Vplyv oceňovania na hodnoty vykázané účtovníctvom

Oceňovanie predstavuje v účtovníctve proces spojený s určovaním peňažnej čiastky, ktorá má byť priradená položke finančného výkazu. Jednou zo základných požadovaných vlastností účtovníctva je jeho užitočnosť pri rozhodovaní. Práve táto požiadavka sa zdá byť problematická z hľadiska oceňovania položiek majetku a záväzkov, nákladov, výnosov a hospodárskeho výsledku. 

Autori: Ing. Jozefína Hvastová
Právny stav od: 1. 1. 2006
Právny stav do: 31. 12. 2007
Dátum publikácie: 21. 3. 2006
Prameň: Daňový a účtovný poradca podnikateľa / DÚPP - 2006 / DÚPP - 5/2006
Oblasti práva: Správne právo / Účtovníctvo


Problematika oceňovania teda vystupuje najvýraznejšie do popredia v súvislosti s využiteľnosťou informácií, ktoré poskytuje účtovníctvo ako zdroj ukazovateľov o vernom obraze účtovnej jednotky. Správne riešenie oceňovania aktív a záväzkov v účtovníctve je spolu so správnym vymedzením obsahu a rozsahu jednotlivých zložiek aktív a záväzkov tým činiteľom, ktorý rozhoduje o tom, ako daný účtovný systém plní svoje základné funkcie vo vzťahu k potrebám rôznych užívateľov účtovných informácií. 

Aj keď v oceňovaní aktív a záväzkov existujú v jednotlivých účtovných systémoch (US GAAP, IAS/IFRS, direktívy ES) určité odlišnosti, je možné vytvoriť prehľad oceňovacích základní, ktoré prichádzajú do úvahy pri oceňovaní aktív a záväzkov: 

  • historické náklady – „Historical Cost“ (historická cena, obstarávacia cena), 
  • bežná cena – „Replacement Cost“ (reprodukčná cena), 
  • bežná trhová hodnota (uvádza ju len US GAAP), 
  • realizovateľná hodnota (US GAAP ju uvádzajú ako „čistú“ realizovateľnú hodnotu), 
  • súčasná (diskontovaná) hodnota budúcich peňažných tokov, 
  • reálna hodnota. 

Podľa Koncepčného rámca IAS platí, že každá položka v účtovnej závierke môže byť vykázaná mimo iného vtedy, ak: „...položku možno oceniť nákladmi obstarania alebo hodnotou, ktorou  ju možno spoľahlivo merať...“. 

V súčasnej dobe je prevládajúcim spôsobom oceňovania, ktorý sa uplatňuje vo väčšine súčasných svetových účtovných systémov, oceňovanie na báze historických cien. Vďaka účtovaniu na základe dokladov a v nich uvedených hodnotách táto metodika poskytuje: 

  • účtovné informácie objektívne a overiteľné, 
  • spoľahlivejšie informácie nutné pre výkon vnútornej kontroly v podniku, 
  • vyššiu mieru preukaznosti z hľadiska potrieb daňových orgánov a audítorov. 

Základný problém pri uplatňovaní historických cien však spočíva v tom, že úroveň týchto cien vyjadruje trhové podmienky existujúce v dobe obstarania príslušných položiek aktív, použitá hodnota je výsledkom už v minulosti prijatých rozhodnutí (z ekonomického hľadiska je možné ju hodnotiť ako „utopené náklady“) a taktiež má aj závažné makroekonomické dôsledky (v období rastu cien ide o deformáciu hospodárskeho cyklu, resp. jeho fáz). 

Od použitého spôsobu oceňovania závisí obsah a vypovedacia schopnosť všetkých základných finančných ukazovateľov zisťovaných v účtovníctve. Vzhľadom na rozsiahlosť tejto problematiky sa príspevok zaoberá komparáciou metód ocenenia zásob a ich dosahom na hodnoty vykázané v účtovných výkazoch. 

Účtovanie zásob je nutné na skompletizovanie finančných výkazov podniku. Uskladnené zásoby vstupujú do nákladov v dobe ich výdaja do spotreby v hodnote rovnej historickej cene, ktorá je však v dôsledku inflácie, v čase nahradenia spotrebovaných zásob zásobami novými, vyššia. Pre elimináciu týchto efektov majú podniky možnosť výberu z niekoľkých techník ocenenia zásob, ktoré do istej miery zmierňujú aj skreslenia spôsobené infláciou. 

Ak je každá položka zásob podniku odlišná, určovanie cien je pomerne jednoduché. Ak sú však jednotlivé položky identické, je potrebné zvoliť spôsob ocenenia. Existuje niekoľko metód, ktoré prerušujú priamy vzťah medzi tokom tovarov a tokom cien. V tejto časti budú stručne opísané metódy: 

1.    First-In-First-Out (prvý do skladu, prvý zo skladu) alebo FIFO, 

2.    Last-In-First-Out (posledný do skladu, prvý zo skladu) alebo LIFO, 

3.    Priemerné náklady

First-In-First-Out 

Podstata tejto metódy spočíva v tom, že prvé obstarané alebo vyrobené tovary (materiály) by mali byť vykalkulované ako prvé na predaj alebo vydanie zo skladu. Vo FIFO metóde ocenenia zásob cena predaného tovaru (vydaného materiálu) je vypočítaná, akoby tieto položky boli najstaršími dostupnými v zásobách. Zostávajúce zásoby, ktoré vstupujú do súvahy, sú ocenené na základe ceny tovaru získaného alebo vyprodukovaného v nedávnom čase, a preto sa približujú trhovej cene alebo reprodukčnej cene zásob na sklade. Metóda FIFO vedie k tomu, že sa zmenšuje dosah inflácie na súvahu, ale zvyšuje sa negatívny dosah na výsledovku (vykázanie nereálne vysokého zisku). 

Last-In-First-Out 

Logika LIFO metódy je celkom opačná. Pri tejto technike sa cena predaného tovaru (vydaného materiálu) berie ako cena tovaru (materiálu) nedávno vyrobeného alebo pridaného do zásob. Jednotková cena (jednotkový náklad) posledného nákupu v priebehu roka je pridelená ako prvá cena predaných tovarov (spotrebovaných materiálov). Spotreba vyjadruje teda úroveň blížiacu sa reprodukčnej cene, ale naopak, zásoby na sklade sú oceňované na úrovni cien skoršieho obstarania, teda nižšími cenami. Táto metóda zreálňuje výsledovku, ale vykazuje nereálne nízke aktíva. LIFO sa nepokúša zosúladiť aktuálny tok tovaru a tok cien: neodporúča sa taktika vydávania nedávno obstaraného tovaru (materiálu) a držania najstarších zásob. Aj keď účtovné predpisy na Slovensku nedovoľujú využitie tejto metódy, jej porovnanie s ostatnými metódami má význam. 

Metóda priemerných nákladov 

Ide o vážený aritmetický priemer z obstarávacích cien zásob alebo z vlastných nákladov. Vyžaduje teda výpočet váženého priemeru jednotkových nákladov (jednotkovej ceny) zásob na sklade. Táto metóda je racionálna, systematická, ľahko aplikovateľná. Je predstaviteľom nákladov (cien) v priebehu celej doby vrátane začiatočnej inventúry a nielen  nákladov (cien) len na začiatku, konci alebo určitého bodu v priebehu istej doby. Náklady (ceny) sú zaznamenané v súvahe (konečná inventúra) a jednak aj vo výsledovke (ceny predaného tovaru). 

Každá z týchto metód je založená na rozdielnych predpokladoch toku nákladov. Ak predpokladáme, že ide o zásoby tovaru a ak jednotkové náklady a ceny, v ktorých boli predané, ostali stabilné, všetky tri metódy vykážu rovnaké výsledky. Avšak ceny sa menia a ako dôsledok tieto tri metódy obyčajne vykážu rozdielne hodnoty pre: 

1.    náklady na predaný tovar v tomto období, 

2.    zásoby vykázané v súvahe na konci obdobia, 

3.    hrubý zisk zaznamenaný v tomto období. 

Kvôli analýze týchto metód a vyčísleniu rozdielov budeme vychádzať z nasledovných údajov podniku:
 

Prehľad zásob na sklade 

 

Počet kusov 

Cena za kus 

(EUR) 

Zásoby spolu 

(EUR) 

Počiatočný stav zásob k 1. 1. 200X 

200 

1 800 

Marec 200X – nákup 

300 

10 

3 000 

September 200X – nákup 

400 

11 

4 400 

November 200X – nákup 

100 

12 

1 200 

Nákup spolu 

8 600 

Zásoby na sklade spolu 

10 400 

Ďalej predpokladáme, že konečný stav zásob na sklade k 31. 12. 200X je 300 kusov. 

Vyčíslenie nákladov na predaný tovar a hodnoty zásob na sklade k 31. 12. 200X bude závisieť od využitej metódy ocenenia zásob.
 

Metóda FIFO 

Náklady na predaný tovar 

 

Stav zásob na sklade 

Počet predaných kusov 

Cena za kus
(EUR) 

Spolu
(EUR) 

Počet kusov 

Cena za kus
(EUR) 

Spolu
(EUR) 

200 

1 800 

200 

11 

2 200 

300 

10 

3 000 

100 

12 

1 200 

200 

11 

2 200 

Spolu 

3 400 

Spolu náklady 

7 000 

 

Metóda LIFO 

Náklady na predaný tovar 

 

Stav zásob na sklade 

Počet predaných kusov 

Cena za kus
(EUR) 

Spolu
(EUR) 

Počet kusov 

Cena za kus
(EUR) 

Spolu
(EUR) 

100 

12 

1 200 

100 

10 

1 000 

400 

11 

4 400 

200 

1 800 

200 

10 

2 000 

Spolu 

2 800 

Spolu náklady 

7 600 

 

Metóda priemerných nákladov 

Náklady na predaný tovar 

 

Stav zásob na sklade 

Počet predaných kusov 

Cena za kus
(EUR) 

Spolu
(EUR) 

Počet kusov 

Cena za kus
(EUR) 

Spolu
(EUR) 

700 

10,40 

7 280 

300 

10,40 

3 120 

Porovnanie metód 

FIFO 

LIFO 

Priemerné náklady 

Náklady na predaný tovar (EUR) 

7 000 

7 600 

7 280 

Konečný stav zásob (EUR) 

3 400 

2 800 

3 120 

Hrubý zisk
(predpokladáme, že čisté tržby boli 15 000) 

8 000 

7 400 

7 720 

Ako vidieť z tabuľky, FIFO metóda vykazuje najnižšiu hodnotu pre náklady na predaný tovar a najvyššiu hodnotu pre hrubý zisk (čistý príjem). Takisto vykazuje najvyššiu hodnotu pre konečný stav zásob. Na druhej strane LIFO metóda vykazuje najvyššiu hodnotu pre náklady na predaný tovar, najnižšiu hodnotu pre hrubý zisk a najnižšiu hodnotu pre konečný stav zásob. Metóda priemerných nákladov vykázala výsledky, ktoré sa nachádzali medzi hodnotami FIFO a LIFO. 

Závery 

V čase inflácie alebo rastúcich cien používanie FIFO metódy bude viesť k efektom zobrazeným v príklade, pretože sa predpokladá, že náklady na predané jednotky budú v poradí, v akom vznikli. Avšak tým, že zásoby sú súvisle dopĺňané na základe vždy vyšších cien, vyššia hodnota hrubého zisku z väčšej miery stráca svoj význam. Keď hodnota inflácie vzrastie na dvojcifernú percentuálnu hodnotu, vyššie hrubé zisky, ktoré sú vykázané, sa často označujú ako „zisky zo zásob“ alebo ako „iluzórne“ zisky. 

V období deflácie alebo poklesu cien, hore opísaný efekt je obrátený a FIFO metóda vykazuje najnižšie hodnoty hrubého zisku. Najväčšia kritika FIFO metódy sa sústreďuje práve na túto tendenciu maximalizovať efekt inflačných a deflačných trendov na vykázané hodnoty hrubého zisku. Avšak hodnoty zaznamenané v súvahe ako zásoby sú zvyčajne približne rovnaké ako ich bežné reprodukčné náklady. 

V období zvyšujúcich sa cien použitie LIFO metódy bude mať za následok nižšiu hodnotu zásob na konci obdobia, vyššie náklady na predaný tovar a nižšiu hodnotu hrubého zisku ako ostatné dve metódy. Dalo by sa tvrdiť, že použitie LIFO metódy oveľa pravdivejšie porovnáva bežné náklady s bežnými príjmami. V období rastúcich cien používanie LIFO ponúka úspory v dani z príjmov. Tie sú spôsobené tým, že LIFO metóda vykazuje najnižšie hodnoty čistého príjmu zo všetkých troch metód. 

V období deflácie alebo klesajúcej úrovne cien efekt hore opísaný je obrátený a LIFO metóda vykazuje najvyššiu hodnotu hrubého zisku. Najväčším opodstatnením LIFO metódy je táto tendencia minimalizovať efekt cenových trendov na zaznamenaný hrubý zisk a takto uplatniť stabilizujúci vplyv na ekonomiku. Kritika na používanie LIFO je tá, že hodnota vykázaná pre zásoby tovaru v súvahe môže byť pomerne vzdialená od bežných reprodukčných nákladov. 

Metóda priemerných nákladov je v podstate kompromisom medzi FIFO a LIFO metódou. Efekt cenových trendov je spriemerovaný tak v prípade určenia hrubého zisku, ako aj v prípade určenia nákladov na predaný tovar. Pre akúkoľvek postupnosť získavania zásob budú priemerné náklady rovnako nezávislé od smerovania cenových trendov. 

Oceňovanie teda predstavuje zložitý, vzhľadom na jeho význam koncepčný a ako ukazujú praktické skúsenosti aj chronický problém každého účtovníctva. Keďže na podklade zlúčených finančných veličín sa hodnotí finančná situácia podniku, ovplyvňuje použitý spôsob oceňovania vo finančnom účtovníctve aj kvalitu a úroveň celkovej finančnej analýzy činnosti podniku. 

Autor: Ing. Jozefína Hvastová


S-EPI, s.r.o. © 2010-2019, všetky práva vyhradené