že správca má v sporoch vyvolaných konkurzným konaním postavenie osobitného procesného subjektu, konajúceho v zmysle Zákona o konkurze a reštrukturalizácii bez priameho osobného záujmu na výsledku sporu.

Záver

Správca má v konkurznom konaní osobitné procesné postavenie. Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konkurzného konania v zmysle ustanovení CSP. Postavenie správcu je upravené osobitne v zákone o správcoch, pričom spôsob výkonu jeho činnosti upravuje i Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Správca nie je účastníkom konkurzného konania, pričom sa len zúčastňuje na konkurznom konaní s postavením, aké mu priznávajú uvedené právne predpisy. Vzťah správcu k súdu je možné označiť za vzťah administratívnoprávny. Súd v osobe konkurzného sudcu je nadriadeným správcovi konkurznej podstaty, pričom správca je povinný pokyny súdu rešpektovať. Správca nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania, ale osobitným subjektom konkurzného konania resp. osobou na konaní zúčastnenou. Do funkcie ho ustanovuje súd, ktorý ho môže v zákonom stanovených prípadoch i tejto funkcie zbaviť. Súd je oprávnený vykonávať nad činnosťou správcu konkurznej podstaty dohľad (vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania). Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky názor veriteľského výboru, alebo správcovi môže dať pokyny sám.

Základnou úlohou správcu je zistenie a zabezpečenie majetku patriaceho do konkurznej podstaty, správa uvedeného majetku a jeho následne speňaženie. Pri plnení týchto úloh je povinný správca postupovať s odbornou starostlivosťou a má samostatné postavenie tak voči úpadcovi, ako aj voči veriteľom. Zákonná úprava konkurzného konania mu zveruje realizáciu takých úkonov, ktorých výkon samotným konkurzným súdom neprichádza vzhľadom na ich povahu a rozsah do úvahy. Správca je subjekt, prostredníctvom ktorého konkurzný súd zabezpečuje naplnenie cieľov a účelu vyhláseného konkurzu. Procesné postavenie a vzťah správcu ku konkurznému súdu vylučujú možnosť, aby bol správca konkurznej podstaty nositeľom práv vytvárajúcich vo svojom súhrne obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, priznaného výlučne účastníkovi konania, s výnimkou tých fáz konkurzného konania, v ktorých sa bezprostredne rozhoduje o jeho práve na náhradu výdavkov a na odmenu ( teda o majetkových právach civilnej povahy obdobných právam účastníkov konania). Aj v takomto prípade však ide z hľadiska predmetu a účelu konkurzného konania o vedľajší procesnoprávny vzťah, čo vylučuje, aby správca konkurznej podstaty dosiahol vylúčenie konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania merita veci. Ochrana práv správcu konkurznej podstaty vo fáze konkurzného konania, v ktorej sa bezprostredne rozhoduje o jeho právach, sa zabezpečuje právom správcu konkurznej podstaty napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa opravným prostriedkom - odvolaním.Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 284/05-15 zo dňa 12.10.2005

Na základe analýzy procesného postavenia správcu v konkurznom konaní som dospela k záveru, že aktuálna právna úprava procesné postavenie správcu v konkurznom resp. reštrukturalizačnom konaní jednoznačne nedefinuje, pričom procesné postavenie správcu počas konkurzného konania a s ním súvisiacich sporov možno dedukovať z len z judikatúry súdov, čo považujem za zbytočné vyvolávanie sporov v danej právnej oblasti. Mám za to, že procesné postavenie správcu v konkurznom resp. reštrukturalizačnom konaní by bolo vhodné zaviesť do aktuálnej právnej úpravy v danej právnej oblasti.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

ĎURICA, Milan. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. 3. prepracované a doplnené vydanie s európskou a národnou judikatúrou. Výklad právnej úpravy konaní začatých do 1. januára 2012 a po 1.1.2012. Bratislava: EURODÓDEX, s.r.o., 2012, ISBN 978-80-89447-82-4.

Kapitola v učebnici alebo monografii:

KRÁLIK, M., Zákon o správcoch - Komentár, Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2014, str.

ZÁMOŽÍK, J. A kol.: Civilné právo procesné. Plzeň: Aleš Čenek, 2013, s. 217.

Právne predpisy:

Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 8/2005 Z.z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Súdne rozhodnutia:

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 7 Ads 9/2004.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obo/115/2009 zo dňa 09.12.2009.

Uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 284/05 z 12.10.2005.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 284/05-15 zo dňa 12.10.2005.

Internetové zdroje:

https://www.justice.gov.sk/Stranky/Nase-sluzby/Civilne-pravo/Konkurzne- pravo-a-Spravcovia-konkurznej-podstaty/Uvod.aspx.


DESTRUCTIVENESS OF INFORMATIONAL IMPACT IN THE ASPECT OF LEGAL AND LINGUISTIC SUPPORT FOR INFORMATION SECURITY OF INTERNET COMMUNICATION

Vladimir NikishinDirector of the Center for Academic Development and Educational Innovations, Senior Lecturer at the Forensic Expertise Department of the Kutafin Moscow State Law University (MSAL), PhD (Law), forensic speech expert, vdnikishin@msal.ru

Аннотация

Антропологический подход, рассматривающий человека как высшую и абсолютную ценность, требует выстраивания сбалансированных и всесторонних правовых рамок для регламентации коммуникации в интернет-среде в целях соблюдения баланса прав человека на свободу распространения и получения информации, свободу слова и плюрализм мнений, права на безопасную коммуникацию, с одной стороны, и защиту от злоупотребления этими правами, с другой стороны. В этой связи требует осмысления предлагаемый концепт деструктивности информационного воздействия интернет-коммуникации. Данный феномен рассматривается нами во взаимосвязи с концептами "агрессия" и "' девиантность" на основе положений криминологии, психологии и девиантологии с учетом коммуникативных особенностей современной цифровой среды.

Ключевые слова

деструктивность, девиантность, интернет-коммуникация, мировоззренческая безопасность, информационная безопасность

Abstract

The anthropological approach, which considers a person as the highest and absolute value, requires a balanced and comprehensive legal framework for regulating communication in the Internet environment in order to maintain a balance of human rights to freedom of distribution and information, freedom of speech and pluralism of opinions, the right to secure communication, on the one hand, and protection from abuse of these rights, on the other. In this regard, the proposed concept of the destructiveness of the information impact of Internet communication requires complex linguistic and legal analysis. We consider this phenomenon in conjunction with the concepts of "aggression" and "deviance", basing on the provisions of criminology, psychology and deviantology, taking into account the communicative features of the modern digital environment.

Key words

destructiveness, deviance, Internet communication, worldview security, informational security

Introduction

The processes of universal digitalization and globalization determine the understanding of the Internet not as a mean of communication, but as a communicative environment (the Internet environment, more broadly - the digital environment). The Internet environment is no longer thought of as an addition to a person's real being, but as a second, parallel — virtual — reality, in which own decisions are made and implemented, needs are met, certain products are created, and the communication process is transformed into virtual communicationsНосов Н.А. Виртуальная психология / Н.А. Носов. - Москва, 2000. - 432 с..

Recently, the term VUCA-world has come into use by specialists from various fields of scientific knowledge.

This term metaphorically conveys the insurmountable fleeting variability of the world, the inability of a person to "digest" and properly absorb all the information that comes to him through different communication channels, the unpredictability of upcoming changes in conditions of modern technological development and, as a result, uncertainty in tomorrow, the "loosening" of the brackets of the axiosphere of a person, an increase in the potential of a destructive informational impact on human consciousness.

It's noteworthy that swift, uncontrollable changes in all spheres of society, leading to a "shock of the future" ("futuroshock"), back in the 1970s, Elvin Toffler predicted with surprising accuracyToffler A. Future Shock / A. Toffler. - New York: Bantam Books, 1971. - 561 p..

Core

The key characteristics of modern Internet communication are its mediation, distance, interactivity, accessibility, global intercultural character, relative anonymity, lack of a status hierarchy, wide possibilities for constructing personal and social identities, erosion of norms of behavior and morality, desire for abusive behavior compression, fatality and creativity, polymodality, hypertextuality and so onSee also: Gergen K.J. The Saturated Self: Dilemmas of Identity in Contemporary Life / K.J. Gergen. - New York, 1991. Карпова Т. Б. Категориальные свойства дискурса Рунета / Т.Б. Карпова // Вестник Пермского университета. Российская и зарубежная филология. - 2010. - №3. - С. 70 - 73. - URL: https://cyberleninka.ru/article/n/kategorialnye-svoystva-diskursa-runeta Виноградова Т. Специфика общения в Интернете / Т. Виноградова // Русская и сопоставительная филология: Лингвокультурологический аспект. - Казань, 2004. - С. 63 - 67. .

Internet space is a favorable environment for the transient, virus-like distribution of destructive information.

The modern digital environment, including online media, blogs and social networks, is fertile ground for the active functioning of simulacra, in other words pseudo images of the reality. A simulacrum in semiotics is "a self-referential sign (an image of non-existent reality) replacing the symbol that personifies a word and its conventional meanings"Шевченко Е.В. Симулякр как тактический прием оказания ориентирующего воздействия / Е. В. Шевченко // Вопросы когнитивной лингвистики. - 2015. - №3 (44). - URL: https://cyberleninka.ru/article/n/cimulyakr-kak-takticheskiy-priem-okazaniya-orientiruyuschego-vozdeystviya.

Simulacra are actively used in manipulative strategies, exerting a psychological impact on recipients, purposefully replacing reality with false attitudes and symbols, and thereby becoming a "powerful tool of manipulation"Тюрнева Т.В. Опыт анализа лингвосемиотичесого контекста education: концепт ^ понятие ^ термин (на материале английского языка): автореф. дис. ... канд. филол. наук : 10.02.04 / Т.В. Тюрнева. -Иркутск, 2012. - C. 20..

The tactic "simulacrum" is especially widespread in such forms of destructive informational impact in the Internet environment, such as faking and propaganda of extremist-terrorist ideology.

The use of simulacra in information warfare is the method of achieving false information, and information warfare is "not just distorting information and presenting real facts in a distorted form ", but" producing "alternative reality" "Илларионов А. Вызовы информационной войны для свободного общества и возможная контрстратегия : выступление на XIX Форуме Открытого общества Эстонии (Таллинн, 18 сентября, 2014 г.) / А. Илларионов. – URL: http://red-ptero.livejournal.com/1672224.html. ," "transformational translation" of one picture of the world into another one"Почепцов Г. Г. Информационные войны. / Г.Г. Почепцов. - Москва : РЕФЛ-БУК : ВАКЛЕР, 2001. – C. 25 – 26..

Communicative destructiveness manifests itself in almost all areas of interpersonal interaction, from everyday communication to political communication. Verbal manifestations that means destructive speech behavior, are aimed at destroying the ideological attitudes of the person, causing moral suffering and harm to the mental health of the communicant, characterized by a sense of satisfaction from the suffering of the victim and the consciousness of his own righteousness. The main strategy of destructive speech behavior is the strategy of self-elevation due to the humiliation of another man.

Many scientists note an insufficient number of applied researches on the problems of destructive human behaviorБогдан С. С. Человеческая деструктивность как социокультурный феномен / С. С. Богдан // Известия РГПУ им. А.И. Герцена. - 2010. - №124. -URL: https://cyberleninka.ru/article/n/chelovecheskaya-destruktivnost-kak-sotsiokulturnyy-fenomen. As for the representation of delinquent speech behavior, only extremist speech actions were considered in the aspect of the phenomenon of human destructivenessНикишин В. Д. Криминогенная речевая агрессия в аспекте судебной экспертизы материалов экстремистско-террористической направленности / В. Д. Никишин // Вестник Нижегородского университета им. Н.И. Лобачевского. – 2019. – №3. – C. 108 – 113. – URL: http://www.vestnik.unn.ru/ru/nomera?anum=10714. It is worth noting that delinquent speech behavior is understood by us as deviant speech behavior, entailing a violation of not any social norms, namely the rule of law. That means that speech actions form the corpus delicti, the objective side of the offense (of the crime).

The phenomenon of destructiveness was considered in the framework of the psychological direction of deviantology, while the causes of deviance as a social phenomenon became the subject of study of the sociology of deviance, represented by many schools, trends and theoriesГилинский Я. И. Девиантология: социология преступности, наркотизма, проституции, самоубийств и других «отклонений» / Я. И. Гилинский. – СПб.: Издательство «Юридический центр Пресс», 2004. – C.28 – 46..

All currently available studies of the phenomenon of destructiveness consider it in relation to the concept of "aggression".

The term "human destructiveness" was introduced by the German psychologist Erich Fromm in the work "Anatomy of Human Destructiveness"Fromm E. The anatomy of human destructiveness / E. Fromm. – New York : Holt, Rinehart and Winston, 1973. . In this work, E. Fromm identified various types of aggression and destructiveness and their premises. In the most general form, E. Fromm divides aggression into "benign -defensive" and "malignant-destructive". "Benign-defensive" aggression is generated by instincts, contributes to the maintenance of life. "Malignant-destructive" aggression is inherent only to humans, it is not associated with the preservation of life and appears as a result of the interaction of socialization factors in conjunction with the existential needs of a personАгапов П. В. Эрих Фромм о человеческой агрессивности и деструктивности: опыт философско-антропологического анализа / П. В. Агапов // Вестник МГУКИ, 2012. – №6 (50)/ – URL: https://cyberleninka.ru/article/n/erih-fromm-o-chelovecheskoy-agressivnosti-i-destruktivnosti-opyt-filosofskoantropologicheskogo-analiza.

In our opinion, the concepts of “aggression” and “destructiveness” are correlated as general and particular, destructiveness as an extreme form of aggression differs from defensive aggression by its let’s say “gluttony”: it is not caused by specific vital needs, while benign-defensive aggression disappears after meet such needs, protect the vital interests of a man. Considering the correlation of the concepts of "destructiveness" and "deviatism", we support the position of Sergey Bogdan, who considers destructiveness as a common feature of various manifestations of deviant behavior (crime, drug addiction, suicide, etc.)Богдан С. С. Человеческая деструктивность как социокультурный феномен / С. С. Богдан // Известия РГПУ им. А.И. Герцена. - 2010. - №124. -URL: https://cyberleninka.ru/article/n/chelovecheskaya-destruktivnost-kak-sotsiokulturnyy-fenomen because any deviation “leads to the destruction of something (health, relationships, personality, public order) and even to the interruption of life itself”.

Conclusion

The variety of forms of destructive speech behavior in the Internet environment led to the emergence of a special term - "cyberagression" - which was introduced by Julia Chibbaro (Shabro)Chibbaro J. S. School counselors and the cyberbully: interventions and implications / J. S. Chibbaro // Professional School Counseling. - 2007. - Vol. 11 (1). - Рp. 65 - 67. to refer to deviant behavior in the Internet environment (insults, humiliations, bullying, exposing, manipulating, harassmentВасильев Т. Негативные аспекты виртуальной коммуникации и их пастырская оценка / Т. Васильев // Христианское чтение. - 2016. - №6. - URL: https://cyberleninka.ru/article/n/negativnye-aspekty-virtualnoy-kommunikatsii-i-ih-pastyrskaya-otsenka). In modern conditions, the content of this term, in our opinion, has significantly expanded and covers various forms of representing destructive speech behavior in digital environment:

• propaganda of drugs, gambling, violence, school shooting, columbine, of extremist and terrorist ideology,

• recruitment in radical organizations,

• propaganda (heroization, romanticization) of self-destructive and suicidal behavior online

• cyber bullicide

• cyber suicide

• digital self-harm

• cybertrolling

• cybergrumming

• sexting

• doxing

• faking

and other informational content and communicative threats

BIBLIOGRAPHY

Chibbaro J. S. School counselors and the cyberbully: interventions and implications / J. S. Chibbaro // Professional School Counseling. – 2007. – Vol. 11 (1). – Рp. 65 – 67.´

Fromm E. The anatomy of human destructiveness / E. Fromm. – New York : Holt, Rinehart and Winston, 1973.

Gergen K.J. The Saturated Self: Dilemmas of Identity in Contemporary Life / K.J. Gergen. – New York, 1991.

Toffler A. Future Shock / A. Toffler. – New York: Bantam Books, 1971. – 561 p.

Агапов П. В. Эрих Фромм о человеческой агрессивности и деструктивности: опыт

философско-антропологического анализа / П. В. Агапов // Вестник МГУКИ, 2012. – №6

(50)/ – URL: https://cyberleninka.ru/article/n/erih-fromm-o-chelovecheskoy-agressivnosti-idestruktivnosti-opyt-filosofsko-antropologicheskogo-analiza

Богдан С. С. Человеческая деструктивность как социокультурный феномен / С. С.

Богдан // Известия РГПУ им. А.И. Герцена. – 2010. – №124. –URL:

https://cyberleninka.ru/article/n/chelovecheskaya-destruktivnost-kak-sotsiokulturnyy-fenomen

Богдан С. С. Человеческая деструктивность как социокультурный феномен / С. С.

Богдан // Известия РГПУ им. А.И. Герцена. – 2010. – №124. –URL:

https://cyberleninka.ru/article/n/chelovecheskaya-destruktivnost-kak-sotsiokulturnyy-fenomen

Васильев Т. Негативные аспекты виртуальной коммуникации и их пастырская оценка /

Т. Васильев // Христианское чтение. – 2016. – №6. – URL:

https://cyberleninka.ru/article/n/negativnye-aspekty-virtualnoy-kommunikatsii-i-ihpastyrskaya-otsenka

Виноградова Т. Специфика общения в Интернете / Т. Виноградова // Русская и

сопоставительная филология: Лингвокультурологический аспект. – Казань, 2004. – С. 63 – 67.

Гилинский Я. И. Девиантология: социология преступности, наркотизма,

проституции, самоубийств и других «отклонений» / Я. И. Гилинский. – СПб.:

Издательство «Юридический центр Пресс», 2004. – C. 28 – 46.

Илларионов А. Вызовы информационной войны для свободного общества и

возможная контрстратегия : выступление на XIX Форуме Открытого общества

Эстонии (Таллинн, 18 сентября, 2014 г.) / А. Илларионов. – URL: http://redptero.livejournal.com/1672224.html.

Карпова Т. Б. Категориальные свойства дискурса Рунета / Т.Б. Карпова // Вестник

Пермского университета. Российская и зарубежная филология. – 2010. – №3. – С. 70 –73. – URL: https://cyberleninka.ru/article/n/kategorialnye-svoystva-diskursa-runeta

Никишин В. Д. Криминогенная речевая агрессия в аспекте судебной экспертизы

материалов экстремистско-террористической направленности / В. Д. Никишин //

Вестник Нижегородского университета им. Н.И. Лобачевского. – 2019. – №3. – C. 108 –113. – URL: http://www.vestnik.unn.ru/ru/nomera?anum=10714

Носов Н.А. Виртуальная психология / Н.А. Носов. – Москва, 2000. – 432 с.

Почепцов Г. Г. Информационные войны. / Г.Г. Почепцов. - Москва : РЕФЛ-БУК : ВАКЛЕР, 2001. – C. 25 – 26.

Тюрнева Т.В. Опыт анализа лингвосемиотичесого контекста education: концепт → понятие → термин (на материале английского языка): автореф. дис. … канд. филол.

наук : 10.02.04 / Т.В. Тюрнева. – Иркутск, 2012. – C. 20.

Шевченко Е.В. Cимулякр как тактический прием оказания ориентирующего

воздействия / Е. В. Шевченко // Вопросы когнитивной лингвистики. – 2015. – №3 (44). –

URL: https://cyberleninka.ru/article/n/cimulyakr-kak-takticheskiy-priem-okazaniyaorientiruyuschego-vozdeystviya


АДВОКАТСКАЯ ПРАКТИКА И МЕДИАЦИЯ

LAW PRACTICE AND MEDIATION ЛЮДМИЛА СУРМА

(LIUDMILA SURMA)Международный медиатор в Германии (Бавария), в Беларуси, на Украине. Адвокат в Украине, международный адвокат в Польше, в Словакии. Ludmila-sr@yandex.ru

Abstrakt

The current stage of social development is characterized by a complication of social relations, entailing an increase in legal disputes in which citizens and legal entities participate. The traditional adversarial resolution of disputes leads to significant loss of power by the parties, time and money, and the final court decision, as a rule, does not suit at least one of the parties to the dispute, which leads to difficulties in its execution. Existing problems require new legal options for resolving disputes. In this regard, the most valuable way out when resolving conflicts is the reconciliation process of the parties or the mediation procedure.

Keywords

lawyer, mediator, dispute, law, dispute resolution, mediation interest

Введение

Медиация - это способ решения споров, где медиатор, как третья независимая сторона содействует сторонам определить, идентифицировать их интересы в споре, направить стороны так, чтобы они смогли найти общее практическое решение и ответы на те вопросы, которые привели к возникновению спора.

Современный этап общественного развития характеризуется усложнением общественных отношений, урегулированных нормами права, учреждением новых судебных органов, увеличением правовых споров, в которые могут быть вовлечены граждане и юридические лица, а также появлением новых правовых возможностей для разрешения таких споров. Это порождает создание новых для адвокатов виды оказания квалифицированной юридической помощи. Одним из таких перспективных, ранее, казалось бы, нетрадиционных для адвокатуры видов оказания юридической помощи становится участие адвокатов в процедуре медиации. На сегодняшний день эта форма достаточно распространена во многих европейских и других странах мира.

Как отмечает А.Г. Кучерена, «...адвокаты играют все более важную роль в обеспечении права на юридическую помощь, выступая активными участниками новых видов судопроизводства - конституционного и административного»Кучерена А.Г. Роль адвокатуры в становлении гражданского общества России. М.: PENATES- ПЕНАТЫ,.

Роль адвоката в медиации

Международный опыт показывает, что развитие медиации, распространение знаний о ней идет довольно быстрыми темпами и больше информированы об этой процедуре представители юридических профессий, психологи, педагоги, и, в меньшей степени те, кто в ней непосредственно нуждается. На сегодняшний день для многих адвокатов является очевидным факт, что медиация, как альтернативная процедура разрешения спора, хороша тем, что дает человеку право выбора.

Поэтому адвокатура может и, по мнению автора, должна играть важную роль в процессе интеграции медиации в правовую культуру общества и государства.

В сегодняшнем мире адвокат является не просто представителем стороны, а к нему обращаются за помощью как к менеджеру конфликта. Клиент не просто прислушивается к советам адвоката, он ему доверяет и выстраивает соответствующую стратегию поведения в конфликте.

Адвокат-медиатор помогает людям разрешить их проблему посредством понимания конфликта и управления им.

Адвокаты обладают профессиональными познаниями в области юриспруденции, что детерминировано высокими требованиями, предъявляемыми при получении статуса адвоката и права осуществлять адвокатскую деятельность. Наличие профессиональных юридических знаний у медиатора-адвоката способствует разработке и составлению медиативного соглашения, соответствующего требованиям закона и отвечающего интересам сторон спораВ.Ф. Вайнерман. Правовые проблемы соотношения и реализации статуса адвоката и медиатора. Юридический вестник Самарского университета. 2017. Т.3. № 2. УДК 34.347.

Адвокат - идеальная кандидатура для медиатора, которую отличает владение коммуникативными навыками, умение прогнозировать конфликт и развитие спора, и, самое главное, возможность проверки на реалистичность достигнутых договоренностей, то есть способность объяснить стороне правовую сторону заключенного соглашения.

Использование адвокатом-медиатором юридических знаний и навыков в процессе оказания сторонам содействия в урегулировании спора предопределяет элементы оценочной модели медиации, проводимой адвокатом. Выполнение роли медиатора адвокатом, обладающим необходимой профессиональной компетентностью для осуществления медиативной деятельности, представляется предпочтительным и наиболее эффективным, поскольку:

- будет связано с оказанием сторонам спора квалифицированной юридической помощи в разработке конструктивного и в то же время законного и исполнимого соглашения по спорным вопросам;

- предоставляет возможность расширить правовые ресурсы сторон в процессе согласования ими взаимоприемлемых или взаимовыгодных условий прекращения спора;

- позволяет при необходимости использовать полномочия, предоставленные адвокату законодательством об адвокатской деятельности и адвокатуре;

- предполагает соблюдение адвокатом-медиатором высоких стандартов профессиональной адвокатской этики;

- в отношении адвоката-медиатора будут действовать установленные законом гарантии сохранения адвокатской тайны и гарантии профессиональной независимости адвоката, что является важным в целях обеспечения конфиденциальности медиацииА.М. Понасюк. Участие адвоката в урегулировании юридических вопросов посредством медиации. 2011.

Медиатор и его роль в процессе разрешения споров

Медиатор - это независимое, беспристрастное лицо, которое помогает сторонам выработать определенное соглашение по спору, при этом стороны полностью контролируют процесс принятия решения по его урегулированию и условию его разрешения.

Медиатор должен сохранять конфиденциальность всей относящейся к указанной процедуре информации, за исключением случаев, предусмотренных законодательством.

Медиатор не разрешает спор, а лишь содействует сторонам в урегулировании правового спора.

Медиация, как уже говорилось, - это структурированный метод, хоть и гибкий, представляющий широкие возможности для поиска решения, которое оставит всех довольными, включая стороны, привлеченных юристов, адвокатов, третьи лица. Для успеха необходимо доверие процедуре, медиатору, готовность сторон взять на себя ответственность за решение своих проблем, а адвокатов позволить клиенту найти мирное решение.

Преимуществами медиации являются:

• достижение соглашения и договоренности всем сторонам;

• достижение результата;

• поиск практические решения, с которыми согласны все участники процесса;

• избежание утомительных разбирательств, длительных судебных процессов и больших расходов;

• создание уважение и укрепление автономии участников процесса медиации;

• экономия время и средств на разрешение спора, а самое важное -эмоциональных ресурсов;

• сохранение партнерских отношений между участниками и возможность развивать дальнейшее сотрудничество между ними.

Но могут ли стороны без знания закона, норм, применимых к конкретному спорному правоотношению, разрешить спор самостоятельно и отразить, не нарушая норм права, достигнутые договоренности в медиативном соглашении? В большинстве случаев, нет. По мнению автора, правовой спор, следуя логике, может быть предметом исключительно юридической профессиональной медиации.

Поэтому, как правило, за помощью в разрешении спора стороны, как правило, обращаются к адвокату. Именно адвокаты несут профессиональную ответственность перед своим доверителем и адвокатским сообществом, и только на них законом возложена обязанность по оказанию квалифицированной юридической помощи.

Интерес адвоката в медиации

В соответствии с Кодексом профессиональной этики адвоката предупреждение судебных споров является составной частью оказываемой адвокатом юридической помощи, поэтому адвокат заботится об устранении всего, что препятствует мировому соглашению.

Адвокаты, как основные субъекты оказания квалифицированной юридической помощи, осуществляющие свою деятельность в условиях юридических конфликтов (споров) и принимающие непосредственное участие в управлении ими, должны поддерживать и развивать примирительное направление как наиболее перспективное с точки зрения поставленных перед адвокатурой целей и задач, закрепленных в законе.

Предложив медиацию и участвуя в ней в качестве советника рядом со своим клиентом, юрист может найти в ней ряд преимуществ, как в плане своей работы, так и в плане отношений с клиентом:

1. Высокие показатели успеха медиации. Статистические данные свидетельствуют, что медиация по гражданским и коммерческим делам завершается успехом примерно в 70% случаев.

2. Рентабельность для юридической услуги. Учитывая, что результативность и оперативность работы юриста могут вполне оправданно отразиться на его вознаграждении, вышеупомянутый уровень успеха также может стать экономическим бонусом.

3. Имидж юридической конторы. Медиация - новая ниша, демонстрирующая открытость, творческий подход и разнообразие услуг, оказываемых конторой, а также ее заботу в первую очередь о наилучших интересах клиента.

4. Закрепление клиентов. Вышеупомянутые факторы должны также способствовать постоянству клиентов в обстановке повышенной конкуренции в этой сфере профессиональной деятельностиЕ.Качицкая. Деньги, имидж, лояльность клиентов. Зачем адвокатам медиация. https://myfin.by/stati/view/6600-dengi-imidzh-loyalnost-klientov-zachem-advokatam-mediaciya.

Заключение

Адвокат реализует важнейшую функцию адвокатуры как института гражданского общества - правопросветительскую и способен наиболее безболезненно и быстро внедрить в правовое сознание граждан преимущества медиации, перед иными способами разрешения спора. Кроме того, предупреждение судебных споров, содействие примирению спорящих сторон вписаны в правила профессионального этического поведения адвоката и являются составной частью оказываемой российскими адвокатами юридической помощи. Как указывает А.Г. Кучерена, «необходимо всегда помнить, что судебная защита - это высший уровень защиты прав граждан, и ее воздействием нужно воспользоваться, когда формы других уровней защиты прав пройдены и не привели к разрешению конфликта»Кучерена А.Г. Адвокатура в условиях судебно-правовой реформы в России: Монография. М.: ЮРКОМПАНИ, 2009. С. 61..

Адвокаты формируют правовую культуру общества. И насколько она будет миролюбивой, доброжелательной, цивилизованной, зависит от каждого адвоката в том числе.

Это профессия требует высокой нравственности и внутренней культуры. Предложение адвоката своему клиенту сесть за стол переговоров, воспользоваться отличным от судебного способом разрешения конфликта - медиацией - это то авторитетное предложение, которое заставит человека, по меньшей мере, задуматься, а, может быть, и принять такое предложение.

Во многих европейских странах в кодексы чести адвокатов внесена обязанность адвоката принять меры к досудебному урегулированию конфликта и мирному разрешению спора, который находится на рассмотрении в суде.

Важным элементом современной адвокатской практики является способствование урегулированию юридических споров. Адвокаты могут выполнять значимую роль в урегулировании спора, предлагая доверителю совершение попыток по примирению с другой стороной и эффективно содействуя в согласовании сторонами условий прекращения взаимных разногласий. Оказание юридической помощи доверителям в максимальном соответствии с их интересами и намерениями обусловливает целесообразность рассмотрения адвокатами возможности и предпосылок для проведения примирительных процедур применительно к каждому конкретному споруА.М. Понасюк. Участие адвоката в урегулировании юридических вопросов посредством медиации. 2011.

СПИСОК ИСПОЛЬЗОВАННОЙ ЛИТЕРАТУРЫ

Директива Европейского Парламента и Совета от 21 мая 2008 г., относительно некоторых аспектов медиации в гражданских и коммерческих делах. Европейский кодекс поведения для медиаторов. European Code of Conduct for Mediators. Принят на конференции в Брюсселе 02.06.2004.

Кучерена, А.Г. Роль адвокатуры в становлении гражданского общества России. М.: PENATES-ПЕНАТЫ. 2002.

Вайнерман, В.Ф. Правовые проблемы соотношения и реализации статуса адвоката и медиатора. Юридический вестник Самарского университета. 2017. Т.3. № 2. УДК 34.347

А.М. Понасюк. Участие адвоката в урегулировании юридических вопросов посредством медиации. 2011.

Качицкая, Е. Деньги, имидж, лояльность клиентов. Зачем адвокатам медиация.

https://myfin.by/stati/view/6600-dengi-imidzh-loyalnost-klientov-zachem-advokatam-mediaciya

Кучерена, А.Г. Адвокатура в условиях судебно-правовой реформы в России: Монография. М.: ЮРКОМПАНИ, 2009. С. 61.

Mediation: Principles and Regulation in Comparative Perspective / Eds. by K.J. Hopt, F.Steffek. Oxford University Press, 2013

Исследование для Комитета Европейского Парламента по правовым вопросам: «Rebooting» the mediation directive. Assessing the limited impact of its implementation and proposing measures to increase the number of mediations in the EU / Eds. by G. De Palo, L. D'Urso, M. Trevor, B. Branon, R. Canessa, B. Cawyer, L.R. Florence // European Parliament, manuscript, 2014.

Сурма, Л. (2018). Интервью с зарубежным сертифицированным медиатором. https://mediation-law.by/новости/document-2733.html


INTEGRÁCIA NORIEM CIVILNÉHO PROCESU, MEDZERY V PRÁVNEJ ÚPRAVE A UPLATNENIE ANALÓGIE - Čl.4

CSP INTEGRATION OF THE NORMS OF THE CIVIL PROCESS, GAPS IN LEGISLATION AND APPLICATION OF ANALOLOGY - ART. 4 OF THE CIVIL LITIGATION CODE

Katarína SevcováJUDr. Katarína Ševcová, PhD. odborný asistent, Katedra občianskeho a pracovného práva, Právnická fakulta UMB, Banská Bystrica

Abstrakt

Definícia medzery v zákone a jej rozpustenie odhaľuje veľa o právnom poriadku, zákonodarcovi, aplikovateľovi vo vzťahu k právu, právnických inštitúciách a ich práci. Plnosť právneho systému by nemala byť založená na úvahe, že nemá medzery, že obsahuje všetko; naopak, plnosť je ašpiráciou, ktorá zostáva na deontologickej úrovni. Zámerom článku je ponúknuť pohľad na princíp zákazu odopretia spravodlivosti v civilnom procese, analógiu legis a analógiu iuris ako prostriedky vypĺňania medzier v práve.

Kľúčové slová

analógia legis, analógia iuris, medzera v práve, normotvorba, odopretie spravodlivosti

Abstract

The definition of a void in the law and its dissolution reveals a lot about the legal order, the legislator, the applicator in relation to law, legal institutions and their work. The fullness of the legal system should not be based on the premise that it has no voids, that it contains everything; on the contrary, fullness is an aspiration that remains at the deontological level. The aim of the article is to offer an insight into the principle of the prohibition of denial ofjustice in civil proceedings, the analogy legis and the analogy iuris as a means offilling gaps in law.

Key words

statutory analogy, legal analogy, legal voids, law making, denial of justice

Úvod

Z hľadiska právnej istoty by sa právny systém mal prezentovať ako entita čo možno najúplnejšia, súdržná a jednotná. Medzery v práve (lacunae legis)- v teórii angloamerického práva tzv. legal voids, gaps alebo loopholes, v španielsky hovoriacich krajinách tzv. lagunas legales narúšajú túto dogmu úplnosti. Problém právnych medzier sa stáva nevyhnutnou otázkou tak pre teóriu, filozofiu práva a rovnako pre prax. Môže sa zdať nemožné, že napriek veľkej legislatívnej činnosti vykonávanej v súčasnej dobe je normatívny produkt nedostatočný, musíme však mať na pamäti, že vývoj života je konštantný a že tento normatívny súbor je čoskoro nedostatočný na vyriešenie právnych situácií odlišných od tých, ktoré určovali vznik normy.

Preto, aby bol právny systém úplný, musí mať odpoveď na každú požiadavku spoločenského života, a to sa dosiahne iba vtedy, ak sa doplní novými zákonmi, ktoré vychádzajú z dynamiky sociálnych vzťahov alebo prostredníctvom univerzálnych princípov práva alebo tých, ktoré sú vo vnútri. Sú dva typy medzier- keď právna norma neexistuje, a druhý, keď tu norma je, ale je nepostačujúca. V oboch prípadoch ide o právnu patológiu prázdnoty v zákone, ktorá vo svojom texte vynechala konkrétnu reguláciu určitej situácie, vzťahu. Tí, ktorí uplatňujú právo, sú povinní používať náhradné techniky vákua, pomocou ktorých môžu účinne reagovať na vyjadrenú právnu úlohu.

Pozitívne právo je tvorené rozmanitými normami, čo do ich hierarchie, historického vzniku, oblasti aplikácie. Ich poslanie regulovať ľudské správanie si žiada vzájomné doplňovanie a naviazanosť, lebo neexistujú osamotené a izolované ale naopak sú integrované vo vnútri systému. Právo videné ako celok je úplné, pretože v jeho rámci sú možné riešenia na vyplnenie medzier v právnych predpisoch. Na druhej strane právny systém nie je úplný, nie len preto, že obsahuje medzery, ale preto,že neukazuje metódy ani spôsoby ich riešenia.LATORRE, A.: Introducción al Derecho. Barcelona: Ariel, 1971. s. 89. Medzeru v zákone možno charakterizovať ako absenciu právnej úpravy v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava legitímne očakávaná.LARENZ, K.: Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste, neubearbeitete auflage. Berlin: Heidelberg, New York: Springer-Verlag, 1991. s. 375.

Pohľad do histórie a doktrinálna debata

Existencia nedostatkov a medzier bola už dlho priznávaná doktrínami a zákonmi v dávnej minulosti. Už Aristoteles vytvoril starodávny vzorec vzkriesený niektorými modernými školami, podľa ktorého, keď zákon chýba, musí sudca rozhodnúť podľa normy, ktorú by zákonodarca stanovil, keby bol prítomný. Rímske právo uznalo existenciu medzier v zákone a poverilo svojich magistrátov a ďalších úradníkov misiou ich plnenia, pričom sa opierali o idei naturalis ratio a spravodlivosti. Rímske právo poskytlo všeobecný vzorec analógie (procedam de similibus ad similia) a zahŕňa analógiu medzi prijaté postupy pri interpretácii zákonov. Justiniánove Digestá vymedzili "neque leges, neque senatusconsulta ita scribi possunt, ut omnes casus, qui quandoque inciderint, comprehendantur " (Tak zákony, ako ani rozhodnutia senátu nemôžu byť písané tak, aby zahrnuli všetky prípady, ktoré nastali v hociktorom čase- Digesta,I.3, 3-10).

V stredoveku sa analógia používa na interpretáciu zákona a ako posledná možnosť, ak si musíte vybrať medzi dvoma protichodnými ustanoveniami. Úloha analógie sa mení s prevahou nemeckých pandektistov ( prelom 18.-19 st.) a historickej školy- tá presadzovala, že týmto sa rodí nové právne pravidlo na základe organickej jednoty práva a že je jedným z druhov právnej tvorby, hoci sa naďalej používa ako prostriedok na dosiahnutie dokonalosti pozitívneho právneho poriadku.CASTRO y BRAVO, F. de: Derecho Civil de Espaňa. Parte General. Madrid: Instituto de estudios Políticos, tomo i, 3a.ed., 1955. s. 533 - 534.

Až v rámci veľkých kodifikáciách sa táto téma stáva ústrednou témou diskusie medzi najvýznamnejšími európskymi vedcami. V 19. storočí sa pod vplyvom právneho pozitivizmu objavil v právnych diskusiách problém dostatočnosti alebo nedostatočnosti zákona ako zdroja právnych riešení. Došlo k silnej reakcii proti dogme integrity alebo plnosti právneho systému. Koncepcia medzier v práve bola rozpracovávaná v rámci interpretácie práva.

Je potrebné spresniť, že v právnej doktríne sa rozlišuje medzi medzerami v zákone a medzerami v práve, pričom časť doktríny uznáva, že medzery sa týkajú zákona a nie práva, pretože iba zákon môže spôsobiť chyby. Ďalšia časť doktríny sa naopak domnieva, že pojem medzera sa môže použiť ako odkaz na zákon i právo, chápanému ako právny poriadok. Medzeru v zákone možno chápať ako situáciu, kedy nie je konkrétny zákon sám o sebe neúplný, tj. v porovnaní so svojím regulatívnym plánom, ale právnym poriadkom ako celkom. Neexistencia inštitútu by sa tiež nemala považovať za medzeru v zákone, ak sa jeho nedostatok týka vedomého rozhodnutia zákonodarcu.

Právna doktrína rozlišuje niekoľko druhov medzier v zákone: primárne a sekundárne medzery, explicitné a implicitné medzery, axiologické medzery a medzery spôsobené nedostatkami legislatívnej techniky, skryté a technické medzery; a to nie je výpočet úplný.

Nedá sa nespomenúť teória R. Dworkina, podľa ktorého sudca vždy nájde jednu spravodlivú alebo správnu odpoveď na otázku predloženú jeho rozhodnutiu, pričom sa uchyľuje k norme predpokladanej pre analogický prípad alebo všeobecné právne zásady, ktoré nie sú výslovne formulované v žiadnom prameni práva, ale sú obsiahnuté v právnom systéme, pretože predstavujú hodnoty, ktoré eticky a politicky podporujú rôzne konkrétne normy výslovne vyhlásené.DWORKIN, R.: A Matter of Principle. London, 1985. s. 119-121. Dworkinov ideálny sudca Herkules a jeho teória jedinej správnej odpovede vystupuje v kontraste s právnym realizmom. Nesmieme sa snažiť o nejaký možný výklad práva, ale máme sa usilovať o ten najlepší možný výklad.DWORKIN, R.: No Right Answer? In: HACKER, P. M. S. - RAZ, J.: Law, morality, and society: essays in honour of H.L.A. Hart. Oxford: Clarendon Press, 1977. s. 58. Možnosť nájdenia jedinej správnej odpovede je možná aj kvôli Dworkinovej recepcii práva ako integrity. V jeho chápaní je právny poriadok jeden ucelený celok, či hustá, resp. jednoliata sieť (seamless web), v rámci ktorej nie je priestor pre sudcovské uváženie a neexistujú žiadne medzery v práve, keďže ich vypĺňajú princípy.

H. Kelsen a jeho normativizmus odmieta medzery v zákone i práve. Vychádza z premisy, že existuje negatívny právny predpis, ktorý stanovuje, že nikto nemôže byť nútený dodržiavať konanie, ktoré nie je právne predpísané. Preto každé konanie podlieha regulácii, ktorá zaručuje zásadu úplnosti právneho poriadku. Ak teda ľudská činnosť alebo vzťah nie sú regulované žiadnou normou, je to preto, že nepatria do právne prepojeného sektora, ale do oblasti voľnej aktivity, tj. do legálne prázdneho priestoru.

A. Barak vníma prístup sudcu k vypĺňaniu medzery v právnom predpise spôsobom, ktorý musí byť priateľský k vnútornej harmónii medzi neúplným právnym predpisom či právnou normou a právnou normou, ktorú svojou interpretáciou kreuje. Na pomoc si v tomto prípade berie predovšetkým analógiu. Výnimočne je však možné odvolať sa pri sudcovskej tvorbe práva aj na všeobecné princípy ústavného poriadku alebo princípy spravodlivosti.BARAK, A.: Purposive Interpretation in Law. Princeton: Princeton University Press, 2005.s. 71-72.

Analógia v práve a jej uplatnenie v CSP

Analógia predstavuje logický postup, ktorý podobný prípad rieši deduktívnou cestou. Je to metóda, ktorá sa dnes v právnych systémoch najviac používa; prostredníctvom nej sa právna norma môže uplatniť na prípad, ktorý zákonodarca nepredpokladá, pretože jej hypotéza súvisí s predloženou situáciou. Použitie tohto postupu nás núti konfrontovať dve právne situácie, v ktorých ide o rovnaké riešenia, pretože ak sa líšia svoj ou podstatou, analogickú metódu nemožno uplatniť. Analógia spočíva v pripísaní čiastočne identickým situáciám, v ktorých jedna bola právne upravená, a druhá nie, právne následky uvedené v norme uplatniteľnej na zamýšľaný prípad. Ide o „analogické vytvorenie" alebo formuláciu novej normy, ktorej dispozícia je totožná s dispozíciou tohto predpisu, ale jej predpoklady sú iba podobné. Sudca je zodpovedný za vyhodnotenie a zistenie najväčšej možnej podobnosti medzi dvoma prípadmi, prípadom zahrnutým do zákona a nepodporeným reguláciou. Pri použití analógie musí sudca konať zodpovedne, pretože môže ohroziť právnu istotu.

Analógia je vo všeobecnosti forma uvažovania, ktorá spočíva v porovnaní konkrétnych situácií, v ktorých nachádzame podobnosti a nezrovnalosti, tj. situácie, ktoré sa čiastočne zhodujú a čiastočne sa líšia. Analogickým zdôvodnením je teda možné odvodiť podobnosti alebo nezrovnalosti. Analogické zdôvodnenie je založené na princípe ubi eadem legislat ratio, ibi eadem dispositir, čo znamená „ak existuje rovnaký dôvod pre zákon, musí existovať rovnaké ustanovenie." Teoretický význam a praktická dôležitosť analógie sú založené na skutočnosti, že ide o dôležitý integračný prostriedok, z ktorého zákon vyrastá a ktorý sa prostredníctvom svojho vývoja živí zo svojej vlastnej podstaty prostredníctvom rozvoja logického alebo dialektického. Zjavne to však nie je jediný spôsob, pretože všeobecné zásady sú tiež účinnou metódou pri integrácii práva. Ide o analogické vytvorenie alebo formuláciu novej normy, ktorej dispozícia je totožná s dispozíciou tohto predpisu, ale ktorej predpoklady sú iba podobné.

Analógia sa bežne klasifikuje do analógie legis (statutory analogy), známej ako uplatňovanie právnych noriem na podobné prípady, a na analogiu iuris (legal analogy), ktorá sa identifikuje ako hľadanie riešení nájdených vo všeobecných zásadách práva, ktoré regulujú alebo sa podobným spôsobom odvolávajú na uvedenú skutkovú situáciu. Rozdiel medzi nimi je značný. Analogia iuris je technika uplatňovania všeobecných právnych zásad, ktoré sa uplatňujú iba v prípade neexistencie zákona alebo obyčaje; analogia legis je technika vymáhania práva, ktorá je vo všeobecnosti zdrojom primárneho práva všeobecného charakteru v našom právnom poriadku. Vytvára ako výsledok rozšírenie uplatňovania zákonov pred tým, ako sa uchýlime k subsidiárnym zdrojom práva. Zatiaľ čo analogia legis odvodzuje všeobecný princíp z jedinej normy, analógia iuris odvodzuje všeobecný princíp induktívne z viacerých noriem.

Pri analógii práva (analógia iuris) - v prípade, keď sa pri riešení určitého prípadu nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva podľa právneho poriadku ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva, prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pritom na zmysel, či účel zákona (ratio legis). ( NS SR č. k. 3 Sžf 41/2008).

Na zaplnenie medzier sa používa právna analógia, ak zákonná analógia neposkytuje riešenie. V týchto prípadoch nie je analógia stanovená podľa noriem, ale podľa všeobecnej právnej zásady. Analógiu iuris možno chápať ako odkaz na zásady odvodené z prirodzeného práva alebo zo zákonov, či kultúry zdieľaných „civilizovanými národmi". Právne zásady sa dajú odvodiť aj z právneho systému alebo z ústavných ustanovení. V tomto prípade však nie je zjavný rozdiel od zákonnej analógie. Vo všeobecnejšej rovine, keď sa vezme do úvahy analógia z rétorického hľadiska, je to ako rétorický argument, ktorého presvedčivá sila závisí od stupňa podobnosti, rozdiel medzi analógiou iuris a legis sa stáva okrajovým.

Praktický rozmer nadobúda použitie analógie v konkrétnom prípade, čo často krát prípad skomplikuje. Použitie analógie je iste náročnejšie v tzv. hard cases, a naopak nie výnimočne môže byť medzera v zákone príčinou, že konkrétny spor bude posudzovaný ako tzv. hard case.

Koncepcia CSP vychádza z pozície silného sudcu, ktorého pozícia je v konaní aktívna. Jeho aktivita je však vymedzená tým, sudca môže dotvoriť zákon len tam, kde je v ňom medzera. Inak povedané, kde je jasný text zákona, tam sa môže len aplikovať a interpretovať Princíp denegatio iustitiae tzv. non liquet použil už Cicero v časoch rímskej republiky, keď otázka viny a neviny bola nejasná. V zákone nie sú medzery, pretože existujú sudcovia, ktorí s povinnosťou vynášať rozsudky v predpokladaných aj v nepredvídaných prípadoch budú musieť hľadať mechanizmy, ktoré im pomôžu k najvhodnejšiemu riešeniu, či už v rámci samotného právneho systému alebo mimo neho.

Použitá formulácia v článku 4 CSP- ak má sudca pri neexistencii právnej úpravy a súčasnej nemožnosti odstrániť tento nedostatok výkladom cez princípy zákonnej úpravy rozhodnúť podľa normy, ktorú by zvolil, keby bol sám zákonodarcom, pôjde o tak zriedkavé prípady, že rozhodne nemožno hovoriť o žiadnej sudcovskej normotvorbe.ŠTEVČEK, M.: Princípy a východiská nových kódexov civilného procesu. O dogmách, paradigmách a trochu o právnej filozofii. In: Bulletin slovenskej advokácie, roč. 20, 2014, č. 12, s. 21 – 22.

Sudcovia majú určitú diskrečnú právomoc, ale to neznamená, že môžu vytvárať zákon v tom istom zmysle, ako zákonodarca; ich úlohou je interpretovať a uplatňovať pravidlá. Je zrejmé, že na vyplnenie medzery je potrebné vytvoriť normu, ktorá dovtedy chýbala, a preto bude novou normou; medzery však nevychádzajú z interpretácie, ale od nej závisia. Neexistuje interpretácia bez interpretovaného textu.GUASTINI, R.: Interpretare e argomentare. Milano: Giuffrè, 2011. s. 163. Problém úplnosti právneho systému, existencie medzier v zákone, ako aj techniky použitej na vyplnenie týchto medzier, sa bežne nazýva integrácia práva.

Sudca je teda povinný konať v prípade akéhokoľvek konfliktu, aj keď sa s takouto situáciou v žiadnom pravidle nepočítalo. Sudca túto situáciu vypĺňa rôznymi prostriedkami: Sudca sa snaží nájsť podzákonné nariadenia. V tomto prípade neexistuje žiadna právna medzera ako taká, pretože existuje nariadenie, ktoré sa štandardne uplatňuje. Extenzívny výklad: Sudca sa snaží o čo možno najširší výklad blízkej normy tak, aby pokrýval viac situácií, ako by v zásade pokrýval, so zámerom nahradiť chýbajúcu reguláciu. Analógia: Sudca uplatňuje pravidlá, ktoré sú stanovené v podstate v podobných situáciách. V takom prípade sudca vytvorí pravidlo. Postavenie sudcu, ktorý čelí medzere v zákone, sa rozširuje do tej miery, že sa ako orgán uplatňovania zákona stáva tak isto orgánom jeho tvorby. Ak je pre neho povinnosťou dávať spravodlivé riešenie sporným prípadom, na ktoré nemá primeranú normu v právnych predpisoch, bude ju musieť vypracovať, hoci nejde o zákonodarnú činnosť.

Záver

Právo je subjekt zložený z viacerých prvkov vzájomne prepojených usporiadaným spôsobom, ktoré sa dynamicky vzájomne ovplyvňujú, a preto je nevyhnutné prispôsobiť pravidlá aktuálnej spoločensko-právnej situácii, aby sa zaručila spravodlivosť a úplnosť zákona. Nie je to iba súbor pravidiel, naopak, skladá sa tiež zo zásad a hodnôt, z ktorých musí subjekt aplikujúci právo vyriešiť nedostatky, ktoré sú v právnom systéme a ktoré ovplyvňujú jeho úplnosť. Právny systém by mal tvoriť vnútornú aj vonkajšiu harmóniu medzi svojimi zložkami, ktoré sa musia navzájom živiť, aby sa doplňovali a aktualizovali, pretože netvorí statický systém, naopak, sociálne vzťahy sú veľmi bohaté, menia sa s historickým vývojom. Právny systém však nie je úplný, ak zákon okrem toho, že obsahuje medzery v ňom, neukazuje metódy ani spôsoby jeho riešenia.

Otázky týkajúce sa medzier - zahŕňajú jednaj jej definíciu, čo považujeme za medzeru, či ju interpretujeme len ako absenciu pozitívneho zákona alebo tiež absenciu obyčajového či božského práva, a druhá otázka je, ako ich môžeme pokryť- iba prostriedkami pozitívneho práva, alebo aj pomocou prirodzeného práva. Okrem hlbokých právnych a filozofických otázok zakrývanie medzier sa týka aj technických právnych otázok.

Kde sú hranice medzi interpretáciou a dopĺňaním zákona? Pokiaľ hovoríme o analógii v civilnom procese, treba brať do úvahy, že vo verejnom práve je možnosť použitia analógie skôr ojedinelá. Vyskytuje sa len tam, kde ju právo výslovne predpokladá.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV:

Monografie a učebnice:

BARAK, A.: Purposive Interpretation in Law. Princeton: Princeton University Press, 2005. 448 s. ISBN 9780691133744.

BYDLINSKI, F.: Grundzuge der juristischen Methodenlehre. Wien: FOWI-Arbeitspapiere Nr. 95, Brunner Vorträge Nr. 1, 2003. 120s.

CANARIS, C. W.: Die Feststellung von Lucken in Gesetz. 2. auflage. Berlin: Duncker & Humbolt, 1983. 220 s. ISBN 978-3-428-45311-5.

CASTRO Y BRAVO, F. de: Derecho Civil de Espaňa. Parte General. Madrid: Instituto de estudios Políticos, tomo i, 3a.ed., 1955. 781s.

DWORKIN, R.: No Right Answer? In: HACKER, P. M. S. - RAZ, J.: Law, morality, and society: essays in honour of H.L.A. Hart. Oxford: Clarendon Press, 1977. 322 s. ISBN 9780198245575.

DWORKIN, R.: A Matter of Principle. London: Harvard University Press, 1985. 448 s. ISBN 9780674554610.

GUASTINI, R.: Interpretare e argomentare. Milano: Giuffre, 2011. s.468. ISBN 9788814163159.

KELSEN, H.: El método y los conceptos fundamentales de la teoría pura del Derecho. Madrid (1933), 2009. s.104. ISBN 978-84-290-1539-3.

KELSEN, H.: General Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949. LARENZ, K.: Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste, neubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer-Verlag, 1991, s. 375. ISBN 978-3-540-55254-3. LATORRE, A.: Introducción al Derecho. Barcelona: Ariel, 1971. 235 s. MELZER, F.: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011. 296 s. ISBN 9788074003820.

VEČEŘA, M.- HURDÍK, J. -HAPLA, M. a kol.: Nové trendy v soudcovské tvorbě práva. Brno: Masarykova univerzita, 2015. 341 s. ISBN 978-80-210-8074-4.

Periodiká a zborníky:

SGUBBI, F.: Il diritto penale incerto ed efficace, In: Rivista italiana di diritto e procedura penale 44 (2001) ISSN 0557-1391, s. 1194-1198.

ŠTEVČEK, M.: Princípy a východiská nových kódexov civilného procesu. O dogmách, paradigmách a trochu o právnej filozofii. In: Bulletin slovenskej advokácie, roč. 20, 2014, č. 12. ISSN 1335-1079, s. 14-22.

Internetové zdroje:

KOHUT, S.: Problematika medzier v zákonoch v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. Príspevok na medzinárodnej vedeckej konferencii "Úloha a význam rozhodnutí ústavného súdu pri riešení problému legislatívnych dier a právnej neistoty (skúsenosti z rôznych krajín)". Jerevan 20. - 23. október 2016. Dostupné na internete: https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/0/Prispevok_Medzery_v_zakonoch_v_+judikat ure_US+SR.pdf/e998abe8-0d70-4519-b00b-5d8fb16f7fcf


ZASTÚPENIE MALOLETÝCH

REPRESENTATION OF MINORS

Sára TarnociováMgr.Sára Tarnociová, pracovisko Univerzity Mateja Bela, právnická fakulta, katedra obchodného a finančného práva, ext. doktorandka.

Abstrakt

Problematike maloletých sa venuje značná časť právnych predpisov a to okrem vnútroštátnej úrovni aj na úrovni medzinárodnej, o čom svedčí viacero dohovorov. Maloleté deti sú skupinou najviac zraniteľnou, ktorá je v mnohých prípadoch priam závislá na pomoci iných, a to aj prostredníctvom zastúpenia.

Kľúčové slová

zastúpenie, zastúpenie maloletých, rodičia, Zákon o rodine, starostlivosť o maloletých.

Abstract

A number of pieces of legislation deal with the issue of minors both at national and international level, as evidenced by several conventions. Minors are the most vulnerable group, which is many cases is directly dependent on the help of others, incuding through representation.

Keywords

Representation, representation of minors, parents, Family law, care of minors

Úvod

Hoci zastúpenie možno hodnotiť z obsahového hľadiska ako veľmi rozmanitý a rozsiahly inštitút, autorka sa rozhodla v predkladanom príspevku venovať práve zastúpeniu maloletých osôb. Z pohľadu autorky ide o subjekty, ktoré sú v mnohých, priam väčšinových prípadoch závislé na zastúpení osobami, ktoré disponujú dostatočnou spôsobilosťou na právne úkony, na ktoré konkrétna maloletá osoba spôsobilosť nemá. Autorka má za to, že nakoľko ide o subjekty, ktoré sa vyznačujú vysokou dávkou bezbrannosti a nedostatočnej samostatnosti, je potrebné venovať sa predmetnému inštitútu veľmi dôkladne a pozorne. Hoci sa predmetnou problematikou aj v súčasnosti zaoberá viacero autorov z odbornej praxe, autorka aj napriek tejto skutočnosti vidí nedostatky v právnej úprave a následnom správnom uplatňovaní ustanovení v aplikačnej praxi na ktoré sa pousiluje v predkladanom príspevku poukázať.

Zastúpenie v rodinnom práve

V úvode autorka považuje za neopomenutelné priblížiť právnu úpravu zastúpenia vo všeobecnej rovine, aby tak následne mohla kontinuálne ďalej nadviazať na špecifiká predmetnej problematiky.

Autorka zastáva názor, že nosným zákonom práve v oblasti súkromného práva je Občiansky zákonník. Inštitút zastúpenia v medziach občianskeho práva sleduje jednak sociálne záujmy a právnu ochranu tých, ktorí nie sú spôsobilí na právne úkony, a na druhej strane záujmy tých, ktorí síce spôsobilosť na právne úkony majú, avšak z rôznych dôvodov nechcú predmetný úkon robiť sami. Občiansky zákonník upravuje inštitút zastúpenia v jeho tretej hlave. Napriek skutočnosti, že zastúpenie je inštitút viac ako významný, autorka má za to, že Občiansky zákonník mu nevenuje dostatočnú mieru pozornosti o čom svedčí aj skutočnosť, že zastúpenie upravuje v ustanoveniach od § 22 do § 33, čo autorka považuje z hľadiska dôležitosti predmetného inštitútu za viac ako nedostatočné. Občiansky zákonník definuje v úvode § 22 subjekty zastúpenia ako aj rozdelenie zastúpenia na zákonné zastúpenie v zmysle § 26 až § 30 a zastúpenie na základe splnomocnenia § 31 až § 33b, súčasťou ktorých je tiež vymedzenie plnomocenstva samotného. Špecifické druhy zastúpenia ponecháva Občiansky zákonník na úprave osobitných právnych predpisov. Autorka zastáva názor, že pôvodná úprava podmaňovala k zastúpeniu osobami, ktoré nemali dostatočné vzdelanie, či inú spôsobilosť z hľadiska nedostatočnej odbornosti a kvalifikácie, nakoľko zákon kládol jedinú podmienku v zmysle ktorej mohla byť osoba zastúpená, a to spôsobilosť na právne úkony. Nová právna úprava už presne zakladá konkrétne podmienky na základe ktorých môže určitá osoba vystupovať ako zástupca.

Ako už bolo vyššie uvedené, Občiansky zákonník ponecháva špecifické formy zastúpenia na osobitné právne predpisy. Vzťahy súvisiace zo zastúpením v rámci súkromného práva sú rozsiahle upravené tiež v zákone č. 36/2005 Z.z. Zákon o rodine (ďalej len „ ZKR" a „Zákon o rodine").

Vzťah medzi zákonom o rodine a Občianskym zákonníkom je typickým odrazom vzťahu medzi osobitným súkromnoprávnym odvetvím a všeobecným súkromným právom, za ktoré je občianske právo považované, ide o vzťah subsidiarity, ktorý je explicitne vyjadrený v ustanovení § 110 Zákona o rodine, kde sa uvádza, že v prípade, ak Zákon o rodine neustanovuje inak, použijú sa ustanovenia Občianskeho zákonníka."JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha : C.H. BECK, 2012, s. 90 Z uvedeného možno dôvodiť, že určité špecifiká nesúce v sebe aj zastúpenie, budú upravené osobitným zákonom, a to aj Zákonom o rodine. Zákon o rodine sústreďuje svoju pozornosť v oblasti zastúpenia najmä v dvoch oblastiach, a to jednak v oblasti zastúpenia maloletých osôb a v oblasti zastúpenia manželov. Zákon o rodine upravuje rôzne formy zastúpenia maloletých, a to najmä zastúpenie maloletého dieťaťa rodičmi, ktoré priamo súvisí s ich výkonom rodičovských práv a povinností. V praxi však môže nastať aj situácia, že rodičia maloletých osôb už nežijú, alebo z rôznych dôvodov nemôžu vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti v plnom rozsahu. Zákon o rodine preto veľmi správne reagoval aj na tieto alternatívy, ktoré subsumoval pod náhradnú osobnú starostlivosť, pestúnsku starostlivosť a ústavnú starostlivosť. Zákon nevynechal právnu úpravu zastúpenia ani medzi manželmi, keď zastupovanie predmetných subjektov subsumoval do § 20 Zákona o rodine. Autorka sa domnieva, že cieľom zakotvenia zastúpenia medzi manželmi je najmä zjednodušenie chodu ich bežného života, kde sa výslovne nevyžaduje osobná prítomnosť jedného z manželov a druhý manžel ho tak môže bez väčších problémov zastúpiť.

Zastúpenie v zmysle zák. č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine

Ako už bolo v príspevku načrtnuté, právna úprava v medziach ZKR upravuje zastúpenie v rámci rodinných vzťahov jednak medzi manželmi a v druhom rade upravuje zastúpenie maloletých osôb, ktorým sa bude autorka v predkladanom príspevku ďalej podrobne venovať.

Spôsobilosť maloletého na právne úkony, ako aj jeho spôsobilosť samostatne konať pred súdom závisí od toho, či je daný úkon svojou povahou primeraný rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej veku maloletého. V prípade, že maloletý nie je dostatočne vyspelý samostatne konať, je na mieste, aby ho pri danom hmotnoprávnom úkone, alebo v konaní pred súdom, zastupoval jeho zákonný zástupca, toto platí aj v prípade, ak si okolnosti prípadu vyžadujú zastúpenie maloletého napriek tomu, že ide o vec, v ktorej by maloletý inak mohol konať sám.FICOVÁ, S. a kol.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava : EUROUNION spol. s.r.o. , 2008, s. 43

Aj v kontexte rodinných vzťahov vo vzťahu k maloletým, možno rozdeliť zastúpenie do troch tradičných kategórii, a to na nasledovné :

• Zastupovanie maloletých na základe zákona

• Zastupovanie maloletých na základe rozhodnutia (príslušného orgánu)

• Zastupovanie maloletých na základe plnomocenstva

Zastupovanie maloletých na základe zákona

Autorka zastáva názor, že za najprirodzenejší spôsob a najčastejšie využívaný spôsob zastúpenia maloletých detí, je práve ich zastúpenie rodičmi. Možno povedať, že ide o najpriaznivejší stav aj z hľadiska právnej úpravy, nakoľko v sebe nenesie žiadne podstatné špecifiká a nejasné výklady. Taktiež v predmetnom prípade spravidla nedochádza k pravidelnému šetreniu pomerov, prípadným obmedzeniam a povinnostiam, ako je tomu napr. v prípade zverenia maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti.

Zastupovanie maloletých detí zaraďujeme medzi základné rodičovské práva a povinnosti, ktoré sú pomerne jasne definované v § 28 ods. 1 písm. b) ZKR. Z uvedeného tak vyplýva, že zastupovanie maloletých detí nie je len právom prislúchajúcim rodičom, ale aj najmä ich povinnosťou, čomu sa len zriedkakedy venuje náležitá pozornosť a rodičia maloletých detí si tak dostatočne neuvedomujú skutočnú mieru ich zodpovednosti. Podľa § 31 ods. 1 ZKR rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch na ktoré nie je spôsobilé.§ 31 ods. 1 zák.č.36/2005 Z. z. Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov Zodpovednosť za zastupovanie maloletých detí patrí obom rodičom nerozdielne, pričom uvedené vychádza zo základnej zásady, a to, že rodičia sú pri výkone svojich rodičovských práv a povinností rovní.§ 28 ods. 2 zák.č.36/2005 Z. z. Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov V praxi sa však stretávame aj s prípadmi, kedy právo zastupovať maloleté dieťa nepatrí obidvom rodičom. Spravidla ide o prípady, kedy jeden z rodičov nežije, alebo nie je známy, prípadne nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Prax pozná aj prípady, kedy bol jeden z rodičov pozbavený rodičovských práv a povinností, prípadne mu bol výkon rodičovských práv a povinností obmedzený.

Druhým, nemenej známym spôsobom výkonu rodičovských práv a povinností, je ich výkon práve prostredníctvom osvojiteľov. Z ustanovenia § 97 ods. 1 ZKR je zrejmé, že osvojitelia majú k osvojeným deťom rovnaké práva a povinnosti, ako majú biologickí rodičia.§ 97 ods. 1 zák.č.36/2005 Z. z. Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov Osvojenie je v praxi považované ako určitý typ umelého rodičovstva s cieľom nahradiť biologických rodičov „v každom smere". Jedným zo základných princípov osvojenia je minimalizovať rozdiely medzi postavením biologických rodičov a maloletých detí a osvojiteľov a osvojených detí. V zmysle uvedeného princípu tak osvojením zanikajú pôvodné práva a povinnosti biologických rodičov. Zároveň osvojením vznikajú medzi osvojencami a osvojenými maloletými deťmi príbuzenské vzťahy, čo sa v praxi premieta napr. do skutočnosti, že takýto novovzniknutý príbuzenský pomer vylučuje uzavretie manželstva, či iný typ incestu.

Bezpochyby ďalším spôsobom zastúpenia maloletých na základe inštitútov, ktoré ponúka samotný ZKR je poručníctvo. Poručník vstupuje do rodičovských práv a povinností rozhodnutím súdu, pričom môže byť ustanovený súdom na výkon len niektorých rodičovských práv a povinností, alebo tiež na všetky. V zásade možno uviesť, že vychádzajúc z ustanovenia § 56 ZKR, súd ustanoví maloletému dieťaťa poručníka v nasledovných prípadoch :

• Ak obaja rodičia maloletého dieťaťa zomreli;

• ak obaja rodičia maloletého dieťaťa boli pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností;

• ak bol obidvom rodičom maloletého dieťaťa pozastavený výkon rodičovských práv a povinností;

• ak obaja rodičia maloletého dieťaťa nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.

Autorka aj v tomto smere poukazuje na legislatívny nedostatok, či určitú chybu, ktorú vidí práve v tom, že zákonodarca opomenul medzi dôvodmi aj situáciu, kedy by rodičia maloletého dieťaťa neboli známi. Autorka má za to, že túto situáciu je bezpochyby potrebné subsumovať na ustanovenia upravujúce inštitút poručníctva.

V praxi sa častokrát stretávame s tým, že sa inštitút poručníctva a opatrovníctva stáva zameniteľným. V tomto smere autorka poukazuje na podstatný rozdiel medzi predmetnými inštitútmi a to najmä v dĺžke trvania týchto inštitútov z časového hľadiska. Kým inštitút poručníctva je pomerne stály, v prípade opatrovníctva ide o relatívne nestály inštitút, ktorý je zriadený len za konkrétnym účelom, ktorý keď pominie, zanikne spravidla aj funkcia opatrovníka. Čo sa týka podmienok a predpokladov, ktoré musia byť splnené na to, aby určitá osoba mohla vystupovať v postavení poručníka, tak možno povedať, že poručníkom je jednak:

• fyzická osoba

• obec

• orgán sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately

Zhrnúc uvedené, je potrebné najmä, aby bola splnená základná a nosná podmienka, a to, aby bolo dieťa v tomto prípade zverené do „rúk" osoby, ktorá je vhodným príkladom pre maloletého a ktorá vie starostlivosť o maloletého dostatočne zabezpečiť. V odborných literatúrach sa mnohokrát opomína skutočnosť, že ide o funkciu čestnú, pričom autorka sa domnieva, že táto funkcia býva v praxi mnohokrát zneužívaná, či znevažovaná a má za to, že v uvedenom prípade by mal súd s väčšou starostlivosťou preverovať pomery osoby, ktorej má byť maloleté dieťa zverené, s osobitným poukazom na osoby, ktoré nie sú rodinnými príslušníkmi maloletého.

Okrem už uvedených druhov zákonných zastúpení autorka považuje za dôležité nevynechať ani inštitút opatrovníctva. Ako už bolo v príspevku načrtnuté, opatrovníctvo neposkytne zástupcovi také široké oprávnenia, ktoré by sa čo i len približovalo k oprávneniam biologického rodiča, poručníka, alebo iného zákonného zástupcu.JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha : C.H. BECK, 2012, s. 121

V nasledovnej časti príspevku autorka rozoberie problematiku opatrovníctva s osobitným poukazom na inštitút kolízneho opatrovníctva.

Opatrovník vykoná právny úkon za maloletého na základe rozhodnutia o svojom ustanovení do funkcie. Okrem uvedenia jeho osobných údajov musí totiž toto rozhodnutie obsahovať tiež presné vymedzenie úkonu, na ktorý sa opatrovník ustanovuje. Vykonaním tohto úkonu jeho funkcia zanikne, pričom nie je potrebné ustanovenia osobitne zrušiť.JURČOVÁ, M. a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha : C.H. BECK, 2012, s. 126

Autorka sa ďalej veľmi pozorne venovala rozobratiu inštitútu kolízneho opatrovníka, ktorý sa maloletému dieťaťu ustanovuje najčastejšie v prípadoch, ak hrozí rozpor, (resp. už z názvu zrejmá kolízia) právnych záujmov medzi rodičom a dieťaťom, alebo medzi deťmi zastúpenými tým istým rodičom. Autorka však poznamenáva, že nejde o jediný prípad, kedy môže byť maloletému dieťaťu ustanovený kolízny opatrovník. V praxi sa stretávame aj s prípadmi, kedy je kolízny opatrovník ustanovený maloletému dieťaťu aj v prípade, že hoci maloletý má rodiča, tento z určitých dôvodov momentálne nemôže vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti, alebo ide o prípad, kedy maloletý aktuálne nemá žiadneho zákonného zástupcu.

V zmysle už uvedeného možno skonštatovať, že kolízny opatrovník môže byť hmotnoprávnym, ako aj procesnoprávnym opatrovníkom, čo autorka považuje za výhodu.

Právnu úpravu inštitútu kolízneho opatrovníka možno nájsť jednak v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, ale aj v osobitnom právnom predpise ZKR. Hoci podstata predmetného inštitútu je oboma právnymi predpismi zhodná, autorka považuje za potrebné poukázať na detailný rozdiel, ktorý však svojím významom môže viesť k vzniku dvoch diametrálne odlišných situácii. ZKR v § 31 a nasl. vymedzuje, že kolízny opatrovník sa ustanoví vtedy, ak hrozí kolízia, alebo stred záujmov. Naopak, Občiansky zákonník už celkom jasne hovorí o nutnosti už reálne existujúcej kolízie. Autorka má za to, že by bolo vhodné túto nejednotnú právnu úpravu zjednotiť, nakoľko následne vyvoláva množstvo nejasností a otázok.

Autorka považovala za podstatné venovať sa samotnému vymedzeniu a priblíženiu pojmu kolízia. V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov, ako aj judikatury, možnosť kolízie záujmov je daná vždy, ak ide o konanie, v ktorom sú účastníkmi aj rodič, aj maloleté dieťa, poprípade viac maloletých detí, ktoré aspoň jedno je zastúpené spoločným rodičom.JURČOVÁ, M. a kol.: Zastúpenie v súkromnom práve. Praha : C.H. BECK, 2012, s. 121 Autorka uvádza, že v praxi ide najmä o prípady dedičského konania. Potencialita kolízie je vždy daná aj v právnom vzťahu medzi zastúpeným dieťaťom a manželom zákonného zástupcu, alebo medzi súrodencami, bez ohľadu na to, či sú plnoletí.Tamtiež Z možnosti zastupovať dieťa sú spravidla vylúčení obaja rodičia bez ohľadu na to, či môže dôjsť k stretu záujmov len medzi záujmami maloletých detí navzájom, či medzi ich záujmami a záujmami oboch rodičov, prípadne jedného z nich. Nie je preto možné, aby v konaní, kde môže dôjsť k rozporu záujmov medzi maloletými deťmi navzájom, zastupoval každé z detí jeden rodič, a to ani v prípade, ak nie je daná možnosť stretu záujmov maloletých a záujmov rodičov, prípadne jedného z nich. Možné nie je ani to, aby jedno z maloletých detí zastupovali rodičia, prípadne jeden z nich a druhému, by bol ustanovený opatrovník. V prípade, aj je možný stret záujmov medzi záujmami maloletých detí navzájom, treba ustanoviť každému z nich opatrovníka.R 4/1982 Za kolízneho opatrovníka súd najčastejšie ustanoví orgán sociálnoprávnej ochrany detí, alebo inú právnickú, či fyzickú osobu. Ak súd rozhodne o ustanovení fyzickej, či právnickej osoby, tieto musia potom sledovať naplnenie účelu funkcie kolízneho opatrovníka, ktorým je ochrana záujmov maloletého dieťaťa. Osoba kolízneho opatrovníka musí spĺňať podmienku plnej spôsobilosti na právne úkony, v prípade procesného opatrovníka, plnej procesnoprávnej spôsobilosti. Spravidla súd uprednostňuje osobu, ktorá je maloletému známa z rodinného, či iného prostredia u ktorej je najvyšší predpoklad záujmu hájiť najlepšie záujmy maloletého dieťaťa.

Náhradná osobná starostlivosť

Hoci ZKR v súčasnej a aktuálnej právnej úprave rozlišuje až tri formy náhradnej starostlivosti, príspevok bude zameraný na podrobnejšie priblíženie práve náhradnej osobnej starostlivosti, ktorú vykonáva fyzická osoba, odlišná od rodiča. Právna úprava inštitútu náhradnej osobnej starostlivosti, ktorú vykonáva iná fyzická osoba než je rodič, je upravená v ZKR v ust. § 44 až § 47.

Fyzická osoba, ktorej je dieťa zverené do osobnej náhradnej starostlivosti

Predpoklady a podmienky, ktoré musí predmetná fyzická osoba, ktorej má byť maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti spĺňať, sú v ZKR upravené pomerne rozsiahle a sú striktne dané. Zákon exaktne vymedzuje podmienky, ktoré musí takáto osoba spĺňať, na to, aby jej mohlo byť maloleté dieťaťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti.

Prvotnou podmienkou, ktorú konajúci súd v predmetnom konaní skúma je, či ide o takú fyzickú osobu, ktorá je v príbuzenskom pomere s maloletým. V zmysle ZKR súd vždy na túto skutočnosť prihliadne a v zásade uprednostní takúto osobu pred inou osobou, ktorá v príbuzenskom pomere k maloletému nie je. Je zrejmé, že osoba, ktorá je rodinným príslušníkom maloletého, je za splnenia ostatných predpokladov osobou najvhodnejšou na zverenie maloletého do jej náhradnej osobnej starostlivosti. Maloletému je táto osoba známa, má s ňou spravidla vytvorené puto a vzťah a predpokladá sa, že práve takáto osoba je osobou, ktorá zabezpečí starostlivosť o maloletého v jeho najlepšom záujme.

Súd však ďalej veľmi starostlivo a podrobne skúma aj splnenie ostatných podmienok, ktorých splnenie ukladá samotný ZKR. Medzi ďalšie rozhodné predpoklady patrí najmä posúdenie tejto osoby ako takej, najmä z hľadiska jej osobných predpokladov, spôsobu života, osobnostných a morálnych predpokladov a v neposlednom rade je potrebné skúmať, či je takáto osoba príkladnou osobou pre konkrétneho maloletého, preto sa súd veľmi podrobne zaoberá skúmaním spôsobu vedenia života takejto osoby.

Fyzická osoba, ktorej má byť dieťa zverené musí mať trvalý pobyt na území SR, spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Zákon ponúka akúsi výnimku splnenia podmienky trvalého pobytu na území SR, a to v prípade, ak má byť maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti prarodiča, súrodenca maloletého dieťaťa, alebo súrodenca rodiča maloletého dieťaťa. V takomto prípade sa splnenie podmienky trvalého pobytu na území Slovenskej republiky nevyžaduje za predpokladu, že prarodič, súrodenec maloletého dieťaťa, alebo súrodenec rodiča maloletého dieťaťa má evidovaný trvalý pobyt, alebo iný obdobný pobyt na území členského štátu Európskej únie. Aj v tomto smere veľmi citeľne badať zámer zákonodarcu, a teda, že osoby, ktoré sú v príbuzenskom vzťahu k maloletému, majú akési zvýhodnenie vo vzťahu k iným osobám.

Ďalej je potrebné dodať, že kolízny opatrovník, a teda, v praxi sociálny pracovník, má v takomto konaní svoje nezastupiteľné miesto a pri samotnom konaní o rozhodnutí o zverení, prípadne nezverení maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti určitej osobe aj podstatné, či rozhodné slovo, na ktoré konajúci súd pri svojom rozhodovaní prihliada.

V praxi v čase začatia konania o zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti súd ustanoví maloletému dieťaťu, ktoré má byť do predmetnej starostlivosti zverené kolízneho opatrovníka, a to Úrad práce sociálnych vecí a rodiny. Konkrétny výber úradu práce sociálnych vecí a rodiny súd ustanoví podľa trvalého pobytu maloletého. Ustanovený kolízny opatrovník, tak následne skúma pomery osoby, ktorej má byť maloleté dieťa zverené. Tento sa zameriava najmä na zisťovanie bytových pomerov, konkrétne, či má maloletý vytvorené u osoby, ktorej má byť maloleté dieťa zverené vhodné podmienky, vlastný priestor na sebarealizáciu, trávenie času a v poslednom rade, v prípade, že ide o školopovinného maloletého aj miesto na riadnu prípravu do školy. Ďalej kolízny opatrovník starostlivo zisťuje s akými osobami osoba, ktorej má byť maloleté dieťa zverené, zdieľa domácnosť a či aj tieto sú vhodnými osobami pre nerušený a riadny vývoj a vývin maloletého.

V závere konania, spravidla v konaní pred súdom, kolízny opatrovník vyjadrí svoje stanovisko a opíše zistený stav. V súčasnosti je prax taká, že súd skutočne na súhlasné, či zamietavé stanovisko a odporúčania kolízneho opatrovníka prihliadne a pri svojom rozhodnutí je predmetným stanoviskom v značnej miere ovplyvnený.

Základné práva a povinnosti osoby, ktorej má byť maloleté dieťa zverené

V prípade, že biologickí rodičia maloletého dieťaťa, ktoré má byť zverené do náhradnej osobnej starostlivosti žijú, osobe ktorej je maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti neprináležia všetky práva a povinnosti nerozdielne presne tak, ako rodičom maloletého. Je potrebné uvedomiť si, že ide len o akúsi dočasnú právnu úpravu starostlivosti o maloletého, ktorá vykonáva práva a povinnosti v súvislosti s výchovou a starostlivosťou o maloletého v zásade len v rozsahu, v akom ju nemôžu vykonávať skutoční rodičia maloletého dieťaťa.

Presný rozsah práv a povinností, ktoré budú prináležať osobe, ktorej bude maloleté dieťa zverené, vymedzí vo svojom rozhodnutí konajúci súd. Medzi základné povinnosti osoby ktorej bolo maloleté dieťa zverené, patrí najmä povinnosť vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia, oznamovacia povinnosť, ktorá spočíva v povinnosti oznámiť súdu najmenej 30 dní pred dočasným premiestnením

maloletého dieťaťa do cudziny na dobu dlhšiu ako tri mesiace, spolu s údajmi o mieste, účele a dĺžke pobytu v cudzine a o iných významných skutočnostiach súvisiacich s dočasným premiestnením.

K právu zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok autorka uvádza, že fyzická osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené, môže zastupovať maloletého v uvedenej sfére len v bežných veciach. Ak však osoba, ktorej bolo dieťa zverené dôvodne predpokladá, že rozhodnutie zákonného zástupcu maloletého, t.j. biologického rodiča maloletého v podstatných veciach nie je v súlade so záujmom maloletého dieťaťa, má právo domáhať sa, aby tento prípadný nesúlad pri konkrétnom rozhodnutí preskúmal súd.

Práva a povinnosti biologických rodičov maloletého dieťaťa, ktoré bolo zverené do náhradnej osobnej starostlivosti inej fyzickej osobe

V prípade, že maloleté dieťa bola zverené do náhradnej osobnej starostlivosti inej osobe, práva a povinnosti biologickým rodičom maloletého nezanikajú. Biologickí rodičia maloletého však vykonávajú práva a povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností len v rozsahu, v akom nepatria osobe, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti. Rodičia majú aj naďalej právo stýkať sa s maloletým dieťaťom, ktoré bolo zverené do náhradnej osobnej starostlivosti. Ak sa s osobou, ktorej bolo maloleté dieťa takto zverené, nedohodnú o výkone tohto práva, rozhodne na návrh niektorého z rodičov, alebo tejto osoby súd.

Ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorú nemožno opomenúť je, že biologickí rodičia maloletého dieťaťa majú aj naďalej vyživovaciu povinnosť voči maloletému. Zákonodarca tak v tomto smere prejavil akúsi snahu o nezbavenie sa akejkoľvek zodpovednosti biologických rodičov voči svojim maloletým deťom a autorka zastáva názor, že by bolo v príkrom rozpore s dobrými mravmi, že by sa maloleté dieťa zverilo určitej fyzickej osobe, ktorá by mala povinnosť znášať všetky výdavky spojené so starostlivosťou a výchovou o maloletého výlučne sama. Súd vo výroku rozhodnutia o zverení maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti zároveň určí rodičom maloletého dieťaťa povinnosť poskytovať maloletému výživné a rozsah vyživovacej povinnosti. Istou novinkou v ZKR je práve spôsob plnenia vyživovacej povinnosti rodičov maloletému dieťaťu. Zaujímavosťou je, že biologickí rodičia maloletého dieťaťa sú povinní poukazovať súdom určené výživne na účet úradu práce sociálnych vecí a rodiny.

V závere je potrebné skonštatovať, že skutočnosť, že určitej fyzickej osobe bolo maloleté dieťa zverené, nemá finálny a stály charakter. Súd najmenej raz za šesť mesiacov zhodnotí v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, alebo v súčinnosti s inými osobami, ktoré sú oboznámené s pomermi maloletého dieťaťa, výkon náhradnej osobnej starostlivosti, a to najmä kvalitu starostlivosti o dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti a skutočnosť, či rodičia môžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté dieťa.

Záver

Najbezbrannejšia a najzraniteľnejšia skupina osôb - maloletí. Napriek skutočnosti, že maloleté osoby sú závislé nie len v bežnej starostlivosti na dospelých, ale aj v zložitejších a špecifických prípadoch, venuje sa predmetnej problematike dostatočná pozornosť ? Autorka zastáva názor, že na problematiku maloletých treba neustále upozorňovať, a to najmä na nedostatky, či chyby v aktuálnej právnej úprave, ktoré je potrebné odstrániť a navrhovať tak spôsoby, ktorými je možné proces uľahčiť. Predkladaný príspevok tak jednak priblížil základné atribúty zastúpenia maloletých, ale tiež veľmi pozorne reflektoval na nedostatky v právnej úprave predmetného inštitútu na ktoré autorka poukazuje sprihliadnutím na jej profesijné zameranie s poukazom na dlhodobý záujem a podrobné štúdium o danú právnu oblasť.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

BURTON, F.: Family law. New York : Routledhe Taylor and Francis Group, 2015. 526 s. ISBN 978-0-415-73357-1.

CIRÁK, J. - FICOVÁ, S. a kol. : 2008. Občianske právo. Všeobecná časť. 1. vyd. Šamorín: Heuréka, 2008. 359s. ISBN 978-80-89122-51-6.

DILONGOVÁ, Ľ.: 2014. Pracovné podmienky žien a matiek v kontexte judikatúry Súdneho dvora EÚ, Praha: Nakladatelství Leges, 2014. 224s. ISBN 978-80-7502-054-3.

FEKETE, I.: Občiansky zákonník veľký komentár. 1. diel. Bratislava: Eurokodex,2011, 1253s. ISBN 978-80-89447-50-3.

FEKETE, I.: Občiansky zákonník veľký komentár. 2. diel. Bratislava: Eurokodex,2011, 2589s. ISBN 978-80-89447-50-3.

FICOVÁ, S.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava: Eurounion spol. s.r.o., 2008, 214s. ISBN 978-80-89374-04-5. 34

GEŠKOVÁ, J.: Dovolanie v civilnom procese. 1. vyd. C.H. Beck 2010, 237 s. ISBN 978-8074001-66-6.

JURČOVÁ, M.: a kol. Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C.H.Beck, 2012, 255s. ISBN 978-80-7400-420-9.

LAZAR, J. a kol. : Občianske právo hmotné 1. časť. Bratislava: Iuris Libri,2014.685 s. ISBN 978-80-89635-08-5.

LAZAR, J. a kol.: Občianske právo hmotné 2. časť. Bratislava: Iuris Libri,2014.561 s. ISBN 978-80-89635-08-5.

MAZÁK, J.: 2009. Základy občianskeho procesného práva. 1.vyd. Bratislava : Iuraedition, 2009. 879 s. ISBN 978-80-80782-75-7.

PAVELKOVÁ, B.: 2006. Ako postupovať pri rozvode. 1.vyd. Bratislava :Príroda, 2006. 35 s. ISBN 80-07-01457-8.

PAVELKOVÁ, B.: 2009. Maloletí v slovenskom rodinnom práve. 2. vyd. Bratislava : Bratislavská vysoká škola , 2009. 112 s. ISBN 978- 80-89363-34-6.

ŽITŇANSKÁ, L. a kol.: Základy obchodného práva. I. zväzok. Bratislava: Iura Edition, 2009, 681 s. ISBN 978-80-80782-76-4.

Periodiká a zborníky:

GANDŽALOVÁ, D.: Zastúpenie účastníka v civilnom súdnom konaní : In Interpolis 15: Zborník vedeckých prác, medzinárodná vedecká konferencia doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov. Banská Bystrica. 12.11. 2015. Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela -Belanium, 2015, s. 297 -302. ISBN 978-80-557-1047-7. 36

HRNČIAR, D. : Plnomocenstvo verzus poverenie. In Justičná revue, roč. 58, 2006, č.1, s. 4147, ISSN 1335-6461.

JAKUBÁČ, R.: Úvahy o návrhu Civilného sporového poriadku. In Justičná revue, roč. 67, 2015, č. 4. ISSN 1335-6461, s. 463.

Právne predpisy:

Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník

Zákon č. 586/2003 Z.z. Zákon o advokácii

Zákon č. 455/ 1991 Zb. Živnostenský zákon

Zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok

Zákon č. 36/2005 Z.z. Zákon o rodine

Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok

Zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok

Zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok

Zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon

Súdne rozhodnutia:

R 4/1982


SEKCIA TEÓRIE PRÁVA A VEREJNÉHO PRÁVA

ZARUČENÁ KONVERZIA A JEJ PROBLÉMY

„GUARANTEED CONVERSION" AND ITS ISSUES

Martin Francl, Andrea BarancováBc. Martin Francl, študent druhého ročníka II. stupňa štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v odbore právo. JUDr. Andrea Barancová, PhD., Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela, Katedra finančného a správneho práva, odborný asistent, andrea.barancova@umb.sk

Abstrakt

Zaručená konverzia, ako pomerne nový právny inštitút v slovenskom právnom poriadku, je medzi občanmi, ale aj v právnej obci neznáma a nepreskúmaná oblasť. V rámci hospodárnosti, efektívnosti a transparentnosti je zaručená konverzia posunom vpred pre celú spoločnosť. Zaručená konverzia si v rámci svojho pôsobenia prešla viacerými zmenami a do budúcna ju nepochybne viaceré zmeny ešte čakajú. Tento príspevok analyzuje pojem zaručená konverzia, približuje využiteľnosť tohto inštitútu tak pre právne povolanie ako pre bežného občana a upozorňuje na chyby v praxi.

Kľúčové slová

zaručená konverzia, autorizácia, zákon o e-Govemmente

Abstract

Guaranteed conversion as a relatively new legal institute in the Slovak legal system is an unknown and unexplored area among citizens as well as in the legal community. In terms of economic efficiency, effectiveness and transparency is guaranteed conversion to be a step forward for society as a whole. The guaranteed conversion has undergone several changes as part of its operation and undoubtedly there will be several changes in this legal institute in the future. This thesis analyzes the concept of guaranteed conversion, introduces its applicability for both the legal profession and the comon citizen and draw attention to the errors that in practice.

Key words:

Guaranteed conversion, authorization, lex of e-Government

Úvod

Elektronizácia v Slovenskej republike, ale aj naprieč celou Európskou úniou, prebieha rýchlym tempom. Jej zásah do právneho odvetvia je už v tomto štádiu značne postrehnuteľný, o čom svedčí nielen možnosť, ale v súčasnosti aj nutnosť používania čisto elektronických prostriedkov na komunikáciu s niektorými orgánmi verejnej moci. Pre príklad treba uviesť exekučné konania alebo upomínacie konanie, kde právny poriadok neumožňuje inú formu komunikácie ako elektronickú. Do účinnosti čoskoro vstúpia aj niektoré ustanovenia zákona č. 390/2019 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 503/2003 Z. z. o obchodnom registri, ktorý zmení formu konania a komunikácie pred registrovým súdom tak, že návrh na zápis údajov do obchodného registra bude možné podať výlučne len elektronickými prostriedkami.Bližšie pozri zákon č. 390/2019 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony Fyzické a právnické osoby sa postupne budú musieť prispôsobiť novým legislatívnym zmenám, ktoré sú prijímané za účelom zjednodušenia styku s orgánmi verejnej moci, obmedzenia byrokracie a prístupnejšej a transparentnejšej komunikácii s orgánmi verejnej moci. V čase keď štát vkladá takú mieru dôvery do elektronických služieb určených pre poskytovanie výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci, musí zabezpečiť ochranu užívateľov a poskytovateľov týchto služieb a rovnako tak chrániť obsah elektronických služieb. Dokumenty, ktoré sú nositeľmi určitých právnych účinkov a tieto sú často prílohou komunikácie s orgánmi verejnej moci, vyžadujú určitú mieru zabezpečenia s použitím ochranných prvkov, najmä pri transformácii týchto dokumentov s cieľom zachovania všetkých pôvodných právnych účinkov. Transformácia sa vykonáva prostredníctvom zaručenej konverzie, problematike ktorej sa v príspevku venujeme.

1. Cieľ a účel zaručenej konverzie

Za účelom zodpovedania si otázok súvisiacich s problematikou zaručenej konverzie je potrebné pochopiť, čo je jej cieľom. Tento je legislatívne vymedzený v ustanoveniach § 35 a nasl. zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o e-Governmente"). V dôvodovej správe zákonodarca uvádza, že „Cieľom zavedenia zaručenej konverzie je zabezpečenie možnosti prevodu medzi listinnou a elektronickou formou dokumentov alebo elektronickými formami dokumentov s rôznymi formátmi, tak aby novovzniknutý dokument mal rovnaké právne účinky a mohol byť použitý rovnako na právne účely ako pôvodný dokument."Pozri Dôvodovú správu k § 35 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Z uvedeného teda môžeme konštatovať, že cieľom zavedenia zaručenej konverzie bolo zo strany štátu potreba prispôsobenia sa súčasnej modernej dobe a zavedenia možnosti transformovať dokumenty do potrebnej formy, so zachovaním ich právnych účinkov. Zákonodarca myslel aj na zamedzenie vykonávania konverzie niektorých dokumentov, kde z povahy veci je vylúčený prenos účinkov jedného dokumentu, či veci, na novovzniknutý dokument, resp. kde je to vzhľadom na pôvodný dokument, či vec, nežiadúce.Porovnaj Dôvodovú správu k § 38 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov V § 38 zákona o e-Governmente zákonodarca vymedzil, ktoré dokumenty nemožno konvertovať. Jedná sa o dokumenty v listinnej podobe, z ktorej nie je podľa osobitných predpisov možné vyhotoviť úradne osvedčenú kópiu, teda dokumenty ako napr. občiansky preukaz, cestovný doklad a iné doklady vydané podľa osobitných predpisov a elektronický dokument, ktorý je audio súbor alebo video súbor.

Nosným účelom zaručenej konverzie je, aby novovzniknuté dokumenty zo zaručenej konverzie mali rovnaké právne účinky a mohli byť používané rovnako na právne účely ako pôvodný dokument.

2. Vymedzenie pojmu

Zákon o e-Governmente vo svojom ustanovení § 35 definuje konverziu ako postup, pri ktorom je celý, bežne zmyslami vnímateľný informačný obsah pôvodného dokumentu transformovaný do novovzniknutého dokumentu. Zákon o e-Governmente upravuje tri spôsoby vykonania konverzie:

- z pôvodného elektronického dokumentu do novovzniknutého listinného dokumentu,

- z pôvodného listinného dokumentu do novovzniknutého elektronického dokumentu,

- z elektronického dokumentu do novovzniknutého elektronického dokumentu.

Zákon o e-Governmente ďalej vymedzuje, že zaručená konverzia je konverzia, ktorá sa vykonáva postupom pre zaručenú konverziu upravenú v zákone o e-Governmente a vyhodnocuje s cieľom zachovania právnych účinkov pôvodného dokumentu a jeho použiteľnosti na právne úkony.Pozri § 36 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Hlavný rozdiel medzi konverziou a zaručenou konverziou je ten, že zaručená konverzia je „služba/inštitút práva", ktorú môžu realizovať len oprávnené osobyPozri bližšie 3. Oprávnené osoby oproti konverzii, ktorá je vymedzená ako postup transformácie dokumentu, ktorý môže vykonať každý, napr. scan listiny alebo vytlačenie listiny z elektronického dokumentu. Zaručená konverzia je nový právny inštitút, ktorý je nevyhnutný pre plnohodnotný výkon verejnej moci v elektronickej podobe.Dôvodová správa zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Neoddeliteľnou súčasťou každého novovzniknutého dokumentu, ktorý vznikne postupom pre zaručenú konverziu je osvedčovacia doložka, ktorá zachováva novovzniknutému dokumentu rovnaké právne účinky ako má originálny/pôvodný dokument a len s ňou je novovzniknutý dokument použiteľný na právne účely v rovnakom rozsahu ako osvedčená kópia originálneho/pôvodného dokumentu.

3. Oprávnené osoby

Osoby oprávnené vykonávať zaručenú konverziu sú vymedzené v § 35 ods. 3 zákona o e-Governmente:

- orgán verejnej moci,

- advokát

- notár

- poštový podnik, nie každý len taký, ktorý poskytuje univerzálnu službu, ak je prevádzkovateľom integrovaného obslužného miesta

- patentový zástupca, ak nejde o konverziu verejnej listiny

- Slovenská konsolidačná spoločnosť, ak ide o zaručenú konverziu dokumentov týkajúcich sa pohľadávok, ktoré nadobudla a konsoliduje

- a od 01.01.2019 aj Slovenský pozemkový fond, ak ide o zaručenú konverziu dokumentov pre vlastnú potrebu na účely výkonu jeho činnosti

Vyššie uvedené oprávnené osoby by sme mohli rozdeliť do dvoch skupín.

1) oprávnené osoby, ktorým zákon neobmedzil výkon zaručenej konverzie a

2) oprávnené osoby, ktorým zákon obmedzil výkon zaručenej konverzie

Ad 1) do prvej skupiny zaraďujeme orgány verejnej moci, advokáta, notára a poštový podnik.

Pri orgánoch verejnej moci sú to len tie orgány, ktoré prevádzkujú integrované obslužné miesto. Integrované obslužné miesto slúži na poskytovanie zaručenej konverzie a prostredníctvom neho elektronicky komunikovať s orgánom verejnej moci na účely výkonu verejnej moci elektronicky. Integrované obslužné miesto prevádzkuje obec alebo mestská časť v Bratislave a Košiciach, ktoré sú matričným úradom alebo iný orgán verejnej moci.

Notár a advokát môžu poskytovať zaručenú konverziu len v prípade, ak disponujú s platným mandátnym certifikátom, ktorý obsahuje kvalifikovaný certifikát pre elektronický podpis. Pri advokátovi treba doplniť, že pôvodne mohol zaručene konvertovať len listiny, ktoré neboli verejnými listiny. Podľa dôvodovej správy k zákonu bolo zrejmé, že advokát bude môcť vykonávať zaručenú konverziu len v obmedzenom rozsahu, pričom obmedzenie pre advokátov však zrušil novoprijatý zákon č. 272/2016 Z. z. o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o dôveryhodných službách") a advokátov zaradil do skupiny osôb, ktoré môžu konvertovať všetky listiny bez obmedzenia.

Poštový podnik poskytuje zaručenú konverziu len v prípade, že poskytuje univerzálnu službu a zároveň je prevádzkovateľom integrovaného obslužného miesta.

Ad 2) do druhej skupiny zaraďujeme oprávnené osoby, ktorým zákon o e-Governmente priznáva poskytovanie zaručenej konverzie len v možnostiach, kedy to zákon dovoľuje. Patentovému úradu zákon o e-Governmente obmedzuje konvertovať verejné listiny.Napríklad: rozhodnutie orgánu verejnej moci, doklady o vzdelávaní, rodný list atď. Zákonodarca Slovenskej konsolidačnej spoločnosť a Slovenskému pozemkovému fondu udelil oprávnenie vykonávať zaručenú konverziu pre vlastné účely si tieto subjekty nemuseli požiadať poskytovateľa tejto služby o vyhotovenie zaručenej konverzie, čo bolo dôležité z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti.

4. Postup pre zaručenú konverziu

Postup pri zaručenej konverzii upravuje ustanovenie § 36 zákona o e-Governmente. Poskytovatel' služby je oprávnený vykonať zaručenú konverziu iba takým postupom a výkonom a iba takým zariadením a programovým vybavením alebo algoritmom, alebo ich kombináciou, ktoré zabezpečia:

- zachovanie informačného obsahu pôvodného dokumentu do takej miery, že spätná transformácia novovzniknutého dokumentu má rovnaký informačný obsah ako pôvodný dokument,

- jednoznačné odlíšenie pridaných údajov od pôvodných údajov, ktoré vznikli pri transformáciou informačného obsahu pôvodného dokumentu napr. osvedčovacia doložka,

- zachovanosť bezpečnostných prvkov pôvodného dokumentu alebo ich náhradu bezpečnostnými prvkami, ktoré poskytnú záruku vyššej zabezpečenosti.Porovnaj § 36 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V aplikačnej praxi je prakticky nereálne, aby poskytovateľ služby zaručenej konverzie vytvoril zariadenie alebo program spĺňajúci zákonom stanovené kritéria. Ani zákon o e-Governmete, ani vyhláška o zaručenej konverzii, poskytovateľom neponúkajú aplikáciu, ktorou by sa zaručená konverzia mohla vykonávať, a z toho dôvodu sa na trhu objavili rôzny poskytovatelia programov a aplikácií, ktoré vykonajú zaručenú konverziu.

S dômyselným riešením pre notárov prišla Notárska komora Slovenskej republiky, ktorá umožnila každému notárovi využívať inštitút zaručenej konverzii prostredníctvom Centrálneho informačného systému, ktorý prevádzkuje Notárska komora Slovenskej republiky, a to prostredníctvom systému webnotár.

Slovenská advokátska komora pristúpila k dohode o poskytovaní služieb so spoločnosťou Ditec, a. s.Dostupné na internete https://www.sak.sk/web/sk/cms/link/news/539 [ cit. 2020-05-15], ktorá ponúkla advokátom zakúpenie licencie pre aplikáciu D.Convert.Poznámka autora: Štandardná cena ročnej licencie je 600 EUR bez DPH, Slovenská advokátska komora má však so spoločnosťou DITEC Commerce, s.r.o. dohodnutú cenu 150 EUR bez DPH za ročnú licenciu, ktorú si každý advokát hradí sám. Na slovenskom trhu však nájdeme aj iné aplikácie, napr. QSing, ktoré vedia vytvoriť zaručenú konverziu, avšak je na poskytovateľoch, aby tieto aplikácie otestovali a prekontrolovali, či spĺňajú nastavené legislatívne normy.

Súčasťou každej zaručenej konverzie je osvedčovacia doložka, ktorú vyhotovuje oprávnená osoba. Osvedčovacia doložka sa vyhotovuje ako samostatný dokument v listinnej podobePoznámka autora: Pri zaručenej konverzii elektronického dokumentu do novovzniknutého dokumentu v listinnej podobe alebo ako samostatný elektronický dokumentPoznámka autora: Pri zaručenej konverzii listinného dokumentu alebo elektronického dokumentu do novovzniknutého dokumentu v elektronickej podobe vyplnený v podobe elektronického formulára, ktorého vzor je zverejnený v module elektronických formulárov.Pozri bližšie §§ 5 až 7 vyhlášky č. 331/2018 o zaručenej konverzii

O dokumentoch, ktoré boli transformované či už z listinného dokumentu do elektronickej dokumentu alebo naopak, musí poskytovateľ služby viesť evidenciu záznamov zaručenej konverzie, ktorú musí byť schopný poskytnúť úradu podpredsedu vlády. Centrálnu evidenciu záznamov o vykonaných zaručených konverziách vedie Úrad podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre investície a informatizáciu (do 30.10.2017 Ministerstvo financií SR), ktorý oprávnenej osobe elektronicky pridelí individuálne evidenčné číslo záznamu o každej vykonanej konverzii.SEDLAČKO, F. 2018 Zaručená konverzia obojsmerne; Bulletin slovenskej advokácie, XXVI, 2018, č. 4, s. 4-5

Evidencia záznamov o konverzii obsahuje všeobecnú časť a časť pozostávajúcu zo záznamov o každej vykonanej zaručenej konverzii. Všeobecná časť obsahuje údaje o počte pôvodných dokumentov, ktoré sú predmetom zaručenej konverzie, údaj o ich podobe a taktiež údaj o type vykonanej konverzie, napr. z listinnej do elektronickej.Porovnaj § 8 vyhlášky 331/2018 o zaručenej konverzii Tento záznam o konverzii podľa ustanovenia § 8 ods. 3 vyhlášky č. 331/2018 o zaručenej konverzii je elektronický dokument vyplnený v podobe elektronického formuláru, ktorý musí byť autorizovaný osobou vykonávajúcou konverziu.

Poskytovateľ zaručenej konverzie zasiela záznam o evidencii buď hromadne alebo jednotlivo úradu podpredsedu vlády v zmysle vyhlášky č. 331/2018 Z. z. o zaručenej konverzii do 24 hodín od jeho vytvorenia.

Zaručená konverzia môže byť poskytnutá bezodplatne alebo za úhradu. Orgány verejnej moci vykonávajú zaručenú konverziu bezodplatne iba v prípade, ak ide o zaručenú konverziu dokumentov, ktoré vznikli z činnosti tohto konkrétneho orgánu verejnej moci. Odplata pre poskytovateľa služby zaručenej konverzii, ak výkon zaručenej konverzie nespadá pod bezodplatný výkon, sa môže pohybovať len do výšky určenej v sadzobníku úhrad za zaručenú konverziu, ktorý je uvedený v prílohe č. 7 vyhlášky č. 331/2018 o zaručenej konverzii.Porovnaj § 9 vyhlášky 331/2018 o zaručenej konverzii

5. Vady v praxi

S novým právnym inštitútom sa prirodzene vyskytli vady nielen zo strany orgánov verejnej moci, ale aj oprávnených osôb, a to najmä v oblasti:

1. odmeny za zaručenú konverziu,

2. autorizácie, resp. podpísania elektronického dokumentu mandátnym preukazom,

3. nepripravenosti oprávnených osôb.

Ad 1) aj keď zaručená konverzia ako právny inštitút pôsobí v právnom poriadku už od 01.11.2013, teda viac ako 6 rokov, len pomaly sa začleňuje do každodenného právneho styku.

Niektorí advokáti sa priklonili k názoru (pravdepodobne z nevedomosti), že zaručenú konverziu budú považovať za právnu službu, a teda za takú vyžadovali buď paušálnu alebo inú odmenu, neuvedomujúc si, že sadzobník úhrad za zaručenú konverziu vymedzuje najvyšší poplatok za zaručenú konverziu. V praxi sa tiež stávalo, že advokáti poskytovali zaručenú konverziu bezodplatne svojím klientom, čo síce nie je hodnotené ako protiprávne konanie, ale advokátom vznikali každoročné náklady spojené s licenciou programu, cez ktorú vykonávali zaručenú konverziu, čo spôsobovalo, že advokáti boli pri poskytovaní tejto služby stratoví.Poznámka autora: Treba doplniť, že odmena, ktorá patrí oprávneným osobám za vykonanie zaručenej konverzie je skôr nastavená ako náhrada výdavkov, a táto odmena je nedostatočná vzhľadom na čas, ktorý musí opravená osoba stráviť výkonom zaručenej konverzie. Advokáti pre klienta tak bezodplatne poskytnú zaručenú konverziu, pretože inak by nemohli podať v jeho zastúpení napr. návrh na začatie exekučného konania, návrh na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, keďže súd vyžaduje plnomocenstvo v zaručenej konverzii. Pri podávaní návrhu na začatie exekučného konania, ale aj pri návrhu na vydanie platobného rozkazu, si klient môže uplatniť náhradu nákladov za vykonanie zaručenej konverzie a súd, ktorý rozhoduje v tejto veci, môže zaviazať dlžníka/povinného uhradením týchto nákladov klientovi.

Ad 2) problém s elektronickou konverziou nastáva aj nevedomosťou oprávnenej osoby, kedy si ju začne zamieňať s autorizáciou. Uvedená situácia často vzniká najmä pri advokátovi, ktorý zastupuje klienta a jeho splnomocnenie len oskenuje a oskenované podpíše mandátnym preukazom. Takto oskenované a elektronicky podpísané plnomocenstvo ale stráca svoje právne účinky pred orgánom verejnej moci. S touto problematikou sa začal zaoberať aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uvádza, že takto podpísané plnomocenstvo stráca právne účinky.Uznesenie ÚS I. 353/2018-12: „Ústavný súd uvádza, že splnomocnenie malo podobu oskenovanej listiny, bolo síce podpísané zaručeným elektronickým podpisom zo strany právneho zástupcu sťažovateľa, ale nebola vykonaná jeho zaručená konverzia. V danom prípade transformáciou listinného dokumentu - splnomocnenia podpísaného sťažovateľom - do elektronickej podoby bez vykonania zaručenej konverzie došlo k strate účinkov pôvodného listinného dokumentu rovnako ako pri vyhotovení fotokópie z originálu listinného splnomocnenia. Z dôvodu uvedeného v bode 19 tak prichádza do úvahy odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí." Prierez judikatúrou naznačuje, že sa s týmto právnym názorom Ústavného súdu začínajú stotožňovať aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a iné krajské a okresné súdy.Napríklad: Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžsk/1/2019 zo dňa 19.06.2019 kde Najvyšší súd konštatoval, že odmietol kasačnú sťažnosť z dôvodu, že síce strana sporu splnomocnila na zastupovanie advokáta, ale splnomocnenie nemalo správnu podobu. „Na elektronickú podobu splnomocnenia treba aplikovať ustanovenia zákona o e-Governmente, pričom oprávnenie konať v mene sporovej strany (účastníka konania) sa preukazuje buď splnomocnením ako elektronickým dokumentom autorizovaným splnomocniteľom v zmysle § 23 zákona o eGovernmente, alebo, ak splnomocniteľ nemôže tento dokument autorizovať, vykonaním zaručenej konverzie pôvodného listinného splnomocnenia v zmysle § 39 ods. 2 zákona o e-Governmente. Autorizácia splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osoby, ktorá splnomocnenie udelila." Ďalej sa uvádza „...Autorizácia splnomocnenia advokátom ako splnomocnencom nie je postačujúca, pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca, a teda skutočnosť, že advokát plnú moc prijal. Účelom zaručenej konverzie v zmysle § 35 a nasl. ustanovení zákona o e-Governmente je zabezpečenie možnosti prevodu medzi listinnou a elektronickou formou dokumentov alebo elektronickými formami dokumentov s rôznymi formátmi tak, aby novovzniknutý dokument mal rovnaké právne účinky a mohol byť použitý na právne účely ako pôvodný dokument. Novovzniknutý dokument zo zaručenej konverzie musí byť neoddeliteľne spojený s osvedčovacou doložkou."

Ad 3) zákonodarca pri začlenení zaručenej konverzie do nášho právneho systému nevykonal dostatočné kroky, ktoré by viedli k informovaniu verejnosti o tomto právnom inštitúte a rovnako ani nepripravil oprávnené osoby na výkon a spracovanie zaručenej konverzie. Niektoré orgány verejnej moci a ich zamestnanci sa s pojmom zaručená konverzia stále zoznamujú, prípadne sa s ním ešte nestretli, čo vedie v niektorých konaniach k ich pomalšiemu vybaveniu, prípadne zastaveniu konania.

Samostatným a tiež často sa vyskytujúcim problémom je nepochopenie a neznalosť rozdielov medzi zaručenou konverziou a kvalifikovaným elektronickým podpisom u laickej ako aj odbornej verejnosti. Mnoho zamestnancov orgánov verejnej správy nebolo dostatočne zaškolených na prácu s digitálnymi dokumentmi a ich výstupmi v papierovej forme a nerozumejú základným rozdielom a použitiu elektronického podpisu a zaručenej konverzie. V praxi tak dochádza k prípadom, kedy správny orgán od účastníkov konania radšej žiada dokladať dokumenty v listinnej forme.

Nezanedbateľným problémom je aj skutočnosť, že zaručená konverzia, jej vykonanie a následné použitie takto vytvoreného dokumentu, či už v listinnej alebo elektronickej podobe je spojené s využitím technického vybavenia, najmä softwaru, ktorý sa pomerne často mení a aktualizuje, čo prináša radu problémov najmä so stabilitou systému a jeho riadnym fungovaním.

Myšlienka zaručenej konverzie bola založená na zjednodušení a zefektívnení komunikácie medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej správy, prípadne medzi nimi navzájom. Doterajšia prax však ukázala, že tento inštitút hoci má nesporné výhody, je príliš komplikovaný na to, aby sa masovo využíval a stal sa dostupný a známy širokej verejnosti. Pokiaľ však zaručená konverzia zostane len výsadou komunikácie právnických profesií s orgánmi verejnej správy, jej potenciál zostane nevyužitý a elektronizácia bude postupovať len pomaly.

Záver

Zaručená konverzia je nový právny inštitút, ktorý zabezpečuje prechod listín s právnymi účinkami medzi digitálnym/elektronickým a skutočným/papierovým svetom. Aplikácia tohto právneho inštitútu do právneho poriadku bola dôležitá pre prebiehajúcu elektronizáciu orgánov verejnej moci, aj keď ju od začiatku sprevádzalo viacero problémov, ktoré sa objavujú aj v súčasnosti. Problémy, ktoré nastali s používaním zaručenej konverzie boli spôsobené nevedomosťou oprávnených osôb vykonávať a spracovať zaručenú konverziu, prípadne orgány verejnej moci na dokument vytvorený postupom pre zaručenú konverziu neprihliadli ako na dokument, ktorý je osvedčenou kópiou pôvodného dokumentu. Na základe uvedených skutočností môžeme konštatovať, že proces, ktorý oprávnená osoba vykonáva pri zaručenej konverzii, je mnohokrát zdĺhavejší ako pôvodné overenie papierovej listiny. Tomuto zákonodarca mohol predísť, a to odbornými školeniami všetkých oprávnených osôb a intenzívnym informovaním celej spoločnosti. Je potrebné, aby zákonodarca nie len vytváral nové právne inštitúty v oblasti elektronizácie, ale aby ich spoločnosti riadne a dostatočne prezentoval a informoval o ich účeloch a zmysle využitia.

Vzhľadom na smerovanie Európskej únie v oblasti elektronizácie môžeme očakávať, že zákonodarca upraví aj ďalšie konania do výlučne elektronickej formy a preto je dôvodné predpokladať, že zaručenú konverziu bude využívať aj väčší okruh spoločnosti.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Periodiká a zborníky:

SEDLAČKO, F. 2018 Zaručená konverzia obojsmerne; Bulletin slovenskej advokácie, XXVI, 2018, č. 4, s. 4-5 ISSN 1335-1079

Právne predpisy:

Zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Vyhláška č. 331/2018 o zaručenej konverzii

Dôvodová správa zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Súdne rozhodnutia:

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 353/2018-12 zo dňa 10.10.2018

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžsk/1/2019 zo dňa 19.06.2019

Internetové zdroje:

www.sak.sk


VESMÍR, POSLEDNÁ HRANICA? - UPLATŇOVANIE ZÁKONOV O OCHRANE OSOBNÝCH ÚDAJOV VO VESMÍRE

SPACE: THE FINAL FRONTIER? - THE APPLICATION OF DATA PROTECTION LAWS IN OUTER SPACE

Lilla GarayováJUDr. PhDr. Lilla Garayová, PhD. - Ústav medzinárodneho a európskeho práva, Fakulta práva, Paneurópska vysoká škola

Abstrakt

Zákony o ochrane súkromia a údajov sa za posledné dve desaťročia výrazne zmenili. Vysoko zosieťovaný a vzájomne prepojený svet, v ktorom dnes žijeme, bol v 90. rokoch minulého storočia iba zábleskom na obzore. Článok poskytne ucelený pohľad na súčasnú situáciu a analýzu vývojových trendov zlučiteľnosti politík ochrany údajov na globálnej úrovniTáto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-16-0521.

Kľúčové slová

ochrana osobných údajov, GDPR, vesmírne právo, súkromie

Abstract

Privacy and data protection laws have changed significantly over the last two decades. The highly networked and interconnected world we live in today was only a flash on the horizon in the 1990s. The article will provide a comprehensive view of the current situation and an analysis of developments in the compatibility of data protection policies at the global level.

Keywords

data protection laws, GDPR, space law, privacy

Úvod

Snažiť sa určiť, ktoré zákony, pravidlá a nariadenia o ochrane údajov sa na nás a na naše údaje vzťahujú, keď sa pohybujeme po svete, je mätúce a zložité. Aj keby sme ako jednotlivci zostali na jednom mieste, naše údaje cestujú po celom svete. Máme vznikajúcu vesmírnu infraštruktúru a rozmiestnenie vesmírnych a suchozemských komponentov, produktov a služieb, ktoré sa stávajú nevyhnutnou súčasťou ekosystému vzájomne prepojených zariadení a služieb. Spoločnosti a organizácie už pracujú na realizácii prísľubu satelitných sietí, ktoré prinesú internet vecí všade na svete. Predložený článok skúma právne problémy, ktoré by sa mohli vyskytnúť pri spracúvaní osobných údajov vo vesmíre, berúc do úvahy existujúcu rôznorodosť nariadení, zákonov a zmlúv. Článok vyúsťuje do návrhov de lege ferenda a urguje vznik nových medzinárodných predpisoch, prípadne novej zmluvy o vesmíre, kde by sa ustanovili minimálne štandardy ochrany osobných údajov vo vesmíre a objasnili, ktoré právne normy majú upravovať zhromažďovanie, používanie, zverejňovanie, uchovávanie a zneškodňovanie osobných údajov alebo informácií umožňujúcich identifikáciu osôb vo vesmíre.

Osobné údaje v modernom svete

Žijeme v rýchlo sa meniacom svete a nič sa nevyvíja rýchlejšie ako informačné a komunikačné technológie, ktoré sa stali súčasťou takmer každého aspektu nášho každodenného života. Niektorí z nás si ešte pamätajú časy bez internetu, smartfónov, vyhľadávačov a digitálnych asistentov; tieto dni sú už však dávno preč. Žijeme v digitalizovanej spoločnosti a očakávame, že budeme mať informácie, ktoré chceme dostupné vždy a doslova na dosah ruky; jednoducho vyhľadávaním v Google, klepnutím na tlačidlo v niektorej aplikácii, alebo po opýtaní sa Siri alebo Alexy.

Naša komunikačná infraštruktúra, hardvérové zariadenia a počítačové softvéry, z ktorých pozostáva, sa transformovali na sieťové zariadenia, systémy a služby; často označované ako „internet vecí" alebo „Internet of Things"; ktoré sú „inteligentné". Rozsiahle začlenenie „inteligentných" zariadení do každodenných predmetov mení spôsob, akým ľudia a stroje interegujú medzi sebou navzájom a so svetom okolo nich. V našich domácnostiach sú nainštalované zariadenia, systémy a technológie, ako sú napríklad inteligentné termostaty, ktoré dokážu predpovedať naše životné vzorce a preferencie teploty. Naše inteligentné telefóny a digitálni asistenti predvídajú informácie, ktoré pravdepodobne budeme chcieť, kedy ich budeme chcieť a zobrazujú nám správy, ktoré by nás mohli zaujímať skôr, než sa na ne vieme spýtať. Namiesto toho, aby náš GPS reagoval na dopyt po trasách, predpokladá, kam sa budeme chcieť vydať v konkrétnom čase dňa na základe našich minulých cestovných hodín, a pošle nám upozornenia o tom, kde je naše auto zaparkované a ako dlho bude trvať dostať sa do práce na základe súčasnej premávky.

Zatiaľ čo výhody vyššie uvedených zariadení a služieb pre spoločnosť, pre našu ekonomiku a pre nás ako jednotlivcov sú nepopierateľné, ich nasadenie prinieslo zraniteľné miesta aj do infraštruktúry, ktorú podporujú a na ktorú sa spoliehajú, ako aj do procesov, ktoré využívajú. Kybernetickí aktéri už použili zariadenia internetu vecí na distribuované útoky na odmietnutie služby (DDoS) a je pravdepodobné, že v tom budú pokračovaťPotvrdil Daniel R. Coates, americký riaditeľ národnej spravodajskej služby vo svojom vystúpení pred Komisiou pre výber spravodajských informácií, aby poskytol správu spravodajskej komunity USA o hodnotení celosvetových hrozieb (11. mája 2017).. V budúcnosti majú štátne a neštátne subjekty pravdepodobne používať zariadenia internetu vecí na podporu spravodajských operácií, domácej bezpečnosti, na prístup alebo útok na cielené počítačové siete. Najvýznamnejšie výzvy pri riešení takéhoto neoprávneného prístupu a útokov a takisto pri presadzovaní zákonov, pravidiel a nariadení na úseku ochrany údajov, sú ťažkosti pri riešení cezhraničných otázok (napr. cezhraničné toky údajov) a s nimi súvisiace problémy voľby práva.

Právny systém sa snaží držať krok, ale robí to na základe vzorov národných štátov a regionálnych zákonov; ultimátne ide o dvojrozmerný systém s umelými hranicami regulujúci trojrozmerné prostredie bez hraníc. V dnešnom svete pravidelne cestujeme; cez štátne hranice, cez kontinenty a oceány. A keď cestujeme, generujeme o sebe údaje. Nakupujeme prostredníctvom kreditných kariet; pripájame sa k WiFi hotspotom; používame rôzne mobilné aplikácie; zdieľame statusy; nosíme fitness náramky alebo chytré hodinky; používame GPS a ďalšie „inteligentné" spotrebiče; nakupujeme online; a zoznam pokračuje. Snažiť sa určiť, ktoré zákony, pravidlá a nariadenia o ochrane údajov sa na nás a na naše údaje vzťahujú, keď sa pohybujeme po svete, je mätúce a zložité.

Aj keby sme ako jednotlivci zostali na jednom mieste, naše údaje cestujú po celom svete. Naša telocvičňa v rodnom meste môže uzavrieť zmluvu so sieťou iných telocviční, ktoré pokrývajú celú zemeguľu, zdieľaním našich informácií na viacerých kontinentoch a do vesmíru prostredníctvom prenosu údajov cez satelit. Výhodou pre nás je, že si môžeme ísť zacvičiť kamkoľvek a je to „rovnako ako doma", môžeme ísť kamkoľvek a zostať pripojení. Fyzicky nemusíme byť doma, ale môžeme ovládať naše inteligentné zariadenia na diaľku a tým si značne uľahčiť náš život. Nevýhodou však je, že naše osobné údaje sú všade. Sú sledovateľné, kontrolovateľné; nehovoriac o extrémne komplikovanom systéme právnych noriem, ktoré sa vzťahujú na naše osobné údaje na základe toho, kde boli zhromaždené, prenesené, spracované, kto kontroluje zhromažďovanie, prenos a spracovanie, kto vykonáva ich zhromažďovanie, prenos a spracovanie. Vyznať sa v tomto mimoriadne komplexnom systéme je impozantná úloha aj pre skúseného odborníka na ochranu osobných údajov. Rovnako náročné z hľadiska kontrolóra alebo spracovateľa údajov je v takomto ekosystéme určiť, čo je potrebné na dosiahnutie súladu s predpismi, aké sú medzné hodnoty a hranice programu na ochranu súkromia, ktorý sa má implementovať.

Budúcnosť bude len zložitejšia, ak sa právny systém neprispôsobí a nezmení veľmi rapídne. Existuje jednoducho príliš veľa rôznych zákonov; ktoré sa vzťahujú v mnohých prípadoch na rovnaké osobné údaje. Podľa Konferencie Organizácie Spojených národov pre obchod a rozvoj k 30. júnu 2020 existovalo 132 krajín s rôznymi právnymi predpismi na zabezpečenie ochrany osobných údajov a súkromia.United Nations Conference on trade and Development: Data Protection and Privacy Legislation Worldwide, dostupné online: https://unctad.org/en/Pages/DTL/STI and ICTs/ICT4D-Legislation/eCom-Data-Protection-Laws.aspx, 30.6.2020 Okrem toho existovalo najmenej 11 krajín, ktoré boli v procese navrhovania právnych predpisov a existovalo množstvo regionálnych skupín, ktoré boli zamerané na zjednotenie právnych predpisov krajín v určitých regiónoch.Consumers International: The state of Data Protection Rules Around the World, dostupné online: http://www.consumersinternational.org/media/155133/gdpr-briefing.pdf, 30.6.2020 Na rozdiel od GDPR; ktoré nahradili vnútroštátne právne predpisy o ochrane údajov v krajinách EÚ; iné regionálne zákony nenahrádzajú vnútroštátne zákony krajiny. Napríklad v Ázii vypracovala rámec ochrany súkromia Ázijsko-tichomorská spolupráca (APEC); ktorým je Systém APEC pre cezhraničné pravidlá ochrany osobných údajov (CBPR). Na rozdiel od GDPR, systém CBPR nenahrádza ani nemení vnútroštátne zákony alebo nariadenia krajiny. Systém APEC CBPR predstavuje rámec pre organizácie, ktorého cieľom je zaistenie ochrany osobných údajov prenášaných medzi zúčastnenými ekonomikami organizácie APEC.

Okrem zložitosti právneho prostredia existujú aj zákony, ktoré sú špecifické pre dané odvetvie. To je bežný stav najmä v Spojených štátoch. Napríklad zákon o komunikáciách z roku 1934 ukladá požiadavky na ochranu súkromia a bezpečnosti údajov „káblovým operátorom" a „poskytovateľom satelitného pripojenia".Potasch, P., Hašanová, a kol.: Vybrané správne procesy - teoretické a praktické aspekty. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2012 -ISBN 978-80-89447-19-0 A hoci existujú niektoré subjekty, ktoré sa riadia zmesou zákonov o ochrane osobných údajov, iné zdanlivo prepadávajú cez trhliny úplne a nevzťahujú sa na nich žiadne. Napríklad v súčasnosti sú neziskové organizácie oslobodené od kalifornského zákona o ochrane spotrebiteľaZákon CCPA (California Consumer Privacy Act) z 2018 , a medzinárodné organizácie ako Európska vesmírna agentúra sú vyňaté z pôsobnosti GDPR.Harebottle, A.: GDPR is Here But, What Does it Really Mean for Satellite?, dostupné online: https://www.satellitetoday.com/business/2018/05/30/gdpr-is-here-but-what-does-it-really-mean-for-satellite/,30.6.2020

To všetko znamená, že práve teraz je ideálny čas na to, aby krajiny na celom svete diskutovali o súbore globálnych noriem ochrany osobných údajov. Ľudia a spoločnosti čoraz viac migrujú. Je menej jasné ako kedykoľvek predtým, kde sa spoločnosť skutočne nachádza, pretože v dnešnom svete je spoločnosť často sieťou jednotlivcov, ktorí spolupracujú zo vzdialených miest. Súčasná realita - v ktorej sa neustále snažíme zistiť, kde a kým sú osobné údaje zhromažďované, prenášané a spracúvané - sa v budúcnosti stane temnejšou, pretože svet „vyrastie" do vesmíru. Samozrejme, uvedomujúc si nepravdepodobnosť súboru globálnych štandardov ochrany osobných údajov, autorka článku navrhuje, aby prinajmenšom nové medzinárodné pravidlá a nariadenia boli prijaté na úseku ochrany osobných údajov vo vesmíre.

Vesmírny cestovný ruch je rastúcim odvetvím a zatiaľ čo žiadny vesmírny turista nebol v cestovnom ruchu od roku 2009, viacerí hovoria, že rok 2020 je rokom, kedy sa to zmení, pretože množstvo súkromných spoločností, ako sú VirginGalactic, BlueOrigin, SpaceX a Boeing, usilovne pracujú na plnení sľubov brať ľudí do vesmíru.

Drony sa stávajú súčasťou nášho každodenného života. Používajú sa na sledovanie, na fotografovanie zo vzduchu, na filmovanie hollywoodskych filmov, na dodávanie tovaru ľuďom.. Drony už fungujú v tzv. „blízkovesmírnom priestore" - oblasť medzi miestom, kde lietadlá bezpečne prelietajú v „domácom vzdušnom priestore" a miestom, kde začína vesmírny priestor.

Technológia Global Positioning System (GPS) je tiež oblasťou rastúceho technologického rozvoja, ktorý zahŕňa otázky týkajúce sa ochrany osobných údajov vo vesmíre. GPS zahŕňa v atmosfére Zeme satelity, ktoré vysielajú signály do zariadení, ktoré môžu určiť aktuálnu polohu na zemi. Satelity sa začali uvádzať do prevádzky v roku 1978 a odvtedy sa rozrástli na sieť 24 globálnych satelitov, ktoré poskytujú pokrytie pre GPS navigáciu globálne. GPS pôvodne používali leteckí piloti na navigáciu; potom sa rozšírila na drahé cestné vozidlá, po ktorých nasledovali lacné prenosné jednotky pre vozidlá; a dnes naše komunikačné a mediálne zariadenia bežne využívajú technológiu GPS a sledujú, kde sa nachádzame my a náš osobný majetok.

Na nasledujúcich stranách sa autorka zaoberá celým radom právnych otázok, ktoré by sa pravdepodobne mohli vyskytnúť pri spracovaní osobných údajov vo vesmíre vzhľadom na existujúcu rôznorodosť nariadení a zmlúv. Vesmírna infraštruktúra a rozmiestnenie vesmírnych a terestriálnych komponentov, produktov a služieb sa rýchlo vyvíja a teraz je čas vážne zvážiť vykonanie regulačných zmien, aby naše právne predpisy o ochrane údajov boli vhodnejšie na riešenie budúcnosti, ktorá nás čaká.

Aby sme sa mohli zaoberať otázkou ktoré nariadenia sa budú uplatňovať vo vesmíre, najprv musíme zodpovedať otázku čo je vesmír. Kde sa končí vzdušný priestor a kde začína vesmír? V súčasnosti neexistuje medzinárodne dohodnutá odpoveď na túto otázku. Najviac akceptovanou „normou" na definovanie bodu, v ktorom vzdušný priestor nad krajinou končí a začína sa vesmír, je hranica nazývaná karmanská línia. Karmánska línia je braná ako podmienená hranica medzi kozmickým a pozemským priestorom. Nachádza sa v nadmorskej výške 100 kilometrov nad povrchom planéty.

Vzhľadom na vyššie uvedené by bolo ťažké jednoznačne určiť, kedy sa uplatňujú zákony týkajúce sa kozmického priestoru alebo vzdušného priestoru.

Právo vzdušného priestoru

Základnou zásadou medzinárodného leteckého práva, ktorá bola potvrdená v článku 1 Parížskeho dohovoru o regulácii leteckej navigácie (1919) a následne rôznymi inými medzinárodnými zmluvami, je, že každý štát má úplnú a výlučnú suverenitu nad vzdušným priestorom nad jeho územím.Bin Cheng: Air law. Encyclopedia Britannica, 4. apríl.2019. Dostupné online: https://www.britannica.com/topic/air-law/Airports Vzdušný priestor sa preto vo všeobecnosti považuje za prislúchajúci k štátnemu územiu a zdieľa jeho právne postavenie. Preto sa medzinárodné právo, ktoré sa uplatňuje na otvorené more vzťahuje aj na vzdušný priestor nad šírym morom, vertikálne až do bodu, kde sa končí vzdušný priestor a začína sa vonkajší priestor, v ktorom okamihu sa uplatňuje Zmluva o vesmíre.

To by však prakticky naznačovalo, že vesmírne dátové centrum fungujúce na Nízkej obežnej dráhe Zeme (Low Earth Orbit - LEO) pokiaľ sa nachádza nižšie ako hranica vesmíru, by mala podliehať zákonom o ochrane údajov každej krajiny, nad ktorou prechádza, ako aj akýmkoľvek platným právnym predpisom, ktoré sa vzťahujú na osobné údaje na šírom mori, pokiaľ prechádza nad územím neteritoriálnych vôd. Je zrejmé, že zabezpečenie dodržiavania zákonov mnohých krajín v oblasti ochrany údajov by bolo nepraktické a priam nemožné. Poznamenávame, že tieto problémy by pravdepodobne nevznikli pre geostacionárny satelit, ktorý zostáva na jednom mieste.

Existuje aj niekoľko zmlúv o vzdušnom priestore, ktoré by sa mohli potenciálne vzťahovať na ďalšie riešenie otázok týkajúcich sa voľby práva, ktoré sa týkajú zákonov o ochrane údajov. Napríklad historicky, keď bol trestný čin spáchaný počas medzinárodného letu, bolo ťažké určiť, kedy a kde k nemu presne došlo, a teda pri určovaní toho, ktoré národné zákony mohli byť porušené (alebo v prípade priestupkov, ktoré sa vyskytnú vo vzdušnom priestore nad otvorenom mori).Tamtiež. To isté by platilo, pokiaľ ide o porušenie ochrany osobných údajov na Nízkej obežnej dráhe Zeme. Tokijský Dohovor zo 14. septembra 1963 o trestných činoch a niektorých iných činoch spáchaných na palube lietadla stanovil, že popri právnych predpisoch štátu, v ktorom k porušeniu došlo, môžu štáty rozšíriť svoje trestné právo a súdnu právomoc aj na lietadlá svojho registra, keď sa nachádzajú mimo vnútroštátneho územia.Šmigová, K.: Princíp komplementarity v medzinárodnom trestnom práve -1. vyd. -Praha (Česko) : rw&w Science & new media, 2019. -131 s. -ISBN 978-80-87488-33-1 Napriek tomu nie je jasné, či by sa tento dohovor uplatňoval aj na datacentrá na Nízkej obežnej dráhe Zeme, keďže sa zdá, že sa uplatňuje iba na lietadlá s posádkou. Tento dohovor sa ďalej obmedzuje na trestnoprávne vzťahy, a preto by sa neuplatňoval na nariadenia o ochrane údajov, ktoré ukladajú iba občianskoprávne opravné prostriedky.Erdosová, A.: Právo na účinný opravný prostriedok. In: Medzinárodná a európska ochrana ľudských práv. -Žilina : Eurokódex ; Bratislava : Paneurópska vysoká škola,2013. s 456. -ISBN 9788089447954

Existujú tiež zákony a zmluvy zaoberajúce sa civilnými deliktmi, ktoré sa vyskytujú vo vzdušnom priestore, ale neexistuje všeobecná zásada, že právo štátu registrácie lietadla sa uplatňuje na všetky civilné delikty, ktoré sa vyskytujú na palube (súbežne s vyššie uvedeným Tokijským dohovorom o trestných činoch). Namiesto toho existuje mnoho medzinárodných dohôd, ktoré upravujú výkon civilnej jurisdikcie národmi, a ich uplatňovanie na porušenia ochrany údajov na bezpilotných lietadlách bez posádky (na rozdiel od tradičných trestných činov na lietadlách s posádkou), ktoré sú však rovnako nedokonalé ako uplatňovanie Tokijského dohovoru, o ktorom sme sa zmienili vyššie.Potasch, P.The 3Ps of Administrative Law in Slovakia and in Selected Countries: Precedents, Public Interest, Proper Reasoning. 1. vyd. Bratislava: Paneurópska vysoká škola, 2019. 175 s., ISBN 978-80-89453-603. Napríklad Varšavský Dohovor o zjednotení niektorých pravidiel o medzinárodnej leteckej doprave z roku 1929 sa uplatňuje „na všetku medzinárodnú prepravu osôb, batožiny alebo tovaru vykonávanú lietadlami za poplatok" a nedal by sa aplikovať na spracovávanie osobných údajov na nízkej obežnej dráhe Zeme.Cepek, B. a kolektív: Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava : Wolters Kluwer, 2018. 400.s. -ISBN 978-80-8168-785-3

Stručne povedané, pokúsiť sa jednoznačne vyriešiť otázku právneho rámca na ochranu údajov, ktorý by sa uplatňoval na sieť na nízkej obežnej dráhe Zeme, by bolo takmer nemožné, a to dokonca aj za predpokladu, že je jednoznačné, že sa nachádzame vo vzdušnom priestore a nie vo vesmíre. Existuje mnoho zmlúv a dohovorov, ktoré by sa mohli potenciálne uplatniť, ale ich aplikácie sú diskutabilné a nedokonalé.

Vesmírne právo

Uplatňovanie vesmírneho práva otázky ochrany osobných údajov je podobne komplexné ako uplatňovanie práva vzdušného priestoru.

Evolúcia vesmírneho práva začala v roku 1959, krátko po sovietskom vypustení prvého umelého satelitu do vesmíru (Sputnik 1), a to vytvorením Výboru OSN pre mierové využívanie vesmíru (COPUOS).K tomu pozri: Webová stránka Výboru OSN pre mierové využívanie vesmíru. Dostupné online: http://www.unoosa.org/oosa/en/members/index.html, 30.6.2020 Výbor OSN pre mierové využívanie vesmíru sa vytvoril počas „vesmírnych pretekov" medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom s cieľom zabezpečiť, aby sa vesmír využíval na mierové účely. V roku 1966 OSN navrhla rezolúciou Zmluvu o zásadách činnosti štátov pri výskume a využívaní kozmického priestoru vrátane Mesiaca a iných telies, skrátene označovanú ako Kozmická zmluva, ktorá sa stala základným právnym rámcom pre činnosť štátov vo vesmíre." Kozmická zmluva bola založená na podobných zásadách ako Výbor OSN pre mierové využívanie vesmíru, vrátane uznania „spoločného záujmu celého ľudstva na vývoji v oblasti výskumu a využívania vesmíru na mierové účely" a v presvedčení, že vesmír by sa mal využívať v prospech všetkých národov bez ohľadu na stupeň ich hospodárskeho alebo vedeckého rozvoja ".Treaty on Principles Governing the Activities of States in the Exploration and Use of Outer Space, including the Moon and Other Celestia Bodies. Dostupné online: https://www.unoosa.org/oosa/en/ourwork/spacelaw/treaties/introouterspacetreaty.html, 30.6.2020

Kozmická zmluva a ďalšie podobné zmluvy o vesmíre (napr. Dohovor o zodpovednosti za vesmír); ako aj zmluvy a dohovory o vzdušnom priestore a na otvorenom mori; sa nevzťahujú čisto na otázky ochrany osobných údajov. Boli vypracované v čase, keď sa ešte neuvažovalo o komerčnom využití vesmíru na inter alia spracovanie údajov. Bez ohľadu na to, podobne ako v zmluvách o vzdušnom priestore a na šírom mori, existujú určité ustanovenia zmlúv o vesmíre, ktoré sa všeobecne zaoberajú zodpovednosťou, ktoré by sa pravdepodobne mohli rozšíriť na ochranu údajov vo vesmíre.

Napríklad článok VII Kozmickej zmluvy ustanovuje, že „každý zmluvný štát, ktorý vypúšťa alebo obstaráva vypúšťanie objektov do kozmického priestoru vrátane Mesiaca a iných nebeských telies, a každý zmluvný štát, z územia alebo zariadenia ktorého sa objekt vypúšťa, je medzinárodne zodpovedný za škody spôsobené týmito objektami alebo ich súčasťami inej zmluvnej strane alebo jej fyzickým či právnickým osobám na Zemi, vo vzdušnom priestore alebo v kozmickom priestore vrátane Mesiaca a iných nebeských telies." Tamtiež. Mohlo by to znamenať, že krajina by bola zodpovedná inej krajine, pokiaľ by predmet vypustený z prvej krajiny mal za následok porušenie údajov právnických osôb druhej krajiny, ale iba vtedy, ak by k porušeniu ochrany údajov došlo spustením objektu do vesmíru (čo je mimoriadne nepravdepodobný scenár).

Ďalším príkladom problému s uplatňovaním Kozmickej zmluvy na ochranu osobných údajov je to, že zdanlivo poskytuje možnosť manipulovať systém. V článku VIII sa ustanovuje, že „zmluvný štát, v registri ktorého je objekt vypustený do kozmického priestoru zapísaný, si zachováva jurisdikciu a kontrolu nad týmto objektom a nad jeho celou posádkou po čas, keď sa nachádza v kozmickom priestore alebo na nebeskom telese." Inými slovami, aktéri by sa potenciálne mohli vyhnúť právnym dôsledkom jednoducho vypustením z krajiny, kde neexistujú žiadne zákony o ochrane údajov. Napríklad zo 135 krajín, ktoré sú zmluvnými stranami Zmluvy o vesmíre, momentálne 27 krajín nemá vnútroštátne právne predpisy o ochrane údajov a ďalších 11 má iba návrhy právnych predpisov na úseku ochrany osobných údajov.

Vzhľadom na vyššie uvedené by bolo ťažké určiť, ktoré právne predpisy by sa uplatňovali na vesmírne dátové centrum. Dalo by sa povedať, že vesmírne zmluvy sa zaoberajú iba zodpovednosťou. Preto, pokiaľ nedôjde k porušeniu ochrany osobných údajov, je pravdepodobne na mieste tvrdiť, že neexistujú žiadne nariadenia o ochrane údajov, ktoré sú aplikovateľné vo vesmíre.

Záver

Všetky vyššie uvedené argumenty o medzinárodnom práve týkajúce sa vzdušného priestoru, na šírom mori a vo vesmíre sa zaoberali otázkami voľby práva, t.j. určením, či existuje regulačný rámec, ktorý určuje, ktoré právne predpisy sa uplatňujú. Ako už bolo uvedené vyššie, odpoveďou je, že v prípade mnohých nových technológií, ako sú satelity, bezpilotné lietadlá, komerčné vesmírne objekty, zariadenia IOT atď. medzinárodné pravidlá pre výber práva sa jednoznačne neuplatňujú.

V čase písania článku na svete existuje najmenej 132 krajín so zákonmi o ochrane údajov a ďalších 11 je v procese navrhovania.

Vek osobných údajov je tu a technologický pokrok zmenšuje svet, v ktorom žijeme; nielen dvojrozmerne, ale aj čo sa týka vzdušného priestoru a vesmíru. Existujúce právne rámce, žiaľ, dostatočne neriešia, ktoré právne predpisy sa vzťahujú na osobné údaje vo vzdušnom priestore a vo vesmíre, a preto je na vyplnenie tejto medzery potrebná nová medzinárodná zmluva alebo súbor pravidiel a regulačných noriem, aby nedošlo k právnej neistote, čo by mohlo brániť prijatiu inovatívnych technológií. Národné štáty by okrem toho mali byť pri vypracúvaní svojich zákonov na ochranu údajov opatrné, aby pri navrhovaní svojich právnych predpisov o ochrane údajov zvážili otázky týkajúce sa ovzdušia a vesmíru, aby pri spracovaní osobných údajov vo vesmíre neexistovali žiadne nepredvídané medzery.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

POTASCH, P., HAŠANOVÁ, a kol.: Vybrané správne procesy - teoretické a praktické aspekty. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2012 -ISBN 978-80-89447-19-0

POTASCH, P.: The 3Ps of Administrative Law in Slovakia and in Selected Countries: Precedents, Public Interest, Proper Reasoning. 1. vyd. Bratislava: Paneurópska vysoká škola, 2019. 175 s., ISBN 978-80-89453-60-3.

ŠMÍGOVÁ, K.: Princíp komplementarity v medzinárodnom trestnom práve -1. vyd. -Praha (Česko) : rw&w Science & new media, 2019. -131 s. -ISBN 978-80-87488-33-1

Periodiká a zborníky:

ERDOSOVA, A.: Právo na účinný opravný prostriedok. In: Medzinárodná a európska ochrana ľudských práv. -Žilina : Eurokódex ; Bratislava : Paneurópska vysoká škola,2013. s 456. -ISBN 9788089447954

Internetové zdroje:

CHENG, B.: Air law. Encyclopedia Britannica, 4. apríl.2019. Dostupné online: https://www.britannica.com/topic/air-law/Airports

Consumers International: The state of Data Protection Rules Around the World, dostupné online: http://www.consumersinternational.org/media/155133/gdpr-briefing.pdf, 30.6.2020

HAREBOTTLE, A.: GDPR is Here But, What Does it Really Mean for Satellite?, dostupné online: https://www.satellitetoday.com/business/2018/05/30/gdpr-is-here-but-what-does-it-really-mean-for-satellite/, 30.6.2020

Treaty on Principles Governing the Activities of States in the Exploration and Use of Outer Space, including the Moon and Other Celestial Bodies. Dostupné online: https://www.unoosa.org/oosa/en/ourwork/spacelaw/treaties/introouterspacetreaty.html, 30.6.2020

United Nations Conference on trade and Development: Data Protection and Privacy Legislation Worldwide, dostupné online:

https://unctad.org/en/Pages/DTL/STI_and_ICTs/ICT4D-Legislation/eCom-Data-Protection-Laws.aspx, 30.6.2020


EPIDÉMIA AKO VIS MAIOR?

EPIDEMIC AS A VIS MAIOR?

Ján IvančíkMgr. Ján Ivančík je doktorandom na katedre Rímskeho práva, kánonického a cirkevného práva na Univerzite Komenského v Bratislave.

Abstrakt

Pandémia koronavírusu COV1D-19 zmenila prakticky celý svet, a to aj z dôvodu, že hoci boli v minulosti epidémie mimoriadne nebezpečnou, ale žiaľ, bežnou súčasťou reality, v dobe moderných technológií zažívame nebývalý zásah do zaužívanéh spôsobu života. Autor preto príspevok venuje zamysleniu, či možno epidémiu vnímať ako vis maior, a to aj s ohľadom na rímskoprávne korene tohto inštitútu.

Kľúčové slová

epidémia, rímske právo, vyššia moc, vis maior

Abstract

Pandemic caused by the coronavirus COV1D-19 changed the entire world. It has happened also for the reason, that in the past, epidemics were extremely dangerous, but sadly, common part of the reality. In the era of modern technologies, the people are experiencing unprecedented limitations of their normal way of life. In the article, the author therefore deals with the idea, if the epidemic may be seen as vis maior and he also points to the Roman roots of the aforementioned principle.

Keywords

epidemic, Roman law, Force majeure, Vis Maior

Úvod

Pandémia spôsobená koronavírusom COVID-19 znamenala pre Slovensko, ale aj ostatné európske štáty veľkú výzvu. Platí to nielen s ohľadom na faktickú situáciu, ale tiež pre právne regulácie. Šírenie smrteľnej nákazy totiž znamenalo verejnoprávne zásahy do základných práv a slobôd v rozsahu, ktorý sa za ostatné roky javí ako nekomparovateľný.

Ľudstvo teda opäť prešlo skúškou (pričom v najbližšom období ho so značnou dávkou pravdepodobnosti očakáva ďalšia obdobná výzva), ktorá bola v minulosti omnoho častejšia a v mnohých prípadoch aj zásadne ničivejšia. Nakoľko ale v bližšej, či vzdialenejšej minulosti museli ľudia, žiaľ, riešiť smrtiace dôsledky epidémií častejšie, vytvárala sa aj urgentnejšia potreba riešení bežných životných i právnych otázok.Výskum v oblasti vplyvu epidémií na armádne zložky ukázal, že s výnimkou obdobia 20. a 21. storočia zomrelo viac vojakov na choroby, než na následky spôsobené vojnovými zraneniami. Pre viac pozri: GABRIEL, R. A.; METZ, K. S.: A History of Military Medicine: From the Renaissance through modern times. New York: Greenwood Publishing Group, 1992, str. 29

Vzhľadom na vyššie uvedené je cieľom tohto krátkeho príspevku hľadať inšpiráciu v rímskoprávnych východiskách regulácie vyššej moci (vis maior) a posúdiť, či možno dopad epidémiePri vypracovaní tohto príspevku budeme vychádzať z definície “epidémie” podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, dostupné na: https://www.who.int/hac/about/definitions/en/ [online], navštívené dňa 2.6.2020 , najmä s ohľadom na súkromnoprávne vzťahy, hodnotiť ako zásah vyššej moci. Vychádzať budeme z pôvodných rímskych prameňov, ktoré budeme komparovať so súčasnou slovenskou právnou reguláciou. Pre lepšiu ilustráciu príspevok čerpá najmä z aktuálnej situácie spôsobenej ochorením koronavírusu COVID-19.

Teoretickoprávne východiská nazerania na vyššiu moc v rímskom a súčasnom slovenskom práve

Výsledky analýzy antických prameňov nasvedčujú, že rýchlo sa šíriace nebezpečné choroby, ktoré by sme na základe modernej terminológie označili za epidémie, či pandémie, neboli v Ríme ničím nezvyčajným.Pre viac pozri napr: RETIEF, F. P.; CILLIERS, L: Epidemics of the Roman Empire, 27 BC - AD 476. In: South African Medical Journal, r. 90, č. 3, str. 267-272 alebo HANNA, E.: The Route to Crisis: Cities, Trade, and Epidemics of the Roman Empire. In: Vanderbilt Undergraduate Research Journal, 2015, Vol. 10, 2015, str. 1-10 Rimania si však zásadný vplyv epidémií veľmi dobre uvedomovali a na rozdiel od okolitých národov na ne boli, minimálne v oblasti armádnych zložiek, pomerne dobre pripravení. Pre viac ohľadom rímskych protiepidemiologických opatrení a prameňov v tejto oblasti pozri: BELFIGLIO, V. J.: Control of epidemics in the Roman army: 27 BC-AD 476. In: International Journal of Community Medicine and Public Health, r. 4, č. 5, 2017, str. 1387-1391 Ide pritom o udalosť, ktorá dokáže zásadným spôsobom narušiť plánované ľudské konanie, a to tak u osôb, u ktorých sa nákaza prejaví, tak aj u osôb, ktoré podnikajú kroky smerujúce k predchádzaniu šírenia choroby.

Šírenie choroby preto môže spôsobovať celé spektrum právnych otázok, a to ako vo verejnom, tak aj v súkromnom práve. Na základe už zmienených dôsledkov choroby, ale aj preventívnych opatrení môže dôjsť k objektívnej nemožnosti plnenia jednej alebo oboch zmluvných strán, na ňu nadväzujúcej zodpovednosti za škodu, zmene v záväzkoch, neočakávanému využitiu zabezpečovacích opatrení alebo celému radu ďalších právnych skutočností. Vzhľadom na uvedené preto vyvstáva otázka, či možno epidémiu hodnotiť ako vis maior a ak áno, za akých okolností a v ktorých okamihoch.

Napriek skutočnosti, že rímske právo nám s ohľadom na svoj kazuistický charakter nezanechalo ucelenú definíciu vyššej moci, v pôvodných prameňoch je možné identifikovať početné udalosti, ktoré sú ako vyššia moc rímskymi právnikmi označené. Na základe tejto enumerácie dospela právna veda k uceleným koncepciám vnímania vyššej moci v antickom Ríme.Rovnako ako mnoho iných inštitútov, aj vnímanie vyššej moci sa v priebehu trvania Rímskej ríše menilo. Pre viac ohľadom historického vývoja z predklasického obdobia až po justiniánsku kodifikáciu pozri: ALPES, M.J.: Höhere Gewalt im Verjährungsrecht: Eine Analyse des Begriffs der höheren Gewalt und seiner Verwendung unter besonderer Betrachtung der Entschuldigung von Fristversäumungen.!. Auflage. Baden-Baden: Nomos, 2018, str. 21-30

Vyššie načrtnutú otázku rímska jurisprudencia riešila najmä v kontexte náhody a jej prepojenia so škodou. Náhodu (casus fortuitus) vnímali Rimania najmä v dvoch rovinách -ako vyššiu, neodvrátiteľnú náhodu, teda vyššiu moc (vis maior), resp. udalosť, ktorej človek nemôže zabrániť (vis cui resisti non potest) a nižšiu, odvrátiteľnú náhodu (casus minor).REBRO, K.; BLAHO, P.: Rímske právo. 2. doplnené vydanie. Bratislava: Manz, 1997, str. 277 alebo ZIMMERMANN, R.: The Law of Obligations: Roman Foundations of the Civilian Tradition. Kenwyn: Juta & Co. LtD, 1990, str. 193

Základné východisko pre opis vyššej moci môžeme identifikovať v Gaiovom fragmente, vyjadrujúcom zodpovednosť za nemožnosť plnenia v prípade pôžičky, či nájmu. Gaius uvádza, že každý, kto prijal vec na užívanie, je oslobodený, ak to, čo prijal, zanikne z dôvodu "vyššej moci, ktorej ľudská slabosť nemôže odporovať.Gai. D. 44,7,1,4: maiore casu, cui humana infirmitas resistere non potest.

Opis vyššej moci nachádzame aj vo forme enumerácie príkladov udalostí, vyskytujúcich sa v bežnom živote vo fragmente Ulp. D. 50,17,23, v ktorom Ulpián uvádza, že kontraktuálna zodpovednosť je vylúčená v prípade náhody, smrti zvierat, ktoré nastanú bez zavinenia, úteku otrokov, ktorí obvykle nemajú byť strážení, lúpeže, občianskych nepokojov, požiarov, povodní, či útoku pirátov.Ulp 50,17,23: Animalium vero casus mortesque, quae sine culpa accidunt, fugae servorum qui custodiri non solent, rapinae, tumultus, incendia, aquarum magnitudines, impetus praedonum a nullo praestantur. (Nezodpovedá sa za náhodu alebo smrť zvierat, ktoré nastanú bez zavinenia, za útek otrokov, ktorí obvykle nemajú byť strážení, za lúpeže, za občianske nepokoje, za požiare, za povodne, za pirátske útoky. Preklad autora) Bližšie aplikačné pravidlá s ohľadom na uvedené príklady v prípade výpožičky nachádzame v Gaiovom fragmente D. 13,6,18.D. 13,6,18: In rebus commodatis [talis diligentiapraestanda est, qualem quisque diligentissimuspater familias suis rebus adhibet], ita ut tantum eos casus non praestet, quibus resisti non possit, veluti mortes servorum quae sine dolo et culpa eius accidunt, latronum hostiumve incursus, piratarum insidias, naufragium, incendium, fugas servorum qui custodiri non solent. Quod autem de latronibus et piratis et naufragio diximus, ita scilicet accipiemus, si in hoc commodata sit alicui res, ut eam rem peregre secum ferat: alioquin si cui ideo argentum commodaverim, quod is amicos ad cenam invitaturum se diceret, et id peregre secum portaverit, sine ulla dubitatione etiam piratarum et latronum et naufragii casum praestare debet. Haec ita, si dumtaxat accipientis gratia commodata sit res, at si utriusque, veluti si communem amicum ad cenam invitaverimus tuque eius rei curam suscepisses et ego tibi argentum commodaverim, scriptum quidem apud quosdam invenio, quasi dolum tantum praestare debeas: sed videndum est, ne et culpa praestanda sit, ut ita culpae fiat aestimatio, sicut in rebus pignori datis et dotalibus aestimari solet. Pri vypožičaných veciach [treba zodpovedať za takú starostlivosť, akú vo vlastných veciach vykonáva najstarostlivejší pater familias] tak, aby nebol zodpovedný len v tých prípadoch, ktorým nemohol zabrániť, napríklad za smrť otrokov, ktorá nastala bez jeho zlého úmyslu alebo nedbanlivosti, za útok lupičov či nepriateľov, za nástrahy pirátov, za stroskotanie lode, za požiar, útek otrokov, ktorí sa nezvyknú strážiť . Avšak, čo sme povedali o lupičoch, pirátoch a o strokotaní lode, to pripustíme len vtedy, ak sa niekomu vypožičala vec na to, aby si ju zobral so sebou na cestu. Inak, ak niekomu vypožičiam strieborný riad, pretože vraví, že chce pozvať na večeru priateľov a on ho vezme so sebou na cestu, musí nepochybne zodpovedať aj za situáciu s pirátmi aj s lupičmi aj so stroskotaním (lode). Toto platí, ak sa vec vypožičala výlučne v záujme príjemcu, ak ale v záujme oboch, napríklad, ak pozveme na večeru spoločného priateľa a ty prevezmeš starostlivosť o túto vec a ja ti vypožičiam strieborný riad: nachádzam síce u niektorých autorov výklad, akoby si mal zodpovedať len za zlý úmysel, ale treba skúmať, či netreba zodpovedať aj za nedbanlivosť, pričom by sa nedbanlivosť posudzovala tak, ako sa zvykne posudzovať pri veciach daných do zálohu alebo patriacich do vena. Preklad autora)

Aplikáciu vylúčenia zodpovednosti za škodu, resp. priznanie exceptio nachádzame aj v ďalších fragmentoch Digest. Labeo odkazuje na správnosť priznania exceptio nad rámec už uvedeného aj pri stroskotaní lode, Ulpián rozširuje tento prístup aj na vis maior, ktorá sa prejaví v stajni alebo hostinci.Ulp. D. 4,9,3,1: Inde Labeo scribit, si quid naufragio aut per vim piratarum perierit, non esse iniquum exceptionem ei dari. Idem erit dicendum et si in stabulo aut in caupona vis maior contigerit. Úpravu zodpovednostných vzťahov s ohľadom na prírodné sily zas nachádzame v Javol. D. 19,2,59, podľa ktorého znáša zodpovednosť napríklad za zemetrasenie objednávateľ zo zmluvy o dielo. Zodpovednosť za škodu spôsobenú zrútením susedného domu pri požiari zmieňuje Ulpián v Ulp. D. 47,9,3,7.

Inou formou náhodnej udalosti, ktorej ľudská moc nedokáže odporovať je situácia, keď osoba menovaná do úradu neskôr stratí spôsobilosť na zastávanie svojej funkcie. Takýmto prípadom sa zaoberá fragment v ôsmom titule 50 knihy o správe vecí prináležiacich obciam.Ulp. D. 50,8,2,7: Si eo tempore, quo nominatus est, idoneus, postea lapsus facultatibus damnum debitis rei publicae dederit: quia fortuitos casus nullum humanum consilium providere potest, creator hoc nomine nihil praestare debet. (Ak ten, kto bol v čase menovania (do úradu) vhodný, ním potom prestal byť, každá vzniknutá škoda zaťažuje štát; pretože žiadna ľudská moc nedokáže odporovať náhodnej udalosti a ten, kto ho vymenoval, by nemal zodpovedať z tohto dôvodu za nič. Preklad autora)

Úpravu zodpovednostných vzťahov medzi prenajímateľom a nájomcom nachádzame v D. 19,2,15,2, kde Servius konštatuje, že za neodvrátiteľnú náhodu, ktorej sa nedalo odporovať má zodpovedať prenajímateľ. Príkladmo vymenúva povodeň, vtákov každého druhu, zemetrasenie, vplyv nezvyčajne silného slnka, oheň či útok nepriateľov. Liberáciu pre vplyv vyššej moci však nepriznáva v prípade, ak škoda nemá príčinu v samotnej prenajatej veci, a teda škodu má za daných okolností znášať nájomca (skysnutie vína, či zničenie úrody burinou).Jul. D. 19,2,15,2: Si vis tempestatis calamitosae contigerit, an locator conductori aliquid praestare debeat, videamus. Servius omnem vim, cui resisti non potest, dominum colono praestare debere ait, ut puta fluminum graculorum sturnorum et si quid simile acciderit, aut si incursus hostium fiat: si qua tamen vitia ex ipsa re oriantur, haec damno coloni esse, veluti si vinum coacuerit, si raucis aut herbis segetes corruptae sint. Sed et si labes facta sit omnemque fructum tulerit, damnum coloni non esse, ne supra damnum seminis amissi mercedes agri praestare cogatur. Sed et si uredo fructum oleae corruperit aut solis fervore non adsueto id acciderit, damnum domini futurum: si vero nihil extra consuetudinem acciderit, damnum coloni esse. Idemque dicendum, si exercitus praeteriens per lasciviam aliquid abstulit. Sed et si ager terrae motu ita corruerit, ut nusquam sit, damno domini esse: oportere enim agrum praestari conductori, utfrui possit. (Poďme zvážiť, či je prenajímateľ povinný niečo urobiť pre nájomníka, ak zlé počasie (kalamita) spôsobilo neskoršiu škodu. Servius hovorí, že prenajímateľ (vlastník) ručí nájomníkovi za každú neodvrátiteľnú náhodu, ktorej sa nedalo odporovať; ako napríklad za to, čo spôsobila povodeň, vtáci každého druhu alebo podobná náhodná udalosť, prípadne útok nepriateľov (cudzincov). Ak by nejaká škoda mala príčinu v samotnej (prenajatej) veci, stratu znáša nájomník; ako napríklad, ak skyslo víno alebo úrodu plodín zničila burina. Ak však celá úroda bola zničená v dôsledku zemetrasenia, škodu nenesie nájomník, pretože nemôže byť nútený platiť nájomné za pozemok, okrem škody na semenách. Ak však bola úroda olív zničená ohňom alebo neobvykle silným slnkom, škodu musí znášať vlastník pozemku; ale ak sa nevyskytlo nič neobvyklé (mimoriadne), bude za škodu zodpovedný nájomník . To isté sa musí povedať, ak niečo zničilo (odstránilo) pri prechode pozemkom vojsko z čistej roztopaše. Ale ak by pole bolo zničené zemetrasením tak, že by z neho neostalo nič, škodu znáša vlastník, pretože je povinný udržiavať pozemok pre nájomníka v užívateľnom stave. Preklad autora). Uvedená argumentácia teda zásadne vychádza zo skutočnosti, či boli podmienky, ktoré spôsobili škodu zvyčajné (inými slovami bežné, či predvídateľné) alebo nie. Možnosť nájomníka odporovať vonkajším okolnostiam akcentuje aj Ulpián, ktorý tvrdí, že pokiaľ nájomník, ktorý dáva vec do podnájmu vojsku, nemohol zabrániť zničeniu veci zo strany vojska a zároveň nemohol vlastníka veci o škode informovať, nenesie zodpovednosť za vzniknutú škodu.Ulp. D. 19,2,13: Exercitu veniente migravit conductor, dein de hospitio milites fenestras et cetera sustulerunt. Si domino non denuntiavit et migravit, ex locato tenebitur: Labeo autem, si resistere potuit et non resistit, teneri ait, quae sententia vera est. Sed et si denuntiare non potuit, non puto eum teneri. (Nájomník prenechal (prenajaté) priestory vojsku a vojaci neskôr odstránili okná a ďalšie veci z budovy; ak nájomník o tom v čase prenechania vlastníka neinformoval, bude zodpovedný zo žaloby z nájmu: Labeo vraví, že ak mohol tomu zabrániť a nezabránil, bude zodpovedný; a tento názor je správny. Ale ak nemohol vlastníka informovať, tak si nemyslím, že bude zodpovedný. Preklad autora). Porovnaj: FRIER, B. W.: Landlords and Tenants in Imperial Rome. Princeton: Princeton University Press, 1980, str. 97 alebo ZIMMERMANN, R.: The Law of Obligations: Roman Foundations of the Civilian Tradition, str. 370

Uvedený výpočet predstavuje základný rámec rímskoprávneho chápania vyššej moci, pričom väčšina romanistov zastáva názor, že ide o demonštratívnu enumeráciu, ktorú je možné rozšíriť aj o ďalšie prípady, pokiaľ spĺňajú kritériá vis maior.Príkladmo: REBRO, K.; BLAHO, P.: Rímske právo. 2. doplnené vydanie, str. 277; ZIMMERMANN, R.: The Law of Obligations: Roman Foundations of the Civilian Tradition, str. 193; SOMMER, O.: Učebnice soukromého práva římského. Díl II., 2. nezměněné vydání, Praha: Wlters Kluwer ČR, 2011, str. 41 Skutočnosť, že výnimky zo zodpovednosti za škodu s odkazom na vyššiu moc nachádzame vo fragmentoch s rôznym obsahovým zameraním nasvedčuje správnosti zmieneného prístupu, s ktorým sa v plnej miere stotožňujeme.

Vzhľadom na naznačenú determináciu môžeme oddeliť dva termíny, ktoré označujú vyššiu moc - vis maior a vis cui resisti non potest. Z dogmatického hľadiska ide o obsahové ekvivalenty, avšak právna romanistika prihliada na odlišnosť v subjektívnom, resp. objektívnom hľadisku, na ktorý príslušný termín poukazuje. Vis maior vyjadruje silu v objektívnom chápaní (v tomto ohľade sa stretávame aj s akýmsi zoznamom katastrof), zatiaľ čo vis cui resisti non potest zdôrazňuje subjektívny charakter vyššej moci - teda sily, voči ktorej nik nemôže oponovať, a to ani napriek všetkému vynaloženému úsiliu.Rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou stránkou vyššej moci je predmetom záujmu právnych romanistov už dlhú dobu, pričom poukázať treba najmä na prácu Mayera-Maleho, či Ernsta. Pre viac pozri: GERKENS, J.-F.: "Vis maior" and "Vis cui resisti non potest". In: Fundamina : A Journal of Legal History, r. 11, č. 1, 2005, str. 109-110

Je však potrebné skonštatovať, že subjektívny aspekt vyššej moci nebol v rímskom práve rovnocenný objektívnemu hľadisku. Potreba analyzovania subjektívneho prvku vyvstala iba v prípade, ak analýza objektívnej povahy vyššej moci nebola postačujúca.Pre viac pozri: GERKENS, J.-F.: "Vis maior" and "Vis cui resisti non potest", str. 112-113 Gerkens túto skutočnosť ilustruje na príklade domu, ktorý bol susedom zrútený za účelom zastavenia požiaru z fragmentu Ulp. D. 9,2,49,1. V prípade, ak by bola posudzovaná iba objektívna stránka veci, bez pochýb by prichádzala do úvahy zodpovednosť podľa Akvíliovho zákona, išlo by totiž o bezprávne konanie (iniuria), resp. úmyselné poškodenie cudzej veci (dolus) a nie zrútenie domu z dôvodu požiaru. Ak sa však prihliadlo na skutočnosť, že vlastník domu zbúral stavbu z oprávneného strachu, aby sa oheň nedostal až k nemu, Celsus i Ulpián priznávajú vyvinenie prostredníctvom pôsobenia vyššej moci. Gerkens dôvodí tým, že pokiaľ sa iniuria a dolus začali posudzovať s ohľadom na subjektívnu stránku veci, museli byť subjektívne posúdené aj okolnosti, ktoré by ich vylúčili.Tamtiež

V modernej právnej vede sa vyššia moc označuje aj pojmom kvalifikovaná náhoda, pričom jej pojmovými znakmi sú nepredvídateľnosť, neodvrátiteľnosť a nezávislosť od ľudskej vôle.ŠVESTKA, J., DVOŘÁK, J. a kol.: Občanské právo hmotné 2. Díl třetí: Závazkové právo. 5.vydání, Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2009, str. 419 Uvedené reflektuje aj relevantná česko-slovenská judikatúraNapr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2016 zo sp zn. 5 Cdo 32/2014, hoci s istými terminologickými nedostatkami. Najvyšší súd Českej republiky charakterizoval kvalifikovanú náhodu ako "událost způsobená zejména vnějšími přírodními silami (živelní událost), které nemohlo být provozovatelem zabráněno ani nemohla být objektivně odvrácena, a to ani při vynaložení takového úsilí, jež by bylo možné vynaložit",Pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. decembra 2010, so sp. zn. 25 Cdo 3268/2008 prípadne ako náhodu "kterou není možné za daných podmínek ani při vynaložení veškerého úsilí nikým odvrátit vzhledem k její mimořádnosti a nepředvídatelnosti."Pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31. januára 2007, so sp. zn. 25 Cdo 2911/2006. Na rozdiel od predošlého judikátu v tomto prípade Najvyšší súd ČR zmieňuje aj prvok nepredvídateľnosti. Rovnaké kritériá pre kvalifikáciu vis maior nachádzame aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.Pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-660/17P z 19. júna 2019

Pri komparácii doposiaľ uvedeného badáme zásadný prienik medzi rímskoprávnym chápaním vyššej moci a modernou právnou úpravou. Prvok neodvrátiteľnosti bol v antike akcentovaný už samotným vymedzením vyššej moci ako vyššej - neodvrátiteľnej náhody. Pojem vis cui resisti non potest zdôrazňuje silu vyššej moci, ktorá je nezávislá od ľudskej vôle. Identifikovať je možné aj prvok nepredvídateľnosti, ktorý však spôsobuje výkladové komplikácie aj v súčasnosti. V tomto smere možno poukázať na už načrtnutý koncept, podľa ktorého má nájomník zodpovedať za škodu vzniknutú na pozemku, pokiaľ nebola spôsobená mimoriadnymi, resp. nie nezvyčajnými udalosťami.Porovnaj: Jul. D. 19,2,15,2 Z uvedeného možno dôvodiť, že pokiaľ škoda vznikla v dôsledku takých udalostí, ktoré nájomca mohol predvídať, musí znášať vzniknuté dôsledky. Z nášho pohľadu teda ide síce o terminologicky odlišné, ale obsahovo totožné vnímanie toho istého aspektu.

Epidémia ako vyššia moc

Vyššie ilustrované kritériá naznačujú relatívne širokú možnosť voľnej interpretácie, pre posúdenie, či objektívna skutočnosť spĺňa znaky vis maior a ako sa z už uvedeného javí, epidémia stanovené pojmové vymedzenie napĺňa.

Pri aplikácii troch pojmových znakov naznačujúcich objektívny charakter vyššej moci (nepredvídateľnosť, neodvrátiteľnosť a nezávislosť od ľudskej vôle) je možné dospieť k záveru, že niet pochybností o tom, že šíriaca sa choroba predstavuje neodvrátiteľnú udalosť, nakoľko na jej elimináciu neexistuje efektívne použiteľný a zároveň dostupný nástroj. O čosi zložitejšie je posúdenie nezávislosti epidémie od ľudskej vôle. Pri hodnotení momentu vzniku choroby totiž môžu existovať rôzne dohady o umelom vytvorení choroby človekom (t.j. jej laboratórna kreácia), čo môže indikovať nenaplnenie jedného z kritérií definície vis maior. Pre posúdenie vplyvu epidémie na spoločenské vzťahy však podľa nášho názoru nie je rozhodujúci moment kreácie choroby, ale skutočnosť, či epidémia zasahuje do spoločenských vzťahov bez ohľadu na ľudskú vôľu. Tento prvok podľa nás naplnený je.

Najpolemickejším tak opäť zostáva element nepredvídateľnosti zásahu epidémie do spoločenských vzťahov, a to najmä s ohľadom na globalizovanosť súčasných vzťahov a prakticky neobmedzený prenos informácií naprieč celým svetom. Pre lepšiu názornosť možno tento aspekt ilustrovať na aktuálnom prípade šírenia ochorenia COVID-19. Je nepochybné, že pokiaľ ide o doposiaľ nepoznanú chorobu, ktorá nemá sezónny výskyt, nemožno vznik epidémie predvídať. Pokiaľ by sme teda posudzovali zásah do právnych vzťahov v mieste, kde sa epidémia začala šíriť, bolo by správne prikloniť sa k názoru, že ide o zásah vyššej moci, ktorý nebolo možné predvídať. Samostatnou otázkou je však následné šírenie epidémie v globálnom meradle, ale aj v rozsahu, ktorý prekračuje lokálnu zonáciu.

V takomto prípade vyvstáva najmä otázka, za akých okolností bude epidémia pôsobiť ako vis maior v súkromnoprávnych vzťahoch a kedy jej pôsobenie ako vis maior zaniká, nakoľko bolo možné predvídať, že epidémia bude mať na spoločensko-ekonomické a právne vzťahy rozhodujúci vplyv.

Pokiaľ sa opäť vrátime k prípadu ochorenia COVID-19, ktoré sa rozšírilo z Číny do Európy v priebehu niekoľkých mesiacov, môžeme identifikovať hneď niekoľko časových míľnikov pri posudzovaní predvídateľnosti a zásahu do súkromnoprávnych vzťahov na Slovensku.

Na pomyselnej časovej osi môže byť prvým bodom medializovanie šírenia vírusu v Číne a následne prijaté opatrenia lokálnej výkonnej moci. Vzhľadom na skutočnosť, že ochorenie COVID-19 však nebolo prvým vírusovým ochorením obdobného charakteru, ktorý sa globálne rozšíril za posledné dekády, možno iba ťažko očakávať od priemerného účastníka súkromnoprávnych vzťahov, aby predvídal, že vírus v rozhodujúcej miere ovplyvní vzťahy aj na území Slovenska.

Ako ďalšie možné míľniky sa javia široká medializácia o následkoch ochorenia a prijímané reštriktívne opatrenia v európskych krajinách (najmä v Taliansku), prípadne vyhlásenie ochorenia za pandémiu celosvetového rozsahu Svetovou zdravotníckou organizáciou. Hoci v týchto prípadoch ide o faktory, ktoré možno jednoduchšie objektívne preukázať a ich aplikácia s ohľadom na predvídateľnosť je pre priemerného účastníka súkromnoprávnych vzťahov vhodnejšia, stále vykazujú značné nedostatky, pre ktoré ich nemožno akceptovať bez výhrad.Porovnaj: PINTÉROVÁ, D.: Dopady koronavírusu (COVID-19) na plnenie obchodnoprávnych zmlúv a vznik zodpovednosti za omeškanie dlžníka. In: Comenius. Blog [online], navštívené dňa: 3.6.2020, dostupné na: https://comeniusblog.flaw.uniba.sk/2020/04/10/dopady-koronavirusu-covid-19-na-plnenie-obchodnopravnych-zmluv-a-vznik-zodpovednosti-za-omeskanie-dlznika/ Máme totiž za to, že od priemernej osoby nemožno očakávať informovanosť o svetovom dianí v nadpriemernom rozsahuNapr. deklarácie, či rozhodnutia Svetovej zdravotníckej organizácie, ktoré v nami skúmanom prípade časovo nekorelujú s opatreniami prijatými na národnej úrovni. a ani predvídavosť nadchádzajúcich reštrikcií, ktoré za ostatné dekády nemá paralelu.

Z nášho pohľadu sa preto ako potenciálne vhodnejší medzník pre určenie predvídateľnosti účinkov epidémie ako vis maior z objektívneho hľadiska javí prijatie opatrení na národnej, či lokálnej úrovni, ktoré nad mieru bežným okolnostiam zasahujú do spoločenských vzťahov, t.j. najmä vyhlásenie niektorej z krízových situácií podľa zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu, resp. obdobných opatrní.V tomto smere možno poukázať na staršiu judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý počas druhej svetovej vojny konštatoval, že vyhlásenie civilného mimoriadneho stavu je vis maior: "Za vyšší moc (vis maior) jest pokládati náhodu nadobyčejnou, která se často nepřihází a nedá se předvídati, tedy událost kromobyčejnou, jež se nedá odvrátiti ani největší péčí (podobně rozh. čís. 12213 Sb. n. s.). Takovou náhodou bylo v souzeném sporu vyhlášeni civilního výjimečného stavu, neboť šlo o událost kromobyčejnou, která so nedala předvidati a odvrátiti ani největší péčí kterékoli smluvní strany." Pre viac pozri: rozsudok z dňa 24.1. 1944 so sp. zn. Rv I 1003/43 Ide síce o medzník, ktorý prvok nepredvídateľnosti posúva na najnižšiu možnú hranicu, avšak z objektívneho hľadiska je najexaktnejšie uchopitelný aj s ohľadom na priemerného účastníka zmluvných vzťahov. Takto vymedzená epidémia by pôsobila ako objektívna vis maior pre všetky vzťahy, ktoré vznikli do momentu zmienených opatrení, pre následne vzniknuté právne vzťahy by absentoval prvok nepredvídateľnosti. V prípade, ak by neboli zo strany štátnej (resp. samosprávnej) moci realizované žiadne opatrenia,Pokiaľ by sme vychádzali z doposiaľ aplikovaného príkladu s ochorením COVID-19, aj v Európe identifikujeme štáty ako napr. Bielorusko, ktoré na rozdiel od väčšiny ostatných štátov v Európe neprijali zásadnejšie reštrikcie spoločenského života na ochranu zdravia. Takéto kroky zo strany štátnej moci môžu mať ekonomickú, mocenskú, ideologickú alebo inú motiváciu. bolo by nevyhnutné posúdiť, či sa vplyv epidémie stal natoľko zrejmým, že priemerný človek mohol za daných okolností predvídať jej dopad na skúmaný právny, resp. spoločensko-ekonomický vzťah.

Uvedená časová hranica má významné dopady nielen na zodpovednosť za nesplnenie záväzku, ale aj na celkovú platnosť právneho úkonu. Pokiaľ totiž došlo k uzavretiu kontraktu do momentu, kedy nebolo možné predvídať vplyv epidémie, na následnú nemožnosť plnenia je podľa nášho názoru potrebné hľadieť ako na okolnosť spôsobenú vyššou mocou. Pokiaľ však zmluvné strany uzatvoria zmluvu po momente, kedy je vplyv epidémie zrejmý, podľa skutkových okolností zrejme bude potrebné vyhodnotiť predmetný právny úkon ako neplatný, a to v zmysle §37 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení („Občiansky zákonník"), nakoľko ide o úkon s nemožným plnením.

V nadväznosti na načrtnuté praktické situácie je zaujímavou otázkou ako pristupovať k situácii, keď odlišné osoby posudzujú dopad epidémie rôzne. Pre lepšiu ilustráciu je možné

uviesť príklad, kedy dodávateľ služby odmietne poskytnúť zmluvne dohodnuté plnenie z dôvodu obavy o svoje zdravie pre šíriacu sa epidémiu.Takýto stav môže nastať ešte pred prijatím opatrení zo strany štátu, napríklad na základe medializovaných informácií o šírení choroby ale prichádza do úvahy aj v prípade, ak je jedinec náchylnejší na choroby, než priemerný účastník súkromnoprávnych vzťahov. Príkladmo možno uviesť kontrakt na realizáciu svadobných fotografií, ktorý bol uzatvorený rok dopredu, no v mieste svadby bude v čase jej konania vysoká koncentrácia vírusového ochorenia (napríklad chrípky). Svadobný fotograf preto odmietne plnenie na základe dôvodnej obavy z epidémie, ktorá podľa jeho názoru znemožnila poskytnutie výkonu dohodnutej služby. V danom prípade bude potrebné posúdiť, či v momente odmietnutia poskytnutia plnenia reálne existujú dôvody pôsobenia epidémie ako vis maior.Predmetom nášho záujmu je výslovne hmotnoprávna úprava. Otázkou, samozrejme, zostáva, ako by v konkrétnej situácii dokázali jednotlivé sporové strany uniesť dôkazné bremeno.

Práve v tomto ohľade sa rímskoprávne posúdenie vis cui resisti non potest javí ako vhodné východisko so subjektívnou analýzou pôsobiacej udalosti.

Túto situáciu možno ilustrovať na už zmienenom fragmente Ulp. D. 9,2,49,1, ktorý pojednáva o analogickej situácii. Ku vzniku škody došlo síce na základe protiprávneho konania (t.j. dom sa nezrútil v dôsledku požiaru, ale v dôsledku konania majiteľa susediaceho domu), avšak z dôvodu oprávneného strachu konajúcej osoby, preto Celsus nepriznáva žalobu podľa Akvíliovho zákona, a to ako v prípade, ak sa oheň skutočne dostal k potenciálne ohrozenému domu alebo bol už prv uhasený.Ulp. D. 9,2,49,1: Quod dicitur damnum iniuria datum Aquilia persequi, sic erit accipiendum, ut videatur damnum iniuria datum, quod cum damno iniuriam attulerit: nisi magna vi cogente fuerit factum, ut Celsus scribit circa eum, qui incendii arcendi gratia vicinas aedes intercidit: nam hic scribit cessare legis Aquiliae actionem: iusto enim metu ductus, ne ad se ignis perveniret, vicinas aedes intercidit: et sive pervenit ignis sive ante extinctus est, existimat legis Aquiliae actionem cessare. (Keď sa hovorí: Akvíliov zákon trestá za protiprávne spôsobenú škodu, treba to chápať tak, že za škodu spôsobenú protiprávne sa pokladá to, čo spolu so škodou prinesie aj bezprávie a nie, ak sa škoda stane pod nátlakom veľkej sily, ako píše Celsus ohľadne toho, kto zhodil susedov dom, aby od svojho odvrátil požiar. Lebo tu, píše, prestáva pôsobiť žaloba podľa Akvíliovho zákona. Zbúral totiž susedov dom z oprávneného strachu, aby sa oheň nedostal (až) k nemu. A či sa oheň (skutočne) dostal (k susedovmu) domu alebo či bol už prv uhasený, Celsus mieni, že (v každom prípade) žalobu podľa Akvíliovho zákona nemožno použiť. Preklad autora) Uvedené rímskoprávne východisko by sme v zmysle súčasnej slovenskej právnej regulácie mohli zrejme skôr subsumovať pod krajnú núdzu v zmysle §418 ods. 1 Občianskeho zákonníka,§418 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Kto spôsobil škodu, keď odvracal priamo hroziace nebezpečenstvo, ktoré sám nevyvolal, nie je za ňu zodpovedný, okrem ak toto nebezpečenstvo za daných okolností bolo možné odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil." avšak je možné vychádzať z nej analogicky aj pre účely našich úvah.

Pokiaľ napríklad došlo k odmietnutiu zmluvného plnenia z dôvodu oprávnenej obavy zo šíriacej sa epidémie, ktorej z časového, teritoriálneho alebo rozsahového hľadiskaNie každá epidémia musí byť spojená s vysokou mortalitou alebo nemusí byť známy údaj o jej objektívnom rozšírení v okolí. nemožno priznať status udalosti vis maior v objektívnom meradle, do úvahy by s odkazom na vyššie uvedené mohlo prichádzať subjektívne posúdenie aspektov vplyvu vyššej moci. Podľa stavu de lege lata by nemohlo ísť o krajnú núdzu, nakoľko porušenie zmluvnej povinnosti nenastalo v nadväznosti na odvracanie bezprostredne hroziaceho nebezpečenstva. Subjektívne posúdenie vplyvu vis maior preto pokrýva kategóriu situácií, pri ktorých v súčasnosti neexistuje liberačný dôvod, na javí sa ako spravodlivé, aby v nami ilustrovanom prípade súd liberáciu mohol pripustiť v prípade preukázania, že zmluvná strana nemohla plniť pre odôvodnený strach z dopadu epidémie.

Subjektívne posúdenie pôsobenia vyššej moci v naznačených intenciách však vždy musí odrážať zmenu skutkového stavu medzi časom vzniku záväzku a jeho plánovaným splnením. V opačnom prípade by absentoval prvok nepredvídateľnosti vis cui resisti non potest.

Nastolený prístup posúdenia udalosti ako vis maior v rímskoprávnom chápaní ale nevychádzal iba zo subjektívnej analýzy. V istom momente vyššia moc musela byť skutočne spôsobilá zapríčiniť diskutovanú škodu, teda nesmela byť čisto hypotetická. Takýto príklad nachádzame vo fragmente Ulp. D. 43,24,7,4, keď bol dom v obdobnej situácii zrútený ešte pred vypuknutím ohňa.GERKENS, J.-F.: "Vis maior" and "Vis cui resisti non potest", str. 116 Pri epidémii je možné analogicky jej priznať pôsobenie vyššej moci najmä s ohľadom na počty infikovaných osôb, prípadne s ohľadom na mortalitu.

Záver

V tomto krátkom príspevku sme poukázali na možné inšpirácie, ktoré rímske právo ponúka pri zodpovedaní otázky, či, kedy a za akých okolností je možné epidémiu vnímať ako vyššiu moc. S ohľadom na náročnosť problematiky a rozsah príspevku našim cieľom rozhodne nebolo posúdiť všetky aspekty dopadu epidémie, resp. vis maior na súkromnoprávne vzťahy.

Sumárne je možné skonštatovať, že aj napriek absencii priamej definície vyššej moci nám rímske právo zanechalo širokú kazuistiku, ktorú sa analogicky dá použiť aj na nami skúmanú problematiku.

Na základe vykonanej analýzy, ktorá prepája modernú teóriu práva s rímskoprávnym odkazom sme dospeli k záveru, že epidémiu možno za istých okolností považovať za vyššiu moc. Pre aplikáciu tohto inštitútu na niektoré zmluvné vzťahy sa javí ako inšpirujúci rímskoprávny prístup k vis cui resisti non potest a potreba vykonania subjektívnej analýzy. Zároveň ale dochádzame k záveru, že Rimania vnímali škodu odlišne ako moderná doba. Niektoré životné situácie boli skrátka vnímané ako pôsobenie osudu - nešťastie, ktoré je súčasťou života a za ktoré nik nenesie zodpovednosť. Takýto prístup sa v modernej spoločnosti snažia účastníci právnych vzťahov čo najviac eliminovať.Porovnaj GERKENS, J.-F.: "Vis maior" and "Vis cui resisti non potest", str. 120

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Monografie a učebnice:

ALPES, M.J.: Höhere Gewalt im Verjährungsrecht: Eine Analyse des Begriffs der höheren Gewalt und seiner Verwendung unter besonderer Betrachtung der Entschuldigung von Fristversäumungen.1. Auflage. Baden-Baden: Nomos, 2018;

FRIER, B. W.: Landlords and Tenants in Imperial Rome. Princeton: Princeton University Press, 1980;

GABRIEL, R. A.; METZ, K. S.: A History of Military Medicine: From the Renaissance through modern times. New York: Greenwood Publishing Group;

REBRO, K.; BLAHO, P.: Rímske právo. 2. doplnené vydanie. Bratislava: Manz, 1997;

SOMMER, O.: Učebnice soukromého práva římského. Díl II., 2. nezměněné vydání, Praha: Wlters Kluwer ČR, 2011;

ŠVESTKA, J., DVOŘÁK, J. a kol.: Občanské právo hmotné 2. Díl třetí: Závazkové právo. 5.vydání, Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2009;

ZIMMERMANN, R.: The Law of Obligations: Roman Foundations of the Civilian Tradition. Kenwyn: Juta & Co. LtD, 1990.

Periodiká a zborníky:

BELFIGLIO, V. J.: Control of epidemics in the Roman army: 27 BC-AD 476. In: International Journal of Community Medicine and Public Health, r. 4, č. 5, 2017;

GERKENS, J.-F.: "Vis maior" and "Vis cui resisti non potest". In: Fundamina : A Journal of Legal History, r. 11, č. 1, 2005;

HANNA, E.: The Route to Crisis: Cities, Trade, and Epidemics of the Roman Empire. In: Vanderbilt Undergraduate Research Journal, 2015, Vol. 10, 2015;

RETIEF, F. P.; CILLIERS, L: Epidemics of the Roman Empire, 27 BC - AD 476. In: South African Medical Journal, r. 90, č. 3;

Internetové zdroje:

• PINTÉROVÁ, D.: Dopady koronavírusu (COVID-19) na plnenie obchodnoprávnych zmlúv a vznik zodpovednosti za omeškanie dlžníka. In: Comenius. Blog [online], dostupné na: https://comeniusblog.flaw.uniba.sk/2020/04/10/dopady-koronavirusu-covid-19-na-plnenie-obchodnopravnych-zmluv-a-vznik-zodpovednosti-za-omeskanie-dlznika/;


MONITOROVANIE VEREJNÝCH PRIESTOROV V KONTEXTE EURÓPSKEJ A NÁRODNEJ LEGISLATÍVY

VIDEO MONITORING OF PUBLIC SPACE IN THE CONTEXT OF EUROPEAN AND NATIONAL LEGISLATION

Jaroslav Ivor, Martin MihókDr. h. c. prof. JUDr. Jaroslav Ivor, DrSc., Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Katedra trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a forenzných disciplín JUDr. Martin Mihók, Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Katedra trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a forenzných disciplín

Abstrakt

Trestný poriadok pripúšťa možnosť získať dôkaz v trestnom konaní aj z dôkazného prostriedku podľa osobitného zákona. Takým je aj zákon o ochrane osobných údajov, ktorý umožňuje monitorovanie kamerovým systémom. Kým zákon č. 122/2013 Z. z. priamo upravoval možnosť monitorovania kamerovým systémom a využitie takto získaných údajov ako dôkaz v trestnom konaní, nový zákon o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z. od takejto úpravy vo vlastnom texte zákona upustil, čo však neznamená, že využitie kamerových systémov viac nie je možné.

Kľúčové slová

trestné konanie, dôkaz, kamerové systémy, ochrana osobných údajov

Abstract

The Criminal Procedure Code enables it to obtain evidence in criminal proceedings from the means ofproof that were acquired according to the specific laws. The Personal Data Protection Act is an example of such specific law, that enables video monitoring. While Act no. 122/2013 Coll. regulated the possibility of video monitoring and subsequently the usage of such data as evidence in criminal proceedings, new Personal Data Protection Act no. 18/2018 Coll. does not contain such provision in its actual text, which however does not mean that the use of video monitoring systems is no longer possible.

Key words

criminal proceedings, evidence, video monitoring systems, personal data protection

Úvod

Prioritnou úlohou trestného konania je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. V demokratickej spoločnosti je však s touto úlohou úzko spätá povinnosť rešpektovať základné práva a slobody, s čím bezprostredne súvisí, a čo zároveň nemožno opomenúť, zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, ako jedna zo zásad trestného konaniaPodľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. .

Spravodlivé rozhodnutie o vine a treste v trestnom konaní je podmienené vernou a úplnou rekonštrukciou skutku z minulosti orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi, teda pravdivým zistením všetkých relevantných skutkových okolností s pomocou iných, tzv. sprostredkujúcich skutočností, teda dôkazov.

Zo samotnej histórie a historických prameňov je zrejmý nepopierateľný význam svedka v trestnom konaní, pričom aj súčasný trestný poriadok uznáva jedinečnosť významu svedka a jeho svedeckej výpovede, pretože tento vypovedá o skutočnostiach, ktoré bezprostredne vnímal priamo svojimi zmyslami.

Kvalita a kvantita obsahu výpovede svedka je závislá a do istej miery môže byť ovplyvnená konkrétnou osobou svedka (subjektívnymi faktormi), najmä

- jeho schopnosťou správne vnímať kriminálne relevantnú udalosť,

- schopnosťou uchovať si vnímané javy v pamäti a

- schopnosťou reprodukovať ich pred orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi.

Okrem uvedeného je hodnota výpovede závislá aj od objektívnych faktorov, ako sú napríklad vek, choroba, únava svedka, ovplyvnenie omamnými či psychotropnými látkami, poveternostné podmienky, denná a nočná doba a podobne. V neposlednom rade kvalita a kvantita výpovede závisí od ochoty svedka spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdmi, kde sa čím ďalej, tým viac stretávame s odmietaním svedka podať výpoveď z rôznych subjektívnych dôvodov - korupcia, strach z pomsty páchateľa, neochota vystúpiť a vypovedať na verejnom procese, stigmatizácia z tlaku médií a pod.IVOR, J. a kol. Trestné právo procesné. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2010. s. 481-483. Pamäťové stopy sú tak nedostupné, pokiaľ konkrétna osoba nechce alebo nemôže oznámiť ich obsah, pričom môžu byť aj definitívne stratené, pokiaľ daná osoba zomrie.

1. Nové, efektívne dôkazné prostriedky

Odhaľovanie, vyšetrovanie a vôbec efektívne trestné stíhanie najrôznejších prípadov súčasnej kriminality tak musí, okrem iného, prekonať závažnú prekážku, ktorou sa často stáva stav tzv. dôkaznej núdze. Znamená to, že v súčasnom trestnom konaní si nemožno vystačiť iba s využitím „klasických" dôkazných prostriedkov, ale čím ďalej, tým viac sa začínajú využívať nové, netradičné a originálne dôkazné prostriedky, ktoré sú založené predovšetkým na rýchlo sa vyvíjajúcich progresívnych krokoch vedy, techniky a informatiky. Prirodzene, použitie a využitie tejto techniky predstavuje závažný zásah do ľudských práv a slobôd, a preto je nevyhnutná ich precízna zákonná úpravaIVOR. J. Monitorovanie obydlia kamerovým systémom a jeho využitie pre účely trestného konania. In Teoretické a praktické problémy využívania informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní. Praha: Leges, 2017. s. 82.

V tomto zmysle je potrebné v ďalšom sa sústrediť na jeden z nových dôkazných prostriedkov, ktorý sa začal využívať v trestnom konaní v posledných desaťročiach a ktorý má veľký potenciál na jeho ďalšie využívanie. Ide o obrazový záznam získaný monitorovaním určitého priestoru prostredníctvom technického zariadenia, pričom v prípade záznamu kriminálne relevantnej udalosti poskytne pre účely trestného konania objektívne, korektné a nemeniteľné informácie o situácii, ktorá predchádzala spáchaniu trestného činu, o jeho priebehu a najmä jeho páchateľovi. Pre využitie obrazového záznamu pre účely trestného konania tak môžeme mierne nadnesene použiť výraz „nemý svedok"IVOR, J. Záznam z autokamery ako dôkaz v trestnom konaní. In Informačno-technické prostriedky v trestnom konaní - možnosti a perspektívy. Praha: Leges, 2019. s. 93.

Aj tento „technický" dôkaz však musí spĺňať všeobecné pravidlá prípustnosti a zákonnosti dôkazu.

Právna teória uplatňuje 5 kritérií hodnotenia zákonnosti dôkazov:

1) či bol dôkaz získaný z prameňa, ktorý zákon stanovuje alebo pripúšťa,

2) či bol dôkaz získaný a vykonaný procesným subjektom, ktorý k tomu oprávňuje zákon,

3) či bol dôkaz získaný a vykonaný v procesnom štádiu, v ktorom je ten-ktorý subjekt v zmysle zákona oprávnený vyhľadávať a vykonávať dôkazy v procesnom zmysle - t. j. dôkazy trestnoprávne relevantné, ktoré môžu predstavovať základ pre rozhodnutie v trestnom konaní, predovšetkým rozhodnutie súdu,

4) či sa získaný a vykonaný dôkaz týka predmetu dokazovania v príslušnom procese - t. j. či sa týka skutku, o ktorom sa vedie trestné konanie, prípadne, či sa týka otázok, o ktorých je potrebné v súvislosti s týmto skutkom rozhodnúť,

5) či bol dôkaz získaný a vykonaný spôsobom ustanoveným zákonomVAŠKO, A. Perspektívy akceptácie informácie zabezpečených mimoprocesným použitím ITP. In Informačno-technické prostriedky v trestnom konaní - možnosti a perspektívy. Praha: Leges, 2019. s. 162.

Rekodifikácia slovenského trestného práva zaviedla v ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadkuPodľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku, veta prvá, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona., okrem iného, prípustnosť dôkazov získaných nielen podľa tohto zákona, ale tiež získaných z dôkazného prostriedku podľa osobitného zákona. Trestný poriadok zároveň na tomto, ani inom mieste, neuvádza, ktoré zákony spadajú do rámca „osobitného zákona". Takýmto dôkazom je, nepochybne, i záznam z monitorovania kamerovým systémom.

1.1. Kamerový systém a jeho legislatívne vyjadrenie

Kamerový systém (CCTV - Closed Circuit Television, uzavretý televízny okruh) je využitie kamier na sledovanie priestorov, na zobrazovanie záberov z kamier na monitoroch a archiváciu natočených záberov. Skladá sa z kamier, hardwarového vybavenia a softwaru. Môže byť doplnený aj o mikrofóny, reproduktory a takmer vždy o záznamové médium pre ukladanie zaznamenaných dátIVOR, J. Záznam z autokamery ako dôkaz v trestnom konaní. In Informačno-technické prostriedky v trestnom konaní – možnosti a perspektívy. Praha: Leges, 2019. s. 93. Oficiálne prvý kamerový systém bol vyvinutý spoločnosťou Siemens AG a bol nainštalovaný v Nemecku v roku 1942. Prostredníctvom tohto systému bol monitorovaný odpal rakiet krátkeho doletu V2 v stredisku pre vývoj rakietZÁHORA, J. et al. Obrazové a zvukové záznamy v trestnom konaní. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. s. 173. Väčší rozmach kamerového systému vo svete bol zaznamenaný po roku 1980; po roku 2010 sa stal kvalitný kamerový systém i cenovo dostupný pre široké vrstvy obyvateľstva. Z pohľadu práva pri prevádzkovaní kamerového systému dochádza k spracúvaniu osobných údajov prostredníctvom snímacích zariadení (kamier), ako prostriedkov spracúvania. Kamerové systémy zaznamenali za posledné desaťročia prudký rozvoj, a to nielen z pohľadu technického, ale i legislatívneho, najmä s ohľadom na jeho opodstatnenosť, legálnosť a ochranu osobných údajov ako v európskej, tak domácej legislatíveIVOR, J. Záznam z autokamery ako dôkaz v trestnom konaní. In Informačno-technické prostriedky v trestnom konaní – možnosti a perspektívy. Praha: Leges, 2019. s. 93.

Vyhotovovaním obrazových záznamov prostredníctvom technických prostriedkov sa však významne zasahuje do práva na súkromie dotknutých osôb, zároveň však ide o spracúvanie osobných údajov týchto dotknutých osôb (záznam biometrických údajov).

V Slovenskej republike nie je kamerový systém z hľadiska jeho používania a využívania upravený v špeciálnom zákone, tak, ako je tomu v niektorých štátoch Európskej únieZÁHORA, J. et al. Obrazové a zvukové záznamy v trestnom konaní. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. s. 176. Podmienky použitia a využitia záznamu z kamerového systému sú v súčasnosti upravené predovšetkým v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/679Bližšie pozri Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), ktoré je tiež známe aj pod názvom „General Data Protection Regulation " (GDPR) a ktoré nadobudlo účinnosť dňa 25.05.2018 a v zákone o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z., ako i Trestnom poriadku a ďalších zákonoch upravujúcich právo na súkromie a ochranu osobnostiBližšie pozri zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby, zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce a pod..

Okrem rôznych špecifických prípadov sa kamerový systém najčastejšie využíva na monitorovanie priestorov prístupných verejnosti. Pojem monitorovania právna úprava expessis verbis nedefinuje, možno ho však najvšeobecnejšie vykladať ako sledovanie (koho, čoho) pomocou monitorovacieho zariadenia. Z pohľadu práva pri prevádzkovaní kamerového systému dochádza k spracúvaniu osobných údajov prostredníctvom snímacích zariadení (kamier), ako prostriedkov spracúvania. Osobnými údajmi vo všeobecnosti rozumieme akékoľvek charakteristiky alebo údaje fyzickej osoby, ktoré sú spôsobilé ju určiť a odlíšiť od ostatných osôb. V tomto prípade ide predovšetkým o tvár snímanej osoby, ale i ďalšie biometrické údaje, viažuce sa k tejto osobe. Pri spracúvaní vizuálneho resp. audiovizuálneho záznamu dochádza k zachytávaniu jednotlivých charakteristík a údajov dotknutej fyzickej osoby. Prevádzka kamerového systému, ktorým dochádza k monitorovaniu fyzických osôb, ich pohybu, správania ako aj ďalších ich prejavov, musí byť upravená zákonomZÁHORA, J. et al. Obrazové a zvukové záznamy v trestnom konaní. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. s. 178.

V tomto zmysle musí monitorovanie kamerovým systémom prísne a presne rešpektovať podmienky stanovené zákonom, a to najmä z pohľadu účelu monitorovania, podmienok jeho prevádzky, ochrany práv a oprávnených záujmov prevádzkovateľa a samozrejme dotknutých osôb.

Opodstatnenosť a legálnosť kamerového systému je citlivou otázkou, ktorá je riešená predovšetkým vzhľadom na problematiku ochrany osobných údajov, pričom táto má svoj výraz ako v európskej, tak aj v domácej legislatíveIVOR. J. Monitorovanie obydlia kamerovým systémom a jeho využitie pre účely trestného konania. In Teoretické a praktické problémy využívania informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní. Praha: Leges, 2017. s. 84.

2. Monitorovanie verejných priestorov v kontexte národnej legislatívy do 24.05.2018

Prvý slovenský zákon o ochrane osobných údajov (zákon č. 428/2002 Z. z.) medzi osobitné spôsoby získavania osobných údajov podľa § 10 ods. 7 zaradil i monitorovanie osôb v priestore prístupnom verejnosti. Ďalší zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov (ďalej len „zákon č. 122/2013 Z. z."), okrem iného, precizoval inštitút monitorovania prostredníctvom kamerového systému, najmä v ustanovení § 15 ods. 7 citovaného zákonaPodľa § 15 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z. z. priestor prístupný verejnosti možno monitorovať len na účely ochrany verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality, narušenia bezpečnosti štátu, ochrany majetku alebo zdravia, a to len vtedy, ak je priestor zreteľne označený ako monitorovaný; monitorovaný priestor je prevádzkovateľ povinný zreteľne označiť bez ohľadu na to, či sa snímaný obraz alebo zvuk zaznamenáva na nosič informácií. Označenie monitorovaného priestoru sa nevyžaduje, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak.. Právna úprava monitorovania fyzických osôb prostredníctvom kamerového systému vyplývala najmä z § 4 ods. 1 (vymedzenie pojmu osobné údaje), § 4 ods. 3 písm. a) (vymedzenie pojmu spracúvania osobných údajov), § 4 ods. 3 písm. b) (vymedzenie pojmu informačný systém osobných údajov), § 4 ods. 3 písm. j) (vymedzenie pojmu priestor prístupný verejnosti), § 15 ods. 7 a § 17 ods. 7 (podmienky monitorovania priestorov prístupných verejnosti) zákona č. 122/2013 Z. z. Zákon umožňoval monitorovanie kamerovým systémom výlučne priestor prístupný verejnosti, ktorým sa rozumie priestor, do ktorého možno voľne vstupovať a v ktorom sa možno voľne zdržiavať bez časového obmedzenia alebo v čase vymedzenom prevádzkovateľom. Ďalšou zákonnou podmienkou legálneho monitorovania bola povinnosť prevádzkovateľa zreteľne označiť monitorovaný priestor. Zákon stanovil 15-dňovú lehotu na uchovávanie záznamu; v prípade nevyužitia záznamu bol prevádzkovateľ povinný ho v tejto lehote zlikvidovať. Samozrejme, že prevádzkovateľ by mal dodržiavať aj všeobecné zásady primeranosti a nevyhnutnosti, ako i ďalšie podmienky uvedené v § 6 citovaného zákona. Záznam získaný monitorovaním priestoru prístupného verejnosti bolo možné využiť jedine za účelom uplatňovania právnej zodpovednosti, teda ako dôkaz v trestnom alebo priestupkovom konaníIVOR. J. Monitorovanie obydlia kamerovým systémom a jeho využitie pre účely trestného konania. In Teoretické a praktické problémy využívania informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní. Praha: Leges, 2017. s. 85.

3. Nová právna úprava monitorovania priestorov prístupných verejnosti

V roku 2018 však nastala zásadná zmena v právnej úprave ochrany osobných údajov v celej Európskej únii. Ako už bolo uvedené, dňom 25. 05. 2018 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktoré sa prezentuje pod skratkou GDPR (General Data Protection Regulation) (ďalej tiež „Nariadenie GDPR", „nariadenie", príp. „GDPR"). Týmto nariadením sa zároveň zrušila smernica 95/46/ES, na Slovensku sa zrušil dovtedajší zákon č. 122/2013 Z. z. a dňa 25. 05. 2018 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z. (ďalej tiež „zákon č. 18/2018 Z. z." alebo „zákon").

3.1. Monitorovanie verejných priestorov v európskej legislatíve

Vychádzajúc z článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zrejmé, že Nariadenie GDPR je právne záväzná regulácia, ktorá má všeobecnú platnosť. Nariadenie ako sekundárny právny akt orgánov Európskej únie je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné (aplikovateľné) vo všetkých členských štátoch, bez potreby jeho implementácie do vnútroštátneho právneho poriadku. GDPR sa vo všetkých členských štátoch Európskej únie uplatní jednotne, pričom má prednosť pred všetkými európskymi zákonmi o ochrane osobných údajov, ktoré budú mať voči GDPR najmä doplnkovú funkciu.

Je potrebné poznamenať, že Nariadenie GDPR sa nevzťahuje na oblasti taxatívne uvedené v čl. 2 ods. 2, medzi ktorými sa uvádzajú spracovávanie osobných údajov fyzickou osobou v rámci výlučne osobnej alebo domácej činnosti. Na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci RynešBližšie pozri Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-212/13 z 11. decembra 2014 vo veci František Ryneš proti Úřadu pro ochranu osobních údajů možno poukázať na to, že na monitorovanie kamerovými systémami vykonávané fyzickou osobou nie je vždy možné aplikovať výnimku osobných alebo domácich činností. Monitorovanie kamerovým systémom je v súčasnosti populárnym bezpečnostným prvkom, ktorý je využívaný aj fyzickými osobami na ochranu majetku a bezpečnosti. Ak fyzická osoba sníma kamerou aj verejný priestor, nie je možné takéto monitorovanie považovať za jeho osobnú alebo domácu činnosť.

GDPR sa tiež nevzťahuje na spracúvanie osobných údajov príslušnými orgánmi na tzv. trestnoprávne účely. Na uvedenú oblasť spracúvania osobných údajov bola súbežne s nariadením prijatá Smernica č. 2016/680Bližšie pozri Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/680 z 27. apríla o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely výkonu trestných sankcií a o voľnom pohybe takýchto údajov a o zrušení rámcového rozhodnutia Rady 2008/977/SVV (Ú. v. EÚ L 119, 4.5.2016).

Pre využitie získaných údajov pre účely dokazovania v trestnom konaní treba upozorniť na vymedzenie zákonnosti spracúvania v GDPRBližšie pozri článok 6 Nariadenia GDPR , ktoré sa považuje za zákonné, ak je splnená aspoň jedna z taxatívne stanovených podmienok v čl. 6 ods. 1 písm. a) až f).

Spracúvanie osobných údajov prostredníctvom kamier nie je výslovne v nariadení a v zákone č. 18/2018 Z. z. upravené, no neznamená to, že by takéto spracúvanie viac nebolo možné, pričom nariadenie a zákon tiež nerozlišujú priestor prístupný verejnosti a iný priestor.

Monitorovanie priestorov je podľa nášho názoru možné:

- na podklade právneho základu podľa čl. 6 ods. 1 písm. f) oprávneného záujmu (napríklad, ak bude chcieť priestor monitorovať prevádzkovateľ na účely ochrany svojho majetku), prípadne

- podľa čl. 6 ods. 1 písm. e), teda na účely splnenia úlohy realizovanej vo verejnom záujme (napríklad pre účely zaistenia verejného poriadku),

- eventuálne aj podľa čl. 6 ods. 1 písm. c) , ak je spracúvanie nevyhnutné na splnenie zákonnej povinnosti prevádzkovateľa a

- podľa čl. 6 ods. 1 písm. d), za účelom ochrany životne dôležitých záujmov dotknutej osoby alebo inej fyzickej osoby.

V prípade spracúvania osobných údajov kamerovým systémom na právnom základe podľa čl. 6 ods. 1 písm. c) musí byť zákonná povinnosť podmieňujúca takéto spracovanie ustanovená buď v práve Únie, alebo v práve členského štátu, pričom prevádzkovateľ je viazaný povinnosťou osobné údaje spracúvať len v rozsahu a spôsobom ustanoveným osobitným predpisomVALENTOVÁ, T. a kol. GDPR/Všeobecné nariadenie o ochrane osobných údajov. Zákon o ochrane osobných údajov. Praktický komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. s. 110-111.

Právny základ podľa čl. 6 ods. 1 písm. d) by mal byť využiteľný na spracúvanie údajov výlučne v situáciách, kedy zjavne nemožno získať osobné údaje na podklade iného právneho základu, pričom ich získanie je nevyhnutné predovšetkým na zabezpečenie ochrany života a zdravia dotknutej osoby alebo inej fyzickej osoby. Uvedené spracúvanie predstavujú napríklad situácie vedúce k predchádzaniu ujmy na živote fyzických osôbVALENTOVÁ, T. a kol. GDPR/Všeobecné nariadenie o ochrane osobných údajov. Zákon o ochrane osobných údajov. Praktický komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. s. 111.

Za predpokladu spracúvania osobných údajov kamerami podľa čl. 6 ods. 1 písm. e) musí mať aj takéto spracúvanie základ v práve Únie alebo v práve členského štátu, ktoré sa vzťahuje na prevádzkovateľaBližšie pozri čl. 6 ods. 3 Nariadenia GDPR, teda v osobitnom predpise.

Oprávnený záujem prevádzkovateľa alebo tretej strany je jedným z legálnych a legitímnych právnych základov, ktoré definuje nariadenie v čl. 6 ods. 1 písm. f). Nariadenie v uvedenom kontexte hovorí o spracúvaní, ktoré je nevyhnutné na účely oprávnených záujmov, ktoré sleduje prevádzkovateľ alebo tretia strana, s výnimkou prípadov, keď nad takýmito záujmami prevažujú záujmy alebo základné práva a slobody dotknutej osoby, ktoré si vyžadujú ochranu osobných údajov, najmä ak je dotknutou osobu dieťa, z čoho možno vyvodiť, že oprávnený záujem je možné uplatniť na širší kontext účelov spracúvania, než len na ochranu práv a právom chránených záujmov prevádzkovateľa alebo tretej strany. Súčasne platí, že takéto spracúvanie nebude považované za zákonné, ak budú prevažovať záujmy, resp. základné práva a slobody dotknutej osoby, s osobitným zreteľom na osobu dieťaťa v postavení dotknutej osobyVALENTOVÁ, T. a kol. GDPR/Všeobecné nariadenie o ochrane osobných údajov. Zákon o ochrane osobných údajov. Praktický komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. s. 112.

V naznačených súvislostiach je potrebné podotknúť, že oprávnený záujem však musí byť skutočný a aktuálny, nesmie byť fiktívny alebo špekulatívny.

V prípade monitorovania kamerovým systémom sa nesmie neprimerane zasahovať do súkromia osôb a tieto zásahy musia byť primerané účelu použitia. S tým súvisí aj povinnosť prevádzkovateľa upravená v čl. 35 ods. 1, ods. 3 písm. c) GDPR, posúdiť vplyv zásahov v prípade „systematického monitorovania verejne prístupných miest vo veľkom rozsahu"Pôjde najmä o monitorovanie miest, kde môžu fyzické osoby primerane očakávať určitú mieru voľného pohybu a určitú formu správania; napríklad parky, obchodné centrá, monitorovanie verejného priestranstva v mestách a obciach, veľké priemyselné parky monitorujúce svoje okolie, parkoviská a pod. Bližšie pozri VALENTOVÁ, T. a kol. GDPR/Všeobecné nariadenie o ochrane osobných údajov. Zákon o ochrane osobných údajov. Praktický komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. s. 225.

3.2. Kamerové záznamy verejných priestorov v kontexte národnej legislatívy od 25.05.2018

Nový slovenský zákon o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z. z veľkej časti len kopíruje európsku legislatívu, pričom niektoré otázky sú týmto zákonom rozvinuté do väčšej hĺbky a detailov. Záznam získaný z monitorovania kamerovým systémom je osobným údajom pri zachytení znakov osoby, ktoré tvoria jej fyzickú identitu a ktoré umožňujú identifikovať túto fyzickú osobu priamo alebo nepriamoPodľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. sú osobnými údajmi údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu.. Zákon zavádza úplne nový pojem „biometrické údaje", ktorými rozumie osobné údaje, ktoré sú výsledkom osobitného technického spracúvania osobných údajov, týkajúcich sa fyzických charakteristických znakov fyzickej osoby a ktoré umožňujú jedinečnú identifikáciu alebo potvrdzujú jedinečnú identifikáciu tejto fyzickej osoby, ako najmä vyobrazenie tváre alebo daktyloskopické údajePodľa § 5 písm. c) zákona č. 18/2018 Z. z. sú biometrickými údajmi osobné údaje, ktoré sú výsledkom osobitného technického spracúvania osobných údajov týkajúcich sa fyzických charakteristických znakov fyzickej osoby, fyziologických charakteristických znakov fyzickej osoby alebo behaviorálnych charakteristických znakov fyzickej osoby a ktoré umožňujú jedinečnú identifikáciu alebo potvrdzujú jedinečnú identifikáciu tejto fyzickej osoby, ako najmä vyobrazenie tváre alebo daktyloskopické údaje..

Obdobne ako GDPR aj zákon č. 18/2018 Z. z. vymedzuje podmienku spracúvania osobných údajov, okrem iného, v prípadoch, ak:

- spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,

- spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku dotknutej osoby alebo inej fyzickej osoby,

- spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej prevádzkovateľovi, alebo

- spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na účel oprávnených záujmov prevádzkovateľa alebo tretej strany okrem prípadov, keď nad týmito záujmami prevažujú záujmy alebo práva dotknutej osoby vyžadujúce si ochranu osobných údajov, najmä ak je dotknutou osobou dieťa; tento právny základ sa nevzťahuje na spracúvanie osobných údajov orgánmi verejnej moci pri plnení ich úloh.

Predošlé zákony o ochrane osobných údajov upravovali konkrétne podmienky monitorovania priestoru verejnosti prístupného a najmä možnosti využitia takto získaných údajov ako dôkazu pre účely trestného konania alebo konania o priestupkoch. Nový zákon č. 18/2018 Z. z. upustil v texte zákona od takejto úpravy a obmedzil sa iba na znenie ustanovenia § 42 ods. 3 písm. c), kde ukladá prevádzkovateľovi povinnosť posudzovať vplyv na ochranu osobných údajov fyzických osôb, ak ide o „systematické monitorovanie verejne prístupných miest vo veľkom rozsahu". Domnievame sa, že vzhľadom na neustále sa rozširujúci trend a rozsah využívania kamerových systémov u nás si táto problematika vyžadovala exaktnejšie a detailnejšie legislatívne spracovanie.

Podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona.

Záznam získaný monitorovaním kamerovým systémom, v ktorom je zachytený priebeh trestného činu, jeho následky, páchateľ trestného činu, prípadne iné okolnosti významné pre náležité objasnenie veci, je v súčasnosti efektívnym dôkazom v trestnom konaní, a tým aj zostane napriek tomu, že nový zákon o ochrane osobných údajov, vychádzajúc z Nariadenia GDPR, nepochopiteľne vypustil z jeho obsahu podmienky jeho využitia a vôbec legislatívne vyjadrenie využitia v trestnom konaní. Tou zásadnou podmienkou využitia záznamu z monitorovania kamerovým systémom bude v zmysle GDPR i nového zákona najmä zákonnosť a legitímnosť jeho získania, ako i ďalšie podmienky uvedené v zákone. Dokazovanie v mnohých trestných veciach trpí stavom núdze. Záznam kamerového systému je v početných prípadoch jediným, originálnym a nespochybniteľným dôkazom. Kvalita záznamu je samozrejme podmienená technickou úrovňou a kvalitou kamerového systému a záznamového zariadenia.

V uvedených súvislostiach možno pre ilustráciu uviesť prípad zo 07.10.2017, kde trojica slovenských občanov nadránom slovne a neskôr i fyzicky napadla v Bratislave Slováka indického pôvodu. Ten jedného z útočníkov usmrtil nožom s desaťcentimetrovou čepeľou. Bol obvinený z trestného činu vraždy a ublíženia na zdraví. Bratislavský súd po roku väzby na hlavnom pojednávaní vykonal rozsiahle dokazovanie, kde jedným z kľúčových dôkazov bol kamerový záznam samotného skutku, pričom rozsudkom Inda oslobodil spod obžaloby, keď konštatoval, že konanie obžalovaného naplnilo atribúty a podmienky nutnej obrany. Krajský súd v Bratislave tento rozsudok v plnom rozsahu potvrdil.

Ďalším prípadom je incident z októbra 2013, kde skupina piatich mužov v Nitre napadla niekoľkých zákazníkov neďalekého baru, pričom traja napadnutí utrpeli rôzne zranenia. Trestná vec bola vedená takmer 7 rokov, pričom súd v rámci dokazovania využil aj kamerový záznam z kamery mestskej polície, ktorá predmetnú udalosť nasnímala. Piati obžalovaní boli doposiaľ neprávoplatne odsúdení, z ktorých jeden bol uznaný vinným zo spáchania prečinu výtržníctva, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere jeden rok s podmienečným odkladom na dva roky. Zvyšní štyria obžalovaní boli uznaní vinnými z prečinu výtržníctva v jednočinnom súbehu so zločinom ublíženia na zdraví v štádiu pokusu, za čo im boli uložené tresty odňatia slobody vo výmere od štyroch do piatich rokov. Trestná vec je v súčasnosti v odvolacom konaní na krajskom súde.

Posledný prípad je z 22.11.2015, kedy v ranných hodinách v Košiciach pred pizzeriou došlo k násilnej bitke medzi troma bratmi a štyrmi Košičanmi, vrátane dvoch žien, pričom pri fyzickom útoku utrpela zranenie najmä mladá žena a jej priateľ. Aj v tomto prípade bol v trestnom konaní využitý ako dôkaz v trestnom konaní záznam z bezpečnostnej kamery, ktorý pomohol usvedčiť páchateľov a verifikovať zavinenie a mieru konania páchateľov, ktorým sa pričinili o spáchanie trestného činu. Dvaja obžalovaní boli uznaní vinnými zo spáchania prečinu výtržníctva a prečinu ublíženia na zdraví, posledný obžalovaný bol uznaný vinným zo spáchania prečinu výtržníctva. Vec doposiaľ nie je právoplatne skončená a v súčasnosti je v štádiu odvolacieho konania na krajskom súde.

Aj keď GDPR alebo platný zákon č. 18/2018 Z. z. sa výslovne nezmieňujú o povinnosti označenia monitorovaného priestoru, táto je však nevyhnutná a vyplýva zo zásad GDPR (napr. zásada transparentnosti), ale tiež z posilnenia práv dotknutých osôb a v tomto zmysle informovanosť o možnostiach uplatnenia si svojich práv pri zásahoch do osobných údajov monitorovaním kamerovým systémom.

V naznačenom zmysle je potrebné trvať na obsahu označenia o monitorovanom priestore v nových intenciách GDPR a jeho všeobecných požiadaviek. Označenie by podľa nášho názoru mohlo mať nasledovný text:

- Priestor monitorovaný kamerovým systémom so záznamom.
- Spracovanie údajov prebieha podľa Nariadenia GDPR č. 2016/679, čl. 6 písm. f)
- Prevádzkovateľ kamerového systému:
- Kontaktné údaje zodpovednej osoby:

Tento text by oznamoval údaj o monitorovaní, jeho účele a prevádzkovateľovi systému, aby si dotknutá osoba mohla realizovať svoje práva vyplývajúce z nariadenia i zákonnej úpravy. Podľa GDPR totiž každá osoba, ktorej obraz je zaznamenaný na kamerovom systéme, má právo požadovať a mať k dispozícii kópiu vlastných osobných údajov zo záznamu. Označenie môže byť zároveň doplnené a zvýraznené príslušným piktogramom.

Označenie by mohlo vyzerať nasledovne:

obr_01

Opäť zdôrazňujeme, že či GDPR, tak i národná legislatíva mohla byť k otázke získavania osobných údajov prostredníctvom kamerových systémov a ich využitia ako dôkazu v trestnom konaní detailnejšia resp. prepracovanejšia a precíznejšia. Platný zákon o ochrane osobných údajov len veľmi všeobecne kopíruje GDPR a nekonkretizuje rôzne aspekty spracúvania osobných údajov s ohľadom na vnútroštátnu legislatívu, pretože GDPR je nariadenie všeobecne uplatnitelné, spracované v čo najširšej možnej podobe všeobecnosti tak, aby zohľadňovalo právne systémy jednotlivých členských štátov Európskej únie.

Záver

Obrazové záznamy získané monitorovaním priestoru prístupného verejnosti prostredníctvom technického zariadenia predstavujú originálny a efektívny dôkazný prostriedok v trestnom konaní, ktorý poskytuje objektívne a neskreslené informácie o kriminálne relevantnej udalosti. Použitím týchto technických prostriedkov sa nevyhnutne zasahuje do práva dotknutých osôb na súkromie, zároveň ide aj o spracúvanie osobných údajov týchto osôb. V súčasnosti platí všeobecne záväzná právna regulácia ochrany osobných údajov na európskej úrovni - Nariadenie GDPR, ako aj vnútroštátny zákon o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z., pričom tento zväčša len kopíruje právnu úpravu nariadenia. Žiadna z uvedených právnych regulácii však vo vlastnom texte priamo neupravuje monitorovanie priestorov prístupných verejnosti, vrátane využitia informácií z neho plynúcich pre uplatnenie právnej zodpovednosti, čo však neznamená, že takéto monitorovanie viac nie je možné.

Z hľadiska de lege ferenda by bolo vhodné vyhodnotiť avizované nedostatky vnútroštátnej legislatívy a zvážiť ich odstránenie. Samotné Nariadenie GDPR obsahuje vo vlastnom texte právny nástroj precíznejšieho spracovania vnútroštátnej úpravy v čl. 6 ods. 2. Ide o tzv. splnomocňujúce ustanovenie, na základe ktorého môžu členské štáty zaviesť špecifickejšie ustanovenia pre spracúvanie osobných údajov nevyhnutných na splnenie zákonnej povinnosti (spracúvanie osobných údajov podľa osobitných predpisov) a na spracúvanie realizované vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci, pričom podmienky spracúvania majú byť uvedené v práve Únie alebo v práve členského štátu, vzťahujúcom sa na prevádzkovateľa, t. j. v osobitnom predpise, a teda aj v súvislosti s monitorovaním verejných priestorov kamerovými systémami.

BIBLIOGRAFICKÉ ODKAZY

Monografie a učebnice:

IVOR, J. a kol. Trestné právo procesné. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2010. 1049 s. ISBN 978-80-8078-309-9

VALENTOVÁ, T. a kol. GDPR/Všeobecné nariadenie o ochrane osobných údajov. Zákon o ochrane osobných údajov. Praktický komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. 568 s. ISBN 978-80-8168-852-2

ZÁHORA, J. et al. Obrazové a zvukové záznamy v trestnom konaní. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. 283 s. ISBN 978-80-8168-957-4

Periodiká a zborníky:

IVOR. J. Monitorovanie obydlia kamerovým systémom a jeho využitie pre účely trestného konania. In Teoretické a praktické problémy využívania informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní. Praha: Leges, 2017. 288 s. ISBN 978-80-7502-206-6

IVOR, J. Záznam z autokamery ako dôkaz v trestnom konaní. In Informačno-technické prostriedky v trestnom konaní - možnosti a perspektívy: zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Praha: Leges, 2019. 267 s. ISBN 98-80-7502-363-6

VAŠKO, A. Perspektívy akceptácie informácie zabezpečených mimoprocesným použitím ITP. In Informačno-technické prostriedky v trestnom konaní - možnosti a perspektívy: zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Praha: Leges, 2019. 267 s. ISBN: 978-80-7502363-6

Právne predpisy:

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/680 z 27. apríla o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely výkonu trestných sankcií a o voľnom pohybe takýchto údajov a o zrušení rámcového rozhodnutia Rady 2008/977/SVV (Ú. v. EÚ L 119, 4.5.2016)

Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

Zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zmluva o fungovaní Európskej únie

Súdne rozhodnutia:

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-212/13 z 11. decembra 2014 vo veci František

Ryneš proti Úřadu pro ochranu osobních údajů


ZELENÁ INFRAŠTRUKTÚRA

GREEN INFRASTRUCTURE

Martin PíryJUDr. Martin Píry PhD. Katedra správneho a finančného práva Právnickej fakulty UMB v Banskej Bytrici

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá problematikou jedného z progresívnych nástrojov boja proti klimatickým zmenám systému zelenej infraštruktúry. Právnickej verejnosti prezentuje problematiku vo všeobecnej rovine ako ekologický, sociálny a ekonomický fenomén s akcentom na prvok komunitnej samosprávy mestské poľnohospodárstvo. Zelená infraštruktúra je v slovenskom právnom chápaní aj dôležitý verejný záujem . Jeho uplatnenie v právnom prostredí tvorí tretia časť príspevku.

Kľúčové slová

zelená infraštruktúra, verejný záujem , komunitná samospráva, obecná samospráva, mestské poľnohospodárstvo

Abstract

The paper deals with the issue of one of the progressive tools for combating climate change in the green infrastructure system. I present the issue to the legal public in general as an ecological, social and economic phenomenon with an emphasis on the element of community self-government: urban agriculture. Green infrastructure is also an important public interest in Slovak legal understanding. Its application in the legal environment forms the third part of the paper.

Kewords

green infrastructure , public interest , community self-goverment, municipality, urban agriculture

1. Úvod do problematiky.

Problematika zelenej infraštruktúry je na Slovensku pomerne novou témou, ktorej sa všeobecne v spoločnosti zatiaľ venuje málo pozornosti a to zvlášť z hľadiska jej právnej regulácie. Svetové trendy, súvisiace s rozvojom priemyslu a zahusťovanie miest (s rekordmi ako 70 000 obyvateľov na 5 km2) konfrontujú našu spoločnosť s otázkami, ktoré sú dlhodobo v záujme spoločnosti, ale zároveň otvárajú aj nové témy. Znečistené ovzdušie, tepelné ostrovy v mestách, znečistená voda, vytváranie štvrtí chudoby v rámci miest, to všetko sú fenomény, ktoré majú vplyv jednak na verejné zdravie, spoločenskú interakciu a participáciu a naopak, na izoláciu a kriminalitu, sociálny komfort, cenu nehnuteľností, hodnotu bývania a úroveň demokracie. V neposlednom rade treba vo výpočte negatívnych následkov uviesť aj veľmi aktuálne témy klimatických zmien a respiračnej imunity. Pokiaľ klimatické zmeny boli dôvodom na legislatívne opatrenia v rámci EU už dlhodobo, v súvislosti s COVIDOM-19 sa v odborných kruhoch stále viac začína skloňovať aj vplyv mestského bývania a kvality života na respiračnú imunitu a následne s tým súvisiaci problém, s akým sme boli konfrontovaní v kontexte pandémie.

Môj príspevok je rozdelený do troch logických častí:

- predstavenie pojmu zelená infraštruktúra a osobitne problematiky tzv. mestského poľnohospodárstva,

- problematika verejného záujmu na zelenej infraštruktúre

- inovatívne riešenia, ako zlepšiť a zefektívniť legislatívne budovanie a rozvoj zelenej infraštruktúry.

Základná hypotéza môjho príspevku je tvrdenie, že zelená infraštruktúra je viacdimenzionálny verejný záujem, ktorý by mal byť v našej legislatíve prítomný oveľa exaktnejšie, predovšetkým v oblasti správneho práva hmotného.

Veda sa touto problematikou na Slovensku zaoberá skôr z pohľadu ekológie a krajinnej architektúry. Zrejme najčastejšie citovaným autorom, ktorý sa komplexne venuje problematike, je Atilla TóthTÓTH, Atilla. Urban agriculture into context of the green infrastructure. In: Veda mladých 2013. 1. NItra: SPU, 2013. ISBN 9788085210810., TÓTH, Attila. Green Infrastructure in Urban Environments: Positive Examples from the Practice. In: Zelená infraštruktúra a ekosystémové služby.. 1. Zvolen: Zvolen: Združenie Slatinka, 2014. .

Zo zahraničných zdrojov sa javí ako najsignifikantnejšia monografia Garyho Austina o zelenej infraštruktúre a územnom plánovaníAUSTIN, Gary. Green infrastructure for landscape planning: integrating human and natural systems. London, 2014. ISBN 978-041-5843-539.. V rámci monografie sa pokúša nielen o určenie základného rámca pre vymedzenie egocentrického alebo antropocentrického vnímania problematiky, ale aj o definovanie samotného pojmu aj v kontexte komunitných a sociálnych rozmerov.

Vo svojom príspevku som vychádzal aj z vedeckých článkov a štúdií, zameraných predovšetkým na typický predmet skúmania správnej vedy, vzťah fenoménu k plneniu cieľov verejnej správy, akými sú sociálny a ekonomický rozmer, participácia a komunitná samospráva. Išlo o štúdie Marka Benedicta a Edwarda T McMahona „Green infastructure : Smart Conversion for the 21st Century. Johan Bozuva a Thomas Hana Building Community Wealth trough community resilience a najmä o štúdiu, uverejnenú v Bostonskom právnickom časopise Siting Green Infrastructure: Legal and Olicy solutions to Alleviate Urban Poverty and Promote Helthy Communities od Alexandra Dapolita Dunna.

2. Pojem zelená infraštruktúra a mestské poľnohospodárstvo

Viaceré štúdie z celého sveta poukazujú na efektívnosť parciálneho alebo podstatného riešenia týchto problémov formou budovania a ochrany zelenej infraštruktúry. V prvom okruhu si dovolím predstaviť tento interdisciplinárny pojem. Termín zelená infraštruktúra má veľmi veľa definícii. Ide o pojem ekológie, urbanizmu, krajinnej architektúry a v neposlednom rade aj správnej vedy a práva životného prostredia. V mojom príspevku budem hovoriť o zelenej infraštruktúre ako o človekom budovanej a podporovanej sieti verejnej zelene vrátane parkov a lesoparkov, vnútroblokovej zelene, zelených striech, mestských a strešných fariem, vertikálnej zelene a ich vzájomného prepojenia s okolím miest, ktorých cieľom je zníženie teploty v mestách, čistejší vzduch, zadržiavanie a manažment dažďovej vody, podpora verejného zdravia a vytváranie podmienok pre budovanie komunitnej samosprávy, rovnako aj nástroj boja proti mestskej chudobe. Samozrejme, ak človek vidí príklady z miest, kde má tento nástroj budovania smart miest dlhoročné tradície, nie je možné ignorovať ani výraznú estetickú funkciu. Kombinácia faktorov, ktoré som uviedol, pôsobia priamo na zvyšovanie hodnoty nehnuteľností a komfortu bývania.

Z príkladov zo Spojených štátov a niektorých ázijských štátov ako sú Singapur, Hongkong, alebo Južná Kórea, je možné vidieť viacdimenzionálny efekt zelenej infraštruktúry. Vertikálna zeleň a zelené strechy majú priamy vplyv na energetickú efektivitu bývania, čo má zasa priamy dosah na rozpočet rodín, zaradených do tzv. nízko-príjmových skupín.

Osobitným nástrojom samosprávnej politiky a riešením celého spektra otázok je budovanie tzv. mestských fariem. Mestské poľnohospodárstvo je nielen stabilným a systémovým prvkom zelenej infraštruktúry, ale aj veľmi efektívnym nástrojom budovania komunitnej samosprávy a riešenia sociálnych otázok v rámci miest. Základným princípom, na ktorom stoja tieto poľnohospodárske jednotky, je využitie plochy pozemku, ako aj strešnej plochy stavieb na pestovanie predovšetkým zeleniny a ovocia, menej už na chov zvierat (výnimku predstavujú len tzv. mestské včelárstva). Je možné tvrdiť, že tento prvok zelenej infraštruktúry predstavuje:

a) sociálny rozmer, keďže priamo v mestách sa pestuje zelenina a ovocie. Organizačne môže byť táto forma poľnohospodárstva začlenená do in-house riešení samosprávy. Hovoríme tak o systéme, kde obec (mesto) priamo prevádzkuje takéto políčka a ich produkcia sa následne využíva sociálnym spôsobom, či už na zásobovanie miestnych škôl, domovov sociálnych služieb, ktoré má v správe, alebo v rámci realizácie pomoci rodinám v núdzi. Významným sociálnym rozmerom je možnosť zamestnať dlhodobo problematicky zamestnateľných obyvateľov obce. V roku 2011 sa do podobného projektu pestovania cesnaku v rámci mestského poľnohospodárstva úspešne zapojila aj Banská Bystrica po vzore rakúskeho Grazu a bola schopná zapojiť veľkú časť rómskej komunity.

b) ekonomický rozmer. Metóda in-house riešenia zabezpečí pre samosprávu vo vlastnej réžii nákup lacných potravín, teda má jednoznačne ekonomický prínos. Samozrejme in-house samosprávne riešenie nie je jedinou formou realizácie mestského poľnohospodárstva. Jednou z možností je za vopred stanovených podmienok dať do užívania mestskú pôdu rodinám v sociálnej núdzi s následnou možnosťou nielen priamej konzumácie potravín, ale aj ich predaja obecným subjektom, alebo postúpenia na priamy predaj. Tento spôsob realizovania ekonomicko-sociálnej politiky má veľký význam pre strategicky dlhodobé riešenie sociálnej otázky. V súčasnosti populárna forma priamych finančných dávok nerieši základný problém sociálne problémového obyvateľstva a tým sú chýbajúce pracovné návyky. Úlohou samosprávy by mala byť práve podpora ekonomického zaktívnenia tejto časti obyvateľstva, teda získavanie sociálno-ekonomického prínosu prostredníctvom práce. Táto forma tzv. zelenej ekonomiky je pritom najmenej náročná na kvalifikáciu a teda je veľmi dobre použiteľná práve pre dlhodobo kritické komunity. Rozsiahle štúdie zo zahraničia potvrdzujú tieto moje závery v danej oblasti.Porovnaj Alexandra D. Dunn, Siting Green Infrastructure: Legal and Policy Solutions to Alleviate Urban Poverty and Promote Healthy Communities, 37 B.C. Envtl. Aff. L. Rev. 41 (2010),

c) komunitná samospráva a občianska participácia. Existencia rôznych neformálnych komunít (napr. susedské komunity, komunity, ktoré vznikajú pri kresťanských farnostiach), je nepopierateľným faktom, bez ohľadu na intervenciu oficiálnych autorít, ako sú samospráva alebo štátna správa. Samozrejme, nie každá komunita je pozítivom pre spoločnosť. Najmä vo veľkých mestách sme svedkami vytvárania komunít, ktoré vytvárajú celé no-go zóny a javia sa ako priestor vhodný pre ľahšie šírenie extrémizmu a drobnej kriminality. Naopak, systematická práca samosprávy v rámci územného plánovania, zelenej infraštruktúry a v konečnom dôsledku aj mestského poľnohospodárstva, môže priamo ovplyvňovať tvorbu komunít a ich prirodzenú samosprávu. Prípadová štúdia dvojice autorov Ting Wanga a Mathewa Pryora WANG, Ting a Mathew PRYOR. Social Value of Urban Rooftop Farming: A Hong Kong Case Study. Agricultural Economics - Current Issues. IntechOpen, 2019, 2019-10-30. DOI: 10.5772/intechopen.89279. ISBN 978-1-78984-049-0. hovorí na príklade Hongkongu o významnej spoločenskej úlohe jednej z foriem mestského poľnohospodárstva a tou sú tzv. strešné farmy. Podľa tejto štúdie tieto farmy priniesli veľký význam pre verejný záujem, aj pre záujem jednotlivcov. Hovoria o šiestich faktoroch, ktoré sa v komunite, priamo participujúcej na týchto farmách, prejavili. Je to zdravie, sociálny a mestský rozvoj, snaha po vzdelávaní a sociálnej participácii a zvýšenie rešpektu k sociálnym hodnotám vrátane vlastníctva. Hongkong je pritom extrémnym prípadom zahustenia a vytvárania negatívnych komunít. Preto aj forma vytvárania strešných fariem je príkladom efektívnej práce s priestorom. Vplyv na sociálne hodnoty a komunitu zaznamenali aj iné štúdie.Feola, G., Sahakian, M., Binder, C., & Zundritsch, P. (2020). Sustainability Assessment of Urban Agriculture. In C. Binder, R. Wyss, & E. Massaro (Eds.), Sustainability Assessment of Urban Systems (pp. 417-437). Cambridge: Cambridge University Press. Práve v tejto najnovšej štúdii sa veľmi pozitívne hodnotí participatívny prístup, ktorý skôr či neskôr takéto komunity, združené okolo mestských fariem preferujú vo vzťahu k verejnému dianiu ako celku. Síce v inej dobe a za iných sociálnopolitických podmienok, ale istú komunitnú formu participácie a záujmu o veci verejné sme mohli zaregistrovať aj v našich podmienkach, v rámci poľnohospodárskych družstiev. Skupiny, ktorých spája systematická práca a tvorba v rámci mestského komunitného poľnohospodárstva, prejavia dokázateľné väčší záujem o spoločenské dianie.

Na záver krátkeho úvodu len jedna zaujímavosť. Vo Veľkej Británii sa vzťah medzi mestskou zelenou a plánovaním regulácie urbanizmu a verejným zdravím začal legislatívne upravovať už v polovici 19. storočia.Porovnaj : TÓTH, Attila. Význam, hodnota a ekosystémové služby zelenej infraštruktúry vo vidieckej krajine.MUCHOVÁ, Zlatica, Viera PAGÁNOVA a Attila TÓTH. Zelená infraštruktúra pre samosprávy. Banská Bystrica: Slovenská agentúra životného prostredia, 2017. ISBN 9788089503780. Dodnes existuje v ich územnom zákone určenie minimálnej vzdialenosti obydlia od parku, alebo inej zelene. Vo susednej Viedni sa zvýšená ochrana verejnej zelene začala legislatívne riešiť koncom minulého storočia. Na Slovensku sa pojem zelená infraštruktúra dostal do zákona č. 543/2002 Z.z. § 2 o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších právnych predpisov ako legálna definícia v novembri minulého roku. V zákone o územnom plánovaní a stavebnom poriadku zatiaľ nie je legislatívne upravená .

3. Verejný záujem na zelenej infraštruktúre.

V tejto časti, ktorou chcem predstaviť zelenú infraštruktúru z hľadiska hypotézy, že ide dôležitý verejný záujem, si najprv dovolím stručne prezentovať odpoveď na otázku, čo to je verejný záujem. Verejný záujem je typický neurčitý pojem. Pre jeho legalitu v právno-aplikačnej praxi je potrebné, aby existovala jeho implicitne, ideálne explicitne identifikovateľná legislatívna úprava. Z hľadiska predvídateľnosti aktov verejnej správy nie je možné, aby akýkoľvek verejný záujem bol nechaný len na ad hoc rozhodnutí správnych orgánov, alebo subjektov verejnej správy bez jeho predvídateľnej existencie v právnej norme.Porovnaj : BARANCOVÁ, A. Proporcionalita verejného a súkromného záujmu v činnosti orgánov verejnej správy ohľadom nehnuteľností (poľnohospodárskej pôdy). In: Finančné právo, daňové právo a správne právo v európskom priestore. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2019, s. 4892. IBAN: 978-80-557-1585-8 Je to naplnenie zásady legitímneho očakávania, ktorá je organickou súčasťou princípu právneho štátu. Tento záver len potvrdzuje skutočnosť, že verejný záujem môže byť dôvodom obmedzenia základných ľudských práv a slobôd.Porovnaj čl. 20 Ústavy SR alebo monografiu ČENTÉŠ, Jozef. Odpočúvanie, procesnoprávne a hmotnoprávne aspekty. Bratislava: C.H. Beck, 2013. ISBN 978-808-9603-091.

Typickým verejným záujmom je životného prostredie. Tento záver je jednak explicitne prítomný v už spomínanom zákone na ochranu prírody a krajiny a jednak v celom rade judikatúry, ktorú ešte budem spomínať. Zelená infraštruktúra, nielen ako organická súčasť pojmu životné prostredie, ale aj ako samostatný fenomén, je vnímateľná ako dôležitý verejný záujem. Pritom môžeme hovoriť o viacdimenzionálnom rozmere. Demonštratívnym spôsobom spomeniem verejný záujem napr. na životnom prostredí, verejnom zdraví, sociálnej otázke.Ústava Slovenskej republiky čl. 55 ods 1 hovorí , že Slovenská republika je sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika.. Ústavné ukotvenie sociálneho charakteru nášho štátu, spočívajúce v obmedzení úsilia dosiahnuť zisk z dôvodu ekologického a sociálneho, taktiež sleduje verejný záujem .DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky, Teória a prax. 2. Bratislava: C.H.Beck, 2019. ISBN 978 80 89603 74 9. s. 1038 Samozrejme existuje aj dôležitý verejný záujem na občianskej participácii a transparentnosti spoločnosti. Už v prípade vyššie menovaných skúseností zo zahraničia som v predchádzajúcej časti mojej práce spomínal priamy vplyv na pozitívny rozvoj komunity a budovanie mestskej zelenej infraštruktúry.

V prvom rade je to verejný záujem na životnom prostredí. Ten je ústavne ukotvený v čl. 44, ktorý ako jeden z mála článkov ústavy zakotvuje jednak práva, ale aj povinnosti. Účelom tejto ústavnej ochrany je zabezpečiť trvalo udržateľný rozvoj a ekologickú rovnováhu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí 2Sžp 41/2009 hovorí o životnom prostredí ako trvalej benefícií, predstavujúcej trvalý verejný záujem, ktorý musí existovať bez ohľadu na to, či jednotlivec chcel, alebo musel prejaviť k tomu vôľu, lebo bez existencie životného prostredia by nebolo možné zabezpečiť blahobyt ľudstva, vrátane základných ľudských práv.

Ak by sme analyzovali len toto znenie ústavy, zrejme by sme museli dospieť k záveru, že v tomto prípade sa verejný záujem prejavuje ako základná povinnosť nielen u orgánov verejnej správy, ako sme zvyknutíPorovnaj aj KOŠIČIAROVÁ, Soňa. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy. 1. Bratislava: Iura edition, 2012. ISBN 9788080785192. , ale aj u adresátov správy, teda pri právnickej a fyzickej osoby.

Zelená infraštruktúra však nie je monotematický verejný záujem. Druhou jeho rovinou je otázka ochrany zdravia, hlavne s akcentom na verejné (rozumej komunitné) zdravie. Ústava nám v čl. 40 ponúka dve roviny tejto problematiky. Subjektívna, založená na poskytovaní zdravotnej starostlivosti za podmienok, uvedených v ústave, resp. v osobitnom zákone a následne komunitná, ktorú definujeme ako verejné zdravie. Verejné zdravie predstavuje zdravotný stav komunity, ktorý je možné hodnotiť vzhľadom k poznatkom vedy a aktuálnej ekonomicko-sociálnej situácii ako vyhovujúci. Ochrana verejného zdravia je pozitívnym záväzkom SR a na rozdiel od poskytovania zdravotnej starostlivosti sú metódy a formy ochrany verejného zdravia založené skôr na prevencii a komunitných opatreniach.Porovnaj DRGONEC, Ján. Cit. dielo. Dôležitý verejný záujem ochrany verejného zdravia je tak realizovaný nie v bezvýznamnej časti aj budovaním zelenej infraštruktúry, ktorá ma priamy dopad na čistotu životného prostredia, ako aj podporou voľnočasových aktivít, tiež významne pomáhajúcich pri budovaní verejného zdravia.

Už sme spomínali tému občianskej participácie a komunitnej samosprávy. Podľa citovaného diela S. Košičiarovej verejný záujem musí byť vždy základnou povinnosťou orgánu verejnej správy. Preto je dôležité, aby existovalo legislatívne uchopenie tejto povinnosti, s následnou možnosťou jej vymožiteľnosti. Je to dôležité predovšetkým z dôvodu, že len existencia možnosti konať istým spôsobom ešte nie je zárukou, že to najmä samospráva bude aj realizovať. Spoločenský tlak, charakteristický pre rozvinutú občiansku spoločnosť, je len jedným z nástrojov. Vzhľadom k tomu, že zelená infraštruktúra priamo ovplyvňuje tak existenciálne otázky, ako je klimatické zmeny a verejné zdravie (respiračná imunita), je však témou dňa pozrieť sa aj na legislatívne možnosti

4. Legislatívne nástroje na budovanie zelenej infraštruktúry.

V slovenskej legislatíve existuje dnes iba jeden právny predpis, ktorý explicitne definuje tento pojem a tým je už spomínaný Zákon o ochrane prírody a krajiny, používajúci jednu z možných definícii ZI v § 2: zelenú infraštruktúru je sieť prírodných a poloprírodných prvkov, predovšetkým plôch zelene a vodných ekosystémov, ktorá je vytváraná a spravovaná tak, aby poskytovala široký rozsah ekosystémových služieb, s osobitným zreteľom na zabezpečenie biologickej rozmanitosti, ekologickej stability a priaznivého životného prostredia a prepojenie urbanizovaného prostredia s okolitou krajinou.

Kritický pohľad na túto definíciu je možný hneď z niekoľkých uhlov. V tejto definícii chýba pomenovanie skutočnosti, že v prípade urbanizmu a územného plánovania ide skôr o sieť inžiniersky pripravených zelených systémov. V podstate už klasickým systémovým prvkom sú práve človekom vytvorené zelené strechy, vertikálna zeleň na budovách, či strešné farmy.

Druhým prvkom, ktorý v tejto našej zákonnej definícii absentuje, je otázka manažmentu s dažďovou vodou. Práve priepustné povrchy a lepšia hospodárnosť s dažďovou vodou sú jedným zo signifikantných znakov zelenej infraštruktúry.

Do tretice, samotná definícia ešte neznamená vznik povinnosti. Aj keď je možné implicitne urobiť záver o existencii takejto povinnosti najmä vo vzťahu k územnému plánovaniu a stavebnému právu, ide o tak dôležitú otázku, že by iste stála za precíznejšiu právnu reglementáciu.

Ako som už spomínal, jedným z klasických nástrojov budovania zelenej infraštruktúry je územný plán obce. Je to typicky nástroj samosprávy na reguláciu priestorového usporiadania územia a jeho funkčného využitia.

Legislatívna úprava Zákonom č.50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších právnych predpisov však túto problematiku explicitne neupravuje. Je preto logické z hľadiska úvah lege ferenda, aby súčasťou noviel bola aj zelená infraštruktúra. Aj keď po skúsenostiach napríklad zo susednej Viedne, aj toto by bolo málo. Dôležité totiž nie je len pomenovanie povinnosti, ale aj určenie minimálnym štandardov kvality jednotlivých zložiek zelene, drevín a rastlín. Vo vzťahu ku klimatickým zmenám je na mieste požiadavka budovania verejnej zelene (teda pestovania rastlín a drevín, ktoré realizuje obecUstanovenie § 4 ods. 3 písm. g. ) zákona č. 369/1990 Zb.o obecnom zriadení v znení neskorších právnych predpisov.) len alebo prevažne len z klimaticky odolných druhov, schopných znížiť teplotu v meste a udržať prostredníctvom koreňového systému dažďovú vodu. Z hľadiska legislatívnej techniky nejde pritom o náročnú otázku. Zákon môže rámcovo nastaviť povinnosť zohľadnenia zelenej infraštruktúry v územnom pláne a následne ministerstvo môže vykonávacím predpisom upraviť práve požiadavky na kvalitu zelene.

Iný rozmer možností, ktoré ponúka územné plánovanie, je stanovenie minimálnych zelených štandardov pre súkromných investorov. Prvou možnosťou je po vzore Spojeného kráľovstva stanovenie minimálnej vzdialenosti bytových domov od parkov, respektíve inej plochy verejnej zelene. Jednoducho, priamo zákon by určoval povinnosť umiestniť obytnú stavbu (v súčasnej legislatívnej terminológii bytový dom) len v istej vzdialenosti od zelených plôch, alebo stanovenie povinnosti vytvoriť takéto prvky zelenej infraštruktúry ako súčasť projektu. V tejto téme sa bohužiaľ odzrkadľuje absencia správnych dohôd ako foriem stavebných a územných povolení, ktorých obsahom by mohlo byť práve vytvorenie aktívnych zelených plôch pre súkromného investora. Je výrazne transparentnejšie vytvoriť takúto dohodu, ako používať iné, nie vždy legálne metódy dnešných developerov. Treba teda zvýrazniť aj antikorupčný efekt tejto metodiky.

Zákon o miestnych daniach a poplatkoch je druhým nástrojom, ktorý využíva správnu metóduK metódam verejnej správy porovnaj VRABKO, Marián. Správne právo hmotné: Všeobecná časť. 2. Bratislava: C.H.Beck, 2018. ISBN 978 80 89603 68 8. ekonomického pôsobenia na dosiahnutie niektorého z cieľov verejnej správy. Daňová politike je vždy motivačným faktorom k tomu, aby podnikateľ dal prednosť budovaniu jednotlivých prvkov zelenej infraštruktúry a aby to bolo pre neho aj ekonomicky výhodné. Bohužiaľ, náš zákon zatiaľ s úľavami na miestnych daniach pri ZI nepočíta.Porovnaj KUBINCOVÁ, S. Daňová zaťaženosť v kontexte fakultatívnosti miestnych daní. In: III. slovensko-české dni daňového práva. Pozitívna a negatívna stimulácia štátu v oblasti zdaňovania. Košice: Právnická fakulta UPJŠ, 2019, s. 246 - 247. ISBN 978-80-8152-819-4. Keďže však zelená infraštruktúra je aj dôležitým verejným záujmom ohľadne sociálnej politiky, fakultatívne by sa dala subsumovať pod práve v zákone miestnych daniach spomínanú sociálnu oblasť. Pre porovnanie, ohľadne ekonomických nástrojov, v susednej Českej republike začalo mesto Brno podporovať budovanie zelených striech dokonca aktívne a priamo zo samosprávneho rozpočtu.BRNO PODPORUJE ZELENÉ STŘECHY. JAK DOSÁHNOUT NA DOTACE? [online]. Brno: zive stavby, 2019 [cit. 2020-07-07]. Dostupné z: https://www.zivestavby.cz/cs/brno-podporuje-zelene-strechy-jak-dosahnout-na-dotace?gclid=Cj0KCQjwupD4BRD4ARIsABJMmZ- DXmIQCJ8fwu2k4bxGglIUj702UdlQHEEm8dVG4Faxm9gJj xO34t8aAuBxEALw_wcB

Tretím okruhom zákonov je zákon o verejnom obstarávaníZákon č. 343/2015 Z. z o verejnom obstarávaní v znení neskorších právnych predpisov. Vychádzam z predpokladu, že subjektom, ktorý môže najefektívnejšie budovať sieť zelenej infraštruktúry, či už vo forme verejnej zelene, iných urbanistických prvkov, alebo mestského poľnohospodárstva, je obec (mesto). Z tohto dôvodu sa ponúka práve riešenie vo forme zohľadnenia tejto problematiky v procese zadávania zákazok, najmä stavebných prác. Opätovne, tak ako pri problematike územného plánovania, aj v tomto prípade je dôležité určenie povinnosti pri verejnom obstarávaní najmä stavebných prác, zohľadniť zelenú požiadavku a to nie len jej kvantitu, ale aj kvalitu, najmä s akcentom na klimatickú odolnosť.

Určite by v tejto rovine stála za legislatívnu iniciatívu príslušná zmena Zákona o obecnom zriadení, kde by si táto problematika v ustanovení § 4 ods. 3 zaslúžila samostatné písmeno ako originálna pôsobnosť obce.

Klimatické zmeny, respiračné zdravie, imunita komunít, mestská chudoba a občianska participácie, to všetky sú tak dôležité témy, že je možné adresovať výzvu aj na prípravu samostatného zákona o zelenej infraštruktúre, ktorý by stanovoval zmeny v už spomínaných zákonoch a zároveň by určoval povinnosti pre iné štátne orgány, ekologickú výchovu, zapojenie rodín a susedských komunít, zvýhodnenia pre developerov, ak budujú prvky zelenej infraštruktúry v rámci verejných zákazok, úverov a grantov. Veľmi podstatný môže byť aj nástroj tzv. poplatku za rozvoj, ktorý by mohol byť plne nahradený povinnosťou budovať verejnú zeleň.

Zelená infraštruktúra, či už ako verejná zeleň, prvky urbanizmu a mestské poľnohospodárstvo, si zaslúži pozornosť a interdisciplinárnu spoluprácu práva, ekológie krajinnej architektúry, ako aj iných vedných oblastí. Ako som citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na existencii dobrého životného prostredia je totiž závislý celý rad ďalších spoločenských oblastí.

Záver

V príspevku sa mi podarilo poukázať na existenciu dôležitosti verejného záujmu, ktorý má svoj dopad na viaceré oblasti spoločenského života, ako aj navrhnúť základný rámec potenciálnych legislatívnych zmien.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

AUSTIN, Gary. Green infrastructure for landscape planning: integrating human and natural systems. London, 2014. ISBN 978-041-5843-539.

ALEXANDRA D. Dunn, Siting Green Infrastructure: Legal and Policy Solutions to Alleviate Urban Poverty and Promote Healthy Communities, 37 B.C. Envtl. Aff. L. Rev. 41 (2010),

ČENTÉŠ, Jozef. Odpočúvanie, procesnoprávne a hmotnoprávne aspekty. Bratislava: C.H. Beck, 2013. ISBN 978-808-9603-091.

DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky, Teória a prax. 2. Bratislava: C.H.Beck, 2019. ISBN 978 80 89603 74 9

KOŠIČIAROVÁ, Soňa. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy. 1. Bratislava: Iura edition, 2012. ISBN 9788080785192

VRABKO, Marián. Správne právo hmotné: Všeobecná časť. 2. Bratislava: C.H.Beck, 2018. ISBN 978 80 89603 68 8.

WANG, Ting a Mathew PRYOR. Social Value of Urban Rooftop Farming: A Hong Kong Case Study. Agricultural Economics - Current Issues. IntechOpen, 2019, 2019-10-30. DOI: 10.5772/intechopen.89279. ISBN 978-1-78984-049-0.

Kapitola v učebnici alebo v monografii:

TÓTH, Attila. Význam, hodnota a ekosystémové služby zelenej infraštruktúry vo vidieckej krajine. MUCHOVÁ, Zlatica, Viera PAGÁNOVA a Attila TÓTH. Zelená infraštruktúra pre samosprávy. Banská Bystrica: Slovenská agentúra životného prostredia, 2017. ISBN 9788089503780.

Periodiká a zborníky:

BARANCOVÁ, A. Proporcionalita verejného a súkromného záujmu v činnosti orgánov verejnej správy ohľadom nehnuteľností (poľnohospodárskej pôdy). In: Finančné právo, daňové právo a správne právo v európskom priestore. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2019, s. 48-92. IBAN: 978-80-557-1585-8

FEOLA, G., SAHAKIAN, M., BINDER, C., & Zundritsch, P. (2020). Sustainability Assessment of Urban Agriculture. In C. Binder, R. Wyss, & E. Massaro (Eds.), Sustainability Assessment of Urban Systems (pp. 417-437). Cambridge: Cambridge University Press.

KUBINCOVÁ, S. Daňová zaťaženosť v kontexte fakultatívnosti miestnych daní. In: III. slovensko-české dni daňového práva. Pozitívna a negatívna stimulácia štátu v oblasti zdaňovania. Košice: Právnická fakulta UPJŠ, 2019, s. 246 - 247. ISBN 978-80-8152-819-4.

TÓTH, Atilla. Urban agriculture into context of the green infrastructure. In: Veda mladých 2013. 1. NItra: SPU, 2013. ISBN 9788085210810., TÓTH, Attila. Green Infrastructure in Urban Environments: Positive Examples from the Practice. In: Zelená infraštruktúra a ekosystémové služby.. 1. Zvolen: Zvolen: Združenie Slatinka, 2014. a iné


ZÁSADA SUPERFICIES SOLO NON CEDIT Z POHĽADU NEOPRÁVNENÝCH A OPRÁVNENÝCH STAVIEB NA ÚZEMÍ SLOVENSKEJ REPUBLIKY

PRINCIPLE OF SUPERFICIES SOLO NON CEDIT FROM THE POINT OF VIEW OF UNAUTHORIZED AND AUTHORIZED BUILDINGS IN SLOVAK REPUBLIC

Viera JakušováMgr. Viera Jakušová, 1. ročník, denná forma doktorandského štúdia, viera.jakusova@flaw.uniba.sk, Kat edra správneho a environmentálneho práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave.

Abstrakt

Príspevok definuje zásady ,,superficies solo cedit" a ,,superficies solo non cedit" vo vzťahu k stavbám. V príspevku sú skúmané mínusy oddeleného vlastníctva k stavbe a pozemku vo vzťahu k neoprávneným a oprávneným stavbám, ktoré stoja na cudzom pozemku. Taktiež príspevok predkladá v súvislosti so stavbami výhody a nevýhody prijatia zásady,,superficies solo cedit" v právnom poriadku Českej republiky, a tiež ilustruje možnú aplikáciu zásady do právneho poriadku Slovenskej republiky.

Kľúčové slová

občianske právo, stavebné právo, neoprávnená stavba, oprávnená stavba, superficies solo cedit

Abstract

The contribution defines the principles ,,superficies solo cedit" and,,superficies solo non cedit" in relation to constructions. The contribution examines downsides of separate ownership and land in relation to unauthorized and authorized buildings which are located on a foreign land. The paper also presents the advantages and disadvantages of the adoption of the principle ,,superficies solo cedit" into the law of the Czech Republic in connection with buildings and also illustrates the possible application of the principle into the law of the Slovak Republic.

Key words

Civil law, Building law, unauthorized building, authorized buildings, superficies solo cedit

Úvod

Cieľom príspevku je zhodnotiť samotné nevýhody oddeleného vlastníctva k stavbe a k pozemku. Konkrétne, analyzovať situácie, ktoré môžu vzniknúť pri neoprávnených a oprávnených stavbách zriadených na cudzom pozemku, a zároveň plynú z inštitútu oddeleného vlastníctva. Tieto situácie sú schopné obmedziť základné ľudské právo, a to vlastnícke. Na príklade Českej republiky (ďalej len ,,ČR") ilustrujeme možné výhody a nevýhody prijatia zásady „superficies solo cedit" vo vzťahu k stavbám, dôvody prijatia tejto zásady v ČR, a to, ako sa zákonodarca vysporiadal s prechodom k tejto zásade.

Významnou otázkou je aj to, prečo sa na území Slovenskej republiky (ďalej len ,,SR") doposiaľ nezaviedla táto zásada a aké by boli výhody a nevýhody, dotýkajúce sa rozdielnych vlastníkov stavieb a pozemkov, v prípade jej aplikovania do právneho poriadku SR. Je vôbec možné uvažovať o aplikácii inštitútu jednotného vlastníctva k stavbe a k pozemku v podmienkach SR?

Pri spracovaní tohto príspevku sme použili základné metódy výskumu, a to, najmä analýzu, indukciu dedukciu a syntézu.

1. Zásada superficies solo cedit

So zásadou „superficies solo cedit" sa stretávame už v rímskom práve. Túto zásadu môžeme doslovne preložiť ako ,,povrch ustupuje spodku". V rímskom práve dochádzalo na základe tejto zásady k nadobudnutiu vlastníckeho práva prírastkom, resp. akcesiou, ktorá je jedným z originárnych druhov nadobúdania vlastníckeho práva. Do vlastníctva vlastníka pozemku patrilo aj to, čo je s pozemkom pevne spojené, alebo je to jeho súčasťou. KINCL, J.- URFUS, V.- SKŘEJPEK, M., Římské právo. Praha: C.H.Beck, 1995, s. 179. Rimania rozlišovali tri osobitné situácie, ktoré mohli nastať: postavenie stavby (inaedificatio), zasadenie rastliny (implantatio), alebo zasiatie semena (satio).

Na základe tejto rímsko-právnej zásady vlastník pozemku nadobudol vlastníctvo k stavbe, ktorá bola postavená na jeho pozemku, bez ohľadu na to, či stavbu postavil sám, alebo bola stavba postavená treťou osobou.REBRO, K. – BLAHO, P., Rímske právo, Bratislava : Iura edition, 2010, s. 270.

Zásada superficies solo cedit našla uplatnenie vo väčšine štátov Európskej únie. Vychádza z princípu logiky, že stavba je neoddeliteľnou súčasťou pozemku a teda podobne, ako pri iných hmotných veciach a ich súčastiach, aj tu by mala stavba, ako aj pozemok, predstavovať predmet vlastníctva identického subjektu.TAKÁČ, J. Právo stavby - áno alebo nie? In: Stretnutie katedier občianskeho práva právnických fakúlt v Slovenskej republike a Českej republike. Zborník odborných príspevkov z konferencie: Užitočné neznáme inštitúty v občianskom práve. Bratislava: Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva, 2017. s. 73. Dostupné na internete: https://www.paneurouni.com/wp-content/uploads/2018/08/zbornik_final.pdf [cit. 202002-22].

Dňa 3. februára 2012 bol v ČR schválený zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník ve znění pozdějších předpisů (ďalej len ,,NOZ"), ktorý sa okrem iného, navracia k superficiálnej zásade a tiež k právu stavby, ktoré nepochybne súvisí s danou zásadou. NOZ nadobudol na území ČR účinnosť 1. januára 2014 a týmto dňom sa zrušil zákon, ktorý mu predchádzal, a to zákon č. 40/1964 Sb., Občanský zákoník. NOZ je momentálne koncipovaný ako univerzálny kódex súkromného práva.

Na území SR platila superficiálna zásada pre stavby do konca roku 1950, ktorá bola zrušená zákonom č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník s účinnosťou od 1. januára 1951.

Podľa § 25 uvedeného zákona : „Súčasťou pozemku je všetko, čo na ňom vzíde. Stavby nie sú súčasťou pozemku." Dôvody, ktoré viedli k negovaniu superficiálnej zásady súviseli s budovaním ľudovodemokratického zriadenia a presadzovaním socialistických ideí. Ponechanie zásady v platnosti by negatívne brzdilo kolektivizáciu, rozvoj družstevníctva a prechod k plánovanému hospodárstvu.KUKLÍK, J. a kol., Vývoj česko-slovenského práva 1945-1989. Praha : Linde, 2009, s. 519.

Vznikom oddeleného vlastníctva stavby a pozemku začal vznikať celý rad užívacích práv, ktoré oprávňovali stavebníka stavať na cudzom pozemku. Možno povedať, že od prijatia zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, v mnohých prípadoch začali prevládať užívacie vzťahy nad vlastníckymi titulmi.LAZAR, J., Otázky kodifikácie súkromného práva. Bratislava: Iura edition. 2006, s. 145. Napriek zmeneným spoločensko-ekonomickým podmienkam od novembra 1989 stále nedošlo v podmienkach SR k návratu právnej úpravy k zásade „superficies solo cedit".Okresný súd Pezinok: Absencia superficies solo cedit znamená porušenie medzinárodných štandardov. In najpravo.sk [online] [2016-04-19] Dostupné na internete: https://www.najpravo.sk/clanky/sud-absenciasuperficies-solo-cedit-znamena-porusenie-medzinarodnych-standardov.html [cit. 2020-02-22].

V súčasnej dobe zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,OZ") zakotvuje v ustanovení §120 ods. 2 , že stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku. V tomto prípade sa jedná o zakotvenie zásady „superficies solo non cedit".

2. Neoprávnené stavby a zásada superficies solo non cedit

Pri definovaní pojmu ,,neoprávnená stavba" je dôležité vychádzať z ustanovenia § 135c ods. 1 OZ. Neoprávnenou stavbou sa rozumie stavba, ktorá je zriadená stavebníkom bez právneho titulu k pozemku, ktorý by mu svedčil zriadiť stavbu na cudzom pozemku. Je to stavba, ktorá je zriadená v rozpore so stavebným právom súkromným. Oprávnenosť či neoprávnenosť stavby z hľadiska verejného práva je vzhľadom na ustanovenie § 135c OZ bez právneho významu.FEKETE, I., Občiansky zákonník. 2 zväzok. Veľký komentár. Bratislava : Eurokódex, 2015, s. 234.

Pod zriadením neoprávnenej stavby možno chápať situáciu, ak stavebník zriadi stavbu na pozemku, ktorého nie je vlastníkom a nemá k pozemku ani iný relevantný právny titul (napr. právo nájmu, užívacie právo).Tamtiež, s. 234.

Inštitút „superficies solo non cedit" podľa nášho názoru prináša množstvo sporov do právneho poriadku SR. Samotný právny stav, keď „povrch neustupuje spodku", sa dá považovať za zásadný zásah do výhradného inštitútu vlastníckeho práva k pozemku.

Značné obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka k pozemku môžeme vidieť v situácií, ak stavebník zrealizuje stavbu na cudzom pozemku bez oprávnenia, t. j. bez občianskoprávneho titulu. Vlastník pozemku preto nemôže realizovať svoje vlastnícke oprávnenia, nakoľko je zastavaný neoprávnenou stavbou a vlastník stavby postavenej na cudzom pozemku nemôže svoju vec premiestniť bez jej zničenia.KOVÁČIKOVÁ, J. Zásada superficies solo cedit v rímskom práve a v súčasnej právnej realite. In: Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2013. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov. 1.časť. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2013. s. 28. Dostupné na internete: http://lawconference.sk/zborniky/milniky/Zbornik%20Milniky%202013%201%20cast.pdf [cit. 2020-02-22]. Na to aby sme mohli tvrdiť, že stavba je neoprávnenou, postačuje fakt, aby len časť stavby ležala na susednom pozemku, bez toho, aby mal vlastník stavby na to oprávnenie.Pozri Rozsudok sp. zn. 22 Cdo 268/2003 Nejvyšší soud České republiky. V praxi to môže vyzerať tak, že počas prestavby stavby, ktorá nie je neoprávnenou, zasiahne stavebník určitou časťou stavby do susedného pozemku a tá sa stáva v tejto časti neoprávnenou.

V prípade existencie neoprávnenej stavby sa podľa §137 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,SZ"), stavebné úrady vykonávajúce konanie podľa tohto zákona, pokúsia vždy aj o dosiahnutie dohody účastníkov pri tých námietkach, ktoré vyplývajú z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám, ale prekračujú rozsah právomoci stavebného úradu alebo spolupôsobiacich orgánov štátnej správy. Ak stavebník nemá vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbámZo zákona: ,, Pod pojmom „iné práva k pozemkom a stavbám" použitým v spojení „vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich" sa podľa povahy prípadu rozumie a) užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej zmluvy, dohody o budúcej kúpnej zmluve alebo dohody o budúcej zmluve o vecnom bremene, z ktorých vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu, b) právo vyplývajúce z vecného bremena spojeného s pozemkom alebo stavbou,c) právo vyplývajúce z iných právnych predpisov, d) užívanie pozemku alebo stavby na základe koncesnej zmluvy, z ktorej vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu." Pozri § 139 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. , tak je potrebný konsenzus medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku.

Ak nedôjde ku vzájomnej dohode účastníkov, tak stavebný úrad odkáže vlastníka pozemku na súd a preruší konanie, nakoľko nie je možné, aby si stavebný úrad urobil sám úsudok, ktorým by vstupoval do občianskoprávnych alebo vlastníckych práv fyzických a právnických osôb. V tomto prípade nejde o klasickú námietku podľa § 137 SZ, keďže meritom veci je obmedzenie alebo existencia vlastníckeho práva a správny orgán, ktorým je stavebný úrad, nemôže podľa čl. 2 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, rozhodovať o takomto okruhu právnych vzťahov.PÍRY, M., Čierna stavba, Žilina : Eurokódex, 2020, s. 10. Týmto sa dostávame do roviny občianskoprávneho sporu, ktorý vzniká medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku. Možno konštatovať, že príslušným orgánom riešiť tento spor je súd prostredníctvom § 135c OZZo zákona:,, Ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby"). Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe." Pozri §135c ods.1-3 zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov., a tak môže dôjsť k situácií, že vymožiteľnosť ochrany vlastníckych práv vlastníka k pozemku môže byť zdĺhavou.

Existencia superficiálnej zásady v právnom poriadku SR by však nevylučovala faktický vznik neoprávnenej stavby. Tiež môže dôjsť k situácii, keď by osoba zriadila stavbu bez občianskoprávneho titulu na cudzom pozemku. Vlastník pozemku je v tom prípade aj vlastník stavby, avšak zriadením samotnej stavby tiež došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva vlastníka pozemku. Plusom je, že by v prípade existencie zásady bola takáto situácia ľahšie riešiteľná v rovine práva. Podľa nášho názoru, množstvo stavebníkov, ktorí by chceli realizovať neoprávnené stavby by si v prípade takejto právnej úpravy rozmysleli, či by bolo pre nich výhodné realizovať neoprávnenú stavbu. Možno tvrdiť, že by pravdepodobnosť vzniku stavieb bez občianskoprávneho titulu mohla byť menšia a samotná existencia superficiálnej zásady by mohla prispieť k zníženiu vzniku prípadných sporov.

3. Oprávnené stavby a zásada superficies solo non cedit

V prípade ak by bola stavba na cudzom pozemku zriadená stavebníkom na základe dohody s vlastníkom pozemku, tak by bola oprávnená. Právo stavebníka k pozemku by však bolo časovo obmedzené. Rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR z 9. 10. 2000, sp. zn. 22 Cdo 1997/2000 k tomu uvádza: „Ak stavebník zriadi na základe dohody s vlastníkom pozemku stavbu na pozemku, ktorý je podľa tejto dohody oprávnený ho užívať len dočasne, stráca po uplynutí dojednanej doby (prípadne po inom spôsobe zániku práva) právo mať naďalej na tomto pozemku umiestnenú stavbu a neoprávnene tak zasahuje do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorý sa môže domáhať odstránenia stavby." V rozhodnutí z 28. 1. 2009, sp. zn. 22 Cdo 1120/2006, Nejvyšší soud ČR ďalej konštatuje: „Ten, kto vedome stavia na cudzom pozemku na základe časovo obmedzeného práva, prípadne na základe práva, ktoré môže kedykoľvek zaniknúť v dôsledku výpovede, berie na seba riziko spojené s odstránením stavby po zániku práva mať stavbu na cudzom pozemku."KESSELOVÁ, K. Keď povrch neustupuje spodku - superficies solo non cedit. In najpravo.sk [online] [201109-27] Dostupné na internete: https://www.najpravo.sk/clanky/ked-povrch-neustupuje-spodku-superficies-solo-non-cedit.html?print=1_[cit. 2020-02-22].

Oddelené vlastníctvo stavby a pozemku môže komplikovať situáciu pri prevode a prechode vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. Pri prechode práv v rámci úpravy dedenia vychádza OZ zo zásady univerzálnej sukcesie. Pod touto zásadou možno rozumieť fakt, že dedič vstupuje do majetkovoprávnych pomerov svojho predchodcu v celej šírke a vo všetkých zložkách, teda aj do práv a povinností.LAZAR, J. a kol., Občianske právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava : Iuris libri, 2014. s. 619. Predstavme si situáciu, že dôjde k zriadeniu stavby na cudzom pozemku na základe právneho titulu, konkrétne na základe nájomnej zmluvy. Neskôr by v dôsledku univerzálnej sukcesie prešli vlastnícke práva k pozemku na dedičov vlastníka pozemku.

Nájomná zmluva sa uzatvára na dobu určitúZo zákona: „Nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky." Pozri § 663 zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. a zaraďuje sa medzi záväzkovo-právne vzťahy. Za istých okolností však môže mať čiastočne vecno-právnu povahu. To znamená, že by zmenou ktoréhokoľvek subjektu alebo aj oboch subjektov tento vzťah nezanikol, ale by trval v nezmenenej podobe naďalej.LAZAR, J. a kol., Občianske právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava : Iuris libri, 2014. s. 459. Vecno-právna povaha nájomnej zmluvy sa prejavuje v § 680 OZ, ktorý upravuje situáciu kedy dôjde k zmene vlastníka predmetu nájmu.

Podľa § 680 ods. 3 OZ: ,,Ak dôjde ku zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci, môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu určitú." Je teda zrejmé, že ak dôjde k zmene vlastníctva predmetu nájmu, t. j. dôjde k zmene vlastníka pozemku, vstupuje nadobúdateľ veci do postavenia prenajímateľa. Nájomný vzťah teda zostáva zachovaný aj po prevode alebo prechode vlastníctva veci.

Z § 680 ods. 3 OZ vyplýva, že iba nájomca, ktorý je zároveň vlastníkom stavby je oprávnený vypovedať zmluvu. Naviac, je chránený aj ustanovením § 126 ods. 2 OZ, ktoré zakotvuje ochranu vlastníckeho práva: „Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba." Za osobu oprávnenú mať vec u seba sa dá považovať nájomca.

V prípade, keby chceli dedičia pozemku (prenajímatelia) previesť svoje vlastnícke právo k pozemku počas trvania nájomnej zmluvy, tak by mohla nastať komplikácia. Podľa § 123 OZ je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Dispozičné oprávnenie umožňuje vlastníkovi realizovať výmennú hodnotu veci. Výsledkom tejto realizácie je prevod vlastníckeho práva k veci na iného. Vlastník môže vecou disponovať bez zákonného obmedzenia, ale v osobitných prípadoch môže byť toto dispozičné oprávnenie obmedzené napr. z vôle vlastníka a to osobitnou zmluvou.LAZAR, J. a kol., Občianske právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava : Iuris libri, 2014. s. 464.

Ak by dedičia pozemku, ktorí sú zároveň jeho vlastníkmi, chceli uskutočniť prevod vlastníckeho práva k pozemku, tak de iure, podľa vyššie uvedeného, síce môžu realizovať obsah svojho vlastníckeho práva k pozemku, ale de facto je otázne či bude dopyt po pozemku, na ktorom stojí stavba, ktorá má iného vlastníka.

V tomto smere, možno vnímať absenciu ochrany vlastníka pozemku počas trvania nájomnej zmluvy. Ani ustanovenie §135c OZ neposkytuje právnu ochranu vlastníkovi pozemku, nakoľko ide o stavbu oprávnenú.

Po skončení nájomnej zmluvy by sa vlastník pozemku mohol brániť prostredníctvom ustanovenia §135c OZ. Podporu možno nájsť aj v judikatúre Najvyššieho súdu ČR, a to konkrétne už v spomínaných rozhodnutiach: sp. zn. 22 Cdo 1997/2000 a sp. zn. 22 Cdo 1120/2006.

4. Zavedenie zásady superficies solo cedit v ČR a jej možná aplikácia do právneho poriadku SR

V ČR bola superficiálna zásada zrušená pre stavby zákonom č. 141/1950 Sb. Občanský zákoník v ustanovení § 25: „Součástí pozemku je všechno, co na něm vzejde. Stavby nejsou součástí pozemku." Zo znenia je zrejmé, že súčasťou pozemku naďalej ostávajú aj plody a rastliny, ktoré na ňom vyrástli. Stavba sa však už ďalej za súčasť pozemku nepovažovala, a bola samostatnou nehnuteľnosťou. Bolo tak možné nakladať zvlášť s pozemkom a stavbou.KUKLÍK, J. a kol., Vývoj česko-slovenského práva 1945-1989. Praha : Linde, 2009. s. 521.

V súčasnosti NOZ upravuje zásadu „superficies solo cedit" v § 506 NOZ, podľa ktorého súčasťou pozemku je priestor na jeho povrchu, ako aj pod povrchom. Výslovne sa medzi súčasť pozemku zaraďujú aj stavby, ktoré sú na ňom zriadené, avšak za predpokladu, ak sú spojené so zemou pevným základom (t. j. v prípade ich odčlenenia od pozemku by došlo k ich poškodeniu, zničeniu resp. zmene povahy) a sú zriadené na dobu neurčitú (časovo neobmedzené obdobie vyplývajúce z povahy a účelu stavby). V prípade, ak majú iba dočasnú povahu, bude sa jednať o samostatné veci, ktoré nebudú zdieľať spoločný právny osud s pozemkom.TAKÁČ, J. Právo stavby - áno alebo nie? In: Stretnutie katedier občianskeho práva právnických fakúlt v Slovenskej republike a Českej republike. Zborník odborných príspevkov z konferencie: Užitočné neznáme inštitúty v občianskom práve. Bratislava: Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva, 2017. s. 73. Dostupné na internete: https://www.paneurouni.com/wp-content/uploads/2018/08/zbornik_final.pdf [cit. 202002-24].

V tejto súvislosti prišla aj potreba vysporiadať sa s prechodom na nový režim stavieb. Zákonodarca v tomto smere zakotvil prechodné ustanovenia v NOZ (§ 3054 a nasledovné), kde ustanovil, že stavby, ktoré majú k nadobudnutiu účinnosti NOZ rovnakého vlastníka ako pozemky, na ktorých stavby stoja, sa stanú súčasťou pozemku.Pozri § 3054 zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník ve znění pozdějších předpisů. Ak stavbu a pozemok vlastnili k nadobudnutiu účinnosti NOZ rozdielne osoby, tak stavba ostala samostatnou nehnuteľnou vecou nezávislou na pozemku.Pozri § 3055 zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník ve znění pozdějších předpisů. Pre takéto stavby bolo zakotvené predkupné právo medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku.Pozri § 3056 zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník ve znění pozdějších předpisů.

Návrat k tradičnému rozsahu tejto zásady je nutné vidieť v snahe o zjednodušenie právneho styku a predchádzania sporov medzi vlastníkmi stavieb a pozemkov. Ďalším dôvodom návratu bolo hospodárske znehodnotenie pozemkov, na ktorých stála stavba, a ktoré z tohto dôvodu neboli schopné plniť samostatnú hospodársku funkciu.LAVICKÝ, P. a kol., Občanský zákoník I. Obecná část (§ 1-654). Komentář. Praha : C. H. Beck, 2013, s. 309.

Dôvody, prečo sa v SR ešte nezakotvila táto zásada, vyplývajú zo zápisnice zo zasadnutia Predsedníctva komisie pre rekodifikáciu súkromného práva zo dňa 13.01.2016. Predsedníctvo komisie prerokovalo materiál pracovnej skupiny pre vecné práva k otázke eventuálneho znovuzavedeniu superficiálnej zásady a zhodlo sa na tom, že prax (odborná i laická) je dlhodobo zžitá s aktuálnym nastavením právnej úpravy ajej zavedením by sa zasiahlo do ďalších odvetví (daňové právo, konkurzné právo, katastrálny zákon, a pod.).MINISTERSTVO SPRAVODLIVOSTI SLOVENSKEJ REPUBLIKY: Občiansky zákonník. Plenárne zasadnutia komisie. [online] Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/Stranky/Nase-sluzby/Nase-projekty/Obciansky-zakonnik/Obciansky-zakonnik.aspx [cit. 2020-02-24].

Podľa tvrdení Predsedníctva komisie je zrejmé, že znovuzavedením zásady by sa jednalo o radikálnu zmenu, ktorá by ovplyvnila nielen samotnú prax v oblasti občianskeho práva, ale aj na to nadväzujúcu legislatívu.

Na zasadnutí Predsedníctva Komisie zo dňa 20.4.2017 sa zásada „superficies solo cedit" definitívne odmietla. Komisia ponechala oddelené vlastníctvo stavby od vlastníctva k pozemku, pričom navrhla opatrenia k štandardizovaniu právnych vzťahov do budúcna. Konkrétne, dr. Tomašovič predostrel myšlienku uzavretia zmluvy o vecnom bremene, v prípade, ak bude chcieť niekto zriadiť stavbu na cudzom pozemku. Týmto by sa mali právne vzťahy regulovať a nemalo by dochádzať k roztriešťovaniu právnych vzťahov.Tamtiež. Táto úvaha de lege ferenda však doteraz nebola pretavená do znenia terajšieho OZ.

Aj napriek prijatiu zásady v ČR bol zavedený dvojitý režim vlastníctva pozemku a stavieb, nakoľko nie všetky stavby sa stali súčasťou pozemku. Zjednotenie vlastníctva pozemku a stavieb môže v niektorých prípadoch nastať za dlhšiu dobu, alebo k nemu nemusí dôjsť vôbec. Je však otázkou, či existuje šetrnejší spôsob, ktorý by chránil vlastníkov stavieb za rýchlejšieho dosiahnutia cieľu zásady.

Znovuzavedením superficiálnej zásady v SR by pravdepodobne bolo nastolené určité dlhodobé právne provizórium resp. dualizmus v pozícii ponímania stavby. Vzťahy vzniknuté pred prijatím superficiálnej zásady by sa riadili oddeleným vlastníctvom stavby a pozemku, na ktorom stavba stojí. Na stavby vzniknuté po prijatí tejto zásady by sa hľadelo už ako na súčasť pozemku.

Nová právna úprava v prípade zavedenia zásady by nepriniesla riešenie problémov, ktoré existujú v súčasnosti, ale len by zamedzila ich vzniku pri stavbách, ktoré vzniknú v budúcnosti. V tejto súvislosti je nevyhnutné v rámci intertemporálnych ustanovení uvažovať o určení lehoty, v ktorej si oddelení vlastníci stavby a pozemku majú zosúladiť vlastnícke vzťahy s novou právnou úpravou buď tak, že jeden z nich sa stane vlastníkom stavby i pozemku, alebo vlastník pozemku zriadi vlastníkovi stavby na základe zmluvy k pozemku vecné právo stavby, ktoré bude možné zriadiť nielen k pozemku nezastavanému, ale aj k pozemku, na ktorom už stavba stojí. Je možné sa nechať aj inšpirovať českou právnou úpravou, ktorá pre tieto situácie zaviedla predkupné právo k stavbe vlastníkovi pozemku a naopak. Ak nebude predkupné právo oprávneným subjektom využité, zachová sa a bude vec zaťažovať i naďalej. Bude teda pôsobiť aj voči nadobúdateľovi prevádzaného pozemku či stavby. Ak by sa predkupné právo využilo, došlo by k právnemu spojeniu oboch vecí. KOVÁČIKOVÁ, J. Zásada superficies solo cedit v rímskom práve a v súčasnej právnej realite. In: Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2013. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov. 1.časť. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2013. s. 29. Dostupné na internete: http://lawconference.sk/zborniky/milniky/Zbornik%20Milniky%202013%201%20cast.pd f [cit. 2020-02-22].

Záver

Zavedením oddeleného vlastníctva k stavbe a vlastníctva k pozemku na SR sa dostávame ku vzniku rôznych situácií, kedy je vlastnícke právo na oboch stranách značne obmedzené. Deje sa tak aj napriek tomu, že zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky ho uvádza ako jedno zo základných ľudských práv v čl. 20 ods.1.Zo zákona: ,,Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje." Pozri čl.20 ods. 1 zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky. Postavenie neoprávnenej stavby na cudzom pozemku obmedzuje vlastnícke právo vlastníka pozemku a zakladá s tým súvisiace právne spory. Pri postavení oprávnenej stavby na cudzom pozemku sa zas dostávame k problému, keď nadobúdatelia pozemku, ktorí sú zároveň jeho vlastníkmi, môžu de iure uskutočniť prevod vlastníckeho práva k pozemku, ale de facto je otázne, či bude dopyt po pozemku, na ktorom stojí stavba, ktorá má iného vlastníka. Tento problém vzniká pri trvaní nájomnej zmluvy medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby. V tomto smere možno vnímať absenciu ochrany vlastníka pozemku počas trvania nájomnej zmluvy. Ustanovenie §135c OZ poskytuje právnu ochranu vlastníkovi pozemku iba v prípadoch, ak pôjde o stavbu neoprávnenú.

V ČR platila pre stavby zásada „superficies solo non cedit" od roku 1951 až do prijatia NOZ. Zásada bola do právneho poriadku ČR zavedená v snahe o zjednodušenie právneho styku a predchádzania sporov medzi vlastníkmi stavieb a pozemkov. Ďalším dôvodom návratu bolo hospodárske znehodnotenie pozemkov, na ktorých stála stavba, a ktoré z tohto dôvodu neboli schopné plniť samostatnú hospodársku funkciu.

Čo sa týka znovuzavedenia zásady do právneho poriadku SR, tak je dôležité si zodpovedať otázku, čo viedlo slovenských zákonodarcov k neaplikovaniu zásady do právneho poriadku SR. Podľa tvrdení Predsedníctva komisie pre rekodifikáciu súkromného práva je zrejmé, že k znovuzavedeniu zásady pravdepodobne na našom území nedôjde. Argumenty proti znovuzavedeniu zásady sú koncipované v zmysle, že by išlo o radikálnu zmenu, ktorá je ťažko predstaviteľná v podmienkach SR a ovplyvnila by nielen samotnú prax v oblasti občianskeho práva, ale aj na to nadväzujúcu legislatívu.

Možno tiež konštatovať, že aj napriek prijatiu zásady v ČR, bol zavedený dvojitý režim vlastníctva pozemku a stavieb, nakoľko nie všetky stavby sa stali súčasťou pozemku. Zjednotenie vlastníctva pozemku a stavieb môže v niektorých prípadoch nastať za dlhšiu dobu, alebo k nemu nemusí dôjsť vôbec. Nakoľko považujeme NOZ sa ideálny materiál na skúmanie aplikovania superficiálnej zásady do právneho poriadku SR, tak v prípade znovuzavedenia zásady na území SR by mohlo dôjsť k obdobnej situácií, ak by sa pri tvorbe legislatívneho znenia čerpala inšpirácia z ČR.

Prínosy v samotnom znovuzavedení zásady by sme vnímali vo zvýšení kvality ochrany prirodzeného stavu faktického vlastníctva, teda jednotného vlastníctva stavby a pozemku. Z hospodárskeho hľadiska by mohlo byť prínosom to, že by stavby hospodársky patrili k pozemkom, a preto by bolo neúčelné deliť takýto celok.

Podľa nášho názoru zrušenie superficiálnej zásady v roku 1950 v právnom poriadku SR prinieslo množstvo sporných vzťahov a tiež veľký počet neoprávnených stavieb. Konštatujeme, že ide o relatívne nezvratný stav v tom zmysle, že sa vlastníctvo k pozemku a k stavbe, už nepodarí zjednotiť globálne, a to ani znovuzavedením superficiálnej zásady. Zjednotenie vlastníctva pre všetky takéto právne vzťahy na území SR je veľmi nepravdepodobné a samotné zavedenie zásady by bolo podľa všetkého spojené s neprimeranými ťažkosťami. Možno povedať však, že síce zavedenie zásady by neprinieslo riešenie súčasných problémov, ale by zamedzilo ich vzniku pri stavbách, ktoré vzniknú v budúcnosti. Preto je dôležité povedať, že v tomto smere nevylučujeme v prípade prijatia zásady prínosné usporiadanie vlastníckych vzťahov a z toho plynúcu kladnú reguláciu právneho stavu na území SR.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

FEKETE, I., 2015. Občiansky zákonník. 2 zväzok. Veľký komentár. 2. vyd. Bratislava : Eurokódex, 902 s. ISBN 978-80-8155-040-9.

KINCL, J - URFUS, V - SKŘEJPEK, M., 1995. Římské právo. 2. vyd. Praha : CH. Beck, 386 s. ISBN 978-80-7179-031-0.

KUKLÍK, J. a kol., 2009. Vývoj česko-slovenského práva 1945-1989. Praha : Linde, 727 s. ISBN 9788072017416.

LAVICKÝ, P. a kol., 2013. Občanský zákoník I. Obecná část (§ 1-654). Komentář. 1. vyd. Praha : C. H. Beck, 2400 s. ISBN 978-80-7400-529-9.

LAZAR, J. a kol., 2014. Občianske právo hmotné. Všeobecná časť. 1.vyd. Bratislava : Iuris libri, 720 s. ISBN 978-80-89635-08-5.

LAZAR, J., 2006. Otázky kodifikácie súkromného práva. Bratislava: Iura edition, 204 s. ISBN 978-808078-138-6.

PÍRY, M., 2020. Čierna stavba, Žilina : Eurokódex, 107 s. ISBN: 978-80-8155-089-8.

REBRO, K. - BLAHO, P., 2010. Rímske právo. 4. vyd. Bratislava : Iura edition, 524 s. ISBN 978-80-8078-352-5.

Periodiká a zborníky:

KOVÁČIKOVÁ, J. Zásada superficies solo cedit v rímskom práve a v súčasnej právnej realite. In: Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2013. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov. 1.časť. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2013. 701 s. ISBN 978-80-7160368-9.

Právne predpisy:

Zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník.

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.

Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník ve znění pozdějších předpisů.

Súdne rozhodnutia:

Rozsudok sp. zn. 22 Cdo 1120/2006 Nejvyšší soud České republiky.

Rozsudok sp. zn. 22 Cdo 1997/2000 Nejvyšší soud České republiky.

Rozsudok sp. zn. 22 Cdo 268/2003 Nejvyšší soud České republiky.

Internetové zdroje:

KESSELOVÁ,K. Keď povrch neustupuje spodku - superficies solo non cedit. In najpravo.sk [online] [2011-09-27] Dostupné na internete: https://www.najpravo.sk/clanky/ked-povrch-neustupuje-spodku-superficies-solo-non-cedit.html?print=1 [cit. 2020-02-22]. Dostupné na internete: http://lawconference.sk/zborniky/milniky/Zbornik%20Milniky%20201 3%201%20cast.pdf [cit. 2020-02-22].

MINISTERSTVO SPRAVODLIVOSTI SLOVENSKEJ REPUBLIKY: Občiansky zákonník. Plenárne zasadnutia komisie. [online] Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/Stran ky/Nase-sluzby/Nase-projekty/Obciansky-zakonnik/Obciansky-zakonnik.aspx [cit. 2020-02-24].

Okresný súd Pezinok: Absencia superficies solo cedit znamená porušenie medzinárodných štandardov. In najpravo.sk [online] [2016-04-19] Dostupné na internete: https://www.najpravo.sk/clanky/sud-absencia-superficies-solo-cedit-znamena-porusenie-medzinarodnych-standardov.html [cit. 2020-02-22].

TAKÁČ, J. Právo stavby - áno alebo nie? In: Stretnutie katedier občianskeho práva právnických fakúlt v Slovenskej republike a Českej republike. Zborník odborných príspevkov z konferencie: Užitočné neznáme inštitúty v občianskom práve. Bratislava: Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva, 2017. 104 s. ISBN 978-80-89453-47-4 Dostupné na internete: https://www.paneurouni.com/wp-content/uploads/2018/08/zbornik_final.pdf [cit. 2020-02-22].


SOCIÁLNA FUNKCIA A SPRAVODLIVOSŤ V PRÁVE SO ZRETEĽOM NA MIESTNE DANE V PODMIENKACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Príspevok je spracovaný v rámci projektu VEGA 1/0151/18 Kauzalita výberu miestnych daní a výdavkov na výkon samosprávnych funkcií v ekonomicky rozvinutých a zaostávajúcich územiach v kontexte Industry 4.0.

SOCIAL FUNCTION AND JUSTICE IN LAW WITH REFERENCE TO LOCAL TAXES IN THE SLOVAK REPUBLIC

Martin SkalošDoc. JUDr. PhDr. Martin Skaloš, PhD., Katedra dejín štátu a práva, Právnická fakulta UMB.

Abstrakt

Cieľom príspevku je poukázať na význam sociálnej funkcie a sociálnej spravodlivosti v práve so zreteľom na sociálnu funkciu miestneho zdaňovania na Slovensku.

Kľúčové slová

sociálna funkcia, sociálna spravodlivosť, vlastníctvo, majetková nerovnosť, Slovenská republika, miestne dane

Abstract

The aim of the contribution is to demonstrate the importance of social function and social justice in law with reference to a social function of local taxation in Slovakia.

Keywords

social function, social justice, ownership, property inequality, Slovak republic, local taxes

Úvod

Sociálno-politické zmeny súčasného sveta začínajú ukazovať neschopnosť súčasného kapitalizmu riešiť narastajúce problémy dnešnej spoločnosti, najmä rastúcu majetkovú nerovnosť, ktorá sa premieta do rastúcej degradácie politickej slobody človeka, ako aj do obmedzovania sociálnej slobody. Súčasné trendy rozširovania práv a slobôd človeka nie sú v súlade s procesom prehlbovania sociálnej nerovnosti, spojenej najmä s nerovnomerným rozdeľovaním bohatstva, a tak sa reálna sloboda človeka napriek formálnemu rozširovaniu slobôd zmenšuje, čo sa potom výrazne prejavuje na slobode politickej. Dominantné hodnoty liberalizmu - súkromné vlastníctvo a sloboda človeka - dnes nielenže nevedú k rozvoju všeobecného blaha a slobody, ale začínajú byť zdrojom narastajúcich problémov v individuálnych spoločenstvách, ako aj v celej globálnej spoločnosti.

Miestne dane tvoria najdôležitejší vlastný zdroj financovania obcí.Bližšie pozri: LIPTÁKOVÁ, K.: Kompetencie miestnej samosprávy a jej normotvorba v kontexte miestnych daní na Slovensku. In: Bratislavské právnické fórum 2018: ústavnoprávne východiská finančného práva. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2018, s. 56 a nasl. Dva z aspektov, ktoré je pri miestnych daniach potrebné brať do úvahy, je ich schopnosť ovplyvňovať správanie ľudí, ako aj schopnosť pôsobiť do určitej miery ako nástroj zmierňovania sociálnych disparít. Vzhľadom na skutočnosť, že obec má nad miestnymi daňami významnú mieru kontroly, môže ich využívať ako nástroj realizácie komplexnej politiky na svojom území.POLIAK, L.: Sociálna funkcia miestnych daní. In: Manažment podnikania a vecí verejných - dialógy : vedeckoodborný časopis Slovenskej akadémie manažmentu. Bratislava : Slovenská akadémia manažmentu, 2014, roč. 9, č. 23, s. 61. Sociálna funkcia miestnych daní sa prejavuje v celom procese správy miestnych daní a daňového konania. Táto funkcia v sebe do určitej miery subsumuje určité aspekty redistribučnej, regulačnej a stimulačnej funkcie. V zásade sa prejavuje v stanovení špecifických podmienok pre konkrétne aktivity, alebo daňovo povinné subjekty s prihliadnutím na sociálny status, verejný záujem a orientáciou sociálnej politiky správcu dane - obce.Bližšie pozri: POLIAK, L.: Local Taxes as a Tool of Local Social Policy. In: FRANEK, J. (ed.): The CD of Participants' Reviewed Papers from 18th International Conference. Ostrava : VŠB-TU, Faculty of Economics, 2016, s. 441 a nasl.

1. Sociálna funkcia práva

Nebývalá majetková polarizácia sa dostáva do rozporu s princípmi v Európe všeobecne uznávaného sociálneho trhového hospodárstva a následne so sociálnou doktrínou európskeho práva a poväčšine aj so sociálne orientovaným zákonodarstvom národných štátov EÚ. To sa osobitne negatívne dotýka vplyvu na realizáciu zásad európskeho práva, akými sú okrem zásady slobody, ľudskej dôstojnosti, aj zásady právnej rovnosti, sociálnej spravodlivosti, zákazu akejkoľvek diskriminácie, zásady regard and fairness, solidarity a spolupráce.

Sociálna dimenzia práva, resp. uplatňovanie sociálnej funkcie má v európskom právnom priestore dlhodobú, viac než storočnú tradíciu. Na potrebu vyjadrenia sociálnych prvkov v práve poukázali už koncom 19. a začiatkom 20. storočia významní právni teoretici a osobitne právni civilisti. Patria k ním také osobnosti právnej vedy ako Gierke, Ihering, Hedemann, Menger, Duguit a ďalší. Od toho času do súčasnosti sa sociálna funkcia práva najmä v podmienkach Európskej únie kvantitatívne i kvalitatívne prehĺbila a zdokonalila nielen v doktrinálnej podobe, ale aj v zákonodarstve, tak na národnej úrovni, ako aj v rovine európskeho komunitárneho práva. V čl. 3 ods. 3 Lisabonskej zmluvy sa výslovne zdôrazňuje úsilie EÚ o vytvorenie „sociálneho trhového hospodárstva" s vysokou konkurencie schopnosťou a následne sa v tom istom článku vyzdvihuje princíp „sociálnej spravodlivosti".LAZAR, J.: Interakcia majetkovej nerovnosti a sociálnej funkcie práva. In: LAZAR, J. - GAJDOŠOVÁ, M. (eds.): Sociálna funkcia práva a narastajúca majetková nerovnosť. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2018, s. 13 - 14.

Nárast majetkovej nerovnosti a prepojenia ekonomickej moci s mocou politickou nepochybne negatívne ovplyvňuje nielen politický systém v demokratickom štáte, ale ešte viac zvýrazňuje sociálne rozdiely v spoločnosti a v nadväznosti na to má aj etické, mravné i právne rozmery. Ide vlastne o to, aby sa táto reálne existujúca nerovnosť (aj majetková) udržala na sociálne primeranej a udržateľnej úrovni, ktorá by zodpovedala predstave väčšiny spoločnosti o sociálnej spravodlivosti.

Napokon o určenie takejto tolerancie v chápaní rovnosti ľudí a sociálnych rozdielov sa svojho času pokúsila už známa Francúzska deklarácia práv človeka a občana z roku 1789. V čl. I. deklarácie sa konštatuje, že „sociálne rozdiely sú oprávnené, iba ak ide o spoločný úžitok pre celok". Čiže sa pripúšťa sociálna nerovnosť za predpokladu, že zároveň prináša spoločenský osoh, a teda ak je takáto nerovnosť aj v záujme všetkých.

Problém prudkého nárastu majetkovej nerovnosti so všetkými negatívnymi dôsledkami sa stal naozaj skutočným svetovým problémom, týkajúcim sa nielen štátov s vysoko rozvinutými ekonomikami, ale aj celého radu ďalších štátov vrátane transformujúcich sa štátov strednej a východnej Európy. Práve v posledných menovaných štátoch totiž po privatizácii štátneho i iného verejnoprávneho vlastníctva uskutočneného v krátkom časovom úseku bez jasných a stabilných pravidiel, v zásade podľa neoliberálneho ekonomického i právneho modelu, sa ocitli obrovské majetky v rukách neveľkej skupiny oligarchov, resp. následne aj v rukách nadnárodných korporácií. Práve nadnárodné korporácie vlastnia väčšinu komerčných bánk či iných finančných inštitúcií, ako aj najväčšie i najdôležitejšie priemyslové a energetické podniky.LAZAR, J.: Interakcia majetkovej nerovnosti a sociálnej funkcie práva. In: LAZAR, J. – GAJDOŠOVÁ, M. (eds.): Sociálna funkcia práva a narastajúca majetková nerovnosť. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2018, s. 18 - 20.

2. Sociálna viazanosť vlastníctva

Dejiny vlastníctva sú aj dejinami ľudských vojen a vlastnícke vzťahyBližšie pozri: TUROŠÍK, M.: Základné aspekty rímskeho vlastníckeho práva. In: Notitiae iuridiciales Academiae collegii aedilium in Bratislava : [vedecký časopis Akadémie PZ v Bratislave]. Bratislava : Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2015, roč. 1, č. 1, s. 79 a nasl. v dejinách ľudstva vyjadrujú hospodársku a sociálnu nerovnosť medzi ľudskými bytosťami, ale aj nerovné politické, hospodárske a sociálne postavenie ľudských bytostí v civilizačnom vývoji ľudstva. Majetková nerovnosť vyúsťuje do mocenskej a politickej nerovnosti. Politická a mocenská nerovnosť potom do majetkovej a sociálnej nerovnosti. Koncentrácia vlastníctva jednými a spoločenská a pracovná neistota druhých (lokálna i globálna) môže kedykoľvek prerásť do krízových a katastrofických spoločenských javov. Dejinným javom, ktorý je spojený s ľudskými dejinami, je politická, hospodárska a sociálna nerovnosť na základe vlastníckych vzťahov.

Vlastníctvo a vlastnícke vzťahy sú jednou veľmi komplikovanou oblasťou ľudského spoločenstva, ktoré sa preplietajú ľudskými dejinami v rôznej forme civilizácie a vyjadrujú pomer ľudských bytostí k duchovným a fyzickým hodnotám ľudskej činnosti; nezanikajú, ale menia svoju hodnotu a význam v ľudskom spoločenstve. Vo vývoji ľudského spoločenstva je vlastnícke právo považované za jedno zo základných ľudských práv a slobôd; zahŕňa sa do ich prvej kategórie. Vlastnícke právo patrí medzi obmedzené práva a sú stanovené hranice jeho výkonu. Je spojené s právom veci držať, užívať a s nimi nakladať. S vlastníctvom sú rovnako spojené rôzne povinnosti a obmedzenia a s majetkom sa nesmie zaobchádzať tak, aby ohrozoval oprávnené alebo iné záujmy a verejný záujem.RYNEŠ, V.: Paradigma a vize lidské společnosti. Praha : Nakladatelství Epocha, 2019, s. 98.

Základom moderného ústavného zakotvenia vlastníckeho práva sa stal článok XVII. Deklarácie ľudských a občianskych práv, z roku 1789, ktorý uvádza, že „pretože vlastníctvo je neporušiteľné a posvätné právo, nemôže byť nikomu odňaté, ak nejde o prípad zjavne to vyžadujúci na základe zákonnej zistenej verejnej nutnosti, a to pod podmienkou spravodlivej a predchádzajúcej náhrady". Toto ustanovenie sa stalo základom liberalistického chápania vlastníctva v ústavných a zákonných úpravách ostatých štátov. Z uvedeného chápania vychádza napríklad úprava v článku 16 belgickej ústavy.

Na začiatku 20. storočia však dochádza k zlomu, keď tradičné liberalistické chápanie pojmu vlastníctvo začína byť v ústavných úpravách modifikované v tom smere, že sa začína hovoriť o spoločenskej zodpovednosti vlastníka v súvislosti s využívaním majetku. Za vzorovú úpravu v tomto smere možno v kontinentálnom európskom priestore označiť úpravu v článku 152 Ústavy nemeckej ríše, z roku 1919 (tzv. Weimarskej ústavy), ktorý stanovil, že vlastníctvo zaväzuje a jeho užívanie by malo byť súčasne i službou pre spoločnosť, čím bola na ústavnej úrovni garantovaná sociálna viazanosť vlastníctva.

Takzvaná sociálna funkcia alebo sociálna viazanosť vlastníckeho práva ako princíp sa najčastejšie dáva do protikladu s individuálnym princípom súkromného vlastníctva. Pôvodcom myšlienky o „sociálnej funkcii" súkromného vlastníctva je francúzsky teoretik L. Duguit,Duguit [Dygi] Léon, *4. 2. 1859 - †18. 12. 1928, francúzsky právnik; profesor univerzity v Bordeaux. Zaoberal sa teóriou štátu a práva; základ buržoázneho práva i štátu videl v solidarite všetkých členov spoločnosti. Súkromné vlastníctvo považoval za sociálnu funkciu v záujme všetkých. Ovplyvnil vývoj právnych inštitúcií zodpovedajúcich štátno-monopolistickému kapitalizmu. ktorý si osvojil učenie sociológa A. Comteho a použil v práve jeho sociologicko-teoretické závery. V Duguitovom „reálnom a sociologickom systéme práva" sa subjektívne právo jednotlivca nahrádza sociálnou funkciou.LAZAR, J.: Buržoázne vlastnícke koncepcie z hľadiska marxistickej právnej vedy. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1984, s. 41.

Ustanovenie § 79 ods. 1 Ústavy I. Slovenskej republiky z roku 1939 (č. 185/1939 Sl. z.) na rozdiel od predchádzajúceho ústavného základu vlastníctva ako základného inštitútu súkromného práva výslovne definuje jeho funkciu. Zatiaľ čo v predchádzajúcom právnom poriadku Československej republiky nebola funkcia vlastníctva presne normatívne vyjadrená, v ústave Slovenského štátu úplne dominuje sociálne smerovanie ústavného základu vlastníctva. Naďalej je však rešpektovaná zásada výlučne zákonného obmedzenia vlastníctva (§ 79 ods. 2 ústavy), čo implikuje už akceptovanú, formálnu nevyhnutnosť úpravy súkromného práva v rovine zákonného práva.DRGONEC, J.: Ústavná a zákonná ochrana vlastníctva pred nútenými obmedzeniami. In: Justičná revue, 68, 2016, č. 5, s. 525.

V dôsledku uplatnenia sa teórie vlastníctva plniaceho sociálnu funkciu v právnych poriadkoch najvýznamnejších európskych štátov bolo opustenie predchádzajúcej, úplne individualistickej koncepcie vlastníckeho práva a jej nahradenie vlastníctvom plniacim sociálne funkcie spoločnosti. Koncepcia vlastníctva s jeho dominantnou „sociálnou funkciou" prenikla do legislatívy prostredníctvom nemeckej Ústavy z roku 1919 a neskoršie bol prevzatý aj čl. 14 ods. 2 Ústavy SRN z roku 1949 takouto formuláciou: „Vlastníctvo zaväzuje. Jeho výkon má zároveň slúžiť všeobecnému blahu." Uvedené ustanovenie nemeckej Ústavy z roku 1949 však nekonkretizuje, k čomu vlastníctvo zaväzuje.

Medzníkom v tomto procese bola Listina základných práv a slobôd, ktorá podobne ako nemecká Ústava z roku 1919 a 1949 koncipuje vlastníctvo, ktoré plní sociálnu funkciu, keď v čl. 11 ods. 3 ustanovila: „Vlastníctvo zaväzuje." Podobne i Ústava Slovenskej republiky z roku 1992 upravila túto zásadu v čl. 20 ods. 3, avšak na rozdiel od nemeckých ústav ďalšími dvoma vetami ju spojila so zákazom zneužitia vlastníctva na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom, ako aj so zákazom, aby výkonom vlastníckeho práva bolo poškodzované ľudské zdravie, príroda, kultúrne a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom (s malou odchýlkou rovnako i čl. 11 ods. 3 Listiny).

Ústava SR (z. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien) už rozšírila možnosti zásahov štátu do vlastníckeho práva o ďalšie prípady, keď bol majetok nadobudnutý „nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov".V nadväznosti na novelizáciu ústavy (úst. zákon č. 100/2010 Z. z.) bol prijatý nový zákon o preukazovaní majetku (č. 101/2010 Z. z.), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2011. Je to veľmi podnetné a zaujímavé z hľadiska skúmanej problematiky. Hoci slovenská ústavná zmena bola účelovo zameraná na ústavnoprávne pokrytie osobitnej zákonnej úpravy o preukazovaní pôvodu majetku, mohla by inšpirovať k úvahám o možnostiach ďalšieho rozšírenia sociálnej funkcie vlastníctva a aj o kritériá na preskúmanie nadobúdania vlastníckeho práva a v nadväznosti na to o možnosti zásahov štátu do vlastníctva, ktoré bolo nadobudnuté nelegálne, nelegitímne, špekulatívnym spôsobom a podvodne, najmä aj v prípadoch tých najväčších majetkov, či už patria národným, alebo nadnárodným vlastníkom.

Ak sa v minulosti presadzovala na území ČSFR masívna deetatizácia spoločenského i ekonomického života, tento trend súvisel s vyrovnávaním sa s dedičstvom totality a bol charakteristický i pre ostatné postkomunistické krajiny. V bývalej západnej Európe, práve naopak, prijatie modelu sociálneho právneho štátu i obava z negatívnych spoločenských následkov ničím nekorigovaného princípu individualizmu v práve, ekonomike i politike znamenala v rovine normatívnej posilňovanie pozície štátu ako predstaviteľa vybraných spoločných hodnôt danej entity a vykonávateľa politiky pro bono celku. Úloha štátu sa teda v tomto smere začala rozširovať, čo je v dnešnej dobe zjavné a charakteristické i pre bývalú východnú Európu. Z moderných hodnôt, ktoré sú potrebné pre fungovanie spoločnosti, na prvom mieste sú rovnoprávnosť, sloboda a sociálna spravodlivosť. Existencia výlučného vlastníctva štátu k určitým veciam je i naďalej plne odôvodnená potrebou umožniť štátu plnenie jeho funkcií a cieľov, ktorých plnenie má garantovať.

3. Uplatňovanie sociálnej spravodlivosti v práve

Pojem sociálnej spravodlivosti vo význame, ktorý reflektujeme z hľadiska jeho aktuálneho diskurzu, sa objavuje až začiatkom devätnásteho storočia. Jedným z prvých, kto tento termín tematizoval bol francúzsky socialista J. P. Proudhon. Neskôr sa k tomuto významu prihlásil aj britský liberál J. S. Mill. Spomínaný koncept sociálnej spravodlivosti zaviedol do diskusie o spravodlivosti ďalší rozmer, a to požiadavku hospodárskej spravodlivosti v rozdeľovaní. Úsilie o sociálnu spravodlivosť v devätnástom storočí sprevádzal taktiež rozvoj marxizmu, ktorý takisto značne napomohol v šírení myšlienky sociálnej spravodlivosti. Samozrejme, marxizmus odmietal koncept sociálnej spravodlivosti ako „zastaranú frázu", avšak nemožno prehliadnuť, že sociálna spravodlivosť sa implicitne objavuje aj v Marxovom diele. Na prelome 19. a 20. storočia sa pojem sociálna spravodlivosť používal v naznačenom hospodárskom význame už bežne, a tak je to dodnes.HAJDUK, Ľ.: Filozofické a etické východiská sociálnej spravodlivosti. In: MÁTEL, A. a kol. (ed.): Aplikovaná etika v sociální práci. Brno : Institut mezioborových studií, 2010, s. 31.

V súlade s týmito myšlienkami možno považovať za jednu z významných alternatív otázky sociálnej spravodlivosti isté zosúladenie Marxovej „individuálnej spravodlivosti" („každému podľa jeho práce") a Rawlsovej „redistribučnej spravodlivosti" (negácia, resp. oslabenie prírodnej lotérie), pričom stelesnenie Rawlsovej myšlienky „morálnej arbitrárnosti" je potrebné vidieť nielen v distribučnom princípe, ktorý zabezpečuje maximálnu výhodnosť a minimálny príjem, ale v distribučnom princípe, ktorý zabezpečí čo najmenšie sociálne a ekonomické nerovnosti spoločnosti. Demokracia ponúka „zbrane" na zabezpečenie sociálnej spravodlivosti, avšak bez vôle a aktivity tých, ktorí pod jarmom sociálne nespravodlivej spoločnosti trpia najviac, sa nikdy nenaplní ani „ideál" sociálnej spravodlivosti, ktorý spočíva v distribučnom kritériu „každému podľa jeho (skutočných) potrieb".Bližšie pozri: HAJDUK, Ľ.: Filozofické a etické východiská sociálnej spravodlivosti. In: MÁTEL, A. a kol. (ed.): Aplikovaná etika v sociální práci. Brno : Institut mezioborových studií, 2010, s. 38 - 39.

Sociálna spravodlivosť predstavuje podstatnú časť kritérií hodnotenia práva aj cieľov tvorby a uplatňovania práva. Piliermi právneho presadzovania sociálnej spravodlivosti sú sociálne práva a sociálny štát,„Bez existencie sociálneho štátu si dnes moderný štát a spoločnosť v podstate nemožno predstaviť." VEČERA, M.: Sociálni štát. Východiska a prístupy. Praha : Sociologické nakladatelství, 1993, s. 98. ktoré sú úzko spojené s ľudskou dôstojnosťou. Sociálna spravodlivosť a jej slúžiace sociálne práva a sociálny štát nie sú len, ba ani nie hlavne, prostriedkami udržiavania spoločenského zmieru a prevenciou sociálnych revolúcií, ale aj a hlavne relatívne samostatnými hodnotami. Slúžia ľudskej dôstojnosti a zároveň prospievajú aj napredovaniu spoločnosti. Predstavujú pokus a formu o uplatnenie dobra v práve a prostredníctvom práva. Sociálna spravodlivosť je neodmysliteľnou súčasťou a azda i jadrom spravodlivosti chápanej ako súlad s časťou morálky týkajúcou sa rozdeľovania dobier a bremien (teda i materiálnych statkov), tak aj neznesiteľný rozpor zákona so sociálnou spravodlivosťou je dôvodom, aby sa takému zákonu uprel charakter práva. Ak sa sociálna nespravodlivosť normatívneho právneho aktu alebo jeho časti stáva neznesiteľnou, tak to predstavuje podľa Radbruchovej formuly dôvod jej neprávnosti. Situácia dramatického rastu majetkovej nerovnosti nastoľuje otázku, či časti právneho poriadku, ktoré ju umožňujú, nie sú v neznesiteľnom rozpore so sociálnou spravodlivosťou.Bližšie pozri: BÁRÁNY, E.: Sociálna spravodlivosť v práve. In: LAZAR, J. - GAJDOŠOVÁ, M. (eds.): Sociálna funkcia práva a narastajúca majetková nerovnosť. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2018, s. 158 a nasl.

4. Východiská riešenia majetkovej nerovnosti

Riešenie problému majetkovej nerovnosti predpokladá v prvom rade primerané zmeny v ekonomickom mechanizme prerozdeľovania. Ide o zmiernenie a vybalansovanie majetkovej nerovnosti smerujúce k vytvoreniu rovnakých príležitostí a štartovacích možností v zásade pre všetkých. To predpokladá väčšie investície štátu najmä do vzdelávania, zdravotníctva, sociálnych služieb, verejnoprospešných projektov a pod. Tomu by mala zodpovedať primeraná inovácia vo sfére štátnych a právnych inštitútov, ktoré pozná moderná štátoveda, právoveda i legislatíva či už na národnej, európskej alebo na ešte širšej medzinárodnej úrovni. V súlade s presmerovaním ekonomického modelu s prevahou novoliberálnych prvkov viac k modelu sociálneho trhového hospodárstva, ktorý je preferovaným a uznávaným modelom aj v právnych dokumentoch EÚ, sa očakáva výraznejšie posilnenie sociálnych prvkov v celej sfére fungovania moderného právneho štátu.

Pokiaľ ide o konkrétne verejnoprávne formy, prostredníctvom ktorých sociálne orientovaný štát môže regulovať hospodárstvo, treba v prvom rade spomenúť také inštrumenty štátneho intervencionizmu v prospech verejného blaha, ako sú daňový systém, štátny rozpočet, subvencie, programovanie a plánovanie (indikatívne), protimonopolné a protitrustové zákonodarstvo a ďalšie. Spomedzi nich ako veľmi účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť dosť transparentne a pomerne rýchlo ciele prerozdelenia majetku v spoločnosti, sa javí práve daňový systém. Aj aktuálne v súvislosti s prudkým nárastom majetkovej nerovnosti sa dosť často pri hľadaní a nachádzaní riešení upriamuje pozornosť na možnosť zvyšovania daní rôzneho druhu, ktoré by postihovali majetok najbohatšej vrstvy v spoločnosti. Pritom sa hovorí o zdanení kapitálu, majetku, nehnuteľností, o dani z dedičstva, darovania a iných daní.

V súlade so sociálnym zameraním opatrení verejnoprávneho charakteru by sa mali ešte viac prehĺbiť a zdokonaliť sociálne prvky vo všetkých oblastiach súkromného práva tak na národnej, ako aj európskej i medzinárodnej úrovni. To platí nielen v oblasti obligačného,Bližšie pozri: TUROŠÍK, M.: Záväzky podľa civilného, honorárneho a prirodzeného práva. In: Acta facultatis iurdicae universitatis comenianae : vedecký časopis Právnickej fakulty. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2014, roč. 33, č. 1, s. 100 a nasl. ale aj vecného práva, pričom sa majú viac do popredia dostávať potreby „všeobecného blaha" pred úzkymi individuálnymi záujmami nositeľov týchto práv. V tomto smere ide o prehodnotenie všetkých inštitútov vecného práva, nevynímajúc právo vlastnícke. V prvom rade sa hľadá prepojenie medzi individualistickým chápaním vlastníckeho práva, aké možno nájsť prakticky v každom občianskom zákonníku, a ústavnoprávnou konštrukciou sociálnej funkcie vlastníctva vyjadrenej v početných moderných, predovšetkým európskych ústavách vrátane Ústavy SR.LAZAR, J.: Interakcia majetkovej nerovnosti a sociálnej funkcie práva. In: LAZAR, J. - GAJDOŠOVÁ, M. (eds.): Sociálna funkcia práva a narastajúca majetková nerovnosť. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2018, s. 25 - 27.

5. Sociálna funkcia miestnych daní

Miestne dane sú upravené v zákone č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov. Úloha miestnych daní spočíva primárne v získavaní finančných prostriedkov (fiškálna funkcia), avšak sekundárne má ovplyvňovať aj správanie daňovo povinných osôb. Funkcia redistribučná (zmierňovanie sociálnych disparít), regulačná a stimulačná môžu byť subsumované pod spoločný názov - sociálnu funkciu.

Zákonodarca zaviedol inštitút oslobodenia od dane a zníženia daňovej sadzby, čím reflektoval potrebu špecifického prístupu k obyvateľom obce. Okrem dane z nehnuteľností, kde je inštitút oslobodenia od dane upravený obligatórne, je toto rozhodnutie stanovené ako diskrečná právomoc obecného zastupiteľstva.Oslobodenie od miestnej dane a zníženie daňovej sadzby je v zákone o miestnych daniach upravené len prostredníctvom splnomocňujúcich blanketových noriem uvedených v § 29, § 36, § 43, § 51, § 59, § 66, § 76 a § 83.

Zákonodarca nehovorí o dôvodoch, ktorými môže obecné zastupiteľstvo, ako normotvorca na komunálnej úrovni, argumentovať v prípade, že chce stanoviť zníženú, prípadne nulovú sadzbu z konkrétnej miestnej dane pre konkrétnu sociálnu skupinu. Požiadavkou, ktorú je však následne potrebné, resp. nevyhnutné dodržiavať je zásada materiálnej rovnosti.

Základným kritériom, na základe ktorého sa obecné zastupiteľstvá rozhodujú o odpustení alebo zmenení sadzby miestnej dane pre konkrétnu skupinu obyvateľstva, či pre konkrétnu aktivitu, je skutočnosť, či je tým dosiahnutá jedna z priorít sociálnej politiky obce. Najčastejšie sa ako subsidiárne kritériá využívajú vek, zdravotný stav a účel.

Sociálna funkcia sa prejavuje v stanovení maximálnej možnej sadzby dane pri dani z nehnuteľnosti, ktorej úlohou je chrániť daňovo povinné subjekty pred nezvládnuteľným daňovým zaťažením. Maximálna sadzba dane pri dani z nehnuteľnosti však v zákone o miestnych daniach nebola stanovená vždy. Vyhlásené znenie zákona o miestnych daniach teda až na malé výnimky (kogentná úprava sadzby dane za jadrové zariadenie a dva prípady obmedzenia pri určovaní sadzby dane z nehnuteľnosti) prenechávalo možnosť určenia výšky jednotlivých sadzieb daní v absolútnej kompetencii obcí. Obce mali možnosť takým spôsobom ovplyvniť výnos z miestnych daní smerujúci do ich rozpočtov, čím ako vyplýva z dôvodovej správy zákonodarca chcel vytvoriť priestor na zvýšenie a stabilizáciu vlastných finančných zdrojov nevyhnutných na zabezpečenie úloh, ktoré plnia orgány územnej samosprávy. K uvedenému bližšie: KUBINCOVÁ, T.: Možnosti zníženia, zvýšenia a oslobodenia od dane vo veciach miestnych daní. In: III. SLOVENSKO-ČESKE DNI DAŇOVÉHO PRÁVA, Pozitívna a negatívna stimulácia štátu v oblasti zdaňovania: Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, 2019, s. 252 a nasl. Sociálna funkcia daní sa prejavuje aj v daňovej exekúcii.Daňové exekučné konanie obce je vedené podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V prípade, že obce majú v evidencii nevymožiteľné daňové nedoplatky, tieto nedoplatky rozhodnutím môžu odpísať. Obce v zmysle realizácie svojej sociálnej politiky takéto nevymožiteľné daňové nedoplatky odpisujú. Ročne takto môžu odpísať až tretinu z celkových nedoplatkov z miestnych daní.Bližšie pozri: POLIAK, L.: Sociálna funkcia miestnych daní. In: Manažment podnikania a vecí verejných -dialógy : vedecko-odborný časopis Slovenskej akadémie manažmentu. Bratislava : Slovenská akadémia manažmentu, 2014, roč. 9, č. 23, s. 63 a nasl.

Záver

Dejiny sú plné pokusov a vízií na náboženskej a neskôr občianskej platforme o nápravu ľudských pomerov, vlastníctva a vlastníckych vzťahov. Zároveň však dochádza k stále väčšej koncentrácii moci a vlastníctva a na druhej strane k šíriacemu sa odporu jednotlivých vrstiev obyvateľstva v sociálnych nepokojoch lokálneho i globálneho charakteru, ktoré viedli k teóriám násilných zmien politických, vlastníckych a sociálnych pomerov a ku vzniku teórie triednej a beztriednej spoločnosti, k ľudskej a medziľudskej solidarite a až k vízii sociálnej štátnosti.

Nožnice sociálnej nerovnosti medzi bohatými a chudobnými sa stále viac roztvárajú. Nerovnosť a nesúmerateľnosť bola vždy, avšak prvýkrát sa spája s demokraciou a sociálnym štátom. Stredná trieda je utláčaná, resp. speje k zániku. Inštitucionálne zvládnutie vzťahu sociálnej solidarity bohatých a chudobných je nakoniec i jedným zo základov úspechu všetkých moderných spoločností. Problém chudobných je prežiť a problém biedy sa tak stáva problémom bohatých s otázkou ako rozdeliť časť prebytku a nezmeniť pravidlá jeho akumulácie a ochrany. Samozrejme, to nie je len výlučná otázka solidarity bohatých, ale celej spoločnosti. Preto v záujme stability society sa musia konštituovať stabilné a dlhodobé pravidlá racionálnej redistribúcie medzi chudobnými a bohatými. Iným spôsobom totiž nie je možné pevne zakotviť a legitimizovať pravidlá akumulácie a ochrany majetku.

Sociálna politika môže byť v zmysle teórie decentralizácie realizovaná nielen na centrálnej úrovni a nielen tradičnými pozitívnymi zásahmi do fungovania spoločnosti. Jedným zo spôsobov realizácie sociálnej politiky, je aj daňová politika. Úlohou miestnych daní nie je len získavanie príjmov, ale aj podpora parciálnych, sektorových politík obce, primárne cez sociálnu funkciu miestnych daní. Efektivitu implementácie sociálnej funkcie miestnych daní možno odmerať ako podiel príjmov, o ktoré obec prišla v dôsledku oslobodenia, resp. aplikácie režimu znížených sadzieb miestnych daní a odpisu daňových nedoplatkov na reálne vybraných príjmov z miestnych daní a vymožených daňových nedoplatkov. Sociálna funkcia miestnych daní pôsobí subsidiárne k ich primárnej, fiškálnej funkcii.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

BABČÁK, V.: Daňové právo na Slovensku. Bratislava : Ing. Miroslav Mračko, EPOS, 2015, 750 s. ISBN 978-80-562-0091-9.

DRGONEC, J.: Ústavná a zákonná ochrana vlastníctva pred nútenými obmedzeniami In: Justičná revue, 68, 2016, č. 5, s. 525 - 549, ISSN 1335-6461.

KUBINCOVÁ, S.: Dane, poplatky, clo a ďalšie povinné platby. Banská Bystrica : Právnická fakulta UMB, 2009, 330 s. ISBN 978-80-8083-911-6.

KUBINCOVÁ, S.: Daňový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2015, 752 s. ISBN 978-80-89603-28-2.

LAZAR, J.: Buržoázne vlastnícke koncepcie z hľadiska marxistickej právnej vedy. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1984, 204 s. ISBN neuvedené.

LAZAR, J. - GAJDOŠOVÁ, M. (eds.): Sociálna funkcia práva a narastajúca majetková nerovnosť. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2018, 360 s. ISBN 978-80-568-0095-9.

LAZAR, J. a kol.: Základy občianskeho hmotného práva. I. zv. Bratislava : Iura Edition, 2004, 428 s. ISBN 80-8904-789-0.

MANDA, V. - SŤAHEL, R. - PRUŽINEC, T.: Človek, sloboda a vlastníctvo vo filozofii raného novoveku. Bratislava : Iris, 2015, 186 s. ISBN 978-80-8153-050-0.

RADVAN, M.: Místní daně. 1. vyd. Praha : Wolters Kluwer ČR, 2012. 244 s. ISBN 978-807357-932-6.

RYNEŠ, V.: Paradigma a vize lidské společnosti. Praha : Nakladatelství Epocha, 2019, 225 s. ISBN 978-80-7557-217-2.

Periodiká a zborníky:

HAJDUK, Ľ.: Filozofické a etické východiská sociálnej spravodlivosti. In: MÁTEL, A. a kol. (ed.): Aplikovaná etika v sociální práci. Brno : Institut mezioborových studií, 2010, s. 30 - 40, ISBN 978-80-87182-13-0.

KUBINCOVÁ, T.: Možnosti zníženia, zvýšenia a oslobodenia od dane vo veciach miestnych daní. In: III. SLOVENSKO-ČESKE DNI DAŇOVÉHO PRÁVA, Pozitívna a negatívna stimulácia štátu v oblasti zdaňovania: Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, 2019, s. 249 - 260. ISBN 978-80-8152-819-4.

KUBINCOVÁ, T.: Vybrané teoretické a aplikačné otázky právnej úpravy dane z nehnuteľností. In: Reflexie teórie a praxe na otázky miestnych daní. Ostrowiec: College of Business and Entrepreneurship in Ostrowiec, 2019, s. 57 - 67. ISBN 978-83-64557-45-313397753.

KUBINCOVÁ, T.: Zásada zákonnosti ako základná zásada správy daní. In: ZBORNÍK z II. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie BANSKOBYSTRICKÉ DNI PRÁVA. Banská Bystrica : Právnická fakulta UMB, 2016, s. 256 - 267. ISBN 978-80-557-1285-7. LIPTÁKOVÁ, K.: Kompetencie miestnej samosprávy a jej normotvorba v kontexte miestnych daní na Slovensku. In: Bratislavské právnické fórum 2018: ústavnoprávne východiská finančného práva. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2018, s. 56 -66, ISBN 978-80-7160-475-4.

POLIAK, L.: Sociálna funkcia miestnych daní. In: Manažment podnikania a vecí verejných -dialógy : vedecko-odborný časopis Slovenskej akadémie manažmentu. Bratislava : Slovenská akadémia manažmentu, 2014, roč. 9, č. 23, s. 61 - 68, ISSN 1337-0510. POLIAK, L.: Social dimension of local taxes. In: SLAVÍČKOVÁ, P. - TOMČÍK, J. (eds.): Sborník z mezinárodní vědecké konference, Olomouc, Česko, 10. - 11. 9. 2015: Znalosti pro tržní praxi 2015. Ženy -podnikatelky v minulosti a současnosti. CD-rom, 1. vyd. Olomouc : Societas Scientiarum Olomoucensis II., 2015, s. 737 -745, ISBN 978-80- 87533-12-3.

POLIAK, L.: Potenciál miestnych daní v oblasti podpory miestnej ekonomiky. In: Aktuálne výzvy a problémy verejnej správy II. Perspektívy komunálnej politiky na Slovensku po voľbách v roku 2014. Košice : EQUILIBRIA, s. r. o., 2015, s. 278 - 285, ISBN 977- 80-8152344-1.

POLIAK, L.: Local Taxes as a Tool of Local Social Policy. In: FRANEK, J. (ed.): The CD of Participants' Reviewed Papers from 18th International Conference. Ostrava : VŠB-TU, Faculty of Economics, 2016, s. 441 - 451, ISBN 978-80-248-3899-1.

POLIAK, L.: Local taxes as a tool of local economic development. In: Proceedings of the 21th International Conference: Theoretical and Practical Aspects of Public Finance 2016. Praha : Nakladatelství Oeconomica, 2016, s. 63 - 69, ISBN 978-80-245-2155- 8.

TUROŠÍK, M.: Základné aspekty rímskeho vlastníckeho práva. In: Notitiae iuridiciales Academiae collegii aedilium in Bratislava : [vedecký časopis Akadémie PZ v Bratislave]. Bratislava : Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2015, roč. 1, č. 1, s. 79 - 87, ISSN 2453-6954.

TUROŠÍK, M.: Záväzky podľa civilného, honorárneho a prirodzeného práva. In: Acta facultatis iurdicae universitatis comenianae : vedecký časopis Právnickej fakulty. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2014, roč. 33, č. 1, s. 100 - 105, ISSN 1336-6912.

Právne predpisy:

Zákon č. 582/2004 Z. z o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.


DRUHY PRÍSAH V KLASICKOM KÁNONICKOM PRÁVE

THE TYPES OF OATHS IN THE CLASSICAL CANON LAW

Vojtech Vladárdoc. JUDr. Mgr. Vojtech Vladár, PhD., Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, Katedra rímskeho a cirkevného práva. Príspevok je výstupom z vedeckého grantu APVV-17-0022 s názvom „Rímsko-kánonické vplyvy na slovenské verejné právo". Prednesený bol 29. mája 2020 na 1. ročníku medzinárodnej vedeckej konferencie „Právne rozpravy", uskutočnenej v on-line forme Právnickou fakultou Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Abstrakt

Inštitút prísahy bol do podoby, v ktorej sa historicky uplatňoval, respektíve stále uplatňuje vo viacerých súčasných právnych systémoch, tvorivo rozvinutý kánonistami pri praktickom aplikovaní tzv. rímsko-kánonického procesu. Z chronologického hľadiska bolo najdôležitejším obdobie vrcholného stredoveku, v ktorom bol rozpracovaný do najmenších detailov a došlo tiež k ustáleniu ich druhov. V tejto podobe boli prísahy viac-menej akceptované až do Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý kánonické právo prispôsobil modernej dobe a eliminoval aplikovanie inštitútov zastaraných, respektíve obsolétnych. Hlavným cieľom tohto príspevku je koncepčne vymedziť prísahu v klasickom kánonickom práve, charakterizovať jej jednotlivé druhy a poukázať na ich teologicko-axiologické, ale tiež rímskoprávne východiská.

Kľúčové slová

kánonické právo, prísaha, biblické základy, procesné právo, rímsko-kánonický proces, kritérium užitočnosti, súdne prísahy, osobitné druhy prísah, teológia, rímske právo

Abstract

The institution of oath was into the form historically, as well as on the present applied in several of contemporary legal systems creatively developed by the canonists while practically applying the so-called Roman-canonical procedure. From the chronological point of view the most important was the period of High Middle Ages when it was elaborated in small details and managed to standardize also its types. Oaths were in this form more or less accepted until the Second Vatican Council that adapted canon law to the modern times and eliminated the application of the institutions outdated, respectively obsolete. The main gaol of this article is to define the oath conceptually in the classical canon law, characterize its individual types and point out its theological-axiological, but even Roman-law bases.

Keywords

canon law, oath, biblical basis, procedural law, Roman-canonical procedure, criteria of utility, judicial oaths, distinctive types of oaths, theology, Roman law

Úvod

Kánonické právo, ako najstarší platný právny systém vôbec, bolo po celé stáročia považované za jeden z najvplyvnejších elementov ovplyvňujúcich vývoj ľudstva. Najvýraznejšie sa uvedené skutočnosti prejavili v období stredoveku, keď Katolícka cirkev prakticky nastavila fungovanie vtedajšej society podľa svojich predstáv, čo našlo svoje vonkajšie vyjadrenie najmä vo výraznej klerikalizácii a sakralizácii spoločenského života a neskôr tiež v snahách o vytvorenie teokratickej kresťanskej republiky (res publica Christiana) s pápežstvom na čele. Predmetná doba predstavujúca tzv. zlatý vek cirkevných dejín sa prejavila i v rozvinutí systému kánonického práva do teoretickej i praktickej dokonalosti, na základe čoho ho v tejto fáze vývoja označujeme ako obdobie klasické. Keďže predpokladom riadneho výkonu práv je popri kvalitných hmotnoprávnych normách predovšetkým skonštruovanie noriem práva procesného, kánonisti venovali osobitnú pozornosť aj im. Najmä na tomto pozadí v čase vrcholného stredoveku postupne presadili premisy rímsko-kánonického procesu (processus Romanus canonicus), ktorý vznikol na základe rozsiahleho používania rímskeho práva cirkevnými súdmi a predstavoval výsledok syntézy rímskoprávnych (čiastočne i germánskoprávnych) a kánonickoprávnych prvkov.Svoje vyjadrenie v elaborovanej podobe našiel predovšetkým v diele Speculum iudiciale, zostavenom okolo roku 1271 neskorším biskupom z Mende Viliamom Durantisom (f 1296). Podľa väčšiny bádateľov kánonisti pri jeho tvorbe preorganizovali a koncepčne znovu usporiadali zlomkovité pravidlá nájdené v starovekom rímskom práve a starších cirkevnoprávnych prameňoch. Bližšie k tejto problematike pozri SCHULTE, J. F. von: Geschichte der Quellen des kanonischen Rechts von Papst Gregor XI. bis zum Concil von Trient. Stuttgart : Verlag von Ferdinand Enke, 1877, s. 144-156. Rímsko-kánonický proces sa stal v stredovekej spoločnosti významným činiteľom, ktorý prekonával dovtedajšie súdne obyčaje národných práv a svojou dokonalosťou a precíznosťou značne ovplyvnil podobu procesného práva takmer všetkých kontinentálnych právnych systémov (vrátane anglo-amerického). Inovatívny bol predovšetkým zavedením zásady rovnosti strán pred zákonom, prezumpcie neviny, apelačných oprávnení a prioritným sledovaním polepšujúceho účelu trestu i otázok viny a úmyslu páchateľa. Práve jeho procesné uplatňovanie výrazným spôsobom prispelo aj k tzv. recepčnej vlne rímskeho práva v stredovekej, ale i novovekej Európe, vďaka ktorej boli do sekulárnych právnych systémov z rímskeho práva preberané najdôležitejšie inštitúty, pojmy a definície, ako aj jednotlivé normy a systematické rozdelenie celku na časti. Bližšie k tejto problematike pozri NÖRR, K. W.: Romanisch-Kanonisches Prozessrecht. Erkenntnisfahren erster Instanz in civilibus. Berlin - Heidelberg : Springer, 2012 a LITEWSKI, W.: Der römisch-kanonische Zivilprozeß nach den älteren or dines iudiciarii. Kraków : Wydawnictvo Uniwersytetu Jagiellonskiego, 1999. Z dôvodu nedostatočného počtu i absentujúcej kvality procesných smerníc zahrnutých v justiniánskej kodifikácii v ňom pritom od začiatku dominovali kánonickoprávne prvky, ktoré konštituovali vtedajší cirkevní zákonodarcovia a vedecky i aplikačne rozvinuli kánonisti.Najmä na tomto pozadí možno dodnes odôvodnene hovoriť o ich determinujúcom vplyve na vývoj a podobu moderného procesného práva a súhlasiť s názormi upriamujúcimi pozornosť na hodnotu kánonického práva nielen ako jedného z najdôležitejších predmetov komparatívneho štúdia, ale tiež ako modelu napodobňovania. Porov. BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago : The University of Chicago Press, 2008, s. 152n a WILLOCK, I. D.: A Civil Lawyer Looks at the Canon Law. In The International and Comparative Law Quarterly. Vol. 11 (1962), No. 1, s. 89.

K najdôležitejších procesnoprávnym inštitútom možno pritom zaradiť prísahy (iusiuranda), ktoré Cirkev vo svojskej podobe prebrala z rímskeho práva, pokresťančila ich a vdýchla im nový život, v ktorom pretrvali po celé stáročia a v modifikovanej, výrazne zjednodušenej forme zostávajú súčasťou väčšiny existujúcich právnych systémov dodnes.

1 Biblické základy

Nerozvinutost' práva, absencia verejnoprávneho donútenia, neexistencia náležitých vyšetrovacích metód a nevyhnutnosť riešiť vzniknuté konflikty per iustitiam viedli v minulosti k vzniku viacerých osobitých inštitútov morálno-právneho charakteru. Ani prísaha nebola v tomto ohľade výnimkou, keďže sa objavila ešte v prednáboženskej, predanimistickej perióde vývoja ľudskej society.Animizmus možno definovať ako vieru v existenciu nadprirodzených síl, pripisujúcu všetkému živému a neživému vlastnú životnú silu. Podľa týchto mystických predstáv má každá vec ducha či dušu, a preto tiež dochádzalo k oživovaniu a zosobňovaniu prírodných síl a javov. Bližšie k tejto problematike pozri BIRD-DAVID, N.: Animism Revisited: Personhood, Environment, and Relational Epistemology. In Current Anthropology. Vol. 41 (2000), s. 67-91; GUTHRIE, S.: On Animism. In Current Anthropology. Vol. 41 (2000), s. 106-107; HARVEY, G.: Animism: Respecting the Living World. London : Hurst & Co., 2005; INSOLL, T.: Archaeology, Ritual, Religion. London : Routledge, 2004 a KÄSER, L.: Animismus. Eine Einführung in die begrifflichen Grundlagen des Welt- und Menschenbildes traditionaler (ethnischer) Gesellschaften für Entwicklungshelfer und kirchliche Mitarbeiter in Übersee. Bad Liebenzell : Liebenzeller Mission, 2004. Tento inštitút bol spočiatku vnímaný v zmysle kliatby pôsobiacej ako samostatná entita, respektíve súboru magických úkonov s reálnym dopadom nielen na život jednotlivca, ale i spoločnosti.Aj preto sa napríklad pri uzavieraní zmlúv bežne pristupovalo k vzývaniu za svedkov bohov oboch zmluvných strán. Porov. PEDERSEN, J.: Der Eid bei den Semiten in seinem Verhältnis zu verwandten Erscheinungen sowie die Stellung des Eides im Islam. Strassburg : Trübner, 1914, s. 89 a 157. Rovnaké účinky mu boli priznávané aj v časoch starovekého Grécka a Ríma, keď sa obdobne spájal s božstvom. Napríklad sa verilo, že Zeus (Jupiter) udiera do krivo prisahajúcich bleskom, na základe čoho sa tiež odmietalo pochovávanie takto zosnulých osôb.Porov. Ar., Nub. 397,40-41 a Ov., Am. 3,3,30-35. Podobne ako je to u viacerých zaužívaných kánonickoprávnych inštitútov, aj pre formovanie prísahy malo najväčšiu dôležitosť jej vymedzenie v textoch židovskej Biblie. V tomto kontexte je dôležité v prvom rade uviesť, že židia vnímali ako vykonávateľa ľudskej prísahy priamo Boha, a to i napriek tomu, že On sám zakázal zbytočné prísahy pri svojom mene.Každá prísaha sa totiž neoddeliteľne spájala s potenciálnym krivoprísažníctvom. Porov. Sväté Písmo. Jeruzalemská Biblia. Trnava : Dobrá kniha, 2017, s. 145g). Starý Zákon zároveň dosvedčuje, že jediný, kto tak mohol robiť za každých okolností bol Boh. Porov. Ex 20,7; Dt 5,11 a Jer 44,26. Bližšie k tejto problematike pozri MARZOA, Á./MIRAS, J./RODRÍGUEZ-OCAÑA, R./CAPARROS, E.: Exegetical Commentary on the Code of Canon Law. Vol. III/2. Montreal : Wilson & Lafleur, 2004, s. 1755. Z pohľadu jej koncepčného vymedzenia ju bolo možné vnímať ako sebaprekliatie prednesené v podmienečnej forme, neodvolateľne pôsobiace podľa toho či podmienka, ktorá bola jej súčasťou, nastala alebo nie.Pôvodne sa pritom poväčšine prisahalo na mužské genitálie. Porov. Gn 24,2–9 a 47,29. Prísahou na orgány, ktoré dávajú život, sa totiž zabezpečovala nezrušiteľnosť prísahy. Porov. Sväté Písmo. Jeruzalemská Biblia. Trnava : Dobrá kniha, 2017, s. 65a). Na ilustráciu možno uviesť, že rovnako postupovali, a dodnes postupujú, pri skladaní prísah i Arabi. Bližšie k tejto problematike pozri PEDERSEN, J.: Der Eid bei den Semiten in seinem Verhältnis zu verwandten Erscheinungen sowie die Stellung des Eides im Islam. Strassburg : Trübner, 1914, s. 150. Najmä na tomto pozadí sa bežne využívala aj ako garančný prostriedok splnenia sľubu.Porov. Gn 31,52–53. Výnimkou však nebolo ani jej použitie v zmysle podmienenej kliatby, ktorá mohla byť kombinovaná s prísahou.Porov. Nm 5,19–31. Neskôr dochádzalo k postupnému potláčaniu jej funkcie ako formy sľubu alebo sankcie, pričom dôraz sa čoraz viac kládol na jej sprievodné kvality vo forme vyznania viery.Porov. Dt 6,13; 10,20; Iz 48,1 a Ž 63,12.

Na uvedenom základe začalo dochádzať ku kombinovaniu starších foriem prísah s ich vnímaním ako prehláseniami viery, pri ktorých sa defacto menili na prísahy vernosti Bohu.

V Starom Zákone sa totiž uctievanie Boha a prisahanie pri jeho mene častokrát identifikovali.Porov. Dt 6,10-23. Upriamovanie pozornosti na Božskú všemohúcnosť a čoraz častejšie používanie tohto inštitútu pri právnických záležitostiach postupne viedlo k jeho transformovaniu na ordáliu.Na celom Východe boli napríklad známe súdne ordálie s vodou rieky, do ktorej hodili obžalovaného. Bližšie k tejto problematike pozri napríklad BARLETT, R.: Trial by Fire and Water: The Medieval Judicial Ordeal. Oxford : Clarendon Press, 1986; LEA, H. C.: Superstition and Force. Philadelphia : Collins, 1866 a PILARCZYK, I. C.: Between a Rock and a Hot Place: Issues of Subjectivity and Rationality in the Medieval Ordeal by Hot Iron. In Anglo-America Law Review. Vol. 25 (1996), s. 87-112. Zatiaľ čo pri jeho bežnom použití sa verilo, že samotné rozhodnutie bolo urobené božstvom a prejavené navonok vo forme znamenia (napríklad rýchle hojenie rany), pri prísažnej ordálii to bol samotný subjekt, ktorý prisahal (bežne so spoluprísažníkmi) a tým aj rozhodoval kauzu.Pôvodná svedecká prísaha tak nebola sprievodným javom svedeckej výpovede (v zmysle de veritate dicenda), skôr možno hovoriť o podpore prísahy zloženej procesnou stranou svedkami (spoluprísažníkmi). Tí mali totiž dosvedčiť dôveryhodnosť prísahy procesnej strany, a nie deklarovať im známe fakty. Porov. KUTTNER, S.: Die juristische Natur der falschen Beweisaussage: Ein Beitrag zur Geschichte und Systematik der Eidesdelikte, zugleich zur Frage einer Beschränkung der Strafbarkeit auf erheblich falsche Aussagen. Berlin : Abhandlungen des kriminalistischen Instituts, 1931, s. 11. V konečnom dôsledku tak bol tým, kto urobil rozhodnutie prisahajúci človek a Boh zastával „len" úlohu sankcionujúceho.Porov. Nm 5. Viacerí bádatelia v tejto súvislosti poukazujú na predanimistické vnímania človeka ako toho, kto hýbe magickými silami. Bližšie k tejto problematike pozri THAYER, J. B.: A Preliminary Treatise on Evidence at the Common Law. Boston : Little, Brown, and Co., 1898, s. 7n. Aj z toho dôvodu sa malo po celé stáročia za to, že On jediný je oprávnený trestať krivoprísažníctvo, pričom kauzu rozhodovala prísaha pravdivá i falošná.Z toho dôvodu sa rozlišovalo medzi zbytočnými a krivými prísahami, pričom prostredníctvom lex talionis sa trestali len druhé uvedené. Porov. Dt 19,18-19. V uvedených súvislostiach je zároveň nevyhnutné podotknúť, že pravda nebola v židovskom práve spočiatku vnímaná v zmysle objektívnej skutočnosti, ale skôr úspechu v kauze. Úspech tak bol cnosťou a prehra neresťou.Zachovanie prísahy bolo preto považované i za vyjadrenie moci a prisahalo sa na záležitosti, o ktorých nemali spoluprísažníci žiadnu vedomosť. Prísahou totiž nevyjadrovali znalosti faktov, ale solidaritu so skupinou osôb, ktorej boli súčasťou. Porov. KNOKE, T. F. A.: Das Zuchtmittel der Drohung im Eide. Hannover : Buchdr. d. Stephansstifts, 1896, s. 47-48. Netreba napríklad zabúdať ani na skutočnosť, že každý pravý prorok sa mal overiť splnením udalosti, ktorú predpovedal, teda určitým znamením. Porov. Dt 18,16-22; Sk 3,22-26 a Sk 7,37. Až neskôr sa začal vyžadovať určitý počet svedkov znalých fakty (po vzore niekdajších spoluprísažníkov) a ponímať ako dôkaz zaväzujúci sudcu. I preto sa o takýchto svedectvách zmýšľalo vo forme ordálie a postavení svedkov na pomedzí tých, čo zabezpečujú dôkazy a zároveň súdia i popravujú.Porov. Dt 17,7; 1Kr 21; Nm 35,30; Dt 17,6 a Mt 26,60n. Rovnaký vývoj bol napokon zaznamenaný na kresťanskom Západe aj v období raného stredoveku. Bližšie som sa touto problematikou zaoberal VLADÁR, V.: Prísaha ako dôkaz v stredovekom inkvizičnom procese. In Acta Iuridica Olomucensia. Vol. 14 (2019), No. 3, s. 13n. I keď sa svedectvám svedkov prikladala čoraz väčšia váha, nepredpokladalo sa u nich skladanie prísahy, keďže Starý Zákon takýto postup nepoznal. Ak teda aj predniesol prísahu žalobca vzývaním Boha za svedka, takéto konanie bolo vnímané ako jeho povolanie za „spoluprísažníka".Porov. SILVING, H.: The Oath: I. In Yale Law Journal. Vol. 68 (1959), No. 7, s. 1336.

Z pohľadu Nového Zákona vyplývali viaceré rané kontroverzie týkajúce sa prísah zo skutočnosti, že Ježiš Kristus síce na jednej strane implicitne dovolil prisahať na seba, ale na strane druhej tento inštitút explicitne odmietol.Porov. Mt 26,63-64; 5,34-37. Aj z toho dôvodu sa ich používanie v ranom kresťanstve presadzovalo len pozvoľne. Ich najväčším zástancom sa napokon stal apoštol Pavol (t okolo r. 64), ktorý ich opodstatnenosť priamo či nepriamo zdôraznil na viacerých miestach svojich listov, volajúc v nich často Boha za svedka.Porov. Rim 1,9; 2Kor 1,23; 11,11 a 31; Gal 1,20; Flm 1,8; 1Sol 2,5 a 10 a 1Tim 5,21. V prvom rade argumentoval tým, že aj Boh urobil svoj sľub Abrahámovi pod prísahou, pričom prisahať mal sám na seba, keďže nemal nad sebou nikoho väčšieho.Porov. Hebr 6,13. Z preto sa má v prípade potreby prisahať len na Boha, pričom použitie tohto inštitútu má nevyhnutne znamenať ukončenie každého sporu.Porov. Hebr 6,16-17. Z cirkevných Otcov sa k nemu jednoznačne vyjadroval najmä Hieronym (t 420), ktorý uviedol, že Kristus zakázal prisahať iba pri nebesách, zemi, Jeruzaleme alebo na konkrétneho jednotlivca, nie prísahy vo všeobecnosti.Porov. Com. Ier 4,2. Opačné stanovisko však zastával Ján Zlatoústy (t 407), ktorý zapovedal nielen prísahy pravdivé, ale akékoľvek vôbec.Porov. Hom 14,2. Z kánonickoprávneho hľadiska mal v tomto smere do budúcna zohrať najdôležitejšiu úlohu Aurelius Augustín (t 430), podľa náuky ktorého mali byť zakázané len prísahy falošné alebo skladané mimo situácie nevyhnutnosti (falsum, vel sine necessitate).Gl. Rom 1,9. Napriek tomu sa ale v zásade presadilo stanovisko, podľa ktorého sa odporúčalo od nich zdržiavať, a to nie ani tak kvôli tomu, že by bol tento inštitút zlý vo svojej podstate, skôr kvôli nebezpečenstvám, ktoré sa s ním spájali.Viacerí bádatelia napokon konštatujú, že v kresťanskom náboženstve dospel konflikt medzi prísahami pri Bohu a ich úplným odmietnutím k riešeniu prisahania pri svätých. Kánonista Rufinus pôsobiaci v 12. storočí k tomu vo svojom diele Summa decretorum konkrétne uviedol: Qui in hac forma iurat „sic Deus me adiuvet et iste reliquie", licet has creaturas nominet, non tamen per eas iurat, quia non ad eas refert iuramentum sed ad eum, cui iste reliquie sunt dicate. Summa decretorum 390. Bližšie k tejto problematike pozri HIRZEL, R.: Der Eid: Ein Beitrag zu seiner Geschichte. Lepzig : B. G. Teubner, 1902, s. 110.

Uvedené interpretácie prísahy Aurelia Augustína boli akceptované i najdôležitejším kánonickoprávnym dielom v podobe Graciánovho dekrétu (Decretum Gratiani).Porov. C. 22, q. 1-5. Aj napriek rôznorodým obmedzeniam, na ktoré sa pozrieme v nasledujúcom výklade, sa prísaha v kánonickoprávnej vede i praxi výrazne presadila a stala sa jedným z najdôležitejších inštitútov, ktorý významne ovplyvnil aj vývoj sekulárnych právnych systémov.Porov. PRODI, P.: Il sacramento delpotere: Il giuramento politico nella storia costituzionale dell'Occidente. Bologna : Mulino, 1992, s. 161.

2 Klasifikácia prísah

2.1 Kritérium užitočnosti

Ako sme už naznačili, prísahy sa v kánonickom práve používali od čias staroveku, čo pokračovalo v období raného stredoveku a vyvrcholilo vo vrcholnom stredoveku, keď došlo k ich ustáleniu a dôslednej systematizácii. I keď viaceré dobové kánonistické diela ponúkli vlastné kritériá ich triedenia, v tomto článku použijeme osobitné delenie, a to najskôr na základe kritéria užitočnosti, potom sa bližšie pozrieme na prísahy používané v praxi cirkevných súdov a napokon spomenieme tzv. osobitné druhy prísah. Ak sa zameriame na prvé kritérium, za užitočné kánonisti v zásade považovali len prísahy aplikované in dubiis et necessariis, a teda principiálne v zmysle podporného dôkazného prostriedku.Porov. Sum. theol. II-II, q. 89 a 98; C. 22, q. 1, c. 6 a AUGUSTINE, Ch.: A Commentary on the New Code of Canon Law. Book VI. Administrative Law (Can. 1154-1551). St. Louis - London : B. Herder Book, 1921, s. 3102. Za všetko vypovedá výrok: Secundo probatur ex consuetudine et usu ecclesiae, cuius authoritate saepe exigitur iuramentum. Thoma del Bene, Tract. de iur. 1,10,5. V prvom rade sa pritom posudzovalo splnenie požiadaviek pravdy, rozvahy a spravodlivosti (veritas, indicium et iustitia).Iusiurandum, idest invocatio Nominis divini in testem veritatis, praestari nequit, nisi in veritate, in iudicio et in iustitia. Can. 1316 § 1 CIC 1917. Porov. cann. 1199 § 1 CIC 1983 a 895 CCEO 1990. Uvedené slová konkrétne reflektujú ustanovenie Svätého Písma v interpretácii už spomenutého cirkevného Otca Hieronyma.Porov. Jer 4,2. Hieronym v nadväznosti na to konštatoval: Simulque advertendum quod jusiurandum hos habeat comites, veritatem, judicium atque justitiam: si ista defuerint, nequaquam erit juramentum, sed perjurium. Com. Ier. 1,4. Stredovekí kánonisti obdobne zdôrazňovali, že prísaha by sa mala používať ako víno, teda s patričnou miernosťou, respektíve ako liek, ktorý sám o sebe nie je dobrý, ale pomáha len pri chorobe. Na základe kritéria užitočnosti sa pritom v zásade rozlišovali tieto prísahy: 1) prísaha prípustná pri nedostatku iných dôkazov; 2) prísaha v záujme kresťanskej viery; 3) prísaha k zabezpečeniu si poslušnosti pre kompetentnú (najmä cirkevnú) autoritu; 4) prísaha zložená kvôli dosiahnutiu, respektíve zachovaniu mieru; 5) prísaha k zabezpečeniu odškodnenia Cirkvi; 6) prísaha kvôli možnému oslobodeniu od exkomunikácie; 7) prísaha k očisteniu sa spod infámie (iinfamia).Bližšie k tejto problematike pozri Hostiensis, Sum. aur. 2,4.

2. 2 Súdne prísahy

Z pohľadu kánonického práva boli najdôležitejšími prísahy súdne, ktoré sa používali na cirkevných súdoch prakticky neustále, pokiaľ to teda procesné ustanovenia výslovne nezakazovali.Porov. MORIARTY, E. J.: Oaths in Ecclesiastical Courts. Washington : Catholic University of America Press, 1937. Tak, ako je to v platnom práve, aj v práve klasickom sa vyžadovali prísahy prakticky od všetkých zúčastnených na procese, nevynímajúc sudcov, advokátov, zástupcov strán vrátane procesných strán samotných. Úradné osoby pritom skladali osobitný druh prísahy, ktorou sľubovali že budú vykonávať svoje povinnosti v súlade so zákonom. Zástupcovia strán potom prisahali, že budú slúžiť svojim klientom podľa svojich najlepších schopností a zdržia sa akéhokoľvek neprofesionálneho správania. Tradičnému problému zbytočného predlžovania procesu sa čelilo obdobne prísahou o jeho nezdržiavaní a nekonaní v kauzách, pri ktorých je zrejmé, že sú bezvýznamné, respektíve úplne zbytočné.Aj tu sa kánonisti obracali na pramene rímskeho práva, čo možno ilustrovať fragmentom z justiniánskeho Kódexu: Patroni autem causarum, qui utrique parti suum praestantes ingrediuntur auxilium, cum lis fuerit contestata, post narrationem propositam et contradictionem obiectam in qualicumque iudicio maiore seu minore vel apud arbitros sive ex compromisso vel aliter datos vel electos sacrosanctis evangeliis tactis iuramentum praestent, quod omni quidem virtute sua omnique ope quod iustum et verum existimaverint clientibus suis inferre procurent, nihil studii relinquentes, quod sibi possibile est, non autem credita sibi causa cognita, quod improba sit vel penitus desperata et ex mendacibus adlegationibus composita, ipsi scientes prudentesque mala conscientia liti patrocinantur, sed et si certamine procedente aliquid tale sibi cognitum fuerit, a causa recedant ab huiusmodi communione sese penitus separantes: hocque subsecuto nulla licentia concedatur spreto litigatori ad alterius advocati patrocinium convolare, ne melioribus contemptis improba advocatio subrogetur. Cod. Iust. 3,1,14,4. Pokiaľ ide o presné slová tohto druhu prísah, väčšina kánonistov sa zhoduje v závere, že ich vymedzenie bolo ponechané na partikulárnu právnu obyčaj, pričom reflektovaný mali byť len ich zmysel, podstata a význam.Bližšie k tejto problematike pozri HELMHOLZ, R. H.: The Spirit of Classical Canon Law. Athens - London : The University of Georgia Press, 2010, s. 152-153. Otcovia ekumenického Druhého lyonského koncilu (Concilium Lugdunense secundum) z roku 1274 napokon zohľadnili rímskoprávne vzory, nariadiac, že advokáti a zástupcovia musia takúto prísahu nielen zložiť, ale ju tiež každoročne obnovovať.Porov. Conc. Lugd. sec., can. 19. Pokiaľ išlo o pápežské súdy, i tu skladali jednotliví úradníci obdobné prísahy, ktorých znenie sa nachádzalo predovšetkým v regulách Apoštolskej kancelárie (regulae Cancellariae Apostolicae), teda pápežských inštrukciách určených jednotlivým dikastériám Rímskej kúrie (curia Romana).Porov. KASAN, J.: Prameny církevního práva. Dějinný vývoj. Praha : Katedra historicko-právní na Římskokatolické Cyrilometodějské bohoslovecké fakultě, 1952, s. 17. Predmetným prameňom som sa detailnejšie zaoberal v štúdiách VLADÁR, V.: Stylus Romanae curiae ako inšpiračný zdroj v histórii a súčasnosti. In SALÁK, P./MRÁZKOVÁ, L. (eds.): Ius honorarium - římské magistratury a jejich činnost. Sborník z konference. Brno : Masarykova univerzita, 2019, s. 78-117 a VLADÁR, V.: Vplyvy usus forensis Rotae Romanae na sekulárne súdnictvo v ranom novoveku. In Všehrd. Vol. 100 (2019). Ich dôležitosť pramenila najmä v skutočnosti, že ich porušenie bolo právom kvalifikované ako krivoprísažníctvo, čo viedlo k disciplinárnemu konaniu a častokrát i praktickému pozbaveniu úradu osoby, ktorá sa takýmto spôsobom previnila.Porov. BRUNDAGE, J. A.: The Bar of the Ely Consistory Court in the Fourtheenth Century: Advocates, Proctors, and Others. In Journal of Ecclesiastical History. Vol. 43 (1992), s. 553.

Ako druhú v poradí spomenieme tradičnú prísahu de calumnia, ktorej pôvod možno obdobne nájsť v prameňoch rímskeho práva, konkrétneho fragmentoch justiniánskeho Kódexu.Porov. Cod. Iust. 2,58. O jej dôležitosti vypovedá to, že ide o jedinú prísahu používanú v civilnoprávnych kauzách, ktorá si zaslúžila osobitné pojednanie v oboch prvých úradných a autentických kánonickoprávnych zbierkach, teda Liber extra (r. 1234) a Liber sextus (r. 1298).Porov. X 1,7,1-7 a VI 24,1-3. Oboma zbierkami som sa detailnejšie zaoberal v dielach VLADÁR, V.: Pramene práva Katolíckej cirkvi v historickom vývoji. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2009, s. 150-154 a VLADÁR, V.: Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017, s. 323-325.

Najzreteľnejšie však uvedenú skutočnosť možno ilustrovať tým, že niektorí kánonisti jej dokonca neváhali priznať charakter inštitútu Božieho práva (ius Divinum)Porov. Sigismundus Scaccia, De iud. caus. 2,1,15. Hlavným cieľom jej skladania bolo preukázať vo vonkajšom fóre vieru v spravodlivosť kauzy, respektíve opodstatnenosť vznesenej žaloby, pričom z pohľadu procesných fáz sa obyčajne skladala po litis contestatio Slová používané v rámci týchto prísah deklarovali, že kauza žalobcu je spravodlivá a žaloba nie je len výsledkom právnických úskokov alebo zlomyseľnosti, respektíve, že sa nepoužijú žiadne falošné dôkazy a nebudú sa robiť ani zbytočné obštrukcie. Uvedené možno demonštrovať výrokom z diela slávneho kánonistu Hostiensisa (t 1271): Istud iuretur, quod lis sibi iusta videtur, scilicet actori in agendo, reo in defendendo. Sum. aur. 2,6. Zaujímavosťou zostáva, že túto prísahu mohli za procesné strany skladať aj ich právni zástupcovia, a to či už v mene zastupovanej strany alebo v mene vlastnom. Porov. VI 2,4,3. Dôležitosť tohto procesného prostriedku možno demonštrovať tiež skutočnosťou, že ak žalobca nebol ochotný odprisahať, automaticky v kauze prehral a žalovaný bol prepustený rozsudkom. Nebol to však len žalobca, kto bol povinný túto prísahu zložiť, keďže to isté sa pod hrozbou odsúdenia (pro convicto) očakávalo aj od žalovaného.Porov. Thoma del Bene, Tract. de iur. 1,7,10. Keďže táto prísaha nebola používaná na svetských súdoch a niektoré pápežské dekretálie sčasti obmedzili rozsah jej aplikovania, neskôr sa objavili viaceré hlasy popierajúce jej vhodnosť. Najmä na tomto pozadí bola neskôr zakázaná pri causae spirituales, a to pod argumentom nedôstojného spochybňovania vierohodnosti kléru.Porov. X 2,7,2. Najmä z toho dôvodu nesmeli túto prísahu podstupovať bez poradenia sa s rímskym veľkňazom ani biskupi.Niektorí autori tento vývoj, podľa môjho názoru celkom nesprávne, označujú za výsledok zostatkového efektu biblických napomenutí proti podstupovaniu prísah. Porov. HELMHOLZ, R. H.: The Spirit of Classical Canon Law. Athens - London : The University of Georgia Press, 2010, s. 154. Priaznivý prístup k rímskemu právu sa napokon odzrkadlil v jej opätovnom legitimizovaní, pričom najčastejšie sa argumentovalo účinnosťou tohto inštitútu pri predchádzaní zbytočným obštrukciám zdržiavajúcim proces.Porov. X 2,7,5 a VI 2,4,1.

Ďalšou v poradí je slávna prísaha de veritate dicenda procesne skladaná osobami, od ktorých sa osobitne očakávalo, že budú hovoriť pravdu.Porov. HUDSON, J.: Formation of the English Common Law: Law and Society in England from the Norman Conquest to Magna Carta. London : Longman, 1996, s. 125; WHITMAN, J. Q.: The Origins of Reasonable Doubt. Theological Roots of the Criminal Trial. New Haven - London : Yale University Press, 2008, s. 143; cann. 1767 § 1 CIC 1917; 1562 § 2 CIC 1983 a 1243 § 1 CCEO 1990. Hoci sa obyčajne pridávala k prísahe de calumnia, najdôležitejšie miesto mala pri vypočúvaní svedkov.Procesné manuály pritom obsiahli detailné kontúry tejto prísahy, ktoré pozostávali poväčšine z vyhlásení, že svedok by hovoril za každých okolností pravdu, bez ohľadu na to, ktorej strane by tým prospel, respektíve uškodil. Zároveň mal deklarovať, že by k pravde nepridal nič falošné a že jeho svedectvo nie je motivované strachom, láskou, nenávisťou či úplatnosťou. Porov. napríklad Guilielmus Durantis, Spec. iud. 2,4. Práve od tohto inštitútu navyše záviselo dosiahnutie probatio plena, keďže tá neprichádzala do úvahy len prostredníctvom prísažných vyhlásení.Porov. X 2,20,39 a 47. V rímsko-kánonickom procese totiž dominovali zásady testis non iuratus non probat, respektíve testi non iurato non creditur. Porov. X 2,20,51. Pravdivé odpovede na všetky kladené otázky sa však neočakávali len od svedkov, ale dokonca aj od obžalovaného v trestných kauzách.Napríklad vo Francúzsku mali obžalovaní ešte pred začiatkom výsluchu podstúpiť prísahu, že budú vypovedať len pravdu. Toto konfrontovalo obžalovaného s výberom medzi priznaním viny a podrobením sa krvavému trestu na tomto svete alebo spáchaním smrteľného hriechu krivej prísahy a vystavením sa Božskému trestu v metafyzickej rovine. Osvietenskí kritici inkvizičného procesu z toho dôvodu častokrát opisovali uvedené psychologické donucovacie prostriedky ako „mučenie ducha" (tortura spiritualis). V skutočnosti to však boli až liberálne legislatívne reformy zo začiatku 20. storočia, ktoré zbavili obžalovaného povinnosti zvoliť si jednu z uvedených možností. Ako je ale známe, od toho času sa zároveň tlaky na sebausvedčenie obžalovaného presunuli od sudcu k neformálne vedeným policajným vyšetrovaniam, pričom tento stav pretrváva dodnes. Porov. VOUIN, R./LEAUTE, J.: Droit penal et procedure pénale. Paris : Presses Universitaires de France, 1969, s. 255-256 a VABRES, H. D. de: Traité de droit criminel et de législation pénal comparée. Vol. II. Paris : Sirey, 1947, s. 1312. Vo svetle teologických náhľadov bol totiž každý zločin ponímaný ako hriech, ktorého spáchanie verejne známym spôsobom si za každých okolností vyžadovalo verejné priznanie a pokánie (najmä podstúpením trestu) vo vonkajšom fóre. Napriek tomu sa ale zároveň automaticky nepredpokladalo, že by bolo možné relevantné dôkazy získať výlučne od obžalovaného. Skôr sa očakávalo, že vzídu zo sudcovskej discretio alebo od svedkov, prípadne pri ich absencii za pomoci všeobecne rozšírenej povesti (fama).I keď teda kánonické právo za istých okolností uloženie tejto prísahy pripúšťalo aj v trestnej kauze, zároveň sa zdôraznilo, že obžalovaný má byť za takýchto okolností oboznámený s dôvodmi obžaloby. Napriek tomu však niektoré manuály naznačujú, že táto norma nebola v praxi dôsledne aplikovaná. Porov. Iulius Clarus, Pract. crim. 45,8. Viacerí autori však existenciu tohto inštitútu v naznačenej podobe odmietali a argumentovali, že cirkevné súdy ho mohli pripustiť len ak chýbal plný dôkaz viny a existovala aspoňprobatio semiplena.Porov. ESMEIN, A.: A History of Continental Criminal Procedure with Special Reference to France. Boston : Little, Brown, and Company, 1913, s. 9-10. V každom prípade, prísaha obžalovaného de veritate dicenda bola v trestnom procese výslovne zrušená Rímskou synodou z roku 1725, ktorá deklarovala všetky vyšetrovacie i procesné úkony vedené za jej použitia ako nulitné. O spochybňovaní podstaty tohto inštitútu vypovedajú i niektoré ustanovenia partikulárneho kánonického práva, z ktorých možno spomenúť napríklad Vroclavskú synodu z roku 1248. Bližšie k tejto problematike pozri MORIARTY, E. J.: Oaths in Ecclesiastical Courts: An Historical Synopsis and Commentary. Washington : The Catholic University of America, 1937, s. 33. Poväčšine sa argumentovalo tým, že tento procesný prvok má základy v inkvizičnom procese proti heretikom, rozvinutým v roku 1215 Štvrtým lateránskym koncilom (Concilium Lateranense quartum). Každé takéto konanie malo totiž začať vyzvaním obžalovaného k zloženiu prísahy de veritate dicenda. Ak váhal, mala mu byť položená otázka či považuje prísahu na súde za hriech. V prípade pozitívnej odpovede mal byť označený za jasného heretika. Porov. X 5,7,13,7. Tento prístup súvisel s v tom čase aktuálnou heretickou vieroukou katarov a valdéncov, ktorí odmietali prísahy, považujúc ich za smrteľný hriech. Bližšie k tejto problematike pozri napríklad GIVEN, J. B.: Inkvizice a středověká společnost. Neratovice : Verbum, 2008, s. 25 a PETERS, E.: Heresy and Authority in Medieval Europe. London : Scolar Press, 1980, s. 156-163. Tento inštitút nepriamo spochybnil aj Tomáš Akvinský (t 1274), ktorý argumentoval, že i ten, kto podstupuje prísahu, nie je viazaný hovoriť len pravdu a môže zostať potichu. Pravdu nemohol skrývať len v prípade infamie alebo existencie jasného dôkazu viny a jasného vyzvania k priznaniu sa. Porov. Sum. theol. II, q. 69, a. 2. Uvedená premisa sa neskôr dôsledne prejavila v odmietnutí tohto druhu prísah obžalovanými v trestných kauzách. Porov. cann. 1744 CIC 1917; 1728 § 2 CIC 1983 a 1471 § 2 CCEO 1990. Viacerí kánonisti totiž najmä v súvislosti s touto prísahou zdôrazňovali maximu, že nik nie je povinný odhaliť vlastnú hanbu, a teda sa stať dôvodom vlastnej obžaloby.Porov. Panormitanus, Com. ad X 2,20,37. Zároveň však poväčšine dodávali, že ak existoval nezávislý a spoľahlivý základ pre odôvodnené podozrenie, vyžadovanie prísahy de veritate dicenda od obžalovaného tomuto zákazu neprotirečilo.Porov. HELMHOLZ, R. H.: The Spirit of Classical Canon Law. Athens - London : The University of Georgia Press, 2010, s. 156.

Osobitne zaujímavým druhom bola prísaha doplňujúca (insinrandnm supple torium), ktorá prichádzala do úvahy vtedy, keď hrozilo zlyhanie dokazovania, pričom všetko naznačovalo, že kauzu treba rozhodnúť istým spôsobom. Aj táto prísaha mala svoje základy v rímskom práve, pričom plne kanonizovaná bola v už spomenutej zbierke Liber extra.Porov. Cod. Iust. 4,1,3 a X 2,24,36. Jej praktické uplatňovanie prebiehalo v zásade tak, že v prípade nemožnosti získania probatio plena na základe iných dôkazných prostriedkov, bolo možné polovičný dôkaz (probatio semiplena) na základe sudcovskej discretio doplniť prísahou na pravdivosť tvrdenia jednej zo strán. Ak mal teda napríklad žalobca k dispozícii len jedného svedka omni exceptione maiorem, mohol absenciu druhého nahradiť prostredníctvom doplňujúcej prísahy.Obdobne, ak by napríklad strana konštatujúca titul vydržania k majetku nemohla plne dokázať dobrú vieru (fides bona) nevyhnutnú pre kánonické vydržanie, mohla tento nedostatok odstrániť prisahaním na pravdivosť svojho výroku. Porov. C. 16, q. 3, c. 7. Je teda zrejmé, že i keď bol zákon na jednej strane neochotný k založeniu rozsudku len na domnienke alebo polovičnom dôkaze, zároveň nepovažoval za náležité si ich celkom nevšímať a upierať im akúkoľvek dôkaznú hodnotu. Sudca však musel vyhovieť viacerým požiadavkám práva, ktoré napríklad umožňovali použitie tohto druhu prísah len v kauzách menšej než väčšej dôležitosti.Seraphinus de Seraphinis, kánonista pôsobiaci v druhej polovici 16. storočia, ktorý vo svojom diele De privilegio juramentorum tractatus amplissimus komplexne zhrnul v tom čas už ustálenú náuku o prísahách, tento záver zdôraznil nasledovne: Quod [...] non deferri iuramentum suppletorium procedit etiam in qualibet alia causa gravi. De priv. iur. 33,112. Porov. 26,11; 31,56 a 33,112. Za „náročnú" (gravis) či „väčšiu" (maior) pritom považoval takú, ak jej predmetom bola väčšia časť majetku jednej zo strán, značná suma peňazí, respektíve vec veľkej hodnoty.Porov. De priv. iur. 33,77 a 33,124. Celkom prirodzene, jej aplikovanie neprichádzalo do úvahy ani v prípade, ak išlo o kauzu duchovného charakteru (causa spiritualis).Porov. De priv. iur. 33,130. Z hľadiska jej praktického uplatňovania si sudcovia poväčšine mohli zvoliť, ktorej strane zloženie tejto prísahy umožnia, avšak prax poukazuje na to, že si obvykle vyberali toho, kto sa javil ohľadom spornej záležitosti viac v pravde.Uvedenú skutočnosť napokon výslovne požadovali i viacerí komentátori, čo možno ilustrovať výrokom kánonistu Thomu del Bene, ktorý pôsobil v 17. storočí: Ad iudicis prudentis arbitrium pertinet, ut consideratis causae et personarum circumstantiis, aliquando actori iuramentum deferat in probationis supplementum et litis decisionem. Tract. de iur. 1,7,7. Po vzore rímskeho práva kánonisti zároveň umožňovali „vrátiť prísahu" druhej procesnej strane, čo znamenalo nielen prenesenie dôkazného bremena, ale i nebezpečenstva krivej prísahy na oponenta.Porov. Ulp. D 12,2,3.

V trestných kauzách sa pod germánskymi vplyvmi už v období raného stredoveku v kánonickom procesnom práve etablovala aj tzv. očistná prísaha (purgatio canonica).Porov. X 5,34,1-16. I napriek postulátu, že zločinci nesmú zostať nepotrestaní, totiž musel každý dôkaz spĺňať atribút luce meridiana clarior.Porov. Cod. Iust. 2,19,25 a X 5,39,35. Táto prísaha sa pritom používala spočiatku najmä v procesoch s klerikmi a až neskôr boli k jej skladaniu po svetských vzoroch pripúšťaní i laici. Obžalovaní ju museli poväčšine podstupovať vtedy, ak existovala určitá všeobecná povesť (fama) o tom, že spáchali delikt.Podľa väčšiny procesných manuálov však fama nestačila, ale potrebné bolo čosi viac. V zásade sa tak vyžadovalo presvedčenie podstatnej časti spoločenstva, pričom názory nepriateľov obžalovaného neboli brané do úvahy. Porov. Guilielmus Durantis, Spec. iud. 3,46. Samotnému obžalovanému pri jej použití postačovalo prísažné deklarovanie svojej neviny, pri ktorom mu asistovali tzv. spoluprísažníci (compurgatores), prisahajúci na svoju vieru, že veria jeho tvrdeniu.Porov. X 5,34,5. Bližšie k tejto problematike pozri WHITMAN, J. Q.: The Origins of Reasonable Doubt. Theological Roots of the Criminal Trial. New Haven - London : Yale University Press, 2008, s. 61-62. Pokiaľ išlo o spoluprísažníkov, v klasickom práve sa ustálilo, že ich počet bol voľne určiteľný sudcom. Porov. HELMHOLZ, R. H.: The Spirit of Classical Canon Law. Athens - London : The University of Georgia Press, 2010, s. 158-159. Jedným z najznámejších historických príkladov použitia tohto inštitútu bola očistná prísaha pápeža Leva III. (795-816) pred Karolom I. Veľkým (768/800-814), ku ktorej pristúpil po obvineniach z krivej prísahy a cudzoložstva. Keďže franský panovník akceptoval zásadu, že nik nemôže súdiť rímskeho biskupa (prima Sedes a nemine iudicatur), týmto spôsobom sa pápežovi podarilo zachrániť svoju česť i postavenie. Bližšie k tejto problematike pozri napríklad SUCHÁNEK, D./DRŠKA, V.: Církevní dějiny. Antika a středověk. Praha : Grada, 2013, s. 119n. Istý aristokratický charakter tohto inštitútu sa vo vzťahu k laikom prejavil v skutočnosti, že očistiť sa ním mohla len osoba vyššieho statusu. Na prísahu vykonanú laikmi sa však formálne nenahliadalo ako na prísahu kánonickú. Pokiaľ išlo o osoby nižšieho statusu, malo sa za to, že nemôžu vziať Boha za svedka prostredníctvom slov. Očistné prísahy napokon zostali súčasťou európskeho procesného práva prakticky až do 18. storočia. Bližšie k tejto problematike pozri napríklad ESMEIN, A.: A History of Continental Criminal Procedure with Special Reference to France. Boston : Little, Brown, and Company, 1913, s. 84n. V súlade s akuzačným princípom bolo jej zloženie spočiatku výlučne na vôli obžalovaného, pričom až v klasickom kánonickom práve sa zvykla požadovať aj na základe príkazu sudcu.Porov. SILVING, H.: The Oath: I. In Yale Law Journal. Vol. 68 (1959), No. 7, s. 1344-1345. Od toho času sa v zásade predpokladalo, že ten, kto ju odmietol podstúpiť alebo nemohol poskytnúť dostatočný počet spoluprísažníkov, sa vlastne priznal k tomu, čo sa mu kládlo za vinu.Porov. MORIARTY, E. J.: Oaths in Ecclesiastical Courts: An Historical Synopsis and Commentary. Washington : The Catholic University of America, 1937, s. 17-18. Práve v tomto vymedzení sa kánonickoprávnej očistnej prísahe podarilo nahradiť pôvodnú purgatio vulgaris sekulárneho práva vrátane ordálií vodou alebo železom, ktoré boli v roku 1215 zakázané dekrétmi Štvrtého lateránskeho koncilu.Na ilustráciu možno uviesť, že známy 18. kánon tohto ekumenického koncilu výslovne menoval ordálie horúcim železom, studenou i horúcou vodou a súbojom. Porov. Conc. Lat. quart., can. 18. Bližšie k tejto problematike pozri BALDWIN, J. W.: The Intellectual Preparation for the Canon of 1215 against Ordeals. In Speculum. Vol. 36 (1961), s. 613-636. Z hľadiska spôsobov aplikácie a najmä účinkov rozhodujúcich kauzu ju však aj napriek kvalifikovaniu ako racionálneho prostriedku nachádzania dôkazov bolo možné označiť skôr za istý druh ordálie. V jej prípade sa totiž neriešilo, či prisahajúci disponoval nejakými znalosťami ohľadom faktov.Porov. SILVING, H.: The Oath: I. In Yale Law Journal. Vol. 68 (1959), No. 7, s. 1345. Neskôr sa tento druh prísahy začal ponímať v zmysle sľubu obvineného k hovoreniu pravdy (de veritate dicenda), zatiaľ čo prísahy spoluprísažníkov boli naďalej chápané ako iusiuranda de credulitate potvrdzujúce dobrú povesť podozrivého alebo ich dôveru v jeho víťazstvo v kauze. Porov. C. 2, q. 5, c. 20. Bližšie k tejto problematike pozri LEBIGRE, A.: La Justice du Roi: La vie judiciaire de l'ancienne France. Paris : Editions Complexe, 1995, s. 204. Tento druh prísahy napokon začal strácať na dôležitosti v súvislosti so zavedením inkvizičného procesu pri cirkevných a o čosi neskôr tiež pri svetských procesoch.Bližšie k tejto problematike pozri HILDEBRAND, K.: Die Purgatio Canonica et Vulgaris. Münich : J. G. Cotta'scher Verlag, 1841.

Posledným, veľmi zaujímavým druhom prísahy používanej na cirkevných súdoch bola prísaha k podriadeniu sa príkazom Cirkvi, ktorá de facto nikdy nežiadala viac než právo samotné.Ak by teda sudca tento rozsah akýmkoľvek spôsobom prekročil, takéto konanie malo byť opomenuté ako nespravodlivé. Porov. Gl. ord. ad X 5,39,10. Kánonisti v tomto prípade konštatovali, že jej užitočnosť spočíva v odradení strany, ktorá ju skladá, od porušenia toho, čo je jej predmetom. Veriacemu mal v tom brániť predovšetkým strach z krivoprísažníctva a s ním spojeného trestu v časnej, ako aj metafyzickej rovine.Porov. Gl. ord. ad X 5,39,15. Ak bol teda obžalovaný vyzvaný k jej zloženiu, predmetný prísažný sľub bolo možné vnímať v zmysle istej ceny za oslobodenie. Jej použitie prichádzalo do úvahy napríklad v prípade postihnutia veriaceho trestom exkomunikácie, ktorej sňatie predpokladalo splnenie viacerých požiadaviek. Keďže uvedený druh sankcie sa radí k cenzúram, teda tzv. polepšujúcim trestom, páchateľ mal nielen vyznať svoje pochybenie, ale zároveň ho i oľutovať. Prísahu smerujúcu k podriadeniu sa príkazom Cirkvi tak bolo možné interpretovať predovšetkým v zmysle istého garančného prostriedku, že sa takéto konanie zo strany vinníka už nebude opakovať.Do úvahy však prichádzalo tiež exkomunikovanie za procesné pochybenie v zmysle nedostavenia sa jednej zo strán pre súd, respektíve dodatočné odmietnutie podriadiť sa rozsudku. Porov. HELMHOLZ, R. H.: The Spirit of Classical Canon Law. Athens - London : The University of Georgia Press, 2010, s. 160-161. Ak teda napríklad veriaci postihnutý týmto trestom fyzicky zaútočil na klerika, očakávalo sa od neho zloženie prísahy, že v budúcnosti takýto delikt znova nespácha.Porov. X 5,39,10. Ako zaujímavosť možno uviesť, že kánonisti pri tomto druhu prísah akceptovali jej zloženie aj prostredníctvom zástupcu, pričom tento prístup si osvojili i súdy Svätej Stolice (Sedes Sancta).Porov. Hostiensis, Lec. 19 a Panormitanus, Com. ad X 5,39,15,7. V takomto prípade sa obžalovaný prostredníctvom proktora nielenže priznával k spáchanému predmetného deliktu, ale zároveň sľuboval tiež nápravu života.

2. 3 Osobitné druhy prísah

Na záver nášho pojednania charakterizujeme niektoré druhy prísah, ktoré sa vyznačujú viacerými osobitnými znakmi, a to či už z hľadiska aplikačného, respektíve vynútiteľnosti. Ako prvú spomenieme prísahu platiť úroky (usurae), ktoré boli Katolíckou cirkvou principiálne odmietané. V snahe obísť tento zákaz si preto veritelia, predvídajúci budúci súdny spor, nechávali zaplatenie úrokov osobitne odprisahať. Kánonisti tento problém riešili tak, že odporučili, aby ich dlžníci zaplatili, keďže prisahali pri Bohu (ut satisfaciat Deo de iuramento), a až potom ich vymáhali prostredníctvom súdneho procesu späť.Súdne akty však bežne hovoria aj o tom, že niektorí poškodení pred súdom tvrdili, že čosi navyše zaplatili veriteľovi len kvôli tomu, aby ho potešili, prípadne išlo z ich strany o slobodný dar (donatio liberalis). I za týchto okolností sa, celkom prirodzene, osobitne skúmala intentio, v tomto prípade dlžníka. Bližšie k tejto problematike pozri HELMHOLZ, R. H.: The Oxford History of the Laws of England. Vol. 1. The Canon Law and Ecclesiastical Jurisdiction from 597 to the 1640s. Oxford : Oxford University Press, 2004, s. 378-379. Prísaha mala mať totiž aj za týchto okolností prednosť, a to i napriek tomu, že plnenie z nej nebolo súdne vymáhatelné.Porov. LORENC, J. A.: John of Freiburg and the Usury Prohibition in the Late Middle Ages: A Study in the Popularization of Medieval Canon Law. Doctoral dissertation, Toronto : University of Toronto, 2013, s. 103. Detailne som sa touto problematikou zaoberal v štúdiách VLADÁR, V.: Usura v stredovekom kánonickom práve. In HIŠEMOVÁ, T./KMECOVÁ, D. (eds.): Pôžička či úžera? Nútený výkon rozhodnutia - rímskoprávne základy a problémy aplikačnej praxe. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2018, s. 126-147 a VLADÁR, V.: Vymáhanie kánonickoprávneho zákazu úrokov v stredoveku a ranom novoveku. In Studia theologica. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci - Cyrilometodějská teologická fakulta, 2019, s. 43-74. Veritelia si, okrem toho, nechávali často od dlžníkov odprisahať aj to, že v prípade nevyhnutnosti reštitúcie po prehranom procese odmietnu prijať náhradu za zaplatené úroky. Reakcia Cirkvi bola taká, že nespravodlivo získané peniaze či materiálne statky sa mali i tak vymôcť a rozdať chudobným.Porov. Johannes Friburgensis, Sum. conf. 2,7,53. Šikovnosť klasických kánonistov sa prejavila i v posudzovaní prísah, ktoré boli na prisahajúcom vynútené. I tu totiž v prvom rade zastali názor, že ich nemožno vyhlásiť za neplatné ipso facto et ipso iure. Z toho dôvodu argumentovali, že takéto prísahy sa majú nielenže kvalifikovať ako platné, ale má taktiež dôjsť k riadnemu plneniu, ktoré bolo ich predmetom. Porov. X 2,24,15. Aj v tomto prípade sa tradične odkazovalo na rímskoprávne pramene prezentujúce zásadu, že aj vynútená ochota je stále ochotou. Právnik Paulus, pôsobiaci na prelome 2. a 3. storočia, tak napríklad v tejto súvislosti uviedol: Si metu coactus adii hereditatem, puto me heredem effici, quia quamvis si liberum esset noluissem, tamen coactus volui: sed per praetorem restituendus sum, ut abstinendi mihi potestas tribuatur. Paul. D 4,2,21,5.Jedinou uznanou výnimkou, keď sa bolo možné obrátiť na Cirkev so žiadosťou o vyviazanie spod takejto prísahy, bolo ohrozenie duše prisahajúceho.Porov. Sum. theol. II-II, q. 89, a. 7, a. 2. Aj prvý Kódex kánonického práva z roku 1917 postupoval v súlade s doktrínou obsiahnutou v Liber extra, podľa ktorej zostávala takáto prísaha v platnosti, pretože ak by človek nebol viazaný zachovať to, čo sľúbil pod prísahou, sám Boh by sa považoval za falošného svedka. Porov. can. 1317 § 2 CIC 1917. Na rozdiel od prvého Kódexu, ten platný uznal všetky takéto prísahy ipso iure za nulitné. Bližšie k tejto problematike pozri MARZOA, Á./MIRAS, J./RODRÍGUEZ-OCAŇA, R./CAPARROS, E.: Exegetical Commentary on the Code of Canon Law. Vol. III/2. Montreal : Wilson & Lafleur, 2004, s. 1759.

Analogický prístup nachádzame i pri posudzovaní tzv. nerozvážnych prísah, keďže, ako sme už spomenuli, jedným z definujúcich znakov každej prísahy bolo iudicium prisahajúceho. Aj tieto prísahy sa tak mali zachovať, s výnimkou prípadov, keď by ich vynucovanie priamo ohrozovalo dušu veriaceho alebo hrozilo poškodením verejného záujmu (napríklad veľkým škandálom). I keď teda jej zloženie bolo kvalifikované ako výsledok konania pomäteného, aj tak sa malo v zásade plniť. Ako príklad možno v tejto súvislosti uviesť prísahu nikdy nevstúpiť do rehoľného stavu. Kánonisti, aplikujúc striktný, respektíve reštriktívny výklad, ju totiž v zásade nekvalifikovali ako škodlivú pre dušu prisahajúceho, a napriek tomu, že s určitosťou nebola múdra, malo sa trvať na jej zachovaní, a to až do momentu získania dišpenzu.Porov. C. 22, q. 4, c. 23, d. p. § 4. Ako predposlednú spomenieme prísahu neplnoletých (minores), ktorí sa mohli v zmysle rímskoprávnych noriem kanonizovaných aj kánonickým právom dovolávať aplikácie inštitútu restitutio in integrum. Zásadný postoj kánonistov však bol v prvom rade taký, že ak bolo dieťa dostatočne vyspelé k zváženiu dopadov svojho konania, prísaha musela byť zachovaná a nebolo mu dovolené ju v akomkoľvek ohľade porušiť.Innocentius IV, Ap. ad X 2,24,2. Prostriedok na nápravu škody tak bol neplnoletým k dispozícii len pri dokázaní opaku. Na záver sa pozrieme na zaujímavo koncipovanú prísahu per creaturas, ktorá bola na jednej strane zakázaná, avšak prisahajúceho obdobne zaväzovala.Porov. X 2,24,26. Hlavný problém použitia tohto inštitútu spočíval v prisahaní na stvorenia, namiesto Stvoriteľa. Keďže prisahajúci nielenže porušil ustanovenia kánonického práva, ale zároveň spáchal hriech, Cirkev ho ospravedlnila, v závislosti od toho, či bola prísaha verejnosti známa alebo nie, podstúpením verejného alebo súkromného pokánia, a napokon ho ponechala splniť to, k čomu sa zaviazal.Okrem uvedených druhov prísah existovalo množstvo ďalších, z ktorých možno spomenúť napríklad prísahu poctivej správy fiduciárom, prísahu pri odhadovaní škôd utrpených jednou z procesných strán, prísahu k zisteniu nákladov procesu a pod. Bližšie k tejto problematike pozri napríklad HELMHOLZ, R. H.: The Spirit of Classical Canon Law. Athens - London : The University of Georgia Press, 2010, s. 160 a 167.

Záver

Ako vyplýva z predchádzajúceho výkladu, prísaha dovolávajúca sa v akejkoľvek forme Božskej autority, a to či už v rozmere jeho vzývania v pozícii strany sporu, respektíve svedka či garanta prísahy, sa vo Svätom Písme spájala s kliatbou, respektíve sebaprekliatím.Porov. HIRZEL, R.: Der Eid: Ein Beitrag zu seiner Geschichte. Lepzig : B. G. Teubner, 1902, s. 13927.

Rovnakým spôsobom bolo možné charakterizovať tento inštitút aj v klasickom kánonickom práve, ktoré bolo minimálne z procesnoprávneho hľadiska prakticky vystavané na prísahách.Porov. MARZOA, Á./MIRAS, J./RODRÍGUEZ-OCAŇA, R./CAPARROS, E.: Exegetical Commentary on the Code of Canon Law. Montreal : Wilson & Lafleur, 2004, s. 1754. Celkom prirodzene sa nám v tejto súvislosti núka otázka, z akého dôvodu? V prvom rade je nevyhnutné uviesť teologicky koncipované dobové náhľady na fungovanie stredovekej spoločnosti (bezvýhradné akceptovanie autorít Svätého Písma) a potom aj trvanie na tradíciách (rímskoprávny kontext), zohľadňovanie ľudskej prirodzenosti (odveké prepojenie človeka s metafyzikou) a reálnu efektívnosť tohto inštitútu (strach z krivoprísažníctva).Zachované pramene totiž poväčšine dosvedčujú, že apel na svedomie a výstraha pred pekelnými mukami boli bežnou súčasťou prísažných formúl. Jedna z normanského prostredia znela nasledovne: Recognoscite verum per fidem et credulitatem, quam in dominum Ihesum Christum habetis et quam in baptismo recepistis et super sacramentum, quod corporaliter in presentia nostra modo prestistis ita quod, si in aliquo de re ista mendaces fueritis vel veritatem celaveritis, quod anime vestre in perpetuum dampnentur et corpora vestra opprobirose perditioni apertissimae exponantur. TARDIF, E.-J.: Summa de legibus Normannie in curia laicali. Vol. II. Rouen - Paris : Société de l'histoire de Normandie, 1896, s. 232.

Práve prísaha zároveň predstavovala jeden z najdôležitejších nástrojov na prepojenie vnútorného fóra, teda fóra svedomia, s oblasťou verejného fóra a opačne. Uvedené je zrejmé najmä zo skutočnosti, že predmet prísažného sľubu nemusel byť splnený jedine za predpokladu, ak by ohrozoval dušu jednotlivca alebo verejné dobro. Rozsiahlosť používania prísah navyše dokazuje, že kánonické právo predovšetkým reflektovalo spoločenské potreby vtedajšej society, ktorej život bol bez nich doslova nepredstaviteľný, na rozdiel napríklad od úrokov, bez ktorých spoločnosť zjavne napredovať mohla. Pokiaľ išlo o ich procesnú aplikáciu, ani tá nebola len čírou formalitou, ale doslova riadili proces, neustále tak demonštrujúc Božiu prítomnosť na ňom. Precíznosť a vo viacerých ohľadoch dokonalosť sa prejavila i v skutočnosti, že prísahy sa dostali práve v podobe ako ho nastavili kánonisti aj do sekulárneho práva, pričom naďalej zostávajú aj súčasťou práva moderného. Najväčšie rozdiely však možno nájsť v celkovom koncepčnom poňatí tohto inštitútu, ktorého účinnosť je v porovnaní s minulosťou viac než vlažná, ak nie priamo bezzubá.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

AUGUSTINE, Ch.: A Commentary on the New Code of Canon Law. Book VI. Administrative Law (Can. 1154-1551). St. Louis - London : B. Herder Book, 1921;

BARLETT, R.: Trial by Fire and Water: The Medieval Judicial Ordeal. Oxford : Clarendon Press, 1986;

BIRD-DAVID, N.: Animism Revisited: Personhood, Environment, and Relational Epistemology. In Current Anthropology. Vol. 41 (2000);

BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago : The University of Chicago Press, 2008;

ESMEIN, A.: A History of Continental Criminal Procedure with Special Reference to France. Boston : Little, Brown, and Company, 1913;

GIVEN, J. B.: Inkvizice a středověká společnost. Neratovice : Verbum, 2008;

HARVEY, G.: Animism: Respecting the Living World. London : Hurst & Co., 2005;

HELMHOLZ, R. H.: The Spirit of Classical Canon Law. Athens - London : The University of Georgia Press, 2010;

HILDEBRAND, K.: Die Purgatio Canonica et Vulgaris. Münich : J. G. Cotta'scher Verlag, 1841;

HIRZEL, R.: Der Eid: Ein Beitrag zu seiner Geschichte. Lepzig : B. G. Teubner, 1902;

HUDSON, J.: Formation of the English Common Law: Law and Society in England from the Norman Conquest to Magna Carta. London : Longman, 1996;

INSOLL, T.: Archaeology, Ritual, Religion. London : Routledge, 2004;;

KASAN, J.: Prameny církevního práva. Dějinný vývoj. Praha : Katedra historicko-právní na Římskokatolické Cyrilometodějské bohoslovecké fakultě, 1952;

KÄSER, L.: Animismus. Eine Einführung in die begrifflichen Grundlagen des Welt- und Menschenbildes traditionaler (ethnischer) Gesellschaften für Entwicklungshelfer und kirchliche Mitarbeiter in Übersee. Bad Liebenzell : Liebenzeller Mission, 2004;

KNOKE, T. F. A.: Das Zuchtmittel der Drohung im Eide. Hannover : Buchdr. d. Stephansstifts, 1896;

KUTTNER, S.: Die juristische Natur der falschen Beweisaussage: Ein Beitrag zur Geschichte und Systematik der Eidesdelikte, zugleich zur Frage einer Beschränkung der Strafbarkeit auf erheblich falsche Aussagen. Berlin : Abhandlungen des kriminalistischen Instituts, 1931;

LEA, H. C.: Superstition and Force. Philadelphia : Collins, 1866;

LEBIGRE, A.: La Justice du Roi: La vie judiciaire de l'ancienne France. Paris : Editions Complexe, 1995;

LITEWSKI, W.: Der römisch-kanonische Zivilprozeß nach den älteren ordines iudiciarii. Kraków : Wydawnictvo Uniwersytetu Jagielloňskiego, 1999;

LORENC, J. A.: John of Freiburg and the Usury Prohibition in the Late Middle Ages: A Study in the Popularization of Medieval Canon Law. Doctoral dissertation, Toronto : University of Toronto, 2013;

MARZOA, Á./MIRAS, J./RODRÍGUEZ-OCAŇA, R./CAPARROS, E.: Exegetical Commentary on the Code of Canon Law. Vol. III/2. Montreal : Wilson & Lafleur, 2004; MORIARTY, E. J.: Oaths in Ecclesiastical Courts. Washington : Catholic University of America Press, 1937;

NÖRR, K. W.: Romanisch-Kanonisches Prozessrecht. Erkenntnisfahren erster Instanz in civilibus. Berlin - Heidelberg : Springer, 2012;

PEDERSEN, J.: Der Eid bei den Semiten in seinem Verhältnis zu verwandten Erscheinungen sowie die Stellung des Eides im Islam. Strassburg : Trübner, 1914;

PETERS, E.: Heresy and Authority in Medieval Europe. London : Scolar Press, 1980;

PRODI, P.: Il sacramento del potere: Il giuramento politico nella storia costituzionale dell'Occidente. Bologna : Mulino, 1992;

SCHULTE, J. F. von: Geschichte der Quellen des kanonischen Rechts von Papst Gregor XI. bis zum Concil von Trient. Stuttgart : Verlag von Ferdinand Enke, 1877;

SUCHÁNEK, D./DRŠKA, V.: Církevní dějiny. Antika a středověk. Praha : Grada, 2013; TARDIF, E.-J.: Summa de legibus Normannie in curia laicali. Vol. II. Rouen - Paris : Société de l'histoire de Normandie, 1896;

THAYER, J. B.: A Preliminary Treatise on Evidence at the Common Law. Boston : Little, Brown, and Co., 1898;

VABRES, H. D. de: Traité de droit criminel et de législation pénal comparée. Vol. II. Paris : Sirey, 1947;

VLADÁR, V.: Pramene práva Katolíckej cirkvi v historickom vývoji. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2009;

VLADÁR, V.: Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017;

VLADÁR, V.: Vplyvy usus forensis Rotae Romanae na sekulárne súdnictvo v ranom novoveku. In Všehrd. Vol. 100 (2019);

VOUIN, R./LEAUTE, J.: Droit penal et procedure pénale. Paris : Presses Universitaires de France, 1969;

WHITMAN, J. Q.: The Origins of Reasonable Doubt. Theological Roots of the Criminal Trial. New Haven - London : Yale University Press, 2008;

Periodiká a zborníky:

WILLOCK, I. D.: A Civil Lawyer Looks at the Canon Law. In The International and Comparative Law Quarterly. Vol. 11 (1962), No. 1.

VLADÁR, V.: Vymáhanie kánonickoprávneho zákazu úrokov v stredoveku a ranom novoveku. In Studia theologica. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci -Cyrilometodějská teologická fakulta, 2019;

VLADÁR, V.: Stylus Romanae curiae ako inšpiračný zdroj v histórii a súčasnosti. In SALÁK, P./MRÁZKOVÁ, L. (eds.): Ius honorarium - římské magistratury a jejich činnost. Sborník z konference. Brno : Masarykova univerzita, 2019;

VLADÁR, V.: Usura v stredovekom kánonickom práve. In HIŠEMOVÁ, T./KMECOVÁ, D. (eds.): Pôžička či úžera? Nútený výkon rozhodnutia - rímskoprávne základy a problémy aplikačnej praxe. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2018;

VLADÁR, V.: Prísaha ako dôkaz v stredovekom inkvizičnom procese. In Acta Iuridica Olomucensia. Vol. 14 (2019), No. 3;

SILVING, H.: The Oath: I. In Yale Law Journal. Vol. 68 (1959), No. 7;

GUTHRIE, S.: On Animism. In Current Anthropology. Vol. 41 (2000);

BRUNDAGE, J. A.: The Bar of the Ely Consistory Court in the Fourtheenth Century:

Advocates, Proctors, and Others. In Journal of Ecclesiastical History. Vol. 43 (1992);

BALDWIN, J. W.: The Intellectual Preparation for the Canon of 1215 against Ordeals. In

Speculum. Vol. 36 (1961);

PILARCZYK, I. C.: Between a Rock and a Hot Place: Issues of Subjectivity and Rationality in the Medieval Ordeal by Hot Iron. In Anglo-America Law Review. Vol. 25 (1996);


SEKCIA VEREJNÉHO PRÁVA A MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA

DEROGATION FROM INTERNATIONAL HUMAN RIGHTS OBLIGATIONS IN THE TIME OF PUBLIC EMERGENCY

Svitlana AndreichenkoDoctor of Science of Law, Professor of the Department of International and European law, National University «Odessa Law Academy», Odessa, Ukraine.

Abstract

The international legal framework for the derogation clause as well as principles of derogation is discussed. It argues that international law provides an important guide in the crisis situations, aimed at the legality, proportionality, nondiscrimination and necessity of the human rights restrictions.

Keywords

Human rights, Derogation, COVID-19 pandemic

Introduction

The right of emergency of the state is comparable to the individual's right of self-defence under criminal law, offering a legal basis for avoiding exceptional, irreparable damages to the general public resulting from particularly grave catastrophesNOWAK, M.: U.N. Covenant on Civil and Political Rights – CCPR-Commentary, 2nd ed. Kehl am Rhein, Germany; Arlington, VA: N.P. Engel Publishers, 2005, p. 84.. International human rights conventions often contain a general emergency clause that enables States parties under certain conditions to derogate temporarily from some of their human rights obligations, subject to international supervisionIbid, p. 85.. Derogations provide a safety valve for the enormous pressures that governments individual liberties during times of crisis. Without this escape option, states facing such emergencies would be more likely to repress derogable rights (often surreptitiously) in violation of international lawHAFNER-BURTON, M. - HELFER, L. - FARISS, C.: Emergency and Escape: Explaining Derogations from Human Rights Treaties. International Organization, vol. 65 (4), 2011, p. 674-675..

The questions of derogation from internationally recognized human rights during public emergency have become more acute in connection with the spread of COVID-19See, e.g., BOGDANDY, A. - VILLARREAL, P.: International Law on Pandemic Response: A First Stocktaking in Light of the Coronavirus Crisis (March 26, 2020). Max Planck Institute for Comparative Public Law & International Law (MPIL). Research Paper No. 2020-07. Available at: https://ssrn.com/abstract=3561650; VILLARREAL, P.: The 2019-2020 novel coronavirus outbreak and the importance of good faith for international law. Völkerrechtsblog (Jan. 28, 2020). Available at https://voelkerrechtsblog.org/the-2019-2020-novel-coronavirus-outbreak-and-the-importance-of-good-faith-for-international-law/; GINSBURG, T. - VERSTEEG,V.: States of Emergencies: Part I. The Harvard Law Review Blog, April (Apr. 17, 2020). Available at: https://blog.harvardlawreview.org/states-of-emergencies-part-i/; ISTREFI, K.: To Notify or Not to Notify: Derogations from Human Rights Treaties, (Apr. 18, 2020). Available at: http://opiniojuris.org/2020/04/18/to-notify-or-not-to-notify-derogations-from-human-rights-treaties/; HOLCROFT-EMMESS, N.: Derogating to Deal with Covid 19 : State Practice and Thoughts on the Need for Notification, (Apr. 10, 2020). Available at: ejiltalk.org/derogating-to-deal-with-covid-19-state-practice-and-thoughts-on-the-need-for-notification/. . A major concern of pandemic response measures is how they potentially impair human rightsBOGDANDY, A. - VILLARREAL, P.: International Law on Pandemic Response: A First Stocktaking in Light of the Coronavirus Crisis (March 26, 2020). Max Planck Institute for Comparative Public Law & International Law (MPIL). Research Paper No. 2020-07, p. 17. Available at: https://ssrn.com/abstract=3561650.. The situation presented by the COVID-19 pandemic requires many countries worldwide to take extraordinary measures to protect the health and well-being of the population. Even in a public emergency, these steps need to be based on the rule of lawThe Office of the High Commissioner for Human Rights. Emergency Measures And Covid-19: Guidance, (Apr. 27, 2020). Available at: https://www.ohchr.org/Documents/Events/EmergencyMeasures_COVID19.pdf.. Guaranteeing human rights for everyone poses a challenge for every country around the world to a different degree.See UN. COVID-19 and Human Rights. We are all in this together, (Apr. 12, 2020), p. 2. Available at: https://www.un.org/sites/un2.un.org/files/un_policy_brief_on_human_rights_and_covid_23_april_2020.pdf. While protecting everyone's human rights, states must particularly assess and address situations of vulnerability caused or exacerbated by its measures. These can include: women and children facing violence at home due to curfews and overcrowding at shelters; homeless people unable to access an indoor place to stay; migrants unable to self-isolate due to limitations at reception centres; people in long-term care or hospitals suffering mental health problems due to visitation prohibitions; and children living in poverty unable to access online schooling or a space to learnSee ENNHRI. Now is the time for solidarity on human rights. The need for human rights in COVID-19 responses in Europe (Apr. 23, 2020), p. 2. Available at: http://ennhri.org/wp-content/uploads/2020/04/ENNHRI-Statement-on-TOVID-19-23-April-2020.pdf.

In order to examine derogation clause in the time of public emergency the legal framework for the derogation from international human rights obligations, as well as principles of derogation in accordance with international human rights law are discussed.

Legal Framework for Derogation

International codes do not view all human rights as absolute, and they recognize the possibility of the derogation of rights in limited circumstances,GOSTIN, L. - LAZZARINI, Z.: Human Rights and Public Health in the AIDS Pandemic. New York: Oxford Oxford University Press, 1997, Introduction, XIV. representing a 'necessary evil'JOSEPH, S. - CASTAN, M.: The International Covenant on Civil and Political Rights: Cases, Materials, and Commentary. 3rd ed. Oxford UK: Oxford University Press, 2013, p. 910..

Derogation from international human rights obligation must be applied in the strict accordance with international law, thereby necessitating the identification of the legal basis of the derogation. A number of human rights treaties contain derogation clauses, which allow states to suspend certain civil and political rights during public emergencies. As a result, most human rights norms are subject to dynamic application during national crises, as states tailor the scope of human rights protection available within their jurisdiction in response to exigent circumstances.CRIDDLE, E.: Protecting Human Rights During Emergencies. In: E. Criddle (Ed.). Human Rights in Emergencies (ASIL Studies in International Legal Theory). Cambridge: Cambridge University Press, 2016, p. 32. Legal standards comprise the heart of human rights derogation regimesIbid, p. 35..

The legal standards of derogation from human rights obligations may be divided into several groups:

- Firstly, provisions of the universal human rights treaties, for instance, the International Covenant on Civil and Political Rights. Fourteen the United Nations member states and State of Palestine informed the Secretary-General of the United Nations about the derogation from the Covenant in order to deal with Covid-19 health crisisArmenia, Chile, Colombia, Ecuador, El Salvador, Estonia, Georgia, Guatemala, Kyrgyzstan, Latvia, Peru, Republic of Moldova, Romania, San Marino and State of Palestine pursuant to article 4 (3) of the ICCPR informed the Secretary-General of the United Nations about the derogation from ICCPR. See: UN Treaty Collection. Depositary Notifications (CNs) by the Secretary-General. Available at: https://treaties.un.org/Pages/CNs.aspx?cnTab=tab2&clang=_en..

- Secondly, provisions on derogation are contained at the regional human rights treaties. Ten states formally notified the Secretary General of the Council of Europe of their decision to derogate from European Convention of Human RightsAlbania, Armenia, Estonia, Georgia, Latvia, North Macedonia, Republic of Moldova, Romania, San Marino and Serbia. See: Council of Europe. Notifications under Article 15 of the Convention in the context of the COVID-19 pandemic. Available at: https://www.coe.int/en/web/conventions/full-list/-/conventions/webContent/62111354.. Thirteen states informed the Secretary-General of the Organization of American States about the suspension of guaranties in accordance with the American convention on human rights on the basis of the COVID-19 pandemicArgentina, Bolivia, Chile, Colombia, Dominican Republic, Ecuador, El Salvador, Guatemala, Honduras, Paraguay, Panama, Peru and Republic of Suriname. See: Organization of American States. Recent Suspensions of Guarantees regarding Multilateral Treaties. Available at: http://www.oas.org/en/sla/dil/inter_american_treaties_suspension_guarantees.asp..

- Thirdly, the provisions on derogation are contained in international customary law (for instance, provisions of the International Covenant on Civil and Political Rights for non-States Parties).

- Fourthly - there are a number documents of non-binding nature, that have a significant influence on the determination of conditions under which derogation measures can be taken, for instance, the Siracusa Principles on the Limitation and DerogationSiracusa Principles on the Limitation and Derogation Provisions in the International Covenant on Civil and Political Rights, Annex to the document of the UN Commission for Human Rights, 28 September 1984, E.CN.4/1985/4..

- Fifthly, the provisions on derogation from human rights are specified through interpretation by international courts (ECtHR, IACHR).

- Finally, in response to the pandemic a number of international government and non-government organizationsSee: UN Human Rights Committee. Statement on derogations from the Covenant in connection with the COVID-19 pandemic. UN Doc. CCPR/C/128/2 (Apr. 24, 2020); UN General Assembly. GA Res. 74/270. Global solidarity to fight the coronavirus disease 2019 (COVID-19) (Apr. 2, 2020); Office of the UN High Commissioner on Human Rights. Guidance COVID-19 (May 13, 2020); International Civil Aviation Organization. ICAO References. Available at: http://www.capsca.org/CoronaVirusRefs.html; Council of Europe. Respecting democracy, rule of law and human rights in the framework of the COVID-19 sanitary crisis. A toolkit for member states, Information Documents. SG/Inf(2020)11 (Apr. 7, 2020); Venice Commission. Compilation of Venice Commission Opinions and Reports on States of Emergency. CDL-PI(2020)003 (Apr. 16, 2020); Committee for the Prevention of Torture and Inhuman or Degrading Treatment or Punishment. Statement of principles relating to the treatment of persons deprived of their liberty in the context of the coronavirus disease (COVID-19) pandemic. CPT/Inf(2020)13. have provided general assessment guidances on Covid-19 measures. In this regard the World Health Organization has a significant role, especially through the International Health RegulationsSee: WHO. Addressing Human Rights as Key to the COVID-19 Response (Apr. 21, 2020). Available at: https://apps.who.int/iris/rest/bitstreams/1275275/retrieve..

The principles of derogation from human rights

The main postulate is that in a situation of public emergency, such as COVID-19 pandemic, derogation measures should be undertaken in conformity with international law. The circumstances of derogation are strictly prescribed. There are a number of principles of derogation from international human rights obligations: principle of exceptional threat, non-derogability, proportionality, non-discrimination, consistency with other obligations under international law and complying with certain procedural conditions.

There must exist a "public emergency which threatens the life of the nation". Article 4(1) ICCPR says: "In time of public emergency which threatens the life of the nation and the existence of which is officially proclaimed, the States Parties to the present Covenant may take measures derogating from their obligations under the present Covenant to the extent strictly required by the exigencies of the situation, provided that such measures are not inconsistent with their other obligations under international law and do not involve discrimination solely on the ground of race, colour, sex, language, religion or social origin". In order to apply provision on derogation under the state of emergency the threat must be imminent; its effects must involve the whole nation; the danger must be exceptional in the sense that the normal measures or restrictions for the maintenance of public safety, health are inadequateSee: EComHR 5 November 1969 (report), Denmark, Norway, Sweden and the Netherlands v. Greece (The Greek case), appl. nos. 3321/67 et al., paras 112-113..

Next principle is non-derogability of certain human rights. The ICCPR has seven non-derogable rights, the ECHR has four, and the ACHR has at least elevenMCGOLDRICK, D.: The interface between public emergency powers and international law. International Journal of Constitutional Law, vol. 2 (2), 2004, p. 414.. This is a consequence of the different approaches to non-derogability taken in these treaties: while the ECHR lists only those rights as non-derogable that are most likely to be violated in emergencies and are of particular importance to protect the dignity of individuals and to guarantee their survival in situations of emergency, the ACHR adds all rights the suspension of which cannot conceivably be necessary during emergencies. The ICCPR adopts a middle position.MÜLLER, A.: Limitations to and Derogations from Economic, Social and Cultural Rights. Human Rights Law Review, vol. 9 (4), 2009, p. 562-563.

For instance Article 4(2) of the ICCPR specifies that certain rights may never be subject to derogation: the right to life (article 6); freedom from torture, cruel, inhuman, degrading treatment or punishment, and freedom from medical or scientific experimentation without consent (article 7); freedom from slavery (article 8(1)) or servitude (article 8(2)); the right not to be imprisoned for contractual debt (article 11); freedom from retroactive criminal punishment (article 15); right to recognition as a person before the law (article 16); and freedom of thought, conscience, and religion (article 18). Article 6 of the Second Optional Protocol prescribes that the prohibition on capital punishment is non-derogable for parties to that Protocol.JOSEPH, S. - CASTAN, M.: The International Covenant on Civil and Political Rights: Cases, Materials, and Commentary. 3rd ed. Oxford UK: Oxford University Press, 2013, p. 915.

In the ACHR article 27 prohibits derogation from a number of enumerated rights, as well as 'the judicial guarantees essential for the protection of such rights', for instance, the right of access to court, the right of victims to obtain an effective remedy. Similar 'functional' non-derogable rights, ensuring respect for the rule of law and the principle of legality even in times of public emergencyUN Human Rights Committee, Statement on derogations from the Covenant in connection with the COVID-19 pandemic, UN Doc. CCPR/C/128/2, para 2 (d)., have been cited in the Siracusa Principles and the Paris StandardsJOSEPH, S. - CASTAN, M.: The International Covenant on Civil and Political Rights: Cases, Materials, and Commentary. 3rd ed. Oxford UK: Oxford University Press, 2013, p. 918. .

The principle of proportionality requires that 'the interference must correspond to a pressing social need"MÜLLER, A.: Limitations to and Derogations from Economic, Social and Cultural Rights. Human Rights Law Review, vol. 9 (4), 2009, p. 583. and every derogation stands in a reasonable relationship to the aim pursued to the gravity of the emergency threatening the life of the nationIbid, p. 564. . The degree of interference and the scope of the measure (both territorially and temporally) must stand in a reasonable relation to what is actually necessary to combat an emergencyThe Siracusa Principles, para 51..The principle of proportionality entails specific examination and justification of each measure taken in response to an emergency, embodying such constraints as severity, duration, and scopeMOKHTAR, A.: Human Rights Obligations v. Derogations: Article 15 of the European Convention on Human Rights. International Journal of Human Rights, vol. 8 (1), 2004, p. 70..

Derogations also shall not be discriminatory 'solely on the ground of race, colour, sex, language, religion or social origin' (ICCPR, Article 4(1); General Comment 29, para. 8UN Human Rights Committee. General Comment No. 29: Article 4: Derogations during a State of Emergency, 31 August 2001, CCPR/C/21/Rev.1/Add.11., General Comment 28, para 7UN Human Rights Committee. General Comment No. 28: Article 3 (The Equality of Rights Between Men and Women), 2000, UN Doc. CCPR/C/21/Rev.1/Add.10. ).

Another important requirement for the derogation is that the measures must not be inconsistent with the states "other obligations under international law". Article 4 of the ICCPR explicitly denies authority to derogate from other international law measures. This rule is expressed more generally in article 5 of the ICCPR, according to which there shall be no restriction upon or derogation from any fundamental rights recognized in other instruments on the pretext that the Covenant does not recognize such rights or that it recognizes them to a lesser extentSee: General Comment 29, para 9, MCGOLDRICK, D.: The interface between public emergency powers and international law. International Journal of Constitutional Law, vol. 2 (2), 2004, p. 411; JOSEPH, S. - CASTAN, M.: The International Covenant on Civil and Political Rights: Cases, Materials, and Commentary. 3rd ed. Oxford UK: Oxford University Press, 2013. p. 913.. Those other obligations can vary from state to stateMCGOLDRICK, D.: The interface between public emergency powers and international law. International Journal of Constitutional Law, vol. 2 (2), 2004, p. 411..

The next essential requirement for derogation concerns procedural conditions. There is obligatory condition of official proclamation of a state of emergency in order to derogate form the International Covenant on Civil and Political Rights. Official proclamation aims to inform people affected by the derogations about the exact material, territorial and temporal scope of application of the emergency measures, and allows the state's legislative and judicial bodies to supervise their legality and implementation. The requirement of proclamation "is essential for the maintenance of the principles of legality and rule of law at times when they are most needed".General Comment 29, para 2. The proclamation should be distinguished from notification of other contracting States.

It is crucial to note that unlike some human rights treaties, which protect civil and political rights (ICCPR, ECHR, ACHR) there are no clauses in the UN treaties protecting ESC rights (ICESCR, CEDAW, CRC, ICERD) allowing for, or prohibiting, derogations in a state of emergency. In case of the ICESCR, the travaux préparatoires of the ICESCR do not reveal any specific discussion on the issue of whether or not a derogation clause was considered necessary, or even appropriate. SSENYONJO, M.: Economic, Social and Cultural Rights in International Law. Hart Publishing: Oxford and Portland, Oregon, 2009, p. 40. The CESCR observed that 'a minimum core obligation to ensure the satisfaction of, at the very least, minimum essential levels of each of the rights is incumbent upon every State party. Thus, for example, a State party in which any significant number of individuals is deprived of essential foodstuffs, of essential primary health care, of basic shelter and housing, or of the most basic forms of education is, prima facie, failing to discharge its obligations under the Covenant'CESCR General Comment No. 3: The Nature of States Parties' Obligations (Art. 2, Para. 1, of the Covenant), 1990, E/1991/23, para 10.. Accordingly, the CESCR has taken the view that core obligations arising from the rights recognised in the ICESCR are non-derogable and continue to exist in situations of conflict, emergency and natural disaster'SSENYONJO, M.: Economic, Social and Cultural Rights in International Law. Hart Publishing: Oxford and Portland, Oregon, 2009, p. 40-42.. Given the nature of the rights protected in the ICESCR, the existence of a general limitations clause in article 4, and the fact that states are not required to do more than what the maximum available resources permit, derogations from the ICESCR in a situation of emergency would be unnecessaryIbid, p. 42.. At the same time there is no doubt that it is unrealistic to expect states to implement all aspects of every ESC right in times of crisis to the same extent as in normal timesMÜLLER, A.: Limitations to and Derogations from Economic, Social and Cultural Rights. Human Rights Law Review, vol. 9 (4), 2009, p. 598.. It must be noted that any assessment as to whether a State has discharged its minimum core obligation must also take account of resource constraints applying within the country concerned. Article 2 (1) obligates each State party to take the necessary steps "to the maximum of its available resources". In order for a State party to be able to attribute its failure to meet at least its minimum core obligations to a lack of available resources it must demonstrate that every effort has been made to use all resources that are at its disposition in an effort to satisfy, as a matter of priority, those minimum obligationsCESCR General Comment No. 3, para 10.. Thus, the provisions on limits enshrined in article 2(1) and 4 of ICESCR are adequate for a flexible response to an emergency situation, including the situation of COVID-19 pandemic.

Conclusion

Derogation that is distinguished from a mere limitation of the rights guaranteed is possible only in highly exceptional circumstancesVenice Commission. Compilation of Venice Commission Opinions and Reports on States of Emergency. CDL-PI(2020)003 (Apr. 16, 2020), p. 4. and resorting to derogation is undesirable. Whilst it is arguable that civil liberties must be curtailed during public emergencies which "threatens the life of the nation", it is also undoubtedly true that some of the most egregious human rights abuses occur during purported public emergenciesSee: JOSEPH, S. - CASTAN, M.: The International Covenant on Civil and Political Rights: Cases, Materials, and Commentary. 3rd ed. Oxford UK: Oxford University Press, 2013, p. 910. . In view of the declared threefold aim in shaping an effective response to the COVID-19 pandemic - to strengthen the effectiveness of the response to the immediate global health threat, mitigate the broader impact of the crisis on people's lives and avoid creating new or exacerbating existing problemsUN. COVID-19 and Human Rights. We are all in this together (Apr. 12, 2020), p. 3., derogation must be fully compatible with international human rights law standards and relevant national legislation, in particular, satisfy requirements of legality, proportionality, non-discrimination, nonprobability of certain rights, consistency with other obligations under international law and complying with procedural conditions.

Must be taken into account that human rights may be restricted without applying derogation. States are usually required to exhaust all possibilities under limitation clausesE.g., the limitation clauses in Arts. 14(1), 18(3), 19(3), 21, 22 (2), 25 of the ICCPR. before they can resort to emergency measuresThe Siracusa Principles, para 53.. Thus the ability for states to take extra measures through the limitations creates additional opportunities for governments to combat the COVID-19 without declaring an emergency. Furthermore, it must be remembered that respect for human rights during the COVID-19 pandemic calls for solidarity at all levels. Within states, measures to combat the pandemic should be motivated by the conviction of all people to contribute to preventing the virus' spread, while states must stand by those most at risk. As the pandemic knows no borders, states need to collaborate in their effortsENNHRI. Now is the time for solidarity on human rights. The need for human rights in COVID-19 responses in Europe (Apr. 23, 2020), p. 4. Available at: http://ennhri.org/wp-content/uploads/2020/04/ENNHRI-Statement-on-TOVID-19-23-April-2020.pdf.

BIBLIOGRAPHY

BOGDANDY, A. - VILLARREAL, P.: International Law on Pandemic Response: A First Stocktaking in Light of the Coronavirus Crisis (March 26, 2020). Max Planck Institute for

Comparative Public Law & International Law (MPIL). Research Paper No. 2020-07. Available at: https://ssrn.com/abstract=3561650.

CESCR General Comment No. 3: The Nature of States Parties' Obligations (Art. 2, Para. 1, of the Covenant), 1990, E/1991/23.

Committee for the Prevention of Torture and Inhuman or Degrading Treatment or Punishment. Statement of principles relating to the treatment of persons deprived of their liberty in the context of the coronavirus disease (COVID-19) pandemic. CPT/Inf(2020)13. Council of Europe. Notifications under Article 15 of the Convention in the context of the COVID-19 pandemic. Available at: https://www.coe.int/en/web/conventions/full-list/-/conventions/webContent/62111354.

Council of Europe. Respecting democracy, rule of law and human rights in the framework of the COVID-19 sanitary crisis. A toolkit for member states, Information Documents. SG/Inf(2020)11 (Apr. 7, 2020).

CRIDDLE, E.: Protecting Human Rights During Emergencies. In: E. Criddle (Ed.). Human Rights in Emergencies (ASIL Studies in International Legal Theory). Cambridge: Cambridge University Press, 2016. ISBN 9781316336205, p. 32-55.

EComHR 5 November 1969 (report), Denmark, Norway, Sweden and the Netherlands v. Greece (The Greek case), appl. nos. 3321/67 et al.

ENNHRI. Now is the time for solidarity on human rights. The need for human rights in COVID-19 responses in Europe (Apr. 23, 2020), p. 4. Available at: http://ennhri.org/wp-content/uploads/2020/04/ENNHRI-Statement-on-TOVID-19-23-April-2020.pdf GINSBURG, T. - VERSTEEG,V.: States of Emergencies: Part I. The Harvard Law Review Blog, April (Apr. 17, 2020). Available at: https://blog.harvardlawreview.org/states-of-emergencies-part-i/.

GOSTIN, L. - LAZZARINI, Z.: Human Rights and Public Health in the AIDS Pandemic. New York: Oxford Oxford University Press, 1997, 232 р. ISBN-13: 978-0195114423. HAFNER-BURTON, M. - HELFER, L. - FARISS, C.: Emergency and Escape: Explaining Derogations from Human Rights Treaties. International Organization, vol. 65 (4), 2011, p. 673-707.

HARRIS, D. et all: Law of the European Convention on Human Rights. Fourth Edition, Oxford: Oxford University Press, 2018. 1056 p. ISBN 9780198785163.

HOLCROFT-EMMESS, N.: Derogating to Deal with Covid 19 : State Practice and Thoughts on the Need for Notification, (Apr. 10, 2020). Available at: ejiltalk.org/derogating-to-deal-with-covid-19-state-practice-and-thoughts-on-the-need-for-notification/.

International Civil Aviation Organization. ICAO References. Available at: http://www.capsca.org/CoronaVirusRefs.html.

ISTREFI, K.: To Notify or Not to Notify: Derogations from Human Rights Treaties, (Apr. 18, 2020). Available at: http://opiniojuris.org/2020/04/18/to-notify-or-not-to-notify-derogations-from-human-rights-treaties/

JOSEPH, S. - CASTAN, M.: The International Covenant on Civil and Political Rights: Cases, Materials, and Commentary. 3rd ed. Oxford UK: Oxford University Press, 2013. 1041 p. ISBN 9780199641949.

MARINIELLO, T.: Prolonged emergency and derogation of human rights: Why the European Court should raise its immunity system. German Law Journal, vol. 20, 2019, p. 46-71. MCGOLDRICK, D.: The interface between public emergency powers and international law. International Journal of Constitutional Law, vol. 2 (2), 2004, p. 380-429.

MOKHTAR, A.: Human Rights Obligations v. Derogations: Article 15 of the European Convention on Human Rights. International Journal of Human Rights, vol. 8 (1), 2004, p. 65-

MÜLLER, A.: Limitations to and Derogations from Economic, Social and Cultural Rights. Human Rights Law Review, vol. 9 (4), 2009, p. 557-601.

NOWAK, M.: U.N. Covenant on Civil and Political Rights - CCPR-Commentary, 2nd ed. Kehl am Rhein, Germany; Arlington, VA: N.P. Engel Publishers, 2005. 947 p. ISBN: 978-3883571065. Office of the UN High Commissioner on Human Rights. Guidance COVID-19 (May 13, 2020). Organization of American States. Recent Suspensions of Guarantees regarding Multilateral Treaties. Available at:

http://www.oas.org/en/sla/dil/inter_american_treaties_suspension_guarantees.asp. SCHREUER, C.: Derogation of Human Rights in Situations of Public Emergency: The Experience of the European Convention on Human Rights. Yale J. Int'l L., vol. 9, 1982, p. 113-132. Available at: https://digitalcommons.law.yale.edu/yjil/vol9/iss1/6. Siracusa Principles on the Limitation and Derogation Provisions in the International Covenant on Civil and Political Rights, Annex to the document of the UN Commission for Human Rights, 28 September 1984, E.CN.4/1985/4.

SSENYONJO, M.: Economic, Social and Cultural Rights in International Law. Hart Publishing: Oxford and Portland, Oregon, 2009. 536 p. ISBN 9781849466073.

The Office of the High Commissioner for Human Rights. Emergency Measures And Covid-19: Guidance, (Apr. 27, 2020). Available at:

https://www.ohchr.org/Documents/Events/EmergencyMeasures_COVID19.pdf.

UN General Assembly. GA Res. 74/270. Global solidarity to fight the coronavirus disease 2019 (COVID-19) (Apr. 2, 2020).

UN Human Rights Committee. Statement on derogations from the Covenant in connection with the COVID-19 pandemic. UN Doc. CCPR/C/128/2 (Apr. 24, 2020).

UN Human Rights Committee. General Comment No. 28: Article 3 (The Equality of Rights Between Men and Women), 2000, UN Doc. CCPR/C/21/Rev.1/Add.10. UN Human Rights Committee. General Comment No. 29: Article 4: Derogations during a State of Emergency, 31 August 2001, CCPR/C/21/Rev.1/Add.11.

UN Treaty Collection. Depositary Notifications (CNs) by the Secretary-General. Available at: https://treaties.un.org/Pages/CNs.aspx?cnTab=tab2&clang=_en.

UN. COVID-19 and Human Rights. We are all in this together (Apr. 12, 2020). Available at: https://www.un.org/sites/un2.un.org/files/un_policy_brief_on_human_rights_and_covid_23_a pril_2020.pdf.

Venice Commission. Compilation of Venice Commission Opinions and Reports on States of Emergency. CDL-PI(2020)003 (Apr. 16, 2020).

VILLARREAL, P.: The 2019-2020 novel coronavirus outbreak and the importance of good faith for international law. Völkerrechtsblog (Jan. 28, 2020). Available at: https://voelkerrechtsblog.org/the-2019-2020-novel-coronavirus-outbreak-and-the-importance-of-good-faith-for-international-law/.

WHO. Addressing Human Rights as Key to the COVID-19 Response (Apr. 21, 2020). Available at: https://apps.who.int/iris/rest/bitstreams/1275275/retrieve.


TREST PREPADNUTIA MAJETKU

PENALTY OF FORFEITURE OF PROPERTY

Eva BalážováJUDr. Eva Balážová v roku 2011 úspešne ukončila vysokoškolské štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a v roku 2014 jej bol na rovnakej fakulte udelený akademický titul doktor práv (JUDr.) po vykonaní rigoróznej skúšky v odbore ústavné právo. Od roku 2017 pôsobí ako advokátka zapísaná v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory.

Abstrakt

V zmysle zásady nulla poena sine lege možno páchateľovi trestného činu uložiť len takú trestnoprávnu sankciu, aká je upravená Trestným zákonom. Okrem trestu spojeného s obmedzením slobody umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky uložiť aj trest, ktorý nie je spojený s odňatím osobnej slobody odsúdeného. Príspevok sa venuje právnej úprave, účelu, podmienkam ukladania a podmienkam samotného výkonu trestu prepadnutia majetku.

Kľúčové slová

odsúdený, trest, majetok, prepadnutie majetku, konkurz

Abstract

Pursuant to the principle of nulla poena sine lege, the offender may be imposed only a criminal sanction such as that provided for in the Criminal Code. In addition to the sentence associated with the restriction of liberty, the legal order of the Slovak Republic also allows for the imposition of a sentence that is not connected with the imprisonment of the convicted person's personal liberty. The article deals with the legal regulation, purpose, conditions of imposition and conditions of the actual execution of the penalty of confiscation ofproperty.

Keywords

convicted, penalty, property, forfeiture of property, bankrupt

Úvod

V poslednej dobe je slovenská verejnosť svedkom závažných káuz páchaných jednotlivcami alebo organizovanými skupinami v oblasti nakladania s verejnými prostriedkami, európskymi fondmi, dotáciami, v daňovej oblasti, alebo v oblasti nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov. Páchanie tejto trestnej činnosti často prináša ich páchateľom rozsiahle zisky, ktoré na druhej strane predstavujú ujmu spoločnosti a štátu. Z uvedeného dôvodu o to viac rastie záujem spoločnosti na spravodlivom odstránení nepriaznivých dopadov daného trestného činu a predovšetkým na náprave vzniknutej škody. V slovenskom právnom poriadku plní túto restoratívnu funkciu trestu aj trest prepadnutia majetku, ktorý citeľne zasahuje do majetkového práva páchateľa. Zároveň sa v ňom odráža požiadavka preventívneho pôsobenia na páchateľa závažnej trestnej činnosti, ktorá má za cieľ to, aby sa odsúdenému po vykonaní trestu znemožnilo pokračovať v páchaní trestnej činnosti aj vďaka nelegálne získanému kapitálu. Na jednej strane sa tak prostredníctvom trestu prepadnutia majetku napĺňa zásada, podľa ktorej nikto nesmie mať z trestnej činnosti majetkový prospech. Na druhej strane predstavuje trest prepadnutia majetku výnimku z Ústavou Slovenskej republiky chráneného vlastníckeho práva a jeho nedotknuteľnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zákonodarca vymedzil podmienky, za splnenia ktorých možno uložiť trest prepadnutia majetku značne reštriktívne.

Právna úprava trestu prepadnutia majetku v právnom poriadku Slovenskej republiky a podmienky uloženia trestu prepadnutia majetku

Podstata trestu prepadnutia majetku spočíva v tom, že sa rozhodnutím trestného súdu odoberá vlastnícke právo páchateľa k veci a majetok, ktoré sú v určitom vzťahu k spáchanému trestnému činu. Účelom tohto trestu je predovšetkým postihnúť ten majetok páchateľa, ktorý nadobudol trestnou činnosťou, sťažiť páchateľovi páchanie ďalšej trestnej činnosti alebo mu v nej zabrániť odčerpaním majetku a prostriedkov a v neposlednom rade výchovne pôsobiť na páchateľa.

Inštitút trestu prepadnutia majetku je predovšetkým upravený v § 58 a § 59 zákona č. 300/2005. Z.z. Trestného zákona (ďalej len ako „Trestný zákon"), zaistenie jeho výkonu upravuje zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v ustanoveniach § 425 až § 427, špecifiká priebehu konkurzu vyhláseného na základe právoplatného rozhodnutia trestného súdu sú upravené najmä v ustanovení § 107a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „Zákon o konkurze") a taktiež § 13 zákona č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Právny poriadok Slovenskej republiky rozlišuje medzi fakultatívnym a obligatórnym uložením trestu prepadnutia majetku. Súd môže uložiť páchateľovi trest prepadnutia vtedy, ak uloženie tohto trestu budú odôvodňovať okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa a ak zároveň pôjde o páchateľa trestného činu odsúdeného na trest odňatia slobody na doživotie alebo o páchateľa trestného činu odsúdeného na nepodmienečný trest odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin, ktorým páchateľ získal alebo sa snažil získať majetkový prospech veľkého rozsahu alebo ktorým spôsobil škodu veľkého rozsahu. Trestný súd je pri ukladaní tohto trestu povinný prihliadať na spôsob spáchania trestného činu, mieru zavinenia páchateľa, jeho pohnútku, situáciu, prostredie, za ktorých k jeho spáchaniu došlo, vrátane prihliadania na spoločenské pomery existujúce v čase a mieste spáchania trestného činu. Z hľadiska účelu trestu ide o skúmanie takých okolností, ktoré spravidla majú vplyv na intenzitu ochrany spoločnosti pred páchateľmi trestných činov a na výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti. Pri úvahe, či v konkrétnom prípade tieto okolnosti uloženie trestu prepadnutia majetku odôvodňujú, je potrebné hodnotiť každú okolnosť vo vzájomnej súvislosti s ďalšími okolnosťami, ktoré charakterizujú spáchaný skutok.ŠÁMAL, P. a kol.: Trestní řád. Komentář. I. díl. 6. vydání. Praha: C.H. Beck, 2004. s. 456.

Pomermi páchateľa sa rozumejú také skutočnosti, ktoré sa týkajú hodnotenia jeho osoby, avšak so spáchaným trestným činom nesúvisia. Pri úvahách o uložení trestu prepadnutia majetku budú spravidla rozhodujúcimi skutočnosťami rodinné a osobné pomery, ktoré existujú v čase rozhodovania o treste, pričom najväčší význam budú mať majetkové pomery páchateľa a jeho rodiny, jeho záväzky a oprávnené záujmy poškodeného, nakoľko tieto okolnosti majú veľký význam aj pre posúdenie citeľnosti tohto trestu. BURDA, E. a kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár Komentár - 1. diel. Praha: C. H. Beck, 2010. s. 439.

Ako je už vyššie uvedené, súd pri ukladaní trestu prepadnutia majetku prihliada aj na pohnútku páchateľa. Konkrétne na zištnú pohnútku páchateľa spočívajúcu v snahe páchateľa získať majetkový prospech. Pri posudzovaní existencie tejto pohnútky sa však neprihliada na to, či páchateľ obzvlášť závažného zločinu prospech majetkového charakteru získal, alebo či ostalo len pri snahe tento prospech získať. O majetkový prospech ide nielen vtedy, keď páchateľ trestným činom získa prírastok na majetku, ale aj vtedy, keď nenastane úbytok, ku ktorému by inak (nebyť trestného činu) na majetku páchateľa muselo dôjsť (napríklad skrátenie dane). Pre uloženie trestu prepadnutia majetku nestačí pohnútka spočívajúca v snahe získať inú výhodu alebo prospech nemajetkového charakteru. Musí ísť o neoprávnený majetkový prospech. Samotná snaha získať majetkový prospech nie je trestná, naopak, je predpokladom napríklad podnikateľskej činnosti.ŠÁMAL, P. a kol.: Trestní řád. Komentář. I. díl. 6. vydání. Praha: C.H. Beck, 2004. s. 456. Ustanovenie § 58 ods. 1 Trestného zákona vyžaduje, aby páchateľ získal prospech veľkého rozsahu, t.j. najmenej sumu vo výške 133.000,-€.

Súd má možnosť uložiť trest prepadnutia majetku aj v prípade, ak páchateľ obzvlášť závažným zločinom spôsobí škodu veľkého rozsahu. Kým v prípade existencie zištnej pohnútky zákonodarca nevyžaduje získanie reálneho majetkového prospechu, v tomto prípade zákonodarca vyžaduje, aby škoda veľkého rozsahu spáchaným trestným činom skutočne nastala.

K uloženiu trestu prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 1 Trestného zákona dochádza popri uloženiu aj iného druhu trestu, to znamená že trest prepadnutia majetku je tzv. vedľajším trestom popri treste odňatia slobody. Nemožno ho však uložiť spolu s trestom prepadnutia veci a taktiež ani mladistvému páchateľovi.

Obligatórne uloženie trestu prepadnutia majetku upravuje § 58 ods. 2 Trestného zákona. V tomto ustanovení je obsiahnutý taxatívny výpočet tzv. predikatívnych trestných činov, z ktorých pochádza majetok, príjem alebo finančné prostriedky napr. daňové trestné činy, drogové trestné činy, korupcia, podvod a pod., z ktorých páchateľ mohol získať majetok alebo príjem. K uloženiu trestu prepadnutia majetku dochádza bez ohľadu na okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa a bez ohľadu na to, či sa páchateľ odcudzuje na doživotný trest alebo nepodmienečný trest za spáchanie obzvlášť závažného zločinu, ktorým páchateľ získal alebo sa snažil získať majetkový prospech veľkého rozsahu alebo ktorým spôsobil škodu veľkého rozsahu. Obligatórne uloženie trestu prepadnutia majetku sa teda viaže len na podmienku spáchania stanoveného trestného činu a na podmienku nadobudnutia majetku alebo jeho časti aspoň vo výške 26.600,-€ trestnou činnosťou, alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti. Nadobudnutie majetku v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo nadobudnutie majetku z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti musí byť v trestnom konaní relevantným spôsob preukázané. Nepostačuje tu snaha získať majetok alebo jeho časť. Pritom majetok môže byť získaný aj iným trestným činom či z príjmov za iný trestný čin, než je konkrétny trestný čin, za ktorý sa ukladá trest prepadnutia majetku. Pravidlom však bude, že sa tento trest uloží práve z dôvodu získania majetku trestným činom, za ktorý sa ukladá trest prepadnutia majetku, pretože táto skutočnosť sa bude v trestnom konaní dokazovať.BURDA, E. a kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár Komentár - 1. diel. Praha: C. H. Beck, 2010. s. 439.

Ustanovenie § 58 ods. 3 Trestného zákona obsahuje výpočet ďalších predikatívnych trestných činov, pri ktorých súd obligatórne musí uložiť trest prepadnutia majetku, ako napríklad trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, trestný čin založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297 Trestného zákona, trestný čin prijímania úplatku podľa § 328 ods. 3 alebo § 329 ods. 3 Trestného zákona alebo trestný čin podplácania podľa § 334 ods. 2 Trestného zákona. Ustanovenie § 58 odsek 3 Trestného zákona je teda obligatórnym ustanovením v zmysle ktorého sú súdy povinné pri uznaní viny z vyššie uvedených trestných činov uložiť trest prepadnutia majetku.

Čo sa týka ukladania trestu prepadnutia majetku právnickej osobe, tak právna úprava obsiahnutá v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb odkazuje na ustanovenie Trestného zákona. To znamená, že trest prepadnutia majetku súd uloží právnickej osobe, ktorá spáchala trestný čin uvedený v § 58 ods. 2 Trestného zákona, ak nadobudla majetok aspoň v hodnote 26.000,-€ trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti, alebo ak právnická osoba spáchala trestný čin uvedený v § 58 ods. 3 Trestného zákona.

Potreba zavedeniaZavedením zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb bol prelomený historicky podmienený koncept výlučne individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby za zavinenie, ustanovený v Trestnom zákone. Odhaľovanie trestných činov a uplatňovanie zásady individuálnej trestnej zodpovednosti voči konkrétnej fyzickej osobe v zložitých riadiacich štruktúrach právnických subjektov nebolo dostatočne účinné. Za účelom zvýšenia efektívnosti účinkov trestného práva je celosvetovo presadzovaný trend zavedenia kolektívnej zodpovednosti ako priamej zodpovednosti právnických osôb za spáchané trestné činy. trestu prepadnutia majetku, ako aj ďalších sankcií pre právnické osoby, ak bol v súvislosti s ich činnosťou spáchaný trestný čin, vyplýva z mnohých medzinárodných dohovorov, smerníc a iných právne záväzných aktov. Jedným z týchto dokumentov je aj Dohovor OECD o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 23.11.1999 a bol publikovaný oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod číslom 318/1999 Z.z.

Výkon trestu prepadnutia majetku

Bez ohľadu na to, či trest prepadnutia majetku postihuje fyzickú osobu alebo právnickú osobu, po jeho uložení obligatórne nasleduje konkurzné konanie na majetok fyzickej alebo právnickej osoby, t.j. na majetok odsúdeného. V zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii ide o osobitné konkurzné konanie, ktoré začína z úradnej moci bezodkladne potom ako predseda senátu trestného súdu doručí právoplatné rozhodnutie o uložení trestu konkurznému súdu, v ktorého obvode má sídlo súd, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, rovnopis rozsudku bez odôvodnenia na postup podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Špecifiká postupu konkurzného súdu po doručení tohto rozhodnutia sú priamo upravené v ustanovení § 107a zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Konkurzný súd po doručení právoplatného rozhodnutia o uložení trestu prepadnutia majetku vydá uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok toho, komu bol takýto trest uložený, zverejní ho v Obchodnom vestníku, a to bez toho, že by musel predtým vydať samostatné uznesenie o začatí konkurzného konania. Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie jednak preto, aby dlžník v právnej pozícii odporcu (ak navrhovateľom bude veriteľ alebo iná osoba odlišná od dlžníka) mohol zabrániť začatiu konania a taktiež z dôvodu, že z pohľadu navrhovateľa súd návrhu na vyhlásenie konkurzu vyhovel. Vyhlásenie konkurzu bráni tomu, aby na úpadcu, v tomto prípade odsúdeného, začalo alebo prebiehalo reštrukturalizačné konanie. Ak počas konkurzu dôjde na súd návrh na povolenie reštrukturalizácie dlžníka, súd návrh na povolenie reštrukturalizácie uznesením odmietne. Právoplatným rozhodnutím súdu o prepadnutí majetku zároveň automaticky zaniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

Pred vydaním tohto rozhodnutia je konkurzný súd povinný vyžiadať si návrh na ustanovenie správcu od okresného úradu, ktorý je v obvode sídla konkurzného súdu, ktorý má vyhlásiť konkurz. V uznesení o vyhlásení konkurzu na majetok odsúdeného konkurzný súd vyzve veriteľov na prihlásenie pohľadávok, poučí ich o lehote na podávanie prihlášok, o obsahových náležitostiach prihlášok a o právnych dôsledkoch neuplatnenia práva stanoveným spôsobom. Zároveň ustanoví správcu v súlade s návrhom okresného úradu. Pre konanie o konkurze vyhláseného na základe odcudzujúceho rozhodnutia platia všeobecné ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii upravujúce konkurzné konanie začaté na návrh dlžníka, veriteľa, likvidátora alebo inej zákonom ustanovenej osoby, avšak novela zákona o konkurze reštrukturalizácii z roku 2010 zaviedla niektoré výnimky.

Prvá výnimka sa týka určenia príslušného orgánu na správu a speňažovanie majetku, ktorý udeľuje záväzné pokyny správcovi. Týmto orgánom je ex lege príslušný okresný úrad. Spolu so správcom konkurznej podstaty má okresný úrad právo popierať prihlásené pohľadávky. Aj keď právna úprava výslovne neobsahuje ustanovenie o tom, či majú aj ostatní veritelia, t.j. iné osoby odlišné od správcu a okresného úradu právo popierať pohľadávky, právni teoretici majú za to, že ostatní veritelia nie sú oprávnení popierať pohľadávky v tomto konaní. V tomto smere je potrebné uviesť, že zákon priznáva príslušnému okresnému úradu právo poveriť na výkon svojich právomocí inú osobu.ĎURICA, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 3. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019. s. 825.

Ďalšou výnimkou je ustanovenie osobitného poradia pohľadávok z hľadiska ich uspokojenia. Aj napriek tomu, že štát sa stáva vlastníkom prepadnutého majetku už okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku vydaného v trestnom konaní, rozsah prepadnutého majetku, ktorého sa štát stane vlastníkom, závisí od výsledku konkurzu. Povedané inými slovami, štát bude uspokojený až z toho, čo zostane po uspokojení všetkých pohľadávok. Majetok, ktorý zostane po speňažení, je správca povinný bez zbytočného odkladu po zrušení konkurzu vydať príslušnému okresnému úradu.

Ustanovenie § 107a ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii upravuje aj situáciu kedy súd vyhlási konkurz alebo začne konanie o určenie splátkového kalendára podľa štvrtej časti tohto zákona a v priebehu konania je v trestnom konaní uložený dlžníkovi trest prepadnutia majetku. Toto ustanovenie sa aplikuje len na dlžníkov, ktorými sú fyzické osoby. V dôsledku tohto rozhodnutia sa v konkurznom konaní pokračuje ako v konaní o likvidačnom konkurze podľa druhej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ak sa vedie konanie o určenie splátkového kalendára a v priebehu konania sa v trestnom konaní uloží dlžníkovi trest prepadnutia majetku, súd je povinný zastaviť toto konanie.

S účinnosťou od 1. júla 2016 bol do zákona o konkurze a reštrukturalizácii inkorporovaný § 107b, čo bolo vyvolané prijatím zákona č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predmetné ustanovenie rieši súbeh trestného konania proti právnickej osobe a konkurzného konania. Ustanovenie ods. 1 upravuje situáciu, keď konkurz na majetok právnickej osoby bol vyhlásený neskôr, ako začalo trestné konanie voči tejto právnickej osobe. Pokiaľ v tomto trestnom konaní bolo uložené obmedzujúce alebo zaisťovacie opatrenie týkajúce sa majetku dlžníka, tak pre konkurz (vyhlásený po začatí trestného konania), sú stanovené určité špecifiká, ktoré trvajú až do právoplatného skončenia trestného stíhania.ĎURICA, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 3. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019. s. 827. Pokiaľ ide o zaistený majetok, je v tomto prípade v zmysle § 107b ods. 1. písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii príslušným orgánom konkurzný súd. V prípade, ak by bol zaistený majetok bezprostredne ohrozený skazou, zničením alebo iným podstatným znehodnotením, k jeho speňaženiu možno pristúpiť len so súhlasom toho, kto je oprávnený rozhodovať o zrušení zaistenia, pričom správca je povinný tento súhlas bezodkladne vyžiadať. Zaistený majetok alebo výťažok z jeho speňaženia správca vydá dlžníkovi, veriteľovi alebo tretej osobe len so súhlasom toho, kto je oprávnený rozhodovať o zrušení zaistenia. V danom prípade môže kedykoľvek dôjsť k výmene správcu. Výmena správcu patrí do právomoci konkurzného súdu, ktorý nie je viazaný rozhodnutím schôdze veriteľov o výmene správcu. Ak však bolo trestné konanie proti právnickej osobe začaté neskôr, ako bol na majetok právnickej osoby vyhlásený konkurz, a v tomto konaní bolo uložené obmedzujúce alebo zaisťovacie opatrenie týkajúce sa majetku dlžníka, ustanovenie § 107b ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa primerane uplatní. Právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predtým, ako prešla právomoc príslušného orgánu na súd, zostávajú zachované.

Predmetom prepadnutia môže byť len majetok odsúdeného, ktorý mu patrí pri výkone trestu prepadnutia majetku po ukončení konkurzu, a to výťažok zo speňaženia majetku, majetok vylúčený zo súpisu majetku podstát a majetok podliehajúci konkurzu, ak nedošlo k speňaženiu majetku.

Vlastnícke právo k prepadnutému majetku prechádza na štát dňom skončenia konkurzu vyhláseného na majetok odsúdeného. Premlčanie výkonu tohto trestu je preto vylúčené. Ak sa prepadnutý majetok, alebo akákoľvek jeho časť nachádza v neoprávnenej držbe tretej osoby, štát má právo na jeho vydanie proti každej takejto osobe. Nie je však oprávnený domáhať sa peňažného plnenia zodpovedajúceho kúpnej cene, ktorá bola zaplatená podľa neplatnej kúpnej zmluvy, ktorou bola vec prepadnutá v prospech štátu prevedená na iného nadobúdateľa. Spolu s prechodom vlastníckeho práva k prepadnutému majetku z odsúdeného na štát, neprechádzajú na štát aj záväzky odsúdeného, nakoľko k ich vysporiadaniu dochádza v konkurze. Výrok rozsudku o prepadnutí majetku a jeho zákonom stanovené dôsledky nemožno viazať na žiadnu podmienku, teda ani na podmienku, ktorej cieľom by bolo splnenie záväzkov odsúdeného ako bývalého vlastníka majetku.

Zákonodarca však upravuje aj prípady, kedy sa štát nestane vlastníkom prepadnutého majetku. Pôjde o prípady, kedy o tom rozhodne súd na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika. Takouto zmluvou je Dohovor Rady Európy o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti, podľa ktorého je okrem iného každá strana povinná prijať potrebné legislatívne a iné opatrenia na vytvorenie komplexného vnútroštátneho riadiaceho a dozorného alebo monitorovacieho systému na predchádzanie praniu špinavých peňazí, ktoré sú špecifikované v článku 13 ods. 2 tohto dohovoru a náležite zohľadniť platné medzinárodné normy, najmä odporúčania o praní špinavých peňazí prijaté finančnou akčnou jednotkou.

Zhrnúc vyššie uvedené, považujeme procesné záruky tretích strán za dostatočné pri ukladaní trestu prepadnutia majetku. Napriek tomu je nutné dospieť k záveru, že štát aj v takýchto špecifických prípadoch možno považovať za veriteľa odsúdeného v zmysle skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 Trestného zákona, pretože má trestným rozsudkom priznaný nárok na majetok odsúdeného, resp. na tú časť majetku odsúdeného, ktorá zostane po uspokojení iných veriteľov odsúdeného v konkurze. Postavenie veriteľa pri trestnom čine poškodzovania veriteľa pritom nemusí vyplývať iba zo záväzkového právneho vzťahu. Napokon aj ustanovenie § 107a ods. 2 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii hovorí o nároku štátu z prepadnutého majetku.

Ak teda fiktívny veriteľ prihlási do takéhoto osobitného konkurzu fiktívnu pohľadávku, pôjde o konanie, ktorým sa snaží poškodiť (ukrátiť na uspokojení) zvyšných skutočných veriteľov odsúdeného a štát, a preto takéto konanie bude možné právne kvalifikovať ako trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 trestného zákona, ak nedošlo k uspokojeniu tejto prihlásenej fiktívnej pohľadávky.

Záver

Nakoľko trest prepadnutia majetku predstavuje zo všetkých majetkových trestov najzávažnejší a najviac zrejmý zásah do základného práva jednotlivca, aj podmienky jeho ukladania sú vymedzené striktne a úzko. Aj vzhľadom na uvedené skutočnosti je v praxi trest prepadnutia majetku v porovnaní s ostatnými trestami využívaný trestnými súdmi veľmi opatrne a nie príliš často. Tento stav je zapríčinený jednak tým, že v príslušných trestných konaniach nie sú splnené zákonné podmienky na uloženie tohto trestu. Tento záver je však možné urobiť až potom, ako orgány činné v trestnom konaní v rámci vyšetrovania pre trestné činy, kde prichádza do úvahy uloženie trestu prepadnutia majetku, preverili pôvod, veľkosť, spôsob a okolnosti nadobudnutia majetku obžalovaného a zdokumentovali skutkový stav týkajúci sa jeho majetku.

Druhou príčinou je skutočnosť, že tento druh trestu je veľmi úzko spojený s právami tretích osôb, resp. so zásahom do práv tretích osôb, najmä veriteľov odsúdeného, ktorí sa spravidla obávajú, či budú ich pohľadávky uspokojené alebo nie, a ak áno, tak v akom rozsahu. Uvedené pochybnosti ešte viac zneisťujú aplikačnú prax a znižujú vôľu súdov ukladať tento trest. Právny rámec výkonu trestu prepadnutia majetku je pritom dostatočne jasný a zrozumiteľný a poskytuje právnu istotu veriteľa vzhľadom na uspokojenie jeho pohľadávok.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

BURDA, E. a kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár Komentár - 1. diel. Praha:

C. H. Beck, 2010. 1136 s. ISBN: 978-80-7400-324-0.

ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný poriadok - Veľký Komentár. 4. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2019. 1038. s. ISBN: 978-80-8155-087-4.

ĎURICA, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 3. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019. 1456 s. ISBN: 978-80-7400-754-5.

SAMAŠ, O. a kol.: Trestný zákon. Stručný komentár. Bratislava: IURA EDITION s.r.o. 2006. 938 s. ISBN 978-80-8078-370-9.

ŠÁMAL, P. a kol.: Trestní řád. Komentář. I. díl. 6. vydání. Praha: C.H. Beck, 2004. 3014 s. ISBN: 978-80-7400-043-0.


PROBLEMATIKA OCHRANY OBETÍ Z POHĽADU VYŠETROVATEĽOV

THE ISSUE OF APPLICATION PRACTICE OF THE ACT ON THE PROTECTION OF VICTIMS IN CONNECTION WITH THE MOST COMMON PROBLEMS OF INVESTIGATORS

Ján Berky, Katarína JánošíkováPhDr. Mgr. Ján Berky - Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Katedra kriminálnej polície, doktorand, Mgr. Bc. Katarína Jánošíková - Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Katedra správneho práva, doktorand

Abstrakt

Článok sa zaoberá problematikou aplikačnej praxe zákona o ochrane obetí v súvislosti s najčastejšími problémami vyšetrovateľov pri ich vykonávaní. Teoretické východiská v podobe príslušnej legislatívy identifikujú jednotlivé subjekty ochrany obetí a upravujú postupy pri ich pôsobení v procese trestného konania, ktoré však v komparácii s vykonávanou praxou vykazujú právnu nejednoznačnost' alebo narážajú na problémy v podobe pomerne kategorizovaného inštitucionálneho systému (vykonávanie úkonov mimo pracovnej doby, cez sviatky, víkendy) alebo opakovanej viktimizácíi.

Kľúčové slová:

Ochrana obetí, viktimizácia, inštitucionalizácia, vyšetrovanie

Abstract

The article deals with the issue of application practice of the act on the protection of victims in connection with the most common problems of investigators in their implementation. Theoretical background in the form of relevant legislation identifies individual subjects of protection of victims and regulates procedures in their operation in the process of criminal proceedings, which, however, in comparison with practice, show legal ambiguity or encounter problems in the form of relatively categorized institutional system (performing tasks outside business hours, on holidays, weekends) or repeated victimization.

Key words:

protection of victims, victimization, institutionalization, investigation

Úvod

Obete trestných činov, ich ochrana sú témy, ktoré v posledných rokoch mimoriadne rezonujú v spoločenských kruhoch. Sú súčasťou politických, legislatívnych či akademických diskusií. Spoločnosť si vývojom času začala uvedomovať potrebu inštitútu na ochranu a podporu obetí, rovnako aj potrebu restoratívnych prvkov v trestnom systéme našej krajiny. Zákon o ochrane obetí trestných činov zaviedol nové pojmy do právneho poriadku, ktoré doteraz absentovali napr. obeť, obzvlášť zraniteľná obeť, domáce násilie... Považujeme ho za akýsi katalóg práv obete trestného činu vymedzujúc rozsah služieb odbornej pomoci. ZoOTČ - komplexne upravuje práva obetí trestných činov, odškodňovanie obetí násilných trestných činov a mechanizmus podpory subjektov poskytujúcich pomoc obetiam trestných činovHABAJ, P.: Poškodený a obeť trestného činu v slovenskom právnom poriadku. In: Obete trestných činov -Nová dimenzia po vzore európskej legislatívy. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Bratislava: Wolters Kluwer, s.r.o., 2015, s. 89..

Legislatíva

Zákonu č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov predchádzalo nasledovné:

Rada Európskej únie prijala 15. marca 2001 rámcové rozhodnutie o postavení obetí v trestnom konaní a v roku 2004 smernicu 2004/80/ES z 29. apríla 2004 bol rámec postavenia obetí doplnený aj o odškodňovanie obetí trestných činov v cezhraničných situáciách. Prijatím Lisabonskej zmluvy sa problematika obetí upravila aj v primárnom práve EÚ. Následne bola prijatá smernica 2011/99/EÚ z 13. decembra 2011 o európskom ochrannom príkaze a smernica 2012/29/EÚ, ktorou sa ustanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov. Zákonom o obetiach sa vykonáva transpozícia smernice 2012/29/EÚ, ktorou sa ustanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a smernice 2004/80/ES o odškodňovaní obetí trestných činov. ZoOTČ je účinný od 1. januára 2018.

Jadro

Zmeny v trestnom konaní, ktoré priniesol ZoOTČ a o zmene a doplnení niektorých zákonov:

- predĺženie premlčacej doby pri trestnom stíhaní z 3 rokov na 15 rokov pri trestnom čine podľa § 179, § 199, § 200, § 201 až 202, § 208 a § 368 Trestného zákona,

- definícia novej zásady trestného konania, ktorej cieľom je chrániť a posilniť práva poškodeného,

- doplnenie definície „organizácie na pomoc poškodeným" o pojem „subjekt poskytujúci pomoc obetiam",

- doplnenie osoby psychológa medzi pomocné osoby v trestnom konaní; psychológ má nárok na náhradu nevyhnutných výdavkov, ušlej mzdy alebo iného preukázateľného ušlého príjmu,

- zavedenie povinnosti pre OČTK a súd poskytnúť informácie podľa § 46 ods. 8 Trestného poriadku poškodenému na základe jeho žiadosti alebo bez žiadosti, v prípade vzniku hrozby nebezpečenstva v súvislosti s pobytom obvineného alebo odsúdeného na slobode,

- povinnosť ustanoviť zástupcu z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam, ak je poškodeným maloletá osoba pri trestných činov spáchaných voči blízkej osobe alebo zverenej osobe; zástupca z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam má práva a povinnosti splnomocnenca poškodeného, ak však súčasne nebol ustanovený aj za jeho opatrovníka,

- zavedenie povinnosti pre sudcu pre prípravné konanie alebo súd informovať o uložení primeraného obmedzenia podľa § 82 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku súd, ktorý vydal rozhodnutie o úprave styku s poškodeným, ktorým je osoba mladšia ako 18 rokov v civilnom procese,

- vylúčenie možnosti vykonať konfrontáciu s obvineným u všetkých osôb mladších ako 18 rokov, ktoré sa stali obeťami alebo boli svedkami trestného činu,

- zákaz vykonať konfrontáciu s obvineným u obetí, na ktorých bol spáchaný niektorý z taxatívne vymedzených trestných činov (§ 125 ods. 5 TP), trestných činov spáchaných násilím alebo hrozbou násilia, ak hrozí nebezpečenstvo spôsobenia druhotnej viktimizácie alebo opakovanej viktimizácie,

- povinnosť vykonať výsluch obzvlášť zraniteľnej obete vymedzenej v § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 274/2017 Z. z. s využitím technických zariadení určených na záznam zvuku a obrazu a povinnosť pribrať k výsluchu psychológa alebo znalca; zavedenie pravidla, že výsluch vedie spravidla viesť tá istá osoba, ak sa tým nenaruší priebeh trestného konania,

- zavedenie pravidla vykonať výsluch u obetí, na ktorých bol spáchaný niektorý z taxatívne vymedzených trestných činov (§ 134 ods. 5 TP) osobou rovnakého pohlavia ako je vypočúvaná osoba, ak tomu nebránia závažné dôvody,

- zavedenie povinnosti pre OČTK prekonzultovať spôsob vedenia výsluchu osoby mladšej ako 18 rokov s psychológom alebo znalcom, ktorý bude pribraný k výsluchu, prípadne aj s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, zákonným zástupcom alebo pedagógom,

- povinnosť vykonať výsluch osoby mladšej ako 18 rokov v prípade trestného činu spáchaného voči blízkej osobe alebo zverenej osobe tak, aby táto osoba mohla byť v ďalšom konaní vypočutá len výnimočne; na vykonanie ďalšieho výsluchu osoby mladšej ako 18 rokov je v prípravnom konaní potrebný súhlas zákonného zástupcu alebo opatrovníka,

- zavedenie povinnosti pre OČTK a súd poskytnúť informácie podľa § 46 ods. 8 Trestného poriadku svedkovi na základe jeho žiadosti alebo bez žiadosti, v prípade vzniku hrozby nebezpečenstva v súvislosti s pobytom obvineného alebo odsúdeného na slobode,

- zavedenie pravidla, že pri uzavretí zmieru peňažná suma, ktorú je obvinený povinný zložiť na účet súdu alebo prokuratúry pripadne Ministerstvu spravodlivosti SR na ochranu a podporu obetí trestných činov,

- povinnosť prokurátora predvolať na konanie o dohode o vine a treste aj poškodeného, ktorý si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody za účelom posilniť jeho postavenie v tomto konaní,

- zakotvenie povinnosti pre prokurátora dbať na záujem poškodeného na dohode na náhradu škody; ak nedošlo k takejto dohode, prokurátor je povinný na túto skutočnosť v návrhu na schválenie dohody o vine a treste upozorniť súd,

- zamedzenie vizuálneho kontaktu svedka, ktorý je obzvlášť zraniteľnou obetou podľa zákona č. 274/2017 Z. z., s obžalovaným počas hlavného pojednáva, kedy je potrebné vykonať výsluch svedka najmä využitím technických zariadení vrátane zariadení určených na prenos zvuku,

- zavedenie povinnosti pre súd rozhodnúť vždy o nároku na náhradu škody v odsudzujúcom rozsudku, ak je výška škody súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného.

Problémy pri zabezpečení opatrení podľa z. č. 274/2017 ZoOTČ a o zmene a doplnení niektorých zákonov z pohľadu vyšetrovateľov PZ

V súvislosti so zavedením opatrení zákona o obetiach do praxe sa objavuje viacero ťažkostí, legislatívneho aj praktického charakteru. Zákon o obetiach:

- neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia,

- a odo dňa účinnosti funkčný systém podpory obetiam,

- prostredníctvom subjektov poskytujúcich pomoc obetiam ako aj psychológov pribratých k úkonom trestného konania podľa § 134 a135 Trestného poriadku.

Problémy a opatrenia na ich prekonanie môžeme rozdeliť do nasledujúcich oblastí:

1. Akreditácia subjektov poskytujúcich pomoc obetiam

2. Register subjektov poskytujúcich pomoc obetiam

3. Rozsah všeobecnej a špecializovanej odbornej pomoci a odbornosť subjektu

4. Obligatórne poistenie subjektu poskytujúceho pomoc obetiam

5. Povinnosť pribrať psychológa v trestnom konaní

6. Problémy aplikačnej praxe na útvaroch PZ

Akreditácia subjektov poskytujúcich pomoc obetiam

Cieľom je zabezpečovať pomoc obetiam komplexne pod jednou strechou v súlade s individuálnymi vlastnosťami obete alebo jej oprávnenými požiadavkami. Problémy:

- nízky záujem o akreditáciu (zle vyplnené žiadosti, projekty na dotačné výzvy),

- nezabezpečenie aspoň 1 osoby vo všetkých 3 odboroch - právo, psychológia, sociálna práca,

- dĺžka praxe odborne spôsobilých osôb.

Register subjektov poskytujúcich pomoc obetiam

Funkčnosť registra je prioritnou otázkou, nakoľko poskytovať údaje o kontaktoch na subjekty poskytujúce pomoc obetiam majú podľa § 4 zákona o obetiach orgány činné v trestnom konaní, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti a za určitých okolností súdy§ 3 z. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Aktuálny register vedie Ministerstvo spravodlivosti SR.https://www.justice.gov.sk/Stranky/Registre/Zoznamv-vedene-MS-SR/Register-pomoc-obetiam-zoznam.aspx

Problémy:

- neúplné, neaktuálne registre,

- zlá informovanosť verejnosti.

Rozsah všeobecnej a špecializovanej odbornej pomoci a odbornosť subjektu

Odbornosť subjektu poskytujúceho odbornú pomoc obetiam je v súčasnosti stanovená rovnako pre všeobecnú aj špecializovanú odbornú pomoc. V porovnaní s podmienkami odbornosti poskytovateľov sociálnych služieb podľa z. č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách pri poskytovaní základného a špecializovaného sociálneho poradenstva podľa sú podmienky pre všeobecnú odbornú pomoc obetiam vymedzené úzko. Uvedená skutočnosť môže mať vplyv na nízky počet žiadateľov.

► § 24 ods. (3) Za odborne spôsobilú na poskytovanie odbornej pomoci sa považuje osoba, ktorá získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo, psychológia alebo sociálna práca a vykonávala prax najmenej počas troch rokov v príslušnom odbore. Za odborne spôsobilú osobu na poskytovanie odbornej pomoci podľa § 5 ods. 3 písm. c) sa považuje advokát. Odborná spôsobilosť podľa prvej vety sa preukazuje úradne osvedčenou kópiou dokladu o absolvovaní štúdia a životopisom§ 24 ods. 3 z. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

► § 24 ods. (4) Za odborne spôsobilý sa subjekt poskytujúci pomoc obetiam považuje vtedy, ak zamestnáva alebo bude zamestnávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v inom zmluvnom vzťahu aspoň jednu odborne spôsobilú osobu podľa odseku 3 prvej vety v každom zo študijných odborov podľa odseku 3 prvej vety a aspoň jednu odborne spôsobilú osobu podľa odseku 3 druhej vety§ 24 ods. 3 z. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Obligatórne poistenie subjektu poskytujúceho pomoc obetiam

Podľa § 24 ods. 1 písm. f) zákona o obetiach podmienkou udelenia akreditácie je poistenie zodpovednosti subjektu poskytujúceho pomoc obetiam za škodu spôsobenú pri poskytovaní odbornej pomoci§ 24 ods. 1 písm. f) z. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ide o poistenie zodpovednosti za škodu pri výkone profesie, ktorú je poistený oprávnený vykonávať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Poisťovňami je takéto poistenie pre vybrané profesie ponúkané ako osobitný poisťovací produkt.

Problémy:

- v súčasnosti na poisťovacom trhu neexistuje osobitný poisťovací produkt pre subjekt pomoci obetiam v súvislosti s poskytovaním odbornej pomoci podľa zákona o obetiach,

- poisťovne pri uzatváraní poistenia zodpovednosti za škodu pri výkone profesie overujú, či poistenec má na danú činnosť oprávnenie,

- situácia je komplikovaná osobitne tým, že subjekt musí poskytovať odbornú pomoc činnosťami v rôznych odboroch a navyše ju môže vo všetkých alebo niektorých zabezpečovať, čo komplikuje ak nie znemožňuje uzatvárania poistných zmlúv.

Povinnosť pribrať psychológa v trestnom konaní

Od 1. januára 2018 sú účinné zmeny a doplnenia TP, podľa ktorých, sa v prípadoch ustanovených podľa § 134 ods. 4 TP a § 135 ods. 1 TP sa na vykonanie výsluchu priberie psychológ podľa § 30 a TP.VIKTORYOVÁ, J., STRAUS, J., BANGO, D., PALAREC, J., BLATNICKÝ, J., KOČAN, Š., VAJZER, L.: Vyšetrovanie 3. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Akadémia PZ - Katedra vyšetrovania, 2015, s. 129. Zákon o obetiach trestných činov novelizuje TP tak, že sa do TP vkladá §30a, ktorý znie:V prípadoch ustanovených týmto zákonom sa na vykonanie úkonu priberie psychológ. Psychológ má právo na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy alebo iného preukázateľného ušlého príjmu. Nárok zaniká, ak ho psychológ neuplatní do troch dní po svojej prítomnosti na úkone alebo po tom, čo mu bolo oznámené, že k úkonu nedôjde; na to musí byť psychológ upozornený."§ 30a z. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Pribratie psychológa podľa § 30a spôsobuje v aplikačnej praxi problém v 3 okruhoch:

1. vymedzenie odbornosti priberaného psychológa;

2. priberanie psychológa v praxi najmä pri neodkladných úkonoch a disponibilita psychológov,

3. náhrada nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy alebo iného preukázateľného ušlého príjmu psychológovi za pribratie k úkonu, ktorý zaniká, ak psychológ neuplatní do troch dní po svojej prítomnosti na úkone alebo po tom, čo mu bolo oznámené, že k úkonu nedôjde.

Od prvého dňa roku 2018 sa ukazujú závažné nedostatky toho, ako ťažko je uvedená právna úprava realizovateľná, v diskusiách sa v tom zhodujeme tak s vyšetrovateľmi PZ ako aj prokurátormi. Námietky zo strany psychológov sa týkajú najmä kvalifikácie a kompetencie psychológa, dispozície psychológa pre vyšetrovacie zložky, či finančného ohodnotenia psychológa.

Psychológ v zmysle § 30a Trestného poriadku

Problémy:

- so zabezpečením psychológov na úkonoch mimo pracovnú dobu, cez víkendy, sviatky,

- polícia nedisponuje s aktualizovanými zoznamami psychológov, na ktorých sa môže obracať,

- zoznam znalcov je limitovaný,

- vyšetrovateľ nemá zákonné prostriedky k tomu, aby donútil (zabezpečil prítomnosť) psychológa na úkonoch,

- preplácanie účasti na úkone psychológom (ušlá mzda, náhrada nevyhnutných výdavkov alebo iných preukázateľných výdavkov),

- v praxi však sa stretávame, že sa psychológom na tieto úkony neoplatí chodiť, preplácanie je administratívne náročné z ich pohľadu,

- psychológom chýba anamnéza obete,

- niektoré obete trestných činov vyjadrujú pocit opakovanej viktimizácie vzhľadom na prítomnosť ďalšej osoby - psychológa,

- v praxi identifikujeme problém načasovania intervencie psychológa (pomoc pri vedení výsluchu, poskytnutie psychologickej pomoci),

- ambivalentné pocity obete pri kladení alebo odporúčaní kladenia otázok psychológom...PASTUCHOVÁ, NEUMANNOVÁ, A.: Nutnosť a aktuálny stav doplňujúceho vzdelávania vyšetrovateľov PZ SR na APZ v Bratislave. In: PATYI, P., UHNÁKOVÁ, D., MYDLÍKOVÁ, E., KOVÁČOVÁ, M. (eds) 2018. Čo s bielymi miestami v pomoci obetiam domáceho násilia. Zborník z medzinárodnej konferencie. Trnava: Katedra sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave, 2018. s. 20-21.

...Mnohokrát je potom spolupráca postavená na základe medziľudských vzťahov alebo schopnosti vyšetrovateľa presvedčiť niektorého psychológa, aby prerušil, preorganizoval a odložil svoju plánovanú prácu, alebo prerušil svoje voľno po pracovnej dobe, cez víkend, občas aj cez dovolenku. Taká je doterajšia prax."

K aplikačným problémom v súvislosti s novelou Trestného zákona a Trestného poriadku a prijatím zákona o obetiach zaznamenávame tieto problémy:

Opatrenia v zmysle § 48 ods. 2 TP (vyšetrovatelia predkladajú podnety na prokuratúru na ustanovenie opatrovníkov a súčasne aj na ustanovenie zástupcov z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam podľa osobitného zákona)ČENTÉŠ, J.: Trestný zákon. Veľký komentár 4. aktualizované vydanie. Žilina: Eurokódex, 2018, 69 s.. Od mimovládnych organizácii sme dostali informácie, že nie sú určené podmienky, pravidlá za ktorých by mali fungovať subjekty poskytujúce pomoc obetiam.

Ďalšie identifikované problémy vyšetrovateľmi PZ

- výsluchové miestnosti - väčšinou bežná kancelária vyšetrovateľa plná iných spisov, dokumentov,

- zastaralá technika, videokamera na statíve smeruje priamo na obeť, obeť je viktimizovaná nahrávaním,

- konfrontácia obete s úradnými záznamami policajtov prvého kontaktu v prípade obetí domáceho násilia a pod.,

- absencia štandardizovaného postupu na všetkých útvaroch PZ pri vyšetrovaní (výsluch obete pred vznesením obvinenia na kameru s prítomnosťou psychológa a opakovaný postup s obeťou po vznesení obvinenia podozrivej osobe),

- vyšetrovateľ musí okrem samotného vyšetrovania v zmysle Trestného poriadkuň manažovať a zabezpečovať osoby potrebné k úkonom s obeťou, častokrát prostredníctvom služobných vozidiel PZ, čo nie je v súlade so zákonom,

- vyšetrovateľ znáša zodpovednosť za nefungujúce kontakty subjektov, ktoré poskytujú pomoc obetiam trestných činov,

- obeť častokrát kontaktuje vyšetrovateľa s pomocou riešenia situácie ohľadom bývania, materiálnej či inej pomoci.

Navrhované opatrenia na zlepšenie situácie na úseku ochrany obetí trestných činov:

- nutnosť zabezpečiť špeciálne výsluchové miestnosti na každom úrade vyšetrovania,

- kamerový systém umiestniť v miestnosti tak, aby nebol rušivý,

- poskytnúť psychológovi priestor na rozhovor s obeťou pred výsluchom,

- zabezpečiť, aby sa vo výsluchovej miestnosti nachádzal len vyšetrovateľ a obeť alebo s jej súhlasom jej dôverník,

- zabezpečiť prenos zvuku a obrazu do miestnosti, v ktorej sa nachádza psychológ s možnosťou obojstrannej komunikácie s vyšetrovateľom,

- neviktimizovať obeť opakovanými výsluchmi, ale analyzovať jej výsluch v ďalšom konaní len prostredníctvom prvotného výsluchu,

- kladenie dôrazu na kvalitu výsluchu tak, aby ho nebolo nutné opakovať,

- zrušiť priberanie psychológov k výsluchu na báze dobrovoľnosti a zaviesť systém pohotovostných služieb,

- spresniť identifikáciu subjektov pomoci obetiam,

- zjednodušiť administratívnu zaťaženosť spojenú s ohodnotením subjektov pomoci,

- upozorniť na potrebu kreovania online systému reálne fungujúcich subjektov pomoci, a to systémom 24/7,

- potreba napr. SMS aplikácia poplachového systému, kde bude upozornený poverený príslušník policajného zboru alebo vyšetrovateľ, o aký TČ ide, o aký typ obete, aby sa vedel dopredu pripraviť, nachystať, a tak nepôsobiť na obeť rušivo, nepripravene, zbŕklo, nezaujato...

- distribuovať informácie od obetí príslušným orgánom o nefunkčnosti alebo neprofesionalite subjektov pomoci tak, aby vyšetrovateľ neniesol z pohľadu obete zodpovednosť za zhoršenie sociálnej situácie obete a jej rodiny.

Záver

Článok je exkurzom témy ochrany obetí v praxi. Okrem elementárnych východísk sa zaoberá aplikačnou praxou zákona o ochrane obetí najmä tým, že identifikuje najčastejšie sa opakujúce problémy, s ktorými sa stretávajú a na ktoré poukazujú vyšetrovatelia policajného zboru. Autori článku vo svojich odporúčaniach uvádzajú aj riešenia, ktorých realizácia je podmienená organizačnými zmenami a materiálnymi potrebami v širšom okruhu subjektov ktoré sa zúčastňujú alebo majú vplyv na výkon a realizáciu zákona o ochrane obetí. Môžeme namietať, že niektoré riešenia sú z pohľadu logistiky a finančnej politiky týchto subjektov ťažšie presaditeľné, avšak v súvislosti s ochranou obetí by sme mali v čo najväčšej miere zabezpečiť ochranu tých osôb, ktorých potreba chrániť je tak dôležitá, že je postavená na jednej z najvyšších medzinárodných až celosvetových priečok. Problematika obetí trestných činov, ich ochrany, podpory je komplikovaný systém, ktorý si myslíme, že vyžaduje komplexný prístup a kooperáciu odborných subjektov, ktoré tento spomínaný prístup vytvárajú.

„Zastaviť trestnú činnosť nedokážeme, ale vieme pomôcť jej obetiam."

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

ČENTÉŠ, J. 2016. Trestné právo procesné. Všeobecná časť. Šamorín: Heuréka, 2016, 438s. ISBN 978-80-8173-020-7

ČENTÉŠ, J. 2018. Trestný zákon. Veľký komentár 4. aktualizované vydanie. Žilina: Eurokódex, 2018, 978 s. ISBN 978-80-8155-076-8.

VIKTORYOVÁ, J., STRAUS, J., BANGO, D., PALAREC, J., BLATNICKÝ, J., KOČAN, Š., VAJZER, L. 2015. Vyšetrovanie 3. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava:Akadémia PZ - Katedra vyšetrovania, 2015. 686. s. ISBN 978-80-8054-643-4.

Periodiká a zborníky:

HABAJ, P. 2015. Poškodený a obeť trestného činu v slovenskom právnom poriadku. In Obete trestných činov - Nová dimenzia po vzore európskej legislatívy. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Bratislava: Wolters Kluwer, s.r.o., 2015, 150s. ISBN 978-80-8168275-9.

PASTUCHOVÁ, NEUMANNOVÁ, A. 2018. Nutnosť a aktuálny stav doplňujúceho vzdelávania vyšetrovateľov PZ SR na APZ v Bratislave. In: PATYI, P., UHNÁKOVÁ, D., MYDLÍKOVÁ, E., KOVÁČOVÁ, M. (eds) 2018. Čo s bielymi miestami v pomoci obetiam domáceho násilia. Zborník z medzinárodnej konferencie. Trnava. Katedra sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave, 2018. s. 15-23. ISBN 978-80-568-0153-6.

STREMY, T. 2017. Restoratívna justícia a systém alternatívnych trestov. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Praha: Leges, 2017, 512s. ISBN 978-80-7502-224-0.

Internetové zdroje:

Subjekty poskytujúce pomoc obetiam [cit. zo dňa 20.06.2020] <https://www.justice.gov.sk/Stranky/Registre/Zoznamy-vedene-MS-SR/Register-pomoc-ob etiam-zoznam.aspx >


VÝKON VÄZBY OSOBITNÝCH KATEGÓRIÍ OBVINENÝCH

PROSECUTION THE COMMITTAL OF THE SPECIFIC CATEGORIES OF THE ACCUSED

Marta Hlaváčová, Jozef MichalkoAutori príspevku JUDr. Marta Hlaváčová a JUDr. Jozef Michalko sú externými študentmi doktorandského štúdia na Katedre trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a forenzných disciplín Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Abstrakt

Príspevok autorov pod názvom „Výkon väzby osobitných kategórií obvinených" sa venuje problematike výkonu väzby osobitných kategórií obvinených, akými sú ženy, mladiství a cudzinci, prípadne osoby bez štátnej príslušnosti. V príspevku autori poukazujú na rozsah práv, ktorými vo výkone väzby tieto kategórie obvinených disponujú a ktoré im priznáva osobitná právna úprava vyplývajúca zo zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby. Napriek garancii práv obvinených vo väzbe, autori v príspevku dávajú čitateľom do pozornosti trestnoprávny charakter väzby, pri ktorej dochádza k obmedzovaniu práv a slobôd, predovšetkým k obmedzovaniu osobnej slobody obvinených.

Kľúčové slová

väzba, osobitné kategórie obvinených, obmedzenie osobnej slobody, práva

Abstract

The authors' contribution entitled "Detention of special categories of accused persons" deals with the issue of detention of special categories of accused persons, such as women, juveniles and foreigners, or stateless persons. In the article, the authors point out the scope of rights which these categories of accused have in the exercise of custody and which are granted to them by a special legal regulation resulting from Act no. 221/2006 Coll. on the execution of detention. Despite the guarantee of the rights of the accused in custody, the authors in the article draw the readers' attention to the criminal nature of detention, in which the rights and freedoms are restricted, especially the personal liberty of the accused.

Keywords

detention, special categories of accused, restriction of personal liberty, rights

Úvod

Výkon väzby predstavuje výrazný a intenzívny zásah do práv a slobôd obvineného jednotlivca, ktorý bol na základe rozhodnutia súdu o vzatí do väzby dočasne obmedzený na svojej slobode umiestnením v penitenciárnom zariadení - v ústave na výkon väzby, z dôvodu jeho zaistenia na účely trestného konania.IVOR, J. – ZÁHORA, J. Repetitórium rekodifikovaného trestného práva. Ôsme vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2012. s. 125. Nakoľko v týchto miestach dochádza k obmedzeniu osobnej slobody, existuje riziko nehumánneho a neľudského zaobchádzania s obvinenými, a preto vzniká potreba garancie a ochrany práv obvinených nachádzajúcich sa v ústavoch na výkon väzby a počas celého trvania väzby.

Väznené osoby sa často stávajú terčom či už psychických alebo fyzických útokov spoluväzňov, ale rovnako sú ľahkým objektom pre personál penitenciárneho zariadenia zneužívajúceho pozíciu moci. Práve preto sú základné práva a slobody uväznených osôb právne aj materiálne garantované priamo v Ústave Slovenskej republiky, kedy v článku 17 Ústavy ústavodarca zakotvil požiadavku legality a legitimity obmedzovania slobody, t.j. pozbaviť slobody možno len z dôvodov a spôsobom stanovených zákonom.Pozri článok 17 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky. Uplatňovanie a garancia práv obvinených osôb je nepochybne limitované a sťažené aj kapacitami jednotlivých zariadení, kedy podľa aktuálnych štatistických údajov Zboru väzenskej a justičnej stráže sa vo výkone väzby nachádza až 9 072 obvinených.Dostupné na internete: https://www.zvjs.sk/sk/statistiky [cit.2020.05.23]. S poukazom na uvedené je legislatíva v oblasti penitenciárnej starostlivosti o väznené osoby nevyhnutnou súčasťou trestnej justície, nakoľko vytvoriť a zachovať efektívny, ale aj humánny výkon väzby možno len na pevnom právnom základe.

Práve osobitné kategórie obvinených, do ktorých zaraďujeme mladistvých obvinených, obvinené ženy a obvinených cudzincov, prípadne osoby bez štátnej príslušnosti, sú pre svoje osobitné a špecifické postavenie tak povediac „najzraniteľnejšími", aj z dôvodu čoho je im venovaná pozornosť autorov v rámci tohto príspevku.

1. Všeobecne o výkone väzby

Väzba predstavuje trestnoprávny inštitút zakotvený v základných trestných kódexoch, a to v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestnom zákone a v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestnom poriadku. Bližšie podmienky výkonu väzby a jeho spôsob upravuje osobitný zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby. Právny rámec výkonu väzby tvorila aj vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 114/1994 Z. z., ktorou sa vydával Poriadok výkonu väzby v znení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 500/2002 Z. z., pričom táto bola následne nahradená vyhláškou č. 437/2006 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby.

Práva a povinnosti obvineného vo väzbe bližšie vymedzuje aj ústavný poriadok, toho ktorého ústavu. S ústavným poriadkom sa môže obvinený oboznámiť na požiadanie, prípadne ústavný poriadok býva umiestnený na prístupnom mieste alebo v cele, v závislosti od oddelenia a režimu.Dostupné na internete: https://www.zvjs.sk/api/file/02450d0a-d63d-42b3-8670-bf52fceae2e8.pdf [cit.2020.05.23].

Vyššie spomínaný zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby je kľúčovým právnym predpisom, pretože okrem podmienok výkonu väzby, dozoru a kontroly nad výkonom väzby upravuje aj práva a povinnosti obvinených vo výkone väzby všeobecne a zároveň obsahuje osobitnú úpravu práv špecifických kategórií obvinených - mladistvých, žien a cudzích štátnych príslušníkov.Pozri § 1 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

Napriek tomu, že zákonodarca v zákone rozlišuje medzi kategóriami obvinených, bez rozdielu a vo vzťahu k všetkým obvineným musia byť v priebehu výkonu väzby dodržiavané základné zásady stanovené týmto zákonom. Obvinenú osobu vo výkone väzby možno počas jej výkonu obmedzovať len vo výkone tých práv, ktoré sa vzhľadom na dôvod väzby nemôžu uplatniť alebo ktorých uplatnenie by mohlo viesť k zmareniu väzby.Dostupné na internete: https://www.zvjs.sk/faq [cit.2020.05.23]. Možno povedať, že takto koncipovaná zásada výkonu väzby, vytvára priestor pre lavírovanie a polemizovanie o tom, uplatnenie ktorých práv výkon väzby neohrozí a nezmarí jej účel, alebo naopak, ktoré práva by rozhodne uplatňované byť nemali.Pozri § 2 ods. 1 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

Obmedzenie práv a slobôd v tomto prípade nie je tak zásadné, ako v prípade výkonu trestu odňatia slobody. Na obvineného sa však hľadí ako na osobu, ktorá je podozrivá zo spáchania skutku vykazujúceho znaky trestného činu a za súčasnej obavy marenia trestného konania sa nevyhnutným stáva potreba pozbavenia osobnej slobody, v súvislosti s čím dochádza k zásahu nielen do osobnej slobody či do súkromia, ale aj do ostatných práv a slobôd. Tento zásah musí byť legálny a proporcionálnyKlátik, J. - MedzihorskÝ, J. Režim elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 169., tak aby k obmedzovaniu práv a slobôd došlo len v nevyhnutnej miere za súčasného naplnenia základných funkcií výkonu väzby.Fabry, A. Väznenie: História a súčasnosť. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012. s. 104.

Ďalšou podstatnou zásadou, ktorú za žiadnych okolností nemožno opomínať je rešpektovanie ľudskej dôstojnosti obvinených a zákaz používania krutých, neľudských alebo ponižujúcich spôsobov zaobchádzania.Pozri § 2 ods. 2 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

Tretia zásada výkonu väzby zaručuje rovnosť obvinených v tom zmysle, že bez ohľadu na kategóriu obvineného a bez ohľadu na povahu trestnej činnosti, ktorá je obvinenému kladená za vinu, sa všetky práva stanovené zákonom č. 221/2006 Z. z. zaručujú každému obvinenému.Pozri § 2 ods. 3 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

Ako už bolo vyššie naznačené, nemožno opomínať trestnoprávny charakter väzby, ktorá popri preventívnej funkciiMinárik, Š., a kol. Trestný poriadok: stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010. s. 238. má do istej miery aj funkciu represívnu, a to vzhľadom na účel väzby, ktorým je zaistenie obvinenej osoby, v prípade ak existuje dôvodné podozrenie, že skutok, ktorý sa stal a ktorý vykazuje znaky trestného činu, spáchal obvinený a zároveň je daná existencia obavy, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, že bude ovplyvňovať svedkov alebo inak mariť trestné konanie, alebo bude v trestnej činnosti pokračovať.Ivor, J. - Zahora, J. Repetitórium rekodifikovaného trestného práva. Ôsme vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2012. s. 125. Napriek tomu o väzbe nemožno hovoriť ako o sankcii za spáchaný skutok, ktorou v zmysle Trestného zákona rozumieme výlučne trest alebo ochranné opatrenie.

Pri naplnení účelu väzby dochádza k obmedzovaniu základných práv a slobôd obvinených, a to najmä k obmedzeniu práva na nedotknuteľnosť osoby, súkromia, slobody pohybu a pobytu, zachovania listového tajomstva, práva na slobodné užívanie majetku či práva na nakladanie s vecami osobnej potreby.

Obvinení nemajú právo počas výkonu väzby zhromažďovať a združovať sa, právo na štrajk, právo zakladať politické strany a hnutia a tiež právo slobodne si vybrať lekára. Obvinení nemôžu v čase výkonu väzby vykonávať volené alebo iné verejné funkcie. Pozri § 2a zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

Zákon o výkone väzby bližšie upravuje a vymedzuje práva a povinnosti obvinených medzi ktoré patrí právo na ubytovanie, stravovanie a odievanie, právo na spánok, korešpondenciu a balíky, právo telefonovať, právo na zdravotnú starostlivosť, právo na návštevy, právo na styk s obhajcom, právo na vzdelávanie, záujmovú a športovú činnosť či právo na poskytovanie informácií a ďalšie iné.

2. Výkon väzby mladistvých

Prvou osobitnou skupinou obvinených sú mladiství, na ktorých výkon väzby platia všeobecné ustanovenia zákona, ako aj osobitné ustanovenia týkajúce sa pobytu mladistvého obvineného v ústave na výkon väzby.

Pod mladistvým obvineným rozumieme osobu, ktorá dovŕšila 14 rokov a až do 18 rokov vekuPozri § 94 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného poriadku.. Mladistvým obvineným sa venuje osobitná pozornosť práve s prihliadnutím na ich vek, osobnosť a ich potreby. Vzhľadom na fyzický a tiež psychický vývoj obvinených mladistvých vykonávajúcich väzbu sa musí klásť dôraz na ich vzdelávacie, športové a záujmové aktivity. Z uvedeného dôvodu zákon vo vzťahu k mladistvým zmierňuje podmienky výkonu väzby.

Odlišne je pri mladistvých upravená ubytovacia plocha, ktorá musí byť najmenej 4 m2 pre obvineného, a teda o 0,5 m2 viac, než zákon ukladá pri obvinenom všeobecne.Pozri § 46 ods. 1 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

Môže sa zdať, že výrazným spôsobom je rozšírené právo mladistvého na prijímanie návštev, kedy podľa zákona môže mladistvý obvinený prijať návštevu raz za týždeň v trvaní najmenej 1 hodiny.Pozri § 46 ods. 2 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby. Obvinenému nespadajúcemu do osobitnej kategórie, s výnimkou obvineného v kolúznej väzbe,Dostupné na internete: https://www.zvjs.sk/faq [cit.2020.05.23]. zákon priznáva právo na prijatie návštevy najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní najmenej dvoch hodín.Pozri § 19 ods. 1 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby. Práve formulácia, ktorú zákonodarca zvolil podľa nášho názoru v konečnom dôsledku spôsobuje vo vzťahu k právu na návštevy stieranie rozdielu medzi obvineným a mladistvým obvineným. Pokiaľ zákon pripúšťa, zdôrazňujeme „najmenej" jednu návštevu za mesiac a zároveň neustanovuje maximálny limit pre prijímanie návštev, môže sa obvinený domáhať svojho práva na návštevu v rovnakom rozsahu ako mladistvý - a teda aj raz za týždeň, a vzhľadom na dobu trvania návštevy najmenej dvoch hodín, tak prijímanie a trvanie návštev u bežného obvineného môže byť intenzívnejšie.

Z pochopiteľných dôvodov zákon stanovuje osobitné podmienky aj pre ukladanie disciplinárnych trestov, ktoré sú miernejšie (napríklad disciplinárny trest zákazu najviac dvoch nákupov potravín, vecí osobnej potreby a iných vecí okrem základných a ďalších potrieb osobnej hygieny a základných potrieb na korešpondenciu nemôže u mladistvého presiahnuť dva týždne; prípadne mladistvému nemožno uložiť disciplinárny trest umiestnenia do samoväzby).Pozri § 46 ods. 3, ods. 4, ods. 5 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

Špecifikom pri výkone väzby mladistvého je inštitút opatrovníka, o ktorého ustanovení rozhoduje riaditeľ ústavu. Opatrovníkom mladistvého obvineného však nemôže byť blízka osoba, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, pretože u opatrovníka musí byť splnená podmienka nezaujatosti k mladistvému, jeho zákonným zástupcom a tiež obhajcovi. Za opatrovníka môže byť ustanovená len fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore sociálna práca, psychológia alebo právo a nevykonáva režimovú činnosť alebo nemá disciplinárnu právomoc.Pozri § 46 ods. 7, ods. 8 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

3. Výkon väzby žien

Druhou osobitnou kategóriou obvinených, pri ktorých sú osobitne upravené podmienky väzby sú ženy. Zákon venuje zvýšenú pozornosť aj výkonu väzby obvinených žien, ktorých počet oproti minulosti narastá, v ustanoveniach § 47 až § 48 zákona o výkone väzby, najmä z dôvodu charakteristických rozdielov vo fyziológii a v psychike medzi ženami a mužmi, na ktoré je potrebné reflektovať aj v rámci výkonu väzby.

Obvinená, ktorá sa nachádza v penitenciárnom zariadení a vykonáva väzbu má osobitne stanovenú rozlohu ubytovacej plochy, ktorá je totožná ako pri obvinenom mladistvom, a teda 4 m2, pričom pokiaľ je obvinená žena zároveň tehotná, túto rozlohu nemožno znížiť.Pozri § 48 ods. 1 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

Obvinená žena má zvýšené hygienické štandardy, kedy sa obvinenej vo výkone väzby musí byť umožnené každodenné sprchovaniePozri § 48 ods. 2 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby., zatiaľ čo obvinený muž má nárok na sprchovanie najmenej dvakrát v kalendárnom týždni.Pozri § 16 ods. 6 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby. Opäť je tu však potrebné poukázať na doslovné znenie predmetného ustanovenia zákona, ktorý pripúšťa právo obvineného na hygienu v podobe sprchovania sa aj viac ako dvakrát za týždeň. Frekvencia hygieny tak do značnej miery závisí nielen od individuálnych potrieb jednotlivého obvineného, ale aj od jeho správania a v neposlednom rade príslušného dozorného personálu.

Osobitne je pri obvinených ženách upravené disciplinárne trestanie, najmä s dôrazom na zákaz uloženia zákazu nákupov, celodenné umiestnenie do cely disciplinárneho trestu a umiestnenie do samoväzby.Pozri § 48 ods. 3, ods. 4 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

4. Výkon väzby cudzincov a osôb bez štátnej príslušnosti

Poslednou osobitnou skupinou sú cudzinci a osoby bez štátnej príslušnosti. Potreba osobitnej úpravy je daná najmä osobitným prístupom a priebehom trestného konania, najmä pokiaľ ide o cudzincov.

Osobitné ustanovenia zákona o výkone väzby sa preto netýkajú ani tak ubytovacích, hygienických či stravovacích podmienok, ale prístupu a zaobchádzania s obvineným cudzincom. Ústav na výkon väzby, resp. jeho zamestnanci sú povinní poučiť cudzinca o jeho práve obracať sa na diplomatickú misiu alebo konzulárny úrad štátu, ktorého je občanom, a osobu bez štátnej príslušnosti o práve obracať sa na diplomatickú misiu, konzulárny úrad alebo medzinárodné orgány, ktorých poslaním je chrániť jeho záujmy.Pozri § 50 ods. 1, ods. 2 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

Obvinený cudzinec vo výkone väzby má zákonné právo prijať návštevu predstaviteľov diplomatickej misie alebo konzulárnych úradov, pričom v prípade kolúznej väzby sa na

vykonanie návštevy predchádzajúci súhlas orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu. Takáto návšteva pritom môže obvinenému odovzdať dennú tlač, časopisy alebo knihy.Pozri § 50 ods. 3 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

Pre obvineného cudzinca je tiež podstatná tá skutočnosť, že má právo a ústav povinnosť poučiť obvineného cudzina o jeho právach a povinnostiach a tiež o podmienkach výkonu väzby, v jazyku, ktorému rozumie.

5. Prostriedky ochrany práv obvinených

Obvinení vo výkone väzby, ktorí sa cítia byť dotknutí na svojich právach, ktoré im prináležia, majú nepochybne možnosť obrátiť sa na riaditeľa ústavu alebo príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže. Samozrejme ide o najjednoduchší a najrýchlejší spôsob ochrany pred porušovaním práv obvinenej osoby, ktorý však nemusí byť vo vzťahu ku konkrétnemu zásahu do práv adekvátnym alebo postačujúcim.

Právny poriadok pozná viaceré inštitúty, v rámci uplatnenia ktorých dochádza k poskytnutiu ochrany a nápravy pri neoprávnenom zásahu do práv osôb pozbavených osobnej slobody v dôsledku väzobného stíhania.

Vo všeobecnosti sa zabezpečenia práv a právom chránených záujmov môže obvinený domáhať prostredníctvom žiadostí, sťažností alebo podnetov adresovaných príslušným štátnym orgánom na vnútroštátnej úrovni, ako aj medzinárodným orgánom na medzinárodnej úrovni.Dostupné na internete: https://www.zvjs.sk/api/file/02450d0a-d63d-42b3-8670-bf52fceae2e8.pdf [cit.2020.05.23].

Ochrana základných práv a slobôd je v našich právnych podmienkach garantovaná Ústavou slovenskej republiky a táto ochrana sa rovnako ako na bežného občana vzťahuje aj na obvinené osoby v ústavoch na výkon väzby.

V rámci vnútroštátnych prostriedkov ochrany tak máme na mysli predovšetkým možnosť obvineného obrátiť sa na všeobecné súdy Slovenskej republiky, prípadne na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Článok 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje oprávnenie fyzickej osoby, ktorej práva boli ohrozené alebo porušené, teda aj obvineného vo výkone väzby, obrátiť sa so sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky.Pozri čl. 127 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky.

Ďalším prostriedkom ochrany je inštitút prokurátora, ktorý podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre okrem iného plní úlohy aj v rámci kontroly dodržiavania a zachovávania ústavnosti a zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená tak, aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecné záväzné právne predpisy.Pozri § 18 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

Napriek tomu, že rozhodnúť o väzbe obvineného možno len v prípade obvinenej osoby, u ktorej existuje dôvodné podozrenie, že spáchala skutok, ktorý je trestným činom, a z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone v ustanovení § 71 Trestného zákona,Pozri § 71 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona. v praxi môže dôjsť k prípadom (a tieto sa aj v praxi vyskytujú), kedy súd rozhodne o väzbe v rozpore so zákonom a väzba je na obvineného uvalená bezdôvodne, alebo sa v rozpore so zákonom nedôvodne predlžuje.Husár, E., a kol. Trestné právo procesné. Bratislava : Iura Edition, 2001. s. 94. V takomto prípade vzniká obvinenému právo domáhať sa náhrady škody voči štátu, a to titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Nárok na náhradu škody obvinenému vzniká ale len vtedy, ak trestné konanie voči obvinenému bolo zastavené, vec bola postúpená inému orgánu, alebo sa na základe vykonaného dokazovania v trestnom konaní ukáže nevina obvineného, ktorý je následne rozhodnutím súdu oslobodený spod obžaloby.Pozri § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Na medzinárodnej úrovni ochrany základných práv a slobôd, ktorej sa môže domáhať aj na právach dotknutý obvinený vo výkone väzby, môžeme spomenúť napríklad Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, či Európsku komisiu pre ľudské práva a Výbor pre ľudské práva so sídlom v Ženeve.

Záver

V rámci zhrnutia problematiky práv obvinených realizovaných vo výkone väzby so zameraním sa na osobitné kategórie obvinených možno tvrdiť, že zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby zakotvuje zásadu rovnakého zaobchádzania s obvinenými a garantuje práva obvineným bez rozdielu. Potreba osobitnej úpravy výkonu väzby mladistvých, žien, cudzincov, alebo osôb bez štátnej príslušnosti je daná osobitosťami, ktorými sa tieto kategórie obvinených vyznačujú a na ktoré je vo výkone väzby nevyhnutné prihliadať, a to adekvátnou a primeranou modifikáciou práv bežného obvineného.

Špeciálna právna úprava výkonu väzby osobitých kategórií obvinených sa dotýka len niektorých práv či obmedzení (najmä ubytovacej plochy, hygieny a disciplinárneho trestania), pričom všetky ostatné práva a obmedzenia sú realizované podľa všeobecných ustanovení zákona o výkone väzby. Považujeme za potrebné dodať, že aj napriek určitému „zmierňovaniu" podmienok výkonu väzby pri osobitných kategóriách obvinených, väzba týchto osôb ako zaisťovací trestnoprávny inštitút aj naďalej plní všetky svoje funkcie.

Dôležitosť kvalitnej legislatívnej úpravy v oblasti zaobchádzania s osobami v penitenciárnych zariadeniach je nespochybniteľná. Dôsledkom výkonu väzby v ústave, v ktorom dochádza k obmedzeniu slobody, je aj zásah do základných práv a slobôd obvinených. Práve z dôvodu toho existuje naliehavá potreba garantovať a zachovávať práva obvinených a súvisiace obmedzenia práv realizovať len v nevyhnutnom rozsahu a zákonným spôsobom, tak aby nedochádzalo k vzniku bezdôvodnej ujmy na právach a právom chránených záujmov väzobne stíhaných obvinených.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

FÁBRY, A. Väznenie: História a súčasnosť. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012. 238 s. ISBN 978-87380-379-7.

HUSÁR, E. A KOL. Trestné právo procesné. Bratislava: Iura Edition, 2001. 279 s. ISBN 8089047-04-1.

IVOR, J. - ZÁHORA, J. Repetitórium rekodifikovaného trestného práva. Ôsme vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2012. 191 s. ISBN 978-80-8078-509-3.

MINÁRIK, Š. A KOL. Trestný poriadok: stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 1392 s. ISBN 978-80-8078-369-3.

Periodiká a zborníky:

KLÁTIK, J. - MEDZIHORSKÝ, J. Režim elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. 438 s. ISBN 978-80-557-1658-9.

Právne predpisy:

Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby

Internetové zdroje:

www.zvjs.sk


PRÁVNE NÁSLEDKY PORUŠENIA MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA

LEGAL CONSEQUENCES OF VIOLATION OF THE INTERNATIONAL LAW

Radka Kačáková, Ľubica SaktorováBc. Radka Kačáková, Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, radka.kacakova@student.umb.sk JUDr. Ľubica Saktorová, PhD., LL.M., M.A., prodekanka pre medzinárodné vzťahy, Katedra medzinárodného, európskeho práva a právnej komunikácie Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, lubica.saktorova@umb. sk

Abstrakt

Príspevok sa zameriava na právne následky porušenia medzinárodného práva, medzi ktoré zaraďujeme zodpovednosť a sankcie. Predkladá spôsoby priameho a nepriameho donútenia v medzinárodnom práve. Samostatne skúma jednotlivé inštitúty subsumované pod sankcie a zodpovednosť a tiež porovnáva systém individuálneho donútenia štátov s kolektívnym systémom donútenia štátov. Uvedené tézy sú exemplifikované prípadovou štúdiou, ktorá analyzuje postoj medzinárodného spoločenstva voči Iránu zameraný na boj proti šíreniu jadrových zbraní.

Kľúčové slová

medzinárodné právo, zodpovednosť, sankcie, právne následky, štáty, donútenie, protiprávnosť, Organizácia Spojených národov.

Abstract

Thesis focuses on the legal consequences of violations of international law, which include liability and sanctions. The work analyzes ways of direct and indirect coercion in international law. It examines the individual institutions subsumed under sanctions and liability and also compares the system of individual state enforcement with a collective system of state enforcement. The assertions presented in this thesis are exemplified by a case study analyzing policy of international community to combat nuclear proliferation of Iran.

Key words

International law, liability, sanctions, legal consequences, states, coercion, illegality, United Nations Organisation.

Úvod

Za základ medzinárodného právneho poriadku by sme mohli považovať riadne plnenie jeho noriem, ktorými sú viazaní všetci členovia medzinárodného spoločenstva. Postupom času sa zrodila potreba nastoliť určité pravidlá, ktoré zaručia mierovú spoluprácu medzi štátmi a zároveň odstránia akékoľvek pokusy o narušenie rovnováhy medzi suverénmi v priestore medzinárodného práva. Pokiaľ ktorýkoľvek z členov koná v rozpore s týmito normami alebo vedome a opakovane porušuje pravidlá, ktorými je viazaný, porušuje medzinárodné právo a zároveň mu vzniká povinnosť znášať právne následky porušenia medzinárodného práva, za ktoré považujeme zodpovednosť a sankcie. Porušenie medzinárodného práva možno chápať v dvoch rovinách. Prvou je protiprávne konanie (komisívne porušenie záväzku) a druhou je opomenutie (omisívne porušenie záväzku). Zodpovednostný právny vzťah, ktorý vzniká medzi štátom porušiteľom a štátom poškodeným sa môže rozšíriť aj na ďalšie štáty medzinárodného spoločenstva, pokiaľ bola porušená kogentná norma.

Štáty sú nútené riadiť sa týmito pravidlami, keďže zodpovednosť za porušenie medzinárodného práva je plne pripočítateľná štátu, ktorý svojím konaním porušil právny zákaz alebo si opomenutím nesplnil svoje medzinárodné záväzky. Keďže právnym následkom porušenia medzinárodného práva je samotná sankcia, zodpovednosť štátu je so sankciami neoddeliteľne spätá.

1. Zodpovednosť v medzinárodnom práve

Medzinárodné právo, rovnako ako aj iné právne odvetvia, predstavuje samostatný právny poriadok, ktorý vytvárajú jeho normy. Právnou zodpovednosťou by sme mohli v prvom rade označiť povinnosť subjektu zodpovedať za konanie, ktoré porušuje právnu (kogentnú medzinárodnú) normu. Táto zodpovednosť predstavuje právny vzťah, ktorý nastupuje ako právny následok porušenia primárneho vzťahu. Vo všeobecnej rovine môžeme tvrdiť, že inštitút zodpovednosti svojou podstatou predstavuje medzičlánok medzi riadnym plnením medzinárodných záväzkov a sankčným mechanizmom medzinárodného práva, pretože splnením zodpovednostnej povinnosti sa vylučuje použitie sankčného mechanizmu a naopak jej nesplnenie vytvára podmienky na jeho aplikáciu.KLUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné : (všeobecná a osobitná časť). Bratislava : 2008 s. 182

Kogentné normy predstavujú v medzinárodnom spoločenstve normy, od ktorých sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť. Tieto normy majú absolútnu pôsobnosť v univerzálnom rozsahu (jus erga omnes)DAVID, V.: Odpovědnost státu za mezinárodně protiprávní chování. Brno : 1980. s. 45. Zodpovednostný právny vzťah v tomto prípade nemá povahu inter partes. Povinnosť, ktorá vznikne porušiteľovi z porušenia kogentnej normy, platí voči všetkým členom medzinárodného spoločenstva, keďže všetci členovia sa zaviazali ochraňovať a dodržiavať tieto normy a ich záujmy ostali porušené, dotknuté.

2. Medzinárodné protiprávne správanie

Všeobecne môžeme hovoriť o protiprávnom konaní (ide o činnosť, o komisívne porušenie záväzku) a v druhom prípade o opomenutí (ide o zanedbanie, nečinnosť, o omisívne porušenie záväzku). Stav porušenia medzinárodného práva napĺňa porušenie medzinárodných právnych noriem, ak ich porušil subjekt medzinárodného práva.DAVID, V.: Odpovědnost státu za mezinárodně protiprávní chování. Brno : 1980. s. 53 Protiprávne konanie môže predstavovať napríklad odmietnutie pobrežného štátu povoliť pokojný prejazd jeho pobrežnými vodami lodiam iných štátov v dobe mieru, alebo porušenie imunít diplomatického zástupcu. Opomenutím sa myslí nepodniknutie opatrení štátom, ktoré mal uskutočniť, aby splnil svoje medzinárodno-právne záväzky. DAVID, V. a kol.: Mezinárodní právo veřejné s kazuistikou. Praha : 2011 s. 327 Medzinárodná právna zodpovednosť v sebe kumuluje všetky druhy vzťahov, ktoré vznikajú v dôsledku protiprávneho správania medzi štátom porušiteľom a štátom poškodeným, alebo sa môžu rozšíriť aj na ďalšie subjekty medzinárodného práva, alebo na celé medzinárodné spoločenstvo, ak dôjde k porušeniu kogentnej normy.

3. Sankcie

Systém donútenia v medzinárodnom práve sa odlišuje od systému vnútroštátneho práva tým, že v medzinárodnom práve absentuje centralizovaný donucovací systém. O sankciách všeobecne môžeme povedať, že sú prostriedkom priameho donútenia v medzinárodnom práve.

Sankcie teda možno ľahko definovať ako výkon práva poškodeného štátu na vynútenie nesplnenej zodpovednostnej povinnosti spolu s primárnou povinnosťou.MRÁZ, S., BROCKOVÁ, K.: Medzinárodné právo verejné : (všeobecná časť). Bratislava : 2018 s. 100 Každý odpor voči legálnemu uplatňovaniu sankcií predstavuje však len ďalšie porušovanie práva, na ktoré môže oprávnený subjekt reagovať zvyšovaním intenzity donucovacích prostriedkov. V súčasnosti rozoznávame individuálny a kolektívny sankčný režim.

Priame donútenie je prostriedkom pôsobenia na štát - delikventa, aby plnil svoju zodpovednostnú povinnosť a teda aby obnovil status quo ante delictum, t.j. naplnil primárny právny vzťah, ktorý porušil svojim protiprávnym správaním a zároveň dosiahol taký stav, aký by bol nastal, keby nedošlo k porušeniu práva.DAVID, V. a kol.: Mezinárodní právo veřejné s kazuistikou. Praha : 2011 s. 348

4. Upozornenie a retorzia

Tieto opatrenia sa v teórií zvyknú označovať aj ako nátlakové opatrenia mimoprávnej povahy. Medzi tieto prostriedky zaraďujeme napríklad rokovanie, vyšetrovanie, sprostredkovanie a pod. Štáty majú teda povinnosť riešiť spory mierovými prostriedkami. Upozornenie síce obsahuje prvok určitého nátlaku, ale nemá právnu povahu, takže ho nemožno stotožňovať s právnym donútením. Za formy upozornenia môžeme považovať prejav vlády, protestnú nótu, prejav diplomatického zástupcu a mnoho ďalších.

Ako pri upozornení, tak aj pri retorziách sa musia rešpektovať zásady platné pre individuálne prostriedky donútenia, článok 2 ods. 4 Charty OSN, ktorý hovorí o zákaze hrozby silou a použitia sily a rovnako aj princíp proporcionality a dočasnosti. KLUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné : (všeobecná a osobitná časť). Bratislava : 2008 s. 218 Retorzie (odveta) nenarúšajú právnu sféru, ale ohrozujú len záujem, ktorý nie je právne chránený. DAVID, V. a kol.: Mezinárodní právo veřejné s kazuistikou. Praha : 2011. s. 349 Mohli by sme ich charakterizovať ako miernejšiu formu protiopatrení.

5. Represálie

Prostriedok decentralizovaného donútenia v medzinárodnom práve predstavujú represálie bez použitia ozbrojenej sily. Pristúpiť k represáliám možno vtedy keď povinnosť, ktorá nebola splnená, vyplýva z primárnych noriem a zároveň nebola splnená ani zodpovednostná povinnosť, ktorá má sekundárny charakter. V tomto prípade má poškodený štát možnosť domôcť sa nápravy prostredníctvom individuálnych donucovacích opatrení, teda priamym donútením. DAVID, V. a kol.: Mezinárodní právo veřejné s kazuistikou. Praha : 2011 s. 351 Keďže represálie sú jedinou individuálnom medzinárodnou právnou sankciou, DAVID, V.: Sankce v mezinárodním právu. Brno : 1976. s. 72 predpokladom ich použitia musí byť kumulácia procesných a materiálnych podmienok stanovených medzinárodným právom.

Embargo predstavovalo osobitný spôsob represálií, ktorý spočíval v zadržaní lode druhej strany v prístave štátu, ktorý vykonával represálie. Podľa súčasného medzinárodného práva možno embargom chápať zákaz vývozu určitých surovín a priemyselných výrobkov poškodeného štátu do štátu, ktorý porušil medzinárodné právo, či zákaz vývozu a dovozu vôbec. Bojkot predstavuje zákaz dovozu určitých druhov surovín a priemyselného tovaru zo štátu, ktorý sa dopustil porušenia práva (medzinárodnoprávneho záväzku). Prejavuje sa v tom, že sa nevykladajú dopravné prostriedky štátu porušovateľa, že sa odopiera možnosť účasti vystavovateľov na priemyselných a obchodných výstavách a pod.MRÁZ, S., BROCKOVÁ, K.: Medzinárodné právo verejné : (všeobecná časť). Bratislava : 2018 s. 105

6. Systém kolektívneho donútenia

So systémom kolektívneho donútenia ako súčasťou medzinárodného práva sa môžeme stretnúť už od prvej polovice 20. storočia, kedy vznikali medzinárodné organizácie, ktorých hlavným cieľom bolo chrániť medzinárodný mier a bezpečnosť. Takýmito organizáciami je Spoločnosť národov, ktorá vznikla ako prvá organizácia kolektívnej bezpečnosti v roku 1919 a v súčasnosti to je Organizácia spojených národov (ďalej aj ako „OSN") založená v roku 1945.VRŠANSKÝ P., VALUCH J. a kol.: Medzinárodné právo verejné. Žilina : 2012. s. 365

Základným znakom systému kolektívneho donútenia OSN je to, že sa aplikuje v medzinárodnom práve s kogentným zákazom hrozby silou a použitia sily vo vzťahoch medzi štátmi. KLUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné : (všeobecná a osobitná časť). Bratislava : 2008 s. 220 Ak bola spôsobená ujma všetkým členom medzinárodného spoločenstva porušením kogentného zákazu použitia sily, ozbrojené donútenie v takomto prípade nesmie ostať vecou jednotlivých štátov. Systém kolektívneho donútenia sa realizuje až po vyčerpaní všetkých prostriedkov pokojného riešenia sporov. Logicky tomu nasvedčuje aj sústava Charty OSN, ktorá v Kapitole VII upravuje postup Bezpečnostnej rady OSN (ďalej aj ako „Bezpečnostná rada" alebo „BR OSN") pri akciách ohrozujúcich mier, porušujúcich mier a pri útočných činoch zatiaľ čo Kapitola VI pojednáva o mierových riešeniach sporov.

7. Prípadová štúdia Irán

Iránsky atómový program začal svoju činnosť v 50. rokoch 20. storočia. Arabskej krajine vtedy v tejto oblasti významne pomáhali USA v programu Atómy za mier (Atoms for Peace). Okrem USA na programe participovali aj západoeurópske krajiny. Po revolúcii v roku 1979 pozostával program z niekoľkých výskumných pracovísk, dvoch uránových baní, výskumného reaktora a zariadenia na spracovanie uránu, ktorý zahŕňal aj tri známe továrne na obohacovanie uránu. V roku 2011 v krajine slávnostne spustili prevádzku prvej atómovej elektrárne. Vláda sa vyjadrila, že bude pokračovať v trende budovania atómových elektrární.

Postupne sa Irán dostal do sporov s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (MAAE). Jej špecialisti sa obávali, že obohatený urán využívajú v Iráne aj na výrobu jadrových zbraní. Krajina sa kvôli tomu dostala do diplomatického sporu s USA a ďalšími západnými veľmocami. Irán na výčitky a hrozby reagoval tým, že ich jadrový program je mierový. Utajenie jadrového programu pred medzinárodnými organizáciami odôvodnili tým, že im po tlaku USA padli niektoré zmluvy so zahraničnými partnermi.

S cieľom presvedčiť Irán, aby dodržiaval svoje medzinárodné záväzky súvisiace s vývojom jadrového programu, prijala Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov (ďalej aj ako „Bezpečnostná rada OSN" alebo „BR OSN") niekoľko rezolúcii ako súčasť medzinárodného úsilia o riešenie iránskeho jadrového programu, ktorý predstavoval hrozbu medzinárodnému mieru a bezpečnosti v zmysle Charty OSN.1. S / RES / 1696 z 31. júla 2006 Rezolúcia požaduje, aby Irán vykonal kroky, ktoré vyžaduje MAAE (Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu), aby obnovil dôveru v mierovú povahu svojho jadrového programu a v tejto súvislosti pozastavil činnosti spojené s obohacovaním uránu. 2. S / RES / 1737z 23. decembra 2006 rezolúcia zakázala obchod s Iránom s niektorými položkami citlivými na šírenie jadrových zbraní, zmrazila aktíva na zoznam osôb a subjektov zapojených do činností citlivých na šírenie jadrových zbraní a zriadila sankčný výbor. 3. S / RES / 1747 z 24. marca 2007. Ustanovený bol zákaz vývozu iránskych zbraní a do zoznamu osôb a subjektov podliehajúcich zmrazeniu aktív sa pridali ďalšie mená. 4. S / RES / 1803z 3. marca 2008 zaviedol sa zákaz cestovania pre niektorých jednotlivcov, ktorí už podliehajú sankciám, pridali sa nové mená do zoznamu osôb a subjektov podliehajúcich zmrazeniu majetku, rozšíril sa rozsah embarga na predmety citlivé na šírenie tým, že pridal položky s dvojakým použitím a oprávnil štáty na kontrolu Iránskeho nákladu až do Iránu, ak existuje podozrenie, že môžu prepravovať zakázané veci. 5. S / RES / 1835 z 27. septembra 2008 Rada opätovne potvrdila svoj záväzok včasného rokovania o iránskom jadrovom probléme a vyzvala Irán, aby splnil svoje povinnosti podľa predchádzajúcich rezolúcií BR OSN a MAAE. 6. S / RES / 1887 z 24. septembra 2009 táto rezolúcia sa týkala nešírenia jadrových zbraní a odzbrojenia a zdôraznila hodnotu a potrebu úplného vykonávania rezolúcie 1540. 7. S / RES / 1929 z 9. júna 2010 uložila štvrté kolo sankcií voči Iránu. (Dvanásť členov BR OSN hlasovalo za rezolúciu, Brazília a Turecko hlasovali proti a Libanon sa zdržal hlasovania.) Opätovne boli potvrdené minulé rozhodnutia RBR OSN, uložené boli nové opatrenia voči Iránu. Štáty tiež požiadali Generálneho tajomníka OSN, aby zriadil skupinu odborníkov na obdobie jedného roka s cieľom pomáhať iránskemu sankčnému výboru pri jeho práci. Ďalšie rezolúcie predlžovali mandát skupiny expertov, ktorí pomáhali pri iránskemu sankčnému výboru postupne až do júla 2016. S / RES / 2231 z 20. júla 2015 bol schválený spoločný komplexný akčný plán pre Irán. V platnosti je dnes jedna.Rezolúcia BR OSN 2231 zachovala určité obmedzenia týkajúce sa činností balistických rakiet a predaja zbraní.

Takmer všetky rezolúcie boli prijaté podľa kapitoly VII Charty OSN, pričom väčšina ustanovení rezolúcií bola právne záväzná pre Irán alebo všetky členské štáty OSN. Štyri z nich obsahovali sériu progresívnych expanzívnych sankcií voči Iránu alebo iránskym osobám a subjektom. Sankcie predstavovali jednu dráhu v „dvojkoľajovom prístupe", ktorú presadzujú stáli piati členovia rady a Nemecko (tzv. P5 + 1) na riešenie iránskeho jadrového programu.

Európska únia tieto sankcie vykonávala a taktiež prijala dodatočné autonómne sankcie. Základný dokument, ktorý v rámci EÚ pojednáva o týchto opatreniach je Rozhodnutie Rady Európskej únie o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície z 26. júla 2010Rozhodnutie Rady z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (2010)

Irán a šesť svetových veľmocíRezolúcia 2231 stanovuje za strany dohody Francúzsko, Nemecko, Veľkú Britániu, USA, Čínu, Ruskú federáciu a Európsku úniu. sa dňa 14. júla 2015 dohodli na spoločnom akčnom pláne. Na základe tejto dohody Irán súhlasil s obmedzením svojho jadrového programu výmenou za zmiernenie sankcií zo strany ostatných štátov. Rezolúciou 2231 zo dňa 20. júla 2015 bola schválená komplexná jadrová dohoda (známa aj ako Spoločný komplexný akčný plán alebo „JCPOA") dosiahnutá medzi Iránom a P5 + 1.Ibid. 2. Dohoda položila základy pre Bezpečnostnú radu OSN, aby zrušila jadrové sankcie voči Iránu, keď Teherán dokončí kľúčové kroky v rámci dohody, ktoré obmedzovali jeho jadrové činnosti. Irán tieto požiadavky splnil dňa 16. januára 2016.

Rezolúcia 2231 zachováva zbrojné embargo na Irán na päť rokov po jeho zavedení a sankcie na iránsky program balistických rakiet na osem rokov. Obe by mohli byť zrušené skôr, ak Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (ďalej aj ako "MAAE") rozhodne o iránskom jadrovom programe inak. Sankcie sa týkajú jadrového programu, keďže boli zavedené na základe rezolúcie 1929. Irán je tiež „vyzývaný", aby nevykonával činnosti týkajúce sa balistických rakiet navrhnutých tak, aby boli schopné jadrového paliva. V rezolúcii 2231 sa okrem iného požaduje, aby štáty, ktoré sa zaoberajú predajom materiálov s dvojakým použitím Iránu, využili na regulovanie dovozu týchto materiálov procesy, ktoré zavádza JCPOA.S/RES/2231 (2015) , s.5

V rezolúcii 2231 sa tiež požaduje, aby MAAE vykonala potrebné monitorovanie a overovanie na vykonanie dohody. Zavádza tiež spôsob, ktorým sa ustanovuje postup na opätovné uloženie sankcií OSN. Rezolúcia BR OSN 2231 požaduje správy MAAE o vykonávaní dohody a úsilí agentúry o dosiahnutie širšieho záveru o iránskom jadrovom programe. Rezolúcia požaduje od Generálneho tajomníka OSN každých šesť mesiacov správy o jej vykonávaní a plnení.Annex B, bod 7 S/RES/2231 (2015) , s.103

V máji roku 2018 však administratíva prezidenta Trumpa od programu odstúpila, Irán oficiálne ukončil snahy rešpektovať dohodu o rok neskôr.

Záver

Podstatou medzinárodného práva verejného rovnako ako každého iného právneho odvetia sú normy, ktoré ho utvárajú, a ktoré musia byť jeho adresátmi dodržiavané. Každý zo subjektov v medzinárodnom práve nesie určitú mieru zodpovednosti na dodržiavaní svojich záväzkov, ktorými sa zaviazal voči ostatným štátom. Pokiaľ tento subjekt nesplní povinnosť, ktorú je povinný splniť, nastupuje ako právny následok porušenia medzinárodného práva zodpovednosť. Tento stav však nepredstavuje nekonečný cyklus. Zaniká momentom, kedy subjekt zlikviduje príčinu, ktorá spôsobuje dôsledok jeho protiprávneho správania.

Zodpovednosť, ako právny následok porušenia medzinárodného práva taktne dopĺňajú sankcie, ako priamy prostriedok donútenia. Avšak, základnou črtou, ktorá odlišuje systém donútenia v medzinárodnom práve od systému donútenia vo vnútroštátnom práve je, že v medzinárodnom práve neexistuje centralizovaný donucovací mechanizmus. Na vývoj sankcií mala vplyv najmä situácia v prvej polovici 20. storočia, keď do platnosti vstúpil zákaz hrozby silou a použitia sily. Napriek kogentnému charakteru zákazu hrozby silou a použitia sily ostalo určité spektrum individuálnych prostriedkov donútenia, ktoré sú štáty oprávnené použiť. Opakom je kolektívny sankčný režim, v ktorom medzinárodné spoločenstvo štátov reaguje na protiprávne správanie iného štátu alebo štátov prostredníctvom donucovacích opatrení.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Monografie a skriptá:

DAVID, V. 1976. Sankce v mezinárodním právu. Brno : Univerzita J. E. Purkyně, 1976. 152 s. ISSN 0862 - 0652

DAVID, V. 1980. Odpovědnost státu za mezinárodně protiprávní chování. 1. vyd. Brno : Univerzita J. E. Purkyně, 1980. 214 s.

DAVID, V. 2011. Mezinárodní právo veřejné s kazuistikou. 2. vyd. Praha : Leges, 2011. 448 s. ISBN 978-80-87212-86-8

KLUČKA, J. 2008. Medzinárodné právo verejné : (všeobecná a osobitná časť). 1. vyd. Bratislava : Iura edition, 2008. 683 s. ISBN 978-80-8078-219-1

MRÁZ, S. - BROCKOVÁ, K. 2018. Medzinárodné právo verejné : (všeobecná časť). 1. vyd. Bratislava : Ekonóm, 2018. 247 s. ISBN 978-80-225-4599-0.

VRŠANSKÝ P. - VALUCH J. a kol. 2012. Medzinárodné právo verejné. Žilina : Eurokódex, 2012. 414 s. ISBN 978-80-8944-771-8

Právne predpisy:

Rezolúcia BR OSN S / RES / 1696 z 31. júla 2006

Rezolúcia BR OSN S / RES / 1737z 23. decembra 2006

Rezolúcia BR OSN S / RES / 1747 z 24. marca 2007

Rezolúcia BR OSN S / RES / 1803z 3. marca 2008

Rezolúcia BR OSN S / RES / 1835 z 27. septembra 2008

Rezolúcia BR OSN S / RES / 1887 z 24. septembra 2009

Rezolúcia BR OSN S / RES / 1929 z 9. júna 2010

Rezolúcia BR OSN S / RES / 2231 z 20. júla 2015

Rozhodnutie Rady o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície z 26. júla 2010

Spoločný komplexný akčný plán (JCPOA) pre jadrový program Iránskej islamskej republiky z 20. júla 2015


PRINCÍP SPRAVODLIVOSTI A RÝCHLOSTI KONANIA V ROZHODOVACEJ ČINNOSTI SÚDOV

THE PRINCIPLE OF JUST AND FAST TRIAL MADE BY THE COURT DECISION-MAKING PROCEEDING

Júlia OndrováJUDr. Júlia Ondrová, PhD., odborná asistentka, Katedre ústavného práva a teórie práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Julia.Ondrova@umb.sk

Abstrakt

Predkladaný vedecký článok sa svojim obsahom zameriava na predstavenie základných princípov súdnych konaní, medzi ktoré patria aj princíp spravodlivosti a rýchlosti konania. S prihliadnutím na aplikačnú prax je to však práve princíp rýchlosti konania, ktorý je často porušovaný a následne zo strany účastníkov konania namietaný ako porušenie práva na spravodlivý proces. Pre zabezpečenie účinnej ochrany subjektívnych práv jednotlivcov je preto dôležité dôsledné dodržiavanie uvedených princípov zo strany orgánov súdnej moci.

Kľúčové slová

právo na spravodlivý proces, rýchlosť konania, účinná ochrana práv

Abstract

The presented scientific article content is aimed at the presentation of the court fundamental proceeding principles among those the principle of justice and the fast trial belong to. Taking into account the application practice, it is mainly the principle of fast trial that is often violated and the proceedings participants consequently claim it as the violation of their right to just trial. Therefore, it is important to observe strictly the mentioned principles if the effective protection of individuals 'subject's rights is to be safeguard.

Key words

The right to trial, the fast trial, the effective right protection.

Úvod

Súdne konania sa primárne spájajú s realizáciou ochrany subjektívnych práv jednotlivcov, ktorej sa subjekty práva domáhajú prostredníctvom orgánov súdnej moci. Aby však bola ochrana práv aj účinná, právna vec musí byť prejednaná v primeranej lehote. Iba v takom prípade možno súdne konanie nazývať ako spravodlivé. Otázkou právneho posúdenia ostáva časový aspekt súdneho konania a vyhodnotenie, kedy je dĺžku konania možné ešte považovať za primeranú. Presné stanovenie dĺžky súdneho konania na všetky súdne konania, alebo podľa jednotlivých druhov súdnych konaní však nie je právne správne. Dôvod spočíva v osobitosti každého súdneho konania, ktorá je daná individualitou účastníkov súdneho konania a skutočností vlastných len prejednávanému prípadu.

1. Právo na spravodlivý proces v kontexte primeranosti dĺžky konania

V zmysle právnej teórie musí ochrana porušovaných, porušených alebo len ohrozených práv spĺňať dva základné atribúty, a to spravodlivosť a účinnosť. Pojem účinnosť je možné stotožniť s princípom procesnej ekonómie, ktorú je v kontexte súdneho konania potrebné vnímať ako nevyhnutnú potrebu konať rýchlo a bez zbytočnej preformalizovanej ochrany. Druhým termínom je spravodlivosť. S prihliadnutím na široký obsah spravodlivosti a v kontexte súdneho konania, je pri najväčšej miere zovšeobecnenia možné spravodlivosť vnímať ako poskytovanie ochrany práv na širokej spoločenskej úrovni.ŠTEVČEK, M. - FICOVÁ, S. - BARICOVÁ, J. - MESIARKINOVÁ, S. - BAJÁNKOVÁ, J. - TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016. s. 26.

Najmä aplikačná prax ukazuje, že len konanie, ktoré je dostatočne rýchle, resp. v ktorom dochádza k minimalizovaniu prieťahov, pri dodržaní princípu zákonnosti, je možné označiť pojmom spravodlivé. Dôvodom uvedeného je záujem subjektu, ktorý sa ochrany svojich práv domáha na súde, aby jeho subjektívne práva získali „ochranu" čo najskôr. Bez ohľadu na výsledok konania, aj keby bol v prospech subjektu, ktorý v záujme ochrany svojich práv inicioval súdne konanie, nebude možné hovoriť o spravodlivom konaníK tomu pozri napríklad aj: ONDROVÁ, J.: Právo na spravodlivý proces v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Banská Bystrica: Belianum, Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2018. 143 s. ISBN 978-80-557-1400-4., ak bude trvať neprimerane dlho, napríklad aj niekoľko rokov. Cielená ochrana subjektívnych práv sa v takom prípade stane úplne bezpredmetnou a porušované práva môžu úplne zaniknúť.

Ústavný súd Slovenskej republiky vymedzil účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovK tomu pozri: Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 10/98 zo dňa 26.05.1998. ako princíp, na základe ktorého dochádza „k odstráneniu stavu právnej neistoty osoby, ktorá sa domáha súdnej alebo inej právnej ochrany. Právna neistota, v ktorej sa dotknutá osoba nachádza, nemôže byť odstránená iba samotným prerokovaním veci. Právna istota je vytváraná a dotváraná vydaním rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu, k realizácii ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nepostačuje iba konanie a prerokovanie veci bez toho, aby došlo k vydaniu meritórneho rozhodnutia (I. ÚS 47/96).

Zmieňovaný princíp spravodlivosti a rýchlosti konania je vyjadrený v mnohých právnych dokumentoch. V právnom poriadku Slovenskej republiky ide najmä o články 46 a 48 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej v texte ako „Ústava Slovenskej republiky").K rozdielnosti právnej úpravy obsiahnutej v Ústave Slovenskej republiky a Listine základných práv a slobôd pozri napríklad aj: CIBULKA, Ľ.: Kontexty Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. In: Deset let Listiny základných prav a svobod v právním řádu České republiky a Slovenské republiky. Brno: Masarykova univerzita Brno, 2001, s. 78. K tomu pozri aj: WAGNEROVÁ, E. - ŠIMÍČEK, V. - LANGÁŠEK, T. - POSPÍŠIL, I. a kol.: Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012. 906 s. ISBN: 978 -80-7357750-6. Z oblasti súkromného práva možno spomenúť články 2 a 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení. Verejné právo spája princípy rýchlosti a spravodlivosti konania najmä s právom trestným, ako napríklad § 2 ods. 7 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v platnom znení.V súvislosti so zásadami rýchlosti a spravodlivosti konania pozri aj predvídateľnosť súdnych rozhodnutí napríklad: MAĎAR, M.: Predvídateľnosť súdnych rozhodnutí ako súčasť práva na spravodlivý proces. In: Banskobystrické dni práva : zborník z 2. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie na tému „Kvalita normotvornej a aplikačnej stránky zákonnosti ako determinant právneho štátu", 23.-24. november 2016. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2017, s. 134-145. K tomu pozri aj: Podľa HARRIS, D.J. - O BOYLE, M. - BATES, E.P. - BUCKLEY, C.M.: Law of the European Convention on Human Rights. Third Edition. Oxford University Press 2014. s. 442 ISBN 978-0-19-960639-9, SVÁK, J.: Právo na súdnu a inú právnu ochranu. In: SVÁK, J. - CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky, Osobitná časť. 5. Aktualizované vydanie. Bratislava: Eurokódex s.r.o. a Paneurópska vysoká škola, 2013. s. 651, ISBN: 9678-808155-006-5. Podrobná analýza trestnej vetvy je riešená v HENZELIN. M. - RORDORF, H.: When does the length of criminal proceedings become unreasonable according to the European Court of Human Rights? In: New Journal of European Criminal Law, Vol. 5, Issue 1, 2014, s.79-109. Dostupné na https://www.lalive.law/data/publications/NJECL_05_01_0078.pdf

Osobitnú dôležitosť má aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte ako „Dohovor"),ONDROVÁ, J.: Postavenie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v právnom poriadku Slovenskej republiky. In: Notitiae Novae Facultatis Iuridicae Universitatis Matthiae Belii Neosolii. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018. s. 154-162. v rámci ktorého sú princípy rýchlosti a spravodlivosti konania uvedené v ustanovení článku 6 ods. 1 Dohovoru.K tomu pozri napríklad aj: KMEC, J. - KOSAŘ, D. - KRATOCHVÍL, J. - BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck. 2012. s. 542. Dohovor bol prvým medzinárodným dokumentom o ľudských právach usilujúcim sa o ochranu širokého okruhu občianskych a politických práv tým, že prevzal formu zmluvy právne záväznej pre jej zmluvné strany, a aj tým, že zaviedol systém kontroly realizácie práv na vnútroštátnej úrovni.CHOVANEC, J. - ZACHOVÁ, A.: Ústavné garancie základných ľudských a občianskych práv a slobôd. Bratislava: Procom, s. r. o., 2004. s. 125.

Ak v rámci súdneho konania dochádza k neprimeraným prieťahom, je to práve uvedený článok 6 Dohovoru, ktorý je zo strany dotknutých subjektov častokrát namietaný a uplatňovaný v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republikyDRGONEC, J. Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Šamorín : Heuréka, 2012. 321 s. ISBN 978-80-89122-79-0. v spojení s ustanoveniami § 122 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení.K tomu pozri napríklad aj: DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky - Veľký komentár. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. 1603 s. ISBN 978-80-89603-39-8.

Hlavným účelom možnosti podať ústavnú sťažnosť je ochrana jednotlivcov pred zásahmi orgánov verejnej moci, ktorými bolo autoritatívne zasiahnuté do právnej sféry sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach judikoval, že „ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách". (I. ÚS 13/00).

Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného vyslovil, že „ v konaní o individuálnej ochrane základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže vysloviť porušenie základných práv a slobôd bez vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe alebo právnickej osobe " (II. ÚS 60/02) a preto „sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb, než svojich'"(I. ÚS 56/98).

Okrem konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky je v súvislosti so zmieňovaným princípom spravodlivosti prípustné aj konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva pomerne často opakuje, že primeranosť dĺžky súdneho konania sa musí hodnotiť vo svetle okolností prípadu a s odkazom na kritériá, akými

sú zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a relevantných orgánov, a to, čo je pre sťažovateľa v prebiehajúcom konaní podstatné.Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Frydlender vs. Francúzsko zo dňa 27.06.2000, (no. 30979/96).; Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Comingersoll S.A. vs. Portugalsko zo dňa 06.04.2000, (no. 35382/97).; Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Sürmeli vs. Nemecko zo dňa 08.06.2006, (no. 75529/01).; Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lupeni Greek Catholic Parish and Others vs. Rumunsko zo dňa 29.11.2016, (no. 76943/11).

Európsky súd pre ľudské práva používa slová ako „urýchlene", „výnimočná starostlivosť pri zabezpečovaní vedenia konania" a „osobitná rýchlosť" na popísanie požiadavky včasnosti.CHRISTOFFERSEN, J.: Fair balance: proportionality, subsidiarity and primarity in tje European Convention on Human Rights. International studies in human rights, v. 99. Koninklijke Brill NV, Leiden 2009. s. 467. ISBN 978-90-04-17028-5. Prípadmi osobitnej rýchlosti sú najmä prípady starostlivosti o deti,Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Niederböster vs. Nemecko zo dňa 27.02.2003, (no. 39547/98). osobného statusu a spôsobilosti,Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mikulic vs. Chorvátsko zo dňa 30.01.1997, (no. 53176/99). alebo pracovné spory.Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Frydlender vs. Francúzsko zo dňa 27.06.2000, (no. 30979/96).

Súčasne, Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že primeranosť dĺžky konania je rozličná v civilných veciach a iná v trestných veciach. Vo veci Zimmerman a Steiner proti ŠvajčiarskuRozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zimmerman a Steiner vs. Švajčiarsko zo dňa 13.07.1983, (no. 8737/79). uviedol, že „... lehota v občianskoprávnych veciach plynie odo dňa začatia konania. Konanie sa spravidla začína dňom podania žaloby či návrhu na príslušný súd, ktorým zvyčajne je súd prvej inštancie. Príslušným súdom môže byť aj súd vyššieho stupňa, ktorý môže za určitých okolností rozhodovať ako prvostupňový súd."

Začiatok lehoty v trestných veciach Európsky súd pre ľudské práva stanovil, okrem iných, aj vo veci De Weer proti BelgickuRozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Deweer vs. Belgicko zo dňa 27.02.1980, (no. 6903/75)., keď uviedol, že „oficiálne oznámenie doručené príslušným orgánom jednotlivcovi, ktoré obsahuje tvrdenie, že spáchal trestný čin, zakladá začiatok plynutia lehoty v trestných veciach".

V záujme priblíženia akceptovateľného časového hľadiskaK tomu pozri napríklad aj: KOENIG, M.: Menschenrechte, Campus Verlag GmbH : Frankfurt, 2005. 168 s. ISBN 978-3593371863. z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva budú uvedené niektoré jeho rozhodnutia.

2. Vybrané súdne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

Prípady týkajúce sa najmä zdravia, osobného stavu a detí je nevyhnutné prejednávať rýchlo a neodkladne. Prieťahy v niektorej fáze konania možno tolerovať len za splnenia podmienky, že celková doba konania nebude neprimeraná. Uvedené sa v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky premieta aj do základných princípov civilného

mimosporového konania. Napríklad článok 4 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v platnom zneníK tomu pozri SMYČKOVÁ, R. - ŠTEVČEK, M. - TOMASOVIČ, M. - KOTRECOVÁ, A a kol.: Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017. 1112 s. ISBN: 978 -80-89603-54-1. upravuje, že ak je účastníkom konania maloleté dieťa, súd koná v jeho najlepšom záujme a ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej. V najlepšom záujme dieťaťa je aj rýchle konanie, pretože s narastajúcou dĺžkou konania sa úmerne zväčšuje predpoklad vážneho a trvalého narušenia väzieb medzi rodičmi a deťmi.

Obdobne tomu bolo v nemeckom prípade pána TsikakisaRozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tsikakis vs. Nemecko zo dňa 11.02.2011, (no. 1521/06). ktorý bol gréckym štátnym občanom. Konanie vo veci práva prístupu k dieťaťu trvalo 6 rokov a 5 mesiacov na troch stupňoch vrátane konania Spolkového ústavného súdu. Po posúdení prípadu, ktorý sa dostal

až na Európsky súd pre ľudské práva však tento judikoval, že dĺžka súdnych konaní neprekročila z časového hľadiska prípustnú dĺžku konania. Dôvodom bola podľa Európskeho súdu pre ľudské práva zložitosť vzťahov medzi rodičmi, kedy dieťa nevedelo, že sťažovateľ je jeho biologický otec. Napriek tomu, že konanie nebolo posúdené ako neprimerane dlhé, Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil nedostatky konania, ktoré spočívali v skutočnosti, že zo strany konajúcich súdov neboli prijaté žiadne opatrenia k obštrukčnému postoju matky dieťaťa, odvolací súd neprijal žiadne opatrenia na urýchlenie procesu a zastavenie nežiadúceho správania sa matky dieťaťa.

V obdobnej právnej veci, a to práva prístupu rodiča k dieťaťu, však už Európsky súd pre ľudské práva dĺžku konania považoval za neprimeranú. Išlo o prípad Cunha Martins Da Silva Couto vs. Portugalsko.Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Cunha Martins Da Silva Couto vs. Portugalsko, zo dňa 30.04.2015, (no. 66436/12). V označenom prípade sťažovateľ od septembra 2009 do januára 2012 podal na rodinný súd niekoľko žiadostí o obnovenie jeho práva na návštevu svojich detí a požiadal o povolenie stráviť s nimi určité dátumy, ako napríklad narodeniny, Vianoce, Veľkú noc. Celková dĺžka súdnych konaní predstavovala 2 roky a 11 mesiacov na jednom stupni. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí uviedol, že prípad nebol zložitý, ani sťažovateľ neprispel k meškaniam. Rodinný súd však nepreukázal náležitú pozornosť, ktorá sa v konaniach o rodičovských právach a právach prístupu k deťom viac než vyžaduje. Dĺžka konania bola nadmerná, čím došlo k porušeniu práva uvedeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V dôsledku porušenia práva na spravodlivé súdne konanie Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 1.950,- EUR a 500,- EUR na trovy konania, spolu s úrokom vo výške aktuálnej úrokovej sadzby určenej Európskou centrálnou bankou, zvýšenou o 3 percentuálne body.

Úprava výkonu rodičovských práv a otázka primeranej dĺžky súdneho konania bola Európskym súdom pre ľudské práva posudzovaná aj v slovenskom prípade sťažovateľa FabišíkaRozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fabišik vs. Slovensko, zo dňa 22.03.2005, (no. 51204/99)., ktorého v auguste 1994 opustila manželka, spolu s ich dvoma deťmi a súčasne podala návrh na rozvod manželstva. Manželka sťažovateľa 2. septembra 1994 podala návrh na určenie výkonu rodičovských práv a povinností vo vzťahu k dvom deťom. Súdne konania ďalej pokračovali na všetkých stupňoch súdov, vykonávali sa procesné úkony, ustanovenie opatrovníka ako aj uplatňovali námietky zaujatosti. Predmetné konanie skončilo rozsudkom z 13. marca 2000, kedy Okresný súd Košice II. povolil sťažovateľovi a jeho bývalej manželke platiť nevyrovnané výživné svojim deťom mesačnými splátkami. Dňa 28.februára 2001 Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok Okresného súdu z 13. marca 2000. Súdne konania o zverení dvoch detí do starostlivosti po jednom každému z rodičovi trvali 6 rokov a 6 mesiacov. Po podanej sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva tento rozhodol, „ ... že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu dĺžky konania týkajúcej sa rodičovských práv a povinností; ... z dôvodu dĺžky rozvodového konania nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 dohovoru. ... žalovaný štát zaplatí žiadateľovi do troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť podľa článku 44 ods. 2 dohovoru, 4 000 EUR (štyri tisíce EUR) za nemajetkovú ujmu a 200 EUR (dvesto eur), pokiaľ ide o náklady a výdavky,K tomu pozri aj: Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Voleský vs. Česká republika, zo dňa 29.06.2004, (no 63267/00). ...".

V inom slovenskom prípade, pani Hefkovej,Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hefková vs. Slovensko, zo dňa 31.05.2005, (no. 57237/00). konanie o určenie otcovstva na jednom súdnom stupni do rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva trvalo 6 rokov a 7 mesiacov. Celková dĺžka konania bola zapríčinená síce z dôvodu, že predpokladaný otec žil v cudzine a nespolupracoval ani so slovenskými ani so zahraničnými orgánmi, a to za účelom zistenia skutočností relevantných pre rozhodnutie. Avšak v počiatočnom štádiu slovenské orgány neposkytli primeranú starostlivosť, keď prejednávali prípad. Trvalo 5 mesiacov po zaplatení súdneho poplatku, kým prvostupňový súd predložil spis inému prvostupňovému súdu z dôvodu príslušnosti. Právo na prejednanie veci v „primeranej lehote" na základe judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nebolo v tomto prípade rešpektované.

Pokiaľ ide o rodinnoprávne prípady s dôrazom na osobný stav jednotlivcov autorka článku odkazuje na prípad maďarskej štátnej občianky Ildikó Vargáné Fekete,Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ildikó Vargáné Fekete vs. Maďarsko, zo dňa 8.10.2013, (no. 27618/10). ktorého predmetom bolo konanie o rozvod manželstva a úprave majetkových pomerov medzi manželmi na čas po rozvode. Predmetné konanie začalo 18. júna 2000, kedy sťažovateľka podala žiadosť o rozvod manželstva a usporiadanie majetkových pomerov medzi manželmi po rozvode manželstva na príslušných orgánoch v Maďarsku. Súdne konania vedené v predmetnej veci sa však skončili až 6. októbra 2009. Trvalo teda viac ako deväť rokov, kým bolo vo veci vydané meritórne rozhodnutie. Počas tohto obdobia prebiehali konania v rámci všetkých troch stupňov súdnej sústavy súdov pôsobiacej na území Maďarska. Európsky súd pre ľudské práva aj v tomto prípade judikoval, že vo veciach týkajúcich sa občianskeho stavu sa osobitná starostlivosť vyžaduje s ohľadom na možné dôsledky, ktoré môže mať neprimeraná dĺžka konania, najmä pri zohľadnení práva na rešpektovanie rodinného života.K tomu pozri napríklad aj prípad Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Laino proti Taliansku č. 33158/96, zo dňa 18.02.1999. Dĺžka konania bola podľa Európskeho súdu pre ľudské práva neprimeraná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty". V dôsledku toho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Maďarská republika ako žalovaný štát, tak musela sťažovateľke zaplatiť sumu vo výške 3.900,- EUR spolu s náhradou nemajetkovej ujmy a úrokom vo výške úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky počas roku 2005, zvýšeného o 3 percentuálne body.

Dôraz na rýchlosť konania je osobitne dôležitý najmä v prípade súdnych konaní, ktoré sa týkajú zdravotného stavu subjektov práva, alebo ak ide o účastníkov konania, ktorí trpia smrteľnou nevyliečiteľnou chorobou.

Vo francúzskom prípade XRozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci X. v. France zo dňa 31.03.1992, (no 18020/91). išlo o sťažovateľa, ktorý bol nakazený HIVK tomu pozri: napríklad aj Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Süßmann vs. Nemecko 16.09.1996, (no. 20024/92). pri transfúzii krvi a žaloval Francúzsku republiku o náhradu škody na zdraví. Keď sťažovateľ podal predbežnú žiadosť ministrovi o náhradu škody a začal konanie na správnom súde bol HIV pozitívny a následne sa u neho rozvinula naplno choroba AIDS. Existovalo riziko, že akéhokoľvek oneskorenie môže spôsobiť, že otázka, ktorá sa mala riešiť súdom, sa stane bezpredmetnou.K požiadavke osobnej starostlivosti pozri napríklad aj MARTIN, C. - RODRÍGEUZ-PINZÓN, D. - BROWN, B.: Human Rights of Older People. Universal and Regional Legal Perspectives. Springer Science Bussiness Media: Dordrecht, 2015. s. 199-200. ISBN 978-94-017-7184-9. Konanie trvalo od podania žiadosti ministrovi solidarity, zdravia a sociálnej ochrany po odvolanie sa na parížsky odvolací správny súd vyše 2 roky.K tomu pozri: napríklad aj Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci A and. Others vs. Dánsko zo dňa 08.02.1996, (no. 20826/92). Pozostávalo z podania žiadosti ministrovi o náhradu škody, jej zamietnutia, podania žaloby, rozhodnutia správneho súdu a podania odvolania. O 12 dní po podaní žiadosti sťažovateľ zomrel.Podľa Karen Reid sa požiadavka na výnimočnú rýchlosť neaplikuje na konania začaté príbuznými zomretých obetí AIDS. - K tomu pozri: REID, K.: A practitioner's guide to the European Convention on Human Rights. 4th Edition. Sweet and Maxwell: London, 2011. s. 277. ISBN 978-0-41404-242-1. Na základe celkového hodnotenia okolností prípadu bola podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva primeraná lehota prekročená,K tomu pozri: napríklad aj Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Karakaya vs. Francúzsko zo dňa 26.08.1994, (no. 22800/93). Konanie v prípade osoby nakazenej HIV trvalo 4 roky a 3 mesiace. Podobne aj Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vallée vs. Francúzsko zo dňa 26.04.1994, (no. 22121/93). a to už pri vydaní prvostupňového súdneho rozsudku, t.j. po viac ako 2 rokoch od podania žiadosti o náhradu škody ministrovi.

Záver

Nárok jednotlivca domáhať sa ochrany svojich ohrozených alebo porušených práv a s tým neodmysliteľne spojený aj riadny výkon súdnej moci, vyplýva už článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého je Slovenská republika právnym štátom. Hlavným znakom právneho štátu je poskytovanie ochrany subjektívnym právam a vymožiteľnosť práva. Je preto osobitne dôležité, aby subjekt práva nemal len možnosť domáhať sa ochrany svojich ohrozovaných, porušovaných alebo porušených práv, ale najmä aby ochrana bola zo strany príslušných orgánov, v kontexte článku zo strany orgánov súdnej moci, poskytnutá v čo najkratšom možnom čase od začiatku konania, pri dodržaní princípu zákonnosti.

Napriek skutočnosti, že nie je právne správne stanoviť maximálnu dĺžku súdneho konania, a to z dôvodu potreby vnímať osobitosti každého prípadu, je nutné zdôrazniť, že ak má byť súdne konanie skutočne účinné a spravodlivé je potrebné zákonne vymedziť aspoň približné lehoty v rámci ktorých má dôjsť k vydaniu meritórneho súdneho rozhodnutia.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Monografie a učebnice:

DRGONEC, J. Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Šamorín : Heuréka, 2012. 321 s. ISBN 978-80-89122-79-0.

DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky - Veľký komentár. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. 1603 s. ISBN 978-80-89603-39-8.

HARRIS, DJ. - O BOYLE, M. - BATES, E.P. - BUCKLEY, C.M.: Law of the European Convention on Human Rights. Third Edition. Oxford University Press 2014. 442 s. ISBN 978-0-19-960639-9.

CHRISTOFFERSEN, J.: Fair balance: proportionality, subsidiarity and primarity in tje European Convention on Human Rights. International studies in human rights, v. 99. Koninklijke Brill NV, Leiden 2009. 467 s. ISBN 978-90-04-17028-5.

CHOVANEC, J. - ZACHOVÁ, A.: Ústavné garancie základných ľudských a občianskych práv a slobôd. Bratislava: Procom, s. r. o., 2004. 173 s. ISBN 80-85717-10-7.

KMEC, J. - KOSAŘ, D. - KRATOCHVÍL, J. - BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck. 2012. 1660 s. ISBN 978-80-7400-365-3.

KOENIG, M.: Menschenrechte, Campus Verlag GmbH: Frankfurt, 2005. 168 s. ISBN 9783593371863.

MARTIN, C. - RODRÍGEUZ-PINZÓN, D. - BROWN, B.: Human Rights of Older People. Universal and Regional Legal Perspectives. Springer Science Bussiness Media: Dordrecht, 2015. s. 199-200. ISBN 978-94-017-7184-9.

ONDROVÁ, J.: Postavenie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v právnom poriadku Slovenskej republiky. In: Notitiae Novae Facultatis Iuridicae Universitatis Matthiae Belii Neosolii. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018. 226 s. ISBN 978-80-557-1422-6.

ONDROVÁ, J.: Právo na spravodlivý proces v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Banská Bystrica: Belianum, Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. 2018. 143 s. ISBN 978-80-5571400-4.

REID, K.: A practitioner's guide to the European Convention on Human Rights. 4th Edition. Sweet and Maxwell: London, 2011. s. 277. ISBN 978-0-41404-242-1.

SMYČKOVÁ, R. - ŠTEVČEK, M. - TOMASOVIČ, M. - KOTRECOVÁ, A a kol.: Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017. 1112 s. ISBN: 978-80-89603-54-1.

ŠTEVČEK, M. - FICOVÁ, S. - BARICOVÁ, J. - MESIARKINOVÁ, S. - BAJÁNKOVÁ, J. -TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016. 1540 s. ISBN: 978-80-7400-629-6.

WAGNEROVÁ, E. - ŠIMÍČEK, V. - LANGÁŠEK, T. - POSPÍŠIL, I. a kol.: Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012. 906 s. ISBN: 978-80-7357-750-6.

Periodiká a zborníky:

CIBULKA, Ľ.: Kontexty Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. In: Deset let Listiny základných prav a svobod v právním řádu České republiky a Slovenské republiky. Brno: Masarykova univerzita Brno, 2001, 246 s. ISBN 978-80-2102-749-7.

MAĎAR, M.: Predvídateľnosť súdnych rozhodnutí ako súčasť práva na spravodlivý proces. In: Banskobystrické dni práva : zborník z 2. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie na tému „Kvalita normotvornej a aplikačnej stránky zákonnosti ako determinant právneho štátu", 23.-24. november 2016. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2017, 419 s. ISBN 978-80-557-1285-7.

SVÁK, J.: Právo na súdnu a inú právnu ochranu. In: SVÁK, J. - CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky, Osobitná časť. 5. Aktualizované vydanie. Bratislava: Eurokódex s.r.o. a Paneurópska vysoká škola, 2013. s. 651, ISBN: 9678-80-8155-006-5.

Právne predpisy:

ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v platnom znení.

zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v platnom znení.

zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení.

zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v platnom znení.

zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Súdne rozhodnutia:

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 47/96 zo dňa 28.02.1997.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 10/98 zo dňa 26.05.1998.

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci A and. Others vs. Dánsko zo dňa 08.02.1996, (no. 20826/92).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Comingersoll S.A. vs. Portugalsko zo dňa 06.04.2000, (no. 35382/97).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Cunha Martins Da Silva Couto vs. Portugalsko, zo dňa 30.04.2015, (no. 66436/12).

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Deweer vs. Belgicko zo dňa 27.02.1980, (no. 6903/75).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fabišik vs. Slovensko, zo dňa 22.03.2005, (no. 51204/99).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Frydlender vs. Francúzsko zo dňa 27.06.2000, (no. 30979/96).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hefková vs. Slovensko, zo dňa 31.05.2005, (no. 57237/00).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ildikó Vargáné Fekete vs. Maďarsko, zo dňa 8.10.2013, (no. 27618/10).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Laino proti Taliansku č. 33158/96, zo dňa 18.02.1999.

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lupeni Greek Catholic Parish and Others vs. Rumunsko zo dňa 29.11.2016, (no. 76943/11).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mikulič vs. Chorvátsko zo dňa 30.01.1997, (no. 53176/99).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Niederböster vs. Nemecko zo dňa 27.02.2003, (no. 39547/98).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Sürmeli vs. Nemecko zo dňa 08.06.2006, (no. 75529/01).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Süßmann vs. Nemecko 16.09.1996, (no. 20024/92).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tsikakis vs. Nemecko zo dňa 11.02.2011, (no. 1521/06).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Voleský vs. Česká republika, zo dňa 29.06.2004, (no 63267/00).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci X. v. France zo dňa 31.03.1992, (no 18020/91).

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zimmerman a Steiner vs. Švajčiarsko zo dňa 13.07.1983, (no. 8737/79).

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/98 zo dňa 03.09.1998

Internetové zdroje:

HENZELIN. M. - RORDORF, H.: When does the length of criminal proceedings become unreasonable according to the European Court of Human Rights? In: New Journal of European Criminal Law, Vol. 5, Issue 1, 2014, s.79-109. Dostupné na https://www.lalive.law/data/publications/NJECL 05 01 0078.pdf


NEW HORIZONS FOR CONSUMERS' PROTECTION: THE ECJ GOES FASTER THAN THE EU LEGISLATOR

Alessandro PalmieriProf. Dr. Alessandro Palmieri, PhD., University of Siena, Department of Law.

Abstract

Consumers in Europe require a high level of protection, especially in times of financial crisis. Although much has been done to address this problem, more efforts are needed. The mechanisms for the safeguard of consumers' interests must evolve to keep pace with the development of unfair practices performed by firms and traders. For many years, the EU legislator has offered a great contribution to the improvement of consumers' economic welfare. But more recently, it seems that the European Court of Justice has taken the lead, not only clarifying the existing rules, but also extending the scope of consumers' protection.

Keywords

Consumers' protection, EU legislation, ECJ, unfair terms, payment services

Introduction

For several decades, the EU has been developing a harmonized consumer law. Although much has been done to safeguard consumers' interests, more efforts are needed to reach an adequate level of protection, especially in times of financial crisis. At first, the protagonist of the advancement of this body of law was undoubtedly the legislator. More recently, however, things seem to have changed. Although the legislator is still producing new statutory rules, and revising the old ones, nowadays the European Court of Justice (ECJ) represents the engine of the evolutionary process in this fieldOn the central role of supranational courts in pursuing the objective of the harmonization of European private law, see P. Gallo, L’armonizzazione del diritto e il ruolo delle corti, in P. Gallo, G. Magri, M. Salvadori (eds.), L'armonizzazione del diritto europeo: il ruolo delle corti, Ledizioni, Milano, 2017, 130..

The Consumers Rights Directive: a half-failure

Let's go back to 2011. The main event in the field of consumer law in Europe was the approval of the Consumers Rights Directive (2011/83/EU) [CRD]. But the final text of the CRD, if compared to the proposal, was a half-failureAccording to K. Tonner, From the Kennedy Message to Full Harmonising Consumer Law Directives: A Retrospect, in K. Purnhagen, P. Rott (eds.), Varieties of European Economic Law and Regulation. Liber Amicorum for Hans Micklitz, Springer, 2014, 703, it was a complete failure, due to the rejection of the idea of full harmonization.. The initial idea was to draft a small code, gathering the most important rules governing consumers' contracts, and replacing the criterion of minimum harmonization (which permits Member States, under certain conditions, to enact extra protection for consumers beyond that agreed in EU legislationFor many years the existence of a mechanism of subsidiarity, which permitted some Member States to go further, was regarded as desirable, since it allowed for a more dynamic development of consumer policy. See the Opinion rendered on 30 March 1995 by the Economic and Social Committee on the «Single market and consumer protection: opportunities and obstacles» (OJ C 39 of 12 February 1996, p. 55).) with the principle of maximum, or full, harmonization (which pre-empts Member States within the scope of application of the EU legislative act).

Indeed, only a much-reduced part of the original proposal was adopted by Parliament and Council. The attempt has been largely unsuccessful, especially considering the fact that CRD did not cover crucial areas such as unfair terms and sale of goods. As the old saying goes, "the mountain gave birth to a mouse". Someone argued that this was a clear sign that consumer law had lost the ability to go further.

This did not mean that in the field at stake the EU legislator's activity stopped. For instance, in 2014 the so-called Mortgage Credit Directive was released (Directive 2014/17/EU on credit agreements for consumers relating to residential immovable property).

Something remarkable happened in 2019, when three important pieces of EU legislation regarding consumers were enacted:

1) the directive on certain aspects concerning contracts for the supply of digital content and digital services (2019/770/EU);

2) the directive on certain aspects concerning contracts for the sale of goods (2019/771/EU);

3) the directive on better enforcement and modernisation of Union consumer protection rules (2019/2161/EU).

EU legislation in consumers' field enacted in 2019: some weaknesses

Are we witnessing a resumption of the legislation for consumers? Someone has observed, commenting directives 2019/770/EU and 2019/771/EU, that "[f]or at least the last two decades this has been the main development in European contract law and consumer contract law"J. Morais Carvalho, Sale of goods and supply of digital content and digital services - overview of directives 2019/770 and 2019/771, in Journal of European Consumer and Market Law, 2019, Volume 8, Issue 5, 194-201.. Well, let me say that, to quote another proverb, "not all that glitter is gold". For instance, the directive about the sale of goods - which indeed does not amount to an 'expansion' of the domain of consumer law, because the same issue was covered by the former directive of 1999 - supports explicitly the goal of full harmonisation, but more realistically it seems inspired by what has been described as "targeted full harmonisation"See H.-W. Micklitz, The Targeted Full Harmonisation Approach: Looking behind the Curtain, in G. Howells, R. Schulze (eds.), Modernising and Harmonising Consumer Contract Law, Sellier European Law Pub, Munich, 2009, 47-86.. According to this alternative technique, Member States remain "free to adopt legislation in sectors where there is no relevant provision in a European legal instrument, but must not alter provisions of the European legislator"K. Tonner, cited supra note 2.. In other terms, the harmonisation is not complete; some aspects are left to the discretion of the single States. This phenomenon is expressly acknowledged insofar as the place of delivery, or the place where the repair or replacement should take place, are involved; these questions should be left to national lawSee recital 56.. As an author pointed out in a recent publication, "the new consumer sales directive assessed as contract law legislation is incomplete, and [...] total harmonisation has not been possible even for the selected matters regulated by the directive"K. Lilleholt, A Half-built House? The New Consumer Sales Directive Assessed as Contract Law, in Juridica International, 2019, no. 1, 8..

Furthermore, although in theory Directives 2019/770/EU and 2019/771/EU are not supposed to overlap in their objective scope of application, there is a risk of possible interference, with respect to goods with digital elements (or "ancillary digital services"On this issue, see K. Sein, G. Spindler, The new Directive on Contracts for the Supply of Digital Content and Digital Services - Scope of Application and Trader's Obligation to Supply - Part 1, in European Review of Contract Law, Volume 15, Issue 3, 257.).

On its side, Directive 2019/770/EU reveals some gaps: for instance, the contract typology is left within the discretion of the Member States

Directive 2019/2261/EU is rather significant. It looks like a history of success. But it hides another failure. The proposal was part of a larger package, labelled "New Deal for Consumers". The initiative was launched by the Commission in April 2018. The package was composed of two proposals: the other dealt with representative actions for the protection of the collective interests of consumers. The second proposal - which is, in my opinion, more important - has not been approved yet. The work on the "Representative actions" proposal continues in the European Parliament and Council (COMPET Council has agreed on a general approach on 28 November 2019).

Towards the leadership of the ECJ: what is going on in the case of unfair terms in consumer contracts?

As it happened in other branches of EU law, he ECJ has taken the leadAccording to J. Sarrión Esteve, Consumer, in A. Bartolini, R. Cippitani, V. Colcelli (eds.), Dictionary ofStatuses within EU Law, Springer, Cham, 2019, 95-106, the ECJ decisions has consolidated the consumer position in the national judicial process. .

On the one hand, it has to be noted that its judgments are decisive for the concrete functioning of consumer legislation, especially in regard to the "horizontal" rules about unfair terms.

One can just think about the legal treatment of mortgage loans indexed to a foreign currencyOn the general picture, see I. Domurath, Consumer Vulnerability and Welfare in Mortgage Contracts, Hart Publishing, Oxford, 2017. : several requests for a preliminary ruling, concerning the interpretation of the provisions of the Unfair Terms Directive (93/13/EEC) [UTD], have been made by national judges (the majority from Hungary, but also from Poland and Rumania) in the last few yearsSee I.C. Florea, The Risks of a Borrowing Agreement in a Foreign Currency from the Perspective of Jurisprudence of the Court of Justice of the European Union, in International Conference Education and Creativity for Knowledge-Based Society, Universitatea Titu Maiorescu, 2017, 83. . Focusing on the year 2019, three extremely important decisions were delivered on this specific issue: DunaiECJ 14 March 2019, case C-118/17 [ECLI:EU:C:2019:207]. For comments on this judgment, see A. Tenenbaum, Les professionnels et le droit matériel de l'Union européenne: des clauses abusives aux pratiques commerciales déloyales, in Revue des contrats, 2019, 122-126; A. Piekenbrock, Fremdwährungskredite für Verbraucher: süßes Gift, in Zeitschrift für das Privatrecht der Europäischen Union – GPR, 2019, n. 4, 176-181; J. Hojnik, Razveljavitev kreditnih pogodb v tuji valuti zaradi varstva potrošnikov, in Davčno-finančna praksa: davki, finance, zavarovalnistvo, 2019, n. 4, 24-27., GTECJ 5 June 2019, case C-38/17 [ECLI:EU:C:2019:461]., and DziubakECJ 3 October 2019, case C-260/18 [ECLI:EU:C:2019:819]. On this judgment, see G. Paisant, Prêt à la consommation basé sur une devise étrangère et clauses abusives, in La Semaine Juridique - édition générale, 2019, n. 44-45, 1951-1955; J. Hojnik, Interesi potrošnikov pri hipotekarnih kreditih vezanih na tujo valuto, in Davčno-finančna praksa: davki, finance, zavarovalnistvo, 2019, n. 10, 22-26. The texts (in the Italian version) of the three decisions in Dunai, GT and Dziubak can be found in Il Foro italiano, 2020, IV, 22, with comments of A. Palmieri, Il ruolo trainante della Corte di giustizia nella messa in opera della disciplina sulle clausole abusive. Spunti dal caso «Dziubak» e dintorni; G. Salvi, I limiti al potere normativo nazionale in materia di abusività della clausola relativa al rischio di cambio; A. Iuliani, La trasparenza consumeristica nell'interpretazione della Corte di giustizia e della dottrina..

Starting with the Dunai case, on that circumstance the Court held that: (i) Article 6(1) of UTD must be interpreted as meaning that: (a) it does not preclude national legislation which prevents the court seised of the case from granting an application for the cancellation of a loan contract on the basis of the unfair nature of a term relating to the exchange difference, provided that a finding that terms in such an agreement were unfair would restore the legal and factual situation that the consumer would have been in had that unfair term not existed; (b) it precludes national legislation which prevents, in some circumstances, the court seised of the case from granting an application for the cancellation of a loan contract on the basis of the unfair nature of a term relating to exchange rate risk where it is found that that term is unfair and that the contract cannot continue to exist without that term; (ii) UTD, read in the light of Article 47 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union, does not preclude a Supreme Court of a Member State from adopting, in the interest of ensuring uniform interpretation of the law, binding decisions concerning the modalities for implementing that directive, in so far as those decisions do not prevent the competent court from ensuring the full effect of the norms laid down in that directive and from offering consumers an effective remedy for the protection of the rights that they can derive therefrom, or from referring a question for a preliminary ruling to the ECJ in that regard. In GT, another piece (as the previous) of the Hungarian saga, it was ruled that Articles 3(1), 4(2) and 6(1) of UTD are to be interpreted as not precluding the legislation of a Member State, as interpreted by the Supreme Court of that Member State, under which a loan agreement is not invalid if it is denominated in foreign currency and, although it specifies the sum corresponding to that set out in the consumer's application for finance in domestic currency, does not indicate the exchange rate applicable to that sum for the purpose of determining the definitive amount of the loan in foreign currency, but at the same time stipulates, in one of its terms, that that rate will be set by the lender in a separate document after the agreement has been concluded: (A) where that term is in plain intelligible language, within the meaning of Article 4(2) of UTD, in that the mechanism for calculating the total amount lent and the exchange rate applicable are indicated transparently, so that a reasonably well-informed and reasonably observant and circumspect consumer may evaluate, on the basis of clear, intelligible criteria, the economic consequences for him of entering into the agreement, including, in particular, the total cost of the loan, or, if it is apparent that the term is not in plain intelligible language; (B) where that term is not unfair, within the meaning of Article 3(1) of UTD, or, if it is unfair, the agreement concerned is capable of continuing in existence without the unfair term, in accordance with Article 6(1) of UTD.

Finally, in Dziubak four preliminary questions were answered: (1) Article 6(1) of UTD on unfair terms in consumer contracts must be interpreted as not precluding a national court, after finding that certain terms of a loan agreement indexed to a foreign currency and subject to an interest rate directly linked to the interbank rate of the currency concerned are unfair, from taking the view, in accordance with its domestic law, that that contract cannot continue in existence without those terms because the effect of their removal would be to alter the nature of the main subject matter of the contract; (2) Article 6(1) of UTD must be interpreted as meaning that, first, the consequences for the consumer of a contract being annulled in its entirety, as referred to in the judgment of 30 April 2014, Kásler and Káslerné Rábai ECLI:EU:C:2014:282., must be assessed in the light of the existing or foreseeable circumstances at the time when the dispute arose, and that, second, for the purposes of that assessment, the wishes expressed by the consumer in that regard are the decisive factor; (3) Article 6(1) of UTD must be interpreted as precluding gaps in a contract caused by the removal of the unfair terms contained in that contract from being filled solely on the basis of national provisions of a general nature which provide that the effects expressed in a legal transaction are to be supplemented, inter alia, by the effects arising from the principle of equity or from established customs, which are neither supplementary provisions nor provisions applicable where the parties to the contract so agree; (4) Article 6(1) of UTD must be interpreted as precluding unfair terms contained in a contract from being upheld where their removal would entail that contract being annulled and the court takes the view that that annulment would give rise to unfavourable effects for the consumer, if the latter has not consented to them being upheld.

A foreign currency mortgage loan agreement was involved also in the national proceedings where the Budapest High Court referred to the ECJ the questions that were answered with the Lintner judgment of 11 March 2020ECLI:EU:C:2020:188. On this occasion the Court provided clarifications regarding the limits of the judge's power in assessing the unfair nature of certain terms in the aforesaid agreement. According to the ECJ: (I) Article 6(1) of UTD must be interpreted as meaning that a national court, hearing an action brought by a consumer seeking to establish the unfair nature of certain terms in a contract that that consumer concluded with a professional, is not required to examine of its own motion and individually all the other contractual terms, which were not challenged by that consumer, in order to ascertain whether they can be considered unfair, but must examine only those terms which are connected to the subject matter of the dispute, as delimited by the parties, where that court has available to it the legal and factual elements necessary for that task, as supplemented, where necessary, by measures of inquiry; (II) Article 4(1) and Article 6(1) of UTD must be interpreted as meaning that, while all the other terms of the contract concluded between a professional and that consumer should be taken into consideration in order to assess whether the contractual term forming the basis of a consumer's claim is unfair, taking such terms into account does not entail, as such, an obligation on the national court hearing the case to examine of its own motion whether all those terms are unfair.

And talking about mortgage loan agreements with a variable interest rate, one has to mention the judgment of 3 March 2020 in the case Gómez del Moral GuaschECLI:EU:C:2020:138., where the Court held - among the others - that Article 6(1) and Article 7(1) of UTD must be interpreted as not precluding the national court, where an unfair contractual term setting a reference index for calculating the variable interest of a loan is null and void, from replacing that index with a statutory index applicable in the absence of an agreement to the contrary between the parties to the contract, in so far as the mortgage loan agreement in question is not capable of continuing in existence if the unfair term is removed and annulment of that agreement in its entirety would expose the consumer to particularly unfavourable consequences.

In these subdivisions of consumer law (but probably in the entire realm of consumer law), the ECJ is becoming the real decision-maker, influencing national judges more than the text of UTD, and even more than the legislation of the Member States.

Let me refer, as an illustration, to the Italian case law regarding the personal guarantees made on behalf of a third-party by a natural person who is not a professional.

The problem concerns the situation where the said person acts as a guarantor on behalf of a professional (for instance, a company). Is she acting as a consumer, or not?

Until 2016, the Italian Supreme Court repeatedly said that, in situation like the ones described, the guarantor could not be considered as a consumer.

The precedent has been overruled in 2018. Why? In the past, the Italian Supreme

Court used to take inspiration from a judgment delivered by the ECJ in 1998 (Dietzinger case) ECJ 17 March 1998 [ECLI:EU:C:1998:111]. For further information about this judgment, see K. Troch, Protection en droit européen de la caution dans le cadre des contrats de cautionnement conclus en dehors de l'entreprise du banquier: To be or not to be?, in Euredia, 1999, 249-253; J. Breslin, The Impact of European Law on the Enforceability of Bank Security Documents, in The Bar Review, 1999, Vol. 4, 291-292; M. Granieri, Natura accessoria della fideiussione nei contratti conclusi fuori dei locali commerciali, in Il Corriere giuridico, 1998, 771-773; A. Tucci, Contratti negoziati fuori da locali commerciali e accessorietá della fideiussione, in Banca, borsa e titoli di credito, 1999, II, 132-140.. But in an order of 2015 (Tarcäu case)ECJ 19 November 2015 [ECLI:EU:C:2015:772]. Regarding this judgment, see E. Terryn, 'Consumers, by Definition, Include Us All' . . . But Not for Every Transaction, in European Review of Private Law / Revue européenne de droit privé / Europäische Zeitschrift für Privatrecht, 2016, 271-286; A. Zurimendi Isla, Los contratos de garantia entre particulares y entidades de crédito siguen siendo relaciones de consumo aunque los créditos garantizados no lo sean. Auto del TJ (Sala Sexta), de 19 de noviembre de 2015 (asunto C-74/15). Aplicabilidad de la Directiva 93/13/CEE, sobre protección de los consumidores, a los contratos de garantia suscritos por personas fisicas que actúan con propósito ajeno a su actividad profesional y que carecen de vinculos funcionales con la sociedad mercantil de la que se constituyen en garantes, in Revista Aranzadi Unión Europea, 2016, n° 6, 99-107., the ECJ changed its mind and held that it all depends on the existence, or not, of a functional link between the guarantor and the professional activity exercised by the person in respect of which the first one acts (for instance, he is a director of the company; he holds a non-negligible amount of shares of the said company).

The subsequent judgments of the Italian Supreme Court on the same matter (in 2018 and in January of 2020) followed this new approach to the problem.

Th ECJ is expanding the scope of consumers' protection: safeguarding the consumer as payer for services provided via a website

On the other hand, one may argue that, in a certain way, Luxembourg judges expanded the protection to unchartered areas, considering pre-existing provisions devoted to solving different problems as useful tools for the benefit of consumers.

Let's focus on the recent case-law.

In the Verein für Konsumenteninformation case (decided in 2019)ECJ 5 September 2019 [ECLI:EU:C:2019:673]. On this judgment see S. Ernst, Online-Zahlungssystem der Deutschen Bahn unionsrechtswidrig ("Verein für Konsumenteninformation"), in Entscheidungen zum Wirtschaftsrecht, 2019, 709-710., ECJ was asked to clarify rules related to technical and business requirements for credit transfers and direct debits, set out by Regulation 260 of 2018.

The ECJ provided a favourable interpretation for consumers: it imposed a ban on discrimination between different classes of purchasers.

It is useful to give a short description of the case. The main German railway operator offers consumers the possibility to book international train journeys on its website. Bookings made on Deutsche Bahn's website may be paid for by credit card, via PayPal, by credit transfer or under the SEPA direct debit scheme. However, according to that clause, payment by SEPA direct debit is only accepted subject to the observance of several conditions; one or them requires that the payer has a place of residence in Germany.

The direct debit payment method is deemed to be consumer-friendly in the framework of e-commerce. With SEPA direct debits, the merchant bears the risk of the customer's solvency and willingness to pay, since it usually fulfils its obligation to deliver or supply before receiving the purchase price.

In order to have the said limitation declared illegal, a consumers' association brought an action for an injunction before the Commercial Court of Wien, which referred the case to the ECJ. The relevant provision was art. 9, par. 2, of the Regulation 260 of 2018: "A payee [accepting a credit transfer or] using a direct debit to collect funds from a payer holding a payment account located within the Union shall not specify the Member State in which that payment account is to be located, provided that the payment account is reachable". Is there any connection with the place of residence of the payer? The ECJ observed that usually consumers have a payment account in the Member State in which they are resident.

The aforementioned condition therefore indirectly indicates the Member State in which the payment account must be located, thus producing effects comparable to those resulting from such an indication of a specific Member State.

Will this judgement lead - as some commentators observed - to the rejection of the direct debit payment method for the merchant's customers? There could be such a danger. However, the benefits seem to overcome the odds. Since consumers in the digital environment combine the roles of buyers (often characterized as users or licensees) and payers, strengthening the position of the payers will highly likely result in an overall enhancement of the digital consumers' economic welfare.

Conclusion

Unquestionably the ECJ has played - and it is still playing - an active role in improving the conditions of consumers in Europe. But, in the absence of a synergy between the decision makers, its efforts are limited and risk to be vain. Sometimes the lack of clarity in legislative instruments cannot be corrected in courtsSee, with respect to Directives 2019/770/EU and 2019/771/EU, A. Savin, Harmonising Private Law in Cyberspace: The New Directives in the Digital Single Market Context, Copenhagen Business School, CBS LAW Research Paper, No. 19-35, 18..

BIBLIOGRAPHY

Monographs and textbooks:

DOMURATH, I.: Consumer Vulnerability and Welfare in Mortgage Contracts, Hart Publishing, Oxford, 2017.

Chapter in a textbook or a monograph:

FLOREA, I.C.: The Risks of a Borrowing Agreement in a Foreign Currency from the Perspective of Jurisprudence of the Court of Justice of the European Union, in International Conference Education and Creativity for Knowledge-Based Society, Universitatea Titu Maiorescu, 2017, 83-89.

GALLO, P.: L’armonizzazione del diritto e il ruolo delle corti, in P. Gallo, G. Magri, M. Salvadori (eds.), L'armonizzazione del diritto europeo: il ruolo delle corti, Ledizioni, Milano, 2017, 130.

MICKLITZ, H.-W.: The Targeted Full Harmonisation Approach: Looking behind the Curtain, in G. Howells, R. Schulze (eds.), Modernising and Harmonising Consumer Contract Law, Sellier European Law Pub, Munich, 2009, 47-86.

SARRIÓN ESTEVE, J.: Consumer, in A. Bartolini, R. Cippitani, V. Colcelli (eds.),

Dictionary of Statuses within EU Law, Springer, Cham, 2019, 95-106.

TONNER, K.: From the Kennedy Message to Full Harmonising Consumer Law Directives: A

Retrospect, in K. Purnhagen, P. Rott (eds.), Varieties of European Economic Law and Regulation. Liber Amicorum for Hans Micklitz, Springer, 2014, 703.

Periodicals and journals:

BRESLIN, J.: The Impact of European Law on the Enforceability of Bank Security Documents, in The Bar Review, 1999, Vol. 4, 291-292.

ERNST, S.: Online-Zahlungssystem der Deutschen Bahn unionsrechtswidrig ("Verein für Konsumenteninformation"), in Entscheidungen zum Wirtschaftsrecht, 2019, 709-710.

GRANIERI, M.: Natura accessoria della fideiussione nei contratti conclusi fuori dei locali commerciali, in Il Corriere giuridico, 1998, 771-773.

HOJNIK, J.: Razveljavitev kreditnih pogodb v tuji valuti zaradi varstva potrošnikov, in

Davčno-finančna praksa: davki, finance, zavarovalnistvo, 2019, n. 4, 24-27.

HOJNIK, J.: Interesi potrošnikov pri hipotekarnih kreditih vezanih na tujo valuto, in Davčnofinančna praksa: davki, finance, zavarovalnistvo, 2019, n. 10, 22-26.

IULIANI, A.: La trasparenza consumeristica nell'interpretazione della Corte di giustizia e della dottrina, in Il Foro italiano, 2020, IV, 45-50.

LILLEHOLT, K.: A Half-built House? The New Consumer Sales Directive Assessed as Contract Law, in Juridica International, 2019, no. 1, 8.

MORAIS CARVALHO, J.: Sale of goods and supply of digital content and digital services - overview of directives 2019/770 and 2019/771, in Journal of European Consumer and Market Law, 2019, Volume 8, Issue 5, 194-201.

PAISANT, G.: Prêt à la consommation basé sur une devise étrangère et clauses abusives, in La Semaine Juridique - édition générale, 2019, n. 44-45, 1951-1955.

PALMIERI, A.: Il ruolo trainante della Corte di giustizia nella messa in opera della disciplina sulle clausole abusive. Spunti dal caso «Dziubak» e dintorni, in Il Foro italiano, 2020, IV, 41-45.

PIEKENBROCK, A.: Fremdwährungskredite für Verbraucher: süßes Gift, in Zeitschrift für das Privatrecht der Europäischen Union – GPR, 2019, n. 4, 176-181.

SAVIN, A.: Harmonising Private Law in Cyberspace: The New Directives in the Digital Single Market Context, Copenhagen Business School, CBS LAW Research Paper, No. 19-35, 18.

SALVI, G.: I limiti al potere normativo nazionale in materia di abusività della clausola relativa al rischio di cambio, in Il Foro italiano, 2020, IV, 50-54.

SEIN, K., SPINDLER, G.: The new Directive on Contracts for the Supply of Digital Content and Digital Services – Scope of Application and Trader’s Obligation to Supply – Part 1, in European Review of Contract Law, Volume 15, Issue 3, 257.

TENENBAUM, A.: Les professionnels et le droit matériel de l'Union européenne: des clauses abusives aux pratiques commerciales déloyales, in Revue des contrats, 2019, 122-126.

TERRYN, E.: ‘Consumers, by Definition, Include Us All’ . . . But Not for Every Transaction, in European Review of Private Law / Revue européenne de droit privé / Europäische Zeitschrift für Privatrecht, 2016, 271–286.

TROCH, K.: Protection en droit européen de la caution dans le cadre des contrats de cautionnement conclus en deho rs de l'entreprise du banquier: To be or not to be?, in Euredia, 1999, 249-253,

TUCCI, A.: Contratti negoziati fuori da locali commerciali e accessorietà della fideiussione, in Banca, borsa e titoli di credito, 1999, II, 132-140.

ZURIMENDI ISLA, A.: Los contratos de garantia entre particulares y entidades de crédito siguen siendo relaciones de consumo aunque los créditos garantizados no lo sean. Auto del TJ (Sala Sexta), de 19 de noviembre de 2015 (asunto C-74/15). Aplicabilidad de la Directiva 93/13/CEE, sobre protección de los consumidores, a los contratos de garantía suscritos por personas físicas que actúan con propósito ajeno a su actividad profesional y que carecen de vínculos funcionales con la sociedad mercantil de la que se constituyen en garantes, in Revista Aranzadi Unión Europea, 2016, nº 6, 99-107.


ADMINISTRATÍVNOPRÁVNE ASPEKTY FIKTÍVNEHO ROZHODOVANIA V PRÁVNOM ŠTÁTE A FIKTÍVNE TRANSTERITORIÁLNE ADMINISTRATÍVNOPRÁVNE AKTY

ADMINISTRATIVE LAW ASPECTS OF FICTIVE DECISION-MAKING IN THE LEGAL STATE AND FICTIVE TRANSTERRITORIAL ADMINISTRATIVE ACTS

Tibor SemanDoc. JUDr. Tibor Seman, PhD., Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, Katedra ústavného práva a správneho práva. Autor je zároveň členom riešiteľského kolektívu vedeckého projektu, schváleného Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied, registrovaného pod č. VEGA 1/0203/18 - Transteritoriálne správne akty členských štátov Európskej únie, ktorého cieľom je vedecké skúmanie právnej stránky inštitútu transteritoriálnych správnych aktov ako osobitného typu správnych aktov. Príspevok súvisí s riešenými vedeckými úlohami.

Abstrakt

Autor sa v príspevku venuje právnej povahe fiktívneho rozhodovania so zameraním na špecifikáciu fiktívnych administratívnoprávnych rozhodnutí. Skúma možnosť potenciálneho využitia fiktívneho rozhodovania v súvislosti s transteritoriálnymi aktmi s analytickým záverom o nemožnosti ich právneho zakotvenia, poukazujúc na právnu neistotu pri absencii reálneho hmotného nosiča s jednoznačným vymedzením nadobúdaných, menených alebo zrušovaných práv alebo povinností fyzických osôb a právnických osôb, a to ani de lege ferenda.

Kľúčové slová

správny akt, fiktívne rozhodnutie, transteritorialita

Abstract

The author deals with the legal nature of fictitious decision-making with a focus on the specification of fictitious administrative decisions. He explores the potential use of fictitious decision-making in connection with transterritorial acts with an analytical conclusion about the impossibility of their legal regulation, pointing to legal uncertainty in the absence of a real tangible medium with a clear definition of the acquired or altered rights or obligations of natural and legal persons, not even de lege ferenda.

Keywords

administrative act, fictive decision, transterritoriality

Úvod

K vonkajším výrazom činnosti orgánov verejnej moci patria rozhodnutia. V odvetviach správneho práva ide najmä o individuálne akty, ktorými sa priznávajú práva, ukladajú povinnosti, prípadne sa zasahuje do právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb. Tieto individuálne akty, nazývané aj individuálne správne akty alebo individuálne administratívne akty, sú najznámejšie v podobe písomne vyhotoveného rozhodnutia so všetkými náležitosťami. Právo však pozná situácie, keď písomné rozhodnutie príslušný orgán nevydá, no napriek tomu rozhodnutie existuje a môže vyvolávať účinky. Takéto rozhodnutie označuje odborná literatúra ako fiktívne. Ako sa však preukazujú práva alebo povinnosti, ktoré adresátovi právnej normy, súc spravovanému subjektu, vznikli na základe fiktívneho rozhodnutia? Nejestvuje totiž úradný dokument, inými slovami verejná listina, ktorou by bolo možné nadobudnutie práva alebo existenciu povinnosti preukázať. Postačuje napríklad žiadosť účastníka správneho konania a tvrdenie o nevydaní rozhodnutia? Ak vieme, že na preukazovanie rozhodnutiami založených práv a povinností je potrebné tieto rozhodnutia predložiť, ako sa predkladá fiktívne rozhodnutie? V správnom práve poznáme prípady, keď sa vyhovie žiadateľovi a písomné rozhodnutie sa adresátovi (účastníkovi konania) nevydáva. Ide napríklad o priznanie peňažného plnenia, pričom sa za oznámenie rozhodnutia považuje okamih peňažného plnenia.Príkladom je rozhodnutie o štátnej sociálnej dávke, ktoré v prípade vyhovenia žiadosti spočíva v poskytnutí peňažného plnenia. Rozhodnutie si príslušný orgán iba vyznačí v spise, účastníkovi konania sa namiesto písomného vyhotovenia rozhodnutia poskytne plnenie v súlade so všeobecným ustanovením § 47 odsek 7, posledná veta zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Všeobecný právny predpis o správnom konaní, ktorým je zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, výraz fiktívne rozhodnutie nepoužíva. Napriek tomu, osobitné zákony prípady fiktívneho rozhodovania poznajú,K najviac známym fiktívnym rozhodnutiam patrí rozhodnutie o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií), v znení neskorších predpisov. Tento typ negatívneho fiktívneho rozhodnutia je ustálenou judikatúrou správnych súdov, pochopiteľne, považovaný za nepreskúmateľný. Negatívne fiktívne rozhodnutia, viazané na uplynutie zákonnej lehoty po podaní žiadosti, respektíve po podaní opravného prostriedku, sú z dôvodu nepreskúmateľnosti zrušované aj správnymi súdmi v súdnom konaní v správnom súdnictve. čo však nie vždy je výrazom súhlasu s činnosťou (nečinnosťou) príslušného orgánu. Ako bude ďalej analyzované v príspevku, rozlišujeme pozitívne fiktívne rozhodnutie a negatívne fiktívne rozhodnutie. Je otázkou, súvisiacou s právnou istotou v právnom štáte, či, do akej miery a v akých prípadoch zákonodarca umožní fikciu rozhodnutia. Či fiktívne rozhodnutie dovolí ako hospodárny prístup, no tu sa môžeme zamyslieť nad pseudovýdavkami za „kus papiera" a prácu úradníka, merateľnú istou časovou jednotkou. Alebo či zákonodarca iba strpí nečinnosť určitého subjektu v protiprávnom zmysle a bude čakať na využitie opravného prostriedku proti fiktívnemu rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon, ako je tomu napríklad v oblasti slobodného prístupu k informáciám.

Cieľom príspevku je skúmať teoreticko - praktické aspekty fiktívneho rozhodovania a jeho právneho zakotvenia v právnom štáte. Parciálnou úlohou je zistiť mieru tolerovania pozitívneho fiktívneho rozhodnutia a negatívneho fiktívneho rozhodnutia. A následne výsledky výskumu aplikovať na špecifický druh individuálnych právnych aktov, ku ktorým patria transteritoriálne správne akty, respektíve správne akty s extrateritoriálnymi účinkami,

1. Rozhodovacia činnosť orgánov verejnej správy a zdôvodnenie triadickej štruktúry individuálneho správneho aktu

1.1 Regulácia individuálnymi správnymi aktmi

Správanie sa fyzických osôb a právnických osôb je regulované v zásade dvojako. Po prvé, práva a povinnosti sú zakotvené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch a všetky subjekty, na ktoré sa vzťahujú, ich majú uplatňovať (rešpektovať, plniť) bez ďalšieho pôsobenia príslušných orgánov ako nositeľov moci. Po druhé, existujú práva a povinnosti, ktoré pre fyzickú osobu alebo právnickú osobu vzniknú až vtedy, keď o nich rozhodne príslušný orgán. To sa týka aj zmeny či zániku predmetných práv a povinností. Bez bližšieho skúmania, či rozhodnutie nadobudne vykonateľnosť skôr ako právoplatnosť, dôležité je uvedomiť si potrebu existencie individuálneho právneho aktu so všetkými jeho obsahovými aj formálnymi náležitosťami, konkretizujúceho práva či povinnosti spravovaného subjektu.

1.2 Dôležitosť obsahových a formálnych náležitostí individuálneho správneho aktu

V právnom štáte predpokladáme klasickú obsahovú štruktúru každého rozhodnutia, vrátane individuálneho administratívneho aktu,Tri obsahové náležitosti rozhodnutia sú upravené v § 47 zákona o správnom konaní. teda rozhodnutia obsahujúceho výrokovú časť, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Táto triadická štruktúra je charakteristická tým, že vo výroku sú predovšetkým uvedené práva či povinnosti, záväzné pre konkretizovaného adresáta, odôvodnenie dáva predovšetkým odpoveď, prečo a na základe čoho bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti, a napokon, poučenie o opravnom prostriedku je výrazom poučovacej povinnosti pre prípad nespokojnosti adresáta s rozhodnutím. V správnom konaní poznáme aj rozhodnutia, ktoré nemusia obsahovať odôvodnenie, ak sa nimi v plnom rozsahu vyhovie žiadosti účastníka konania.Porov. Správny poriadok, § 47 odsek 1, druhá veta. Kvalitné písomné rozhodnutie, so všetkými nárokmi kladenými na jeho obsahové aj formálne náležitosti, je spôsobilým hmotným podkladom na jeho potenciálne preskúmanie, ale hlavne predstavuje právnu istotu v prípade výkonu priznaných práv či výkonu uložených povinností.

2. Fiktívne rozhodovanie v právnom štáte

2.1 Čo je fiktívne rozhodovanie

Keďže rozhodnutie nositeľa moci ako individuálny právny akt je výsledkom konania, procesu, tak aj fiktívne rozhodnutie je výsledkom právne upraveného postupu. V prípade fiktívnych rozhodnutí je dôležitá časová zložka, rozumejme uplynutie času, v priebehu ktorého príslušný orgán, okrem prijatia podania, zásadne nerobí nič. Zákonodarca pre vznik fiktívneho rozhodnutia ustanoví spravidla tú podmienku, že podanie je urobené na vecne a miestne príslušnom správnom orgáne a potom plynie čas. Z pohľadu príslušného orgánu je teda súhrn činností v rámci fiktívneho rozhodovania buď úplne minimálny, prípadne žiadny.

2.2 Fiktívne rozhodnutie ako výsledok fiktívneho rozhodovania

Fiktívne rozhodnutie vzniká ako následok nečinnosti príslušného orgánu. Ale iba vtedy, ak konkrétny zákon zakotví tento následok v spojení s uplynutím zákonom ustanovenej lehoty. Tieto prípady sú, a vlastne aj majú byť, iba ojedinelé. Profesor Hendrych hovorí o fikcii alebo o nevyvrátiteľnej domnienke vydania správneho aktu, pričom tomuto rozdielu pripisuje iba teoretický význam.Porov. HENDRYCH, D. a kol.: Správní právo. Obecná část. 6. vydání. Praha: C. H. Beck, 2006, s. 264. Na tomto mieste, aj s ohľadom na rozsah príspevku, sa budem venovať výlučne schematickému znázorneniu fiktívneho rozhodnutia.

Je dôležité skúmať dovolenosť, respektíve prípustnosť fiktívneho rozhodnutia v právnom štáte. Ústava Slovenskej republiky principiálne dáva právny rámec pre všetky zákony, teda aj pre také, ktoré zakotvia fiktívne rozhodnutie. Treba zdôrazniť, že bez zákonného zakotvenia žiadne fiktívne rozhodnutie nemôže ani vzniknúť ani existovať.

Rozhodnutie jednoznačne zasahuje právnu sféru jeho adresáta a adresát má poznať svoje konkrétne práva a povinnosti, ako aj dôvody, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia o týchto právach a povinnostiach. Okrem toho, musí mať danú možnosť brániť sa proti akémukoľvek rozhodnutiu. Ide o elementárne požiadavky kladené na právny štát. Okrem toho, každé fiktívne rozhodnutie, v podobe zakotvenej zákonom, je potrebné podrobiť testu súladnosti s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.V kontexte s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd je potrebné posudzovať všetky aspekty výkonu moci voči adresátovi, teda aj aspekt prípustnosti fiktívneho rozhodovania.

2.3 Ústavný a zákonný rámec fiktívneho rozhodovania

V Slovenskej republike každý zákon je materiálnym prameňom objektívneho práva.V tejto súvislosti je potrebné všimnúť si druhý odsek článku 2 Ústavy Slovenskej republiky. Musí však byť v súlade s ústavou aj ten zákon, ktorý zakotví fiktívne rozhodnutie. A nielen s ústavou, ale aj s relevantnými medzinárodnými zmluvami, vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože podľa článku 1 odseku 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. K tomu polyhistor Korn vyslovuje, že "článok 1 odsek 2 ústavy dáva materiálnym prameňom objektívneho práva Slovenskej republiky exteritoriálnu dimenziu."KORN, F.: Objektívne právo ako spoločenský normatívny systém. Brno: Tribun EU, 2019, s. 41. JUDr., PhDr., ThDr. Ferdinand Korn, PhD. tu zvýrazňuje uznávanie a dodržiavanie všeobecných pravidiel medzinárodného práva či medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Zastávam názor, že v uvedenom zmysle sú všetky zákony Slovenskej republiky, umožňujúce fiktívne rozhodovanie, podriadené nielen rámcu ústavy, ale musíme ich vnímať aj v širšom medzinárodnom kontexte. Každý materiálny prameň objektívneho práva tak musíme vnímať v širších súvislostiach. To platí aj pre zákony, upravujúce fiktívne rozhodovanie s výsledkom, ktorým je fiktívne rozhodnutie. Osobitne bude potom potrebné vnímať tie individuálne akty, ktoré pre svoje právne zakotvenie a vlastnosti patria do skupiny transteritoriálnych aktov. Podľa môjho názoru, fiktívne rozhodovanie a fiktívne rozhodnutia smú predstavovať iba minimálnu výnimku či extrém, ktorý štát dovolí výhradne v prísne zdôvodnených a podložených súvislostiach tak, aby nedošlo k narušeniu právnej istoty.

2.4 Druhy fiktívneho rozhodnutia

Fikcia správneho aktu má nielen v teórii práva, ale najmä v praxi, zásadný význam. Pri právnej fikcii naisto vieme, že „opak je pravdou". Pri domnienke, či už je vyvrátiteľná alebo nevyvrátiteľná, existuje možnosť, že sa mýlime. Pri fikcii ide o umelú konštrukciu, de iure o konštatovanie nepravdy, keďže vieme, že správny orgán nerozhodol, no zákon výsledok nečinnosti označí ako fiktívne rozhodnutie. Ak je urobené podanie, respektíve podaný návrh na začatie konania, avšak príslušný orgán je nečinný, uplynutím zákonom vymedzeného času nastáva fikcia rozhodnutia. Orgán môže byť nečinný legálne, kedy sa pasivita nepovažuje za protiprávnu, ale môže byť nečinný aj protiprávne, teda v zákonnej lehote nesplní svoju povinnosť vydať rozhodnutie. Výsledkom nečinnosti, ale iba vtedy, ak to ustanoví zákon, môže byť fiktívne rozhodnutie. Fikcia pozitívneho rozhodnutia znamená, že sa fiktívnym rozhodnutím návrhu vyhovelo. Fikcia negatívneho rozhodnutia znamená, že sa fiktívnym rozhodnutím návrhu nevyhovelo, respektíve, že návrh bol zamietnutý. K dôvodom na právne zakotvenie pozitívneho fiktívneho rozhodnutia môže patriť hospodárnosť konania, čo však aj v právnom štáte môže vytvoriť zvláštny stav, keď legálne rozhodnutie ako verejná listina „fyzicky" nejestvuje. A preukázať záväznú existenciu práva nejestvujúcou verejnou listinou je, takpovediac, paranormálna úloha. Právne zakotvenie negatívneho fiktívneho rozhodnutia súvisí s protiprávnou nečinnosťou príslušného orgánu. Negatívne fiktívne rozhodnutie neznamená legalizáciu protiprávnej nečinnosti, je len prostriedkom na dosiahnutie, ak to tak môžeme nazvať, vyššej miery ústretovosti k účastníkovi konania v právnej neistote. Ustálená judikatúra správneho súdnictva vyjadruje jednoznačný názor na fiktívne rozhodnutie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám: „Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že účelom ustanovenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií nebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale jeho účelom bolo práve naopak poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu v prípade jej nečinnosti. Pokiaľ žalovaný preskúmavaným rozhodnutím na takúto nezákonnosť postupu prvostupňového správneho orgánu neprihliadol, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za nezákonné. Fiktívne rozhodnutie je už svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. "Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. novembra 2011, sp. zn. 8Sžo/256/2010, rovnako aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. mája 2011, sp. zn. 3Sži/3/2011.

Osobitné zákony môžu obsahovať rozdielnu úpravu rozhodnutí, než je zakotvená v správnom poriadku, teda vo všeobecnom predpise o správnom konaní. Príkladom je zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. S účinnosťou do 31. decembra 2019 jeho ustanovenia § 85, týkajúce sa lehoty na rozhodnutie, zneli: „(1) Orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie do 30 dní odo dňa začatia konania; v prípade rozhodnutia podľa § 44 ods. 2 do 90 dní odo dňa začatia konania. Vedúci orgánu ochrany prírody môže túto lehotu v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o štyri mesiace. Ak dôvodom na predĺženie lehoty je potreba vyčkania na priebeh vegetačnej sezóny alebo rozmnožovacieho cyklu, najviac na jeden rok. Ak orgán ochrany prírody nemôže rozhodnúť do 30 dní a v prípade rozhodnutia podľa § 44 ods. 2 do 90 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov písomne upovedomiť. (2) Ak sa konanie preruší, lehoty podľa odseku 1 neplynú. (3) Ak ide o konanie, ktorého predmetom je zabezpečenie povinností podľa osobitného zákona, 115b) orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie do termínu plánovanej činnosti, ak bola žiadosť podaná podľa § 82 ods. 1 najmenej 30 dní pred plánovanou činnosťou. (4) Ak orgán ochrany prírody rozhodnutie podľa odseku 3 nevydá, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým žiadosti vyhovel. (5) Odvolanie proti rozhodnutiu podľa odsekov 3 a 4 nemá odkladný účinok. (6) Ak ide o konania podľa § 81 ods. 2, orgán ochrany prírody je povinný konanie viesť bez zbytočných prieťahov tak, aby vydal vyjadrenie alebo potvrdenie, či vo veci rozhodol najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti." K zabezpečeniu povinností podľa osobitného zákona patrili povinnosti pri ochrane lesa, napríklad vykonávanie preventívnych opatrení na zabránenie nadmerného rozšírenia biotických škodlivých činiteľov.Pozri pozn. 115b) pod čiarou k zákonu č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, s účinnosťou do 31. decembra 2019, v spojení s ust. § 28 ods. 1 písm. b) zák. č. 326/2005 Z.z. o lesoch, v znení neskorších predpisov. Zákon č. 543/2002 Z.z. ustanovil povinnosť podať žiadosť v dostatočnom časovom predstihu, spravidla najmenej 30 dní pred plánovanou činnosťou.Porov. § 82 odsek 2 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny.

Podstatou tu zvýrazneného pozitívneho fiktívneho rozhodnutia bolo vyhovenie žiadosti účastníka konania. Uvedené fiktívne rozhodnutie bolo takto upravené v ustanovení § 85 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z.z. s účinnosťou do 31. decembra 2019. Podmienkou pozitívneho fiktívneho rozhodnutia však bolo podanie bezchybnej žiadosti. Uvedené fiktívne rozhodnutie však bolo iba možnosťou rozhodnutia. Orgán ochrany prírody mohol v zákonnej lehote vydať písomné rozhodnutie. Takže fiktívne rozhodnutie o vyhovení žiadosti prichádzalo do úvahy iba v prípade nečinnosti príslušného orgánu ochrany prírody. Ako nezákonné by sa kvalifikovalo fiktívne rozhodnutie len pri splnení podmienky márneho uplynutia lehoty na vydanie rozhodnutia, teda bez perfektnej žiadosti. Na uvedenom príklade je možné dostatočne demonštrovať citlivosť otázky zákonného fiktívneho rozhodnutia. Pretože, ak orgán ochrany prírody nevydal písomné rozhodnutie do 30 dní od podania žiadosti, nastala ex lege fikcia rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, či žiadosť bola perfektná alebo nie. Ak by orgán ochrany prírody bol nečinný a žiadosť by nespĺňala zákonné požiadavky, pozitívne fiktívne rozhodnutie by bolo de iure aj de facto protiprávne.

Aby sme preukázali, že fiktívne rozhodnutia, vrátane pozitívnych fiktívnych rozhodnutí, prinášajú so sebou ďalšie problémy, budeme citovať z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v časti týkajúcej sa dátumu vydania fiktívneho rozhodnutia: Právna domnienka vydania rozhodnutia podľa § 85 ods. 4 zákona o ochrane prírody je viazaná na deň plánovanej činnosti."Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. januára 2011, sp. zn. 4Sžp/2/2010.

Treba zvýrazniť, že zákonom č. 356/2019 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, bolo vypustené ustanovenie o fiktívnom pozitívnom rozhodnutí, teda bol vypustený § 85 odsek 4 zákona č. 543/2002 Z.z.,Článok I bod 169 zákona č. 356/2019 Z.z. znie: „V § 85 sa vypúšťa odsek 4. Doterajšie odseky 5 a 6 sa označujú ako odseky 4 a 5." a to pre rozpor s článkom 6 smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín.Dôležitosť zaoberania sa každou žiadosťou úzko súvisí s požiadavkou, formulovanou v druhom odseku článku 6 tejto smernice, ktorý znie: „ Členské štáty podniknú primerané kroky, aby sa na osobitne chránených územiach predišlo poškodeniu prirodzených biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu druhov, pre ktoré boli územia označené za chránené, pokiaľ by takéto rušenie bolo podstatné vo vzťahu k cieľom tejto smernice." Uplatňovanie, v súčasnosti už vypusteného, ustanovenia o pozitívnom fiktívnom rozhodnutí malo za následok vnesenie právnej neistoty do právnych pomerov. A právna neistota v právnom štáte nemá miesto o to viac, ak sú jej základy dané už samotnými zákonmi, teda nespočíva len v nesprávnej aplikácii zákonov.

Príkladov vypustenia ustanovení o fiktívnych rozhodnutiach z textu zákona existuje viac. Spomeňme zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Kým nebolo zrušené, jeho ustanovenie § 8 odsek 3 znelo: „Ak splnomocnencovi prípravného výboru nebolo do 40 dní od začatia konania doručené rozhodnutie ministerstva o odmietnutí registrácie, združenie vznikne dňom nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty; tento deň je dňom registrácie. Na žiadosť splnomocnenca prípravného výboru mu ministerstvo zašle jedno vyhotovenie stanov, na ktorom vyznačí deň registrácie. " Toto ustanovenie bolo zrušené zákonom č. 125/2016 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku.Zákonom č. 125/2016 Z.z. bol menený a dopĺňaný aj zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Článok IX bod 2 Zákona č. 125/2016 Z.z. ustanovil vo vzťahu k zákonu č. 83/1990 Zb.: „ V § 8 sa vypúšťajú odseky 3 a 4."

3. Relevancia transteritoriálnych správnych aktov vo fiktívnom rozhodovaní

3.1 Transteritoriálne správne akty ako fenomén

Transteritoriálne akty orgánov verejnej správy sú imanentnou súčasťou faktu existencie Slovenskej republiky v európskom právnom priestore, nevynímajúc členstvo v Európskej únii.Viac o tansteritoriálnych aktoch pozri SEMAN, T.: Pojem a účinky transteritoriálnych aktov orgánov verejnej správy. In: Extrateritoriálne účinky činnosti orgánov verejnej moci. Zborník vedeckých prác. Košice: ŠafárikPress, 2018, s. 33- 47. Účinky týchto aktov nastávajú, či majú nastať, mimo územia štátu, ktorého orgány ich vydali. Extrateritoriálne účinky transteritoriálnych aktov môžu nastať priamo, bez akéhokoľvek skúmania či ďalšieho schvaľovania alebo uznávania vykonateľnosti, alebo naopak, nastať môžu iba po preskúmaní podmienok ich vykonateľnosti.

Je evidentné, že sa nedá skúmať vykonateľnosť rozhodnutia, ktorého obsah je neznámy, čo je aj prípad fiktívnych rozhodnutí.

Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, extrateritoriálne účinky niektorých aktov cudzích orgánov verejnej moci môžu na našom území nastať priamo, bez akéhokoľvek skúmania či

ďalšieho schvaľovania alebo uznávania vykonateľnosti,Pozri napr. zákon č. 466/2009 Z.z. o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a takisto Zákon č. 183/2011 Z.z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. inak akty cudzích orgánov verejnej moci budú vykonateľné na našom území iba po preskúmaní podmienok ich vykonateľnosti správnymi súdmi v správnom súdnictve.Správny súd, postupom podľa ustanovení § 420 až § 429 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, nezávisle a objektívne posúdi splnenie podmienok na svoje rozhodnutie o vykonateľnosti individuálneho správneho aktu cudzieho orgánu verejnej správy v Slovenskej republike.

Právnym základom pre účinky vnútroštátneho aktu v zahraničí sú najmä medzinárodné zmluvy, ktoré recipročne umožňujú vykonateľnosť aktu moci na území iného štátu. V zákonoch Slovenskej republiky síce nenájdeme slovné spojenie „transteritoriálne správne akty", ale sú tu správne akty obsahovo zodpovedajúce transteritoriálnym správnym aktom. Definícia transteriotoriálneho správneho aktu nie je obsiahnutá v platnej a účinnej slovenskej

právnej úprave, no teoretickoprávne i vedecky je známa. Zahraniční právni vedci, niektorých cituje Handrlica,HANDRLICA, J.: Vybrané problémy spojené s aplikací modelu transteritoriálních správních aktá. In: STUDIA IURIDICA Cassoviensia, roč. 5, 2017, č. 2, s. 50. Pojmové vymedzenie transteritoriálnych správnych aktov sa opiera o práce významných autorov, ako napr. RUFFERT, M.: Der transnationale Verwaltungsakt. In: Die Verwaltung, 2001, s. 453-470, BÖHME-NEßLER, V.: Der transnationale Verwaltungsakt - zur Dogmatik eines neuen Rechtsinstituts. In: Neue Zeitschrift für Verwaltungsrecht, 1995, s. 863-873, GERONTAS, A. S.: Deterritorialization in Administrative Law. Exploring Transnational Administrative Decisions. In: Columbia Journal of European Law, 2013, s. 423-468. sa zhodujú, že ide o rozhodnutia orgánov výkonnej moci, ktorých účelom je vyvolať účinky smerujúce mimo územia, teda až za hranice štátu, ktorého výkonná moc ich vydala. Na rozdiel od iných správnych aktov, transteritoriálny správny akt má extrateritoriálne účinky, teda má účinky aj na území iného štátu než toho štátu, ktorého mocenský orgán akt vydal. „Extrateritorialita je účinkom nariaďovacej jurisdikcie jedného štátu na území iného štátu. (... ) Právne akty s transteritoriálnymi účinkami predstavujú výraznejší zásah do suverenity dotknutého štátu."JAKAB, J.: Extrateritorialita transteritorialita v podmienkach EÚ a jej členských štátov. In: Extrateritoriálne účinky činnosti orgánov verejnej moci. Zborník vedeckých prác. Košice: ŠafárikPress, 2018, s. 14.

3.2 Nemožnosť fiktívneho rozhodovania s extrateritoriálnymi účinkami

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach jednoznačne vyslovuje, že fiktívne rozhodnutie je už svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V príkladoch z predchádzajúcich častí príspevku sa táto právna veta vzťahuje na fiktívne rozhodnutia subjektov, územne patriacich do Slovenskej republiky. „V prípade správnych aktov cudzích orgánov verejnej správy, ktoré sú ex lege vykonateľné v Slovenskej republike, teda ich výkonu nepredchádza postup súdu v správnom súdnictve, ide o stav, vyjadrujúci povinnú dôveru v zákonný priebeh správneho konania pred cudzím správnym orgánom. "SEMAN, T.: Pojem a účinky transteritoriálnych aktov orgánov verejnej správy. In: Extrateritoriálne účinky činnosti orgánov verejnej moci. Zborník vedeckých prác. Košice: ŠafárikPress, 2018, s. 45. Negatívne fiktívne akty orgánov moci, ako právnymi normami predpokladaný výsledok nečinnosti verejnej moci, neznamenajú zlegalizovanie protiprávnej nečinnosti orgánov moci a sú v správnom súdnictve zrušované pre nepreskúmateľnosť. Preto aj potenciálne fiktívne transteritoriálne akty, ak by sme o nich uvažovali čo i len hypoteticky, by trpeli nedostatkom, ktorým je ich nepreskúmateľnosť.

Ak hovoríme o transteritoriálnych administratívnoprávnych aktoch, respektíve o administratívnoprávnych aktoch s extrateritoriálnymi účinkami, je plne vylúčené pôsobenie takýchto aktov vo fiktívnej podobe mimo územia štátu, kde boli vydané. A to práve pre absenciu konkretizácie práv a povinností adresátov tohto aktu. Nie je možné vykonať rozhodnutie, ktorého obsah je neznámy. To sa týka rozhodnutí zahraničných subjektov, ktoré by mali vyvolávať účinky v Slovenskej republike, a takisto rozhodnutí našich orgánov, ktoré by mali vyvolávať účinky v zahraničí. Či už by boli vykonateľné priamo, bez ďalšieho konania o vyslovení či uznaní vykonateľnosti, alebo na základe rozhodnutia príslušného orgánu o vykonateľnosti v inom štáte, než je štát, v ktorom boli tieto rozhodnutia vydané.

Fiktívne rozhodovanie teda prichádza do úvahy v úzko špecifikovaných prípadoch a výlučne v rámci vnútroštátnej aplikačnej praxe. Fiktívne rozhodovanie v súvislosti s transteritoriálnymi aktmi nemôže ani potenciálne predstavovať vonkajšiu formu individuálnych správnych aktov z dôvodu absolútnej absencie konkretizácie povinností, ktoré by mali podliehať exekúcii. To sa týka aj práv, ktoré by podliehali dobrovoľnej realizácii, pretože pri absencii reálneho hmotného nosiča, vrátane absencie aspoň elektronickej formy rozhodnutia, nedochádza k jednoznačnému vymedzeniu nadobúdaných, menených alebo zrušovaných práv fyzických osôb a právnických osôb. Z hľadiska právnej istoty, súc imanentného znaku právneho štátu, je právne zakotvenie, respektíve existencia a realizácia fiktívnych transteritoriálnych administratívnych aktov vylúčená aj de lege ferenda.

Záver

Na základe výsledkov predloženého skúmania, so zohľadnením súvisiacich teoreticko - praktických aspektov, je možné konštatovať, že fiktívne rozhodovanie môže a malo by v právnom štáte existovať len v minimálnej miere. Tolerovateľné je v prípade pozitívneho fiktívneho rozhodovania, teda ak sa nevydáva individuálny právny akt v písomnej forme, pretože sa vyhovuje žiadosti účastníka správneho konania (napr. poukázanie štátnej sociálnej dávky na účet žiadateľa je možné kvalifikovať ako súladné aj so zásadou rýchlosti, hospodárnosti a zbytočného nezaťažovania), prípadne sa po uskutočnení podania uplynutím zákonnej lehoty predpokladá, že príslušný orgán nemá námietky voči obsahu podania, z čoho následne nastávajú zákonom zakotvené právne účinky. Negatívne fiktívne akty by však mali byť v právnej úprave minimalizované, keďže ich prípustnosť znamená skôr "tolerovanie" protiprávneho mlčania moci. Pokiaľ ide o správne akty s extrateritoriálnymi účinkami, vzhľadom na povahu ich vykonateľnosti nie je možné o ich fiktívnej podobe vôbec uvažovať. Obsah fiktívnych transteritoriálnych administratívnych aktov by bol nepreskúmateľný, pričom s fiktívnou verejnou listinou by sa mimo štátu, ktorý ju vydal, nedokázal vysporiadať žiaden príslušný orgán, a to ani teoreticky, a už vôbec by nebolo možné vykonať fiktívnu verejnú listinu v zahraničí pre totálnu absenciu konkretizácie jej obsahu.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

HENDRYCH, D. a kol.: Správní právo. Obecná část. 6. vydání. Praha: C. H. Beck, 2006, 822 s. ISBN 80-7179-442-2

KORN, F.: Objektívne právo ako spoločenský normatívny systém. Brno: Tribun EU, 2019, 192 s. ISBN 978-80-263-1454-7

Periodiká a zborníky:

BÖHME-NEßLER, V.: Der transnationale Verwaltungsakt - zur Dogmatik eines neuen Rechtsinstituts. In: Neue Zeitschrift für Verwaltungsrecht, 1995, s. 863-873

GERONTAS, A. S.: Deterritorialization in Administrative Law. Exploring Transnational Administrative Decisions. In: Columbia Journal of European Law, 2013, s. 423-468

HANDRLICA, J.: Vybrané problémy spojené s aplikací modelu transteritoriálních správních aktů. In: STUDIA IURIDICA Cassoviensia. ISSN 1339-3995, roč. 5, 2017, č. 2, s. 49 - 59

JAKAB, J.: Extrateritorialita transteritorialita v podmienkach EÚ a jej členských štátov. In: Extrateritoriálne účinky činnosti orgánov verejnej moci. Zborník vedeckých prác. Košice: ŠafárikPress, 2018, 142 s. ISBN 978-80-8152-679-4

RUFFERT, M.: Der transnationale Verwaltungsakt. In: Die Verwaltung, 2001, s. 453-470

SEMAN, T.: Pojem a účinky transteritoriálnych aktov orgánov verejnej správy. In: Extrateritoriálne účinky činnosti orgánov verejnej moci. Zborník vedeckých prác. Košice: ŠafárikPress, 2018, 142 s. ISBN 978-80-8152-679-4

Právne predpisy:

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín

Ústava Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb., v znení neskorších predpisov)

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v znení neskorších predpisov

Zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, v znení neskorších predpisov

Zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií), v znení neskorších predpisov

Zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, v znení neskorších predpisov Zákon č. 326/2005 Z.z. o lesoch, v znení neskorších predpisov

Zákon č. 466/2009 Z.z. o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 183/2011 Z.z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a

o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov

Zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov

Zákon č. 125/2016 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového

poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a

doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 356/2019 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,

Rozhodnutia súdov:

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Sžp/2/2010 z 25. januára 2011

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8Sžo/256/2010 z 24. novembra 2011

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Sži/3/2011 z 3. mája 2011


VYBRANÉ LEGISLATÍVNE ZMENY V OBLASTI PRÁVNEJ ÚPRAVY DOHĽADU NAD FINANČNÝM TRHOM

THE CHOSEN LEGISLATIVE CHANGES REGARDING THE LEGISLATIVE ADJUSTMENT OF THE FINANCIAL MARKET CONTROL-MECHANISM

Michal ÚradníkMgr. Michal Úradník, denný doktorand, Katedra finančného a správneho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, michal.uradnik@umb .sk

Abstrakt

Esenciálnym cieľom vytvoreného systému dohľadu nad finančným trhom je zabezpečiť stabilitu a dôveru vo finančný trh ako celok. Pre zabezpečenie účinného výkonu dohľadu nad subjektmi finančného trhu je primárnou podmienkou aj normotvorná činnosť zákonodarcu, ktorá sa musí vyznačovať prehľadnosťou, právnou odbornosťou a nemennosťou. Imanentným obsahovým zameraním vedeckého článku je akcentovať význam finančného trhu a vybrané legislatívne zmeny, ktoré boli prijaté v oblasti dohľadu nad finančným trhom, primárne v intenciách právneho poriadku Slovenskej republiky.

Kľúčové slová

finančný trh, dohľad, legislatívny proces

Abstract

The essential aim of the created system of the control- mechanism of the financial market is to assure the stability and confidence towards the financial market as a whole. If the sufficient control performance over the financial market is to be achieved, the normative standard-setting activities of the lawmaker must become the prime precondition. It must be marked by its compendious, legal professionalism and steadiness. The immanence of the presented scientific article content rests in focusing at the accentuation of the financial market importance and the chosen legislative changes accepted in the area of financial market control, primarily within the intentions of the Slovak Republic Legal Order.

Key words

financial market, supervision, legislative process

Úvod

Ekonomický život a jeho vývoj každou svojou esenciou ingeruje do oblasti práva, na čo právo reaguje legislatívnym procesom. Fundamentom pre uvedené je najmä dynamika trhu a v ňom fungujúceho trhového mechanizmu, ktorý zahŕňa vzájomné vzťahy medzi výrobcami a spotrebiteľmi. Fungovanie trhového mechanizmu je samočinné, pretože funguje za pomoci ponuky, dopytu, pôsobenia cien a konkurencie.LISÝ, J. a kol.: Ekonómia. Všeobecná ekonomická teória. Tretie prepracované vydanie. Bratislava: Iura edition, 2000. s. 56-57. Trhový mechanizmus je však „sociálne slepý". Priraďuje tovary, tým ktorí za ne môžu zaplatiť najviac, avšak nie tým, ktorí ich najviac potrebujú.KUBINCOVÁ, S., - LEITNEROVÁ, L.: Finančné právo. I. časť. Právna úprava rozpočtov, meny, devízového práva a práva finančného trhu. Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum: Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, 2015. s. 269. Odborná literatúra definuje finančný trh ako hmotne motivované a inštitucionálne organizované nakupovanie a predávanie peňazí.K tomu pozri: SVOBODA, J. a kol.: Slovník slovenského práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2000. s. 199. Iná definícia vníma finančný trh ako mechanizmus právnych a ekonomických nástrojov, inštitúcií a vzťahov, v rámci ktorých sa stretáva ponuka a dopyt po peňažných nástrojoch.HORNIAKOVÁ, Ľ.: Cenné papiere a finančný trh. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1995. s.28.

Sú to práve nástroje finančného trhuBABČÁK, V. a kol.: Finančné právo na Slovensku a v Európskej únií. Bratislava: Epos, 2008. 832 s. ISBN 978-80-89447-86-2. a vznikajúce právne vzťahy, ktoré spôsobujú dynamiku trhu.Signantný znak trhu, „akcie a reakcie“, možno verifikovať aj odkazom na dikciu článku 1 ods. 1 v spojení s článkom 55 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej v texte len ako „Ústava SR“). K tomu pozri napríklad aj Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 21/04 zo dňa 23.01.2004. S istou mierou abstrakcie je prípustné rezultovať, že súkromnoprávne vzťahy, ktorých je na finančnom trhu prevládajúce množstvo čo do počtu, môžu v prípade ich nedostatkov zlyhať a spôsobiť krízu finančného trhu ako celku. Príkladom je hospodárska kríza z roku 2008, ktorá vo svojej podstate znamenala nesprávne nastavenie poskytovania úverov medzi úverovými inštitúciamiV kontexte uvedeného akcentujeme aj činnosť bánk, na ktoré je nutné osobitne dohliadať. K bankám pozri napríklad aj: KUBINCOVÁ, S.: Komerčná banka je akciová spoločnosť s prísnejšími pravidlami. In: Notitiae Novae Facultatis Iuridicae Universitatis Matthiae Beli Neosolii. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzita Mateja Bela, roč. 10-11, 2006, s. 150-163. ISBN 80-8083-261-7. a subjektmi súkromného práva.K tomu pozri napríklad aj: The high-level group on financial supervision in the EU. Chaired by Jacques de Larosière. Report. Brussels, 25 February 2009, Ursache der Finanzkrise. [online]. s. 7-15. [cit. 2020-05-15]. Dostupné na internete: https://www.esrb.europa.eu/shared/pdf/de_larosiere_report_de.pdf?27ac25e3e0132be567ddc3fa2590d579 Na hospodársku krízu právo reagovalo, okrem iného, aj vytvorením opatrení zamedzujúcich opakovaniu hospodárskej krízy a podporou finančnej stability, ktoré má zabezpečiť aj kreovaný Európsky systému finančného dohľadu.Európsky výbor pre systémové riziká, Európsky orgán pre bankovníctvo, Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov, Európsky orgán pre cenné papiere a trhy, Spoločný výbor európskych orgánov dohľadu. V právnom poriadku Slovenskej republiky možno osobitne akcentovať legislatívne zmeny v zákone č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej v texte len ako „Zákon o dohľade").

1. Legislatívny proces a právny štát

Nielen v moderným demokraciách je v súvislosti s konajúcimi sa voľbami na akejkoľvek úrovni, akýmsi volebným a politickým štandardom predstavenie volebných programov a následne programového vyhlásenia vlády. Vychádzajúc z Programových vyhlásení vlády"Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky. [online]. [cit. 2020-04-18] Dostupné na internete: https://www.mosr.sk/data/files/3345 6483 programove-whlasenie-vladv-slovenskei-republiky.pdf, schválené Uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 24/2016 zo dňa 26.04.2016. [online]. [cit. 2020-04-18]. Dostupné na internete: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=425624 (ďalej v texte len ako „Programové vyhlásenie vlády 2016 - 2020" a „Uznesenie NR SR č. 24/2016").; Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky [online]. [cit. 2020-04-18]. Dostupné na internete: https://www.vlada.gov.sk7/data/files/7179.pdf, schválené Uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 1131/2018 zo dňa 26.03.2018. [online]. [cit. 2020-04-18]. Dostupné na internete: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=450536 (ďalej v texte len ako „Programové vyhlásenie vlády 2018 - 2020" a „Uznesenie NR SR č. 1131/2018"). Z dôvodu vysokej miery identickosti textu Programového vyhlásenia vlády 2016 - 2020 a Programového vyhlásenia vlády 2018 - 2020 budú tieto ďalej v texte spoločne označované aj ako „Programové vyhlásenia vlády". možno konštatovať, že vláda si v plnej miere uvedomovala požiadavku kvalitnej normotvornej činnosti. V časti Programových vyhlásení označenej ako „Právny štát a legislatívny proces" precizovala: „Dôležitou súčasťou budovania právneho štátu je aj oblasť normotvorby. Práve normotvorba, za prevažnú časť ktorej zodpovedá vláda, vytvára základný právny rámec pre fungovanie celej spoločnosti. Od svojho vzniku prechádza Slovenská republika rozsiahlymi, hlbokými a zásadnými sociálnymi a ekonomickými zmenami.
... Vláda si uvedomuje, že napriek tomuto transformačnému procesu je predvídateľný a stabilný právny poriadok ako výsledok kvalitnej a efektívnej normotvorby jedným z významných faktorov rozvoja spoločnosti a fungovania štátu ako právneho štátu založeného na princípe právnej istoty, a v oblasti normotvorby spočívajúceho na požiadavke ochrany legitímnych očakávaní. ...".Programové vyhlásenie vlády 2016 -2020. s. 54-55.; Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky 2018 - 2020. s. 54-55. V súvislosti s presadzovaním práv spotrebiteľov je na stranách 12 - 13 Programových vyhlásení vlády vyjadrená požiadavka nad prehľadnejším legislatívnym vymedzením kompetencií jednotlivých orgánov dohľadu.

S vyjadreným úsilím vlády zlepšiť kvalitu legislatívneho procesu sa v plnom rozsahu stotožňuje aj autor článku. Súčasne však upozorňuje na skutočnosť, že kvalitu legislatívneho procesu nie je správne vnímať len v obmedzenej, tzv. procesnej miere, a síce len z pohľadu dodržania právnych predpisov a postupov pri prijímaní právnych noriem. Dôležitejšia je skutočnosť, aby právna norma K právnej norme pozri aj: Kubincová, S., Kubincová, T.: Charakteristika právnych noriem s akcentom na finančno-právne normy. In Notitiae Novae Facultatis Iuridicae Universitatis Matthiae Belii Neosolii. 1. vyd. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, 2011. roč. 16, s. 209-214. ISBN 978-80-557-01271.a v nej použitá právna textácia bola najlepším vyjadrením spoločenskej požiadavky na úpravu určitej oblasti, a to práve prostredníctvom právnej normy.

Dôvodom je maximalizácia ochrany práv a právom chránených záujmov adresátov právnej normy ako aj kvalifikované a jasné stanovenie povinnosti právnych subjektov. Zjednodušene povedené, z dôvodu právnej istoty adresátov právnej normy, ktorá patrí k esenciálnym znakom právneho štátu.

K porušeniu právnej istoty dochádza v prípade, ak sú právne normy vágne, ak obsahujú neurčité pojmy alebo ak subjektom práva poskytujú príliš široký priestor na voľnú úvahu. Nepomerne rýchlo narastajúci počet právnych noriem a ich neprehľadnosť, znamenajú rovnako zásah porušujúci orientačný prvok právnej istoty. V kontexte veľkého množstva právnych noriem osobitne platí „ Corruptissima res publica, plurimae leges ".Najhorší štát má najviac zákonov - K tomu pozri: BRÖSTL, A. a kol.: Teória práva. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2013. s. 184-185.

V konklúzii prijímania právnych noriem autor odkazuje na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý okrem iného už v Náleze sp. zn. 15/98 zo dňa 18.03.1999 judikoval „Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej normy)."

Na podklade uvedeného a v spojení s právnym poriadkom Slovenskej republiky je prípustné akcentovať dve zásadné vlastnosti, ktorými sa náš právny poriadok vyznačuje, a to: 1) veľké množstvo právnych predpisov a ich časté novelizácie, a 2) komplikovaný a nejednoznačný jazyk právnych noriem.

2. Dohľad nad finančným trhom

V kontexte legislatívnych zmien a častých novelizácii možno konštatovať, že uvedeným znakom sa vyznačuje aj Zákon o dohľade, ktorý nadobudol účinnosť od 01.01.2005. Prvá novela bola vykonaná už s účinnosťou od 01.02.2005, a to napríklad v časti povinnosti zanikajúceho Úradu pre finančný trh odovzdať Národnej banke Slovenska, predsedom a podpredsedom rady, podpísaný, úplný zoznam prechádzajúceho majetku, pohľadávok, záväzkov a práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a z iných právnych vzťahov vrátane zoznamu zamestnancov. S prihliadnutím na obsah označenej legislatívnej precizácie je možné rezultovať, že ide skôr len o administratívne doplnenie. Za prvú podstatnejšiu novelu možno označiť zmenu Zákona o dohľade s účinnosťou od septembra roku 2005, a to v dôsledku prijatia zákona č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní zaistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá mala za následok čiastočnú zmenu dohliadaných subjektov z poisťovacích maklérov a poisťovacích agentov na sprostredkovateľov poistenia a sprostredkovateľov zaistenia.

Za pätnásť rokov účinnosti Zákona o dohľade bolo celkom vykonaných 26 noviel, čo predstavuje viac ako jednu novelu v priebehu jedného kalendárneho roka.Za najväčšie novely možno označiť novely účinné od: 1.5.2006; 1.1.2009; 10.7.2009; 1.12.2009; 1.12.2011; 10.6.2013, 1.1.2015; 21.3.2016; 15.12.2017; 1.1.2019. Jednu z najväčších noviel znamenalo prijatie právnej úpravy ochrany finančného spotrebiteľa, ktorá bola do Zákona o dohľade inkorporovaná zákonom č. 373/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej v texte len ako „Zákon č. 373/2014 Z. z."), s účinnosťou od 1. januára 2015. Napriek skutočnosti, že ide o pomerne novú právnu úpravu, za svoju päťročnú existenciu bola novelizovaná už štyrikrát.

Zákonom č. 373/2014 Z. z. sa vytvorila úplne nová právna úprava, ktorá priznala Národnej banke Slovenska nové kompetencie, a to práve na úseku ochrany finančného spotrebiteľa. Novelizovaný Zákon o dohľade už nepoužíva len pojem klient, ale aj termín ,.finančný spotrebiteľ",K zavedeniu pojmu finančný spotrebiteľ porovnanej znenie Zákona o dohľade účinné do 31.12.2014 a účinné od 01.01.2015. pod ktorým sa rozumie osoba spotrebiteľa na finančnom trhu, s ktorým pri ponúkaní finančnej služby alebo pri uzatváraní alebo plnení spotrebiteľskej zmluvy o poskytnutí finančnej služby koná dohliadaný subjekt alebo osoba konajúca v mene alebo na účet dohliadaného subjektu. Zákon o dohľade pri výklade pojmu finančný spotrebiteľ odkazuje pri definícii pojmu „spotrebiteľ" na osobité právne predpisy, a to: 1) § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení a 2) § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v platnom znení.

Ďalšie uskutočnenie legislatívnych zmien v oblasti zvýšenia ochrany finančného spotrebiteľa proklamovala vláda aj v Programových vyhláseniach.Programové vyhlásenie vlády 2016 - 2020. s. 23-24; alt. Programové vyhlásenie vlády 2018 - 2020. s. 23. In convreto, „ ... V oblasti finančného trhu sa vláda bude naďalej usilovať o zvýšenie súčasnej úrovne ochrany investorov a spotrebiteľov využívajúcich finančné služby a bude presadzovať primeranú reguláciu jednotlivých účastníkov finančného trhu. Vláda zvýši ochranu finančného spotrebiteľa pri distribúcii finančných služieb za účelom skvalitnenia systému osobitného finančného vzdelávania pre sprostredkovateľov finančných služieb a finančných poradcov, zvýšenia transparentnosti a prehľadnosti nákladov finančných sprostredkovateľov spojených s distribúciou finančných služieb vrátane provízií finančných sprostredkovateľov a v neposlednom rade aj obmedzenia prenosu finančnej záťaže na finančných spotrebiteľov, vyplývajúceho zo zvyšovania distribučných nákladov. ... Medzi hlavné priority vlády v oblasti politiky finančného trhu a dohľadu nad finančným trhom patrí zvýšenie ochrany spotrebiteľov na finančnom trhu a vyššia účinnosť dohľadu. ... ".

Prezentované zvýšenie ochrany finančného spotrebiteľa sa realizovalo novelou Zákona o dohľade v časti § 35e ods. 1 písm. a) a § 35h ods. 1, a síce zákonom č. 237/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej v texte len ako „Zákon č. 237/2017 Z. z."). Podľa dôvodovej správy k Zákonu č. 237/2017 Z. z. bolo dôvodom prijatia novely 1) snaha zabezpečiť účinnejší výkon dohľadu v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov a 2) harmonizácia textácie použitej v iných právnych predpisoch v oblasti ochrany spotrebiteľa.Ide napríklad o § 23 ods. 6 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov; § 24 ods. 3 zákona č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie a § 50 ods. 10 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách - právne predpisy platné a účinné v čase prijatia Zákona č. 237/2017 Z. z. - K tomu pozri znenie Dôvodovej správy k zákonu č. 237/2017 Z. z. [cit. 2020-05-02]. Dostupné na internete: https://www.naipravo.sk/dovodove-spravy/rok-2017/237-2017-z-z.html

Od prijatia právnej úpravy ochrany finančného spotrebiteľaK spotrebiteľovi a spotrebiteľským zmluvám pozri aj: MAĎAR, M.: Elektronické spotrebiteľské zmluvy -vybrané aspekty. In Právo, ekonomika, management : časopis pro právní a ekonomickou praxi. Ostrava : KEY Publishing, 2011, roč. 2, č. 2, s. 64-81. bola najvýraznejšie novelizovaná dikcia § 35h ods. 1 Zákona o dohľade. Pertraktované ustanovenie bolo najskôr zmenené v časti súbežného ukladania sankcií podľa § 35b, § 35c a § 35f, ktoré do novely uskutočnenej zákonom č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov nebolo možné ukladať. Inak povedané, novela Zákona o dohľade s účinnosťou od 21.03.2016 umožnila, aby boli popri sebe súbežne jednej sankcionovanej osobe ukladané pokuty podľa § 35b, § 35c a § 35f. Zákona o dohľade. V kontexte uvedeného je však nutné akcentovať, že ustanovenia § 35b a § 35c vylučujú, aby bolo súbežne vedené blokové a rozkazné konanie. Predmetné vyplýva z textácie § 35c ods. 1 Zákona o dohľade.Podľa § 35c ods. 1 Zákona o dohľade „ ... Ak bolo pri výkone dohľadu spoľahlivo zistené, že dohliadaný subjekt v jednotlivom prípade porušil povinnosť v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu1) a ak vec nebola vybavená v blokovom konaní, Národná banka Slovenska je príslušná bez ďalšieho konania vydať rozkaz o uložení sankcie dohliadanému subjektu za zistený nedostatok. ...".

Za výraznejšiu legislatívnu zmenu v ustanovení § 35h Zákona o dohľade je potrebné vnímať úpravu s účinnosťou od 01.11.2017 uskutočnenú Zákonom č. 237/2017 Z. z., a síce v časti premlčacej doby ukladania sankcií. Kým do 31.10.2017 bolo možné sankcie podľa Zákona o dohľade za nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov ukladať do dvoch rokov od zistenia nedostatku, najneskôr však do štyroch rokov od jeho vzniku, s účinnosťou od 01.11.2017 došlo k predĺženiu premlčacej doby. Sankcie je v súčasnosti možné uložiť až do troch rokov od zistenia nedostatku, najneskôr však do desiatich rokov od jeho vzniku.

Ako pomerne významnú novelu možno signovať zmeny Zákona o dohľade s účinnosťou od 15.12.2017, ku ktorým došlo v dôsledku prijatia zákona č. 279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Prezentovaná novelizačná zmena mala za následok doplnenie ustanovenia § 35c Zákona o dohľade, týkajúceho sa rozkazného konania. Vychádzajúc z dôvodovej správy je prípustné rezultovať, že zákonodarca novelou sledoval odstránenie pochybnosti pri zisťovaní porušení povinností dohliadaných subjektov v oblasti ochrany finančného spotrebiteľa a následnom právne relevantnom vyvodzovaní zodpovednosti. Potreba odstránenia pochybností bola vyvolaná aplikačnou praxou a nastolenou otázkou či je možné ako jednotlivý prípad porušenia povinností hodnotiť aj skutkový stav, kedy rovnaký dohliadaný subjekt postupuje contra legem proti rôznym spotrebiteľom alebo v iných rôznych prípadoch. Podľa § 35c Zákona o dohľade „ ... Na posúdenie porušenia povinnosti ako jednotlivého prípadu nie je prekážkou, ak Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu spoľahlivo zistí opakované rovnaké porušenie alebo viaceré obdobné porušenia povinnosti v oblasti ochrany finančného spotrebiteľa, ktorých sa dopustil ten istý dohliadaný subjekt voči rôznym finančným spotrebiteľom alebo v iných rôznych prípadoch." Ako nedostatok prijatej legislatívnej úpravy však možno hodnotiť absenciu stanovenia podmienok alebo bližších kritérií, ktoré by s vyššou mierou právnej perfekcie upravili posúdenie opakovaného porušenia ako jedného prípadu, najmä vo vizibilite obsahu dikcie § 35c ods. 2 Zákona o dohľade.

Novelizované ustanovenie § 35c ods. 2 Zákona o dohľade zároveň umožnilo aj za opakované rovnaké porušenie alebo viaceré obdobné porušenia povinnosti v oblasti ochrany finančného spotrebiteľa, ktorých sa dopustil ten istý dohliadaný subjekt voči rôznym finančným spotrebiteľom alebo v iných rôznych prípadoch, uložiť sankcie v rámci rozkazného konania aj opakovane. Dôvodová správa precizuje, že v prípade, ak nie sú dané dôvody pre posúdenie porušenia ako systémového nedostatku, Národná banka Slovenska je oprávnená za jednotlivé porušenia vydať viac rozkazov o uložení sankcie, kedy každý takýto rozkaz sa považuje za samostatné rozhodnutie, v rámci ktorého je Národná banka Slovenska oprávnená uložiť sankcie uvedené v ustanovení § 35c Zákona o dohľade. V prípade, ak sa neskôr preukáže, že nedostatok nie je jednotlivým porušením, ale jedná sa o systémové pochybenie, postupuje sa podľa § 35h ods. 6Dôvodová správa k zákonu č. 279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. [online]. [cit. 2020-05-07]. Dostupné na internete: https://www.naipravo.sk/dovodove-spravv/rok-2017/279-2017-z-z.html Zákona o dohľade.Národná banka Slovenska, podľa § 35h ods. 6 Zákona o dohľade, zohľadňuje pri rozhodovaní o uložení sankcie podľa § 35f Zákona o dohľade alebo podľa osobitných predpisov sankciu uloženú skorším právoplatným rozkazom o uložení sankcie podľa § 35c Zákona o dohľade za iný rovnaký nedostatok alebo obdobný nedostatok v oblasti ochrany finančného spotrebiteľa, ktorého sa v rovnakom období v jednotlivom prípade dopustil ten istý dohliadaný subjekt.

V kontexte prezentovanej novely je dôležité spomenúť aj tzv. princíp neviazanosti, Pokiaľ ide o princíp neviazanosti je nutné rezultovať, že ide o princíp, ktorý sa primárne uplatňuje v trestnom práve procesnom, a síce rovnako v súvislosti s inštitútom rozkazu, in concreto trestným rozkazom. Podľa § 355 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v platnom znení (ďalej v texte len ako „Trestný poriadok') platí, že ak je proti trestnému rozkazu zo strany oprávnenej osoby a v lehote stanovej Trestným poriadkom (8 dní od doručenia trestného rozkazu - § 355 ods. 1 Trestného poriadku) podaný odpor, samosudca nariadi vo veci hlavné pojednávanie. Avšak pri prejednávaní veci na hlavnom pojednávaní nie je samosudca viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze. Prenikanie prvkov trestného práva je možné v Zákone o dohľade sledovať napríklad aj v ustanovení § 35h ods. 3 Zákona o dohľade, ktorý precizuje možnosť uloženia úhrnnej pokuty. Pri zohľadnení zásad jej ukladania možno rezultovať, že vykazuje znaky ukladania úhrnného trestu podľa § 41 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení (ďalej v texte len ako „Trestný zákon"). Obdobne je tomu aj v prípade ukladania ďalšej pokuty podľa ods. 4 §35h Zákona o dohľade, ktorú možno prirovnať k uloženiu ďalšieho trestu podľa dikcie § 43 Trestného zákona. K princípu „neviazanosti" pozri aj princíp „reformatio in peius" a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tdo/48/2019 zo dňa 28.11.2019. ktorý bol inkorporovaný do ustanovenia § 35c ods. 4 Zákona o dohľade. In concreto, ak Národná banka Slovenska vydala v rámci rozkazného konania rozkaz a dohliadaný subjekt podal v zákonom stanovej 15-dňovej lehote riadny opravný prostriedok, akým je odpor, a tento aj odôvodnil, rozkaz sa ex offo zrušuje. V konaní v prvom stupni pokračuje Národná banka Slovenska, avšak nie je viazaná rozsahom skutkových zistení, právnou kvalifikáciou ani druhom a výškou sankcie podľa zrušeného rozkazu o uložení sankcie ani ďalším obsahom zrušeného rozkazu o uložení sankcie. Uvedené znamená, že Národná banka Slovenska je oprávnená zistený skutkový stav ďalej zisťovať, doplniť a ustáliť, a to či už rovnako alebo odlišne od pôvodných záverov. Takisto je oprávnená uložiť rovnakú, ale aj miernejšiu či prísnejšiu sankciu, sankcie iného druhu, alebo Zákonom o dohľade aprobované súbežné uloženie viacerých sankcií.

Pokiaľ ide o dobu konania, v rámci ktorej mala Národná banka Slovenska povinnosť vybaviť podnet voči dohliadanému subjektu, od nadobudnutia účinnosti právnej úpravy ochrany finančného spotrebiteľa v Zákone o dohľade absentovalo zákonné vymedzenie predmetnej lehoty. S účinnosťou od 15.12.2017 bola, v dikcii § 35ja pertraktovaného zákona, Národnej banke Slovenska stanovená základná zákonná 60 dňová lehota. Ako legislatívny nedostatok možno opätovne označiť skorú novelu uvedeného ustanovenia § 35ja Zákona o dohľade, ku ktorej došlo už s účinnosťou od 01.11.2018 a to zákonom č. 214/2018 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Označená novela Zákona o dohľade mala za následok predĺženie pôvodne stanovenej základnej lehoty na vybavenie podnetu zo 60 kalendárnych dní na 90 kalendárnych dní. K predĺženiu lehoty dôvodová správa okrem iného uvádza „ ... táto lehota nezodpovedá potrebám riadneho vybavovania podaní, nakoľko nezohľadňuje a nezodpovedá procesu vybavovania podaní, ktorý zahŕňa okrem iného aj lehotu na vyjadrenie finančnej inštitúcie k podaniu a zároveň počíta aj s dodatočnou komunikáciou zo strany NBS v tých prípadoch, kedy NBS v rámci prešetrovania podania zistí porušenia, resp. nedostatky zo strany finančnej inštitúcie a opätovne kontaktuje finančnú inštitúciu s výzvou na odstránenie nedostatkov....."K tomu pozri: Dôvodová správa k zákonu č. 214/2018 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony [online]. [cit. 2020-05-07]. Dostupné na internete: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SKyZZ/2018/214/20200101

V súvislosti s rozhodnutím Národnej banky Slovenska vo veci ochrany finančného spotrebiteľa, ktorým rezultovala porušenie povinností zo strany dohliadaného subjektu je súčasne spojené aj uloženie sankcie, či už v blokovom alebo rozkaznom konaní, resp. podľa ustanovenia § 35f Zákona o dohľade. Uloženie určitého trestu je síce prirodzeným rozhodnutím nasledujúcim po porušení povinností zo strany subjektu, ktorý konal non lege artis, avšak pre uloženie trestu musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to trest na základe zákona a v medziach zákona. V korelácii uvedeného možno osobitne akcentovať nevyhnutnosť dodržiavať zásadu ne bis in idem.

Vychádzajúc z textácie Zákona o dohľade, in concreto § 35f a § 40a, možno dôvodne akcentovať skutočnosť, že v prípade ak dohliadaný subjekt poruší svoje povinnosti, je za svoje contra legem konanie potrestaný dvakrát. Prvým druhom potrestania je uloženie sankcie podľa ustanovenia § 35f Zákona o dohľade, najčastejšie v podobe pokuty, ktorej základná výška je 100.000,- EURDikcia § 35f ods. 2 Zákona o dohľade ďalej upravuje možnosť zvýšenia uloženej pokuty, a to až na sumu 200.000,- EUR v prípade dohliadaného subjektu, ktorý opakovane porušil práva finančného spotrebiteľa alebo opakovane porušil povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov v období 12 mesiacov nasledujúcich po sebe. a druhým trestom je povinnosť zaplatiť osobitný príspevok podľa § 40a Zákona o dohľade. V zmysle zákonnej precizácie označeného zákona sa povinnosť zaplatiť osobitný príspevok viaže na právoplatné rozhodnutie Národnej banky Slovenska za nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov, ktorým sa rozhodlo, že dohliadaný subjekt porušil právo finančného spotrebiteľa, resp. porušil povinnosť v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov. Dohliadaný subjekt je povinný osobitný príspevok zaplatiť v roku nasledujúcom po roku nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia,Presné časové určenie je precizované v ustanovení § 40a ods. 1 Zákona o dohľade, a síce dohliadaný subjekt je povinný Národnej banke Slovenska uhradiť osobitný príspevok (§ 40a Zákona o dohľade) na príslušný kalendárny rok za každé právoplatné rozhodnutie Národnej banky Slovenska, ktoré nadobudlo právoplatnosť v kalendárnom roku bezprostredne predchádzajúcom kalendárnemu roku, na ktorý sa platí osobitný príspevok (§ 40 Zákona o dohľade). a to vo výške 1 % z ročného príspevku určeného podľa § 40 Zákona o dohľade.

A contrario, napriek skutočnosti, že platenie osobitného príspevku nie je formálne zaradené medzi sankcie precizované v § 35f Zákona o dohľade a v zmysle dôvodovej správyK tomu pozri znenie Dôvodovej správy k zákonu č. 373/2014 Z. z. k bodu 29 [online]. [cit. 2020-05-02]. Dostupné na internete: https://www.naipravo.sk/dovodove-spravv/rok-2014/373-2014-z-z.html zákonodarca jeho zavedenie odôvodnil potrebou krytia nákladov Národnej banky Slovenska, vznikajúcich jej v súvislosti s vykonávaním dohľadu, možno konštatovať, že osobitný príspevok vykazuje znaky ďalšej sankcie.

Ako už bolo vyššie uvedené, vznik povinnosti platiť osobitný príspevok sa viaže na právoplatné rozhodnutie, čo implikuje rezultát, ak niet porušenia povinností, niet ani sankcii a ani osobitného odvodu. Vice versa porušenie povinností vedie k uloženiu sankcii a povinnosti platiť osobitný odvod.

Súčasne je nutné osobitne vnímať aj skutočnosť, že povinnosť zaplatiť osobitný odvod nastáva až nasledujúci kalendárny rok po roku, v ktorom predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Sankčný postih tak dohliadaný subjekt zaťažuje nielen v roku právoplatnosti rozhodnutia o uložení sankcie podľa § 35f Zákona o dohľade, ale tento sa presúva aj do nasledujúceho kalendárneho roka. Prísnosť sankcie spočívajúcej vo vzniku povinnosti platiť osobitný príspevok je súčasne znásobená, a síce tým, že osobitný príspevok je dohliadaný subjekt povinný platiť za každé právoplatného rozhodnutie, maximálne však za päť takýchto rozhodnutí, čo možno odvodiť z textácie § 40a ods. 2 Zákona o dohľade, a síce „ ... Celkový najvyšší súhrn osobitných príspevkov dohliadaného subjektu za jeden kalendárny rok sa rovná najviac sume vo výške 5 % z ročného príspevku dohliadaného subjektu na príslušný kalendárny rok určeného podľa § 40 ... ".

V kontexte uvedeného a v spojení s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské právaK tomu pozri napríklad: Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, VEC A a B proti Nórsku, (sťažnosti č. 24130/11 a 29758/11) zo dňa 15.11.2016. , ktorý akceptoval postih subjektu aj v daňovom konaní aj v trestnom konaní, je však žiaduce zdôrazniť skutočnosť, že uvedený súbeh potrestania Európsky súd pre ľudské práva síce pripustil, ale len za splnenia určitých podmienok, ktoré možno s istou mierou právnej abstrakcie sumarizovať ako 1) povinnosť skúmať objekt (alt. subjekt) ochrany právnej normy, pretože niektorým objektom sa priznáva zvýšená právna ochrana a 2) povinnosť zohľadniť uloženú sankciu v skôr skončenom konaní, resp. v konaní, v ktorom sa ešte len o sankcii bude rozhodovať, aby nedochádzalo k nadmernému trestaniu, 3) existencia časovej a vecnej previazanosti medzi konaniami.

Ak na vymedzené podmienky prihliadneme aj v prípade postihu pre dohliadaný subjekt, možno konštatovať absenciu zohľadnenia výšky uloženej sankcie pri vzniku povinnosti platiť osobitný príspevok, čo opakovane len umocňuje povahu osobitného príspevku, formálne označeného ako príspevok, avšak s materiálnym substrátom sankcie.

Záver

V konklúzii vyššie uvedených skutočností a rezultovaných stanovísk je dôvodné konštatovať, že vládne ciele prezentované v Programových vyhláseniach vlády, v časti týkajúcich sa oblasti finančného a daňového práva, boli naplnené. A contrario, autor článku naďalej zastáva kritický právny názor k spôsobu, akým sú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky prijímané právne predpisy, osobitne v pertraktovanej oblasti daňového a finančného práva. Uvedený stav preto podľa názoru autora nikdy nemôže mať za následok stav právnej istoty, ktorej existencia je fundamentálne podmienená stabilnou, pokiaľ možno až nemennou, a najmä zrozumiteľnou právnou úpravou.

Akcentujúc stav neustálych novelizácii zákonov v oblasti finančného a daňového práva je viac ako nutné zdôrazniť právny názor prof. Gerlocha, ktorý vo svojom diele Teória práva precizuje fundamentálnu požiadavku, a síce stabilitu práva, pretože len stabilné právo je schopné v spoločnosti vytvoriť právny poriadok. Vice versa, nestabilita práva znamená koniec práva. Stále platí zásada: „Ubi ius incertum, ibi ius nullum" (kde je právo neurčité, tam právo neexistuje).GERLOCH, A. a kol.: Teorie práva. 5. upravené vydání. Plzeň: Aleš Čenek, 2009. s. 263.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

BABČÁK, V. a kol.: Finančné právo na Slovensku a v Európskej únií. Bratislava: Epos, 2008. 832 s. ISBN 978-80-89447-86-2.

GERLOCH, A. a kol.: Teorie práva. 5. upravené vydání. Plzeň: Aleš Čenek, 2009. 310 s. ISBN 978-80-73804-54-1.

BRÖSTL, A. a kol.: Teória práva. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2013. 199 s. ISBN 978-80-7380-425-1.

HORNIAKOVA, Ľ.: Cenné papiere a finančný trh. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1995. 103 s. ISBN 80-7160-071-7.

KUBINCOVÁ, S.: Komerčná banka je akciová spoločnosť s prísnejšími pravidlami. In: Notitiae Novae Facultatis Iuridicae Universitatis Matthiae Beli Neosolii. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzita Mateja Bela, roč. 10-11. 2006. s. 150-163. ISBN 80-8083-261-7.

KUBINCOVÁ, S. - LEITNEROVÁ, L.: Finančné právo. I. časť, Právna úprava rozpočtov, meny, devízového práva a práva finančného trhu. 1. vydanie. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2015, 400 s. ISBN 978-80-557-0877-5.

LISÝ, J. a kol.: Ekonómia. Všeobecná ekonomická teória. Tretie prepracované vydanie. Bratislava: Iura edition, 2000. 507 s. ISBN 80-88715-81-4.

SVOBODA, J. a kol.: Slovník slovenského práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2000. 864 s. ISBN 80-88931-06-1.

Periodiká a zborníky:

Kubincová, S., Kubincová, T.: Charakteristika právnych noriem s akcentom na finančno-právne normy. In Notitiae Novae Facultatis Iuridicae Universitatis Matthiae Belii Neosolii. 1. vyd. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, 2011. roč. 16, s. 209-214. ISBN 978-80-557-0127-1.

MAĎAR, M.: Elektronické spotrebiteľské zmluvy - vybrané aspekty. In Právo, ekonomika, management : časopis pro právní a ekonomickou praxi. Ostrava : KEY Publishing, 2011, roč. 2, č. 2, s. 64-81. ISSN 1804-3550.

Právne predpisy a dôvodové správy:

ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v platnom znení.

zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení.

zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení.

zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení.

zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v platnom znení.

zákon č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní zaistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v platnom znení.

zákon č. 373/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

zákon č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

zákon č. 237/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

zákon č. 279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

zákon č. 214/2018 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Dôvodová správa k zákonu č. 279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. [online]. [cit. 2020-05-07]. Dostupné na internete: https://www.naipravo.sk/dovodove-spravy/rok-2017/279-2017-z-z.html

Dôvodová správa k zákonu č. 214/2018 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony [online]. [cit. 2020-05-07]. Dostupné na internete: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2018/214/20200101

Dôvodová správa k zákonu č. 373/2014 Z. z. k bodu 29 [online]. [cit. 2020-05-02]. Dostupné na internete: https://www.najpravo.sk/dovodove-spravy/rok-2014/373-2014-z-z.html

Súdne rozhodnutia:

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, VEC A a B proti Nórsku, (sťažnosti č. 24130/11 a 29758/11) zo dňa 15.11.2016.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tdo/48/2019 zo dňa 28.11.2019.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. 15/98 zo dňa 18.03.1999.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 21/04 zo dňa 23.01.2004.

Internetové zdroje:

Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky. [online]. [cit. 2020-04-18]. Dostupné na internete: https://www.mosr.sk/data/files/3345_6483_programove-vyhlasenie-vlady-slovenskej-republiky.pdf

Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky [online]. [cit. 2020-04-18]. Dostupné na internete: https://www.vlada.gov.sk//data/files/7179.pdf

Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 24/2016 zo dňa 26.04.2016. [online]. [cit. 2020-04-18]. Dostupné na internete:

https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=425624 Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1131/2018 zo dňa 26.03.2018. [online]. [cit. 2020-04-18]. Dostupné na internete:

https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=450536 The high-level group on financial supervision in the EU. Chaired by Jacques de Larosiere. Report. Brussels, 25 February 2009, Ursache der Finanzkrise. [online]. s. 7-15. [cit. 2020-0515]. Dostupné na internete: https://www.esrb.europa.eu/shared/pdf/de larosiere report de.pdf?27ac25e3e0132be567ddc3 fa2590d579


MEDZINÁRODNÉ ZLOČINY A NADNÁRODNÉ ZLOČINY

INTERNATIONAL CRIMES AND TRANSNATIONAL CRIMES

Adrián VaškoJUDr. Adrián Vaško, PhD., Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, katedra medzinárodného, európskeho práva a právnej komunikácie

Abstrakt

Príspevok je zameraný na základné vymedzenie pojmov medzinárodný zločin a nadnárodný zločin a ich súvisiacu charakteristiku. Zároveň poukazuje na rozdielny prístup medzinárodného spoločenstva k ich postihovaniu s využitím medzinárodného a vnúrtoštátneho trestného práva.

Kľúčové slová

medzinárodný zločin, nadnárodný zločin, medzinárodné trestné právo

Abstract

The paper focuses on the basic definition of international crime and transnational crime and their related characteristics. At the same time, it points to the different approach of the international community to their punishment using international and national criminal law

Keywords

International crime, transnational crime, international criminal law

Úvod

V súčasnom globalizovanom svete, napriek dosiahnutému stupňu rozvoja spoločnosti, dochádza k porušovaniu všeobecne prijatých a akceptovaných noriem správania sa. Tieto porušenia v určitých prípadoch zakladajú trestnoprávnu zodpovednosť.

Medzinárodné zločiny versus nadnárodné zločiny

Cieľom predmetného príspevku je poukázať na základné rozdiely dvoch skupín porušovania práva s medzinárodným prvkom a to medzinárodné zločiny (international crimes) a nadnárodné zločiny (transnational crimes). Sme si vedomí, že prezentované delenie nemusí byť v absolútnej zhode s názormi iných odborníkov a je pomerne stručne charakterizované, ale domnievame sa, že na účely sledované týmto príspevkom týmto príspevkom je postačujúce.

V prácach mnohých autorov nájdeme rôzne prístupy k deleniu, avšak všetky prezentované názory majú svoje racionálne zdôvodnenie a je len na každom z nás, s ktorým sa stotožníme. Osobitne je to badateľné pri komparácii anglojazyčných a ruskojazyčných autorov.

Napríklad prof. Šturma rozlišuje vo svojich vedeckých prácach nasledovné pojmy:

a) medzinárodné zločiny štátov (international crimes)

b) zločiny podľa medzinárodného práva (crimes under international law)

c) transnacionálne zločiny (transnational crimes)ŠTURMA, Pavel. Metamorfózy mezinárodních zločinů: příběh s otevřeným koncem. In: ŠTURMA, Pavel, ed. Odpověď mezinárodního práva na mezinárodní zločiny. Praha: Univerzita Karlova v Praze, Právnická fakulta, 2014. s. 9 – 11.

Bez akýkoľvek pochybností sa zhodneme, že pojmy medzinárodný zločin a nadnárodný zločin sú svojim obsahovým vymedzením rozdielne.

V našom príspevku budeme používať delenie na dve základné skupiny a to : medzinárodné trestné činy (International crimes) a nadnárodné zločiny (transnational crimes)

Domnievame sa, že je správne, ak za medzinárodné zločiny (International crimes) budeme považovať také konania, ktoré sú zakázané medzinárodnými dohodami a poškodzujú celé svetové spoločenstvo.

Významné a nezastupiteľné miesto v historickom vývoji definície medzinárodného zločinu majú: Norimberský vojenský tribunál, Tokijský vojnový tribunál, Medzinárodný tribunál pre stíhanie osôb zodpovedných za závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva spáchané na území bývalej Juhoslávie od roku 1991.

Trestnoprávna subjektivita jednotlivca vo vzťahu k záväzkom, ktoré mu ukladá priamo medzinárodné právo ozbrojených konfliktov a medzinárodné humanitárne právo a v povojnovom období bola Norimberským tribunálom po prvýkrát reálne potvrdená individuálna zodpovednosť za ich porušenie prostredníctvom definovaných zločinov.KLUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť). Tretie, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2017. s. 496.

Dohovor o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti z roku 1973v čl. 1 upravuje, že nemožno premlčať tieto zločiny bez ohľadu na dobu ich spáchania.Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 53/1974 Zb. zo dňa 5.3.1974 o Dohovore o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti

Za zavŕšenie procesu kreovania efektívneho systému vyvodzovania zodpovednosti voči osobám v zmysle medzinárodného práva za medzinárodné zločiny môžeme považovať zriadenie stáleho medzinárodného trestného súdu.

Jeho zakladajúcim dokumentom je Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu, ktorý bol schválený dňa 17.7.1998 na medzinárodnej konferencie v Ríme.Oznámenie ministerstva zahraničných vecí SR č. 333/2002 Z. z. o prijatí Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu V zmysle tohto štatútu ide o stály súdny dvor, ktorý má stíhať osoby zodpovedné za genocídu, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a od roku 2010 aj zločin agresie.

Medzinárodný trestný súd so sídlom v Haagu bol reálne zriadený v roku 2002. Trestné činy spadajúce do právomoci Medzinárodného trestného súdu (ďalej len MTS) upravuje čl. 5 Rímskeho štatútu MTS:

Právomoc Súdu sa obmedzuje na najzávažnejšie trestné činy týkajúce sa medzinárodného spoločenstva ako celku. Súd má podľa tohto štatútu právomoc v týchto trestných činoch:

a) trestný čin genocídy,

b) zločiny proti ľudskosti,

c) vojnové zločiny,

d) trestný čin agresie.čl. 5 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu

Na účely tohto štatútu "genocída" znamená akýkoľvek z týchto činov spáchaný s úmyslom celkom alebo čiastočne zničiť národnostnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu, akým je

a) spôsobenie smrti príslušníkom skupiny,

b) spôsobenie vážneho telesného alebo duševného ublíženia príslušníkom skupiny,

c) cieľavedomé privodenie takých životných podmienok skupine, ktorých cieľom je spôsobiť jej úplné alebo čiastočné fyzické zničenie,

d) prijatie opatrení, ktorých cieľom je zabrániť rodeniu detí v rámci skupiny,

e) násilné preloženie detí jednej skupiny do inej skupiny.čl. 8 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu

Na účely tohto štatútu "zločin proti ľudskosti" znamená akýkoľvek z týchto činov, ak bol spáchaný ako súčasť rozsiahleho alebo systematického útoku namiereného proti civilnému obyvateľstvu s vedomím útoku, akým je

a) vražda,

b) vyhladzovanie,

c) zotročenie,

d) deportácia alebo násilný presun obyvateľstva,

e) uväznenie alebo iné závažné pozbavenie osobnej slobody porušujúce základné pravidlá medzinárodného práva,

f) mučenie,

g) znásilnenie, sexuálne otroctvo, vynútená prostitúcia, násilné tehotenstvo, vynútená sterilizácia alebo iné formy sexuálneho násilia porovnateľnej závažnosti,

h) prenasledovanie akejkoľvek identifikovateľnej skupiny alebo kolektívu z politických, rasových, národnostných, etnických, kultúrnych, náboženských dôvodov, z dôvodu pohlavia, ako je definované v odseku 3, alebo z iných dôvodov, ktoré sú všeobecne uznávané ako neprípustné podľa medzinárodného práva, v súvislosti s akýmkoľvek činom uvedeným v tomto odseku alebo akýmkoľvek trestným činom v rozsahu právomoci Súdu,

i) nedobrovoľné zmiznutie ľudí, j) trestný čin apartheidu,

k) ďalšie neľudské činy podobnej povahy úmyselne spôsobujúce veľké utrpenie alebo vážne zranenie tela alebo poškodenie duševného či fyzického zdravia. 2. Na účely odseku 1

a) "útok namierený proti akémukoľvek civilnému obyvateľstvu" znamená konanie, v ktorého priebehu dochádza k opakovanému páchaniu činov uvedených v odseku 1 proti akémukoľvek civilnému obyvateľstvu v súlade so štátnou alebo s organizačnou politikou uskutočňovania alebo podporovania týchto útokov,

b) "vyhladzovanie" obsahuje úmyselné privodenie životných podmienok, medziiným zmarenie prístupu k potravinám a liekom, ktorého cieľom je zničenie časti obyvateľstva,

c) "zotročenie" znamená výkon niektorých práv alebo všetkých práv spájajúcich sa s právom k vlastníctvu voči osobe a zahŕňa výkon takého práva v priebehu obchodovania s osobami, najmä so ženami a s deťmi,

d) "deportácia alebo násilný presun obyvateľstva" znamená nútené premiestnenie dotknutých osôb z oblasti, kde sú zákonne prítomní, vyhnaním alebo iným donucovaním bez dôvodov povolených medzinárodným právom,

e) "mučenie" znamená úmyselné spôsobenie veľkej telesnej alebo duševnej bolesti alebo utrpenia väznenej osobe alebo osobe, nad ktorou mal kontrolu obžalovaný. Pod mučenie nespadá bolesť alebo utrpenie vyplývajúce iba z podstaty zákonných sankcií alebo ako ich sprievodný jav,

f) "nútené tehotenstvo" znamená nezákonné obmedzenie ženy násilne privedenej do iného stavu s úmyslom ovplyvňovať etnické zloženie akéhokoľvek obyvateľstva alebo vykonávať iné závažné porušenia medzinárodného práva. Táto definícia sa v žiadnom prípade nemá interpretovať ako ovplyvňovanie vnútroštátnych zákonov súvisiacich s tehotenstvom,

g) "prenasledovanie" znamená úmyselné a závažné odňatie základných práv v rozpore s medzinárodným právom z dôvodu identity skupiny alebo kolektívu,

h) "trestný čin apartheidu" znamená neľudské činy podobného charakteru, ako sú činy uvedené v odseku 1, spáchané v kontexte inštitucionalizovaného režimu systematického utláčania a prevahy jednej rasovej skupiny nad akoukoľvek inou rasovou skupinou alebo skupinami s úmyslom zachovať tento režim,

i) "nedobrovoľné zmiznutie ľudí" znamená zatknutie, väzbu alebo zavlečenie osôb s úmyslom vyňať ich spod ochrany zákona na dlhšie časové obdobie štátom alebo politickou organizáciou alebo s oprávnením, podporou alebo tichým súhlasom štátu alebo politickej organizácie s následným odmietnutím priznania tohto odňatia slobody alebo poskytovania informácií o osude alebo mieste pobytu takýchto osôb.

3. Na účely tohto štatútu sa termín "pohlavie" chápe ako termín poukazujúci v spoločenskom kontexte na obe pohlavia, mužov i ženy. Termín "pohlavie" nenaznačuje iný význam, ktorý by sa líšil od už uvedeného významu.čl. 7 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu

MTS má jurisdikciu v súvislosti s vojnovými zločinmi, najmä ak boli spáchané ako súčasť plánu alebo politiky alebo ako súčasť páchania takých zločinov vo veľkom rozsahu. 2. Na účely tohto štatútu "vojnové zločiny" znamenajú:

a) Závažné porušenia Ženevských dohovorov z 12. augusta 1949, menovite ktorýkoľvek z týchto činov voči osobám alebo majetku chránených podľa ustanovení príslušného Ženevského dohovoru:

i) zámerné zabitie,

ii) mučenie alebo neľudské zaobchádzanie vrátane biologických pokusov,

iii) zámerné spôsobenie veľkého telesného alebo zdravotného utrpenia alebo vážneho zranenia,

iv) rozsiahle zničenie a privlastnenie majetku vykonané bez zdôvodnenia vojenskou nevyhnutnosťou a nezákonne a svojvoľne,

v) prinútenie vojnového zajatca alebo inej chránenej osoby slúžiť v silách nepriateľskej moci,

vi) zámerné odňatie práv na spravodlivý a riadny súd vojnovému zajatcovi alebo inej chránenej osobe,

vii) nezákonná deportácia alebo presun, alebo nezákonné obmedzenie,

viii) branie rukojemníkov.

b) Iné vážne porušenia zákonov a zvyklostí uplatniteľných v medzinárodných ozbrojených konfliktoch v rámci vytvoreného rámca medzinárodného práva, menovite akýkoľvek z týchto činov:

i) úmyselné nasmerovanie útokov proti civilnému obyvateľstvu ako takému alebo proti jednotlivým civilistom, ktorí sa priamo nezúčastňujú na nepriateľských akciách,

ii) úmyselné nasmerovanie útokov proti civilným objektom, t. j. objektom, ktoré nie sú vojenskými cieľmi,

iii) úmyselné nasmerovanie útokov proti personálu, zariadeniam, materiálu, jednotkám alebo vozidlám zapojeným do humanitárnej pomoci alebo mierových misií v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov, ak majú nárok na ochranu poskytovanú podľa medzinárodného práva civilistom alebo civilným objektom v ozbrojenom konflikte,

iv) úmyselné spustenie útoku s vedomím, že takýto útok spôsobí sprievodnú stratu na životoch civilistov alebo ich zranenie, alebo škody civilným objektom, alebo rozsiahlu, dlhodobú a vážnu škodu prírodnému prostrediu, ktorá je zjavne neprimeraná vzhľadom na konkrétnu a priamu celkovú vojenskú predpokladanú výhodu,

v) útoky alebo bombardovanie akýmkoľvek prostriedkom miest, dedín, obydlí alebo budov, ktoré nie sú obraňované a ktoré nie sú vojenskými objektmi,

vi) zabitie alebo zranenie účastníka boja, ktorý zložil zbrane alebo už nemal obranné prostriedky a bezpodmienečne sa vzdal,

vii) zneužitie vlajky vyjednávača, vlajky alebo vojenských insígnií a uniformy nepriateľa alebo Organizácie Spojených národov, ako aj rozlišujúcich znakov Ženevských dohovorov, ktoré má za následok smrť alebo vážne osobné zranenie,

viii) priamy alebo nepriamy presun časti vlastného civilného obyvateľstva okupujúcou mocnosťou na územie, ktoré okupuje, alebo deportácia alebo presun celého obyvateľstva okupovaného územia alebo jeho časti v rámci tohto územia alebo mimo neho,

ix) úmyselné nasmerovanie útokov proti budovám určeným na náboženské, vzdelávacie, umelecké, vedecké alebo charitatívne účely, historickým pamiatkam, nemocniciam a miestam, kde sa zhromažďujú chorí a zranení, ak ide o nevojenské ciele,

x) podrobenie osôb, ktoré sú v moci nepriateľskej strany, telesnému zmrzačeniu alebo lekárskym alebo vedeckým pokusom akéhokoľvek druhu, ktoré nie sú odôvodnené lekárskym, zubným alebo nemocničným ošetrením dotknutej osoby ani nie sú vykonané v jej záujme a ktoré spôsobujú smrť takejto osoby alebo osôb alebo vážne ohrozujú jej alebo ich zdravie,

xi) vierolomné zabitie alebo ťažké zranenie jednotlivcov patriacich k nepriateľskému národu alebo k armáde,

xii) vyhlásenie neudelenia žiadnej milosti,

xiii) zničenie alebo zabratie majetku nepriateľa, ak takéto zničenie alebo zabratie si naliehavo nevyžaduje vojnové potreby,

xiv) vyhlásenie práv a činov štátnych príslušníkov nepriateľskej strany za zrušené, pozastavené alebo neprípustné na súde,

xv) donútenie štátneho príslušníka nepriateľskej strany zúčastňovať sa na vojenských operáciách nasmerovaných proti jeho vlastnej krajine, dokonca aj keď bol v službách bojujúcej strany vo vojne pred začiatkom vojny,

xvi) drancovanie mesta alebo miesta, dokonca aj keď bolo vzaté útokom,

xvii) používanie jedu alebo otrávených zbraní,

xviii) používanie dusivých, jedovatých alebo iných plynov a všetkých analogických kvapalín, materiálov alebo zariadení,

xix) používanie guliek, ktoré sa ľahko rozťahujú alebo splošťujú v ľudskom tele, ako sú guľky s tvrdým obalom, ktorý úplne nekryje jadro alebo je narezaný,

xx) používanie bojových zbraní, projektilov, materiálov a metód, ktoré sú takého charakteru, že spôsobujú nadmerné zranenia alebo zbytočné utrpenie, alebo ktoré sú vnútorne nerozlišujúce v rozpore s medzinárodným právom ozbrojených konfliktov za predpokladu, že na takéto zbrane sa vzťahuje komplexný zákaz a sú zahrnuté do prílohy tohto štatútu formou doplnku v súlade s príslušnými ustanoveniami uvedenými v článkoch 121 a 123,

xxi) urážanie ľudskej dôstojnosti, najmä ponižujúce a pokorujúce zaobchádzanie,

xxii) znásilnenie, sexuálne otroctvo, nedobrovoľná prostitúcia, nútené tehotenstvo, ako sú definované v článku 7 ods. 2 písm. f), nedobrovoľná sterilizácia alebo akákoľvek iná forma sexuálneho násilia, ktorá je tiež závažným porušením Ženevských dohovorov,

xxiii) využívanie prítomnosti civilnej alebo inej chránenej osoby na to, aby niektoré body, oblasti alebo vojenské sily nadobudli imunitu voči vojenským operáciám,

xxiv) úmyselné nasmerovanie útokov proti budovám, materiálu, zdravotným jednotkám a doprave, ako aj personálu používajúcemu rozlišujúce znaky Ženevských dohovorov v súlade s medzinárodným právom,

xxv) úmyselné využívanie vyhladovania civilistov ako bojovej metódy odňatím predmetov nepostrádateľných na ich prežitie vrátane úmyselného zdržiavania záchranných zásielok, ktoré sú v súlade s ustanoveniami Ženevských dohovorov,

xxvi) odvod alebo verbovanie detí mladších ako pätnásť rokov do národných ozbrojených síl alebo ich využívanie na aktívnu účasť na nepriateľských akciách.

c) V prípade ozbrojeného konfliktu, ktorý nemá medzinárodný charakter, vážne porušenia článku 3, ktorý je spoločný pre štyri Ženevské dohovory z 12. augusta 1949, konkrétne akýkoľvek z týchto činov spáchaný voči osobám, ktoré sa aktívne nezúčastňujú na nepriateľských akciách, vrátane príslušníkov ozbrojených síl, ktorí zložili zbrane, a tých, ktorí sú vyradení z boja pre chorobu, zranenie, väzbu alebo z inej príčiny:

i) násilie voči životu a osobe, najmä vražda každého druhu, zmrzačenie, kruté zaobchádzanie a mučenie,

ii) urážanie ľudskej dôstojnosti, najmä ponižujúce a pokorujúce zaobchádzanie,

iii) branie rukojemníkov,

iv) vynášanie trestov a vykonávanie popráv bez predchádzajúceho rozsudku vyhláseného riadne vytvoreným súdom poskytujúcim všetky súdne záruky, ktoré sa všeobecne uznávajú za nepostrádateľné.

d) Odsek 2 písm. c) sa vzťahuje na ozbrojené konflikty, ktoré nemajú medzinárodný charakter, a preto sa nevzťahuje na situácie vnútorných nepokojov a napätí, ako sú vzbury, izolované a sporadické akty násilia alebo iné akty podobnej povahy.

e) Iné vážne porušenia zákonov a zvykov uplatniteľných na ozbrojené konflikty, ktoré nemajú medzinárodný charakter v danom rámci medzinárodného práva, konkrétne akýkoľvek z týchto činov:

i) úmyselné nasmerovanie útokov voči civilnému obyvateľstvu ako takému alebo voči jednotlivým civilistom, ktorí sa priamo nezúčastňujú na nepriateľských akciách,

ii) úmyselné nasmerovanie útokov proti budovám, materiálu, zdravotným jednotkám, doprave a personálu používajúcemu rozlišujúce znaky Ženevských dohovorov v súlade s medzinárodným právom,

iii) úmyselné nasmerovanie útokov proti personálu, zariadeniam, materiálu, jednotkám alebo vozidlám zapojeným do humanitárnej pomoci alebo mierových misií v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov, kým majú nárok na ochranu poskytovanú podľa medzinárodného práva civilistom alebo civilným objektom v ozbrojenom konflikte,

iv) úmyselné nasmerovanie útokov proti budovám určeným na náboženské, vzdelávacie, umelecké, vedecké alebo charitatívne účely, historickým pamiatkam, nemocniciam a miestam, kde sa zhromažďujú chorí a zranení, ak ide o nevojenské ciele,

v) drancovanie mesta alebo miesta, dokonca aj keď bolo vzaté útokom,

vi) znásilnenie, sexuálne otroctvo, nedobrovoľná prostitúcia, nútené tehotenstvo, ako sú definované v článku 7 ods. 2 písm. f), nedobrovoľná sterilizácia alebo akákoľvek iná forma sexuálneho násilia tiež tvoriaca závažné porušenie článku 3, ktorý je spoločný pre štyri Ženevské dohovory,

vii) odvod alebo verbovanie detí mladších ako pätnásť rokov do ozbrojených síl alebo skupín a ich využívanie na aktívnu účasť na nepriateľských akciách,

viii) prikázanie premiestnenia civilného obyvateľstva z dôvodov súvisiacich s konfliktom, ak si to nevyžaduje bezpečnosť dotknutých civilistov alebo naliehavé vojenské dôvody,

ix) vierolomné zabitie alebo zranenie bojujúceho nepriateľa,

x) vyhlásenie neudelenia žiadnej milosti,

xi) podrobenie osoby, ktorá je v moci druhej strany konfliktu, telesnému zmrzačeniu alebo lekárskym alebo vedeckým pokusom akéhokoľvek druhu, ktoré nie sú odôvodnené lekárskym, zubným alebo nemocničným ošetrením dotknutej osoby, ani nie sú vykonané v jej záujme, a ktoré spôsobujú smrť takejto osoby alebo osôb alebo vážne ohrozujú jej alebo ich zdravie,

xii) zničenie alebo zabratie majetku nepriateľa, ak takéto zničenie alebo zabratie naliehavo nevyžadujú potreby konfliktu,

xiii) Používanie jedu alebo otrávených zbraní,

xiv) používanie dusivých, jedovatých alebo iných plynov a všetkých analogických kvapalín, materiálov alebo zariadení,

xv) používanie guliek, ktoré sa ľahko rozťahujú alebo splošťujú v ľudskom tele, ako sú guľky s tvrdým obalom, ktorý úplne nekryje jadro alebo je narezaný.

f) Odsek 2 písm. e) sa vzťahuje na ozbrojené konflikty, ktoré nemajú medzinárodný charakter, a preto sa nevzťahuje na situácie vnútorných nepokojov a napätí, ako sú vzbury, izolované a sporadické akty násilia alebo iné akty podobnej povahy. Vzťahuje sa na ozbrojené konflikty, ktoré sa dejú na území štátu, keď existuje zdĺhavý ozbrojený konflikt medzi vládnymi orgánmi a organizovanými ozbrojenými skupinami alebo medzi takýmito skupinami.

3. Žiadne ustanovenie v odseku 2 písm. c) a e) nemá vplyv na zodpovednosť vlády udržať alebo znovu nastoliť v štáte zákon a poriadok alebo brániť jednotu a územnú celistvosť štátu všetkými legitímnymi prostriedkami.čl. 8 bis Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu

Na účely tohto štatútu "zločin agresie" znamená plánovanie, prípravu, podnecovanie alebo spáchanie aktu agresie, ktorý svojou povahou, závažnosťou alebo rozsahom predstavuje zjavné porušenie Charty Organizácie Spojených národov, ktorého sa dopustí osoba v pozícii umožňujúcej účinne kontrolovať alebo riadiť politické alebo vojenské aktivity štátu.

2. Na účely odseku 1, "akt agresie" znamená použitie ozbrojenej sily štátom proti suverenite, územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti iného štátu, alebo iným spôsobom, nezlučiteľným s Chartou Organizácie Spojených národov. Akékoľvek z nižšie uvedených konaní sa bez ohľadu na vyhlásenie vojny považuje za akt agresie v súlade s rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 3314 (XXIX) zo 14. decembra 1974:

a) vpád alebo útok ozbrojených síl štátu na územie iného štátu alebo akákoľvek vojenská okupácia, hoci aj dočasná, ktorá je dôsledkom vpádu alebo útoku, alebo akékoľvek pripojenie územia iného štátu alebo jeho časti použitím sily;

b) bombardovanie územia štátu ozbrojenými silami iného štátu alebo použitie akýchkoľvek zbraní štátom proti územiu iného štátu;

c) blokáda prístavov alebo pobrežia štátu ozbrojenými silami iného štátu;

d) útok ozbrojených síl štátu na pozemné, námorné alebo letecké sily, alebo loďstvo a letectvo iného štátu;

e) použitie ozbrojených síl jedného štátu, ktoré sú na území iného štátu so súhlasom prijímajúceho štátu, v rozpore s podmienkami obsiahnutými v dohode alebo akékoľvek predĺženie ich prítomnosti na takomto území po skončení platnosti dohody;

f) konanie štátu, ktorým umožňuje druhému štátu aby využíval územie, ktoré mu poskytol k dispozícii, na páchanie aktu agresie proti tretiemu štátu;

g) vyslanie ozbrojených bánd, skupín, neregulárneho vojska alebo žoldnierov, štátom alebo v jeho mene, ktoré sa použitím ozbrojenej sily proti inému štátu dopúšťajú alebo podstatným spôsobom zapájajú do činnosti takej závažnosti, ako sú vyššie vymenované konania.Čl. 8 bis Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu

Právomoc MTS je časovo obmedzená a nemôže sa zaoberať skutkami spáchanými pred jeho zriadením (2002).

K novembru 2019 ratifikovalo alebo pristúpilo k Rímskemu štatútu MTS 123 štátov, vrátane väčšiny európskych štátov a štátov Latinskej Ameriky a skoro polovica afrických štátov. Až 31 štátov síce podpísalo štatút, ale svoj podpis doteraz nepotvrdilo ratifikáciou.

Na tomto mieste je potrebné sa krátko zmieniť aj o zločinoch medzinárodného charakteru. Ide o niektorými autormi nazývané konvencionálne zločiny. Sú typické napríklad cezhraničný charakter protiprávneho správania sa a spoluprácou štátov na ich potláčaní. Napr. Dohovor o trestných a niektorých iných činoch spáchaných na palube civilných lietadiel, Dohovor o potlačení protiprávnych činov namierených proti bezpečnosti civilného letectva, Dohovor o potlačení protiprávneho zmocnenia sa lietadiel, Dohovor o potlačení protiprávnych činov proti bezpečnosti námornej plavby, Medzinárodný dohovor proti braniu rukojemníkov, Dohovor o omamných látkach, Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a lebo trestaniu, protiteroristické dohovory a podobne. Niektorí autori ich zaraďujú do kategórie nadnárodných zločinov.

My sa s týmto názorom stotožňujeme.

Nádnárodné zločiny (transnational crimes) môžeme charakterizovať ako porušenia zákona, ktoré zahŕňajú do plánovania, vykonávania alebo dopadu viac ako jednu krajinu. Nadnárodné trestné činy možno rozdeliť do troch hlavných kategórií, ktoré zahŕňajú poskytovanie nezákonného tovaru (obchodovanie s drogami, obchodovanie s odcudzeným majetkom, obchodovanie so zbraňami a falšovanie), nezákonné služby (obchodovanie s ľuďmi a obchodovanie s ľuďmi) a infiltrácia podnikov a vlády (podvody, vydieranie) (pranie špinavých peňazí a korupcia) postihujúce viacero krajín. Nadnárodné zločiny sa líšia od medzinárodných zločinov, ktoré zahŕňajú zločiny proti ľudskosti, ktoré môžu alebo nemusia zahŕňať viac krajín.ALBANESE, J., ed.: Transnational Crime, Ontario, Whitby: de Sitter Publications, 2005. s. 15

Nadnárodné trestné činy sú zločiny, ktoré majú skutočný alebo potenciálny účinok presahujúce štátne hranice a zločiny, ktoré sú protichodné, ale porušujú základné hodnoty medzinárodného spoločenstva Nadnárodný organizovaný zločin sa týka konkrétne nadnárodného zločinu vykonávaného zločineckými organizáciami. Nadnárodné zločinecké organizácie sú zapojené najmä do obchodovania s ľuďmi, pašovania drog a zbraní, pašovania, prania špinavých peňazí, vydierania.

Slovo nadnárodný označuje zločiny, ktoré nie sú len medzinárodné (to znamená zločiny, ktoré prekračujú hranice medzi krajinami), ale aj zločiny, ktoré svojou povahou zahŕňajú cezhraničný prenos ako podstatnú súčasť trestnej činnosti. Medzi nadnárodné trestné činy patria aj trestné činy, ktoré sa odohrávajú v jednej krajine, ale ich dôsledky výrazne ovplyvňujú inú krajinu a môžu sa týkať aj tranzitných krajín. Medzi príklady nadnárodných trestných činov patria: obchodovanie s ľuďmi, pašovanie ľudí, pašovanie a obchodovanie s tovarom (ako je obchodovanie so zbraňami a drogami a nezákonné živočíšne a rastlinné produkty a iný tovar zakázaný z dôvodov životného prostredia (napr. zakázané látky poškodzujúce ozónovú vrstvu), sexuálne otroctvo, terorizmus trestné činy, mučenie a apartheid.

Nadnárodné trestné činy môžu byť za určitých okolností tiež trestnými činmi zvyčajného medzinárodného práva alebo medzinárodnými trestnými činmi. Napríklad môžu v určitých situáciách predstavovať zločiny proti ľudskosti.

Medzinárodné spoločenstvo sa v podmienkach globalizácie usiluje vytvoriť adekvátne nástroje na potláčanie nadnárodnej kriminality. Osobitná pozornosť je venovaná nadnárodnej organizovanej zločinnosti.

V správe generálneho tajomníka OSN na ôsmom Kongrese OSN o predchádzaní trestnej činnosti konanom v Havane v roku 1990 boli nadnárodné trestné činy rozdelené do piatich hlavných skupín:

- teroristické trestné činy nadnárodnej povahy (zabavenie lietadla a iné nezákonné činy proti bezpečnosti civilného letectva; branie rukojemníkov; trestné činy proti osobám pod medzinárodnou ochranou; pirátstvo atď.);

- medzinárodne organizované trestné činy proti klanu s hlavným cieľom vytvárať príjmy (obchodovanie s drogami; obchodovanie s ľuďmi; organizovanie nelegálneho prisťahovalectva; pašovanie zbraní a odcudzených vozidiel; šírenie pornografie a využívanie prostitúcie atď.);

- hospodárske trestné činy zahŕňajúce operácie a nadnárodné činnosti v dvoch alebo viacerých krajinách (pranie špinavých peňazí; korupcia; falšovanie);

- medzinárodný nezákonný obchod s umeleckými predmetmi, ktoré predstavujú kultúrne a náboženské dedičstvo národa;

- akcie, ktoré znečistením narušujú ekologickú rovnováhu a životné prostredie vo viac ako jednej krajine.

Dňa 15.11.2000 bol v New Yorku prijatý Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu (publikovaný v Zbierke zákonov pod číslom 621/2003 Z. z.).

Predmetný dokument je výsledkom dlhodobej snahy medzinárodného spoločenstva o vytvorenie synergického úsilia na potláčanie nadnárodnej kriminality. Cieľom dohovoru je v zmysle čl. 1 pomôcť pri spolupráci v efektívnejšom predchádzaní nadnárodnému organizovanému zločinu a v boji proti nemu.

Čl. 3 ods. 2 ustanovuje definíciu trestného činu s nadnárodným charakterom. V zmysle tohto ustanovenia má trestný čin nadnárodný charakter, ak

(a) je spáchaný vo viac ako v jednom štáte,

(b) je spáchaný v jednom štáte, podstatná časť jeho prípravy, plánovania, riadenia alebo kontroly sa však uskutočnila v inom štáte,

(c) je spáchaný v jednom štáte, ale so zapojením organizovanej zločineckej skupiny, ktorá sa zapája do trestnej činnosti vo viac ako v jednom štáte, alebo

(d) je spáchaný v jednom štáte, má však podstatný vplyv v inom štáte.čl. 3 ods. 2 Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu (publikovaný v Zbierke zákonov pod číslom 621/2003 Z. z.).

Nadnárodný organizovaný zločin je jednou z najväčších hrozieb bezpečnosti, preto sa

stal jednou z priorít Európskej únie, proti ktorému je potrebné účinne bojovať.

Analýzou prijatých medzinárodných dohovorov na úrovni OSN je možné určiť najtypickejšie druhy nadnárodných zločinov:

- obchodovanie s drogami,

- obchodovanie so zbraňami

- nezákonné nakladanie s chemickými a jadrovými materiálmi,

- terorizmus,

- obchodovanie so ženami, deťmi, vnútornými orgánmi,

- krádeže a predaj automobilov,

- pranie špinavých peňazí a podvody v bankovej sfére,

- krádeže hodnotných umeleckých a kultúrnych diel,

- porušovanie autorských práv,

- únosy lietadiel,

- morské pirátstvo,

- poisťovacie podvody,

- počítačová kriminalita,

- úmyselné bankroty,

- poškodzovanie obchodný záujmov štátu,

- korupcia v štátnej sfére,

- biologické zbrane

- iné zločiny páchané nadnárodnými organizáciami.

Medzinárodné zločiny sa od nadnárodných zločinov odlišujú niekoľkými charakteristikami:

1. Definície medzinárodných zločinov vznikli v spojení s použitím spätnej účinnosti trestného zákona, po spáchaní zločinov bolo takéto konanie kriminalizované Norimberským a Tokijským tribunálom. Takáto postup nie je možný pri nadnárodných zločinoch.

2. K celému radu medzinárodných zločinov sa neuplatňuje premlčacia lehota.

3. Medzinárodné zločiny sa prerokovávajú v špecifickej medzinárodnej jurisdikcii (medzinárodný trestný proces), špeciálne zriadenými orgánmi.LUKAŠUK , I. I.- NAUMOV, A. V.: Mezhdunarodnoe ugolovnoe pravo, uchebnik. Moskva, Spark , 1999, s. 200

Právny poriadok Slovenskej republiky v príslušných ustanoveniach zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov ustanovuje trestnosť konania porušujúceho medzinárodné konvencie (v zmysle vyššie uvedeného) a v dvanástej hlave s názvom Trestné činy proti mieru, proti ľudskosti, trestné činy terorizmu, extrémizmu a trestné činy vojnové zavádza konkrétne skutkové podstaty umožňujúce stíhanie medzinárodných zločinov. V tomto kontexte dávame do pozornosti aj ustanovenie § 88 Trestného zákona: „Uplynutím premlčacej doby nezaniká trestnosť trestných činov uvedených v dvanástej hlave osobitnej časti tohto zákona okrem trestného činu založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421, trestného činu prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 422, trestného činu výroby extrémistického materiálu podľa § 422a, trestného činu rozširovania extrémistického materiálu podľa § 422b, trestného činu prechovávania extrémistického materiálu podľa § 422c, trestného činu popierania a schvaľovania holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti podľa § 422d, trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 a trestného činu podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424."§ 88 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

Uvedené ustanovenia zvýrazňujú aj jeden už vymedzený podstatný rozdiel medzi medzinárodnými zločinmi a nadnárodnými zločinmi (hľadisko premlčateľnosti).

Záver

V príspevku sme uviedli náš názor na možné delenie zločinov v medzinárodnom práve. Máme za to, že je možné a praktické akceptovať delenie na dve skupiny: medzinárodné zločiny (international crimes) a nadnárodné zločiny (transnational crimes). Príspevok neobsahuje vyčerpávajúce charakteristiky týchto dvoch pojmov, avšak uviedli sme zásadné rozdiely, ktoré umožňujú pochopiť základné rozdiely medzi týmito dvoma druhmi zločinov. Našou snahou bolo poukázať na viaceré prístupy k deleniu zločinov a určitým spôsobom podnietiť diskusiu. V budúcnosti bude potrebné tieto pojmy aj v rámci medzinárodného spoločenstva precizovať. Osobitnú pozornosť bude potrebné venovať problematike nadnárodného zločinu, resp. nadnárodného trestného práva.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Monografie a učebnice:

ALBANESE, J., ed.: Transnational Crime, Ontario, Whitby: de Sitter Publications, 2005.

BOILSTER, N.: Transnational criminal law. Oxford: Oxfor University Press, 2018. 450 s. ISBN 978-0-19-879608-4

KLUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť). Tretie, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2017. 520 s. ISBN 978-80-8168-743-3

LUKAŠUK , I. I. - NAUMOV, A. V.: Mezhdunarodnoe ugolovnoe pravo, uchebnik. Moskva, Spark , 1999, 287 s.

VRŠANSKÝ, P. - VALUCH, J. a kol.: Medzinárodné právo verejné (osobitná časť). Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, 532 s. ISBN 978-80-8168-376-3

Periodiká a zborníky:

ŠTURMA, Pavel.: Metamorfózy mezinárodních zločinů: příběh s otevřeným koncem. In: ŠTURMA, Pavel, ed.: Odpověď mezinárodního práva na mezinárodní zločiny. Praha: Univerzita Karlova v Praze, Právnická fakulta, 2014. s. 9 - 11. ISBN 978-80-87975-16-9.

Právne predpisy:

Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 53/1974 Zb. zo dňa 5.3.1974 o Dohovore o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti

Oznámenie ministerstva zahraničných vecí SR č. 333/2002 Z. z. o prijatí Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu

zákon č. 300/2005 Trestný zákon v znení neskorších predpisov


DAŇOVÉ TRESTNÉ ČINY A ÚČINNÁ ĽÚTOSŤ

TAX OFFENSES AND EFFECTIVE REGRET

Bystrík VidašičJUDr. PhDr. Ing. Mgr. Bystrík Vidašič, II. ročník externé, doktorandské štúdium, bvidasic@gmail.com, Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, Katedra finančného a správneho práva

Abstrakt

Predmetom spracovania tohto príspevku sú daňové trestné činy upravené v právnom poriadku Slovenskej republiky. Daňové trestné činy sú zakotvené v piatej hlave osobitnej časti zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, ktorá upravuje trestné činy hospodárske. Trestné činy proti mene a trestné činy daňové sú upravené v treťom diele piatej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. V druhej časti príspevok spracováva právnu úpravu inštitútu účinnej ľútosti, ako jedného zo spôsobov zániku trestnosti podľa Trestného zákona. Právnym dôsledkom aplikácie inštitútu účinnej ľútosti pri taxatívne vymenovaných daňových trestných činoch v Trestnom zákone je beztrestnosť páchateľa.

Kľúčové slová

ekonomická kriminalita, daňové trestné činy, účinná ľútosť, daňový podvod

Abstract

The subject of the processing of this contribution are tax offenses regulated in the legal order of the Slovak Republic. Tax offenses are enshrined in the Fifth Title of the Special Part of Act no. 300/2005 Coll. Criminal Code which regulates economic offenses. Crimes against currency and tax offenses are overseen by the third part of the Fifth Title of the special section of the Criminal Code. In the second part, the paper deals with the legal regulation of the Institution of Effective Regret, as one of the ways of extinction of culpability according to the Criminal Code. The legal consequence of the application of the Institution of Effective Regret in the exhaustively enumerated tax offenses in the Criminal Code is the impunity of the offender.

Key words

economic crime, tax offenses, effective regret, tax fraud

Úvod

Daňová trestná činnosť je súčasťou a zároveň osobitným fenoménom ekonomickej kriminality. V praxi sa na označenie ekonomickej kriminality často používa pojem hospodárska kriminalita, resp. „kriminalita bielych golierov", ktorá predstavuje protiprávne konanie, ktorým bol dosiahnutý finančný alebo iný prospech na úkor konkrétneho ekonomického subjektu. Trestné činy hospodárske patria do skupiny vysoko latentnej trestnej činnosti. Všeobecne sa odhaduje, že len veľmi malá časť trestných činov hospodárskych je oznámená alebo inak odhalená.

Daňová trestná činnosť v SR sa začala rozmáhať predovšetkým po roku 1989, v období spoločenských zmien, keď došlo k enormnému nárastu počtu daňových subjektov. V období po roku 1989 došlo k celému radu spoločenských zmien, ktoré pôsobili na vznik daňovej kriminality. Bolo to hlavne uvoľnenie štátnych hraníc, čo umožnilo cezhraničný pohyb tovaru a osôb, ďalej rôzne organizačné zmeny v štátnej správe, polícii a zásadným faktorom rozmachu daňovej kriminality bol aj neuspokojivý legislatívny stav v oblasti daní. Nemožno tvrdiť, že daňová trestná činnosť neexistovala už pred rokom 1989, avšak svojim rozsahom zďaleka nedosahovala rozmery ako po roku 1989.

Daňová kriminalita výrazne oslabuje fiškálne záujmy štátu a samotnú ekonomiku štátu. Daňové trestné činy sa v praxi často vyznačujú náročnosťou pri ich odhaľovaní i dokazovaní, ale problematické je aj použitie správnej právnej kvalifikácie. Predmetom spracovania tohto príspevku sú vybrané daňové trestné činy upravené v právnom poriadku Slovenskej republiky, ktoré súvisia s inštitútom účinnej ľútosti. V druhej časti príspevok poukazuje na inštitút účinnej ľútosti, ako na jeden zo spôsobov zániku trestnosti podľa Trestného zákona. Právnym dôsledkom aplikácie inštitútu účinnej ľútosti pri taxatívne vymenovaných daňových trestných činoch v Trestnom zákone je beztrestnosť páchateľa.

1 Daňové trestné činy v právnom poriadku Slovenskej republiky

Piata hlava osobitnej časti zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, upravuje trestné činy hospodárske. Táto hlava je rozdelená do štyroch dielov. Trestné činy proti mene a trestné činy daňové sú upravené v treťom diele piatej hlavy osobitnej časti Trestného zákona.

V tomto príspevku sa budeme zaoberať vybranými daňovými trestnými činmi uvedenými v Trestnom zákone (TZ), ktoré sú vymedzené nasledovnými trestnými činmi:

- skrátenie dane a poistného podľa § 276 TZ,

- neodvedenie dane a poistného podľa § 277 TZ,

- daňový podvod podľa § 277a TZ,

- nezaplatenie dane a poistného podľa § 278 TZ,

- marenie výkonu správy daní podľa § 278 a TZ

1.1 Skrátenie dane a poistného

Skutková podstata skrátenia dane a poistného je v § 276 Trestného zákona vymedzená nasledovne: „Kto v malom rozsahu skráti daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie, potrestá sa odňatím slobody na jeden až päť rokov."Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

Podstata trestného činu skrátenia dane a poistného spočíva v aktívnom a úmyselnom konaní páchateľa, ktorým páchateľ dosiahne zníženie resp. eliminovanie daňovej povinnosti oproti skutočnému stavu. Je to svojím spôsobom podvodné konanie, ktorým sa páchateľ snaží uviesť do omylu správcu dane resp. presvedčiť ho o existencii určitých okolností, ktoré majú následne dopad na výšku jeho daňovej povinnosti. Trestného činu skrátenia dane a poistného sa dopúšťajú páchatelia spravidla na dani z príjmov a dani z pridanej hodnoty.

Skrátenie dane predstavuje také konanie páchateľa, prostredníctvom ktorého mu bude zo strany príslušného orgánu vyrubená nižšia daň, ako je suma dane určená zákonom, alebo k vyrubeniu dane ani nedôjde. Medzi najčastejšie spôsoby skrátenia dane patria rôzne machinácie v účtovníctve, nepriznanie príjmov, deklarovanie fiktívnych výdavkov, deklarovanie neexistujúcich zdaniteľných plnení a nesprávnych údajov a pod. Výsledkom predmetných konaní je, že páchateľ zníži daňový základ, a tým si nezákonne zníži daňovú povinnosť. Napr. daňový subjekt deklaruje v účtovníctve neexistujúce výdavky za neuskutočnené prijaté zdaniteľné plnenia, čím si znižuje daňový základ dane z príjmov a následne i daňovú povinnosť. Pokiaľ ide o platiteľa dane z pridanej hodnoty, neoprávnene si zvyšuje DPH na vstupe, čím dosiahne nižšiu daňovú povinnosť na DPH. Za skrátenie dane je možné považovať i také úmyselné konanie páchateľa, ktorým sa úplne vyhne svojej daňovej povinnosti (napr. dostane sa z daňovej povinnosti do daňovej straty, vôbec nepodá daňové priznanie, hoci má príjmy podliehajúce dani a je si vedomý svojej povinnosti podať daňové priznanie a zaplatiť daň). Trestný čin je dokonaný až reálnym vymeraním nižšej dane respektíve nepodaním daňového priznania vôbec, ak bolo úmyslom páchateľa úplne zatajiť príjmy podliehajúce dani. Skrátením však nie je samotné neodvedenie alebo nezaplatenie už vyrubenej dane alebo poistného.STIERANKA, J. - SABAYOVÁ, M. - ŠIMONOVÁ, J.: Daňové úniky a daňová kriminalita v Slovenskej republike.Bratislava: EPOS, 2016. s. 169.

Subjekt trestného činu skrátenia dane a poistného je všeobecný, pričom ním môže byť nielen subjekt dane, resp. poistného, ale ktorýkoľvek subjekt, ktorý svojim úmyselným konaním spôsobí, že jemu alebo inej osobe nebola zákonná daň vymeraná vôbec, prípadne nebola vymeraná v zákonom stanovenej výške a tým pádom bola táto daň skrátená.

Trestnosť trestného činu skrátenia dane a poistného zaniká, ak splatná daň, prípadne poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v deň nasledujúci po dni, keď mal páchateľ možnosť sa oboznámiť s výsledkami vyšetrovania po jeho ukončení.

1.2 Neodvedenie dane a poistného

Do roku 2012 obsahovali ustanovenia trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 TZ dve aliney, dva samostatné trestné činy. Po novele Trestného zákona (TZ) bola od 1. októbra 2012 v § 277 ods. 1 ponechaná len tzv. prvá alinea. Podstata konania páchateľa tohto trestného činu spočíva v tom, že páchateľ daného daňového deliktu zadrží a neodvedie určenému príjemcovi splatnú daň a poistné, ktoré vybral alebo zrazil podľa zákona. V prípade neodvedenia dane je týmto príjemcom správca dane.STIERANKA, J. - SABAYOVÁ, M. - ŠIMONOVÁ, J.: Daňové úniky a daňová kriminalita v Slovenskej republike.Bratislava: EPOS, 2016. s. 172.

Subjektom trestného činu neodvedenia dane a poistného môže byť výlučne osoba, ktorej v zmysle daňových predpisov vzniká určitá povinnosť, ktorej porušenie umožňuje naplniť znaky konania spôsobom uvedeným v § 277 ods.1 TZ. Subjektívna stránka vyžaduje úmyselné zavinenie. Okrem toho vyžaduje aj fakultatívny znak subjektívnej stránky - motív „v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech ".

Trestnosť trestného činu neodvedenia dane a poistného môže zaniknúť účinnou ľútosťou.

1.3 Daňový podvod

V dôsledku dlhoročnej praxe zákon č. 246/2012 Z. z. účinný od 1. októbra 2012, ktorý okrem iného novelizuje aj Trestný zákon, zakotvuje nový trestný čin s názvom „daňový podvod". Skutková podstata tohto trestného činu je totožná s predchádzajúcou skutkovou podstatou daňového podvodu uvedeného v ustanovení § 277 ods. 1 druhá alinea TZ. Nejde teda o úplne nové znenie skutkovej podstaty daňového trestného činu, ale len o zakotvenie pôvodnej druhej aliney § 277 ods. 1 ako samostatného trestného činu.ČENTÉŠ, J. a kolektív.: Trestný zákon - Veľký komentár. 2. aktualizované vydanie. Žilina: EUROKÓDEX, 2015. s. 528. Významný rozdiel medzi neodvedením dane a poistného a daňovým podvodom je vo výške škody, teda daňový podvod je najmenej vo väčšom rozsahu, čo je 2 660 €.

V § 277a TZ je daňový podvod naformulovaný nasledovne: „Kto neoprávnene vo väčšom rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane

v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, potrestá sa odňatím slobody na jeden až päť rokov."Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

Neoprávneným uplatnením takéhoto nároku je klamlivé predstieranie splnenia podmienok na takýto nárok, a teda uvádzanie správcu dane do omylu.

Pre trestnú zodpovednosť sa vyžaduje, aby si páchateľ uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane vo väčšom rozsahu, t.j. v rozsahu viac ako 2 660 € (§125 ods. 1 TZ). Neoprávneným uplatnením nároku na vrátenie je uplatnenie nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane v rozpore s príslušnými predpismi.Podmienky a postup pri vrátení spotrebnej dane upravuje napríklad § 79 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Podmienky a postup pri vrátení spotrebnej dane upravuje napríklad § 13 zákona č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov, § 15 zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja, § 14 zákona č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, § 13 zákona č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu.

V prípade trestného činu daňového podvodu ide o špecifický druh podvodu, majetkového deliktu, ktorého následkom je spôsobenie majetkovej ujmy poškodenému.Bližšie pozri napr. GALAJDOVÁ, J., PECNÍK, J., TOMKO, O.: Existencia škody pri daňových trestných činoch. In: Justičná revue č. 2/2007. Napriek tomuto jednoznačnému záveru však v ustanovení § 277a TZ nie je uvedená škoda ako následok spáchania tohto trestného činu, ako následok je uvedené spáchanie tohto trestného činu v určitom rozsahu: vo väčšom rozsahu - ods. 1, značnom rozsahu - ods. 2, vo veľkom rozsahu - ods. 3.V súvislosti s týmto trestným činom podľa § 277a ods. 2,3 pozri tiež novelizáciu § 56 o ukladaní peňažného trestu a § 61 o ukladaní trestu zákazu činnosti. Medzi kvalifikované skutkové podstaty k § 277a TZ umožňujúce uložiť prísnejší trest zaraďuje TZ ešte okolnosti, ak bol trestný čin spáchaný v špeciálnej recidíve, tzn. páchateľ bol už za taký čin odsúdený, ďalej ak bol trestný čin daňového podvodu spáchaný závažnejším spôsobom konania a členom nebezpečného zoskupenia.

Porovnaním novšej a predchádzajúcej právnej úpravy musíme dospieť k záveru, že nová právna úprava účinná od 1. októbra 2012 je pre páchateľa trestného činu daňového podvodu jednoznačne priaznivejšia.

1.4 Nezaplatenie dane a poistného

Skutkovú podstatu trestného činu nezaplatenia dane a poistného charakterizuje konanie páchateľa, ktorý vo väčšom rozsahu nezaplatí splatnú daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové poistenie. Pre trestnú zodpovednosť sa vyžaduje, aby nezaplatil daň alebo poistné vo väčšom rozsahu, t. j. v rozsahu viac ako 2 660 €. Konanie páchateľa pri tomto trestnom čine neobsahuje prvky podvodného konania, uskutočňovania rôznych machinácií, prípadne zatajovania určitých skutočností či snahy vylákať daňové výhody. Daňový subjekt si jednoducho neplní zákonom stanovenú povinnosť úhrady splatnej dane, resp. poistného.

Subjekt trestného činu nezaplatenia dane a poistného je špeciálny, a to z dôvodu, že ním môže byť výlučne osoba, ktorej vyplynula zo zákona povinnosť úhrady dane, resp. poistného.STIERANKA, J. – SABAYOVÁ, M. - ŠIMONOVÁ, J.: Daňové úniky a daňová kriminalita v Slovenskej republike. Bratislava: EPOS, 2016. s. 179.

Trestnosť trestného činu nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 môže zaniknúť účinnou ľútosťou ( § 86 ods. 1 písm. e), ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami.

1.5 Marenie výkonu správy daní

Skutková podstata trestného činu marenia výkonu správy daní bola do Trestného zákona zakotvená jeho novelou - zákonom č. 246/2012 Z. z. účinným od 1. októbra 2012.

K tejto zákonnej úprave došlo v dôsledku častejšieho vyhýbania sa plnenia svojich povinností zo strany daňových subjektov pri výkone správy, najmä v čase, keď správca dane dospel k zisteniam, ktoré by mohli mať za následok dorubenie dane alebo neuznanie uplatneného nároku na nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty a pod. Daňové subjekty v dôsledku týchto zistení prestávajú predkladať správcovi dane doklady pre správne určenie dane, pozmenia, znehodnotia alebo zničia doklady rozhodujúce pre správne určenie dane, prestávajú preberať poštové zásielky od správcu dane a plniť si zákonné povinnosti.ČENTÉŠ, J. a kolektív.: Trestný zákon - Veľký komentár. 2. aktualizované vydanie. Žilina: EUROKÓDEX, 2015. s. 532.

Na trestnú zodpovednosť sa vyžaduje predchádzajúci postih za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch. Táto skutková podstata je koncipovaná na báze postihovania opakovaného protiprávneho konania spočívajúceho v porušovaní noriem daňového práva už normami trestného práva, t. j. recidíva daňového subjektu bude postihovaná normami trestného práva. Postihnutým za obdobný čin sa rozumie ten, komu bola za obdobný čin uložená sankcia alebo iné opatrenie za priestupok alebo iný obdobný delikt ( § 128 ods. 5). V zmysle tohto ustanovenia to bude predovšetkým postih za správny delikt v zmysle § 154 a nasl. zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok).

Ustanovenie § 278a TZ marenie výkonu správy daní by malo postihovať niektoré konania daňových subjektov, ktoré sťažovali postup predovšetkým správcov dane pri daňovej kontrole a daňovom konaní. Zakotvením tejto skutkovej podstaty trestného činu do TZ sa očakávalo podstatné zvýšenie daňovej disciplíny daňových subjektov, obmedzenie daňových únikov a zlepšenie výberu daní.

2 Účinná ľútosť

Pre daňové trestné činy je typické spôsobenie významného negatívneho dopadu na štátny rozpočet, prípadne iný druh rozpočtu, ako aj výška ich latencie, pričom snaha o ich elimináciu a následné zvýšenie fiškálnych príjmov sa prejavuje v aplikácii inštitútu účinnej ľútosti.STIERANKA, J. - SABAYOVÁ, M. - ŠIMONOVÁ, J.: Daňové úniky a daňová kriminalita v Slovenskej republike. Bratislava: EPOS, 2016. s. 189. Pri daňových trestných činoch sa vychádza z princípu „ultima ratio" vyplývajúceho zo zásady subsidiarity represie. Formulácia, že trestné právo je ultima ratio znamená, že nielen zákonodarca ale aj právna prax má požívať trestné právo v prípade, keď ostatné prostriedky nestačia, resp. neexistuje iné riešenie ako trestnoprávne.IVOR, J. a kolektív.: Trestné právo hmotné 1, všeobecná časť. Bratislava: IURA EDITION, 2010. s. 22.

Inštitút účinnej ľútosti predstavuje jeden z dôvodov zániku trestnosti činu, resp. trestnej zodpovednosti páchateľa trestného činu za splnenia podmienky, že trestný čin bol spáchaný, nebolo o ňom právoplatne rozhodnuté a páchateľ dobrovoľne napraví už vzniknutý škodlivý následok. V § 85 Trestného zákona (TZ) je účinná ľútosť upravená všeobecne pre taxatívne vymenované trestné činy. Podmienky sú teda pre všetky takéto trestné činy ustanovené rovnako. V § 86 TZ ide o tzv. osobitné ustanovenie o účinnej ľútosti, ktoré sú samostatne upravené pre každý v tomto ustanovení uvedený trestný čin a týkajú sa len tohto trestného činu. Ustanovenie § 86 TZ upravuje taxatívne vymedzené prípady účinnej ľútosti, ktoré sú vo vzťahu lex specialis derogat lex generalis, čiže ide o špeciálnu právnu normu vo vzťahu k ustanovenie § 85 TZ. Prípady účinnej ľútosti pri daňových trestných činoch upravuje ustanovenie § 86 ods. 1 písm. e) TZ.

Základnou zákonnou podmienkou zániku trestnosti činu je, aby trestný čin taxatívne vymedzený v § 86 ods. 1 písm. e) TZ bol dokonaný a páchateľ konal dobrovoľne. Trestný čin je dokonaný, ak páchateľ svojím protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty upravené v osobitnej časti Trestného zákona. Páchateľ koná dobrovoľne, ak ostatné zákonné podmienky účinnej ľútosti plní z vlastnej vôle. Dobrovoľnosť konania vyjadruje slobodné rozhodnutie páchateľa, ktoré nasvedčuje jeho pozitívnemu obratu vo vzťahu k trestnému činu a k možnému škodlivému následku. Nadväzujúcou zákonnou podmienkou zániku trestnosti činu je zamedzenie vzniku škodlivého následku, resp. napravenie už vzniknutého následku dobrovoľným konaním páchateľa. Škodlivý následok je v danom prípade z obsahového hľadiska spravidla vyjadrený ako majetková škoda. Primárnou podstatou zániku trestnej zodpovednosti v dôsledku účinnej ľútosti sa sleduje ochrana dôležitých spoločenských záujmov (v prípade daňových trestných činov, fiškálnych záujmov), ktorá sa dosiahne sľubom beztrestnosti páchateľovi, ak škodlivý následok trestného činu napraví alebo zamedzí.STIERANKA, J. - SABAYOVÁ, M. - ŠIMONOVÁ, J.: Daňové úniky a daňová kriminalita v Slovenskej republike. Bratislava: EPOS, 2016. s. 190.

2.1 Právna úprava inštitútu účinnej ľútosti pri daňových trestných činoch

Trestný zákon účinný do 30. septembra 2012 upravoval ustanovenia účinnej ľútosti v § 85 kde bola účinná ľútosť upravená všeobecne pre taxatívne vymenované trestné činy. Podmienky účinnej ľútosti pre všetky takéto trestné činy boli ustanovené rovnako. Muselo ísť o taxatívne vymenované trestné činy, trestný čin musel byť dokonaný a páchateľ musel dobrovoľne zamedziť alebo napraviť škodlivý následok trestného činu. Z daňových trestných činov bol v § 85 TZ zaradený trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276 TZ. Osobitné ustanovenia o účinnej ľútosti upravoval § 86 TZ, kde boli samostatne upravené ustanovenia pre každý v tomto ustanovení uvedený trestný čin a týkali sa len tohto trestného činu. Na daňové trestné činy sa vzťahovalo ustanovenie § 86 písm. e) TZ o účinnej ľútosti a to na trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 alebo nezaplatenia dane a poistného podľa § 278, ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami.

V praxi bolo pomerne sporné, či sa ustanovenie § 86 písm. e) TZ vzťahovalo aj na trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá TZ, t. j. aj na prípady v ktorých páchateľ žiadal neoprávnene vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, resp. sa ustanovenie o účinnej ľútosti vzťahovalo len na trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea prvá TZ, t. j. teda len na prípady v ktorých dochádza k tzv. sprenevere vybranej či zrazenej dane a k jej neodvedeniu príslušnému správcovi dane. Viacero renomovaných autorov zastávalo názor, že vzhľadom na znenie ustanovenia § 277 ods. 1 TZ nebol možný zánik trestnosti účinnou ľútosťou v prípade spáchania daňového podvodu kvalifikovaného ako trestný čin podľa § 277 ods. 1 druhá alinea TZ.ŠAMKO, P.: Daňové podvodné konania a ich dokazovanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. s. 192. Pretože však nebolo v ustanovení § 86 písm. e) TZ jednoznačne uvedené, či sa ustanovenie o účinnej ľútosti vzťahuje na obidve skutkové podstaty uvedené v ustanovení § 277 ods. 1 TZ alebo len na jednu z nich, časť odbornej verejnosti zastávala opačný názor, že pod ustanovenie § 86 písm. e) TZ možno podradiť aj skutkovú podstatu trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 druhá alinea TZ.ŠANTA, J.: Účinná ľútosť a daňové trestné činy. In: Justičná revue č. 6-7/2008

Predmetnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 316/2011 - 37 dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že relevantná právna úprava obsiahnutá v Trestnom zákone v § 86 písm. e) nevymedzuje, nerozlišuje, resp. nekonkretizuje účinky účinnej ľútosti vo vzťahu k § 277 TZ, je nutné označiť za ústavne konformný ten výklad, ktorý je v prospech obvineného, t. j. taký, že ustanovenie § 86 písm. e) TZ o účinnej ľútosti sa vzťahuje na celé ustanovenie § 277 TZ, teda aj na skutkovú podstatu týkajúcu sa neoprávneného uplatňovania nárokov na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane.

Uvedené závery Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom ustanovenia o účinnej ľútosti pri neoprávnene uplatňovaných nárokoch na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane boli podstatné aj pri súčasnej právnej úprave, pretože existuje pomerne veľké množstvo trestných stíhaní pre podozrenie zo spáchania skutkov, ktoré sa stali do 30. septembra 2012 a pri ktorých, práve s ohľadom na právny záver Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom ustanovenia § 86 písm. e) TZ môže byť právna úprava účinná do 30. septembra 2012 pre páchateľa priaznivejšia.

V súčasnosti sa však vyššie uvedené konštatovanie stáva predmetom polemiky vzhľadom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 212/217-65. V predmetnom náleze totiž Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor ohľadom ustanovenia o účinnej ľútosti pri neoprávnene uplatňovaných nárokoch na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane spočívajúci v tom, že ak si páchateľ neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty, nemá čo dodatočne zaplatiť, takže nemôže ani naplniť zákonnú dikciu účinnej ľútosti podľa § 86 písm. e) Trestného zákona.FERENČÍKOVÁ, S.: Daňový podvod a účinná ľútosť. In: Nové horizonty v práve 2018. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 24. - 25. mája 2018 na právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, 2018, s. 223.

Zákon č. 246/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 1. októbra 2012 vyňal zo skutkovej podstaty trestného činu neodvedenie dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Trestného zákona, konania, ktoré sa týkajú neoprávneného uplatňovania nárokov na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej

dane a z tejto skutkovej podstaty vytvoril samostatný trestný čin pod názvom daňový podvod (§ 277a TZ). Ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 TZ sa už ďalej trestnoprávne postihujú len konania, ktoré sa týkajú zadržania a neodvedenia dane a poistného, ktoré páchateľ zrazil alebo vybral.

Ustanovenie § 86 písm. e) o účinnej ľútosti sa vzťahovalo na trestné činy podľa § 277 ods. 1 a § 278 ods. 1 TZ, čiže na najmenej závažné spôsoby spáchania uvedených daňových trestných činov. Z toho vyplynul záver, že pokiaľ páchateľ spáchal TČ podľa § 277 ods. 2,3,4 TZ a podľa § 278 ods. 2,3 TZ, tak nebol možný zánik týchto TČ účinnou ľútosťou. Vzhľadom na znenie § 85 a § 86 písm. e) TZ účinné od 1. októbra 2012 bolo zrejmé, že nebol možný zánik trestnosti účinnou ľútosťou ani u trestného činu Daňový podvod podľa § 277a TZ, ani u trestného činu Marenie výkonu správy daní podľa § 278a TZ.STIERANKA, J. - SABAYOVÁ, M. - ŠIMONOVÁ, J.: Daňové úniky a daňová kriminalita v Slovenskej republike. Bratislava: EPOS, 2016. s. 190.

Významnou zmenou ustanovení účinnej ľútosti pri daňových trestných činoch bola novelizácia vykonaná zákonom č. 334/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, prostredníctvom ktorej došlo k liberalizácii podmienok účinnej ľútosti vo vzťahu k daňovým trestným činom. Prostredníctvom nej bolo ustanovenie § 86 písm. e) TZ rozšírené tak, že účinná ľútosť sa vzťahuje na všetky odstavce trestných činov, a to skrátenie dane a poistného podľa § 276, neodvedenie dane a poistného podľa § 277 alebo nezaplatenia dane a poistného podľa § 278, ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s výsledkami.STIERANKA, J. - SABAYOVÁ, M. - ŠIMONOVÁ, J.: Daňové úniky a daňová kriminalita v Slovenskej republike. Bratislava: EPOS, 2016. s. 191. Od 1. januára 2013 bol trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276 TZ vyňatý z § 85 TZ a bol zaradený do § 86 TZ o osobitných formách účinnej ľútosti ku skutkovým podstatám trestných činov neodvedenia dane a poistného a nezaplatenia dane a poistného a zároveň bola účinná ľútosť rozšírená aj na kvalifikované skutkové podstaty týchto trestných činov. Došlo tým k rozšírenie účinnej ľútosti. Z § 86 ods. 2 TZ, je zároveň zrejmé, že došlo zároveň k zúženiu, resp. špecifikovaniu účinnej ľútosti. Podľa § 86 ods. 2 TZ, trestnosť týchto činov nezaniká, ak ide o páchateľa, ktorý bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch postihnutý, alebo ak trestné stíhanie páchateľa za obdobný čin bolo v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch zastavené z dôvodu zániku trestnosti trestného činu podľa § 86 ods. 1 TZ.STIERANKA, J. - SABAYOVÁ, M. - ŠIMONOVÁ, J.: Daňové úniky a daňová kriminalita v Slovenskej republike. Bratislava: EPOS, 2016. s. 191- 192.

Pri aktuálnej právnej úprave účinnej ľútosti týkajúcej sa daňových trestných činoch jednoznačne vidíme uprednostnenie fiškálneho záujmu štátu na výbere rozpočtových príjmov do štátneho rozpočtu vo forme nápravy vzniknutého škodlivého následku, keďže postačí, ak sa páchateľ v priebehu trestného stíhania rozhodne odviesť resp. zaplatiť splatnú daň. Zákonodarca dal najavo aj intoleranciu aplikácie účinnej ľútosti voči subjektom, ktoré majú snahu opakovane nelegálne krátiť fiškálne príjmy štátu na úkor poctivých daňových subjektov. Z finančného hľadiska ide o značné výpadky v rozpočtoch verejnej správy, ktoré štát následne nadobudne, a zároveň štát ušetrí dodatočné náklady, ktoré by súviseli s trestným konaním a výkonom trestu.

Záver

Dane predstavujú nevyhnutnú súčasť našej spoločnosti, avšak spoločnosť má k nim prevažne negatívny vzťah. Je prirodzené, že správanie daňových subjektov smeruje k minimalizácii daňového zaťaženia. Odpor platiť dane vedie k hľadaniu spôsobov ako sa vyhnúť tejto povinnosti čo spôsobuje vznik daňových trestných činov. Znížiť daňovú povinnosť je možné mnohými spôsobmi, platca dane sa pritom môže pohybovať ako na strane práva tak, aj na strane opačnej, nezákonnej. Daňové zákony v podmienkach Slovenskej republiky sa najmä v minulosti príliš často menili ale i stále menia, pričom ich nestálosť sa stáva príčinou ich neprimeranej zložitosti.

Porušovanie a nerešpektovanie daňových zákonov, ako aj páchanie daňových trestných činov dosahuje v súčasnosti enormné rozmery. Daňové trestné činy ovplyvňujú všetky oblasti ekonomického a spoločenského života, poškodzujú najmä stabilitu finančného sektora, znižujú príjmovú stránku verejných rozpočtov, spôsobujú deficit verejných financií, čím nepriaznivo vplývajú na makroekonomické ukazovatele štátu. Taktiež ohrozujú mechanizmy trhového hospodárstva, majú vplyv na zdravú hospodársku súťaž v podnikateľskej sfére. Príjmy pochádzajúce z daňovej trestnej činnosti môžu byť predmetom investovania do ďalších foriem trestnej činnosti.

Pre daňové trestné činy je typické spôsobenie významného negatívneho dopadu na štátny rozpočet, prípadne iný druh rozpočtu, ako aj výška ich latencie. Pri daňových trestných činoch sa vychádza z princípu „ultima ratio" vyplývajúceho zo zásady subsidiarity represie.

To znamená, že nielen zákonodarca ale aj právna prax má požívať trestné právo v prípade, keď ostatné prostriedky a nástroje nestačia.

Na základe spracovania tohto príspevku, ktorý sa zaoberá právnou úpravou daňových trestných činov v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon a právnou úpravou účinnej ľútosti pri týchto trestných činoch, môžeme jednoznačne zhodnotiť, že aktuálna právna úprava uprednostňuje fiškálne záujmy štátu pred trestnoprávnym postihom páchateľov daňových trestných činov.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice

ČENTÉŠ, J. a kolektív.: Trestný zákon - Veľký komentár. 2. aktualizované vydanie. Žilina: EUROKÓDEX, 2015. 892 s. ISBN 978-80-8155-053-9.

IVOR, J. a kolektív.: Trestné právo hmotné 1., Všeobecná časť. Bratislava: IURA EDITION, 2010. 532 s. ISBN 978-80-8078-308-2.

IVOR, J. a kolektív.: Trestné právo hmotné 2., Osobitná časť. Bratislava: IURA EDITION, 2010. 624 s. ISBN 978-80-8078-308-2.

STIERANKA, J. - SABAYOVÁ, M. - ŠIMONOVÁ, J.: Daňové úniky a daňová kriminalita v Slovenskej republike. Bratislava : Epos, 2016. 359 s. ISBN 978-80-562-0147-3.

ŠAMKO, P.: Daňové podvodné konania a ich dokazovanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. 419 s. ISBN 978-80-8168-262-9.

Periodiká a zborníky:

FERENČÍKOVÁ, S.: Daňový podvod a účinná ľútosť. In: Nové horizonty v práve 2018. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 24. - 25. mája 2018 na právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, 2018, 293 s. ISBN 978-80-557-1439-4. GALAJDOVÁ, J., PECNÍK, J., TOMKO, O.: Existencia škody pri daňových trestných činoch. In: Justičná revue roč. 59, č. 2/2007, s. 189-190. ISSN 1335-6461.

KUBINCOVÁ, S.: Daňové úniky verzus právna istota. In: Daňové právo vs. daňové podvody a daňové úniky. Nekonferenčný zborník vedeckých prác. I. diel. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, 2015, 380 s. ISBN 978-80-8152-303-8. LENÁRTOVÁ, G.: Faktory vzniku daňových únikov. Ekonomické rozhľady. Bratislava: Vysoká škola ekonomická, 2000, roč. 29, č. 3, 243 s. ISBN 0323-262X.

ŠANTA, J.: Účinná ľútosť a daňové trestné činy. In: Justičná revue roč. 16, č. 6-7/2008. ISSN 1335-6461.

Právne predpisy:

Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov

Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani s pridanej hodnoty

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok

Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Prílohy


S-EPI, s.r.o. © 2010-2021, všetky práva vyhradené

Nastavenie súborov cookies

Táto webová stránka používa rôzne cookies pre poskytovanie online služieb, na účely prihlásenia, poskytovania obsahu prostredníctvom tretích strán, analýzu návštevnosti a iné. V súlade s platnou legislatívou prosíme o potvrdenie súhlasu alebo nastavenie vašich preferencií. Ďakujeme.

Viac informácií.