nedeľa 21. decembra 2014, Bohdan

Prameň

Autori

Právny stav od

01.01.2004

Právny stav do

31.12.2004

Právne oblasti

Správa daní a poplatkov

Archívny dokument

Zobrazený je archívny článok. Zobrazenie archívneho článku je bezplatné. Aktuálne články sú dostupné len pre používateľov so zakúpeným prístupom do produktu EPI Odborné články.



Úplné znenie zákona o správe daní a poplatkov

Anotácia:

Zákon č. 511/1992 Zb. v znení zákona NR SR č. 165/1993 Z. z., zákona NR SR č. 253/1993 Z. z., zákona NR SR č. 254/1993 Z. z., zákona NR SR č. 172/1994 Z. z., zákona NR SR č. 187/1994 Z. z., zákona NR SR č. 249/1994 Z. z., zákona NR SR č. 367/1994 Z. z., zákona NR SR č. 374/1994 Z. z., zákona NR SR č. 58/1995 Z. z., zákona NR SR č. 146/1995 Z. z., zákona NR SR č. 304/1995 Z. z., zákona NR SR č. 386/1996 Z. z., zákona č. 12/1998 Z. z., zákona č. 219/1999 Z. z., zákona č. 367/1999 Z. z., zákona č. 240/2000 Z. z. (úplné znenie vyhlásené zákonom č. 171/2001 Z. z.), zákona č. 493/2001 Z. z., zákona č. 215/2002 Z. z., zákona č. 233/2002 Z. z., zákona č. 291/2002 Z. z., zákona č. 526/2002 Z. z., zákona č. 114/2003 Z. z., zákona č. 609/2003 Z. z., zákona č. 191/2004 Z. z., zákona č. 215/2004 Z. z., zákona č. 350/2004 Z. z. a zákona č. 443/2004 Z. z.  

Zákon č. 511/1992 Zb. v znení zákona NR SR č. 165/1993 Z. z., zákona NR SR č. 253/1993 Z. z., zákona NR SR č. 254/1993 Z. z., zákona NR SR č. 172/1994 Z. z., zákona NR SR č. 187/1994 Z. z., zákona NR SR č. 249/1994 Z. z., zákona NR SR č. 367/1994 Z. z., zákona NR SR č. 374/1994 Z. z., zákona NR SR č. 58/1995 Z. z., zákona NR SR č. 146/1995 Z. z., zákona NR SR č. 304/1995 Z. z., zákona NR SR č. 386/1996 Z. z., zákona č. 12/1998 Z. z., zákona č. 219/1999 Z. z., zákona č. 367/1999 Z. z., zákona č. 240/2000 Z. z. (úplné znenie vyhlásené zákonom č. 171/2001 Z. z.), zákona č. 493/2001 Z. z., zákona č. 215/2002 Z. z., zákona č. 233/2002 Z. z., zákona č. 291/2002 Z. z., zákona č. 526/2002 Z. z., zákona č. 114/2003 Z. z., zákona č. 609/2003 Z. z., zákona č. 191/2004 Z. z., zákona č. 215/2004 Z. z., zákona č. 350/2004 Z. z. a zákona č. 443/2004 Z. z.  

Slovenská národná rada sa uzniesla na tomto zákone: 

PRVÁ ČASŤ 

ZÁKLADNÉ A VŠEOBECNÉ USTANOVENIA 

§ 1 

Rozsah pôsobnosti 

(1)Tento zákon upravuje správu daní, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu alebo rozpočtu obce, vykonávanú správcami dane. 

(2) Podľa tohto zákona sa postupuje, ak osobitný zákon1) neustanovuje inak. 

K § 1 

Ustanovenie citovaného paragrafu vymedzuje vecnú príslušnosť zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o správe daní). Pod pojmom vecná príslušnosť vo všeobecnosti je potrebné chápať príslušnosť daného orgánu na celé konanie v konkrétnej veci vrátane vydania rozhodnutia. Podľa zákona o správe daní koná a rozhoduje v prvom stupni v konaní, predmetom ktorého je platenie daní plynúcich do štátneho rozpočtu alebo rozpočtu obce, daňový úrad, colný úrad a obec, v druhom stupni daňové riaditeľstvo, colné riaditeľstvo a Ministerstvo financií Slovenskej republiky. 

Zákonom č. 609/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ďalšie zákony (ďalej len novela zákona o správe daní), bol zavedený nový odsek 2, ktorý upravuje všeobecnú zásadu v našom právnom poriadku, že hmotnoprávny predpis má prednosť pred predpisom procesným, z čoho potom jednoznačne vyplýva, že ak niektorú problematiku upravuje daňový zákon ako aj zákon o správe daní, bude sa postupovať podľa úpravy zavedenej v hmotnoprávnom predpise.  

Novela zákona o správe daní reagovala aj na skutočnosť, že správa spotrebných daní prešla na správcu dane, ktorým je colný úrad. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné prispôsobiť aj znenie odkazu 1b pod čiarou tak, že odkaz bol demonštratívnym spôsobom rozšírený o ďalšie dane, ktoré spravuje colný úrad.  

§ 1a 

Základné pojmy 

Na účely tohto zákona sa rozumie 

a) 

daňou daň podľa osobitných zákonov1) vrátane sankčných úrokov a úrokov, ako aj pokuty a poplatky ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane, 

b) 

správcom dane 

1. 

daňový úrad1a) a obec, 

2. 

colný úrad podľa osobitného zákona,1b) 

c) 

správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov1a) podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov,1) 

d) 

daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, 

e) 

daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane, ktorá je priznaná daňovým subjektom alebo vyrubená správcom dane, 

f) 

daňovým nedoplatkom suma dane, ktorá nebola zaplatená v lehote alebo vo výške podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov,1) 

g) 

daňovým dlžníkom osoba, ktorej bola uložená povinnosť zaplatiť daň, odviesť vybranú alebo zrazenú daň a túto povinnosť nesplnila v lehote alebo vo výške podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov,1) 

h) 

daňovým exekučným konaním konanie, v ktorom správca dane z úradnej moci vymáha daňový nedoplatok, peňažné plnenie uložené rozhodnutím, exekučné náklady a hotové výdavky (§ 90), 

i) 

orgánom najbližšie nadriadeným správcom dane podľa písmena b) prvého bodu Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) a správcovi dane podľa písmena b) druhého bodu Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky1c) (ďalej len „colné riaditeľstvo“), 

j) 

zamestnancom správcu dane zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je 

1. 

daňové riaditeľstvo1d)

2. 

colný úrad alebo colné riaditeľstvo1e) alebo 

3. 

obec1f). 

K § 1a 

Zákon o správe daní v tomto ustanovení z dôvodu odstránenia prípadných aplikačných nezrovnalostí v praxi vymedzuje základné pojmy, ktoré sa uplatňujú v daňovom konaní. 

Pod pojmom daň sa rozumie daň podľa jednotlivých hmotnoprávnych predpisov vrátane sankčných úrokov a úrokov, ako aj pokuty a poplatky ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane. Pod pojmom správca dane má zákon na účely zákona o správe daní na mysli predovšetkým správcu dane, ktorým je daňový úrad, ktorý vykonáva správu priamych daní, t. j. tých, ktoré sú uložené priamo fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ako aj nepriamych daní, ktoré sú vo všeobecnosti definované ako dane, ktorými sú zaťažené statky a služby a až následne, teda nepriamo, fyzické a právnické osoby. Príkladom priamych daní, správu ktorých zabezpečuje daňový úrad, je: 

daň z príjmov fyzických osôb, 

daň z príjmov právnických osôb, 

daň z prechodu a prevodu majetku, 

cestná daň. 

Správca dane – daňový úrad – okrem správy priamych daní zabezpečuje aj správu dane z pridanej hodnoty ako jednu z najvýznamnejších nepriamych daní. Medzi nepriame dane patria všetky spotrebné dane, avšak správa spotrebných daní prešla s účinnosťou od 1. mája 2004 na colné úrady, ktoré spravujú a zabezpečujú správu spotrebnej dane: 

z liehu, 

z vína, 

z piva, 

z tabaku a tabakových výrobkov, 

z minerálneho oleja. 

Podľa § 84 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 350/2004 Z. z. je pri dovoze tovaru správcom dane colný orgán, pričom na správu dane sa nepoužije zákon o správe daní a poplatkov, ale colné predpisy, ak zákon o dani z pridanej hodnoty neustanovuje inak. 

Obec ako správca dane zabezpečuje správu: 

dane z nehnuteľností, 

miestnych poplatkov. 

Pojem správa daní zahŕňa vo svojom obsahu v podstate celú činnosť správcu dane vo vzťahu k daňovému subjektu – od jeho zaevidovania, registrácie až do prípadného núteného vymáhania, ak daňová povinnosť daňového subjektu nebola dobrovoľne splnená. Správou daní sa rozumie aj činnosť iných orgánov (napríklad Úrad daňového preverovania), pokiaľ postupujú podľa zákona o správe daní alebo podľa osobitného zákona, ktorým je zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly (ďalej zákon o daňových orgánoch). 

Zákon o správe daní vymedzuje pojem daňového konania veľmi zužujúcim spôsobom vzhľadom na to, že za daňové konanie považuje konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Striktné dodržiavanie tohto pojmu by bránilo správcom dane využívať niektoré inštitúty zákona o správe daní, ktoré podľa definície daňového konania daňovým konaním ešte nie sú. Daňovým konaním podľa striktného chápania jeho definície je vlastne až vyrubovacie konanie upravené v § 44 a nasledujúcich ustanoveniach. 

Pojem daňová pohľadávka zahŕňa v sebe v podstate daňovú povinnosť, ktorú má daňový subjekt voči štátu a ktorá vznikla napríklad z daňového priznania alebo ktorá bola ako výsledok porovnania údajov v daňovom priznaní a skutočností zistených daňovou kontrolou rozhodnutím správcu dane vyrubená. 

Daňový subjekt má daňový nedoplatok v prípade, že nezaplatí daň v lehote, ktorá je určená jednotlivými hmotnoprávnymi daňovými predpismi, alebo ak nezaplatí pohľadávku v lehote stanovenej správcom dane v rozhodnutí. Z dikcie zákona vyplýva, že daňový nedoplatok vznikne daňovému subjektu aj za predpokladu, že síce dodrží zákonom stanovenú lehotu na zaplatenie dane, ale táto nie je zaplatená v správnej výške. Bolo by nelogické predpokladať, že daňový nedoplatok vznikne aj v prípade, ak daňový subjekt zaplatí vyššiu daň, akú v skutočnosti zaplatiť mal. V takomto prípade daňový subjekt zaplatil daň v správnej výške, pričom suma, ktorú zaplatil naviac, je daňovým preplatkom.  

Ak daňový subjekt nezaplatí daň v lehote stanovenej zákonom alebo rozhodnutím správcu dane v správnej výške, stáva sa daňovým dlžníkom. 

Daňové exekučné konanie je pojmovo vymedzené ako konanie správcu dane, v ktorom postupom upraveným zákonom o správe daní  a poplatkov  (ďalej len zákon o správe daní) vymáha daňový nedoplatok a úhradu exekučných nákladov. Z pohľadu štádií daňového konania je možné daňové exekučné konania považovať za jeho osobitné štádium, do ktorého sa daňové konanie dostáva až v prípade, že daňový subjekt dobrovoľne svoju daňovú povinnosť nesplnil. Novela zákona o správe daní novoupravila aj tento pojem tak, že daňovým exekučným konaním je konanie, v ktorom správca dane z úradnej moci vymáha daňový nedoplatok, peňažné plnenie uložené rozhodnutím, exekučné náklady a hotové výdavky. Ide o prípady, keď v dôsledku nečinnosti daňového subjektu, prípadne v dôsledku nesplnenia zákonom uložených povinností správca dane uhradí za daňový subjekt náklady s tým spojené, ktorých úhradu potom podľa § 28 ods. 2 zákona prenesie na daňový subjekt. Podľa základnej definície daňovým exekučným konaním je aj konanie, v ktorom správca dane vymáha exekučné náklady, ktorými sú náklady za výkon zhabania a náklady za výkon predaja, a to najmenej vo výške 500 Sk a najviac 500 000 Sk, ako aj hotové výdavky, ktorými sú najmä znalečné, nájomné, poistné. Daňový dlžník je povinný uhradiť ich v skutočnej výške, a to aj v prípade, že k výkonu daňovej exekúcie nedošlo.  

Orgánom najbližšie nadriadeným pre správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo obec, je Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici. Pre správcu dane, ktorým je colný úrad, je orgánom najbližšie nadriadeným Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave.  

Z dôvodu pretrvávajúcich výkladových nezrovnalostí bol pojem zamestnanec správcu dane [§ 1a písm. j)] zákonom č. 191/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2004 legislatívne spresnený tak, že osoba zamestnávateľa zamestnanca správcu dane sa rozčlenila na správcu dane, ktorým je daňový úrad, colný úrad a obec. Podľa tejto definície je zrejmé, že zamestnávateľom zamestnanca správcu dane, ktorým je daňový úrad, nemôže byť napríklad obec, ale výlučne daňové riaditeľstvo. Za tým účelom bolo novelizované aj znenie odkazu pod čiarou, ktorý bol rozšírený o právne normy, ktoré upravujú služobné, resp. pracovno-právne vzťahy zamestnancov (napríklad zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov, zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a pod.).  

§ 2 

Základné zásady daňového konania 

(1) V daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. 

(2) Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. 

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. 

(4) Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. 

(5) Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky na vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. 

(6) Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. 

(7) Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti. 

(8) Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní. 

K § 2 

Základné pravidlá daňového konania sú obsiahnuté v zásadách daňového konania, ktoré v rozhodujúcej miere slúžia na poznávanie a interpretáciu stanovených okruhov problémov, ktoré majú spoločný základ. Sú nevyhnutnými interpretačnými návodmi, z ktorých je potrebné vychádzať pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov z oblasti daňového práva. Základné zásady daňového konania sú v zákone o správe daní vymedzené všeobecne, avšak pri aplikácii daňových zákonov sa musia rešpektovať, pretože ich prípadné porušenie, resp. nedodržanie by mohlo byť dôvodom k zmene alebo k zrušeniu rozhodnutia vydaného správcom dane v daňovom konaní. 

Jednou z najdôležitejších zásad daňového konania je zásada zákonnosti. V súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V daňovom konaní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú. Jej súčasťou však na druhej strane je aj povinnosť správcov dane chrániť záujmy štátu a obcí a dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. Zn. M–Sž doV 1/00: 

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právnom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení dane iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov SR.  

Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy SR právnym štátom. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. 

Ďalšou zásadou daňového konania je zásada objektívnej pravdy, ktorá vyjadruje predpoklad, že správca dane úplne a presne zistí skutkový stav veci a jeho rozhodnutie bude vychádzať len z týchto skutočností. 

Judikatúra: Rozsudok NS SR z 30. mája 2001, sp. Zn. 5 Sž 198/00: 

Ak daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav vecí, je záver žalovaného, že žalobca nemal podľa § 20 ods. 2 písm. a) zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty nárok na odpočet DPH, predčasný. Nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom, aby súd podľa § 250j ods. 2 O. s. p. rozsudkom zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného. 

Zásada úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania vyžaduje, aby správca dane vytváral také podmienky, ktoré by umožňovali daňovým subjektom realizovať svoje práva, na druhej strane daňové subjekty majú zákonnú povinnosť spolupracovať so správcom dane, t. j. poskytovať mu súčinnosť v daňovom konaní, ktorá spočíva v ich dobrovoľnej účasti na daňovom konaní. Táto zásada úzko súvisí so zásadou rýchlosti a hospodárnosti daňového konania. V prípade, že daňový subjekt odmietne spolupracovať so správcom dane, vystavuje sa riziku, že bude sankcionovaný, prípadne že si správca dane v dôsledku jeho nečinnosti sám zaobstará potrebné údaje na vyrubenie dane, pričom tieto nemusia (a ani nemôžu) byť presné. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 4. júla 2000, sp. zn. 7 Sž 161–166/99: 

Kto vedome neplní procesné povinnosti, ktoré mu zákon ukladá v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu počas výkonu kontroly, nemôže sa účinne domáhať zrušenia preskúmavaného rozhodnutia pre nezákonnosť spočívajúcu v nedostatočnom zistení skutkového stavu, ktoré sám zavinil. 

V daňovom konaní dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia. Voľné hodnotenie dôkazov však neznamená ľubovôľu správcu dane; hodnotením dôkazov musí zabezpečiť presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti predovšetkým z hľadiska ich pravdivosti a preukaznej hodnoty, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 136/99: 

V daňovom konaní platí nielen procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada prejednávacia. Tým sa daňové konanie líši od všeobecného správneho konania, v ktorom platí zásada vyhľadávacia. 

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovanie činnosti správnych orgánov (súd nemá na to kompetenciu), ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.  

Zásada neverejnosti konania vyjadruje skutočnosť, že v zásade celé daňové konanie je neverejné, čím sa zaručuje nezneužitie informácií o majetkových pomeroch daňových subjektov. S uvedenou zásadou úzko súvisí zásada zachovania daňového tajomstva, ktorým je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. 

Ďalšou zásadou daňového konania je zásada oficiality, ktorej podstatou je skutočnosť, že správca dane začne konanie aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky na vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky. Napr. podľa § 42, ak daňový subjekt nepodá daňové priznanie, je správca dane oprávnený určiť daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si sám zaobstará, a to aj bez súčinnosti s daňovým subjektom. Opakom zásady oficiality je zásada dispozičná, ktorá vyjadruje vo všeobecnosti možnosť účastníkov disponovať svojím podaním bez ohľadu na to, o aký druh konania ide. 

Zásada neformálnosti konania spočíva v tom, že správca dane v konaní vždy vychádza zo skutočného stavu veci a posudzuje podania vždy podľa ich obsahu, nie podľa názvu. Niektoré podania v daňovom konaní musia byť urobené na predpísaných tlačivách (§ 20 ods. 2), v zásade však všetky ostatné podania môžu byť urobené viacerými spôsobmi (§ 20 ods. 3, 4). Zásada rovnosti procesného postavenia daňových subjektov vyjadruje skutočnosť, že všetci účastníci konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti. Táto zásada sa však neuplatňuje vo vzťahu medzi účastníkmi konania a správcom dane, lebo správca dane nie je účastníkom daňového konania; jeho povinnosťou je dbať, aby sa táto zásada v prípade, že v daňovom konaní vystupuje viac účastníkov konania, dodržala. 

Mimoriadny význam pre správnosť, vecnosť a zákonnosť rozhodovania správcov dane má zásada písomnosti daňového konania, z ktorej vyplýva, že všetky úkony v daňovom konaní sú robené písomne a aj tam, kde zákon umožňuje urobenie úkonu ústne, prípadne iným spôsobom, zákon vyžaduje zaznamenanie takéhoto úkonu v písomnej podobe (napríklad zápisnične, formou úradného záznamu). 

§ 3 

Miestna príslušnosť 

(1) Miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom,2) inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.3) 

(2) U fyzickej osoby, ktorá nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, pričom sa tu obvykle zdržuje, sa miestna príslušnosť riadi miestom, kde sa táto osoba obvykle zdržuje prevažnú dobu, t. j. v ktorom sa zdržuje najviac dní v roku. U fyzickej osoby, ktorá nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ani sa tu obvykle nezdržuje, je miestne príslušný Daňový úrad Bratislava I. 

(3) Ak nemožno určiť miestnu príslušnosť podľa odseku 1, riadi sa miestom, kde má daňový subjekt stálu prevádzkareň, alebo miestom, v ktorom daňový subjekt vykonáva hlavnú časť svojej činnosti, ktorej výsledky sú predmetom zdanenia, prípadne miestom, v ktorom sa nachádza na území Slovenskej republiky prevažná časť jeho nehnuteľného majetku. 

(4) Ak nemožno určiť miestnu príslušnosť podľa odsekov 1 a 2, je príslušný Daňový úrad Bratislava I, ak ide o daň, na ktorej správu sú príslušné daňové úrady. 

(5) Ak vznikne daňová povinnosť okamihom prechodu štátnej hranice, riadi sa miestna príslušnosť miestom prechodu štátnej hranice, ak osobitný zákon4) neustanovuje inak. 

(6) Pri poplatkoch sa riadi miestna príslušnosť správcu dane podľa osobitných predpisov. 

(7) Pri daniach, kde predmetom zdanenia je nehnuteľnosť, je miestne príslušný správca dane, v ktorého územnom obvode sa predmetná nehnuteľnosť nachádza.  

(8) Pri dani z príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov je miestne príslušný správca dane, v ktorého územnom obvode má sídlo organizačná jednotka, v ktorej platiteľ dane vykonáva výpočet mzdy, zostavuje a vedie mzdové listy, mzdu vypláca alebo pripisuje k dobru. Táto organizačná jednotka má rovnaké oprávnenia a povinnosti podľa tohto zákona ako platiteľ dane. 

(9) Pri daniach vyberaných zrážkou z príjmov, ktorú vykonáva banka alebo pobočka zahraničnej banky (ďalej len „banka“) a poisťovňa alebo pobočka zahraničnej poisťovne a zaisťovňa alebo pobočka zahraničnej zaisťovne (ďalej len „poisťovňa“) a na ktoré sa vzťahuje osobitná sadzba dane,4a) je miestne príslušný správca dane, v ktorého územnom obvode má sídlo banka, poisťovňa alebo ich pobočka, ak má k dispozícii všetky potrebné doklady na kontrolu správnosti vykonávanej zrážky. 

(10) Na určenie miestnej príslušnosti pri dani 

a) 

z nehnuteľností vyrubovanej na zdaňovacie obdobie je rozhodujúci stav k prvému dňu zdaňovacieho obdobia, 

b) 

vyberanej zrážkou je rozhodujúci stav v čase vykonania zrážky. 

(11) Ak je miestne príslušných niekoľko správcov dane, konanie vykoná ten z nich, ktorý ho začal ako prvý, ak sa príslušní správcovia nedohodnú inak. Spory o miestnu príslušnosť medzi daňovými úradmi, ako aj medzi colnými úradmi rozhoduje orgán im najbližšie nadriadený; spory medzi daňovým úradom a colným úradom rozhoduje Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). 

(12) Ak dôjde u daňového subjektu k zmene miestnej príslušnosti, dovtedy príslušný správca dane vykoná len neodkladné úkony a odstúpi spisový materiál daňového subjektu za dobu, za ktorú dosiaľ nezaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane, tomu správcovi dane, ktorý sa stal miestne príslušným. Za rovnaké obdobie sa pripojí k spisovému materiálu i výpis z osobného účtu daňového subjektu. K tomuto výpisu sa doklady nepripájajú. Ak sa u daňového subjektu vykonáva daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, dokončí daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú kontrolu ten správca dane, ktorý ju začal (§ 15 ods. 13). Ak sa vykonáva proti daňovému subjektu daňová exekúcia, oznámi doterajší správca dane osobám, u ktorých je vykonávaná, zmenu správcu dane s uvedením príslušného čísla účtu v banke. Už zaplatené preddavky a splátky dane sa novému správcovi neprevádzajú. 

(13) Každý správca dane je v obvode svojej územnej pôsobnosti príslušný vykonať miestne zisťovanie podľa § 14 a vykonať úkony súvisiace so zabezpečením a prepadnutím tovaru a veci (§ 14a), a to i bez delegovania (§ 4). 

(14) Ak nie je možné určiť miestnu príslušnosť správcu dane podľa tohto alebo osobitného zákona, určí ju ministerstvo. 

K § 3 

V tomto ustanovení zákon o správe daní upravuje zásady pre určenie miestnej príslušnosti. Všeobecne sa dá konštatovať, že miestna príslušnosť je určovaná vzťahom vecne príslušného správcu dane k rozhodovaniu veci z hľadiska jeho priestorovej (územnej) pôsobnosti. V zásade platí, že skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane zisťuje a preveruje vecne a miestne príslušný správca dane. 

Miestna príslušnosť je dôležitá z hľadiska prejednávania a rozhodovania veci v daňovom konaní, pretože ak by vec bola prejednaná miestne nepríslušným správcom dane, bolo by jeho rozhodnutie, vydané v rozpore so zákonom, nulitné, nezakladajúce pre daňový subjekt žiadne práva alebo povinnosti. 

PRÍKLAD č. 1: 

Daňový subjekt – fyzická osoba – má trvalý pobyt v Martine. Za porušenie povinnosti nepeňažnej povahy uložil daňovému subjektu pokutu Daňový úrad Ružomberok. Rozhodnutie o uložení pokuty je nulitné. 

V odseku 1 zákon o správe daní vymedzuje miestnu príslušnosť pre právnickú a fyzickú osobu, ktorá je určená vo všeobecnosti sídlom právnickej osoby a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom. 

Sídlom právnickej osoby zapísanej v obchodnom registri je podľa § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka adresa, z ktorej sa riadi činnosť právnickej osoby, t. j. kde pravidelne zasadajú a rozhodujú riadiace orgány právnickej osoby. 

PRÍKLAD č. 2: 

Bratislavská spoločnosť s ručením obmedzeným má viac prevádzkových budov v meste, ktoré sú vo viacerých bratislavských obvodoch. Konatelia spoločnosti sídlia na ulici XY v časti Bratislava III. Miestne príslušným správcom dane pre spoločnosť bude Daňový úrad Bratislava III, pretože z tejto adresy sa riadi činnosť spoločnosti s ručením obmedzeným.  

Trvalým pobytom je podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky v registri obyvateľov Slovenskej republiky pobyt v mieste stáleho bydliska občana, pričom občan môže mať v tom istom čase iba jeden trvalý pobyt na jednom mieste. Pod trvalým pobytom fyzickej osoby je potrebné rozumieť predovšetkým miesto, kde má fyzická osoba rodinu, zamestnanie a predovšetkým byt, pričom kritériom pre posúdenie trvalého bydliska je predovšetkým úmysel fyzickej osoby zdržiavať sa na danom mieste trvale.  

PRÍKLAD č. 3: 

Daňový subjekt – fyzická osoba, má trvalý pobyt v Martine. Miestne príslušným správcom dane bude Daňový úrad Martin. 

Miestna príslušnosť správcu dane je určovaná podľa sídla, resp. trvalého pobytu v prípade, ak sa daňový subjekt na uvedených adresách trvale zdržiava. Z rôznych subjektívnych, ale i objektívnych dôvodov môžu u fyzickej osoby nastať okolnosti, v dôsledku ktorých sa fyzická osoba bude zdržiavať na viacerých miestach, prípadne, že nebude možné zistiť, kde trvale býva. Ak nastane prípad, že bude potrebné určiť miestnu príslušnosť pre daňový subjekt – fyzickú osobu – ktorá nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ale sa tu obvykle zdržiava, je rozhodujúcim kritériom pre jej určenie miesto, kde sa fyzická osoba zdržiava prevažnú dobu. Pojem „obvykle sa zdržiava“ znamená, že sa fyzická osoba zdržiava na určitom území viac ako 183 dní v roku, pričom v prípade takto určovanej miestnej príslušnosti správcu dane nie je podstatné, či sa na určitom miestne na území republiky zdržiava súvislo. Zásada obvyklého zdržiavania sa na území Slovenskej republiky je právne významná v prípade určenia miestnej príslušnosti správcu dane pre daň z príjmov, pre ostatné dane sa takto miestna príslušnosť neurčuje.  

PRÍKLAD č. 4: 

Daňový subjekt nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ale v roku 2002 sa zdržiaval 90 dní v Krupine, 85 dní v Žiline, 50 dní vo Zvolene a 140 dní opäť v Krupine. Pretože sa v Krupine obvykle zdržiaval, miestne príslušným správcom dane bude Daňový úrad Krupina.  

Podľa zákona o správe daní, ak je potrebné určiť miestnu príslušnosť správcu dane pre fyzickú osobu, ktorá nemá na území Slovenskej republiky ani trvalý pobyt, ani sa na jej území obvykle nezdržiava, t. j. zdržiava sa na území republiky menej ako 183 dní v roku, je miestne príslušný Daňový úrad Bratislava I. 

PRÍKLAD č. 5: 

Fyzická osoba bez trvalého pobytu na území Slovenskej republiky sa v roku 2002 zdržiavala 75 dní v Martine a 75 dní v Trnave. V súlade s § 3 ods. 2 zákona o správe daní miestne príslušný správca dane je Daňový úrad Bratislava I.  

Zákon o správe daní bližšie špecifikuje miestnu príslušnosť správcu dane pre tie daňové subjekty, ktoré majú sídlo alebo bydlisko v zahraničí v prípade, že tieto osoby zriadia alebo im vznikne stála prevádzkareň na území Slovenskej republiky. 

Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov definuje v § 16 ods. 2 stálu prevádzkareň ako trvalé miesto alebo zariadenie na výkon činností, ktorého prostredníctvom daňovníci s obmedzenou daňovou povinnosťou vykonávajú úplne alebo sčasti svoju činnosť na území SR, a to najmä miesto, z ktorého je činnosť daňovníka organizovaná, pobočka, kancelária, dielňa, pracovisko, miesto predaja, technické zariadenie alebo miesto prieskumu a ťažby prírodných zdrojov. V súlade s týmto sa miesto alebo zariadenie na výkon činnosti považuje za trvalé, ak sa na výkon činnosti využíva sústavne alebo opakovane. V prípade, že sa takéto miesto využíva len na jednorazovú činnosť, považuje sa za trvalé v prípade, ak doba činnosti presiahne šesť mesiacov, a to buď súvisle, alebo v niekoľkých obdobiach v akomkoľvek období dvanástich po sebe nasledujúcich mesiacov. Aj stavenisko, miesto vykonávania stavebných projektov, ako aj montážnych projektov sú považované na účely zákona o dani z príjmov za stálu prevádzkareň v prípade, že výkon činnosti na nich presiahne dobu šiestich mesiacov. Za stálu prevádzkareň sa považuje aj osoba, ktorá koná v mene daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou a sústavne alebo opakovane prerokováva alebo uzatvára v jeho mene na základe splnomocnenia zmluvy.  

PRÍKLAD č. 6: 

Občan Českej republiky si prenajal v Mošovciach na území Slovenskej republiky budovu, kde na základe živnostenského oprávnenia uskutočňuje podnikateľskú činnosť. Miestne príslušným správcom dane bude Daňový úrad Martin.  

Ak nie je možné určiť miestnu príslušnosť sídlom právnickej osoby alebo trvalým pobytom fyzickej osoby, riadi sa miestna príslušnosť miestom, kde má daňový subjekt stálu prevádzkareň alebo miestom, v ktorom daňový subjekt vykonáva hlavnú časť svojej činnosti, prípadne miestom, v ktorom sa nachádza na území Slovenskej republiky prevažná časť jeho nehnuteľného majetku.  

PRÍKLAD č. 7: 

Fyzická osoba – podnikateľ s trvalým pobytom v Českej republike, vykonáva stavebné práce na základe dlhodobého kontraktu na území Slovenskej republiky, kde si zaregistroval organizačnú zložku so sídlom v Prešove, kde má umiestnenú kanceláriu, prostredníctvom ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na skutočnosť, že na území Slovenskej republiky nemá trvalý pobyt (len povolenie na trvalý pobyt), ale vznikla mu tu stála prevádzkareň vykonávaním jeho podnikateľskej činnosti prostredníctvom trvalého miesta – kancelárie tu umiestnenej, miestne príslušným správcom dane bude Daňový úrad Prešov. 

PRÍKLAD č. 8: 

Nemecká spoločnosť predáva prostredníctvom troch miest na území Slovenskej republiky luxusné automobily, ktoré vyrába. Na dvoch z tých miest napr. Košice, Banská Bystrica v predajniach majú po jednom predajcovi, ktorý propaguje a predvádza modely predávaných áut a vypisuje objednávky. Vypísané objednávky, ďalšie požiadavky spojené s predajom a rovnako aj všetky potrebné doklady spojené s prevádzkovými nákladmi títo predajcovia zasielajú do Bratislavy. Predajňa v Bratislave je oprávnená na prerozdeľovanie finančných prostriedkov potrebných na udržiavanie predajných miest zasielaných nemeckým podnikom, vykonáva účtovnícke práce a všetky ostatné administratívne práce, zamestnáva predajcov, sústreďuje všetky objednávky, kompletizuje ich a zasiela priamo do nemeckej spoločnosti a je zodpovedná aj za dovoz áut. Pretože nemecká spoločnosť podnik vykonáva hlavnú činnosť prostredníctvom tohto predajného miesta, je miestna príslušnosť stálych prevádzkarní určená správcovi dane, DÚ Bratislava. 

Zákon o správe daní pamätá aj na prípady, kedy nie je možné určiť miestnu príslušnosť ani podľa sídla, trvalého pobytu ani miestom obvyklého zdržiavania sa. V takomto prípade podľa odseku 4 je miestne príslušný Daňový úrad Bratislava I, avšak len ak ide o daň, na správu ktorej sú vecne príslušné daňové úrady. Pri daniach spravovaných obcami alebo colnými úradmi týmto spôsobom miestnu príslušnosť určiť nie je možné. 

V ďalších odsekoch tohto ustanovenia je riešené určovanie miestnej príslušnosti v osobitných prípadoch. 

V prípade, že daňová povinnosť vznikne okamihom prechodu štátnej hranice, je miestne príslušný ten správca dane, v obvode ktorého sa hraničný prechod nachádza. Novela zákona o správe daní však reaguje na pristúpenie Slovenskej republiky do Európskej únie vzhľadom na to, že sa miestna príslušnosť po 1. máji 2004 nebude vždy riadiť podľa okamihu prechodu štátnej hranice. Táto výnimka pri úprave miestnej príslušnosti sa bude aj po pristúpení Slovenska do EÚ naďalej vzťahovať na tie štáty, ktoré nebudú členmi Európskej únie (napríklad Ukrajina, Chorvátsko).  

PRÍKLAD č. 9: 

Chorvátska autobusová spoločnosť zorganizovala zájazd do Banskej Bystrice. Štátnu hranicu Slovenskej republiky prekročil autobus na hraničnom priechode v Komárne. Okamihom prekročenia hranice vznikla daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty. Miestne príslušným orgánom na jej vybratie je colnica v Komárne. 

Miestna príslušnosť pri poplatkoch, ktoré sú podľa § 1a písm. a) zákona o správe daní zahrnuté do pojmu daň, je určená osobitnými predpismi. 

Podľa zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov obec môže vyberať miestne poplatky: 

za užívanie verejného priestranstva, 

za užívanie bytu alebo časti bytu na iné účely ako bývanie, 

za ubytovaciu kapacitu, 

za kúpeľný a rekreačný pobyt, 

lokalizačný poplatok, 

poplatok za psa, 

poplatok zo vstupného, 

poplatok z predaja alkoholických nápojov a tabakových výrobkov, 

poplatok za vjazd motorovým vozidlom do historických častí miest, 

poplatok z reklamy, 

poplatok za zábavné hracie prístroje, 

poplatok za predajné automaty, 

poplatok za umiestnenie jadrového zariadenia, ak sa zastavané územie obce alebo jeho časť nachádza v oblasti ohrozenia jadrovým zariadením. 

Obec vyberá tiež miestny poplatok za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych a drobných stavebných odpadov, ktoré vznikli na území obce. 

Miestna príslušnosť pri miestnych poplatkoch sa riadi sídlom obce, v ktorej poplatková povinnosť vznikla. Obec ustanoví vo všeobecne záväznom nariadení druhy miestnych poplatkov, ktoré sa v obci budú vyberať, sadzbu týchto poplatkov, ako aj ďalšie skutočnosti, ktoré sú z pohľadu poplatkovej povinnosti dôležité – napríklad vznik a zánik povinnosti platenia poplatku, ohlasovaciu povinnosť, okolnosti, ktoré zakladajú dôvod pre oslobodenie, resp. úľavu z poplatkovej povinnosti a podobne. 

PRÍKLAD č. 10: 

Fyzická osoba, ktorá má trvalý pobyt vo Fiľakove, nastúpila na kúpeľnú liečbu do Bardejovských kúpeľov. Poplatok za kúpeľný a rekreačný pobyt zaplatí mestu Bardejov. 

PRÍKLAD č. 11: 

Obyvateľ Banskej Bystrice vlastní psa staršieho ako 6 mesiacov. Podľa § 1 písm. e) zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov je povinný zaplatiť poplatok za psa Mestskému úradu v Banskej Bystrici. 

Určenie miestnej príslušnosti správcu dane pri daniach, ktorých predmetom je nehnuteľnosť, je založené na princípe, že miestne príslušným je ten správca dane, v obvode ktorého sa predmetná nehnuteľnosť nachádza, a nie ten správca dane, v obvode ktorého má vlastník nehnuteľnosti trvalý pobyt, resp. sídlo. 

PRÍKLAD č. 12: 

Právnická osoba so sídlom v Trnave vlastní rekreačnú chatu v Zuberci. Miestne príslušný správca dane pre právnickú osobu je Daňový úrad Trnava, ale pre účely dane z nehnuteľnosti je miestne príslušný Daňový úrad Dolný Kubín, v územnom obvode ktorého sa rekreačná chata nachádza.  

Podľa doterajšieho znenia tohto ustanovenia bol správca dane, v obvode ktorého sa nachádzala nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom zdanenia, povinný nahlásiť vyrubenie dane z nehnuteľností, prípadne aj ďalšie potrebné údaje tomu správcovi dane, ktorý je pre daňový subjekt miestne príslušným podľa trvalého bydliska pri fyzickej osobe, sídla pri právnickej osobe, prípadne miestom stálej prevádzkarne alebo miestnom, kde daňový subjekt vykonáva hlavnú časť svojej činnosti, resp. miestom, kde sa na území Slovenska nachádza prevažná časť jeho nehnuteľného majetku a v prípade, že nemožno určiť miestnu príslušnosť ani podľa týchto kritérií, Daňovému úradu Bratislava I. Nahlasovaním údajov súvisiacich s daňou z nehnuteľností mohlo dôjsť k porušeniu zachovania daňového tajomstva vzhľadom na to, že tieto údaje boli podľa doterajšieho znenia povinní nahlasovať správcovia dane – obce – daňovému úradu, prípadne colnému úradu. V záujme odstránenia tohto rozporu bola táto úprava postupu zo zákona vypustená, čím zároveň došlo aj k zníženiu administratívneho zaťaženia správcov dane.  

Pri dani z príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov je miestna príslušnosť určovaná v závislosti od sídla organizačnej jednotky, v ktorej platiteľ dane vykonáva výpočet mzdy, zostavuje a vedie mzdové listy, mzdu vypláca alebo pripisuje k dobru. 

PRÍKLAD č. 13: 

Právnická osoba so sídlom v Banskej Bystrici má svoje odštepné závody vo Zvolene a v Žiari nad Hronom. V odštepnom závode vo Zvolene sa vykonáva výpočet mzdy, zostavujú sa a vedú mzdové listy zamestnancov a vypláca sa im mzda. Miestne príslušný pre daň z príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov je Daňový úrad Zvolen, pre ostatné dane (daň z príjmov, DPH) je miestne príslušný Daňový úrad v Banskej Bystrici, pretože tu má právnická osoba sídlo. 

PRÍKLAD č. 14: 

Závod so sídlom v Banskej Bystrici si zriadi organizačnú jednotku v Prievidzi. Táto organizačná jednotka nie je samostatný právny subjekt, ale vzhľadom na skutočnosť, že vykonáva výpočet mzdy, zostavuje a vedie mzdové listy, mzdu vypláca alebo pripisuje k dobru, stáva sa platiteľom dane z príjmov zo závislej činnosti. Táto organizačná jednotka je potom miestne príslušná ako platiteľ dane z príjmov zo závislej činnosti na Daňový úrad Prievidza. 

PRÍKLAD č. 15: 

Dve fyzické osoby založili združenie bez právnej subjektivity, pričom jeden účastník je miestne príslušný k dani z príjmov fyzických osôb na Daňovom úrade Banská Štiavnica a druhý účastník združenia je miestne príslušný k dani z príjmov fyzických osôb na Daňovom úrade Revúca. Spoločne prevádzkujú krajčírsku dielňu, ktorá je umiestnená v regióne Revúcej. Podľa § 829 až § 841 Občianskeho zákonníka sa niekoľko osôb môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného účelu, pričom združenie nemá spôsobilosť na práva a povinnosti. Zmluvou o združení nevzniká nový právny subjekt, subjektom práv a záväzkov sú všetci jednotliví účastníci združenia. Každý účastník združenia bez právnej subjektivity podáva daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb zo svojho podielu na príjmoch a výdavkoch dosiahnutého z činnosti združenia určeného v súlade so zmluvou o združení. Keďže účastníčky združenia bez právnej subjektivity zaregistrovali na miestne príslušnom daňovom úrade krajčírsku dielňu, cez ktorú vykonávali výpočet mzdy, zostavovali a viedli mzdové listy, mzdu vyplácali alebo pripisovali k dobru, táto krajčírska dielňa má rovnaké oprávnenie a povinnosti ako platiteľ dane a miestna príslušnosť sa riadi sídlom tejto krajčírskej dielne (organizačnej jednotky) podľa § 3 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, v danom prípade je miestne príslušný Daňový úrad Revúca. 

Osobitne je riešená aj miestna príslušnosť pri daniach vyberaných zrážkou, a to v závislosti od územného obvodu banky, poisťovne alebo ich pobočky, ktorá má k dispozícii všetky potrebné doklady na kontrolu správnosti vykonávanej zrážky. Novela zákona o správe daní v odseku 9 zaviedla legislatívnu skratku banky, poisťovne, ako aj zaisťovne, keď po upresnení pojmov sa bankou rozumie aj pobočka zahraničnej banky, pobočka zahraničnej poisťovne a pobočka zahraničnej zaisťovne.  

PRÍKLAD č. 16: 

Banka so sídlom vo Zvolene vypláca daňovníkovi úroky z vkladu na vkladnej knižke, pričom mu pri vyplatení zrazila daň vo výške 15 % z vyplatenej sumy. Zrazenú daň je banka povinná odviesť do pätnásteho dňa každého mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac na miestne príslušný daňový úrad, ktorým je Daňový úrad Zvolen. 

Zákon o správe daní v záujme predchádzania možným sporom o miestnu príslušnosť určuje, že pri dani z nehnuteľností, ktorá sa vyrubuje na zdaňovacie obdobie, nie za zdaňovacie obdobie ako napríklad daň z príjmov, je rozhodujúci stav k prvému dňu zdaňovacieho obdobia, čo v praxi znamená, že v prípade, ak sa obec ako správca dane v priebehu roka rozčlení, miestne príslušný bude ten správca dane, v územnom obvode ktorého sa predmetná nehnuteľnosť po rozčlenení nachádza.  

PRÍKLAD č. 17: 

Správcom dane z nehnuteľnosti je obec XY. V mesiaci december roka 2002 územie, na ktorom sa nehnuteľnosť nachádzala, bolo odčlenené do katastrálneho územia obce AB. Miestne príslušným správcom dane na zdaňovacie obdobie roka 2003 bude obec AB, pretože ku dňu 1. januára 2003 sa nehnuteľnosť nachádza v jej územnom obvode.  

Pri daniach vyberaných zrážkou z príjmov sa miestna príslušnosť spravuje sídlom platiteľa, resp. jeho pobočky za predpokladu, že má k dispozícii všetky potrebné doklady na kontrolu správnosti vykonanej zrážky. V prípade sporov o miestnu príslušnosť je pre podávanie daňových priznaní k dani z príjmov rozhodujúci stav v čase podania daňového priznania. 

Riešenie prípadných sporov o miestnu príslušnosť upravuje odsek 11 tohto ustanovenia. V prípade, že je naraz príslušných niekoľko správcov dane, je miestne príslušný ten, ktorý začal konanie ako prvý, pokiaľ sa nedohodnú inak, odchylne od tejto zásady. 

PRÍKLAD č. 18: 

Rodinný dom je postavený na pozemku v katastrálnom území obce AB a zasahuje aj do katastrálneho územia obce CD. Obec AB vyzvala vlastníka rodinného domu na podanie daňového priznania. V súlade so zásadou uvedenou v § 3 ods. 11 zákona o správe daní, je miestne príslušná na správu dane z nehnuteľnosti obec AB. 

PRÍKLAD č. 19: 

Rodinný dom je postavený na pozemku v katastrálnom územní obce AB ,ako aj v katastrálnom území obce CD. Obec AB vyzvala vlastníka rodinného domu na podanie daňového priznania, rovnako aj obec CD. Obidvaja správcovia dane sa dohodli, že správcom dane bude obec CD napriena to, že obec AB urobila úkon ako prvá

Ak by došlo k sporu o miestnu príslušnosť, príslušným na ich riešenie je orgán najbližšie nadriadený, ktorým je pre riešenie sporov medzi daňovými úradmi Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a na vyriešenie sporov o miestnu príslušnosť medzi colnými úradmi Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Pokiaľ by došlo k sporu o miestnu príslušnosť medzi daňovým úradom a colným úradom, príslušným orgánom na vyriešenie tohto sporu je Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako orgán spoločne nadriadený ich nadriadeným orgánom. 

Novelou zákona o správe daní sa v odseku 12 zosúladili pojmy daň vyrubiť a dodatočne vyrubiť s pojmami, ktoré sú zavedené v § 44 zákona, kde sa tento pojem nahradil slovami vyrubiť daň alebo rozdiel dane. 

V uvedenom odseku je upravený aj postup správcu dane pri zmene miestnej príslušnosti. V zmysle tejto úpravy, ak dôjde u daňového subjektu k zmene miestnej príslušnosti, dovtedy príslušný správca dane je povinný vykonať len neodkladné úkony a odstúpiť celý spisový materiál daňového subjektu za dobu, za ktorú dosiaľ nezaniklo právo daň vyrubiť alebo dodatočne vyrubiť, tomu správcovi dane, ktorý sa stal miestne príslušným. Spolu so spisovým materiálom správca dane dovtedy príslušný pripojí aj výpis z osobného účtu daňového subjektu. 

Určité povinnosti v súvislosti so zmenou trvalého pobytu alebo sídla má aj daňový subjekt. Zákon o správe daní mu ukladá v prípade zmeny jeho trvalého pobytu alebo sídla povinnosť oznámiť túto zmenu dovtedy príslušnému správcovi dane v lehote 15 dní odo dňa, kedy k nej došlo. Za porušenie tejto povinnosti nepeňažnej povahy, ktorú mu zákon o správe daní ukladá v § 31 ods. 6, by mu mohol správca dane uložiť podľa § 35 zákona o správe daní pokutu. Okrem možnosti sankcionovania sa daňový subjekt pri neoznámení zmeny svojho trvalého pobytu, resp. sídla vystavuje aj iným procesným komplikáciám, ktoré môžu mať vplyv na dĺžku daňového konania, čo nemusí byť pre neho výhodné. 

PRÍKLAD č. 20: 

Daňový úrad Michalovce začal u daňového subjektu XY daňovú kontrolu. Daňový subjekt sa v jej priebehu presťahoval do Trebišova a zmenu svojho trvalého bydliska oznámil v zákonnej 15-dňovej lehote Daňovému úradu Michalovce. Miestne príslušným sa stal Daňový úrad Trebišov.  

PRÍKLAD č. 21: 

Spoločnosť s ručením obmedzeným so sídlom v Topoľčanoch sa presťahovala do Nitry a túto zmenu dovtedy príslušnému správcovi dane neoznámila vôbec. Správca dane – Daňový úrad Nitra – doručil platobný výmer na adresu, ktorú spoločnosť nahlásila pri plnení svojej registračnej povinnosti. Písomnosť sa správcovi dane vrátila s označením, že na uvedenej adrese spoločnosť nesídli. V súlade s § 17 ods. 9 zákona o správe daní sa písomnosť po uplynutí troch dní od jej vrátenia považovala za doručenú, aj keď sa konateľ spoločnosti o tom nedozvedel.  

Zákon o správe daní neobsahuje definíciu pojmu „neodkladný úkon“, ale ponecháva na úvahe správcu dane, aby sám posúdil, ktorý svoj úkon bude považovať za neodkladný. Vo všeobecnosti sa však dá pod týmto pojmom rozumieť taký úkon, ktorý nepripúšťa odklad a pri vykonaní ktorého by mohla byť spôsobená škoda. Ktorý úkon bude správca dane považovať za neodkladný, závisí aj od toho, v akom štádiu sa konanie, ktoré u neho prebieha, nachádza. Pokiaľ správca dane len registruje daňový subjekt, ktorý zmení svoj trvalý pobyt, neodkladným úkonom môže byť napríklad spísanie úradného záznamu z telefonických oznámení, ústnych podaní tretích osôb, jednoduché úkony ako je odpisovanie, manipulácia so spisom a iné pomocné a právne menej významné úkony, ak ich doterajší správca dane bude považovať za potrebné urobiť ešte pred samotným odstúpením spisového materiálu novému miestne príslušnému správcovi dane. Aj pri týchto úkonoch však platí, že ak ich správca dane pred zmenou miestnej príslušnosti začal, je potrebné, aby ich aj dokončil, a to najmä v prípade, keď ešte ako miestne príslušný správca dane predvolal za účelom vypočutia tretiu osobu (napríklad znalca). 

PRÍKLAD č. 22: 

Daňový úrad Modra zaslal XY predvolanie na deň 19. júl 2004 za účelom jeho vypočutia ako svedka pre účely daňovej kontroly, ktorú začal u daňového subjektu v máji 2004. Daňový subjekt sa dňa v priebehu kontroly presťahoval do Pezinka. Napriek zmene miestnej príslušnosti z Daňového úradu Modra na Daňový úrad Pezinok predvolaného svedka vypočuje dovtedy miestne príslušný správca dane, t. j. Daňový úrad Modra, pretože tento úkon je neodkladný.  

Významným spôsobom sa zmenil postup správcu dane v prípade zmeny trvalého bydliska alebo sídla počas prebiehajúcej daňovej kontroly. S účinnosťou od 1. januára 2004 je povinný dokončiť daňovú kontrolu vždy ten správca dane, ktorý ju začal. Tento zákonný postup bezo sporu má vplyv na možné špekulatívne a účelové kroky kontrolovaného daňového subjektu, s ktorými sa u niektorých daňových subjektov doteraz správcovia dane v praxi stretávali. Skutočnosť, že napriek zmene trvalého bydliska u fyzickej osoby alebo sídla u právnickej osoby zostáva miestna príslušnosť na výkon daňovej kontroly zachovaná u toho správcu dane, ktorý ju začal, však nič nemení na tom, že platobný výmer, resp. dodatočný platobný výmer už musí byť vydaný tým správcom dane, ktorý je miestne príslušný. Daňová kontrola sa začína spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly a končí sa prerokovaním protokolu o daňovej kontrole. Až nasledujúcim dňom po dni prerokovania protokolu začína vyrubovacie konanie. Z uvedeného potom vyplýva, že až po prerokovaní protokolu o daňovej kontrole odstúpi správca dane novému miestne príslušnému správcovi dane celý spisový materiál daňového subjektu, ktorý v dôsledku zmeny bydliska, resp. sídla už nie je v jeho územnej pôsobnosti.  

PRÍKLAD č. 23: 

Daňový úrad Krupina u daňového subjektu začal daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly. V priebehu výkonu daňovej kontroly kontrolovaný daňový subjekt správcovi dane oznámil, že sa presťahoval, v dôsledku čoho sa stal jeho miestne príslušným správcom dane Daňový úrad Zvolen. Napriek tejto skutočnosti protokol o daňovej kontrole prerokoval s daňovým subjektom Daňový úrad Krupina, ktorý daňovú kontrolu začal. Deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho doručenia a až týmto dňom je daňová kontrola ukončená. Dodatočný platobný výmer však už vydal Daňový úrad Zvolen ako vecne a miestne príslušný správca dane. 

V odseku 14 zákon o správe daní upravuje určenie miestnej príslušnosti v prípade, že ju nebolo možné určiť ani podľa zákona o správe daní, ani podľa osobitného zákona tak, že v takomto prípade určí miestnu príslušnosť Ministerstvo financií Slovenskej republiky. 

§ 4 

Delegovanie 

(1) Na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dane môže orgán najbližšie nadriadený správcovi dane delegovať miestnu príslušnosť na správu dane na iného správcu dane vo svojom územnom obvode, ak považuje takýto návrh za opodstatnený. 

(2) Rozhodnutie o delegovaní oznámi daňovému subjektu orgán, ktorý rozhodnutie vydal. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. 

K § 4 

Delegovanie miestnej príslušnosti znamená možnosť prikázať vec na vybavenie inému než podľa zákona príslušnému orgánu. Je zrejmé, že inštitút delegovania úzko súvisí s inštitútom miestnej príslušnosti správcu dane. Pri jeho využití správca dane realizuje jednu zo základných zásad daňového konaniam, ktorou je zásada rýchlosti a hospodárnosti daňového konania. Bolo by v rozpore s touto zásadou, ak by určitý úkon robil síce miestne príslušný správca dane, ale podstatne v dlhšom časovom období a pri vynaložení vyšších finančných nákladov. 

K delegovaniu miestnej príslušnosti môže dôjsť buď na podnet daňového subjektu, alebo z rozhodnutia správcu dane. Daňové subjekty v praxi využívajú inštitút delegovania najmä v prípade, ak u nich vznikne pochybnosť o nezaujatosti správcu dane v prejednávanej veci. Žiadosť o delegovanie miestnej príslušnosti podlieha v zmysle zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov správnemu poplatku vo výške 300 Sk a nezaplatenie tohto poplatku ani na výzvu správcu dane je dôvodom pre zastavenie konania podľa § 9 zákona o správnych poplatkoch. Proti rozhodnutiu o zastavení konania nie je prípustné odvolanie.  

PRÍKLAD č. 24: 

Správca dane v obci AB začal u daňového subjektu XY daňovú kontrolu. Kontrolovaný daňový subjekt vzhľadom na jeho predchádzajúce osobné skúsenosti so správcom dane požiadal orgán najbližšie nadriadený o delegovanie miestnej príslušnosti na správcu dane v BC.  

Z podnetu správcu dane môže dôjsť k podaniu návrhu na delegovanie miestnej príslušnosti daňového subjektu na iného správcu dane najmä vtedy, ak miestne príslušný správca dane po posúdení určitých skutočností a podmienok súvisiacich s daňovým subjektom považuje presunutie miestnej príslušnosti na iného správcu dane za účelné a potrebné. Dôvodom pre delegovanie miestnej príslušnosti môže byť najmä nemožnosť komunikácie s daňovým subjektom v prípade, keď sa daňový subjekt v mieste svojho trvalého bydliska nezdržuje a svoju podnikateľskú činnosť vykonáva v obvode iného správcu dane. 

PRÍKLAD č. 25: 

Daňový subjekt – fyzická osoba, má trvalý pobyt v Nitre. Prechodný pobyt má v Michalovciach, kde vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Z dôvodu efektívneho výberu daní požiadal Daňový úrad Nitra o delegovanie miestnej príslušnosti na Daňový úrad Michalovce. Daňové riaditeľstvo SR ako orgán najbližšie nadriadený podnetu na delegovanie miestnej príslušnosti vyhovelo.  

Bez ohľadu na to, či podnet na delegovanie miestnej príslušnosti bol podaný daňovým subjektom alebo správcom dane, je potrebné uviesť, že na delegovanie nie je právny nárok. Dôvody uvedené v podnete na delegovanie miestnej príslušnosti posudzuje orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, čiže Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ak o delegovanie miestnej príslušnosti žiada správca dane, ktorým je daňový úrad alebo obec, resp. subjekt v prejednávanej veci, ktorá patrí do ich pôsobnosti a Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ak o delegovanie miestnej príslušnosti žiada správca dane, ktorým je colný úrad. Pri rozhodovaní o delegovaní miestnej príslušnosti musí nadriadený orgán postupovať v každom jednotlivom prípade efektívne, objektívne a nestranne, pretože proti rozhodnutiu o delegovaní miestnej príslušnosti zákon nepripúšťa žiadny opravný prostriedok. Kritériom pri rozhodovaní o návrhu, prípadne o podnete na delegovanie miestnej príslušnosti je predovšetkým závažnosť dôvodov v nich uvedených, pričom orgán najbližšie nadriadený berie do úvahy pri svojom rozhodovaní aj stanoviská príslušných daňových úradov, na ktoré sa obrátil so žiadosťou o vyjadrenie sa k podanému návrhu alebo podnetu.  

Pokiaľ orgán najbližšie nadriadený súhlasí s delegovaním, vydá rozhodnutie, v ktorom jednoznačne musí uviesť, odkedy je miestna príslušnosť daňového úradu delegovaná na iného správcu dane. Vzhľadom na to, že rozhodnutie v daňovom konaní je platné a účinné až po jeho riadnom doručení, k delegovaniu miestnej príslušnosti dochádza nasledujúci deň po dni doručenia rozhodnutia o delegovaní. 

Ak návrh alebo podnet na delegovanie miestnej príslušnosti bol zamietnutý, orgán príslušný na rozhodnutie vydá oznámenie o nesúhlase s delegovaním, ktoré zašle iba príslušným správcom dane. 

Rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti zasiela orgán príslušný na rozhodnutie najskôr daňovému subjektu a po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia (vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie, je právoplatné doručením) zašle ho aj príslušným správcom dane. 

Rozhodnutím o delegovaní sa z miestne príslušného správcu dane deleguje vždy správa všetkých daní, pri ktorých sa miestna príslušnosť určuje v zmysle § 3 ods. 1 až 4 zákona o správe daní. 

§ 5 

Daňové subjekty 

(1) Daňovým subjektom je daňovník, platiteľ dane, daňový dlžník podľa osobitného zákona,1b) poplatník a právny nástupca fyzickej či právnickej osoby, ktorý je ako daňový subjekt vymedzený osobitnými predpismi. 

(2) Daňovníkom je osoba, ktorej príjmy, majetok alebo činnosti priamo podliehajú dani. 

(3) Platiteľom dane je osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň vybranú od daňovníka alebo zrazenú daňovníkovi a majetkovo za ňu zodpovedá. 

(4) Daňovým subjektom je aj iná osoba neuvedená v odsekoch 1 až 3, ak jej osobitný zákon upravujúci dane4) ukladá povinnosti alebo priznáva práva. 

K § 5 

V odseku 1 zákon o správe daní týmto pojmom širšie vymedzuje označenie konkrétnych daňových subjektov. Tento pojem vo svojom obsahu zahŕňa pojem daňovníka, platiteľa dane, daňového dlžníka podľa zákona o spotrebnej dani z minerálnych olejov (zákon č. 98/2004 Z. z.), poplatníka a právneho nástupcu fyzickej či právnickej osoby bez rozdielu, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu tak ako sú definované jednotlivými hmotno-právnymi daňovými predpismi. Novela zákona reaguje na zavedenie pojmu zdaniteľná osoba. Podľa § 3 nového zákona o dani z pridanej hodnoty na účely DPH je zdaniteľnou osobou každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť, a to bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Novelou zákona bol § 5, ktorý definuje, kto je daňovým subjektom, doplnený o nový odsek 4, podľa ktorého je daňovým subjektom aj zdaniteľná osoba podľa zákona o DPH, ktorým sú jej ukladané povinnosti a priznávané práva.  

Pojem daňovník označuje osobu, ktorej príjmy, majetok alebo činnosť priamo podliehajú dani, a to bez ohľadu na to, či ide o osobu fyzické alebo právnickú. 

PRÍKLAD č. 26: 

Fyzická osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, je daňovníkom podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, pretože jej príjmy z podnikania priamo podliehajú dani.  

PRÍKLAD č. 27: 

Fyzická osoba AB vlastní dom, ktorý prenajala osobe BC. Fyzická osoba AB je daňovníkom dane z príjmov, pretože jej plynú príjmy z prenájmu, ktoré sú predmetom dane z príjmu fyzických osôb.  

PRÍKLAD č. 28: 

Spoločnosť s ručením obmedzeným so sídlom v Brezne, ktorá svoje podnikateľské aktivity vyvíja na území Slovenskej republiky ako aj v zahraničí, je daňovníkom dane z príjmov právnických osôb.  

Platiteľom dane je osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň vybranú od daňovníka a majetkovo za ňu zodpovedá. Platiteľom dane z pridanej hodnoty je osoba, ktorá je registrovaná ako platiteľ. V súlade s § 4 odsek 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 350/2004 Z. z. zdaniteľná osoba, ktorá má sídlo alebo miesto podnikania alebo prevádzkareň v tuzemsku a ak nemá takéto miesto, ale má bydlisko v tuzemsku alebo sa tu obvykle zdržiava a dosiahla za najviac 12 predchádzajúcich po sebe nasledujúcich mesiacov obrat 1 500 000 Sk, je povinná podať na daňový úrad žiadosť o registráciu pre daň do 20. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahla stanovený obrat. Daňový úrad o registrácii vydá zdaniteľnej osobe, ktorou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť, osvedčenie a pridelí jej identifikačné číslo pre daň. Dňom uvedeným v osvedčení sa zdaniteľná osoba stáva platiteľom dane z pridanej hodnoty. Daňovník nemusí byť vždy totožný s platiteľom. Napríklad pri dani z príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov je platiteľom osoba (zamestnávateľ), ktorá odvádza správcovi dane daň vybratú alebo zrazenú daňovníkovi (zamestnancovi). 

PRÍKLAD č. 29: 

Fyzická osoba – daňovník, uzatvorila pracovný pomer v akciovej spoločnosti XY. Platiteľom dane zo závislej činnosti a z funkčných požitkov je akciová spoločnosť XY, ktorá vyberá od daňovníka preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov zo zdaniteľnej mzdy, ktorou je úhrn príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov zúčtovaných a vyplatených daňovníkovi za kalendárny mesiac.  

Nový zákon č. 98/2004 Z. z. o minerálnom oleji, ktorý s účinnosťou od 1. marca 2004 zrušil zákon č. 239/2001 Z. z. definuje v § 13 daňového dlžníka odlišne od všeobecnej definície daňového dlžníka upravenej v § 1a písm. g) zákona o správe daní. Podľa tejto úpravy je daňovým dlžníkom právnická alebo fyzická osobu, ktorá vydala minerálny olej právnickej alebo fyzickej osobe, ktorá nie je oprávnená odoberať minerálny olej v pozastavení dane, ktorá nie je prevádzkovateľom daňového skladu, v ktorom došlo k vlastnej spotrebe minerálneho oleja, ktorá je oprávneným príjemcom alebo daňovým splnomocnencom a prijala minerálny olej prepravovaný na daňové územie v pozastavení dane, ďalej, ktorá mala v držbe minerálny olej v pozastavení dane alebo oslobodený od dane a ak jej bol odcudzený. V prípade, že na takýto olej bola zložená zábezpeka, je daňovým dlžníkom právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zábezpeku zložila. Daňovým dlžníkom je tiež osoba, ktorá má v držbe minerálny olej a bol u nej zistený chýbajúci olej za podmienok upravených v zákone č. 98/2004 Z. z., ako aj osoba, ktorá vyrobila minerálny olej mimo pozastavenia dane, ďalej tá osoba, na ktorej účet bolo predložené colné vyhlásenie na prepustenie minerálneho oleja do colného režimu voľný obeh, ak naň nenadväzuje pozastavenie dane, ktorej colný dlh vznikol iným spôsobom ako prijatím colného vyhlásenia. Daňovým dlžníkom podľa tohto zákona je tiež právnická alebo fyzická osoba, ktorá nevie preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia minerálneho oleja, ktorý má v držbe alebo ktorá ho dodala alebo použila na iný účel, než je uvedený v tomto zákone. Ak minerálny olej, ktorého vlastníkom sa stal štát napríklad aj v dôsledku prepadnutia tovaru podľa § 14a zákona o správe daní v prospech štátu, uviedol do daňového voľného obehu colný úrad, daňovým dlžníkom je právnická alebo fyzická osoba, ktorá takýto olej použila alebo nadobudla. Na rovnakom princípe je definovaný daňový dlžník aj podľa nových zákonov č. 104/2004 Z. z. o spotrebnej dani z vína, zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z., zákona č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabaku a zákona č. 107/2004 Z. z. o spotrebnej dani z piva.   

Poplatníkom je podľa zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov právnická alebo fyzická osoba, ktorá dala podnet na úkon alebo konanie, ak tento zákon neustanovuje inak. 

PRÍKLAD č. 30: 

Daňový subjekt – fyzická osoba, sa domáha opravy právoplatného platobného výmeru prostredníctvom podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimoodvolacieho konania. Pretože tento úkon podlieha poplatkovej povinnosti, je povinná súčasne s návrhom na preskúmanie rozhodnutia zaplatiť správny poplatok vo výške 500 Sk a pokiaľ by daňovým subjektom bola právnická osoba, vo výške 5 000 Sk.  

Pod pojem daňový subjekt je zahrnutý aj právny nástupca, ktorým je pri fyzickej osobe dedič. U právnickej osoby môžeme hovoriť o jej právnom nástupcovi len v tom prípade, ak právnická osoba zanikla, a to v prípade jej zrušenia bez likvidácie zlúčením, splynutím alebo rozdelením, kde právnym nástupcom takto zanikajúcej právnickej osoby je nová spoločnosť, ktorá vstupuje do všetkých práv a povinností zanikajúcej spoločnosti (univerzálna sukcesia).  

PRÍKLAD č. 31: 

Právnická osoba A na svojom valnom zhromaždení rozhodla, že sa podľa § 69 Obchodného zákonníka zrušuje bez likvidácie splynutím s akciovou spoločnosťou B. Zápisom do obchodného registra spoločnosť A zanikla a spoločnosť B sa stala jej právnym nástupcom.  

§ 6 

Účastníci daňového konania
a tretie osoby 

(1) Účastníkmi daňového konania sú daňové subjekty. 

(2) Na daňovom konaní sa môžu zúčastniť aj tretie osoby, ak ich správca dane na daňové konanie prizve; tieto osoby majú postavenie účastníka konania. 

(3) Tretími osobami sú 

a) 

svedkovia, 

b) 

osoby, ktoré majú listiny a iné veci potrebné v daňovom konaní, 

c) 

znalci, audítori a tlmočníci, 

d) 

ručitelia, poddlžníci a platitelia pôsobiaci v rámci zabezpečovacieho a vymáhacieho konania, 

e) 

správcovia konkurznej podstaty, osobitní správcovia, zástupcovia správcu alebo vyrovnávací správcovia, 

f) 

štátne orgány a obce, 

g) 

ďalšie osoby, ktoré majú povinnosť súčinnosti v daňovom konaní v rozsahu a spôsobom ustanoveným týmto zákonom. 

(4) Tretie osoby majú práva a povinnosti účastníkov konania, ak tak ustanovuje tento zákon. Účastníci daňového konania a tretie osoby sú povinné na požiadanie správcu dane preukázať svoju totožnosť dokladom totožnosti preukazujúcim meno, priezvisko, dátum narodenia, adresu trvalého pobytu. 

(5) Práva a povinnosti účastníka daňového konania má aj ten, na koho podľa tohto zákona prešla za daňového dlžníka povinnosť alebo na koho prešli podľa osobitného predpisu14c) záväzky za daňového dlžníka, alebo od koho možno podľa tohto zákona vyžadovať plnenie za daňového dlžníka (§ 73 ods. 7). 

K § 6 

Podľa zákona o správe daní je pojem účastník daňového konania vymedzený veľmi presne vzhľadom na to, že len účastníkom konania môže správca dane uložiť splnenie určitej povinnosti alebo priznať nejaké právo. Povinnosťou správcu dane je dbať na to, aby kritériá, podľa ktorých sa subjekt stáva účastníkom konania, boli zachované v celom jeho priebehu. Pokiaľ by došlo k situácii, že v priebehu daňového konania niektorý z účastníkov nespĺňa kritérium daňového subjektu, správca dane by musel podľa § 25 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní a poplatkov daňové konanie zastaviť. Naopak, ak by v priebehu konania správca dane zistil, že určitý subjekt je daňovým subjektom, musel by ho formou rozhodnutia do konania pribrať. 

PRÍKLAD č. 32: 

Proti rozhodnutiu správcu dane, ktorým za účelom zabezpečenia pohľadávky na dani z príjmov správca dane zriadil záložné právo na nehnuteľnosť daňového subjektu, podala v zákonnej lehote odvolanie jeho manželka. Správca dane z listu vlastníctva zistil, že predmetná nehnuteľnosť je vo výlučnom vlastníctve daňového dlžníka – manžela. Správca dane podľa § 25 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní zastavil odvolacie konanie, pretože navrhovateľka nebola účastníkom konania. 

Ako vyplýva z odseku 1 tohto ustanovenia, účastníkom daňového konania je daňový subjekt, čiže daňovník, platiteľ dane, daňový dlžník podľa zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja, poplatník, právny nástupca právnickej či fyzickej osoby a iná osoba neuvedená v odsekoch 1 až 3 § 5 zákona o správe daní, ak jej osobitný zákon upravujúci dane (zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 350/2004 Z. z.) ukladá povinnosti alebo priznáva práva. 

Za predpokladu, že ich správca do konania prizve, majú práva a povinnosti účastníkov konania aj tretie osoby. Zákon len príkladmo vymenúva okruh tretích osôb, ktoré podľa povahy veci môže prizvať do daňového konania a ktoré potom nadobúdajú postavenie účastníka konania s právami a povinnosťami účastníkov konania. Tretími osobami sú najčastejšie svedkovia, znalci, audítori, tlmočníci, ručitelia, poddlžníci, správcovia konkurznej podstaty, štátne orgány a obce. Správca dane podľa svojej úvahy a povahy prerokovávanej veci môže prizvať na daňové konanie aj inú než v zákone vymenovanú tretiu osobu. 

Účastníkom daňového konania nikdy nie je správca dane, ktorý daňové konanie uskutočňuje, a toto postavenie nenadobúda ani v prípade, ak je jeho vlastné rozhodnutie preskúmavané v rámci odvolacieho konania. Správca dane však je účastníkom konania v prípade súdneho preskúmavania zákonnosti rozhodnutia, v ktorom je podľa § 250 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku pasívne legitimovaný ten daňový orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni (ak daňové riaditeľstvo potvrdilo rozhodnutie správcu dane, v prípade súdneho sporu je žalovaným orgánom daňové riaditeľstvo, nie správca dane – daňový úrad).  

Vzhľadom na to, že v priebehu daňového konania sa účastníci daňového konania vrátane tretích osôb oboznamujú s konkrétnymi informáciami o konkrétnom daňovom subjekte, správca dane je povinný ich poučiť o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo, ako aj o právnych následkoch v prípade jeho porušenia. Je len samozrejmé, že daňové tajomstvo musí byť zachovávané aj zamestnancami správcu dane. Účastníci daňového konania musia byť poučení ešte pred začatím daňového konania, pričom je potrebné túto skutočnosť zaznamenať v zápisnici z ústneho pojednávania. 

Podľa doterajšej právnej úpravy sa povinnosť preukázať svoju totožnosť vzťahovala len na daňový subjekt za predpokladu, že vykonával dani podliehajúcu činnosť mimo svojho obvyklého pracoviska na verejnom priestranstve alebo v prípade, že miesto tejto činnosti striedal. Od účinnosti novely zákona o správe daní sú povinní na základe požiadania správcu dane preukázať svoju totožnosť aj účastníci daňového konania, ako aj tretie osoby. Zákon vyžaduje, aby totožnosť bola preukázaná dokladom preukazujúcim identifikačné údaje, ako aj adresu trvalého pobytu osoby, ktorá na základe výzvy správcu dane je povinná totožnosť preukázať. Za relevantný doklad sa považuje zvyčajne občiansky preukaz, resp. cestovný pas; v prípade, že správca dane požiada o preukázanie totožnosti cudzieho štátneho príslušníka, dokladom preukazujúcim jeho totožnosť môže byť aj povolenie na trvalý pobyt. 

Novozavedený odsek 5 tohto ustanovenia odstraňuje doterajšie aplikačné nezrovnalosti v súvislosti s daňovým exekučným konaním, keď práva a povinnosti účastníka konania zákon o správe daní priznáva aj tomu, na koho podľa zákona o správe daní prešla za daňového dlžníka daňová povinnosť alebo na koho prešli záväzky za daňového dlžníka (§ 15 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov). Podľa zákona o správe daní prechádza daňová povinnosť, ktorá vznikla pred smrťou fyzickej osoby, na dediča a v prípade zániku právnickej osoby prechádza daňová povinnosť na jej právneho nástupcu (§ 56 ods. 2 a 3). Pokiaľ bude možné podľa zákona o správe daní vyžadovať plnenie za daňového dlžníka, bude mať táto osoba rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania. V súlade s touto úpravou v prípade nesplnenia zákonom stanovených povinností pri výkone daňového exekučného konania bude mať rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania napríklad platiteľ mzdy, poddlžník, banka, spoločnosť s ručením obmedzeným a podobne.  

§ 7 

Svedkovia 

(1) Každý je povinný vypovedať v daňovom konaní ako svedok o dôležitých okolnostiach týkajúcich sa iných osôb, ak sú mu známe; musí vypovedať pravdivo a nič nesmie zamlčať. Výpoveď môže byť podaná písomne alebo ústne. Správca dane môže svedkovi uložiť povinnosť, aby sa dostavil osobne a vypovedal ako svedok. 

(2) Odoprieť výpoveď môže ten, kto by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. Blízkou osobou je na účely tohto zákona manžel, druh, príbuzný v priamom rade a jeho manžel, súrodenec a jeho manžel, osvojiteľ a osvojenec a ich potomkovia a ich manželia. 

(3) Svedok nesmie byť vypočúvaný o skutočnostiach tvoriacich štátne tajomstvo5) alebo na ktoré sa vzťahuje zákonom uložená povinnosť mlčanlivosti, iba ak by bol povinnosti zachovávať tajomstvo alebo mlčanlivosť zbavený príslušným orgánom alebo tým, v záujme koho túto povinnosť má. 

(4) Správca dane je povinný poučiť svedka pred vypočutím o možnosti odoprieť výpoveď, o jeho povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede.5a) 

K § 7 

Správca dane môže získať informácie, ktoré nemá bezprostredne k dispozícii a ktoré nevyhnutne pre objektívne zistenie skutkového stavu v daňovom konaní potrebuje, aj prostredníctvom svedeckej výpovede. 

Inštitút svedka je možné charakterizovať ako osobu, ktorá má priame alebo sprostredkované informácie týkajúce sa iných osôb, ktoré sú dôležité pre konanie vo veciach daní. Svedecká výpoveď je osobným úkonom viazaným na určitú osobu, ktorý nemôže namiesto tejto osoby vykonať nikto iný. Osobou, ktorá je spôsobilá vypovedať ako svedok, je osoba schopná vnímať udalosti a javy okolo seba, pamätať si vnímané skutočnosti a reprodukovať obsah svojich vnemov. Správca dane využíva v daňovom konaní svedeckú výpoveď predovšetkým tých osôb, ktoré nemajú obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, i keď zákon o správe daní svedectvo osoby nespôsobilej na právne úkony nevylučuje. Správca dane by však vzhľadom na charakter daňového konania svedeckú výpoveď tejto osoby mal pripustiť len v ojedinelých prípadoch (napr. pri dôkaznej núdzi), pretože takáto svedecká výpoveď môže mať z pohľadu dokazovania len minimálnu hodnotu. 

V procese daňového konania je svedok treťou osobou s právami a povinnosťami účastníka daňového konania, pričom aj v daňovom konaní platí, že každý je povinný vypovedať ako svedok o dôležitých okolnostiach týkajúcich sa iných osôb, ak sú mu známe. Výsluch svedka sa môže uskutočniť buď z podnetu správcu dane, z podnetu daňového subjektu, ako aj z podnetu inej osoby. Výpoveď svedka je dôkazným prostriedkom, ktorý je možné využiť aj ako pomôcku pri určovaní daňovej povinnosti napríklad v prípade nepodania daňového priznania pri určovaní dane pomôckami v súlade s § 29 ods. 6 zákona o správe daní. Výsluch svedka vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom zákon o správe daní umožňuje správcovi dane prostredníctvom inštitútu dožiadania (§ 16) požiadať o vykonanie výsluchu svedka aj iného správcu dane, ak ten môže výsluch vykonať ľahšie, hospodárnejšie alebo rýchlejšie.  

Pred začiatkom výsluchu je správca dane povinný zistiť totožnosť svedka a poučiť ho o práve odoprieť výpoveď, o povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať, ako aj o následkoch neúplnej alebo nepravdivej výpovede. Tiež ho poučí o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti. Pokiaľ by svedok nevypovedal alebo by dôležitú informáciu zamlčal, mohol by sa dopustiť priestupku proti poriadku v správe [§ 21 ods. 1 písm. f) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov], za ktorý by mu mohla byť uložená pokuta do 3 000 Sk. Prejednanie priestupku nespadá do vecnej pôsobnosti správcu dane. Ak sa svedok takéhoto priestupku dopustí, správca dane to oznámi orgánu príslušnému na prejednanie priestupku, ktorým je okresný úrad, v ktorého územnom obvode bol priestupok spáchaný. Opomenutie poučenia svedka zo strany správcu dane je závažným procesným nedostatkom, ktorý má za následok neprípustnosť dôkazu získaného výsluchom svedka. Zákon o správe daní upravuje výnimky zo všeobecnej povinnosti svedčiť. Priamo zo zákona je zakázaný výsluch svedka o utajovaných skutočnostiach podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, iba ak by bol svedok od povinnosti zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach oslobodený príslušným orgánom alebo tým, v záujme koho túto povinnosť má. Správca dane na túto skutočnosť musí prihliadať z úradnej povinnosti. Svedok nesmie byť vypočúvaný tiež o skutočnostiach, na ktoré sa vzťahuje zákonom uložená povinnosť mlčanlivosti. Zákaz výsluchu platí až do doby, kým nie je svedok tejto povinnosti zbavený príslušným orgánom alebo tým, v záujme koho túto povinnosť má. Pokiaľ osoba viazaná povinnosťou zachovávať štátne tajomstvo alebo povinnosťou mlčanlivosti nebola od tejto povinnosti oslobodená, nesmie byť vyslúchaná, aj keby sama chcela vypovedať. Od zákazu výsluchu svedka, na čo musí správca dane prihliadať z úradnej moci, je potrebné odlišovať právo odoprieť výpoveď, čo je svedok povinný u správcu dane výslovne uplatniť ešte pred začatím výsluchu. Oprávnenosť a dôvodnosť odopretia výpovede posudzuje správca dane. Právo odoprieť výpoveď má podľa zákona ten, kto by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. Blízkou osobou je na účely zákona o správe daní manžel, druh, príbuzný v priamom rade a jeho manžel, súrodenec a jeho manžel, osvojiteľ a osvojenec a ich potomkovia a ich manželia. Príbuznými v priamom rade sú priami predkovia a priami potomkovia (napr. rodičia a deti, starí rodičia a vnuci). Odoprieť svedectvo o veciach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone svojej funkcie, môžu v zmysle čl. 79 Ústavy Slovenskej republiky poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, a to aj po skončení poslaneckého mandátu. Pokiaľ by odoprela vypovedať ako svedok osoba, na ktorú sa nevzťahujú výnimky z povinnosti svedčiť, správca dane je oprávnený na vynútenie splnenia tejto povinnosti uložiť pokutu podľa § 35 zákona o správe daní. Výsluch svedka má v záujme objektívnosti prebiehať tak, aby na ňom neboli zúčastnené osoby, ktoré dosiaľ správca dane nevypočul. Svedok musí mať dostatočný priestor na to, aby súvislo vypovedal, o všetkom, čo vie, o predmete výsluchu, ako aj o tom, odkiaľ tieto poznatky má. Správca dane môže svedkovi klásť jasné, konkrétne, zrozumiteľné a jednoznačné otázky na doplnenie výpovede, na odstránenie neúplnosti alebo prípadných rozporov vo výpovedi, správca dane však v záujme objektívnej pravdy nesmie klásť svedkovi otázky, ktoré predpokladajú skutočnosť, ktorú svedok dosiaľ nepotvrdil alebo do ktorých je už vopred vložená odpoveď (tzv. kapciózne alebo sugestívne otázky). O výsluchu svedka spíše správca dane zápisnicu s náležitosťami podľa ustanovení § 11 zákona o správe daní, a to aj v prípade, že sa výsluch svedka neuskutočnil z dôvodu zákazu výsluchu alebo uplatnenia práva odoprieť výpoveď. Zákon o správe daní oprávňuje správcu dane vyzvať svedka na podanie písomného svedectva, ak je to primerané vzhľadom na okolnosti prípadu, rozsah a význam svedectva, pretože pri tomto druhu svedectva správca dane nemá možnosť klásť svedkovi otázky na odstránenie rozporov a doplnenie svedectva. 

§ 8 

Spôsobilosť na daňové konanie 

Účastník daňového konania môže konať v takom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. 

K § 8 

Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti (spôsobilosť byť účastníkom konania) vzniká narodením. V niektorých prípadoch je táto spôsobilosť priznaná ešte nenarodenému dieťaťu v tele matky za predpokladu, že sa dieťa narodí živé (táto skutočnosť má význam najmä pri dedení). Od spôsobilosti byť účastníkom konania je potrebné rozlišovať spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti – spôsobilosť na právne úkony, ktorá vo všeobecnosti vzniká v plnom rozsahu dovŕšením 18. roku veku. Výnimočne môže fyzická osoba nadobudnúť spôsobilosť na právne úkony aj skôr ako plnoletosťou, a to v prípade, že uzavrie manželstvo. Podľa platnej právnej úpravy môže však pred dovŕšením plnoletosti uzavrieť manželstvo len osoba staršia ako 16 rokov a takto nadobudnutú plnoletosť nestráca ani zánikom manželstva, ani vyhlásením manželstva za neplatné, pokiaľ sa tak stane pred dovŕšením 18. roku veku. V prípade právnickej osoby sa spôsobilosť na práva a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony nerozlišuje. Právnické osoby taxatívnym spôsobom vymedzuje § 18 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sú právnickou osobou: 

združenia fyzických osôb alebo právnických osôb (napríklad obchodné spoločnosti, družstvá, politické strany), 

účelové združenia majetku (napríklad štátne fondy, nadácie, nadačné fondy), 

jednotky územnej samosprávy (napríklad obce), 

iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon (napríklad štátne podniky, Slovenský rozhlas, Slovenská televízia). 

Právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného registra alebo do iného zákonom určeného registra, nadobúdajú spôsobilosť na právne úkony ku dňu zápisu do tohto registra. Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom. Podľa tejto legálnej definície sú tieto osoby štatutárnymi orgánmi právnickej osoby, ktorých konanie je konaním právnickej osoby. Za právnickú osobu môžu konať aj iní jej pracovníci alebo členovia za predpokladu, že je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby. Osoby konajúce za právnickú osobu musia však preukázať, že sú k takémuto konaniu oprávnené, a to už spomínanými vnútornými predpismi, resp. splnomocnením na zastupovanie právnickej osoby. Oprávnenie na konanie má aj prokurista, ktorým môže byť výlučne len fyzická osoba. Prokúrou splnomocňuje podnikateľ prokuristu na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku okrem oprávnenia scudzovať nehnuteľnosti a zaťažovať ich, ibaže je toto oprávnenie výslovne v udelení prokúry uvedené. Udelenie prokúry je účinné od zápisu do obchodného registra, čiže zápis do obchodného registra má v tomto prípade konštitutívny charakter. Vzhľadom na túto právnu úpravu sa v prípade konania prokuristu nevyžaduje udelenie plnej moci na konanie za právnickú osobu.  

§ 9 

Zastupovanie 

(1) Fyzická osoba, ktorá nemôže v daňovom konaní vystupovať samostatne, musí byť zastúpená svojím zákonným zástupcom.6) Ak opatrovník nie je ustanovený súdom, ustanoví pre daňové konanie správca dane zástupcu. Proti rozhodnutiu o ustanovení zástupcu sa možno odvolať. 

(2) Správca dane môže ustanoviť zástupcu aj tomu, koho pobyt nie je známy alebo komu sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v zahraničí, ako aj tomu, kto nemôže v daňovom konaní vystupovať osobne, najmä z dôvodu väzby, výkonu trestu odňatia slobody, dlhodobého pobytu v zahraničí a dlhodobej choroby a nezvolil si žiadneho zástupcu. 

(3) Daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo jeho opatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa toto plnomocenstvo za všeobecné. V tej istej veci môže mať len jedného zástupcu. Zástupca koná osobne, ak z obsahu plnomocenstva nevyplýva, že za zástupcu môže konať aj iná osoba; na takéto konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo s úradne osvedčeným podpisom. Konanie inej osoby v rozsahu udeleného plnomocenstva sa považuje za konanie zástupcu. 

(4) Zastupovanie daňového subjektu zástupcom nevylučuje, aby správca dane rokoval v nevyhnutných prípadoch s daňovým subjektom priamo alebo aby ho vyzval na vykonanie niektorých úkonov. Daňový subjekt je povinný výzve správcu dane vyhovieť. Správca dane musí o tomto konaní vyrozumieť zástupcu daňového subjektu. 

(5) Ak v tej istej veci koná daňový subjekt a ním zvolený zástupca a ich konanie si odporuje, rešpektuje správca dane konanie daňového subjektu. Správca dane o tom vyrozumie zástupcu daňového subjektu. 

(6) Ak urobilo niekoľko daňových subjektov spoločné podanie alebo ak vystupujú spoločne v rovnakej veci, prípadne sú spoluvlastníkmi veci, ktorá je predmetom zdanenia, sú povinní zvoliť si spoločného zástupcu na účely daňového konania. Ak tak neurobia ani na výzvu, určí spoločného zástupcu správca dane sám a vyrozumie o tom všetky príslušné daňové subjekty. 

K § 9 

Zákon o správe daní upravuje inštitút zastupovania fyzickej osoby v prípade, ak nemôže buď zo subjektívnych, alebo objektívnych dôvodov v daňovom konaní vystupovať samostatne. Podľa tohto ustanovenia je možné postupovať len pri zastupovaní fyzickej osoby, nie právnickej osoby, ktoré v zákone o správe daní a poplatkov riešené nie je, čo spôsobuje správcom dane nemalé problémy predovšetkým v prípade, ak ide o jednoosobovú spoločnosť a správcovi dane nie je známy pobyt jediného spoločníka a konateľa. Jednou z prvoradých povinností správcu dane v daňovom konaní je povinnosť skúmať, či fyzická osoba môže pred daňovým či colným orgánom, alebo pred orgánmi obce vystupovať samostatne, brať na seba povinnosti a nadobúdať práva, t. j. či má spôsobilosť na právne úkony. V zmysle Občianskeho zákonníka každá fyzická osoba okamihom narodenia má spôsobilosť na práva a povinnosti, t. j. má právnu subjektivitu, ktorá nemôže byť ničím obmedzená na rozdiel od spôsobilosti na právne úkony, ktorá vzniká v plnom rozsahu až plnoletosťou. Spôsobilosť na právne úkony predpokladá, že fyzická osoba je už na určitom stupni psychického vývoja, čo sa v zmysle nášho právneho poriadku akceptuje až dovŕšením osemnásteho roku veku; vo výnimočných prípadoch fyzická osoba môže nadobudnúť plnoletosť skôr (napríklad uzavretím manželstva po dovŕšení šestnásteho roku veku). Ak je prekážkou na samostatné vystupovanie v daňovom konaní nedostatok veku, zákon vyžaduje, aby maloletý účastník daňového konania bol zastúpený, a to predovšetkým svojím zákonným zástupcom. Podľa zákona o rodine zákonným zástupcom maloletého dieťaťa sú obidvaja rodičia, avšak v konkrétnom konaní bude zákonným zástupcom vždy jeden z rodičov, samozrejme za predpokladu, že má spôsobilosť na právne úkony a že nebol pozbavený rodičovských práv. Ak maloletý účastník konania nemá rodičov alebo ak títo boli pozbavení rodičovských práv, zákonným zástupcom je opatrovník, ktorý je ustanovený súdom. Pokiaľ účastník daňového konania je napríklad pre duševnú poruchu pozbavený spôsobilosti na právne úkony a táto skutočnosť je prekážkou pre jeho samostatné vystupovanie v daňovom konaní, je jeho zákonným zástupcom taktiež opatrovník ustanovený súdom. V prípade, že v daňovom konaní bude vystupovať procesne nespôsobilý účastník konania, ktorý nemá súdom ustanoveného opatrovníka, zákon o správe daní umožňuje, aby ustanovil zástupcu správca dane, ktorý daňové konanie vedie.  

PRÍKLAD č. 33: 

Fyzická osoba, ktorá bola súdom pozbavená spôsobilosti na právne úkony, nadobudla darovaním rodinný dom, ktorého hodnota po odpočítaní nezdaniteľnej sumy podľa § 7 ods. 2 písm. a) zákona o dani z dedičstva, darovania, prevodu a prechodu nehnuteľností zakladala povinnosť podať daňové priznanie. Za obdarovaného podal daňové priznanie daňovému úradu, v územnom obvode ktorého sa rodinný dom nachádza, opatrovník, ktorého fyzickej osobe ustanovil súd.  

PRÍKLAD č. 34: 

Dedičom po zomretom daňovom subjekte sa stal jeho maloletý syn. Právnym nástupcom zomretého daňovníka je v danom prípade dedič – maloleté dieťa, ktorému nedostatok veku bráni samostatne vystupovať v daňovom konaní. Pretože právny nástupca – dedič, nemal zákonného zástupcu (matka zomrela) a nemal ani opatrovníka ustanoveného súdom, správca dane vydal rozhodnutie, ktorým ustanovil maloletému dedičovi zástupcu, ktorým bol strýko maloletého dieťaťa.  

Zástupcu môže správca dane ustanoviť nielen v prípade, že účastník konania nemá spôsobilosť na právne úkony či už pre nedostatok veku, alebo z dôvodu jej úplného alebo čiastočného pozbavenia súdom, ale môže ustanoviť zástupcu aj tomu, koho pobyt nie je známy alebo komu sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v zahraničí, ako aj tomu, kto nemôže v daňovom konaní vystupovať osobne z rôznych dôvodov, ako sú napr. väzba, výkon trestu odňatia slobody, dlhodobý pobyt v zahraničí a podobne. Správca dane obyčajne v takýchto prípadoch vyberá zástupcu z radov príbuzných daňového subjektu, je však potrebné zdôrazniť, že správca dane nemôže inú osobu ustanoviť za zástupcu proti jej vôli. Pokiaľ teda správca dane za zástupcu v daňovom konaní nemôže ustanoviť príbuzného ani inú osobu, ktorá bude ochotná zastávať funkciu zástupcu v daňovom konaní, môže správca dane ustanoviť za zástupcu orgán miestnej správy. Každý zástupca musí správcovi dane preukázať svoje oprávnenie na zastupovanie – zákonný zástupca – rodič musí preukázať, že je rodičom, opatrovník preukazuje túto skutočnosť rozhodnutím súdu, zástupca ustanovený správcom dane rozhodnutím správcu dane.  

PRÍKLAD č. 35: 

Správca dane zaslal daňovému subjektu protokol o daňovej kontrole spolu s výzvou na jeho prerokovanie. Manželka daňového subjektu oznámila správcovi dane, že jej manžel sa na území republiky nenachádza a dlhšiu dobu sa ani nachádzať nebude, pretože odcestoval do cudziny. Správca dane ustanovil rozhodnutím manželku za zástupcu daňového subjektu v daňovom konaní. Manželka proti rozhodnutiu správcu dane podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom vyjadrila nesúhlas s rozhodnutím správcu dane. Správca dane odvolaniu nevyhovel a odstúpil vec na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. Odvolací orgán zrušil rozhodnutie správcu dane a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane ustanovil brata daňového subjektu za zástupcu v daňovom konaní, ktorý s rozhodnutím správcu dane súhlasil.  

Je potrebné rozlišovať medzi zákonným zastúpením a zastúpením na základe plnomocenstva. Kým pri zákonnom zastúpení nemusí mať zastúpený spôsobilosť na právne úkony, pri zmluvnom zastúpení je základným predpokladom pre platnú a účinnú dohodu o plnomocenstve skutočnosť, že zastúpený má spôsobilosť na právne úkony. Podľa § 9 odsek 3 zákona o správe daní daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo jeho opatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo udeleného ústne do zápisnice. Zmluvné zastúpenie je založené na zásade, že toto zastúpenie je prejavom dôvery zastúpeného k zástupcovi za predpokladu súhlasu so zastupovaním, čím je zvýraznená dobrovoľnosť prevzatia splnomocnenia zástupcom. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon medzi daňovým subjektom (splnomocnencom) a zástupcom (splnomocniteľom) o poverení a prijatí zastupovania a o jeho rozsahu. Plnomocenstvom ako jednostranným právnym úkonom zastúpený dáva tretej osobe na vedomie, v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená za neho konať.  

V daňovom konaní je povinnou náležitosťou plnomocenstva úradne overený podpis toho, kto sa dáva zastúpiť, čiže úradne sa overuje podpis daňového subjektu. Podľa § 56 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) na žiadosť účastníka konania osvedčí – okrem iných tam uvedených skutočností – notár pravosť podpisu na listine (tzv. legalizácia). Okrem notárov sú kompetentní úradne overiť pravosť podpisu aj okresné úrady a obce v súlade so zákonom č. 599/2001 Z. z. o osvedčení listín a podpisov na listinách okresnými úradmi a obcami. Ak daňový subjekt udelí plnomocenstvo svojmu zástupcovi ústne, správca dane je povinný o tomto úkone spísať zápisnicu, ktorá musí mať všetky náležitosti uvedené v § 11 zákona o správe daní. Pri takto udelenom plnomocenstve sa podpis daňového subjektu neoveruje. Ak v daňovom konaní za daňový subjekt koná zástupca, ktorý má udelené plnomocenstvo písomne, prvoradou povinnosťou príslušného zamestnanca správcu dane je povinnosť presvedčiť sa, či plnomocenstvo má všetky zákonom predpísané náležitosti, aby sa predišlo procesným komplikáciám pre prípad, že by správca dane konal v daňovom konaní so zástupcom, ktorého plnomocenstvo vykazuje nedostatky. Ak splnomocnený zástupca predloží správcovi dane plnomocenstvo bez úradne overeného podpisu, správca dane nemôže považovať takto splnomocneného zástupcu za oprávneného konať v mene zastupovaného, pretože úkony urobené v mene zastupovaného by neboli urobené osobou na to príslušnou. V prípade absencie úradného overenia podpisu správca dane by mal vyzvať daňový subjekt, ktorý sa dal zastúpiť, na odstránenie nedostatku plnomocenstva v lehote, ktorú mu vo výzve stanoví. Absencia úradne overeného podpisu na plnomocenstve je nedostatkom podania, ktoré je možné v súlade s § 20 ods. 7 zákona o správe daní odstrániť. V prípade, že by nedostatok plnomocenstva odstránený nebol, a to ani na základe výzvy správcu dane, správca dane by mal podľa § 25 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní vydať rozhodnutie o zastavení konania, pretože zástupca by bol považovaný za navrhovateľa, ktorý nie je daňovým subjektom. Pokiaľ nedostatok úradného overenia podpisu plnomocenstva by bol zistený až v priebehu odvolacieho konania, odvolací orgán podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní musí tento nedostatok plnomocenstva odstrániť buď sám, alebo prostredníctvom príslušného správcu dane. Bez odstránenia tohto nedostatku by nebolo možné v konaní pokračovať, pretože úkony urobené v mene zastupovaného by boli úkonmi urobenými osobou na to nepríslušnou a odvolací orgán by musel odvolanie spolu so spisovým materiálom vrátiť správcovi dane s tým, že správca dane by v súlade s § 47 ods. 5 písm. c) zákona o správe daní odvolanie rozhodnutím zamietol.  

PRÍKLAD č. 36: 

Správca dane doručil daňovému subjektu platobný výmer. Proti rozhodnutiu správcu dane podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie XY, ktorý spoluodvolaním predložil správcovi aj plnomocenstvo na zastupovanie daňového subjektu. Správca dane zistil, že na plnomocenstve nie je úradne overený podpis daňového subjektu. Zaslal daňovému subjektu výzvu, v ktorej mu stanovil v lehote do 15 dní od doručenia výzvy nedostatok plnomocenstva odstrániť. Daňový subjekt na výzvu správcu dane nereagoval a nedostatok plnomocenstva neodstránil, preto správca dane odvolanie rozhodnutím zamietol, lebo bolo podané osobou na to nepríslušnou.  

PRÍKLAD č. 37: 

Proti platobnému výmeru podal v zákonnej lehote odvolanie AB ako splnomocnený zástupca daňového subjektu. Správca dane zistil, že plnomocenstvo nemá úradne overený podpis daňového subjektu. Vo výzve, ktorú správca dane zaslal daňovému subjektum, určil lehotu na odstránenie tohto nedostatku. Daňový subjekt sa dostavil osobne k správcovi dane a prehlásil, že udeľuje AB všeobecné plnomocenstvo na zastupovanie a že s podaním odvolania AB ako jeho splnomocneným zástupcom súhlasí. Správca dane spísal o tejto skutočnosti zápisnicu z ústneho pojednávania a podané odvolanie akceptoval. Vzhľadom na udelenie plnomocenstva ústne do zápisnice, úradné overenie podpisu daňového subjektu už nie je potrebné.  

PRÍKLAD č. 38: 

Proti rozhodnutiu správcu dane podal AB odvolanie. Spolu s odvolaním predložil správcovi dane aj plnomocenstvo, avšak bez úradne overeného podpisu. Správca dane odvolanie s celým spisovým materiálom odstúpil odvolaciemu orgánu, ktorý nedostatok plnomocenstva zistil. Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní odvolací orgán požiadal písomne správcu dane o odstránenie tohto nedostatku. Správca dane predvolal daňový subjekt za účelom odstránenia nedostatku plnej moci. Daňový subjekt predložil správcovi dane plnú moc s úradne overeným podpisom a zároveň do zápisnice prehlásil, že s doterajšími úkonmi AB súhlasí. Správca dane zaslal odvolaciemu orgánu zápisnicu z ústneho pojednávania, ako aj plnú moc s úradne overeným podpisom. Odvolací orgán pokračoval v odvolacom konaní, pretože daňový subjekt úkony svojho zástupcu konvalidoval.  

Podľa zákona o správe daní zástupca môže zastupovať daňový subjekt v rozsahu plnomocenstva, ktoré môže byť udelené pre celé daňové konanie alebo len pre určitý úkon, napríklad pre podanie daňového priznania. Pokiaľ rozsah plnomocenstva nie je jednoznačne vymedzený, v záujme právnej istoty sa považuje v takomto prípade za všeobecné.  

PRÍKLAD č. 39: 

Daňový subjekt udelil XY plnomocenstvo na podanie daňového priznania. Splnomocnený zástupca podal za daňový subjekt odvolanie proti platobnému výmeru. Správca dane nemôže akceptovať odvolanie podané XY, pretože tento mal udelené plnomocenstvo len na určitý úkon, ktorým bolo podanie daňového priznania.  

Zákon o správe daní ponecháva na vôli daňového subjektu, koho si za zástupcu zvolí. V daňovom konaní nie je podmienkou, aby splnomocnený zástupca mal predpísané vzdelanie, napríklad právnické. Daňový subjekt si môže zvoliť za zástupcu ktorúkoľvek fyzickú osobu za podmienky, že má spôsobilosť na právne úkony. Z dôvodu právnej istoty je vhodné, aby sa daňový subjekt presvedčil, či je táto osoba schopná ho kvalifikovane zastupovať v daňových veciach, najmä či je takáto osoba znalá daňových predpisov, aj keď to však nie je podmienkou pre udelenie plnej moci. V každom prípade však v daňovom konaní môže ako splnomocnený zástupca vystupovať advokát alebo daňový poradca. Tieto subjekty majú aj zo zákona osobitné postavenie, ktoré spočíva napr. v tom, že môžu zastupovať neobmedzený počet daňových subjektov, a to tak u toho istého správcu dane alebo u rôznych správcov dane. Takýto štatút však neprislúcha inému zástupcovi, ktorý nie je advokátom alebo daňovým poradcom a neprislúcha ani audítorom, ktorí môžu zastupovať buď len jediný daňový subjekt, alebo viac blízkych osôb. Kto je blízkou osobou, ustanovuje vo všeobecnosti Občiansky zákonník. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá pociťovala ako vlastnú ujmu. Stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v priamom rade pochádza jedna od druhej (t. j. predkovia a potomkovia). Za blízku osobu sa podľa všeobecného vymedzenia považuje aj súrodenec a manžel. Za súrodenca sa považujú osoby, ktorých najbližší predok je aspoň jeden z rodičov.  

Zákon o správe daní vymedzuje pojem blízkej osoby v § 7 ods. 2. Podľa tejto definície je za blízku osobu pre účely tohto zákona považovaný manžel, druh, príbuzný v priamom rade a jeho manžel, súrodenec a jeho manžel, osvojiteľ a osvojenec a ich potomkovia a ich manželia. Na rozdiel od všeobecnej definície, podľa občianskeho práva zákon o správe daní za blízku osobu nepovažuje iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom, ktoré sa pokladajú za osoby navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. 

Blízke osoby, vymedzené zákonom o správe daní, môže zastupovať zástupca, ktorý nie je advokátom alebo daňovým poradcom bez obmedzenia za predpokladu, že sa ich záujmy nedostanú do vzájomného rozporu, čo by bolo dôvodom pre vylúčenie zástupcu z konania. 

Novelou zákona o správe daní bol s účinnosťou od 1. januára 2004 zavedený inštitút tzv. substitučného zastupovania, ktorého podstata spočíva v tom, že splnomocnený zástupca môže udeliť plnomocenstvo inej osobe, avšak za predpokladu, že z obsahu plnomocenstva, ktoré udelil daňový subjekt zástupcovi, táto skutočnosť vyplýva. To znamená, že zastúpený daňový subjekt substitučné zastúpenie v dohode o plnomocenstve výslovne nevylúčil. Konanie inej osoby splnomocnenej zástupcom sa v rozsahu udeleného plnomocenstva považuje za konanie zástupcu. Podstatnou náležitosťou plnomocenstva v daňovom konaní je, aby plnomocenstvo bolo udelené písomne a aby malo úradne overený podpis toho, kto ho udelil. V prípade substitučného zastúpenia udeľuje plnomocenstvo inej osobe zástupca a takto udelené plnomocenstvo ako podstatnú náležitosť musí obsahovať tiež jeho úradne overený podpis

PRÍKLAD č. 40: 

Daňový subjekt udelil zástupcovi A všeobecné plnomocenstvo, t. j. plnomocenstvo na zastupovanie pre celé konanie. Zástupca A udelil plnú moc zástupcovi B (substitútovi). Konanie zástupcu B sa v súlade s § 9 ods. 3 zákona o správe daní považovalo za konanie zástupcu A, pričom úkony zástupcu zakladali vznik práv a povinností priamo zastúpenému daňovému subjektu.  

Zákon o správe daní nevylučuje, aby správca dane rokoval v nevyhnutých prípadoch priamo s daňovým subjektom, prípadne aby ho správca dane na vykonanie niektorého úkonu vyzval napriena to, že je daňový subjekt zastúpený svojím zástupcom. Pôjde predovšetkým o také úkony, ktoré musí vykonať daňový subjekt osobne (napríklad svedecká výpoveď). Výzve správcu dane musí daňový subjekt vyhovieť, pretože v prípade, že by na ňu nereagoval, porušil by povinnosť nepeňažnej povahy a správca dane mu uloží pokutu podľa § 35 ods. 12 zákona o správe daní, ktorej výška je minimálne 5 000 Sk a maximálne 1 milión korún, pričom pokutu môže správca dane uložiť aj opakovane, ale už v dvojnásobnej výške. 

V prípade, že by v tej istej veci konal daňový subjekt, ako aj ním zvolený zástupca a ich konanie by si odporovalo, správca dane bude rešpektovať konanie daňového subjektu, o čom je povinný vyrozumieť aj splnomocneného zástupcu.  

PRÍKLAD č. 41: 

Proti platobnému výmeru podal splnomocnený zástupca daňového subjektu odvolanie. Daňový subjekt vzal toto odvolanie späť. Správca dane bude akceptovať rozhodnutie daňového subjektu napriek nesúhlasu splnomocneného zástupcu s týmto úkonom daňového subjektu.  

PRÍKLAD č. 42: 

Správca dane zaslal daňovému subjektu, ktorý je v daňovom konaní zastúpený AB na základe udeleného plnomocenstva, výzvu, aby sa v lehote určenej vo výzve dostavil ako svedok za účelom podania svedeckej výpovede. O predvolaní daňového subjektu správca dane vyrozumel aj splnomocneného zástupcu daňového subjektu.  

Zákon o správe daní pozná aj inštitút spoločného zástupcu ako jeden z prostriedkov, ktorým sa zabezpečuje rýchlosť a hospodárnosť rozhodovania v daňovom konaní. Podľa tejto úpravy, ak niekoľko daňových subjektov urobilo spoločné podanie alebo ak vystupujú spoločne v rovnakej veci, prípadne sú spoluvlastníkmi veci, ktorá je predmetom zdanenia, majú povinnosť podľa § 9 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov zvoliť si spoločného zástupcu. Ak si ho v takomto prípade nezvolia, a to ani na výzvu správcu dane, urobí tak správca dane vo vlastnej právomoci, pričom o tomto úkone vyrozumie všetky zainteresované daňové subjekty. 

PRÍKLAD č. 43: 

Súrodenci A, B, C odpredali nehnuteľnosť, ktorú vlastnili v podielovom spoluvlastníctve. Podľa zákona č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov je daňovníkom každý zo spoluvlastníkov podľa výšky ich podielu. Správca dane vyzval daňovníkov, aby si zvolili na účely daňového konania spoločného zástupcu. Keďže spoluvlastníci na výzvu správcu nereagovali, určil správca dane rozhodnutím, že daňovník A bude spoločným zástupcom daňovníkov B a C, ktorým rozhodnutie o určení spoločného zástupcu zaslal na vedomie.  

§ 10 

Vylúčenie zo zastupovania 

(1) Správca dane je oprávnený nepripustiť v daňovom konaní alebo z daňového konania vylúčiť zástupcu, ak dôjde k stretu so záujmami iných daňových subjektov v daňových veciach; to neplatí, ak je zástupcom daňový poradca, advokát alebo komerčný právnik. 

(2) Zástupca môže zastupovať súčasne len jeden daňový subjekt u jedného správcu dane, ak nejde o blízke osoby; to neplatí, ak je zástupcom daňový poradca, advokát alebo komerčný právnik alebo ak ide o spoločného zástupcu. 

K § 10 

Zákon o správe daní, v prípade, že dôjde k stretu so záujmami iných daňových subjektov so záujmami zástupcu, zabezpečuje ochranu oprávnených záujmov účastníkov konania vylúčením zástupcu z daňového konania. Vylúčiť však z konania nemôže zástupcu, ktorým je daňový poradca alebo advokát. Ak dôjde k stretnutiu záujmov zákonného zástupcu so záujmami zastúpeného alebo k stretnutiu záujmov tých, ktorých zastupuje ten istý zákonný zástupca, ustanoví súd osobitného zástupcu. Ak sú zástupcami maloletých detí ich rodičia, na vylúčenie zo zastupovania postačuje čo aj len možnosť stretu záujmov medzi rodičmi a maloletými deťmi, a to v rozsahu, v akom môže dôjsť k stretnutiu týchto záujmov. K stretnutiu so záujmami zastúpeného v praxi dochádza najčastejšie pri zákonnom zastúpení. Ak dôjde k stretnutiu záujmov zákonného zástupcu so záujmami zastúpeného alebo k stretnutiu záujmov tých, ktorých zastupuje ten istý zákonný zástupca, ustanoví súd osobitného zástupcu. Ak sú zástupcami maloletých detí ich rodičia, na vylúčenie zo zastupovania postačuje čo aj len možnosť stretnutia záujmov medzi rodičmi a maloletými deťmi, a to v rozsahu, v akom môže dôjsť k stretnutiu týchto záujmov (§ 37 Zákona o rodine). 

 PRÍKLAD č. 44: 

Jedným zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti bolo maloleté dieťa, ktoré pri podpise kúpnej zmluvy zastupovali jeho rodičia. Daňovníkom dane z prevodu nehnuteľností vo veľkosti svojho spoluvlastníckeho podielu sa stalo maloleté dieťa. Súd určil maloletému dieťaťu kolízneho opatrovníka (orgán miestnej správy), pretože podľa Zákona o rodine, v prípade, že zákonnými zástupcami sú rodičia, postačí čo i len možnosť stretnutia záujmov rodičov so záujmami maloletých detí na to, aby boli zákonní zástupcovia z konania vylúčení, a to v rozsahu, v akom môže dôjsť k stretnutiu týchto záujmov. V danom prípade potom súd schválil právny úkon – podpísanie kúpnej zmluvy za maloleté dieťa zákonnými zástupcami s tým, že zaviazal zákonných zástupcov kúpnu cenu vo výške podielu uložiť na vinkulovanú vkladnú knižku na meno maloletého dieťaťa, ktoré bude môcť nakladať s peniazmi až po nadobudnutí plnoletosti. Správca dane však z titulu zákonného zastúpenia zaviazal zákonných zástupcov, ktorí sú povinní svoje maloleté dieťa zastupovať, na prebratie platobného výmeru a na zaplatenie dane z prevodu nehnuteľností za maloleté dieťa. Rodičia boli z konania vylúčení iba v rozsahu, v akom mohlo dôjsť k stretu záujmov so záujmami maloletého dieťaťa.  

§ 11 

Zápisnica o ústnom pojednávaní 

(1) O ústnom pojednávaní v daňovom konaní spíše správca dane zápisnicu. 

(2) Zo zápisnice musí byť zrejmé najmä kto, kde a kedy daňové konanie vykonal, ktoré osoby sa ho zúčastnili, označenie hlavného predmetu konania, súvislé opísanie jeho priebehu, označenie dokladov a iných listín odovzdaných pri pojednávaní alebo podstatný obsah listín predložených na nahliadnutie, vykonané poučenie, vyjadrenie poučených osôb, ich návrhy alebo námietky smerujúce proti obsahu zápisnice, závery o týchto návrhoch alebo námietkach. Ak nahradzuje zápisnica podanie, musí mať jeho náležitosti. 

(3) Súčasťou zápisnice sú i opatrenia prijaté pri ústnom pojednávaní o veci vrátane záverov prijatých pri pojednávaní. 

(4) Zápisnicu podpisujú po oboznámení sa s ňou všetky osoby, ktoré sa na pojednávaní alebo vykonaní úkonu zúčastnili, vrátane zamestnancov správcu dane. Dôvody odopretia podpisu a námietky proti obsahu zápisnice sa v nej zaznamenajú. 

(5) Odpis zápisnice vydá správca dane daňovému subjektu, s ktorým ústne pojednával, ak si tak výslovne hneď po začatí ústneho pojednávania žiada. 

(6) Správca dane opraví v zápisnici chyby v pravopise a iné zrejmé nesprávnosti. Rozhoduje o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno samostatne odvolať. 

K § 11 

Zápisnica z ústneho pojednávania má charakter verejnej listiny a je dôležitým dôkazným prostriedkom, v ktorom správca dane zaznamenáva vykonanie určitých procesných úkonov v daňovom konaní. Zákon o správe daní ukladá správcovi dane v odseku 1 citovaného ustanovenia povinnosť spísať zápisnicu o ústnom pojednávaní, ktorým sa rozumie pojednávanie uskutočnené pred správcom dane, resp. so správcom dane v osobnom kontakte s jeho zamestnancom, pri ktorom je umožnené účastníkom konania osobne sa vyjadriť k podkladom vedúcim k vydaniu rozhodnutia vo veci. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že správca dane je povinný spísať zápisnicu vždy, keď vykoná s daňovým subjektom, prípadne s treťou osobou ústne pojednávanie, a to aj v tom prípade, ak zákon o správe daní pri konkrétnom inštitúte daňového konania už túto povinnosť výslovne neuvádza. 

 PRÍKLAD č. 45: 

Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní sa daňový subjekt na základe výzvy správcu dane dostavil v deň uvedený vo výzve na daňový úrad za účelom prerokovania protokolu o daňovej kontrole. Správca dane je povinný spísať zápisnicu o ústnom pojednávaní, predmetom ktorého je prerokovanie protokolu, aj keď táto povinnosť v uvedenom ustanovení zakotvená nie je.  

V zápisnici z ústneho pojednávania správca dane musí zachytiť všetky právne významné skutočnosti, ktoré sú dôležité pre posúdenie a rozhodnutie v konkrétnej veci, najmä v nej musí zaznamenať označenie osôb, ktoré sa ústneho pojednávania zúčastnili, miesto a čas, kedy sa pojednávanie uskutočnilo, predmet pojednávania, označenie dôkazov predložených na ústnom pojednávaní, súvislé opísanie priebehu pojednávania. Zákon o správe daní len príkladmo stanovuje náležitosti zápisnice, z čoho vyplýva, že správca dane môže v nej zachytiť aj iné v zákone nevymenované skutočnosti, ktoré osvedčujú priebeh ústneho pojednávania. Aj keď to zákon výslovne nevyžaduje, je vhodné zaznamenať v zápisnici aj časový údaj o začatí a ukončení ústneho pojednávania. Vzhľadom na to, že zápisnica je jedným z dôležitých dôkazných prostriedkov, jej vyhotoveniu musí byť venovaná náležitá pozornosť. Dôležitou náležitosťou zápisnice je poučenie všetkých osôb zúčastnených na ústnom pojednávaní o dôležitých povinnostiach, medzi ktoré nesporne patrí povinnosť zachovávať daňové tajomstvo, ako aj poučenie o možných následkoch, ktorým sa pri jeho nedodržaní môžu zúčastnené osoby vystaviť. Správca dane musí poučiť napríklad svedkov o ich možnosti odoprieť výpoveď, ako aj o povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a upozorniť ich, že nepravdivou alebo neúplnou výpoveďou sa môžu dopustiť priestupku, za ktorý im môže byť uložená pokuta. Zápisnica o ústnom pojednávaní môže v niektorých zákonom stanovených prípadoch nahrádzať podanie (napríklad podľa § 46 ods. 3 odvolanie môže byť podané ústne do zápisnice). Zákon o správe daní v takom prípade vyžaduje, aby v nej boli zachytené náležitosti podania.  

 PRÍKLAD č. 46: 

Daňový úrad doručil daňovému subjektu AB rozhodnutie, ktorým mu uložil pokutu za nepodanie daňového priznania na DPH. Daňový subjekt sa v zákonnej lehote dostavil na daňový úrad a oznámil zamestnancovi správcu dane, že chce podať proti rozhodnutiu odvolanie. Zamestnanec správcu dane spísal zápisnicu z ústneho pojednávania, v ktorej okrem náležitostí zápisnice podľa § 11 ods. 2 zákona o správe daní zaznamenal aj náležitosti odvolania uvedené v § 46 ods. 3 zákona správe daní: 

presné označenie správcu dane

presné označenie odvolávajúceho sa

číslo rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje

tvrdenie daňového subjektu o podaní daňového priznania

dôkaz predložený daňovým subjektom – potvrdenie správcu dane o prevzatí daňového priznania

návrh daňového subjektu na zrušenie napadnutého rozhodnutia.  

Vzhľadom na to, že zápisnica predstavuje v podstate písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, správca dane musí v nej zachytiť aj jeho výsledok, t. j. záver, k akému osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní dospeli. Zákon o správe daní vyžaduje, aby zápisnicu podpísali všetky osoby, ktoré sa na ústnom pojednávaní zúčastnili, vrátane zamestnancov správcu dane, ktorí pojednávanie viedli. Podpísaním zápisnice zúčastnené osoby prejavujú svoj súhlas s priebehom ústneho pojednávania, ako aj s obsahom zápisnice, čím sa stáva pre nich znenie zápisnice záväzné. Odopretím podpisu je vlastne vyjadrený nesúhlas s obsahom zápisnice, pričom zákon o správe daní v takomto prípade ukladá správcovi dane námietky daňového subjektu, prípadne tretej osoby v zápisnici poznamenať. Bezdôvodné odopretie podpisu zápisnice nemá však žiadny vplyv na dôkaznú váhu zápisnice o ústnom pojednávaní. Rovnako je správca dane povinný zaznamenať v zápisnici aj návrhy na jej doplnenie. O podaných námietkach proti obsahu zápisnice, prípadne o návrhoch na jej doplnenie rozhoduje zamestnanec správcu dane, ktorý konanie vedie. Zákon o správe daní nepripúšťa možnosť podať proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie, pričom však nevylučuje možnosť domáhať sa opravy zápisnice niektorým z mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak daňový subjekt požiada správcu dane o odpis zápisnice hneď po začatí ústneho pojednávania, správca dane je povinný mu vyhovieť a odpis zápisnice vyhotoviť aj pre daňový subjekt napriena to, že spravidla je zápisnica z ústneho pojednávania spisovaná pre potreby správcu dane. 

 PRÍKLAD č. 47: 

Daňový subjekt sa bez predvolania dostavil na Daňový úrad Krupina a oznámil, že nemôže splniť svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane vzhľadom na odcudzenie dokladov. Hneď po začatí ústneho pojednávania daňový subjekt požiadal o odpis zápisnice o ústnom pojednávaní, v priebehu ktorého v súlade s § 29 ods. 5 zákona o správe daní bola výška dane určená dohodou. 

§ 12 

Úradný záznam 

Úradný záznam zachytáva rôzne ústne podania, oznámenia, poznámky, obsah telefonických hovorov, odkazy na iné spisové materiály, výpisy z vlastných alebo cudzích záznamov a ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na vec a zistené správcom dane. Úradný záznam podpíše zamestnanec správcu dane, ktorý ho vyhotovil. V úradnom zázname tiež odkáže na zdroj informácie uvedenej v zázname. Na ďalšie náležitosti úradného záznamu sa vzťahuje primerane § 11. 

K § 12 

Zákon o správe daní ukladá zamestnancovi správcu dane povinnosť písomne zaznamenať rôzne skutočnosti týkajúce sa veci, ktorá je predmetom daňového konania, najmä oznámenia, poznámky, telefonické oznámenia a iné úkony, ktoré zamestnanec správcu dane robí zvyčajne bez bezprostredného kontaktu s daňovým subjektom. Aj úradný záznam využíva správca dane v rámci dokazovania v daňovom konaní, je potrebné však poukázať na skutočnosť, že úradný záznam vzhľadom na svoj charakter nemá takú dôkaznú a vypovedaciu silu ako zápisnica z ústneho pojednávania, ktorá na rozdiel od úradného záznamu je považovaná za verejnú listinu. Ak však správca dane preukáže autentickosť úradného záznamu o niektorej z dôležitých informácií, ktorú v priebehu daňového konania týmto spôsobom zaznamenal, dôkazná hodnota úradného záznamu vzrastie (napríklad pridelením evidenčného čísla prostredníctvom administratívno-právneho daňového informačného systému správcu dane). Úradný záznam je povinný podpísať ten zamestnanec správcu dane, ktorý ho vyhotovil, pričom je povinný uviesť v ňom dátum, prípadne aj čas, kedy úradný záznam spísal, prípadne odkaz na zdroj informácie, ktorá je v ňom zachytená. V niektorých zákonom vymedzených prípadoch je zamestnanec správcu dane povinný spísať úradný záznam – napríklad obligatórne sa úradný záznam spisuje pri nahliadnutí do spisu podľa § 22 ods. 1 zákona o správe daní. Úradný záznam je svojou podstatou interná písomnosť správcu dane, ktorý správca dane spisuje najmä pri vyhľadávacej činnosti, ale aj pri miestom zisťovaní v prípade, že sa tieto inštitúty vykonávajú bez priamej súčinnosti s daňovým subjektom.  

 PRÍKLAD č. 48: 

Úradný záznam číslo xxxxxxxx: Dňa 15. júla 2004 daňový subjekt XY oznámil, že termín navrhnutý v oznámení o začatí daňovej kontroly ako deň jej začatia mu nevyhovuje. Bolo dohodnuté, že sa XY dostaví na daňový úrad dňa 23. júla 2004. 

Na konci úradného záznamu sa uvedie podpis zamestnanca správcu dane

§ 13 

Lehoty 

(1) Ak nie je lehota pre niektorý úkon v daňovom konaní určená všeobecne záväzným právnym predpisom, určí primeranú lehotu správca dane. Zároveň upozorní na právne dôsledky nedodržania tejto lehoty. Lehotu kratšiu ako osem dní možno určiť len celkom výnimočne pre jednoduché alebo osobitne naliehavé úkony. 

(2) Z dôležitých dôvodov môžu účastníci daňového konania pred uplynutím lehoty požiadať správcu dane o jej predĺženie. 

(3) Pri žiadosti o predĺženie lehoty, ak nejde o lehotu ustanovenú zákonom, môže správca dane lehotu predĺžiť. Správca dane však nemôže predĺžiť lehotu o dlhšiu dobu, než o akú sa žiada. 

(4) Ak správca dane nerozhodne o žiadosti o predĺženie lehoty najneskôr do 15 dní od jej obdržania, považuje sa lehota za predĺženú. 

(5) Ak uplynula pôvodná lehota už pred podaním žiadosti, môže správca dane z dôležitých dôvodov odpustiť zmeškanie lehoty, ak o to účastník daňového konania požiada najneskôr do 30 dní odo dňa, keď odpadli dôvody zmeškania pôvodnej lehoty, a ak v tej istej lehote urobí zmeškaný úkon. Zmeškanie už predĺženej lehoty nemožno odpustiť. 

(6) Lehotu nemožno predĺžiť a ani odpustiť jej zmeškanie, ak uplynul od posledného dňa pôvodnej lehoty jeden rok. 

(7) Proti rozhodnutiu o žiadosti o predĺženie lehoty alebo o odpustenie zmeškania lehoty nie je prípustný opravný prostriedok. 

(8) Do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, kedy došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. 

(9) Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, kedy došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Ak nie je taký deň v mesiaci, končí sa lehota posledným dňom mesiaca. 

(10) Ak pripadne posledný deň lehoty na sobotu, nedeľu alebo deň pracovného pokoja, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň. 

(11) Lehota je zachovaná, ak je v posledný deň lehoty vykonaný úkon u správcu dane alebo podanie odovzdané na poštovú prepravu prostredníctvom poštového podniku5b) (ďalej len „pošta“) alebo prijaté elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom6aa) na adresu elektronickej podateľne spoločnej pre daňové úrady alebo na adresu elektronickej podateľne spoločnej pre colné úrady, alebo na adresu elektronickej podateľne správcu dane, ktorým je obec. 

(12) V pochybnostiach sa považuje lehota za zachovanú, ak sa nepreukáže opak. 

K § 13 

Aj v daňovom konaní zohráva významnú úlohu plynutie času, s ktorým je spojené zachovávanie lehôt stanovených zákonom alebo určených správcom dane. Lehotu je vo všeobecnosti možné charakterizovať ako právne relevantný časový úsek určený svojím začiatkom a koncom, v ktorom je potrebné niečo vykonať (alebo nevykonať), pričom zákon spája vo väčšine prípadov s dodržaním, resp. s nedodržaním lehôt právne následky. Lehoty určené zákonom o správe daní, ako aj lehoty určené osobitnými daňovými predpismi majú vo väčšine prípadov povahu lehôt procesných. Rozdiel medzi lehotami stanovenými hmotným právom (hmotnoprávnymi lehotami) a lehotami upravenými procesným právom je predovšetkým v tom, že pri lehotách ustanovených hmotným právom je potrebné, aby k skutočnosti, ktorej sa plynutie lehoty týka, došlo najneskoršie v posledný deň lehoty, pričom pri lehotách procesných k ich zachovaniu postačí, aby účastník konania vykonal úkon, o ktorý ide. 

 PRÍKLAD č. 49: 

Podľa Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Všeobecná premlčacia lehota podľa Občianskeho zákonníka je trojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. K premlčaniu práva však nedôjde, ak žaloba, ktorou sa právo uplatňuje, bude najneskôr posledný deň premlčacej doby doručená súdu.  

 PRÍKLAD č. 50: 

Podľa zákona o správe daní je možné podať odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane v lehote do 15 dní od jeho doručenia. Procesná lehota bude zachovaná, ak v posledný pätnásty deň lehoty daňový subjekt podá odvolanie na pošte bez ohľadu na to, že správcovi dane bude doručené až po uplynutí lehoty.  

V závislosti od toho, či dĺžku, resp. okamih, keď možno úkon v daňovom konaní najneskoršie urobiť, stanovuje zákon o správe daní, prípadne osobitné daňové zákony, alebo ich dĺžku určuje správca dane, delíme procesné lehoty na:  

lehoty zákonné, 

lehoty určené správcom dane. 

Pre zákonné lehoty v zásade platí, že správca dane ich trvanie nemôže svojím rozhodnutím ani skrátiť, ani predĺžiť. Z uvedenej zásady platí výnimka, a to v mimoriadnych v zákone určených prípadoch, kedy zvyčajne orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže aj zákonom stanovenú lehotu predĺžiť (napríklad ak pri daňovej kontrole boli správcovi dane zapožičané potrebné doklady, môže na žiadosť správcu dane v prípadoch osobitne zložitých zákonom stanovenú 30-dňovú lehotu na ich vrátenie predĺžiť orgán najbližšie nadriadený), alebo ak tak ustanovuje zákon (napríklad možnosť správcu dane predĺžiť lehotu na podanie daňového priznania). Podľa platnej právnej úpravy je teda možné výnimočne aj zákonom stanovenú lehotu predĺžiť, avšak zákon absolútne vylučuje možnosť skrátenia zákonom stanovenej lehoty. Pokiaľ by správca dane svojvoľne skrátil zákonnú lehotu, postupoval by v rozpore so zákonom vzhľadom na to, že žiadny právny predpis, ktorý sa v daňovom konaní aplikuje, takúto možnosť nepripúšťa. Vo väčšine prípadov sú lehoty určené v príslušných daňových zákonoch; pokiaľ tomu tak nie je, zákon o správe daní umožňuje správcovi dane, aby lehotu určil sám, a to v primeranej dĺžke k predmetu plnenia. Lehotu kratšiu ako 8 dní môže správca dane určiť celkom výnimočne pre jednoduché alebo osobitne naliehavé úkony. Určenie kratšej ako 8-dňovej lehoty musí vedieť správca dane v prípade potreby odôvodniť. 

Na rozdiel od zákonom stanovených lehôt, ktoré nemožno predĺžiť, lehoty určené správcom dane je možné predĺžiť, avšak nie z vlastného podnetu správcu dane, ale na základe žiadosti daňového subjektu. Zákon o správe daní neumožňuje predĺženie lehoty o dlhšiu dobu, než o akú daňový subjekt žiada. Ohraničuje však lehotu na podanie žiadosti o predĺženie lehoty na jeden rok od uplynutia posledného dňa pôvodnej lehoty. Žiadosť o predĺženie lehoty podlieha poplatkovej povinnosti (300 Sk). 

 PRÍKLAD č. 51: 

Správca dane doručil daňovému subjektu výzvu, v ktorej mu v súlade s § 41 stanovil povinnosť dostaviť sa dňa 20. mája 2004 za účelom odstránenia nedostatkov v podanom daňovom priznaní. Pred uplynutím lehoty daňový subjekt požiadal správcu dane o predĺženie lehoty do 10. júna 2004 z dôvodu jeho hospitalizácie. Správca dane žiadosti daňového subjektu vyhovel a rozhodnutím ním určenú lehotu predĺžil v súlade so žiadosťou daňového subjektu.  

Pokiaľ správca dane obdrží žiadosť účastníka konania o predĺženie lehoty, musí o nej rozhodnúť do pätnástich dní od jej obdržania. Ak tak neurobí, usudzuje sa, že žiadosti účastníka sa vyhovelo a lehota je predĺžená. 

 PRÍKLAD č. 52: 

Na základe výzvy správcu dane mal daňový subjekt doplniť svoje podanie do 10. augusta 2004. Daňový subjekt požiadal správcu dane do 30. augusta 2004 z dôvodu dlhodobého pobytu v zahraničí. Správca dane nerozhodol v zákonom stanovej 15-dňovej lehote od doručenia žiadosti, preto v súlade s § 13 ods. 4 sa lehota považuje napriek rozhodnutiu správcu dane za predĺženú do 30. augusta 2004.  

 PRÍKLAD č. 53: 

Daňový subjekt doručil správcovi dane žiadosť o predĺženie lehoty na doplnenie podania, ktoré mal vykonať do 10. augusta 2004. Daňový subjekt požiadal o predĺženie lehoty do 30. augusta 2004. Svoju žiadosť daňový subjekt neodôvodnil. Správca dane o žiadosti daňového subjektu nerozhodol vôbec. Lehota na vykonanie procesného úkonu sa podľa § 13 ods. 4 zákona o správe daní považuje za predĺženú do 30. augusta 2004, pretože správca dane do 15 dní od doručenia žiadosti o predĺženie lehoty o nej nerozhodol. 

S dodržiavaním procesných lehôt spája zákon o správe daní právne následky, ktoré môžu významne ovplyvniť ďalší priebeh daňového konania. V praxi sa však často stáva, že daňový subjekt zmešká pôvodne určenú lehotu. Zákon túto situáciu rieši tak, že umožňuje správcovi dane na žiadosť daňového subjektu z dôležitých dôvodov už zmeškanú lehotu odpustiť. Zákon o správe daní výslovne nezakazuje odpustenie zmeškania zákonnej lehoty, z čoho vyplýva, že odpustiť možno tak zmeškanie lehoty určenej zákonom, ako aj lehoty určenej správcom dane. Odpustenie zmeškanej lehoty je však viazané na splnenie zákonom stanovených podmienok, a to: 

žiadosť musí byť podaná do 30 dní odo dňa, kedy odpadli dôvody zmeškania pôvodnej lehoty, 

urobenie úkonu v tej istej lehote (do 30 dní odo dňa, kedy odpadli dôvody zmeškania pôvodnej lehoty). 

Tridsaťdňová lehota sa začína počítať od okamihu, keď sa účastník konania dozvedel o odpadnutí dôvodov, ktoré viedli k zmeškaniu lehoty. Je samozrejmé, že dôvody na strane účastníka konania musia byť závažné. Ich závažnosť posudzuje správca dane, ktorý môže žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty vyhovieť alebo nie, pretože na odpustenie zmeškania lehoty daňový subjekt nemá právny nárok. V zmysle zákona o správe daní nie je možné odpustiť zmeškanie lehoty, ale ani predĺžiť lehotu, ak uplynul od posledného dňa pôvodnej lehoty jeden rok. Zákon o správe daní nepripúšťa proti rozhodnutiu o žiadosti o predĺženie lehoty alebo rozhodnutiu o žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty opravný prostriedok, z čoho vyplýva, že rozhodnutie správcu dane je konečné a nie je možné domáhať sa jeho revidovania cestou riadnych ani cestou mimoriadnych opravných prostriedkov. 

 PRÍKLAD č. 54: 

Daňový subjekt doručil správcovi dane žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty spolu s odvolaním proti dodatočnému platobnému výmeru. Žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty odôvodnil tým, že sa podrobil operácii, pričom z nemocničnej starostlivosti bol prepustený 20. júla 2004. Správca dane považoval dôvod zmeškania lehoty za dôležitý, žiadosti daňového subjektu vyhovel a zmeškanú lehotu na podanie odvolania rozhodnutím odpustil.  

 PRÍKLAD č. 55: 

Daňový subjekt podal proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie. Správca dane mu zaslal výzvu, v ktorej mu uložil podľa § 46 ods. 4 zákona o správe daní povinnosť zaslať v lehote 15 dní od doručenia výzvy kúpnu zmluvu. Daňový subjekt zmeškal lehotu stanovenú správcom dane. Dostavil sa k správcovi dane a ústne do zápisnice požiadal o odpustenie zmeškanej lehoty, čo odôvodnil zahraničnou služobnou cestou. Zároveň na ústnom pojednávaní predložil správcovi dane aj ním požadovanú kúpnu zmluvu. Správca dane žiadosti daňového subjektu po posúdení dôvodov zmeškania lehoty vyhovel.  

 PRÍKLAD č. 56: 

Platiteľ dane z pridanej hodnoty bol povinný podľa zákona o DPH podať do 25. mája 2004 daňové priznanie za zdaňovacie obdobie apríl 2004. Dňa 27. mája 2004 písomne požiadal správcu dane o odpustenie zmeškania lehoty na podanie daňového priznania, čo odôvodnil svojou neprítomnosťou v mieste svojho trvalého bydliska z dôvodu služobnej cesty. Správca dane dôvod uvedený v žiadosti nepovažoval za závažný a žiadosti daňového subjektu rozhodnutím nevyhovel. 

Pokiaľ by daňový subjekt zmeškal už predĺženú lehotu, správca dane by mu jej zmeškanie nemohol odpustiť, a to ani v prípade, že dôvody, pre ktoré by sa tak stalo, by boli na strane daňového subjektu závažné. 

 PRÍKLAD č. 57: 

Správca dane na základe žiadosti daňového subjektu predĺžil lehotu na doplnenie jeho podania do 30. augusta 2004. Daňový subjekt v predĺženej lehote podanie nedoplnil, ale dňa 3. septembra 2004 požiadal správcu dane o odpustenie zmeškania lehoty z dôvodu jeho hospitalizácie. Správca dane v súlade s § 13 ods. 5 zákona o správe daní zmeškanie už predĺženej lehoty nepovolil napriena to, že dôvod na strane daňového subjektu považoval za závažný. 

Vzhľadom na to, že uplynutie času patrí medzi právne významné skutočnosti, zákon o správe daní ustanovuje pravidlá pre počítanie lehôt. Pri lehotách určených podľa dní stanovuje, že takáto lehota sa začína dňom, ktorý nasleduje po udalosti rozhodujúcej pre jej začiatok, čo znamená, že sa do nej nezapočítava deň, keď táto udalosť nastala. Lehota určená podľa dní sa končí uplynutím posledného dňa určenej dĺžky lehoty. 

 PRÍKLAD č. 58: 

Správca dane dňa 15. júla 2004 doručil daňovému subjektu rozhodnutie, ktorým mu uložil pokutu za porušenie povinnosti nepeňažnej povahy. Pätnásťdňová lehota na podanie odvolania začala plynúť dňom nasledujúcim po doručení rozhodnutia, t. j. dňa 16. júla 2004, a skončila uplynutím pätnásteho dňa, t. j. 30. júla 2004.  

Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, kedy došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, t. j. končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, ktorá dala podnet na plynutie lehoty. Ak takýto deň v mesiaci nie je, pripadne koniec lehoty na posledný deň v mesiaci. 

 PRÍKLAD č. 59: 

Daňovou kontrolou správca dane zistil u daňovníka preplatok na dani z príjmov fyzických osôb. Daňovník požiadal o vrátenie tohto preplatku žiadosťou doručenou správcovi dane dňa 30. júna 2004. Podľa § 63 ods. 4 zákona o správe daní správca dane je povinný vrátiť preplatok v lehote jedného mesiaca od podania žiadosti, t. j. v uvedenom prípade najneskôr do 30. júla 2004. 

 PRÍKLAD č. 60: 

Za zdaňovacie obdobie roka 2003 bol daňovník povinný podať daňové priznanie k dani z príjmov najneskôr do 31. marca 2004. Päťročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane začala správcovi dane plynúť 31. decembra 2004 a uplynie, v prípade, že správca dane pred jej uplynutím neurobí úkon smerujúci na vyrubenie dane, 31. decembra 2009. 

 PRÍKLAD č. 61: 

Platobný výmer bol daňovému subjektu doručený 31. augusta 2004. V dôsledku nesprávneho poučenia o možnosti podania odvolania sa lehota na podanie odvolania predlžuje o 6 mesiacov. Vzhľadom na to, že 31. február nie je, skončí sa lehota určená podľa mesiacov posledným dňom v mesiaci, t. j. 28. februára 2005.  

V záujme zachovania práv daňového subjektu v súlade s pravidlami na počítanie lehôt, ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo deň pracovného pokoja, posunie sa na najbližší nasledujúci pracovný deň. Podľa doterajšej právnej úpravy však nebol jednoznačne upravený posun posledného dňa lehoty, ktorý pripadol síce na deň pracovného pokoja, ale nebol štátnym sviatkom. Podľa zákona č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov štátnymi sviatkami sú dni pracovného pokoja, a to: 

1. január – Nový rok, Deň vzniku Slovenskej republiky, 

5. júl – Sviatok svätého Cyrila a Metoda, 

29. august – Výročie Slovenského národného povstania, 

1. september – Deň Ústavy Slovenskej republiky, 

17. november – Deň boja proti totalite. 

Dňami pracovného pokoja okrem nedieľ sú aj tieto sviatky: 

6. január – Zjavenie pána (Traja králi a vianočný sviatok pravoslávnych kresťanov), 

Veľký piatok, 

Veľkonočná nedeľa, 

Veľkonočný pondelok, 

1. máj – Sviatok práce, 

8. máj – Deň víťazstva nad fašizmom, 

15. september – Sedembolestná Panna Mária, 

1. november – Sviatok všetkých svätých, 

24. december – Štedrý deň, 

25. december – Prvý sviatok vianočný, 

26. december – Druhý sviatok vianočný. 

 PRÍKLAD č. 62: 

Posledný deň lehoty na podanie daňového priznania pripadol na 25. december, ktorý je dňom pracovného pokoja. V súlade s § 13 ods. 10 lehota na podanie daňového priznania sa posúva na najbližší pracovný deň, a to na 27. december.  

 PRÍKLAD č. 63: 

Správca dane doručil daňovému subjektu dňa 18. júna 2004 dodatočný platobný výmer. Lehota začala plynúť 19. júna 2004 a uplynula v sobotu 3. júla 2004. V súlade s pravidlami pre počítanie času sa posledný deň lehoty určenej podľa dní posúva na najbližší pracovný deň, ktorý je v tomto prípade 6. júl 2004 vzhľadom na to, že 5. júl 2004 je dňom pracovného pokoja.  

Podľa novoupraveného § 13 ods. 11 zákona bude sa považovať lehota za zachovanú, ak daňový subjekt vykoná úkon priamo u správcu dane, alebo ak daňový subjekt odovzdá svoje podanie na poštovú prepravu prostredníctvom poštového podniku. Novela zákona reaguje aj na zákon o elektronickom podpise a bude považovať lehotu za zachovanú aj v tom prípade, ak je podanie daňového subjektu prijaté elektronickými prostriedkami na adresu elektronickej podateľne spoločnej pre daňové úrady alebo colné úrady, prípadne na adresu elektronickej podateľne spoločnej pre správcu dane – obec za predpokladu, že je podpísané zaručeným elektronickým podpisom.  

§ 14 

Miestne zisťovanie 

(1) Správca dane je oprávnený na účely správy daní vykonávať miestne zisťovanie. Na vykonanie miestneho zisťovania je zamestnanec správcu dane povinný preukázať sa služobným preukazom. 

(2)Zamestnanec správcu dane má právo v dobe primeranej predmetu zisťovania, najmä v dobe prevádzky, na neobmedzený prístup do každej prevádzkovej budovy, miestnosti alebo miesta vrátane dopravných prostriedkov, k účtovným písomnostiam, záznamom a informáciám na technických nosičoch dát a vykonať obhliadku veci v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona. Toto právo má tiež, ak ide o byt, ktorý daňový subjekt používa tiež na podnikanie. 

(3) Zamestnanec správcu dane má právo urobiť alebo si vyžiadať výpis alebo kópiu z účtovných písomností, záznamu alebo informácií na technických nosičoch dát na náklady daňových subjektov. 

(4) Ak daňový subjekt vykonáva dani podliehajúcu činnosť mimo svojho obvyklého pracoviska, na verejnom priestranstve alebo miesto výkonu tejto činnosti strieda, je povinný na výzvu zamestnanca správcu dane preukázať svoju totožnosť občianskym preukazom, prípadne iným osobným dokladom a oprávnenie na podnikanie. Cudzí štátny príslušník preukazuje svoju totožnosť povolením na trvalý pobyt alebo cestovným pasom. 

(5) Daňový subjekt a tretie osoby sú povinné poskytnúť zamestnancovi správcu dane všetky primerané prostriedky a pomoc potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia. 

(6) Daňový subjekt, u ktorého sa miestne zisťovanie vykonáva, je povinný zapožičať správcovi dane ním vyžiadané doklady a iné veci mimo svojho priestoru. Na tento postup sa vzťahuje § 15 ods. 9. 

(7) O miestnom zisťovaní spíše zamestnanec správcu dane podľa povahy zisťovania zápisnicu alebo úradný záznam. Ak pritom zabezpečí veci podľa § 14a, odovzdá odpis zápisnice osobe, ktorej veci zabezpečil. 

(8) Ustanovenia o miestnom zisťovaní sa vzťahujú rovnako aj na daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo a ich zamestnancov. 

K § 14 

Zákon umožňoval podľa doterajšej právnej úpravy správcovi dane vykonať miestne zisťovanie len v súvislosti s daňovým konaním, čo vzhľadom na definíciu pojmu daňového konania spôsobovalo v praxi výkladové problémy. Podľa § 1a písm. d) zákona o správe daní daňovým konaním je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, t. j. predovšetkým za daňové konanie sa považuje vyrubovacie konanie. Úzko vymedzený okruh činnosti správcu dane, pri ktorom mohol využívať inštitút miestneho zisťovania, v praxi podľa doterajšej právnej úpravy spôsoboval problémy vzhľadom na to, že správca dane inštitút miestneho zisťovania využíva predovšetkým ako prostriedok na získavanie informácií predovšetkým pri výkone daňovej kontroly, ktorá daňovým konaním nie je. Novela zákona odstránila túto nezrovnalosť a rozšírila možnosť správcu dane vykonávať miestne zisťovanie na účely správy daní, ktorej súčasťou je aj daňové konanie. Miestne zisťovanie je jedným z významných dôkazných prostriedkov, ktorý napomáha správcovi dane na základe vlastných poznatkov získaných priamo na mieste a ich porovnaním s jeho dovtedajšími poznatkami zistiť objektívnu pravdu. Tento procesný inštitút je vlastne obhliadkou, ktorú je oprávnený vykonávať správca dane, a to bez osobitného povolenia na tento úkon. 

Judikatúra: 16/2000 Jo. – Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Sž 81/96–30: 

V záujme najúplnejšieho zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti správca dane je oprávnený vykonať miestne zisťovanie a uložiť svedkom povinnosť, aby sa osobne dostavili a vypovedali ako svedkovia.  

Vydanie platobného výmeru o vyrubení dane z nehnuteľností patrí do právomoci starostu (primátora mesta), ktorý je správnym orgánom v administratívno-právnych veciach.  

Aj keď miestne zisťovanie vykazuje určité znaky daňovej kontroly, nemožno ho s týmto inštitútom zamieňať, pričom je však potrebné uviesť, že na základe miestneho zisťovania častokrát správca dane k výkonu daňovej kontroly pristúpi. Právna úprava miestneho zisťovania poskytuje správcovi dane pomerne široké oprávnenia, ktoré majú slúžiť predovšetkým na zabezpečenie riadnej správy daní, získanie akýchkoľvek informácií potrebných v daňovom konaní a v neposlednej miere aj na eliminovanie možných daňových únikov. Miestne zisťovanie môže správca dane vykonať nielen u daňových subjektov, ale aj u iných osôb. Podľa platnej právnej úpravy je každý správca dane v obvode svojej územnej pôsobnosti príslušný na vykonanie miestneho zisťovania a zároveň je oprávnený vykonať úkony súvisiace so zabezpečením a prepadnutím tovaru a veci, a to u všetkých daňových subjektov bez ohľadu na miestnu príslušnosť. Na uvedený postup sa nevzťahuje inštitút delegovania, ktorý je upravený v § 4 zákona o správe daní, správca dane je príslušný na konanie priamo zo zákona za predpokladu, že vykonáva miestne zisťovanie v obvode svojej územnej pôsobnosti.  

 PRÍKLAD č. 64: 

Daňový úrad Brezno prostredníctvom svojich zamestnancov vykonal miestne zisťovanie na tržnici v Podbrezovej u daňového subjektu, u ktorého mal po preverení jeho totožnosti preukázané, že jeho miestne príslušným správcom dane je podľa § 3 ods. 1 zákona o správe daní Daňový úrad Banská Bystrica I. Pretože daňový subjekt nevedel preukázať pôvod svojho tovaru, správca dane vykonávajúci miestne zisťovanie vykonal úkony na zabezpečenie tovaru.  

Miestne zisťovanie vykonáva zamestnanec správcu dane, ktorý nepotrebuje poverenie na jeho vykonanie tak, ako pri výkone daňovej kontroly, a to spravidla na mieste, ktoré sa považuje za obvyklé pracovisko daňového subjektu, prípadne aj mimo neho, pokiaľ daňový subjekt vykonáva činnosť podliehajúcu dani mimo svojho obvyklého pracoviska. Zákon o správe daní umožňuje zamestnancovi správcu dane vykonať miestne zisťovanie aj v byte daňového subjektu za podmienky, že ho používa na podnikanie. Miestne zisťovanie je samozrejme možné vykonať aj na verejnom priestranstve – na trhoviskách, prípadne na trhových miestach a podobne. V prípade, že daňový subjekt vykonáva dani podliehajúcu činnosť mimo svojho obvyklého pracoviska, na verejnom priestranstve, prípadne miesto výkonu svojej činnosti strieda, je povinný preukázať svoju totožnosť, ak ho zamestnanec správcu dane na to vyzve. Totožnosť sa preukazuje zvyčajne občianskym preukazom a v prípade, že ide o cudzieho štátneho príslušníka, tento preukazuje svoju totožnosť cestovným pasom, resp. povolením na trvalý pobyt. V súlade so zákonom o správe daní aj zamestnanec správcu dane je povinný preukázať sa pri výkone miestneho zisťovania služobným preukazom. 

 PRÍKLAD č. 65: 

Správca dane doručil daňovému subjektu podľa § 58a zákona o správe daní výzvu na zaplatenie daňového nedoplatku. Daňový subjekt na výzvu reagoval oznámením, v ktorom namietal doručenie dodatočného platobného výmeru, na základe ktorého daňový nedoplatok vznikol. Správca dane vykonal za účelom preukázania doručenia dodatočného platobného výmeru miestne zisťovanie priamo na pracovisku daňového subjektu. Zamestnankyňa daňového subjektu, ktorá bola daňovým subjektom riadne splnomocnená na preberanie písomností do zápisnice z miestneho zisťovania, prehlásila, že podpis na doručenke je jej.  

 PRÍKLAD č. 66: 

Na základe miestneho zisťovania v predajni s potravinami správca dane zistil, že predávajúca nezaevidovala nákup v elektronickej registračnej pokladnici a nevydala doklad vyhotovený pokladnicou. Do zápisnice o miestnom zisťovaní zamestnanec správcu dane uviedol porušenie povinností vyplývajúcich z § 97 ods. 1 zákona o správe daní a § 1 ods. 1 a 3 vyhlášky č. 55/1994 Z. z. o spôsobe vedenia evidencie tržieb elektronickou registračnou pokladnicou v znení neskorších predpisov s upozornením na následné uloženie pokuty.  

 PRÍKLAD č. 67: 

Zamestnanec správcu dane v rámci miestneho zisťovania na trhovisku požiadal predavača – cudzieho štátneho príslušníka – o preukázanie jeho totožnosti a následne o preukázanie pôvodu predávaného tovaru. Na základe vzniknutých pochybností o kvalite a pôvode tovaru v súlade s § 14a zákona o správe daní tovar zabezpečil.  

V rámci miestneho zisťovania má zamestnanec správcu dane pomerne široko koncipované oprávnenia. Má právo na neobmedzený prístup do každej prevádzkovej budovy, miestnosti, prípadne miesta, ktoré slúži na podnikanie vrátane dopravných prostriedkov, k účtovným písomnostiam, ako aj k rôznym informáciám, ktoré má daňový subjekt uložené na rôznych nosičoch dát, z ktorých si na náklady daňového subjektu môže vyžiadať alebo urobiť kópie. Súčasťou povinností daňového subjektu v rámci miestneho zisťovania je aj povinnosť podať zamestnancovi správcu dane potrebné vysvetlenia, prípadne povinnosť zapožičať ním vyžiadané doklady a iné veci mimo priestoru obvyklého pracoviska. V takomto prípade je zamestnanec správcu dane povinný prevzatie dokladov a iných vecí potvrdiť. Zákon o správe daní obdobne ako u daňovej kontroly v takomto prípade ukladá povinnosť vrátiť tieto doklady daňovému subjektu v lehote do 30 dní, v osobitne zložitých prípadoch, najmä ak je nevyhnutné vykonať vonkajšiu expertízu alebo zapožičané doklady a iné veci poskytnúť na účely trestného konania, môže túto lehotu predĺžiť o 60 dní orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Oprávnenia zamestnanca správcu dane pri výkone miestneho zisťovania sú obmedzené dobou primeranou predmetu zisťovania, ako aj rozsahom nevyhnute potrebným na dosiahnutie účelu zákona. Spravidla sa miestne zisťovanie vykonáva v dobe prevádzky, avšak v odôvodnených prípadoch je ho možné vykonať aj mimo nej. V prípade, že správca dane vykonáva miestne zisťovanie v mimo prevádzkovom čase, musí postupovať v súlade so základnými zásadami daňového konania a dbať, aby týmto spôsobom zbytočne nezaťažoval daňový subjekt. Správca dane je oprávnený nesplnenie povinností, prípadne neumožnenie vykonania miestneho zisťovania sankcionovať uložením pokuty podľa § 35 zákona o správe daní. O miestnom zisťovaní, v prípade, že sa vykonalo za prítomnosti daňového subjektu, prípadne tretích osôb, zamestnanec správcu dane spisuje zápisnicu, ktorá musí mať všetky náležitosti uvedené v § 11 zákona o správe daní. Ak by však miestne zisťovanie bolo vykonané bez súčinnosti s daňovým subjektom (napríklad na mieste, na ktorom sa daňový subjekt nenachádzal), spíše zamestnanec správcu dane o tejto skutočnosti úradný záznam. 

 PRÍKLAD č. 68: 

Správca dane vykonal miestne zisťovanie u daňového subjektu za účelom overenia miesta podnikania, ktoré si daňový subjekt nahlásil pri plnení svojej registračnej povinnosti. Na uvedenej adrese sa však prevádzka daňového subjektu nenachádzala. Správca dane spísal o miestnom zisťovaní úradný záznam

Doplnením § 14 zákona o nový ods. 8 sa jednoznačne odstránili doterajšie výkladové nezrovnalosti úpravou možnosti vykonávať miestne zisťovanie aj Daňovým riaditeľstvom SR a Colným riaditeľstvom SR a ich zamestnancami v súvislosti s výkonom daňovej kontroly, resp. opakovanej kontroly, prípadne pri plnení úloh, ktoré vyplývajú z medzinárodných zmlúv

§ 14a 

Zabezpečenie a prepadnutie tovaru a veci 

(1) Zamestnanec správcu dane môže zabezpečiť tovar a veci nevyhnutne potrebné na preukázanie skutočností pri správe daní; správca dane a daňový subjekt je povinný zabezpečený tovar a veci riadne opatrovať. Toto opatrenie sa využije najmä vtedy, ak chýba riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru alebo veci, ich množstva, ceny, kvality alebo riadneho usporiadania finančných povinností v súvislosti s ich dovozom alebo nákupom. Veci, ktoré nie je možné na mieste spoľahlivo zabezpečiť, môže správca dane na náklady ich majiteľa alebo držiteľa nechať previezť na miesto vhodné na tento účel. Ak je to na dokazovanie nevyhnutné, môže zamestnanec správcu dane bezodplatne odobrať na účely bližšej obhliadky alebo expertízy vzorky zabezpečených vecí. Odobraté vzorky sa po expertíze či obhliadke vrátia, ak to ich povaha pripúšťa. Pri zabezpečovaní tovaru a veci sa postupuje primerane podľa § 36. 

(2) Správca dane vydá o zabezpečení tovaru alebo veci rozhodnutie o zabezpečení, v ktorom uvedie dôvody zabezpečenia tovaru alebo veci. Proti rozhodnutiu o zabezpečení sa možno odvolať. Odvolanie nemá odkladný účinok. 

(3) Ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení neodstráni pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru a veci, správca dane vydá rozhodnutie o prepadnutí tohto tovaru alebo veci v prospech štátu. Proti rozhodnutiu o prepadnutí tovaru a veci sa možno odvolať. 

(4) Podľa odseku 1 sa postupuje aj v prípade, ak dopravca6f) neposkytne na požiadanie zamestnanca správcu dane doklady jednoznačne preukazujúce skutočnosti uvedené v odseku 1. Správca dane môže zabezpečiť prepravovaný tovar a veci vrátane dopravného prostriedku, ktorého je dopravca vlastníkom. Pri zabezpečení veci a dopravného prostriedku sa postupuje primerane podľa odsekov 2 a 3 a § 36. V prípade nepreukázania skutočností uvedených v odseku 1 v určenej lehote dopravný prostriedok vrátane prepravovaného tovaru a veci prepadá v prospech štátu. 

(5) Ak dopravca nie je vlastníkom zabezpečeného dopravného prostriedku, zaplatí pokutu vo výške 50 % hodnoty6a) prepravovaného tovaru a veci. 

(6) Prepadnutý tovar, vec a dopravný prostriedok sa ocenia cenou obvyklou podľa osobitného predpisu.6b) 

(7) Správca dane je oprávnený prepadnutý tovar, veci a dopravný prostriedok predať v dražbe.6c) Ak je prepadnutý tovar alebo vec nepatrnej hodnoty, správca dane je oprávnený takýto tovar alebo vec predať v komisionálnom predaji; hodnota tovaru a veci nepatrnej hodnoty nesmie byť vyššia ako 1 000 Sk. 

(8) Zabezpečený tovar a veci rýchlo podliehajúce skaze alebo živé zvieratá môže správca dane predať ihneď. 

(9) Výťažok z predaja zabezpečeného a prepadnutého tovaru a veci sa použije na 

a) 

náklady spojené so zabezpečením tovaru a veci, 

b) 

úhradu daní podľa § 58 ods. 7, 

c) 

úhradu daňových nedoplatkov z neoprávnene použitých alebo zadržaných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, štátnych fondov a rozpočtov obcí. 

(10) Zvyšok výťažku z predaja zabezpečeného a prepadnutého tovaru a veci po použití podľa odseku 9 pripadne štátu. 

(11) Správca dane určí spôsob zničenia prepadnutého tovaru alebo veci (majetku štátu), ktoré nemožno predať, a vymenuje trojčlennú komisiu, ktorá bude dozerať na zničenie takéhoto tovaru alebo veci. Náklady spojené so skladovaním a zničením prepadnutého tovaru alebo veci uhrádza fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá prepadnutý tovar alebo vec predávala,6g) prepravovala alebo skladovala; o zničení tohto tovaru alebo veci spíše komisia zápisnicu, ktorej kópiu pošle do 15 dní orgánu najbližšie nadriadenému správcovi dane. 

K § 14a 

Inštitút zabezpečenia tovaru a veci má v daňovom konaní predbežný charakter a jeho hlavným účelom je chrániť bezpečnosť osôb alebo majetku, prípadne iný všeobecný záujem. Správca dane prostredníctvom svojich zamestnancov najčastejšie využíva tento inštitút v súvislosti s vykonávaním miestneho zisťovania, najmä ak vznikne pochybnosť o riadnom preukázaní pôvodu tovaru alebo veci, ich množstva, ceny a riadneho usporiadania finančných povinností v súvislosti s ich obstaraním. Novela zákona širšie vymedzila aj možnosť zabezpečenia tovaru alebo veci, keď úzko definovaný pojem daňového konania nahradila možnosťou správcu dane využiť tento zabezpečovací inštitút pri správe daní. Ak by pri dôvodnej obave o absencii týchto preukazných tvrdení zamestnanec správcu dane nevyužil inštitút zabezpečenia tovaru alebo veci, svojou nečinnosťou by sa pripravil o významný dôkazný prostriedok. Ak teda zamestnanec správcu dane pri miestnom zisťovaní napríklad na trhovom mieste zistí, že daňový subjekt alebo predávajúci nevie spoľahlivo preukázať pôvod tovaru, spíše na mieste zápisnicu z miestneho zisťovania, v ktorej podrobne opíše tovar alebo vec, u ktorej táto pochybnosť vznikla. Za účasti polície zamestnanec správcu dane uzamkne majetok daňového subjektu a zabezpečí úradným uzáverom z dôvodu zabránenia prípadným machináciám. Majetok môže byť týmto spôsobom zabezpečený buď vo vhodnej miestnosti, ktorú má k dispozícii daňový subjekt, alebo v iných vhodných priestoroch na náklady daňového subjektu, prípadne držiteľa. Pokiaľ je potrebné za účelom bližšej obhliadky alebo vykonania expertízy odobrať vzorky zabezpečených vecí, je zamestnanec správcu dane oprávnený tak urobiť. Obdobným spôsobom bude správca dane postupovať aj v prípade, že dopravca prepravuje vlastným dopravným prostriedkom tovar alebo veci, u ktorých nevie preukázať ich pôvod, prípadne nevie na požiadanie správcu dane poskytnúť doklady preukazujúce spôsob ich nadobudnutia, ich cenu, množstvo a podobne. V prípade neodstránenia pochybností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia o zabezpečení tovaru, dopravný prostriedok vrátane prepravovaného tovaru a veci prepadne v prospech štátu. Ak dopravca nie je vlastníkom dopravného prostriedku, ktorý slúži na prepravu zabezpečeného tovaru, zaplatí pokutu vo výške 50 % hodnoty prepravovaného tovaru alebo veci. O zabezpečení tovaru a veci rozhoduje správca dane rozhodnutím, ktorého súčasťou musí byť presná identifikácia zadržaného tovaru spôsobom, ktorý vylučuje jeho zameniteľnosť a poučí ho o možných následkoch, ktorým sa daňový subjekt vystavuje v prípade, ak pochybnosti, pre ktoré bolo rozhodnutie, neodstráni. Týmto následkom je vo všeobecnosti prepadnutie tovaru a veci v prospech štátu. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 65/2002: 

Ak žalobca neodstránil pochybnosti o kvalite tovaru, ktoré boli dôvodom jeho zabezpečenia, boli splnené zákonné podmienky na postup podľa § 14a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a pre vydanie rozhodnutia o prepadnutí tovaru v prospech štátu. 

Od okamihu zabezpečenia tovaru zodpovednosť zaň prechádza na správcu dane. V prípade poškodenia alebo odcudzenia zabezpečeného tovaru by bol správca dane povinný vzniknutú škodu daňovému subjektu, ktorý odstránil pochybnosti o zabezpečenom tovare, nahradiť. Zákon o správe daní pripúšťa proti rozhodnutiu o zabezpečení tovaru odvolanie, ktoré môže daňový subjekt, prípadne držiteľ tovaru podať vo všeobecnej 15-dňovej lehote od jeho doručenia. Vzhľadom na zmenu účinkov podaného odvolania, ktoré od účinnosti novely má vo všeobecnosti odkladný účinok (§ 46 ods. 9 zákona), bolo potrebné upraviť účinky podaného odvolania proti rozhodnutiu o zabezpečení tovaru alebo veci, ktoré nebude mať odkladný účinok. Ak rozhodnutie o zabezpečení tovaru a veci nadobudlo právoplatnosť, ďalší postup závisí od toho, či daňový subjekt v zákonnej lehote pochybnosti odstráni alebo nie. 

 PRÍKLAD č. 69: 

Správca dane dňa 20. júla 2004 doručil daňovému subjektu rozhodnutie o zabezpečení tovaru. Daňový subjekt sa proti rozhodnutiu v 15-dňovej lehote na odvolanie proti rozhodnutiu o zabezpečení tovaru neodvolal, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4. augusta 2004. Nasledujúcim dňom po nadobudnutí právoplatnosti, t. j. od 5. augusta 2004 začala plynúť zákonná 15-dňová lehota, v ktorej mal daňový subjekt možnosť odstrániť pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru. V rámci tejto lehoty daňový subjekt preukázal pôvod tovaru, správca dane o tejto skutočnosti spísal zápisnicu a zabezpečený tovar odovzdal daňovému subjektu.  

Ak pochybnosti, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia o zabezpečení tovaru, nebudú majiteľom alebo držiteľom tovaru alebo veci odstránené v lehote podľa zákona, správca dane rozhodne o jeho prepadnutí v prospech štátu. Vzhľadom na to, že prepadnutím tovaru alebo veci správca dane výrazným spôsobom zasahuje do práv daňového subjektu, zákon o správe daní pripúšťa proti rozhodnutiu o prepadnutí tovaru podanie odvolania, čím vlastne dáva daňovému subjektu poslednú možnosť preukázať legálny spôsob nadobudnutia tovaru alebo veci pred ich prepadnutím v prospech štátu. 

 PRÍKLAD č. 70: 

Správca dane doručil daňovému subjektu rozhodnutie o zabezpečení tovaru. Daňový subjekt sa proti rozhodnutiu v 15-dňovej lehote na odvolanie proti rozhodnutiu o zabezpečení tovaru neodvolal, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 8. júna 2004. Nasledujúcim dňom po nadobudnutí právoplatnosti začala plynúť zákonná 15-dňová lehota na odstránenie zistených pochybností. Pretože v tejto zákonnej lehote daňový subjekt neodstránil pochybnosti, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia o zabezpečení tovaru, správca dane vydal rozhodnutie o prepadnutí zabezpečeného tovaru v prospech štátu. 

Prepadnutý tovar alebo veci vrátane dopravného prostriedku je správca dane povinný oceniť, pričom vychádza z ceny obvyklej v mieste a čase, t. j. z ceny, ktorá je obvyklá na trhu. Pri oceňovaní prepadnutého tovaru a veci správca dane berie do úvahy druh, kvalitu, ako aj mieru jeho opotrebovania. Prepadnutý tovar má správca dane právo predať buď na dražbe mimo exekúcie (zákon číslo 174/1950 Zb. o dražbách mimo exekúcie v znení zákona č. 513/1991 Zb.) a pokiaľ ide o vec nepatrnej hodnoty, ktorej cena neprevyšuje 1 000 Sk, môže byť takáto vec predaná aj v komisionálnom predaji prostredníctvom vybranej predajne; ak správca dane zabezpečil tovar, ktorý rýchlo podlieha skaze, alebo živé zvieratá, môže tento tovar a veci predať ihneď. Z výťažku predaja zabezpečeného tovaru alebo vecí správca dane pokryje predovšetkým náklady spojené so zabezpečením tovaru a veci (napríklad poplatky za uskladnenie zabezpečeného tovaru), zo zvyšku výťažku pokryje úhradu prípadnej bežnej platby dane, evidovaného nedoplatku daňového subjektu, prípadne sankcií evidovaných na účte daňového subjektu u správcu dane. Pokiaľ následkom nelegálneho spôsobu nadobudnutia tovaru alebo veci vznikli v štátnom rozpočte, prípadne v rozpočte obcí náklady, použije správca dane zvyšok výťažku z predaja zabezpečeného a prepadnutého tovaru a veci na ich úhradu. Ak správca dane zabezpečil tabakové výrobky alebo lieh neoznačené kontrolnou páskou, výrobky po ich zabezpečení sa stávajú majetkom štátu a správca dane je zo zákona povinný ich zničiť. Spôsob zničenia prepadnutého tovaru je závislý od jeho druhu, i keď je potrebné podotknúť, že správca dane vzhľadom na dodržanie napríklad ekologických a iných noriem nemá pri jeho voľbe vhodnej formy ľahkú úlohu. Nad zničením zabezpečených cigariet alebo liehu dohliada 3-členná komisia vymenovaná riaditeľom daňového úradu (colného úradu), ktorá o tomto úkone spíše zápisnicu. Vzhľadom na prechod správy spotrebných daní na colné úrady ustanovenie § 14a ods. 11 zákona sa upresnilo tak, že kópiu zápisnice o zničení prepadnutého tovaru správca dane bude zasielať do pätnástich dní orgánu najbližšie nadriadenému správcovi dane, ktorým je pre daňový úrad a obec Daňové riaditeľstvo SR a jeho príslušné pracoviská a pre správcu dane, ktorým je colný úrad, Colné riaditeľstvo SR. 

§ 14b 

Povinnosti prevádzkovateľov
trhovísk a trhových miest 

Prevádzkovatelia trhovísk a trhových miest sú povinní zabezpečiť, aby na uvedených miestach predávali len osoby, ktoré majú oprávnenie na podnikateľskú činnosť9) alebo inú zárobkovú činnosť10) a vedia preukázať spôsob nadobudnutia tovaru a veci alebo ich pôvod. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na predaj na trhových miestach pre osoby, ktoré predávajú vlastný použitý tovar a veci a vlastné poľnohospodárske produkty. 

K § 14b 

Zákon o správe daní ukladá prevádzkovateľom trhovísk a trhových miest povinnosť zabezpečiť na týchto miestach predaj tovaru len osobami, ktoré sú oprávnené na takúto činnosť, pričom tieto osoby musia vedieť preukázať spôsob nadobudnutia tovaru a veci alebo ich pôvod. Oprávnenie na podnikateľskú činnosť, ktorou je podľa Obchodného zákonníka sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, resp. oprávnenie na živnosť, daňový subjekt preukazuje živnostenským listom, prípadne koncesnou listinou alebo výpisom zo živnostenského registra (§ 10 ods. 2 živnostenského zákona). Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov sa za živnosť nepovažuje predaj nespracovaných alebo spracovaných rastlinných a živočíšnych výrobkov z vlastnej drobnej pestovateľskej a chovateľskej činnosti fyzickými osobami a predaj lesných plodín. Živnosťou nie je ani predaj ovocia, zeleniny a kvetov, ktoré sa predávajú na prenajatom mieste a na trhovisku alebo tržnici za predpokladu, že doba prenájmu nie je dlhšia ako 30 dní v kalendárnom roku. Pokiaľ doba prenájmu je dlhšia ako 30 dní v kalendárnom roku alebo ak sa uskutočňuje predaj v pojazdnej predajni, prípadne iným ambulantným spôsobom viac ako 30 dní v kalendárnom roku, považuje sa takáto činnosť za súkromné podnikanie, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní v znení zákona č. 219/1991 Zb. Na predaj vlastného použitého tovaru alebo veci, ako aj na vlastné poľnohospodárske produkty sa toto ustanovenie nevzťahuje. V prípade, že správca dane zistí porušenie tejto povinnosti, môže uložiť prevádzkovateľovi trhoviska a trhového miesta pokutu podľa § 35 ods. 12 zákona o správe daní.  

§ 14c 

Zákaz predaja niektorých výrobkov na verejných priestranstvách 

Na verejných priestranstvách6d) sa zakazuje predávať tabakové výrobky a alkoholické nápoje.6e) 

K § 14c 

Týmto obmedzujúcim ustanovením sa sleduje zamedzenie predaja nevhodného tovaru na verejných priestranstvách. Verejným priestranstvom sa podľa § 2 ods. 3 zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov považuje najmä cesta, miestna komunikácia, námestie, chodník, trhovisko. Za alkoholické nápoje sa považujú liehoviny, destiláty, víno, pivo a iné nápoje, ktoré obsahujú viac ako 0,75 objemového % alkoholu (§ 1 zákona č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb). 

§ 15 

Daňová kontrola 

(1) Daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na účel zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona.6eb) 

(2) Správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť do ôsmich dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o takomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10 až 13 s výnimkou odseku 11 písm. g) a h); v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. 

(3) Správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 2, ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak hrozí, že účtovné alebo iné doklady budú znehodnotené, zničené alebo pozmenené. Ak správca dane v priebehu daňovej kontroly zistí skutočnosti odôvodňujúce vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho obdobia alebo inej dane, ktoré neboli uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly podľa odseku 2, je správca dane oprávnený rozšíriť výkon daňovej kontroly aj o iné zdaňovacie obdobie alebo inú daň; túto skutočnosť je správca dane povinný písomne oznámiť bez zbytočného odkladu kontrolovanému daňovému subjektu. 

(4) V deň začatia daňovej kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o jej začatí. Na zápisnicu o začatí daňovej kontroly sa obdobne vzťahujú ustanovenia § 11. Zápisnica o začatí daňovej kontroly tvorí prílohu k protokolu o daňovej kontrole. 

(5) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt”), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo 

a) 

na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 

b) 

byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, 

c) 

predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, 

d) 

klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní, 

e) 

vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, 

f) 

nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. 

 (6) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: 

a) 

umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, 

b) 

zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, 

c) 

poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, 

d) 

predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske a účtovné operácie, vrátane evidencie a záznamov v písomnej forme alebo v technickej forme,6ed) ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, 

e) 

predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dostupné dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, 

f) 

umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, 

g) 

zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3). 

(7) Ustanovenia odseku 6 písm. a), c), d), e) a g) sa vzťahujú na fyzickú osobu, ktorá nepodniká, ak dosahuje príjmy podľa osobitného zákona.6ec) 

(8) Kontrolovaný daňový subjekt môže uplatniť u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu zamestnancovi, voči ktorému smerujú. Tento nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí nápravu alebo kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno námietke vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. 

(9) Prevzatie dokladov a iných vecí podľa odseku 6 písm. g) potvrdí zamestnanec správcu dane osobitne pri prevzatí. Zapožičané doklady a iné veci vráti správca dane kontrolovanému daňovému subjektu najneskôr do 30 dní od predloženia posledného dokladu alebo inej veci. V osobitne zložitých prípadoch, najmä ak je nevyhnutné vykonať vonkajšiu expertízu alebo zapožičané doklady a iné veci poskytnúť na účely trestného konania, môže túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní odvolací orgán (§ 48 ods. 1). O tejto skutočnosti správca dane písomne upovedomí daňový subjekt. 

(10) O výsledku zistenia vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol o daňovej kontrole, ktorý doručí podľa § 17 kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na jeho vyjadrenie a prerokovanie protokolu o daňovej kontrole; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu o daňovej kontrole, pričom prerokovanie protokolu o daňovej kontrole sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu o daňovej kontrole najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Ak sa daňový subjekt zo závažných dôvodov v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť prerokovania protokolu o daňovej kontrole, je povinný si na tento účel určiť zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu protokol o daňovej kontrole opraviť alebo vyhotoviť dodatok k tomuto protokolu najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. 

(11) Protokol o daňovej kontrole musí obsahovať 

a) 

názov a sídlo správcu dane, 

b) 

číslo konania, 

c) 

meno, priezvisko, trvalý pobyt kontrolovaného daňového subjektu alebo obchodné meno a sídlo kontrolovaného daňového subjektu, identifikačné číslo organizácie a daňové identifikačné číslo kontrolovaného daňového subjektu, 

d) 

predmet daňovej kontroly a kontrolované obdobie, 

e) 

meno zamestnanca správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu, 

f) 

miesto vykonávania daňovej kontroly a dátum začatia daňovej kontroly, 

g) 

súpis kontrolovaných dokladov, 

h) 

preukázané kontrolné zistenia, 

i) 

dátum vypracovania protokolu o daňovej kontrole, 

j) 

dátum prerokovania protokolu o daňovej kontrole, 

k) 

vlastnoručný podpis zamestnanca správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu, 

l) 

vlastnoručný podpis kontrolovaného daňového subjektu alebo ním povereného zástupcu. 

(12) Po prerokovaní protokolu o daňovej kontrole protokol podpisuje kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca a zamestnanec správcu dane. Odmietnutie podpisu kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom zamestnanec správcu dane v protokole zaznamená spolu s dôvodom odmietnutia, ak je mu známy. Jedno vyhotovenie protokolu odovzdá zamestnanec správcu dane kontrolovanému daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi. Deň prerokovania protokolu je dňom jeho doručenia. Ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca odmietne protokol o daňovej kontrole podpísať alebo prevziať alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní protokolu o daňovej kontrole v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania a doručenia protokolu o daňovej kontrole deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu. 

(13) Daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu o daňovej kontrole s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu o daňovej kontrole sa začína vyrubovacie konanie (§ 44). Doručenie protokolu o daňovej kontrole sa považuje za úkon smerujúci k vyrubeniu dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). 

(14) Správca dane vykoná na žiadosť súdu daňovú kontrolu u daňového subjektu v súvislosti s konkurzným konaním a vyrovnacím konaním do 60 dní odo dňa doručenia žiadosti súdu. Správca dane môže vykonať daňovú kontrolu u daňového subjektu, na ktorý bol vyhlásený konkurz alebo ktorému bolo povolené vyrovnanie, do 60 dní od vyhlásenia konkurzu alebo od povolenia vyrovnania. Na vykonanie týchto daňových kontrol sa nevzťahujú ustanovenia odsekov 2, 3, 7 a 13 druhej a tretej vety. Protokol z daňovej kontroly okrem náležitostí podľa odseku 11 musí obsahovať vyčíslenie rozdielu dane. Protokol z daňovej kontroly vykonanej na požiadanie súdu správca dane doručí súdu. 

(15) Ak sa daňovou kontrolou vykonáva kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na účel zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,6eb) na vykonanie tejto kontroly sa nevzťahujú ustanovenia odsekov 2, 3, 7 a 13 druhej vety a odseku 14. O výsledku tejto kontroly vydá správca dane rozhodnutie do desiatich dní odo dňa ukončenia kontroly. 

(16) Ustanovenia o výkone daňovej kontroly sa vzťahujú rovnako aj na orgány oprávnené vykonávať daňovú kontrolu podľa osobitných predpisov.1a) 

(17) Ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu. 

K § 15 

Zákon o správe daní priznáva správcovi dane celý rad nástrojov a prostriedkov na overenie tvrdení daňového subjektu prezentované najmä v podanom daňovom priznaní. Medzi najdôležitejšie nástroje patrí bezo sporu inštitút daňovej kontroly. Zákon o správe daní neobsahuje samostatnú definíciu daňovej kontroly. Daňovú kontrolu ako jeden z najvýznamnejších procesných inštitútov začleňuje do pojmu „správa daní“, ktorá pozostáva z celého radu úkonov a činností správcu dane, z ktorých niektoré majú povahu bežných procesných úkonov, niektoré však majú povahu činností a úkonov vytvárajúcich podmienky pre daňové konanie. K takýmto úkonom v rámci správy daní patrí aj daňová kontrola. Týmto dôležitým procesným nástrojom správca dane prostredníctvom svojich zamestnancov zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti predovšetkým formou podrobného preskúmania účtovných prípadov a všetkých dokladov potrebných na určenie daňovej povinnosti z hľadiska ich hodnovernosti, úplnosti a správnosti. Pri výkone daňovej kontroly je správca dane povinný postupovať v intenciách základných zásad daňového konania (§ 2 zákona o správe daní) a zároveň musí vychádzať z princípu prezumpcie neviny, z čoho vyplýva, že sa na kontrolovaný daňový subjekt nemôže pozerať ako na potencionálneho porušovateľa právnych predpisov. 

Daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, ktorým je zistenie alebo preverenie základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Vzhľadom na to, že rozsah daňovej kontroly závisí najmä od toho, čo sa daňovou kontrolou sleduje, správca dane musí pri výkone daňovej kontroly vychádzať aj z jeho doterajších skúseností s kontrolovaným daňovým subjektom, predovšetkým z jeho finančnej disciplíny najmä z pohľadu včasného a riadneho platenia daní, vedenia účtovníctva, plnenia záznamovej povinnosti, ako aj dodržiavania ďalších povinností peňažnej alebo nepeňažnej povahy vyplývajúcich zo zákona o správe daní, resp. uložených rozhodnutím správcu dane. 

Novela zákona o správe daní reagovala v odseku 1 na zmeny postupu pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, ako aj na zmeny pojmov v súvislosti s výkonom kontroly oprávnenosti vrátenia dane alebo kontroly na účely zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu podľa novely zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorá nadobudla účinnosť 1. 1. 2003. Z dôvodu zrušenia paušálnej dane zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov bolo potrebné zosúladiť znenie poslednej vety tohto ustanovenia tak, že sa kontrola osobitného spôsobu zdaňovania príjmov daňovníkov prevádzkujúcich niektoré živnosti zo znenia tohto ustanovenia vypustila. Do účinnosti novely zákona o správe daní sa daňová kontrola vykonávala v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie účelu podľa zákona o správe daní, ako aj zákona č. 563/1991 Zb. o účtovníctve, ktorý bol zrušený s účinnosťou od 1. januára 2003 (s výnimkou niektorých ustanovení účinných od 1. januára 2004) zákonom č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Vzhľadom na to, že poznámka pod čiarou k odkazu na zrušený zákon o účtovníctve nekorešpondovala so zmenami vyplývajúcimi z nového zákona o účtovníctve, bola zo zákona o správe daní z dôvodu legislatívneho upresnenia vypustená.  

Zákon č. 219/1999 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť od 1. septembra 1999, podstatným spôsobom upravil okrem iného aj postup správcu dane pri určení dňa začatia daňovej kontroly. Kým do účinnosti tohto zákona bolo na rozhodnutí správcu dane, kedy začne daňovú kontrolu, od 1. septembra 1999 zákon o správe daní ukladá správcovi dane povinnosť dohodnúť termín začatia daňovej kontroly s daňovým subjektom. Správca dane je podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní povinný doručiť daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly, pričom z dikcie zákona vyplýva, že toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Miesto výkonu daňovej kontroly môže byť rôzne; môže sa vykonávať priamo u daňového subjektu, napríklad v sídle právnickej osoby, v prevádzkarni alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje – napríklad na daňovom úrade na základe dokladov predložených daňovým subjektom. Aj miesto výkonu daňovej kontroly patrí medzi skutočnosti, ktoré si má správca dane s daňovým subjektom dohodnúť, pričom kritériom pre zvolenie miesta výkonu kontroly je jej efektívnosť. Pokiaľ je miestom výkonu daňovej kontroly miesto, resp. sídlo daňového subjektu, je potom povinnosťou daňového subjektu zabezpečiť na výkon daňovej kontroly vhodné miesto a podmienky. Právo kontrolovaného daňového subjektu sa posilnilo v tom, že pokiaľ z dôvodov na jeho strane nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený správcom dane v oznámení o začatí daňovej kontroly, má zákonnú možnosť v lehote do ôsmich dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly dohodnúť so správcom dane iný termín jej začatia. Dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly nemôže začať, musia byť na strane daňového subjektu závažné vzhľadom na to, že zákon o správe daní ohraničuje dobu, v ktorej sa správca dane a daňový subjekt musia dohodnúť na termíne jej začatia, a to na 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. 

 PRÍKLAD č. 71: 

Správca dane v oznámení o začatí daňovej kontroly uviedol ako deň jej začatia 6. júl 2004. Daňový subjekt obratom telefonicky správcovi dane oznámil, že navrhnutý termín mu nevyhovuje, pretože v tom čase bude na zahraničnej služobne ceste. Navrhol ako deň začatia daňovej kontroly 19. júl 2004. Správca dane spísal o tejto skutočnosti úradný záznam. V dohodnutý deň sa daňový subjekt dostavil na miesto výkonu daňovej kontroly a poverený zamestnanec správcu dane spísal o začatí daňovej kontroly zápisnicu. 

Zákon o správe daní síce ukladá správcovi dane povinnosť dohodnúť sa s kontrolovaným daňovým subjektom na termíne začatia daňovej kontroly v lehote do 40 dní od doručenia oznámenia o začatí daňovej kontroly, avšak neupravuje následky nedodržania tejto lehoty. V praxi sú tieto prípady riešené tak, že ak sa v zákonom stanovenej lehote nepodarí dohodnúť termín začatia daňovej kontroly, správca dane zasiela kontrolovanému daňovému subjektu nové oznámenie o začatí daňovej kontroly, pričom proces dohody na termíne daňovej kontroly sa zopakuje. Samozrejme, že tento postup by správca dane mal zvoliť len vtedy, ak kontrolovanému daňovému subjektu ním navrhovaný termín začatia daňovej kontroly nevyhovuje zo závažných dôvodov. Ak by správca dane dospel k opodstatnenému záveru, že opakované ospravedlňovanie sa kontrolovaného daňového subjektu je účelové, mal by o tejto skutočnosti spísať úradný záznam a daňovú kontrolu začať u daňového subjektu v súlade s ustanovením § 15 ods. 3 bez oznámenia o začatí daňovej kontroly z dôvodu, že vzniká obava, že daňový subjekt sa zámerne daňovej kontrole vyhýba a že môže znehodnotiť, prípadne pozmeniť účtovné alebo iné doklady. Oznamovacia povinnosť správcu dane sa nerealizuje ani pred začatím kontroly oprávnenosti vrátenia spotrebnej dane alebo nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, alebo daňovej kontroly v rámci konkurzného alebo vyrovnacieho konania, ako aj v prípade, že o jej výkon požiadajú orgány činné v trestnom konaní. 

 PRÍKLAD č. 72: 

Správca dane doručil daňovému subjektu dňa 14. mája 2004 oznámenie o začatí daňovej kontroly, v ktorom uviedol ako deň začatia daňovej kontroly 26. máj 2004. Daňový subjekt doručil dňa 24. mája 2004 správcovi dane oznámenie, že navrhnutý termín mu nevyhovuje z dôvodu jeho zahraničnej služobnej cesty a požiadal správcu dane o stanovenie iného dňa začatia daňovej kontroly. Správca dane písomne dňa 26. mája 2004 oznámil kontrolovanému daňovému subjektu nový termín začatia daňovej kontroly, a to 11. jún 2004. Dňa 7. júna 2004 sa daňový subjekt písomne ospravedlnil, že deň navrhnutý správcom dane ako deň začatia daňovej kontroly mu opäť nevyhovuje z dôvodu jeho práceneschopnosti a navrhol správcovi dane ako deň začatia daňovej kontroly 17. jún 2004. Správca dane navrhnutý termín akceptoval, avšak 22. júna 2004 daňový subjekt elektronickou poštou oznámil, že je stále práceneschopný. Pretože sa nepodarilo dohodnúť termín začatia daňovej kontroly do 23. júna 2004, kedy uplynul 40-ty deň od doručenia oznámenia o začatí daňovej kontroly, správca dane zaslal dňa 26. júna 2003 daňovému subjektu nové oznámenie o začatí daňovej kontroly s určením nového termínu ako dňa jej začatia

 PRÍKLAD č. 73: 

Správca dane doručil daňovému subjektu dňa 14. mája 2004 oznámenie o začatí daňovej kontroly, v ktorom uviedol ako deň začatia daňovej kontroly 26. máj 2004. Daňový subjekt doručil dňa 24. mája 2004 správcovi dane oznámenie, že navrhnutý termín mu nevyhovuje z dôvodu jeho zahraničnej rekreácie a požiadal správcu dane o stanovenie iného dňa začatia daňovej kontroly. Správca dane písomne dňa 26. mája 2004 oznámil kontrolovanému daňovému subjektu nový termín začatia daňovej kontroly, a to 11. jún 2004. Dňa 7. júna 2004 daňový subjekt faxom oznámil, že deň navrhnutý správcom dane ako deň začatia daňovej kontroly mu opäť nevyhovuje z dôvodu jeho pracovnej zaneprázdnenosti a znovu požiadal správcu dane o určenie iného dňa ako dňa začatia daňovej kontroly. Správca dane navrhol ako deň začatia daňovej kontroly 17. jún 2004. Daňový subjekt telefonicky oznámil, že mu termín nevyhovuje, pričom ako dôvod uviedol znovu pracovnú zaneprázdnenosť. Správca dane nepovažoval dôvod uvedený daňovým subjektom za závažný a dňa 17. júna 2004 sa poverený zamestnanec správcu dane dostavil do sídla daňového subjektu za účelom začatia daňovej kontroly v súlade s § 15 ods. 3.  

 PRÍKLAD č. 74: 

Daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu. Správca dane vyhotovil protokol o určení dane podľa pomôcok a spolu s výzvou na jeho prerokovanie ho zaslal daňovému subjektu. Daňový subjekt protokol o určení dane podľa pomôcok prevzal a v osemdňovej lehote sa písomne k určeniu dane vyjadril a spochybnil výšku určenej dane, ako aj to, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav. Správca dane pripomienky daňového subjektu neakceptoval, pretože daňový subjekt nespochybnil zákonnosť postupu správcu dane. Podľa § 44 ods. 4 určil daň platobným výmerom, proti ktorému podal daňový subjekt z rovnakých dôvodov odvolanie. Odvolací orgán podané odvolanie zamietol vzhľadom na to, že správca dane postupoval pri určení dane v súlade so zákonom, keď použil tento spôsob určenia dane, lebo daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu. 

Inak bude správca dane postupovať, ak daňový subjekt nebude spolupracovať so správcom dane vôbec, ak na oznámenie o výkone daňovej kontroly daňový subjekt nereaguje a v deň, ktorý správca dane v oznámení o výkone daňovej kontroly uviedol ako deň začatia daňovej kontroly sa bez ospravedlnenia nedostaví, resp. inak znemožní začatie daňovej kontroly. Zákon o správe daní umožňuje správcovi dane v takomto prípade určiť daň podľa pomôcok, ktorými môže byť napríklad daňové priznanie kontrolovaného daňového subjektu za predchádzajúce zdaňovacie obdobia alebo daňové priznanie iného daňového subjektu s obdobným druhom činnosti, znalecký posudok a pod. Daň určenú pomôckami správca dane vyrubí podľa § 44 ods. 4 zákona o správe daní platobným výmerom. Zákon pripúšťa, aby daňový subjekt mohol podať proti platobnému výmeru, ktorým mu bola daň určená pomôckami, odvolanie, avšak obmedzuje jeho dispozičné právo len na namietanie zákonnosti postupu správcu dane pre použitie tohto spôsobu určenia dane. Odvolaním nemôže daňový subjekt namietať samotnú výšku dane určenej pomôckami (ktorá nemusí a ani nemôže zodpovedať skutočnosti a môže byť omnoho vyššia) a ani to, že pred vydaním platobného výmeru správca dane dostatočne nezistil skutkový stav. Okrem toho v prípade, že správca dane pristúpi k takémuto spôsobu určenia dane, je povinný uložiť podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní daňovému subjektu pokutu vo výške súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska a výškou pokuty určenej podľa pomôcok. Pokiaľ v oznámení o výkone daňovej kontroly správca dane uložil daňovému subjektu povinnosť predložiť za účelom vykonania daňovej kontroly doklady a daňový subjekt ich správcovi dane nepredloží, správca dane mu uloží aj pokutu podľa § 35 ods. 12 zákona o správe daní za nesplnenie povinností nepeňažnej povahy.  

 PRÍKLAD č. 75: 

Správca dane doručil daňovému subjektu dňa 14. mája 2004 oznámenie o začatí daňovej kontroly, v ktorom uviedol ako deň začatia daňovej kontroly 26. máj 2004. Daňový subjekt na oznámenie o začatí daňovej kontroly nereagoval, termín začatia daňovej kontroly navrhnutý správcom dane nespochybnil. V deň určený v oznámení o výkone daňovej kontroly sa poverení zamestnanci správcu dane dostavili do prevádzky daňového subjektu, pričom zistili, že budova je uzamknutá. Spísali o tejto skutočnosti úradný záznam. Dňa 27. mája 2004 sa telefonicky pokúšali spojiť s daňovým subjektom, avšak bezvýsledne. Vzhľadom na to, že daňový subjekt bezdôvodne neumožnil vykonať daňovú kontrolu, určil mu správca dane v súlade s § 15 ods. 2 v spojitosti s § 29 ods. 6 zákona o správe daní daň podľa pomôcok. 

 PRÍKLAD č. 76: 

Správca dane doručil dňa 14. júna 2004 daňovému subjektu oznámenie o výkone daňovej kontroly, v ktorom mu v súlade s § 15 ods. 2 zákona o správe daní oznámil, že dňa 28. júna 2004 začne u neho daňovú kontrolu. Daňový subjekt na oznámenie nereagoval a v deň navrhnutý správcom dane ako deň začatia daňovej kontroly sa bez ospravedlnenia na miesto výkonu daňovej kontroly nedostavil. Správca dane podľa § 15 ods. 2 v spojitosti s § 29 ods. 6 zákona o správe daní určil daň podľa pomôcok.  

 PRÍKLAD č. 77: 

Daňový subjekt proti platobnému výmeru, ktorým mu správca dane určil daň podľa pomôcok, podal v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal, že mu správca dane vyrubil daň podľa pomôcok podstatne vyššiu oproti jeho skutočnej daňovej povinnosti vzhľadom na to, že nezistil dostatočne skutkový stav. V odvolacom konaní odvolací orgán zistil, že daňový subjekt neumožnil vykonať správcovi dane daňovú kontrolu, pretože sa v deň dohodnutý ako deň začatia daňovej kontroly bez ospravedlnenia na miesto výkonu daňovej kontroly nedostavil. Na základe tejto skutočnosti odvolací orgán dospel k záveru, že správca dane postupoval pri určení dane v súlade so zákonom a podľa § 48 ods. 4 odvolanie ako neodôvodnené zamietol.  

Postup správcu dane v prípade, že daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu, bol novelou zákona o správe daní upravený tak, že správca dane je v tomto prípade povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok. Náležitosti protokolu o určení dane podľa pomôcok korešpondujú s náležitosťami protokolu o daňovej kontrole s výnimkou, že správca dane nebude v protokole o určení dane podľa pomôcok uvádzať súpis kontrolovaných dokladov ani preukázané kontrolné zistenia, ale uvedie v ňom pomôcky, ktoré použil pri určení dane. Správca dane je podľa platnej právnej úpravy postupu pri určení dane podľa pomôcok aj v prípade, že daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu, povinný zaslať daňovému subjektu protokol o určení dane podľa pomôcok spolu s výzvou na jeho prerokovanie. Keďže z dikcie zákona nevyplýva primeranosť postupu, ale priamo sa upravuje postup správcu dane tak, ako pri prerokovaní protokolu o daňovej kontrole, je otázne, či toto ustanovenie nespôsobuje v praxi správcom dane problémy vzhľadom na to, že v prípade určenia dane podľa pomôcok z dôvodu neumožnenia vykonania daňovej kontroly pôjde väčšinou o problematické daňové subjekty, ktoré sa zámerne vyhýbajú daňovej kontrole, nepreberajú úradné písomnosti, teda môže dôjsť k situácii, že sa proces ukončenia daňovej kontroly bude zbytočne predlžovať. Na základe protokolu o určení dane podľa pomôcok vydá správca dane platobný výmer, ktorým určí daň. Zákon o správe daní aj v prípade určenia dane podľa pomôcok pripúšťa možnosť podania odvolania, ale obmedzuje dispozičné právo daňového subjektu len na namietanie zákonnosti postupu správcu dane pre použitie tohto spôsobu určenia dane. Daňový subjekt nemôže odvolaním namietať samotnú výšku dane určenú pomôckami a ani to, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav vzhľadom na to, že sa daňová kontrola nevykonala. Pretože daňový subjekt nesplnil povinnosť uloženú zákonom o správe daní a neumožnil vykonať daňovú kontrolu, vzniká otázka, ktoré skutočnosti potom bude môcť v rámci ústneho konania, predmetom ktorého bude prerokovanie protokolu o určení dane pomôckami, namietať, pravda za predpokladu, že sa ho vôbec zúčastní. Navyše, z dôvodov vyššieuvedených sa daňový subjekt nemusí o dni prerokovania protokolu vôbec dozvedieť, pretože si úradné písomnosti správcu dane, a teda aj výzvu na prerokovanie protokolu o určení dane podľa pomôcok zámerne neprevzal. Vypracovanie protokolu o určení dane podľa pomôcok z dôvodu, že daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu (§ 15 ods. 2), má však svoj význam spočívajúci v tom, že aj doručenie tohto protokolu je považované v súlade s § 15 ods. 13 zákona o správe daní za úkon smerujúci na vyrubenie dane, ktorý spôsobuje predĺženie lehoty na zánik práva vyrubiť daň (§ 45 zákona o správe daní).  

V niektorých v zákone špecifikovaných prípadoch správca dane je oprávnený vykonať daňovú kontrolu aj bez predchádzajúceho zaslania oznámenia o jej výkone v prípade, ak hrozí, že účtovné alebo iné doklady budú daňovým subjektom znehodnotené, zničené alebo pozmenené. Bez predchádzajúceho zaslania oznámenia o výkone daňovej kontroly sa začína aj kontrola oprávnenosti vrátenia spotrebnej dane alebo kontrola na účel zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, ako aj daňová kontrola vykonaná na základe žiadosti súdu v súvislosti s konkurzným konaním a vyrovnacím konaním. Tiež v prípade, že správca dane z vlastného podnetu vykoná daňovú kontrolu u daňového subjektu, na ktorý bol vyhlásený konkurz alebo ktorému bolo povolené vyrovnanie, sa nevzťahuje povinnosť správcu dane zasielať daňovému subjektu oznámenie o výkone daňovej kontroly. Novela zákona o správe daní rozšírila možnosť vykonania daňovej kontroly bez oznámenia podľa odseku 3 aj v prípade, že o jej vykonanie požiadajú orgány činné v trestnom konaní, ktoré sú vymedzené v § 12 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia sú orgánmi činnými v trestnom konaní súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán, ktorým sa rozumejú poverené orgány Policajného zboru podľa zákona č. 171/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. 

Od účinnosti novely zákona o správe daní môže správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly, v prípade, že je to opodstatnené, rozšíriť jej predmet a dodatočne zahrnúť do prebiehajúcej daňovej kontroly aj kontrolu dane alebo kontrolu zdaňovacieho obdobia, ktoré neboli uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly. Túto skutočnosť je správca dane povinný bez zbytočného odkladu kontrolovanému daňovému subjektu písomne oznámiť. Úpravou tejto možnosti sa zjednodušil a spružnil postup správcu dane a odstránila sa doterajšia legislatívna prekážka vzhľadom na to, že správca dane podľa úpravy platnej do účinnosti novely mohol vykonať daňovú kontrolu len na tom druhu dane a tých zdaňovacích období, ktoré boli uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly a pokiaľ aj vznikla opodstatnená potreba predmet daňovej kontroly rozšíriť, správca dane mohol tak vykonať len na základe začatia novej daňovej kontroly. 

V deň začatia daňovej kontroly je poverený zamestnanec správcu dane povinný spísať zápisnicu o jej začatí, z čoho vyplýva, že deň spísania zápisnice o daňovej kontrole je aj dňom jej začatia. Z povinnosti povereného zamestnanca správcu dane spísať zápisnicu o začatí daňovej kontroly vyplýva, že sa tak deje na ústnom pojednávaní s kontrolovaným daňovým subjektom, pričom zákon o správe daní vyžaduje, aby zápisnica mala všetky náležitosti, upravené v § 11 zákona o správe daní. Jednoznačným stanovením dňa začatia daňovej kontroly sa predchádza prípadným pochybnostiam o určení jej začiatku. Zo zápisnice o začatí daňovej kontroly, ktorá tvorí prílohu k protokolu o daňovej kontrole, musí byť zrejmé: 

kto, kde a kedy spísal zápisnicu o začatí daňovej kontroly, 

deň doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly, 

ktoré osoby sa na ústnom pojednávaní zúčastnili, t. j. mená zamestnancov správcu dane poverených na výkon daňovej kontroly a meno, priezvisko, bydlisko, číslo občianskeho preukazu daňového subjektu; pokiaľ je daňový subjekt zastúpený advokátom, resp. komerčným právnikom alebo daňovým poradcom, je potrebné v zápisnici uviesť aj tieto osoby, 

poučenie o tom, že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní sú povinné zachovávať daňové tajomstvo a poučenie o množných následkoch pri porušení § 23, ktorý daňové tajomstvo upravuje, 

predmet ústneho pojednávania, ktorým je začatie daňovej kontroly a zdaňovacie obdobie, za ktoré sa daňová kontrola bude vykonávať, 

presné označenie dokladov odovzdaných daňových subjektom povereným zamestnancom správcu dane, 

súvislé opísanie priebehu ústneho pojednávania, 

vyjadrenia jednotlivých osôb zúčastnených na ústnom pojednávaní, 

návrhy alebo námietky smerujúce proti obsahu zápisnice, 

v prípade odmietnutia podpisu zápisnice uviesť dôvody, pre ktoré sa tak stalo, 

poznámku o tom, že zápisnica o začatí daňovej kontroly tvorí prílohu k protokolu o daňovej kontrole. 

Ak kontrolovaný daňový subjekt nemá výhrady voči priebehu ústneho konania, predmetom ktorého je začatie daňovej kontroly, je pravdepodobné, že zápisnicu o jej začatí podpíše. Nie je však ojedinelý prípad, že z dôvodu určitých výhrad, napríklad z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti voči konkrétnemu poverenému zamestnancovi správcu dane, zápisnicu o začatí daňovej kontroly daňový subjekt nie je ochotný podpísať. Pokiaľ k takejto situácii dôjde, je povinný o vznesenej námietke zaujatosti rozhodnúť priamo nadriadený vedúci zamestnanec povereného zamestnanca správcu dane. Nie vždy však bude možné túto situáciu vyriešiť okamžite. Môže sa stať, že priamy nadriadený vedúci zamestnanec nebude prítomný, prípadne nebude prítomný iný zamestnanec správcu dane, ktorý by mohol byť poverený na výkon daňovej kontroly. Z uvedeného dôvodu nebude môcť byť vo veci vznesenej námietky zaujatosti rozhodnuté v lehote do 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. V takomto prípade by musel správca dane zaslať daňovému subjektu nové oznámenie o výkone daňovej kontroly a opätovne s ním dohodnúť deň začatia daňovej kontroly.  

 PRÍKLAD č. 78: 

V deň začatia daňovej kontroly kontrolovaný daňový subjekt podľa § 24 zákona o správe daní vzniesol námietku zaujatosti voči poverenému zamestnancovi správcu dane. Ako dôvod uviedol, že už v minulosti tento zamestnanec vykonával u neho daňovú kontrolu, pričom spôsob jej konkrétneho výkonu v ňom vzbudzoval pocit, že je voči nemu zaujatý. Poverený zamestnanec správcu dane oznámil túto skutočnosť svojmu priamo nadriadenému vedúcemu, ktorý po posúdení dôvodov vznesenej námietky rozhodol o vylúčení zamestnanca a poveril výkonom daňovej kontroly iného zamestnanca správcu dane. 

Význam zápisnice o začatí daňovej kontroly spočíva v tom, že jednoznačným stanovením dňa začatia daňovej kontroly sa predchádza prípadným pochybnostiam o určení jej začiatku. Ako významný procesný úkon sa zápisnica pripája k protokolu o výsledku daňovej kontroly a tvorí jeho neoddeliteľnú súčasť. Absencia zápisnice o začatí daňovej kontroly je procesnou vadou, pre ktorú by výsledky daňovej kontroly premietnuté do platobného, resp. dodatočného platobného výmeru mohli byť zo strany kontrolovaného daňového subjektu v rámci konania o opravných prostriedkoch spochybnené. 

 PRÍKLAD č. 79: 

V deň začatia daňovej kontroly sa k správcovi dane dostavil zamestnanec kontrolovaného daňového subjektu a odovzdal poverenému zamestnancovi správcu dane doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly. Poverený zamestnanec spísal zápisnicu o začatí daňovej kontroly, ktorú zamestnanec daňového subjektu odmietol podpísať s odôvodnením, že na tento úkon nie je splnomocnený. Napriek tejto skutočnosti bola daňová kontrola uskutočnená, kontrolovaný daňový subjekt spolupracoval v rámci jej priebehu so správcom dane. Po prerokovaní protokolu o daňovej kontrole a následnom doručení dodatočného platobného výmeru v odvolaní daňový subjekt okrem výšky dorubu dane spochybnil aj spôsob začatia daňovej kontroly. Odvolací orgán dospel k záveru, že kontrola nebola riadne začatá, zrušil dodatočný platobný výmer a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.  

Zákon o správe daní vyžaduje, aby daňovú kontrolu vykonal zamestnanec správcu dane, ktorý disponuje písomným poverením na jej vykonanie. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v zmysle § 1a písm. j) zákona o správe daní je zamestnancom správcu dane zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové riaditeľstvo, colné riaditeľstvo alebo obec. Možnosť overiť skutočnosť, či je zamestnanec správcu dane skutočne na výkon daňovej kontroly poverený a či písomné poverenie má všetky nevyhnutné náležitosti, patrí medzi práva kontrolovaného daňového subjektu, ktorý by si mal predovšetkým overiť, ktorý správca dane a na základe akých právnych predpisov ho vystavil a na kontrolu ktorého obdobia a druhu dane sa poverenie na výkon daňovej kontroly vzťahuje. Písomné poverenie musí byť podpísané a musí byť opatrené odtlačkom úradnej pečiatky so štátnym znakom, resp. erbom obce v prípade, že je správcom dane obec. Pokiaľ daňovú kontrolu vykonávajú viacerí zamestnanci správcu dane, nie je podstatné, či písomné poverenie má osobitne každý z nich, alebo či mená zamestnancov správcu dane sú uvedené na jednom písomnom poverení, podstatné je, že daňovú kontrolu nebude vykonávať iný než poverený zamestnanec správcu dane. Túto skutočnosť by si mal kontrolovaný daňový subjekt vo vlastnom záujme overiť a mal by trvať na tom, aby sa výkonu daňovej kontroly nezúčastňovali iní než poverení zamestnanci správcu dane, a to v každej jej etape od spísania zápisnice až do dňa prerokovania protokolu o výkone daňovej kontroly, kedy sa daňová kontrola končí a kedy začína vyrubovacie konanie.  

V súvislosti s výkonom daňovej kontroly zákon prehľadne stanovuje základné procesné práva a povinnosti, ktoré má kontrolovaný daňový subjekt vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane. Aj keď sa nedá povedať, že niektoré zo zákonom stanovených povinností daňového subjektu sú nadradené iným, nesporne medzi najvýznamnejšie povinnosti patrí povinnosť umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu. S povinnosťou umožniť vykonanie daňovej kontroly úzko súvisí aj povinnosť daňového subjektu zabezpečiť vhodné miesto a podmienky pre jej vykonanie, ak sa poverený zamestnanec správcu dane a kontrolovaný daňový subjekt dohodli, že miestom výkonu daňovej kontroly budú prevádzkové priestory daňového subjektu. Ak by si túto povinnosť kontrolovaný daňový subjekt nesplnil, zapríčinil by si zbytočné komplikácie, ktoré by ho aj tak neoslobodili od prípadného dorubu dane, pričom by sa vystavil aj sankčnému postihu za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy, ktorá pre neho vyplýva priamo zo zákona o správe daní (§ 35 ods. 12).  

 PRÍKLAD č. 80: 

V deň začatia daňovej kontroly podpísal poverený zamestnanec správcu dane a kontrolovaný daňový subjekt zápisnicu o začatí daňovej kontroly. Podľa vzájomnej dohody uvedenej v zápisnici sa mala daňová kontrola vykonať v mieste podnikania daňového subjektu. Poverený zamestnanec správcu dane však kontrolu vykonať nemohol vzhľadom na to, že na adrese zapísanej ako miesto podnikania sa daňový subjekt nenachádzal. Po bezvýslednom opakovanom pokuse o skontaktovanie sa s daňových subjektom správca dane do protokolu o daňovej kontrole uviedol skutočnosti, pre ktoré nemohol daňovú kontrolu vykonať a určil daň podľa pomôcok. 

Kontrolovaný daňový subjekt je povinný poskytovať v priebehu daňovej kontroly informácie, ktoré si poverený zamestnanec správcu dane vyžiada. Túto svoju povinnosť môže splniť buď sám, alebo prostredníctvom ním určenej osoby (napríklad prostredníctvom ekonóma, účtovníka). Zamestnanec kontrolovaného daňového subjektu v tomto prípade nie je v postavení jeho zástupcu, z čoho vyplýva, že v takomto prípade nie je potrebné, aby na poskytnutie požadovaných informácií bol kontrolovaným daňovým subjektom splnomocnený podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní. 

 PRÍKLAD č. 81: 

Kontrolovaný daňový subjekt určil ekonóma svojej firmy ako osobu, ktorá bude poverenému zamestnancovi správcu dane na výkon daňovej kontroly povinná poskytnúť ním požadované informácie. Poverený zamestnanec požiadal ekonóma firmy o predloženie písomného splnomocnenia na zastupovanie daňového subjektu. Ekonóm takéto splnomocnenie nepredložil s odôvodnením, že podľa § 15 ods. 6 písm. c) je priamo zo zákona oprávnený poskytovať namiesto kontrolovaného daňového subjektu informácie, pretože ho kontrolovaný daňový subjekt ako takú osobu určil. 

Aj podľa novelizovaného znenia zákona o správe daní patrí medzi povinnosti kontrolovaného daňového subjektu okrem iného povinnosť predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú účtovné a hospodárske operácie, a to nielen v písomnej, ale v súlade so zákonom o účtovníctve aj v technickej forme. Novelou zákona bol fakticky zlegalizovaný doterajší stav v predkladaní týchto dokladov vrátane evidencie a záznamov určených správcom dane nielen v písomnej forme, ale aj v technickej forme na technických nosičoch dát v súlade s úpravou podľa zákona o účtovníctve, za ktorú sa považuje účtovný záznam vykonaný elektronickým, optickým alebo iným než písomným spôsobom, ktorý je možné previesť do písomnej formy. 

Kontrolovaný daňový subjekt je povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky, ktoré preukazujú jeho tvrdenia vzhľadom na to, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Novela zákona o správe daní odstránila aj dilemu, ktorá spočívala v povinnosti kontrolovaného daňového subjektu preukazovať svoju totožnosť. Do účinnosti zákona č. 609/2003 Z. z. nebola totiž táto povinnosť pre daňový subjekt – s výnimkou pri miestnom zisťovaní – v zákone upravená. Doplnením § 6 ods. 4 sa však tento rozpor definitívne odstránil. V zmysle uvedeného ustanovenia sú účastníci konania a tretie osoby povinné na požiadanie správcu dane preukázať svoju totožnosť dokladom totožnosti preukazujúcim meno, priezvisko, dátum narodenia, adresu trvalého pobytu. V rámci daňovej kontroly je kontrolovaný daňový subjekt ďalej povinný umožňovať vstup do svojho sídla, ako aj do všetkých prevádzkových priestorov a umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane rokovať so svojimi zamestnancami. 

Závažnou povinnosťou kontrolovaného daňového subjektu je jeho povinnosť zapožičať doklady a iné veci mimo jeho sídla alebo prevádzkových priestorov. Pokiaľ v praxi dôjde k tejto situácii, je povinnosťou povereného zamestnanca správcu dane prevzatie dokladov, prípadne iných vecí slúžiacich ako dôkaz na preukázanie tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu potvrdiť osobitne pri ich prevzatí. Účelom tohto postupu je zabrániť nebezpečenstvu ich zničenia, pozmeňovania, odstránenia alebo iného znehodnotenia. Zákon o správe daní požaduje vrátenie zapožičaných dokladov späť kontrolovanému daňovému subjektu najneskôr do 30 dní od predloženia posledného dokladu alebo inej veci. Počíta však s možnosťou predĺženia lehoty na vrátenie dokladov najviac o 60 dní, a to v osobitne zložitých prípadoch, najmä ak je potrebná vonkajšia expertíza. Lehotu na vrátenie zapožičaných dokladov môže na základe žiadosti predĺžiť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, t. j. daňové riaditeľstvo v prípade, že daňovú kontrolu vykonáva správca dane, ktorým je daňový úrad alebo obec a colné riaditeľstvo, ak je správcom dane colný úrad. Správca dane musí o predĺženie lehoty na vrátenie zapožičaných dokladov požiadať ešte pred uplynutím pôvodnej lehoty, pretože je logické, že predĺžiť sa dá len tá lehota, ktorá ešte neuplynula. 

Povinnosťou správcu dane a zároveň právom kontrolovaného daňového subjektu je možnosť v úradných hodinách správcu dane nahliadať do zapožičaných dokladov.  

 PRÍKLAD č. 82: 

Na základe dohody medzi povereným zamestnancom správcu dane a kontrolovaným daňovým subjektom sa daňová kontrola začala vykonávať v prevádzkových priestoroch kontrolovaného daňového subjektu. V dôsledku nesplnenia povinnosti zabezpečiť vhodné priestory na výkon daňovej kontroly poverený zamestnanec správcu dane požiadal o zapožičanie účtovných a iných dokladov, o čom spísal zápisnicu za účelom vykonania daňovej kontroly v priestoroch správcu dane. Nasledujúcim dňom od zapožičania dokladov začala plynúť 30-dňová lehota na vrátenie dokladov. Z dôvodu potreby expertízy požiadal poverený zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený orgán o predĺženie lehoty na vrátenie zapožičaných dokladov. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane lehotu predĺžil o 60 dní. 

Jedným z najvýznamnejších oprávnení kontrolovaného daňového subjektu vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane je jeho právo na predloženie služobného preukazu, ako aj písomného poverenia na výkon daňovej kontroly. Toto svoje oprávnenie by mal kontrolovaný daňový subjekt využiť hneď v počiatočnej fáze daňovej kontroly a mal by trvať na tom, aby sa na daňovej kontrole (a to až do jej ukončenia) zúčastnili len poverení zamestnanci správcu dane. Zákon o správe daní vyžaduje, aby daňovú kontrolu vykonal zamestnanec správcu dane, ktorý disponuje písomným poverením na jej vykonanie. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v zmysle § 1a písm. j) zákona o správe daní je zamestnancom správcu dane zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové riaditeľstvo, colné riaditeľstvo alebo obec. Možnosť overiť skutočnosť, či je zamestnanec správcu dane skutočne na výkon daňovej kontroly poverený a či písomné poverenie má všetky nevyhnutné náležitosti, patrí medzi práva kontrolovaného daňového subjektu, ktorý by si mal predovšetkým overiť, ktorý správca dane a na základe akých právnych predpisov ho vystavil a na kontrolu ktorého obdobia a druhu dane sa poverenie na výkon daňovej kontroly vzťahuje. Písomné poverenie musí byť podpísané a musí byť opatrené odtlačkom úradnej pečiatky so štátnym znakom, resp. erbom obce v prípade, že je správcom dane obec. Pokiaľ daňovú kontrolu vykonávajú viacerí zamestnanci správcu dane, nie je podstatné, či písomné poverenie má osobitne každý z nich, alebo či mená zamestnancov správcu dane sú uvedené na jednom písomnom poverení, podstatné je, že daňovú kontrolu nebude vykonávať iný než poverený zamestnanec správcu dane. Túto skutočnosť by si mal kontrolovaný daňový subjekt vo vlastnom záujme overiť a mal by trvať na tom, aby sa výkonu daňovej kontroly nezúčastňovali iní než poverení zamestnanci správcu dane, a to v každej jej etape až do dňa prerokovania protokolu o výkone daňovej kontroly, kedy sa daňová kontrola končí a kedy začína vyrubovacie konanie. 

Medzi práva daňového subjektu patrí právo požadovať od povereného zamestnanca správcu dane predloženie služobného preukazu ako aj písomného poverenia na výkon daňovej kontroly. Daňový subjekt má právo byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, má právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, má právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom konaní a miestnom zisťovaní, právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia a navrhovať, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. S praktickou realizáciou práva kontrolovaného daňového subjektu klásť svedkom otázky môžu vzniknúť určité problémy, a to najmä vtedy, keď poverený zamestnanec správcu dane využije za účelom získania dôkazov inštitút dožiadania (§ 16). V rámci tohto inštitútu iný správca dane uskutoční na žiadosť miestne príslušného správcu dane výsluch svedka, ktorý má trvalý pobyt, resp. sídlo v jeho územnom obvode. Pokiaľ je s dostatočným časovým predstihom stanovený termín výsluchu svedka, nič nebráni správcovi dane, ktorý prostredníctvom svojich zamestnancov vykonáva daňovú kontrolu, oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu konkrétny deň, kedy sa výsluch svedka na základe dožiadania uskutoční. Je potom na rozhodnutí kontrolovaného daňového subjektu, či sa výsluchu svedka osobne zúčastní a využije svoje právo klásť svedkovi otázky. Tento postup sa však dá zrealizovať len za predpokladu, že svedok sa na predvolanie v deň určený ako deň uskutočnenia výsluchu aj skutočne dostaví. Situácia sa skomplikuje v prípade, že vznikne potreba predvedenia svedka príslušným útvarom Policajného zboru SR. Nie vždy sa podarí svedka zastihnúť na prvý raz a v prípade opakovaného predvedenia často nie je možné zabezpečiť účasť kontrolovaného daňového subjektu vzhľadom na to, že sa výsluch svedka realizuje už v iný deň, než v deň uvedený v „pôvodnom“ predvolaní. Z dôvodu zachovania práv kontrolovaného daňového subjektu by správca dane mal o tejto skutočnosti kontrolovaný daňový subjekt upovedomiť a umožniť mu nahliadnuť do zápisnice o výsluchu svedka za účelom jeho prípadného vyjadrenia sa k tvrdeniam v nej uvedeným. Pokiaľ zapožičal doklady správcovi dane, má právo do nich v úradných hodinách správcu dane nahliadať. Právo klásť svedkom otázky sa nedá zrealizovať ani v prípade písomnej svedeckej výpovede, ktorú podľa zákona je možné ako dôkaz v daňovom konaní využiť. Aj v takomto prípade však správca dane zachová právo daňového subjektu, ak mu umožní oboznámiť sa s takto predloženou svedeckou výpoveďou, čím je daňovému subjektu umožnené zaujať voči tvrdeniam, v nej uvedeným, stanovisko.  

 PRÍKLAD č. 83: 

Správca dane, Daňový úrad Martin, v priebehu výkonu daňovej kontroly u daňového subjektu AB podľa § 16 zákona o správe daní požiadal správcu dane, Daňový úrad Trnava, o výsluch svedka XY s trvalým pobytom v jeho územnej pôsobnosti za účelom preverenia tvrdení kontrolovaného daňového subjektu. Dožiadaný správca dane, Daňový úrad Trnava, zaslal svedkovi XY predvolanie na ústne pojednávanie a zároveň zaslal zástupcovi kontrolovaného daňového subjektu oznámenie o dni a mieste výsluchu svedka. Predvolaný XY sa však v deň uvedený v predvolaní k správcovi dane nedostavil. Dožiadaný správca dane v súlade s § 27 ods. 2 zákona o správe daní opakovane predvolal XY za účelom jeho svedeckej výpovede a o novom termíne ústneho pojednávania oboznámil aj zástupcu kontrolovaného daňového subjektu. Napriek opakovanému predvolaniu sa XY v určený deň k dožiadanému správcovi dane nedostavil, preto Daňový úrad Trnava využil svoje oprávnenie a požiadal PZ v Trnave o predvedenie XY. Príslušnému útvaru PZ v Trnave sa podarilo predviesť XY k dožiadanému správcovi dane, ktorý na ústnom konaní XY vypočul ako svedka. Vzhľadom na okolnosti však nebolo možné zabezpečiť účasť zástupcu kontrolovaného daňového subjektu na ústnom pojednávaní za účelom umožnenia kladenia otázok svedkovi. Zápisnicu o výsluchu svedka dožiadaný správca dane zaslal Daňovému úradu Martin, ktorý umožnil zástupcovi kontrolovaného daňového subjektu oboznámiť sa s jej obsahom. 

Medzi významné oprávnenie kontrolovaného daňového subjektu patrí jeho právo na uplatnenie námietky proti postupu povereného zamestnanca správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly. Zo zásady písomnosti daňového konania vyplýva, že námietka musí mať písomnú formu, prípadne ju môže kontrolovaný daňový subjekt vzniesť ústne do zápisnice. O podanej námietke rozhoduje zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu zamestnancovi, voči ktorému námietka smeruje. V prípade, že kontrolovaný daňový subjekt vznesie opodstatnenú námietku, najbližšie nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí nápravu postupu povereného zamestnanca na výkon daňovej kontroly, v opačnom prípade kontrolovanému daňovému subjektu písomne oznámi dôvody, pre ktoré vznesenej námietke nevyhovel. Z dikcie zákona vyplýva, že o nevyhovení vznesenej námietke sa vydáva rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, avšak nie je vylúčené podanie mimoriadneho opravného prostriedku. Aj v prípade, že dôvody vznesenej námietky budú opodstatnené, najbližšie nadriadený zamestnanec vydá o vylúčení zamestnanca, voči ktorému námietka smerovala, a oznámi túto skutočnosť tomu, kto námietku zaujatosti vzniesol.  

 PRÍKLAD č. 84: 

Poverený zamestnanec správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly priamo v prevádzkových priestoroch kontrolovaného daňového subjektu rokoval s jeho zamestnancami o skutočnostiach dôležitých pre výsledok kontrolných zistení. Kontrolovaný daňový subjekt písomne u správcu dane namietal, že postupom povereného zamestnanca správcu dane bolo porušené jeho právo byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami [§ 15 ods. 5 písm. b) zákona o správe daní]. Vedúci oddelenia kontroly daňového úradu námietku považoval za dôvodnú a zabezpečil nápravu tak, že na ústnom konaní uložil poverenému zamestnancovi správcu dane opätovne v prítomnosti kontrolovaného daňového subjektu rokovať o skutočnostiach, dôležitých pre kontrolné zistenia, pričom do zápisnice z ústneho konania bolo uvedené, že na predchádzajúce rokovanie sa nebude brať ohľad. 

 PRÍKLAD č. 85: 

V rámci výkonu daňovej kontroly poverený zamestnanec správcu dane požiadal, aby mu kontrolovaný daňový subjekt na svoje náklady vyhotovil kópie z účtovných písomností. Kontrolovaný daňový subjekt uplatnil u správcu dane námietku z dôvodu, že týmto postupom povereného zamestnanca správcu dane je nadmieru zaťažovaný. Najbližšie nadriadený zamestnanec nepovažoval námietku za odôvodnenú a kontrolovanému daňovému subjektu rozhodnutím oznámil, že postup povereného zamestnanca nebol v rozpore so zákonom vzhľadom na povinnosť kontrolovaného daňového subjektu takejto požiadavke v rámci daňovej kontroly vyhovieť [§ 15 ods. 6 písm. g) zákona o správe daní]. 

V súvislosti s výkonom daňovej kontroly má okrem kontrolovaného daňového subjektu zákonom stanovené práva a povinnosti aj správca dane, resp. jeho poverený zamestnanec. Má povinnosť predložiť kontrolovanému daňovému subjektu bez vyzvania písomné poverenie na výkon daňovej kontroly spolu so služobným preukazom, musí postupovať v súlade so základnými zásadami daňového konania, predovšetkým v súčinnosti s daňovým subjektom hospodárne a rýchlo zistiť skutkový stav. Pri výkone daňovej kontroly musí poverený zamestnanec správcu dane postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi tak, aby chránil záujmy štátu a súčasne bral ohľad aj na oprávnené záujmy kontrolovaného daňového subjektu.  

Poverený zamestnanec správcu dane má s účinnosťou od 1. mája 2003, kedy bol § 30a zákona o správe daní novelizovaný (zákon č. 114/2003 Z. z.), povinnosť ukončiť daňovú kontrolu v lehote šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Lehotu na ukončenie daňovej kontroly možno v osobitne zložitých prípadoch – najmä pri reťazových kontrolách – na základe žiadosti správcu dane predĺžiť, a to až o ďalších šesť mesiacov. Podľa platnej právnej úpravy daňová kontrola musí byť správcom dane ukončená najneskôr do jedného roka od jej začatia. O predĺženie lehoty musí správca dane, ktorý daňovú kontrolu vykonáva, písomne požiadať orgán najbližšie nadriadený s uvedením dôvodov, pre ktoré nemôže byť zákonná lehota na ukončenie daňovej kontroly dodržaná v takom časovom predstihu, aby rozhodnutie o jej predĺžení obdržal ešte pred uplynutím prvej šesťmesačnej lehoty. S prihliadnutím na závažnosť dôvodov rozhoduje o predĺžení lehoty na základe žiadosti podanej daňovým úradom alebo obcou daňové riaditeľstvo prostredníctvom svojich pracovísk a colné riaditeľstvo, ak o predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly požiada správca dane, ktorým je colný úrad. V prípade, že daňovú kontrolu vykonáva podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní a § 3 ods. 6 písm. g) zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení zákona č. 182/2002 Z. z. daňové riaditeľstvo priamo alebo prostredníctvom svojich pracovísk, je príslušným orgánom na predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Keďže lehota jedného roka je maximálna, je potrebné, aby správca dane najneskôr do jedného roka od začatia daňovej kontroly prerokoval protokol o daňovej kontrole, pretože až týmto dňom je daňová kontrola ukončená. O predĺžení lehoty je povinný správca dane kontrolovaný daňový subjekt upovedomiť. 

 PRÍKLAD č. 86: 

Správca dane spísal dňa 6. júla 2004 zápisnicu o začatí daňovej kontroly. V priebehu daňovej kontroly poverený zamestnanec správcu dane zistil, že z dôvodu závažnosti kontrolovaného prípadu, ako aj z dôvodu potreby výsluchu svedkov na základe dožiadania u iného správcu dane nebude možné daňovú kontrolu ukončiť v zákonom stanovenej šesťmesačnej lehote, t. j. do 6. januára 2005. Dňa 19. októbra 2004 písomne požiadal orgán najbližšie nadriadený o predĺženie lehoty na ukončenie kontroly o ďalšie tri mesiace, t. j. do 5. apríla 2005. Orgán najbližšie nadriadený žiadosti správcu dane vyhovel. Predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly oznámil správca dane kontrolovanému daňovému subjektu.  

 PRÍKLAD č. 87: 

Správca dane dňa 12. júla 2004 spísal s kontrolovaným daňovým subjektom zápisnicu o začatí daňovej kontroly. V priebehu výkonu daňovej kontroly zistil, že z dôvodu komplikovaných zistení, spočívajúcich v dožiadaniach iných daňových subjektov a poskytnutia znaleckých posudkov, nebude môcť dodržať lehotu na ukončenie daňovej kontroly, ktorá podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní uplynie 12. januára 2005. Dňa 10. novembra 2004 požiadal o predĺženie lehoty Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko XY. Daňové riaditeľstvo, pracovisko XY, po posúdení dôvodov uvedených v žiadosti rozhodlo o predĺžení lehoty na ukončenie daňovej kontroly o ďalších šesť mesiacov, t. j. do 12. júla 2005. Správca dane po doručení rozhodnutia o predĺžení lehoty na ukončenie daňovej kontroly oznámil túto skutočnosť kontrolovanému daňovému subjektu. 

Zavedením maximálnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly sa sleduje zabezpečenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 

Medzi zákonné oprávnenia správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly patrí aj možnosť správcu dane uložiť daňovému subjektu predbežné opatrenie podľa § 15a zákona o správe daní, ktorého podstata spočíva v povinnosti daňového subjektu niečo vykonať, niečo strpieť alebo niečoho sa zdržať, a to v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie účelu daňovej kontroly. Predbežné opatrenie je jedným z významných zabezpečovacích inštitútov, ktoré má správca dane k dispozícii a ktoré obmedzuje dispozičné právo kontrolovaného daňového subjektu s jeho majetkom. 

Novela zákona o správe daní sa významným spôsobom dotkla ustanovenia § 15 ods. 10, ktorým je upravený postup pri ukončení daňovej kontroly. Výsledok kontrolných zistení, tak ako doteraz, je premietnutý do protokolu o daňovej kontrole, ktorý správca dane spolu s výzvou na jeho prerokovanie zasiela aj podľa novelizovaného postupu kontrolovanému daňovému subjektu. Poverený zamestnanec správcu dane je povinný doručiť protokol o daňovej kontrole spolu s výzvou na jeho prerokovanie do vlastných rúk daňovému subjektu (zástupcovi). V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť, že správca dane má podľa zákona o správe daní dôkazné bremeno pri doručovaní vlastných písomností, z čoho vyplýva, že v prípade pochybností o tom, či daňový subjekt mal protokol spolu s výzvou doručený, preukazuje túto skutočnosť správca dane. Podstatne sa však zmenila úprava možnosti kontrolovaného daňového subjektu vyjadriť sa k protokolu správcu dane zavedením lehoty na vyjadrenie. Podľa novej právnej úpravy sa môže kontrolovaný daňový subjekt písomne vyjadriť k zisteniam správcu dane v lehote ôsmich pracovných dní od doručenia protokolu o daňovej kontrole alebo k protokolu o určení dane podľa pomôcok, ktorý sa vyhotovuje v prípade neumožnenia vykonania daňovej kontroly. Túto lehotu nie je možné skrátiť, aj keby daňový subjekt o to výslovne požiadal. Hlavným dôvodom pre zavedenie osemdňovej lehoty na vyjadrenie pre kontrolovaný daňový subjekt je odstránenie podľa predchádzajúcej právnej úpravy často sa v praxi vyskytujúcich prieťahov pri ukončení daňovej kontroly, ktoré sú spôsobené rozsahom predložených pripomienok v deň prerokovania protokolu, tým aj znemožnenia prerokovania výsledkov daňovej kontroly v prípade ich opodstatnenosti. Zmeškanie osemdňovej lehoty na písomné vyjadrenie má za následok, že správca dane nebude oneskorene zaslané pripomienky daňového subjektu ku kontrolným zisteniam premietnutým v protokole akceptovať, nebude na ne prihliadať. Táto úprava je však v rozpore s § 15 ods. 5 písm. c) a ods. 6 písm. e) zákona o správe daní, podľa ktorej je kontrolovaný daňový subjekt oprávnený, ale aj povinný predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v priebehu daňovej kontroly, ktorý je ohraničený okamihom spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly a okamihom prerokovania protokolu o daňovej kontrole. Pokiaľ by teda nastal v praxi prípad, že daňový subjekt predloží písomné vyjadrenie k protokolu o daňovej kontrole po uplynutí osemdňovej lehoty s odôvodnením, že podľa § 15 ods. 5 písm. c) má na takýto postup právo, správca dane dôkazy predložené po uplynutí lehoty na vyjadrenie sa k protokolu zohľadní len v prípadnom odvolacom konaní, nie však pri prerokovaní protokolu. Rovnakým postupom by bolo možné vyriešiť aj prípad, ak by kontrolovaný daňový subjekt zmeškal osemdňovú lehotu na vyjadrenie k protokolu a doručil by správcovi dane žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty na vyjadrenie a zároveň by predložil aj písomné pripomienky k protokolu. Vzhľadom na uplynutie zákonom stanovenej lehoty na vyjadrenie sa k protokolu by správca dane prerokoval protokol v deň určený vo výzve a ak by vyhovel žiadosti o zmeškanie lehoty, v prípadnom odvolacom konaní by zohľadnil aj dôvody uvedené daňovým subjektom v písomnom vyjadrení.  

Z dôvodu zavedenia lehoty na vyjadrenie k protokolu musí správca dane pri stanovovaní dňa prerokovania protokolu o daňovej kontrole vo výzve, ktorú zasiela daňovému subjektu, mať túto skutočnosť na pamäti. Navyše musí počítať aj s možnosťou, že kontrolovaný daňový subjekt môže protokol s výzvou prevziať aj náhradným doručením v posledný 15. deň úložnej lehoty, prípadne ho kontrolovaný daňový subjekt neprevezme vôbec a úradná písomnosť bude doručená fikciou doručenia, t. j. uložením podľa § 17 ods. 3, prípadne podľa fikcie doručenia upravenej v § 17 ods. 11 a ods. 12 zákona o správe daní. Deň prerokovania protokolu musí správca dane stanoviť tak, aby si okrem toho vytvoril určitý časový priestor, v rámci ktorého bude mať možnosť na základe zaslaných pripomienok protokol o daňovej kontrole opraviť alebo vyhotoviť k nemu dodatok. Takúto možnosť má správca dane podľa novej právnej úpravy najneskôr v deň prerokovania protokolu. Preto je absolútne nesprávny postup, ak správca dane určí vo výzve ako deň prerokovania protokolu napríklad deviaty deň odo dňa jej doručenia.  

 PRÍKLAD č. 88: 

Správca dane dňa 12. júla 2004 zaslal kontrolovanému daňovému subjektu protokol o daňovej kontrole spolu s výzvou na jeho prerokovanie, v ktorej ako deň prerokovania protokolu určil 9. august 2004. Úradná písomnosť bola dňa 16. júla 2004 uložená na pošte a daňový subjekt prevzal protokol o daňovej kontrole v posledný deň úložnej lehoty dňa 2. augusta 2004. Osemdňová lehota na vyjadrenie k protokolu začala kontrolovanému daňovému subjektu plynúť 2. februára 2004 a uplynula 10. augusta 2004, t. j. po dni, ktorý bol správcom dane určený ako deň prerokovania protokolu. V danom prípade správca dane nepostupoval pri určení dňa prerokovania protokolu správne a musí ho určiť v novej výzve tak, aby práva daňového subjektu boli zachované. 

 PRÍKLAD č. 89: 

Správca dane dňa 12. júla 2004 zaslal kontrolovanému daňovému subjektu protokol o daňovej kontrole spolu s výzvou na jeho prerokovanie, v ktorej ako deň prerokovania protokolu určil 20. august 2004. Úradná písomnosť bola dňa 16. júla 2004 uložená na pošte a daňový subjekt prevzal protokol o daňovej kontrole v posledný deň úložnej lehoty dňa 2. augusta 2004. Osemdňová lehota na vyjadrenie k protokolu začala kontrolovanému daňovému subjektu plynúť 3. augusta 2004 a uplynula 10. augusta 2004. Kontrolovaný daňový subjekt zaslal v lehote určenej zákonom písomné vyjadrenie k protokolu o daňovej kontrole. Správca dane na základe predložených pripomienok ku kontrolným zisteniam opravil protokol o daňovej kontrole a v deň určený vo výzve prerokoval protokol s daňovým subjektom. Dňa 20. augusta, t. j. v deň prerokovania protokolu, bola daňová kontrola ukončená a dňa 21. augusta začalo vyrubovacie konanie.  

Okrem zavedenia lehoty na vyjadrenie k protokolu bol postup pri ukončení daňovej kontroly sprísnený zavedením povinnosti daňového subjektu určiť si zástupcu na prerokovanie protokolu o daňovej kontrole v prípade, že sa zo závažných dôvodov v deň určený vo výzve nebude môcť zúčastniť jeho prerokovania. Cieľom tejto úpravy je odstránenie dovtedy často sa v praxi vyskytujúcich prieťahov pri ukončení daňovej kontroly, ktoré vyplývali z možnosti kontrolovaného daňového subjektu z akéhokoľvek ospravedlňujúceho dôvodu nezúčastniť sa na prerokovaní protokolu. Od účinnosti novely zákona o správe daní závažnosť dôvodov, pre ktoré sa kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca nemôžu zúčastniť na prerokovaní protokolu, posudzuje správca dane. Vo výzve musí byť kontrolovaný daňový subjekt na povinnosť určiť si zástupcu v prípade závažného dôvodu na jeho strane upovedomený. Povinnosť určiť si zástupcu na prerokovanie protokolu v deň určený vo výzve platí aj v prípade, že v daňovej kontrole za kontrolovaný daňový subjekt koná jeho zástupca na základe plnej moci, pokiaľ sa takto určený zástupca kontrolovaného daňového subjektu nebude môcť zúčastniť zo závažných dôvodov na prerokovaní protokolu. V takom prípade si musí kontrolovaný daňový subjekt na tento účel určiť iného zástupcu. V súvislosti s inštitútom zastupovania bol novelou zákona o správe daní zavedený inštitút substitučného zastupovania, čo v kontexte s úpravou postupu pri prerokovávaní protokolu o daňovej kontrole znamená možnosť zástupcu, ktorému kontrolovaný daňový subjekt udelil generálnu plnú moc, udeliť svojmu substitútovi plnomocenstvo, na základe čoho sa môže substitút zúčastniť na prerokovaní protokolu o daňovej kontrole. 

 PRÍKLAD č. 90: 

Zástupca A na základe generálnej plnej moci zastupoval kontrolovaný daňový subjekt v priebehu výkonu daňovej kontroly. Z dôvodu práceneschopnosti sa zástupca A nemohol zúčastniť prerokovania protokolu, preto udelil zástupcovi B plnomocenstvo, na základe ktorého sa zástupca B ako substitút zástupcu A zúčastnil v deň určený vo výzve prerokovania protokolu o daňovej kontrole.  

 PRÍKLAD č. 91: 

Kontrolovaný daňový subjekt sa zo závažných dôvodov nemohol zúčastniť prerokovania protokolu o daňovej kontrole, preto udelil zástupcovi X písomnú plnú moc s úradne overeným podpisom na vykonanie úkonu prerokovania protokolu o daňovej kontrole.  

 PRÍKLAD č. 92: 

Daňový subjekt udelil zástupcovi A plnú moc na zastupovanie v priebehu daňovej kontroly, ale vylúčil v nej možnosť substitučného zastupovania. Zástupca A sa z vážnych dôvodov nemohol zúčastniť prerokovania protokolu a nemohol ani udeliť na vykonanie tohto úkonu plnú moc substitútovi vzhľadom na vylúčenie tejto možnosti v jeho plnej moci. Kontrolovaný daňový subjekt udelil plnú moc na prerokovani protokolu o daňovej kontrole zástupcovi X, lebo ani on sám sa z vážnych dôvodov nemohol na prerokovaní protokolu v deň určený vo výzve zúčastniť.  

Zákon o správe daní však neupravuje postup správcu dane ani kontrolovaného daňového subjektu v prípade, ak sa kontrolovaný daňový subjekt, resp. ním určený zástupca, nezúčastní prerokovania protokolu o daňovej kontrole z „akútnych dôvodov“. V praxi sa môže vyskytnúť prípad, že daňovým subjektom určený zástupca na prerokovanie protokolu v deň určený vo výzve ako deň prerokovania protokolu náhle ochorie, resp. zomrie, alebo cestou na prerokovanie protokolu je účastníkom dopravnej nehody. Podľa zákonnej úpravy správca dane napriek týmto naozaj závažným dôvodom nemôže ospravedlniť neúčasť daňového subjektu, resp. ním určeného zástupcu na prerokovaní protokolu a bude musieť postupovať aj v takýchto prípadoch v súlade s § 15 ods. 12 zákona o správe daní a považovať deň uvedený vo výzve za deň prerokovania protokolu.  

 PRÍKLAD č. 93: 

Protokol o daňovej kontrole spolu s výzvou na jeho prerokovanie bol kontrolovanému daňovému subjektu doručený 6. augusta 2004 a vo výzve bol 30. september 2004 určený ako deň prerokovania protokolu. Z dôvodu, že kontrolovaný daňový subjekt po doručení výzvy správcu dane vedel, že v deň určený ako deň prerokovania protokolu sa bude nachádzať mimo územia republiky, v súlade s § 15 ods. 12 si určil na prerokovanie zástupcu.  

 PRÍKLAD č. 94: 

Protokol o daňovej kontrole spolu s výzvou na jeho prerokovanie bol kontrolovanému daňovému subjektu doručený 6. augusta 2004 a vo výzve bol 30. september 2004 určený ako deň prerokovania protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt na výzvu nereagoval, v deň určený vo výzve sa nedostavil a ani si neurčil zástupcu na prerokovanie protokolu. V súlade s ustanovením § 15 ods. 12 deň určený vo výzve je dňom prerokovania a doručenia protokolu, čiže daňová kontrola bola ukončená dňa 30. septembra 2004.  

 PRÍKLAD č. 95: 

Protokol o daňovej  kontrole spolu s výzvou na jeho prerokovanie bol doručený 6. augusta 2004 zástupcovi kontrolovaného daňového subjektu a vo výzve bol 30. september 2004 určený  ako deň prerokovania protokolu. V deň prerokovania protokolu zástupca daňového subjektu spolu s kontrolovaným daňovým subjektom cestou k správcovi dane havarovali. Napriek tomuto závažnému dôvodu sa daňová kontrola v  súlade s § 15 ods. 12 zákona o správe daní ukončila 30. septembra 2004 z dôvodu neúčasti kontrolovaného daňového subjektu a ani jeho zástupcu na prerokovaní protokolu. 

Náležitosti protokolu o daňovej kontrole sú taxatívne uvedené v § 15 ods. 11 zákona o správe daní. Keďže protokol o daňovej kontrole je podkladom pre vyrubenie, resp. dorubenie dane formou platobného, resp. dodatočného platobného výmeru, je povinnosťou povereného zamestnanca správcu dane, ktorý daňovú kontrolu vykonal, uviesť v ňom predovšetkým všetky kontrolné zistenia. Zákon o správe daní vyžaduje ako jednu z povinných náležitostí protokolu aj súpis kontrolovaných dokladov, čo má svoj význam v prípade, ak daňový subjekt žiada o zníženie základu dane dodatočným daňovým priznaním alebo hlásením vzhľadom na to, že podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania alebo hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly. Túto skutočnosť je možné preveriť práve porovnaním súpisu kontrolovaných dokladov s tvrdeniami daňového subjektu. 

Medzi predpísané náležitosti protokolu o daňovej kontrole patrí aj uvedenie miesta vykonávania daňovej kontroly a dátumu začatia daňovej kontroly [§ 15 ods. 11 písm. f)]. Novela zákona o správe daní odstránila aplikačné problémy, ktoré vznikali v súvislosti s touto náležitosťou protokolu podľa znenia platného do 31. 12. 2003. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy správca dane musel do protokolu uviesť miesto a dobu vykonávania daňovej kontroly. Keďže kontrola sa končí až dňom prerokovania protokolu, v čase jeho vyhotovenia nemohol správca dane jednoznačne určiť presný dátum, kedy bude protokol o daňovej kontrole skutočne aj prerokovaný. Novo bol upravený aj postup správcu dane, ako aj kontrolovaného daňového subjektu (resp. jeho zástupcu) v súvislosti s ďalšou povinnou náležitosťou protokolu o daňovej kontrole, a to vlastnoručným podpisom zamestnanca správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu a vlastnoručným podpisom kontrolovaného daňového subjektu alebo ním povereného zástupcu. Vzhľadom na to, že daňovú kontrolu môže vykonávať len ten zamestnanec správcu dane, ktorý disponuje poverením na výkon daňovej kontroly, protokol o daňovej kontrole môže byť podpísaný len tým zamestnancom, ktorý bol poverený na výkon daňovej kontroly a ktorý sa zároveň aj zúčastnil prerokovania protokolu v záverečnej fáze daňovej kontroly. Po prerokovaní protokolu o daňovej kontrole podpisujú protokol zamestnanci poverení na výkon daňovej kontroly, ktorí sa zúčastnili na prerokovaní protokolu a kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca.  

Zákon o správe daní počíta s možnými komplikáciami spojenými s prerokovaním protokolu o daňovej kontrole. V prípade, že kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca protokol o daňovej kontrole v deň jeho prerokovania: 

odmietne podpísať, 

odmietne prevziať, 

alebo sa nezúčastní na prerokovaní protokolu o daňovej kontrole v deň určený vo výzve, za deň prerokovania a deň doručenia protokolu o daňovej kontrole sa napriek tomu bude považovať deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu. Zmena nastala tiež v posunutí začiatku dňa vyrubovacieho konania, ktoré sa začína dňom nasledujúcim po prerokovaní protokolu o daňovej kontrole. Doručenie protokolu o daňovej kontrole sa aj po novele zákona o správe daní považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2), ktorého význam spočíva v možnosti predĺžiť päťročnú lehotu na vyrubenie dane až na desať rokov. 

Za daňovú kontrolu sa považuje podľa § 15 odsek 15 zákona o správe daní aj kontrola oprávnenosti vrátenia spotrebnej dane, ako aj kontrola na účel zistenia oprávnenosti nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. V prípade, že správca dane začne v 30-dňovej lehote od podania daňového priznania kontrolu na zistenie účelu oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu, správca dane je povinný v lehote do desiatich dní od ukončenia kontroly vydať rozhodnutie na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu. Dátum, dokedy je správca dane v prípade oprávnene uplatneného nároku povinný vrátiť nadmerný odpočet, je viazaný na dátum ukončenia daňovej kontroly a nie na dátum právoplatnosti rozhodnutia o vrátení nadmerného odpočtu. V prípade, že správca dane eviduje u platiteľa dane z pridanej hodnoty daňový nedoplatok, sumu nadmerného odpočtu, ktorý bol zistený daňovou kontrolu, použije v súlade s § 63 ods. 8 zákona o správe daní na kompenzáciu daňových nedoplatkov platiteľa DPH, a to desiaty deň po ukončení daňovej kontroly. Ak správca dane začne daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie, za ktoré bol nadmerný odpočet platiteľovi dane z pridanej hodnoty už vrátený, resp. použitý podľa § 63 ods. 8 zákona o správe daní, správca dane nemôže pri kontrole vráteného nadmerného odpočtu postupovať podľa § 15 ods. 15, ale v takomto prípade bude postupovať podľa všeobecných ustanovení § 15 zákona o správe daní a po ukončení daňovej kontroly vydá platobný, resp. dodatočný platobný výmer a nie rozhodnutie.  

 PRÍKLAD č. 96: 

Platiteľ dane z pridanej hodnoty podal dňa 25. augusta 2004 daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2004, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet, ktorý žiadal v podanom daňovom priznaní v riadku 38 vrátiť. V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu správca dAne začal dňa 3. septembra 2004 podľa § 15 ods. 15 zákona o správe daní daňovú kontrolu, ktorou zistil, že nárok platiteľa na vrátenie nadmerného odpočtu je oprávnený. Správca dane v lehote desiatich dní od skončenia daňovej kontroly vydal rozhodnutie o vrátení uplatneného nadmerného odpočtu.  

 PRÍKLAD č. 97: 

Platiteľ dane z pridanej hodnoty podal dňa 25. augusta 2004 daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2004, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet, ktorý mu bol v lehote vrátený. Správca dane začal v októbri 2004 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty a zistil, že platiteľ dane si neoprávnene uplatnil nárok na nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2004, pričom u platiteľa zistil vlastnú daňovú povinnosť. Po skončení daňovej kontroly správca dane vydal dodatočný platobný výmer, v ktorom mu daň z pridanej hodnoty dorubil.  

Podľa ustanovení o výkone daňovej kontroly postupujú aj orgány oprávnené vykonávať daňovú kontrolu podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákona č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení zákona č. 182/2002 Z. z. Týmito orgánmi sú kontrolné orgány Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici, zamestnanci Úradu daňového preverovania a pod. 

Z dôvodu operatívnosti bolo oprávnenie správcu dane počas výkonu daňovej kontroly rozšírené aj o možnosť využitia inštitútu súčinnosti tretích osôb (§ 32), vyhľadávaciu činnosť (§ 34), ako aj vytýkacie konanie (§ 41).  

§ 15a 

Predbežné opatrenia 

(1) Správca dane môže počas daňovej kontroly v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie jej účelu uložiť daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel. 

(2) Správca dane predbežné opatrenie zruší, len čo pominie dôvod, pre ktorý bolo uložené; ak pominul dôvod len sčasti, predbežné opatrenie sa zruší len čiastočne. Ak správca dane po vykonaní daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly vyrubí daň alebo jej rozdiel, predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom úplného zaplatenia daňového nedoplatku alebo dňom jeho úplného uhradenia vykonaním kompenzácie podľa § 63 alebo dňom vzniku záložného práva (§ 71); o strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt. 

(3) Odvolanie voči rozhodnutiu o predbežnom opatrení nie je prípustné. 

(4) Právne úkony vykonané v rozpore s uloženým predbežným opatrením sú neplatné. 

(5) Predbežným opatrením nemožno obmedziť alebo zamedziť výkon záložného práva podľa osobitného predpisu.6ga) 

K § 15a 

Jedným z významných zabezpečovacích inštitútov, ktoré má správca dane k dispozícii, je inštitút predbežného opatrenia. Týmto inštitútom správca dane počas daňovej kontroly obmedzuje dispozičné právo kontrolovaného daňového subjektu s jeho majetkom. Zákon o správe daní dáva správcovi možnosť v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie účelu daňovej kontroly uložiť kontrolovanému subjekt, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel. Týmto ustanovením správca dane predovšetkým zabezpečuje majetok, resp. finančné prostriedky, ktoré majú byť určené na zaplatenie dane, ktorá po ukončení daňovej kontroly bude daňovému subjektu vyrubená. K uloženiu predbežného opatrenia môže správca dane pristúpiť kedykoľvek po začatí daňovej kontroly z dôvodu zabezpečenia určitej nemennosti vlastníckych pomerov daňového subjektu za účelom úhrady budúcej daňovej povinnosti, resp. za účelom úspešného vymoženia prípadného daňového nedoplatku. Je len na úvahe správcu dane, či podľa okolností prípadu využije zákonnú možnosť a v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie účelu daňovej kontroly predbežné opatrenie uloží alebo nie. Pri ukladaní predbežného opatrenia však správca dane musí brať ohľad nielen na ochranu právom chránených záujmov štátu, ale aj na oprávnené záujmy daňového subjektu.  

Predmetom predbežného opatrenia môžu byť veci hnuteľné alebo nehnuteľné, ako aj práva (napríklad právo na vyplatenie poistného plnenia ) v rozsahu, ktorý by mal byť primeraný predpokladanej výške dorubenej dane. Správca dane by nepostupoval správne, keby napríklad hneď po začatí daňovej kontroly v deň spísania zápisnice predbežným opatrením zakázal kontrolovanému daňovému subjektu disponovať celým jeho majetkom. Bolo by to v rozpore s ustanovením § 15a ods. 1 zákona o správe daní, v zmysle ktorého správca dane je oprávnený uložiť predbežné opatrenia na zabezpečenie účelu daňovej kontroly v rozsahu nevyhnutne potrebnom. 

 PRÍKLAD č. 98: 

Správca dane vykonal kontrolu na účel zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu podľa § 15 ods. 15 zákona o správe daní. V desaťdňovej lehote na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu, ktorý bol kontrolou potvrdený, začal správca dane opakovanú daňovú kontrolu podľa § 15b ods. 2 zákona o správe daní. Po začatí opakovanej kontroly uložil platiteľovi DPH predbežné opatrenie na strpenie nevrátenia nadmerného odpočtu do ukončenia opakovanej kontroly, pretože boli zistené nové skutočnosti ovplyvňujúce výšku nadmerného odpočtu, ktorý bol uvedený v daňovom priznaní.  

Ak k uloženiu predbežného opatrenia správca dane pristúpi, mal by mať na zreteli nielen ochranu právom chránených záujmov štátu, ale aj oprávnené záujmy daňového subjektu, čo znamená, že pri uložení predbežného opatrenia by správca dane mal vychádzať zo svojich skúseností, ako aj kvalifikovaného odhadu predpokladanej výšky daňovej povinnosti. Predmetom predbežného opatrenia môžu byť tak veci hnuteľné alebo nehnuteľné, ako aj práva (napríklad právo na vyplatenie poistného plnenia) v rozsahu, ktorý by mal byť primeraný predpokladanej výške dorubenej dane. Bolo by v rozpore so základnými zásadami daňového konania a určite neprimerané, keby správca dane pristúpil hneď po začatí daňovej kontroly k uloženiu predbežného opatrenia na všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok daňového subjektu, prípadne by predbežným opatrením zakázal kontrolovanému daňovému subjektu, ktorého predmetom podnikania sú prepravné služby, disponovať so všetkými motorovými vozidlami. Takéto konanie správcu dane by mohlo byť kvalifikované ako marenie podnikania v prípade, že by výsledkom daňovej kontroly bolo dorubenie dane len v nepatrnej výške a mohlo by byť dôvodom na uplatnenie si náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. 

 PRÍKLAD č. 99: 

Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly porovnaním účtovných a iných dokladov s podaným daňovým priznaním zistil, že u kontrolovaného daňového subjektu priznaná daň nebude zodpovedať jeho zisteniam a výsledkom daňovej kontroly bude vysoký dorub dane. Na zabezpečenie účelu daňovej kontroly vydal rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktorým daňovému subjektu zakázal nakladať s jeho hnuteľným majetkom špecifikovaným v rozhodnutí o predbežnom opatrení. 

 PRÍKLAD č. 100: 

Daňový subjekt požiadal správcu dane o vrátenie preplatku na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003, ktorý mu správca dane mal vrátiť podľa § 63 ods. 4 zákona o správe daní najneskôr do 10. mája 2004. V mesiaci apríl 2004 začal správca dane u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie rokov 2002 a 2003. Vzhľadom na predpokladaný výsledok daňovej kontroly vydal správca dane v priebehu daňovej kontroly rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktorým uložil daňovému subjektu povinnosť strpieť nevrátenie preplatku na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003 v lehote na jeho vrátenie.  

Zákon o správe daní rieši dobu trvania predbežného opatrenia vo väzbe na skutočnosť, či výsledkom daňovej kontroly bude dorub dane alebo nie a alternatívne potom, či vyrubená daň bola daňovým subjektom uhradená. Ak výsledkom daňovej kontroly je dorub dane, predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom úplného zaplatenia daňového nedoplatku, pričom pod zaplatením je potrebné rozumieť aj kompenzáciu preplatku s existujúcim nedoplatkom podľa § 63 ods. 2 a 3 zákona o správe daní. V prípade straty účinnosti predbežného opatrenia správca dane nevydáva rozhodnutie, ale zo zásady úzkej súčinnosti s daňovým subjektom vyplýva, že by mal túto skutočnosť daňovému subjektu listom oznámiť. Predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom úplného zaplatenia daňového nedoplatku. Pokiaľ pominie dôvod, pre ktorý bolo predbežné opatrenie správcom dane uložené, správca dane ho rozhodnutím zruší. Dôvodom pre zrušenie predbežného opatrenia môže byť napríklad skutočnosť, že správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly nezistil žiadny dorub dane. Novelou zákona o správe daní sa dôvod straty účinnosti v § 15a ods. 2 rozšíril. V zmysle platnej právnej úpravy predbežné opatrenie stratí účinnosť aj dňom vzniku záložného práva. Vzhľadom na to, že správca dane o strate účinnosti predbežného opatrenia nevydáva rozhodnutie, ukladá sa mu zároveň povinnosť písomne o strate účinnosti rozhodnutia o predbežnom opatrení daňový subjekt upovedomiť. 

 PRÍKLAD č. 101: 

V mesiaci apríl 2004 začal správca dane u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie rokov 2002 a 2003. Vzhľadom na predpokladaný výsledok daňovej kontroly vydal správca dane v priebehu daňovej kontroly rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktorým uložil daňovému subjektu povinnosť strpieť nevrátenie preplatku na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003 vo výške 20 000 Sk v lehote na jeho vrátenie. Po skončení daňovej kontroly správca dane dorubil daňovému subjektu daň z príjmov fyzických osôb dodatočným platobným výmerom vo výške 20 000 Sk, ktorý bol daňovému subjektu doručený dňa 30. mája 2004. Podľa § 63 ods. 2 správca dane kompenzoval preplatok na dani z príjmov s nedoplatkom na tomto druhu dane dňom vykonateľnosti dodatočného platobného výmeru. Týmto dňom stratilo rozhodnutie o predbežnom opatrení účinnosť.  

 PRÍKLAD č. 102: 

Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly porovnaním účtovných a iných dokladov s podaným daňovým priznaním zistil, že u kontrolovaného daňového subjektu priznaná daň nebude zodpovedať jeho zisteniam a výsledkom daňovej kontroly bude vysoký dorub dane. Na zabezpečenie účelu daňovej kontroly vydal rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktorým daňovému subjektu zakázal nakladať s jeho hnuteľným majetkom špecifikovaným v rozhodnutí o predbežnom opatrení. Dodatočným platobným výmerom dorubil kontrolovanému daňovému subjektu daň z príjmov fyzických osôb vo výške 100 000 Sk. Dňa 5. júna 2004 daňový subjekt zaplatil na účet správcu dane dodatočne vyrubenú daň. Týmto dňom správca dane rozhodnutím zrušil rozhodnutie o predbežnom opatrení, pretože dňom úplného zaplatenia rozdielu dane pominul dôvod, pre ktorý predbežné opatrenie bolo uložené. 

 PRÍKLAD č. 103: 

Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly porovnaním účtovných a iných dokladov s podaným daňovým priznaním zistil, že u kontrolovaného daňového subjektu priznaná daň nebude zodpovedať jeho zisteniam a výsledkom daňovej kontroly bude vysoký dorub dane. Na zabezpečenie účelu daňovej kontroly vydal rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktorým daňovému subjektu zakázal nakladať s jeho hnuteľným majetkom špecifikovaným v rozhodnutí o predbežnom opatrení. Po skončení daňovej kontroly však zistil, že nie je dôvod na dorubenie rozdielu dane, pretože daň uvedená v daňovom priznaní sa neodchyľuje od dane zistenej daňovou kontrolou. Dňom ukončenia daňovej kontroly správca dane zrušil rozhodnutie o predbežnom opatrení.  

Ak by daňový subjekt uhradil rozdiel dane len sčasti, správca dane rozhodnutie o predbežnom opatrení čiastočne zruší. Predbežné opatrenie ukladá správca dane rozhodnutím, proti ktorému nie je prípustné odvolanie. Pokiaľ by daňový subjekt konal v rozpore s obmedzením uloženým v rozhodnutí o predbežnom opatrení, jeho úkony by boli zo zákona neplatné. 

 PRÍKLAD č. 104: 

Správca dane rozhodnutím o predbežnom opatrení zakázal kontrolovanému daňovému subjektu nakladať s jeho hnuteľným majetkom. Daňový subjekt zákaz nerešpektoval a daroval osobné motorové vozidlo darovacou zmluvou svojmu synovi. Darovacia zmluva je podľa § 15a ods. 4 zo zákona neplatná. 

 PRÍKLAD č. 105: 

Na zabezpečenie účelu daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktorým daňovému subjektu zakázal nakladať s jeho hnuteľným majetkom presne určeným vo výroku rozhodnutia o predbežnom opatrení. Po skončení daňovej kontroly správca dane mal preukázané, že nie je dôvod na dorubenie rozdielu dane, pretože daň uvedená v daňovom priznaní sa neodchyľuje od dane zistenej daňovou kontrolou. Z dôvodu pominutia sa dôvodu na uloženie predbežného opatrenia správca dane vydal rozhodnutie o jeho zrušení odo dňa prerokovania protokolu o daňovej kontrole.  

Predbežné opatrenie ukladá správca dane rozhodnutím, proti ktorému nie je prípustné odvolanie. Pokiaľ by daňový subjekt konal v rozpore s obmedzením uloženým v rozhodnutí o predbežnom opatrení, jeho úkony by boli zo zákona neplatné. 

§ 15b 

Opakovaná kontrola 

(1) Opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie daňová kontrola tej istej dane u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, 

a) 

ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním, 

b) 

ak daňový subjekt žiadal o vrátenie dane podľa osobitného zákona,6eb) 

c) 

na podnet ministerstva alebo odvolacieho orgánu. 

(2) Opakovanú daňovú kontrolu v prípadoch podľa odseku 1 písm. a) a b) možno začať v lehote, v ktorej môže byť podané dodatočné daňové priznanie, alebo v lehote, v ktorej môže byť vrátená daň podľa osobitných predpisov.6eb) Na opakovanú kontrolu sa vzťahujú ustanovenia § 15. 

(3) Opakovanou daňovou kontrolou nie je 

a) 

preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch, 

b) 

daňová kontrola u daňového subjektu, na ktorý bol vyhlásený konkurz alebo ktorému bolo povolené vyrovnanie alebo na základe žiadosti súdu (§ 15 ods. 14), 

c) 

daňová kontrola na základe žiadosti orgánov činných v trestnom konaní.6h) 

K § 15b 

Zákon o správe daní upravuje podmienky, za splnenia ktorých správca dane môže opätovne vykonať daňovú kontrolu na tom istom druhu dane a za to isté zdaňovacie obdobie, za ktoré sa už daňová kontrola uskutočnila, pričom ustanovuje, že opakovanú kontrolu možno vykonať v prípade: 

ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním, 

ak daňový subjekt žiadal o vrátenie dane podľa osobitného zákona, ktorým je napríklad zákon o DPH, resp. zákon o spotrebnej dani z liehu, 

na podnet Ministerstva financií Slovenskej republiky alebo odvolacieho orgánu, ktorým je orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. 

Ak sa opakovaná kontrola vykonáva na základe žiadosti daňového subjektu o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním, môže správca dane začať daňovú kontrolu len v lehote, v ktorej môže byť podané dodatočné daňové priznanie, t. j. v lehote do jedného roka od ukončenia daňovej kontroly. 

 PRÍKLAD č. 106: 

Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2002, ktorú ukončil prerokovaním protokolu dňa 9. januára 2004. Daňový subjekt podal dňa 26. marca 2004 dodatočné daňové priznanie, ktorým požiadal o zníženie základu dane za zdaňovacie obdobie roka 2002. Správca dane v súlade s ustanovením § 15b ods. 1 písm. a) zákona o správe daní začal bez podnetu opakovanú daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za rok 2002.  

V prípade, že sa opakovaná daňová kontrola vykonáva na základe žiadosti o vrátenie dane podľa osobitného predpisu, je možné začať opakovanú kontrolu v lehote, v ktorej môže byť vrátená daň podľa osobitných predpisov, napríklad v 10-dňovej lehote na vrátenie nadmerného odpočtu po ukončení kontroly podľa zákona o dani z pridanej hodnoty. Na zabezpečenie účelu opakovanej kontroly môže správca dane využiť inštitút predbežného opatrenia, ktorým v prípade, ak si to účel opakovanej kontroly vyžaduje, uloží platiteľovi dane povinnosť strpieť nevrátenie nadmerného odpočtu do jej ukončenia. 

 PRÍKLAD č. 107: 

Správca dane vykonal kontrolu na účel zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu u platiteľa dane z pridanej hodnoty podľa § 15 ods. 15 zákona o správe daní. Kontrolou správca dane zistil, že nárok platiteľa na vrátenie nadmerného odpočtu je oprávnený. Na základe podnetu tretej osoby v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu sa správca dane dostavil k daňovému subjektu a bez oznámenia (§ 15 ods. 3) začal u daňového subjektu opakovanú daňovú kontrolu. Zároveň vydal predbežné opatrenie, ktorým uložil daňovému subjektu povinnosť strpieť nevrátenie nadmerného odpočtu do skončenia opakovanej daňovej kontroly.  

Zákon o správe daní pripúšťa aj vykonanie opakovanej daňovej kontroly na základe podnetu vydaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky, resp. odvolacím orgánom. Z dôvodu nadbytočnosti boli novelou zákona o správe daní z ustanovenia § 15b ods. 1 písm. c) vypustené slová „podľa § 48 ods. 1“, pretože je jednoznačné, že orgánom najbližšie nadriadeným správcovi dane, ktorým je daňový úrad a obec, je Daňové riaditeľstvo SR a správcovi dane, ktorým je colný úrad, Colné riaditeľstvo SR [§ 1a písm. i) zákona o správe daní]. Keďže podľa § 48 ods. 1 zákona o správe daní je odvolacím orgánom vždy orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, nie je vylúčené, aby orgán najbližšie nadriadený dal podnet na opakovanú daňovú kontrolu aj v prípade, že nie je v postavení odvolacieho orgánu, i keď v prevažnej väčšine sa v praxi vykonáva opakovaná daňová kontrola na základe podnetu práve v prípade zrušenia rozhodnutia správcu dane v odvolacom konaní. Vykonanie opakovanej daňovej kontroly je aktuálne práve v prípade, že napadnuté rozhodnutie správcu dane je zrušené a vec je vrátená správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly sa vydáva formou samostatného listu, z čoho vyplýva, že za podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly sa nepovažuje zrušujúce rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorým vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.  

 PRÍKLAD č. 108: 

Správca dane vykonal v roku 2004 u daňového subjektu daňovú kontrolu na dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002, výsledkom ktorej bolo dorubenie dane dodatočným platobným výmerom. Následne orgány činné v trestnom konaní zistili, že niektoré doklady, týkajúce sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, boli vystavené na neexistujúcu osobu. Správca dane v súlade s ustanovením § 15b ods. 1 písm. c) zákona o správe daní požiadal orgán najbližšie nadriadený o vydanie podnetu na vykonanie opakovanej daňovej kontroly. V rámci opakovanej daňovej kontroly tej istej dane a zhodného zdaňovacieho obdobia bolo preukázané porušenie § 24 ods. 1 zákona o daniach z príjmov, pretože daňový subjekt nepreukázal náklady vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, keď vystavené doklady zneli v rozhodnom čase na neexistujúcu osobu. Správca dane rozdiel dane dorubil dodatočným platobným výmerom.  

V odseku 3 tohto ustanovenia zákon o správe daní jednoznačne vymedzuje, čo sa za opakovanú kontrolu nepovažuje napriena to, že kontrola vykonávaná v zmysle tohto ustanovenia vykazuje jej znaky. Pokiaľ sa v rámci konania o opravných prostriedkoch či už riadnych, alebo mimoriadnych preverujú výsledky daňovej kontroly, takéto preverenie výsledkov nie je považované za opakovanú kontrolu. Za opakovanú kontrolu sa nepovažuje daňová kontrola v rámci konkurzného alebo vyrovnacieho konania, ktorú správca dane vykonáva na základe vlastnej úvahy, prípadne na základe žiadosti súdu. Rovnako sa za opakovanú kontrolu nepovažuje daňová kontrola, ktorú správca dane vykonáva na základe žiadosti orgánov činných v trestnom konaní, ktorými sú súd, vyšetrovateľ, prokurátor a policajný orgán (§ 12 Trestného zákona). Keďže účelom opakovanej kontroly je tiež zistenie alebo preverenie základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, správca dane pri jej výkone postupuje podľa všeobecných ustanovení o daňovej kontrole (§ 15 zákona o správe daní).  

 PRÍKLAD č. 109: 

Daňový subjekt sa odvolal proti dodatočnému platobnému výmeru, ktorým mu správca dane na základe daňovej kontroly dorubil daň. V rámci odvolacieho konania orgán najbližšie nadriadený zistil, že pre dostatočné zistenie skutkového stavu je potrebné doplniť dokazovanie o preverenie určitej skutočnosti priamo u daňového subjektu. Podľa § 48 ods. 2 požiadal odvolací orgán správcu dane o vykonanie tohto úkonu, ktorý nie je podľa § 15b ods. 3 písm. a) zákona o správe daní opakovanou kontrolou, ale je považované za preverenie výsledkov daňovej kontroly.  

§ 15c 

Ustanovenia § 15 až 15b sa rovnako vzťahujú aj na daňovú kontrolu u daňového subjektu, na ktorý bol vyhlásený konkurz alebo povolené vyrovnanie, ak neskončí prevádzkovanie svojho podnikania. 

K § 15c 

Pokiaľ daňový subjekt, na ktorý bol vyhlásený konkurz alebo ktorému bolo povolené vyrovnanie, neukončí svoju podnikateľskú činnosť, správca dane je oprávnený vykonať u neho daňovú kontrolu alebo opakovanú kontrolu. K zmene tohto ustanovenia došlo v prípade oprávnenosti vykonať daňovú kontrolu paušálnej dane, ktorú nový zákon o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov od 1. januára 2004 zrušil. Z uvedeného dôvodu z ustanovenia § 15c bola vypustená prvá veta, podľa ktorej podľa doterajšej právnej úpravy bolo možné postupovať podľa ustanovení o daňovej kontrole a opakovanej kontrole aj pri kontrole paušálnej dane.  

§ 16 

Dožiadanie 

(1) Miestne príslušný správca dane môže požiadať o vykonanie jednotlivých úkonov v daňovom konaní iného vecne príslušného správcu dane, ak ten môže požadovaný úkon vykonať ľahšie, hospodárnejšie alebo rýchlejšie. Dožiadaný správca dane je povinný žiadosti vyhovieť alebo oznámiť dôvody, pre ktoré dožiadaniu nemôže vyhovieť. 

(2) Spory o opodstatnenosti dožiadania rozhoduje orgán uvedený v § 3 ods. 11. 

K § 16 

V daňovom konaní platí všeobecná zásada, že skutkový stav veci zisťuje miestne príslušný správca dane. Z uvedenej zásady však zákon o správe daní pozná výnimku, spočívajúcu v zavedení inštitútu dožiadania, podstatou ktorého je možnosť, aby miestne príslušný správca dane požiadal o vykonanie určitého procesného úkonu iného miestne nepríslušného správcu dane. Najčastejšie miestne príslušný správca dane tento inštitút využíva v daňovej kontrole za účelom zistenia skutkového stavu veci, kedy požiada iného správcu dane o vykonanie miestneho zisťovania, prípadne výsluchu svedka. Dožiadanie neznamená prenesenie miestnej príslušnosti, iba povinnosť dožiadaného správcu dane vykonať niektoré procesné úkony, ak ich môže dožiadaný správca dane vykonať rýchlejšie a hospodárnejšie. Ide v podstate o praktickú realizáciu zásady hospodárnosti konania, ak iný vecne ale nemiestne príslušný správca dane môže vykonať určitý úkon hospodárnejšie, ľahšie alebo rýchlejšie, čo v konečnom dôsledku vedie k rýchlejšiemu ukončeniu konania. Výsledky úkonov vykonaných dožiadaným správcom dane však využije pre rozhodovaciu činnosť správca dane vecne a miestne príslušný na konanie. Ak by dožiadaný správca dane zo závažných dôvodov dožiadaný úkon nemohol vykonať, musí miestne príslušnému správcovi dane túto skutočnosť bezodkladne oznámiť. Pokiaľ by pri uplatnení inštitútu dožiadania vznikol spor, spočívajúci v námietke opodstatnenosti jeho uplatnenia, príslušným na rozhodnutie takéhoto sporu by bol orgán najbližšie nadriadený, ktorým je pre daňové úrady a obce daňové riaditeľstvo, pre colné úrady colné riaditeľstvo. Dožiadanie sa využíva v praxi predovšetkým pri daňovej kontrole, pri ktorej nie je ojedinelým prípadom, že jej výsledok môže byť podstatne ovplyvnený preverením určitej skutočnosti u daňového subjektu, ktorý patrí do územnej pôsobnosti iného správcu dane a ktorý túto skutočnosť preveril práve na základe dožiadania. 

 PRÍKLAD č. 110: 

Daňový úrad Zvolen vykonával u daňového subjektu XY daňovú kontrolu, v rámci ktorej zistil, že pre objektívne zistenie skutkového stavu je potrebné preveriť účtovné operácie u daňového subjektu BC s trvalým pobytom v Trnave. Miestne príslušný správca z dôvodu hospodárnosti daňového konania požiadal Daňový úrad Trnava, aby v rámci miestneho zisťovania preveril účtovné prípady u daňového subjektu BC.  

 PRÍKLAD č. 111: 

Daňový úrad Zvolen vykonával u daňového subjektu XY daňovú kontrolu, v rámci ktorej zistil, že pre objektívne zistenie skutkového stavu je potrebné vypočuť daňový subjekt AB, ktorý má trvalý pobyt v Žiline. Miestne príslušný správca dane z dôvodu hospodárnosti daňového konania požiadal Daňový úrad Žilina o vypočutie AB ako svedka. Daňový úrad Žilina obratom oznámil, že z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti nemôže žiadosti o vypočutie AB vyhovieť, pričom uviedol, že žiadosť o dožiadanie považuje za neopodstatnenú, pretože miestne príslušný správca dane môže svedka za účelom jeho vypočutia predvolať. Daňový úrad Zvolen považoval dôvody uvedené dožiadaným správcom dane za neopodstatnené a požiadal Daňové riaditeľstvo Banská Bystrica o vyriešenie sporu. Orgán najbližšie nadriadený rozhodol, že Daňový úrad Žilina je povinný z dôvodu hospodárnosti dožiadaný úkon vykonať.  

§ 17 

Doručovanie 

(1) Správca dane doručuje úradné písomnosti adresátovi spravidla poštou. Tieto písomnosti však môže doručiť i svojimi zamestnancami. 

(2) Do vlastných rúk sa adresátovi doručujú písomnosti, 

a) 

o ktorých tak výslovne ustanovuje tento zákon, 

b) 

ak je deň doručenia rozhodujúci pre začiatok plynutia lehoty, ktorej nesplnenie by pre adresáta mohlo byť spojené s právnou ujmou, 

c) 

ak tak určí správca dane. 

(3) Ak nebol adresát písomnosti, ktorá má byť doručená do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, upovedomí ho doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na obecnom úrade a adresáta o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne adresát písomnosť do 15 dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel. 

(4) Ak adresát bezdôvodne odmietne prijať písomnosť, je táto doručená dňom, kedy bolo prijatie odmietnuté; na to musí doručovateľ adresáta upozorniť. 

(5) Ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom pre celé daňové konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však adresát osobne v daňovom konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť jemu i jeho zástupcovi. 

(6) Ak sa daňový subjekt, ktorý má trvalý pobyt alebo sídlo na území Slovenskej republiky, zdržuje v zahraničí, je povinný mať zástupcu na doručovanie písomností, ktorého oznámi správcovi dane. 

(7) Ak sa adresát, ktorý má trvalý pobyt alebo sídlo na území Slovenskej republiky, zdržuje v zahraničí, doručujú sa písomnosti zákonnému zástupcovi alebo opatrovníkovi (§ 9 ods. 1). 

(8) Písomnosti určené právnickej osobe sa doručujú zamestnancom oprávneným pre tohto adresáta prijímať písomnosti. Ak nie sú, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do vlastných rúk, tomu, kto je oprávnený za adresáta konať; ostatné písomnosti ktorémukoľvek jeho zamestnancovi, ktorý písomnosť prijme. Rovnako sa postupuje, ak adresát ustanovil na pošte osobu na prijímanie zásielok. Ak takéto osoby nie sú ustanovené, postupuje sa podľa odseku 3. 

(9) Písomnosti určené daňovému poradcovi, advokátovi alebo komerčnému právnikovi môžu byť doručované tiež ich zamestnancom, ktorí ním boli poverení na prijímanie písomností. 

(10) Ak nemožno doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk právnickej osobe na adresu jej sídla, ktorú nahlásila správcovi dane pri plnení svojej registračnej a oznamovacej povinnosti alebo ktorú správca dane eviduje na základe registrácie z úradnej moci (§ 31) alebo podľa osobitného zákona,1b) písomnosť sa považuje za doručenú adresátovi po troch dňoch od vrátenia nedoručenej písomnosti správcovi dane, a to aj vtedy, ak sa ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, o tom nedozvie. 

(11) Ak nemožno doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk fyzickej osobe oprávnenej podnikať na adresu trvalého pobytu alebo jej miesta podnikania, ktorú nahlásila správcovi dane pri plnení svojej registračnej a oznamovacej alebo ktorú správca dane eviduje na základe registrácie z úradnej moci (§ 31), písomnosť sa považuje za doručenú adresátovi po troch dňoch od vrátenia nedoručenej písomnosti správcovi dane, a to aj vtedy, ak sa fyzická osoba oprávnená podnikať o tom nedozvie. 

(12) Doručenie osobám uvedeným v odsekoch 4 až 9 sa považuje za doručenie adresátovi. 

K § 17 

Právnym inštitútom, prostredníctvom ktorého správca dane oznamuje určitú skutočnosť daňovému subjektu, tretej osobe, prípadne inému adresátovi, je doručovanie, ktoré má v daňovom konaní veľký význam tak pre daňový subjekt, ako aj pre správcu dane. Deň doručenia má význam predovšetkým pre určenie začiatku plynutia lehoty, v ktorej zákon vyžaduje pre vznik právnych účinkov urobenie, resp. neurobenie určitého úkonu, pre správcu dane má doručenie písomnosti význam z dôvodu, že správca dane podľa § 29 ods. 7 zákona o správe daní preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu, tretej osobe, prípadne inému adresátovi, čo znamená, že správca dane nesie pri inštitúte doručenia dôkazné bremeno. V zmysle právnej úpravy správca dane doručuje svoje písomnosti predovšetkým klasickým spôsobom, ktorým je doručovanie poštou. Podľa § 5 zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách poštovým podnikom je podnikateľ, ktorý na základe živnostenského oprávnenia a podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje poštové služby na trhu. Poskytovať poštové služby na trhu môže podnik len na základe všeobecného povolenia vydaného Poštovým úradom. Doručovanie poštou neznamená teda, že tento spôsob je možné realizovať len prostredníctvom Slovenskej pošty, štátny podnik, ale aj prostredníctvom iných súkromných spoločností, ktoré majú na takýto spôsob podnikania licenciu. Tento spôsob doručovania však vylučuje náhradné doručenie, resp. fikciu doručenia. Zákon o správe daní pripúšťa aj doručovanie prostredníctvom zamestnancov správcu dane, a to hlavne vtedy, ak má prioritu z hľadiska plynutia lehôt zrýchlený postup. Pod doručením úradnej písomnosti je potrebné chápať aj jej osobné prevzatie daňovým subjektom u správcu dane. Atypickým spôsobom doručovania je podľa zákona o správe daní doručenie protokolu o daňovej kontrole, ktorým je deň jeho prerokovania (§ 15 ods. 12 zákona o správe daní). Písomnosti doručované prostredníctvom pošty s prihliadnutím na ich dôležitosť správca dane doručuje buď do vlastných rúk adresáta, doporučene, alebo ako obyčajnú zásielku. Z hľadiska právnych účinkov, ako aj z hľadiska plynutia lehôt dôležité písomnosti, o ktorých tak ustanovuje zákon alebo u ktorých je deň doručenia rozhodujúci pre začiatok plynutia lehoty, nesplnenie ktorej by bolo pre adresáta spojené s právnou ujmou, doručuje správca dane do vlastných rúk. Do vlastných rúk doručuje správca dane aj tie písomnosti, ktoré podľa jeho úvahy do vlastných rúk adresáta doručené majú byť. 

 PRÍKLAD č. 112: 

Správca dane predvolal daňový subjekt AB za účelom jeho vypočutia ako svedka v daňovom konaní. V súlade s § 27 ods. 1 zákona o správe daní zaslal predvolanie na výsluch do vlastných rúk adresáta. 

 PRÍKLAD č. 113: 

Proti rozhodnutiu správcu dane sa daňový subjekt odvolal. Správca dane zistil, že odvolanie nemá požadované náležitosti, preto mu dňa 23. augusta 2004 doručil v súlade s § 46 ods. 5 zákona o správe daní výzvu, v ktorej požiadal daňový subjekt o doplnenie odvolania v lehote do 15 dní od jej doručenia pod sankciou zastavenia odvolacieho konania. Výzvu na doplnenie odvolania zaslal správca dane do vlastných rúk adresáta. 

 PRÍKLAD č. 114: 

Správca dane v súlade s § 23b ods. 4 zákona o správe daní doručil daňovému subjektu dňa 13. februára 2004 oznámenie o výške nedoplatkov a preplatkov na jeho osobnom účte. Písomnosť doručoval na základe svojho určenia do vlastných rúk daňového subjektu. 

Pri doručení písomnosti do vlastných rúk adresáta má správca dane istotu, že konkrétnu písomnosť neprevzal niekto iný, pretože adresát vlastnoručným podpisom na doručenke musí potvrdiť jej prevzatie. Správca dane by mal otázke prevzatia písomnosti určenej do vlastných rúk venovať maximálnu pozornosť, pretože ak by takúto písomnosť prevzala iná osoba, písomnosť by sa nepovažovala za doručenú, čo by mohlo spôsobiť správcovi dane nemalé problémy. Zákon o správe daní ako aj Poštový poriadok pripúšťa, aby adresát písomnosti, ktorým môže byť fyzická alebo právnická osoba, splnomocnil ktorúkoľvek plnoletú osobu na prijímanie jemu adresovaných písomností. Písomnosť doručená splnomocnenej osobe sa potom považuje za písomnosť doručenú adresátovi. 

 PRÍKLAD č. 115: 

Správca dane doručoval poštou daňovému subjektu AB platobný výmer do vlastných rúk. Poštový doručovateľ doručil písomnosť manželke daňového subjektu. Správca dane zistil túto skutočnosť po navrátení doručenky. Vzhľadom na to, že písomnosť nebola daňovému subjektu AB doručená, opätovne platobný výmer adresátovi zaslal poštou, pričom okolnosti nesprávneho doručenia písomnosti reklamoval u príslušnej pošty.  

 PRÍKLAD č. 116: 

Správca dane – obec, doručoval daňovému subjektu AB platobný výmer na daň z nehnuteľnosti ako obyčajnú zásielku. Daňový subjekt daň v zákonom stanovenej lehote nezaplatil, preto mu správca dane doručil do vlastných rúk platobný výmer na penále. Daňový subjekt namietal doručenie platobného výmeru na daň z nehnuteľností. Správca dane neuniesol dôkazné bremeno a platobný výmer musel doručiť do vlastných rúk daňového subjektu AB znovu.  

 PRÍKLAD č. 117: 

Daňový subjekt namietal u správcu dane doručenie písomnosti určenej do vlastných rúk a tvrdil, že písomnosť nebola riadne doručená, lebo ju prevzala iná osoba. Správca dane vykonal za účelom preukázania doručenia písomnosti miestne zisťovanie na príslušnej pošte, ako aj priamo u daňového subjektu a zistil, že daňový subjekt udelil svojej zamestnankyni podľa Poštového poriadku plnomocenstvo na preberanie písomností. Na základe preukázaných skutočností považoval správca dane písomnosť určenú do vlastných rúk daňového subjektu za riadne doručenú.  

Dôkazom preukazujúcim doručenie písomnosti správcu dane do vlastných rúk adresáta je doručenka, ktorú je možné vzhľadom na jej charakter považovať za verejnú listinu a ktorá tvorí súčasť administratívneho spisu správcu dane. Správca dane je povinný pri zverejňovaní osobných údajov daňového subjektu postupovať v súlade so zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov, preto v záujme zachovania tohto postupu nie je prípustné, aby na doručenku uvádzal aj rodné číslo fyzickej osoby, ktoré je podľa platnej právnej úpravy v súlade s § 31 ods. 11 zákona o správe daní daňovým identifikačným číslom.    Podľa dátumu prevzatia písomnosti uvedeného na doručenke posudzuje správca dane napríklad včasnosť podaného odvolania.  

 PRÍKLAD č. 118: 

Správca dane doručil dňa 28. júna 2004 daňovému subjektu AB do vlastných rúk dodatočný platobný výmer. Odvolanie bolo správcovi dane doručené dňa 8. júla 2004. Správca dane podľa dátumu prevzatia dodatočného platobného výmeru, uvedeného na doručenke, zistil, že odvolanie bolo podané v zákonnej 15-dňovej lehote na odvolanie, ktorá začala daňovému subjektu plynúť nasledujúcim dňom po dni doručenia, t. j. 29. júna 2004 a uplynula dňa 13. júla 2004. 

Postup pre doručovanie písomností do vlastných rúk adresáta je stanovený v Poštovom poriadku, napriek tomu sa však v praxi stáva, že nie vždy je poštovými doručovateľmi dodržaný. Ak správca dane má takúto skúsenosť, mal by nesprávny spôsob doručovania reklamovať u vedúceho príslušnej pošty. Pošta by mohla byť vystavená riziku náhrady škody v prípade, že by nesprávnym doručovaním písomnosti správcovi dane škoda vznikla. 

 PRÍKLAD č. 119: 

Správca dane doručoval daňovému subjektu poštou platobný výmer do vlastných rúk. Poštový doručovateľ odovzdal písomnosť manželke daňového subjektu, ktorá prevzatie písomnosti na doručenke svojím podpisom potvrdila. Správca dane nesprávne doručenie pri navrátení doručenky zistil, preto písomnosť doručoval opätovne, ale nesprávnym postupom pošty bol platobný výmer doručený po lehote na vyrubenie dane, čím bola správcovi dane spôsobená škoda. 

Ak sa nepodarilo doručiť adresátovi písomnosť určenú do vlastných rúk, zákon o správe daní umožňuje takzvané náhradné doručenie, ktoré je možné použiť za predpokladu, ak sa adresát písomnosti v mieste doručenia zdržiava, ale nebol doručovateľom zastihnutý, čo treba vykladať tak, že momentálne nebol zastihnutý a jeho neprítomnosť je len náhodná. Za zdržiavanie sa v mieste doručenia treba považovať to, že adresát sa spravidla vracia do tohto bytu, pracoviska. V niektorých prípadoch však náhradné doručenie je priamo zákonom o správe daní vylúčené (napríklad v daňovom exekučnom konaní je vylúčené náhradné doručenie daňovej exekučnej výzvy daňovému dlžníkovi podľa § 76 ods. 3). 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Sž 35/2002 

Úpravou tzv. náhradného doručovania zákonodarca nepochybne sledoval cieľ a účel odstrániť určité prípady právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok adresátom a zabrániť snahám spôsobiť prieťahy v konaní alebo dokonca zmariť konanie. Podmienkou vzniku fikcie doručenia písomnosti je zachovanie predpísaného postupu doručovateľom a tiež, aby adresát, ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, sa v mieste doručenia zdržiaval. Zdržovaním sa adresáta v mieste doručenia treba podľa názoru súdu rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržuje na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko, resp. ak ide o podnikateľa, miesto podnikania (t. j. nie mimo obce, mesta na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda, ak má možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa. Za neprítomnosť v mieste doručenia pochopiteľne treba považovať aj prípad, ak sa adresát v obci síce zdržuje, ale pre svoj zdravotný stav sa objektívne nemôže na adresu doručenia dostaviť a takto nemá možnosť sa dozvedieť o uložení zásielky.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 1998, sp. zn. 4 Sž 80/98: 

Ak sa adresát písomnosti, ktorá sa mala doručiť do vlastných rúk, v mieste doručenia nezdržiaval, neboli splnené podmienky na uloženie písomnosti na pošte. 

Ak adresát písomnosti nebol zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ je povinný vhodným spôsobom (oznámením) upovedomiť adresáta o dni a hodine, kedy bude písomnosť opätovne doručovaná. V prípade bezvýslednosti aj tohto pokusu o doručenie, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a podobne ako pri oznámení o opätovnom doručovaní písomnosti adresáta o uložení písomnosti vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát písomnosť v lehote 15 dní od jej uloženia nevyzdvihne, posledný deň tejto lehoty je považovaný za deň doručenia, a to aj vtedy, ak sa o uložení písomnosti adresát nedozvedel. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozpor medzi úložnou lehotou stanovenou Poštovým poriadkom, ktorá je vo všeobecnosti 18-dňová, a 15-dňovou lehotou podľa zákona o správe daní. Správca dane nemôže akceptovať prevzatie písomnosti v lehote podľa Poštového poriadku, na účely správy daní platí v prípade náhradného doručovania zásadne lehota stanovená zákonom o správe daní. 

 PRÍKLAD č. 120: 

Správca dane doručoval daňovému subjektu AB platobný výmer do vlastných rúk. Doručovateľ dňa 28. júna 2004 nezastihol adresáta písomnosti doma, preto mu oznámil, že nasledujúci deň, t. j. 29. júna o 8.30 hod., bude písomnosť doručovaná opätovne. V deň opätovného doručovania písomnosti adresát písomnosti znovu nebol doma zastihnutý, pretože bol v práci. Poštový doručovateľ oznámil daňovému subjektu, že písomnosť je uložená na pošte a môže si ju vyzdvihnúť v lehote 18 dní. Daňový subjekt si písomnosť uloženú na pošte vyzdvihol 12. júla 2004, teda v úložnej 15-dňovej lehote podľa zákona o správe daní.  

 PRÍKLAD č. 121: 

Správca dane doručoval daňovému subjektu AB platobný výmer do vlastných rúk. Doručovateľ dňa 28. júna 2004 nezastihol adresáta písomnosti doma, preto mu oznámil, že nasledujúci deň, t. j. 29. júna 2004 o 8.30 hod., bude písomnosť doručovaná opätovne. V deň opätovného doručovania písomnosti adresát písomnosti znovu nebol doma zastihnutý, pretože bol v práci. Poštový doručovateľ oznámil daňovému subjektu, že písomnosť je uložená na pošte a môže si ju vyzdvihnúť v lehote 18 dní. Daňový subjekt si písomnosť uloženú na pošte nevyzdvihol vôbec. Pošta vrátila písomnosť správcovi dane, ktorý považoval zásielku za doručenú uplynutím pätnásteho dňa od jej uloženia, t. j. dňa 13. júla 2004. 

 PRÍKLAD č. 122: 

Správca dane doručoval daňovému subjektu AB platobný výmer do vlastných rúk. Doručovateľ dňa 12. júla 2004 nezastihol adresáta písomnosti doma, preto mu oznámil, že nasledujúci deň, t. j. 13. júla 2004 o 8.30 hod., bude písomnosť doručovaná opätovne. V deň opätovného doručovania písomnosti adresát písomnosti znovu nebol doma zastihnutý, pretože bol v práci. Poštový doručovateľ oznámil daňovému subjektu, že písomnosť je uložená na pošte a môže si ju vyzdvihnúť v lehote 18 dní. Daňový subjekt si písomnosť uloženú na pošte vyzdvihol v posledný deň 18-dňovej úložnej lehoty, t. j. 30. júla 2004. Správca dane však v súlade so zákonom o správe daní považoval písomnosť za doručenú 15-tym dňom od jej uloženia, t. j. 27. júla 2004

Správca dane by nemohol náhradné doručenie písomnosti použiť v prípade, ak by bol adresát v čase doručovania písomnosti napríklad na dovolenke. Ak by napriek tomu v takomto prípade došlo k doručeniu písomnosti uložením, správca dane by neuniesol dôkazné bremeno, ak by túto skutočnosť daňový subjekt namietal, doručenie uložením by bolo právne neúčinné vzhľadom na to, že nebola splnená zákonná podmienka pre jeho využitie, a to, že sa adresát v čase doručovania zdržiaval v mieste trvalého bydliska. 

 PRÍKLAD č. 123: 

Správca dane doručil daňovému subjektu v súlade s § 58a zákona o správe daní výzvu, aby v lehote do 15 dní od jej doručenia zaplatil daň z príjmu fyzických osôb, ktorá mu bola vyrubená dodatočným platobným výmerom, ktorý bol doručený podľa § 17 ods. 3 zákona o správe daní uložením dňa 28. júla 2004. Daňový subjekt sa dostavil k správcovi dane a preukázal, že v čase doručovania platobného výmeru bol na kúpeľnej liečbe. Správca dane z dôvodu, že sa daňový subjekt v čase doručovania v mieste svojho trvalého bydliska nezdržiaval, nemohol považovať dodatočný platobný výmer za doručený a musel ho doručiť daňovému subjektu znovu. 

Od fikcie doručenia písomnosti uložením (§ 17 ods. 3) je potrebné odlíšiť fikciu doručenia, ktorá bola zavedená do zákona o správe daní z dôvodu zefektívnenia daňového konania, ako aj v záujme úspory prostriedkov zo štátneho rozpočtu vynaložených na opakované a neúčelné doručovanie písomnosti nedisciplinovaným daňovým subjektom zákonom č. 493/2001 Z. z. s účinnosťou od 1. 12. 2001. Podľa tohto zákonného postupu, ak nebude možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla (§ 17 ods. 10) alebo fyzickej osobe na adresu jej trvalého pobytu (§ 17 ods. 11), ktorú nahlásila správcovi dane pri plnení svojej registračnej a oznamovacej povinnosti (§ 31), písomnosť sa bude považovať za doručenú adresátovi po troch dňoch od vrátenia nedoručenej písomnosti správcovi dane, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. Sídlo právnickej osoby je vymedzené § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka a je ním adresa, z ktorej sa riadi činnosť právnickej osoby. Miesto podnikania fyzickej osoby podľa rovnakého ustanovenia Obchodného zákonníka je adresa, z ktorej sa riadi podnik fyzickej osoby. Sídlo právnickej osoby a miesto podnikania fyzickej osoby sa zapisujú do obchodného registra alebo do inej evidencie, ak tak ustanovuje osobitný zákon. V nadväznosti na upresnenie postupu správcu dane pri doručovaní písomností bol upresnený postup správcu dane pri doručovaní daňovej exekučnej výzvy spôsobom tzv. fikcie doručenia v prípade, že sa daňový subjekt nezdržiava na adrese, ktorú nahlásil pri plnení svojej registračnej a oznamovacej povinnosti alebo ktorú správca dane eviduje na základe registrácie z úradnej moci. V takomto prípade nedoručenej písomnosti správcovi dane, a to aj vtedy, ak sa ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, o tom nedozvie, alebo ak sa fyzická osoba oprávnená podnikať o doručení daňovej exekučnej výzvy nedozvie. 

Pri fikcii doručenia z dôvodu určenia začiatku plynutia trojdňovej lehoty je správca dane povinný označiť vrátenú nedoručenú písomnosť odtlačkom prezentačnej pečiatky preukazujúcej deň, v ktorý sa písomnosť správcovi dane vrátila späť, pričom je právne irelevantné, či posledný deň trojdňovej lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo štátny sviatok, správca dane nepoužije pravidlo na posunutie konca lehoty na najbližší pracovný deň (§ 13 ods. 10).  

 PRÍKLAD č. 124: 

Správca dane doručoval daňovému subjektu platobný výmer na adresu trvalého bydliska, ktorú daňový subjekt nahlásil pri plnení svojej registračnej povinnosti. Písomnosť sa správcovi dane dňa 26. augusta 2004 vrátila s poznámkou, že ju nie je možné doručiť adresátovi z dôvodu jeho presťahovania. V súlade s ustanovením § 17 ods. 11 zákona o správe daní považoval správca dane platobný výmer dňa 30. augusta 2004 za doručený, t. j. uplynutím tretieho dňa po jeho vrátení, aj keď sa o tom adresát nedozvedel.  

 PRÍKLAD č. 125: 

Správca dane doručoval právnickej osobe výzvu podľa § 58a zákona o správe daní na adresu jej sídla, ktorú právnická osoba nahlásila pri plnení svojej registračnej povinnosti. Písomnosť sa správcovi dane vrátila späť s poznámkou, že právnická osoba na uvedenej adrese nesídli, presťahovala sa. Správca dane vyznačil dátum vrátenia zásielky a považoval písomnosť podľa § 17 ods. 10 zákona o správe daní na tretí deň za doručenú, aj keď sa o tom právnická osoba nedozvedela.  

Ak je adresát v mieste doručovania písomnosti zastihnutý, ale bez uvedenia dôvodu ju odmietne prijať, považuje sa bezdôvodne neprijatá písomnosť za doručenú dňom, kedy k jej bezdôvodnému neprijatiu napriek upozorneniam na následok takéhoto konania došlo. 

 PRÍKLAD č. 126: 

Správca dane doručoval prostredníctvom svojho zamestnanca platobný výmer daňovému subjektu AB. Zamestnanec správcu dane zastihol daňový subjekt v mieste jeho trvalého bydliska, tento však odmietol písomnosť prevziať s odôvodnením, že zásadne nepreberá písomnosti odoslané správcom dane. Takýto dôvod odmietnutia prevzatia písomnosti nebol zo strany správcu dane akceptovaný, preto správca dane považoval podľa § 17 ods. 4 písomnosť za doručenú dňom odmietnutia jej prijatia.  

V prípadoch, že daňový subjekt je v daňovom konaní zastúpený zástupcom, ktorému udelil na základe dohody o plnomocenstve všeobecnú plnú moc, správca dane doručuje písomnosti len tomuto splnomocnenému zástupcovi. Ak však daňový subjekt napriena to, že je v daňovom konaní zastúpený, má niečo osobne vykonať, doručuje správca dane písomnosť aj daňovému subjektu aj jeho zástupcovi. Zákon o správe daní, v prípade, že je zástupcom daňový poradca alebo advokát, pripúšťa prevzatie im určených písomností zamestnancami, ktorí na tento úkon boli nimi poverení. 

 PRÍKLAD č. 127: 

Na základe výsledku daňovej kontroly správca dane vydal dodatočný platobný výmer, ktorý doručil daňovému poradcovi XY, ktorý zastupoval kontrolovaný daňový subjekt AB na základe všeobecnej plnej moci v celom daňovom konaní. 

 PRÍKLAD č. 128: 

Daňový subjekt bol v daňovom konaní zastúpený advokátom so všeobecnou plnou mocou. Správca dane zaslal daňovému subjektu predvolanie na ústne konanie vzhľadom na to, že jeho účasť považoval pre objektívne zistenie skutkového stavu za nevyhnutnú. Zároveň zaslal predvolanie aj jeho splnomocnenému zástupcovi. 

Pretrvávajúce výkladové nezrovnalosti spojené s povinnosťou daňového subjektu určiť si zástupcu na doručovanie v prípade, že sa zdržiava v zahraničí, boli odstránené zákonom č. 191/2004 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 1. mája 2004 menil a dopĺňal zákon o správe daní. Legislatívnou úpravou § 17 ods. 6 je jednoznačne stanovené, že táto povinnosť sa vzťahuje len na tie daňové subjekty, ktoré majú trvalý pobyt alebo sídlo na území Slovenskej republiky a ktoré sa zdržiavajú v zahraničí. Ak daňový subjekt, ktorý má trvalý pobyt alebo sídlo na území Slovenska povinnosť ustanoviť si zástupcu na doručovanie nesplní, vystaví sa obligatórnemu uloženiu sankcie v podobe pokuty podľa § 35 ods. 12 zákona o správe daní za porušenie povinnosti nepeňažnej povahy, ktorej minimálna výška je stanovená na 5 000 Sk a maximálna do výšky jedného milióna Sk. Vzhľadom na to, že správca dane nemôže v tomto prípade doručovať písomnosti iným spôsobom len určenému zástupcovi, v prípade, že si daňový subjekt svoju povinnosť nesplní, určí mu správca dane podľa § 9 ods. 2 zákona o správe daní zástupcu na doručovanie sám. V tejto súvislosti vzniká otázka, čo pod pojmom „zdržiava sa v zahraničí“ treba rozumieť. Lepšie povedané od akej dĺžky tohto pobytu vzniká pre daňový subjekt povinnosť ustanoviť si zástupcu. Podľa nášho názoru mal zákonodarca na mysli dlhodobejší pobyt daňového subjektu v zahraničí, nie napríklad dvojtýždňový pobyt na zahraničnej dovolenke. Pôjde predovšetkým o zahraničné stáže, prípadne aj dlhodobejšie pobyty z iných subjektívnych dôvodov.  

 PRÍKLAD č. 129: 

Daňový subjekt, ktorý mal trvalý pobyt v Bratislave, sa zdržiaval z dôvodu dlhodobého študijného pobytu v zahraničí a neustanovil si podľa § 17 ods. 6 zákona o správe daní zástupcu na doručovanie. Správca dane určil daňovému subjektu podľa § 9 ods. 2 zákona o správe daní zástupcu a za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy daňovému subjektu uložil pokutu podľa § 35 ods. 12 zákona o správe daní vo výške 5 000 Sk.  

 PRÍKLAD č. 130: 

Daňový subjekt, ktorý mal trvalý pobyt v Bratislave, sa zdržiaval z dôvodu dlhodobého študijného pobytu v zahraničí. V súlade s § 17 ods. 6 zákona o správe daní udelil svojej manželke plnú moc, ktorou ju splnomocnil na preberanie písomností.  

Novela zákona o správe daní s účinnosťou od 1. mája 2004 ďalej upravuje v novozavedenom odseku 7 postup správcu dane v prípade doručovania úradnej písomnosti určenej adresátovi s trvalým pobytom alebo sídlom v Slovenskej republike, ktorý sa zdržiava v zahraničí. Týmto ustanovením je upravený postup správcu dane pri doručovaní písomností širšiemu okruhu osôb, ktoré nie vždy sú v postavení daňového subjektu, pričom predpoklad využitia tohto spôsobu doručovania je najmä pri majetkových daniach. Ide o prípady, kedy adresátom písomnosti je subjekt, ktorý nemá spôsobilosť na právne úkony, a to buď z dôvodu nedostatku veku (maloleté dieťa), alebo osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony z dôvodu duševnej poruchy. V takomto prípade musí byť takáto osoba zastúpená alebo zákonným zástupcom, alebo opatrovníkom. Zákonným zástupcom môže byť rodič maloletého adresáta alebo opatrovník určený súdom v prípade, že fyzická osoba nemôže vystupovať v daňovom konaní z dôvodu nedostatku spôsobilosti na právne úkony. Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy však správca dane už nebude skúmať, či mu je pobyt adresáta v zahraničí známy alebo nie, ale bude doručovať písomnosť zákonnému zástupcovi alebo opatrovníkovi. Ak adresát písomnosti nebude mať zákonného zástupcu alebo opatrovníka, môže zástupcu určiť podľa § 9 ods. 1 zákona o správe daní rozhodnutím správca dane sám. Z podstaty zmluvného zastúpenia tiež vyplýva, že aj zákonný zástupca (rodič, resp. opatrovník) sa môže dať zastúpiť na základe udelenia plnej moci s úradne overeným podpisom podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní.  

 PRÍKLAD č. 131: 

Daňový subjekt – maloleté dieťa – sa dlhodobo po smrti svojich rodičov zdržiava u príbuzných v Českej republike. Správca dane bude úradné písomnosti doručovať opatrovníkovi s trvalým pobytom na Slovensku, ktorého určil maloletému právnemu nástupcovi súd.  

Osobitným ustanovením je upravený postup správcu dane pri doručovaní písomnosti určenej právnickej osobe, pričom je potrebné zdôrazniť, že daňovým subjektom je právnická osoba a nie jej štatutárny orgán, ktorý je oprávnený za právnickú osobu vzhľadom na jej charakter konať. Pri doručovaní písomností právnickej osobe určenej do vlastných rúk zákon stanovuje, že sa tieto doručujú zamestnancom na to oprávneným. Osobou oprávnenou prijímať za právnickú osobu písomnosti určené do vlastných rúk je osoba, ktorú písomne splnomocní štatutárny orgán právnickej osoby na to, aby za neho prijímala písomnosti. Pri doručovaní písomností je potrebné dbať na to, aby sa postupovalo v zmysle tohto ustanovenia a písomnosť určená do vlastných rúk bola vždy doručená osobe, ktorá je oprávnená prijímať písomnosti určené do vlastných rúk právnickej osobe. Novelou zákona o správe daní s účinnosťou od 1. januára 2004 bolo ustanovenie terajšieho odseku 8 legislatívne spresnené tak, že v prípade, že nie sú určené osoby oprávnené prijímať písomnosti za právnickú osobu, je možné využiť aj náhradné doručenie písomnosti upravené v § 17 ods. 3 zákona o správe daní. Táto úprava má význam najmä v prípade doručovania písomností jednoosobovej právnickej osobe – spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej konateľ a jediný spoločník sa zdržuje na neznámom mieste.  

Menej dôležité písomnosti, ktoré sa nemusia doručovať do vlastných rúk právnickej osoby, môžu byť doručené ktorémukoľvek jej zamestnancovi, ktorý ich prijme. 

 PRÍKLAD č. 132: 

Správca dane zaslal daňovému subjektu AB, s. r. o., protokol o daňovej kontrole spolu s výzvou na jeho prerokovanie. Na preberanie písomností určených do vlastných rúk bol oprávnený konateľ a jediný spoločník spoločnosti AB, s. r. o., ktorý sa vzdal funkcie. Keďže nebolo možné doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk právnickej osobe vzhľadom na to, že nemala určenú oprávnenú osobu, bola úradná písomnosť uložená na pošte a po márnom uplynutí úložnej doby bola považovaná za doručenú, aj keď sa adresát o uložení písomnosti nedozvedel.  

 PRÍKLAD č. 133: 

Správca dane zaslal na adresu spoločnosti s ručením obmedzeným výzvu na doplnenie podania. Vzhľadom na to, že sa konateľ ako jediný oprávnený za spoločnosť konať vzdal funkcie, nebolo možné doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk právnickej osobe. Písomnosť bola uložená na pošte a po uplynutí 15-dňovej úložnej lehoty sa písomnosť vrátila správcovi dane. Správca dane výzvu na doplnenie podania považoval dňom uplynutia úložnej lehoty za doručenú, aj keď sa daňový subjekt o tom nedozvedel a na podanie v súlade s § 20 ods. 8 zákona o správe daní hľadel ako keby nebolo podané.  

 PRÍKLAD č. 134: 

Na základe žiadosti daňového subjektu – právnickej osoby – správca dane doručoval prostredníctvom kuriéra oznámenie o stave jeho osobného účtu. Písomnosť prevzal v sídle spoločnosti s ručením obmedzeným vrátnik, čím bola písomnosť, ktorá nebola určená do vlastných rúk, doručená. 

Jednou zo základných povinností daňového subjektu je jeho registračná a oznamovacia povinnosť, ktorú upravuje § 31 zákona o správe daní. V rámci registračnej povinnosti je daňový subjekt, ktorý získal povolenie na podnikateľskú činnosť, okrem iných údajov povinný oznámiť aj trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak ide o fyzickú osobu alebo sídlo, ak plní registračnú povinnosť právnická osoba. Fyzická osoba naviac je povinná vyznačiť aj miesto, na ktoré sa jej majú doručovať písomnosti v prípade, že podniká na viacerých miestach. V prípade, že podnikateľ nesplní svoju registračnú alebo oznamovaciu povinnosť, zákon ukladá správcovi dane povinnosť zaregistrovať daňový subjekt z úradnej moci, a to neodkladne po zistení skutočností, ktoré odôvodňujú tento postup. V súvislosti s fikciou doručenia písomností sa upresnilo znenie odsekov 10 a 11 tak, že sa bude považovať písomnosť za doručenú po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky doručovanej na adresu, ktorú správca dane zaregistroval z úradnej moci alebo podľa zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja aj v tom prípade, že sa osoba oprávnená konať za právnickú osobu alebo fyzická osoba oprávnená podnikať o tom nedozvie.  

Z dôvodu nadbytočnosti sa zo zákona o správe daní vypustila úprava doručovania predpisovým zoznamom vzhľadom na to, že tento spôsob doručovania už nie je upravený žiadnym osobitným daňovým predpisom. Zároveň z dôvodu novozavedeného odseku 7 do § 17 sa s účinnosťou od 1. mája 2004 označujú doterajšie odseky 7 až 11 ako odseky 8 až 12. 

§ 17a 

Doručovanie elektronickými prostriedkami 

(1) Správca dane je oprávnený doručovať písomnosti aj elektronickými prostriedkami za podmienok podľa tohto zákona a osobitného predpisu.6aa)  

(2) Ak daňový subjekt chce, aby mu správca dane doručoval písomnosti elektronickými prostriedkami, je povinný elektronicky správcovi dane oznámiť všetky údaje potrebné na takéto doručovanie, a to najmä meno a priezvisko fyzickej osoby, daňové identifikačné číslo, jej trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu, obchodné meno alebo názov právnickej osoby, daňové identifikačné číslo a jej sídlo. Takéto oznámenie musí byť podané podľa vzoru uverejneného na internetovej stránke daňového riaditeľstva, internetovej stránke colného riaditeľstva a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom.6aa)  

(3) Písomnosť doručovaná elektronickými prostriedkami sa považuje za doručenú v deň, keď správca dane prijme potvrdenie od daňového subjektu o jej prevzatí podpísané zaručeným elektronickým podpisom.6aa) Takéto doručenie sa považuje za doručenie do vlastných rúk. 

(4) Ak daňový subjekt nepotvrdí prijatie písomnosti podľa odseku 3 do troch pracovných dní odo dňa odoslania písomnosti elektronickými prostriedkami, písomnosť sa považuje za nedoručenú. V takom prípade správca dane doručí písomnosť daňovému subjektu na adresu na doručovanie poštou (§ 17). 

K § 17a 

Novela zákona o správe daní upravuje aj možnosť elektronického doručovania písomností v nadväznosti na zákon č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pokiaľ daňový subjekt bude chcieť, aby mu správca dane doručoval písomnosti elektronickými prostriedkami, musí elektronicky podľa vzoru uverejneného na internetovej stránke daňového alebo colného riaditeľstva oznámiť správcovi dane všetky údaje, ktoré budú potrebné pre tento spôsob doručovania. Okrem svojich identifikačných údajov a údajov o trvalom pobyte alebo mieste podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu, resp. pri právnickej osobe údajov o sídle, musí daňový subjekt oznámiť správcovi dane aj svoju elektronickú adresu. Takéto podanie musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Správca dane bude považovať písomnosť za doručenú do vlastných rúk adresáta v deň, kedy prijme potvrdenie od daňového subjektu o jej prevzatí. Pokiaľ daňový subjekt do troch pracovných dní od odoslania písomnosti nepotvrdí správcovi dane elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom jej prevzatie, písomnosť sa bude považovať za nedoručenú a správca dane ju bude doručovať klasickým spôsobom podľa § 17 zákona o správe daní na adresu, ktorú daňový subjekt nahlásil pri plnení svojej registračnej alebo oznamovacej povinnosti. 

§ 18 

Daňovému subjektu, ktorý má sídlo alebo bydlisko v zahraničí a vykonáva v Slovenskej republike činnosť podliehajúcu dani, a jeho sídlo alebo bydlisko v zahraničí je známe, doručujú sa úradné písomnosti priamo. Ak treba doručiť úradnú písomnosť daňovému subjektu do vlastných rúk, zašle sa písomnosť na medzinárodnú návratku. 

K § 18 

Doručovaním do zahraničia zákon o správe daní rieši širší okruh osôb, ktoré nie vždy musia mať postavenie daňového subjektu. Z uvedeného dôvodu tento spôsob doručovania nie je možné spájať s povinnosťou daňového subjektu, ktorý sa zdržiava v zahraničí, mať zástupcu na doručovanie podľa § 17 ods. 6. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa novelizovalo aj ustanovenie, upravujúce doručovanie písomností daňovému subjektu, ktorý má sídlo alebo trvalý pobyt v zahraničí a vykonáva v Slovenskej republike činnosť, ktorá podlieha dani. Ak je správcovi dane známe sídlo alebo trvalý pobyt takéhoto daňového subjektu, doručí mu úradnú písomnosť priamo a pokiaľ bude potrebné doručiť písomnosť do vlastných rúk (napr. rozhodnutie, platobný výmer), zašle správca dane písomnosť na medzinárodnú návratku. Tento spôsob doručovania písomností do zahraničia však pri právnickej osobe prichádza do úvahy v prípade, že si nesplnila svoju registračnú a oznamovaciu povinnosť a v súlade s § 31 ods. 6 neuviedla svojho splnomocnenca v tuzemsku pre doručovanie. Za nesplnenie tejto povinnosti jej správca dane uloží podľa § 35 ods. 12 zákona o správe daní pokutu.  

 PRÍKLAD č. 135: 

Daňový subjekt so sídlom v Brne vykonáva na území Slovenskej republiky dani podliehajúcu činnosť. Správca dane v súlade s § 18 zákona o správe daní bude doručovať úradné písomnosti daňovému subjektu priamo na adresu v Českej republike.  

§ 19 

Doručenie verejnou vyhláškou 

(1) Ak nie je správcovi dane známy pobyt adresáta, doručí písomnosť verejnou vyhláškou. 

(2) Doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa vyvesí po dobu 15 dní spôsobom v mieste obvyklým oznámenie o mieste uloženia písomnosti s jej presným označením. Posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia. Oznámenie o uložení písomnosti sa vyvesí v sídle správcu dane, ktorého písomnosť má byť adresátovi doručená, v mieste jeho posledného pobytu. Vyvesenie verejnej vyhlášky zabezpečí na dožiadanie príslušného správcu dane obec, ktorá tiež potvrdí dobu vyvesenia. 

K § 19 

Inštitút doručenia verejnou vyhláškou môže správca dane aplikovať len pri doručovaní písomnosti fyzickej osobe, ktorej pobyt mu nie je známy. Právnická osoba je povinná pri plnení svojej registračnej povinnosti okrem iných údajov (§ 31 ods. 6) nahlásiť aj svoje sídlo, preto od účinnosti zákona č. 493/2001 Z. z., ktorý zaviedol v ustanovení § 17 ods. 10 a 11 fikciu doručenia, stratilo doručovanie písomností verejnou vyhláškou pre právnickú osobu opodstatnenie. Z dôvodu nadbytočnosti bolo toto ustanovenie legislatívne upresnené a slovo „sídlo“, ktoré má väzbu na právnickú osobu, bolo z § 19 vypustené. Doručenie verejnou vyhláškou nie je doručením v pravom význame tohto slova, ale ide vlastne o upovedomenie adresáta prostredníctvom vyvesenia oznámenia o mieste uloženia písomnosti s jej presným označením na dobu 15 dní spôsobom v mieste obvyklým (napríklad na vývesnej tabuli správcu dane, na oznamovacej tabuli v obci a pod.). Aj v prípade doručenia písomnosti verejnou vyhláškou v podstate nastáva iba právna fikcia doručenia, pretože v skutočnosti k doručeniu predpísaným spôsobom nedošlo. Za deň doručenia sa považuje posledný deň 15-dňovej lehoty, preto správca dane v prípade doručovania písomnosti formou verejnej vyhlášky v úradnom zázname poznamená deň vyvesenia oznámenia o uložení písomnosti, ako aj deň jeho zvesenia z úradnej tabule, resp. miesta, kde sa v obci úradné oznamy obvykle umiestňujú. Úradný záznam o tejto skutočnosti je potrebné doložiť ako dôkaz do administratívneho spisu správcu dane. 

 PRÍKLAD č. 136: 

Správca dane na úradnej tabuli, umiestnenej pri vchode do budovy, vyvesil dňa 19. augusta 2004 oznámenie, že v kancelárii č. 1 v budove správcu dane je uložený platobný výmer č. xxxxx zo dňa xxxxx adresovaný daňovému subjektu AB, ktorý sa v mieste svojho trvalého bydliska nezdržiava a ktorého pobyt nie je správcovi dane známy. Posledný deň 15-dňovej lehoty pripadol na deň 8. máj 2003, ktorý je štátnym sviatkom, preto v súlade s § 13 ods. 10 zákona o správe daní posledným dňom lehoty bol 3. september 2004. V tento deň správca dane zvesil oznámenie o uložení písomnosti z úradnej tabule a v úradnom zázname poznamenal, že platobný výmer bol doručený verejnou vyhláškou dňa 3. septembra 2004.  

§ 20 

Začatie konania 

(1) Konanie je začaté dňom, keď podanie daňového subjektu došlo príslušnému správcovi dane, alebo dňom, keď správca dane alebo iné osoby, ktoré na to zákon ustanovil, vykonali voči daňovému subjektu prvý úkon v daňovom konaní. 

(2) Daňové subjekty podávajú príslušnému správcovi dane priznania alebo hlásenia spôsobom podľa § 38 a plnia registračnú a oznamovaciu povinnosť podľa § 31, ak tento zákon alebo osobitný zákon4) neustanovuje inak. 

(3) Iné podania v daňových veciach možno urobiť písomne alebo ústne do zápisnice alebo iným vhodným spôsobom, ak daňové predpisy výslovne neustanovujú, že majú byť vykonané písomne. 

(4) Podanie urobené telegraficky, telefaxom, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ak nie je podpísané zaručeným elektronickým podpisom,6aa) treba doručiť aj v písomnej forme, a to do piatich pracovných dní od jeho odoslania, inak sa nepovažuje za doručené. 

(5) Pre konanie je rozhodujúci obsah podania, i keď je nesprávne označené. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo sa navrhuje. 

(6) Podanie sa predkladá u miestne príslušného správcu dane a na požiadanie musí byť prijatie podania potvrdené. 

(7) Podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom6aa) sa prijíma na adresu elektronickej podateľne správcu dane. Adresu elektronickej podateľne zverejní správca dane na mieste obvyklom na oznamovanie informácií. 

(8) Na podania daňových subjektov urobené elektronickými prostriedkami, adresované správcovi dane, sa primerane vzťahujú ustanovenia § 17a. 

(9) Ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve správca dane daňový subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil. Súčasne ho poučí o následkoch spojených s ich neodstránením. 

(10) Ak bude podanie opravené v určenej lehote, hľadí sa naň tak, akoby bolo predložené bez nedostatkov v deň pôvodného podania. Ak bude opravené podanie predložené až po uplynutí určenej lehoty, považuje sa za podané dňom, keď bolo podané po oprave. Ak sa výzve správcu dane nevyhovie, hľadí sa na toto podanie, akoby nebolo podané. 

K § 20 

Zákon o správe daní upravuje v podstate dva spôsoby začatia konania, a to buď na návrh daňového subjektu (čím daňový subjekt realizuje v praxi zásadu dispozičnú), alebo na podnet správcu dane, čím je realizovaná zásada oficiality. Pokiaľ konanie začína na návrh daňového subjektu, je správca dane od okamihu začatia konania povinný skúmať, či podanie daňového subjektu má všetky predpísané náležitosti, ako aj či sú splnené ostatné náležitosti pre právne relevantné konanie, najmä či je správca dane príslušný na konanie, či podanie bolo urobené v zákonom stanovenej lehote, prípadne formou zákonom vyžadovanou a podobne. Podanie je vlastne prvým procesným úkonom daňového subjektu voči správcovi dane. Pod pojem „podanie“ je možné zahrnúť napríklad návrhy na začatie konania, podnety, žiadosti, vyjadrenia, oznámenia, ktoré samé osebe nie sú podaním zakladajúcim začatie konania, ale môžu byť pre správcu dane impulzom, aby začal konanie v konkrétnej veci z vlastného podnetu – napríklad na zaslanie výzvy na podanie daňového priznania. Zo zásady neformálnosti konania vyplýva, že podanie môže byť daňovým subjektom urobené v rôznej forme s výnimkou niektorých podaní, ktoré môžu byť účinne urobené len na predpísaných tlačivách (daňové priznanie).  

 PRÍKLAD č. 137: 

Správca dane na základe nahlásenia subjektu A v rámci vyhľadávacej činnosti zistil, že subjekt B vykonáva dani podliehajúcu činnosť bez toho, že by si splnil registračnú povinnosť. Za účelom zaregistrovania subjektu B zaslal správca dane výzvu. Dňom doručenia výzvy subjektu B sa začalo konanie o registrácii daňového subjektu.  

 PRÍKLAD č. 138: 

Fyzická osoba YX písomne oznámila správcovi dane, že daňový subjekt AB vo svojej predajni nepoužíva elektronickú registračnú pokladnicu. Správca dane na základe oznámenia vykonal u daňového subjektu miestne zisťovanie. Vzhľadom na skutočnosti, zistené v priebehu miestneho zisťovania, uložil daňovému subjektu pokutu za nesplnenie povinností nepeňažnej povahy a doručil mu oznámenie o daňovej kontrole.  

Daňový subjekt môže v jednom podaní uplatniť aj viac návrhov naraz, prípadne môže alternatívne žiadať napríklad, aby bolo jeho odvolanie považované za žiadosť o úľavu podľa § 103 zákona o správe daní v prípade, že mu odvolací orgán nevyhovie a napadnuté rozhodnutie správcu dane nezruší. Pre účinné podanie daňového priznania alebo hlásenia zákon o správe daní vyžaduje, aby takéto podanie daňový subjekt zásadne urobil podľa vzoru, ktorý ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo financií SR a ktoré sa vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní alebo na tlačive vydanom podľa tohto vzoru na predpísaných tlačivách. V súlade s platnou právnou úpravou je možné daňové priznanie alebo hlásenie so súhlasom správcu dane podať aj prostredníctvom elektronickej pošty alebo na elektronickom záznamovom médiu za podmienky, že bude totožné so vzorom. Daňové priznanie sa podáva v zásade ku všetkým daniam, hlásenie k dani predstavuje špeciálne daňové podanie pri dani z príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov. Pre iné podania v daňových veciach zákon o správe daní nepredpisuje špeciálnu formu, môžu byť urobené buď písomne, ústne do zápisnice, ako aj prostredníctvom telefaxu, elektronickou poštou alebo na elektronickom záznamovom médiu. Zo zásady písomnosti však vyplýva povinnosť zaslať podanie urobené inou než písomnou formou (prípadne ústne do zápisnice) do piatich pracovných dní od odoslania aj v písomnej forme. Pokiaľ by tak daňový subjekt neurobil, podanie by správca dane nemohol považovať za doručené. Daňový subjekt zvyčajne využíva túto možnosť v prípade, keď existuje reálna možnosť zmeškania lehoty stanovenej pre vykonanie určitého úkonu buď zákonom, alebo správcom dane. Novela zákona o správe daní sa dotkla aj tohto ustanovenia. Podľa odseku 2 pre účinné podanie daňového priznania alebo hlásenia zákon o správe daní vyžaduje, aby daňové priznanie bolo podané na tlačive, ktorého vzor ustanovuje opatrenie vydané Ministerstvom financií SR a ktoré sa vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní. Z dôvodu upresnenia bol odsek 2 doplnený o registračnú a oznamovaciu povinnosť (§ 31) daňových subjektov. Bolo tiež upresnené ustanovenie odseku 4, podľa ktorého podanie urobené telegraficky, telefaxom, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ak nebude podpísané zaručeným elektronickým podpisom, aj naďalej ho bude potrebné zaslať do piatich pracovných dní od jeho odoslania v písomnej forme, inak sa nebude považovať za doručené. Z uvedeného vyplýva, že podanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom nebude potrebné zasielať aj v písomnej forme. Ďalším predpokladom pre elektronické doručovanie je zverejnenie adresy elektronickej podateľne spoločnej pre všetky daňové úrady a v prípade colných orgánov adresy elektronickej podateľne spoločnej pre všetky colné úrady na mieste obvyklom pre oznamovanie informácií daňovým subjektom, napríklad na vývesnej tabuli správcu dane. Ak daňový subjekt bude chcieť elektronickými prostriedkami doručovať svoje podanie správcovi dane, bude primerane postupovať podľa § 17a zákona o správe daní.  

 PRÍKLAD č. 139: 

Daňový subjekt zaslal dňa 22. júla 2004 faxom odvolanie proti pokute uloženej správcom dane o 23.45 hod. a v súlade s § 20 ods. 4 zaslal odvolanie v lehote piatich dní aj v písomnej forme. Správca dane považoval podanie urobené faxom v posledný deň lehoty na odvolanie za podanie urobené včas.  

 PRÍKLAD č. 140: 

Daňový subjekt zaslal dňa 22. júla 2004 faxom o 23.45 hod. odvolanie proti pokute uloženej správcom dane. Dňa 30. júla 2004 zaslal správcovi dane odvolanie aj v písomnej forme. Správca dane rozhodnutím odvolanie podané po určenej lehote zamietol, lebo päťdňová lehota na zaslanie podania v písomnej forme uplynula dňa 29. júla 2004 a na odvolanie podané faxom správca hľadel, ako keby nebolo doručené. 

Pre správcu dane nie je právne významné ako daňový subjekt svoje podanie nazve, ale z hľadiska postupu a výsledku konania je pre správcu dane rozhodujúci obsah podania, nie jeho formálne označenie. Zákon však vyžaduje, aby z podania bolo zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo sa navrhuje a aby ho daňový subjekt predložil vždy u svojho miestne príslušného správcu dane. 

 PRÍKLAD č. 141: 

Daňový subjekt doručil správcovi dane podanie, ktoré nazval odvolaním, ale z obsahu podania správca dane zistil, že daňový subjekt podáva sťažnosť na postup správcu dane, preto postúpil podanie daňového subjektu príslušnému odbornému útvaru správcu dane a túto skutočnosť daňovému subjektu listom oznámil.  

Ak podanie urobené daňovým subjektom vykazuje nedostatky, ktoré znemožňujú správcovi dane objektívne a správne vo veci rozhodnúť, zašle správca dane daňovému subjektu výzvu na ich odstránenie. Výzva správcu dane však nemôže byť formálna, ale správca dane by mal v nej presne uviesť, aké nedostatky v lehote ním určenej má daňový subjekt odstrániť. Súčasťou výzvy je aj poučenie o následkoch spojených s ich neodstránením, ktorým je skutočnosť, že sa na toto podanie bude hľadieť, ako keby nebolo podané vôbec. Ak daňový subjekt výzve správcu dane vyhovie a v lehote ním stanovenej nedostatky podania odstráni, na podanie sa hľadí tak, ako keby nebolo malo nedostatky a konanie začne v deň pôvodného podania. Ak by daňový subjekt síce nedostatok podania odstránil, ale po lehote stanovenej správcom dane, bolo by podanie považované za podané odo dňa, kedy k odstráneniu nedostatku došlo. 

 PRÍKLAD č. 142: 

Daňový subjekt AB zaslal dňa 6. júla 2004 miestne príslušnému správcovi dane podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Správca dane zistil, že nebola splnená poplatková povinnosť, ktorej takýto podnet podlieha, preto zaslal daňovému subjektu AB dňa 9. júla 2004 výzvu, aby najneskôr do 24. júla 2004 odstránil nedostatok podania a zaplatil správny poplatok vo výške 500 Sk. Súčasne ho vo výzve upozornil, že v prípade neodstránenia tohto nedostatku bude na jeho podnet hľadieť tak, ako keby nebol podaný. Daňový subjekt dňa 20. júla 2004 nedostatok podania odstránil, správny poplatok zaplatil, preto v súlade s § 20 ods. 8 zákona o správe daní správca dane považoval 6. júl 2004 za deň začatia konania o mimoriadnom opravnom prostriedku.  

 PRÍKLAD č. 143: 

Daňový subjekt AB zaslal dňa 6. júla 2004 miestne príslušnému správcovi dane podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Správca dane zistil, že nebola splnená poplatková povinnosť, ktorej takýto podnet podlieha, preto zaslal daňovému subjektu AB dňa 9. júla 2004 výzvu, aby najneskôr do 24. júla 2004 odstránil nedostatok podania a zaplatil správny poplatok vo výške 500 Sk. Súčasne ho vo výzve upozornil, že v prípade neodstránenia tohto nedostatku bude na jeho podnet hľadieť tak, ako keby nebol podaný. Daňový subjekt po uplynutí lehoty stanovenej správcom dane dňa 28. júla 2004 nedostatok podania odstránil a správny poplatok zaplatil. Správca dane považoval 28. júl 2004 za deň začatia konania o mimoriadnom opravnom prostriedku

§ 21 

Postúpenie 

(1) Ak nie je správca dane, ktorému bolo podanie v daňovej veci doručené, príslušný na prerokovanie veci a na rozhodnutie, je povinný podanie bezodkladne postúpiť príslušnému správcovi dane a upovedomiť o tom toho, kto podanie urobil. 

(2) Ak bola podaním dodržaná lehota, považuje sa za zachovanú i u správcu dane, ktorému vec bola postúpená. 

(3) Ak dôjde správcovi dane podanie, ktorého vybavenie nepatrí do jeho pôsobnosti ani do pôsobnosti iného správcu dane, vráti ho odosielateľovi. 

K § 21 

Jednou z procesných podmienok, ktoré musia byť pre právne relevantné konanie splnené, je splnenie podmienky miestnej a vecnej príslušnosti správcu dane. Táto podmienka musí byť splnená počas jeho trvania najmä v čase, keď správca dane vydáva rozhodnutie vo veci, pretože rozhodnutie vydané nepríslušným správcom dane by bolo nulitné. Zákon o správe daní rieši situáciu, ak daňový subjekt podá svoje podanie u miestne nepríslušného správcu dane prostredníctvom realizácie inštitútu postúpenia podania. V takomto prípade je miestne nepríslušný správca dane povinný bezodkladne postúpiť podanie miestne príslušnému správcovi dane a upovedomiť daňový subjekt o tomto úkone

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. mája 1999, s. zn. 5 Sž 180/98: 

Ak správny orgán zistil, že nie je príslušný na vydanie rozhodnutia, bol povinný postúpiť žiadosť navrhovateľa príslušnému správnemu orgánu. 

 PRÍKLAD č. 144: 

Daňovník AB s trvalým pobytom v Banskej Bystrici predal na základe kúpnej zmluvy nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnom území mesta Krupina. Daňové priznanie podal u svojho miestne príslušného správcu dane. Daňový úrad Banská Bystrica odstúpil bezodkladne daňové priznanie Daňovému úradu Krupina, ktorý je podľa § 8 zákona č. 554/2003 Z. z. o dani z prevodu a prechodu nehnuteľností miestne príslušným správcom dane, pretože sa predmetná nehnuteľnosť nachádza v jeho územnom obvode. Zároveň oznámil daňovníkovi AB, že jeho podanie bolo postúpené miestne príslušnému správcovi dane.  

Môže sa stať, že daňový subjekt svoje podanie doručí miestne nepríslušnému správcovi dane na konci lehoty a miestne príslušný správca dane obdrží podanie v podstate v čase, keď stanovená lehota už uplynula. Zákon o správe daní akceptuje v takomto prípade dodržanie lehoty napriena to, že podanie došlo k miestne príslušnému správcovi dane po jej uplynutí za podmienky, že lehota bola podaním dodržaná. 

PRÍKLAD č. 145: 

Daňový subjekt AB odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru doručil omylom v posledný deň 15-dňovej lehoty na odvolanie miestne nepríslušnému správcovi dane. Miestne nepríslušný správca dane bezodkladne postúpil odvolanie miestne príslušnému správcovi dane, ktorému bolo odvolanie doručené po uplynutí lehoty na odvolanie. Pretože daňový subjekt dodržal lehotu u miestne nepríslušného správcu dane, v súlade s § 21 ods. 2 zákona o správe daní považoval miestne príslušný správca dane odvolanie proti platobnému výmeru za podané včas.  

Iná situácia však nastane v prípade, ak je podanie doručené vecne nepríslušnému správcovi dane. V takomto prípade zákon ukladá vecne nepríslušnému správcovi dane povinnosť vrátiť podanie, ktorého vybavenie nespadá do jeho pôsobnosti ani do pôsobnosti iného správcu dane, odosielateľovi, ktorý znáša aj riziko prípadného nedodržania zákonom stanovenej lehoty. Zákon neukladá vecne nepríslušnému správcovi dane skúmať, ktorý orgán je na vybavenie podania príslušný. 

 PRÍKLAD č. 146: 

Fyzická osoba AB doručila Mestskému úradu Sliač žiadosť o vydanie zbrojného preukazu. Vzhľadom na to, že do vecnej pôsobnosti obce ako správcu dane a ani iného správcu dane (daňového úradu, colného úradu) vydanie zbrojného preukazu nepatrí, správca dane vrátil podanie odosielateľovi.  

§ 22 

Nazeranie do spisov 

(1) Daňový subjekt je oprávnený nazerať do spisov týkajúcich sa jeho daňových povinností s výnimkou spisov uvedených v odseku 2. Správca dane je povinný o každom nazretí do spisu vyhotoviť úradný záznam. 

(2) Daňový subjekt nie je oprávnený nazerať do úradnej korešpondencie určenej pre nadriadené orgány, do registra, do pomôcok, zápisov a rozhodnutí slúžiacich výlučne pre potreby správcu dane a ďalších podkladov, do ktorých sa nesmie umožniť nazeranie s ohľadom na povinnosť zachovať v tajnosti pomery iných daňovníkov. 

(3) Na žiadosť daňového subjektu urobí správca dane zo spisového materiálu, do ktorého možno nazrieť, doslovné odpisy, overí ich zhodu s originálom, vyznačí na nich účel ich využitia a vydá ich daňovému subjektu. 

K § 22 

Správca dane vedie o daňových veciach daňové spisy, ktoré v podstate tvoria všetky podania týkajúce sa daňových povinností konkrétneho daňového subjektu, jeho zástupcu, prípadne tretích osôb. Správca dane zakladá do daňového spisu všetky doklady od registračného tlačiva daňového subjektu, jeho daňových priznaní, hlásení, plnomocenstva, dokladov o doručení, zápisnice z ústneho konania, protokoly o daňovej kontrole, úradné záznamy, písomné vyhotovenia rozhodnutí a podobne. Daňový spis je pre správcu dane podkladom pre jeho rozhodovaciu činnosť. Nazeranie do spisov je typickým oprávnením účastníka konania, ktoré upravuje nielen zákon o správe daní, ale aj iné procesné predpisy. Právna úprava nazerania do spisov vo všeobecnosti umožňuje účastníkovi konania nazerať do spisov, ktoré vedie správca dane v jeho daňovej veci, pričom daňový subjekt, prípadne jeho zástupca, má právo si z nich urobiť výpisy, prípadne odpisy. Nazeranie do spisov sa uskutočňuje zásadne u správcu dane, ktorý spis vedie pod dohľadom zamestnanca správcu dane, pričom z každého nazretia do spisu musí správca dane povinne vyhotoviť úradný záznam. Zamestnanec správcu dane, ktorý dohliada nad nazeraním do spisu, dbá najmä na to, aby nedošlo k zneužitiu oprávnenia nahliadnuť do spisu (napríklad zamenením určitého dokumentu, aby nedošlo k jeho znehodnoteniu a podobne). K nazeraniu do spisov možno nielen u správcu dane, ale aj u odvolacieho orgánu, ktorým môže byť podľa povahy veci daňové alebo colné riaditeľstvo, ale aj Ministerstvo financií SR. Vyplýva to aj z ustanovenia § 48 ods. 3, v zmysle ktorého sa ustanovenia prvej časti a § 41 primerane použijú aj na odvolacie konanie.  

Oprávnenie daňového subjektu nazrieť do spisov nie je neobmedzené, je obmedzené výpočtom tých dokumentov, do ktorých nie je daňový subjekt oprávnený nazerať. Výpočet týchto dokumentov je v zákone o správe daní demonštratívny, ich okruh správca dane môže modifikovať, pričom však svoje oprávnenie nemôže zneužívať. Daňový subjekt nemôže nazrieť najmä do úradnej korešpondencie určenej pre nadriadené orgány, do registra, do pomôcok, do zápisov slúžiacich výlučne pre potreby správcu dane, ako aj ďalších podkladov, do ktorých sa nesmie nazerať z dôvodu zachovania informácií o inom daňovom subjekte, tvoriacich daňové tajomstvo, aj keby sa priamo týkali konkrétneho daňového subjektu vo vzťahu k jeho daňovej povinnosti. 

O nazretí do spisu správca dane vyhotoví úradný záznam, ktorý založí do daňového spisu. Na žiadosť daňového subjektu zo spisového materiálu, do ktorého daňový subjekt môže nazrieť, urobí správca dane doslovné odpisy (fotokópie), ktoré overí s originálom a po vyznačení účelu, pre ktorý odpis daňový subjekt žiadal, mu ich vydá. Vyhotovenie odpisu (fotokópie) podlieha správnemu poplatku podľa položky 2 písm. a) zákona číslo 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch vo výške 50 Sk, za každú aj začatú stranu. 

 PRÍKLAD č. 147: 

Daňový subjekt v súlade s § 22 ods. 1 zákona o správe daní požiadal správcu dane o nazretie do spisu, aby sa oboznámil s vyjadreniami poverených zamestnancov správcu dane, ktorí u neho vykonávali daňovú kontrolu a na ktoré sa správca dane pri určení daňovej povinnosti odvolával. Správca dane odoprel daňovému subjektu právo nazrieť do spisu, čo však nebolo v súlade so zákonom, pretože daňový subjekt je oprávnený nazerať do spisov týkajúcich sa jeho daňovej povinnosti.  

 PRÍKLAD č. 148: 

Právny zástupca daňového subjektu, ktorého si daňový subjekt zvolil na základe plnomocenstva, sa dostavil k správcovi dane a požiadal ho o nazretie do spisu svojho klienta. Správca dane žiadosti právneho zástupcu vyhovel, avšak nedovolil nazrieť do úradnej korešpondencie týkajúcej sa podnetu správcu dane o delegovanie miestnej príslušnosti vzhľadom na chovanie sa daňového subjektu. O nazretí do spisu vyhotovil úradný záznam, ktorý pripojil k spisovému materiálu daňového subjektu.  

 PRÍKLAD č. 149: 

Daňový subjekt sa dostavil k správcovi dane a požiadal ho o vyhotovenie fotokópie jeho daňového priznania, ktoré mu bolo spolu s inými vecami odcudzené. Správca dane vyhotovil fotokópiu podaného daňového priznania, potvrdil, že sa zhoduje s originálom a po zaplatení správneho poplatku ju vydal daňovému subjektu. O vyhotovení fotokópie spísal úradný záznam, v ktorom poznačil dôvod, pre ktorý bola fotokópia vyhotovená a úradný záznam založil do spisového materiálu daňového subjektu.  

Daňové tajomstvo 

§ 23 

(1) Daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. 

(2) Daňové tajomstvo je povinný zachovávať zamestnanec správcu dane, zamestnanec nadriadeného orgánu, zamestnanec orgánu príslušného na konanie o opravných prostriedkoch, zamestnanec orgánu oprávneného vykonávať kontrolu podľa osobitného zákona,7a) zamestnanec osôb uvedených v odseku 5 písm. k) a l); táto povinnosť sa vzťahuje aj na ich bývalého zamestnanca, ako aj na tretiu osobu zúčastnenú v daňovom konaní a ďalšie osoby, ktoré sa akokoľvek dozvedeli daňové tajomstvo. 

(3) Správca dane je povinný poučiť účastníkov daňového konania a tretie osoby (§ 6) o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti. 

(4) Porušením daňového tajomstva je oznámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva osobe, ktorá nemá oprávnenie oboznamovať sa s daňovým tajomstvom. Osobou oprávnenou oboznamovať sa s daňovým tajomstvom je správca dane a subjekty uvedené v odseku 5. 

(5) Za porušenie daňového tajomstva sa nepovažuje oznámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva 

a) 

inému správcovi dane alebo inému zamestnancovi toho istého správcu dane na účely správy daní, 

b) 

orgánom príslušným podľa tohto zákona rozhodovať o opravných prostriedkoch na účely rozhodovania o opravných prostriedkoch, 

c) 

daňovému riaditeľstvu na účely plnenia úloh podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov,7aa) 

d) 

colným orgánom na účely plnenia úloh podľa tohto zákona alebo osobitného zákona,7b) 

e) 

prokuratúre, orgánom činným v trestnom konaní, službe kriminálnej a finančnej polície Policajného zboru na základe osobitných predpisov,8) 

f) 

orgánom oprávneným vykonávať kontrolu činnosti správcu dane alebo jeho nadriadeného orgánu alebo odvolacieho orgánu podľa osobitného zákona7a) na účely kontroly a v súvislosti s uplatňovaním ich pôsobnosti, 

g) 

súdu na účely súdneho konania,7c) 

h) 

ministerstvu na účely plnenia jeho úloh v oblasti daní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona,7ab) 

i) 

daňovému riaditeľstvu, colnému riaditeľstvu a ministerstvu, ak sa poskytuje zoznam daňových dlžníkov so skutočnou výškou daňového nedoplatku, 

j) 

vláde Slovenskej republiky v súvislosti s predkladaním informácie o daňových nedoplatkoch, 

k) 

právnickej osobe zriadenej ministerstvom na spracovanie informácií pomocou výpočtovej techniky, 

l) 

sociálnej poisťovni, zdravotnej poisťovni11d) a Národnému úradu práce o skutočnostiach, ktoré súvisia s plnením ich úloh, 

m) 

krajským úradom a obvodným úradom vo veciach poskytovania dávky sociálnej pomoci, peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia a štátnych sociálnych dávok, 

n) 

nadriadenému orgánu správcu dane a ministerstvu v rozsahu a na účely podľa medzinárodných zmlúv,8e) 

o) 

právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorej sa doručuje rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania v rozsahu podľa § 75 ods.  2, 

p) 

Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej republiky na účely spracovania údajov o vrátenej spotrebnej dani z uhľovodíkových palív a mazív podľa osobitného zákona8f) a na účely plnenia úloh podľa osobitného predpisu o výrobe a uvádzaní liehu na trh,8fa) 

r) 

Úradu pre štátnu pomoc na účely posudzovania, hodnotenia, schvaľovania štátnej pomoci, kontrolu jej poskytnutia a evidenciu štátnej pomoci,8g) 

s) 

Štatistickému úradu Slovenskej republiky na účely vedenia štatistických registrov a štátnych štatistických zisťovaní podľa osobitného zákona,8h) 

t) 

krajským úradom alebo obvodným úradom na účely podľa osobitného zákona,8i) 

u) 

Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky alebo krajskému úradu a obvodnému úradu na účely podľa osobitného zákona,8j) 

v) 

príslušnému úradu iného štátu, ktorý je oprávnený uskutočňovať vzájomnú medzinárodnú spoluprácu vo veciach daní podľa medzinárodných zmlúv a osobitných zákonov,8ja) 

w) 

notárovi pri zápise skutočností do Notárskeho centrálneho registra záložných práv,8h*) 

x) 

ministerstvu, daňovému riaditeľstvu a colnému riaditeľstvu na účely započítania daňových pohľadávok (§ 63a), 

y) 

tretej osobe, ktorej bola postúpená daňová pohľadávka (§ 65b) alebo ktorá zastupuje správcu dane v konkurznom konaní (§ 95 ods. 9), 

z) 

zástupcovi splnomocnenému na zastupovanie ministerstva, daňového riaditeľstva, colného riaditeľstva alebo správcu dane v konaní pred súdom, 

za) 

súdnemu exekútorovi na účely podľa osobitného predpisu,8k) 

zb) 

Národnému bezpečnostnému úradu na účely vykonávania bezpečnostných previerok podľa osobitného predpisu.8l) 

(6) Za porušenie daňového tajomstva sa nepovažuje 

a) 

oznámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva s písomným súhlasom toho daňového subjektu, ktorého sa daňové tajomstvo týka, 

b)     

zverejnenie zoznamu daňových dlžníkov podľa § 23b, 

c) 

zverejnenie zoznamu daňových subjektov, ktorým bol povolený odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach, alebo zoznamu daňových dlžníkov, ktorým bol povolený odklad platenia daňového nedoplatku alebo povolené platenie daňového nedoplatku v splátkach (§ 59), 

d) 

zverejnenie zoznamu daňových dlžníkov, ktorým bol celkom alebo sčasti odpustený daňový nedoplatok (§ 64), 

e) 

zverejnenie zoznamu daňových dlžníkov, ktorým boli poskytnuté úľavy podľa § 103, 

f) 

zverejnenie údajov o spáchaní daňového trestného činu, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté a odsúdenie nebolo zahladené, 

g) 

oznámenie správcu dane o registrácii daňového subjektu podľa § 31 ods. 17, 

h) 

oznámenie údajov podľa § 23b ods. 16 alebo § 59 ods. 14 a 15 alebo podľa § 103 ods. 8. 

K § 23 

Zákon o správe daní definuje daňové tajomstvo ako informáciu o daňovom subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním, pričom bližšie nešpecifikuje, čo spadá pod obsah tohto pojmu. Správca dane preto musí zvažovať, čo pod pojem daňového tajomstva zahrnie v súvislosti s konkrétnym daňovým subjektom. Vo všeobecnosti však daňovým tajomstvom bude konkrétna informácia o konkrétnom daňovom subjekte, napríklad informácia o osobných pomeroch daňového subjektu, informácie súvisiace s jeho podnikaním (informácia o terajších, prípadne dohodnutých budúcich zákazkách a objednávkach, o finančnej situácii daňového subjektu, o bankových úveroch a celkovej zadĺženosti daňového subjektu, o zárukách na bankové úvery a pod.). Zákon o správe daní zakotvuje povinnosť zachovávania daňového tajomstva a túto povinnosť ukladá všetkým zúčastneným osobám, ktoré s informáciou tvoriacou obsah daňového tajomstva prišli do styku. Povinnosť zachovávať daňové tajomstvo okrem zamestnancov správcu dane (vrátane bývalých zamestnancov) majú všetky osoby, ktoré sa akokoľvek dozvedeli informáciu tvoriacu daňové tajomstvo. Za účelom zachovania daňového tajomstva je správca dane povinný sústavne vytvárať podmienky pre zachovávanie daňového tajomstva vrátane využívania údajov evidovaných pomocou výpočtovej techniky a za tým účelom prijímať účinné opatrenia. Jedným z týchto opatrení je povinnosť správcu dane preukázateľne oboznámiť účastníkov daňového konania a tretie osoby s povinnosťou zachovávať daňové tajomstvo a súčasne ich poučiť o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti, ktorým môže byť naplnená skutková podstata trestného činu ohrozenia obchodného tajomstva, bankového tajomstva alebo daňového tajomstva, ktorý je upravený v § 122 Trestného zákona (kto vyzvedá obchodné tajomstvo, bankové tajomstvo alebo daňové tajomstvo v úmysle vyzradiť ho nepovolanej osobe, alebo kto obchodné tajomstvo, bankové tajomstvo alebo daňové tajomstvo nepovolanej osobe úmyselne vyzradí, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok alebo zákazom činnosti). Podľa zákona o správe daní porušením daňového tajomstva je jeho oznámenie (napríklad písomne, telefonicky) alebo sprístupnenie (napríklad osobne pri nazretí do spisu) osobe, ktorá nemá oprávnenie sa s ním oboznamovať. Všeobecná povinnosť zachovávať daňové tajomstvo je prelomená v § 23 ods. 5, podľa ktorého sprístupnenie alebo oznámenie informácie podliehajúcej daňovému tajomstvu orgánom taxatívne vymenovaným a na zákonom stanovený účel v tomto odseku sa za poručenie daňového tajomstva nepokladá. Novela zákona o správe daní toto ustanovenie upresnila a doplnila. Tak ako podľa doterajšej právnej úpravy sa nebude považovať za porušenie daňového tajomstva jeho oznámenie alebo sprístupnenie inému správcovi dane alebo inému zamestnancovi toho istého správcu dane, pričom tieto informácie môžu byť poskytnuté na účely správy daní, nielen na účely daňového konania. Novela zákona upresnila aj možnosť oznámiť alebo sprístupniť daňové tajomstvo Daňovému riaditeľstvu SR na účely plnenia úloh vyplývajúcich z osobitných ustanovení, najmä zákona č. 150/2001 Z. z. v znení zákona č. 182/2002 Z. z. Daňové tajomstvo bude možné sprístupniť aj colným orgánom za účelom plnenia úloh vyplývajúcich z osobitných predpisov, napríklad Colného zákona, zákona o spotrebnej dani z minerálnych olejov a podobne. Orgánom oprávneným vykonávať kontrolu činnosti správcu dane alebo jeho nadriadeného orgánu, alebo odvolacieho orgánu (napríklad Najvyšší kontrolný úrad SR) bude možné sprístupniť daňové tajomstvo nielen na účely kontroly, ale aj na ďalšie účely súvisiace s uplatňovaním ich pôsobnosti. Bez porušenia daňového tajomstva budú môcť byť informácie tvoriace jeho obsah oznámené alebo sprístupnené aj Ministerstvu financií SR na účely plnenia jeho úloh v oblasti daní podľa zákona o správe daní, ale aj v súvislosti s jeho úlohami, ktoré pre MF SR vyplývajú zo zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústredných štátnych orgánov. V súvislosti s povinnosťou vypracovania zoznamov daňových dlžníkov na spotrebnej dani z minerálnych olejov, ktoré bude mať Colné riaditeľstvo SR, bolo daňové tajomstvo prelomené aj pre účely oznamovania údajov so skutočnou výškou daňových nedoplatkov aj pre colné riaditeľstvo. Z dôvodu jednoznačnosti sa upravilo oznamovanie daňového tajomstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorej sa doručuje rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania. Podľa § 23 ods. 5 písm. v) nie je porušením daňového tajomstva, ak sa oznámi alebo sprístupní príslušnému úradu iného štátu, ktorý je oprávnený uskutočňovať vzájomnú medzinárodnú spoluprácu vo veciach daní podľa medzinárodných zmlúv. Vzhľadom na to, že medzinárodná spolupráca vo veciach daní sa neuskutočňuje len na základe medzinárodných zmlúv, novela zákona rozšírila možnosť oznamovať alebo sprístupňovať daňové tajomstvo príslušnému úradu iného štátu aj na základe osobitných zákonov, a to zákona č. 472/2002 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a o zmene a doplnení zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 191/2004 Z. z. a na základe zákona č. 446/2002 Z. z. o vzájomnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok. Podľa novely zákona o správe daní sa nebude považovať za porušenie daňového tajomstva sprístupnenie údajov Ministerstvu pôdohospodárstva SR aj na účely konania podľa zákona o výrobe a uvádzaní liehu na trh. Novela zákona o správe daní v § 23 ods. 5 písm. x) reaguje na novozavedený inštitút vzájomného započítania daňových pohľadávok a pohľadávok daňového dlžníka, ktoré má voči štátnej rozpočtovej organizácii (§ 63a). Na tento účel sa nebude považovať za porušenie daňového tajomstva jeho oznámenie alebo sprístupnenie Ministerstvu financií SR, Daňovému riaditeľstvu SR a Colnému riaditeľstvu SR. Rovnako v súvislosti s novým inštitútom započítania daňovej pohľadávky, ktorá je upravená v § 65b zákona o správe daní, bol odsek 5 doplnený o nové písmeno y), podľa ktorého sa môže daňové tajomstvo sprístupniť alebo oznámiť tretej osobe, ktorej bola postúpená daňová pohľadávka alebo ktorá zastupuje správcu dane v konkurznom konaní. Daňové tajomstvo bude môcť byť sprístupnené alebo oznámené aj splnomocnenému zástupcovi, ktorý bude zastupovať Ministerstvo financií SR, daňové alebo colné riaditeľstvo, alebo správcu dane v konaní pred súdom, najmä v sporoch o uplatňovanie náhrad škôd spôsobených nesprávnym rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Novela zákona odstránila aj kolíziu zákona o správe daní a zákona o súdnych exekútoroch, keď podľa novozavedeného písmena za) v ustanovení § 23 ods. 5 sa za porušenie daňového tajomstva nebude považovať jeho oznámenie alebo sprístupnenie súdnemu exekútorovi na účely zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. 

V nadväznosti na novelizované ustanovenie § 23b, podľa ktorého daňové a colné riaditeľstvo zverejňuje zoznamy daňových dlžníkov, zoznamy daňových subjektov, ktorým bol povolený odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach, zoznamy daňových dlžníkov, ktorým bol povolený odklad platenia dane alebo platenia dane v splátkach alebo ktorým bol celkom alebo sčasti odpustený daňový nedoplatok podľa § 64 zákona o správe daní, ako aj zoznamy daňových dlžníkov, ktorým bola povolená úľava podľa § 103 zákona o správe daní, bolo ustanovenie odseku 6 upravené tak, že sa oznámenie daňového tajomstva na tieto účely nepovažuje za jeho porušenie. Tieto zoznamy budú uverejnené okrem obvyklého miesta určeného na oznamovanie informácií aj na internetovej stránke daňového riaditeľstva a na internetovej stránke colného riaditeľstva. V súvislosti s možnosťou preverenia si potenciálnych obchodných partnerov sa za porušenie daňového tajomstva nebude považovať, ak správca dane na žiadosť fyzickej alebo právnickej osoby oznámi o inom daňovom subjekte výšku daňového nedoplatku, povoleného odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach, resp. nedoplatku. Správca dane bude môcť v tejto súvislosti oznámiť aj identifikačné údaje fyzickej a právnickej osoby a v prípade žiadosti o oznámenie povoleného odkladu dane alebo povoleného platenia dane v splátkach aj pôvodnú lehotu splatnosti dane a lehotu splatnosti vyplývajúcu z povoleného odkladu, názov a sídlo správcu dane, ktorý odklad alebo platenie dane v splátkach povolil a informáciu o tom, či bola daň a v akej výške zaplatená spolu s oznámením dňa jej úhrady. Aj podľa novej právnej úpravy § 23 za porušenie daňového tajomstva nepovažuje sprístupnenie daňového tajomstva na základe písomného súhlasu toho daňového subjektu, ktorého sa daňové tajomstvo týka. Písomný súhlas by mal byť udelený v takej forme, ktorá by vylučovala akékoľvek pochybnosti správcu dane, t. j. pokiaľ by sa malo daňové tajomstvo sprístupňovať bez prítomnosti daňového subjektu, sme toho názoru, že by mal byť jeho súhlasný prejav s týmto úkonom vyjadrený jeho úradne overeným podpisom. Pokiaľ by bol daňový subjekt prítomný na ústnom konaní, ústny súhlas so sprístupnením daňového tajomstva správca dane poznamená do zápisnice z ústneho konania. Za porušenie daňového tajomstva sa nepovažuje ani zverejnenie údajov o spáchaní daňového trestného činu, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté a u ktorého odsúdenie nebolo zahladené. V zmysle platnej legislatívy daňovým trestným činom je trestný čin skrátenia dane (§ 148), trestný čin neodvedenia dane (§ 148a) alebo trestný čin nezaplatenia dane (§ 148b) Trestného zákona. Tak ako podľa doterajšej právnej úpravy sa za porušenie daňového tajomstva nepovažuje oznámenie správcu dane o registrácii daňového subjektu k inej dani, a to na základe písomnej žiadosti daňového subjektu.  

§ 23a 

(1) Na účely podľa § 23 ods. 5 oznamuje alebo sprístupňuje daňové tajomstvo 

a) 

riaditeľ daňového úradu alebo ním poverený zamestnanec, 

b) 

generálny riaditeľ daňového riaditeľstva alebo ním poverený zamestnanec, 

c) 

riaditeľ colného úradu alebo ním poverený zamestnanec, 

d) 

generálny riaditeľ colného riaditeľstva alebo ním poverený zamestnanec, 

e) 

minister financií alebo ním poverený zamestnanec, 

f) 

starosta obce alebo ním poverený zamestnanec. 

(2) Na účely podľa § 23 ods. 5 písm. e), f) a g) je oprávnený oznámiť daňové tajomstvo aj bývalý zamestnanec správcu dane. 

(3) Správca dane, daňové riaditeľstvo, colné riaditeľstvo a ministerstvo zodpovedajú za vytvorenie podmienok na zachovanie daňového tajomstva. To platí aj na využívanie a sprístupňovanie daňového tajomstva evidovaného pomocou výpočtovej techniky. 

K § 23a 

Podľa tohto ustanovenia je kompetentným na oznámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva riaditeľ daňového úradu alebo riaditeľ colného úradu, generálny riaditeľ daňového riaditeľstva a generálny riaditeľ colného riaditeľstva, ako aj minister financií. Zároveň zákon umožňuje kompetentným osobám poveriť na vykonanie tohto úkonu príslušného zamestnanca. Napriek skutočnosti, že aj bývalý zamestnanec správcu dane je zaviazaný povinnosťou zachovávať daňové tajomstvo, v praxi sa pomerne často vyskytujú situácie odôvodňujúce sprístupnenie daňového tajomstva aj bývalým zamestnancom správcu dane, a to najmä vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní, čo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo možné vzhľadom na to, že bývalý zamestnanec už nie je zamestnancom správcu dane [§ 1a ods. j) zákona o správe daní]. Od účinnosti novely zákona o správe daní je oprávnený oznámiť alebo sprístupniť daňové tajomstvo na účely trestného konania aj bývalý zamestnanec správcu dane. Táto úprava teda znamená, že bývalý zamestnanec správcu dane môže oznámiť informáciu tvoriacu obsah daňového tajomstva prokuratúre, orgánom činným v trestnom konaní, službe kriminálnej a finančnej polície Policajného zboru na základe osobitných zákonov, ktorými sú Trestný poriadok, zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, zákon č. 249/1994 Z. z. o boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších, najmä organizovaných foriem trestnej činnosti a o zmenách niektorých ďalších zákonov v znení zákona č. 58/1996 Z. z. a zákona č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.  

Kompetentným na sprístupnenie alebo oznámenie daňového tajomstva orgánom taxatívne vymenovaným v § 23 ods. 5 je riaditeľ daňového úradu, generálny riaditeľ daňového riaditeľstva, riaditeľ colného úradu, generálny riaditeľ colného riaditeľstva, minister financií a starosta obce, ako aj nimi poverení zamestnanci, ktorí budú za tieto orgány verejnej správy konať pred súdmi, orgánmi činnými v trestnom konaní, orgánmi prokuratúry, v konkurznom konaní atď. a ktorí za týmto účelom musia disponovať písomným poverením svojich nadriadených zamestnancov.     

§ 23b 

Poskytovanie údajov 

(1) Správca dane, ktorým je daňový úrad a colný úrad, písomne oznamuje do konca februára bežného roka daňovému dlžníkovi, ktorý má daňový nedoplatok, u ktorého nebolo premlčané právo vybrať a vymáhať daňový nedoplatok (§ 69) a ktorého výška presiahla u fyzickej osoby 500 000 Sk a u právnickej osoby 5 000 000 Sk, výšku jeho daňového nedoplatku podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho roka v členení podľa jednotlivých druhov daní. V oznámení správca dane, ktorým je daňový úrad a colný úrad, určí daňovému subjektu lehotu na vyjadrenie, pričom táto lehota nesmie byť kratšia ako osem dní odo dňa doručenia oznámenia.  

(2) Daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo na základe postupu podľa odseku 1 vypracujú zoznamy daňových dlžníkov na účely ich zverejnenia; v druhom polroku bežného roka zverejní daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo príslušný zoznam daňových dlžníkov. 

(3) V zoznamoch, ktoré daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo zverejňujú podľa odseku 2, sa uvedie 

a) 

meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu, 

b) 

obchodné meno alebo názov právnickej osoby a jej sídlo, 

c) 

výšku daňového nedoplatku podľa jednotlivých druhov daní. 

(4) Správca dane, ktorým je daňový úrad a colný úrad, na žiadosť daňového subjektu oznámi výšku jeho daňového preplatku, u ktorého nárok na vrátenie nezanikol (§ 63), alebo výšku jeho daňového nedoplatku, u ktorého nebolo premlčané právo vybrať a vymáhať daňový nedoplatok (§ 69) podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho roka v členení podľa jednotlivých druhov daní. 

(5) Správca dane, ktorým je obec, môže zverejniť zoznam daňových dlžníkov, u ktorých eviduje podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho roka daňový nedoplatok, ktorý presiahol u fyzickej osoby 5 000 Sk a u právnickej osoby 50 000 Sk; v zozname môže uviesť len údaje podľa odseku 3. Ak správca dane, ktorým je obec, zverejní zoznam daňových dlžníkov podľa prvej vety, vzťahujú sa na tohto správcu dane ustanovenia odsekov 1 až 4 rovnako. 

(6) Daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo zverejňujú zoznamy daňových subjektov, ktorým bol povolený odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach (§ 59) presahujúce u fyzickej osoby 1 000 000 Sk a u právnickej osoby 10 000 000 Sk; na tento účel daňové úrady a colné úrady zasielajú daňovému riaditeľstvu a colnému riaditeľstvu do piatich pracovných dní od vydania rozhodnutia o povolení odkladu platenia dane alebo o povolení platenia dane v splátkach kópiu tohto rozhodnutia. Príslušné zoznamy sa zverejňujú a dopĺňajú do desiatich pracovných dní odo dňa doručenia kópií rozhodnutí. 

 (7) V zoznamoch, ktoré daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo zverejňujú podľa odseku 6, sa uvedie 

a) 

meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu, 

b) 

obchodné meno alebo názov právnickej osoby a jej sídlo, 

c) 

druh dane, u ktorej bol povolený odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach, 

d) 

výška povoleného odkladu platenia dane alebo povoleného platenia dane v splátkach, 

e) 

pôvodná lehota splatnosti dane a lehota splatnosti dane vyplývajúca z povoleného odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach,  

f) 

názov a sídlo daňového úradu alebo colného úradu, ktorý povolil odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach, 

g) 

informácia o tom, či bola daň zaplatená, dátum zaplatenia dane a výška zaplatenej dane. 

(8) Informáciu podľa odseku 7 písm. g) daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo priebežne dopĺňa na základe oznámenia daňového úradu a colného úradu; na tieto účely je daňový úrad a colný úrad povinný tieto informácie bezodkladne poskytovať. 

(9) Správca dane, ktorým je obec, môže zverejniť do desiatich pracovných dní od vydania rozhodnutia o povolení odkladu platenia dane alebo rozhodnutia o povolení platenia dane v splátkach zoznam tých daňových subjektov, u ktorých suma povoleného odkladu platenia dane alebo suma povoleného platenia dane v splátkach presahuje u fyzickej osoby 5 000 Sk a u právnickej osoby 50 000 Sk. V zozname môže uviesť len údaje podľa odseku 7. 

(10) Ustanovenia odsekov 6 až 9 sa vzťahujú aj na zverejňovanie zoznamov daňových dlžníkov, ktorým bol povolený odklad platenia daňového nedoplatku alebo povolené platenie daňového nedoplatku v splátkach. 

(11) Daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo zverejňujú v druhom polroku bežného roka zoznamy daňových dlžníkov, ktorým bola povolená úľava podľa § 103, u ktorých celková suma povolenej úľavy presahuje za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom sa budú zoznamy zverejňovať, u fyzickej osoby 500 000 Sk a u právnickej osoby 5 000 000 Sk; na tieto účely daňové úrady, colné úrady a ministerstvo zasielajú bezodkladne daňovému riaditeľstvu a colnému riaditeľstvu oznámenie o povolení úľavy podľa § 103.  

(12) V zoznamoch, ktoré daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo zverejňujú podľa odseku 11, sa uvedie 

a) 

meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu, 

b) 

obchodné meno alebo názov právnickej osoby a jej sídlo, 

c) 

výška povolenej úľavy podľa § 103, 

d) 

názov a sídlo štátneho orgánu, ktorý úľavu povolil. 

(13) Daňové riaditeľstvo zverejňuje v druhom polroku bežného roka zoznam daňových dlžníkov, ktorým bol daňový nedoplatok celkom alebo sčasti odpustený podľa § 64, a to podľa stavu k 31. decembru kalendárneho roka predchádzajúceho roku, v ktorom sa má zoznam zverejniť; na ten účel daňový úrad vypracuje zoznam daňových dlžníkov, ktorým bol daňový nedoplatok celkom alebo sčasti odpustený podľa § 64, a zašle ho daňovému riaditeľstvu. 

(14) V zozname, ktorý daňové riaditeľstvo zverejňuje podľa odseku 13, sa uvedie 

a) 

meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu,  

b) 

obchodné meno alebo názov právnickej osoby a jej sídlo, 

c) 

druh dane, z ktorej bol daňový nedoplatok odpustený, 

d) 

výška odpusteného daňového nedoplatku, 

e) 

názov a sídlo daňového úradu, ktorý daňový nedoplatok odpustil. 

(15) Správca dane, ktorým je obec, môže primerane postupovať podľa odseku 13; v zozname môže uviesť len údaje uvedené v odseku 14. 

 (16) Správca dane na žiadosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby oznámi o inom daňovom subjekte údaje podľa odseku 3 písm. a) až c) aj vtedy, ak daňový nedoplatok nepresiahne výšku podľa odseku 1. 

(17) Zoznamy podľa odsekov 3, 7, 9, 10, 12, 14 a 15 sa zverejňujú na internetovej stránke daňového riaditeľstva, na internetovej stránke colného riaditeľstva a obvyklým spôsobom alebo na mieste obvyklom na oznamovanie informácií daňovým subjektom daňovým riaditeľstvom, colným riaditeľstvom alebo správcom dane. 

K § 23b 

Aj po účinnosti novely zákona o správe daní je správca dane povinný plniť oznamovaciu povinnosť, avšak táto sa rozdelila na povinné oznamovanie údajov o stave na osobnom účte daňového dlžníka vo väzbe na limit daňového nedoplatku u fyzickej osoby, ako aj vo väzbe na limit stanovený zákonom pre právnickú osobu a na oznamovanie stavu účtu daňového subjektu na základe jeho žiadosti bez ohľadu na výšku preplatku alebo nedoplatku, ktorý správca dane eviduje.  

S účinnosťou od 1. januára 2004 správca dane, ktorým je daňový úrad a colný úrad, písomne oznamuje daňovému dlžníkovi výšku jeho daňového nedoplatku, u ktorého nebolo právo na vybratie a vymáhanie premlčané za podmienky, že evidovaný nedoplatok k 31. decembru predchádzajúceho roka u fyzickej osoby je vyšší ako 500 000 Sk a u právnickej osoby je nedoplatok vyšší ako 5 miliónov. Ak evidovaný nedoplatok presiahne zákonom stanovený limit, daňový dlžník nemusí správcu dane o oznámenie týchto údajov osobitne žiadať, pre správcu dane vzniká povinnosť oznámiť výšku daňového nedoplatku priamo zo zákona. Z dôvodu zachovania práv daňového dlžníka má daňový dlžník právo vyjadriť sa k výške nedoplatku v lehote stanovenej správcom dane, ktorá nesmie byť kratšia ako osem dní odo dňa doručenia tohto oznámenia.  

 PRÍKLAD č. 150: 

Daňový úrad Banská Bystrica I evidoval k 31. 12. 2003 u daňového subjektu XY daňový nedoplatok na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2002 vo výške 780 000 Sk. V súlade s § 23b ods. 1 zákona o správe daní oznámil 13. februára 2004 výšku daňového nedoplatku daňovému dlžníkovi. Nasledujúcim dňom po dni doručenia oznámenia začala daňovému dlžníkovi plynúť osemdňová lehota na odsúhlasenie výšky daňového nedoplatku.  

 PRÍKLAD č. 151: 

Správca dane v súlade s § 23b ods. 1 zákona o správe daní oznámil dňa 20. februára 2004 daňovému subjektu, že na dani z príjmov fyzických osôb eviduje na jeho účte k 31. decembru 2002 nedoplatok vo výške 750 000 Sk. Daňový subjekt v lehote stanovenej správcom dane spochybnil výšku nedoplatku a tvrdil, že na dani z príjmov má podľa jeho evidencie nedoplatok vo výške 300 000 Sk. Správca dane si na ústnom pojednávaní odsúhlasil s daňovým subjektom výšku jeho nedoplatku.  

Druhou podmienkou okrem zákonom stanoveného limitu pre naplnenie povinnosti oznámiť výšku daňového nedoplatku daňovému dlžníkovi bez jeho žiadosti je, aby nedoplatok nebol premlčaný. Podľa § 69 zákona o správe daní právo vybrať a vymáhať nedoplatok je premlčané po šiestich rokoch po skončení roka, v ktorom nedoplatok vznikol. Túto šesťročnú premlčaciu lehotu môže predĺžiť vykonanie úkonu na vyberanie, zabezpečenie alebo vymáhanie nedoplatku, za ktorý sa považuje doručenie výzvy na zaplatenie dane alebo odvedenie vybranej alebo zrazenej dane v náhradnej lehote podľa § 58a zákona o správe daní. Je potrebné upozorniť na to, že samotné uplynutie šesťročnej premlčacej lehoty nespôsobuje samo osebe premlčanie práva. Pokiaľ táto zákonom stanovená lehota uplynie, je potrebné, aby daňový dlžník vzniesol námietku premlčania, ktorá spôsobí nevymožiteľnosť daňového nedoplatku z dôvodu premlčania napriek tomu, že právo nezaniklo. 

 PRÍKLAD č. 152: 

Správca dane evidoval u daňového subjektu daňový nedoplatok na dani z príjmov fyzických osôb vo výške 800 000 Sk, ktorý vznikol 1. apríla 2001 za zdaňovacie obdobie roka 2000. Podľa § 69 ods. 1 zákona o správe daní začala šesťročná premlčacia lehota plynúť 1. januára 2002 a uplynie 1. januára 2007. Správca dane doručil dňa 30. decembra 2006 daňovému dlžníkovi podľa § 58a zákona o správe daní výzvu na zaplatenie daňového nedoplatku v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Doručenie výzvy sa považuje za úkon na vyberanie nedoplatku podľa § 69 ods. 2 zákona o správe daní a premlčacia šesťročná lehota začne plynúť odznova od 1. januára 2007.  

 PRÍKLAD č. 153: 

Správca dane evidoval u daňového subjektu daňový nedoplatok na dani z príjmov fyzických osôb vo výške 800 000 Sk, ktorý vznikol 1. apríla 2001 za zdaňovacie obdobie roka 2000. Podľa § 69 ods. 1 zákona o správe daní začala šesťročná premlčacia lehota plynúť 1. januára 2002 a uplynie 1. januára 2007. Správca dane doručil dňa 30. januára 2007 daňovému dlžníkovi daňovú exekučnú výzvu. Daňový dlžník oznámil správcovi dane, že z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty vznáša námietku premlčania a daňový nedoplatok nezaplatí.  

Po odsúhlasení výšky evidovaných nedoplatkov vypracúva Daňové riaditeľstvo SR a Colné riaditeľstvo SR osobitné zoznamy daňových dlžníkov za účelom ich zverejnenia, a to v druhom polroku bežného roka spôsobom miestne obvyklým (napríklad na úradnej tabuli), ako aj v médiách, prípadne na internete. V zoznamoch daňové a colné riaditeľstvo uvedie identifikačné údaje fyzickej alebo právnickej osoby, jej miesto podnikania alebo sídlo a výšku daňového nedoplatku v členení podľa jednotlivých druhov daní. Zverejnenie zoznamu nedoplatku sa nepovažuje za porušenie daňového tajomstva. 

V súvislosti s poskytovaním údajov aj správca dane, ktorým je obec, môže zverejniť zoznam daňových dlžníkov, u ktorých eviduje podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho roka nedoplatok, pričom však zákonom stanovený limit zohľadňuje druh dane, pri ktorom je obec správcom dane – u fyzickej osoby je to nedoplatok presahujúci výšku 5 000 Sk a u právnickej osoby 50 000 Sk. Na rozdiel od správcu dane, ktorým je daňový alebo colný úrad, však správca dane – obec nemá povinnosť, len možnosť zverejniť daňových dlžníkov, ktorí majú nedoplatok vyšší než zákonom stanovený limit.  

Okrem povinného oznamovania daňových nedoplatkov je správca dane s výnimkou správcu dane, ktorým je obec, povinný oznámiť výšku daňového preplatku podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho roka, u ktorého nárok na vrátenie nezanikol, ako aj výšku daňového nedoplatku, u ktorého právo vybrať a vymáhať daňový nedoplatok nebolo premlčané, avšak za podmienky, že daňový subjekt o to požiada, a to predovšetkým podaním písomnej žiadosti. V spojitosti s § 20 ods. 4 zákona o správe daní je možné žiadosť podať aj telegraficky, telefaxom, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, pričom do piatich pracovných dní je potrebné ju doručiť aj v písomnej forme. Telefonicky však daňový subjekt nemôže účinne požiadať správcu dane o oznámenie stavu na jeho osobnom účte vzhľadom na to, že takto urobený úkon zákon v § 20 neupravuje.  

Novelou zákona o správe daní je ďalej zavedená povinnosť pre daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo zverejňovať zoznamy daňových subjektov, ktorým bol povolený odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach podľa § 59 zákona o správe daní, pričom táto povinnosť sa vzťahuje na limitovanú výšku odkladu dane alebo výšku povolených splátok v závislosti od toho, či ide o fyzickú osobu, alebo či odklad platenia dane alebo povolenie platenia v splátkach bolo umožnené právnickej osobe. U fyzickej osoby vzniká povinnosť oznámiť povolený odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach, ak jeho výška presiahla jeden milión korún a u právnickej osoby 10 miliónov korún. Tento postup sa viaže aj na zverejňovanie zoznamov daňových dlžníkov, ktorým bol povolený odklad platenia daňového nedoplatku alebo povolené platenie daňového nedoplatku v splátkach. Zároveň z dôvodu zákonnej úpravy povoľovania ďalších odkladov platenia dane, prípadne povolenia ďalšieho zaplatenia dane v splátkach vzniká povinnosť pre daňové a colné úrady zasielať daňovému riaditeľstvu a colnému riaditeľstvu do piatich pracovných dní kópiu rozhodnutia, ktorým bol odklad platenia dane alebo zaplatenie dane v splátkach povolený. Vzhľadom na to, že zákon o správe daní ukladá daňovému riaditeľstvu, ako aj colnému riaditeľstvu tieto zoznamy na základe oznámenia správcu dane priebežne dopĺňať, je daňový úrad, ako aj colný úrad povinný tieto informácie bezodkladne poskytovať.  

Daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo zverejňujú v druhom polroku bežného roka aj zoznamy tých daňových dlžníkov, ktorým bola povolená úľava podľa § 103 zákona o správe daní, u ktorých celková výška povoleného odkladu nepresiahla zákonom určený limit za kalendárny rok, ktorý predchádzal roku, v ktorom sa zoznamy zverejňujú. U fyzickej osoby vzniká povinnosť zverejniť povolenú úľavu, ktorej výška presiahla 500 000 Sk a u právnickej osoby 5 miliónov korún. V súvislosti s povoľovaním úľav zo sankcií uložených daňovému dlžníkovi zákon o správe daní zaviedol pre správcov dane, ako aj Ministerstvo financií SR, ktoré je tiež oprávnené povoliť úľavu zo sankcie, povinnosť bezodkladne túto skutočnosť oznámiť daňovému a colnému riaditeľstvu.  

Okrem týchto zoznamov zverejňuje Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky v druhom polroku bežného roka aj zoznam daňových dlžníkov, ktorým bol daňový nedoplatok celkom alebo sčasti odpustený (§ 64), a to podľa stavu k 31. decembru kalendárneho roka, ktorý predchádzal roku, v ktorom sa má zoznam zverejniť. Daňové úrady majú zo zákona o správe daní povinnosť vypracovať súpis daňových dlžníkov, ktorým bol daňový nedoplatok odpustený celkom alebo sčasti a tento súpis zaslať daňovému riaditeľstvu.  

Správca dane, ktorým je obec, môže zverejniť zoznam tých daňových dlžníkov, ktorým bol povolený odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach a u ktorých výška povoleného odkladu presiahla zákonom stanovený limit, prípadne zoznam tých daňových dlžníkov, ktorým správca dane – obec, odpustil daňový nedoplatok.  

Z dôvodu transparentnosti v zoznamoch, ktoré daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo zverejňujú podľa jednotlivých postupov, zverejňujú okrem identifikačných údajov fyzickej, resp. právnickej osoby aj výšku daňového nedoplatku podľa jednotlivých druhov daní, v prípade zverejnenia zoznamu pri povolenom odklade dane alebo pri povolenom platení v splátkach aj druh dane, výšku povoleného odkladu alebo povoleného platenia dane v splátkach. V tomto zozname sa tiež uvádza pôvodná lehota splatnosti dane a lehota, ktorá vyplýva z rozhodnutia o povolení odkladu alebo povolení platenia dane v splátkach, ako aj názov a sídlo daňového úradu alebo colného úradu, ktorý odklad platenia alebo platenie dane v splátkach povolil. V prípade zoznamu, ktorým sa zverejňuje povolená úľava z uložených sankcií, sa uvedie okrem iného aj výška povolenej úľavy, ako aj názov a sídlo štátneho orgánu, ktorý úľavu povolil. V zozname daňových dlžníkov, ktorým bol odpustený daňový nedoplatok, Daňové riaditeľstvo SR okrem identifikačných údajov o daňovom dlžníkovi – fyzickej alebo právnickej osobe – a výšky odpusteného nedoplatku uvedie aj názov a sídlo daňového úradu, ktorý nedoplatok odpustil.  

Novela zákona upravuje postup správcu dane v súvislosti so žiadosťou fyzickej alebo právnickej osoby o oznámenie údajov o inom daňovom subjekte. V prípade, že správca dane obdrží takúto žiadosť, oznámi fyzickej alebo právnickej osobe meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak sa nezhoduje s trvalým pobytom fyzickej osoby. Pri právnickej osobe na žiadosť oznámi správca dane obchodné meno alebo jej názov, ako aj sídlo právnickej osoby. V oznámení uvedie správca dane aj výšku daňového nedoplatku fyzickej alebo právnickej osoby podľa jednotlivých druhov daní. V tomto prípade je povinnosť zachovávať daňové tajomstvo prelomená.  

§ 24 

Vylúčenie zamestnancov správcu dane 

(1) Zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k daňovým subjektom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti. 

(2) Zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený aj v prípade, že sa v tej istej veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa. 

(3) Zamestnanec správcu dane, daňový subjekt a ďalšie osoby zúčastnené na daňovom konaní sú povinní neodkladne oznámiť príslušnému vedúcemu zamestnancovi správcu dane skutočnosti uvedené v odsekoch 1 a 2 a ďalšie skutočnosti nasvedčujúce o zaujatosti zamestnanca správcu dane. 

(4) Zamestnanec, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, smie do doby, než bude rozhodnuté o jeho nezaujatosti, vykonať vo veci len nevyhnutné úkony. 

(5) O vylúčení zamestnanca z daňového konania rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý môže rozhodnúť o vylúčení i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúci zamestnanec. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. 

(6) Proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca podľa odseku 5 nie je prípustné odvolanie. 

K § 24 

Základným zámerom inštitútu vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania je zamedzenie presadzovania subjektívnych záujmov, ktoré by akýmkoľvek spôsobom mohli ovplyvniť objektivitu zamestnancov správcu dane pri rozhodovaní, čím zákon o správe daní zabezpečuje realizáciu uplatňovania zásady materiálnej (objektívnej) pravdy, zakotvenej v § 2. V zmysle tejto právnej úpravy je dôvodom pre vylúčenie zamestnanca správcu dane z konania čo i len pochybnosť o jeho zaujatosti, a to v ktoromkoľvek štádiu, resp. etape konania. Zákon o správe daní dôvody vylúčenia taxatívne nevypočítava, stanovuje ich len všeobecne. Je preto na úvahe priamo nadriadeného vedúceho zamestnanca, aby uvážil, či vzhľadom na vzťah zamestnanca k veci alebo k daňovým subjektom, alebo k ich zástupcom je dôvod pre jeho vylúčenie pre zaujatosť. Ak však dôvod na vylúčenie existuje, nie je to už vecou úvahy priamo nadriadeného vedúceho zamestnanca, ale v takomto prípade je jeho povinnosťou zamestnanca z konania vylúčiť. Zákon o správe daní nedefinuje pojem zaujatosť, vo všeobecnosti však ňou rozumieme určitý pomer zamestnanca správcu dane k daňovému subjektu, prípadne k jeho zástupcovi, alebo veci, ktorá je predmetom konania, ktorý nezaručuje objektívne rozhodovanie vo veci, a to zo subjektívnych dôvodov na strane zamestnanca správcu dane (prípadne môže ísť aj o obojstranné prejavy), ktoré môžu byť v rovine priateľskej, ale aj nepriateľskej. Dôvodom vylúčenia je aj účasť zamestnanca na konaní v tej istej veci pred orgánom iného stupňa, pričom pod účasťou na konaní treba rozumieť účasť na prejednávaní a na rozhodovaní veci. Nie je preto dôvodom vylúčenia, ak zamestnanec poskytol napríklad inému daňovému orgánu iného stupňa len poradenstvo (napr. zamestnanec daňového riaditeľstva metodicky usmerní zamestnanca daňového úradu, v čom niektoré daňové subjekty, resp. ich zástupcovia vidia dôvod pre vylúčenie zamestnanca nadriadeného orgánu, pričom ignorujú fakt, že takáto právomoc je pre daňové riaditeľstvo daná zákonom č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. v znení zákona č.182/2002 Z. z). 

 PRÍKLAD č. 154: 

V rámci vytýkacieho konania sa daňový subjekt v deň určený vo výzve dostavil k správcovi dane. Na ústnom konaní daňový subjekt do zápisnice uviedol, že má pochybnosť o nezaujatosti zamestnanca správcu dane vzhľadom na ich dlhoročný nepriateľský vzťah. Zamestnanec správcu dane oznámil dôvody daňového subjektu svojmu bezprostredne nadriadenému zamestnancovi, ktorý rozhodol o jeho vylúčení. 

 PRÍKLAD č. 155: 

Správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly, ktorú vykonal u daňového subjektu zamestnanec správcu dane XY, doručil daňovému subjektu dodatočný platobný výmer. Daňový subjekt sa proti dodatočnému platobnému výmeru odvolal. V rámci odvolacieho konanie bola vec pridelená zamestnancovi XY, ktorý medzitým prešiel pracovať na odvolací orgán. Zamestnanec XY bol z odvolacieho konania vylúčený z dôvodu jeho účasti na prerokovávaní a rozhodovaní veci na I. stupni. 

Povinnosť oznámiť skutočnosti nasvedčujúce o zaujatosti zamestnanca správcu dane má okrem daňového subjektu aj konkrétny zamestnanec správcu dane, prípadne tretia osoba, ktorá sa na konaní zúčastňuje, pričom zákon o správe daní vyžaduje neodkladné oznámenie týchto pochybností. 

 PRÍKLAD č. 156: 

Správca dane požiadal okresný súd, aby zo zoznamu znalcov bol určený znalec za účelom vypracovania znaleckého posudku na nehnuteľnosť daňového subjektu. Určený znalec ako tretia osoba (§ 6) oznámil správcovi dane, že ide o nehnuteľnosť v jeho vlastníctve a vzhľadom na pomer k veci, ktorá je predmetom konania, je daný dôvod pre jeho vylúčenie z konania. 

V prípade, že bola vznesená námietka zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane, rozhodne o jeho vylúčení vedúci zamestnanec orgánu najbližšie nadriadeného správcovi dane. Podľa doterajšej právnej úpravy vznikali aplikačné problémy s ustanovením odseku 5, ktorý upravuje postup pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane. Tieto aplikačné nezrovnalosti boli novelou zákona odstránené vzhľadom na jednoznačne stanovený postup, že o vznesenej námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane bude rozhodovať jeho najbližší nadriadený vedúci zamestnanec. Ak bude námietka zaujatosti vznesená voči vedúcemu zamestnancovi, ktorý nemá nadriadeného vedúceho zamestnanca, bude rozhodovať v predmetnej veci orgán najbližšie nadriadený správcovi dane

Zákon o správe daní nepredpisuje písomnú formu pre oznámenie skutočností nasvedčujúcich o zaujatosti zamestnanca správcu dane, z čoho vyplýva, že takéto oznámenie je možné urobiť aj ústne, prípadne inou formou, dôvody vylúčenia však musia byť konkrétne. 

 PRÍKLAD č. 157: 

Zamestnanec správcu dane vykonával u daňového subjektu daňovú kontrolu. Jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec na základe informácie, že zamestnanec správcu dane a kontrolovaný daňový subjekt sú v príbuzenskom vzťahu, rozhodol z vlastného podnetu o jeho vylúčení z konania vzhľadom na skutočnosť nasvedčujúcu o zaujatosti zamestnanca.  

Pokiaľ vznikli u zamestnanca pochybnosti o jeho nezaujatosti vzhľadom na jeho pomer k veci, daňovému subjektu, prípade z iných dôvodov, je oprávnený a zároveň aj povinný vykonať do doby, než bude o jeho nezaujatosti rozhodnuté, len nevyhnutné úkony, t. j. také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad (napríklad dokončenie zápisnice o ústnom konaní). O vylúčení, prípadne nevylúčení zamestnanca správcu dane z daňového konania rozhoduje príslušný vedúci zamestnanec rozhodnutím, ktoré nemožno napadnúť odvolaním. Právne neupravená je otázka námietky zaujatosti voči starostovi (primátorovi), pretože starosta (primátor) je podľa platnej právnej úpravy orgán, nie zamestnanec a neexistuje nadriadený samosprávny orgán, ktorý by mohol o jeho zaujatosti rozhodnúť.      

§ 25 

Zastavenie daňového konania 

(1) Ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, daňové konanie sa zastaví, ak 

a) 

navrhovateľ vzal späť svoj návrh skôr, ako bolo o ňom rozhodnuté, 

b) 

je právnym nástupcom daňového subjektu Slovenská republika, 

c) 

sa zistí v priebehu konania, že navrhovateľ nie je podľa osobitných predpisov daňovým subjektom, 

d) 

daňový subjekt zmeškal lehotu, ktorú nemožno ďalej predĺžiť ani odpustiť jej zmeškanie, 

e) 

bolo vo veci už právoplatne rozhodnuté, 

f) 

odpadol dôvod konania. 

(2) Rozhodnutie o zastavení konania podľa odseku 1 písm. b) sa nedoručuje; toto rozhodnutie sa zakladá v spisovom materiáli správcu dane. 

(3) Rozhodnutie o zastavení daňového konania musí obsahovať odôvodnenie. Proti tomuto rozhodnutiu okrem rozhodnutia podľa odseku 1 písm. a) a b) sa možno odvolať. 

K § 25 

V zmysle právnej úpravy inštitútu zastavenia konania správca dane obligatórne musí zastaviť daňové konanie v prípade, ak nastane niektorá zo skutočností taxatívne vymenovaných v § 25 ods. 1, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Zákonný postup správcu dane predstavuje realizáciu zásady oficiality daňového konania. Základným dôvodom pre zastavenie konania je späťvzatie návrhu daňovým subjektom, avšak za podmienky, že daňový subjekt tak urobí ešte pred samotným rozhodnutím správcu dane vo veci a za podmienky, že to neodporuje iným ustanoveniam zákona o správe daní. Z dôvodu nadbytočnosti novela zákona o správe daní vypustila pri tomto zákonnom dôvode na zastavenie konania slovné spojenie „ak to zákon pripúšťa“. 

 PRÍKLAD č. 158: 

Daňový subjekt podal v zákonnej 15-dňovej lehote proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie. Správca dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, preskúmal dôvody uvedené v odvolaní, a pretože ich nepovažoval za také, ktoré by mali byť dôvodom zmeny jeho rozhodnutia, začal pripravovať v súlade s ustanovením § 47 ods. 3 zákona o správe daní odstúpenie odvolania spolu so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu na konanie a rozhodnutie. Pred samotným odstúpením veci však daňový subjekt písomne správcovi dane oznámil, že na podanom odvolaní netrvá a že ho berie späť. Správca dane rozhodnutím podľa § 25 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní konanie zastavil.  

Podľa § 462 Občianskeho zákonníka dedičstvo, ktoré nenadobudne žiadny dedič, pripadne štátu. Štát môže byť dedičom, ak poručiteľ zanechal časť majetku, prípadne celý svoj majetok štátu na základe závetu. Druhým prípadom, kedy sa štát stáva dedičom, je keď dedičstvo nenadobudne žiaden z dedičov (tzv. odúmrť). Môže ísť o úplnú odúmrť, alebo čiastočnú, a to v prípade, keď poručiteľ zanechal platný závet o časti svojho majetku, avšak nemá žiadneho dediča zo zákona, alebo keď niektorý z poručiteľových dedičov zo závetu dedičstvo neprevzal a nie sú dedičia zo zákona.  

 PRÍKLAD č. 159: 

Daňový subjekt po podaní žiadosti o vrátenie preplatku na dani z príjmov zomrel. Vzhľadom na to, že nezanechal žiadnych dedičov, správca dane podľa § 25 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní zastavil konanie o vrátení preplatku, pretože sa právnym nástupcom daňového subjektu stala Slovenská republika.  

Správca dane je povinný zastaviť daňové konanie aj v prípade, ak v priebehu konania zistí, že navrhovateľ nie je daňovým subjektom. 

 PRÍKLAD č. 160: 

Za účelom zabezpečenia daňového nedoplatku správca dane zriadil záložné právo na nehnuteľnosť daňového subjektu. Proti rozhodnutiu správcu dane podala odvolanie manželka daňového subjektu, ktorá svoj úkon odôvodňovala tým, že predmetná nehnuteľnosť je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Na základe aktuálneho listu vlastníctva správca dane zistil, že nehnuteľnosť je vo výlučnom vlastníctve daňového subjektu. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 písm. c) zastavil konanie, pretože zistil, že odvolateľ nie je daňovým subjektom.  

Ďalším z taxatívnych dôvodov zastavenia konania je skutočnosť, že daňový subjekt zmeškal lehotu, ktorú nemožno predĺžiť a ani odpustiť jej zmeškanie.  

 PRÍKLAD č. 161: 

Daňový subjekt podal žiadosť o obnovu konania v šesťmesačnej subjektívnej lehote, ktorá začala plynúť nasledujúcim dňom odo dňa, keď sa o dôvode obnovy konania dozvedel, avšak nedodržal trojročnú objektívnu lehotu, ktorá začína plynúť nasledujúcim dňom po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia správcu dane. Správca dane nepovolí obnovu konania vzhľadom na uplynutie trojročnej objektívnej lehoty, a pretože ide o lehotu, ktorú nemožno ani predĺžiť a ani odpustiť, jej zmeškanie podľa § 25 ods. 1 písm. d) zákona o správe daní konanie zastaví.  

Správca dane musí konanie zastaviť aj v prípade, ak zistí, že vo veci je už právoplatne rozhodnuté. 

 PRÍKLAD č. 162: 

Správca dane vykonal u daňového subjektu opakovanú daňovú kontrolu a zistil, že daň zistená daňovou kontrolou sa neodlišuje od dane zistenej opakovanou daňovou kontrolou. Vzhľadom na prekážku rozhodnutej veci správca dane vydá rozhodnutie podľa § 25 ods. 1 písm. e) zákona o správe daní a zastaví vyrubovacie konanie. 

Dôvodom na zastavenia daňového konania je tiež nezaplatenie správneho poplatku, a to ani na základe výzvy správcu dane pri tých podaniach, kde to zákon č. 145/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov ukladá. Úpravu zastavenia konania z dôvodu nesplnenia poplatkovej povinnosti upravuje zákon o správnych poplatkoch, ktorý je vo vzťahu k zákonu o správe daní zákonom špeciálnym, preto tento dôvod pod písmenom f) bol nahradený novým dôvodom pre zastavenie daňového konania v prípade, že dôvod konania odpadol

 PRÍKLAD č. 163: 

Správca dane uložil daňovému subjektu v súlade s § 35 ods. 1 písm. c) pokutu z dôvodu, že mu určil daň podľa pomôcok. Daňový subjekt sa proti uloženiu pokuty odvolal. Správca dane postúpil podané odvolanie spolu s predkladacou správou odvolaciemu orgánu. Následne daňový subjekt uloženú pokutu zaplatil. Odvolací orgán v spojitosti s ustanovením § 48 ods. 3 odvolacie konanie zastavil z dôvodu, že odpadol dôvod konania.  

Podľa predchádzajúcej právnej úpravy dôvodom na zastavenie konania bolo aj vyrovnanie daňového nedoplatku. S účinnosťou od 1. mája 2004 bol tento dôvod novelou zákona o správe daní z dôvodu duplicitnej právnej úpravy z § 25 vypustený vzhľadom na to, že zákon o správe daní upravuje zastavenie daňového exekučného konania z dôvodu vyrovnania daňového nedoplatku v § 80 ods. 1 písm. f). 

Proti rozhodnutiu o zastavení konania zákon o správe daní pripúšťa odvolanie s výnimkou zastavenia konania v prípade právneho nástupníctva Slovenskej republiky, ktoré sa nedoručuje, ale sa zakladá do spisu. V súvislosti s upresnením a doplnením dôvodov na zastavenie daňového konania bol novelou zákona o správe daní upravený aj odsek 3, v zmysle ktorého sa nebude môcť podať odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení konania aj v prípade, že navrhovateľ vzal svoj návrh späť. Pretože ide v danom prípade o dobrovoľné rozhodnutie daňového subjektu, možnosť podania odvolania sa javila ako nadbytočná.  

§ 25a 

Prerušenie konania 

(1) Správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26), konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania (§ 20 ods. 7). 

(2) Správca dane môže konanie prerušiť najdlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci konania. Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť, najdlhšie však na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. 

(3) Proti rozhodnutiu o prerušení konania nie je prípustné odvolanie. 

(4) Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2. 

(5) Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. 

K § 25a 

Pokiaľ v priebehu konania dôjde k takým okolnostiam, ktoré znemožňujú na určitý čas v ňom pokračovať, správca dane môže konanie prerušiť. Prerušenie konania je založené na zásade dobrovoľnosti, čo znamená, že je na úvahe správcu dane, či konanie preruší alebo nie. Zákon o správe daní umožňoval podľa doterajšej právnej úpravy prerušiť konanie najmä v súvislosti s dvomi skutočnosťami, a to ak sa v konaní vyskytla predbežná otázka alebo ak bol daňový subjekt vyzvaný na odstránenie nedostatkov podania. Tieto dva dôvody na fakultatívne prerušenie konania boli novelou zákona o správe daní doplnené o tretí dôvod, podľa ktorého je správca dane oprávnený prerušiť konanie aj v prípade, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Výpočet dôvodov v odseku 1 je demonštratívny, preto správca dane môže konanie prerušiť aj z iného dôvodu, pokiaľ usúdi, že je to potrebné. V týchto prípadoch sa konanie prerušuje bez časového obmedzenia, je prerušené do doby, pokiaľ prekážka konania trvá. 

 PRÍKLAD č. 164: 

Správca dane s manželkou ako dedičkou zomretého daňového subjektu dohodol daň z príjmu fyzických osôb (§ 29 ods. 5). Do zápisnice z ústneho konania dedička prehlásila, že sa pri prejednaní dedičstva u notára dedičstva vzdala, o čom však nepredložila žiadny dôkaz. Správca dane vyzval dedičku zomretého daňového subjektu, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy predložila správcovi dane doklad o tom, že sa právoplatne dedičstva vzdala. Podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní konanie o vyrubení daňovej povinnosti do doby, kedy dedička požadovaný doklad predloží, prerušil. Vzhľadom na to, že v lehote určenej správcom dane doklad predložený nebol, správca dane v súlade s § 32 zákona o správe daní požiadal notársky úrad o zaslanie dokladu o vzdaní sa dedičstva. Po jeho doručení správca dane pokračoval v konaní.  

Len ak to navrhnú zhodne účastníci konania a zároveň je konanie prerušené z dôvodu konania o predbežnej otázke alebo z dôvodu, že prebieha konanie o inej skutočnosti, rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, môže byť 30-dňová lehota podľa odseku 2 primerane predĺžená, a to najviac do doby, keď sa o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia rozhodlo. Dôležitým dôvodom na strane účastníkov konania môže byť napríklad došetrenie veci, predloženie nových dôkazov v prejednávanej veci a podobne. Vzhľadom na charakter konania v daňovom procese k aplikácii tohto ustanovenia v praxi bude dochádzať celkom výnimočne. 

 PRÍKLAD č. 165: 

Daňovník dane z príjmov fyzických osôb podal dňa 26. marca 2004 daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2003, daň však nezaplatil. Dňa 29. marca 2004 zomrel. Podľa § 56 ods. 2 zákona o správe daní prechádza daňová povinnosť na dediča. V danom prípade bolo zákonných dedičov viac, preto správca dane podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní prerušil konanie do vyriešenia predbežnej otázky, ktorou je právoplatné ukončenie dedičského konania.  

O prerušení konania správca dane vydáva rozhodnutie, proti ktorému zákon o správe daní nepripúšťa odvolanie. Len čo pominie dôvod, pre ktorý sa konanie prerušilo, správca dane pokračuje v prerušenom konaní. V prípade, ak bolo konanie prerušené napríklad z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke a toto konanie je ukončené, správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu. Ak dôvodom prerušenia konania bolo odstránenie nedostatkov podania na základe výzvy správcu dane, bude podnetom na pokračovanie v konaní doručené opravené podanie. 

 PRÍKLAD č. 166: 

Daňový subjekt doručil správcovi dane odvolanie proti platobnému výmeru na daň z nehnuteľností, v ktorom ako dôvod uviedol, že daň z nehnuteľností mu nemala byť vyrubená, pretože ju nevlastní. O tejto skutočnosti však nepripojil žiadny dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie. Správca dane zaslal daňovému subjektu výzvu, aby svoje tvrdenie preukázal listom vlastníctva a podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní prerušil konanie. Po doručení opraveného podania správca dane v odvolacom konaní pokračoval.  

Význam inštitútu prerušenia konania spočíva predovšetkým v tom, že v čase prerušenia konania lehoty podľa zákona o správe daní neplynú, ale spočívajú (napríklad lehota na zánik práva vyrubiť daň). Z dikcie zákona však jednoznačne vyplýva, že ustanovenie o spočívaní lehôt nemožno aplikovať na lehoty podľa osobitných zákonov (napríklad pre podanie daňového priznania podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 350/2004 Z. z.). Vzhľadom na to, že tieto lehoty napriek prerušeniu konania plynú, správca dane pri uplatňovaní prerušenia konania musí na túto skutočnosť prihliadať.  

§ 26 

Predbežná otázka 

(1) Ak sa v daňovom konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím viazaný. Inak si môže správca dane o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať príslušnému orgánu podnet na začatie konania. 

(2) Správca dane si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, alebo o osobnom stave občana, ak je to v pôsobnosti iného orgánu. 

K § 26 

Zákon o správe daní neobsahuje samostatnú definíciu predbežnej otázky. Z jej podstaty však predbežnú otázku možno chápať ako otázku, ktorej riešenie neprináleží orgánu, ktorý vo veci rozhoduje, pričom táto otázka má pre prebiehajúce daňové konanie samostatný význam a bez vyriešenia ktorej nemôže správca dane v daňovom konaní bez všetkého rozhodnúť, prípadne v daňovom konaní pokračovať. Príkladom predbežnej otázky je prejednanie a právoplatné ukončenie dedičského konania. Aj keď v zmysle platného právneho poriadku sa dedičstvo nadobúda okamihom poručiteľovej smrti, až po skončení dedičského konania a nadobudnutí právoplatnosti uznesenia súdu o dedičstve je bezpečne ustálené, na ktorého dediča prešiel poručiteľov majetok a ktorý dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa a v akom rozsahu. Správca dane má možnosť podľa § 25a zákona o správe daní prerušiť konanie z dôvodu vyriešenia predbežnej otázky, t. j. bude čakať do právoplatného skončenia dedičského konania. Typickým príkladom predbežnej otázky je tiež rozhodovanie súdu o procesnej spôsobilosti daňového subjektu na právne úkony. Ak o predbežnej otázke príslušný orgán rozhodol, je týmto rozhodnutím správca dane viazaný, inak si môže o predbežnej otázke urobiť úsudok sám. Ak si správca dane o dosiaľ nevyriešenej predbežnej otázke urobil úsudok, v žiadnom prípade nemôže jeho úsudok nahradiť právoplatné rozhodnutie iného vecne príslušného orgánu. V prípade, že sa rozhodnutie vo veci samej v daňovom konaní podstatne odlišuje od predbežného posúdenia veci iným orgánom, správca dane opraví svoje rozhodnutie prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku. Zákon vylučuje možnosť úsudku o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo o osobnom stave občana, ak posúdenie týchto otázok patrí do pôsobnosti iného orgánu.     

 PRÍKLAD č. 167: 

Správca dane si urobil úsudok o tom, že z okruhu domnelých dedičov je dedičom YX, od ktorého žiadal zaplatenie daňovej povinnosti, ktorá vznikla pred smrťou zomretého daňového subjektu – poručiteľa. Na základe právoplatného uznesenia súdu o skončení dedičského konania bolo preukázané, že YX, o ktorom si správca dane urobil úsudok, že je právnym nástupcom daňového subjektu, bol z dedičstva na základe závetu poručiteľa vylúčený. Správca dane obnovil z vlastného podnetu konanie a daňovú povinnosť za zomretého daňovníka vymáhal od právoplatného dediča.  

§ 27 

Predvolanie a predvedenie 

(1) Správca dane predvolá osobu, ktorej osobná účasť v daňovom konaní je nevyhnutná, a v predvolaní súčasne upozorní na právne dôsledky nedostavenia sa. Predvolanie sa doručuje do vlastných rúk. 

(2) V prípade, že sa predvolaný bez ospravedlnenia nedostaví ani po opakovanom predvolaní, môže správca dane požiadať o jeho predvedenie. 

(3) O predvedenie podľa odseku 2 správca dane požiada príslušný útvar Policajného zboru, ktorý je povinný ho predviesť. O predvedenie vojakov v činnej službe alebo príslušníkov ozbrojených zborov požiada správca dane útvar, v ktorom je predvolaný služobne zaradený. 

K § 27 

Ak pre riadny priebeh konania je nevyhnutá osobná účasť účastníka konania, alebo tretej osoby, je správca dane oprávnený osobnú prítomnosť zabezpečiť písomným predvolaním, ktoré je povinný doručiť do vlastných rúk. Vzhľadom na skutočnosť, že účasť takejto osoby je podmienená tým, že sa o predvolaní na výsluch skutočne dozvedela, z praktických dôvodov nie je vhodné pri doručovaní predvolania uplatňovať fikciu doručenia. V daňovom konaní na rozdiel od trestného alebo iného konania pristupuje správca dane k inštitútu predvolania v podstate ojedinele, a to v prípade, ak bez ústneho prejednania veci s predvolanou osobou nie je možné objektívne zistiť skutkový stav, prípadne zhodnotiť dôkazy, ktoré má k dispozícii. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že správca dane predvoláva na konanie tretiu osobu – svedka. Pokiaľ teda správca dane usúdi, že osobná účasť svedka je nevyhnutná, má pri doručovaní predvolania postupovať tak, aby svedok mal reálnu možnosť dostaviť sa na konanie. Pri stanovení termínu ústneho konania preto musí brať na zreteľ aj možnosť, že predvolanie bude svedkom prevzaté v úložnej lehote, a teda termín ústneho konania, na ktoré ho predvoláva, musí 15-dňovú úložnú lehotu zohľadniť.  

 PRÍKLAD č. 168: 

Správca dane zaslal svedkovi AB dňa 12. mája 2004 predvolanie, aby sa 4. júna 2004 dostavil na ústne konanie za účelom svedeckej výpovede. Predvolaný svedok v deň doručenia predvolania nebol zastihnutý a predvolanie nebolo doručené ani v náhradnom termíne, preto zásielka bola uložená dňa 28. mája 2004 na pošte, o čom bol svedok AB riadne vyrozumený. Svedok si predvolanie vyzdvihol v posledný deň úložnej lehoty. 

V písomnom predvolaní musí správca dane uviesť predovšetkým miesto, dobu a predmet konania, údaje o predvolanej osobe vrátane konkretizovania toho, či osoba je predvolaná ako daňový subjekt alebo tretia osoba. Zároveň v predvolaní môže správca dane svedkovi uložiť povinnosť predložiť listiny alebo iné veci, ktoré má k dispozícii a ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní. Správca dane je povinný v predvolaní upozorniť svedka o následkoch nedostavenia sa, ktorými môže byť pokuta za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy, prípadne predvedenie. Povinnosť dostaviť sa na výsluch na základe predvolania má svedok aj vtedy, keď nemôže byť vypočutý z dôvodu zákazu výsluchu alebo keď má právo výpoveď odoprieť. V prípade, že sa predvolaná osoba z vážnych dôvodov nemôže ústneho konania zúčastniť, je povinná svoju neprítomnosť pred určeným termínom jeho konania ospravedlniť, avšak z objektívnych dôvodov nie je vylúčené považovať za dostatočné aj ospravedlnenie sa po termíne ústneho konania, ak ospravedlnenie nasleduje ihneď po odpadnutí dôvodu, pre ktorý to svedok nemohol urobiť skôr (napríklad predvolaná osoba bola hospitalizovaná a ihneď po prepustení z nemocničného ošetrenia správcovi dane oznámila dôvod, pre ktorý sa nemohla zúčastniť ústneho konania). 

Pri výsluchu svedka nemôže byť prítomný jeho právny zástupca, daňový poradca alebo iná osoba, ktorej účasť na svojom výsluchu svedok navrhne, pretože svedok je osoba nezastupiteľná, ktorá má povinnosť podať svedeckú výpoveď o poznatkoch, ktoré nadobudla vlastným zmyslami. Výpoveď svedka je dôkazným prostriedkom v daňovom konaní a priame poznatky a informácie svedka majú povahu dôkazu, pričom správca dane môže využiť výpoveď svedka, resp. informácie v nej uvedené aj ako pomôcku pri určovaní daňovej povinnosti podľa pomôcok podľa § 42 v spojitosti s § 29 ods. 6 zákona o správe daní.  

Ak za účelom objasnenia skutočností potrebných pre riadne zistenie daňovej povinnosti, správca dane realizuje výsluch svedka v rámci daňovej kontroly, prípadne pri miestnom zisťovaní, je oprávnený zúčastniť sa na výsluchu svedka aj kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca. Týmto postupom je zabezpečené právo kontrolovaného daňového subjektu klásť svedkom otázky upravené v § 15 ods. 5 písm. d) zákona o správe daní. V iných prípadoch daňový subjekt ani jeho zástupca nemajú právo byť prítomní pri výsluchu svedka. Rovnako správca dane, ktorý výsluch svedka uskutočňuje, musí dbať na to, aby v záujme zabezpečenia pravdivosti výpovedí svedkov neboli pri výsluchu svedka prítomní ostatní svedkovia. Zákon o správe daní pripúšťa na rozdiel od úpravy svedeckej výpovede napríklad podľa Správneho poriadku aj písomnú formu svedeckej výpovede, ktorá je u správcu dane na mieste predovšetkým vtedy, ak je potrebné vypočuť svedka, ktorý nie je štátnym občanom SR a ktorý sa zdržiava v zahraničí. Pri realizácii písomnej svedeckej výpovede by mal správca dane predovšetkým dbať na jasnú a zrozumiteľnú formuláciu otázky, na ktorú potrebuje odpoveď svedka.  

Pred výsluchom svedka správca dane vždy overí totožnosť svedka, a to na základe občianskeho preukazu, u cudzích štátnych príslušníkov na základe pasu a poučí ho o práve odoprieť výpoveď, o povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať, ako aj o následkoch neúplnej alebo nepravdivej výpovede, ktorým môže byť priestupok proti poriadku v správe podľa § 21 ods. 1 písm. f) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. V zmysle uvedeného ustanovenia za úmyselné podanie nepravdivej alebo neúplnej svedeckej výpovede v správnom konaní možno uložiť svedkovi pokutu do výšky 3 000 Sk. Príslušným orgánom na prejednanie priestupku proti poriadku v správe nie je správca dane, ale príslušný obvodný úrad, ktorému správca dane oznámi spáchanie tohto priestupku, o ktorom sa dozvedel pri výkone svojej právomoci.  

Správca dane ďalej musí svedka, ako aj ďalšie osoby zúčastnené na výsluchu poučiť aj o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti ako aj o oprávnení podávať návrhy na doplnenie zápisnice o výsluchu svedka a námietky proti jej obsahu. Z úradnej moci správca dane tiež poučí svedka o povinnosti odoprieť výpoveď v prípade, že by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. Správca dane nesmie vypočuť svedka o utajovaných skutočnostiach, o ktorých je podľa zákona č. 215/2004 Z. z. povinný zachovávať mlčanlivosť. O týchto skutočnostiach nesmie byť svedok vypočutý aj keby sám chcel na rozdiel od skutočností, u ktorých má právo odoprieť výpoveď, avšak ak chce svedok o takýchto skutočnostiach dobrovoľne vypovedať, zákon to výslovne nezakazuje. Zanedbanie poučenia svedka zo strany správcu dane je závažným procesným nedostatkom, ktorý má za následok neprípustnosť dôkazu získaného výsluchom svedka. 

Svedecká výpoveď sa realizuje v priebehu ústneho pojednávania, a preto v súlade s § 11 zákona o správe daní musí byť o tejto skutočnosti spísaná zápisnica z ústneho pojednávania, predmetom ktorej bol výsluch svedka. Správca dane spíše zápisnicu aj v prípade, ak sa svedok ustanoví k správcovi dane, avšak výsluch sa neuskutoční z dôvodu zákazu výsluchu alebo uplatnenia práva odoprieť výpoveď. Zápisnica o výsluchu svedka musí obsahovať označenie správcu dane, u ktorého bol vykonaný výsluch svedka, dátum a miesto výsluchu svedka, označenie osôb, ktoré sa výsluchu zúčastnili, a to uvedením identifikačných údajov svedka vrátane rodného čísla a čísla preukazu totožnosti. Zákon o správe daní neumožňuje utajenie totožnosti ohrozeného svedka. Zamestnanec správcu dane, ktorý vykonáva výsluch svedka, sa označuje uvedením mena, priezviska a funkcie. Ďalšia náležitosť zápisnice o výsluchu svedka tvorí obsah poučenia svedka, ako aj poučenie svedka o náhradách trov konania a spôsob ich uplatnenia. Ak je svedkom osoba, ktorej výsluch je zakázaný, alebo svedok využije svoje právo odoprieť výpoveď, správca dane v zápisnici uvedie aj tieto skutočnosti. Správca dane ďalej uvedie súvislý opis priebehu výsluchu s uvedením znenia otázok položených svedkovi, odpovede svedka sa zachytávajú v 1. osobe jednotného čísla, označenie dokladov a iných listín odovzdaných pri pojednávaní alebo podstatný obsah listín predložených na nahliadnutie, závery a opatrenia prijaté na ústnom pojednávaní, návrhy alebo námietky proti obsahu zápisnice a závery o týchto návrhoch a námietkach. Zápisnicu o výsluchu svedkov podpisujú všetky osoby, ktoré sa na výsluchu svedka zúčastnili vrátane zamestnancov správcu dane, prípadne dôvody odopretia podpisu. Odpis zápisnice sa svedkovi nevydáva. Správca dane opraví v zápisnici chyby v pravopise a iné zrejmé nesprávnosti. Rozhoduje o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné samostatné odvolanie.  

Na zabezpečenie priebehu konania môže správca dane nariadiť predvedenie predvolanej osoby, pričom zákon umožňuje použitie tohto donucovacieho procesného prostriedku vtedy, ak sa predvolaná osoba po opätovnom predvolaní bez náležitého ospravedlnenia alebo bez vážnych dôvodov na ústne konanie nedostavila, hoci bola na právne následky nedostavenia sa upozornená. O jej predvedenie požiada správca dane príslušný útvar Policajného zboru SR.  

 PRÍKLAD č. 169: 

Správca dane zaslal svedkovi AB predvolanie, aby sa v určený deň dostavil na ústne konanie za účelom svedeckej výpovede. Predvolaný svedok sa bez ospravedlnenia na ústne konanie nedostavil. Správca dane mu zaslal opätovne predvolanie. Napriena to, že predvolanie bolo svedkom AB riadne prevzaté, na ústne konanie sa opätovne nedostavil, preto správca dane požiadal príslušný útvar Policajného zboru o predvedenie svedka AB na konanie s určením konkrétneho dňa, hodiny a miesta predvedenia.  

§ 28 

Náklady daňového konania 

(1) Ak neustanovuje tento zákon alebo osobitné predpisy8a) inak, náklady daňového konania hradí príslušný správca dane s výnimkou exekučných nákladov (§ 90) a nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. 

(2) Ak sa na výzvu správcu dane zúčastnia na daňovom konaní 

a) 

svedkovia, patrí im náhrada hotových výdavkov a ušlej mzdy; nárok treba uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na konaní zúčastnili, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká, 

b) 

znalci, audítori a tlmočníci, patrí im náhrada hotových výdavkov a odmien podľa osobitných predpisov, 

c) 

osoby, s výnimkou daňových subjektov, ktoré majú listiny a iné veci potrebné v daňovom konaní, patrí im náhrada spojená s ich predložením alebo obhliadnutím; nárok je nevyhnutné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na konaní zúčastnili, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní od predloženia alebo obhliadnutia, inak tento nárok zaniká, 

d) 

tretie osoby podľa § 6 ods. 3 písm. d) až g), patrí im náhrada hotových výdavkov; na uplatnenie nároku sa vzťahuje obdobne ustanovenie písmena a). 

(3) O uplatňovaných nárokoch rozhodne príslušný správca dane do 15 dní odo dňa ich uplatnenia a v tejto lehote i poukáže v prospech oprávnených úhradu priznaného nároku. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. 

(4) Ak správca dane uhradil náklady daňového konania podľa odseku 2, ktoré vznikli v dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu, môže tieto náklady preniesť na daňový subjekt. Predpísaná náhrada nákladov konania je splatná do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. 

(5) Ak daňový subjekt neuhradí náklady daňového konania podľa odseku 4, správca dane je oprávnený ich vymáhať v daňovom exekučnom konaní. 

K § 28 

Rozhodnutím o náhrade nákladov konania nie je ukladaná daňová povinnosť, ale správca dane ním len priznáva náhradu nákladov konania tretím osobám, ktorými sú najmä svedkovia, znalci, tlmočníci, auditori a ďalšie osoby, ktoré sa na základe výzvy správcu dane zúčastnili konania, pričom pri hradení nákladov v súvislosti s daňovým konaním sa vychádza zo zásady, že náklady vzniknuté správcovi dane znáša správca dane a náklady, ktoré vznikli daňovému subjektu vrátane exekučných nákladov, znáša daňový subjekt. Práve náklady spojené s účasťou tretích osôb na konaní sa považujú za náklady správcu dane. Pôjde hlavne o svedočné, znalečné a obdobné výdavky osôb, ktorým boli uložené povinnosti (napríklad pri predložení listiny treťou osobou). Svedočné tvoria hotové výdavky svedka a náhrada ušlej mzdy. Hotovými výdavkami je najmä cestovné, stravné a nocľažné, ktoré je poskytované za obdobných podmienok ako pri pracovných cestách (zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách). Zásady pre výpočet priemerného zárobku u osôb v pracovnom alebo obdobnom pomere upravujú pracovnoprávne predpisy. Pokiaľ svedeckú výpoveď podáva osoba, ktorá má príjmy len z podnikania, t. j. tzv. osoba samostatne zárobkovo činná, situácia je komplikovanejšia vzhľadom na neexistenciu samostatného právneho predpisu, ktorý by sa zaoberal výpočtom náhrady mzdy u tejto skupiny osôb. V takomto prípade je možné vypočítať náhradu mzdy podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že svedok musí výšku ušlého zárobku preukázať, je dôležité, aby správca dane už v predvolaní na výsluch upozornil svedka na túto skutočnosť. Odmeňovanie znalcov a náhradu účelne vynaložených nákladov spojených so znaleckým posudkom upravuje zákon o znalcoch a tlmočníkoch č. 36/1967 Zb. v znení neskorších predpisov (od 1. 9. 2004 zákon č. 382/2004 Z. z.). Náklady spojené s predložením listiny uhrádza správca dane vtedy, ak listinu predkladá osoba, ktorá nie je účastníkom konania, resp. ktorá nie je v postavení tretej osoby, pričom môže ísť o podobné náklady než sú tie, ktoré sú uhrádzané svedkovi. 

Pokiaľ však náklady konania vznikli v dôsledku nečinnosti alebo v dôsledku nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu, môže správca dane zaviazať k ich úhrade priamo daňový subjekt, ktorý je potom povinný na základe rozhodnutia o predpísanej náhrade nákladov tieto uhradiť v lehote určenej správcom dane v rozhodnutí. Z dôvodu jednoznačnosti novela zákona o správe daní upravuje postup správcu dane v súvislosti s oprávnením správcu dane vymáhať v daňovom exekučnom konaní náklady konania, vznik ktorých svojím konaním, resp. nekonaním zapríčinil daňový subjekt. Podľa novozavedeného odseku 5 ak daňový subjekt neuhradí dobrovoľne náklady, ktorých vznik zapríčinil, správca dane ich môže od neho vymáhať.  

 PRÍKLAD č. 170: 

Správca dane uložil daňovému subjektu povinnosť predložiť list vlastníctva v ním určenej lehote. Daňový subjekt bol nečinný, list vlastníctva v lehote správcovi dane nepredložil. Správca dane si potrebný dôkaz zaobstaral sám a zaviazal daňový subjekt rozhodnutím o predpísanej náhrade nákladov k ich úhrade. Za tým účelom mu určil lehotu, ktorú však daňový subjekt nedodržal a náklady spojené so zadovážením znaleckého posudku dobrovoľne neuhradil. Správa dane začal voči daňovému subjektu daňové exekučné konanie.  

Pokiaľ je v konaní nevyhnutná osobná účasť svedka, zákon o správe daní svedkovi priznáva náhradu hotových výdavkov, ktorými sú najmä cestovné, stravné, nocľažné a podobne. Nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa svedok v konaní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní od výsluchu, inak tento nárok zaniká (ide o prekluzívnu lehotu). Nárok na svedočné má i svedok, ktorý sa síce dostavil na predvolanie správcu dane, avšak nebol vypočutý. Relevantným dokladom preukazujúcim hotové výdavky svedka je napríklad potvrdenie zamestnávateľa o priemernej čistej mzde, cestovné lístky, daňový doklad o zaplatení nocľažného a podobne. Náklady spojené s účasťou znalca, tlmočníka, prípadne audítora v konaní sa uhrádzajú podľa osobitných predpisov. Pri odmene znalca a tlmočníka za podanie znaleckého posudku, resp. za vykonanie tlmočníckeho úkonu sa odmena vypočíta podľa sadzieb odmien uvedených vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti SR č. 263/1996 Z. z. ktorou sa vykonáva zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch v znení neskorších predpisov (od 1. 9. 2004 vyhláška č. 491/2004 Z. z.). Výšku odmeny znalca alebo tlmočníka určuje správca dane v závislosti od stupňa odbornosti potrebného na vykonanie úkonu, prípadne podľa množstva účelne vynaloženej práce. Zákon o správe daní neobsahuje ustanovenie, ktoré zakotvuje právo účastníka konať vo svojom materinskom jazyku. Zákon o správe daní však v základných zásadách daňového konania zaručuje rovnaké práva a povinnosti všetkým daňovým subjektom, preto v prípade, že na konaní pred správcom dane je zúčastnená osoba, ktorá neovláda slovenský jazyk alebo je hluchonemá, je správca dane povinný na svoje náklady zaobstarať tlmočníka. Podľa § 14 zákona č. 466/2002 Z. z. o audítoroch a Slovenskej komore audítorov poskytuje audítor audítorské služby za dohodnutú odmenu. Okrem odmeny, ktorá prislúcha tretím osobám podľa osobitných predpisov, patrí im aj náhrada ostatných nákladov obdobne ako u svedka. Na náhradu nákladov spojených s konaním majú nárok aj iné tretie osoby (ručitelia, správcovia konkurznej podstaty, štátne orgány, obce a iné) za tých istých podmienok ako svedok. Príslušný správca na základe včas uplatneného nároku na náhradu nákladov musí rozhodnúť v 15-dňovej lehote od ich uplatnenia a v tejto lehote ich aj poukázať oprávneným osobám. 

 PRÍKLAD č. 171: 

Správca dane vypočul na ústnom konaní dňa 28. mája 2004 svedka. Svedok si dňa 7. júna 2004 uplatnil náhradu hotových výdavkov spojených so svedeckou výpoveďou, pozostávajúcich z náhrady ušlej mzdy a cestovného. Správca dane z dôvodu zániku nároku rozhodnutím nepriznal svedkovi náhradu nákladov konania, lebo päťdňová lehota na uplatnenie nároku na náhradu hotových výdavkov uplynula dňa 4. júna 2004.  

§ 29 

Dokazovanie 

(1) Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. 

(2) Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 

(3) Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 

(4) Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 

(5) Ak v daňovom konaní daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane, môže správca výšku dane s ním dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane § 11. 

(6) Ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2 je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov. 

(7) Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. 

(8) Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 

(9) Na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovom konaní neprihliada. 

K § 29 

Najmä v procese dokazovania je správca dane povinný postupovať v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, ktorý nesie v procese správy daní, ako aj v daňovom konaní dôkazné bremeno, čo znamená, že daňový subjekt je povinný preukazovať všetky ním uvádzané skutočnosti. Táto jeho povinnosť sa nevzťahuje len na proces daňovej kontroly, ktorá je súčasťou správy daní, ale v podstate na každé jeho tvrdenie, ktoré v rámci konania, vedeného správcom dane, daňový subjekt uvedie. Na podporu vierohodnosti svojho tvrdenia je daňový subjekt povinný predložiť správcovi dane dôkazy. Skutočnosť, že správca dane vedie dokazovanie (§ 29 ods. 1), v praxi znamená, že je na správcovi dane, či dôkazy predložené daňovým subjektom považuje za vierohodné a či ich akceptuje. Pokiaľ správca dane tvrdenie, resp. dôkaz predložený daňovým subjektom, akceptovať nemieni, je povinný daňovému subjektu túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré vyvracajú jeho tvrdenia. Tento zložitý proces však neznamená, že sa dôkazné bremeno prenáša na správcu dane. Správca dane je povinný v záujme spoľahlivého zistenia skutkového stavu v konkrétnej veci obstarať si spoľahlivé podklady pre svoje rozhodnutie.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Sž 157/96: 

Ak účastník správneho konania nebol vypočutý ku skutočnostiam tvoriacim predmet správneho konania a správny orgán ani inými dôkazmi nezistil skutočný stav veci, je to dôvod na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci na ďalšie konanie.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2002, sp. zn. 4 Sž 14/02: 

Daňové orgány neporušia zákon, ak pre určenie dane nezohľadnia výdavok, ktorý nespĺňa kritériá stanovené daňovými predpismi, ako aj výdavok, ktorý nie je výdavkom znižujúcim základ dane.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. novembra 1999, sp. zn. 6 Sž 99/99: 

Aj napriek tomu, že postup daňových orgánov v konaní o predpísanie dane z pridanej hodnoty sleduje reparačný zámer, t. j. odčerpanie neoprávnene uplatnenej dane, je potrebné v konaní nespochybniteľne preukázať, že k uplatneniu dane žalobcom skutočne došlo. Vychádzajúc z citovanej zásady preferovania skutočného obsahu právneho úkonu pred jeho formálnym prejavom je nedostatočné, ak sa správca dane opieral len o deklarované účtovanie dane z pridanej hodnoty na pokladničných blokoch a nezisťoval skutkový stav spôsobom umožňujúcim objektívne rozhodnúť vo veci.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Sž 73/02: 

Ak v daňovom konaní bolo preukázané, že obchody medzi žalobcom a jeho odberateľmi boli uzatvorené a realizované bez účasti sprostredkovateľa, potom ani suma vyplatená sprostredkovateľovi nie je daňovo uznateľným výdavkom vynaloženým na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov v zmysle § 24 ods. 1 zákona o daniach z príjmov

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Sž 65, 66/01, 4 Sž 113, 114/01: 

Predpokladom na zistenie, ktoré má byť podkladom na rozhodnutie daňového orgánu, je, že daňovému subjektu bude poskytnutá príležitosť splniť svoju dôkaznú povinnosť, navrhnúť vykonať dôkazy, ktoré zo svojej pozície súkromno-právnej osoby nemôže zabezpečiť, vyjadriť sa ku zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich získania. Nedodržanie tohto procesného postupu je nielen ohrozením účelu daňového konania, ale, a to predovšetkým, porušením práv daňového subjektu, ktoré mu výslovne zákon priznáva (§ 2 ods. 2, § 15, § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov).  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Sž/124/01, 7 Sž 131–137/01 

Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu. 

Zákon o správe daní v § 29 ods. 4 len príkladmo vypočítava, čo môže byť v procese dokazovania považované za dôkaz. V zmysle tejto úpravy sú za dôkaz považované všetky prostriedky, ktoré slúžia na objasnenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom predložené dôkazy musia byť v súlade so zákonom. Pokiaľ by bol nejaký dôkaz získaný v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, bol by pre účely dokazovanie právne irelevantný. Proces posudzovania zákonnosti svedectva ako dôkazu zahŕňa preverenie zákonnosti vlastného postupu správcu dane pri jeho získaní. Pokiaľ má svedecká výpoveď slúžiť ako dôkaz v daňovom konaní, musí byť získaná a vykonaná v súlade s právnymi predpismi. Ak by bola svedecká výpoveď dosiahnutá napríklad bez predchádzajúceho poučenia svedka, bola by získaná v rozpore so zákonom a ako taká by nemohla byť dôkazom v daňovom konaní.  

 PRÍKLAD č. 172: 

Daňový subjekt si uplatnil v podanom daňovom priznaní nárok na nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, ktorý podľa jeho tvrdenia vznikol z obchodného prípadu, ktorý deklaroval príjmovými, ako aj výdavkovými dokladmi. Správca dane daňovou kontrolou zistil, že doklady predložené daňovým subjektom sú falošné, rovnako ako aj podpis zástupcu firmy, ktorej mal platiteľ tovar na základe kúpnej zmluvy odpredať. Správca dane mal preukázané aj výsluchmi svedkov, že firma, ktorá mala od platiteľa tovar odkúpiť, neexistovala. Vzhľadom na to, že dôkazy predložené platiteľom dane boli získané v rozpore so zákonom, boli pre účely daňového konania irelevantné, pričom z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu bol prípad oznámený orgánom činným v trestnom konaní. 

V zmysle platnej právnej úpravy sa za dôkaz považuje najmä podané daňové priznanie alebo hlásenie, výpoveď svedka, znalecký posudok, protokol o daňovej kontrole, verejná listina (napríklad obchodný register), zápisnica spísaná správcom dane z ústneho konania, zápisnica z miestneho zisťovania, povinné záznamy, ktoré daňový subjekt musí viesť na základe rozhodnutia správcu dane, ako aj doklady k nim, odpovede na výzvu zaslanú správcom dane. Za dôkaz však správca dane môže považovať aj iné dôkazy, ktoré potvrdzujú hodnovernosť skutočností uvádzaných daňovým subjektom. Aj keď to zákon o správe daní výslovne neuvádza, dôkazom môže byť napríklad čestné prehlásenie, ktorého dôkaznú hodnotu však bude posudzovať správca dane. Ak v procese dokazovania daňový subjekt nevie svoje tvrdenie podložiť aj adekvátnym dôkazom, prípadne ním predložený dôkaz po jeho vyhodnotení správca dane nebude akceptovať, daňový subjekt neunesie dôkazné bremeno a správca dane je oprávnený určiť daň pomocou pomôcok. 

 PRÍKLAD č. 173: 

Správca dane spísal s kontrolovaným daňovým subjektom zápisnicu o začatí daňovej kontroly. V dohodnutý deň sa daňový subjekt dostavil k správcovi dane a uviedol, že mu neznámy páchateľ ukradol auto spolu so všetkými dokladmi, ktorými chcel preukázať skutočnosti uvedené v podanom daňovom priznaní. Na žiadosť daňového subjektu správca dane určil lehotu, v ktorej umožnil daňovému subjektu zrekonštruovať účtovníctvo. Pretože daňový subjekt účtovníctvo zrekonštruoval len čiastočne, správca dane určil daň pomôckami, pričom čiastočne zrekonštruované doklady predložené daňovým subjektom považoval za pomôcky.  

 PRÍKLAD č. 174: 

V rámci vytýkacieho konania vyzval správca dane daňový subjekt, aby sa v stanovený deň dostavil na ústne pojednávanie za účelom odstránenia nezrovnalosti v podanom daňovom priznaní a predloženom znaleckom posudku. Daňový subjekt sa v deň určený správcom dane bez ospravedlnenia nedostavil. Správca dane v súlade s poučením, uvedeným vo výzve, určil daň pomôckami podľa znaleckého posudku. 

Ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť, najmä ak nepredloží daňové priznanie alebo hlásenie, v dôsledku čoho nie je možné správne určiť daňovú povinnosť, zákon o správe daní umožňuje správcovi dane dohodnúť ju s daňovým subjektom. K určeniu dane podľa dohody môže dôjsť aj v prípade, že správca dane u daňového subjektu spísaním zápisnice začne daňovú kontrolu a po jej začatí kontrolovaný daňový subjekt správcovi dane oznámi, že nemá k dispozícii doklady, pretože mu boli cestou k nemu odcudzené. Napriena to, že správca dane v takom prípade nemôže pokračovať v daňovej kontrole, je daňový subjekt ochotný a schopný dospieť k dohode so správcom dane na výške jeho daňovej povinnosti.  

 PRÍKLAD č. 175: 

Daňový subjekt – člen združenia uzatvoreného na základe zmluvy o združení podľa § 829 Občianskeho zákonníka, oznámil správcovi dane, že v dôsledku nezhôd medzi ním a druhým účastníkom združenia, ktorý má k dispozícii všetky potrebné doklady na preukázanie daňovej povinnosti, nemôže podať daňové priznanie. Správca dane s daňovým subjektom na ústnom konaní výšku dane z príjmov fyzických osôb dohodol. 

 PRÍKLAD č. 176: 

V deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly správca dane spísal s daňovým subjektom zápisnicu o začatí daňovej kontroly. Zároveň sa poverený zamestnanec správcu dane s kontrolovaným daňovým subjektom dohodli, že v určený deň budú daňovým subjektom predložené doklady preukazujúce jeho daňovú povinnosť uvedenú v daňovom priznaní. V dohodnutý deň však motorové vozidlo, v ktorom boli aj účtovné a iné doklady, daňovému subjektu bolo odcudzené. Daňový subjekt oznámil túto skutočnosť správcovi dane a súhlasil, že sa na výške daňovej povinnosti dohodnú.  

Jednou zo základných povinností daňového subjektu je jeho povinnosť umožniť správcovi dane vykonanie daňovej kontroly, ktorej účelom je zistenie alebo preverenie základu dane alebo iných skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Pokiaľ daňový subjekt túto základnú povinnosť nesplní a neumožní vykonať daňovú kontrolu, je správca dane oprávnený určiť daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si môže zaobstarať na tento účel aj bez súčinnosti s daňovým subjektom. Určenie dane pomôckami prichádza do úvahy aj v prípade, že kontrolovaný daňový subjekt vôbec nespolupracuje so správcom dane, na adrese, ktorú si nahlásil pri plnení svojej registračnej a oznamovacej povinnosti (§ 31), nesídli, resp. sa na tomto mieste síce zdržuje, ale vôbec nepreberá úradné písomnosti zasielané správcom dane. K určeniu dane pomôckami môže správca dane prikročiť aj vtedy, ak síce dohodne s kontrolovaným daňovým subjektom deň a miesto výkonu daňovej kontroly, ale v dohodnutý deň sa na mieste výkonu daňovej kontroly daňový subjekt nenachádza, prípadne sa nedostaví ku správcovi dane, ak sa ako miesto výkonu daňovej kontroly dohodlo miesto, kde správca dane sídli. Zo zákona o správe daní nevyplýva pre správcu dane povinnosť opakovane sa pokúsiť o výkon daňovej kontroly, ale v praxi správcovia dane skôr, než pristúpia k určeniu dane pomôckami, zopakujú pokus o začatie daňovej kontroly.  

 PRÍKLAD č. 177: 

Správca dane doručil daňovému subjektu oznámenie o výkone daňovej kontroly s určením konkrétneho dňa a miesta jej výkonu. V lehote podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní daňový subjekt telefonicky oznámil, že mu uvedený deň nevyhovuje vzhľadom na to, že bude na plánovanej zahraničnej služobnej ceste. Správca dane dôvod uvedený daňovým subjektom akceptoval a navrhol iný deň ako deň začatia daňovej kontroly. Daňový subjekt sa opakovane ospravedlnil, pričom uviedol ako dôvod pobyt na zahraničnej dovolenke. Z dôvodu, že sa nepodarilo dohodnúť deň začatia daňovej kontroly v lehote 40 dní od oznámenia o výkone daňovej kontroly, správca dane zaslal daňovému subjektu nové oznámenie o jej výkone. Daňový subjekt sa znovu ospravedlnil. Ako dôvod uviedol dôležité pracovné stretnutie. Správca dane v rámci vyhľadávacej činnosti zistil, že hrozí znehodnotenie účtovných dokladov, preto v súlade s § 15 ods. 3 zákona o správe daní sa dostavil k daňovému subjektu za účelom spísania zápisnice o daňovej kontrole, a to aj bez dohody na dni začatia daňovej kontroly.  

 PRÍKLAD č. 178: 

V deň začatia daňovej kontroly sa kontrolovaný daňový subjekt k správcovi dane nedostavil. Správca dane sa pokúsil telefonicky dohodnúť iný deň začatia daňovej kontroly, ale neúspešne. V súlade s § 15 ods. 2 zákona o správe daní bola daň určená podľa pomôcok.  

 PRÍKLAD č. 179: 

V oznámení o výkone daňovej kontroly bolo dohodnuté, že daňová kontrola sa uskutoční v prevádzkových priestoroch daňového subjektu. V dohodnutý deň sa poverení zamestnanci správcu dane na miesto výkonu daňovej kontroly dostavili, ale kontrolovaný daňový subjekt sa v budove nenachádzal, priestory boli uzamknuté. O tejto skutočnosti bol spísaný úradný záznam. Vzhľadom na to, že sa nepodarilo povereným zamestnancom skontaktovať s daňovým subjektom, daňový subjekt neumožnil jej vykonanie, bola daň určená podľa pomôcok. 

PRÍKLAD č. 180: 

Správca dane spísal s daňovým subjektom zápisnicu o začatí daňovej kontroly. Daňový subjekt prisľúbil, že v lehote do 15 dní predloží všetky doklady preukazujúce výšku jeho daňovej povinnosti, avšak doklady napriek výzve správcu dane nepredložil, čím znemožnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Správca dane určil daň podľa pomôcok, za ktoré v predmetnom prípade považoval údaje z daňových priznaní predložených daňovým subjektom v predchádzajúcom zdaňovacom období, údaje z daňového priznania predloženého iným daňovým subjektom, ktorý sa rovnako ako dotknutý daňový subjekt zaoberal predajom drobného tovaru, ako aj údaje získané pri kontrole DPH na výstupe.  

Medzi základné povinnosti daňového subjektu patrí bezo sporu jeho povinnosť zdaniť svoj príjem v prípade, že u neho vznikne daňová povinnosť podľa osobitných hmotnoprávnych predpisov. Daňovým priznaním alebo hlásením daňový subjekt vlastne deklaruje výšku svojej daňovej povinnosti. V podstate je daňové priznanie alebo hlásenie možné považovať za druh podania, pre ktorý zákon z pohľadu jeho účinného podania predpisuje osobitnú formu. Ak daňový subjekt nepodá daňové priznanie alebo hlásenie v lehote na jeho podanie, ktorá je stanovená v jednotlivých hmotno-právnych predpisoch, správca dane má podľa § 42 zákona o správe daní možnosť (nie povinnosť) daňový subjekt na podanie daňového priznania alebo hlásenia vyzvať. V písomnej výzve, ktorú doručuje správca dane do vlastných rúk daňového subjektu, mu určí lehotu, do ktorej má možnosť daňové priznanie (hlásenie) podať a zároveň daňový subjekt správca dane poučí o možných následkoch nesplnenia uloženej povinnosti. Takýmto následkom môže byť určenie dane podľa pomôcok, ako aj uloženie pokuty za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy, ktoré je napríklad pri nepodaní daňového priznania obligatórne. V praxi sa môže vyskytnúť prípad, že daňový subjekt podá daňové priznanie (hlásenie) v lehote určenej zákonom, ale toto podanie má chyby, ktoré daňový subjekt neodstráni napriena to, že bol správcom dane na tento úkon vyzvaný. Na odstránenie formálnych náležitostí, zistených správcom dane, slúži inštitút vytýkacieho konania upravený v § 41 zákona o správe daní. Pokiaľ správca dane má pochybnosti o správnosti, úplnosti alebo pravdivosti podaného daňového priznania alebo hlásenia, ako aj dokladov k nim predloženým, doručí daňovému subjektu písomnú výzvu, v ktorej mu uloží povinnosť tieto nezrovnalosti odstrániť, prípadne chýbajúce údaje doplniť, a to v lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Náležitosťou písomnej výzvy je aj poučenie o možných následkoch, ktorým sa daňový subjekt pri nesplnení uloženej povinnosti vystavuje. Týmto následkom je možnosť správcu dane určiť daň podľa pomôcok, ako aj uloženie pokuty za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy. Podľa okolností konkrétneho prípadu môže správca dane predvolať daňový subjekt za účelom odstránenia vzniknutých pochybností spojených s podaným daňovým priznaním alebo hlásením na ústne konanie, z ktorého potom vždy musí spísať zápisnicu (§ 11) alebo môže uložiť daňovému subjektu odstránenie chýb v podanom daňovom priznaní bez uskutočnenia ústneho konania.  

Zákon o správe daní len demonštratívnym spôsobom v ustanovení § 29 ods. 6 vypočítava, čo môže slúžiť správcovi dane ako pomôcka v prípade, že sú naplnené zákonné podmienky pre určenie dane týmto spôsobom. Správca dane je oprávnený ako pomôcku použiť predovšetkým listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, ale aj údaje daňového subjektu z predchádzajúcich zdaňovacích období, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, poznatky správcu dane, ktoré získal od iných správcov dane alebo iných orgánov či inštitúcií. Pomôckou sú aj poznatky príslušného správcu dane o daňovom subjekte, u ktorého sú naplnené podmienky pre určenie dane pomôckami, a to z jeho predchádzajúcej spolupráce so správcom dane. Pomôckou môžu byť napríklad aj poznatky, resp. údaje iného daňového subjektu, ktorý sa zaoberá obdobnou činnosťou ako dotknutý daňový subjekt.  

 PRÍKLAD č. 181: 

Daňový subjekt A – pekár – nepodal za zdaňovacie obdobie roku 2002 daňové priznanie, a to ani na výzvu správcu dane. Vzhľadom na to, že správca dane nemal o daňovom subjekte žiadne poznatky, použil ako jednu z pomôcok na určenie dane primerane aj údaje z podaného daňového priznania daňového subjektu B, ktorý prevádzkoval tiež pekárenskú výrobu v tom istom meste ako daňový subjekt A.  

 PRÍKLAD č. 182: 

Daňový subjekt podal daňové priznanie na dani z darovania. Správca dane preverením údajov uvedených v podanom daňovom priznaní a znaleckým posudkom zistil, že daňový subjekt nezaplatil daň z darovania v správnej výške. Podľa § 41 zákona o správe daní správca dane zaslal daňovému subjektu výzvu na odstránenie nezrovnalostí v podanom daňovom priznaní. Napriek poučeniu o možnosti určenia dane pomôckami sa daňový subjekt v lehote určenej vo výzve k správcovi dane nedostavil. Správca dane určil daň podľa znaleckého posudku, ktorý slúžil v danom prípade ako pomôcka.  

 PRÍKLAD č. 183: 

Daňový subjekt podal daňové priznanie na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 1999, 2000, 2001, ale za zdaňovacie obdobie roku 2002 daňové priznanie nepodal vôbec. Správca dane ako pomôcku na určenie dane použil údaje z predchádzajúcich zdaňovacích období, ako aj údaje z daňových priznaní podaných daňovým subjektom na dani z pridanej hodnoty.  

 PRÍKLAD č. 184: 

Správca dane vykonával daňovú kontrolu daňového subjektu, na ktorý bol vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty predložil len časť daňových dokladov s odôvodnením, že nemá k dispozícii účtovné knihy, ktoré mu ani na základe výzvy účtovnícka spoločnosť, ktorá viedla účtovníctvo úpadcu, nepredložila. Správca dane podľa § 29 ods. 6 určil daň podľa pomôcok. 

Správca dane vyrubuje daň určenú podľa pomôcok formou platobného výmeru, proti ktorému je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia platobného výmeru daňovému subjektu. Špecifické pri tomto spôsobe určenia dane sa javí odvolacie konanie, pretože pri dani určenej pomôckami skúma odvolací orgán iba dodržanie zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane. Z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní vyplýva, že ak odvolací orgán zistí, že sú naplnené zákonné podmienky pre tento spôsob určenia dane, považuje sa podané odvolanie za bezdôvodné a odvolací orgán ho ako také zamietne. To znamená, že ak daň bola určená podľa pomôcok, ktoré má správca dane k dispozícii, prípadne si ich zaobstará, a to aj bez súčinnosti s daňovým subjektom, daňový subjekt nemôže v podanom odvolaní poukazovať na výšku takto určenej dane, prípadne poukazovať na to, že správca dane dostatočne nezistil skutkový stav. Odvolací orgán je oprávnený skúmať len to, či správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok z dôvodov, ktoré ho k takémuto kroku oprávňovali, t. j. či dodržal zákonné podmienky.  

 PRÍKLAD č. 185: 

Daňový subjekt podal proti platobnému výmeru, ktorým mu bola určená daň podľa pomôcok, odvolanie. V odvolaní poukázal na to, že bol ukrátený na svojich právach, pretože správca dane v predmetnej veci nedostatočne zistil skutkový stav. V rámci odvolacieho konania odvolací orgán zistil, že správca dane vyzval daňový subjekt na podanie daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb. Na výzvu daňový subjekt reagoval tak, že zaslal správcovi dane vyjadrenie, ale daňové priznanie napriena to, že bol riadne správcom dane poučený o možných následkoch nesplnenia tejto povinnosti, nepodal. Pretože boli splnené zákonné podmienky na určenie dane podľa pomôcok, odvolanie bolo v súlade s § 48 ods. 4 zákona o správe daní ako bezdôvodné zamietnuté, pričom zo zákonnej úpravy vyplýva, že odvolací orgán sa nemusel zaoberať dôvodmi podaného odvolania.  

Pri tomto osobitnom spôsobe určenia dane správca dane neskúma okolnosti konkrétneho prípadu a v dôsledku absencie dokazovania nezisťuje ani skutkový stav. Zákonnou podmienkou pre určenie dane pomocou pomôcok je naplnenie jednej zo štyroch okolností určených zákonom o správe daní, v každom prípade v dôsledku konania, resp. nekonania daňového subjektu. Určenie dane pomocou pomôcok nie je viazané na predchádzajúcu dohodu o výške dane. Bolo by nelogické, aby zákon ukladal správcovi dane dohodnúť daň s niekým, kto absolútne s ním nespolupracuje. Dohoda totiž znamená súhlasný prejav minimálne dvoch zúčastnených strán, čo v prípade, že daňový subjekt napríklad nechce umožniť vykonanie daňovej kontroly, na výzvy správcu dane nereaguje, nie je možné dosiahnuť. Určenie dane pomocou pomôcok je v podstate určitou sankciou za nespoluprácu daňového subjektu so správcom dane či už pri daňovej kontrole, alebo v prípade nepodania daňového priznania či neodstránenia chýb v ňom sa vyskytujúcich. Výška dane určenej pomocou pomôcok nebude korešpondovať so skutočnou výškou dane, pričom môže dôjsť v praxi k dvom modelovým situáciám – daň môže byť určená vyššie, ale správca dane pri tomto spôsobe určenia dane môže určiť daň nižšiu, než v skutočnosti je. Je preto na správcovi dane, aby v konkrétnom prípade použil pri určení dane také pomôcky, ktorými je možné určiť výšku dane čo najoptimálnejšie ku jej skutočnej výške. To, že určenie dane pomocou pomôcok je chápané ako určitý druh sankcie, potvrdzuje aj pripravovaná novela zákona o správe daní, v zmysle ktorej bude správca dane povinný pri určení dane pomôckami vyrubiť daňovému subjektu vždy sankčný úrok, a to vo výške súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň vydania rozhodnutia a daňou určenou podľa pomôcok alebo dane určenej dohodou. Zavedením povinnosti správcu dane spísať protokol o určení dane podľa pomôcok v prípade neumožnenia vykonania daňovej kontroly bol odstránený nedostatok právnej úpravy spočívajúci v absencii úkonu smerujúceho na vyrubenie dane. Aj doručenie protokolu o určení dane podľa pomôcok sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane, ktorý má vplyv na predĺženie prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane (§ 15 ods. 13). Tento úkon však podľa súčasnej právnej úpravy chýba pri určení dane podľa pomôcok podľa § 42, teda ak nebolo podané daňové priznanie, kedy správca dane o určení dane podľa pomôcok spisuje úradný záznam, ktorý však úkonom smerujúcim na vyrubenie dane nie je. Preto v prípade, že daň je určená týmto spôsobom, musí ju správca dane vyrubiť do piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ňom vznikla daňová povinnosť bez toho, aby tu súčasne bola povinnosť daňové priznanie alebo hlásenie podať, pričom pri tomto spôsobe určenia dane nemôže byť prekluzívna lehota na vyrubenie dane predĺžená úkonom smerujúcim na vyrubenie dane, pretože tento úkon správca dane neurobil. 

 PRÍKLAD č. 186: 

Ak správca dane určil daňovému subjektu v roku 2003 na dani z príjmov fyzických osôb daň podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie  roku 2000, môže platobný výmer doručiť v súlade s § 45 ods. 1 zákona o správe daní najneskôr do 31. decembra 2005. Ak správca dane nevyhotovil protokol o daňovej kontrole z dôvodu, že daňový subjekt ju neumožnil vykonať (§ 15 ods. 2), právo vyrubiť daň po uplynutí tohto termínu zanikne. Päťročnú prekluzívnu lehotu na vyrubenie dane môže predĺžiť len úkon smerujúci na vyrubenie dane, ktorým je doručený protokol o daňovej kontrole.  

Zákon o správe daní stanovuje v odseku 9, že správca dane nebude prihliadať na doklad znejúci na neexistujúcu firmu alebo osobu. Toto ustanovenie sleduje obmedzenie vzniku možných daňových únikov. Ak správca dane napríklad zistí, že vystavený doklad znie na meno právnickej osoby, ktorá nie je zapísaná v obchodnom registri, prípadne táto právnická osoba bola z registra vymazaná a naďalej vystavuje doklady na svoje meno, nebude na doklady touto firmou vystavené prihliadať, pretože ide o neexistujúcu firmu. Správca dane rovnako nebude prihliadať na doklady, ktoré sú vystavené právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri, pričom má preukázané, že na adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti firma nesídli a nikdy nesídlila. Doklady, ktoré znejú na neexistujúcu fyzickú osobu – fiktívne doklady – prípadne doklady vystavené na jediného spoločníka jednoosobovej spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý zomrel a obchodný podiel neprešiel na dediča, sú rovnako dokladmi znejúcimi na neexistujúcu firmu a správca dane na ne nebude prihliadať. 

 PRÍKLAD č. 187: 

Pri výkone daňovej kontroly vznikli pochybnosti o doklade, ktorý kontrolovaný daňový subjekt predložil poverenému zamestnancovi správcu dane. Za účelom odstránenia pochybností o predloženom doklade správca dane A podľa § 16 zákona o správe daní požiada správcu dane B o overenie údajov uvedených v predmetnom doklade. V rámci vykonaného miestneho zisťovania správca dane B zistí, že ide o neexistujúcu firmu, pretože bola vymazaná z obchodného registra a na adrese uvedenej ako jej sídlo už nesídli. Túto skutočnosť dožiadaný správca dane B oznámi správcovi dane A, ktorý vykonáva daňovú kontrolu. Keďže ide o doklad znejúci na neexistujúcu firmu, poverený zamestnanec správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu, nebude naň prihliadať. 

§ 30 

Rozhodnutie 

(1) V daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Rozhodnutie je pre adresáta platné, len ak je riadnym spôsobom doručené alebo oznámené, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 

(2) Rozhodnutie musí obsahovať najmä 

a) 

označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, 

b) 

číslo konania, prípadne i číslo platobného výmeru, dátum rozhodnutia, 

c) 

meno, priezvisko, trvalý pobyt a rodné číslo fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno alebo názov, identifikačné číslo organizácie a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, 

d) 

výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách konania, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená, 

e) 

poučenie o mieste, dobe a forme podania opravného prostriedku s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, 

f) 

vlastnoručný podpis povereného zamestnanca daňového riaditeľstva, colného riaditeľstva alebo správcu dane s uvedením jeho mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie doručuje elektronickými prostriedkami, vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky sa nahrádza zaručeným elektronickým podpisom.6aa) 

(3) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. 

(4) Ak chýba v rozhodnutí poučenie o opravných prostriedkoch alebo v poučení bolo nesprávne uvedené poučenie, že proti rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok, prípadne bola skrátená lehota na podanie opravného prostriedku alebo nie je v poučení určená lehota vôbec, uzná správca dane opravný prostriedok podaný do šiestich mesiacov po doručení rozhodnutia za včas podaný. 

(5) Ak je v rozhodnutí určená na podanie opravného prostriedku lehota dlhšia ako v tomto zákone, platí lehota uvedená v rozhodnutí. 

(6) Rozhodnutie, ktorým správca dane určuje výšku dane, oznámi správca dane daňovému subjektu formou platobného alebo dodatočného platobného výmeru.  

(7) Rozhodnutie, ktorým sa daň vyrubuje odchylne od priznania, hlásenia, dohody alebo iného oznámenia, musí obsahovať odôvodnenie. 

(8) Rozhodnutie o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch musí obsahovať odôvodnenie. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa navrhovateľovi vyhovuje v plnom rozsahu. 

(9) Doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno uplatniť riadny opravný prostriedok, je právoplatné. 

(10) Rozhodnutie je vykonateľné, ak proti nemu nemožno podať riadne opravné prostriedky alebo ak ich podanie nemá odkladný účinok a ak uplynula zároveň lehota plnenia. 

K § 30 

V daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím, ktoré je svojou povahou individuálnym správnym aktom, ktorý vydáva správca dane v konkrétnej veci daňovému subjektu a ktorým mu ukladá určité povinnosti alebo priznáva určité práva týkajúce sa daní. Ak sa rozhodnutím určené práva alebo povinnosti zakladajú, menia alebo rušia, ide o rozhodnutie konštitutívne, ktorého účinky smerujú do budúcnosti. Typickým príkladom konštitutívneho charakteru rozhodnutia správcu dane, ktoré v daňovom konaní prevažuje, je platobný alebo dodatočný platobný výmer. Pokiaľ sa rozhodnutím deklaruje určitá skutočnosť, jeho vydaním sa daný právny vzťah nemení, len potvrdzuje. 

Príkladom deklaratórneho účinku rozhodnutia je osvedčenie o registrácii daňového subjektu.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sž 12/99: 

Pokiaľ v predmetnej veci daňový úrad dodatočným platobným výmerom dorubil daňovému subjektu daň z príjmu právnických osôb a tomuto rozhodnutie, adresoval v čase, keď už zanikol výmazom z obchodného registra, vyrubil daňový orgán daň niekomu, kto v čase vydania rozhodnutia v právnom slova zmysle neexistoval. Takýto správny akt je preto potrebné považovať za akt nulitný. 

Ak správca dane v daňovom konaní vo veci rozhodne a vydá písomné rozhodnutie, toto je v prípade, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti, všeobecne platné, ale pre adresáta je platné len vtedy, ak mu je rozhodnutie riadnym spôsobom doručené (§ 17). Povinnosť uloženú v rozhodnutí je daňový subjekt, resp. adresát povinný splniť zvyčajne v lehote stanovenej vo výroku rozhodnutia. Rozhodnutie musí obsahovať zákonom predpísané náležitosti tak obsahové, ako aj formálne, pričom zákon o správe daní tieto náležitosti stanovuje len demonštratívne. Medzi formálne náležitosti rozhodnutia patrí najmä označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, číslo konania, prípadne číslo platobného výmeru, presné označenie osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, vlastnoručný podpis povereného zamestnanca správcu dane s uvedením mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky so štátnym znakom. Novelou zákona sa bližšie špecifikovalo presné označenie osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo. Zákon o správe daní jednoznačne upravuje, že fyzická osoba, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, bude označená menom, priezviskom, trvalým pobytom a rodným číslom, právnická osoba obchodným menom alebo názvom, identifikačným číslom organizácie a sídlom. Tým sa odstránili doterajšie aplikačné problémy vzhľadom na to, že zákon neupravoval, čo pod presným označením fyzickej alebo právnickej osoby treba rozumieť. Táto úprava nie je v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov. Správca dane je povinný označiť fyzickú osobu aj jej rodným číslom, ale len v písomnom vyhotovení rozhodnutia, nie na doručenke, ktorá slúži ako doklad o tom, že bolo rozhodnutie daňovému subjektu riadne doručené. Pokiaľ by správca dane uviedol rodné číslo na doručenke písomnosti, doručovanej do vlastných rúk adresáta, porušil by zákon o ochrane osobných údajov. Ďalšou formálnou náležitosťou rozhodnutia je odtlačok úradnej pečiatky, čím bola odstránená doterajšia výkladová nezrovnalosť v súvislosti s používaním úradnej pečiatky správcu dane, ktorým je obec. Obec ako správca dane nepoužíva totiž na písomnom vyhotovení rozhodnutia odtlačok úradnej pečiatky so štátnym znakom, ale s erbom obce. Daňový úrad alebo colný úrad, ako aj odvolací orgán na rozhodnutiach uvádzajú odtlačok okrúhlej pečiatky so štátnym znakom, čo korešponduje so zákonom č. 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní v znení neskorších predpisov. Pri podpisovaní rozhodnutia v daňovom konaní je zrejmé, že v zásade rozhodnutia podpisuje vedúci služobného úradu a pokiaľ z dôvodu jeho dočasnej neprítomnosti podpisuje rozhodnutie jeho zástupca alebo iný poverený zamestnanec, v písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie meno, priezvisko a funkcia tohto zamestnanca, pričom pre potreby napr. súdneho konania je potrebné priložiť do spisu aj poverenie zamestnanca na podpisovanie rozhodnutí. Aj táto formálna náležitosť rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu bola novelou zákona upresnená, keď sa vyžaduje, aby rozhodnutie bolo podpísané povereným zamestnancom daňového riaditeľstva, colného riaditeľstva alebo správcom dane. Novela zákona upravuje aj postup pre prípad využitia možnosti doručenia rozhodnutia elektronickými prostriedkami tak, že v takomto prípade bude vlastnoručný podpis poverenej osoby, ako aj odtlačok úradnej pečiatky nahradený zaručeným elektronickým podpisom. Z dôvodu zrušenia osobitného spôsobu zdaňovania príjmov – paušálnej dane – s účinnosťou od 1. januára 2004 bolo ustanovenie o postupe správcu dane v súvislosti so zaplatením paušálnej dane z dôvodu nadbytočnosti z odseku 6 vypustené.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sž 99/00

Názov (obchodné meno) právnickej osoby je jej nevyhnutným pojmovým znakom a slúži predovšetkým na jej identifikáciu a tým na odlíšenie od ostatných subjektov. Ak daňové orgány vyrubili daň niekomu, kto v čase vydania rozhodnutia v právnom slova zmysle neexistoval a tomuto rozhodnutia aj adresovali, ide o akty nulitné, čo je dôvodom, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 7 Sž 73, 74/, 98 : 

Po obsahovej stránke znamená každá zmena rozhodnutia správneho (a teda aj daňového orgánu) prvého stupňa, že odvolací orgán nahradí napadnuté prvostupňové rozhodnutie svojím vlastným rozhodnutím. Preto musí mať rozhodnutie odvolacieho orgánu rovnaké náležitosti ako prvostupňové rozhodnutie (lebo ono sa stáva exekučným titulom) vrátane určenia doby splatnosti a čísla účtu, na ktorý je treba platbu uhradiť. Takisto označenie účastníka konania nemôže byť v zmeňujúcom druhostupňovom rozhodnutí vadné, a to ani vtedy, ak bolo správne v prvostupňovom rozhodnutí. 

Obsahovými, základnými náležitosťami rozhodnutia je výrok, odôvodnenie a poučenie o možnosti podania opravného prostriedku. Jadrom celého rozhodnutia je výroková časť, ktorou sa určujú konkrétne práva a povinnosti daňovému subjektu. Výrok má vyjadriť v presnej a výstižnej formulácii záver správcu dane (jeho rozhodnutie) o otázke, ktorá je predmetom rozhodnutia. Z týchto dôvodov výrok rozhodnutia musí byť vždy určitý, aby nemohli vzniknúť pochybnosti o rozsahu účinkov rozhodnutia. Z výroku rozhodnutia musí byť celkom zrejmé, na základe akého právneho predpisu správca dane rozhodoval, musí v ňom byť uvedená lehota na plnenie, ak sa rozhodnutím takáto povinnosť daňovému subjektu ukladá, rozhodnutie o prípadnej náhrade trov konania a pokiaľ sa rozhodovalo o peňažnom plnení, musí byť vo výroku uvedená aj suma a číslo účtu príslušnej banky, kde je povinný daňový subjekt sumu zaplatiť. 

Ďalšou obsahovou náležitosťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré je v písomnom vyhotovení rozhodnutia potrebné vtedy, ak to zákon o správe daní ustanovuje (napr. pri rozhodnutí, ktorým sa daň vyrubuje odchylne od daňového priznania). Pokiaľ je daň vyrubovaná zhodne s daňou priznanou daňovým subjektom, alebo ak sa v priebehu vyrubovacieho konania na základe výzvy správcu dane uskutočnilo s daňovým subjektom podrobné rokovanie o určení dane, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie, lebo dôvody vyrubenej dane sú pre daňový subjekt známe. Pokiaľ však aj v tomto prípade správca dane rozhodnutie odôvodní, nie je odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu právnej nezávadnosti na prekážku. Odôvodnenie je zhrnutím všetkých zistených skutočností, ktoré odôvodňujú výrok rozhodnutia. Pri vypracovaní odôvodnenia je správca dane oprávnený zvoliť si taký postup, ktorý považuje v konkrétnej veci za najvýhodnejší, avšak v každom prípade je potrebné, aby správca dane vystihol podstatu veci. V odôvodnení rozhodnutia sa správca dane má vysporiadať so všetkými pripomienkami a návrhmi účastníkov konania, ako aj s prípadnými rozpormi v jednotlivých dôkazoch. Odôvodneniu rozhodnutia je potrebné venovať náležitú pozornosť, pretože práve nedostatočne odôvodnené rozhodnutie má za následok uplatňovanie opravných prostriedkov, či už riadnych alebo mimoriadnych, resp. žalôb na preskúmanie rozhodnutia súdom v rámci správneho súdnictva. 

Judikatúra: Rozsudok NS SR z 28. septembra 1999, sp. zn. 4 Sž 27/99: 

Zákonné požiadavky na konanie o právach a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby stanovené zákonom č. 71/1967 Zb. (prípadne iným procesným predpisom) nie sú naplnené tým, že správny orgán v rozhodnutí doslovne paragrafovaným znením alebo voľne uvedie ich znenie a ustálenými formuláciami deklaruje, že sa nimi pri rozhodovaní riadil.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. decembra 1995, sp. zn. 85/95: 

Súd rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ako nepreskúmateľné zruší, ak rozhodnutie nie je náležite odôvodnené.  

Obligatórnou náležitosťou rozhodnutia je poučenie o opravnom prostriedku, ktoré je povinný správca dane v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia uviesť aj vtedy, ak zákon vylučuje možnosť odvolania sa proti nemu. Súčasťou poučenia o podaní opravného prostriedku je aj rozhodnutie o vylúčení odkladného účinku odvolania v prípade, že to zákon o správe daní upravuje. Od účinnosti novely zákona o správe daní sa totiž podstatným spôsobom zmenila filozofia čo do odkladného účinku podaného odvolania. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy bolo skôr výnimkou, že rozhodnutie v daňovom konaní malo odkladný účinok (napríklad pri uložení pokuty podľa predchádzajúcej úpravy § 35). V podmienkach správy daní malo vo všeobecnosti podané odvolanie proti rozhodnutiu odňatý odkladný účinok, v dôsledku čoho bolo rozhodnutie skôr vykonateľné ako právoplatné. Táto právna úprava negatívne pôsobila na nárast daňových nedoplatkov, ako aj na stúpajúci trend uplatňovania náhrad škôd spôsobených nezákonným rozhodnutím správcu dane. Z dôvodu minimalizácie týchto negatívnych dosahov má od účinnosti novely zákona o správe daní podané odvolanie odkladný účinok. Len u tých inštitútov, kde to z povahy veci priamo vyplýva, napríklad v prípade rozhodnutia o zabezpečení tovaru alebo veci podľa § 14a ods. 2 zákona o správe daní, je odkladný účinok podaného odvolania odňatý. Podľa novej právnej úpravy účinkov podaného odvolania daňový subjekt v prípade, že podá proti platobnému výmeru odvolanie, je povinný sumu dane zaplatiť až potom, keď platobný výmer správcu dane nadobudne právoplatnosť.  

 PRÍKLAD č. 188: 

Správca dane po daňovej kontrole doručil daňovému subjektu dňa 20. januára 2004 dodatočný platobný výmer, ktorým bola daň dorubená. Daňový subjekt bol povinný daň zaplatiť do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti dodatočného platobného výmeru. V zákonnej 15-dňovej lehote na odvolanie, ktorá začala plynúť nasledujúcim dňom po doručení dodatočného platobného výmeru, podal daňový subjekt odvolanie. Odvolací orgán dodatočný platobný výmer správcu dane ako vecne správny potvrdil. Rozhodnutie o odvolaní bolo daňovému subjektu doručené 30. marca 2004. Týmto dňom nadobudlo rozhodnutie správcu dane právoplatnosť. Lehota na zaplatenie dorubenej dane začala plynúť 31. marca 2004 a uplynula 14. apríla 2004, kedy sa dodatočný platobný výmer stal vykonateľným, čo znamená, že ak daňový subjekt nezaplatí dorubenú daň najneskôr do 14. apríla 2004, správca dane ju môže vymáhať v daňovom exekučnom konaní.  

Ustanovenie o poučení má pre účastníkov konania podstatný význam najmä v prípade, keď ide o rozhodnutie na peňažné alebo nepeňažné plnenie. Zákon o správe daní chráni záujmy daňových subjektov v prípade, že správca dane v rozhodnutí nepoučil účastníka daňového konania o možnosti podania opravného prostriedku vôbec, prípadne ho poučil nesprávne – uvedie kratšiu lehotu na podanie odvolania než je zákonom určená. Takouto vadou rozhodnutia nie je účastník daňového konania zbavený možnosti domáhať sa opravy rozhodnutia podaním opravného prostriedku, ale správca dane je povinný považovať opravný prostriedok podaný v lehote do šiestich mesiacov po doručení rozhodnutia za včas podaný.  

 PRÍKLAD č. 189: 

Správca dane platobným výmerom vyrubil penále na dani z príjmov fyzických osôb, ktorý bol daňovému subjektu doručený 6. júla 2004. V poučení platobného výmeru uviedol, že sa proti nemu daňový subjekt nemôže odvolať. Daňový subjekt dňa 10. septembra 2004 podal proti platobnému výmeru odvolanie. Správca dane v súlade s § 30 ods. 4 zákona o správe daní považoval odvolanie za včas podané, lebo v dôsledku nesprávneho poučenia lehota na podanie odvolania uplynie až 6. januára 2005.  

V záujme ochrany právnych záujmov daňových subjektov zákon o správe daní ustanovuje, že ak správca dane poučí daňový subjekt o možnosti podania opravného prostriedku a určí mu lehotu dlhšiu než stanovuje zákon, platí lehota určená správcom dane v rozhodnutí. 

 PRÍKLAD č. 190: 

Správca dane v priebehu konania zistil, že navrhovateľ nie je daňovým subjektom. V poučení rozhodnutia o zastavení konania uviedol, že sa proti rozhodnutiu možno odvolať v lehote 50 dní od doručenia. Napriek všeobecnej 15-dňovej lehote na podanie odvolania platí lehota určená správcom dane a subjekt sa môže odvolať v lehote päťdesiatich dní od doručenia rozhodnutia.  

Z hľadiska právnych dôsledkov je nevyhnutné diferencovať medzi platnosťou, právoplatnosťou a vykonateľnosťou rozhodnutia. Rozhodnutie je platné, keď ho vydal vecne a miestne príslušný orgán a keď bolo riadne účastníkovi konania doručené. 

 PRÍKLAD č. 191: 

Správca dane po prerokovaní protokolu o daňovej kontrole začal vyrubovacie konanie. Dňa 12. júla 2004 písomne vyhotovil dodatočný platobný výmer. Vyhotovením dodatočného platobného výmeru, jeho podpísaním oprávnenou osobou sa stalo rozhodnutie platné.  

 PRÍKLAD č. 192: 

Správca dane po prerokovaní protokolu o daňovej kontrole začal vyrubovacie konanie. Dodatočný platobný výmer, ktorý sa stal platným jeho vyhotovením, doručil správca dane daňovému subjektu dňa 20. júla 2004. Týmto dňom sa stalo rozhodnutie platné pre daňový subjekt.  

Právoplatné je také rozhodnutie, proti ktorému nemožno uplatniť riadny opravný prostriedok (odvolanie, sťažnosť, námietku alebo reklamáciu). V súlade so zásadami pre plynutie lehôt sa do začiatku lehoty nezapočítava deň, kedy došlo ku skutočnosti určujúcej jej začiatok. Ak ide o 15-dňovú lehotu na podanie opravného prostriedku, končí sa zásadne uplynutím 15-teho dňa lehoty. Pokiaľ posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo deň pracovného pokoja, posúva sa posledný deň lehoty na najbližší pracovný deň. 

 PRÍKLAD č. 193: 

Správca dane doručil daňovému subjektu dňa 16. júna 2004 rozhodnutie o zastavení daňového konania. Proti rozhodnutiu sa daňový subjekt neodvolal. Rozhodnutie sa stalo dňa 1. júla 2004, t. j. márnym uplynutím pätnásteho dňa, právoplatným.  

 PRÍKLAD č. 194: 

Správca dane doručil daňovému subjektu dňa16. júna 2004 dodatočný platobný výmer. V rozhodnutí určil daňovému subjektu zaplatiť dorubenú daň v lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti platobného výmeru. Daňový subjekt sa proti platobnému výmeru neodvolal, v dôsledku čoho sa rozhodnutie stalo právoplatným dňa 1. júla 2004. Uplynutím lehoty na plnenie, t. j. na zaplatenie dorubenej dane, sa stalo dňa 16. júla 2004 aj vykonateľným.  

 PRÍKLAD č. 195: 

Správca dane doručil daňovému subjektu dňa 16. júna 2004 dodatočný platobný výmer. V rozhodnutí určil daňovému subjektu zaplatiť dorubenú daň v lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti platobného výmeru. Daňový subjekt sa proti platobnému výmeru v zákonom stanovenej lehote odvolal. Dňom doručenia rozhodnutia o odvolaní sa stalo rozhodnutie správcu dane právoplatným a začala plynúť lehota na zaplatenie dorubenej dane.  

 PRÍKLAD č. 196: 

Správca dane rozhodnutím dňa 12. júla 2004 zabezpečil podľa § 14a zákona o správe daní veci patriace daňovému subjektu. V rozhodnutí o zabezpečení tovaru a veci uložil daňovému subjektu 15-dňovú lehotu na odstránenie zistených nezrovnalostí. Daňový subjekt sa proti rozhodnutiu o zabezpečení tovaru a veci odvolal. Napriek tomu vzhľadom na odňatý odkladný účinok podaného odvolania správca dane zabezpečený tovar odňal daňovému subjektu, pretože rozhodnutie je vykonateľné skôr, ako nadobudne právoplatnosť.  

Vykonateľnosť rozhodnutia v podstate znamená, že správca dane môže pristúpiť k niektorému z nútených spôsobov vymáhania nedobrovoľne splnenej povinnosti. Vykonateľným je samozrejme aj právoplatné rozhodnutie. 

 PRÍKLAD č. 197: 

Správca dane uložil daňovému subjektu pokutu za porušenie povinností nepeňažnej povahy. Daňový subjekt sa v zákonom stanovenej lehote odvolal. Rozhodnutie sa stalo právoplatným až doručením rozhodnutia o odvolaní, ktorým odvolací orgán potvrdil rozhodnutie správcu dane. Pätnásťdňová lehota na zaplatenie uloženej pokuty začala plynúť nasledujúcim dňom po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia a jej márnym uplynutím sa stalo rozhodnutie aj vykonateľným.  

§ 30a 

Lehoty na rozhodnutie a opatrenia
proti nečinnosti 

(1) Správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona1) je povinný v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených daňovým subjektom, vydať rozhodnutie alebo vykonať iné opatrenie ustanovené týmto zákonom (ďalej len „rozhodnutie“) bezodkladne. 

(2) V ostatných prípadoch je správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní povinný vo veci rozhodnúť do 30 dní od začatia konania alebo od vzniku inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. V osobitne zložitých prípadoch je povinný tak urobiť do 60 dní. O registrácii podľa § 31 je správca dane povinný rozhodnúť do siedmich dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu alebo do siedmich dní od vysvetlenia, zmeny alebo doplnenia tejto žiadosti podľa § 31 ods. 10. 

(3) Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu tohto prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. 

(4) Ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt. 

(5) Ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odsekoch 1 a 3 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. 

(6) Ustanovenia odsekov 2 až 5 sa vzťahujú aj na konanie o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch. 

(7) Správca dane ukončí daňovú kontrolu (§ 15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa § 15 ods. 16, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. 

(8) Ak správca dane alebo orgán podľa § 15 ods. 16 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. 

K § 30a 

Zákon o správe daní v súlade s povinnosťou správcu dane vybaviť vec včas bez zbytočných odkladov obsahuje v uvedenom ustanovení úpravu lehôt, v ktorých je správca dane povinný rozhodnúť. V závislosti od povahy veci, najmä od jej zložitosti, sú lehoty zákonom diferencované tak, že v jednoduchých veciach je správca dane povinný rozhodnúť bezodkladne, inak v lehotách upravených v § 30a ods. 2 zákona o správe daní. Zákonom číslo 350/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa s účinnosťou od 1. júla 2004 novelizoval aj § 30a zákona o správe daní tak, že sa pôvodné lehoty na rozhodnutie v znení zákona o správe daní platnom a účinnom do 30. 6. 2004 upravili. V zmysle tejto úpravy bol správca dane povinný vo veci rozhodnúť do 15 dní od začatia konania alebo od vzniku inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Pokiaľ išlo o osobitne zložitý prípad, ktorého povaha znemožňovala správcovi dane dodržať 15-dňovú lehotu na rozhodnutie, podľa lehoty zavedenej touto novelou bol tak správca dane povinný urobiť do 30 dní od začatia konania. Zároveň bol touto novelou § 30a ods. 2 doplnený o novú vetu, ktorá zaviedla povinnosť správcu dane rozhodnúť o registrácii podľa § 31 zákona o správe daní do siedmich dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu alebo do siedmich dní od vysvetlenia, zmeny alebo doplnenia tejto žiadosti na základe výzvy zaslanej daňovému subjektu. Aj pôvodná 60-dňová lehota na rozhodnutie vo veci osobitne zložitej sa zákonom č. 350/2004 Z. z. skrátila na 30 dní. V podmienkach daňovej správy však skrátené lehoty na rozhodnutie boli neadekvátne v porovnaní so zložitosťou problematiky, s ktorou sa správcovia dane pri svojej činnosti stretávajú, pričom účel, pre ktorý boli lehoty na rozhodnutie skrátené, sa zrejme minul účinkom. Vzhľadom na praktickú nemožnosť rozhodnúť vo veci v lehote 15, resp. 30 dní od začatia konania, správcovia dane žiadali vo zvýšenej miere orgán najbližšie nadriadený o predĺženie lehoty na rozhodnutie. Najmä v odvolacom konaní táto právna úprava spôsobila, že zároveň s doručením odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu správca dane, resp. odvolací orgán, žiadal v záujme dodržania zákonom stanovenej lehoty orgán najbližšie nadriadený o predĺženie lehoty na rozhodnutie. Z týchto, ako aj z iných bližšie nešpecifikovaných dôvodov zákonodarca tridsaťdňovú, resp. šesťdesiatdňovú lehotu na rozhodnutie vrátil do zákona o správe daní s účinnosťou od 1. augusta 2004 zákonom č. 443/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tento zákon v článku III bod 1 až 3 novelizoval ustanovenie § 30a zákona o správe daní tak, že lehoty na rozhodnutie sú stanovené rovnako, ako tomu bolo pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 350/2004 Z. z. V nadväznosti na túto skutočnosť teda správca dane mal skrátenú lehotu na rozhodnutie len v mesiaci júl 2004.  

Ostatná novela zákona o správe daní neobsahuje prechodné ustanovenia. Vzhľadom na túto skutočnosť sa lehoty na rozhodnutie v nej upravené vzťahujú na všetky lehoty na rozhodnutie, ktoré neuplynuli do 31. 7. 2004. 

PRÍKLAD č. 198: 

Lehota na rozhodnutie začala plynúť nasledujúcim dňom po doručení odvolania 21. júla 2004. Podľa § 30a ods. 2 zákona o správe daní v znení účinnom do 31. 7. 2004 bol správca dane povinný rozhodnúť o odvolaní do 15 dní od začatia konania, t. j. do 4. augusta 2004. Zákonom č. 443/2004 Z. z. bola 15-dňová lehota na rozhodnutie zmenená na 30-dňovú lehotu, ktorá začala plynúť od účinnosti ostatnej novely zákona o správe daní, t. j. od 1. augusta 2004 a uplynie 30. augusta 2004. 

Zákon o správe daní pripúšťa, aby orgán najbližšie nadriadený v osobitne zložitých prípadoch mohol lehotu na rozhodnutie predĺžiť, a to primerane po posúdení opodstatnenosti žiadosti správcu dane o predĺženie lehoty. O predĺžení lehoty nadriadený orgán nerozhoduje rozhodnutím, ale vydá opatrenie, pričom správca dane musí o predĺženie lehoty v odôvodnených prípadoch požiadať skôr, než 60-dňová lehota na vydanie rozhodnutia vo veci uplynie. Zákon o správe daní bližšie nešpecifikuje pojem primeranosti, v každom prípade však musí orgán najbližšie nadriadený posudzovať žiadosť o predĺženie lehoty na rozhodnutie komplexne aj z pohľadu možnej nečinnosti správcu dane, pre ktoré nebolo vo veci rozhodnuté v zákonnej 60-dňovej lehote. 

Judikatúra: Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 17/1999 z 22. septembra 1999: 

Ústava Slovenskej republiky nezaručuje osobám (účastníkom konania) právo na konanie bez akýchkoľvek prieťahov. Oprávnená osoba (účastník konania) má zaručené právo na taký postup štátneho orgánu, ktorý je zbavený zbytočných prieťahov. Preto Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní na podnet namietajúci porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vždy skúma, ako sa v okolnostiach konkrétneho prípadu rešpektuje účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.  

Nečinnosť správcu dane spočíva buď v tom, že konanie vôbec nezačal, hoci bol povinný tak urobiť, alebo v konaní riadne nepokračoval a v ustanovenej lehote nerozhodol. Pokiaľ je správca dane nečinný, prípadné predlžovanie lehôt nadriadeným orgánom by bolo čisto formálnym aktom, preto pre takýto prípad zákon zavádza osobitné procesné opatrenie, ktorým je posunutie príslušnosti na orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Opatrenia proti nečinnosti možno použiť nielen v prípadoch, keď sa zistila nečinnosť správcu dane, ale aj v ostatných štádiách konania, teda aj v odvolacom konaní, v konaní o obnove a v mimo odvolacom konaní. Za podmienky, ak vybavenie veci nadriadeným orgánom dovoľuje povaha veci a pokiaľ sa nečinnosť správcu dane nedá odstrániť inak, dochádza k stiahnutiu (atrakcii) rozhodovania na najbližšie nadriadený orgán. Posúdenie toho, či sú podmienky pre atrakciu splnené, je v kompetencii nadriadeného orgánu.  

S účinnosťou od 1. mája 2003 bol § 30a doplnený o nové odseky 7 a 8, na základe ktorých bola do zákona o správe daní zavedená lehota na ukončenie daňovej kontroly, ktorá do účinnosti týchto ustanovení nebola časovo ohraničená. Správca dane sa pri výkone daňovej kontroly z pohľadu jej trvania riadil, resp. mal riadiť základnými zásadami daňového konania, najmä zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania vo väzbe na zásadu objektívnej pravdy, ktorá vyjadruje predpoklad, že správca dane úplne a presne zistí skutkový stav veci a jeho rozhodnutie bude vychádzať len z týchto skutočností. Práve časové neohraničenie výkonu daňovej kontroly v niektorých prípadoch v praxi spôsobovalo, že správca dane daňovú kontrolu vykonával neúmerne dlhý čas (v niektorých prípadoch prerušovane aj niekoľko rokov), čím bola porušená rovnováha medzi záujmom štátu na zabezpečení príjmov v podobe výberu daní a záujmom daňovníka užívať svoj majetok. Takýmto konaním správcu dane bolo tiež porušené ústavné právo daňového subjektu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V záujme odstránenia tejto nezrovnalosti, ako aj v záujme vytvorenia podmienok na zabezpečenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov správca dane je povinný ukončiť daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Pokiaľ správca dane bude vzhľadom na zložitosť kontrolovaného prípadu (napríklad v prípade reťazových kontrol) v časovej tiesni a nebude môcť ukončiť daňovú kontrolu v zákonnej šesťmesačnej lehote od jej začatia, zákon o správe daní umožňuje správcovi dane ešte pred uplynutím tejto lehoty požiadať orgán najbližšie nadriadený o predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly. O tomto úkone je správca dane povinný upovedomiť daňový subjekt zároveň s uvedením dôvodov, pre ktoré musel správca dane o predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly požiadať. V zmysle tejto právnej úpravy správca dane musí v každom prípade prerokovať protokol o daňovej kontrole do šiestich mesiacov od spísania zápisnice o daňovej kontrole, v prípade predĺženia lehoty maximálne v lehote jedného roka od jej začatia.  

Judikatúra: Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 62/1999 zo 14. júla 1999: 

1.    Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky priznáva aj v konaní orgánov verejnej správy. 

2.    Daňová kontrola je súčasťou daňového konania. Správca dane je povinný postupovať aj pri daňovej kontrole tak, aby neporušil Ústavou Slovenskej republiky zaručené práva daňovníkov.  

3.    Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané podľa č. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa v daňovej kontrole chráni formálnou a materiálnou podmienkou § 30a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Ak správca dane bez rozhodnutia orgánu určeného v § 30a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vykonáva daňovú kontrolu po uplynutí lehôt ustanovených v § 30a zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, porušuje Ústavou Slovenskej republiky priznané právo daňového subjektu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.  

 PRÍKLAD č. 199: 

Správca dane začal dňa 12. júla 2004 u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov právnických osôb. Vzhľadom na zložitosť kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, ktoré vyžadovalo predloženie znaleckého posudku, ako aj výpovede svedkov urobené na základe dožiadania inými správcami dane, požiadal správca dane orgán najbližšie nadriadený dňa 18. augusta 2004 o predĺženie šesťmesačnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly. Orgán najbližšie nadriadený vyhovel žiadosti správcu dane a lehotu na ukončenie daňovej kontroly predĺžil do 31. marca 2005. Správca dane o tejto skutočnosti upovedomil kontrolovaný daňový subjekt oznámením.  

Judikatúra: Nález ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 62/1999 zo 14. júla 1999: 

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky priznáva aj v konaní orgánov verejnej správy. Daňová kontrola je súčasťou daňového konania. Správca dane je povinný postupovať aj pri daňovej kontrole tak, aby neporušil Ústavou Slovenskej republiky zaručené práva daňovníkov. 

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa v daňovej kontrole chráni formálnou a materiálnou podmienkou § 30a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Ak správca dane bez rozhodnutia orgánu určeného § 30a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vykonáva daňovú kontrolu po uplynutí lehôt ustanovených § 30a zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, porušuje Ústavou Slovenskej republiky priznané právo daňového subjektu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.  

DRUHÁ ČASŤ 

PRÍPRAVNÉ KONANIE 

§ 31
Registračná a oznamovacia povinnosť daňových subjektov 

(1) Právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá získa povolenie alebo oprávnenie na podnikateľskú činnosť9) alebo začne vykonávať inú zárobkovú činnosť10) na území Slovenskej republiky, je povinná registrovať sa do 30 dní u miestne príslušného správcu dane. Táto lehota začne plynúť nasledujúci deň po dni nadobudnutia právoplatnosti povolenia alebo oprávnenia alebo po dni, keď začne vykonávať inú zárobkovú činnosť. Na účely tohto zákona sa za deň právoplatnosti pokladá deň, keď je právnická osoba alebo fyzická osoba podľa príslušných predpisov oprávnená začať vykonávať podnikateľskú činnosť. 

(2) Ak začne daňovník vykonávať činnosť alebo poberať príjmy podliehajúce dani, je povinný oznámiť túto skutočnosť správcovi dane do 30 dní. 

(3) Daňovník je povinný ďalej oznámiť správcovi dane do 30 dní zriadenie stálej prevádzkarne a jej umiestnenie na území Slovenskej republiky. Tridsať dní pred zrušením tejto stálej prevádzkarne oznámi túto skutočnosť správcovi dane. 

(4) Platiteľ dane je povinný registrovať sa u správcu dane najneskôr do 15 dní od vzniku povinnosti zrážať daň alebo preddavky na ňu, alebo daň vyberať, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 

(5) Registračnú povinnosť nemá daňovník, ktorý má len náhodnú alebo jednorazovú daňovú povinnosť alebo u ktorého je predmetom zdanenia len nehnuteľnosť, ak nemá registračnú povinnosť pri inej dani. Registračná povinnosť sa ďalej nevzťahuje na daňovníkov, ktorí majú výhradne príjmy zo závislej činnosti a príjmy, z ktorých je daň vyberaná osobitnou sadzbou dane. 

(6) Pri plnení svojej registračnej alebo oznamovacej povinnosti je daňový subjekt povinný oznámiť svoje plné meno alebo názov, trvalý pobyt, miesto podnikania alebo sídlo, rodné číslo alebo identifikačné číslo organizácie, ako i údaje osvedčujúce skutočnosti podľa odseku 1, ako aj čísla všetkých účtov v bankách, na ktorých sú sústredené peňažné prostriedky z jeho podnikateľskej činnosti. Ak daňový subjekt, ktorým je fyzická osoba, pri plnení svojej registračnej alebo oznamovacej povinnosti uvedie niekoľko miest podnikania, je povinný vyznačiť, ktoré miesto podnikania je miestom, na ktoré sa majú doručovať písomnosti. Ďalej uvedie údaje potrebné na určenie miestnej príslušnosti správcu dane, druhov daní, ktoré u neho prichádzajú do úvahy, ako aj svoje organizačné jednotky, a predmet podnikateľskej činnosti, ktorý bude v prevažnej miere vykonávať. Právnická osoba uvedie tiež svoj štatutárny orgán a prípadne osoby, ktoré sú okrem tohto orgánu za ňu v daňových veciach oprávnené rokovať. Ak ide o daňový subjekt so sídlom v zahraničí, uvedie vždy svojho splnomocnenca v tuzemsku pre doručovanie. Ak je so začatím činnosti spojená i povinnosť platiť preddavky na daň, uvedie údaje potrebné na určenie týchto preddavkov. 

(7) Ak dôjde k zmenám skutočností uvedených v odsekoch 1 až 6, najmä ak zanikne jeho daňová povinnosť pri niektorej dani, je daňový subjekt povinný ich oznámiť správcovi dane do 15 dní odo dňa, kedy vznikli. Pri zrušení činnosti je daňový subjekt povinný vrátiť správcovi dane do 15 dní od jej zrušenia osvedčenie o registrácii. 

(8) Ak je daňovým subjektom osoba so sídlom alebo bydliskom v zahraničí, ktorá nemá na území Slovenskej republiky stálu prevádzkareň, ani nehnuteľný majetok, je povinná sa zaregistrovať najneskôr v deň začatia dani podliehajúcej činnosti. 

(9) Registrácia alebo oznámenie podľa tohto zákona sa predkladá správcovi dane na tlačive vydanom ministerstvom alebo sa môže podať aj elektronickými prostriedkami podpísanézaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, na ktorom musí daňový subjekt vyhlásiť, že ide o jeho prvú daňovú registráciu, alebo uviesť, či bol už niekedy daňovo registrovaný, a ak áno, kedy, u ktorého správcu dane, pridelené daňové identifikačné číslo, meno alebo názov, pod akým bol registrovaný, a či bola registrácia odobratá, alebo zrušená a dôvody, pre ktoré sa tak stalo. Ministerstvo a ústredné riaditeľstvo môžu rozšíriť údaje požadované pri registrácii na registračnom tlačive alebo v elektronickej podobe podpísanej zaručeným elektronickým podpisom, ak pôjde o údaje nevyhnutné na riadnu správu jednotlivých daní. 

(10) Správca dane preverí údaje oznámené daňovým subjektom pri registrácii a v prípade pochybností o ich správnosti alebo úplnosti vyzve daňový subjekt, aby údaje bližšie vysvetlil, zmenil alebo doplnil, a zároveň určí lehotu, v ktorej je daňový subjekt povinný na výzvu odpovedať. Ak dodrží daňový subjekt túto lehotu, považuje sa za dodržanú i lehota uvedená v odseku 1, ak inak k porušeniu lehoty uvedenej v odseku 1 nedošlo. 

(11) Správca dane pridelí zaregistrovanému daňovému subjektu daňové identifikačné číslo a o vykonanej registrácii mu vydá osvedčenie. Daňovým identifikačným číslom, ak ide o fyzickú osobu, je jej rodné číslo alebo iný identifikátor určený správcom dane. Daňové identifikačné číslo, ktoré obsahuje rodné číslo, sa zakazuje zverejňovať. Toto číslo je daňový subjekt povinný uvádzať na všetkých daňových dokladoch (napr. na faktúrach, dobropisoch, vrubopisoch, pokladničných dokladoch a dodacích listoch), ktoré bude vydávať, a tiež pri styku so správcom dane. Pri zmenách skutočností uvedených v osvedčení je daňový subjekt povinný predložiť osvedčenie o registrácii súčasne s oznámením týchto zmien podľa odseku 7. Na tomto osvedčení správca dane vyznačí vykonané zmeny. 

(12) Ak nesplní daňový subjekt svoju registračnú alebo oznamovaciu povinnosť, urobí tak správca dane z úradnej moci neodkladne, po zistení skutočností odôvodňujúcich takýto postup. 

(13) Ak nesplní daňový subjekt svoju povinnosť podľa odseku 7, vykoná správca dane príslušné zmeny v registrácii alebo registráciu zruší, hneď ako zistí rozhodujúce skutočnosti. O vykonaní zmien skutočností, ktoré sú zapísané v osvedčení o registrácii alebo o zrušení registrácie, správca dane zašle daňovému subjektu oznámenie. Daňový subjekt je povinný na účel vyznačenia vykonaných zmien predložiť správcovi dane osvedčenie o registrácii do 15 dní od doručenia oznámenia. 

(14) Daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo vedú centrálnu evidenciu zaregistrovaných a nezaregistrovaných daňových subjektov. Tieto evidencie slúžia daňovým a colným orgánom na účely zdanenia a okrem oprávnených zamestnancov týchto orgánov nemôže do nej nikto nazrieť ani z nej poskytovať akékoľvek informácie, pričom nie sú dotknuté ustanovenia § 23 ods. 4 a ods. 5 písm. l) a n). Do týchto evidencií však môže nazrieť oprávnený zamestnanec sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne a Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v súvislosti s plnením ich úloh. 

(15) Ak je správcom dane obec, môže podľa miestnych podmienok tu ustanovenú registračnú povinnosť daňových subjektov vhodne obmedziť (okruh daňových subjektov, okruh nimi uvádzaných skutočností). 

(16) Ustanovenia odsekov 1 až 13 sa nepoužijú, ak tento zákon alebo osobitný predpis ustanovujú inak. 

(17) Na žiadosť daňového subjektu správca dane oznámi, či iný daňový subjekt je registrovaný.10a) Na účely daňového konania sa prihliada len na písomné oznámenie tejto skutočnosti. 

(18) Na žiadosť daňového subjektu daňové riaditeľstvo oznámi, či iná právnická osoba alebo fyzická osoba je registrovaná pre daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte Európskej únie; súčasne mu oznámi, či identifikačné číslo pre daň, ktoré daňový subjekt v žiadosti uviedol, bolo inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe pridelené. 

K § 31 

Správca dane vedie register daňových subjektov, ktorý obsahuje všetky dostupné informácie o každom daňovom subjekte, ktorý je daňovníkom jednej alebo viacerých druhov daní, ako aj údaje o osobách, ktoré sú spoločníkmi v obchodných spoločnostiach a o osobách, ktoré o registráciu požiadajú dobrovoľne napriena to, že povinnosť registrácie k žiadnej dani pre nich nevyplýva. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká jej narodením, pričom spôsobilosť na právne úkony, t. j. spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti v plnom rozsahu, vzniká nadobudnutím plnoletosti (dovŕšením 18. roku veku, prípadne skôr uzavretím manželstva po dovŕšení 16. roku veku). Právnickými osobami sú podľa Občianskeho zákonníka združenia fyzických alebo právnických osôb (obchodné spoločnosti), účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné osoby, o ktorých tak ustanovuje zákon. Na zriadenie právnickej osoby zákon vyžaduje písomnú zmluvu, prípadne zakladaciu listinu, ak zákon neustanovuje inak a vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo iného zákonom predpísaného registra. Združeniami fyzických alebo právnických osôb sú najčastejšie obchodné spoločnosti, ktoré sú založené za účelom podnikania a ktorými sú verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným, akciová spoločnosť, družstvá, ktoré sú spoločenstvami s neuzavretým počtom osôb založených za účelom podnikania alebo zabezpečenia hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov. Fyzická alebo právnická osoba si môže zriadiť v rámci vykonávania svojej podnikateľskej činnosti aj organizačné zložky a prevádzkarne, ktoré sa nezapisujú do obchodného registra. V prípade, že tieto organizačné zložky sú platiteľmi dane z príjmov zo závislej činnosti alebo dane vyberanej zrážkou, alebo sú platiteľmi cestnej dane, majú rovnaké práva a povinnosti ako platiteľ dane a podľa zákona o správe daní sú daňovými subjektmi. Registračná a oznamovacia povinnosť patrí medzi základné povinnosti daňových subjektov, ktoré sú oprávnené podnikať. Povinnosť registrovať sa vzniká právnickej alebo fyzickej osobe, ktorá získa povolenie alebo oprávnenie na podnikanie, alebo začne vykonávať inú zárobkovú činnosť na území SR v lehote do 30 dní, ktorá začína plynúť nasledujúci deň po dni nadobudnutia právoplatnosti povolenia alebo oprávnenia na podnikateľskú činnosť alebo po dni, keď začne vykonávať inú zárobkovú činnosť. Podnikanie je definované v § 2 Obchodného zákonníka ako sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Príjmami z podnikania podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov sú príjmy z poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva, príjmy zo živnosti, príjmy z podnikania vykonávaného na základe iného ako živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov (napr. príjmy daňových poradcov, veterinárnych lekárov, notárov), ako aj podiely spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov komanditnej spoločnosti na zisku. Medzi príjmy z inej samostatnej zárobkovej činnosti patria príjmy z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva, vrátane autorských práv a práv k nim príbuzným, ďalej príjmy z činností, ktoré nie sú živnosťou ani podnikaním podľa osobitných predpisov (napr. príjmy správcov konkurznej podstaty) a príjmy znalcov a tlmočníkov podľa osobitného zákona. Každá osoba, ktorá poberá tieto príjmy má povinnosť registrácie s výnimkou, keď tieto príjmy dosahuje len náhodne, pretože pri náhodne dosiahnutom príjme nie je naplnená požiadavka sústavnosti. Ak však sama osoba, ktorá takýto príjem dosiahla, ho nepovažuje za náhodný alebo jednorazový, správca dane nemá dôvod ju nazaregistrovať. Registračnú povinnosť nemá tiež daňovník, u ktorého je predmetom zdanenia len nehnuteľnosť, príjmy zo závislej činnosti alebo príjmy zdaňované osobitnou sadzbou dane. Pri plnení svojej registračnej alebo oznamovacej povinnosti je povinný daňový subjekt svojmu miestne príslušnému správcovi dane oznámiť údaje podľa § 31 ods. 6 na predpísanom tlačive vydanom Ministerstvom financií SR alebo aj elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa zákona č. 215/2002 Z. z. Ministerstvo financií SR alebo daňové riaditeľstvo môže rozšíriť údaje požadované pri registrácii v prípade, že budú nevyhnutne potrebné pre riadnu správu daní. V prihláške k registrácii daňový subjekt tiež uvedie údaj, či ide o jeho prvú registráciu, pokiaľ daňový subjekt už registrovaný bol, uvedie, na ktorom daňovom úrade bol registrovaný, aké mal pridelené daňové identifikačné číslo, meno alebo názov, pod ktorým bol registrovaný. Taktiež je povinný oznámiť, či táto registrácia mu bola zrušená s uvedením dôvodov, pre ktoré sa tak stalo. 

Daňový subjekt môže prihlášku k registrácii zaslať buď poštou, alebo ju môže doručiť osobne. Zákon o správe daní ukladá správcovi dane povinnosť preveriť údaje oznámené daňovým subjektom pri registrácii. Vzhľadom na túto povinnosť v prípade osobného doručenia, registrátor tieto údaje preverí (napríklad porovnaním údajov s občianskym preukazom, s originálom alebo overenou kópiou právoplatného povolenia na činnosť, s právoplatným uznesením o zápise do obchodného registra a pod.). Ak daňový subjekt prihlášku k registrácii doručí miestne príslušnému správcovi dane poštou a správca dane požaduje doplnenie údajov potrebných k registrácii, prípadne ich overenie, vyzve daňový subjekt na tento úkon a určí mu primeranú lehotu, ktorá by nemala byť kratšia ako 8 dní. Výzvu doručuje správca dane do vlastných rúk adresáta (§ 17). Ak daňový subjekt výzve nevyhovie, správca dane zašle výzvu daňovému subjektu opätovne. V prípade, že daňový subjekt nebude reagovať ani na opakovanú výzvu správcu dane, môže správca dane za účelom preverenia údajov vykonať miestne zisťovanie z vlastného rozhodnutia (§ 14). Na základe údajov uvedených v prihláške správca dane zaregistruje daňový subjekt k priamym daniam, pridelí mu daňové identifikačné číslo a vydá mu osvedčenie o registrácii. Napriek dlhoročnej úprave tohto postupu nebolo do prijatia zákona č. 609/2003 Z. z. žiadnym právnym predpisom upravené, z čoho sa daňové identifikačné číslo skladá. Až touto novelou zákona o správe daní je vymedzené, že daňovým identifikačným číslom je u fyzickej osoby jej rodné číslo alebo iný identifikátor určený správcom dane. Vymedzenie daňového identifikačného čísla korešponduje so zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. Vzhľadom na zákaz zverejňovať DIČ, ktoré je založené na rodnom čísle fyzickej osoby, je vygenerované okrem nového IČ DPH aj nové daňové identifikačné číslo, ktoré zákazu zverejňovania podľa zákona o ochrane osobných údajov podliehať nebude. Identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty, ktoré nahradilo daňové identifikačné číslo, je dvanásťmiestne číslo obsahujúce predponu kódu štátu – SR, ktorý identifikuje príslušnosť osoby registrovanej pre daň z pridanej hodnoty k územiu Slovenskej republiky a desaťmiestne číslo vygenerované systémom. Na rozdiel od predchádzajúceho DIČ neobsahuje trojmiestnu príponu kódu daňového úradu. Pridelené IČ DPH sú povinné používať všetky osoby registrované pre daň z pridanej hodnoty, pričom dátum pôvodnej registrácie je zachovaný. Osoba registrovaná pre DPH je povinná uvádzať svoje IČ DPH na všetkých dokladoch, v súhrnnom výkaze a daňovom priznaní.  

Novela zákona o správe daní upresnila tiež postup správcu dane v súvislosti s vyznačovaním zmien skutočností, ktoré sú predmetom registračnej a oznamovacej povinnosti. Daňový subjekt je povinný zmeny týchto skutočností, najmä ak zanikne jeho daňová povinnosť, správcovi dane oznámiť v lehote do 15 dní odo dňa, kedy vznikli. V prípade, že túto povinnosť daňový subjekt nesplní, urobí tak správca dane hneď ako zistí rozhodujúce skutočnosti, ktoré odôvodňujú tento postup. Podľa novej právnej úpravy zrušenie registrácie, resp. vykonanie zmien skutočností zapísaných v osvedčení o registrácii správca dane daňovému subjektu oznámi. Za účelom možnosti vyznačenia týchto zmien v osvedčení o registrácii správca dane vyzve daňový subjekt na jeho predloženie v lehote stanovenej vo výzve. V rámci oznamovacej povinnosti je daňový subjekt povinný oznámiť miestne príslušnému správcovi dane do 30 dní zriadenie prevádzkarne umiestenej na území Slovenskej republiky a v rovnakej lehote je povinný oznámiť aj jej zrušenie. V zmysle zákona správca dane akceptuje len písomné nahlásenie alebo oznámenie o zmene. Pripúšťa však nahlásenie týchto zmien ústne do zápisnice u príslušného správcu dane. Pokračovanie právneho nástupcu po zomretom zaregistrovanom daňovom subjekte upravuje živnostenský zákon, v zmysle ktorého ak fyzická osoba (živnostník) zomrie, môžu v živnosti pokračovať až do skončenia konania o prejednaní dedičstva dedičia zo zákona, ak niet dedičov zo závetu, dedičia zo závetu a pozostalý manžel, aj keď nie je dedičom za predpokladu, že je spoluvlastníkom majetku používaného na prevádzkovanie živnosti. Pozostalý manžel za podmienky, že je spoluvlastníkom majetku používaného na prevádzkovanie živnosti, môže pokračovať v živnosti, ak v nej nepokračujú dedičia. Rovnako môže pokračovať v živnosti správca dedičstva, ak je ustanovený súdom. Ak v živnosti pokračuje pozostalý manžel, musí ho správca dane zaregistrovať ako nového samostatného podnikateľa aj keď pokračuje v živnosti na základe živnostenského oprávnenia pozostalého manžela a pridelí mu nové daňové identifikačné číslo. V súvislosti s úpravou sankčného systému zákon o správe daní pri nesplnení registračnej povinnosti ukladá správcovi dane povinnosť uložiť daňovému subjektu pokutu, ktorej výška je v súlade s § 35 ods. 7 minimálne 2 000 Sk, maximálne 100 000 Sk a ak ide o nesplnenie oznamovacej povinnosti pri dani z nehnuteľnosti, je minimálna výška pokuty pre fyzickú osobu stanovená na 200 Sk. V súvislosti s povinnosťou správcu dane uložiť pokutu za nesplnenie registračnej alebo oznamovacej povinnosti je potrebné upozorniť, že podľa § 35 ods. 7 je možné uložiť pokutu len podľa zákona o správe daní. Z toho vyplýva, že nesplnenie registračnej povinnosti napríklad podľa zákona o DPH je správca dane podľa súčasnej právnej úpravy povinný sankcionovať postupom podľa § 35 ods. 12. Podľa uvedeného ustanovenia je minimálna výška pokuty pri nesplnení registračnej povinnosti podľa zákona o DPH stanovená vo výške 5 000 Sk, maximálne do výšky jedného milióna korún.  

Novo je upravené oprávnenie daňového riaditeľstva a colného riaditeľstva viesť centrálnu evidenciu zaregistrovaných, ako aj nezaregistrovaných daňových subjektov. Vzhľadom na to, že táto evidencia slúži výhradne pre daňové a colné orgány na účely zdanenia, okrem oprávnených zamestnancov týchto orgánov môžu byť údaje z nej oznámené alebo sprístupnené Sociálnej poisťovni, zdravotnej poisťovni a Národnému úradu práce na účely súvisiace s plnením ich úloh, pričom daňové tajomstvo je v tomto prípade prelomené. Z dôvodu úpravy povinností platiteľov dane z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov spojených s predkladaním prehľadov o zrazených a odvedených preddavkoch dane z príjmov sú upravené novým zákonom o dani z príjmov, ustanovenie odseku 17 sa zo zákona o správe daní vypustilo a doterajší odsek 17 je označený ako odsek 18. Tento odsek bol doplnený ostatnou novelou zákona o správe daní tak, že na žiadosť daňového subjektu daňové riaditeľstvo oznámi, či iná právnická alebo fyzická osoba je registrovaná pre daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte Európskej únie. Daňové riaditeľstvo tiež oznámi, či identifikačné číslo pre daň, uvedené daňovým subjektom v žiadosti, bolo inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe pridelené. Z tejto právnej úpravy je teda zrejmé, že daňový subjekt môže dostať len kladnú, resp. zápornú odpoveď z daňového riaditeľstva, žiadne iné údaje mu daňové riaditeľstvo v tejto súvislosti oznámiť nemôže.  

Správca dane môže na základe žiadosti oznámiť daňovým subjektom skutočnosti o registrácii iných daňových subjektov k akejkoľvek dani. Z kompetencie správcov dane vyplýva, že správca dane, ktorým je colný úrad, bude poskytovať informácie týkajúce sa zákona o spotrebnej dani z minerálnych olejov a správca dane, ktorým je obec, informácie týkajúce sa zákona o dani z nehnuteľností a miestnych poplatkov.  

§ 31a 

Zrušený. 

K § 31a 

Zrušený zákonom č. 114/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2003. 

§ 32 

Súčinnosť tretích osôb 

(1) Súdy, iné štátne orgány, orgány územnej samosprávy a notári v prípadoch, kedy predmet konania pred nimi podlieha dani podľa osobitných predpisov, sú povinní oznamovať správcovi dane údaje potrebné na vyrubenie a vymáhanie dane. 

(2) Štátne kontrolné orgány sú povinné oznamovať správcom dane výsledky kontrol, ak z týchto výsledkov vyplýva, že došlo alebo mohlo dôjsť k neplneniu daňovej povinnosti. 

(3) Štátne a iné orgány a osoby, ktoré z úradnej moci alebo vzhľadom na predmet svojej činnosti vedú evidenciu osôb alebo majetku,10d) sú povinné na výzvu správcu dane oznámiť údaje potrebné na vyrubenie a vymáhanie daní. 

(4) Osoby, ktoré majú listiny a iné veci, ktoré môžu byť dôkazným prostriedkom pri správe daní, sú povinné na výzvu správcu dane listiny a iné veci vydať alebo zapožičať. 

(5) Právnické osoby a fyzické osoby, ktoré majú príjmy z podnikateľskej9) alebo inej zárobkovej činnosti10) alebo z prenájmu, ktoré v rámci tejto činnosti vykonávajú platby fyzickým osobám a z týchto platieb nezrážajú daň, sú povinné uskutočnené platby oznamovať miestne príslušnému správcovi dane podľa trvalého pobytu prijímateľa, ak u jednotlivej fyzickej osoby presiahne platba sumu 10 000 Sk za kalendárny rok. Táto povinnosť sa nevzťahuje na bezhotovostné platby vykonané prostredníctvom banky alebo na uskutočnené platby za nakúpený tovar alebo prijatú službu, ak prijímateľ platby eviduje tržby prijaté v hotovosti na elektronickej registračnej pokladnici s tlačiarňou. V oznámení sa uvedie meno, priezvisko a trvalý pobyt fyzickej osoby, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby, vyplatená suma vrátane zrážok vykonaných podľa osobitného predpisu,10e) deň a dôvod platby. Oznámenie sa zašle vždy do 30 dní po uplynutí kalendárneho roku, v ktorom bola platba vykonaná. 

(6) Banky10c) a iné peňažné ústavy sú povinné oznamovať na písomnú žiadosť správcu dane čísla bankových účtov, ich vlastníkov, stavy účtov a ich zmeny, údaje o pôžičkách, úveroch a úsporných vkladoch.11) 

(7) Na výzvu správcu dane sú mu pošty povinné oznamovať najmä totožnosť osôb, ktoré majú prenajaté poštové priehradky, a údaje o počte tam došlých zásielok a o ich odosielateľoch, úhrn súm dochádzajúcich daňovníkovi poštou alebo do jeho poštovej priehradky, totožnosť prijímateľa zásielok poste restante alebo umožniť správcovi dane tieto údaje získať na pošte a správnosť údajov oznámených poštou na mieste preveriť. 

(8) Orgány spojov sú povinné oznamovať správcovi dane na jeho výzvu totožnosť užívateľov telefónnych, ďalekopisných a telefaxových staníc, ktoré nie sú uvedené vo verejne dostupných zoznamoch. 

(9) Poisťovne sú povinné oznamovať správcom dane výplaty poistných plnení, ktoré nahrádzajú príjem alebo výnos, do 30 dní odo dňa plnenia. 

(10) Vydavatelia tlače sú povinní oznámiť správcovi dane na jeho výzvu totožnosť a adresu podávateľa inzerátu uverejneného pod značkou. 

(11) Verejní prepravcovia sú na výzvu správcu dane povinní mu oznamovať najmä odosielateľov a adresátov a skutočných príjemcov nimi prepravovaných nákladov, ako i údaje o dobe prepravy, množstve prepravovaného tovaru a charaktere zásielky. 

(12) Všeobecná zdravotná poisťovňa, Sociálna poisťovňa a iné verejnoprávne inštitúcie obdobného zamerania, ako aj ostatné poisťovne11d) sú povinné na výzvu správcu dane oznámiť údaje o zamestnávateľoch poistencov. 

(13) Obvodný úrad príslušný na vedenie matrík je povinný oznámiť správcovi dane oznámenia o úmrtiach. 

(14) Daňový subjekt so sídlom alebo s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky a zahraničný daňový subjekt, ktorý má na území Slovenskej republiky stálu prevádzkareň, sú povinné oznámiť miestne príslušnému správcovi dane uzatvorenie každej zmluvy s daňovým subjektom so sídlom alebo s bydliskom v zahraničí, na ktorej základe môže tomuto daňovému subjektu vzniknúť na území Slovenskej republiky stála prevádzkareň alebo daňová povinnosť zamestnancov tohto daňového subjektu alebo osôb pre neho pracujúcich na území Slovenskej republiky, a to do pätnástich dní po uzatvorení takej zmluvy. 

K § 32 

Podľa platnej právnej úpravy si v rámci vyrubovacieho konania daňový subjekt sám priznáva príjmy podliehajúce dani a taktiež sám vypočítava daňovú povinnosť. Pri získavaní údajov potrebných pre správne vyrubenie dane je pre správcu dane dôležitá existencia určitého kontrolného mechanizmu v podobe spolupráce, resp. súčinnosti tretích osôb, ktorej hlavný význam spočíva v predchádzaní, resp. zamedzení vzniku možných daňových únikov pri odhaľovaní príjmov, ktoré si daňový subjekt sám nepriznal. V podmienkach daňového konania je súčinnosť najviac využívaná pri inštitúte miestneho zisťovania, pri určovaní dane podľa pomôcok, ako aj pri plnení oznamovacej povinnosti tretích osôb. Povinnosť súčinnosti tretích osôb sa týka pomerne širokého okruhu osôb, ktorý je v zákone o správe daní vymedzený demonštratívnym spôsobom. Medzi tretie osoby, ktorým zákon stanovuje povinnosť súčinnosti, patria predovšetkým súdy, iné štátne orgány, orgány územnej samosprávy, notári, banky, pošty, orgány spojov, vydavatelia tlače, zdravotné poisťovne atď. Všetky tieto subjekty majú povinnosť oznamovať správcovi dane na základe jeho žiadosti alebo aj bez nej skutočnosti potrebné na vyrubenie a vymáhanie dane. Povinnosť poskytovať súčinnosť môže vyplývať priamo zo zákona, prípadne táto povinnosť môže vzniknúť na základe výzvy správcu dane, resp. na základe jeho písomnej žiadosti. 

Povinne musia oznamovať údaje potrebné pre vyrubenie alebo vymáhanie dane súdy, iné štátne orgány, obce, mestá a notári v prípade, kedy predmet konania pred nimi podlieha dani podľa osobitných predpisov (napr. konanie súdu o dedičstve, konanie vo veciach obchodného registra), ďalej štátne kontrolné orgány, ktoré sú povinné oznamovať výsledky kontrol, majúce vzťah k daňovým povinnostiam, poisťovne, ktoré oznamujú správcom dane výplaty poistných plnení, matriky oznamujúce úmrtia. V záujme eliminovania možnosti vzniku daňových únikov sa novoupravuje povinnosť štátnych kontrolných orgánov oznamovať správcovi dane výsledky kontrol, ak na ich základe možno predpokladať, že došlo, alebo by mohlo dôjsť k nesplneniu daňovej povinnosti. Právnické alebo fyzické osoby, ktoré majú príjmy z podnikateľskej činnosti alebo z inej zárobkovej činnosti alebo z prenájmu a ktoré v rámci týchto činností vykonávajú platby fyzickým osobám a nezrážajú z nich daň, sú povinné oznamovať miestne príslušnému správcovi dane (podľa trvalého bydliska osoby, ktorá takúto platbu prijíma) platbu presahujúcu sumu 10 000 Sk u jednotlivej osoby za kalendárny rok v lehote do 30 dní po uplynutí kalendárneho roka, v ktorom bola takáto platba vykonaná. Táto povinnosť sa nevzťahuje na osoby, ktoré uskutočnili platbu za nakúpený tovar alebo služby bankovým prevodom alebo ak prijímateľ platby vydal zjednodušený daňový doklad. 

Na základe výzvy správcu dane sú povinné oznámiť potrebné údaje na vyrubenie a vymáhanie dane štátne a iné orgány, ako aj osoby, ktoré z úradnej moci vedú evidenciu osôb alebo majetku. V praxi túto povinnosť na základe výzvy správcu dane musia splniť predovšetkým súdy, ktoré vedú obchodný register, krajské úrady, ktoré vedú register záujmových združení, krajské a okresné úrady, ktoré vedú evidenciu podnikateľov, ktorým boli vydané doklady o živnostenskom oprávnení okresnými úradmi patriacimi do ich územnej pôsobnosti, Slovenská advokátska komora, Slovenská lekárska komora a iné stavovské komory, ďalej pošty, ktoré na základe výzvy oznamujú najmä totožnosť osôb, ktoré majú prenajaté poštové priehradky. Oznamovaciu povinnosť na základe výzvy majú aj orgány spojov, ktoré oznamujú totožnosť užívateľov telefónnych a iných staníc, ktoré sú utajené, ďalej vydavatelia tlače, verejní prepravcovia, zdravotné poisťovne, Sociálna poisťovňa, Národný úrad práce a iné orgány a inštitúcie, ktorým správca dane zašle výzvu na oznámenie údajov v ich kompetencii. Na základe písomnej žiadosti správcu dane sú povinné banky a iné peňažné ústavy oznámiť čísla bankových účtov, stavy na týchto účtoch, ako aj ich pohyb, sú povinné oznámiť ich vlastníkov, údaje o pôžičkách, úveroch, úsporných vkladoch. S cieľom podporiť vyhľadávaciu činnosť správcu dane u neregistrovaných daňových subjektov, ako aj s cieľom napomôcť zamedzeniu daňových únikov spôsobených činnosťou zahraničných osôb na území Slovenskej republiky bola do zákona zavedená povinnosť pre daňový subjekt so sídlom alebo trvalým pobytom na území SR (rezidentný daňový subjekt) a zahraničný daňový subjekt, ktorý má na území SR stálu prevádzkareň (nerezidentný daňový subjekt), oznámiť do 15 dní uzavretie zmluvy s nerezidentom svojmu miestne príslušnému správcovi dane, ak by na základe takejto zmluvy mohla vzniknúť stála prevádzkareň. Zavedením tejto povinnosti zákon sleduje aj včasné odhalenie a zabezpečenie zdanenia príjmov v prípadoch, ak napríklad zahraničná osoba na základe zmluvy so slovenským subjektom vyšle svojho zamestnanca na územie SR za účelom poskytovania služieb a odmena tomuto zamestnancovi je vyplácaná priamo v zahraničí. Daňový subjekt, ktorý má povinnosť oznámiť uzatvorenie každej zmluvy s daňovým subjektom so sídlom alebo bydliskom v zahraničí, je povinný podľa novej úpravy odseku 14 oznámiť uzatvorenie takejto zmluvy nielen v tom prípade, ak na jej základe môže vzniknúť stála prevádzkareň, ale aj v prípade, že môže vzniknúť daňová povinnosť zamestnancov daňového nerezidenta, ktorých na území republiky zamestnáva, prípadne, ktoré tu pre neho pracujú. 

Judikatúra: R 33/1996: 

Správcom dane je aj obec, ktorá je oprávnená spravovať miestne poplatky. Peňažné ústavy sú preto povinné vyhovieť jej žiadosti o poskytnutie údajov vo veciach miestnych poplatkov. Ak tak neurobia, porušujú ustanovenie § 32 ods. 6 zákona SNR č. 511/1992 Zb.  

§ 33 

Postup pri ukončení činnosti 

(1) Správca dane pri zistení, že daňový subjekt prestal vykonávať činnosť alebo poberať príjmy podliehajúce dani, urobí opatrenia potrebné na urýchlené určenie dane a na vybranie daňových nedoplatkov na všetkých daniach za celú dobu jeho činnosti, za ktorú plynuli príjmy podliehajúce zdaneniu. 

(2) Daňový subjekt zapísaný v obchodnom registri je povinný predložiť súčasne s návrhom na výmaz z obchodného registra súhlas správcu dane k návrhu na výmaz z obchodného registra. Tento súhlas je daňový subjekt povinný si od správcu dane vyžiadať. 

(3) Pri postupe podľa odseku 2 správca dane prihliada na daňové nedoplatky a daň, ktorú má daňový subjekt zaplatiť v lehote splatnosti podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov. 

K § 33 

Ukončenie podnikateľských aktivít má veľký význam tak pre daňový subjekt – fyzickú osobou, ako aj na daňový subjekt – právnickú osobu, u ktorej v súvislosti s ukončením podnikania môže dôjsť k jej transformácii na inú právnu formu podnikania, prípadne k jej úplnému zániku. O ukončení činnosti sa správca dane môže dozvedieť buď priamo od daňového subjektu v rámci jeho nahlasovacej povinnosti upravenej v § 31 ods. 7 zákona o správe daní, podľa ktorej je takýto daňový subjekt povinný oznámiť svojmu miestne príslušnému správcovi dane zmenu skutočností, ktoré nahlásil pri plnení svojej registračnej povinnosti, alebo sa správca dane o tejto skutočnosti dozvie na základe vlastného zistenia. Ak správca dane zistí, že daňový subjekt prestal vykonávať podnikateľskú činnosť alebo ak prestal poberať príjmy, ktoré podliehajú dani (napríklad príjmy z nájomného, ak prenajímanie nehnuteľností, prípadne hnuteľných vecí nie je predmetom podnikania daňového subjektu), je povinný zo zákona urobiť všetky potrebné opatrenia, ktoré sú potrebné na urýchlené určenie dane a na vybratie nedoplatkov na daniach za celú dobu jeho činnosti. Zákon o správe daní vo svojich ustanoveniach neobsahuje definíciu pojmu „vhodné opatrenie“, preto bude na úvahe správcu dane, aký úkon bude považovať v záujme zabezpečenia promptného vyrovnania daňovej povinnosti za potrebný. Jedným z týchto úkonov môže byť urýchlené začatie daňovej kontroly na všetkých druhoch daní, ku ktorým je daňový subjekt registrovaný, prípadne takýmto úkonom môže byť v rámci začatej daňovej kontroly niektorý zo zabezpečovacích inštitútov, napríklad predbežné opatrenie, alebo zabezpečovací príkaz (§ 15a, § 70). Ak sa daňový subjekt z objektívnych alebo aj subjektívnych dôvodov rozhodne ukončiť svoju podnikateľskú činnosť, je vhodné, aby vo vlastnom záujme v rámci zákonných postupov so správcom dane pri ukončení činnosti úzko spolupracoval. V niektorých prípadoch zákon o správe daní vyžaduje, aby daňový subjekt pri ukončení podnikateľskej činnosti doložil k návrhu na výmaz z obchodného registra aj písomný súhlas svojho miestne príslušného správcu dane. Tento súhlas sa vyžaduje len v tom prípade, keď k výmazu z obchodného registra dochádza na návrh daňového subjektu. Do obchodného registra sa podľa § 27 ods. 2 Obchodného zákonníka zapisujú obchodné spoločnosti, družstvá, zahraničné osoby, iné právnické osoby, o ktorých tak ustanovuje zákon, ako aj organizačné zložky podnikov, prípadne podnikov zahraničných osôb, pričom ak je podnikateľom fyzická osoba, zapisuje sa do obchodného registra len na jej vlastnú žiadosť resp. v prípade, keď zápis do obchodného registra vyžaduje osobitný zákon (napríklad zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii). Postup správcu dane pri vydávaní súhlasu s výmazom obchodnej spoločnosti z obchodného registra sa odvíja od skutočnosti, či správca dane po vykonanej daňovej kontrole eviduje u daňového subjektu daňové nedoplatky, ako aj od toho, či táto spoločnosť bude mať právneho nástupcu alebo nie, t. j. či sa zrušuje s likvidáciou alebo bez likvidácie. Zákon o správe daní neukladá správcovi dane povinnosť súhlas na výmaz z obchodného registra vydať a ani nestanovuje, v ktorých prípadoch tento súhlas správca dane vydať nemôže. Je na úvahe správcu dane, či žiadosti daňového subjektu vyhovie a písomný súhlas s jeho výmazom z obchodného registra vydá alebo nie. Pokiaľ však daňový subjekt – právnická osoba, ktorá sa zrušuje s likvidáciou – nemá u správcu dane evidované nedoplatky, správca dane nemá dôvod na to, aby písomný súhlas k návrhu na výmaz z obchodného registra odoprel. Ak správca dane u takejto spoločnosti eviduje nedoplatky, súhlas na výmaz z obchodného registra správca dane vydá až na základe výsledkov ukončenej likvidácie. Ak sa daňový subjekt zrušuje bez likvidácie, t. j. že jeho práva a záväzky prechádzajú na právneho nástupcu, správcovi dane nič nebráni vydať súhlas k návrhu na výmaz spoločnosti z obchodného registra aj v prípade, že eviduje u zanikajúceho daňového subjektu daňové nedoplatky, pretože podľa § 56 ods. 3 zákona o správe daní daňová povinnosť zaniknutých právnických osôb prechádza na ich právneho nástupcu. Správca dane by si mal z dôvodu právnej istoty overiť pred vydaním súhlasu spôsob zániku právnickej osoby. K zrušeniu spoločnosti bez likvidácie dochádza v prípade zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia spoločnosti. Pri zlúčení zanikajúca spoločnosť prevedie všetky svoje pasíva a aktíva na inú už existujúcu spoločnosť. Pri splynutí je vytvorená nová spoločnosť splynutím niekoľkých spoločností, ktoré prevedú na novú vznikajúcu spoločnosť svoje aktíva a pasíva. K právnemu nástupníctvu dochádza aj v prípade rozdelenia spoločnosti, pričom Obchodný zákonník rozlišuje rozdelenie spoločnosti so založením nových spoločností a rozdelenie spoločnosti zlúčením, pri ktorom nové spoločnosti nevznikajú, pretože sa rozdelená spoločnosť zlúči s už existujúcou spoločnosťou. Účinky splynutia, zlúčenia alebo rozdelenia spoločnosti nastávajú dňom zápisu do obchodného registra, z čoho je zrejmé, že zápis má konštitutívny charakter. Zápisom do obchodného registra prechádza imanie zanikajúcich spoločností na nástupnícku spoločnosť, spoločníci zanikajúcich spoločností sa stávajú spoločníkmi nástupníckych spoločností, pričom spoločnosti zanikajúce splynutím, zlúčením alebo rozdelením dňom zápisu do obchodného registra zanikajú a v obchodnom registri sa vykoná výmaz zanikajúcej spoločnosti. Zároveň sa novovzniknutá spoločnosť do obchodného registra zapíše. V niektorých prípadoch súd výmaz spoločnosti z obchodného registra vykoná aj z úradnej moci (ex offo), t. j. bez návrhu daňového subjektu a bez súhlasu správcu dane. Súd z úradnej moci vykoná výmaz spoločnosti bez súhlasu správcu dane z obchodného registra vtedy, ak po ukončení konkurzného konania nezostane spoločnosti žiaden majetok alebo ak bol už vyhlásený konkurz zrušený preto, že majetok úpadcu nestačí na úhradu výdavkov a odmenu správcu konkurznej podstaty. Dôvodom pre výmaz z obchodného registra bez súhlasu správcu dane je aj skutočnosť, že návrh na vyhlásenie konkurzu bol zamietnutý pre nedostatok majetku. V týchto prípadoch upravených v § 68 ods. 4 Obchodného zákonníka sa likvidácia spoločnosti nevyžaduje a súd vykoná výmaz spoločnosti z obchodného registra na základe právoplatného rozhodnutia súdu. V súvislosti s výmazom spoločnosti z obchodného registra z úradnej moci dochádza v praxi k procesnému pochybeniu, keď v záujme urýchlenia procesu zániku spoločnosti v prípade, že súd odmietol návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu nedostatku majetku je na súde podaná žiadosť o výmaz spoločnosti. Túto skutočnosť súdy potom kvalifikujú, ako keby k výmazu spoločnosti dochádzalo na návrh, preto nevymažú spoločnosť z úradnej moci z obchodného registra, ale žiadajú od spoločnosti súhlas správcu dane k návrhu na výmaz spoločnosti z obchodného registra. Obchodný zákonník upravuje postup pri výmaze obchodných spoločností z obchodného registra. Zánik a následnú likvidáciu štátneho podniku upravuje zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov. Podľa § 15 ods. 1 tohto zákona štátny podnik zaniká zlúčením, splynutím, zrušením bez likvidácie a zrušením s likvidáciou. K výmazu štátneho podniku z obchodného registra pri zániku podniku likvidáciou zrušeného podniku dochádza na návrh likvidátora a pri ostatných spôsoboch zániku štátneho podniku na návrh zakladateľa. Z uvedeného vyplýva, že k výmazu štátneho podniku z obchodného registra dochádza vždy na návrh, preto štátny podnik ako daňový subjekt zapísaný v obchodnom registri je vždy povinný v súlade s ustanovením § 33 ods. 2 zákona o správe daní predložiť súčasne s návrhom na výmaz z obchodného registra aj súhlas správcu dane k návrhu na výmaz z obchodného registra. 

Judikatúra: Rozsudok NS SR z 18. augusta 1993 sp. zn. Obz. 9/93: 

Návrh na zápis do obchodného registra musí byť doložený listinami o skutočnostiach, ktoré sa majú do registra zapísať, ako aj dokladmi, ktoré na jeho vykonanie vyžadujú osobitné predpisy. Listinou, ktorú musí predložiť žiadateľ súčasne so žiadosťou o výmaz, je aj písomný súhlas správcu dane.  

§ 34 

Vyhľadávacia činnosť 

(1) Správca dane je oprávnený overovať úplnosť evidencie alebo registrácie daňových subjektov a zisťovať tiež všetky údaje týkajúce sa ich príjmov, majetkových pomerov a ďalších skutočností rozhodujúcich na správne vyrubenie a vymáhanie dane. 

(2) Pri tejto činnosti má správca dane rovnaké oprávnenia ako pri miestnom zisťovaní a daňovej kontrole. 

(3) Vyhľadávacia činnosť môže byť vykonávaná i bez priamej súčinnosti s daňovým subjektom. 

(4) Na registráciu neprihlásené daňové subjekty zistené vyhľadávacou činnosťou sa považujú za subjekty, ktoré si nesplnili registračnú alebo oznamovaciu povinnosť podľa § 31 tohto zákona. 

K § 34 

Vyhľadávacia činnosť je neoddeliteľnou súčasťou správy daní, ktorá úzko súvisí s miestnym zisťovaním a daňovou kontrolou. Jej úlohou je najmä zistiť okruh možných daňových subjektov, ako aj príjmy, ktoré by podliehali zdaneniu. Vyhľadávaciu činnosť správca dane vykonáva mimo svojho sídla buď u daňového subjektu, alebo na mieste, kde to účel konkrétneho procesného úkonu vyžaduje. K realizácii vyhľadávacej činnosti dochádza aj bez priamej súčinnosti s daňovým subjektom na základe rôznych oznámení, podaní orgánov, fyzických osôb alebo aj z vlastného podnetu správcu dane. Ak si napríklad osoba nesplnila registračnú povinnosť, podkladom pre zavedenie takejto osoby do registra daňových subjektov je doručené právoplatné rozhodnutie o povolení na vykonávanie podnikateľskej činnosti zo živnostenského úradu, doručené právoplatné uznesenie o zápise obchodnej spoločnosti do obchodného registra, ale aj oznámenia od iných fyzických osôb. Vyhľadávacia činnosť sa môže realizovať aj vo vzťahu k daňových subjektom, ktoré správca dane už zaregistroval, ak bude potrebné zistiť všetky údaje týkajúce sa príjmov takýchto osôb, ich majetkových pomerov a iných skutočností rozhodujúcich pre správne vyrubenie a vymáhanie dane. Pri vyhľadávacej činnosti má správca dane rovnaké oprávnenia ako pri miestnom zisťovaní a daňovej kontrole, napr. má právo na neobmedzený prístup do všetkých miest, ktoré slúžia daňovému subjektu na podnikanie, vrátane bytu, na poskytnutie dokladov, vrátane ich zapožičania a podobne. Pokiaľ v rámci tejto činnosti správca dane zistí daňový subjekt, ktorý nesplnil zákonnú registračnú povinnosť, má správca dane povinnosť za uvedený správny delikt uložiť pokutu podľa § 35 ods. 7 zákona o správe daní, ktorej výška je určená rozpätím od 2 000 Sk minimálne po 100 000 Sk maximálne.  

 PRÍKLAD č. 200: 

Správcovi dane osoba XY oznámila, že jeho sused vyvíja podnikateľskú činnosť – zákazkové šitie – pravdepodobne bez vydaného živnostenského oprávnenia. Správca dane v rámci súčinnosti tretích osôb požiadal okresný úrad o oznámenie, či táto osoba má vydaný živnostenský list. V rámci vyhľadávacej činnosti správca dane vykonal u oznámenej osoby miestne zisťovanie, v rámci ktorého zistil, že oznámená osoba porušila živnostenský zákon, keď prevádzkuje voľnú živnosť bez živnostenského oprávnenia, ako aj zákon o správe daní, keď nesplnila svoju registračnú povinnosť, za čo jej správca dane uložil pokutu. 

 PRÍKLAD č. 201: 

Registrový súd doručil správcovi dane uznesenie o zápise spoločnosti s ručením obmedzeným do obchodného registra. Správca dane kontrolou registra daňových subjektov zistil, že sa spoločnosť v registri nenachádza. V rámci vyhľadávacej činnosti vykonal miestne zisťovanie za účelom preverenia sídla právnickej osoby a doručil jej výzvu na jej zapísanie do registra daňových subjektov. Daňový subjekt v lehote určenej vo výzve podal registračnú prihlášku.  

§ 35 

Správne delikty 

(1) Správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska a 

a) 

kladného rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní a daňou zistenou správcom dane, 

b) 

dane určenej dohodou medzi daňovým subjektom a správcom dane (§ 29 ods. 5) alebo 

c) 

dane určenej správcom dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6). 

(2) Pri ukladaní pokuty podľa odseku 1 sa uplatňuje základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v deň vydania rozhodnutia o uložení pokuty. 

(3) Ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní a vyššou daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom priznaní, správca dane uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške. 

(4) Ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom11ab), správca dane mu uloží pokutu vo výške 

a) 

0,2 % z dane uvedenej v daňovom priznaní za každý deň omeškania, najviac však do výšky 10 % z dane uvedenej v daňovom priznaní; celková výška pokuty môže byť najviac 1 000 000 Sk, 

b) 

2 000 Sk, ak daňovému subjektu nevznikla za zdaňovacie obdobie daňová povinnosť. 

(5) Ak daňový subjekt nepodá daňové priznanie v lehote určenej správcom dane vo výzve, správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 1 500 000 Sk, 

a) 

ak ide o fyzickú osobu, najmenej 10 000 Sk, 

b) 

ak ide o právnickú osobu, najmenej 50 000 Sk. 

To neplatí, ak je správcom dane obec. Obec môže uložiť pokutu, ak ide o fyzickú osobu, najmenej 200 Sk, a ak ide o právnickú osobu, najmenej 2 000 Sk. 

(6) Ak daňový subjekt nepredloží hlásenie alebo prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch v lehote podľa osobitného zákona,6ec) správca dane mu uloží pokutu 2 000 Sk; ak daňový subjekt nepredloží hlásenie alebo prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch ani v lehote určenej správcom dane vo výzve, správca dane mu uloží pokutu 4 000 Sk. 

(7) Ak daňový subjekt nesplní registračnú alebo oznamovaciu povinnosť podľa tohto zákona alebo oznamovaciu povinnosť podľa osobitného zákona,11ab) správca dane mu uloží pokutu najmenej 2 000 Sk a najviac 100 000 Sk; pri dani z nehnuteľnosti najmenej 200 Sk, ak ide o fyzickú osobu.  

(8) Ak správca dane, ktorým je daňový úrad, zistí, že daňový subjekt nepoužil elektronickú registračnú pokladnicu, uloží mu pokutu od 10 000 Sk do 100 000 Sk. Pri opakovanom zistení podá správca dane, ktorým je daňový úrad, návrh na pozastavenie podnikateľskej činnosti.11b) 

(9) Ak správca dane, ktorým je daňový úrad, zistí, že daňový subjekt zaeviduje tržbu do elektronickej registračnej pokladnice, ale nevydá doklad vyhotovený touto pokladnicou, uloží mu pokutu od 1 000 Sk do 10 000 Sk. Pri opakovanom zistení správca dane, ktorým je daňový úrad, uloží pokutu od 5 000 Sk do 50 000 Sk. 

(10) Ak správca dane, ktorým je daňový úrad, zistí, že daňový subjekt nevedie evidenciu tržieb v súlade s osobitným predpisom,11c) uloží mu pokutu od 5 000 Sk do 100 000 Sk. 

(11) Ak správca dane, ktorým je daňový úrad, zistí, že daňový subjekt svojím zásahom vyradí z prevádzky elektronickú registračnú pokladnicu, uloží mu pokutu od 10 000 Sk do 100 000 Sk. 

(12) Ak daňový subjekt nesplní niektorú z povinností nepeňažnej povahy podľa tohto zákona alebo osobitného zákona11ab) alebo povinnosť uloženú rozhodnutím správcu dane, za porušenie ktorých sa neukladá pokuta podľa odsekov 1 až 11, uloží mu správca dane pokutu od 5 000 Sk do 1 000 000 Sk. Pokutu možno uložiť opakovane, a to vo výške jej dvojnásobku, ak jej uloženie neviedlo k náprave a protiprávny stav trvá. 

(13) Správca dane pri ukladaní pokuty podľa odsekov 5, 8 až 12 prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. 

(14) Proti rozhodnutiu o uložení pokuty sa možno odvolať. 

(15) Pokuta je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty. 

(16) Pokuta podľa odsekov 1, 3 a odseku 4 písm. a) sa neuloží, ak nepresiahne v jednotlivom prípade 500 Sk; ak je správcom dane obec, pokuta sa neuloží, ak v jednotlivom prípade nepresiahne 100 Sk. 

(17) Pokutu nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom došlo k porušeniu tohto zákona alebo osobitného zákona.11ab) Právo vybrať a vymáhať pokutu sa premlčuje po šiestich rokoch po skončení roka, v ktorom bola pokuta uložená. 

(18) Výnosy z pokút uložených daňovým úradom a colným úradom sú príjmom štátneho rozpočtu a výnosy z pokút uložených správcom dane, ktorým je obec, sú príjmom obce. 

K § 35 

Doterajší komplikovaný systém sankcií, ktoré boli upravené rôznym spôsobom v jednotlivých daňových zákonoch, bol novelou zákona sprehľadnený a zefektívnený zavedením sankčného systému do zákona o správe daní jednotne pre všetky druhy daní (s výnimkou niektorých špecifických porušení zákona o spotrebnej dani). Namiesto doterajších penále, pokuty a zvýšenia dane zákon o správe daní pozná len dva typy sankcií, a to pokutu za správny delikt, ako zákon o správe daní v § 35 súhrnne pomenúva jednotlivé porušenia povinností nepeňažnej povahy a za nezaplatenie dane včas a v správnej výške sankčný úrok. Podstatným spôsobom sa zmenila aj filozofia ukladania pokuty. Kým podľa právnej úpravy platnej do 31. decembra 2003 bolo uloženie pokuty fakultatívne, t. j. bolo na úvahe správcu dane, či pokutu uloží alebo nie, podľa súčasnej právnej úpravy je správca dane pokutu daňovému subjektu povinný uložiť.  

Zákon o správe daní v § 35 upravuje postup správcu dane pri ukladaní pokuty za jednotlivé porušenia povinností peňažnej a nepeňažnej povahy, ktoré jednotne nazýva pojmom správny delikt. V oblasti správy daní je potrebné pod pojmom správny delikt rozumieť protiprávne konanie daňových subjektov spočívajúce v porušení povinností uložených právnymi predpismi alebo rozhodnutím správcu dane, pričom, ako už bolo uvedené, správca dane je povinný pri zistení správneho deliktu uložiť pokutu, ktorej výška je zákonom o správe daní určená tromi spôsobmi, a to:  

násobkom základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska, 

konkrétnou výškou, 

rozpätím výšky pokuty. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2002 sp. zn. 7 Sž 35/02: 

Výška pokuty je vecou úvahy daňových orgánov a súd iba skúma, či toto uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. 

Podľa § 96 zákona o správe daní je správca dane povinný zaokrúhliť daň na stovky hore, jej základ a preddavky na daň na tisícky dole a penále (sankčný úrok) na desiatky dole. Podľa súčasnej právnej úpravy nie je osobitne upravené zaokrúhľovanie pokuty. Do úpravy tohto ustanovenia bude správca dane zaokrúhľovať pokutu tak, ako zaokrúhľuje daň, a to v súlade s definíciou dane zavedenej v § 1a písm. a) zákona o správe daní, t. j. na celé stovky hore.  

Podľa § 35 ods. 1 písm. a) vzniká správcovi dane povinnosť uložiť pokutu za porušenie povinnosti peňažnej povahy, ak zistí, že si daňový subjekt v daňovom priznaní priznal daň nižšiu, než v skutočnosti mal. Napriena to, že zákon ukladá správcovi dane porovnávať daň priznanú daňovým subjektom v daňovom priznaní s daňou ním zistenou, čo v niektorých prípadoch vyvolalo výkladové problémy, je potrebné vychádzať pri tomto ustanovení z logického výkladu, nie z výkladu gramatického. V prípade gramatického výkladu by správca dane nemohol uložiť pokutu vôbec vzhľadom na záporný výsledok zistenia, ak daň uvedená daňovým subjektom v daňovom priznaní v porovnaní s daňou, ktorú zistil v daňovej kontrole, bola nižšia. Pokiaľ teda správca dane zistí rozdiel medzi daňou priznanou a daňou, ktorú mal daňový subjekt podľa jeho zistenia skutočne zaplatiť, z tohto rozdielu musí správca dane uložiť daňovému subjektu pokutu vo výške súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska (podľa rozhodnutia Bankovej rady Národnej banky Slovenska s účinnosťou od 30. júna 2004 je základná úroková sadzba určená vo výške 4,5 %) a zisteného rozdielu dane. Zákon o správe daní zmierňuje postih daňového subjektu v prípade, že svoju chybu pri výpočte dane sám zistí a výšku svojej daňovej povinnosti opraví podaním dodatočného daňového priznania, v takomto prípade správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v polovičnej výške. V prípade kladného rozdielu medzi nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní a daňou zistenou správcom dane alebo v prípade zistenia vlastnej daňovej povinnosti, pričom platiteľ dane v podanom daňovom priznaní za príslušné zdaňovacie obdobie vykázal nadmerný odpočet, nie je podľa súčasnej právnej úpravy možné uložiť pokutu. Uvedené vákuum bude predmetom novely zákona o správe daní.  

 PRÍKLAD č. 202: 

Daňový subjekt priznal v daňovom priznaní daň vo výške 300 000 Sk. Správca dane vykonal daňovú kontrolu a zistil, že daňová povinnosť v skutočnosti predstavuje sumu 500 000 Sk. Z rozdielu dane vo výške 200 000 Sk uloží správca dane daňovému subjektu pokutu vo výške 27 000 Sk. (Výpočet pokuty: 200 000 Sk x 3 x 4,5 %.) 

 PRÍKLAD č. 203: 

Daňový subjekt priznal v daňovom priznaní daň vo výške 300 000 Sk. Následne zistil, že jeho daňová povinnosť je 500 000 Sk. Podal dodatočné daňové priznanie na rozdiel dane vo výške 200 000 Sk. Z rozdielu dane vo výške 200 000 Sk, ktorý priznal daňový subjekt v dodatočnom daňovom priznaní, uloží správca dane daňovému subjektu pokutu vo výške 13 500 Sk. (Výpočet pokuty: 200 000 Sk x 3 x 4,5 % : 2.) 

Podľa rovnakého algoritmu je správca dane povinný uložiť daňovému subjektu pokutu aj v prípade, že výšku dane s daňovým subjektom dohodol alebo určil podľa pomôcok. K určeniu dane dohodou správca dane pristúpi v prípade, že daňový subjekt nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorú zo zákona má pri určení výšky dane (§ 29 ods. 5), ale je ochotný sa na výške dane so správcom dane dohodnúť. Pokiaľ však k dohode o výške dane nedôjde, správca dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará, a to aj bez súčinnosti s daňovým subjektom. Správca dane môže určiť daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu (§ 15 ods. 2) alebo ak daňový subjekt neunesie dôkazné bremeno (§ 29 ods. 6), alebo ak vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane alebo ak daňový subjekt nepodá daňové priznanie (§ 42), alebo ak daňový subjekt nepodá daňové priznanie ani na základe výzvy správcu dane, alebo ak neodstráni pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania ani v lehote určenej vo výzve správcu dane (§ 41). 

 PRÍKLAD č. 204: 

Daňový subjekt v dôsledku odcudzenia účtovných dokladov neuniesol dôkazné bremeno, ale bol ochotný dohodnúť sa so správcom dane na výške daňovej povinnosti. Správca dane určil v súlade s § 29 ods. 5 zákona o správe daní daň vo výške 150 000 Sk. Zároveň rozhodnutím uložil daňovému subjektu pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. b) vo výške 20 300 Sk (Výpočet pokuty: 150 000 Sk x 4,5 % x 3) – podľa § 96 zaokrúhlená pokuta na celé stovky hore.  

 PRÍKLAD č. 205: 

Daňový subjekt nereagoval na výzvu správcu dane a nepodal daňové priznanie. Správca dane mu určil podľa § 42 zákona o správe daní daň z príjmu fyzických osôb podľa pomôcok vo výške 150 000 Sk a pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c) vo výške 20 300 Sk. 

(Výpočet pokuty: 150 000 Sk x 4,5 % x 3) – podľa § 96 zaokrúhlená pokuta na celé stovky hore.  

Za správny delikt je podľa zákona o správe daní považované aj porušenie povinností spojených s podávaním daňového priznania k jednotlivým druhom daní. Táto povinnosť patrí medzi základné povinnosti daňových subjektov, pričom samotná povinnosť podať daňové priznanie, jeho forma a spôsob je upravená zákonom o správe daní (§ 38) a lehota na jeho podanie je upravená v jednotlivých hmotnoprávnych predpisoch – napríklad lehota na podanie daňového priznania, prehľadu a hlásenia na dani z príjmu je upravená v § 49 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu, na DPH je určená v § 78 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH. 

Výška pokuty pri tomto druhu správneho deliktu je závislá od toho, či daňový subjekt daňové priznanie podá, aj keď oneskorene, resp. ho nepodá vôbec. Nedodržanie lehoty na podanie daňového priznania zákon o správe daní postihuje pokutou, ktorej výška je stanovená za každý deň omeškania minimálne na 0,2 % a najviac 10 % z daňovej povinnosti, ktorú daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní, pričom maximálna výška pokuty je ohraničená sumou jeden milión korún. 

 PRÍKLAD č. 206: 

Daňový subjekt podal daňové priznanie na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003 vo výške 500 000 Sk až 10. apríla 2004. Správca dane je povinný uložiť daňovníkovi pokutu vo výške 10 000 Sk (500 000 Sk x 0,2 % x 10 dní).  

Správca dane je povinný vyvodiť prísnejší postih, ak daňový subjekt nepodá daňové priznanie vôbec, a to ani v lehote, ktorú mu správca dane určil vo výzve na podanie daňového priznania. V takomto prípade je správca dane povinný uložiť daňovému subjektu pokutu, ktorej spodnú hranicu zákon o správe daní určuje vo výške 10 000 Sk, ak ide o fyzickú osobu, u právnickej osoby minimálne vo výške 50 000 Sk, pričom v závislosti od závažnosti, dobu trvania a následkov protiprávneho stavu môže správca dane uložiť pokutu až do výšky jeden a pol milióna korún. V prípade, že je správcom dane obec, zákon o správe daní stanovuje minimálnu výšku pokuty za nepodanie daňového priznania, a to ani na základe výzvy správcu dane pri fyzickej osobe na 200 Sk a ak ide o právnickú osobu najmenej vo výške 2 000 Sk. Maximálna výška pokuty za nepodanie daňového priznania vôbec je určená pre správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, z čoho vyplýva, že maximálna výška pokuty, ktorú môže v takomto prípade uložiť správca dane – obec – stanovená zákonom nie je. 

 PRÍKLAD č. 207: 

Daňovník nepodal do 31. marca 2004 daňové priznanie na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003. Správca dane mu v júli 2004 zaslal výzvu, v ktorej mu určil náhradnú lehotu na podanie daňového priznania. Daňový subjekt na výzvu správcu dane nereagoval a daňové priznanie nepodal vôbec. S prihliadnutím na závažnosť porušenia povinnosti, ako aj na celkovú daňovú disciplínu v predchádzajúcom období, správca dane určil daň podľa pomôcok a uložil daňovému subjektu podľa § 35 ods. 5 zákona o správe daní pokutu vo výške 50 000 Sk.  

V súvislosti s nepodaním daňového priznania vzniká situácia, kedy je správca dane povinný sankcionovať daňový subjekt niekoľkonásobne vzhľadom na účinky, ktoré porušenie tejto povinnosti v praxi vyvolá. Jednou zo sankcií je už spomínaná pokuta za nepodanie daňového priznania, ktorú správca dane je povinný uložiť fyzickej osobe minimálne vo výške 10 000 Sk a právnickej osobe v minimálnej výške 50 000 Sk, v obidvoch prípadoch maximálne do výšky jeden a pol milióna korún. Vzhľadom na nepodanie daňového priznania vzniká oprávnenie správcu dane určiť daň podľa pomôcok, za čo je správca dane povinný podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní uložiť zároveň aj pokutu vo výške súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska a výšky dane určenej podľa pomôcok. V prípade, že takto určenú daň daňový subjekt nezaplatí v lehote a výške určenej v platobnom výmere, správca dane musí vyrubiť sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska a daňou určenou podľa pomôcok v súlade s § 35b ods. 1 písm. d) zákona o správe daní.  

 PRÍKLAD č. 208: 

Správca dane vyzval daňový subjekt na podanie daňového priznania na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2003. Daňový subjekt na výzvu správcu dane nereagoval, daňové priznanie nepodal vôbec, preto správca dane v súlade s § 42 zákona o správe daní určil daň podľa pomôcok vo výške 300 000 Sk. Súčasne uložil daňovému subjektu rozhodnutím podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní pokutu po zaokrúhlení vo výške 41 000 Sk (300 000 Sk x 4,5 % x 3). Daňový subjekt sa proti platobnému výmeru, ktorým mu bola určená daň pomôckami, neodvolal, ale daň určenú podľa pomôcok zaplatil po lehote určenej v rozhodnutí správcu. Za nezaplatenie dane určenej podľa pomôcok v lehote alebo vo výške určenej správcom dane v rozhodnutí správca dane vyrubil daňovému subjektu sankčný úrok po zokrúhlení vo výške 1 470 Sk (300 000 Sk x 4,5 % x 4 x 10 dní omeškania: 366) podľa § 35b ods. 1 písm. d) zákona o správe daní.  

Lehoty na podanie prehľadu o zrazených a odvedených preddavkoch na dani z príjmov zo závislej činnosti a hlásenia o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov sú stanovené v § 49 zákona o dani z príjmov. Podľa tejto úpravy je zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, povinný podať prehľad do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka a hlásenie do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia. Ak túto povinnosť daňový subjekt nesplní, správca dane je povinný podľa zákona o správe daní uložiť mu pokutu vo výške 2 000 Sk a pokiaľ daňový subjekt nepredloží hlásenie alebo prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch ani v lehote, ktorú mu správca dane určil vo výzve, výška pokuty sa zdvojnásobí na sumu 4 000 Sk.  

 PRÍKLAD č. 209: 

Platiteľ dane predložil prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch za I. štvrťrok 2004 15. mája 2004, t. j. po zákonom stanovenej lehote. Správca dane mu podľa § 35 ods. 6 zákona o správe daní uložil pokutu vo výške 2 000 Sk. 

 PRÍKLAD č. 210: 

Platiteľ nepredložil do 31. marca 2004 hlásenie o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti v lehote podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov. Správca dane mu vo výzve určil lehotu na podanie hlásenia do 30. júna 2004. Vzhľadom na to, že platiteľ nepodal hlásenie ani v lehote určenej vo výzve, správca dane mu uložil pokutu vo výške 4 000 Sk.  

Správnym deliktom je aj porušenie registračnej alebo oznamovacej povinnosti, ktorú má každá právnická alebo fyzická osoba, ktorá získa povolenie alebo oprávnenie na podnikateľskú činnosť, prípadne začne vykonávať činnosť alebo poberať príjmy, ktoré podliehajú dani. Pokiaľ sa takáto osoba nezaregistruje u miestne príslušného správcu dane alebo neoznámi túto skutočnosť správcovi dane do 30 dní odo dňa nasledujúceho po dni nadobudnutia právoplatnosti, poruší povinnosť nepeňažnej povahy a správca dane je povinný uložiť pokutu, ktorej výška je určená rozpätím minimálne 2 000 Sk, najviac 100 000 Sk; nižšia výška pokuty je zákonom o správe daní stanovená pre fyzickú osobu, ktorá nesplnila registračnú alebo oznamovaciu povinnosť pri dani z nehnuteľností. Správca dane, ktorým je pri tejto dani obec, môže uložiť pokutu, ktorej minimálna výška je stanovená na 200 Sk, pričom zákon neupravuje v tomto prípade maximálnu výšku pokuty.  

 PRÍKLAD č. 211: 

Daňový subjekt XY získal povolenie na podnikanie dňa 26. apríla 2004, ale túto skutočnosť neoznámil miestne príslušnému správcovi dane, čím porušil registračnú povinnosť. Správca dane sa o tejto skutočnosti dozvedel na základe oznámenia živnostenského úradu. Za nesplnenie registračnej povinnosti uložil daňovému subjektu pokutu vo výške 20 000 Sk.  

 PRÍKLAD č. 212: 

Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu a zistil, že daňovník v priebehu kontrolovaného zdaňovacieho obdobia vykonával platby v hotovosti fyzickej osobe, ktorej nezrážal daň, pričom výška týchto platieb dosiahla sumu 100 000 Sk. Za nesplnenie oznamovacej povinnosti podľa § 32 ods. 5 zákona o správe daní uložil správca dane kontrolovanému daňovému subjektu pokutu v súlade s § 35 ods. 7 vo výške 50 000 Sk.  

Judikatúra: Rozsudok NS SR z 10. októbra 2001, sp. zn. 7 Sž 67/01: 

Smrť fyzickej osoby je okolnosťou, ktorá má za následok zánik zodpovednosti za správny delikt. Zodpovednosť za správny delikt fyzickej osoby neprechádza na jej právnych nástupcov, ale zaniká smrťou fyzickej osoby. 

Za správny delikt zákon o správe daní považuje aj porušenie povinností súvisiacich s vedením tržieb pomocou elektronických registračných pokladníc, pričom výška pokuty v tomto prípade sa odvíja od závažnosti porušenia, ktorý je vyhotovený súvisiaceho s nepoužitím elektronickej registračnej pokladnice, nezaevidovaním tržby alebo nevydaním dokladu elektronickou registračnou pokladnicou, ako aj za nevedenie tržieb v súlade s vyhláškou Ministerstva financií SR č. 55/1994 Z. z. o spôsobe vedenia evidencie tržieb elektronickou registračnou pokladnicou (ďalej len zákon č. 55/1994 Z. z.). Za správny delikt sa považuje aj vyradenie pokladnice z prevádzky úmyselným zásahom daňového subjektu. Kompetentným na uloženie pokuty je však len správca dane, ktorým je daňový úrad, colný úrad ani obec ako správca dane túto kompetenciu nemajú. Pokiaľ správca dane zistí, že daňový subjekt opakovane porušuje povinnosti a nepoužíva elektronickú registračnú pokladnicu, je povinný podať príslušnému živnostenskému úradu návrh na pozastavenie podnikateľskej činnosti daňového subjektu (§ 58 živnostenského zákona). Za nepoužitie pokladnice sa vo všeobecnosti považuje skutočnosť, ak daňový subjekt túto pokladnicu vôbec zakúpenú nemá, prípadne ju má, ale pokladnicu nepoužíva na evidovanie tržieb, v dôsledku čoho ani nevydáva doklad vyhotovený touto pokladnicou. Zákon o správe daní sankcionuje toto porušenie povinností rozpätím pokuty, a to minimálne 10 000 Sk, najviac do výšky 100 000 Sk.  

Správca dane musí uložiť daňovému subjektu pokutu aj v prípade, že síce použije elektronickú registračnú pokladnicu, tržbu v nej zaeviduje, ale nevydá doklad vyhotovený touto pokladnicou. Na rozdiel od nepoužitia pokladnice vôbec je zákon o správe daní pri postihu za tento správny delikt miernejší, keď ukladá správcovi dane povinnosť uložiť daňovému subjektu pokutu v rozpätí najmenej tisíc a najviac desaťtisíc korún, pričom výška pokuty pri opakovanom zistení tohto porušenia je stanovená minimálne na 5 000 Sk a najviac 50 000 Sk.  

Judikatúra: Rozsudok NS SR z 31. júla 2002, sp. zn. 6 Sž 10/02: 

Tvrdenie žalobcu, že pokladníčka nevydala pokladničný blok v roztržitosti ho nezbavuje zodpovednosti za správny delikt podľa § 35 ods. 7 (podľa súčasne platnej právnej úpravy § 35 ods. 9) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.  

Pokutou v rozpätí od 5 000 Sk až do výšky 100 000 Sk je správca dane povinný sankcionovať nevedenie evidencie tržieb v súlade s vyhláškou č. 55/1994 Z. z. Daňový subjekt nevedie evidenciu tržieb v súlade s touto vyhláškou napríklad vtedy, ak nevyhotoví dennú uzávierku, nedodrží lehotu na vyhotovenie mesačnej vyhlášky, nemá k dispozícii pásky dennej uzávierky, ktoré sú prílohou denného výkazu, neuchováva kontrolné pásky po dobu troch rokov od konca roka, v ktorom bola páska vyhotovená a podobne.  

Pokiaľ správca dane má preukázané, že daňový subjekt svojím zásahom vyradil elektronickú registračnú pokladnicu z prevádzky, je povinný uložiť daňovému subjektu pokutu, ktorej výška je stanovená rozpätím od 10 000 Sk až do výšky 100 000 Sk. Daňový subjekt vyradí pokladnicu z prevádzky napríklad nedovoleným zásahom, ktorým úmyselne znemožní jej používanie. Okolnosti, ako aj spôsob vyradenia pokladnice musí mať správca dane pred uložením pokuty preukázané napríklad svedeckou výpoveďou servisného technika. 

Okrem správnych deliktov, uvedených v ustanoveniach § 35 ods. 1 až 11 zákona o správe daní zákonodarca v odseku 12 tohto paragrafu upravuje postup správcu dane pri uložení pokuty za nesplnenie niektorej povinnosti nepeňažnej povahy určenej zákonom o správe daní alebo osobitnými zákonmi, ktorá nie je konkrétne vymenovaná v predchádzajúcich odsekoch, resp. ak daňový subjekt nesplní povinnosť uloženú správcom dane v rozhodnutí. Z tejto právnej úpravy potom vyplýva, že správca dane musí pokutu za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy uložiť vždy, ak povinnosť stanovuje príslušný právny predpis a daňový subjekt ju nesplní. Výška tejto pokuty sa oproti predchádzajúcej právnej úprave postihu za správny delikt zvýšila. Minimálna výška pokuty je stanovená na 5 000 Sk, maximálne môže správca dane pokutovať nesplnenie povinnosti až do jedného milióna korún, pričom túto pokutu môže uložiť aj opakovane vo výške jej dvojnásobku. Ak sa daňový subjekt nepolepší a opakovane sa dopustí toho istého sankčného deliktu, za ktorý už raz dostal pokutu, uloží mu správca dane pokutu, ale v tomto prípade minimálne vo výške 10 000 Sk, maximálne do 2 miliónov Sk. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2000, sp. zn. 5 Sž 19-21/00: 

Ak vedenie účtovníctva v dvoch účtovných obdobiach vykazovalo tie isté, resp. prevažne tie isté nedostatky a tieto neboli postupne zistené a sankcionované, nejde o opakované porušenie zákona, ale o pokračujúce porušenie zákona (pokračujúci delikt), za ktorý možno uložiť iba jednu sankciu. Opakovane uložiť pokutu tomu istému subjektu za protiprávne konanie rovnakého druhu je možné len vtedy, ak skôr uložená sankcia nesplnila účel. Určenie výšky pokuty v rámci stanoveného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená ľubovoľne.  

 PRÍKLAD č. 213: 

Daňový subjekt s trvalým pobytom na území SR odišiel na dlhodobý pobyt do zahraničia a neustanovil si v súlade s § 17 ods. 6 zákona o správe daní zástupcu na doručovanie. Správca dane za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy s prihliadnutím na doterajšiu daňovú disciplínu daňového subjektu uložil daňovému subjektu pokutu podľa § 35 ods. 12 zákona o správe daní vo výške 5 000 Sk.  

 PRÍKLAD č. 214: 

Podľa § 39 ods. 5 zákona o dani z príjmov je zamestnávateľ – platiteľ dane – povinný vystaviť zamestnancovi doklad o súhrnných údajoch uvedených na mzdovom liste, ktoré sú rozhodujúce na výpočet zdaniteľnej mzdy, preddavkov na daň a daňového bonusu. Ak platiteľ mzdy takýto doklad nevydá alebo ak ho nedoručí zamestnancovi v lehote určenej zákonom o dani z príjmov, porušil povinnosť nepeňažnej povahy a správca dane je povinný uložiť pokutu podľa § 35 ods. 12 zákona o správe daní minimálne 5 000 Sk, maximálne do jedného milióna korún.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. augusta 1997, sp. zn. 4 Sž 1/97: 

Ak správca dane pri daňovej kontrole uloží daňovému subjektu predložiť účtovné a iné doklady podľa § 15 zákona č. 511/1992 Zb. a o uloženej povinnosti neinformuje správneho zástupcu daňového subjektu, táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom, aby súd zrušil rozhodnutie o uložení pokuty za neslnenie povinnosti nepeňažnej povahy.  

Pokutu za správny delikt ukladá správca dane rozhodnutím za predpokladu, že má preukázané, že sa daňový subjekt tohto porušenia povinností dopustil. Proti rozhodnutiu o uložení pokuty zákon o správe daní pripúšťa podanie odvolania, ktoré má odkladný účinok, čo spôsobuje, že daňový subjekt má povinnosť zaplatiť uloženú pokutu do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty. Je potrebné rozlišovať medzi právoplatnosťou rozhodnutia a vykonateľnosťou rozhodnutia. Podľa zákona o správe daní je rozhodnutie právoplatné, ak proti nemu nemožno uplatniť riadny opravný prostriedok, ktorým je v oblasti správy daní odvolanie, sťažnosť, námietka a reklamácia. Pod vykonateľnosťou rozhodnutia je potrebné rozumieť možnosť správcu dane pristúpiť k nútenému výkonu rozhodnutia (exekúcii) v prípade, že daňový subjekt na základe právoplatného rozhodnutia nezaplatí pokutu v lehote, ktorá je určená v rozhodnutí o uložení pokuty. 

Zákonom o správe daní je osobitne stanovená prekluzívna lehota na uloženie pokuty a osobitne premlčacia lehota na vybratie a vymáhanie pokuty, pričom lehota na uloženie pokuty sa novelou zákona o správe daní predĺžila z doterajších troch rokov na päť rokov. Táto lehota je prekluzívna a začne plynúť od konca roka, v ktorom došlo k porušeniu povinnosti nepeňažnej povahy. Pod preklúziou treba rozumieť zánik práva, čo v praxi znamená, že ak správca dane v rámci plynutia prekluzívnej lehoty neuloží pokutu, po jej uplynutí ju už nemôže daňovému subjektu uložiť. Na preklúziu musí odvolací orgán, resp. súd prihliadnuť z úradnej moci, aj keby jej uplynutie daňový subjekt nenamietal. Ak by správca dane uložil pokutu po uplynutí prekluzívnej päťročnej lehoty, bola by uložená bez právneho titulu a rozhodnutie by muselo byť zrušené.  

 PRÍKLAD č. 215: 

Daňový subjekt porušil v júli 2004 povinnosť nepeňažnej povahy. Lehota na uloženie pokuty začne plynúť 31. 12. 2004 a uplynie 31. 12. 2009, kedy najneskôr musí byť pokuta právoplatne uložená.  

Právo vybrať a vymáhať pokutu sa premlčuje po šiestich rokoch po skončení roka, v ktorom bola pokuta uložená. Táto lehota je na rozdiel od lehoty na uloženie pokuty lehotou premlčacou, z čoho potom vyplýva, že jej uplynutím nárok nezaniká, ale daňový subjekt by sa úspešne ubránil zaplateniu už uloženej pokuty vznesením námietky premlčania. Pokiaľ by však aj po uplynutí premlčacej lehoty daňový subjekt námietku premlčania nevzniesol a uloženú pokutu zaplatil, nemohol by sa domáhať vrátenia zaplatenej sumy, pretože premlčaním nárok nezaniká. Na premlčanie lehoty odvolací orgán, resp. súd nemusí prihliadať z úradnej moci, ani nemusí daňový subjekt na premlčanie upozorniť. Vznesená námietka premlčania však bráni zaplateniu pokuty napriena to, že nárok nezaniká, len bol premlčaný.  

 PRÍKLAD č. 216: 

Správca dane uložil daňovému subjektu za nepodanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie roka 2003 v septembri 2004 pokutu. Daňový subjekt uloženú pokutu dobrovoľne nezaplatil. Šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie uloženej pokuty začne plynúť 1. januára 2005 a uplynie 1. januára 2010.  

 PRÍKLAD č. 217: 

Správca dane uložil daňovému subjektu za nepodanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie roka 2003 v septembri 2004 pokutu. Daňový subjekt uloženú pokutu dobrovoľne nezaplatil. Šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie uloženej pokuty začne plynúť 1. januára 2005 a uplynie 1. januára 2010. Správca dane zaslal daňovému subjektu 3. januára 2010 výzvu podľa § 58a zákona o správe daní a určil daňovému subjektu lehotu na zaplatenie uloženej pokuty. Daňový subjekt pokutu zaplatil. Po porade so svojím právnym zástupcom následne žiadal správcu dane, aby zaplatenú sumu vrátil z dôvodu, že už uplynula šesťročná lehota na vymáhanie uloženej pokuty. Správca dane zaplatenú pokutu vrátiť nemohol vzhľadom na to, že daňový subjekt nevzniesol námietku premlčania.  

 PRÍKLAD č. 218: 

Správca dane uložil daňovému subjektu za nepodanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie roka 2003 v septembri 2004 pokutu. Daňový subjekt uloženú pokutu dobrovoľne nezaplatil. Šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie uloženej pokuty začne plynúť 1. januára 2005 a uplynie 1. januára 2010. Správca dane zaslal daňovému subjektu 3. januára 2010 výzvu podľa § 58a zákona o správe daní a určil daňovému subjektu lehotu na zaplatenie uloženej pokuty. Daňový subjekt správcovi dane oznámil, že vznáša námietku premlčania lehoty na vymáhanie uloženej pokuty, ktorá uplynula dňa 1. januára 2010. Správca dane konanie zastavil. 

§ 35a 

Blokové konanie 

(1) Ak sa nesplnenie povinnosti podľa § 35 ods. 9 a 12 preukázateľne zistí, môže správca dane uložiť fyzickej osobe pokutu do výšky 5 000 Sk aj v blokovom konaní, ak je fyzická osoba ochotná zaplatiť pokutu na mieste. Proti uloženiu pokuty sa nemožno odvolať. Ak nemožno pokutu zaplatiť na mieste, vydá sa na pokutu nezaplatenú na mieste blok s poučením o spôsobe zaplatenia pokuty miestne príslušnému správcovi dane, o lehote jej zaplatenia a následkoch nezaplatenia pokuty. 

(2) Zamestnanci správcu dane sú povinní preukázať oprávnenie na ukladanie pokút v blokovom konaní služobným preukazom. Na pokutovom bloku sa vyznačí, komu, kedy a za porušenie akej zákonnej povinnosti bola pokuta uložená. Pokutový blok je súčasne potvrdením o zaplatení pokuty na mieste v hotovosti. 

K § 35a 

Pri menej závažnom porušení povinnosti nepeňažnej povahy môže správca dane uložiť fyzickej osobe pokutu v skrátenom, blokovom konaní za podmienok, že skutkový stav je spoľahlivo zistený a subjekt je ochotný ju zaplatiť na mieste, pričom výška pokuty nesmie byť vyššia ako 5 000 Sk. Najčastejšie je tento skrátený postup ukladania pokút využívaný v rámci miestneho zisťovania. Zamestnanec správcu dane v rámci blokového konania je povinný svoje oprávnenie na uloženie pokuty daňovému subjektu, resp. fyzickej osobe, preukázať služobným preukazom. 

Podmienky pre blokové konanie musia byť splnené súčasne, preto pri nesplnení čo len jednej z nich správca dane pokutu v skrátenom konaní uložiť nemôže. Novela zákona o správe daní upravila aj toto ustanovenie tak, že správca dane môže uložiť blokovú pokutu výlučne za porušenie povinností nepeňažnej povahy v prípade, že daňový subjekt zaeviduje tržbu do elektronickej registračnej pokladnice, ale nevydá o tom doklad a v prípade porušenia povinností nepeňažnej povahy vyplývajúcej zo zákona alebo uloženej rozhodnutím správcu dane za predpokladu, že správca dane nebude povinný uložiť pokutu podľa príslušných ustanovení § 35 zákona o správe daní. 

 PRÍKLAD č. 219: 

Správca dane vykonal miestne zisťovanie v predajni potravín, pričom zistil, že v rámci kontrolného nákupu mu pokladníčka nevydala doklad z elektronickej registračnej pokladnice. Daňový subjekt – majiteľ obchodu, bol ochotný za porušenie povinnosti nepeňažnej povahy podľa § 35 ods. 9 zákona o správe daní zaplatiť hneď pokutu, preto mu zamestnanec daňového úradu vystavil blok, ktorým mu uložil pokutu vo výške 3 000 Sk.  

V prípade, že fyzická osoba, ktorá porušila povinnosť nepeňažnej povinnosti, je síce pokutu na mieste ochotná zaplatiť, ale nemá napríklad hotovosť, správca dane jej vydá blok s poučením o spôsobe a lehote zaplatenia, ako aj o následkoch nezaplatenia. Vzhľadom na charakter skráteného blokového konania vystavený pokutový blok nahrádza rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty. 

Judikatúra: Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. októbra 2001, sp. zn. Cpj 36/01 – číslo judikátu 68/2001 Jo. 

Blok na pokutu nezaplatenú na mieste možno považovať za taký individuálny správny akt, ktorý je titulom pre nariadenie výkonu rozhodnutia (exekúcie) za podmienky, že má formu bloku na ukladanie pokút vydaného na tieto účely Ministerstvom financií Slovenskej republiky s obsahovými náležitosťami uvedenými v ustanovení § 85 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.  

 PRÍKLAD č. 220: 

Správca dane vykonal miestne zisťovanie v predajni potravín, pričom zistil, že v rámci kontrolného nákupu mu pokladníčka nevydala doklad z elektronickej registračnej pokladnice. Daňový subjekt – majiteľ obchodu, bol ochotný za porušenie povinnosti nepeňažnej povahy zaplatiť hneď pokutu vo výške 3 000 Sk, avšak nemal pri sebe potrebnú hotovosť. Zamestnanec správcu dane mu vystavil blok s poučením, že uloženú pokutu v blokovom konaní je daňový subjekt povinný zaplatiť v lehote 15 dní od jej uloženia. Zároveň ho poučil, že v prípade nezaplatenia uloženej pokuty ju bude správca dane vymáhať v rámci daňového exekučného konania.  

§ 35b 

Sankčný úrok 

(1) Sankčný úrok vyrubí správca dane 

a) 

daňovému subjektu, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona,11ab) 

b) 

daňovému subjektu, ak daň priznanú v dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona,11ab) 

c) 

platiteľovi dane, ak neodvedie vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona,6ec) 

d) 

daňovému subjektu, ak daň alebo rozdiel dane vyrubený správcom dane alebo daň určená dohodou medzi daňovým subjektom a správcom dane, alebo daň určená správcom dane podľa pomôcok nebola zaplatená v lehote alebo vo výške určenej správcom dane v rozhodnutí, 

e) 

daňovému subjektu, ak preddavok na daň nebol zaplatený v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona;6ec) pri preddavkoch na daň z príjmov sa sankčný úrok vyrubí až do dňa platby vrátane, najdlhšie do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania a pri omeškaní s platením preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti do vykonania ročného zúčtovania preddavkov na daň, najdlhšie však do 31. marca roku nasledujúceho po uplynutí zdaňovacieho obdobia, na ktoré sa mali platiť preddavky na daň, 

f) 

daňovému subjektu, ak splátku dane nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona.11ca) 

(2) Správca dane vyrubí sankčný úrok z dlžnej sumy vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený alebo splátka dane zaplatená. Sankčný úrok sa vyrubí za každý deň omeškania, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti až do dňa platby vrátane. Sankčný úrok sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou s výnimkou uvedenou v odseku 1 písm. e). Sankčný úrok sa nevyrubuje zo sankčného úroku. 

(3) Proti rozhodnutiu o vyrubení sankčného úroku sa možno odvolať. 

(4) Ak bola rozhodnutím daň znížená, zníži sa z úradnej moci v pomernej výške aj sankčný úrok, ktorý bol pôvodne vyrubený. 

(5) Ak daň zníženú podľa odseku 4 daňový subjekt zaplatil v pôvodnej nezníženej výške, považuje sa rozdiel medzi pôvodne zaplatenou daňou vyrubenou rozhodnutím a daňou zníženou podľa odseku 4 za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. 

(6) Správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platný v deň, keď daňový subjekt uhradil správcovi dane pôvodnú výšku dane. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. 

(7) Správca dane zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške podľa odseku 6 aj v prípade oneskoreného vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona.6eb) 

(8) Sankčný úrok sa nevyrubí, ak nepresiahne v jednotlivom prípade 500 Sk. Ak je správcom dane obec, sankčný úrok sa nevyrubí, ak nepresiahne v jednotlivom prípade 100 Sk. Správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, nezaplatí daňovému subjektu sankčný úrok podľa odseku 6 alebo 7, ak nepresiahne v jednotlivom prípade 500 Sk; ak je správcom dane obec, nezaplatí daňovému subjektu sankčný úrok podľa odseku 6, ak nepresiahne v jednotlivom prípade 100 Sk. Sankčný úrok správca dane nevyrubí, ak zaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane. 

(9) Sankčný úrok je splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení sankčného úroku. 

(10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa vzťahujú na všetky dane. 

K § 35b 

Z dôvodu radikálnej zmeny sankčného systému bol novelou zákona upravený aj postup správcu dane pri ukladaní druhého typu sankcie za porušenie povinností peňažnej povahy – sankčného úroku. S účinnosťou od 1. januára 2004 v prípade porušenia povinností pri dani z pridanej hodnoty a spotrebných daní s účinnosťou od 1. mája 2004 je správca dane povinný vyrubiť v prípade porušenia povinností peňažnej povahy daňovému subjektu za každý deň omeškania sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň vzniku daňového nedoplatku. V prípade nezaplatenia preddavku na daň včas alebo v správnej výške je aktuálna základná úroková sadzba platná v deň nasledujúci po dni, kedy mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený. Podmienky pre vyrubenie sankčného úroku sú splnené, ak daňový subjekt poruší čo už len jednu z uvedených podmienok, t. j. buď nesplní svoj záväzok v lehote stanovenej zákonom, alebo ak nezaplatí daň, resp. preddavok na daň v správnej výške. Vyrubený sankčný úrok sa v spojitosti s § 96 zákona o správe daní zaokrúhľuje na celé desiatky nadol. Algoritmus výpočtu sankčného úroku je nasledovný: 

    dlžná suma x ZÚS x 4 x
    počet dní omeškania 

sankčný úrok = ––––––––––––––––––––––– 

    počet dní v roku (365, 366) 

Jednotlivé druhy porušenia povinností peňažnej povahy sú uvedené v § 35b ods. 1 písmeno a) až f) zákona o správe daní. Zákonom č. 191/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o správe daní, sa zásadným spôsobom zmenili podmienky pre vyrubenie sankčného úroku. Do 1. mája 2004, kedy uvedený zákon nadobudol účinnosť, boli totiž podmienky pre vyrubenie sankčného úroku stanovené kumulatívnym spôsobom, čo v praxi znamenalo, že správca dane mohol daňovému subjektu vyrubiť sankčný úrok len v prípade, že daňový subjekt porušil obidve podmienky súčasne. Pokiaľ sa daňový subjekt dostal do omeškania so zaplatením daňovej povinnosti, prípadne splnil svoju daňovú povinnosť v zákonom stanovenej lehote, ale nie vo výške, ktorú mal zaplatiť, stal sa daňovým dlžníkom a suma dane, ktorá nebola zaplatená v lehote alebo vo výške podľa zákona o správe daní alebo podľa príslušného daňového predpisu sa stala daňovým nedoplatkom, pričom definícia daňového nedoplatku uvedená v § 1a písm. f) zákona o správe daní bola v rozpore s podmienkami pre vyrubenie sankčného úroku, pri ktorom v dôsledku kumulatívneho stanovenia podmienok vyplývajúceho zo slovného spojenia „v lehote a vo výške“ bolo vylúčené jeho vyrubenie výlučne za nedodržanie jednej z podmienok. Táto právna úprava sa javila ako nepriechodná, pretože pod nesplnením povinnosti je potrebné chápať tak samotné nesplnenie povinnosti z hľadiska časového (v lehote), ako aj samotné nesplnenie povinností z hľadiska výšky. Vychádzajúc z uvedeného touto novelou zákona o správe daní bolo slovné spojenie zakladajúce kumulatívne určenie podmienok vypustené a nahradené slovným spojením „v lehote alebo vo výške“, ktoré umožňuje správcovi dane vyrubiť daňovému subjektu sankčný úrok už pri nesplnení jednej zo zákonom stanovených podmienok. Zároveň bola doplnená tiež možnosť sankcionovať nezaplatenie preddavkovej povinnosti nielen v lehote určenej zákonom, ale aj vo výške preddavku, ktorá je stanovená na základe predchádzajúcej známej daňovej povinnosti daňového subjektu.  

Podľa § 35b ods. 1 písm. a) zákona o správe daní je správca dane povinný daňovému subjektu vyrubiť sankčný úrok, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení nezaplatí v lehote stanovenej príslušným hmotnoprávnym predpisom alebo v správnej výške. Lehota na podanie daňového priznania na dani z príjmov je upravená v § 49 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia je daňovník povinný podať daňové priznanie alebo hlásenie do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia. Lehota na podania daňového priznania na dani z pridanej hodnoty je upravená v § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a podľa tejto úpravy je platiteľ dane povinný podať daňové priznanie do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, ktoré môže byť v závislosti od výšky dosiahnutého obratu buď štvrťročné, alebo mesačné. V prípade, že osobe, ktorá nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty, vznikne povinnosť platiť daň (§ 69), je takáto osoba tiež povinná podať daňové priznanie do 25 dní po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikla daňová povinnosť. Povinnosť podať daňové priznanie vzniká aj osobe, ktorá nie je registrovaná pre daň v prípade, že nadobudne nový dopravný prostriedok z iného členského štátu Európskej únie, a to v lehote do siedmich dní od nadobudnutia nového dopravného prostriedku. Povinnosť podať elektronicky daňové priznanie za každý kalendárny štvrťrok má aj nezaložená identifikovaná osoba, a to aj v prípade, ak elektronicky dodávané služby poskytnuté neboli. Daňové priznanie sa podáva do 20 dní od skončenia kalendárneho štvrťroka, za ktorý sa daňové priznanie podáva. Daňové priznanie k dani z nehnuteľností je daňovník povinný podať príslušnému správcovi dane do 31. januára bežného zdaňovacieho obdobia v prípade, že mu vznikne daňová povinnosť k dani z nehnuteľností alebo u neho nastali zmeny skutočností rozhodujúcich pre vyrubenie dane. Pri vzniku daňovej povinnosti na cestnej dani je daňovník povinný podať daňové priznanie v lehote do 15 dní odo dňa vzniku daňovej povinnosti alebo do 15 dní odo dňa zmeny skutočností rozhodujúcich na určenie a vyrubenie dane. 

 PRÍKLAD č. 221: 

Daňovník za zdaňovacie obdobie roka 2003 priznal daň z príjmov fyzických osôb vo výške 350 000 Sk, ale daňové priznanie podal až 10. apríla 2004. Správca dane mu vyrubil sankčný úrok vo výške 1 720 Sk. 

(Výpočet: 350 000 Sk x 4,5 % x 4 : 366 dní x 10 dní omeškania.) 

 PRÍKLAD č. 222: 

Daňovník za zdaňovacie obdobie roka 2003 priznal daň z príjmov fyzických osôb vo výške 350 000 Sk, daňové priznanie podal 31. marca 2004, ale z priznanej dane zaplatil len 200 000 Sk. Zvyšných 150 000 Sk zaplatil 10. apríla 2004. Správca dane mu vyrubil sankčný úrok vo výške 730 Sk. 

(Výpočet: 150 000 Sk x 4,5 % x 4 : 366 dní x 10 dní omeškania.) 

Správca dane obdobným spôsobom postupuje aj pri vyrubení sankčného úroku v prípade, že daňový subjekt nezaplatí daň priznanú v dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona. Zákon o správe daní rozlišuje medzi povinnosťou a možnosťou daňového subjektu podať dodatočné daňové priznanie. V prípade, že daňový subjekt zistí, že jeho daňová povinnosť má byť vyššia oproti tej, ktorú pôvodne priznal v podanom daňovom priznaní, zákon o správe daní ukladá daňovému subjektu povinnosť podať dodatočné daňové priznanie na vyššiu daňovú povinnosť, a to v lehote do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení. V rovnakej lehote je daňový subjekt povinný priznaný rozdiel dane aj zaplatiť. Povinnosť podať dodatočné daňové priznanie zákon daňovému subjektu neukladá v prípade, ak daňový subjekt zistí, že zaplatil viac, ako v skutočnosti mal. V takomto prípade je na jeho rozhodnutí, či podá na nižšiu daňovú povinnosť dodatočné daňové priznanie alebo si daňovú povinnosť neopraví. Dispozičné právo daňového subjektu je obmedzené v tom, že zákon o správe daní umožňuje podanie dodatočného daňového priznania len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej kontroly, pričom daňový subjekt môže dodatočné daňové priznanie na nižšiu daňovú povinnosť predložiť len do jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.  

 PRÍKLAD č. 223: 

Daňový subjekt v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roka 2003 priznal daň z príjmov fyzických osôb vo výške 350 000 Sk. V mesiaci august 2004 daňový subjekt zistil, že jeho daňová povinnosť mala byť 600 000 Sk. V súlade s § 39 ods. 2 zákona o správe daní mu vznikla povinnosť podať dodatočné daňové priznanie do konca nasledujúceho mesiaca, t. j. do 30. septembra 2004 a v tejto lehote aj povinnosť zaplatiť rozdiel dane. Dodatočné daňové priznanie daňový subjekt podal až 5. októbra 2004. Správca dane mu vyrubil sankčný úrok vo výške 610 Sk.  

(Výpočet: 250 000 Sk x 4,5 % x 4 : 366 dní x 5 dní omeškania.) 

Zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, je povinný vybraté preddavky na daň, znížené o úhrn daňového bonusu podľa § 35 ods. 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, odviesť príslušnému správcovi dane najneskôr do piatich dní po dni výplaty, poukázania alebo pripísania zdaniteľnej mzdy zamestnancovi k dobru.  

Správca dane môže rozhodnutím uložiť fyzickým osobám a právnickým osobám, aby pri peňažnom plnení poskytnutom inému daňovníkovi zrážali na zabezpečenie dane sumu, ktorá zodpovedá polovici sadzby dane podľa § 15 z peňažného plnenia.  

Na zabezpečenie dane zo zdaniteľných príjmov okrem príjmov, z ktorých sa daň vyberá zrážkou, sú platitelia príjmu, ktorí vyplácajú, poukazujú alebo pripisujú úhrady v prospech daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou, povinní zrážať na zabezpečenie dane sumu zodpovedajúcu sadzbe dane vo výške 19 % (§ 15 zákona o dani z príjmov) z peňažného plnenia, okrem prípadov, keď sa zráža preddavok na daň podľa § 35 zákona o dani z príjmov. 

Podľa § 43 zákona o dani z príjmov je zrážku dane povinný vykonať platiteľ dane pri výplate, poukázaní alebo pri pripísaní úhrady v prospech daňovníka. Ak platiteľ dane nevykoná zrážku dane alebo zrazenú daň včas neodvedie, resp. nezrazí daň v správnej výške, bude sa od neho vymáhať rovnako ako ním nezaplatená daň (§ 43 ods. 12 zákona o dani z príjmov). 

Sumy na zabezpečenie dane sa odvádzajú do pätnásteho dňa každého kalendárneho mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac príslušnému správcovi dane a ak platiteľ príjmu nevykoná zrážku sumy na zabezpečenie dane alebo ju zrazí v nesprávnej výške, alebo zrazenú sumu na zabezpečenie dane včas neodvedie, zodpovedá za daň, ktorá sa mala zabezpečiť rovnako ako za daň nezaplatenú platiteľom príjmu.  

Ak platiteľ dane poruší svoje povinnosti, správca dane mu v súlade s ustanovením § 35b ods. 1 písm. c) zákona o správe daní vyrubí z dlžnej sumy sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený. Pri preddavkoch na daň sa sankčný úrok vyrubí až do dňa platby vrátane, najdlhšie do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania. V rovnakej výške vyrubí správca dane sankčný úrok aj v prípade vzniku daňového nedoplatku, t. j. ak daň nebola zaplatená v správnej lehote alebo v správnej výške. Sankčný úrok sa vyrubí za každý deň omeškania, počnúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti dane až do dňa platby vrátane, najdlhšie však za štyri roky omeškania s platbou. 

 PRÍKLAD č. 224: 

Platiteľ dane zrazený preddavok za mesiac júl 2004 vo výške 200 000 Sk na daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov (znížený o úhrn daňového bonusu) odviedol až na 25. deň po dni výplaty, čím porušil § 35 ods. 6 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého bol tak povinný urobiť najneskôr do piatich dní po dni výplaty. Správca dane mu vyrubil sankčný úrok vo výške 1 960 Sk.  

(Výpočet: 200 000 Sk x 4,5 % x 4 : 366 dní x 20 dní omeškania.) 

 PRÍKLAD č. 225: 

Na základe autorskej zmluvy subjekt XY zaslal platiteľovi dane príspevok na uverejnenie. Platiteľ dane z autorskej odmeny vo výške 200 000 Sk zníženej podľa § 43 ods. 5 písm. b) zákona o dani z príjmov o 25 % zrazil daň vo výške 19 %, t. j. 28 500 Sk a zaslal autorský honorár v mesiaci júl 2004 daňovníkovi. Podľa § 43 ods. 11 zákona o dani z príjmov bol platiteľ dane povinný zrazenú daň odviesť správcovi dane najneskôr do 15. augusta 2004. Platiteľ dane odviedol zrazenú daň až 30. septembra 2004. Správca dane mu vyrubil sankčný úrok vo výške 640 Sk. 

(Výpočet: 28 500 Sk x 4,5 % x 4 : 366 x 46 dní omeškania.) 

Podľa § 35b ods. 1 písm. d) je správca dane povinný vyrubiť sankčný úrok aj v prípade, že daňový subjekt v určenej lehote alebo výške nezaplatí daň, ktorá mu bola vyrubená správcom dane dodatočným platobným výmerom vydaným po daňovej kontrole alebo ak nezaplatí rozdiel dane vyrubený dodatočným platobným výmerom vydaným po opakovanej kontrole. Rovnako je správca dane povinný vyrubiť sankčný úrok v prípade, že daňový subjekt nezaplatí v určenej lehote alebo výške daň určenú dohodou medzi daňovým subjektom a správcom dane, ako aj v prípade, že daňový subjekt nezaplatí v určenej lehote alebo výške daň určenú správcom dane podľa pomôcok. Správca dane sa podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní môže s daňovým subjektom dohodnúť na výške jeho daňovej povinnosti v prípade, že daňový subjekt neunesie v priebehu daňovej kontroly dôkazné bremeno, ale je ochotný pristúpiť na dohodu so správcom dane. Ak k dohode medzi ním a správcom dane ohľadom výšky dane nedôjde, je správca dane oprávnený určiť daň podľa pomôcok. Oprávnenie správcu dane určiť daň podľa pomôcok je potrebné chápať v tom zmysle, že zákon správcovi dane priznáva možnosť tohto postupu, nie tak, že správca dane sa rozhodne, či určí daň podľa pomôcok alebo či ju vôbec určí. Správca dane môže určiť daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará, a to aj bez súčinnosti s daňovým subjektom. Správca dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok aj v prípade, že daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu (§ 15 ods. 2) alebo ak daňový subjekt síce daňovú kontrolu umožnil, ale vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a v dôsledku toho došlo k zníženiu základu dane (§ 26 ods. 6). Rovnako podľa pomôcok určí správca dane daň v prípade, ak daňový subjekt nepodal daňové priznanie, a to ani na základe výzvy, ktorú správca dane za tým účelom môže, ale nemusí daňovému subjektu zaslať (§ 42).  

Lehota na zaplatenie dodatočne vyrubenej dane je v prípade dane z príjmov určená priamo v zákone o dani z príjmov, konkrétne v § 40 ods. 7. Podľa tohto ustanovenia je platiteľ dane povinný dodatočne vyrubenú daň a preddavky na daň uhradiť správcovi dane do piatich dní po doručení dodatočného platobného výmeru. Ak lehota na zaplatenie dodatočne vyrubenej dane určená v zákone nie je, určí ju v rozhodnutí správca dane. Spravidla ide o lehotu 15 dní, ktorá začína plynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti príslušného rozhodnutia, čo korešponduje so zásadou odkladného účinku podaného odvolania. Podľa tohto pravidla postupuje správca dane aj pri stanovení lehoty na zaplatenie dane určenej dohodou alebo dane určenej podľa pomôcok. Ak daňový subjekt nezaplatí dodatočne vyrubenú daň alebo rozdiel dane, ako aj daň určenú dohodou alebo podľa pomôcok vo výške uvedenej v rozhodnutí správcu dane, alebo ak nedodrží lehotu na zaplatenie takto určenej dane, správca dane vyrubí sankčný úrok z dlžnej sumy vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň vzniku daňového nedoplatku. Ak daň nebola zaplatená v správnej lehote alebo vo výške, daňový nedoplatok vzniká v deň nasledujúci po dni splatnosti dane. Sankčný úrok sa vyrubí za každý deň omeškania počnúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti dane až do dňa platby vrátane, najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. 

 PRÍKLAD č. 226: 

V priebehu daňovej kontroly správca dane zistil, že kontrolovaný daňový subjekt neúčtoval v sústave podvojného účtovníctva, hoci bol na to povinný, ale viedol jednoduché účtovníctvo. Vzhľadom na to, že tento úkon odporoval osobitnému predpisu, ktorým je zákon o účtovníctve, podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní určil správca dane daň podľa pomôcok vo výške 800 000 Sk. Daňový subjekt daň určenú podľa pomôcok nezaplatil. Platobný výmer nadobudol právoplatnosť 30. augusta 2004. Podľa § 35b ods. 2 zákona o správe daní sankčný úrok je možné vyrubiť najdlhšie za 4 roky omeškania s platbou, t. j. v danom prípade do 30. augusta 2008. Ak daňový subjekt do tejto lehoty daň určenú podľa pomôcok nezaplatí, správca dane mu vyrubí sankčný úrok vo výške 576 390 Sk. 

(Výpočet: 800 000 Sk x 4,5 % x 4 : 365 dní x 1 461 dní omeškania.) 

 PRÍKLAD č. 227: 

Na základe vykonanej daňovej kontroly správca dane dorubil daňovému subjektu dodatočným platobným výmerom rozdiel dane z príjmu za rok 2003 vo výške 200 000 Sk. Dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť 6. júla 2004. Daňový subjekt zaplatil rozdiel dane až 10. augusta 2004. Správca dane mu vyrubil sankčný úrok vo výške 3 440 Sk. 

(Výpočet: 200 000 Sk x 4,5 % x 4 : 366 dní x 35 dní omeškania.) 

Zákon o správe daní postihuje aj porušenie peňažnej povinnosti daňového subjektu, ktoré podľa osobitného zákona má pri platení preddavkov. Podľa § 34 ods. 2 zákona číslo 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov je povinný štvrťročne platiť preddavky na daň z príjmov v priebehu zdaňovacieho obdobia daňovník, ktorého posledná známa daňová povinnosť presiahla 20 000 Sk a nepresiahla 500 000 Sk, a to vo výške jednej štvrtiny poslednej známej daňovej povinnosti, ak zákon o dani z príjmov neustanovuje inak. Štvrťročné preddavky na daň sú splatné do konca každého kalendárneho štvrťroka. 

Ak je posledná známa daňová povinnosť daňovníka vyššia ako 500 000 Sk, je daňovník povinný podľa § 34 ods. 3 zákona o dani z príjmov platiť mesačné preddavky na daň na bežné zdaňovacie obdobie vo výške 1/12 poslednej známej daňovej povinnosti, ak zákon o dani z príjmov neustanovuje inak. Mesačné preddavky na daň sú splatné do konca každého kalendárneho mesiaca. 

 PRÍKLAD č. 228: 

Daňový subjekt mal v roku 2003 daňovú povinnosť vo výške 80 000 Sk. Podľa zákona o dani z príjmov bol povinný platiť štvrťročne preddavky na daň na zdaňovacie obdobie roku 2004 vo výške 20 000 Sk na každý štvrťrok v lehote do 31. marca 2004, 30. júna 2004, 30. 9. 2004 a 31. decembra 2004. Daňový subjekt preddavok na daň za 3. štvrťrok do 30. 9. 2004 nezaplatil. Správca dane mu vyrubil sankčný úrok za 92 dní omeškania po zaokrúhlení vo výške 900 Sk (20 000 x 4,5 % x 4 : 366 x 92).  

 PRÍKLAD č. 229: 

Za zdaňovacie obdobie roka 2003 mal daňovník daňovú povinnosť 100 000 Sk. Podľa § 34 ods. 2 zákona o dani z príjmov je povinný platiť z poslednej známej daňovej povinnosti preddavky na zdaňovacie obdobie roka 2004 vo výške 25 000 Sk štvrťročne, a to do 31. marca 2004. 30. júna 2004, 31. októbra 2004 a 31. decembra 2004.  

 PRÍKLAD č. 230: 

Za zdaňovacie obdobie roka 2003 mal daňovník daňovú povinnosť 600 000 Sk. Podľa § 34 ods. 3 zákona o dani z príjmov je povinný platiť z poslednej známej daňovej povinnosti preddavky na zdaňovacie obdobie roka 2004 vo výške 50 000 Sk mesačne do konca každého mesiaca roka 2004. 

Na základe žiadosti daňovníka môže správca dane v odôvodnených prípadoch určiť preddavky aj inak, napríklad ak suma preddavkov nezodpovedá predpokladanej výške dane, na ktorú sú platené. Ak správca dane posúdi dôvody uvedené v žiadosti daňovníka ako opodstatnené a určí platenie preddavkov inak, daňovník je povinný platiť preddavky na daň v lehote a vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane. Platenie preddavkov na daň aj z iných dôvodov, ako je uvedené v osobitnom predpise, môže určiť správca dane aj z vlastného podnetu. 

 PRÍKLAD č. 231: 

Za zdaňovacie obdobie roka 2003 mal daňovník daňovú povinnosť 900 000 Sk. Podľa § 34 ods. 3 zákona o dani z príjmov je povinný platiť z poslednej známej daňovej povinnosti preddavky na zdaňovacie obdobie roka 2004 vo výške 75 000 Sk mesačne do konca každého mesiaca roka 2004. Vzhľadom na nepriaznivo sa vyvíjajúcu obchodnú činnosť daňovníka v roku 2004 požiadal daňovník správcu dane o možnosť platiť preddavky na zdaňovacie obdobie roka 2004 inak, a to štvrťročne vo výške 50 000 Sk. Správca dane jeho žiadosti vyhovel. Na základe rozhodnutia správcu dane, ktorým určil platenie preddavkov inak, je daňovník povinný platiť preddavky vo výške 50 000 Sk namiesto mesačných termínov najneskôr v posledný deň každého štvrťroka.  

Preddavky na daň z príjmov je povinný platiť aj daňovník, ktorému podľa § 34 ods. 6 zákona o dani z príjmov začali plynúť zdaniteľné príjmy pred skončením zdaňovacieho obdobia, ako aj daňovník s neobmedzenou daňovou povinnosťou, ktorý sa na území Slovenskej republiky obvykle zdržiava (viac ako 183 dní v roku) a ktorému plynú príjmy zo závislej činnosti (§ 5 zákona o dani z príjmov) od zamestnávateľa so sídlom alebo s bydliskom v zahraničí, ktoré nie sú zdaňované preddavkovo alebo podľa § 48 tohto zákona. Daňovník platí preddavky na daň z týchto príjmov na základe žiadosti, prípadne aj z podnetu správcu dane s prihliadnutím na očakávaný príjem daňovníka a na ostatné skutočnosti rozhodujúce na vyrubenie dane. 

Pri porušení povinností súvisiacich s platením preddavkov správca dane vyrubí sankčný úrok z dlžnej sumy vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený. Osobitne je stanovená maximálna dĺžka pre sankčný úrok pri preddavkoch na daň z príjmov, a to najdlhšie do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, t. j. do 31. marca roka nasledujúceho po uplynutí zdaňovacieho obdobia, za ktoré sa mali platiť preddavky na daň. 

 PRÍKLAD č. 232: 

Za zdaňovacie obdobie roka 2003 mal daňovník daňovú povinnosť 900 000 Sk. Z poslednej známej daňovej povinnosti mal preddavky na zdaňovacie obdobie roka 2004 vo výške 75 000 Sk platiť mesačne do konca každého mesiaca roka 2004. Daňový subjekt preddavok v mesiaci júl 2004 nezaplatil vôbec. Správca dane mu vyrubí sankčný úrok za nezaplatenie preddavku za mesiac júl najdlhšie do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie roka 2004, t. j. v danom prípade do 31. marca 2005 vo výške 7 840 Sk.  

(Výpočet: 75 000 Sk x 4,5 % x 4 x 212 dní omeškania: 365 dní.) 

Zákonom č. 191/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o správe daní, bolo s účinnosťou od 1. mája 2004 odstránené právne vákuum pri úprave sankčného postihu za nezaplatenie preddavkov určených osobitným zákonom, ktorým je zákon o cestnej dani a zákon o dani z nehnuteľností. Podľa § 14 ods. 1 zákona o cestnej dani je daňový subjekt povinný cestnú daň za zdaňovacie obdobie platiť vopred bez vyrubenia v štyroch rovnakých splátkach, a to do 31. januára, 30. apríla, 31. júla a 31. októbra, ak celková daň je viac ako 50 000 Sk. Ak je celková daň vyššia ako 250 000 Sk, má daňový subjekt povinnosť platiť cestnú daň vo výške jednej dvanástiny ročnej sadzby dane v mesačných splátkach, a to do posledného dňa v príslušnom mesiaci. 

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov je daňovník povinný zaplatiť daň v štyroch rovnakých splátkach, a to do 31. marca, do 30. júna, do 30. septembra a do 30. novembra bežného roka.  

Pri porušení tejto povinnosti určenej zákonom o cestnej dani, prípadne zákonom o dani z nehnuteľností správca dane vyrubí sankčný úrok zo sumy nezaplatenej splátky vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň nasledujúci po dni, v ktorom mala byť splátka dane zaplatená za každý deň omeškania začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti splátky dane až do dňa platby vrátane. 

 PRÍKLAD č. 233: 

Daňový subjekt bol povinný zaplatiť cestnú daň vo výške 180 000 Sk na rok 2004 v štyroch rovnakých splátkach vo výške 45 000 Sk v zákonom stanovenej lehote pre splátky. Termín na zaplatenie tretej splátky nedodržal, keď zaplatil splátku až 10. septembra 2004. Správca dane mu vyrubil sankčný úrok.  

V zmysle definície dane podľa § 1a písm. a) zákona o správe daní je sankčný úrok daňou a ako taký ho správca dane vyrubuje rozhodnutím, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie. Včas podané odvolanie proti rozhodnutiu o vyrubení sankčného úroku má odkladný účinok, čo v praxi znamená, že daňový subjekt musí vyrubený úrok zaplatiť v lehote stanovenej v rozhodnutí až po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia. 

 PRÍKLAD č. 234: 

Rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubil sankčný úrok, bolo daňovému subjektu doručené 12. júla 2004. Daňový subjekt sa proti rozhodnutiu o vyrubení sankčného úroku v zákonom stanovenej lehote odvolal. Odvolací orgán potvrdil rozhodnutie správcu dane. Rozhodnutie o odvolaní bolo daňovému subjektu doručené 30. augusta 2004. Týmto dňom nadobudlo rozhodnutie o vyrubení sankčného úroku právoplatnosť a nasledujúcim dňom po dni nadobudnutia právoplatnosti začala plynúť 15-dňová lehota na zaplatenie sankčného úroku. Daňový subjekt je povinný vyrubený sankčný úrok zaplatiť najneskôr do 14. augusta 2004. 

Zákonom číslo 191/2004 Z. z. bolo stanovené, že s účinnosťou od 1. mája 2004 sa sankčný úrok zo sankčného úroku nevyrubuje. Z uvedenej právnej úpravy teda vyplýva, že ak daňový subjekt sankčný úrok v lehote určenej v rozhodnutí o vyrubení sankčného úroku nezaplatí včas alebo v správnej výške, správca dane porušenie tejto peňažnej povinnosti ďalej nesankcionuje.  

 PRÍKLAD č. 235: 

Správca dane určil daň podľa pomôcok a podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní uložil daňovému subjektu pokutu, ktorú bol daňový subjekt povinný zaplatiť v lehote do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty. Daňový subjekt zaplatil uloženú pokutu po lehote stanovenej v rozhodnutí o uložení pokuty. Za nezaplatenie pokuty v lehote určenej správcom dane v rozhodnutí správca dane vyrubil daňovému subjektu podľa § 35b ods. 1 písm. d) sankčný úrok. Ak daňový subjekt nezaplatí sankčný úrok v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí, správca dane už nemôže vyrubiť sankčný úrok zo sankčného úroku.  

Podľa všeobecného pravidla správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, nevyrubí sankčný úrok, ak v jednotlivom prípade sankčný úrok nepresiahne 500 Sk a ak vyrubuje sankčný úrok správca dane, ktorým je obec, minimálna výška sankčného úroku je stanovená na 100 Sk. Podľa rovnakých kritérií bola stanovená zákonom č. 191/2004 Z. z. aj minimálna hranica na zaplatenie sankčného úroku, ktorý je správca dane povinný zaplatiť daňovému subjektu v prípade, že neoprávnene zadrží peňažné prostriedky daňového subjektu. Vzhľadom na úpravu, že sa sankčný úrok bude vyrubovať za jednotlivé druhy daní, nie je prípustná kumulácia sankčných úrokov za viac druhov daní, pričom správca dane môže vyrubiť sankčný úrok len v lehote na zánik práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane. 

Napríklad, ak na dani z príjmov je výška sankčného úroku 400 Sk, na cestnej dani 200 Sk, nie je možné za účelom vyrubenia sankčného úroku tieto druhy daní sčítať. Vzhľadom na to, že výška na jednotlivom druhu daní neprekročila zákonom stanovený limit, správca dane v prezentovanom prípade sankčný úrok nevyrubí. 

Sankčný úrok nemôže správca dane vyrubiť ani v prípade, že zaniklo právo daň vyrubiť. Daň alebo rozdiel dane nemožno vyrubiť po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ňom vznikla daňová povinnosť bez toho, aby tu súčasne bola povinnosť daňové priznanie alebo hlásenie podať. Túto päťročnú prekluzívnu lehotu na vyrubenie dane možno predĺžiť, a to vykonaním úkonu smerujúceho na vyrubenie dane. Týmto úkonom je doručenie protokolu o daňovej kontrole podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní. Ak správca dane pred uplynutím pôvodnej lehoty na zánik práva vyrubiť daň doručí daňovému subjektu protokol o daňovej kontrole, začne plynúť päťročná lehota znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený.  

 PRÍKLAD č. 236: 

Správca dane v decembri 2004 zistil, že daňový subjekt nezaplatil daň za zdaňovacie obdobie roku 1997 v lehote stanovenej zákonom. Túto povinnosť mal daňový subjekt splniť do 31. marca 1998. Päťročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane začala plynúť v súlade s § 45 zákona o správe daní 31. 12. 1998 a uplynula 31. 12. 2003. Vzhľadom na zánik práva vyrubiť daň správca dane podľa § 35b ods. 8 zákona o správe daní nemohol vyrubiť ani sankčný úrok.  

Z akcesorickej povahy rozhodnutia o vyrubení sankčného úroku vyplýva aj postup správcu dane v prípade, ak v odvolacom konaní, resp. v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch dôjde k zrušeniu rozhodnutia o vyrubení dane. V takomto prípade správca dane rozhodnutím zruší aj rozhodnutie o vyrubení sankčného úroku a ak daňový subjekt dosiahol zníženie pôvodne priznanej alebo vyrubenej dane, správca dane je povinný znížiť z úradnej moci v pomernej výške aj sankčný úrok, ktorý bol pôvodne vyrubený. O znížení sankčného úroku vydá správca dane rozhodnutie.  

 PRÍKLAD č. 237: 

Daňový subjekt priznal v daňovom priznaní daň z príjmu vo výške 500 000 Sk, ale nedodržal lehotu na zaplatenie priznanej dane, keď priznanú daň zaplatil až 7. apríla 2004. Správca dane mu podľa § 35b ods. 1 písm. a) zákona o správe daní vyrubil sankčný úrok vo výške 1 720 Sk (500 000 Sk x 4,5 % x 4 x 7 dní omeškania: 366 dní). Daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si svoju daňovú povinnosť znížil na 300 000 Sk. Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu a zistil, že jeho daňová povinnosť je skutočne 300 000 Sk. Na základe týchto skutočností vydal rozhodnutie, ktorým znížil vyrubený sankčný úrok z 1 720 Sk na 1 030 Sk. (Výpočet: 300 000 Sk x 4,5 % x 4 x 7 dní omeškania: 366 dní.) 

Podľa platného znenia zákona o správe daní je povinný aj správca dane zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok v prípade, že mu neoprávnene zadrží peňažné prostriedky. K neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom dôjde v praxi napríklad vtedy, ak správca dane vyrubil daňovému subjektu rozhodnutím daň, ktorú daňový subjekt aspoň čiastočne zaplatil a následne bola vyrubená a zaplatená daň rozhodnutím znížená. Ak daňový subjekt daň podľa rozhodnutia nezaplatil ani čiastočne, v dôsledku zníženia tejto dane nedôjde k vzniku neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu. K neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom správcom dane, a tým aj k jeho povinnosti zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok, bude v praxi dochádzať najmä v dôsledku zníženia dane po uplatnení mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. v dôsledku rozhodnutia súdu na základe žaloby proti rozhodnutiam daňových orgánov, ak vznikne rozdiel medzi pôvodne zaplatenou daňou, ktorú vyrubil správca dane a daňou zníženou rozhodnutím. Ak daňový subjekt prizná a zaplatí daň v zákonom stanovenej lehote a následne po vykonaní daňovej kontroly dôjde k zníženiu takto priznanej a zaplatenej dane, nepôjde o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu, ale o klasický preplatok na dani, ktorý správca dane na základe žiadosti daňovému subjektu vráti v prípade, že mu preplatok nie je možné kompenzovať podľa § 63 ods. 2 a 3 zákona o správe daní. 

 PRÍKLAD č. 238: 

Daňový subjekt v zákonom stanovenej lehote priznal a zaplatil daň z príjmu za zdaňovacie obdobie roka 2003 vo výške 50 000 Sk. Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu a zistil, že jeho skutočná daňová povinnosť mala byť 30 000 Sk. Rozdiel vo výške 20 000 Sk je daňovým preplatkom, ktorý správca dane na základe žiadosti daňového subjektu vráti.  

V prípade neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov je aj správca dane povinný zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok bezodkladne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola pôvodne vyrubená daň znížená, a to aj bez žiadosti daňového subjektu, pričom daňový subjekt má nárok na vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov aj po zániku práva vyrubiť daň. Výška sankčného úroku je stanovená na trojnásobok základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň, keď daňový subjekt uhradil správcovi dane pôvodnú výšku dane. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa úhrady pôvodnej výšky dane do dňa poukázania zadržiavaných peňažných prostriedkov daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Správca dane je povinný zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok aj v prípade oneskoreného vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona. 

Za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje rozdiel medzi pôvodne zaplatenou daňou vyrubenou rozhodnutím a následne zníženou daňou.  

 PRÍKLAD č. 239: 

Správca dane vyrubil daňovému subjektu dodatočným platobným výmerom rozdiel dane vo výške 50 000 Sk. Daňový subjekt vyrubenú daň zaplatil. Následne podal podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Orgán najbližšie nadriadený zmenil rozhodnutie správcu dane a znížil daňovú povinnosť daňového subjektu na 30 000 Sk. Rozdiel 20 000 Sk predstavuje neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky.  

V prípade, že správca dane určí daň na základe dohody medzi ním a daňovým subjektom, prípadne, ak daň je určená podľa pomôcok, daňový subjekt nemôže namietať výšku takto určenej dane, ale len zákonnosť postupu správcu dane pri určovaní dane týmto spôsobom, t. j. či boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre určenie dane dohodou alebo podľa pomôcok. K neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom v takomto prípade by mohlo dôjsť len vtedy, ak takto určenú a vyrubenú daň daňový subjekt zaplatil, ale v odvolaní bolo rozhodnutie správcu dane pre nezákonnosť postupu zrušené.  

 PRÍKLAD č. 240: 

Podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní správca dane určil daň podľa pomôcok vo výške 500 000 Sk z dôvodu, že daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu. Daňový subjekt daň zaplatil. Následne podal podnet na preskúmanie rozhodnutia o určení dane podľa pomôcok, ktorý odôvodnil nesplním zákonom stanovených podmienok pre takto určenú daň. Orgán najbližšie nadriadený zistil, že správca dane pochybil pri stanovení dňa daňovej kontroly, keď nepočítal s úložnou dobou podľa § 17 ods. 3 zákona o správe daní. Z uvedeného dôvodu daňový subjekt prevzal oznámenie o začatí daňovej kontroly až v nasledujúci deň po dni jej vykonania. Vzhľadom na to, že daňový subjekt vôbec nevedel, že v deň uvedený v oznámení sa má dostaviť ku správcovi dane, nebolo možné považovať jeho správanie za neumožnenie vykonania kontroly podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní. Orgán najbližšie nadriadený preto rozhodnutie o určení dane podľa pomôcok ako nezákonné zrušil. Zaplatená daň určená podľa pomôcok je neoprávnene zadržiavanými peňažnými prostriedkami.  

§ 36 

Pozastavenie činnosti 

(1) Ak dochádza u daňového subjektu k opakovanému porušeniu povinnosti nepeňažnej povahy, za ktorú už bola uložená pokuta podľa § 35, a nedošlo pri tom ani dodatočne k splneniu tejto povinnosti, môže správca dane pozastaviť daňovému subjektu činnosť, ktorej výsledky sú predmetom zdanenia a ktorých sa porušenie týka, až na dobu 30 dní. 

(2) Pozastavenie činnosti možno uplatniť, ak neplnenie povinnosti daňovým subjektom sťažuje jeho registráciu alebo zistenie skutočností rozhodujúcich na správne a úplné určenie dane. 

(3) Správca dane vyzve daňový subjekt na dodatočné splnenie jeho povinnosti a určí mu na to primeranú lehotu. Vo výzve ho súčasne upozorní na možnosť pozastavenia činnosti. Proti tejto výzve sa možno odvolať do ôsmich dní od jej doručenia. Podané odvolanie nemá odkladný účinok. 

(4) Ak daňový subjekt nesplní povinnosť ani v lehote určenej vo výzve podľa odseku 3, môže správca dane vydať rozhodnutie o pozastavení činnosti daňového subjektu. Súčasťou rozhodnutia musí byť i jeho odôvodnenie a spôsob naloženia s vecami podliehajúcimi skaze, ak sú zahrnuté v tej časti majetku subjektu dane, voči ktorej je pozastavenie činnosti uplatnené, a presné vymedzenie doby, odkedy a na ako dlho sa toto opatrenie uplatní. Proti tomuto rozhodnutiu nie sú prípustné opravné prostriedky. 

(5) Pozastavenie činnosti sa uskutoční tak, že v rozhodnutí uvedený hmotný majetok sa za policajnej spolupráce uzavrie, uzamkne a zabezpečí úradným uzáverom. Policajná spolupráca sa nevyžaduje, ak úradnú uzáveru vykonáva colný orgán.1c) Daňový subjekt, u ktorého došlo k pozastaveniu činnosti, je povinný odovzdať správcovi dane do úschovy všetky kľúče od takto uzavretého majetku po dobu, po ktorú pozastavenie činnosti trvá. 

(6) Ak je to možné a vhodné, môže okrem toho správca dane zabezpečiť uzavretý a uzamknutý majetok vlastným zámkom. 

(7) O priebehu uplatnenia pozastavenia činnosti na mieste sa spíše zápisnica. 

(8) Od okamihu, kedy bol majetok zabezpečený úradným uzáverom, možno s uzavretým hmotným majetkom akokoľvek manipulovať alebo doň vstupovať len so súhlasom správcu dane a v jeho prítomnosti. 

(9) Prípadné straty a škody, ktoré vzniknú daňovému subjektu z pozastavenia činnosti, vrátane ušlého zisku znáša daňový subjekt. 

K § 36 

Pozastavenie činnosti je jedným z donucovacích prostriedkov, ktorý môže správca dane použiť v prípade, ak dochádza u daňového subjektu k opakovanému porušeniu povinnosti nepeňažnej povahy, za ktorú mu správca dane už raz uložil pokutu. Touto v podstate atypickou a v praxi málo využívanou sankciou správca dane môže donútiť daňový subjekt k plneniu povinností nepeňažnej povahy, najmä tých, ktoré sťažujú registráciu daňového subjektu alebo zistenie skutočností rozhodujúcich pre správne a úplné určenie dane. Skôr než správca dane pozastaví daňovému subjektu činnosť, musí ho vyzvať na dodatočné splnenie jeho povinností, a to v lehote ním určenej. Podľa § 36 ods. 3 zákona o správe daní je proti výzve správcu dane prípustné odvolanie, ktoré musí daňový subjekt podať do ôsmich dní od jej doručenia, pričom však odvolanie má odňatý odkladný, t. j. suspenzívny účinok. Vzhľadom na to, že výzva podľa tohto ustanovenia má náležitosti rozhodnutia, je potrebné opatriť ju aj úradnou pečiatkou so štátnym znakom, resp. v prípade správcu dane, ktorým je obec, úradnou pečiatkou s erbom obce. Obligatórnou náležitosťou výzvy je poučenie o možnosti pozastavenia činnosť, ak povinnosť nebude v lehote určenej správcom dane dodatočne splnená. Pretože pozastavenie činnosti je závažným zásahom do práv daňového subjektu, správca dane musí presne dodržať zákonný postup. O pozastavení činnosti vydáva správca dane rozhodnutie, v odôvodnení ktorého správca dane musí uviesť všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrokovú časť rozhodnutia. Toto rozhodnutie je príkladom rozhodnutia, ktoré musí byť odôvodnené. Pozastaviť činnosť je možné len u daňového subjektu, nie u tretej osoby, pričom musí ísť o podnikateľskú činnosť, ktorej sa porušenie povinností týka. Príjmy z podnikania sú vymedzené v § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov ako príjmy z poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva, príjmy zo živnosti, príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov, ktorými sú napríklad príjmy notárov, veterinárov a podobne. Príjmami z podnikania sú podľa uvedeného ustanovenia aj príjmy spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov komanditnej spoločnosti. Príjmy z inej samostatnej zárobkovej činnosti sú vymedzené v odseku 2 tohto ustanovenia, podľa ktorého sú to príjmy z použitia alebo poskytnutia práv z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva vrátane autorských práv, ako aj práv príbuzných. Príjmami z nezávislého povolania, ktoré nie sú ani živnosťou ani podnikaním, sú napríklad príjmy znalcov, tlmočníkov, správcov konkurznej podstaty a podobne. Činnosť týchto osôb správca dane pozastaviť však nemôže, pretože nejde o podnikateľskú činnosť, ale o inú samostatne zárobkovú činnosť. 

Vo výroku rozhodnutia, ktorým správca dane pozastavuje daňovému subjektu činnosť, musí byť uvedený spôsob naloženia s vecami podliehajúcimi skaze (napríklad zelenina, potraviny) a musí byť v ňom presné vymedzenie doby začiatku a ukončenia pozastavenia činnosti. Proti rozhodnutiu o pozastavení činnosti nie je prípustný žiadny opravný prostriedok. V rozhodnutí o pozastavení činnosti uvedený hmotný majetok sa za policajnej spolupráce uzavrie do vhodného priestoru, uzamkne sa a zabezpečí sa úradným uzáverom. Z dôvodu, že colný orgán je ozbrojenou zložkou, ktorý má zo zákona právo nosiť a použiť donucovacie prostriedky, nie je policajná spolupráca v prípade pozastavenia činnosti vykonávanej colným orgánom potrebná. Daňový subjekt je povinný odovzdať správcovi dane do úschovy po dobu trvania pozastavenia činnosti všetky kľúče od takto uzavretého majetku. O celom postupe správca dane je povinný spísať zápisnicu, v ktorej musí byť podrobne zachytený celý priebeh pozastavenia činnosti vrátane uvedenia osôb, ktoré sa tohto úkonu zúčastnili. Zápisnica musí byť podpísaná. Daňový subjekt, ktorý má pozastavenú činnosť, nemôže bez súhlasu správcu dane a bez jeho prítomnosti vstupovať do uzavretého priestoru alebo akokoľvek manipulovať s uzavretým hmotným majetkom. Prípadné škody vzniknuté v dôsledku pozastavenia činnosti znáša daňový subjekt. 

 PRÍKLAD č. 241: 

Správca dane vykonal v predajni potravín miestne zisťovanie, v rámci ktorého zistil porušenie povinnosti nepeňažnej povahy, keď daňový subjekt nepoužíval elektronickú registračnú pokladnicu, za čo mu bola uložená pokuta. Správca dane opätovne vykonal u daňového subjektu miestne zisťovanie a zistil opakované porušenie tejto povinnosti. Správca dane zaslal daňovému subjektu výzvu, aby si v lehote do 15 dní od jej doručenia elektronickú registračnú pokladnicu zaobstaral za účelom jej používania, poučil ho o možnosti podania odvolania v lehote do 8 dní od jej doručenia a upozornil ho na možnosť pozastavenia činnosti. Daňový subjekt sa proti výzve neodvolal, povinnosť uloženú správcom dane v lehote ním určenej nesplnil, preto správca dane vydal rozhodnutie o pozastavení činnosti na dobu 30 dní. Nasledujúcim dňom po dni doručenia rozhodnutia o pozastavení činnosti začala plynúť 30-dňová lehota.  

 PRÍKLAD č. 242: 

Správca dane zistil, že daňový subjekt nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť, keď nenahlásil zmenu miesta podnikania. Za uvedené porušenie povinnosti nepeňažnej povahy mu správca dane uložil pokutu. Pri miestnom zisťovaní vykonanom u daňového subjektu správca dane zistil, že daňový subjekt opakovane porušil svoju oznamovaciu povinnosť, keď v zákonom stanovenej lehote neoznámil rozšírenie predmetu svojho podnikania. Správca dane vyzval daňový subjekt na splnenie tejto povinnosti v lehote ním stanovenej, poučil ho o možnosti podania odvolania a upozornil ho na možnosť pozastavenia jeho činnosti. Daňový subjekt proti výzve správcu dane podal odvolanie, ale oznamovaciu povinnosť v lehote stanovenej správcom dane nesplnil. Správca dane napriek podanému odvolaniu, ktoré nemá odkladný účinok, pozastavil daňovému subjektu rozhodnutím činnosť na dobu 20 dní.  

§ 37 

Záznamová povinnosť 

(1) Správca dane môže uložiť daňovému subjektu, aby okrem evidencie ustanovenej všeobecne záväzným právnym predpisom viedol osobitné záznamy potrebné na správne určenie dane. 

(2) Povinnosť viesť záznamy ukladá správca dane rozhodnutím, proti ktorému sa nemožno odvolať. Súčasťou rozhodnutia musí byť presné určenie zaznamenávaných údajov, ich členenie a usporiadanie, vrátane nadväznosti na doklady, z ktorých sa záznam vedie. 

(3) Daňovník, ktorý je povinný platiť preddavky na daň, vedie záznam s prehľadom údajov potrebných na určenie dane a v lehote určenej na platenie preddavkov predkladá správcovi dane prehľad potrebných ukazovateľov. 

(4) Daňovník, ktorý uplatňuje výdavky percentom z príjmov podľa osobitného predpisu, je povinný vždy viesť evidenciu príjmov a evidenciu hnuteľného a nehnuteľného majetku. 

(5) Správca dane je oprávnený kontrolovať aj v priebehu zdaňovacieho obdobia plnenie záznamovej povinnosti a ukladať rozhodnutím povinnosť odstránenia chýb. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. 

(6) Záznamy a doklady na ne sa vzťahujúce je daňový subjekt povinný uchovávať po dobu, v ktorej zanikne právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). 

K § 37 

Záznamovou povinnosťou ako procesným inštitútom fakultatívneho charakteru zákon dáva správcovi dane možnosť uložiť daňovníkovi osobitnú povinnosť nad rámec zákonom uložených povinností. V praxi môže totiž dôjsť k situácii, kedy riadne plnenie zákonom stanovených evidencií nebude postačovať pre správne a úplné zistenie a vyrubenie dane. Záznamová povinnosť má evidenčný charakter ovplyvňujúci správne určenie dane. Správca dane pri realizácii tohto svojho oprávnenia má možnosť rozhodnúť na základe svojich vlastných skúseností a poznatkov o daňovom subjekte, v akom rozsahu mu uloží záznamovú povinnosť nad zákonom stanovený rámec. O uložení záznamovej povinnosti rozhoduje správca dane rozhodnutím, proti ktorému nie je možné podať odvolanie. Rozhodnutie musí okrem náležitostí podľa § 30 ods. 2 obsahovať určenie, rozsah a členenie údajov, ktoré správca dane požaduje zaznamenať (napr. evidenciu hnuteľného majetku, vedenie evidencie o prevádzke motorových vozidiel, ich členenie na osobné alebo nákladné motorové vozidlá a pod.). Pokiaľ by chýbala v rozhodnutí o záznamovej povinnosti niektorá zo všeobecných náležitostí rozhodnutia, resp. niektorá z ďalších zákonom vyžadovaných náležitostí, bolo by rozhodnutie neplatné. Správca dane je oprávnený kontrolovať, či daňový subjekt plní uloženú záznamovú povinnosť aj v priebehu zdaňovacieho obdobia, nielen po jeho skončení. Z uvedeného vyplýva, že plnenie záznamovej povinnosti správca dane bude kontrolovať predovšetkým prostredníctvom inštitútu miestneho zisťovania. Neplnenie záznamovej povinnosti môže správca dane postihnúť uložením pokuty podľa § 35 ods. 12 zákona o správe daní. 

 PRÍKLAD č. 243: 

Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb. Vzhľadom na výsledky daňovej kontroly, ako aj na poznatky správcu dane o finančnej disciplíne kontrolovaného daňového subjektu správca dane vydal rozhodnutie, ktorým uložil daňovému subjektu v rámci záznamovej povinnosti viesť denné záznamy o príjmoch a výdavkoch.  

Z dôvodu zjednotenia terminológie zavedenej zákonom č. 493/2001 Z. z. bolo potrebné upraviť znenie odseku 6 tohto ustanovenia tak, že záznamy a doklady na ne sa vzťahujúce je daňový subjekt povinný uschovávať po dobu, v ktorej zanikne právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane, t. j. v lehote piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, resp. vnikla daňová povinnosť bez povinnosti podať daňové priznanie. 

TRETIA ČASŤ 

VYRUBOVACIE KONANIE 

§ 38 

Daňové priznanie a hlásenie 

(1) Daňové priznanie alebo hlásenie je povinný podať každý, komu vznikla daňová povinnosť podľa osobitného zákona,11ab) alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Daňový subjekt je povinný daň zaplatiť najneskôr v lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia, ak osobitný zákon8b) neustanovuje inak. 

(2) Daňové priznanie alebo hlásenie možno účinne podať na tlačive, ktorého vzor ustanoví opatrenie, ktoré vydá ministerstvo a ktoré sa vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“) uverejnením oznámenia o jeho vydaní. Prílohou daňového priznania je účtovná závierka podľa osobitného zákona;8ab) prílohou daňového priznania sú aj doklady uvedené v príslušnom tlačive daňového priznania. 

(3) Daňové priznanie alebo hlásenie možno podať telefaxom, elektronickými prostriedkami, ak obsah údajov, ich rozsah a usporiadanie sú totožné so vzorom tlačiva ustanoveného ministerstvom; ustanovenie § 20 ods. 4 tým nie je dotknuté. Daňové priznanie alebo hlásenie podané elektronickými prostriedkami musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom.6aa) 

K § 38 

Vyrubovacie konanie – v rámci ktorého vzniká daňová povinnosť – začína podaním daňového priznania alebo hlásenia a jeho výsledkom je vyrubenie dane buď platobným výmerom, ak sa daňová povinnosť zistená správcom dane daňovou kontrolou neodchyľuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení, prípadne dodatočným platobným výmerom ak správca dane zistí rozdiely v podanom daňovom priznaní alebo hlásení. Povinnosť podať daňové priznanie a hlásenie patrí medzi základné povinnosti daňového subjektu, ktorému táto povinnosť vyplýva buď na základe zákona o správe daní, alebo z osobitných hmotnoprávnych predpisov, alebo na základe výzvy správcu dane. Daňovým priznaním daňový subjekt deklaruje výšku svojej daňovej povinnosti, pričom je povinný daň si sám vypočítať a uviesť v daňovom priznaní tiež prípadné výnimky, oslobodenie, zvýhodnenie, úľavy, odpočty a vyčísliť ich výšku. Zákon č. 609/2003 Z. z., ktorým bol zákon o správe daní s účinnosťou od 1. januára 2004 novelizovaný, podstatným spôsobom zmenil ustanovenie § 38, ktoré upravuje daňové priznanie a hlásenie. Do účinnosti novely boli v zákone o správe daní okrem povinnosti podať daňové priznanie, spôsobu a formy podania upravené aj lehoty na podanie daňového priznania, pričom zákon o správe daní upravoval aj podanie daňového priznania v osobitných prípadoch. S účinnosťou od 1. januára 2004 zákon o správe daní upravuje len povinnosť podať daňové priznanie, ako aj spôsob a formu jeho podania, pričom špeciálnu úpravu vrátane lehôt na podanie daňového priznania prevzali jednotlivé hmotnoprávne predpisy. Prílohou daňového priznania je účtovná závierka podľa zákona o účtovníctve, ako aj doklady, ktoré sú uvedené v príslušnom tlačive daňového priznania. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. 11. 1997, sp. zn. 5 Sž 68/97: 

Povinnosti daňového subjektu musia byť jednoznačne a zrozumiteľne formulované v právnych predpisoch už v čase, kedy majú byť plnené. Neskoršia zákonná úprava nemôže byť preto následne aplikovaná v neprospech daňového subjektu. Absenciu zákonnej úpravy nemôže nahradiť poučenie na tlačive k daňovému priznaniu pre zdaňovacie obdobie.  

Daňové priznanie alebo hlásenie je povinný podať každý, komu vzniká v súlade so zákonom o správe daní alebo osobitným predpisom daňová povinnosť, ako aj ten, koho na podanie daňového priznania alebo hlásenia vyzve správca dane. Princíp samovyrubovania dane je premietnutý v povinnosti daňového subjektu zaplatiť najneskôr v lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia priznaní daň, pokiaľ osobitý zákon neustanovuje inak. V daňovom konaní má daňové priznanie alebo hlásenie povahu podania, pre ktoré však zákon o správe daní predpisuje osobitnú formu, v ktorej ho je možné účinne podať. Na rozdiel od iných podaní sa musí podať na predpísanom tlačive vydanom podľa vzoru ustanoveného opatrením, ktoré vydá Ministerstvo financií SR a ktoré sa vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní alebo na tlačive, ktoré si môže daňový subjekt podľa tohto vzoru vyhotoviť aj ako výstup z počítača. Zákon o správe daní pripúšťa podanie daňového priznania aj prostredníctvom telefaxu alebo elektronickými prostriedkami, pričom pre jeho účinné podanie v tomto prípade zákon vyžaduje, aby obsah údajov, ich rozsah a usporiadanie boli totožné so vzorom tlačiva ustanoveného Ministerstvom financií SR. V prípade, že daňový subjekt podpíše daňové priznanie, podané elektronickými prostriedkami, zaručeným elektronickým podpisom, nebude povinný podať ho aj v písomnej forme podľa § 20 ods. 4 zákona o správe daní, čo však neplatí, ak daňové priznanie daňový subjekt podá telefaxom. V tomto prípade povinnosť podať daňové priznanie v lehote piatich pracovných dní od jeho odoslania telefaxom aj v písomnej forme zostáva zachovaná.  

 PRÍKLAD č. 244: 

Daňový subjekt dňa 31. marca 2004 podal prostredníctvom elektronickej pošty daňové priznanie na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003. Dňa 7. apríla doručil správcovi dane daňové priznanie aj v písomnej forme. Pretože bola dodržaná lehota piatich pracovných dní odo dňa, kedy bolo daňové priznanie urobené elektronickou poštou, daňové priznanie sa považuje za včas podané. 

Lehoty na podanie daňového priznania sú upravené osobitne pre každý druh dane v jednotlivých daňových zákonoch. Napríklad podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňovník dane z príjmov podáva daňové priznanie alebo hlásenie do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak. Štandardne sa teda podáva daňové priznanie alebo hlásenie o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti dane z príjmov najneskôr do 31. marca roka nasledujúceho po skončení predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia. V tejto lehote je povinný daňovník daň aj zaplatiť. Prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch na daň z príjmov zo závislej činnosti sa podáva do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka. Povinnosť podať daňové priznanie má podľa § 78 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 350/2004 Z. z. do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia a v tej istej lehote aj vlastnú daňovú povinnosť zaplatiť aj platiteľ dane z pridanej hodnoty. Povinnosť podať daňové priznanie má aj zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty, ale u ktorej vznikla daňová povinnosť. Zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti (§ 3 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 350/2004 Z. z.). Lehotu na podanie daňového priznania upravujú aj nové zákony o spotrebnej dani. Podľa § 14 zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja, ak je daňovým dlžníkom prevádzkovateľ daňového skladu alebo daňovým dlžníkom je oprávnený príjemca, ktorý v rámci podnikania prijíma minerálny olej v pozastavení dane z iného členského štátu, je povinný najneskôr do 25. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom vznikla daňová povinnosť, podať colnému úradu daňové priznanie, pričom túto povinnosť má aj za zdaňovacie obdobie, v ktorom mu daňová povinnosť nevznikla. Podľa rovnakých zásad je povinný podať daňové priznanie aj daňový dlžník podľa § 11 zákona č. 104/2004 Z. z. o spotrebnej dani z vína, § 14 zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a § 13 zákona č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov.  

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov daňové priznanie k tejto dani je daňovník, ktorému vznikne daňová povinnosť alebo u ktorého nastali zmeny skutočností rozhodujúcich pre vyrubenie dane, povinný podať príslušnému správcovi dane do 31. januára bežného zdaňovacieho obdobia.  

Podľa § 12 zákona č. 87/1994 Z. z. o cestnej dani v znení neskorších predpisov je daňové priznanie povinný podať daňovník na príslušnom daňovom úrade do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti alebo do 15 dní odo dňa zmeny skutočností rozhodujúcich na určenie a vyrubenie dane, daň si sám vypočítať a zaplatiť. 

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 554/2003 Z. z. o dani z prevodu a prechodu nehnuteľností je daňovník povinný podať daňové priznanie do 90 dní od vzniku daňovej povinnosti a daň si sám vypočítať.  

Zákon o dani z príjmov v § 49 ods. 3 upravuje postup správcu dane v súvislosti s možnosťou predĺženia lehoty na podanie daňového priznania k dani z príjmov. Ide o výnimku zo zásady uvedenej v § 13 ods. 3 zákona o správe daní, podľa ktorého nie je prípustné predĺženie zákonom stanovenej lehoty, pokiaľ to osobitný zákon nepripúšťa. Správca dane môže teda pri dani z príjmov na základe žiadosti daňovníka alebo z vlastného podnetu predĺžiť lehotu na podanie daňového priznania alebo hlásenia najviac však o tri mesiace. Pokiaľ súčasťou príjmov sú príjmy plynúce zo zdrojov v zahraničí, môže správca dane lehotu na podanie daňového priznania predĺžiť až o šesť mesiacov. O predĺžení lehoty na podanie daňového priznania správca dane rozhoduje formou rozhodnutia, proti ktorému však nie je prípustné odvolanie vzhľadom na to, že na predĺženie lehoty daňovník nemá právny nárok. Oproti predchádzajúcej právnej úprave došlo k zmene aj v tom, že nie je prípustné predĺženie lehoty na podanie daňového priznania do 30. júna v prípade, že daňové priznanie podáva daňový poradca. 

 PRÍKLAD č. 245: 

Daňovník pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie roka 2003 požiadal správcu dane o predĺženie lehoty na podanie daňového priznania do 30. mája 2004. Správca dane žiadosti daňového subjektu vyhovel a lehotu na podanie daňového priznania predĺžil.  

 PRÍKLAD č. 246: 

Daňovník pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie roka 2003 požiadal správcu dane o predĺženie lehoty na podanie daňového priznania do 30. mája 2004. Správca dane žiadosti daňového subjektu nevyhovel a lehotu na podanie daňového priznania nepredĺžil. Daňovník podal podnet na preskúmanie rozhodnutia, ktorým správca dane nepredĺžil lehotu na podanie daňového priznania mimo odvolacieho konania. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, ktorý rozhodnutie vydal, oznámil daňovníkovi listom, že nenašiel dôvod na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania vzhľadom na to, že na predĺženie lehoty na podanie daňového priznania, aj keď z vážnych dôvodov na strane daňovníka, nie je právny nárok, a teda správca dane neporušil zákon.  

Vzhľadom na to, že iné hmotno-právne predpisy neobsahujú právnu úpravu umožňujúcu predĺženie lehoty na podanie daňového priznania, nie je možné tento inštitút okrem predĺženia lehoty na podanie daňového priznania k dani z príjmov v praxi realizovať. Je však možné uplatniť inštitút odpustenia zmeškania lehoty podľa § 13 ods. 5 zákona o správe daní v prípade, že sa u daňového subjektu vyskytli závažné dôvody pre realizáciu tohto inštitútu. Je však potrebné upozorniť, že napriek existencii závažných dôvodov na odpustenie zmeškania lehoty nie je právny nárok. Je na úvahe správcu dane, či na základe žiadosti a za splnenia ďalších zákonom stanovených podmienok odpustenie zmeškania lehoty umožní alebo nie.  

 PRÍKLAD č. 247: 

Daňový subjekt sa dňa v júli 2004 dostavil k správcovi dane a požiadal ústne do zápisnice o odpustenie zmeškania lehoty na podanie daňového priznania k dani z pridanej hodnoty z vážnych subjektívnych dôvodov. Zároveň správcovi dane doručil daňové priznanie za zdaňovacie obdobie jún 2004. Správca dane uznal dôvody, pre ktoré daňový subjekt zmeškal zákonnú lehotu na podanie daňového priznania, a žiadosti daňového subjektu vyhovel. 

Zákon o dani z príjmov upravuje aj povinnosť podať daňové priznanie v osobitných prípadoch. Ak daňovník zomrie v priebehu zdaňovacieho obdobia, je povinný podať do troch mesiacov po úmrtí daňovníka daňové priznanie za príslušnú časť roka právny nástupca – dedič, s výnimkou právneho nástupníctva Slovenskej republiky – a ak je dedičov viac, je povinný podať daňové priznanie ten, ktorému táto povinnosť vyplýva z dohody dedičov. Ak daňovník pred svojím úmrtím mal povinnosť podať daňové priznanie a daň nebola vyrubená, je povinný podať daňové priznanie s výnimkou Slovenskej republiky namiesto zomretého dedič, a to do troch mesiacov po úmrtí daňovníka. Pokiaľ dedič nie je známy, správca dane ustanoví zástupcu, ktorý za zomretého podá daňové priznanie.  

Podľa § 83 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 350/2004 Z. z. fyzická osoba, ktorá pokračuje v živnosti po úmrtí platiteľa, požiada do 15 dní od úmrtia platiteľa príslušný daňový úrad poručiteľa, aby vyznačil v osvedčení o registrácii pre daň zomretého platiteľa dodatok, v ktorom uvedie meno, priezvisko a bydlisko osoby, pokračujúcej v živnosti. Osvedčenie o registrácii pre daň s vyznačeným dodatkom je platné do konca zdaňovacieho obdobia, v ktorom sa skončí konanie o dedičstve. V čase od úmrtia poručiteľa do skončenia konania o dedičstve sa osoba pokračujúca v živnosti považuje za platiteľa a na faktúrach uvádza do skončenia posledného zdaňovacieho obdobia svoje meno, priezvisko a bydlisko. Daňový úrad zaregistruje tohto dediča za platiteľa ku dňu nadobudnutia majetku dedičstvom. 

Ak sa po úmrtí platiteľa nepokračuje v podnikaní, podá jeho právny nástupca alebo zástupca ustanovený daňovým úradom daňové priznanie. V daňovom priznaní za posledné zdaňovacie obdobie, ktorým je zdaňovacie obdobie, v ktorom došlo k úmrtiu platiteľa, vzniká právnemu nástupcovi daňová povinnosť. Uplynutím posledného zdaňovacieho obdobia zaniká platnosť osvedčenia o registrácii pre daň a platnosť identifikačného čísla pre daň. 

 PRÍKLAD č. 248: 

Daňovník dňa 15. júla 2004 zomrel. Podľa § 49 ods. 4 zákona o dani z príjmov je právny nástupca – manželka – povinný daňové priznanie za príslušnú časť roka, t. j. od 1. januára 2004 do dňa úmrtia, podať do troch mesiacov, t. j. najneskôr do 15. októbra 2004. 

 PRÍKLAD č. 249: 

Daňovník dňa 20. marca 2004 zomrel. Za predchádzajúce zdaňovacie obdobie 2003 je povinný podať daňové priznanie najneskôr do troch mesiacov po úmrtí jeho právny nástupca – dedič, ktorý zároveň za príslušnú časť roka 2004, t. j. od 1. januára 2004 do dňa smrti podá daňové priznanie. 

 PRÍKLAD č. 250: 

Platiteľ dane z pridanej hodnoty, ktorý podnikal na základe živnostenského oprávnenia dňa 4. marca 2004 zomrel. Jeho manželka požiadala miestne príslušného správcu dane aby do osvedčenia o registrácii, ktoré bolo vydané jej zomretému manželovi, bolo uvedené jej meno, priezvisko a trvalý pobyt. Konanie o dedičstve sa skončilo 30. októbra 2005. Týmto dňom zaregistroval daňový úrad manželku poručiteľa ako oprávnenú dedičku za platiteľa DPH. 

§ 39 

Opravné a dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie 

(1) Pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania alebo hlásenia môže daňový subjekt podať opravné priznanie alebo hlásenie. Pre vyrubovacie konanie sa použije opravné priznanie alebo hlásenie a na predchádzajúce priznanie alebo hlásenie sa neprihliada. 

(2) Ak zistí daňový subjekt, že jeho daňová povinnosť má byť vyššia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená, je povinný predložiť do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení dodatočné priznanie alebo hlásenie. V rovnakej lehote je dodatočne priznaná daň splatná. 

(3) Dodatočné priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení, alebo správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania alebo hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie nemôže daňový subjekt predložiť po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly. 

(4) Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie nemožno podať po doručení oznámenia o výkone daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly za obdobie, ktorého by sa dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie týkalo, a to až do jej skončenia. Ak sa začala daňová kontrola podľa § 15 ods. 3 alebo podľa § 15 ods. 14, alebo podľa § 15 ods. 15 alebo opakovaná daňová kontrola, dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie nemožno podať po dobu jej výkonu. 

(5) Dodatočné daňové priznanie nemožno podať, ak bola daň správcom dane určená alebo dohodnutá podľa § 29 ods.  5 alebo ods. 6. 

(6) Opravné alebo dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie sa podáva spôsobom podľa § 38 ods. 2 a musí byť podané písomne a označené ako opravné alebo dodatočné. V dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení sa vyznačia aj rozdiely oproti pôvodne podanému daňovému priznaniu alebo hláseniu alebo len rozdiely, ak tak ustanovuje osobitný zákon.6eb) 

K § 39 

Zákon o správe daní upravuje postup daňového subjektu v prípade zistenia, že v podanom daňovom priznaní alebo hlásení uviedol nižšiu daňovú povinnosť, než akú v skutočnosti má alebo priznal vyššiu daň, než akú v skutočnosti je povinný zaplatiť, pričom v závislosti od toho, kedy túto skutočnosť daňový subjekt zistí, vo väzbe na termín ich podania diferencuje medzi opravným a dodatočným daňovým priznaním. Tak opravné, ako aj dodatočné daňové priznanie je daňový subjekt povinný podať na predpísaných tlačivách označených ako opravné, resp. dodatočné, prípadne prostredníctvom elektronickej pošty alebo na elektronickom záznamovom médiu za tých istých zákonných podmienok ako pri daňovom priznaní alebo hlásení. 

Ak je ešte lehota na podanie daňového priznania zachovaná, môže daňový subjekt zmeniť svoju daňovú povinnosť uvedenú v daňovom priznaní podaním opravného daňového priznania alebo hlásenia. Podaním opravného daňového priznania pôvodne podané daňové priznanie sa stáva neúčinným, správca dane pre účely vyrubovacieho konanie bude brať do úvahy údaje uvedené v opravnom daňovom priznaní. 

 PRÍKLAD č. 251: 

Daňovník podal v januári 2004 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb. V priebehu mesiaca marca zistil, že si neuplatnil všetky skutočne vynaložené výdavky, ktoré majú vplyv na základ dane. Dňa 31. marca 2004 podal opravné daňové priznanie, v ktorom si priznal nižšiu daň.  

 PRÍKLAD č. 252: 

Daňovník podal v januári 2004 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb. V priebehu mesiaca marca zistil, že uplatnením výdavkov, ktoré nesúvisia s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov, si v daňovom priznaní uviedol daň nižšiu, ako má v skutočnosti. Pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania podal opravné daňové priznanie na vyššiu daň. 

Po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania alebo hlásenia v prípade zistenia, že daňová povinnosť má byť vyššia, ako je daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní alebo vyrubená správcom dane, má daňový subjekt povinnosť (nie možnosť) podať dodatočné daňové priznanie, a to do konca mesiaca, ktorý nasleduje po tomto zistení. 

 PRÍKLAD č. 253: 

Daňovník podal dňa 31. marca 2004 daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb. V júli 2004 zistil, že svoju daňovú povinnosť znížil o výdavky za vyplatené odmeny štatutárnym orgánom za výkon ich funkcie, ktoré nie sú považované podľa zákona o dani z príjmov za daňové výdavky. V súlade s ustanovením § 39 ods. 2 zákona o správe daní podal v septembri 2004 dodatočné daňové priznanie na vyššiu daňovú povinnosť a v tejto lehote dodatočne priznanú daň aj zaplatil.  

Dodatočné daňové priznanie môže daňový subjekt podať aj v prípade, že po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania zistí, že jeho daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní je vyššia. V tomto prípade však zákon o správe daní neukladá daňovému subjektu povinnosť podať dodatočné daňové priznanie, ktorým si už priznanú daň zníži, je na jeho rozhodnutí, či dodatočné daňové priznanie podá alebo nie. Daňový subjekt môže znížiť svoju daňovú povinnosť len na základe skutočností, ktoré neboli predmetom už vykonanej daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly. Zákon o správe daní zakazuje správcovi dane akceptovať podanie dodatočného daňového priznania po doručení oznámenia o výkone daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly, a to až do ich skončenia. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie nemôže daňový subjekt predložiť miestne príslušnému správcovi dane po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly. Pri jednotlivých druhoch daní je lehota na predkladanie dodatočných daňových podaní určená v osobitných predpisoch. Napríklad pri dani z pridanej hodnoty môže platiteľ dane v dodatočnom daňovom priznaní dodatočne uplatniť nárok na odpočet dane najneskôr v lehote 12 mesiacov od konca zdaňovacieho obdobia, keď nárok na odpočet dane vznikol, inak mu tento nárok zaniká, pri spotrebnej dani z liehu je platiteľ povinný bezodkladne predložiť miestne príslušnému správcovi dane daňové priznanie, ak zistí, že údaje v predloženom daňovom priznaní sú nesprávne alebo neúplné a ich opravou sa daň zvýši, pričom platiteľ môže do 12 mesiacov odo dňa splatnosti dane predložiť dodatočné daňové priznanie, na základe ktorého sa jeho daňová povinnosť má znížiť a podobne. 

 PRÍKLAD č. 254: 

Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzických osôb. Daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si znížil daňovú povinnosť na základe toho, že v rámci výkonu daňovej kontroly správca dane neskontroloval všetky doklady o odpisoch hmotného majetku. Správca dane vykonal u daňového subjektu opakovanú daňovú kontrolu a zo súpisu kontrolovaných daňových dokladov zistil, že skutočnosti uplatnené daňovým subjektom v dodatočnom daňovom priznaní neboli predmetom daňovej kontroly. Na základe žiadosti bol preplatok na dani z príjmov daňovému subjektu vrátený.  

 PRÍKLAD č. 255: 

Na základe daňového priznania, ktoré platiteľ dane z pridanej hodnoty podal dňa 25. mája 2004 za zdaňovacie obdobie apríl 2004, bol nadmerný odpočet vo výške 100 000 Sk platiteľovi dane vrátený. Dňa 3. mája 2004 podal platiteľ dane dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie apríl 2004, v ktorom uviedol zápornú sumu vo výške 50 000 Sk. Správca dane začal u platiteľa dane daňovú kontrolu a zistil, že za príslušné zdaňovacie obdobie vznikol nadmerný odpočet vo výške 120 000 Sk. Po ukončení kontroly vydal správca dane dodatočný platobný výmer a 20 000 Sk vrátil platiteľovi dane z pridanej hodnoty.  

Opravným, ako aj dodatočným daňovým priznaním daňový subjekt sám odstraňuje chyby, o ktorých sa dozvedel, a to bez ohľadu na to, či sú v jeho prospech alebo neprospech, avšak medzi nimi z pohľadu uplatňovania sankcií je podstatný rozdiel. Pri podaní opravného daňového priznania nemôže byť daňovému subjektu uložená sankcia, pretože sa ešte nedostal do omeškania. V prípade, že daňový subjekt odstraňuje chyby podaním dodatočného daňového priznania vzhľadom na to, že priznal a zaplatil daň nižšiu, ako mal, dostal sa do omeškania, a preto musí sankciu, ktorou je pokuta podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní za nezaplatenie dane včas alebo v správnej výške. S účinnosťou od 1. januára 2004 zákon o správe daní obmedzuje možnosť daňového subjektu domáhať sa opravy daňovej povinnosti podaním dodatočného daňového priznania v prípadoch, keď z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov na strane daňového subjektu správca dane nemohol preveriť skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie dane a určil daň podľa pomôcok, prípadne jej výšku s daňových subjektom dohodol. Ak daň bola určená niektorým z týchto spôsobov, môže sa daňový subjekt podaním riadneho opravného prostriedku domáhať len preskúmania, či správca dane dodržal zákonné podmienky pre určenie dane dohodou alebo podľa pomôcok, nemôže napadnúť výšku takto určenej dane. Ak by v odvolaní správcom dane určenú výšku dane spochybnil, odvolací orgán preskúma podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní len zákonnosť postupu správcu dane a pokiaľ zistí, že boli splnené zákonné podmienky pre tento spôsob určenia dane, odvolanie ako bezdôvodné zamietne. 

§ 40 

Zrušený. 

K § 40 

Zákonom č. 114/2003 Z. z. zrušený s účinnosťou od 1. mája 2003. 

§ 41 

Vytýkacie konanie 

(1) Ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania alebo hlásenia a dokladov predložených daňovníkom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti daňovníkovi a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 

(2) Vo výzve daňovníkovi určí správca dane primeranú lehotu na vyjadrenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, a poučí ho o následkoch spojených s neodstránením pochybností alebo nedodržaním určenej lehoty. 

K § 41 

Daňový subjekt je povinný podať daňové priznanie, prípadne opravné alebo dodatočné daňové priznanie tak, aby bolo správne, pravdivé, preukazné a úplné. V praxi sa ale stáva, že o správnosti alebo úplnosti podaného daňového priznania vzniknú pochybnosti, ktoré pre ďalší priebeh vyrubovacieho konanie je správca dane povinný odstrániť. Zákon o správe daní mu umožňuje za tým účelom využiť inštitút tzv. vytýkacieho konania. Po predložení daňového priznania alebo hlásenia daňovým subjektom správca dane skontroluje jeho formálne náležitosti a ak zistí, že daňové priznanie alebo hlásenie, prípadne doklady predložené daňovým subjektom vykazujú nedostatky, sú neúplné, zrejme nepravdivé alebo nesprávne, môže za účelom ich odstránenia vyzvať daňový subjekt na ich odstránenie. Daňový subjekt, ktorý je na odstránenie nedostatkov správcom dane vyzvaný, môže v súlade so zákonom o správe daní pochybnosti odstrániť tým, že sa k nim vyjadrí, neúplné údaje doplní, nepravdivé údaje opraví, preukáže pravdivosť spochybnených údajov, prípadne vysvetlí vzniknuté nejasnosti. Vytýkacie konanie začína na základe výzvy správcu dane, v ktorej je zároveň pre daňový subjekt určená primeraná lehota na odstránenie pochybností. Zákon nedefinuje pojem primeranosti lehoty, stanovuje však, že obligatórna lehota na odstránenie pochybností nesmie byť kratšia ako 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Vo výzve správca musí oznámiť daňovníkovi, v čom vznikli jeho pochybnosti k predloženým podaniam a dokladom, nestačí len tieto pochybnosti formulovať všeobecne bez argumentov, pričom pre vznik pochybností správcu dane môže viesť aj jeho skúsenosť z obdobných porovnateľných podaní iných daňových subjektov. Správca dane vo výzve poučí daňovníka o možných následkoch neuposlúchnutia výzvy, ktorými sú napr. uloženie pokuty alebo možnosť určiť daň podľa pomôcok, a to aj bez jeho súčinnosti. 

 PRÍKLAD č. 256: 

Kontrolou podaného daňového priznania správca dane zistil, že výška priznanej dane nekorešponduje s čiastkovými údajmi uvedenými v daňovom priznaní. Za účelom odstránenia uvedenej nesprávnosti zaslal správca dane daňovníkovi výzvu, v ktorej mu uložil povinnosť odstrániť nezrovnalosti v podanom daňovom priznaní v lehote 15 dní od doručenia výzvy. V stanovenej lehote sa daňovník dostavil k správcovi dane a nezrovnalosť v súčte čiastkových údajov s výslednou výškou daňovej povinnosti do zápisnice z ústneho konania opravil.  

 PRÍKLAD č. 257: 

Daňovník dane z prevodu a prechodu nehnuteľností podal daňové priznanie a daň zaplatil. Správca dane podľa znaleckého posudku zistil, že zaplatil daň nižšiu, než v skutočnosti mal. V rámci vytýkacieho konania zaslal daňovníkovi výzvu za účelom odstránenia tejto nezrovnalosti. Daňovník výzve správcu dane nevyhovel a v určený deň sa nedostavil na ústne konanie. Správca dane určil daň podľa znaleckého posudku a daňovému subjektu uložil podľa § 35 ods. 12 zákona o správe daní pokutu za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy.  

§ 42 

Určenie dane správcom dane 

Ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie v lehote podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,6eb) správca dane môže daňový subjekt na jeho podanie vyzvať. Správca dane je oprávnený v prípade nepodania daňového priznania alebo hlásenia v lehote podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona6eb) určiť daň podľa pomôcok. Ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie ani v lehote určenej vo výzve správcu dane alebo ak neboli odstránené chyby v podanom daňovom priznaní alebo hlásení, správca dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si sám zaobstará, a to i bez súčinnosti s daňovým subjektom. 

K § 42 

V prípade, že daňový subjekt nepodal v lehote stanovenej zákonom daňové priznanie, a to ani na základe výzvy, ktorú mu správca dane môže za účelom splnenia jeho povinnosti zaslať, je správca dane oprávnený určiť daň podľa pomôcok, ktoré si sám zaobstará alebo ktoré má k dispozícii, a to aj bez súčinnosti daňového subjektu. Pomôckami budú v takomto prípade najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, ako aj vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania daňového subjektu za prechádzajúce zdaňovacie obdobia, prípadne poznatky o inom daňovom subjekte, ktorého podnikateľská činnosť je obdobná. Vzhľadom na fakultatívnosť výzvy na predloženie daňového priznania je zákonom o správe daní umožnené určiť daň podľa pomôcok aj bez toho, že by správca dane na splnenie povinnosti daňový subjekt vyzval. Rovnako bude správca dane postupovať v prípade, že ani na základe výzvy daňový subjekt neodstránil chyby v podanom daňovom priznaní alebo hlásení. V prípade, že po určení dane podľa pomôcok podá daňový subjekt daňové priznanie, správca dane ho nebude akceptovať. V takomto prípade má daňový subjekt možnosť uplatniť niektorý z opravných prostriedkov. 

 PRÍKLAD č. 258: 

V rámci vyhľadávacej činnosti správca dane zistil, že subjekt vykonáva podnikateľskú činnosť, pričom nepodal daňové priznanie. Správca dane daňový subjekt vyzval, aby v lehote do 15 dní od doručenia výzvy podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za konkrétne zdaňovacie obdobie. Daňový subjekt AB na výzvu správcu dane nereagoval, daňové priznanie v stanovenej lehote nepodal. Správca dane určil daň podľa pomôcok, ktorými boli údaje o výške daňovej povinnosti z podaného daňového priznania daňovým subjektom YX, ktorého podnikateľská činnosť bola obdobná ako u daňového subjektu AB.  

§ 43 

Zákaz prenosu daňovej povinnosti 

Dohody uzavreté s tým, že daňovú povinnosť znáša namiesto daňového subjektu úplne alebo čiastočne iná osoba, nie sú pre daňové konanie právne účinné, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis inak. 

K § 43 

Zákaz prenosu daňovej povinnosti ako špecifické ustanovenie, ktoré sa uplatňuje v daňovom konaní, znamená, že správca dane nebude brať do úvahy dohodu medzi daňovým subjektom a inou osobou v prípade, ak daň nebola zaplatená v správnej výške. Cieľom tohto ustanovenia je zamedziť prenosu daňovej povinnosti zo špekulatívnych dôvodov a tým zamedziť vzniku možných daňových únikov. Toto ustanovenie veľmi úzko súvisí s § 58 ods. 8 zákona o správe daní, podľa ktorého je správca dane povinný prijať platbu určenú na úhradu daňovej povinnosti od kohokoľvek s tým, že túto platbu nie je tejto osobe možné vrátiť. V prípade, že daň by nebola včas alebo vôbec zaplatená, správca dane by bol povinný vymáhať nedoplatok od toho, kto ju mal zaplatiť, napriek prípadnej argumentácii daňového subjektu, že na základe uzavretej zmluvy nie je povinný daň zaplatiť. 

 PRÍKLAD č. 259: 

Predávajúci A na základe kúpnej zmluvy predal kupujúcemu B nehnuteľnosť. Súčasťou kúpnej zmluvy bola dohoda o tom, že daň z prevodu nehnuteľností zaplatí správcovi dane kupujúci B, ktorý však túto dohodu nesplnil a daň do 90 dní od vzniku daňovej povinnosti podľa zákona č. 554/2003 Z. z o dani z prevodu a prechodu nehnuteľností nezaplatil. Správca dane vyzval prevodcu A na splnenie tejto povinnosti. Na výzvu správcu dane daňovník reagoval oznámením, že na základe dohody je povinný daň zaplatiť nadobúdateľ B. Pretože daň nebola zaplatená ani na základe výzvy správcu dane, bolo voči daňovníkovi A začaté daňové exekučné konanie, v rámci ktorého bude správca dane nedoplatok od neho vymáhať z dôvodu, že dohoda medzi daňovníkom a kupujúcim o prenose daňovej povinnosti je pre daňové konanie podľa § 43 zákona o správe daní právne neúčinná. 

§ 44 

Vyrubenie dane a jej doplatok 

(1) Podľa výsledkov vyrubovacieho konania určí správca daň, ktorá má byť daňovému subjektu vyrubená. 

(2) Ak sa daňová povinnosť odchyľuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení alebo od dane, ktorú daňový subjekt v daňovom konaní uznal, musí byť zo spisového materiálu zrejmé, podľa akých pomôcok alebo na akom podklade správca dane dorubil daň odlišne, ako i dôvody tohto rozdielu. Obdobne musí byť zo spisového materiálu zrejmé, ako bol zistený daňový základ a určená daň stanovená, ak sa tak stalo bez priznania alebo hlásenia daňového subjektu. 

(3) Ak správca dane vyrubí daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstaral, prihliadne tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňovníka, i keď ním neboli v konaní uplatnené, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 42). 

(4) O určenom základe dane a vyrubenej dani vyrozumie správca dane daňový subjekt platobným výmerom, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis inak. 

(5) Za vyrubenie dane sa považuje podané daňové priznanie alebo hlásenie. Za deň vyrubenia dane sa považuje posledný deň lehoty na podanie daňového priznania alebo hlásenia. Ak bolo daňové priznanie alebo hlásenie podané oneskorene, za deň vyrubenia dane sa považuje deň, keď bolo správcovi dane doručené. Toto sa vzťahuje aj na dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie s tým, že za deň vyrubenia dane sa považuje deň doručenia daňového priznania alebo hlásenia správcovi dane. 

(6) Ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) 

a) 

platobný výmer, ak 

1. 

sa daň zistená po daňovej kontrole alebo po opakovanej daňovej kontrole neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení, 

2. 

daň zaplatená podľa osobitných zákonov bez podania daňového priznania alebo hlásenia sa neodlišuje od dane, ktorá mala byť podľa osobitných zákonov zaplatená bez podania daňového priznania alebo hlásenia, alebo oznámenia, zistenej daňovou kontrolou, 

3. 

daň mala byť podľa osobitných predpisov zaplatená bez podania daňového priznania alebo hlásenia, ale daňový subjekt túto daň ani čiastočne nezaplatil, 

b) 

dodatočný platobný výmer, ak sa daň 

1. 

zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere, 

2. 

zaplatená podľa osobitných zákonov bez podania daňového priznania alebo hlásenia odlišuje od dane, ktorá mala byť podľa osobitných zákonov zaplatená bez podania daňového priznania alebo hlásenia alebo od dane zistenej daňovou kontrolou, alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, 

3. 

mala podľa osobitných zákonov zaplatiť bez podania daňového priznania alebo hlásenia a daňový subjekt túto daň aspoň čiastočne zaplatil. 

(7) V odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru možno napadnúť len vyrubený rozdiel dane. Odvolanie možno podať do 15 dní odo dňa doručenia dodatočného platobného výmeru. 

(8) Vzory tlačív platobných výmerov a dodatočných platobných výmerov u daní, ktorých je správcom dane 

a) 

daňový úrad, vydá daňové riaditeľstvo, 

b) 

colný úrad, vydá colné riaditeľstvo, 

c) 

obec, vydá ministerstvo. 

K § 44 

Zákon o správe daní používa v súvislosti s vyrubovacím konaním dva pojmy, a to určenie dane a vyrubenie dane. Pojem určenie dane je spojený vo všeobecnosti s činnosťou správcu dane najmä v prípade, že daňový subjekt nesplní svoju zákonnú povinnosť a nepodá daňové priznanie alebo hlásenie, alebo ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu. Ak správca dane určuje daňovému subjektu daň podľa pomôcok, má povinnosť prihliadnuť na zistené okolnosti, ktoré odôvodňujú poskytnutie určitých výhod pre daňovníka aj za predpokladu, že daňový subjekt si ich sám neuplatnil. Takýmito výhodami by mohli byť skutočnosti znižujúce základ dane, napríklad uplatnenie odpočítateľnej položky na daňovníka podľa zákona o dani z príjmov. Správca dane nemôže prihliadať na výdavky, ktoré daňový subjekt neuplatnil v účtovníctve, aj keby z nich vyplývali výhody pre daňovníka vzhľadom na ustanovenie § 21 ods. 1 zákona číslo 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval, výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané a ďalšie výdavky špecifikované v § 21 zákona o dani z príjmov. O určenom základe dane a o vyrubenej dani, v prípade, že správca dane určuje daň podľa pomôcok alebo dohodou, vyrozumie daňový subjekt platobným výmerom. 

 PRÍKLAD č. 260: 

Daňovník nepodal daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003. Pri určovaní dane podľa pomôcok správca dane znížil základ dane o nezdaniteľnú časť základu dane, ktorou je podľa § 11 ods. 1 suma zodpovedajúca 19,2-násobku sumy životného minima platného k 1. januáru príslušného zdaňovacieho obdobia. 

Zákon o správe daní považuje za vyrubenie dane aj podané daňové priznanie alebo hlásenie, pričom v tomto prípade dňom vyrubenia je posledný deň lehoty na podanie daňového priznania alebo hlásenia. V prípade, že daňový subjekt podá daňové priznanie oneskorene, t. j. po lehote splatnosti, podľa § 44 ods. 5 zákona o správe daní je dňom vyrubenia dane deň, kedy bolo daňové priznanie správcovi dane doručené. 

 PRÍKLAD č. 261: 

Daňovník podal dňa 10. marca 2004 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003. Za deň vyrubenia dane sa považuje 31. marec 2003, ktorý je podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov aj dňom splatnosti dane z príjmov. 

 PRÍKLAD č. 262: 

Daňovník podal u správcu dane dňa 5. apríla 2004 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003, t. j. po dni splatnosti dane. Za deň vyrubenia správca dane bude považovať v súlade s § 44 ods. 5 zákona o správe daní deň doručenia daňového priznania, t. j. 5. apríl 2004 a za oneskorené podanie daňového priznania uloží daňovníkovi podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní pokutu. dane z príjmov  

Vyrubenie dane zákon o správe daní chápe ako záverečné štádium vyrubovacieho konania, výsledkom ktorého je platobný alebo dodatočný platobný výmer, ktorý správca dane vydá v závislosti od toho, či sa daňová povinnosť zistená správcom dane odlišuje od dane priznanej daňovým subjektom alebo nie. Pokiaľ po vykonaní daňovej alebo opakovanej daňovej kontroly správca dane nezistí rozdiel medzi daňou priznanou daňovým subjektom a daňovou povinnosťou ním zistenou, vyrubí v súlade s § 44 ods. 6 zákona o správe daní daň platobným výmerom. Ak na základe vykonanej daňovej kontroly sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní, správca dane rozdiel dane dorubí dodatočným platobným výmerom. 

Zákonom č. 609/2003 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o správe daní, bolo dotknuté aj ustanovenie § 44. Z dôvodu, že nový zákon o dani z príjmov zrušil paušálnu daň, bola vypustená právna úprava súvisiaca s osobitným zdaňovaním fyzických osôb – paušálnou daňou. Zároveň boli novelou zákona upravené aj dôvody, pre ktoré správca dane v prípade, že vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu, vydá dodatočný platobný výmer. Podľa doterajšej právnej úpravy správca dane vydal dodatočný platobný výmer v prípade, ak vykonanou daňovou kontrolou alebo opakovanou kontrolou zistil, že sa daň odchyľuje od dane, ktorá je uvedená v daňovom priznaní. Podľa novej úpravy postupu správcu dane dodatočný platobný výmer správca dane vydá v prípade, že sa daň uvedená v podanom daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní odlišuje od dane zistenej po daňovej kontrole. Ak správca dane vykoná u daňového subjektu opakovanú kontrolu, podkladom pre vydanie dodatočného platobného výmeru je rozdiel medzi daňou vyrubenou správcom dane po daňovej kontrole, alebo rozdielu dane uvedenej v dodatočnom platobnom výmere, nie tak ako podľa právnej úpravy do 31. 12. 2003 od dane uvedenej v daňovom priznaní. Dodatočný platobný výmer musí správca dane odôvodniť, pričom v odôvodnení platobného výmeru, vydaného po opakovanej daňovej kontrole, je správca dane povinný daňovému subjektu vysvetliť zistené odlišnosti oproti daňovej povinnosti uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení a v právoplatnom platobnom výmere z predchádzajúcej daňovej kontroly. Daň zaplatená podľa osobitných predpisov bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie sa pre účely vydávania dodatočného platobného výmeru porovnáva s daňou zaplatenou podľa osobitných predpisov (napríklad podľa zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja) alebo daňou zistenou daňovou kontrolou, resp. opakovanou kontrolou. V prípade, že daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie, za deň vyrubenia dane sa považuje deň doručenia dodatočného daňového priznania alebo hlásenia správcovi dane. 

 PRÍKLAD č. 263: 

Platiteľ dane z pridanej hodnoty podal dňa 25. marca 2004 daňové priznanie za zdaňovacie obdobie február 2004, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 100 000 Sk. Zároveň požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu, ktorý správca dane použil podľa § 63 ods. 8 zákona o správe daní v posledný deň 30-dňovej lehoty na jeho vrátenie na kompenzáciu jeho nedoplatkov na dani z príjmu fyzických osôb. Dňa 9. mája 2003 začal správca dane u platiteľa dane z pridanej hodnoty daňovú kontrolu, ktorou zistil, že výška uplatneného nadmerného odpočtu uvedená v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2003 a vrátená platiteľovi dane formou kompenzácie je správna. Po ukončení daňovej kontroly vydal správca dane platobný výmer. 

 PRÍKLAD č. 264: 

Platiteľ dane z pridanej hodnoty podal dňa 25. marca 2004 daňové priznanie za zdaňovacie obdobie február 2004, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 100 000 Sk. Zároveň požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu, ktorý mu bol správcom dane v lehote vrátený. Dňa 9. mája 2003 začal správca dane u platiteľa dane z pridanej hodnoty daňovú kontrolu, ktorou zistil neoprávnené uplatnenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2004, pričom zistil vlastnú daňovú povinnosť. Pretože sa daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní odchyľovala od daňovej povinnosti zistenej správcom dane, po ukončení daňovej kontroly vydal správca dane dodatočný platobný výmer. 

 PRÍKLAD č. 265: 

Daňovník podal dňa 10. marca 2004 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003. Za deň vyrubenia dane sa považuje 31. marec 2003, ktorý je podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov aj dňom splatnosti dane z príjmov. V máji 2004 zistil, že jeho daňová povinnosť mala byť vyššia, preto 14. mája 2004 podal dodatočné daňové priznanie na vyššiu daňovú povinnosť a v tejto lehote rozdiel dane aj zaplatil. Za deň vyrubenia dane sa považuje 14. máj 2004.  

 PRÍKLAD č. 266: 

Správca dane vykonal v roku 2004 u daňového subjektu daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2002, pričom zistil, že daňový subjekt priznal a zaplatil daň vo výške 100 000 Sk, ale daňová povinnosť bola v skutočnosti 150 000 Sk. Rozdiel dane vo výške 50 000 Sk dorubil správca dane dodatočným platobným výmerom. 

 PRÍKLAD č. 267: 

Správca dane vykonal v roku 2004 u daňového subjektu daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2002, pričom zistil, že daňový subjekt priznal a zaplatil daň vo výške 100 000 Sk, ale daňová povinnosť bola v skutočnosti 150 000 Sk. Rozdiel dane vo výške 50 000 Sk dorubil správca dane dodatočným platobným výmerom. Vykonanou opakovanou daňovou kontrolou zistil, že daňová povinnosť mala v skutočnosti byť 200 000 Sk. Rozdiel dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole vo výške 50 000 Sk správca dane dorubil dodatočným daňovým priznaním.  

Ak dodatočným platobným výmerom bola daň dorubená, začne nasledujúcim dňom po dni jeho doručenia daňovému subjektu plynúť lehota na zaplatenie rozdielu dane. Napriena to, že daňový subjekt zaplatí dorubený rozdiel dane v lehote určenej správcom dane v dodatočnom platobnom výmere, správca dane musí daňovému subjektu uložiť podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní pokutu vo výške súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska a kladného rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní.  

 PRÍKLAD č. 268: 

Správca dane doručil daňovému subjektu dňa 7. septembra 2004 dodatočný platobný výmer, ktorým dorubil rozdiel dane zistený daňovou kontrolou oproti dani uvedenej v daňovom priznaní vo výške 50 000 Sk a uložil daňovému subjektu povinnosť zaplatiť dorubenú daň v lehote 15 dní od doručenia platobného výmeru. Lehota na zaplatenie dorubenej dane začne plynúť dňa 8. septembra 2004 a uplynie 22. septembra 2004. Z kladného rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní a daňou zistenou správcom dane uloží správca dane daňovému subjektu pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní vo výške 6 800 Sk (50 000 Sk x 4,5 % x 3). Podľa § 96 zákona o správe daní sa pokuta zaokrúhľuje na celé stovky hore.  

Ak správca dane daňovou kontrolou, resp. opakovanou daňovou kontrolou zistí, že daňová povinnosť daňového subjektu mala byť v skutočnosti nižšia, než ako si daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní, je povinný daňovému subjektu preplatok na dani vrátiť za predpokladu, že vznik preplatku nie je správcom dane zapríčinený a že si o jeho vrátenie daňový subjekt písomne požiada. Ak vznik preplatku zapríčinil správca dane, daňový subjekt o vrátenie preplatku správcu dane nemusí požiadať, správca dane preplatok daňovému subjektu vráti do 15 dní od jeho zistenia, ak tento nemôže byť použitý na kompenzáciu podľa § 63 ods. 2 a 3 zákona o správe daní. Správca dane môže vznik preplatku zapríčiniť napríklad vtedy, ak by na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly dorubil daňovú povinnosť dodatočným platobným výmerom a opakovanou daňovou kontrolou by zistil, že daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní sa neodlišuje od daňovej povinnosti zistenej opakovanou daňovou kontrolou, to všetko za predpokladu, že daňový subjekt dorubenú daň aj zaplatil. Pokiaľ by daň nebola zaplatená, nemôže vzniknúť daňový preplatok.  

 PRÍKLAD č. 269: 

Správca dane doručil daňovému subjektu dňa 7. septembra 2004 dodatočný platobný výmer, ktorým dorubil rozdiel dane zistený daňovou kontrolou vo výške 50 000 Sk. Daňový subjekt rozdiel dane zaplatil. Opakovanou daňovou kontrolou správca dane zistil, že daňová povinnosť uvedená v daňovom priznaní vo výške 100 000 Sk, je správna. Pretože sa daňová povinnosť zistená opakovanou daňovou kontrolou neodchyľovala od daňovej povinnosti uvedenej v daňovom priznaní, vydal správca dane platobný výmer a preplatok vo výške 50 000 Sk daňovému subjektu do 15 dní od jeho zistenia vrátil. 

Z dôvodu jednoznačnosti bola zákonom č. 609/2003 Z. z. jednoznačne stanovená kompetencia daňového riaditeľstva na vydanie vzorov tlačív platobných výmerov a dodatočných platobných výmerov pri daniach, u ktorých je správcom dane daňový úrad a colného riaditeľstva u spotrebných dani, kde je správcom dane colný úrad. Pre správcu dane, ktorým je obec, je kompetentným na vydanie vzorov tlačív platobných výmerov a dodatočných platobných výmerov u dane z nehnuteľností, ako aj miestnych poplatkov Ministerstvo financií SR.  

§ 45 

Zánik práva vyrubiť daň 

(1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na daňový odpočet po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ňom vznikla daňová povinnosť bez toho, aby tu súčasne bola povinnosť daňové priznanie alebo hlásenie podať. 

(2) Ak bol pred uplynutím tejto lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynie päťročná lehota znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane však možno najneskôr do desiatich rokov od konca zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom vznikla daňová povinnosť bez súčasnej povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie. 

(3) Pri uplatnení medzinárodných zmlúv v oblasti daní, ktorými je Slovenská republika viazaná, možno daňovému subjektu vyrubiť daň alebo rozdiel dane najneskôr do desiatich rokov od skončenia zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom vznikla daňová povinnosť bez súčasnej povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, a to aj v prípade, ak daň má byť nižšia; v týchto prípadoch sa nepoužijú ustanovenia odsekov 1 a 2. 

K § 45 

Aj v daňovom konaní tak ako v iných právnych procesoch zohráva významnú úlohu otázka plynutia času, s ktorou je spojené zachovanie procesných lehôt, ktorými vo všeobecnosti rozumieme plynutie času ohraničené jeho začiatkom a koncom, v rámci ktorého je správca dane oprávnený vykonať procesné úkony. Jedným z procesných úkonov správcu dane je aj oprávnenie vyrubiť daň alebo jej rozdiel. V zmysle tohto ustanovenia správca dane nemôže vyrubiť daň ani jej rozdiel alebo priznať nárok na daňový odpočet po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznania alebo hlásenie, alebo v ňom vznikla daňová povinnosť bez súčasnej povinnosti daňové priznanie alebo hlásenie podať. 

 PRÍKLAD č. 270: 

Daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2003 bolo potrebné podať najneskôr do 31. marca 2004. Päťročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane začne správcovi dane plynúť 31. decembra 2004 a skončí, v prípade, že správca dane pred jej uplynutím neurobí úkon smerujúci na vyrubenie dane, 31. decembra 2009. 

Novelou zákona o správe daní č. 219/1999 Z. z., účinnou od 1. septembra 1999, bol zadefinovaný úkon smerujúci na vyrubenie dane, ktorým je doručenie protokolu o daňovej kontrole (§ 15 ods. 13), čím sa odstránila nejednotnosť, ktorá dovtedy v praxi prevládala, pretože dovtedy sa za úkon smerujúci na vyrubenie dane považoval v podstate hociktorý úkon správcu dane ako napríklad výzva na vykonanie kontroly alebo aj samotné vykonanie daňovej kontroly. Od 1. septembra 1999 doručenie protokolu o daňovej kontrole, ktorým je deň jeho prerokovania, má za následok pretrhnutie pôvodnej päťročnej lehoty, pričom od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený, začne plynúť nová päťročná lehota na vyrubenie dane. 

 PRÍKLAD č. 271: 

Daňovník podal dňa 31. marca 2004 daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2003. Päťročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane sa skončí 31. decembra 2009. V mesiaci február 2005 vykoná správca dane u daňového subjektu daňovú kontrolu a protokol o daňovej kontrole doručil daňovému subjektu dňa 3. augusta 2005. Nová päťročná lehota na vyrubenie dane začne plynúť od 31. decembra 2005 a skončí sa dňa 31. decembra 2010.  

Správca dane má podľa zákona o správe daní päť rokov na to, aby daňovou kontrolou skontroloval pravdivosť a úplnosť údajov vykázaných daňovým subjektom v jeho daňovom priznaní. Vzhľadom na zavedenie lehoty na ukončenie daňovej kontroly v § 30a by sa správca dane nemal dostať do časovej tiesne pri výkone daňovej kontroly vzhľadom na predpoklad zintenzívnenia kontrolnej činnosti správcu dane, avšak správca dane musí dbať na to, aby vyrubil daň alebo jej rozdiel najneskôr do desiatich rokov od konca zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom vznikla daňová povinnosť bez súčasnej povinnosti podať daňové priznanie (napríklad daň zo závislej činnosti) alebo hlásenie. Subjektívna päťročná lehota môže teda plynúť len v rámci desaťročnej objektívnej lehoty. 

 PRÍKLAD č. 272: 

Daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2003 podal daňovník dňa 31. marca 2004. Päťročná lehota na vyrubenie dane začala plynúť od 31. decembra 2004 a skončí sa 31. decembra 2009. Správca dane doručí daňovému subjektu vo februári 2008 protokol o daňovej kontrole. Od 31. decembra 2008 začne plynúť nová päťročná lehota, ktorá skončí 31. decembra 2013. Po tomto dátume správca dane nemôže vyrubiť daň, pretože uplynulo 10 rokov od konca zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie.  

V prípade, že daňová povinnosť vznikla pri uplatnení medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, možno daňovému subjektu vyrubiť daň alebo jej rozdiel najneskôr do desiatich rokov od skončenia zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom vznikla daňová povinnosť bez povinnosti podať daňové priznanie. V takomto prípade sa ustanovenia o päťročnej lehote na zánik práva vyrubiť daň, ako aj možnosť predĺženia lehoty na vyrubenie dane neaplikujú.  

ŠTVRTÁ ČASŤ 

RIADNE OPRAVNÉ PROSTRIEDKY 

§ 46 

Odvolanie 

(1) Proti určeniu dane správcom dane a proti iným rozhodnutiam, pre ktoré je to zákonom ustanovené, sa účastník konania môže odvolať, ak sa odvolania nevzdal písomne alebo ústne do zápisnice. 

(2) Proti rozhodnutiam, najmä proti výzvam podľa § 41, ktoré predchádzali určeniu dane, sa nemožno odvolať ani uplatniť mimoriadny opravný prostriedok. 

(3) Odvolanie sa podáva písomne alebo ústne do zápisnice u správcu dane, ktorého rozhodnutie je odvolaním napadnuté. 

(4) Odvolanie musí obsahovať 

a) 

presné označenie správcu dane, 

b) 

presné označenie odvolávajúceho sa, 

c) 

číslo konania, prípadne číslo platobného výmeru, proti ktorému odvolanie smeruje, 

d) 

uvedenie rozporu s právnymi predpismi, skutkovým stavom alebo inými dôvodmi, ktoré preukazujú nesprávnosť alebo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, 

e) 

dôkazy k tvrdeniam uvedeným v odvolaní, ak sa v odvolaní nenamieta len rozpor s právnymi predpismi, 

f) 

navrhované zmeny alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. 

(5) Odvolanie možno podať do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak. Ak neobsahuje podané odvolanie zákonom predpísané náležitosti, vyzve správca dane odvolávajúceho sa na jeho doplnenie s poučením, v akom smere musí byť doplnené, a o následkoch nevyhovenia výzve a určí na to primeranú lehotu, najmenej 15 dní. Ak vyhovie odvolávajúci sa tejto výzve v plnom rozsahu, považuje sa odvolanie za včas a riadne podané. Ak nevyhovie odvolávajúci sa výzve, správca dane odvolacie konanie zastaví. Proti rozhodnutiu o zastavení konania je odvolanie prípustné. 

(6) Ak nemôže správca dane posúdiť všetky údaje odvolania na základe výsledkov už vykonaného konania, konanie doplní. 

(7) Odvolávajúci sa môže odvolanie doplniť alebo pozmeniť najneskôr do 15 dní odo dňa jeho podania. 

(8) Ak odvolávajúci vezme svoje odvolanie späť, nemôže podať v tej istej veci odvolanie nové, i keby ešte odvolacia lehota neuplynula. Oznámenie o späťvzatí odvolania musí byť podané písomne alebo ústne do zápisnice. Ak sú v dobe od podania odvolania do jeho späťvzatia vykonané správcom dane v konaní úkony, späťvzatím sa nezrušujú a možno ich využiť v ďalšom konaní. 

(9) Odvolanie má odkladný účinok, ak neustanovuje tento zákon inak. 

(10) Odvolanie je neprípustné, ak smeruje len proti odôvodneniu rozhodnutia bez toho, aby súčasne bol napadnutý jeho výrok. 

K § 46 

Zákon o správe daní dáva daňovému subjektu široké možnosti domáhať sa opravy rozhodnutia správcu dane v prípade, že nie je spokojný s jeho rozhodnutím. Za účelom opravy už vydaného rozhodnutia upravuje inštitút riadnych opravných prostriedkov, ktorými sa daňový subjekt môže domáhať nápravy ešte neprávoplatných rozhodnutí správcu dane a mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré slúžia na nápravu už právoplatných rozhodnutí. Najčastejším v praxi využívaným riadnym opravným prostriedkom je odvolanie, ktoré môže daňový subjekt podať vtedy, ak nie je spokojný s rozhodnutím, ktorým mu správca dane určil daňovú povinnosť alebo v tých prípadoch, ak samotný zákon o správe daní v konkrétnom svojom ustanovení umožňuje podanie odvolania. Odvolanie môže podať len účastník konania, ktorým je daňovník, platiteľ dane, daňový dlžník, poplatník, právny nástupca fyzickej alebo právnickej osoby a od 1. mája 2004 podľa zákona č. 191/2004 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon o správe daní aj iná osoba neuvedená v § 5 odsekoch 1 až 3, ak jej osobitný zákon upravujúci dane ukladá povinnosti alebo priznáva práva. Takouto osobou je podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení zákona č. 350/2004 Z. z. zdaniteľná osoba. Ak by odvolanie podala osoba na to nepríslušná, správca dane by nemohol takéto odvolanie akceptovať a musel by ho rozhodnutím zamietnuť. V mene daňového subjektu – účastníka konania, môže podať odvolanie aj jeho právny zástupca, ktorým je podľa okolností buď zákonný zástupca (rodič, opatrovník určený súdom, prípadne správcom dane) alebo zástupca, ktorého si zvolil sám daňový subjekt a ktorému udelil plnomocenstvo na zastupovanie. Zákon o správe daní vyžaduje, aby odvolanie bolo podané buď písomne, alebo aby ho účastník konania urobil ústne do zápisnice priamo u správcu dane. V súlade s ustanovením § 20 ods. 4 zákona o správe daní môže byť odvolanie urobené aj telefaxom, elektronickou poštou alebo na elektronickom záznamovom médiu, avšak v takomto prípade je potrebné v lehote piatich pracovných dní od takto podaného odvolania doručiť správcovi dane aj jeho písomné vyhotovenie. Pokiaľ by sa tak nestalo, správca dane by nemohol akceptovať odvolanie, ktoré nie je urobené písomne a musel by považovať podanie urobené inou než písomnou formou za nedoručené. V niektorých prípadoch je možnosť podania odvolania zo zákona vylúčená. Napríklad daňový subjekt sa nemôže odvolať proti rozhodnutiu o uložení predbežného opatrenia (§ 15a ods. 3) alebo proti rozhodnutiu o uložení záznamovej povinnosti (§ 37 ods. 5), pričom v niektorých prípadoch zákon proti rozhodnutiu správcu dane nepripúšťa žiadny opravný prostriedok, t. j. ani riadny, ani mimoriadny – napríklad proti rozhodnutiu správcu dane o delegovaní miestnej príslušnosti podľa § 4 zákona o správe daní. 

Ak daňový subjekt obdrží rozhodnutie správcu dane, s ktorým nie je spokojný a zákon pripúšťa možnosť podania odvolania, môže v lehote do 15 dní od doručenia platobného výmeru, dodatočného platobného výmeru alebo iného rozhodnutia správcu dane podať odvolanie. V zmysle zásad pre plynutie času v daňovom konaní (§ 13 ods. 8) začína lehota na odvolanie plynúť nasledujúcim dňom po doručení rozhodnutia. Pokiaľ by posledný deň pätnásťdňovej lehoty na podanie odvolania pripadol na sobotu, nedeľu, resp. na deň pracovného pokoja, lehota na podanie odvolania sa presúva na najbližší pracovný deň. 

 PRÍKLAD č. 273: 

Daňový úrad dňa 21. júna 2004 doručil daňovému subjektu dodatočný platobný výmer. Lehota na podanie odvolania začala plynúť nasledujúci deň po dni doručenia, t. j. 22. júna 2004 a uplynula 6. júla 2004. 

 PRÍKLAD č. 274: 

Daňový úrad doručil dňa 17. augusta 2004 daňovému subjektu dodatočný platobný výmer. Lehota na podanie odvolania začala plynúť 18. augusta 2004, pričom posledný deň 15-dňovej lehoty pripadol na 1. september 2004 – deň pracovného pokoja. Podľa § 13 ods. 10 zákona o správe daní posledný deň lehoty na podanie odvolania sa presúva na najbližší pracovný deň, t. j. na 2. september 2004. 

Právna úprava odvolania v daňovom konaní neupravuje povinnosť správcu dane alebo odvolacieho orgánu preskúmavať aj oneskorené alebo neprípustné odvolania z toho hľadiska, či takéto podanie nezakladá obnovu konania alebo preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania tak, ako je to upravené v Správnom poriadku. Pokiaľ nie je dodržaná zákonná lehota na podanie odvolania alebo je odvolanie podané nepríslušnou osobou, správca dane nemá inú možnosť len oneskorene podané odvolanie rozhodnutím zamietnuť. Lehota na podanie odvolania je zákonom určená procesná lehota, ktorú nie je možné predĺžiť (§ 13 ods. 3 zákona o správe daní). V zreteľa hodných prípadoch však môže správca dane na žiadosť daňového subjektu odpustiť zmeškanie zákonnej lehoty na podanie odvolania. Podnetom, na základe ktorého sa začne konanie o odpustení zmeškanej lehoty, je žiadosť daňového subjektu, ktorú musí podať u miestne príslušného správcu dane najneskôr do 30 dní odo dňa odpadnutia dôvodov, pre ktoré daňový subjekt zmeškal lehotu na podanie odvolania, pričom daňový subjekt musí zároveň urobiť v tejto lehote aj zmeškaný úkon. Zmeškanú lehotu však nemožno odpustiť, ak uplynul jeden rok od posledného dňa pôvodnej lehoty. Jednoročná lehota je lehotou prekluzívnou, preto po jej márnom uplynutí nemožno žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty vyhovieť, aj keby všetky ostatné podmienky boli splnené. Daňový subjekt nemá právo na odpustenie zmeškania lehoty. Je na úvahe správcu dane, či uzná závažnosť dôvodov uvedených v žiadosti a či jej vyhovie, alebo nie. O žiadosti rozhoduje správca dane formou rozhodnutia, proti ktorému zákon nepripúšťa podanie opravného prostriedku, čo znamená, že rozhodnutie správcu dane nie je možné revidovať ani na základe riadneho a ani na základe mimoriadneho opravného prostriedku. Vydanie rozhodnutia podlieha správnemu poplatku vo výške 300 Sk podľa položky 143 písm. a) Sadzobníka správnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. 

 PRÍKLAD č. 275: 

Daňový subjekt zo závažných subjektívnych dôvodov zmeškal zákonom stanovenú lehotu na podanie daňového priznania. Po odpadnutí dôvodu, pre ktorý bola lehota zmeškaná, podal daňový subjekt miestne príslušnému správcovi dane žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty, v ktorej uviedol dôvod, pre ktorý zmeškal pôvodnú lehotu na podanie odvolania a spolu so žiadosťou podal aj odvolanie proti platobnému výmeru. Správca dane po posúdení dôvodov uvedených v žiadosti vydal rozhodnutie, ktorým žiadosti vyhovel, zmeškanú lehotu odpustil a zmeškaný úkon považoval za úkon vykonaný v zákonom stanovenej lehote. 

Aby odvolanie bolo právne relevantné, musí obsahovať náležitosti, ktoré sú vymedzené v § 46 ods. 4 zákona o správe daní. Odvolávajúci musí presne označiť správcu dane, to znamená, že musí uviesť presný názov daňového úradu. Názvy daňových úradov a obvody ich pôsobnosti sú uvedené v prílohe k zákonu č. 150/2001 Z. z. v znení zákona číslo 182/2002 Z. z, avšak požiadavke zákona daňový subjekt vyhovie, ak presne odpíše názov správcu dane z jeho rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje. Ďalšou náležitosťou odvolania je presné označenie odvolávajúceho sa – pre naplnenie tejto zákonnej požiadavky je potrebné uviesť názov osoby tak, ako ho má zapísaný buď v živnostenskom liste, alebo pri právnickej osobe v obchodnom registri. Aby bolo z odvolania jasné, čoho sa týka, musí byť v ňom uvedené aj číslo konania, prípadne číslo platobného výmeru, proti ktorému odvolanie smeruje. Toto číslo je uvedené v ľavom hornom okraji v písomnom vyhotovení rozhodnutia daňového úradu. Jadrom odvolania je ďalšia zákonná požiadavka, a to uvedenie rozporu s právnymi predpismi, skutkovým javom alebo inými dôvodmi, ktoré preukazujú nesprávnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia. Práve s týmto ustanovením sú v aplikačnej praxi spojené najväčšie problémy. Daňový subjekt totiž nemusí v odvolaní uviesť konkrétny paragraf, ktorý podľa jeho názoru správca dane rozhodnutím porušil. Preto, aby bolo odvolanie účinne podané, postačuje uvedenie rozporu so skutkovým stavom, čo v praxi znamená, že daňový subjekt v odvolaní bude namietať napr. výšku daňového nedoplatku alebo spochybní základ dane, z ktorého bola vypočítaná sankcia, alebo iné dôvody, pre ktoré nesúhlasí s výrokovou časťou rozhodnutia správcu dane. Samozrejme, že nestačí len formálne namietanie proti rozhodnutiu správcu dane, resp. vyjadrenie nespokojnosti s rozhodnutím, ale daňový subjekt musí preukázať nesprávnosť, resp. nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a za tým účelom musí uviesť dôkazy, ktoré potvrdzujú jeho tvrdenie, že správca dane porušil právne predpisy, prípadne preukázať, v čom bol podľa neho nesprávne posúdený skutkový stav veci. V prípade, že sa v odvolaní vytýka len rozpor s právnymi predpismi, v takom prípade nie je potrebné, aby daňový subjekt uviedol dôkazné prostriedky, avšak je potrebné, aby vyšpecifikoval rozpor, ktorý v odvolaní namieta. Záverečnou časťou odvolania je tzv. petit, to znamená, že daňový subjekt musí navrhnúť zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia, ktoré požaduje. Možno konštatovať, že vo väčšine prípadov daňové subjekty navrhujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. V daňovom konaní je možné odvolaním napadnúť výrok rozhodnutia, nepostačuje, ak daňový subjekt podá odvolanie len proti jeho odôvodneniu. Pokiaľ by daňový subjekt podal odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia, správca dane by musel podľa § 47 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov odvolanie ako neprípustné rozhodnutím zamietnuť. Odvolanie je vo svojej podstate konkrétnym druhom podania a ako také musí obsahovať všetky predpísané náležitosti. Zákon o správe daní pamätá na situáciu, že to tak nie je, upravuje postup správcu dane v prípade, že proti jeho rozhodnutiu daňový subjekt podá neúplné odvolanie, t. j. ak niektorá zo zákonných náležitostí bude v odvolaní absentovať. Správca dane musí prijať aj neúplné odvolanie, avšak v takom prípade vyzve daňový subjekt na doplnenie odvolania, pričom vo výzve daňový subjekt upozorní, v akom smere má svoje odvolanie doplniť, ako aj na následky nevyhovenia výzve. Výzva na doplnenie odvolania však musí byť konkrétna, správca dane v nej musí špecifikovať, v čom vyžaduje doplnenie podaného dovolania. Nestačí len zaslanie formálnej výzvy s odkazom na príslušné ustanovenie odseku 4 tohto paragrafu. Na odstránenie nedostatkov podaného odvolania zákon neurčuje lehotu, ale v § 46 ods. 5 umožňuje správcovi dane určiť primeranú lehotu, ktorá však nesmie byť kratšia ako 15 dní. Následkom nevyhovenia výzve je zvyčajne zastavenie odvolacieho konania. Ak daňový subjekt vyhovie výzve správcu dane v plnom rozsahu, t. j. vo všetkých smeroch, v akých správca dane požadoval doplnenie odvolania, správca dane bude považovať odvolanie za včas a riadne podané. Je potrebné však uviesť, že samotné nedodržanie lehoty na doplnenie podaného odvolania nie je dôvodom pre zastavenie odvolacieho konania. Správca dane v prípade, že daňový subjekt bude na jeho výzvu reagovať, podané odvolanie v požadovanom smere doplní, ale nedodrží lehotu ním stanovenú, musí v odvolacom konaní pokračovať, pretože samotné nedodržanie lehoty stanovenej správcom dane vo výzve nie je dôvodom pre zastavenie odvolacieho konania. Táto právna úprava stavia správcov dane do dilemy, dokedy je možné akceptovať doplnenie odvolania po uplynutí lehoty na tento úkon stanovenej. Prax ustálila, že v takomto prípade bude správca dane akceptovať doplnenie odvolania do doby, dokedy nebolo vo veci rozhodnuté, čím sa má na mysli, že pokiaľ rozhodnutie o zastavení daňového konanie nebolo dané na doručenie, správca dane má v odvolacom konaní pokračovať. Ak však daňový subjekt vôbec nereaguje na výzvu správcu dane, zákon ukladá správcovi dane v takomto prípade povinnosť zastaviť odvolacie konanie. 

Judikatúra: Rozsudok NS SR z 25. 9. 1997, sp. zn. 4 Sž 45/97: 

Založenie, zrušenie alebo zmena oprávnenia alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb je vecne závislá od rozhodnutia odvolacieho orgánu, a to bez ohľadu na to, či odvolací orgán napadnuté rozhodnutie preskúmal alebo odvolacie konanie zastavil. Pri apelačnom systéme, ktorým sú ovládané konania správnych orgánov (aj finančných podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov), je nielen právoplatnosť, ale aj rozsah ukladaných, menených alebo zrušovaných práv závislá od rozhodnutia odvolacieho orgánu. Až týmto rozhodnutím, ak bolo podané odvolanie, sa rozhodlo de iure o právach a povinnostiach – nastali ich hmotno-právne účinky. Preskúmaniu súdom podliehajú aj rozhodnutia správnych orgánov, ktoré rozhodli v poslednom stupni a ktorými bolo konanie zastavené. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sž 209/96 zo dňa 31. 3. 1997  

Zo znenia ustanovenia § 46 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. nevyplýva, že nedodržanie stanovenej lehoty na doplnenie odvolania (v rozsahu uvedenom vo výzve) má samo osebe za následok zastavenie odvolacieho konania. Pokiaľ tak správca dane rozhodol, rozhodol v rozpore s ustanovením § 46 ods. 5 vety druhej a štvrtej zákona č. 511/1992 Zb.  

 PRÍKLAD č. 276: 

Daňový subjekt podal miestne príslušnému správcovi dane odvolanie proti platobnému výmeru, ktorým mu bola vyrubená daň z nehnuteľností. Ako dôvod svojho odvolania uviedol, že mu správca dane vyrubil nesprávne daň, pretože už nie je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Svoje tvrdenie však nepodložil žiadnym dôkazom. Správca dane zaslal daňovému subjektu podľa § 46 ods. 5 zákona o správe daní výzvu na doplnenie odvolania. Vo výzve správca dane uložil daňovému subjektu povinnosť, aby v súlade s § 46 ods. 4 písm. e) zákona o správe daní predložil dôkaz preukazujúci vlastníctvo nehnuteľnosti v lehote ním určenej a zároveň upozornil daňový subjekt na možnosť zastavenia odvolacieho konania v prípade nevyhovenia jeho výzve. Po márnom uplynutí lehoty na doplnenie odvolania správca dane vypracoval rozhodnutie, ktorým odvolacie konanie zastavil. Pred odovzdaním rozhodnutia o zastavení daňového konania daňový subjekt doručil správcovi dane dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia uvedené v odvolaní. Napriena to, že správca dane už mal vypracované rozhodnutie o zastavení odvolacieho konania, vo veci ďalej pokračoval a odvolacie konanie nezastavil.  

 PRÍKLAD č. 277: 

Správca dane vyzval daňový subjekt, aby podané odvolanie doplnil o skutočnosti uvedené vo výzve v lehote do 15 dní od jej doručenia. Daňový subjekt na výzvu správcu dane v lehote stanovenej vo výzve nereagoval, preto správca dane rozhodol o zastavení odvolacieho konania. Po odoslaní písomného vyhotovenia rozhodnutia na poštové doručenie správca dane obdržal podanie daňového subjektu, ktorým v súlade s výzvou odvolanie doplnil. Táto skutočnosť však už nemala vplyv na zastavenie odvolacieho konania vzhľadom na už vyexpedované rozhodnutie o jeho zastavení.  

Inak bude správca dane postupovať, ak daňový subjekt dodrží lehotu stanovenú vo výzve, ale odvolanie v požadovanom smere nedoplní. Vzhľadom na to, že správca dane v takomto prípade nemôže v odvolacom konaní pokračovať v dôsledku nedostatku podaného odvolania, ktorý nebol daňovým subjektom odstránený, správca dane je oprávnený napriek dodržaniu stanovenej lehoty odvolacie konanie zastaviť. 

 PRÍKLAD č. 278: 

Daňový subjekt podal miestne príslušnému správcovi dane odvolanie proti platobnému výmeru, ktorým mu bola vyrubená daň z nehnuteľností. Ako dôvod svojho odvolania uviedol, že mu správca dane vyrubil nesprávne daň, pretože už nie je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Svoje tvrdenie však nepodložil žiadnym dôkazom. Správca dane zaslal daňovému subjektu podľa § 46 ods. 5 zákona o správe daní výzvu na doplnenie odvolania. Vo výzve správca dane uložil daňovému subjektu povinnosť, aby v súlade s § 46 ods. 4 písm. e) zákona o správe daní predložil dôkaz preukazujúci vlastníctvo nehnuteľnosti v lehote ním určenej a zároveň upozornil daňový subjekt na možnosť zastavenia odvolacieho konania v prípade nevyhovenia jeho výzve. Daňový subjekt reagoval na výzvu správcu dane v lehote ním stanovenej a doplnil svoje odvolanie o písomné vysvetlenie skutočností, pre ktoré už nie je daňovníkom, avšak bez súčasného doloženia svojho tvrdenia dôkazom, ktorý správca dane požadoval. Napriena to, že daňový subjekt lehotu stanovenú vo výzve dodržal, správca dane zastavil odvolacie konanie.  

Podanie odvolania je subjektívnym právom, nie povinnosťou daňového subjektu, preto daňový subjekt napriena to, že spokojný s rozhodnutím správcu dane nie je, nemusí podávať proti nemu odvolanie, prípadne sa môže svojho práva na odvolanie aj vzdať. Podmienkou právne účinného vzdania sa odvolania je, aby na to,to úkonu došlo na základe výslovného prejavu vôle daňového subjektu a v zákonom stanovenej forme. Ak daňový subjekt využije svoje oprávnenie vzdať sa odvolania, môže tak urobiť písomným podaním alebo ústne do zápisnice, pričom správca dane bude akceptovať aj vzdanie sa odvolania urobené formou poznámky na písomnom vyhotovení rozhodnutia. Zvyčajne sa touto formou daňový subjekt môže vzdať odvolania pri ústnom pojednávaní u správcu dane, pri ktorom mu je priamo doručené (odovzdané) rozhodnutie, voči ktorému sa nemieni odvolať. Zákon o správe daní pripúšťa aj možnosť vziať späť už podané odvolanie, a to do doby, kým o ňom odvolací orgán nerozhodol, pričom daňový subjekt tak môže urobiť tiež písomne alebo ústne do zápisnice, pričom nemusí odôvodňovať, prečo tak chce urobiť. Právnym následkom vzdania sa odvolania, prípadne jeho späťvzatia je to, že sa daňový subjekt nemôže opätovne proti rozhodnutiu dovolať, a to aj v prípade, ak ešte neuplynula lehota na podanie odvolania.  

 PRÍKLAD č. 279: 

Daňový subjekt na ústnom pojednávaní vo veci prerokovania protokolu o výsledku daňovej kontroly osobne prevzal rozhodnutie o uložení pokuty za porušenie zákona o účtovníctve. Na písomnom vyhotovení rozhodnutia prehlásil, že sa vzdáva odvolania. Nasledujúci deň prehodnotil svoje úkony a doručil správcovi dane odvolanie proti rozhodnutiu o uložení pokuty. Napriena to, že od doručenia rozhodnutia neuplynula 15-dňová lehota na podanie odvolania, odvolanie nie je prípustné, pretože dňom vzdania sa odvolania rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. 

Podľa predchádzajúcej právnej úpravy v daňovom konaní platila zásada, že podané odvolanie malo odňatý odkladný účinok a len výnimočne (napríklad pri uloženej pokute za nesplnenie povinností nepeňažnej povahy § 35 zákona o správe daní v znení do 31. 12. 2003) platil opak. Skutočnosť, že vykonateľnosť rozhodnutia predbiehala jeho právoplatnosť, mala však negatívny vplyv na nárast daňových nedoplatkov, ako aj na stúpajúci trend uplatňovania náhrad škôd spôsobených nezákonným rozhodnutím správcu dane. Od účinnosti novely zákona o správe daní (zákon č. 609/2003 Z. z. účinný od 1. januára 2004) podané odvolanie má odkladný účinok a len celkom výnimočne je odkladný účinok podaného odvolania odňatý u tých inštitútov, kde to z povahy veci priamo vyplýva (napríklad v prípade rozhodnutia o zabezpečení tovaru alebo veci podľa § 14a ods. 2). Praktický význam odkladného účinku podaného odvolania znamená, že povinnosť zaplatiť vyrubenú daň alebo uloženú, resp. vyrubenú sankciu má daňový subjekt až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia správcu dane. 

 PRÍKLAD č. 280: 

Vykonanou daňovou kontrolou správca dane zistil, že daňový subjekt si v podanom daňovom priznaní uviedol daň nižšiu, ako v skutočnosti bola jeho daňová povinnosť. Z kladného rozdielu podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní uložil správca dane daňovému subjektu rozhodnutím pokutu a vo výroku rozhodnutia stanovil povinnosť zaplatiť uloženú pokutu v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Daňový subjekt podal proti rozhodnutiu o uložení pokuty odvolanie. Odvolací orgán rozhodnutie správcu dane ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie o odvolaní sa stalo právoplatným doručením rozhodnutia odvolacieho orgánu daňovému subjektu. Nasledujúcim dňom po dni doručenia začala plynúť 15-dňová lehota na zaplatenie uloženej pokuty. Pretože daňový subjekt pokutu v lehote stanovenej na jej zaplatenie neuhradil, rozhodnutie správcu dane, ktorým bola pokuta uložená, sa márnym uplynutím lehoty na zaplatenie stalo vykonateľným, čo znamená, že správca dane môže pokutu vymáhať v daňovom exekučnom konaní. 

Podľa predchádzajúcej právnej úpravy mohol daňový subjekt, ktorý podal odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane, doplňovať a pozmeňovať údaje v podanom odvolaní dovtedy, kým nebolo o ňom rozhodnuté. Vzhľadom na problémy vznikajúce s touto právnou úpravou v praxi bolo dispozičné právo odvolávajúceho novelou zákona o správe daní obmedzené zavedením pätnásťdňovej lehoty, v ktorej daňový subjekt môže svoje odvolanie doplniť, prípadne pozmeniť. Táto lehota začne plynúť v súlade s pravidlami pre plynutie lehôt nasledujúci deň od podania odvolania, pričom správca dane na neskôr pozmenené alebo doplnené údaje nebude prihliadať.  

 PRÍKLAD č. 281: 

Daňový subjekt podal dňa 10. júla 2004 proti rozhodnutiu správcu dane, ktorým mu bola uložená pokuta za nepodanie daňového priznania, odvolanie, v ktorom uviedol, že predloží dôkaz preukazujúci skutočnosť, že daňové priznanie bola podané. Lehota na doplnenie podaného odvolania začala v súlade s § 46o ods. 7 zákona o správe daní plynúť 11. júla 2004 a uplynie 25. júla 2004, dokedy môže odvolávajúci sa podané odvolanie najneskôr doplniť.  

§ 47 

Postup správcu dane 

(1) Správca dane, ktorého rozhodnutie je odvolaním napadnuté, môže rozhodnúť o odvolaní sám, ak mu v plnom rozsahu vyhovie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Správca dane môže rozhodnúť o odvolaní i v prípade, že mu vyhovie iba čiastočne. Proti takémuto rozhodnutiu je odvolanie prípustné. 

(2) Rozhodnutie podľa odseku 1 musí obsahovať odôvodnenie, ak sa ním nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí správca dane vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. 

(3) Ak správca dane o odvolaní podľa odsekov 1 a 2 nerozhodne sám, postúpi odvolanie spolu s výsledkami doplneného konania, s úplným spisovým materiálom a s predkladacou správou na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. 

(4) Predkladacia správa musí obsahovať najmä tieto údaje: 

a) 

zhrnutie výsledkov doplneného konania, 

b) 

stanovisko ku všetkým dôvodom odvolania, 

c) 

návrh na výrok rozhodnutia o odvolaní. 

(5) Správca dane odvolanie zamietne, ak 

a) 

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie neprípustné, 

b) 

je podané po určenej lehote, 

c) 

je podané osobou na to nepríslušnou. 

(6) Proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sa nemožno odvolať. 

K § 47 

V prípade, že sa daňový subjekt domáha nápravy rozhodnutia, je oprávnený podať odvolanie proti nemu u toho správcu dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Zákon o správe daní vyžaduje, aby sa správca dane v súlade so zásadou zákonnosti daňového konania, ako aj zásadou objektívnej pravdy vysporiadal so všetkými námietkami v ňom uvedenými. Je povinný v prvom rade preskúmať, či je odvolanie prípustné, t. j. či smeruje proti takému rozhodnutiu, voči ktorému zákon o správe daní podanie odvolania pripúšťa, či je podané v zákonnej lehote a či je podané účastníkom konania, inak odvolanie rozhodnutím, proti ktorému sa nemožno odvolať, zamietne. 

 PRÍKLAD č. 282: 

Správca dane doručil daňovému subjektu dňa 18. augusta 2004 platobný výmer. Lehota na odvolanie začala plynúť 19. augusta 2004 a uplynula 2. septembra 2004. Daňový subjekt podal proti platobnému výmeru dňa 8. septembra 2004 odvolanie. Správca dane podané odvolanie v súlade s ustanovením § 47 ods. 5 písm. b) rozhodnutím zamietol, lebo bolo podané po určenej lehote.  

Správca dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, má možnosť v rámci inštitútu autoremedúry (oprava vlastného rozhodnutia) sám o odvolaní rozhodnúť, pričom môže podanému odvolaniu vyhovieť úplne alebo čiastočne. Ak dôvody uvedené daňovým subjektom v odvolaní sú takého charakteru, ktorým správca dane vyhovie v plnom rozsahu a zruší svoje už vydané rozhodnutie, daňový subjekt sa nemôže proti takémuto rozhodnutiu odvolať. Ak správca dane zruší na základe podaného odvolania svoje rozhodnutie len čiastočne, v záujme právom chránených záujmov daňového subjektu zákon o správe daní odvolanie proti nemu pripúšťa. 

 PRÍKLAD č. 283: 

Správca dane uložil daňovému subjektu pokutu za nepredloženie daňového priznania. Daňový subjekt sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal. Preukázal podacím lístkom, že daňové priznanie podal v posledný deň lehoty na jeho podanie a žiadal uloženú pokutu zrušiť. Správca dane vyhovel odvolaniu v plnom rozsahu a podľa § 47 ods. 1 zákona o správe daní svoje rozhodnutie zrušil. Toto rozhodnutie správcu dane je konečné.  

 PRÍKLAD č. 284: 

Daňový subjekt podal proti dodatočnému platobnému výmeru u miestne príslušného správcu dane odvolanie, v ktorom namietal nesprávny postup správcu dane pri dorubení jeho daňovej povinnosti, keď správca dane zvýšil daň neuznaním odpisu hmotného majetku, ako aj neuznaním výdavkov spojených s jeho obstaraním. Správca dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, čiastočne vyhovel odvolaniu a znížil daňovú povinnosť vyrubenú dodatočným platobným výmerom o sumu zodpovedajúcu odpisom hmotného majetku. V ostatnej časti odvolaniu nevyhovel vzhľadom na to, že podľa zákona o dani z príjmov výdavky spojené s obstaraním hmotného majetku boli súčasťou jeho vstupnej ceny, a preto nie sú daňovým výdavkom. Proti rozhodnutiu správcu dane sa daňový subjekt odvolal. 

Ak správca dane v rámci autoremedúry vo svojej pôsobnosti nevyhovie podanému odvolaniu, postúpi odvolanie s úplným spisovým materiálom vrátane výsledkov prípadného doplneného dokazovania a predkladacou správou odvolaciemu orgánu. Predkladacia správa musí obsahovať zhrnutie výsledkov doplneného dokazovania, stanovisko ku všetkým dôvodom odvolania, ako aj návrh na výrok rozhodnutia o odvolaní. 

Podľa § 47 ods. 5 zákona o správe daní správca dane zamietne odvolanie, ak je podané po určenej lehote, ak je podané osobou, ktorá nie je príslušná podať odvolanie, ako aj v prípade, že odvolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. O zamietnutí odvolania správca dane vydáva rozhodnutie, proti ktorému sa taktiež daňový subjekt nemôže odvolať.  

 PRÍKLAD č. 285: 

Správca dane nevyhovel žiadosti daňového subjektu o delegovanie miestnej príslušnosti na iného správcu dane. Napriena to, že daňový subjekt bol riadne poučený, že proti rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, podal v 15-dňovej lehote odvolanie. Správca dane podľa § 47 ods. 5 písm. a) zákona o správe daní odvolanie rozhodnutím zamietol.  

 PRÍKLAD č. 286: 

Daňový subjekt podal odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru po uplynutí 15-dňovej lehoty na odvolanie. Správca dane odvolanie podľa § 47 ods. 5 písm. b) rozhodnutím zamietol. 

 PRÍKLAD č. 287: 

Proti dodatočnému platobnému výmeru podala v zákonnej lehote odvolanie manželka daňového subjektu. Správca dane podľa § 47 ods. 5 písm. c) zákona o správe daní odvolanie rozhodnutím zamietol. 

§ 48 

Postup odvolacieho orgánu 

(1) Odvolacím orgánom je orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V prípade, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, odvolacím orgánom je ministerstvo. 

(2) Odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Pritom nie je odvolací orgán viazaný len návrhmi odvolávajúceho sa a môže zmeniť rozhodnutie odvolaním napadnuté i v neprospech odvolávajúceho sa. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. 

(3) Ustanovenia prvej časti a § 41 sa primerane použijú aj na odvolacie konanie. 

(4) Ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok alebo o dani dohodnutej v daňovom konaní, skúma odvolací orgán iba dodržanie zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane. Ak zistí odvolací orgán, že tieto zákonné podmienky boli dodržané, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne. 

(5) Odvolací orgán rozhodnutie preskúma s výnimkou podľa odseku 4. Rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. 

(6) Rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať odôvodnenie, ak sa ním nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí odvolací orgán vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. 

(7) Ak vyplýva z povahy veci, že odvolanie môže podať niekoľko daňových subjektov, a ak sa odvolá len niektorý z nich, vyrozumie o tom odvolací orgán všetky ostatné dotknuté daňové subjekty a vyzve ich, aby sa k podanému odvolaniu v ním určenej lehote vyjadrili. Táto lehota nesmie byť kratšia ako 15 dní. Na vyjadrenie doručené po určenej lehote sa v ďalšom konaní neprihliada. Prípadná zmena daňovej povinnosti vyplývajúca z rozhodnutia o odvolaní sa vzťahuje na všetky daňové subjekty. 

(8) Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu sa nemožno odvolať. 

K § 48 

O odvolaní rozhoduje orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, ktorým je pre správcu dane, ktorým je daňový úrad a obec, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici a jeho príslušné pracoviská so sídlom v Banskej Bystrici, Bratislave, Košiciach, Nitre, Prešove, Trenčíne, Trnave a Žiline a pre správcu dane, ktorým je colný úrad, Colné riaditeľstvo so sídlom v Bratislave. Pokiaľ by bolo odvolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho orgánu, o odvolaní by rozhodovalo Ministerstvo financií SR. Odvolací orgán je povinný preskúmať odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa to požaduje v odvolaní. Ak vyjdú v odvolacom konaní najavo nové skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na priebeh celého konania, ako aj na výrok rozhodnutia, môže na ne odvolací orgán prihliadnuť, a to aj vtedy, ak tieto skutočnosti sú na prospech odvolávajúceho sa. V záujme objektívneho posúdenia veci môže odvolací orgán sám doplňovať výsledky daňového konania, odstraňovať chyby konania alebo môže požadovať doplnenie výsledkov daňového konania priamo od odvolávajúceho sa prostredníctvom výzvy na objasnenie skutočností, o pravdivosti, úplnosti alebo o správnosti ktorých má pochybnosti, alebo môže toto doplnenie alebo odstránenie nedostatkov odvolania uložiť správcovi dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal v stanovenej lehote. 

Judikatúra: Rozsudok NS SR zo 7. 5. 1997, sp. zn. 5 Sž 128/95: 

Účelom odvolacieho konania v správnom konaní je vždy len preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. V rámci odvolacieho konanie nemožno rozhodovať o veci ako o novej veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania správneho orgánu prvého stupňa. 

Judikatúra: Rozsudok NS SR zo 17. októbra 1997, sp. zn. 4 Sž 40/97: 

Pod pojmom spisy žalovaného správneho orgánu podľa § 250d ods. 1 O. s. p. treba rozumieť úplný žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu v danej veci vrátane originálneho dokladu o doručení rozhodnutí. Znalecký posudok je len jeden z dôkazných prostriedkov, ktorý hodnotí daňový úrad (správca dane) a odvolací orgán ako každý iný dôkaz. Súd má právo preveriť správnosť a úplnosť skutkových okolností, z ktorých znalec vychádzal pri vypracovaní znaleckého posudku. 

 PRÍKLAD č. 288: 

Správca dane predložil odvolaciemu orgánu spolu s predkladacou správou a spisovým materiálom odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane. V rámci preskúmania odvolania a spisového materiálu vzťahujúceho  sa na vec zistil, že správca dane nepredložil dôkazy, na základe ktorých rozhodol. Odvolací orgán zaslal správcovi dane výzvu, v ktorej mu uložil doplniť odvolacie konanie v lehote ním určenej. 

 PRÍKLAD č. 289: 

Správca dane predložil odvolaciemu orgánu spolu s predkladacou správou a spisovým materiálom odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane. V rámci preskúmania odvolania a spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec zistil, že správca dane nepredložil dôkazy, na základe ktorých rozhodol. Odvolací orgán prizval do konania tretiu osobu – svedka YX a vypočul ho za účelom doplnenia výsledkov daňového konania. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. 9. 1997, sp. zn. 4 Sž 45/97: 

Založenie, zrušenie alebo zmena oprávnenia alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby je vecne závislá od rozhodnutia odvolacieho orgánu, a to bez ohľadu na to, či odvolací orgán napadnuté rozhodnutie preskúmal alebo odvolacie konanie zastavil. Pri apelačnom systéme, ktorým sú ovládané konania správnych orgánov (aj finančných podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov), je nielen právoplatnosť, ale aj rozsah ukladaných, menených alebo zrušovaných práv závislá od rozhodnutia odvolacieho orgánu. Až týmto rozhodnutím, ak bolo podané odvolanie, sa rozhodlo de iure o právach a povinnostiach – nastali hmotnoprávne účinky. Preskúmaniu súdom podliehajú aj rozhodnutia správnych orgánov, ktoré rozhodli v poslednom stupni a ktorými bolo konanie zastavené.  

V prípade, že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej pomôckami alebo dohodou, odvolací orgán neskúma skutkové okolnosti, ale len zákonnosť postupu správcu dane pri tomto spôsobe určenia dane. Ak odvolací orgán zistí, že správca dane postupoval v súlade so zákonnými podmienkami, odvolanie ako neopodstatnené podľa § 48 ods. 4 v spojitosti s § 48 ods. 5 zákona o správe daní rozhodnutím zamietne. 

 PRÍKLAD č. 290: 

Správca dane vyrubil platobným výmerom daň určenú podľa pomôcok vo výške 50 000 Sk. Proti platobnému výmeru sa daňový subjekt odvolal a tvrdil, že výška vyrubenej dane nezodpovedá skutočnosti, lebo jeho daňová povinnosť je nižšia. Odvolací orgán v rámci preskúmania odvolania, ako aj spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec zistil, že daňový subjekt nepodal daňové priznanie, a to ani na základe výzvy správcu dane (§ 42). Vzhľadom na to, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, odvolací orgán odvolanie ako neodôvodnené zamietol. 

Odvolací orgán môže o odvolaní rozhodnúť v podstate štyrmi spôsobmi. Ak odvolací orgán po uskutočnenom konaní nezistí také nedostatky, pre ktoré by sa rozhodnutie muselo považovať za nesprávne, napadnuté rozhodnutie potvrdí.  

 PRÍKLAD č. 291: 

Proti rozhodnutiu správcu dane, ktorým bola uložená pokuta za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy, podal daňový subjekt odvolanie. Odvolací orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec mal preukázané, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď za nesplnenie registračnej povinnosti uložil daňovému subjektu pokutu, preto rozhodnutie správcu dane ako vecne správne potvrdil.  

V prípade, že napadnuté rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, ale správca dane pochybil v tom, že nesprávne aplikoval hmotno-právne predpisy, odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zmení, a to aj v neprospech daňového subjektu (reformatio in peius), prípadne nad rámec návrhov uvedených daňovým subjektom v odvolaní (reformatio in melius). 

 PRÍKLAD č. 292: 

Daňovník podal odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru, ktorým mu bola dorubená daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003. Odvolací orgán po preskúmaní spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec, ako aj po preskúmaní dôvodov uvedených v odvolaní zistil, že daňový subjekt si neuplatnil nezdaniteľnú časť základu dane vo výške 19,2-násobku životného minima. O túto sumu odvolací orgán zníži daňovníkovi  základ dane. 

 PRÍKLAD č. 293: 

Daňovník podal odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru, ktorým mu bola dorubená daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003. Odvolací orgán po preskúmaní spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec, ako aj po preskúmaní dôvodov uvedených v odvolaní zistil, že správca dane dostatočne nepreveril okolnosti nasvedčujúce tomu, že daňový subjekt si uplatnil v konaní doklad znejúci na neexistujúcu firmu. Odvolací orgán v súlade s § 48 ods. 2 uložil správcovi dane túto skutočnosť prešetriť. Správca dane požiadal správcu dane, ktorý bol miestne príslušný fyzickej osobe, na meno ktorej bol vystavený doklad, o preverenie jej existencie. Dožiadaný správca dane na základe potvrdenia príslušného matričného úradu mal preukázané, že dotknutá fyzická osoba zomrela. Na základe týchto skutočností odvolací orgán doklad znejúci na neexistujúcu osobu neuznal a základ dane zvýšil.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6. februára 2002, sp. zn. 5 Sž 106/01 

Zmena rozhodnutia, keď odvolací orgán opravil text výroku prvostupňového rozhodnutia tak, že colný úrad ukladá namiesto pôvodne uloženej pokuty vyššiu sankciu, je v rozpore s ustanovením § 59 ods. 2 Správneho poriadku, pretože zvýšenú pokutu väčšieho rozsahu mohol uložiť iba odvolací colný orgán a takéto zvýšenie sankcie nemohol subsumovať colnému úradu.  

Odvolací orgán môže napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najčastejším dôvodom pre zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie je nedostatočne zistený skutkový stav veci, napríklad ak by doplnenie podkladov pre rozhodnutie o odvolaní neúmerne zaťažilo odvolací orgán. V prípade, že je napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená orgánu, ktorý ho vydal, je odvolací orgán povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia vysloviť právny názor, ktorým je prvostupňový orgán pri opätovnom rozhodovaní vo veci viazaný. 

 PRÍKLAD č. 294: 

Proti rozhodnutiu, ktorým správca dane uložil daňovníkovi pokutu z kladného rozdielu medzi daňou uvedenou v podanom daňovom priznaní a daňou zistenou správcom dane na základe daňovej kontroly, podal daňovník odvolanie, v ktorom tvrdil, že rozhodnutie mu nebolo doručené do vlastných rúk. Odvolací orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec zistil, že správca dane vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď nepreveril skutočnosti, uvedené daňovým subjektom, keď sa otázkou doručenia rozhodnutia vôbec nezaoberal. Odvolací orgán zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil správcovi dane vec na ďalšie konanie a rozhodnutie a v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia správcu dane zaviazal preukázať doručenie rozhodnutia, ktorým bola daňovníkovi uložená pokuta.  

Odvolací orgán môže rozhodnutie len zrušiť, a to v prípade, že nie sú predpoklady pre jeho potvrdenie ani pre to, aby ho sám zmenil. Takýto spôsob rozhodnutia prichádza do úvahy napr. v prípade absolútneho nedostatku vecnej príslušnosti orgánu ako základného procesného predpokladu pre vydanie rozhodnutia, prípadne ak odvolací orgán zistí, že daň bola vyrubená po lehote na zánik práva vyrubiť daň (§ 45). 

 PRÍKLAD č. 295: 

Daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2003 podal daňovník dňa 31. marca 2004. Päťročná lehota na vyrubenie dane začala plynúť od 31. decembra 2004 a uplynie 31. decembra 2009. Správca dane doručí daňovému subjektu vo februári 2008 protokol o daňovej kontrole. Od 31. decembra 2008 začne plynúť nová päťročná lehota, ktorá skončí 31. decembra 2013. Správca dane 29. decembra 2013 vydal dodatočný platobný výmer, ktorým dorubil rozdiel dane zistený daňovou kontrolou. Proti dodatočnému platobnému výmeru podal daňový subjekt odvolanie, v ktorom namietal výšku dorubenej dane. Odvolací orgán zistil, že správca dane doručil dodatočný platobný výmer dňa 5. januára 2014, teda po zániku lehoty na vyrubenie dane. Z uvedeného dôvodu dodatočný platobný výmer odvolací orgán zrušil. 

V prípade, že sa rozhodnutím o odvolaní nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu, musí toto rozhodnutie obsahovať odôvodnenie, pričom odvolací orgán sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. 

Judikatúra: R 22/1997: 

Rozhodnutie správneho orgánu o odvolaní musí obsahovať odôvodnenie, ak sa ním nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí odvolací orgán vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní (§ 48 ods. 6 zákona SNR č. 511/1992 Zb.). Len samotný odkaz na protokol o kontrole nemôže nahradiť odôvodnenie rozhodnutia podľa § 30 ods. 7 zákona SNR č. 511/1992 Zb. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 34/97, 4 Sž 35/97: 

Na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie konania. To znamená, že odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí sa vyporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní vrátane údajov, ktoré odvolávajúci uviedol v doplnkoch odvolania.  

Ak sa správny orgán v rozhodnutí o odvolaní nevyporiadal so všetkými skutočnosťami uplatnenými v odvolaní, je to dôvodom, aby súd zrušil takéto rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôkazov. 

V prípade, že by proti rozhodnutiu mohlo podať odvolanie niekoľko daňových subjektov a odvolanie podá len niektorý z nich, zákon o správe daní vyžaduje, aby o tejto skutočnosti odvolací orgán všetky dotknuté osoby upovedomil. V takomto prípade je správca dane povinný zaslať dotknutým daňovým subjektom výzvu na vyjadrenie sa k predloženému odvolaniu v lehote, ktorá je určená vo výzve a ktorá nemôže byť kratšia ako 15 dní. Táto situácia môže nastať predovšetkým pri majetkových daniach, kde podľa zákona o dani z prevodu a prechodu nehnuteľností sú daňovníkom tejto dane obaja manželia, alebo pri dani z nehnuteľností, ak je pozemok v spoluvlastníctve viacerých osôb. 

 PRÍKLAD č. 296: 

Daňovníkom dane z nehnuteľností sú traja súrodenci, ktorí majú pozemok v podielovom spoluvlastníctve. Správca dane – obec, vyrubil každému daňovníkovi podľa výšky ich spoluvlastníckeho podielu daň z nehnuteľností. Proti rozhodnutiu správcu dane sa jeden spoluvlastník odvolal a namietal výšku vyrubenej dane vo väzbe na výšku jeho podielu. Správca dane zaslal ostatným daňovníkom výzvu, aby sa v lehote do 15 dní od jej doručenia k dôvodom odvolania vyjadrili.  

Rozhodnutie o odvolaní je konečné a nemožno sa proti nemu odvolať. Nápravy rozhodnutia o odvolaní by sa mohol daňový subjekt domôcť len využitím mimoriadnych opravných prostriedkov. 

§ 49 

Sťažnosť 

(1) Ak má daňovník pochybnosti o správnosti zrazenej dane alebo preddavku na daň, môže požiadať o vysvetlenie platiteľa dane v lehote 60 dní odo dňa, keď k zrážke dane alebo k preddavku na daň došlo. V žiadosti uvedie dôvody preukazujúce jeho pochybnosti. 

(2) Platiteľ dane je povinný oznámiť daňovníkovi požadované údaje do 30 dní odo dňa, kedy žiadosť obdržal, a v tej istej lehote prípadnú chybu opraviť. 

(3) Ak nesúhlasí daňovník s postupom platiteľa dane, môže podať sťažnosť na postup platiteľa dane správcovi dane, v ktorého obvode má platiteľ sídlo alebo trvalý pobyt, a to do 30 dní odo dňa, kedy daňovník obdržal oznámenie platiteľa dane. 

(4) Správca dane o sťažnosti rozhodne a rozhodnutie doručí daňovníkovi i platiteľovi dane. Rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Na konanie o sťažnosti sa nevzťahuje osobitný predpis.12) 

(5) Proti tomuto rozhodnutiu sa môže odvolať daňovník i platiteľ dane v lehote do 30 dní odo dňa jeho doručenia. 

K § 49 

Sťažnosť je špecifickým riadnym opravným prostriedkom, ktorého okruh uplatnenia je obmedzený. Tento právny inštitút má zabezpečovať právnu ochranu daňovníka voči platiteľovi dane pri uplatňovaní zrážkovej dane alebo preddavku na daň pri dani zo závislej činnosti a z funkčných požitkov, kde daňovú povinnosť určuje platiteľ dane bez priamej účasti daňovníka alebo správcu dane. Tento opravný prostriedok je špecifický v tom, že daňový subjekt sťažnosť síce podáva u správcu dane, ale táto nesmeruje voči jeho rozhodnutiu. V prípade pochybností má daňový subjekt možnosť požiadať platiteľa dane (zamestnávateľa) o vysvetlenie, prečo bola daň alebo preddavok na daň zrazená práve v takej výške, a to do 60 dní odo dňa vykonanej zrážky. Platiteľ dane má povinnosť svoj postup daňovníkovi vysvetliť, a to v lehote 30 dní od obdržania žiadosti. Zákon dáva daňovníkovi možnosť, v prípade, že napriek vysvetleniu platiteľa nesúhlasí s jeho postupom, aby u správcu dane, v ktorého obvode má platiteľ sídlo alebo trvalý pobyt, do 30 dní od obdržania oznámenia podal sťažnosť. Sťažnosť – ako osobitný inštitút daňového konania – nie je možné zamieňať s inštitútom sťažnosti upravenej osobitným predpisom, ktorým je zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach. 

 PRÍKLAD č. 297: 

Platiteľ dane zrazil dňa 16. augusta 2004 zamestnancovi XY preddavok na daň zo závislej činnosti a z funkčných požitkov vo výške 3 000 Sk. Daňovník považoval sumu zrazeného preddavku za vysokú, a preto požiadal dňa 2. septembra 2004 platiteľa dane o vysvetlenie, prečo mu zrazil preddavok na daň v takejto výške, pretože podľa jeho mesačnej mzdy mal byť preddavok zrazený v nižšej sume. Platiteľ dane v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote vysvetlil daňovníkovi dôvody, na základe ktorých mu zrazil preddavok v uvedenej výške. Daňovník s dôvodmi platiteľa dane nesúhlasil a podal u správcu dane, v obvode ktorého mal platiteľ sídlo, sťažnosť na postup platiteľa dane.  

O sťažnosti rozhoduje správca dane miestne príslušný podľa sídla alebo trvalého pobytu platiteľa dane (zamestnávateľa) rozhodnutím, ktoré sa doručuje tak platiteľovi dane, ako aj sťažovateľovi, t. j. daňovníkovi. Rozhodnutie o sťažnosti musí správca dane odôvodniť. Zákon pripúšťa, aby proti rozhodnutiu o sťažnosti mohol podať odvolanie platiteľ dane, ako aj daňovník, pričom lehota na podanie odvolania je dlhšia oproti všeobecnej lehote na podanie odvolania.  

§ 50 

Námietka a reklamácia 

(1) Daňový subjekt môže uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. 

(2) Námietku musí podať daňový subjekt písomne alebo ústne do zápisnice do ôsmich dní odo dňa, keď sa o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento zákon neustanovuje inak. 

(3) Správca dane posúdi námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. 

(4) Proti postupu správcu dane pri platení a evidencii dane môže daňový dlžník [§ 1a písm. g)] podať reklamáciu. Na podmienky a spôsob vybavenia sa primerane vzťahujú odseky 2 a 3. 

K § 50 

Inštitút námietky ako ďalší z riadnych opravných prostriedkov môže daňový subjekt uplatniť v zásade voči akémukoľvek úkonu správcu dane, ktorý správca dane urobí v súvislosti s vymáhaním a zabezpečovaním dane. Z hľadiska právnych účinkov je možné námietku charakterizovať ako najslabší opravný prostriedok. Námietku musí daňový subjekt podať v zákonom predpísanej forme, t. j. písomne alebo ústne do zápisnice u správcu dane, ktorý namietaný úkon vykonal, v lehote do 8 dní odo dňa, kedy sa o namietaných skutočnostiach dozvedel. Je v pôsobnosti správcu dane, aby posúdil oprávnenosť, resp. neoprávnenosť podanej námietky. Zákon nepripúšťa proti rozhodnutiu správcu dane o námietke odvolanie, môže však byť revidované cestou mimoriadneho opravného prostriedku. Ustanovenie o námietkach platí aj pre podmienky a spôsob vybavenia ďalšieho riadneho opravného prostriedku, reklamácie, ktorú môže daňový subjekt podať proti postupu správcu dane v súvislosti s platením a evidenciou daní. Od námietky sa tento riadny opravný prostriedok odlišuje len druhom a obsahom právnych úkonov, ktoré možno reklamovať. 

 PRÍKLAD č. 298: 

Správca dane v súlade s § 37 zákona o správe daní uložil daňovému subjektu záznamovú povinnosť, konkrétne viesť denné záznamy o tržbách. Daňový subjekt podal proti tomuto úkonu správcu dane námietku. Ako dôvod uviedol, že správca dane ho týmto úkonom nadmieru zaťažil, čím porušil ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o správe daní. Správca dane vzhľadom na jeho doterajšie skúsenosti s daňovým subjektom námietku ako neopodstatnenú zamietol.  

PIATA ČASŤ 

MIMORIADNE OPRAVNÉ PROSTRIEDKY 

§ 51 

Obnova konania 

(1) Konanie ukončené právoplatným rozhodnutím sa obnoví na žiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak 

a) 

vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, 

b) 

rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, 

c) 

rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. 

(2) Žiadosť o obnovu konania sa podáva u správcu dane, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. 

(3) Žiadosť musí byť podaná do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa žiadateľ preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť ich zmeškanie. 

(4) V návrhu na obnovu konania musia byť uvedené dôkazy preukazujúce odôvodnenosť návrhu a dodržanie lehôt. 

(5) Ak prešla miestna príslušnosť zo správcu dane, ktorý pôvodne vo veci rozhodol, na iného správcu dane, návrh na obnovu konania sa podáva u správcu dane, ktorý je miestne príslušný v dobe podania návrhu. 

K § 51 

Právoplatnosť rozhodnutia je významným prostriedkom, ktorý zabezpečuje právnu istotu účastníkov daňového konania, že skutočnosti uvedené v rozhodnutí sa môžu zmeniť len pokiaľ bude naplnený niektorý z dôvodov pre mimoriadny opravný prostriedok. Rozdiel medzi riadnymi a mimoriadnymi opravnými prostriedkami je v tom, že riadnymi opravnými prostriedkami sa môže daňový subjekt domáhať nápravy ešte neprávoplatných rozhodnutí vydaných správcom dane na rozdiel od mimoriadnych opravných prostriedkov, kde zákon o správe daní vyžaduje pre ich účinné podanie, aby rozhodnutie bolo právoplatné. Sústavu mimoriadnych opravných prostriedkov podľa zákona o správe daní tvorí obnova konania, preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a opravy zrejmých omylov a nesprávností.  

Inštitút obnovy konania ako mimoriadny opravný prostriedok slúži na nápravu skutkových omylov už právoplatného rozhodnutia správcu dane. Obnova konania sa buď povoľuje, alebo nariaďuje, a to v závislosti od toho, kto na obnovu konania dal podnet. Ak sa obnovy konania domáha daňový subjekt, obnova konania sa pri splnení podmienok stanovených zákonom povoľuje, na podnet správcu dane sa z úradnej moci nariaďuje. Dôvody pre povolenie, resp. nariadenie obnovy konania sú v zákone o správe daní vymenované taxatívne. V zmysle § 51 ods. 1 zákona o správe daní sa obnova konania povolí alebo nariadi v prípade, ak: 

vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, 

rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, 

rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. 

V prípade, že je naplnený niektorý z uvedených dôvodov, účastník konania – daňový subjekt, má na povolenie obnovy konania právny nárok, čo znamená, že správca dane musí obnovu konania povoliť.  

Dôvodom pre povolenie alebo nariadenie obnovy podľa (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní je, že vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, pričom tieto v zmysle zákona už museli existovať v čase, keď sa vec prejednávala v pôvodnom konaní, avšak vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Zákon zároveň vyžaduje splnenie ďalšej podmienky pre povolenie alebo nariadenie obnovy konania z uvedeného dôvodu, a to že účastník konania nemohol skutočnosti alebo dôkazy uplatniť v pôvodnom konaní bez vlastného zavinenia alebo preto, že ich vôbec nepoznal. Ak účastník konania poznal okolnosti alebo dôkazy už v priebehu pôvodného konania a z vlastnej viny ich neuplatnil, nemôžu byť dôvodom pre povolenie alebo nariadenie obnovy konania. Posúdenie dôvodov pre povolenie alebo nariadenie obnovy konania je v právomoci správcu dane.  

 PRÍKLAD č. 299: 

V rámci odvolacieho konania proti dodatočnému platobnému výmeru daňový subjekt ako dôkaz pre svoje tvrdenie navrhol vypočuť svedka, ktorého výpoveď by potvrdila, že ku skutočnosti zakladajúcej zníženie daňovej povinnosti došlo. Napriek riadnemu doručeniu predvolania sa svedok na výsluch nedostavil. Z dôvodu, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, odvolací orgán potvrdil rozhodnutie správcu dane. Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní sa svedok dostavil k správcovi dane a preukázal, že sa nemohol dostaviť na výsluch z dôvodu jeho náhlej hospitalizácie, pričom ústne do zápisnice potvrdil skutočnosti, ktoré znižovali daňovú povinnosť daňového subjektu. Pretože skutočnosti zakladajúce obnovu konania existovali už v čase vydania pôvodného rozhodnutia a daňový subjekt ich nemohol uplatniť bez svojho zavinenia, správca dane nariadil z úradnej moci obnovu konania.  

 PRÍKLAD č. 300: 

Po nadobudnutí právoplatnosti dodatočného platobného výmeru daňový subjekt doručil správcovi dane písomnú žiadosť o povolenie obnovy konania z dôvodu, že v pôvodnom konaní zabudol predložiť znalecký posudok, ktorý by mal podstatný vplyv na jeho daňovú povinnosť. Napriena to, že dôvody pre povolenie obnovy konania existovali v čase vydania pôvodného rozhodnutia, správca dane obnovu konania nepovolil, pretože daňový subjekt svojím zavinením dôkaz v pôvodnom konaní neuplatnil.  

Druhým dôvodom pre povolenie alebo nariadenie obnovy konania je skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo sa dosiahlo trestným činom. Za nepravdivé dôkazy treba označiť najmä neúplné svedecké výpovede, nepravdivé znalecké posudky, falšované listiny a iné falošné dôkazy. Medzi trestné činy, ktorých spáchanie má vplyv na daňovú povinnosť, patrí najmä trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa (§ 158 Trestného zákona), falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery (§ 176 Trestného zákona), prijímanie úplatku (§ 160 Trestného zákona), machinácie pri verejnej súťaži a verejnej dražbe (§ 128a – 128c Trestného zákona) a iné. Pokiaľ bolo rozhodnutie dosiahnuté trestným činom, nie je rozhodujúce, či ho spáchal daňový subjekt, zamestnanec správcu dane, tretia osoba zúčastnená na daňovom konaní alebo ktokoľvek iný. Dôvodom pre obnovu konania nemôže byť len podozrenie z trestného činu, ale dôvodom pre obnovu konania je až právoplatný rozsudok súdu potvrdzujúci jeho spáchanie. 

 PRÍKLAD č. 301: 

Správca dane vydal rozhodnutie, ktorým vyrubil daň z nehnuteľností. Daňový subjekt sa proti rozhodnutiu správcu dane odvolal a ako dôkaz predložil list vlastníctva, ktorý preukazoval, že nehnuteľnosť podliehajúcu dani nevlastní. Na základe predložených dôkazov správca dane v rámci autoremedúry zrušil svoje rozhodnutie. Z rozhodnutia okresného súdu mal správca dane preukázané, že list vlastníctva predložený ako dôkaz je falošný, pretože bol vydaný v dôsledku trestného činu prijímania úplatku podľa § 160 Trestného zákona, za čo bol zamestnanec katastrálneho úradu, ako aj daňový subjekt právoplatne odsúdení. Správca dane nariadil obnovu konania a daň dorubil. 

Obnova konania sa povolí, resp. nariadi aj v prípade, že je naplnený tretí z taxatívnych dôvodov upravený v § 51 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní, t. j. ak rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak a úsudok, na základe ktorého správca dane rozhodol, sa odlišuje od záveru urobeného vecne príslušným orgánom. V daňovom konaní sa vyskytuje celý rad skutočností rozhodujúcich pre vyrubenie dane, o ktorých sú vecne príslušné rozhodnúť iné orgány (napríklad súdy). Pokiaľ príslušný orgán o takejto otázke rozhodol, je jeho rozhodnutie pre daňové konanie záväzné a správca dane je ním viazaný. Do rozhodnutia príslušného orgánu si však o takejto otázke (predbežnej, prejudiciálnej) môže správca dane urobiť úsudok, prípadne môže dať podnet na začatie konania o predbežnej otázke vecne príslušnému orgánu. Úsudok správcu dane však nikdy nenahradzuje právoplatné rozhodnutie iného vecne príslušného orgánu. V prípade, že sa úsudok správcu dane rozchádza s právoplatným rozhodnutím vecne príslušného orgánu, je táto skutočnosť dôvodom pre obnovu konania.  

 PRÍKLAD č. 302: 

Daňový subjekt XY zomrel. Správca dane si z okruhu domnelých dedičov, známych v okamihu smrti zomretého daňového subjektu (manželka, syn a dcéra) urobil úsudok, že právnym nástupcom zomretého je jeho syn. Právoplatným rozhodnutím súdu o dedičskom konaní sa však preukázalo, že zomretý daňový subjekt svojho syna na základe závetu vydedil a zanechal svoj majetok inému dedičovi. Pretože úsudok správcu dane sa nezhodoval s právoplatným rozhodnutím súdu, správca dane nariadil v súlade s ustanovením § 51 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní obnovu konania. V obnovenom konaní správca dane pôvodný platobný výmer zrušil a vydal nový platobný výmer adresovaný dedičovi určenému súdom. 

Judikatúra: Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 84/97 z 20. novembra 1997: 

1.    Obsahom základného práva na inú ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky poskytovaného orgánom štátnej správy je umožniť každému reálny prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť tohto orgánu o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-procesných princípov upravených v druhej hlave siedmom oddieli Ústavy Slovenskej republiky. 

2. Obsahom základného práva na inú ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého sa v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky možno domáhať len „v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú“, nie je však povinnosť takéhoto orgánu vyhovieť návrhu účastníka na obnovu konania.  

Ak sa daňový subjekt domnieva, že jeho práva boli právoplatným rozhodnutím správcu dane porušené, môže za predpokladu, že je naplnený niektorý z taxatívne vymenovaných dôvodom pre obnovu konania, podať žiadosť o povolenie obnovy konania. Žiadosť musí byť podaná písomne alebo ústne do zápisnice, a to u správcu dane, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni.  

 PRÍKLAD č. 303: 

Daňový úrad Brezno vykonal u daňového subjektu XY daňovú kontrolu, výsledkom ktorej bolo dorubenie dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003. Daňovník sa proti dodatočnému platobnému výmeru odvolal. Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Banská Bystrica dodatočný platobný výmer ako vecne správny potvrdil. Vzhľadom na to, že daňovník považoval rozhodnutie daňových orgánov za nesprávne, domáhal sa opravy dodatočného platobného výmeru podaním žiadosti o obnovu konania na Daňovom úrade Brezno, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni.  

Ak sa u daňového subjektu zmení miestna príslušnosť z dôvodu jeho presťahovania a miestna príslušnosť prešla zo správcu dane, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, na iného správcu dane, návrh na obnovu konania daňový subjekt podá u toho správcu dane, ktorý je miestne príslušný v deň podania návrhu. 

 PRÍKLAD č. 304: 

Daňový úrad Brezno rozhodol vo veci ako miestne príslušný správca dane v prvom stupni. Daňový subjekt sa presťahoval a jeho miestne príslušným správcom dane sa stal Daňový úrad Šurany. Žiadosť o obnovu konania podá daňový subjekt na Daňovom úrade Šurany, ktorý je miestne príslušným správcom dane v deň podania žiadosti o obnovu konania. 

 PRÍKLAD č. 305: 

Správca dane – Daňový úrad Martin, vydal platobný výmer, proti ktorému daňový subjekt podal odvolanie. Odvolací orgán – Daňové riaditeľstvo, pracovisko Žilina, potvrdilo rozhodnutie správcu dane, čím sa platobný výmer doručením rozhodnutia o odvolaní stal právoplatným. Daňový subjekt sa domáhal opravy platobného výmeru prostredníctvom obnovy konania. Žiadosť o obnovu konania podal na Daňovom úrade Martin, aj keď vo veci v poslednom stupni rozhodol odvolací orgán.  

 PRÍKLAD č. 306: 

Správca dane – Daňový úrad Martin, vydal platobný výmer, proti ktorému daňový subjekt podal odvolanie. Odvolací orgán – Daňové riaditeľstvo, pracovisko Žilina potvrdilo rozhodnutie správcu dane, čím sa platobný výmer doručením rozhodnutia o odvolaní stal právoplatným. Daňový subjekt sa presťahoval a jeho miestne príslušným správcom dane sa stal Daňový úrad Topoľčany. Žiadosť o obnovu konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového riaditeľstva Žilina daňový subjekt podal na Daňovom úrade Topoľčany, ktorý je miestne príslušným v deň podania žiadosti o obnovu konania. 

Žiadosť o povolenie obnovy konania podlieha podľa zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov poplatkovej povinnosti. Fyzická osoba, ktorá o povolenie obnovy konania žiada, je povinná zaplatiť pri podaní žiadosti správny poplatok vo výške 500 Sk a právnická osoba správny poplatok vo výške 5 000 Sk. V prípade, že spolu s návrhom na povolenie obnovy konania správny poplatok nie je zaplatený, správca dane daňový subjekt na jeho zaplatenie vyzve a ak si daňový subjekt ani dodatočne na základe výzvy správcu dane nevyrovná poplatkovú povinnosť, správca dane konanie vo veci žiadosti o obnovu konania podľa § 9 zákona č. 145/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov zastaví. Proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie správneho poplatku zákon o správnych poplatkoch nepripúšťa odvolanie. 

Zákon o správe daní vyžaduje, aby daňový subjekt, ktorý žiada o povolenie obnovy konania, uviedol v žiadosti dôkazy preukazujúce jej odôvodnenosť, ako aj dôkazy, ktoré preukazujú dodržanie subjektívnej, ako aj objektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania. Daňový subjekt je preto povinný uviesť v žiadosti presný dátum, kedy sa o dôvode obnovy konania dozvedel, pretože v zmysle § 51 ods. 3 zákona o správe daní žiadosť musí byť podaná v šesťmesačnej subjektívnej lehote, ktorá začne plynúť odo dňa, kedy sa daňový subjekt preukázateľne o dôvodoch obnovy konania dozvedel, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka (objektívna lehota), pričom obidve lehoty musia byť dodržané. Objektívna trojročná lehota plynie nezávisle od toho, či sa daňový subjekt, resp. správca dane o dôvode obnovy dozvedel alebo či dôvod mohol uplatniť. Podľa platnej právnej úpravy sa vyžaduje pre povolenie obnovy konania dodržanie obidvoch lehôt, pričom zákon o správe daní podľa § 51 ods. 3 nepripúšťa ich predĺženie a ani odpustenie ich zmeškania.  

Ak údaj preukazujúci deň, kedy sa daňový subjekt o dôvodoch pre povolenie obnovy konania dozvedel, v žiadosti chýba, je to nedostatok podania, na odstránenie ktorého správca dane daňový subjekt v súlade s § 20 ods. 7 zákona o správe daní vyzve. Zároveň vo výzve správca dane určí lehotu, v ktorej je daňový subjekt povinný nedostatok podania odstrániť s poučením o následkoch spojených s nedodržaním lehoty uvedenej vo výzve, resp. s neodstránením uvedeného nedostatku žiadosti o obnovu konania. 

 PRÍKLAD č. 307: 

Daňový subjekt sa dozvedel o dôvode pre obnovu konania 20. júla 2004, kedy dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť. Za splnenia zákonom stanovených podmienok môže podať návrh na povolenie obnovy konania najneskôr do 20. januára 2005, kedy uplynie šesťmesačná subjektívna lehota na podanie žiadosti o povolenie obnovy konania, najneskôr však do 20. júla 2007, kedy uplynie trojročná objektívna lehota na podanie žiadosti o povolenie obnovy konania. 

 PRÍKLAD č. 308: 

Dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť 20. júla 2004. Daňový subjekt podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorá bola správcovi dane doručená v šesťmesačnej subjektívnej lehote dňa 30. decembra 2004. V žiadosti však daňový subjekt neuviedol presný dátum, kedy sa o dôvode na povolenie obnovy konania dozvedel. Správca dane zaslal daňovému subjektu výzvu na odstránenie nedostatku podania v lehote 15 dní od jej doručenia. Daňový subjekt oznámil správcovi dane dňa 21. januára 2005, že sa o dôvode obnovy konania dozvedel 5. novembra 2004. Pretože šesťmesačná lehota na podanie žiadosti o povolenie obnovy konania v danom prípade uplynula dňa 20. januára 2005, správca dane obnovu konania nepovolil.  

 PRÍKLAD č. 309: 

Dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť 20. júla 2004. Trojročná objektívna lehota na obnovu konania uplynie dňa 20. júla 2007. Daňový subjekt sa preukázateľne dozvie o dôvode obnovy konania 10. júna 2007. Žiadosť o obnovu konania podá dňa 21. júla 2007, t. j. v šesťmesačnej subjektívnej lehote, ale po uplynutí trojročnej objektívnej lehoty, ktorá uplynula 20. júla 2007, preto správca dane nepovolí obnovu konania.  

§ 52 

Postup pri obnove konania 

(1) Obnovu konania povoľuje alebo nariaďuje správca dane. Ak rozhodol v poslednom stupni iný orgán ako správca dane, povoľuje alebo nariaďuje obnovu konania tento orgán. Povoliť alebo nariadiť obnovu konania ukončeného právoplatnou daňovou exekučnou výzvou (§ 76) nie je prípustné. 

(2) Obnova konania sa môže povoliť alebo nariadiť, ak nezaniklo právo na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. 

(3) Pri zmene miestnej príslušnosti rozhoduje o návrhu na obnovu konania alebo ju nariaďuje správca dane, ktorý je miestne príslušný v deň podania tohto návrhu. Ak rozhodol v poslednom stupni iný orgán ako správca dane, rozhoduje pri zmene miestnej príslušnosti o návrhu na obnovu konania alebo ju nariaďuje orgán, ktorý je miestne príslušný v dobe podania návrhu. 

(4) V rozhodnutí o povolení alebo nariadení obnovy konania sa uvedie, v akom rozsahu sa konanie obnovuje a z akých dôvodov. 

(5) Proti rozhodnutiu o povolení alebo nariadení obnovy konania sa nemožno odvolať. Ak bola rozhodnutím zamietnutá žiadosť o obnovu konania, možno sa proti nemu odvolať. 

(6) Nové konanie vo veci vykoná správca dane, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni; pri zmene miestnej príslušnosti nové konanie vo veci vykoná správca dane uvedený v odseku 3. Ak rozhodol o obnove konania odvolací orgán, je správca dane pri konaní viazaný jeho právnym názorom. 

(7) Ak konanie alebo jeho jednotlivé úkony neboli dotknuté dôvodom, pre ktorý sa obnova povoľuje alebo nariaďuje, zostávajú v platnosti. 

(8) Novým rozhodnutím vo veci sa pôvodné rozhodnutie zrušuje, ak sa ho dôvod obnovy týka. Proti novému rozhodnutiu vo veci sa možno odvolať. 

K § 52 

V zásade platí, že obnovu konania povoľuje na základe žiadosti daňového subjektu správca dane, ktorý pôvodné rozhodnutie vydal. V praxi sa však často stáva, že vo veci rozhodol iný orgán než správca dane, predovšetkým v prípade, že prebehlo vo veci odvolacie konanie, kedy v poslednom stupni rozhoduje orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Pokiaľ teda v poslednom stupni rozhodol iný orgán, povoľuje alebo nariaďuje obnovu tento orgán. Pokiaľ došlo k zmene miestnej príslušnosti, rozhoduje o povolení obnovy konania alebo ju nariaďuje miestne príslušný správca dane v dobe podania návrhu. 

 PRÍKLAD č. 310: 

Daňový subjekt sa proti platobnému výmeru, ktorý vydal Daňový úrad Bardejov, odvolal. Daňové riaditeľstvo, pracovisko Prešov, potvrdilo platobný výmer, ktorý nadobudol doručením právoplatnosť. V poslednom stupni teda rozhodol vo veci iný orgán ako správca dane. Daňový subjekt sa presťahoval a jeho miestne príslušným správcom dane sa stal Daňový úrad Liptovský Mikuláš. Žiadosť o obnovu konania podal daňový subjekt správcovi dane miestne príslušnému v čase podania žiadosti, t. j. Daňovému úradu Liptovský Mikuláš. Orgánom príslušným na povolenie obnovy konania je Daňové riaditeľstvo, pracovisko Žilina, do pôsobnosti ktorého patrí Daňový úrad Liptovský Mikuláš.  

Konanie o obnove konania má dve štádiá ukončené rozhodnutím správcu dane, ktoré okrem všeobecných náležitostí podľa § 30 ods. 2 zákona o správe daní musí obsahovať aj rozsah obnoveného konania, ako aj dôvody, pre ktoré sa konanie obnovuje. Proti rozhodnutiu o povolení obnovy konania alebo nariadení obnovy konania nie je prípustné odvolanie, čo v praxi znamená, že doručením rozhodnutia sa obnova konania povoľuje, resp. nariaďuje. Zákon o správe daní však umožňuje, aby daňový subjekt podal odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti, ktorou žiadal o povolenie obnovy konania. Žiadosť o obnovu konania môže byť zamietnutá najmä preto, že orgán, ktorý o povolení obnovy konania rozhoduje, nepovažuje dôvod v nej uvedený za zákonom stanovenú podmienku povolenia obnovy konania, prípadne že daňový subjekt nedodrží subjektívnu, resp. objektívnu lehotu na obnovu konania a iné.  

 PRÍKLAD č. 311: 

Daňový úrad Hlohovec na základe rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR, pracoviska Trnava o povolení obnovy konania vykonal v obnovenom konaní u daňového subjektu YX opakovanú daňovú kontrolu a na základe jej výsledkov dorubil daňovému subjektu daňovú povinnosť novým dodatočným platobným výmerom, vo výroku ktorého správca dane zároveň uviedol, že pôvodný dodatočný platobný výmer sa zrušuje. Proti dodatočnému platobnému výmeru sa daňový subjekt odvolal. Odvolací orgán rozhodnutie správcu dane ako vecne správne potvrdil.  

Judikatúra: Uznesenie NS SR z 28. októbra 1998, s. zn. 5 Sž 125/98: 

Rozhodnutie, ktorým správny orgán zamietol návrh na povolenie obnovy konania, nie je rozhodnutím o práve alebo povinnosti daňového subjektu a je vylúčené zo súdneho preskúmavania. 

Novelou zákona o správe daní sa upresnil postup pri obnove konania tak, že obnova konania sa môže povoliť alebo nariadiť len v tom prípade, ak nezaniklo právo na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. Lehota na vyrubenie dane alebo jej rozdielu je stanovená na päť rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie. Pokiaľ lehota na zánik práva uplynula, správca dane nemôže povoliť alebo nariadiť obnovu konania ani v tom prípade, že by daňový subjekt dodržal subjektívnu, ako aj objektívnu lehotu na podanie žiadosti a že by k nej pripojil dôkazy preukazujúce jej opodstatnenosť. Preklúzia znamená zánik práva a v prípade, že by obnova konania bola povolená alebo nariadená, správca dane by porušil zákon, lebo by postupoval bez právneho titulu. 

 PRÍKLAD č. 312: 

Dodatočný platobný výmer na rozdiel dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2002 nadobudol právoplatnosť dňa 15. mája 2004. Päťročná lehota na vyrubenie dane začala plynúť od 31. decembra 2003 a uplynie 31. decembra 2008. Daňový subjekt sa o dôvodoch obnovy konania dozvedel 15. decembra 2008. Požiadal o obnovu konania dňa 2. januára 2009. Napriena to, že daňový subjekt dodržal subjektívnu šesťmesačnú lehotu na podanie žiadosti o obnovu konania, ako aj trojročnú objektívnu lehotu, obnovu konania nie je možné povoliť vzhľadom na uplynutie lehoty na zánik práva vyrubiť daň (§ 45).  

Novela zákona o správe daní tiež odstránila doterajšiu komplikovanosť postupu pri obnove konania v súvislosti so zmenou miestnej príslušnosti tak, že v nadväznosti na rozhodovanie o žiadosti o povolenie obnovy konania nové konanie vo veci vykoná ten správca dane, ktorý je miestne príslušný v deň podania návrhu.  

 PRÍKLAD č. 313: 

Daňový subjekt XY podal návrh na obnovu konania proti právoplatnému rozhodnutiu Daňového úradu Zvolen, ktorý bol v čase vydania platobného výmeru jeho miestne príslušným správcom dane. Návrh na obnovu konania doručil daňový subjekt Daňovému úradu Martin, ktorý sa z dôvodu zmeny jeho trvalého bydliska stal jeho miestne príslušným správcom dane. Obnovu konania povolil Daňový úrad Martin, ktorý vykonal aj nové konanie vo veci vzhľadom na to, že bol miestne príslušným správcom dane v deň podania návrhu o obnovu konania. 

 PRÍKLAD č. 314: 

Daňový úrad Hlohovec vydal dodatočný platobný výmer, proti ktorému daňový subjekt podal odvolanie. Odvolací orgán – Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Trnava, dodatočný platobný výmer ako vecne správny potvrdil. Doručením rozhodnutia o odvolaní nadobudol dodatočný platobný výmer právoplatnosť. O povolení obnovy konania na základe žiadosti daňového subjektu rozhodlo Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Trnava. V rozhodnutí o povolení obnovy uviedol odvolací orgán dôvody, pre ktoré obnovu konania povolil. Obnovené konanie vo veci vykoná Daňový úrad Hlohovec.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2001, sp. zn. 6 Sž 131–133/01: 

Rozhodnutie o povolení obnovy konania v daňovom konaní nie je vždy rozhodnutím procesným a ako také nie je vylúčené z preskúmavania súdom podľa ustanovenia § 248 ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku. 

Výsledkom obnoveného konania je znovu rozhodnutie správcu dane, ktorým sa zrušuje rozhodnutie vydané v konaní pôvodnom, z čoho vyplýva, že proti tomuto rozhodnutiu sa daňový subjekt môže znovu odvolať. 

§ 53 

Preskúmanie rozhodnutia mimo
odvolacieho konania
 

(1) Rozhodnutie, ktoré je právoplatné, s výnimkou daňovej exekučnej výzvy, môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať orgán najbližšie nadriadený orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal; ak ide o rozhodnutie orgánu najbližšie nadriadeného správcovi dane, toto rozhodnutie môže preskúmať ministerstvo, a ak ide o rozhodnutie ministerstva, minister financií Slovenskej republiky na základe návrhu ním určenej osobitnej komisie. Rozhodnutie ministra financií Slovenskej republiky nemožno preskúmavať. Podnet na preskúmanie rozhodnutia nie je oprávnený podať orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, ktorému ministerstvo právoplatné rozhodnutie už preskúmalo. 

(2) Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania sa podáva orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal, a môže byť podaný najneskôr do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa navrhuje preskúmať. 

(3) Rozhodnutie vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia zmení alebo zruší. Orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. 

(4) Ak orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia zistí, že vydané rozhodnutie nie je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, zašle o tejto skutočnosti tomu, kto podal podnet na preskúmanie rozhodnutia, písomné oznámenie. V takom prípade sa rozhodnutie nevydáva. 

(5) Pri preskúmaní rozhodnutia vychádza príslušný orgán z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia. Preto nemôže zrušiť rozhodnutie, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo. 

(6) Podnetu účastníka konania na preskúmanie rozhodnutia môže v plnom rozsahu vyhovieť aj orgán, ktorý rozhodnutie vydal, ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania alebo ak s tým súhlasia ostatní účastníci konania. 

(7) Orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania môže mimo odvolacieho konania rozhodnutie zrušiť, zmeniť alebo zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie, ak nezaniklo právo na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. 

(8) Proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodnutie mimo odvolacieho konania zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo proti rozhodnutiu, ktorým sa zrušuje alebo mení rozhodnutie mimo odvolacieho konania, sa nemožno odvolať. 

K § 53 

Na rozdiel od obnovy konania – ktorou sa naprávajú skutkové pochybenia správcu dane – účelom preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania je náprava právnych pochybení, ktorých sa správca dane dopustil pri vydaní pôvodného rozhodnutia. Predmetom preskúmavania rozhodnutia je jeho zákonnosť, to znamená, že ak daňový subjekt považuje právoplatné rozhodnutie za rozhodnutie vydané v rozpore so zákonom, má možnosť požiadať o jeho preskúmanie v mimo odvolacom konaní. 

Judikatúra: Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 22/02 zo 16. apríla 2003: 

Ak vydaniu rozhodnutia predchádzal taký postup správneho orgánu, ktorý možno označiť za nezákonný, pričom táto nezákonnosť sa prejavila nerešpektovaním základného práva sťažovateľa a tento nedostatok je premietnutý v napadnutom rozhodnutí, potom týmto napadnutým rozhodnutím je porušené základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.  

Právoplatné rozhodnutie môže z vlastného podnetu preskúmať orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Preskúmať rozhodnutie mimo odvolacieho konania môže tento orgán aj z iného podnetu, ktorý podá buď daňový subjekt, alebo tretia osoba. Zákon o správe daní umožňuje aj opravu nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo vydané daňovým riaditeľstvom alebo jeho pracoviskom, ako aj colným riaditeľstvom – v takomto prípade bude príslušným na jeho preskúmanie Ministerstvo financií SR a pokiaľ bude daný podnet na preskúmanie rozhodnutia vydaného Ministerstvom financií SR, príslušným na jeho preskúmanie je minister financií na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Zákon o správe daní mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministra financií nepripúšťa. Nie je možné preskúmavať ani daňovú exekučnú výzvu. Podľa právnej úpravy účinnej od 1. januára 2004 je obmedzená možnosť orgánu najbližšie nadriadenému správcovi dane podať podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania v prípade, ak už bolo jeho právoplatné rozhodnutie raz Ministerstvom financií SR preskúmané. Z uvedenej právnej úpravy teda vyplýva, že napríklad príslušné pracovisko Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky nemôže opätovne v tej istej veci požiadať o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. 

 PRÍKLAD č. 315: 

Správca dane vydal dodatočný platobný výmer, proti ktorému daňový subjekt podal odvolanie. Odvolací orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil. Daňový subjekt podal podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Ministerstvo financií SR ako príslušný orgán v rámci mimo odvolacieho konania zrušilo rozhodnutie odvolacieho orgánu a vrátilo vec na nové konanie a rozhodnutie. Odvolací orgán už nemôže dať podnet na preskúmanie rozhodnutia ministerstva financií mimo odvolacieho konania.  

Zo zásady, že právoplatné rozhodnutie preskúmava vždy orgán najbližšie nadriadený, zákon o správe daní pripúšťa výnimku v podobe možnosti opravy nezákonného rozhodnutia tým orgánom, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, a to za podmienky, že podnetu v plnom rozsahu vyhovie (autoremedúra). Ak je v konaní viac účastníkov, musia s tým súhlasiť všetci účastníci konania

 PRÍKLAD č. 316: 

Daňový subjekt podal proti právoplatnému rozhodnutiu správcu dane, ktorým mu bola uložená pokuta za porušenie zákona o účtovníctve, podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Ako dôvod uviedol, že správca dane zistil porušenie povinnosti nepeňažnej povahy pri daňovej kontrole, ktorá bola vykonaná v januári 2000 a rozhodnutie o uložení pokuty mu bolo doručené v marci 2003, teda po uplynutí trojročnej lehoty, čo je v rozpore s § 35 ods. 6 zákona o správe daní. Správca dane podľa § 53 ods. 4 podnetu daňového subjektu v plnom rozsahu vyhovel a rozhodnutie o uložení pokuty ako nezákonné zrušil. 

Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania sa podáva u toho orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, pričom zákon o správe daní obmedzuje lehotu na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku na tri roky odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa navrhuje preskúmať.  

 PRÍKLAD č. 317: 

Daňový úrad Ružomberok uložil daňovému subjektu XY rozhodnutím pokutu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15. marca 2004. Daňový subjekt sa presťahoval a jeho miestne príslušným správcom dane sa stal Daňový úrad Dolný Kubín. Dňa 15. marca 2006 podal daňový subjekt XY podnet na preskúmanie rozhodnutia o pokute, ktorý doručil Daňovému úradu Ružomberok, pretože tento správca dane napadnuté rozhodnutie vydal.  

Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch podlieha poplatkovej povinnosti – fyzická osoba je povinná zaplatiť 500 Sk, právnická osoba 5 000 Sk. Ak orgán najbližšie nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, po preskúmaní dôvodov uvedených v podnete účastníka konania dospeje k záveru, že dôvody sú opodstatnené a že napadnuté rozhodnutie bude preskúmavané, zaplatený správny poplatok účastníkovi konania vráti. Na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania však daňový subjekt – na rozdiel od obnovy konania – právny nárok nemá. 

 PRÍKLAD č. 318: 

Proti právoplatnému rozhodnutiu Daňového úradu Nová Baňa, ktorým bola uložená pokuta za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy, podal daňový subjekt podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Dôvodil, že pokuta bola uložená v rozpore s § 35 ods. 16 zákona o správe daní, keď správca dane uložil pokutu po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom k porušeniu povinnosti nepeňažnej povahy došlo. Správca dane postúpil podnet Daňovému riaditeľstvu, pracovisku Banská Bystrica, ktoré po preskúmaní dôvodov uvedených v podnete rozhodnutie správcu dane zrušil a vrátil daňovému subjektu zaplatený správny poplatok. 

Pokiaľ nadriadený orgán dôvody uvedené v podnete nebude považovať za opodstatnené, oznámi účastníkovi konania, že rozhodnutie nebude preskúmavať z dôvodu, že nebol zistený rozpor so zákonom, pričom v takomto prípade sa zaplatený správny poplatok nevracia. 

 PRÍKLAD č. 319: 

Správca dane v súlade s § 15a zákona o správe daní uložil kontrolovanému daňovému subjektu predbežné opatrenie, ktorým mu zakázal nakladať s hnuteľným aj nehnuteľným majetkom. Daňový subjekt podal proti rozhodnutiu správcu dane podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, pričom ako dôvod uviedol, že správca dane postupoval v rozpore so zákonom, pretože dôvod pre uloženie tohto zabezpečovacieho inštitútu dane nebol daný. Správca dane v predkladacej správe pre orgán najbližšie nadriadený uviedol, že vzhľadom na doterajšiu daňovú disciplínu, ako aj predpokladaný výsledok daňovej kontroly postupoval v súlade so zákonom, keď účel daňovej kontroly zabezpečil predbežným opatrením zakazujúcim kontrolovanému daňovému subjektu akokoľvek nakladať s majetkom. Orgán najbližšie nadriadený listom oznámil daňovému subjektu, že dôvody ním uvedené považuje za neopodstatnené a rozhodnutie o predbežnom opatrení preskúmavať nebude. Zaplatený správny poplatok sa daňovému subjektu nevracia. 

Novela zákona o správe daní predĺžila lehotu, uplynutím ktorej nebude môcť príslušný orgán v rámci preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho orgánu rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť. Táto lehota sa zjednotila s lehotou na zánik práva vyrubiť daň, z čoho vyplýva, že rozhodnutie nebude môcť byť v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku zmenené alebo zrušené, alebo zrušené a vrátené na ďalšie konanie, ak zaniklo právo na vyrubenie dane. Lehota na zánik práva na vyrubenie dane je upravená v § 45 ods. 1 zákona o správe daní, v zmysle ktorého právo daň vyrubiť zanikne po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, prípadne v ňom vznikla daňová povinnosť bez povinnosti daňové priznanie podať.  

 PRÍKLAD č. 320: 

Daňová povinnosť na dani z príjmov fyzických osôb vznikla v roku 2003. Lehota na zánik práva vyrubiť daň začne plynúť 31. decembra 2004 a uplynie 31. 12. 2009. Najneskôr do tohto dátumu môže byť právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu preskúmané mimo odvolacieho konania, pretože ak nebude urobený úkon smerujúci na vyrubenie dane, ktorý prekluzívnu päťročnú lehotu predĺži, právo na vyrubenie dane alebo jej rozdielu zanikne, a tým zanikne aj možnosť preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania. 

Orgán, ktorý preskúmava rozhodnutie mimo odvolacieho konania, vychádza z právneho aj skutkového stavu v čase vydania tohto rozhodnutia. To znamená, že zrušiť alebo zmeniť môže len rozhodnutie, ktoré bolo nezákonné už v čase svojho vydania, nie však rozhodnutie, ktoré sa dodatočne dostalo do rozporu s právnymi predpismi vydanými neskôr alebo ak sa dodatočne zmenia skutkové podklady rozhodujúce pre jeho vydanie. 

§ 54 

Opravy zrejmých omylov a nesprávností 

(1) Vyrubenú daň alebo rozdiel dane správca dane rozhodnutím na žiadosť alebo z úradnej moci 

a) 

zruší, ak bola vyrubená niekomu, kto ju podľa zákona nie je povinný platiť, 

b) 

opraví, ak prišlo pri určení daňovej povinnosti k chybe v počítaní, písaní alebo k inému omylu. 

(2) Ustanovenie odseku 1 písm. b) sa použije primerane pri oprave zrejmých nesprávností aj v iných rozhodnutiach alebo opatreniach správcu dane alebo odvolacieho orgánu (§ 48 ods. 1), alebo orgánu príslušného preskúmať rozhodnutie podľa § 53. 

(3) Ak bola rozhodnutím daň opravená alebo zrušená, rozhodnutím sa opraví alebo zruší aj pokuta (§ 35 ods. 1 a 3) a sankčný úrok (§ 35b). 

(4) Opravy alebo zrušenie vyrubenej dane alebo rozdielu dane alebo opravy zrejmých nesprávností nemožno vykonať, ak zaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane. 

(5) Proti rozhodnutiam vydaným podľa odsekov 1 až 3 sa možno odvolať. 

K § 54 

Inštitút opravy zrejmých omylov zákon o správe daní zaraďuje medzi mimoriadny opravný prostriedok, ktorý správca dane môže použiť na opravu zrejmých omylov a nesprávností, ktoré by inak musel urobiť jeho nadriadený orgán. Novelou zákona o správe daní bolo znenie tohto ustanovenia upresnené. Správca dane môže v ktoromkoľvek štádiu konania vyrubenú daň alebo rozdiel dane rozhodnutím na žiadosť alebo aj z úradnej moci zrušiť, ak bola daň alebo jej rozdiel vyrubená tomu, kto ju podľa zákona nemal platiť, prípadne ju opraví, ak prišlo pri určení daňovej povinnosti k chybe v počítaní, písaní alebo k inému omylu. Z dôvodu jednoznačnosti bola v predmetnom ustanovení novelou zákona o správe daní zavedená možnosť opravy zrejmých omylov a nesprávností aj v rozhodnutiach vydaných odvolacím orgánom, ktorým je orgán najbližšie nadriadený, ako aj Ministerstvom financií SR. Primerane sa tento postup použije aj pri oprave tých rozhodnutí, ktorými nebola určená daňová povinnosť. Tým sa odstránili aplikačné problémy vzhľadom na to, že podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo možné opraviť zrejmé omyly a nesprávnosti v tých rozhodnutiach, ktorými daňová povinnosť určená bola (napríklad pri platobnom výmere). 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 64/96, 5 Sž 152, 153, 154, 155/96 číslo judikátu 76/1998 Jo: 

Podľa § 54 zákona SNR č. 511/1992 Zb. pod zrejmým omylom či nesprávnosťou treba rozumieť také chyby v písaní a počítaní, ku ktorým došlo zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, ktorá rozhodnutie vyhotovila a ktoré je každému zrejmé. O také pochybenie nejde, ak zmena adresáta daňovej povinnosti je podmienená posudzovaním hmotnoprávnych podmienok prechodu práv a povinností z jedného subjektu na iný subjekt. Nemožno stotožniť prípad zmeny (opravy) v adrese daňového subjektu s prípadom, keď dochádza k zmene adresáta daňovej povinnosti, t. j. v osobe daňovníka.  

Novelou zákona o správe daní bol zavedený princíp opravy alebo zrušenia pokuty uloženej daňovému subjektu správcom dane za porušenie povinností peňažnej povahy, ako aj opravy, resp. zrušenia sankčného úroku v prípade opravy alebo zrušenia dane prostredníctvom inštitútu opravy zrejmých omylov a nesprávností.  

 PRÍKLAD č. 321: 

Správca dane vyrubil v roku 2002 daňovníkovi daň z prevodu a prechodu nehnuteľností. Pre nesplnenie podmienok dojednaných v kúpnej zmluve daňovník v roku 2003 odstúpil od zmluvy, čím sa zmluva zrušila od začiatku (ex nunc). Správca dane v súlade s § 54 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní zruší vyrubenú daň, lebo bola vyrubená tomu, kto nie je povinný ju platiť.  

 PRÍKLAD č. 322: 

Správca dane vydal rozhodnutie, ktorým uložil daňovému subjektu pokutu za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy. V písomnom vyhotovení rozhodnutia uviedol v dátume rok 20030. Uvedenú zrejmú nesprávnosť správca dane rozhodnutím opravil bez návrhu daňového subjektu.  

Opraviť možno aj právoplatné rozhodnutia, avšak len do termínu zániku vyrubiť alebo dodatočne vyrubiť daň, t. j. v lehote piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie. 

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 7. novembra 2001, sp. zn. 7 Sž 142/01: 

Oprava chyby v písaní a počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti rozhodnutia je prípustná len vtedy, ak sú takéto chyby a nesprávnosti rozhodnutia zrejmé z kontextu predmetného rozhodnutia. Omyl v hodnotení skutkových okolností alebo v právnom posúdení veci, hoci sa javí ako zrejmý, nemožno napraviť podľa § 47 ods. 6 zákona o správnom konaní. Formou opravy rozhodnutia nemožno zásadne zmeniť pôvodné rozhodnutie tak, aby na základe opravy rozhodnutia malo dôjsť k zmene právnej situácie založenej rozhodnutím. Takúto zásadnú zmenu rozhodnutia je možné dosiahnuť iba postupom podľa § 65 zákona č. 71/1967 Zb., t. j. aplikáciou inštitútu preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ktorého uplatnenie je však limitované lehotou 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia.  

§ 55 

Zrušený. 

ŠIESTA ČASŤ 

PLATENIE DANÍ 

§ 56 

Základné pojmy 

(1) Daňová povinnosť vzniká okamihom, keď nastali skutočnosti zakladajúce daňovú povinnosť podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 

(2) Daňová povinnosť, ktorá vznikla pred smrťou fyzickej osoby, prechádza na dediča. 

(3) Daňová povinnosť zaniknutých právnických osôb prechádza na ich právneho nástupcu. 

(4) Daňový nedoplatok sú povinní zaplatiť tiež ručitelia,12a) ak im zákon povinnosť ručenia ukladá a ak ich na plnenie tejto platobnej povinnosti vyzve správca dane daňového dlžníka. Proti tejto výzve sa môže ručiteľ odvolať. V odvolaní môže ručiteľ namietať len skutočnosť, že nie je ručiteľom alebo ručenie bolo uplatnené vo väčšom než zákonom ustanovenom rozsahu. 

K § 56 

Daňová povinnosť v zmysle zákona o správe daní vzniká okamihom, kedy nastali skutočnosti zakladajúce daňovú povinnosť. Napriena to, že zákon o správe daní neobsahuje definíciu tohto pojmu, vo všeobecnosti daňovou povinnosťou rozumieme sumu dane, ktorú bude daňový subjekt povinný v daňovom priznaní priznať a ktorú je povinný aj zaplatiť. Pri dani z pridanej hodnoty to bude vlastná daňová povinnosť alebo nadmerný odpočet a pri spotrebnej dani z liehu to bude aj nárok na vrátenie spotrebnej dane z liehu. Zákon o správe daní v tomto ustanovení upravuje, kedy daňová povinnosť vzniká, napríklad podľa zákona o dani z pridanej hodnoty daňová povinnosť vzniká platiteľovi dňom dodania tovaru alebo dňom dodania služby, pri dani z nehnuteľností je rozhodujúce, či daňovník vlastní predmet dane k 1. januáru bežného roka, pri spotrebnej dani z vína vzniká daňová povinnosť okrem iných skutočností uvedených v § 9 zákona č. 104/2004 Z. z. o spotrebnej dani z vína uvedením vína do daňového voľného obehu, dňom vydania vína právnickej alebo fyzickej osobe, ktorá nie je oprávnená odoberať víno v pozastavení a pod. S otázkou vzniku daňovej povinnosti veľmi úzko súvisí aj prechod daňovej povinnosti na iného nástupcu, ktorý je v zákone o správe daní osobitne upravený pre fyzické osoby (ods. 2) a právnické osoby (ods. 3). Daňová povinnosť, ktorá vznikla pred smrťou fyzickej osoby, prechádza na dediča. Inštitút dedenia je upravený v § 460 až 487 Občianskeho zákonníka. Dedičom v prípade fyzickej osoby je ten, v prospech ktorého svedčí niektorý z dôvodov dedenia, a to buď zákona, alebo závet za podmienky, že dedič je spôsobilý dediť, čo znamená, že nesmie byť vydedený a aby mohol dedičstvo nadobudnúť, nemôže ho odmietnuť. Dedičom môže byť nielen fyzická osoba, ale aj osoba právnická, prípadne štát. Pokiaľ je dedičom právnická osoba, musí v čase dedenia právne existovať, pričom podľa platnej právnej úpravy právnická osoba alebo štát môžu byť dedičmi len na základe závetu. Od štátu ako dediča zo závetu je potrebné odlíšiť prípad tzv. odúmrte, t. j. keď dedičstvo nenadobudne žiadny dedič. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, z čoho vyplýva, že pre zistenie okruhu dedičov je rozhodujúci okamih poručiteľovej smrti. Občiansky zákonník vychádza pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej sukcesie, čo znamená, že dedič vstupuje smrťou poručiteľa do jeho majetko-právnych vzťahov, a to tak do všetkých práv ako aj povinností. Napriena to, že okruh dedičov je známy už v okamihu poručiteľovej smrti, nadobudnutie a rozsah dedičstva úradne potvrdzuje až rozhodnutie súdu o dedičstve alebo osvedčenie súdneho komisára. Až vtedy je bezpečne ustálené, na ktorého dediča a v akom pomere prešiel poručiteľov majetok. Dôležitým okamihom pre prechod daňovej povinnosti u fyzickej osoby je práve skutočnosť, kedy k vzniku daňovej povinnosti došlo, nie či je vyrubená podaním daňového priznania alebo vyrubená platobným výmerom správcu dane, ktoré daňovú povinnosť vzniknutú pred smrťou daňového subjektu len deklarujú. Ak daňová povinnosť vznikla ešte pred smrťou fyzickej osoby, podľa § 56 ods. 2 zákona o správe daní prechádza na dediča. 

 PRÍKLAD č. 323: 

Správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vydal dodatočný platobný výmer, ktorým daňovému subjektu AB dorubil daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003. Daňový subjekt zomrel. Správca dane si podľa § 26 zákona o správe daní urobil úsudok o tom, že z okruhu dedičov zomretého daňovníka je jeho právnym nástupcom jeho manželka. Vyzval ju na zaplatenie dorubenej dane a platobným výmerom, znejúcim na jej meno, vyrubil za zomretého daňovníka penále odo dňa nezaplatenia dane do dňa smrti daňovníka. Daňová povinnosť vznikla pred smrťou daňovníka, a preto v zmysle § 56 ods. 2 zákona o správe daní prešla na jeho dediča (manželku).  

Podľa § 56 ods. 3 daňová povinnosť zaniknutých právnických osôb prechádza na ich právnych nástupcov. Dôležitou skutočnosťou z hľadiska prechodu daňovej povinnosti je spôsob ich zániku podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka alebo podľa osobitných predpisov (zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov, zákon číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov). 

Podkladom pre zistenie právneho nástupcu zaniknutej právnickej osoby je výpis z obchodného registra (§ 8 ods. 2 zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov), kde sa zapisuje aj právny dôvod jej vymazania, z ktorého vyplýva aj to, kto a v akom rozsahu sa stal právnym nástupcom zaniknutej právnickej osoby. Obchodný register a zbierka listín sú každému prístupné a po zaplatení súdneho poplatku podľa zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov môže každý do nich nahliadať a vyhotovovať si z nich odpisy bez toho, aby musel preukazovať právny záujem. Na požiadanie súd vydá aj potvrdenie o tom, že právnická osoba bola vymazaná a potvrdenie o právnom dôvode jej vymazania z obchodného registra. Režim prechodu záväzkov obchodných spoločností, družstiev zanikajúcich bez likvidácie závisí na spôsobe ich zániku. Pri splynutí, zlúčení alebo rozdelení spoločnosti musí mať zanikajúca spoločnosť a spoločnosť, na ktorú prechádza imanie zanikajúcej spoločnosti rovnakú právnu formu. Výnimka z tohto pravidla je upravená v § 218l Obchodného zákonníka, podľa ktorého zlúčenie spoločnosti s ručením obmedzeným a akciovej spoločnosti, pri ktorom spoločnosť s ručením obmedzeným zaniká a jej imanie prechádza na akciovú spoločnosť, je prípustné. Pri zlúčení na základe zrušenia spoločnosti bez likvidácie dochádza k zániku jednej spoločnosti alebo viacerých spoločností, pričom imanie zanikajúcich spoločností prechádza na inú už jestvujúcu spoločnosť, ktorá sa tým stáva právnym nástupcom zanikajúcich spoločností, pri splynutí prechádza imanie na inú novozaloženú spoločnosť. Rozdelenie je postup, pri ktorom dochádza na základe zrušenia bez likvidácie k zániku spoločnosti a imanie zanikajúcej spoločnosti prechádza na iné jestvujúce spoločnosti alebo novozaložené spoločnosti, ktoré sa stávajú právnymi nástupcami zanikajúcej spoločnosti . 

 PRÍKLAD č. 324: 

Akciová spoločnosť AB sa na základe zmluvy o rozdelení a schváleného projektu rozdelenia rozdelila na dve akciové spoločnosti CD a YX. Dňom zápisu do obchodného registra prešlo imanie zanikajúcej akciovej spoločnosti AB, ako aj daňová povinnosť podľa schváleného projektu rozdelenia na novovzniknuté akciové spoločnosti CD a YX. Dňom zápisu do obchodného registra, ktorý má konštitutívny charakter, spoločnosť AB zanikla.  

S platením dane veľmi úzko súvisí aj otázka ručenia za úhradu daňových nedoplatkov, pričom ručitelia sú povinní zaplatiť nedoplatok len v prípade, ak im zákon povinnosť ručenia ukladá a ak na plnenie platobnej povinnosti správca dane daňového dlžníka vyzve. Ak povinnosť ručenia ukladá zákon, môže ručiteľ v odvolaní voči výzve namietať len tú skutočnosť, že nie je ručiteľom alebo že správca dane požaduje vyššie plnenie, než mu ako ručiteľovi podľa osobitného zákona vyplýva. Podľa súčasnej právnej úpravy je zavedený inštitút ručenia pre oblasť daní len v zákone č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov. Podľa § 2 ods. 5 tohto zákona sa môžu spoluvlastníci pozemku dohodnúť, že daňovníkom dane z pozemkov je jeden z nich a ostatní spoluvlastníci za daň ručia do výšky svojich spoluvlastníckych podielov. Vzhľadom na zámer zrušiť od 1. januára 2005 zákon č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností v znení neskorších predpisov sa poznámka pod čiarou k odkazu 12a) mení tak, že príkladmo zákon v odseku 4 tohto ustanovenia odkazuje na právnu úpravu uvedenú v zákone o miestnych poplatkoch, ako aj v zákone o dani z nehnuteľností. 

§ 57 

Zrušený. 

§ 58 

Spôsob platenia dane a použitie platieb 

(1) Daň sa platí príslušnému správcovi dane v slovenskej mene. Pri každej platbe musí byť uvedené, na ktorú daň je platba určená. Správca dane prijme platbu na daň a použije ju na úhradu dane, na ktorú bola určená. Pri platbe vykonanej bez dostačujúceho označenia dane správca dane vyzve daňový subjekt, aby oznámil v určenej lehote, na úhradu ktorej dane bola platba vykonaná. 

(2) Ak je správcovi dane doručená odpoveď v určenej lehote, zaúčtuje platbu na daň určenú daňovým subjektom v odpovedi ku dňu, ku ktorému bola platba dane vykonaná. Ak neodpovie daňový subjekt v určenej lehote, správca dane určí podľa odseku 7, na ktorú daň sa platba zaúčtuje; v takom prípade sa považuje za deň platby deň, keď ju správca dane zaúčtoval. 

(3) Správca dane je povinný písomne upovedomiť daňový subjekt, na aký účel podľa odseku 7 prijatú platbu použije. 

(4) Platby na daň, rozdiel dane, pokutu, úrok a sankčný úrok musia byť takto výslovne označené. 

(5) Prijatú platbu na daň správca dane eviduje, pričom deň zaevidovania platby je zhodný s dňom jej zaúčtovania. 

(6) Daň možno platiť 

a) 

bezhotovostným prevodom z účtu vedeného v banke na príslušný účet správcu dane, 

b) 

v hotovosti 

1. 

poštovým poukazom na príslušný účet správcu dane, 

2. 

pri platbách do 10 000 Sk zamestnancovi správcu dane, ktorý je správcom dane poverený prijímať platby na daň; na prijatú platbu je správca dane povinný vydať potvrdenie, 

3. 

zamestnancovi správcu dane pri výkone daňovej exekúcie, ak ide o platby, ktoré majú byť daňovou exekúciou vymožené, ak nie je v daňovom exekučnom príkaze určené inak, 

4. 

zamestnancovi správcu dane v blokovom konaní, 

c) 

kolkovými známkami, ak tak ustanovuje osobitný zákon; správca dane, u ktorého sa predpokladá platenie kolkovými známkami, je povinný mať primeranú zásobu kolkových známok na predaj. 

(7) Prijatá platba, pri ktorej nebola určená daň, na úhradu ktorej sa má použiť, sa použije na úhradu v tomto poradí: 

a) 

peňažné plnenie uložené rozhodnutím, exekučné náklady a hotové výdavky, 

b) 

bežné platby daní vrátane preddavkov na daň, 

c) 

vyrubený rozdiel dane, 

d) 

úrok, 

e) 

najstaršie daňové nedoplatky, 

f) 

pokuta, 

g) 

sankčný úrok. 

(8) Správca dane je povinný prijať každú platbu na daň, i keď nie je vykonaná daňovým subjektom a bude s ňou zaobchádzať rovnakým spôsobom, akoby ju zaplatil daňový subjekt. Vrátenie platby tomu, kto ju za daňový subjekt zaplatil, nie je prípustné. 

K § 58 

Právna úprava spôsobu platenia daní má význam tak pre daňové subjekty, ako aj pre správcov dane. Včasné vybratie dane je zavŕšením úsilia správcu dane v procese správneho určenia a vyrubenia dane a je závislé predovšetkým od daňovej disciplíny daňových subjektov. Zákon o správe daní stanovuje daňovým subjektom povinnosť platiť daň príslušnému správcovi dane v slovenskej mene. Povinnosť platiť daň v slovenskej mene vylučuje možnosť vyrubenia a vybratia dane v cudzej mene. Z uvedenej zásady platí výnimka pri cestnej dani. Vodič motorového vozidla v medzinárodnej preprave môže platiť daň aj v cudzej mene, pričom prepočet slovenskej meny na cudziu menu sa vykoná kurzom peňažných prostriedkov v cudzej mene vyhláseným Národnou bankou Slovenska v deň platenia dane (§ 7 ods. 4 zákona č. 87/1994 Z. z. o cestnej dani v znení neskorších predpisov). V súvislosti so zaplatením svojej daňovej povinnosti, ako aj v záujme predchádzania možným komplikáciám je potrebné, aby daňový subjekt pri každej platbe poukazovanej správcovi dane presne uviedol, na ktorú daň je platba určená. V nadväznosti na zavedenie nového sankčného systému bola do predmetného ustanovenia novelou zákona zavedená povinnosť správcu dane vyzvať daňový subjekt na oznámenie, u ktorej dane vykonal platbu v prípade, že platba nebola dostačujúco označená. V zmysle novej právnej úpravy sa vyžaduje, aby bola výslovne platba označená na daň, rozdiel dane, pokutu, úrok, ako aj sankčný úrok. Pokiaľ prijatú platbu daňový subjekt dostačujúco neoznačí, správca dane zašle daňovému subjektu výzvu, v ktorej mu určí primeranú lehotu na označenie platby. Ak daňový subjekt dodatočne v lehote určenej správcom dane označí daň, na ktorú bola platba určená, zaúčtuje správca dane platbu na túto daň. V prípade, že daňový subjekt nebude na výzvu správcu dane reagovať, prijatú platbu správca dane zaúčtuje na úhradu podľa poradia v odseku 7, o čom daňový subjekt písomne správca dane upovedomí. Podľa právnej úpravy platnej do účinnosti novely zákona o správe daní správca dane postupoval opačne – najprv nedostatočne označenú platbu zaúčtoval podľa poradia uvedeného v odseku 7 a až v tom prípade, keď platbu nebolo možné týmto spôsobom zaúčtovať, vyzval správca dane daňový subjekt na oznámenie, na úhradu ktorej dane platba smerovala. Novelou zákona sa oproti právnej úprave do novely zákona o správe daní zmenilo aj poradie, v akom sa prijatá platba bez dostačujúceho označenia použije. 

 PRÍKLAD č. 325: 

Daňový subjekt poukázal prevodom z účtu miestne príslušnému správcovi dane platbu vo výške 10 000 Sk bez toho, aby označil, na ktorú daň platba smeruje. Správca dane daňový subjekt vyzval, aby v lehote 15 dní oznámil, na úhradu ktorej danej bola platba vykonaná. Daňový subjekt na výzvu nereagoval, preto správca dane v súlade s ustanovením § 58 ods. 2 zákona o správe daní zaúčtoval platbu na najstarší nedoplatok na dani z príjmov fyzických osôb a daňový subjekt o tejto skutočnosti upovedomil.  

Správca dane platbu bez dostačujúceho označenia – a to ani po výzve zaslanej za tým účelom daňovému subjektu – použije platbu na úhradu daní v poradí peňažné plnenie uložené rozhodnutím, exekučné náklady a hotové výdavky, bežné platby daní vrátane preddavkov na daň, vyrubený rozdiel dane, úrok, najstaršie daňové nedoplatky, pokuta, sankčný úrok. Zákon neobsahuje definíciu pojmu bežná platba na daň, vo všeobecnosti však ňou je platba na daň, pri ktorej neuplynula lehota splatnosti podľa zákona o správe daní alebo podľa osobitných predpisov. Dá sa povedať, že je to vlastne daňová pohľadávka, pretože ak nie je dodržaná lehota splatnosti, resp. lehota na zaplatenie určená správcom dane v rozhodnutí, vzniká daňový nedoplatok. 

 PRÍKLAD č. 326: 

Správca dane uložil daňovému subjektu pokutu za nesplnenie povinností nepeňažnej povahy vo výške 10 000 Sk. Daňový subjekt poukázal platbu na uloženú pokutu, pričom výslovne na poštovej poukážke uviedol, že platbu smeruje na zaplatenie pokuty uloženej podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní.  

 PRÍKLAD č. 327: 

Správca dane uložil daňovému subjektu pokutu za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy. V rozhodnutí správca uložil daňovému subjektu povinnosť zaplatiť pokutu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Daňový subjekt sa proti rozhodnutiu neodvolal, preto márnym uplynutím lehoty na odvolanie nadobudlo právoplatnosť. Do uplynutia lehoty na zaplatenie je platba považovaná za bežnú platbu. V prípade nezaplatenia pokuty v lehote určenej v rozhodnutí nasledujúcim dňom po jej uplynutí vznikne daňový nedoplatok.  

Zákon o správe daní umožňuje platenie dane viacerými spôsobmi. Daň je možné platiť bezhotovostným prevodom z účtu vedeného v banke na príslušný účet správcu dane, v hotovosti alebo kolkovými známkami. Ak daňový subjekt platí daň bezhotovostným prevodom z účtu, je povinný presne označiť bankové spojenie príjemcu – účet štátnych príjmov a príslušnú daň (číslo/kód banky), sumu, konštantný symbol a variabilný symbol. Zoznam konštantných symbolov môže daňový subjekt nájsť napríklad aj na internetovej stránke daňového riaditeľstva www.drsr.sk. Ak daňový subjekt uskutočňuje platbu poštovou poukážkou, môže tak relevantne urobiť len na poštovej poukážke typu U, na ktorej sú všetky potrebné údaje predtlačené. Okrem ich vyplnenia musí uviesť tiež sumu, variabilný a konštantný symbol. Správca dane zvyčajne takto poukázanú platbu podľa dispozícií určených daňovým subjektom aj zaúčtuje. Pod platením dane v hotovosti zákon má na mysli platenie poštovou poukážkou na príslušný účet správcu dane, osobne u povereného zamestnanca správcu dane do výške 10 000 Sk, v rámci exekučného konania, ak ide o platby, ktoré majú byť exekúciou vymožené. Zákon o správe v prípade platenia poštovou poukážkou neumožňuje platiť daň na adresu daňového úradu, preto nie je prípustné prevzatie platby, ktorú daňový subjekt realizoval poštovou poukážkou typu C (na meno). Daňový subjekt musí v tomto prípade poukázať platbu na poštovej poukážke typu U a poukázať platbu na účet daňového úradu, nie na adresu daňového úradu. Správca dane je povinný o neprevzatí platby daňový subjekt informovať formou oznámenia, v ktorom mu zároveň uvedie zákonné spôsoby úhrady dane. Vo väzbe na zákaz prenosu daňovej povinnosti (§ 43) je správca dane povinný prijať každú platbu na daň, a to aj v prípade, keď nie je vykonaná daňovým subjektom, pričom zákon nepripúšťa vrátenie dane osobe, ktorá ju za daňový subjekt zaplatila. Naopak, zákon o správe daní ukladá správcovi dane povinnosť nakladať s takouto platbou, ako keby ju realizoval daňový subjekt. 

 PRÍKLAD č. 328: 

Daňový subjekt A poukázal správcovi dane prevodným príkazom platbu na daň z príjmov, pri označení ktorej sa pomýlil, a tak bola platba smerovaná na účet daňového subjektu B, ktorý mal u správcu dane evidované nedoplatky. Daňový subjekt A si svoju chybu uvedomil a požiadal správcu dane, aby platbu zaúčtoval podľa opraveného označenia. Správca dane oznámil daňovému subjektu, že prijatú platbu s poukazom na § 58 ods. 8 vrátiť nemôže.  

Judikatúra: Rozsudok NS SR z 25. júla 2001, sp. zn. 5 Sž 50–51/01 

Dokladom o zaplatení dane nie je len výpis z účtu daňovníka. Ak daňovník uskutoční aj iným preukázateľným spôsobom zaplatenie dane, splnil jednu z podmienok na uplatnenie svojho nároku na odpočet dane podľa ustanovenia § 20 ods. 2 písm. d) zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.  

§ 58a
Výzva 

(1) Ak daňový subjekt nezaplatil daň alebo neodviedol vybranú alebo zrazenú daň v lehote podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov,1) správca dane ho môže vyzvať, aby zaplatil alebo odviedol daň v náhradnej lehote. Táto lehota nesmie byť kratšia ako 15 dní. Správca dane je povinný v tejto výzve upovedomiť daňový subjekt o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane. Proti výzve možno podať námietku do 15 dní od jej doručenia. Podanie námietky nemá odkladný účinok. 

(2) Doručenie výzvy sa považuje za úkon vykonaný na vyberanie dane (§ 69 ods. 2). 

§ 59 

Odklad platenia a povolenie splátok 

(1) Na žiadosť daňového subjektu môže správca dane, ktorým je obec, povoliť odklad platenia dane, ktorej správu vykonáva, alebo platenie tejto dane v splátkach, ak by bolo neodkladné zaplatenie dane spojené s vážnou ujmou daňového subjektu. Ak ide o inú daň ako podľa prvej vety, môže daňový úrad alebo colný úrad povoliť na základe žiadosti daňového subjektu odklad platenia tejto dane alebo jej platenie v splátkach. 

(2) Správca dane môže povoliť odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach, len ak dlžná suma bude zabezpečená podľa tohto zákona (§ 71) alebo niektorým zo spôsobov zabezpečenia záväzkov podľa osobitného zákona.12b) 

(3) Ak daňový subjekt žiada o povolenie odkladu platenia dane z príjmov alebo dane z pridanej hodnoty, alebo spotrebných daní, predloží analýzu svojej finančnej a ekonomickej situácie. 

(4) Odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach môže správca dane povoliť najviac na dvanásť mesiacov odo dňa splatnosti dane alebo rozdielu dane. 

(5) Odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach môže správca dane povoliť najskôr odo dňa doručenia rozhodnutia o povolení odkladu platenia dane alebo rozhodnutia o povolení platenia dane v splátkach. 

(6) Sankčný úrok sa nevyrubí, ak daňový subjekt počas povoleného odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach dodrží určené podmienky. 

(7) Počas odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach zaplatí daňový subjekt úrok z odloženej sumy vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň, keď bol povolený odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach. Úrok z odloženej sumy sa vyrubí za celú dobu povoleného odkladu platenia dane alebo povoleného platenia dane v splátkach. Úrok z odloženej sumy je splatný do ôsmich dní odo dňa doručenia rozhodnutia. 

   (8) Proti rozhodnutiu o odklade platenia dane alebo rozhodnutiu platenia dane v splátkach sa nemožno odvolať. 

  (9) Odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach možno povoliť podľa tohto zákona, ak je to v súlade s osobitným predpisom.8g)  

(10) Odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach správca dane nepovolí, ak neuplynul najmenej jeden rok odo dňa, ktorý bol v poslednom rozhodnutí o povolení odkladu platenia dane alebo v poslednom rozhodnutí o povolení platenia dane v splátkach určený ako deň, keď mala byť daň zaplatená. Na tento účel sú daňové úrady a colné úrady povinné navzájom sa informovať o povolenom odklade platenia dane alebo o povolenom platení dane v splátkach.  

(11) Ak daňový subjekt neplní podmienky určené v rozhodnutí o povolení odkladu platenia dane alebo v rozhodnutí o povolení platenia dane v splátkach, ďalší odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach správca dane môže povoliť, len ak uplynulo najmenej päť rokov odo dňa, ktorý bol v poslednom rozhodnutí o povolení odkladu platenia dane alebo v rozhodnutí o povolení platenia dane v splátkach určený ako deň, keď mala byť daň zaplatená. 

(12) Ak daňový subjekt neplní podmienky určené v rozhodnutí o povolení odkladu platenia dane alebo v rozhodnutí o povolení platenia dane v splátkach, je daňový úrad alebo colný úrad povinný začať daňové exekučné konanie do desiatich pracovných dní odo dňa, keď mala byť daň alebo splátka dane zaplatená.  

(13) Ak daňový úrad alebo colný úrad pri vymáhaní dlžnej sumy zistí, že zabezpečenie dlžnej sumy nepostačuje na jej pokrytie, písomne o tejto skutočnosti bezodkladne informuje ministerstvo a daňové riaditeľstvo alebo ministerstvo a colné riaditeľstvo. 

(14) Správca dane na žiadosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby oznámi o inom daňovom subjekte údaje uvedené v § 23b ods. 7 písm. a) až c) a e) až g) a výšku povoleného odkladu platenia dane alebo povoleného platenia dane v splátkach. 

(15) Ustanovenia odsekov 1 až 14 sa vzťahujú aj na povolenie odkladu platenia daňového nedoplatku alebo na povolenie platenia daňového nedoplatku v splátkach. 

K § 59 

V záujme štátu, ako aj obcí je, aby daňové subjekty plnili svoje daňové povinnosti v stanovených termínoch, čo predstavuje záruku, že z časového hľadiska nedôjde k nesúladu medzi tvorbou verejných rozpočtov (štátneho rozpočtu, ako aj rozpočtu obce) a potrebou výdavkov. Uvedený cieľ sleduje aj zákon o správe daní, ale umožňuje daňovému subjektu, ktorého finančná situácia sa prechodne zhoršila, požiadať správcu dane o odklad platenia dane alebo o jej platenie v splátkach. Zákonom č. 609/2003 Z. z. bol s účinnosťou od 1. januára 2004 novelizovaný zákon o správe daní a poplatkov , ktorým sa zásadným spôsobom doplnilo a legislatívne upravilo aj ustanovenie upravujúce postup správcu dane, ako aj daňového subjektu pri povolení odkladu platenia dane alebo povolení platenia dane v splátkach. Povinnosť priznať a zaplatiť daň v správnej výške a v lehote určenej zákonom, prípadne rozhodnutím správcu dane, patrí medzi najdôležitejšie povinnosti, ktoré daňový subjekt v daňovom konaní má. Konkrétne pri dani z príjmov podľa § 49 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov je daňový subjekt povinný podať daňové priznanie najneskôr do troch mesiacov po skončení zdaňovacieho obdobia, resp. do šiestich mesiacov v prípade, ak súčasťou príjmov sú príjmy plynúce zo zahraničia a v tejto lehote je povinný priznanú daň aj zaplatiť. V dôsledku nezaplatenia dane v termíne jej splatnosti vzniká daňový nedoplatok, čo pre daňový subjekt v podstate znamená, že jeho daňová povinnosť sa zvýši o uložené sankcie, ktoré správca dane má povinnosť pri porušení povinnosti peňažnej povahy podľa § 35b zákona o správe daní uložiť. Daňový subjekt môže v prípade, že sa z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov dostane do situácie, že nemôže daň zaplatiť v lehote splatnosti, využiť inštitút odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach. Povoliť odklad dane alebo jej platenie v splátkach môže od 1. januára 2004 aj colný úrad, ktorý je taktiež v zmysle ustanovenia § 1a písm. b) zákona o správe daní správcom dane u spotrebných daní. Obec ako správca dane vykonáva správu dane z nehnuteľností a správu miestnych poplatkov a u týchto daní môže povoliť odklad platenia daní alebo ich platenie v splátkach za podmienky, že by neodkladné zaplatenie dane bolo u daňového subjektu spojené s vážnou ujmou. Zákon o správe daní termín vážna ujma bližšie nedefinuje, ale je možné konštatovať, že obec môže povoliť odklad platenia dane alebo jej platenie v splátkach v prípade, ak by jej zaplatenie viedlo u daňového subjektu k vážnemu ohrozeniu jeho výživy alebo k vážnemu ohrozeniu osôb, ktoré sú na jeho výživu odkázané, resp. by viedlo k hospodárskemu zániku daňového subjektu, ktorý je už fakticky v postavení daňového dlžníka. Pri posudzovaní dôvodov pre účely odloženia dane alebo jej platenia v splátkach správca dane podporne vychádza z právnej úpravy životného minima ako spoločensky uznanej minimálnej hranice príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Podľa § 2 zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2004 a ktorý zrušil zákon č. 125/1998 Z. z. v súlade s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 372/2004 Z. z. je výška životného minima od 1. júla 2004 pre jednu plnoletú fyzickú osobu stanovená na 4 580 Sk mesačne a ak ide o ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu, je výška životného minima 3 200 Sk mesačne. V prípade, že ide o zaopatrené neplnoleté dieťa alebo o nezaopatrené dieťa, podľa zákona o prídavku na dieťa je výška životného minima stanovená na 2 080 Sk mesačne.  

S účinnosťou od 1. mája 2004 prešla na colné úrady správa všetkých spotrebných daní. Vzhľadom na túto právnu úpravu môže správca dane – colný úrad – povoľovať nielen odklad platenia spotrebnej dane z minerálnych olejov, u ktorých bol správcom dane aj podľa doterajších predpisov, ale aj odklad platenia ostatných spotrebných daní, resp. ich platenie v splátkach.  

Správca dane – daňový úrad – povoľuje odklad platenia ostatných daní, resp. povoľuje ich platenie v splátkach. Zákon o správe daní nevyžaduje preukázanie vážnej ujmy spojenej s neodkladným zaplatením dane v prípade, že odklad dane alebo jej platenie v splátkach povoľuje daňový alebo colný úrad, túto podmienku stanovuje len v prípade, že ide o správcu dane – obec. Správca dane nie je oprávnený povoliť platenie dane alebo jej platenie v splátkach z úradnej moci. O povolenie odkladu platenia dane alebo o povolenie platenia dane v splátkach daňový subjekt musí správcu dane písomne požiadať a zaplatiť správny poplatok vo výške 300 Sk [podľa položky 143 písm. a) Sadzobníka správnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch]. Na povolenie odkladu dane alebo povolenie platenia dane v splátkach nemá daňový subjekt právny nárok, je na úvahe správcu dane, či žiadosti daňového subjektu vyhovie alebo nie, a to aj v prípade, že sú inak naplnené dôvody, ktoré sú predpokladom na to, aby správca dane žiadosti daňového subjektu vyhovel. Zákon o správe daní neumožňuje daňovému subjektu podať proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie. 

Zákon o správe daní s úpravou postupu pri povoľovaní odkladu platenia dane alebo povoľovaní platenia dane v splátkach ukladá povinnosti tak daňovému subjektu, ako aj správcovi dane. Pri odklade platenia dane z príjmov, dane z pridanej hodnoty alebo spotrebných daní zákon o správe daní vyžaduje, aby daňový subjekt predložil súčasne so žiadosťou aj analýzu svojej finančnej a ekonomickej situácie. Vzhľadom na to, že žiadny právny predpis nedefinuje pojem finančnej a ekonomickej analýzy, bude na úvahe správcu dane, či analýza predložená daňovým subjektom bude postačovať pre účely povolenia odkladu platenia dane alebo jej platenia v splátkach vo väzbe na jeho finančnú a ekonomickú situáciu. Povinnosťou správcu dane je zabezpečiť dlžnú sumu niektorým zo zabezpečovacích inštitútov, a to buď záložným právom určeným rozhodnutím správcu dane podľa § 71 zákona o správe daní, alebo niektorým zo zabezpečovacích inštitútov podľa Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patrí zmluvná pokuta, ručenie, dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov, záložná zmluva, zabezpečenie záväzkov prevodom práva, zabezpečenie postúpenia pohľadávky, zábezpeka, uznanie dlhu (§ 544 až § 587 Občianskeho zákonníka). Od účinnosti zákona č. 526/2002 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky zákonník, záložné právo správcu dane vzniká až zápisom, resp. registráciou v príslušnom registri, z čoho vyplýva, že správca dane môže povoliť odklad platenia dane alebo jej platenie v splátkach až po vzniku záložného práva, t. j. po jeho zapísaní alebo zaregistrovaní. Záložné právo k hnuteľným veciam sa registruje v centrálnom registri záložných práv, ktorý vedie Notárska komora SR, záložné právo k nehnuteľným veciam sa zapisuje do katastra nehnuteľností. Správca dane však môže zriadiť záložné právo aj k iným veciam, právam alebo iným majetkovým hodnotám, pričom takto zriadené záložné právo sa zapisuje v osobitných registroch. (napríklad register cenných papierov, patentový register).  

Správca dane môže v rozhodnutí o povolení odkladu platenia dane, resp. platenie dane v splátkach určiť podmienky. Takouto podmienkou je zvyčajne podmienka dodržania termínu povoleného odkladu alebo dodržania určeného termínu splátok. Ak daňový subjekt podmienky určené v rozhodnutí splní, správca dane mu nevyrubí sankčný úrok. Odklad platenia dane alebo jej platenie v splátkach môže byť povolené najviac na dobu 12 mesiacov, pričom správca dane musí dbať na dodržanie dvoch zákonom stanovených podmienok: 

daň alebo nedoplatok na dani musí byť v čase rozhodovania o povolení odkladu alebo splátok splatná

odklad dane alebo jej platenie v splátkach môže byť povolené najskôr odo dňa doručenia rozhodnutia správcu dane daňovému subjektu. 

 PRÍKLAD č. 329: 

Daňovník podal dňa 20. februára 2004 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 a zároveň požiadal správcu dane o povolenie odkladu platenia dane na dobu 10 mesiacov. Správca dane povolil odklad platenia dane rozhodnutím, ktoré bolo daňovému subjektu doručené 18. marca 2004. Odklad platenia dane bol povolený od 1. apríla 2004, t. j. po dni splatnosti dane.  

 PRÍKLAD č. 330: 

Po vykonanej daňovej kontrole správca dane vyrubil daňovému subjektu dodatočným platobným výmerom rozdiel dane z príjmov fyzických osôb splatný dňa 25. mája 2004. Daňovník požiadal o platenie nedoplatku na dani v splátkach. Správca dane žiadosti vyhovel. Rozhodnutie o povolení platenia nedoplatku v splátkach doručil daňovému subjektu 15. júna 2004. V súlade s ustanovením § 59 ods. 5 zákona o správe daní, ktorý stanovuje ako jednu z podmienok možnosť povoliť odklad platenia dane alebo platenia dane v splátkach najskôr odo dňa doručenia rozhodnutia, určil termín prvej splátky na 1. júl 2004.  

 PRÍKLAD č. 331: 

Daňový subjekt podal dňa 15. marca 2004 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 a súčasne požiadal správcu dane o povolenie odkladu platenia dane na dva roky. Správca dane môže v súlade s § 59 ods. 4 zákona o správe daní povoliť odklad platenia dane najdlhšie na dvanásť mesiacov odo dňa splatnosti dane alebo rozdielu dane, t. j. v tomto prípade najdlhšie do 31. marca 2005.  

Tým, že správca dane rozhodnutím odloží platenie dane alebo povolí jej platenie v splátkach, v podstate daňový subjekt úveruje, za čo vyrubí z odloženej sumy poplatok vo forme úroku za predpokladu, že daňový subjekt dodrží podmienky určené v rozhodnutí. Tento úrok ako výnos z peňazí nie je možné zamieňať so sankčným úrokom, ktorý je sankciou za nedodržanie podmienok. Výška úroku je stanovená na trojnásobok základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň povolenia odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach. Vychádzajúc z § 30 ods. 1 zákona o správe daní, podľa ktorého je rozhodnutie pre adresáta platné, len ak je riadnym spôsobom doručené, za deň povolenia odkladu alebo splátok je považovaný deň doručenia rozhodnutia správcu dane daňovému subjektu, ktorý o povolenie odkladu dane alebo o povolenie platiť daň v splátkach žiadal. Keďže úrok sa vyrubuje vo všeobecnosti po uplynutí doby odkladu platenia dane alebo po uplynutí termínov povolených splátok, správca dane na základe dátumu doručenia, uvedeného v doručenke, nemá problém s určením výšky základnej úrokovej sadzby, ktorá platila v deň, kedy bol odklad alebo splátky povolený. Od 30. júna 2004 na základe rozhodnutia Bankovej rady Národnej banky Slovenska je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska stanovená vo výške 4,5 %. Úrok sa vypočíta podľa vzorca: 

odložená suma x základná úroková sadzba x 3 x doba odkladu (splátok) 

––––––––––––––––––––––––––––––––––– 

365 / 366 dní 

Správca dane musí úrok vyrubiť za celú dobu povoleného odkladu platenia dane alebo povoleného platenia dane v splátkach, aj keby daňový subjekt zaplatil odloženú sumu skôr.  

 PRÍKLAD č. 332: 

Správca dane povolil daňovému subjekt odklad platenia dane na šesť mesiacov. Daňový subjekt zaplatil odloženú sumu za tri mesiace. Správca dane mu vyrubí úrok z odloženej sumy za dobu šiestich mesiacov.  

Ak správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vykonanej u daňového subjektu dorubí rozdiel dane dodatočným platobným výmerom, môže na základe žiadosti daňového subjektu povoliť odklad rozdielu dane najdlhšie do jedného roka od splatnosti rozdielu dane, ktorá je určená vo väčšine prípadov v rozhodnutí správcu dane. 

 PRÍKLAD č. 333: 

Správca dane vykonal u daňového subjektu v apríli 2004 daňovú kontrolu a na základe jej výsledkov dorubil daňovému subjektu dodatočným platobným výmerom rozdiel dane z príjmov fyzických osôb. V dodatočnom platobnom výmere správca dane určil splatnosť rozdielu dane do 10. mája 2004. Správca dane môže povoliť odklad platenia dane alebo jej platenie v splátkach najdlhšie na dobu dvanásť mesiacov od splatnosti rozdielu dane, t. j. v danom prípade do 10. mája 2005.  

Novelou zákona o správe daní sa sprísnili podmienky pre povolenie odkladu platenia dane alebo jej platenia v splátkach aj v tom, že ďalší odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach môže správca dane povoliť daňovému subjektu, ktorý dodržal podmienky určené v jeho rozhodnutí, až po uplynutí jedného roka odo dňa, ktorý bol v poslednom rozhodnutí o povolení odkladu dane alebo platenia dane v splátkach určený ako deň, kedy mala byť odložená daň zaplatená. Keďže podľa novej právnej úpravy môžu povoľovať odklad platenia dane, resp. splátky aj colné úrady, v záujme dodržania tohto postupu zákon o správe daní zaviedol povinnosť vzájomného informovania sa oboch správcov dane o povolení odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach. Vzhľadom na to, že novela zákona o správe daní neupravuje v prechodných a záverečných ustanoveniach postup pri povoľovaní odkladu platenia dane alebo jej platenie v splátkach, musí byť doba jedného roka od predchádzajúceho povolenia odkladu alebo splátok skúmaná aj za rok 2003. 

 PRÍKLAD č. 334: 

Správca dane povolil daňovému subjektu na jeho žiadosť vo februári 2003 odklad platenia dane tak, že odloženú sumu dane bol daňový subjekt povinný zaplatiť do 30. novembra 2003. Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní môže byť ďalší odklad platenia dane povolený najskôr po uplynutí jedného roka, t. j. v danom prípade od 30. novembra 2004.  

 PRÍKLAD č. 335: 

Správca dane – daňový úrad – povolil v marci 2004 daňovému subjektu platiť daňový nedoplatok v splátkach tak, že poslednú splátku je povinný zaplatiť 31. 12. 2004. Daňový subjekt v máji 2004 požiadal colný úrad o odklad platenia spotrebnej dane. Colný úrad nemôže žiadosti daňového subjektu vyhovieť vzhľadom na to, že v čase podania žiadosti o odklad spotrebnej dane mal daňový subjekt povolené platenie dane v splátkach a neuplynul jeden rok odo dňa, ktorý bol v poslednom rozhodnutí o povolení platenia dane v splátkach určený ako deň zaplatenia.  

V praxi sa môže stať, že odklad platenia dane povolí jednému daňovému subjektu aj daňový úrad aj colný úrad, prípadne jeden správca dane povolí jednému daňovému subjektu viac odkladov alebo splátok. V takomto prípade správca dane bude postupovať tak, že rozhodnutie o povolení odkladu platenia dane alebo povolení platenia dane v splátkach vydané ako prvé bude považovať za platné a rozhodnutie, ktoré bolo vydané neskôr, by správca dane z dôvodu nesúladu s právnou úpravou zrušil cestou preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 53 zákona o správe daní.  

 PRÍKLAD č. 336: 

Platiteľ dane z pridanej hodnoty požiadal v marci 2004 správcu dane o povolenie odkladu platenia nedoplatku na DPH za zdaňovacie obdobie december 2003 a január 2004. Správca dane žiadosti vyhovel a povolil rozhodnutím odklad platenia nedoplatku aj za zdaňovacie obdobie december 2003, aj za zdaňovacie obdobie január 2004, čím bolo ustanovenie § 15 ods. 10 zákona o správe daní porušené. Obidve rozhodnutia boli platiteľovi doručené v jeden deň. Správca dane v danom prípade považoval rozhodnutie, ktorým povolil odklad platenia nedoplatku na DPH za zdaňovacie obdobie december 2003, za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a druhé rozhodnutie z dôvodu jeho nezákonnosti podľa § 53 zákona o správe daní zrušil.  

Porušenie podmienok, dodržaním ktorých správca dane podmienil svoje rozhodnutie, má pre daňový subjekt nepriaznivé následky nielen v podobe jeho povinnosti zaplatiť vyrubený sankčný úrok, ale aj v možnosti povolenia ďalšieho odkladu dane alebo ďalšieho odkladu platenia dane v splátkach až po uplynutí najmenej piatich rokov odo dňa, ktorý bol v poslednom rozhodnutí o povolení odkladu platenia dane alebo v rozhodnutí o povolení platenia dane v splátkach určený ako deň, kedy mala byť odložená daň zaplatená. Okrem toho v súlade s § 59 ods. 12 zákona o správe daní je správca dane v prípade neplnenia podmienok určených v rozhodnutí povinný začať daňové exekučné konanie do desiatich pracovných dní odo dňa, keď mala byť daň alebo splátka dane zaplatená. 

 PRÍKLAD č. 337: 

Správca dane na základe žiadosti daňového subjektu povolil odklad platenia dane, ktorý podmienil zaplatením odloženej sumy dane 31. augusta 2004. Daňový subjekt porušil podmienku určenú správcom dane v rozhodnutí a odloženú sumu dane nezaplatil. Správca dane je povinný začať daňové exekučné konanie, a to najneskôr dňa 16. septembra 2004, (pretože posledný deň lehoty pripadol na štátny sviatok). Povoliť ďalší odklad platenia dane alebo povoliť jej platenie v splátkach môže správca dane po uplynutí najmenej piatich rokov, t. j. v danom prípade 31. augusta 2009.  

Výška sankčného úroku je stanovená na štvornásobok základnej úrokovej sadzby platnej v deň vzniku daňového nedoplatku. V prípade povoleného platenia dane v splátkach nezaplatením čo len jednej splátky daňový subjekt stratí do budúcna výhodu splátok a správca dane je povinný vyrubiť sankčný úrok podľa § 35b zákona o správe daní počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti dane až do dňa platby vrátane zo sumy, u ktorej neboli dodržané podmienky stanovené správcom dane v rozhodnutí. Sankčný úrok sa vypočíta podľa vzorca: 

dlžná suma x základná úroková sadzba NBS x 4 x počet dní omeškania 

–––––––––––––––––––––––––––––––––– 

365 dní (366 dní) 

 PRÍKLAD č. 338: 

Daňovník podal 20. februára 2004 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003, v ktorom priznal daň vo výške 100 000 Sk. Na základe žiadosti správca dane povolil odklad platenia dane do 30. septembra 2004. Rozhodnutie o povolení odkladu platenia dane viazal na podmienku dodržania výšky odloženej dane v termíne určenom v rozhodnutí. Daňovník podmienky odkladu nedodržal a zaplatil odloženú sumu dane až 31. 12. 2004. Správca dane mu vyrubil sankčný úrok odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti dane, t. j. od 1. apríla 2004 do dňa platby vrátane, t. j. do 31. decembra 2004. 

Odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach môže správca dane povoliť, len ak je to v súlade so zákonom č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov vzhľadom na to, že sa podľa § 5 ods. 2 písm. e) považuje za nepriamu formu štátnej pomoci, avšak len v tom prípade, ak výška úroku z odloženej sumy je nižšia, ako platná referenčná sadzba, ktorej hodnotu stanovuje Úrad pre štátnu pomoc.  

§ 60 

Deň platby 

(1) Za deň platby sa považuje 

a) 

pri bezhotovostných prevodoch z účtu v banke deň, keď bolo uskutočnené odpísanie z účtu daňového subjektu, 

b) 

pri platbách v hotovosti deň, keď banka, pošta alebo iná oprávnená osoba hotovosť prijala alebo prevzala. 

(2) Banky a pošty sú povinné previesť platby na príslušné účty správcov daní vždy najneskôr nasledujúci pracovný deň po tom, keď platba z účtu daňového subjektu bola uskutočnená alebo keď bola v prospech účtu správcu dane prijatá v hotovosti. Ak je účet správcu dane vedený v inej banke ako účet daňového subjektu, z ktorého je platba prevádzaná, je banka, ktorá uskutočňuje prevod, povinná previesť uhradzovanú sumu tej banke, v ktorej je vedený účet správcu dane, v rovnakej lehote ako v predchádzajúcej vete. Rovnakým spôsobom sa postupuje pri platbách prijímaných v prospech účtu správcu dane v hotovosti. Banka, v ktorej sú vedené účty správcu dane, pripíše v ich prospech takto prevedené platby najneskôr nasledujúci pracovný deň po tom, čo k týmto peňažným prostriedkom získala dispozičné právo. Banky sú súčasne povinné oznámiť správcovi dane deň, keď došlo k odpísaniu platby z účtu daňovníka. Ak banka alebo pošta nedodrží tieto lehoty, je povinná uhradiť správcovi dane zo sumy neprevedenej včas sankciu vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň, keď mala banka alebo pošta previesť platbu na príslušné účty správcu dane. 

(3) Ak daňový subjekt dá príkaz na úhradu daňovej povinnosti a banka príkaz nerealizuje v deň uvedený na príkaze z iných dôvodov, ako je nedostatok finančných prostriedkov na účte daňového subjektu, ručí daňovému dlžníkovi banka. 

(4) Úhrada daňových pohľadávok má prednosť pred inými úhradami. 

(5) Dodržanie postupov bánk a pôšt uvedených v odsekoch 2 a 3 môže kontrolovať správca dane, v ktorého prospech bola platba uskutočnená, alebo správca dane ním dožiadaný. 

K § 60 

Aby sa daňový subjekt nedostal do omeškania, a tým do postavenia daňového dlžníka, je povinný splniť svoju daňovú povinnosť najneskôr v posledný deň jej splatnosti, t. j. v deň, ktorý je buď určený zákonom, alebo v rozhodnutí správcu dane. Novela zákona o správe daní odstránila doterajšiu nezrovnalosť v pojmoch uvedenú v § 60 ods. 1 písm. a), keď pojem daňový dlžník bol nahradený pojmom daňový subjekt, vzhľadom na to, že nie vždy bol daňový subjekt pri bezhotovostných prevodoch z účtu v banke v postavení daňového dlžníka. Samotné určenie dňa platby je závislé od toho, akou formou daňový subjekt platbu realizuje, t. j. či platbu realizuje bezhotovostným prevodom z účtu, v hotovosti alebo iným spôsobom upraveným v § 58 ods. 6 zákona o správe daní. Pri bezhotovostných prevodoch z účtu je dňom platby deň, keď bola platba skutočne z účtu daňového subjektu odpísaná a pri platbách realizovaných v hotovosti prostredníctvom banky, pošty alebo inej oprávnenej osoby oprávnenej na prijatie hotovosti deň, kedy platbu táto oprávnená osoba prevzala. 

 PRÍKLAD č. 339: 

Daňový subjekt dňa 12. júla 2004 vystavil prevodný príkaz na zaplatenie dane z príjmu na účet správcu dane. Banka odpísala z účtu daňového subjektu platbu dňa 13. júla 2004. Tento deň je dňom platby. 

 PRÍKLAD č. 340: 

Daňový subjekt dňa 12. júla 2004 platil daň poštovou poukážkou. Za deň platby sa považuje deň, keď pošta platbu na základe poštovej poukážky prijala, t. j. platba je zrealizovaná dňa 12. júla 2004.  

V súvislosti s bezhotovostnou úhradou platby prostredníctvom prevodu z účtu vedeného v banke zákon ukladá bankám, resp. poštám vykonať prevod platby na príslušný účet správcu dane včas, najneskôr nasledujúci pracovný deň po odpísaní z účtu daňovníka. Banka je povinná prijímať na bežný účet peňažné vklady alebo platby uskutočňované v prospech majiteľa účtu a z peňažných prostriedkov na účte podľa písomného príkazu majiteľa účtu uskutočňovať v jeho mene platby osobám, ktoré majiteľ účtu určí. V súlade s § 60 ods. 2 zákona o správe daní je banka, resp. pošta povinná platbu vykonať najneskôr nasledujúci pracovný deň po doručení písomného príkazu. Banka v podstate ručí svojmu klientovi za včasnosť úhrady podľa jeho dispozícií za podmienky, že daňový subjekt má dostatok prostriedkov na účte, pričom vo vzťahu k správcovi dane má navyše povinnosť prednostne realizovať daňové nedoplatky, resp. daňové pohľadávky. Dodržiavanie zákonnosti postupu peňažných ústavov môže správca dane preveriť. Ak banka alebo pošta nedodržala zákonom stanovený postup, zákon o správe daní im ukladá povinnosť zaplatiť správcovi dane z včas neprevedenej sumy sankciu vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska, ktorá bola platná v deň, kedy banka alebo pošta povinnosť previesť platbu na príslušný účet správcu dane nesplnila. V súvislosti s realizáciou sankcie za porušenie povinnosti spojenej s lehotou na prevedenie prijatej platby však správca dane nemôže vydať rozhodnutie, ktorým by uložil v lehote ním stanovenej povinnosť zaplatiť úrok vzhľadom na to, že banka alebo pošta nie je v postavení daňového subjektu. Pokiaľ by tieto inštitúcie svoju povinnosť uloženú zákonom porušili, môže ich správca dane vyzvať na zaplatenie úroku a pokiaľ by na základe výzvy banka alebo pošta úrok nezaplatila, správca dane by sa mohol domáhať zaplatenia cestou súdu. V nadväznosti na zákon číslo 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol pojem diskontná sadzba nahradený pojmom základná úroková sadzba. 

§ 61 

Evidencia daní 

(1) Predmetom evidencie príjmov, ktorú vedie správca dane, je zachytávanie daňových a platobných povinností, ich úhrad alebo zániku a z toho vyplývajúcich daňových preplatkov a daňových nedoplatkov. Tieto údaje sú evidované na osobných účtoch jednotlivých daňových subjektov oddelene za každý druh dane. 

(2) Výška dane a jej platby sa evidujú na základe predpisových alebo odpisových poukazov. 

(3) Na debetnej strane osobných účtov sa evidujú predpisy a odpisy daňovej povinnosti vrátane ich prípadných opráv. Ak sa odpisovým poukazom znižuje len platobná povinnosť, eviduje sa na debetnej strane. Záznamy predpisových a odpisových poukazov sa mesačne uzavierajú a porovnávajú so stavom zaevidovaným na osobných účtoch. 

(4) Platby a vratky dane sú evidované na kreditnej strane osobných účtov. Podkladom pre evidenciu sú najmä doklady bánk a pôšt. Vratky dane sa môžu uskutočniť len na základe vydaných platobných poukazov, ktoré sú evidované v zázname vydaných platobných poukazov. Pri uzatváraní záznamu vydaných platobných poukazov sa postupuje obdobne ako pri uzatváraní záznamov predpisových poukazov. 

(5) Správnosť evidencie na kreditnej strane sa mesačne odsúhlasuje podľa dokladov bánk zasielaných správcovi dane. 

(6) Nevymožiteľný daňový nedoplatok sa eviduje v pomocnej evidencii správcu dane v príslušnom členení. Rovnako sa eviduje daňový nedoplatok daňového dlžníka, na ktorého bol vyhlásený konkurz alebo ktorému bolo povolené vyrovnanie. Daňový nedoplatok sa vyradí z evidencie daní alebo z pomocnej evidencie správcu dane nasledujúci deň po dni nadobudnutia platnosti zmluvy o postúpení daňovej pohľadávky (§ 65b). 

(7) Z údajov evidencie príjmov sa daňovým subjektom na ich žiadosť vydávajú potvrdenia o stave ich osobných účtov a pre potreby správcu dane výkazy daňových nedoplatkov. 

(8) Na poskytovanie informácií z evidencie príjmov sa vzťahuje primerane § 23. 

(9) Vzory predpisových, odpisových a platobných poukazov a záznamov k nim určí daňové riaditeľstvo, ak je správcom dane daňový úrad; ak je správcom dane colný úrad, určí ich colné riaditeľstvo. 

K § 61 

Predmetom evidencie daní je zachytávanie daňových a platobných povinností, ich úhrad alebo zániku a z toho vyplývajúcich daňových preplatkov, ako aj daňových nedoplatkov v členení podľa subjektov a podľa druhov daní na osobnom účte daňového subjektu. Jej cieľom je získať prehľad o daňovej disciplíne daňového subjektu, pričom pre daňový subjekt slúži ako dôkaz o plnení jeho povinností peňažnej povahy. 

Osobné účty daňových subjektov majú dve strany, a to debetnú stranu, na ktorej sa evidujú predpisy a odpisy daňovej povinnosti vrátane prípadných opráv týchto povinností, a na kreditnej strane sú evidované platby a vratky daní. Podkladmi pre evidenciu daní sú najmä doklady Slovenskej pošty, štátny podnik, Štátnej pokladnice, ktorá bola zriadená zákonom č. 291/2002 Z. z. ako rozpočtová organizácia, ktorá predstavuje nový systém v komplexnom finančnom manažmente verejných financií a riadení hotovosti dlhu a investovania krátkodobých prebytkov likvidity verejného sektora. Štátna pokladnica zabezpečuje najmä centralizáciu verejných rozpočtov, správu pohľadávok a záväzkov štátneho rozpočtu a jeho dennú likviditu.  

Evidencia a zaúčtovanie daní je povinnosťou správcu dane. Zaúčtovanie predpisových a odpisových náležitostí na jednotlivých účtoch platiteľov štátnych príjmov musí byť vykonané v mesiaci, v ktorom nastane splatnosť dane. Pokyny na debetnej, ako aj kreditnej strane osobných účtov sú evidované prostredníctvom predpisových alebo odpisových poukazov, pričom zákon stanovuje povinnosť zníženie platobnej povinnosti evidovať na debetnej strane. Predpisové a odpisové poukazy si správca dane môže vytvárať mesačne. Do systému evidencie daní patrí aj vedenie pomocnej evidencie správcu dane, v ktorej sa evidujú nevymožiteľné daňové nedoplatky na daniach v príslušnom členení. V súlade s úpravou zavedenou zákonom č. 191/2004 Z. z., ktorým sa novelizovalo ustanovenie § 61 ods. 6 zákona o správe daní, daňový nedoplatok správca dane vyradí z evidencie daní alebo z pomocnej evidencia nasledujúci deň po dni nadobudnutia platnosti zmluvy o postúpení daňovej pohľadávky podľa § 65b zákona o správe daní.  

§ 62 

Zrušený. 

§ 63 

Daňové preplatky a úrok 

(1) Daňový preplatok (ďalej len „preplatok“) je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 

(2) Preplatok sa použije na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku inej dane, alebo ak nie je takýto daňový nedoplatok, ako preddavok na dosiaľ nesplatnú daňovú povinnosť pri dani, pri ktorej preplatok vznikol. O prevedení preplatku na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu daňového nedoplatku inej dane sa daňový dlžník vyrozumie. Za deň úhrady tohto daňového nedoplatku sa považuje deň, ktorý nasleduje po dni vzniku preplatku. 

(3) Preplatky daňového subjektu na jednotlivých druhoch daní, cla a iných platieb13c) možno použiť na kompenzáciu jeho daňových nedoplatkov na inej dani, cle a iných platbách. O tom musí správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt. 

(4) Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti, ak je väčší ako 100 Sk. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí jedného mesiaca po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona,6ec) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom. 

(5) Ak nepožiada daňový subjekt, ktorého daňová povinnosť už úplne zanikla, o vrátenie daňového preplatku do troch rokov od konca roku, v ktorom nadobudol právoplatnosť posledný platobný výmer na daň, na ktorej je preplatok, nárok na vrátenie preplatku zaniká. 

(6) Ak vznik preplatku zapríčiní správca dane, a ak ho nemožno použiť podľa odsekov 2 a 3, vráti preplatok bez žiadosti do 15 dní od jeho zistenia. Ak správca dane vráti preplatok po lehote, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania; tento postup sa vzťahuje aj na oneskorené vrátenie preplatku podľa odseku 4. 

(7) Proti rozhodnutiu správcu dane o žiadosti o vrátenie preplatku môže daňový subjekt podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie nemá odkladný účinok. 

(8) Nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty alebo spotrebná daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie podľa osobitných predpisov,13d) sa použije na kompenzáciu daňových nedoplatkov dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní toho istého daňového subjektu. Ak sa nadmerný odpočet alebo spotrebná daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, nevyužije na kompenzáciu daňových nedoplatkov dane z pridanej hodnoty alebo spotrebných daní toho istého daňového subjektu alebo sa použije čiastočne, použije sa pred jeho vrátením na kompenzáciu jeho daňových nedoplatkov na iných daniach13e) alebo na úhradu jeho preddavku na daň nezaplateného v lehote splatnosti. O vykonaní kompenzácie je správca dane povinný písomne upovedomiť daňový subjekt. Nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty sa takto použije v posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Spotrebnú daň, ktorá má byť vrátená na základe uplatnenia jej vrátenia, správca dane použije na kompenzáciu v posledný deň lehoty na vrátenie podľa osobitných predpisov.13d) 

(9) Ustanovenie odseku 8 sa primerane použije aj na cestnú daň, pri ktorej bolo uplatnené vrátenie podľa osobitného predpisu.13ea) 

(10) Spotrebná daň, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie podľa osobitného zákona,1b) sa použije na kompenzáciu daňových nedoplatkov na tej istej dani, na cle a iných platbách. Ak sa spotrebná daň takto nepoužije alebo ak sa použije len čiastočne, použije sa pred jej vrátením na kompenzáciu daňových nedoplatkov na iných spotrebných daniach a dani z pridanej hodnoty13d) alebo na iných daniach.13e) O vykonaní kompenzácie je správca dane povinný písomne upovedomiť daňový subjekt. Spotrebnú daň, ktorá má byť vrátená na základe uplatnenia jej vrátenia, správca dane použije na kompenzáciu v posledný deň lehoty na vrátenie podľa osobitného zákona.1b) 

K § 63 

Zákon o správe daní a poplatkov definuje daňový preplatok ako sumu platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Z uvedenej definície vyplýva, že daňovému subjektu môže vzniknúť daňový preplatok vtedy, ak daň, ktorú priznal a zaplatil v daňovom priznaní podanom v lehote určenej hmotno-právnym predpisom, je v skutočnosti nižšia ako jeho skutočná daňová povinnosť. Ak túto skutočnosť daňový subjekt zistí ešte pred termínom na podanie daňového priznania, môže výšku svojej daňovej povinnosti opraviť podaním opravného daňového priznania. Ak daňový subjekt túto skutočnosť zistí až po lehote na podanie daňového priznania, môže výšku svojej daňovej povinnosti opraviť podaním dodatočného daňového priznania. Daňový preplatok môže zistiť aj správca dane, a to najmä pri daňovej kontrole, keď porovnaním daňového priznania a výsledkov daňovej kontroly zistí, že daňový subjekt v skutočnosti zaplatil viac ako mal. Vznik daňového preplatku môže zapríčiniť aj správca dane v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou.  

 PRÍKLAD č. 341: 

Daňový subjekt podal dňa 3. marca 2004 daňové priznanie, v ktorom priznal a zároveň aj zaplatil daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003. Následne zistil, že zabudol odpočítať zaplatený preddavok na dani z príjmov, čím sa jeho skutočná daňová povinnosť znížila. Dňa 30. marca 2004 podal opravné daňové priznanie a zároveň podal správcovi dane žiadosť o vrátenie daňového preplatku, ktorý mu vznikol zaplatením vyššej dane.  

Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2000, sp. zn. 2 Cdo 46/2000: 

Vzťah medzi správcom dane a daňovníkom je vzťahom verejnoprávnym, vyplývajúcim z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov, prípadne orgánov miestnej samosprávy. Takýto vzťah nemožno považovať za vzťah občianskoprávny, ani za vzťah obchodnoprávny. Nárok daňovníka na vrátenie daňového preplatku nie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniknutým plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol. Na prejednanie a rozhodnutie takéhoto návrhu nie je daná právomoc súdu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Ak súdy prejednali a rozhodli vec, ktorá je osobitným zákonom zverená do rozhodovacej činnosti správcovi dane, rozhodli o veci, ktorá nepatrí do ich právomoci v zmysle ustanovenia § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.  

 PRÍKLAD č. 342: 

Daňový subjekt podal dňa 3. marca 2004 daňové priznanie, v ktorom priznal a zároveň aj zaplatil daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003. V auguste 2004 zistil, že jeho skutočná daňová povinnosť bola vyššia, než uviedol v daňovom priznaní. Daňovú povinnosť opravil podaním dodatočného daňového priznania. Správca dane mu uložil pokutu z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní a vyššou daňou uvedenou v dodatočnom daňovom priznaní podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní v polovičnej výške. 

 PRÍKLAD č. 343: 

Proti dodatočnému platobnému výmeru podal daňový subjekt odvolanie. Odvolací orgán dôvody uvedené daňovým subjektom považoval za opodstatnené a napadnutý dodatočný platobný výmer v rámci odvolacieho konania zrušil a vrátil veci správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie. V dôsledku nesprávnej rozhodovacej činnosti správcu dane vznikol daňovému subjektu preplatok.  

Daňový preplatok vznikne až nasledujúcim dňom po dni splatnosti dane. Napríklad podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov je táto daň vo všeobecnosti splatná do 31. marca po uplynutí zdaňovacieho obdobia. Odlišne je splatnosť dane upravená napríklad pri dani z pridanej hodnoty, ktorá je v súlade s § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení zákona č. 350/2004 Z. z. splatná do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia.  

Zákon o správe daní striktne upravuje postup správcu dane v prípade, že eviduje u daňového subjektu preplatok, pričom rozlišuje pojmy použitie preplatku a vrátenie preplatku. Rozdiel medzi týmito pojmami, ktoré sú obsahovo totožné, spočíva v tom, že pri použití preplatku je preplatok vrátený formou kompenzácie a nie poukázaním finančných prostriedkov na účet daňového subjektu. Správca dane skôr, ako by mal preplatok vrátiť daňovému subjektu, musí skúmať, či ho nie je možné použiť na úhradu nedoplatku, ktorý eviduje u daňového subjektu na inej dani, alebo ako preddavok na dosiaľ nesplatenú daňovú povinnosť pri dani, pri ktorej preplatok vznikol, prípadne na kompenzáciu nedoplatkov daňového subjektu na inej dani, cle a iných platbách. Vzhľadom na to, že zákon o správe daní osobitne upravuje postup správcu dane pri použití daňového preplatku, nie je možné pri kompenzácii postupovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich vzájomné započítanie. Pod pojmom „iné platby“ zákon o správe daní rozumie napríklad náklady colného konania, skladné, pokuty uložené podľa Colného zákona, na ktorý v poznámke pod čiarou príkladmo odkazuje. 

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 7 Sž 21/99 

Všeobecným princípom aplikácie práva je to, že v konkrétnom prípade použije zákon špeciálny (lex specialis) a len ak chýba právna úprava v špeciálnom zákone, je možné použiť úpravu v zákone všeobecnom (lex generalis). V daňovom konaní sú daňové zákony „lex specialis“ a Občiansky zákonník je vo vzťahu k daňovým zákonom v pozícii „lex generali“. Keďže použitie daňových preplatkov je upravené v § 63 zákona č. 511/1992 Zb., nemožno v daňovom konaní aplikovať právnu úpravu započítania z Občianskeho zákonníka.  

V prípade použitia preplatku môže dôjsť v praxi k rôznym situáciám v závislosti od toho, či nedoplatok na inej dani vznikol pred vznikom preplatku alebo až následne po vzniku preplatku. Ak správca dane u daňového subjektu už eviduje nedoplatok a vzniknutý preplatok použije na jeho úhradu, považuje sa za deň úhrady tohto nedoplatku deň, ktorý nasleduje po dni vzniku preplatku.  

 PRÍKLAD č. 344: 

Správca dane eviduje u daňového subjektu nedoplatok na cestnej dani. Preplatok na dani z príjmov fyzických osôb vznikol 1. apríla 2004. V súlade s ustanovením § 63 ods. 2 zákona o správe daní je 2. apríl 2004 dňom úhrady nedoplatku na cestnej dani. 

Ak daňový nedoplatok vznikne až následne po vzniku preplatku, za deň úhrady tohto nedoplatku logicky nemožno považovať deň, ktorý nasleduje po dni vzniku preplatku, pretože takýmto postupom by deň úhrady nedoplatku predchádzal dňu vzniku nedoplatku. V tomto prípade sa za deň úhrady nedoplatku bude považovať deň, ktorý nasleduje po dni vzniku nedoplatku. 

 PRÍKLAD č. 345: 

Daňovému subjektu vznikol 1. apríla 2004 preplatok na dani z príjmov fyzických osôb. Nedoplatok na dani z prevodu a prechodu nehnuteľností vznikol 2. apríla 2004. Dňom úhrady nedoplatku na dani z prevodu a prechodu nehnuteľností použitím preplatku na dani z príjmov fyzických osôb je nasledujúci deň po dni vzniku nedoplatku, t. j. 3. apríl 2004.  

Ak správca dane u daňového subjektu neeviduje nedoplatok na inej dani, má povinnosť použiť preplatok na úhradu preddavku na dosiaľ nesplatnú daňovú povinnosť pri dani, pri ktorej preplatok vznikol, pokiaľ daňový subjekt je povinný preddavky platiť. Novelou zákona o správe daní bol postup správcu dane pri kompenzácii preplatku upravený tak, že správca dane môže použiť preplatok na kompenzáciu splatných preddavkov, ako aj tých preddavkov, u ktorých ešte splatnosť neuplynula, avšak lehota na ich zaplatenie už začala plynúť. 

 PRÍKLAD č. 346: 

Daňový subjekt je povinný podľa zákona o dani z príjmov platiť preddavky na daň. Správca dane neeviduje u daňového subjektu žiadny nedoplatok. V súlade s § 63 ods. 2 zákona o správe daní použije správca dane vzniknutý preplatok na dani z príjmov fyzických osôb na úhradu preddavku na tejto dani.  

 PRÍKLAD č. 347: 

Daňový subjekt je povinný platiť mesačné preddavky na daň z príjmov fyzických osôb. Správca dane neeviduje u daňového subjektu žiadny nedoplatok. Správca dane použije preplatok, ktorý vznikol dňa 1. apríla 2004, na preddavok za mesiac apríl 2004, nie však na preddavky za ďalšie mesiace roku 2004. Ak by daňový subjekt bol povinný platiť štvrťročné preddavky na dani z príjmov, môže správca dane vzniknutý preplatok použiť na úhradu preddavku za 2. štvrťrok 2004. 

Správca dane je povinný o prevedení preplatku na úhradu nedoplatku inej dane, ako aj o prevedení preplatku na úhradu preddavku na dosiaľ nesplatnú daňovú povinnosť pri dani, pri ktorej preplatok vznikol, písomne daňový subjekt upovedomiť, čím je naplnená jedna zo základných zásad daňového konania – zásada úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní).  

V prípade, že správca dane nemôže evidovaný preplatok použiť na kompenzáciu nedoplatku na inej dani, resp. na úhradu preddavku na dosiaľ nesplatenú daňovú povinnosť na dani, pri ktorej preplatok vznikol, ani ho nemôže použiť na kompenzáciu nedoplatkov daňového subjektu na cle a iných platbách, je povinný vrátiť preplatok za predpokladu, že daňový subjekt o vrátenie preplatku písomne správcu dane požiada (žiadosť o vrátenie preplatku nepodlieha poplatkovej povinnosti). Daňový subjekt môže o vrátenie preplatku, ktorý nie je zapríčinený správcom dane, požiadať v lehote na zánik práva vyrubiť daň, ktorá je podľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní päťročná a začína plynúť od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo daňová povinnosť vznikla bez súčasnej povinnosti daňové priznanie alebo hlásenie podať. Ak by daňový subjekt podal žiadosť o vrátenie preplatku po zániku práva vyrubiť daň, správca dane by preplatok vrátiť nemohol. 

 PRÍKLAD č. 348: 

Daňovému subjektu vznikne za zdaňovacie obdobie roku 2003 preplatok na dani z príjmov. Podľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní lehota na zánik práva vyrubiť daň z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2003 začala plynúť 31. 12. 2004, pričom posledný deň tejto lehoty pripadne na 31. 12. 2009. Správca dane vráti daňovému subjektu preplatok na dani z príjmov za rok 2003 len za predpokladu, že žiadosť o jeho vrátenie bude podaná najneskôr do 31. 12. 2009 a zároveň preplatok nebude možné použiť podľa § 63 odsek 2 a 3 zákona o správe daní. Ak o vrátenie preplatku daňový subjekt požiada po tomto termíne, správca dane mu ho vrátiť nemôže, pretože žiadosť o jeho vrátenie bude podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane.  

Ďalším zákonným predpokladom na vrátenie preplatku je, aby bol vyšší ako 100 Sk. Preplatok nižší ako 100 Sk správca dane daňovému subjektu síce v zmysle zákona o správe daní nevráti, avšak nárok na jeho vrátenie nezaniká a správca dane ho môže použiť na kompenzáciu podľa § 63 ods. 2 a 3.  

Z definície pojmu daň (§ 1a), ktorou sa na účely zákona o správe daní rozumie daň podľa osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a poplatky ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane, vyplýva možnosť spočítavať preplatky, ktorých výška nepresahuje zákonom stanovený limit za predpokladu, že ich správca dane eviduje na tom istom druhu dane.  

 PRÍKLAD č. 349: 

Správca dane eviduje u daňového subjektu preplatok na dani z príjmov fyzických osôb vo výške 70 Sk, ako aj preplatok na sankčnom úroku na tejto dani vo výške 40 Sk. Správca dane môže na základe písomnej žiadosti preplatok na dani z príjmov daňovému subjektu vrátiť, pretože po spočítaní výška preplatku prevyšuje zákonom stanovený limit.  

Lehota na vrátenie daňového preplatku je upravená v § 63 ods. 4 zákona o správe daní. V súlade s touto úpravou správca dane vráti daňovému subjektu preplatok v lehote do jedného mesiaca od doručenia písomnej žiadosti.  

 PRÍKLAD č. 350: 

Správca dane daňovou kontrolu zistil, že daňový subjekt zaplatil na dani z príjmov fyzických osôb viac, než bola jeho skutočná daňová povinnosť. Daňový subjekt požiadal správcu dane o vrátenie preplatku na tejto dani. Žiadosť bola správcovi dane doručená 13. augusta 2004. Správca dane na základe žiadosti je povinný vrátiť daňovému subjektu preplatok najneskôr do 13. septembra 2004.  

Novelou zákona o správe daní sa upresnila lehota na vrátenie preplatku na dani z príjmov, ktorý sa podľa právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2003 nemohol vrátiť skôr než do jedného mesiaca po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Vzhľadom na praktické problémomy, spojené s vrátením preplatku na dani z príjmov v jeden deň (2. mája), bola táto lehota novelou zákona o správe daní upravená. V súlade s úpravou ustanovenia § 63 ods. 4 druhá veta za bodkočiarkou správca dane je povinný vrátiť preplatok na dani z príjmov najskôr po uplynutí jedného mesiaca po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania, najneskôr však do 40 dní od vzniku preplatku. Preplatok na dani z príjmov vznikne nasledujúcim dňom po dni splatnosti dane, t. j. vo všeobecnosti 1. apríla. Správca dane je povinný preplatok na základe žiadosti daňového subjektu, ktorá je podaná pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania, vrátiť najneskôr do 10. mája. Ak však žiadosť o vrátenie preplatku na dani z príjmov je podaná po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania, vráti správca dane preplatok daňovému subjektu podľa prvej vety § 63 ods. 4, t. j. v lehote do jedného mesiaca od podania žiadosti. Novela zákona o správe daní zjednodušuje postup správcu dane v prípade, že žiadosti daňového subjektu správca dane vyhovie v plnom rozsahu. V takomto prípade správca dane nevydáva rozhodnutie, ale oznámi túto skutočnosť daňovému subjektu listom.  

 PRÍKLAD č. 351: 

Daňový subjekt požiadal dňa 15. marca 2004 o vrátenie preplatku na dani z príjmov. Správca dane môže vrátiť preplatok najskôr 2. mája 2004, najneskôr do 10. mája 2004, t. j. do 40 dní odo dňa vzniku preplatku, ktorý vznikol nasledujúcim dňom po dni splatnosti dane, t. j. 1. apríla 2004. 

 PRÍKLAD č. 352: 

Správca dane vykonal v júli 2004 u daňového subjektu daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2003 a zistil preplatok na tejto dani. Daňový subjekt požiadal o vrátenie preplatku 25. augusta 2004. Správca dane vráti preplatok najneskôr do 25. septembra 2004.  

Správca dane musí o žiadosti o vrátenie preplatku rozhodnúť v každom prípade, to znamená, že podľa okolností konkrétneho prípadu vydá rozhodnutie, ktorým žiadosti daňového subjektu vyhovie a preplatok vráti a rovnako vydá rozhodnutie aj v opačnom prípade, ak zistí, že preplatok vrátiť nemôže. Napriek osobitnej lehote na vrátenie preplatku na dani z príjmov je správca dane povinný v lehote jedného mesiaca od doručenia žiadosti rozhodnúť aj o žiadosti o vrátenie preplatku na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie, pričom v rozhodnutí uvedie, že podľa § 63 ods. 4 bude preplatok vrátený až po uplynutí jedného mesiaca po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania. V prípade, že daňový subjekt nie je spokojný s rozhodnutím správcu dane o žiadosti o vrátenie preplatku, môže podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, avšak odvolanie nemá odkladný účinok. Zákon limituje lehotu na vrátenie preplatku prekluzívnou lehotou na zánik práva vyrubiť daň upravenou v § 45 ods. 1 zákona o správe daní.  

Vznik daňového preplatku môže zapríčiniť aj správca dane. Daňový preplatok zavinením správcu dane vznikne napríklad vtedy, ak v odvolacom konaní alebo v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch orgán najbližšie nadriadený správcovi dane zruší, prípadne zmení rozhodnutie správcu dane. Keďže rozhodnutie odvolacieho orgánu, resp. orgánu najbližšie nadriadeného správcovi dane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch je konečné, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok, vzniká daňový preplatok doručením zrušujúceho, resp. pozmeňujúceho rozhodnutia daňovému subjektu a v zmysle zákonnej úpravy je správca dane povinný ním zapríčinený preplatok vrátiť. Daňový preplatok zapríčinený správcom dane vznikne aj v prípade, že príslušný krajský súd zruší rozhodnutie odvolacieho orgánu (napríklad Daňového riaditeľstva SR) a zároveň aj rozhodnutie správcu dane v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ak však súd zruší len rozhodnutie odvolacieho orgánu a rozhodnutie správcu dane nie, daňové konanie sa vráti do štádia odvolacieho konania, výsledkom ktorého bude rozhodnutie odvolacieho orgánu (§ 48), ktorý je viazaný pri svojom rozhodovaní právnym názorom súdu. V takomto prípade by konštatovanie o existencii alebo neexistencii daňového preplatku bolo predčasné.  

 PRÍKLAD č. 353: 

Daňový úrad dorubil daňovému subjektu dodatočným platobným výmerom daň z príjmov fyzických osôb. Daňový subjekt dorubenú daň zaplatil, ale proti dodatočnému platobnému výmeru podal odvolanie. V odvolacom konaní bol dodatočný platobný výmer zrušený a vec bola správcovi dane vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Doručením rozhodnutia o odvolaní daňovému subjektu vznikol preplatok zavinený správcom dane.  

 PRÍKLAD č. 354: 

Daňový úrad dorubil daňovému subjektu dodatočným platobným výmerom daň z príjmov fyzických osôb. Daňový subjekt dorubenú daň zaplatil, ale proti dodatočnému platobnému výmeru podal odvolanie. V odvolacom konaní bol dodatočný platobný výmer odvolacím orgánom potvrdený. Z dôvodu nesúhlasu s rozhodnutím odvolacieho orgánu daňový subjekt podal žalobu na príslušný krajský súd. Súd zrušil rozhodnutie odvolacieho orgánu ako aj dodatočný platobný výmer správcu dane a vrátil vec na ďalšie konanie. Doručením rozhodnutia súdu daňovému subjektu zavinením správcu dane vznikol daňový preplatok.  

Zákon o správe daní ukladá správcovi dane v prípade ním zavineného daňového preplatku tento vrátiť z úradnej moci, t. j. bez žiadosti daňového subjektu, pričom správca dane tak musí urobiť v lehote 15 dní odo dňa, keď zistil, že vznik preplatku zapríčinil. Ak správca dane vráti preplatok po lehote (čím sa samozrejme rozumie aj situácia, že ho nevráti), je správca dane povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v posledný deň 15-dňovej lehoty od jeho zistenia. Úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania. Správca dane je povinný zaplatiť daňovému subjektu podľa rovnakého postupu úrok aj v prípade, že síce nezapríčinil vznik preplatku, ale nevrátil ho v lehote do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Podľa zákonnej úpravy aj v prípade správcom dane zapríčineného preplatku musí správca dane pred jeho samotným vrátením skúmať, či ho nie je možné použiť na kompenzáciu nedoplatku daňového subjektu evidovaného správcom dane na inej dani, prípadne na úhradu preddavku na dosiaľ nesplatnú daňovú povinnosť pri dani, pri ktorej preplatok vznikol, resp. na úhradu cla alebo iných platieb. 

 PRÍKLAD č. 355: 

Daňový úrad dorubil daňovému subjektu dodatočným platobným výmerom daň z príjmov fyzických osôb. Daňový subjekt dorubenú daň zaplatil, ale proti dodatočnému platobnému výmeru podal odvolanie. V odvolacom konaní bol dodatočný platobný výmer zrušený a vec bola správcovi dane vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Doručením rozhodnutia o odvolaní dňa 23. augusta 2004 vznikol preplatok zavinený správcom dane. Lehota na vrátenie preplatku začala správcovi dane plynúť 24. augusta a uplynie 7. septembra. Správca dane preplatok vo výške 50 000 Sk daňovému subjektu vrátil až 31. decembra 2004. V súlade s § 63 ods. 6 zákona o správe daní je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške 2 120 Sk.  

(Výpočet úroku: 50 000 Sk x 4,5 % x 3 x 115 dní zadržania: 366 dní) 

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 49/00: 

Ak sa daňový orgán dostal do omeškania uplynutím jednomesačnej lehoty od doručenia žiadosti o vrátenie preplatku na dani (§ 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov) má žalobca v súlade s ustanovením § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. nárok na úrok z omeškania, a to odo dňa, keď daňový orgán mal a mohol vrátiť daňový preplatok. 

Osobitne je v zákone o správe daní riešený postup správcu dane pri použití nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie. Podľa § 79 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 350/2004 Z. z. sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. Správca dane nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty najskôr použije na kompenzáciu daňových nedoplatkov dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní toho istého daňového subjektu a ak sa týmto spôsobom nadmerný odpočet nedá použiť, alebo sa použije len čiastočne, použije sa pred jeho vrátením na kompenzáciu jeho daňových nedoplatkov na iných daniach alebo na úhradu jeho preddavku na daň nezaplateného v lehote splatnosti. Z uvedeného vyplýva, že ak nadmerný odpočet nie je možné použiť ani týmto spôsobom, správca dane ho musí daňovému subjektu vrátiť, a to v lehote 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, kedy nadmerný odpočet vznikol. Analogicky postupuje správca dane pri použití spotrebnej dane, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie podľa osobitných predpisov, ako aj pri cestnej dani, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie podľa zákona o cestnej dani. V zmysle zákonnej úpravy správca dane použije nadmerný odpočet na kompenzáciu nedoplatkov v posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Rovnako spotrebnú daň, ktorá má byť vrátená na základe uplatnenia jej vrátenia, použije správca dane na kompenzáciu v posledný deň lehoty na vrátenie, upravenú v osobitných predpisoch. V každom prípade je správca dane povinný o vykonaní kompenzácie upovedomiť daňový subjekt, a to zaslaním písomného oznámenia.  

Napriena to, že nadmerný odpočet DPH, ako aj spotrebná daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, nie je daňovým preplatkom, ak správca dane nedodrží lehotu na ich vrátenie, je povinný zaplatiť platiteľovi dane úrok z omeškania podľa § 63 ods. 6 zákona o správe daní. 

V prípade, že je na daňový subjekt vyhlásený konkurz, správca dane nemôže použiť preplatky na úhradu nedoplatkov, preddavkov, cla a iných platieb vzhľadom na to, že podľa § 95a ods. 6 zákona o správe daní v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu nie je možné vzájomné započítanie daňových pohľadávok a daňových záväzkov. Ak by napriek jednoznačnej zákonnej úprave správca dane použil preplatky v súlade s § 63 ods. 2, 3 zákona o správe daní (prípadne nadmerný odpočet DPH alebo spotrebnú daň, ktorá má byť vrátená na základe uplatnenia osobitných predpisov podľa § 63 ods. 8 zákona o správe daní), mohla by byť naplnená skutková podstata trestného činu marenia konkurzného konania podľa § 256d Trestného zákona. Pretože nadmerný odpočet DPH, spotrebná daň, ktorá má byť vrátená na základe osobitných predpisov, ako aj preplatky sú majetkom patriacim do konkurznej podstaty, je možné vrátiť ich len správcovi konkurznej podstaty, ktorý je v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov oprávnený nakladať s majetkom konkurznej podstaty a ktorý sa v čase od vyhlásenia do skončenia konkurzného konania stáva účastníkom konania namiesto daňového subjektu.  

Občiansky zákonník vychádza pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej sukcesie, čo znamená, že dedič vstupuje smrťou poručiteľa do jeho majetko-právnych vzťahov, a to tak do jeho povinností ako aj do jeho práv. Okamih smrti poručiteľa je rozhodujúci pre zistenie okruhu tzv. domnelých dedičov, ktorými sú vo všeobecnosti jeho najbližší príbuzní, pričom rozhodnutie súdu o dedičstve alebo osvedčenie súdneho komisára túto skutočnosť len deklaruje, t. j. úradne potvrdzuje. Vzhľadom na to, že až po skončení dedičského konania bude bezpečne zistené a potvrdené, kto z okruhu domnelých dedičov je aj dedičom v skutočnosti, správca dane by z dôvodu právnej istoty do skončenia dedičského konania v konaní o vrátenie preplatku dedičom nemal pokračovať, ale v súlade s ustanovením § 25a ods. 1 zákona o správe daní konanie o vrátenie preplatku z dôvodu riešenia predbežnej otázky by mal prerušiť, a to až do skončenia konania o dedičstve. Prerušením konania lehoty podľa zákona o správe daní neplynú, preto sa správca dane nedostane do časovej tiesne vzhľadom na zákonnú lehotu na vrátenie preplatku upravenú v § 63 ods. 4 a nevznikne mu ani povinnosť zaplatiť úrok z omeškania za nedodržanie jednomesačnej lehoty na vrátenie preplatku.  

 PRÍKLAD č. 356: 

Daňové priznanie za zomretého daňovníka podal jeho právny nástupca – manželka. Výsledkom daňového priznania bol daňový preplatok na dani z príjmov fyzických osôb. Manželka v máji 2004 požiadala správcu dane o vrátenie preplatku. Správca dane vydal v súlade s § 25a ods. 1 zákona o správe daní rozhodnutie o prerušení konania o vrátenie preplatku, a to až do skončenia dedičského konania. Dňa 17. decembra 2004 doručila manželka zomrelého daňovníka správcovi dane osvedčenie o dedičstve, v ktorom bola právoplatne potvrdená ako právny nástupca – dedič, po zomretom daňovníkovi. Tým odpadol dôvod prerušenia konania a lehota a správca dane je povinný vrátiť preplatok na dani v súlade s ustanovením § 63 ods. 4 zákona o správe daní. 

§ 63a 

Započítanie daňových pohľadávok 

(1) Na účely započítania daňových pohľadávok sa za daňovú pohľadávku považuje daňový nedoplatok. Ak má daňový úrad alebo colný úrad daňovú pohľadávku voči daňovému dlžníkovi a daňový dlžník má zároveň pohľadávku voči štátnej rozpočtovej organizácii, možno tieto pohľadávky navzájom započítať. Započítaním takéto pohľadávky zaniknú vo výške, v ktorej sa kryjú, a to dňom doručenia potvrdenia daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva o započítaní pohľadávky daňovému dlžníkovi. 

(2) Započítať možno len nepremlčané pohľadávky nad 10 000 Sk. 

(3) Úkonom daňového dlžníka smerujúcim k započítaniu daňových pohľadávok je žiadosť o započítanie. Takúto žiadosť podáva daňový dlžník na príslušnom daňovom úrade alebo colnom úrade a musí obsahovať 

a) 

obchodné meno alebo názov, sídlo, daňové identifikačné číslo daňového dlžníka, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu, a daňové identifikačné číslo, ak ide o fyzickú osobu, 

b) 

identifikáciu pohľadávky daňového dlžníka voči štátnej rozpočtovej organizácii, ktorú možno započítať, s uvedením jej výšky a právneho dôvodu vzniku a s uvedením príslušného správcu tohto záväzku, 

c) 

identifikáciu daňovej pohľadávky s uvedením daňového úradu alebo colného úradu príslušného na správu tejto pohľadávky a prípadne číslo rozhodnutia, ktorým bola daňová pohľadávka vyrubená,  

d) 

vyhlásenie daňového dlžníka, že žiada o započítanie pohľadávok podľa písmen b) a c), 

e) 

dátum a podpis daňového dlžníka. 

(4) Daňový úrad alebo colný úrad úplnú žiadosť podľa odseku 3 postúpi spolu s potvrdením výšky a identifikácie daňovej pohľadávky podľa odseku 3 písm. c) daňovému riaditeľstvu alebo colnému riaditeľstvu. 

(5) Úkonom smerujúcim k započítaniu je aj žiadosť daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva o poskytnutie údajov daňovými úradmi alebo colnými úradmi o existencii a výške daňových pohľadávok voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe identifikovanej v žiadosti. Daňové úrady alebo colné úrady sú povinné poskytnúť požadované údaje bez zbytočného odkladu. 

(6) Po overení správnosti údajov uvedených v žiadosti a po potvrdení príslušného správcu pohľadávky, že záväzok zodpovedajúci pohľadávke daňového dlžníka uznáva, daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo vydá potvrdenie o započítaní, ktoré doručí daňovému dlžníkovi, štátnej rozpočtovej organizácii a príslušnému daňovému úradu alebo colnému úradu; daňovému dlžníkovi a štátnej rozpočtovej organizácii sa doručuje do vlastných rúk. Ak daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo vzájomné pohľadávky nezapočíta, oznámi túto skutočnosť daňovému dlžníkovi, štátnej rozpočtovej organizácii a daňovému úradu alebo colnému úradu. 

(7) Ak daňová pohľadávka zanikla započítaním v plnej výške, daňový úrad alebo colný úrad môže vyrubiť sankčný úrok podľa § 35b len za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti dane do dňa predchádzajúceho dňu doručenia žiadosti o započítanie daňovej pohľadávky daňovému úradu alebo colnému úradu. Ak daňová pohľadávka zanikla započítaním čiastočne, na tú časť daňovej pohľadávky, ktorá zanikla započítaním, sa pri vyrubení sankčného úroku vzťahuje prvá veta; na nezapočítanú časť daňovej pohľadávky sa vzťahuje § 35b. 

(8) Odo dňa doručenia žiadosti podľa odseku 3 do dňa doručenia potvrdenia o započítaní podľa odseku 6 daňovému úradu alebo colnému úradu nemožno použiť postup podľa § 63. To platí, aj ak nedôjde k započítaniu daňových pohľadávok a oznámenie o tejto skutočnosti je doručené daňovému úradu alebo colnému úradu. Kompenzáciu podľa § 63 daňový úrad alebo colný úrad môže vykonať najskôr ku dňu nasledujúcemu po dni doručenia oznámenia podľa odseku 6 poslednej vety. 

(9) Na započítanie podľa tohto zákona sa nevzťahujú ustanovenia všeobecných predpisov.13da) 

K § 63a 

Ustanovenie, doplnené do zákona o správe daní a poplatkov zákonom NR SR č. 609/2003 Z. z., s účinnosťou od 1. 1. 2004 zavádza do správy daní započítanie daňových pohľadávok ako nový inštitút s úpravou odchylnou od ustanovení Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.  

K ods. 1 

Započítanie podľa tohto ustanovenia môže vykonať len správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad. Pojem „započítanie“ zákon nedefinuje. Pre účely zákona o správe daní a poplatkov ho možno charakterizovať ako formu bezhotovostného vyrovnania daňového nedoplatku a pohľadávky, ktorú má daňový dlžník voči štátnej rozpočtovej organizácii. 

Definícia daňovej pohľadávky uvedená v tomto ustanovení platí len pre účely započítania. Za daňovú pohľadávku sa pre účely započítania považuje daňový nedoplatok. Daňový nedoplatok je v § 1a písm. f) definovaný ako suma dane, ktorá nebola zaplatená v lehote alebo vo výške podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov, pod ktorými je v zmysle poznámky pod čiarou k odkazu 1) potrebné rozumieť hmotno-právne daňové zákony. Zákon o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31. 12. 2003 definoval pojem daň ako daň podľa osobitných zákonov (t. j. hmotno-právnych daňových zákonov) vrátane penále, úrokov a zvýšenia dane, ako aj pokuty a poplatky ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane. V tejto základnej definícii došlo od 1. 1. 2004 k zmene spočívajúcej v tom, že slová „penále a zvýšenie dane“ sú nahradené slovami „sankčný úrok a úrok“. Uvedené vyplýva z bodu 131 zákona NR SR č. 609/2003 Z. z., v ktorom je ustanovené, že slová „penále a zvýšenie dane“ vo všetkých tvaroch sa v celom texte zákona o správe daní nahrádzajú slovami „sankčný úrok a úrok“ v príslušnom tvare. Napriek tejto zmene možno penále a zvýšenie dane pre účely započítania považovať za daň a v prípade ich neuhradenia, za podmienok uvedených v § 1a písm. f) zákona o správe daní a poplatkov, za daňový nedoplatok, ktorý je pre účely započítania daňovou pohľadávkou. 

Pokiaľ ide o exekučné náklady a hotové výdavky podľa § 90 a náklady na registráciu záložného práva v Notárskom centrálnom registri záložných práv, tieto nespadajú pod definíciu dane. Z uvedeného dôvodu nie sú daňovým nedoplatkom, a preto nie sú ani daňovými pohľadávkami pre účely započítania. 

Daňovým úradom alebo colným úradom na účely započítania je ten správca dane, ktorý je vecne a miestne príslušný na správu daňovej pohľadávky, ktorú má voči daňovému dlžníkovi. 

Daňovým dlžníkom v zmysle § 1a písm. g) je osoba, ktorej bola uložená povinnosť zaplatiť daň, odviesť vybranú alebo zrazenú daň a túto povinnosť nesplnila v lehote alebo vo výške podľa zákona o správe daní a poplatkov alebo hmotno-právnych daňových zákonov. Daňovým dlžníkom môže byť fyzická osoba alebo právnická osoba. 

Pod štátnou rozpočtovou organizáciou je potrebné rozumieť právnickú osobu štátu, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na štátny rozpočet. Vyplýva to z § 21 zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov. Štátna rozpočtová organizácia musí byť správcom pohľadávky, ktorú má daňový dlžník voči nej. Zo znenia ustanovenia možno vyvodiť jednoznačný záver, že nie je možné započítať pohľadávku, ktorú má daňový dlžník voči rozpočtovej organizácii, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku. Obdobne to platí u pohľadávky, ktorú má daňový dlžník voči príspevkovej organizácii, ktorá je na štátny rozpočet zapojená príspevkom. 

Právnym dôsledkom započítania pohľadávok je ich zánik vo výške, v ktorej sa kryjú a v prevyšujúcej časti pohľadávka naďalej trvá. Na rozdiel od všeobecnej úpravy započítania podľa § 580 Občianskeho zákonníka zákon o správe daní a poplatkov za deň zániku započítaných pohľadávok určuje deň, keď bolo potvrdenie daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva o započítaní pohľadávky doručené daňovému dlžníkovi. V tento deň zaniká započítaná daňová pohľadávka, ako aj započítaná pohľadávka, ktorú mal daňový dlžník voči štátnej rozpočtovej organizácii. 

Pohľadávkami na účely započítania sú peňažné pohľadávky, a to daňová pohľadávka daňového úradu alebo colného úradu voči daňovému dlžníkovi (t. j. daňový nedoplatok) a pohľadávka, ktorú má daňový dlžník voči štátnej rozpočtovej organizácii. 

Orgánmi oprávnenými vykonať započítanie daňových pohľadávok sú daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo. 

K ods. 2 

Započítať možno len nepremlčané pohľadávky nad 10 000 Sk. Keďže daňovou pohľadávkou je daňový nedoplatok, na premlčanie sa vzťahuje § 69. Právo vybrať a vymáhať daňový nedoplatok sa premlčuje po šiestich rokoch po skončení roka, v ktorom daňový nedoplatok vznikol (§ 69 ods. 1). Ak je vykonaný úkon na vyberanie, zabezpečenie alebo vymáhanie daňového nedoplatku (napr. výzva podľa § 58a, zriadenie záložného práva podľa § 71, vydanie rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania podľa § 75), premlčacia lehota začína plynúť znova po skončení kalendárneho roku, v ktorom bol daňový dlžník o tomto úkone upovedomený. Na premlčanie správca dane prihliadne len vtedy, ak daňový dlžník vznesie námietku premlčania (§ 69 ods. 2 a 3). Inštitút premlčania je kvalifikované plynutie času a je založený na neuplatnení práva v stanovenej lehote oprávneným subjektom, v dôsledku čoho je možné výkon práva odvrátiť vznesením námietky premlčania. Úspešné uplatnenie námietky premlčania oslabuje právo v tom smere, že zaniká jeho vynútiteľnosť, samotné právo však existuje naďalej. To znamená, že povinný subjekt môže svoj záväzok splniť dobrovoľne. Ak tak urobí, nemôže úspešne požadovať vrátenie plnenia. 

Premlčanie pohľadávky daňového dlžníka voči štátnej rozpočtovej organizácii sa spravuje príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, prípadne Občianskeho zákonníka o premlčaní. 

Pokiaľ ide o výšku daňovej pohľadávky, ako aj pohľadávky daňového dlžníka, ktoré majú byť vzájomne započítané, každá musí presahovať sumu 10 000 Sk. To znamená, že daňový dlžník môže uplatniť na započítanie jednu alebo viac daňových pohľadávok s jednou alebo viacerými pohľadávkami voči štátnej rozpočtovej organizácii, pričom výška každej započítavanej pohľadávky musí byť najmenej 10 001 Sk. 

 PRÍKLAD č. 357: 

Daňový dlžník žiada započítať sumu 38 700 Sk, ktorá pozostáva z troch daňových pohľadávok, ktoré sú vo výške 10 000 Sk, 16 020 Sk a 12 680 Sk, s pohľadávkou, ktorú má voči štátnej rozpočtovej organizácii vo výške 48 560 Sk. Započítané môžu byť len dve daňové pohľadávky – pohľadávka 16 020 Sk a pohľadávka 12 680 Sk. Pretože pohľadávka 10 000 Sk nedosahuje zákonom stanovený limit (nie je „nad“ 10 000 Sk), nemôže byť započítaná. Výsledkom započítania bude zánik daňových pohľadávok 16 020 Sk a 12 680 Sk a pohľadávka, voči štátnej rozpočtovej organizácii zanikne čiastočne vo výške 28 700 Sk. Daňový dlžník má aj naďalej daňový nedoplatok vo výške 10 000 Sk a zároveň má aj pohľadávku voči štátnej rozpočtovej organizácii vo výške 19 860 Sk. 

Ak daňový dlžník uvedie vo svojej žiadosti niekoľko štátnych rozpočtových organizácií, voči ktorým má pohľadávky, ktoré žiada započítať s daňovými pohľadávkami, je na rozhodnutí daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva, voči ktorej štátnej rozpočtovej organizácii (resp. ktorým štátnym rozpočtovým organizáciám) daňovú pohľadávku (alebo pohľadávky) započíta. 

Započítanie vzájomne inak započítateľnej pohľadávky patriacej do konkurznej podstaty nie je možné po vyhlásení konkurzu na daňového dlžníka [§ 14 ods. 1 písm. i) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov]. Ustanovenia Zákona o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“) sa na štátnu rozpočtovú organizáciu nevzťahujú (§ 67 ods. 3 ZKV), čo znamená, že na takúto organizáciu nie je možné vyhlásiť konkurz. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné započítať daňové pohľadávky v prípade, ak na daňového dlžníka, voči ktorému má daňový úrad alebo colný úrad daňovú pohľadávku, bol vyhlásený konkurz. 

 PRÍKLAD č. 358: 

Dňa 19. marca bola daňovému úradu doručená žiadosť daňového dlžníka o započítanie daňovej pohľadávky. Keďže žiadosť neobsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti, dňa 24. marca daňový úrad podľa § 20 ods. 9 vyzval daňového dlžníka na jej doplnenie v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Zásielku s výzvou si daňový dlžník prevzal na pošte dňa 2. apríla a 14. apríla osobne doručil na daňový úrad doplnené náležitosti. Daňový úrad vystavil potvrdenie o výške a identifikácii daňovej pohľadávky a spolu s úplnou žiadosťou ho postúpil daňovému riaditeľstvu. Zásielku doručila pošta 20. apríla. Daňové riaditeľstvo listom zo dňa 26. apríla požiadalo štátnu rozpočtovú organizáciu (t. j. správcu pohľadávky) o potvrdenie, že uznáva záväzok zodpovedajúci pohľadávke daňového dlžníka. Dňa 5. mája vyhlásil súd na daňového dlžníka konkurz a v tento deň bolo uznesenie o vyhlásení konkurzu vyvesené na úradnej tabuli súdu. Potvrdenie od správcu pohľadávky bolo daňovému riaditeľstvu doručené 7. mája. Pretože účinky vyhlásenia konkurzu nastali dňom vyvesenia uznesenia o vyhlásení konkurzu (t. j. 5. mája), v zmysle § 14 ods. 1 písm. i) ZKV započítanie nemohlo byť vykonané. Daňový úrad bude daňovú pohľadávku uplatňovať v konkurze a pohľadávka daňového dlžníka – úpadcu – voči štátnej rozpočtovej organizácii patrí do konkurznej podstaty. 

K ods. 3 

Ustanovenie vymedzuje úkon smerujúci k započítaniu, čo je dôležité najmä z pohľadu ďalšieho postupu daňového úradu alebo colného úradu a určuje povinné náležitosti tohto úkonu. Týmto úkonom je žiadosť, ktorú daňový dlžník podáva na príslušnom daňovom úrade alebo na colnom úrade. Ak správca dane, ktorému je doručená žiadosť, nie je príslušný na jej vybavenie (napr. žiadosť, bola doručená daňovému úradu, ale daňovú pohľadávku spravuje colný úrad), je povinný žiadosť bezodkladne postúpiť príslušnému správcovi dane a žiadateľa o tom upovedomiť (§ 21 ods. 1). 

 PRÍKLAD č. 359: 

Daňový dlžník predložil daňovému úradu žiadosť o započítanie daňovej pohľadávky vzniknutej z dôvodu nezaplatenia dane z nehnuteľností a pohľadávky, ktorú má voči štátnej rozpočtovej organizácii. Daňový úrad nie je správcom dane z nehnuteľností, preto podľa § 21 ods. 2 žiadosť postúpi obci. Správu dane z nehnuteľností (t. j. daň z pozemkov, stavieb a bytov) vykonáva obec, na území ktorej sa nehnuteľnosť nachádza. Ustanovenie § 63 sa vzťahuje len na daňový úrad alebo na colný úrad, to znamená, že vybavenie tohto podania nepatrí do pôsobnosti daňového úradu, ale správcovi dane, ktorým je obec. O postúpení žiadosti upovedomil daňového dlžníka. 

Výpočet náležitostí žiadosti je taxatívny. Aby mohla byť žiadosť prerokovaná, musí obsahovať všetky zákonom predpísané náležitosti. Daňová pohľadávka musí byť identifikovaná tým, že daňový dlžník okrem označenia daňového úradu alebo colného úradu, ktorý je správcom daňovej pohľadávky, uvedie aj zdaňovacie obdobie, dátum podania daňového priznania (alebo dodatočného daňového priznania, opravného daňového priznania, hlásenia, opravného hlásenia, dodatočného hlásenia), prípadne číslo a dátum vydania platobného výmeru (dodatočného platobného výmeru) s uvedením druhu a výšky priznanej alebo vyrubenej dane a sumu dane, ktorá nebola zaplatená (t. j. daňový nedoplatok). Žiadosť musí obsahovať aj výslovné vyhlásenie daňového dlžníka, že žiada o započítanie daňovej pohľadávky s pohľadávkou, ktorú má voči štátnej rozpočtovej organizácii. 

K ods. 4 

Ak žiadosť daňového dlžníka neobsahuje všetky náležitosti, daňový úrad alebo colný úrad podľa § 20 ods. 9 vyzve daňového dlžníka aby podľa jeho pokynu žiadosť doplnil v určenej lehote. Pri určení lehoty postupuje podľa § 13 ods. 1. Zároveň ho vo výzve upozorní, že v prípade nedoplnenia žiadosti v určenej lehote sa na žiadosť hľadí, akoby nebola podaná, v dôsledku čoho k započítaniu nedôjde. Pokiaľ daňový dlžník doplní svoju žiadosť až po uplynutí určenej lehoty, považuje sa žiadosť za podanú až dňom doručenia doplnenia (§ 20 ods. 10). 

Pokiaľ je žiadosť úplná, daňový úrad alebo colný úrad k nej pripojí potvrdenie o výške a identifikácii daňovej pohľadávky. Tiež priloží fotokópie dokladov, ktoré preukazujú výšku daňovej pohľadávky (napr. fotokópiu platobného výmeru, dodatočného platobného výmeru s vyznačením právoplatnosti a vykonateľnosti, daňového priznania, opravného daňového priznania, hlásenia), a bez zbytočného odkladu žiadosť ju postúpi daňovému riaditeľstvu alebo colnému riaditeľstvu. Lehota na postúpenie vyplýva z § 30a. Postúpenie neúplnej žiadosti je dôvodom na jej vrátenie daňovému úradu alebo colnému úradu, ktorý ju podľa povahy chýbajúcich náležitostí doplní sám alebo vyzve na doplnenie daňového dlžníka.  

K ods. 5 

Zákon umožňuje vykonať započítanie aj ex offo (z úradnej moci) bez žiadosti daňového dlžníka. V takomto prípade je úkonom smerujúcim k započítaniu žiadosť daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva o poskytnutie údajov o existencii a výške daňových pohľadávok voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe predložená daňovému úradu alebo colnému úradu. Daňového dlžníka je potrebné v žiadosti identifikovať rovnakým spôsobom ako je uvedený v odseku 3 písm. a). Požadované údaje je daňový úrad alebo colný úrad povinný poskytnúť bez zbytočného odkladu (§ 30a ods. 1). Vzhľadom na stručnú úpravu započítania z úradnej moci možno vysloviť názor, že predmetom započítania bude aj v tomto prípade pohľadávka, ktorú má daňový dlžník voči štátnej rozpočtovej organizácii. Je pravdepodobné, že touto organizáciou by mohlo byť aj daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo, pokiaľ má voči nemu daňový dlžník pohľadávku (napríklad za dodávku prác). S úkonom smerujúcim k započítaniu vykonaným z úradnej moci zákon nespája žiadne iné účinky okrem povinnosti správcu dane poskytnúť požadované údaje, keďže odsek 8 stanovuje účinky len pre konanie na základe žiadosti podanej daňovým dlžníkom. 

K ods. 6 

Toto ustanovenie upravuje postup daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva v prípade, ak konanie prebieha podľa ods. 3, t. j. na základe žiadosti daňového dlžníka. Po doručení žiadosti daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo overí správnosť údajov uvedených v žiadosti, čo vykoná na základe dokladov predložených daňovým úradom alebo colným úradom (napr. porovnaním údajov uvedených v žiadosti s údajmi v priložených dokladoch, na základe ktorých daňová pohľadávka vznikla) a požiada štátnu rozpočtovú organizáciu o potvrdenie, že záväzok zodpovedajúci pohľadávke daňového dlžníka uznáva. 

Po zistení, že podmienky pre započítanie sú splnené, daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo vzájomné pohľadávky započíta a vydá o tom potvrdenie. Potvrdenie o započítaní doručí daňovému dlžníkovi, štátnej rozpočtovej organizácii a príslušnému daňovému úradu alebo colnému úradu. Zákon vyžaduje doručiť potvrdenie daňovému dlžníkovi a štátnej rozpočtovej organizácii do vlastných rúk. 

K započítaniu pohľadávok nedôjde, ak nie sú splnené zákonné podmienky. Daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo o tejto skutočnosti vydá oznámenie, ktoré doručí daňovému dlžníkovi, štátnej rozpočtovej organizácii a daňovému úradu alebo colnému úradu. Aj v tomto prípade doručuje písomnosť do vlastných rúk, pretože daňový úrad alebo colný úrad môže vykonať kompenzáciu podľa § 63 najskôr ku dňu nasledujúcemu po dni doručenia oznámenia. 

K ods. 7 

Ustanovenie upravuje vplyv započítania na sankčný úrok. Ak daňová pohľadávka zanikla započítaním len čiastočne, na tú časť pohľadávky, ktorá zanikla započítaním, daňový úrad alebo colný úrad vyrubí sankčný úrok obdobne ako u pohľadávky, ktorá zanikla v plnej výške, t. j. za každý deň omeškania za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti dane do dňa, ktorý predchádza dňu doručenia žiadosti o započítanie daňovej pohľadávky daňovému úradu alebo colnému úradu, najdlhšie však za štyri roky omeškania s platbou. 

Ak predmetom započítania sú dve daňové pohľadávky, daňový úrad alebo colný úrad vyrubí sankčný úrok na každú samostatne. Na časť daňovej pohľadávky, ktorá započítaním nezanikla, sa sankčný úrok vyrubí podľa § 35b. Podľa § 35b ods. 2 daňový úrad alebo colný úrad vyrubí sankčný úrok z dlžnej sumy vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň vzniku daňového nedoplatku. 

K ods. 8 

V nadväznosti na doručenie žiadosti daňového dlžníka o započítanie daňovej pohľadávky zákon obmedzuje daňový úrad alebo colný úrad v použití § 63 (daňové preplatky a úrok). Odo dňa doručenia žiadosti daňového dlžníka daňovému úradu alebo colnému úradu až do dňa, kedy mu je doručené potvrdenie daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva o započítaní alebo oznámenie o nezapočítaní nemožno postupovať podľa § 63, pretože zákon vylučuje celý postup podľa § 63. To znamená, že daňový preplatok nemôže byť použitý na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku inej dane alebo ako preddavok na ešte nesplatnú daňovú povinnosť pri dani, pri ktorej preplatok vznikol (§ 63 ods. 2). Taktiež nie je možné použiť preplatky na jednotlivých druhoch daní, cla a iných platieb na kompenzáciu daňových nedoplatkov na inej dani, cle a iných platbách (§ 63 ods. 3) a napokon v období konania o žiadosti o započítanie je vylúčená aj kompenzácia spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, s daňovými nedoplatkami na tej istej dani, cle a iných platbách podľa § 63 ods. 10. Logicky nemôže byť vylúčené použitie ustanovení § 63 ods. 4, 5 a 6, ktoré upravujú postup daňového subjektu a správcu dane pri uplatnení vrátenia daňového preplatku. Pretože subjekt, ktorý žiada o započítanie, je daňovým dlžníkom s evidovaným daňovým nedoplatkom, vrátenie daňového preplatku u neho neprichádza do úvahy, pokiaľ nie je úplne kompenzovaný daňový nedoplatok. 

Z ustanovenia § 63a ods. 8 nie je úplne jednoznačný postup v prípade, ak už pred podaním žiadosti o kompenzáciu začalo konanie o žiadosti o vrátenie daňového preplatku podľa § 63 ods. 5, možno však vysloviť názor, že v takomto prípade daňový úrad alebo colný úrad konanie o žiadosti podľa § 63 ods. 5 preruší až do ukončenia konania o žiadosti podľa § 63a. Vzhľadom na to, že postup podľa § 63 je vylúčený len v konaní o žiadosti o započítanie podľa § 63a, toto vylúčenie sa nevzťahuje na prípad, ak sa započítanie vykonáva z úradnej moci podľa § 63a ods. 5. 

V poslednej vete ustanovenia je osobitne upravená možnosť kompenzácie podľa § 63 zákona o správe daní a poplatkov v situácii, ak k započítaniu nedôjde. V takom prípade môže daňový úrad alebo colný úrad vykonať kompenzáciu podľa § 63 najskôr ku dňu nasledujúcemu po dni doručenia oznámenia o nezapočítaní pohľadávok daňovému úradu alebo colnému úradu, daňovému dlžníkovi a štátnej rozpočtovej organizácii. Rovnako bude daňový úrad alebo colný úrad postupovať aj v súvislosti s nezapočítaným zvyškom, pokiaľ započítaním došlo len k čiastočnému zániku daňovej pohľadávky. Z pohľadu hospodárnosti konania, ako aj následného pružného postupu daňového úradu alebo colného úradu by v takomto prípade malo byť súčasťou potvrdenia o započítaní aj oznámenie o nezapočítaní časti daňovej pohľadávky. Inak by daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo muselo doručovať dva dokumenty – v započítanej časti daňovej pohľadávky potvrdenie o započítaní a zároveň aj oznámenie o nezapočítaní zvyšku daňovej pohľadávky. 

 PRÍKLAD č. 360: 

V máji požiadal daňový dlžník o započítanie daňovej pohľadávky vo výške 48 500 Sk s dvoma pohľadávkami – A a B, ktoré má voči dvom štátnym rozpočtovým organizáciám. Pohľadávka A je vo výške 22 400 Sk, pohľadávka B je vo výške 30 000 Sk. Po doručení žiadosti o započítanie mu na základe uplatnenia vznikol nárok na vrátenie spotrebnej dane vo výške 8 800 Sk. Správca pohľadávky A svoj záväzok vo výške 22 400 Sk uznal, správca pohľadávky B svoj záväzok uznal len vo výške 13 700 Sk, zvyšok 16 300 Sk tento záväzok neuznal. Úhrnná suma uznaných pohľadávok, ktorá môže byť započítaná, je 36 100 Sk. Pohľadávka A môže byť započítaná s daňovou pohľadávkou vo výške 22 400 Sk ale z pohľadávky B môže byť započítaná len časť vo výške 13 700 Sk. Výsledkom započítania bude zánik daňovej pohľadávky vo výške 36 100 Sk, daňový nedoplatok vo zvyšku 12 400 Sk trvá ďalej. Z pohľadávok daňového dlžníka voči štátnym rozpočtovým organizáciám pohľadávka A zanikne vo výške 22 400 Sk a pohľadávka B zanikne vo výške 13 700 Sk. 

Daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo doručí daňovému dlžníkovi, správcovi pohľadávky B a daňovému úradu alebo colnému úradu potvrdenie o započítaní, ako aj oznámenie o nezapočítaní, správcovi pohľadávky A doručí len potvrdenie o započítaní. V závislosti od toho, či oznámenie o nezapočítaní časti daňovej pohľadávky a potvrdenie o započítaní bude doručovať ako dva samostatné dokumenty (t. j. dve poštové zásielky) alebo ich bude doručovať spolu (či už ako jeden dokument obsahujúci potvrdenie aj oznámenie alebo ako dva samostatné dokumenty v jednej spoločnej zásielke), z časového hľadiska prichádzajú do úvahy dve alternatívy následného postupu správcu dane podľa § 63: 

Alternatíva I – daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo doručuje potvrdenie a oznámenie ako dva samostatné dokumenty 

1.    zásielka: Potvrdenie o započítaní daňovej pohľadávky s pohľadávkou A vo výške 22 400 Sk doručí daňovému dlžníkovi, správcovi pohľadávky A a tiež daňovému úradu alebo colnému úradu. Daňový dlžník preberie zásielku dňa 24. júna ako posledný. Spotrebnú daň, na ktorú daňový dlžník uplatnil jej vrátenie vo výške 8 800 Sk, daňový úrad alebo colný úrad nemôže vrátiť, pretože daňový dlžník ešte má daňový nedoplatok 12 400 Sk. Tiež ju nemôže ani kompenzovať, pretože v konaní na základe žiadosti daňového dlžníka je vydané aj oznámenie o nezapočítaní, ktoré ešte nebolo doručené. 

2.    zásielka: Potvrdenie o započítaní daňovej pohľadávky s pohľadávkou B vo výške 13 700 Sk doručí daňovému dlžníkovi, správcovi pohľadávky B a daňovému úradu alebo colnému úradu. Správca pohľadávky B preberie zásielku dňa 25. júna ako posledný. Ani v tomto prípade nemôže ešte daňový úrad alebo colný úrad vrátiť spotrebnú daň, na ktorú daňový dlžník uplatnil jej vrátenie, pretože v súvislosti so započítaním s pohľadávkou B nedošlo k úplnému započítaniu a daňový dlžník ešte má daňový nedoplatok 12 400 Sk. Preto môže daňový úrad alebo colný úrad postupovať podľa § 63 až po doručení oznámenia o nezapočítaní. 

3.    zásielka: Oznámenie o nezapočítaní časti daňovej pohľadávky vo výške 12 400 Sk s časťou pohľadávky B doručí daňovému dlžníkovi, správcovi pohľadávky B a daňovému úradu alebo colnému úradu. Správca pohľadávky B preberie zásielku dňa 28. júna ako posledný. Keď daňový úrad alebo colný úrad dostane od daňového riaditeľstva alebo od colného riaditeľstva informáciu o najneskoršom dátume doručenia oznámenia o nezapočítaní časti daňového nedoplatku, podľa § 63 použije spotrebnú daň 8 800 Sk, u ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, na kompenzáciu s daňovým nedoplatkom 12 400 Sk. Kompenzáciu vykoná ku dňu 29. júna, ktorý nasleduje po dni doručenia oznámenia o nezapočítaní, a to i vtedy, keď informáciu o najneskoršom dátume doručenia oznámenia dostane neskôr (napríklad 7. júla). Daňový dlžník má aj po tomto postupe daňový nedoplatok vo výške 3 600 Sk. 

Alternatíva II – daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo doručuje potvrdenie a oznámenie ako jeden spoločný dokument alebo ako dva dokumenty v jednej zásielke 

1.    zásielka: Potvrdenie o započítaní daňovej pohľadávky s pohľadávkou A vo výške 22 400 Sk doručí daňovému dlžníkovi, správcovi pohľadávky A a daňovému úradu alebo colnému úradu. Daňový dlžník preberie zásielku dňa 24. júna ako posledný. Spotrebnú daň, na ktorú daňový dlžník uplatnil jej vrátenie vo výške 8 800 Sk, daňový úrad alebo colný úrad nemôže vrátiť, pretože daňový dlžník ešte má daňový nedoplatok 12 400 Sk. Tiež ju nemôže ani kompenzovať, pretože v konaní na základe žiadosti daňového dlžníka je vydané aj oznámenie o nezapočítaní, ktoré ešte nebolo doručené. 

2.    zásielka: Potvrdenie o započítaní časti daňovej pohľadávky s pohľadávkou B vo výške 13 700 Sk a oznámenie o nezapočítaní daňovej pohľadávky vo výške 12 400 Sk doručí ako jednu spoločnú zásielku daňovému dlžníkovi, správcovi pohľadávky B a daňovému úradu alebo colnému úradu. Správca pohľadávky B preberie zásielku obsahujúcu potvrdenie aj oznámenie dňa 25. júna ako posledný. Dňa 29. júna obdrží daňový úrad alebo colný úrad informáciu od daňového riaditeľstva alebo od colného riaditeľstva o dátume najneskoršieho doručenia oznámenia. Následne použije spotrebnú daň 8 800 Sk, u ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, na kompenzáciu s daňovým nedoplatkom 12 400 Sk. Kompenzáciu vykoná ku dňu 26. júna, ktorý je dňom nasledujúcim po dni doručenia oznámenia o nezapočítaní. Daňový dlžník má ešte daňový nedoplatok vo výške 3 600 Sk. 

Započítanie nemá vplyv na daňové exekučné konanie a zákon v tomto smere správcu dane nijako neobmedzuje. To znamená, že správca dane je oprávnený začať daňové exekučné konanie alebo v už začatom daňovom exekučnom konaní pokračovať aj vtedy, ak vymáha daňový nedoplatok, ktorý je predmetom žiadosti daňového dlžníka o započítanie, a to aj po doručení žiadosti o započítanie. Po podaní žiadosti o započítanie daňových pohľadávok správca dane môže z vlastného podnetu odložiť daňovú exekúciu, pretože konanie o započítaní možno kvalifikovať ako preverovanie skutočností rozhodujúcich pre zastavenie daňovej exekúcie (§ 79 ods. 2). 

Čiastočný alebo úplný zánik daňovej pohľadávky z dôvodu započítania je dôvodom na úplné alebo čiastočné zastavenie daňového exekučného konania podľa § 80 ods. 1 písm. g), v ktorom nie je možné pokračovať, ak zanikol vymáhaný daňový nedoplatok. 

K ods. 9 

Zákon vylučuje použitie ustanovení § 358 až § 364 Obchodného zákonníka, ako aj ustanovení § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka na započítanie daňových pohľadávok. To znamená, že pri započítaní podľa zákona o správe daní a poplatkov sa splnenie podmienok a predpokladov posudzuje výlučne podľa § 63a, ktorý na rozdiel od všeobecnej úpravy nevyžaduje, napr. podmienku splatnosti započítavanej pohľadávky. 

§ 64 

Odpustenie daňového nedoplatku 

(1) Správca dane môže na žiadosť daňového dlžníka celkom alebo sčasti odpustiť daňový nedoplatok fyzickej osobe s výnimkou daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty a spotrebných daniach, ak by jeho vymáhaním bola vážne ohrozená výživa daňového dlžníka alebo osôb na jeho výživu odkázaných alebo ak by vymáhanie daňového nedoplatku viedlo k hospodárskemu zániku daňového dlžníka, pri ktorom by výnos z jeho likvidácie bol pravdepodobne nižší než ním vytvorená daň v budúcom zdaňovacom období. Splnenie podmienok je daňový dlžník povinný preukázať. 

(2) Odpustenie daňového nedoplatku môže byť viazané na podmienky, najmä na povinnosť zaplatiť časť daňového nedoplatku v určenej lehote. 

(3) Proti rozhodnutiu o odpustení daňového nedoplatku sa nemožno odvolať. 

K § 64 

Zákon o správe daní na jednej strane ukladá správcovi dane dbať, aby daňový subjekt ním priznanú alebo správcom dane vyrubenú daň uhradil do štátneho, resp. obecného rozpočtu včas a v správne výške, pričom však zároveň ukladá správcovi dane dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Pri zachovávaní záujmov štátu, resp. obce, ktoré sú v daňovom konaní rozhodujúce, správca dane musí zvažovať aj možný vplyv prípadného vymáhania daňového nedoplatku na sociálnu situáciu daňového subjektu ako aj jeho rodiny. Celkom výnimočne, najmä ak by vymáhaním daňového nedoplatku bola ohrozená výživa daňového dlžníka, ako aj výživa osôb na neho odkázaných, resp. ak by vymáhanie daňového nedoplatku spôsobilo hospodársky zánik daňového dlžníka, pri ktorom by výnos z jeho likvidácie bol pravdepodobne nižší než ním vytvorená daň v budúcom zdaňovacom období, môže správca dane odpustiť daňový nedoplatok s výnimkou nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty a spotrebných daniach. Na rozdiel od právnej úpravy tohto inštitútu účinnej do 31. 12. 2003 odpustiť daňový nedoplatok môže správca dane len u daňového subjektu – fyzickej osoby, pričom splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpustenie daňového nedoplatku musí preukazovať daňový subjekt. Aj keď to v zákone o správe daní jednoznačne nie je upravené, o odpustení daňového nedoplatku rozhoduje správca dane na základe žiadosti daňového dlžníka, čím sa v praxi realizuje dispozičná zásada daňového konania. Napriena to, že daňový subjekt uvedie dôvody, pre ktoré žiada o odpustenie daňového nedoplatku, podľa zákona o správe daní nemá na odpustenie nárok. Je na úvahe správcu dane, či dôvody uvedené v žiadosti po ich preverení bude považovať za postačujúce, aby tento celkom výnimočný inštitút aj zrealizoval. Ak správca dane po predložení dôkazov preukazujúcich dôvodnosť žiadosti daňového subjektu o odpustenie daňového nedoplatku dospeje k záveru, že odpustenie daňového nedoplatku je opodstatnené, môže v rozhodnutí zaviazať daňového dlžníka na splnenie podmienok, ktoré mu stanoví. Vydanie rozhodnutia správcu dane o odpustení daňového nedoplatku buď celkom, alebo sčasti podlieha poplatkovej povinnosti vo výške 300 Sk podľa položky 143 Sadzobníka správnych poplatkov. Ak správca dane rozhodnutím celkom odpustí daňový nedoplatok, daňový dlh zaniká, pričom správca dane by nemohol prijať ani dobrovoľné splnenie daňového nedoplatku, lebo by šlo o plnenie bez právneho dôvodu. 

 PRÍKLAD č. 361: 

Správca dane vyzval daňového dlžníka AB na zaplatenie daňového nedoplatku na dani z príjmov fyzických osôb. Daňový subjekt na výzvu správcu dane reagoval podaním žiadosti o jeho odpustenie. Ako dôvod uviedol svoj zlý zdravotný stav, čo bolo dôvodom aj ukončenia jeho podnikateľskej činnosti. Ďalej uviedol, že je vedený v evidencii okresného úradu práce ako nezamestnaný. Poukázal na svoju súčasnú zlú finančnú situáciu, v dôsledku ktorej by vymáhanie evidovaného nedoplatku viedlo k ohrozeniu jeh