Tarifná hodnota incidenčného sporu

Podľa názoru Ústavného súdu nemožno pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty pohľadávky, ktorá bola prihlásená do reštrukturalizácie.

Dátum publikácie: 14. 2. 2020


Nález Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. júla 2019  sp. zn. II. ÚS 38/2019-35

Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou podanou okresnému súdu domáhal určenia, že jeho pohľadávka  je, čo sa týka prihláseného právneho dôvodu a v celej prihlásenej výške, uplatnená a prihlásená v reštrukturalizačnom konaní po práve ako pohľadávka nezabezpečená a v celom prihlásenom rozsahu je nesporná a zistená. Uznesením okresného súdu bolo konanie zastavené (späťvzatie návrhu, pozn.) a žalovanej bola priznaná plná náhrada trov konania. Následne uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť žalovanej trovy konania na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sťažnosť. Argumentoval, že išlo o určovaciu žalobu, v prípade ktorej je predmetom konania určenie pravosti pohľadávky, nie teda nárok na zaplatenie pohľadávky. Preto pri výpočte trov konania sa neaplikovalo správne ustanovenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Pri určovaní výšky základnej odmeny za jeden úkon právnej služby poskytnutej právnym zástupcom žalovanej mal okresný súd vychádzať z § 11 ods. 1 tarify [v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v jeho uznesení č. k. III. ÚS 534/2011-8 z 13. decembra 2011, z ktorého vyplýva, že žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky z dôvodu jej popretia je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, resp. teraz § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)]. Pri posudzovaní náhrady trov konania v prospech úspešného účastníka platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1 tarify ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci.

Právna veta:

 
18. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania pred okresným súdom rozhodovanie o určenie pravosti pohľadávky, a nie nárok na zaplatenie (tak ako to právne posúdil aj sťažovateľ, pozn.). Práve vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že prihlásená pohľadávka je v celej svojej výške uplatnená a prihlásená v predmetnej reštrukturalizačnej veci po práve a je nesporná a zistená, nemožno podľa názoru ústavného súdu pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty pohľadávky, ktorá bola prihlásená do reštrukturalizácie. Výsledok konania o určenie, že určitá pohľadávka je v istej sume riadne prihlásená, je nesporná a zistená, totiž nezakladá priamo nárok na jej uspokojenie. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá prihlásená pohľadávka v reštrukturalizačnom konaní je v istej výške nesporná a zistená, je rozhodnutím o otázke určenia rozsahu práv uplatniteľných v reštrukturalizačnom konaní. Otázka, v akom rozsahu bude táto pohľadávka uspokojená ako tzv. „hodnota alebo cena práva“, je predmetom až ďalšieho priebehu reštrukturalizačného konania, preto rozhodovanie o pravosti pohľadávky má tak v danom prípade na sťažovateľa ako žalobcu len nepriamy materiálny dosah. Vo svojej podstate možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh reštrukturalizačného konania. K obdobným záverom už dospel ústavný súd pri posudzovaní rozsahu náhrady trov konania v konaniach o určenie, či nehnuteľnosť patrí do dedičstva (II. ÚS 807/2016, m. m. IV. ÚS 574/2013, IV. ÚS 187/2018). Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania o určenie pravosti pohľadávky namieste určenie základnej sadby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, pretože hodnotu určovaného práva objektívne nie je možné stanoviť.
19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom uznesení aplikoval nesprávnu právnu normu [§ 10 ods. 2 vyhlášky namiesto § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky], čím poprel podstatu a účel relevantných, na posudzovanú vec sa vzťahujúcich právnych noriem, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Celé znenie rozhodnutia II. ÚS 38/2019  nájdete v produkte EPI Rozhodnutia súdov.

 


S-EPI, s.r.o. © 2010-2020, všetky práva vyhradené