Zabezpečenie záväzkov

V trhovom hospodárstve, ktoré je ovládané zásadou zmluvnej voľnosti a slobody podnikania sa zvyšuje riziko nesplnenia prevzatých záväzkov. Právny poriadok preto vytvára inštitúty, ktorých účelom je posilniť postavenie veriteľa a zabezpečiť uspokojenie jeho pohľadávok náhradným spôsobom, pokiaľ dlžník nie je schopný alebo ochotný splniť svoj záväzok riadne a včas.

V trhovom hospodárstve, ktoré je ovládané zásadou zmluvnej voľnosti a slobody podnikania, sa zvyšuje riziko nesplnenia prevzatých záväzkov. Právny poriadok preto vytvára inštitúty, ktorých účelom je posilniť postavenie veriteľa a zabezpečiť uspokojenie jeho pohľadávok náhradným spôsobom, pokiaľ dlžník nie je schopný alebo ochotný splniť svoj záväzok riadne a včas.

To je teória, ktorá vytvára právny rámec, avšak jej reálne uplatnenie v praxi a fungovanie je často vzdialené predpokladaným zákonným ustanoveniam.

V oblasti zabezpečenia záväzkov je pred zákonodarcami ešte množstvo nezodpovedaných otázok a právnych problémov, ktoré bude potrebné v blízkej dobe podrobnejšie upraviť. Z tohto dôvodu vzniká potreba opätovne sa zamyslieť a zosumarizovať zabezpečovacie inštitúty s ohľadom na trhové prostredie a podmienky obchodných vzťahov.

Medzi najznámejšie zabezpečovacie inštitúty patria: záložné právo, ručenie, zmluvná pokuta, ale aj ďalšie, napr. prevod práv, výhrada vlastníctva, rôzne druhy akreditívov či zmenka.

Je len na rozhodnutí veriteľa, aký inštitút, resp. akú kombináciu inštitútov si zvolí s ohľadom na bonitu dlžníka, prípade tretích osôb. Tomuto rozhodnutiu by mala predchádzať dôkladná analýza a komplexné posúdenie nielen z hľadiska právneho, ale aj ekonomického, účtovného či daňového. Až súlad všetkých týchto činiteľov vytvára určitú istotu a garanciu transparentných a obojstranne výhodných obchodných vzťahov.

 

Definícia pojmu záväzok

Základom pre právne vymedzenie pojmu „záväzok“, resp. „záväzkový právny vzťah“ je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom.

Záväzkový právny vzťah je právny vzťah, z ktorého jednej strane (veriteľovi) vzniká právo na plnenie od druhej strany (dlžníka) a dlžníkovi vzniká povinnosť poskytnúť toto dojednané plnenie na základe určitého právneho dôvodu (kauzy).

Obsahom záväzku dlžníka voči veriteľovi môže byť povinnosť:

-         niečo dať,

-         niečo konať,

-         niečoho sa zdržať,

-         niečo strpieť.

Záväzky vznikajú z právnych úkonov predpokladaných zákonom, najmä zo zmlúv, zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných právnych skutočností. Na tomto mieste sa budeme venovať hlavne zmluvným záväzkom.

Už pri uzatváraní zmluvy si zmluvné strany musia byť vedomé toho, že z určitého dôvodu môže v budúcnosti nastať situácia, že strana, ktorá na seba prevzala záväzok zo zmluvy, ho nebude schopná dobrovoľne splniť. Pre tento prípad poskytuje právny poriadok veriteľovi inštitúty na posilnenie jeho postavenia voči dlžníkovi. Špecifikáciu daného právneho inštitútu možno zahrnúť do textu zmluvy alebo uzavrieť samostatnú zabezpečovaciu zmluvu. Veriteľ môže v konkrétnom prípade použiť na zabezpečenie jednej pohľadávky aj viac zabezpečovacích inštitútov, pokiaľ sa ich realizácia vzájomne nevylučuje.

Účastník obchodno-právneho záväzkového vzťahu, ktorý je stranou oprávnenou domáhať sa splnenia konkrétnej povinnosti, si zabezpečuje splnenie tohto hlavného záväzku záväzkom vedľajším. Tento vedľajší záväzok sa pripája k hlavnému záväzku a tým popri sebe pôsobia dva záväzky, dva obchodno-právne záväzkové vzťahy.

Subjektu oprávnenému vzniká právo domáhať sa plnenia a tomu zodpovedá povinnosť subjektu povinnému, ktorý má poskytnúť požadované plnenie.

Obvykle právny osud vedľajšieho záväzkového vzťahu nasleduje právny osud hlavného právneho vzťahu a zánik hlavného záväzku má za následok zánik vedľajšieho záväzku. Neplatí to však naopak, teda zánikom vedľajšieho záväzku nezaniká automaticky aj záväzok hlavný.

 

Rozdelenie zabezpečovacích prostriedkov

Všeobecne možno zabezpečovacie inštitúty rozdeliť podľa toho, kto poskytuje zabezpečenie, či priamo dlžník alebo osoba od neho odlišná.

Podľa tohto kritéria rozlišujeme, že:

-         iba DLŽNÍK poskytuje zabezpečenie v podobe zmluvnej pokuty, uznania dlhu, prevodu práv, zrážok zo mzdy a iných príjmov,

-         aj DLŽNÍK, aj OSOBA ODLIŠNÁ OD DLŽNÍKA poskytujú zabezpečenie v podobe záložného práva, zmenky, postúpenia pohľadávky, zábezpeky, zádržného práva,

-         iba OSOBA ODLIŠNÁ OD DLŽNÍKA poskytuje zabezpečenie v podobe ručenia, bankovej záruky, akreditívu.

 

Základná právna úprava zabezpečovacích inštitútov je obsiahnutá v Občianskom zákonníku. V niektorých prípadoch je úprava doplnená či modifikovaná pre oblasť obchodno-právnych vzťahov úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Obchodný zákonník je špeciálnou právnou normou vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Zároveň existujú aj zabezpečovacie inštitúty, ktoré sú upravené iba v špeciálnych predpisoch, napr. zmenka.

 

1. Záložné právo

Platná práva úprava záložného práva historicky nadväzuje na úpravu z roku 1811 a na Občiansky zákonník z roku 1950. Základom pre platnú právnu úpravu záložného práva v našom právnom poriadku sa stala novela Občianskeho zákonníka, zákon č. 509/1991 Zb., ktorá bola niekoľkokrát upravovaná.

Záložné právo zaraďujeme medzi tzv. absolútne práva, čo znamená, že v zásade pôsobí voči všetkým a všetci sú povinní nerušiť oprávnenú osobu pri výkone jej práva k veci. Záložný veriteľ má preto právo na obdobnú ochranu ako vlastník proti každému, kto by ho pri výkone tohto práva neoprávnene obmedzoval.

Záložné právo zvyšuje veriteľovu istotu, že jeho pohľadávka bude uspokojená. Záložné právo nie je iba právom subjektívnym, ale je aj právnym vzťahom, ktorý zakladá povinnosť vlastníka veci strpieť, aby záložný veriteľ dosiahol uspokojenie zo zálohu.

Platí ochrana dobrej viery záložného veriteľa, čo znamená, že pokiaľ záložné právo platne vzniklo, v zásade pôsobí proti každému vlastníkovi zálohu.  Na nadobúdateľa zálohu zaťaženého záložným právom prechádzajú všetky práva a povinnosti záložcu zo zmluvy o zriadení záložného práva. Nadobúdateľ musí strpieť výkon záložného práva.

Samozrejme, ako každé pravidlo, aj toto má svoje výnimky. Záložné právo totiž nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu, ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci predmetu podnikania. Záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi ani vtedy, ak bol nadobúdateľ v čase prevodu alebo prechodu zálohu dobromyseľný v tom, že nadobúda záloh, ktorý nie je zaťažený záložným právom. To sa nevzťahuje na  prípad, ak záložné právo bolo registrované v registri záložných práv alebo v osobitnom registri.

Záložné právo predstavuje iba podporný zdroj uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa, ktorý nastupuje iba v prípade, že pohľadávku dobrovoľne nesplnil dlžník a ani nezanikla iným spôsobom.

Záložné právo nemá vlastný hospodársky účel, nemôže ani existovať samostatne. Záložná zmluva preto nikdy nie je zmluvou samostatnou, ale zmluvou závislou, a to od hlavného právneho vzťahu.

Z akcesorickej povahy záložného práva potom vyplýva, že zmluvné záložné právo vznikne platne len v prípade, že platne vznikla pohľadávka, ktorú záložné právo zabezpečuje. Pokiaľ zanikne zabezpečená pohľadávka, zanikne tiež záložné právo. So zabezpečenou pohľadávkou nie je možné nakladať samostatne, pri jej postúpení prechádza na postupníka tiež záložné právo.

Subjektmi záložného práva sú:

Záložný veriteľ – osoba, ktorej pohľadávka je zabezpečená záložným právom, v prospech ktorej bolo záložné právo zriadené, oprávnený subjekt,

Záložca (záložný dlžník) – osoba, ktorá podľa zmluvy alebo iného titulu poskytla záložnému veriteľovi záloh, vlastník zálohu,

Obligačný dlžník (osobný dlžník) – dlžník pohľadávky, na zabezpečenie ktorej bolo zriadené záložné právo,

Podzáložca, podzáložný veriteľ – vystupuje v právnom vzťahu v prípade, že došlo k založeniu pohľadávky zabezpečenej záložným právom. Podzáložca je vždy totožný so záložným veriteľom z pohľadávky.

Záložca a obligačný dlžník môžu byť tou istou osobou, ale môžu byť aj rozdielnymi osobami.

Záložné právo plní funkciu preventívnu (zabezpečovaciu). Za týmto účelom je záložný veriteľ oprávnený mať založenú hnuteľnú vec u seba, dať ju do úschovy alebo vyznačiť záložné právo v príslušnej evidencii, príp. priamo na veci. Zabezpečovacia funkcia končí okamihom splatnosti pohľadávky, ktorej splnenie bolo zabezpečené.

V okamihu, keď sa pohľadávka záložného veriteľa stala splatnou a nebola riadne a včas uspokojená, nastupuje uhradzovacia funkcia záložného práva. Záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť sa zo zálohu alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu – môže začať výkon záložného práva spôsobom určeným v zmluve alebo v zákone.

Iná osoba môže realizovať výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie iba so súhlasom záložného veriteľa.

Vznik záložného práva

Zmluva o zriadení záložného práva musí mať písomnú formu s jedinou výnimkou – pokiaľ sa zriaďuje záložné právo na hnuteľnú vec a záložné právo k nej vznikne odovzdaním veci – v takomto prípade sa písomná forma zmluvy zo zákona nevyžaduje.

Zmluva o zriadení záložného práva obsahuje tieto náležitosti:

-         označenie zmluvných strán,

-         určenie predmetu záložného práva (zálohu) – spôsobom, ktorý ho umožní kedykoľvek počas trvania záložného práva určiť,

-         určenie zabezpečenej pohľadávky – najmä jej hodnoty.

Okrem týchto podstatných náležitostí sa v zmluve spravidla dohodnú aj ďalšie náležitosti.

Zmluva je iba právnym titulom, ktorý zakladá právny dôvod vzniku záložného práva.

 

Záložné právo však vzniká až na základe ďalších právnych skutočností, ktorými sú:

-         registrácia záložného práva v Notárskom centrálnom registri záložných práv,

-         registrácia v osobitnom registri (ide napr. o záložné právo k ochranným známkam),

-         v prípade nehnuteľných vecí, bytov a nebytových priestorov – vklad záložného práva do katastra nehnuteľností,

-         v prípade vecí, bytov, nebytových priestorov, práv a iných majetkových hodnôt, ktoré záložca nadobudne v budúcnosti alebo ktorých vznik závisí od splnenia podmienky – nadobudnutie vlastníckeho práva k vyššie uvedeným zálohom zo strany záložcu,

-         v prípade hnuteľnej veci – jej odovzdanie záložnému veriteľovi alebo tretej osobe do úschovy, pokiaľ sa na tom záložný veriteľ a záložca dohodli,

-         v prípade pohľadávky z účtu, vkladu (s výnimkou cenných papierov) alebo inej formy vkladu medzi osobami popísanými v § 151me ods. 8 Občianskeho zákonníka – uzavretím zmluvy o zriadení záložného práva.

 

Zabezpečená pohľadávka

Prostredníctvom záložného práva možno zabezpečiť pohľadávku veriteľa na peňažné plnenie aj pohľadávku  nepeňažnú (pokiaľ jej hodnota je určitá alebo počas trvania záložného práva určiteľná), existujúcu, viazanú na splnenie podmienky alebo takú, ktorá má v budúcnosti iba vzniknúť, pohľadávku v dobe vzniku záložného práva splatnú alebo ktorej splatnosť má ešte len nastať.

Záložné právo môže zabezpečiť aj takú pohľadávku, ktorej splnenia sa nemožno domáhať na súde s vedomím, že záložné právo ako právo akcesorické má tiež povahu naturálneho práva, ktoré nemožno vymáhať súdnou cestou.

Záložné právo zabezpečuje nielen istinu pohľadávky, ale bez ďalšieho aj jej súčasti, úžitky a príslušenstvo (úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania, náklady spojené s uplatnením na súde) – ak sú to plody a úžitky, tak len tie, ktoré nie sú oddelené od hlavnej veci – pokiaľ zmluva neurčuje inak.

 

Predmet záložného práva

Predmetom záložného práva môžu byť tie veci, ktoré sú spôsobilé byť predmetom právnych vzťahov všeobecne, pokiaľ s týmito vecami je možné voľne disponovať a nie je to vylúčené zákonom alebo samotnou povahou veci.

Občiansky zákonník definuje, že zálohom môžu byť veci, práva, iné majetkové hodnoty, byty a nebytové priestory (prevoditeľné v súlade so zákonom), ale aj súbory vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, podnik alebo jeho časť, ako aj iná hromadná vec.

 

Obsah záložného práva

Obsahom záložného práva je súbor práv a povinností subjektov právneho vzťahu. Tieto práva a povinnosti v prípade záložného práva nie sú nemenné a podliehajú zmenám – a to v závislosti od stavu pohľadávky – či je pohľadávka  po lehote splatnosti, alebo pred splatnosťou.

 

Záložné právo pred splatnosťou pohľadávky – záložca môže záloh používať obvyklým spôsobom, samozrejme s výnimkou práva scudziť záloh a je zaviazaný zdržať sa všetkých úkonov (okrem bežného opotrebenia), ktorými by zmenšil hodnotu zálohu – ak zmluva neurčuje niečo iné. V prípade, že zálohom je hnuteľná vec a táto bola odovzdaná záložnému veriteľovi, je povinný záloh chrániť pred jeho poškodením, stratou, zničením. Porušenie tejto povinnosti by zakladalo jeho zodpovednosť za spôsobenú škodu.

Pokiaľ záložnému veriteľovi vzniknú v súvislosti s opatrovaním a ochranou zálohu náklady, má právo voči záložcovi na ich náhradu v rozsahu účelne a nevyhnutne vynaloženom.

Právo na užívanie zálohu má záložný veriteľ iba vtedy, ak s tým záložca výslovne súhlasil. Záložca ostáva vlastníkom zálohu a má všetky práva vlastníka, v ktorých nie je obmedzený existenciou záložného práva.

 

Záložné právo po splatnosti pohľadávky – základným právom záložného veriteľa je právo začať výkon záložného práva, pokiaľ jeho pohľadávka nebola riadne a včas uspokojená. Záložný veriteľ má právo uspokojiť sa spôsobom dohodnutým v zmluve alebo predať záloh na dražbe podľa osobitného predpisu (zákon o dobrovoľných dražbách č. 527/2002 Z. z. v platnom znení), alebo sa domáhať uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných predpisov (OSP, Exekučný poriadok).

 

Záložný veriteľ sa môže domáhať uspokojenia zo zálohu aj vtedy, ak zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Zákon nepripúšťa dohodu, ktorou by si strany dojednali pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, že záložný veriteľ v rámci uspokojenia sa zo zálohu nadobudne vlastnícke  právo k zálohu.

 

Záložný veriteľ má oznamovaciu povinnosť voči záložcovi a dlžníkovi (pokiaľ sú to rozdielne subjekty), ako aj povinnosť registrácie začatia výkonu záložného práva do registra záložných práv v prípade, ak ide o záložné právo registrované v tomto registri. Forma oznámenia musí byť písomná a jeho súčasťou musí byť uvedenie spôsobu, akým sa záložný veriteľ uspokojí zo zálohu.

Záložca (resp. dlžník) nesmie následne previesť vlastnícke právo k zálohu na inú osobu bez súhlasu záložného veriteľa. Zákon chráni dobromyseľnosť nadobúdateľa zálohu v rámci bežného obchodného styku tak, že ak záložca poruší túto povinnosť a prevedie zaťažený záloh na tretiu osobu, nemá voči nej porušenie povinnosti záložcu účinky, s výnimkou, ak nadobúdateľ vedel alebo musel vedieť o výkone záložného práva.

Nevyhnutné a účelne vynaložené náklady, ktoré záložnému veriteľovi v súvislosti s výkonom záložného práva vzniknú, mu nahradí záložca.

Zákon stanovuje 30-dňovú lehotu – ktorá začína plynúť od oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi (a dlžníkovi) – po uplynutí ktorej môže záložný veriteľ predať záloh dohodnutým spôsobom. V prípade, že záložné právo je registrované v registri záložných práv, plynie táto 30-dňová lehota najneskôr od registrácie oznámenia o začatí výkonu záložného práva v registri záložných práv. Na základe dohody záložcu a záložného veriteľa môže záložný veriteľ predať záloh aj pred uplynutím tejto lehoty.

Určenie spôsobu výkonu záložného práva prináleží záložnému veriteľovi. Záložný veriteľ môže aj počas výkonu záložného práva zmeniť spôsob výkonu a predať záloh na dražbe alebo sa domáhať uspokojenia prostredníctvom predaja zálohu podľa osobitných zákonov.

Záložný veriteľ je povinný informovať záložcu o priebehu výkonu záložného práva, jeho prípadnej zmene a najmä o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú dosiahnutú cenu.

Pri predaji koná záložný veriteľ v mene záložcu.

Záložca je povinný poskytovať záložnému veriteľovi potrebnú súčinnosť a strpieť výkon záložného práva.

Po predaji zálohu má záložný veriteľ vo vzťahu k záložcovi opätovne oznamovaciu povinnosť a písomne ho informuje o podrobnostiach predaja (najmä o hodnote výťažku, vynaložených nákladoch, použití dosiahnutého výťažku). V prípade, že dosiahnutý výťažok je vyšší ako hodnota zabezpečenej pohľadávky, má záložný veriteľ povinnosť vydať záložcovi rozdiel, a to po odpočítaní nevyhnutných nákladov.

 

Poradie záložného práva

Poradie záložného práva má význam vtedy, ak na tom istom zálohu viazne  viac záložných práv a voči zálohu je oprávnených viac záložných veriteľov, resp. záloh slúži na zabezpečenie viacerých pohľadávok toho istého záložného veriteľa. Poradie záložného práva sa určuje podľa doby jeho vzniku.

V prípade, že na zálohu viazne viac záložných práv, rozhodujúce je poradie ich registrácie v registri záložných práv.

Ak nastane situácia, že na zálohu – hnuteľnej veci, viazne viac záložných práv,  pričom niektoré z nich vznikli odovzdaním veci, prednosť majú záložné práva registrované v registri záložných práv – podľa doby ich registrácie.

Zákon pripúšťa aj dohodu záložných veriteľov o poradí záložných práv, pokiaľ sa na tom dohodnú všetci zúčastnení záložní veritelia. Dohoda je účinná okamihom jej registrácie v registri záložných práv alebo v osobitnom registri a nesmie zhoršiť vymožiteľnosť pohľadávky záložného veriteľa, ktorý nie je jej účastníkom.

Oznamovacia povinnosť záložného veriteľa o začatí výkonu záložného práva sa v prípade existencie viacerých záložných práv vzťahuje aj na ostatných záložných veriteľov, ktorí majú prednostné poradie pred konajúcim záložným veriteľom. 30-dňová lehota sa v takomto prípade počíta odo dňa oznámenia poslednému záložnému veriteľovi.

Osobitné postavenie má tzv. „prednostný záložný veriteľ“. Je ním záložný veriteľ, ktorého záložné právo je registrované ako prvé v poradí. Pri výkone záložného práva zo strany prednostného záložného veriteľa sa záloh prevádza nezaťažený záložnými právami ostatných záložných veriteľov. Ak výťažok z predaja zálohu prevyšuje pohľadávku prednostného záložného veriteľa, ostatní záložní veritelia majú nárok na pomerné uspokojenie – podľa poradia rozhodujúceho na uspokojenie.

 

V prípade, že záložné právo vykonáva záložný veriteľ, ktorý nemá postavenie prednostného záložného veriteľa, záloh sa prevádza zaťažený záložným právom zriadeným v prospech prednostného záložného veriteľa, ako aj záložných veriteľov predchádzajúcich konajúceho záložného veriteľa. Nadobúdateľ zálohu v takomto prípade má právo byť informovaný o zaťažení prevádzaného zálohu. V registri záložných práv alebo v osobitnom registri sa musí vykonať registrácia zmeny v osobe záložcu.

 

Zánik záložného práva

-         zánikom zabezpečenej pohľadávky – nastáva automaticky, nie je potrebný iný úkon, ide o najprirodzenejší spôsob zániku záložného práva, ktorý vyplýva z jeho akcesorickej povahy,

-         zánikom predmetu zálohu (t. j. všetkých vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, na ktoré sa záložné právo vzťahuje),

-         vzdaním sa záložného práva záložným veriteľom – musí ísť o existujúce právo, inak by išlo o neplatný právny úkon,

-         uplynutím času, na ktorý bolo záložné právo obmedzené,

-         vrátením zálohu záložcovi – v prípade, ak záložné právo vzniklo odovzdaním veci,

-         prevedením zálohu záložcom v rámci bežného obchodného styku pri výkone predmetu jeho podnikania alebo ak nadobúdateľ zálohu bol dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom,

-         prevedením zálohu záložcom – ak zmluva o zriadení záložného práva určuje, že záloh sa prevádza bez zaťaženia,

-         iným spôsobom dohodnutým v zmluve alebo vyplývajúcim z osobitného predpisu – napr. speňažením zálohu v rámci konkurzného konania alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu.

 

Po zániku záložného práva je potrebné vykonať jeho výmaz z registra záložných práv alebo osobitného registra, prípadne vrátiť záloh záložcovi – ak bol tento odovzdaný záložnému veriteľovi.

2. Prevod práv

Prevod práv predstavuje špecifický právny inštitút zabezpečenia záväzku veriteľa, ktorý v našej právnej praxi patrí medzi „najmladšie“ a najstručnejšie upravené právne inštitúty. Jeho úpravu nájdeme v znení jediného § 553 Občianskeho zákonníka, ktorý len špecifikuje, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí mať písomnú formu.

Problémy spôsobuje nedostačujúca právna úprava a na to nadväzujúca nejednotnosť právnych názorov, ako aj chýbajúca judikatúra, ktorá by podporne zakotvila určité právne zásady, ako aj nedoriešené daňové aspekty či oblasť katastrálneho práva.

 

Podmienky, ktoré sú nevyhnutné pre platné prevedenie práva na inú osobu, sú:

-         písomná forma zmluvy medzi dlžníkom ako prevodcom práva a veriteľom ako nadobúdateľom práva zo záväzkového právneho vzťahu,

-         identita v osobe prevodcu práva  a dlžníka zo záväzkového právneho vzťahu, ktorý je zabezpečený.

 

Náležitosti zmluvy:

-         označenie zmluvných strán,

-         identifikácia zabezpečeného záväzku,

-         určenie práva, ktoré dlžník prevádza na veriteľa,

-         určenie práv a povinností zmluvných strán (pre absenciu zákonnej úpravy),

-         podmienky realizácie prevodu,

-         deklarácia účelu zmluvy.

 

Zabezpečená pohľadávka

Pohľadávka, ktorej plnenie má byť týmto spôsobom zabezpečené, sa v zmluve musí určiť takým spôsobom, ktorý umožní jej odlíšenie od iných pohľadávok, musí byť dostatočne určitá. Medzi rozlišujúce znaky patrí najmä druh a výška pohľadávky, jej splatnosť, právny dôvod vzniku.

Zároveň musí ísť o pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi (prevodcovi práva). Pohľadávka môže znieť na peňažné, ale aj nepeňažné plnenie a vtedy sa predpokladá, že do výšky ocenenia nepeňažného plnenia v čase prevodu práva je zabezpečené peňažné plnenie, ktoré by prináležalo veriteľovi, ak by dlžník porušil svoj záväzok. Zabezpečiť možno pohľadávku nesplatnú aj po lehote splatnosti.

Prevod práv sa bez  ďalšieho vzťahuje aj na príslušenstvo pohľadávky.

Prevádzané právo

Právo, ktoré môže dlžník previesť na veriteľa za účelom zabezpečenia svojho záväzku, musí spĺňať atribút „prevoditeľnosti“. Ide o právo, ktoré:

-         môže vykonávať aj iná osoba a nie je viazané výlučne na osobu jeho majiteľa,

-         má majetkový charakter,

-         patrí do skupiny súkromných práv.

Vlastnícke právo ako právo spôsobilé zabezpečiť pohľadávku je špecifickou právnou oblasťou. Problematické je, či predmetom prevodu môžu byť všetky práva vlastníka veci, t. j. právo vec držať, užívať, brať z nej plody a úžitky, dispozičné oprávnenie.

Pokiaľ predmetom vlastníctva je hnuteľná vec, toto vlastnícke právo je spôsobilé byť predmetom zabezpečovacieho prevodu. Ak je predmetom vlastníctva vec nehnuteľná, nemá tento inštitút praktický význam, pretože problematická je odplatnosť prevodu a s tým súvisiace daňové následky prevodu.

Z pohľadu katastrálneho práva je zaujímavá štruktúra vecných práv, ktoré sa zapisujú do katastra nehnuteľností. Ide o právo vlastnícke, záložné, vecné bremená a práva zodpovedajúce vecným bremenám, predkupné právo, ak má účinky vecného práva a iné práva a povinnosti z vecného bremena, ktoré majú charakter vecného práva k nehnuteľnosti, ako aj práva vyplývajúce zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, nájomné práva k pozemkom, pokiaľ trvajú alebo majú trvať aspoň päť rokov.

Nie je tu však zadefinované špeciálne ustanovenie, ktoré by zohľadňovalo odlišnosť prevodu vlastníckeho práva za účelom zabezpečenia pohľadávky. Ani z listu vlastníctva nie je zrejmé, že titulom pre nadobudnutie vlastníctva bolo zabezpečenie pohľadávky, a preto zásada ochrany práv tretích osôb nie je dostatočne akceptovaná.

Zákon o cenných papieroch zakotvuje inštitút zabezpečovacieho prevodu cenných papierov tým spôsobom, že primerane odkazuje na znenie Občianskeho zákonníka o zabezpečení záväzkov prevodom práva. Zabezpečovacie prevody cenných papierov eviduje centrálny depozitár v osobitnej evidencii.

 

Obsah prevodu práva

Pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky je potrebné obmedziť dispozičné práva veriteľa voči tretím osobám. Strany by si mali najmä vyjasniť odpovede na otázky:

-         úhrady nákladov na vec – kto, v akej výške a kedy ich má uhrádzať,

-         doplnenia predmetu zabezpečenia v prípade, že hodnota veci klesne pod určitú hranicu,

-         informačnej povinnosti a kontroly stavu veci,

-         práva vec užívať, nakladať s ňou vo vzťahu k tretím osobám.

Výslovná úprava týchto otázok v zmluve je potrebná z dôvodu absencie podpornej zákonnej úpravy.

Po splatnosti zabezpečenej pohľadávky môžu nastať dve situácie:

-         dlžník splní svoju povinnosť riadne a včas – veriteľ je v takom prípade povinný previesť právo späť na dlžníka,

-         dlžník nesplní svoju povinnosť – nastupuje uhradzovacia funkcia prevodu práva a veriteľ sa uspokojí z prevedeného práva náhradným spôsobom.

Veriteľ je povinný akceptovať na jednej strane svoj záujem dosiahnuť čo najlepšie uspokojenie svojej pohľadávky a na strane druhej záujem dlžníka chrániť svoje záujmy a požadovať vydanie kladného rozdielu z realizácie prevedeného práva.

 

Realizácia prevodu práva

Nastupuje v prípade, že dlžník nesplnil svoju povinnosť a veriteľ pristúpi k svojmu uspokojeniu náhradným spôsobom. Realizácia prevodu práva vychádza zo zásady zmluvnej voľnosti a je preto vhodné, aby si strany vopred čo najpodrobnejšie upravili konkrétne zásady postupu. Podmienkou je, aby zabezpečená pohľadávka bola splatná a nebola dlžníkom splnená. Veriteľ by mal dlžníka vyzvať na dobrovoľné plnenie a poskytnúť mu primeranú lehotu. Po jej márnom uplynutí môže pristúpiť k realizácii prevodu práva.

 

3. Postúpenie pohľadávky

Podstata tohto zabezpečovacieho inštitútu spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi (prevedie vlastníctvo) pôvodný veriteľ svoju pohľadávku voči dlžníkovi na nového veriteľa, a to za odplatu alebo bezodplatne. Postupník sa tak stane novým veriteľom pohľadávky.

V kontexte zabezpečovacích právnych inštitútov máme na mysli postúpenie pohľadávky, ktorá prináleží dlžníkovi zo zabezpečeného záväzku, ktorý je ochotný poskytnúť zabezpečenie. Úprava tohto inštitútu je obsiahnutá v Občianskom zákonníku.

Zákon zároveň definuje pohľadávky, ktorých postúpenie je vylúčené. Ide o pohľadávky:

-         ktorých  obsah by sa zmenil zmenou veriteľa,

-         ktoré zaniknú najneskôr smrťou veriteľa – a to také, ktoré sú viazané osobne na veriteľa (napr. bolestné,  náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia),

-         ktoré nepodliehajú výkonu rozhodnutia,

-         ktorých postúpenie by odporovalo dohode medzi dlžníkom a veriteľom – takáto dohoda môže byť obmedzená na určitú dobu, do určitej výšky, na určitú konkrétnu osobu postupníka – alebo môže zakazovať postúpenie ako také.

Obdobne ako pri zabezpečovacom prevode práv aj tu platí právna konštrukcia s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený, a to bez potreby výslovnej dohody o spätnom prevode.

S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a práva s ňou spojené.

 

Náležitosti zmluvy

        písomná forma,

        označenie zmluvných strán,

        identifikácia zabezpečenej pohľadávky (označením osoby veriteľa, dlžníka, právneho dôvodu vzniku, výšky, druhu a splatnosti pohľadávky),

        identifikácia postúpenej pohľadávky (platí vyššie uvedené),

        podmienky realizácie,

        deklarovanie účelu zmluvy.

Vo vzťahu k dlžníkovi musí byť splnená oznamovacia povinnosť zo strany postupcu, resp. preukázanie postupníkom, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Zákon uvádza oznamovaciu povinnosť veriteľa, ktorá je podmienkou účinnosti postúpenia, čo predstavuje jednostranný úkon adresovaný dlžníkovi. Nepostačuje, aby sa o tom dlžník dozvedel iným spôsobom.

 

Vzťah medzi postupcom, postupníkom na jednej strane a tretími osobami na strane druhej

Na postupníka prechádzajú všetky práva veriteľa. Postúpenie pohľadávky nemá vplyv na postavenie dlžníka, preto sa nevyžaduje jeho súhlas. Účinky však nastávajú až od okamihu jeho vedomosti o postúpení pohľadávky. Dlžníkovi ostávajú zachované námietky, ktoré mal proti pohľadávke v čase jej postúpenia – napr. kompenzačná námietka, námietka premlčania. Pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi, môže dlžník použiť na započítanie voči novému veriteľovi iba v prípade, ak sa splnia v zákone vymedzené podmienky.

Postupca je povinný oznámiť postúpenie pohľadávky nielen dlžníkovi, ale aj osobám, ktoré poskytli zabezpečenie postúpenej pohľadávky. Postúpením sa nemení postavenie týchto subjektov a zabezpečenie pohľadávky trvá naďalej.

 

Vzťah medzi postupcom a postupníkom

Postupca je povinný odovzdať postupníkovi všetky doklady a informácie, ktoré sa vzťahujú k postúpenej pohľadávke.

Postupník je povinný zachovať práva veriteľa a nakladať s nimi v súlade s účelom postúpenia, je oprávnený disponovať s postúpenou pohľadávkou až po splatnosti zabezpečenej pohľadávky a musí rešpektovať záujmy postupcu. Opätovne sa prejavuje snaha o maximálnu možnú vymožiteľnosť pohľadávky a vydanie získaného prebytku v prospech dlžníka. Postupník je povinný postúpiť pohľadávku späť, ak zabezpečená pohľadávka bude splnená alebo účel postúpenia odpadne z dôvodu inej právnej skutočnosti.

Vo vzťahu medzi postupcom a postupníkom je dôležitá zodpovednosť postupcu voči postupníkovi v prípade odplatného postúpenia pohľadávky. Bezodplatné postúpenie má charakter darovania a pre tento prípad zákon nestanovuje zodpovednosť postupcu, s výnimkou všeobecnej zodpovednosti za škodu.

V prípade odplatného postúpenia pohľadávky ide o zodpovednosť postupcu na základe zákona a na základe dohody zmluvných strán. V oboch prípadoch ide o zodpovednosť za právnu kvalitu postúpenej pohľadávky. Postupca zodpovedá za to, že:

-         postupník sa nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom,

-         bez zbytočného odkladu neoznámil dlžníkovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky a dlžník plnil z tohto dôvodu postupcovi, čím sa zbavil svojho záväzku,

-         postúpená pohľadávka zanikla celkom alebo sčasti započítaním zo strany dlžníka,

-         pohľadávka nedosahuje požadovanú bonitu, pokiaľ sa na to písomne zaviazal. Zodpovedá do výšky prijatej odplaty spolu s úrokmi.

 

Realizácia postúpenia pohľadávky

Postupník je oprávnený uplatniť (realizovať) postúpenú pohľadávku v prípade, že dlžník nesplní v stanovenej lehote svoje  povinnosti podľa zmluvy. Postupník je povinný zabezpečiť oprávnené záujmy postupcu – inak je povinný nahradiť spôsobenú škodu.

Postupník môže postupovať prostredníctvom núteného výkonu rozhodnutia (exekúcie), ale môže využiť aj inštitút odplatného postúpenia, predaja pohľadávky. Výhodou tohto postupu je jeho rýchlosť, možnosť zobchodovať pohľadávku ešte pred jej splatnosťou. Nevýhodou je, že postupník spravidla nedosiahne uspokojenie celej svojej pohľadávky (okolo 20 – 60 %), ako aj úzky okruh záujemcov o odplatné nadobudnutie pohľadávky. 

 

4. Ručenie

Ručenie možno definovať ako právny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom, ktorého predmetom je záväzok ručiteľa uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí sám dlžník. Ide o 3-stranný vzťah medzi ručiteľom, veriteľom a dlžníkom.

Zákonná úprava je obsiahnutá v Občianskom zákonníkuObchodnom zákonníku. Úprava v Obchodnom zákonníku je komplexná a pre oblasť obchodno-právnych vzťahov aj výlučná.

Podľa Občianskeho zákonníka je podmienkou vzniku ručenia písomná zmluva, ktorá obsahuje prehlásenie ručiteľa, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Veriteľ musí súhlasiť so vznikom ručenia, postačuje aj konkludentný prejav vôle.

Podľa Obchodného zákonníka ručenie vzniká zo zákona alebo na základe jednostranného právneho úkonu, písomného prehlásenia ručiteľa, ktoré je adresované veriteľovi a dostatočne určité. V zásade je časovo neobmedzené, hoci je možné stanoviť lehotu jeho trvania.

Vznik ručenia predpokladá existenciu platného záväzku dlžníka voči veriteľovi. Ak ručenie zabezpečuje záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo je závislý od splnenia podmienky, musia byť všetky jeho náležitosti dostatočne určité, t. j. musí byť určený ručiteľ, dlžník, veriteľ, budúci záväzok, príp. definovaná podmienka.

Na rozdiel od ostatných zabezpečovacích prostriedkov môže byť ručenie poskytnuté iba osobou odlišnou od dlžníka, nikdy nemôže byť ručiteľom samotný dlžník. Dôležitým špecifikom je osobný charakter ručiteľského záväzku, ktorý sa neviaže na určitý predmet (záloh), ale na celý majetok ručiteľa a veriteľ má istejšie postavenie. Veriteľ je oprávnený postúpiť zabezpečenú pohľadávku na iného, k prechodu práv z ručenia dochádza až oznámením postúpenia ručiteľovi  (zo strany postupcu) alebo preukázaním postúpenia postupníkom.

Povinnosťou veriteľa je informačná povinnosť, je povinný na požiadanie oznámiť ručiteľovi  výšku pohľadávky voči dlžníkovi, inak zodpovedá za spôsobenú škodu.

Právami ručiteľa sú okrem iného právo na poskytnutie  informácií o výške pohľadávky, za ktorú ručí, právo uplatniť voči veriteľovi všetky námietky, na ktoré by bol oprávnený dlžník, právo odoprieť plnenie, ak veriteľ zavinil, že dlžník nemôže plniť, právo použiť na započítanie svoje pohľadávky voči veriteľovi a ďalšie.

 

Rozdiely úpravy podľa ObchodnéhoObčianskeho zákonníka

 

V zákonnej úprave ručenia podľa ObchodnéhoObčianskeho zákonníka sú podstatné rozdiely, ktoré možno zhrnúť nasledovne:

-         podľa Obchodného zákonníka možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti, je viazaný na splnenie podmienky, alebo ktorý je neplatný len pre nedostatok spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase vyhlásenia o ručení vedel; podľa Občianskeho zákonníka možno zabezpečiť len existujúcu, platnú a dostatočne určitú pohľadávku;

-         podľa Obchodného zákonníka sa nevyžaduje písomná zmluva, stačí jednostranné písomné vyhlásenie ručiteľa adresované veriteľovi;

-         podľa Obchodného zákonníka, ak je zrejmé, že dlžník nesplní svoj záväzok (najmä pri vyhlásení konkurzu), nie je potrebná predchádzajúca výzva; podľa Občianskeho zákonníka je písomná výzva potrebná v každom prípade;

-         ručiteľ, ktorý splnil záväzok, za ktorý ručil, nadobúda voči dlžníkovi postavenie veriteľa a je oprávnený  požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré mal veriteľ a sú nevyhnutné na uplatnenie jeho práva voči dlžníkovi. Ide o tzv. inštitút subrogácie v obchodných vzťahoch a platí len pre obchodno-právnu úpravu; v Občianskom zákonníku je nahradený právom ručiteľa, ktorý splnil za dlžníka na náhradu, regres voči dlžníkovi;

-         ručenie podľa Obchodného zákonníka zaniká zánikom hlavného záväzku, to však neplatí, ak záväzok zanikol pre nemožnosť plnenia dlžníka a je splniteľný ručiteľom alebo z dôvodu zániku dlžníka – právnickej osoby; Občiansky zákonník nepozná obdobnú úpravu;

-         podľa Obchodného zákonníka v prípade, že existuje viac ručiteľov, existuje medzi nimi solidarita. Každý spoluručiteľ ručí za celý záväzok, pokiaľ niektorý z nich neobmedzil rozsah ručenia v písomnom prehlásení. Ak ručiteľ plní, viacerí ručitelia sú v postavení solidárnych ručiteľov, ich solidarita platí len medzi sebou navzájom – a nie voči dlžníkovi. Dohodnúť však možno aj solidaritu s dlžníkom;  podľa Občianskeho zákonníka v prípade, že existuje viac ručiteľov, je rozhodujúce, akým spôsobom je koncipovaný záväzok v zmluve, či sa zaviazali spoločne a nerozdielne alebo nie. Ak si to strany výslovne neupravili, každý zo spoluručiteľov zodpovedá iba za pomernú časť dlhu.

 

Zánik ručenia

Ručenie zaniká:

-         zánikom hlavného (zabezpečovaného záväzku), teda zánikom zabezpečenej pohľadávky,

-         plnením zo strany ručiteľa v prospech veriteľa alebo odoprením plniť zo strany ručiteľa,

-         uplynutím doby, na ktorú bolo ručenie obmedzené,

-         dohodou veriteľa a ručiteľa,

-         vzdaním sa práva zo strany veriteľa voči ručiteľovi,

-         odpustením plnenia dlhu zo strany veriteľa,

-         splynutím osoby ručiteľa a veriteľa, resp. ručiteľa a dlžníka,

-         smrťou ručiteľa – ak za jeho života nevznikla povinnosť plniť namiesto dlžníka.

 

5. Banková záruka

Banková záruka je špecifickým typom ručenia, ktorého zákonná úprava je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Ide o úpravu dispozitívnu, strany si môžu upraviť vzájomné práva a povinnosti odlišne, s výnimkou ustanovenia § 313 a § 321 ods. 4 Obchodného zákonníka. Pokiaľ nie je daná špeciálna úprava, použijú sa podporne ustanovenia o ručení. Ide o absolútny obchod, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvného vzťahu riadi podľa Obchodného zákonníka.

Banková záruka predstavuje písomné prehlásenie banky ako ručiteľa v texte záručnej listiny, že uspokojí veriteľa do určitej výšky, ak tretia osoba nesplní svoj záväzok alebo nastanú iné podmienky, ktoré uvádza záručná listina. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o jednostranný úkon banky, nevyžaduje sa na jeho platnosť súhlas veriteľa alebo dlžníka.

 

Podmienky vzniku bankovej záruky

-         písomná forma,

-         označenie zmluvných strán (záručná banka, veriteľ, dlžník),

-         určenie výšky finančnej čiastky, do akej ručí banka,

-         identifikácia záväzku dlžníka, za ktorý banka poskytuje ručenie.

 

Rozdiely bankovej záruky oproti ručeniu

-         subjektom poskytujúcim ručenie je banka v zmysle definície banky ako právnickej osoby podľa zákona o bankách,

-         je vylúčený princíp akcesority a subsidiarity, právny vzťah vyplývajúci z bankovej záruky nezávisí od hlavného záväzku – banka nemôže uplatniť dlžníkove námietky voči veriteľovi a veriteľ nemá povinnosť žiadať plnenie najprv od dlžníka – iba ak by to bolo výslovne dohodnuté,

-         veriteľ môže svoje nároky voči banke postúpiť na iného bez toho, že by súčasne musel cedovať aj hlavnú obligačnú pohľadávku voči dlžníkovi,

-         banková záruka je odplatným právnym inštitútom – banka za jej vystavenie požaduje úhradu poplatku.

Banková záruka je výhodným zabezpečovacím inštitútom najmä v prípade, ak ručí spoľahlivá banka, u ktorej sa dá predpokladať rýchle plnenie.

Bankovou zárukou sa zabezpečuje záväzok na peňažné i nepeňažné plnenie, ale plnenie banky zo záruky má vždy charakter peňažného plnenia. Banková záruka je jedným zmluvným vzťahom, ku ktorému pristupuje, resp. ktorý predchádza zmluvný vzťah medzi bankou a dlžníkom, za ktorého banka ručí, a to zmluvný vzťah založený zmluvou o poskytnutí záruky. Táto zmluva má charakter mandátnej zmluvy, ktorá je obchodnou príkaznou zmluvou. Strany si v zmluve dohodnú, že banka za odplatu vystaví záručnú listinu na zabezpečenie záväzku dlžníka, ako aj výšku odplaty banky za jej vystavenie.

 

Účasť viacerých bánk

Na poskytnutí bankovej záruky sa môžu podieľať viaceré banky, nielen tá konkrétna banka, ktorá vydala záručnú listinu. Taká prax je bežná najmä v zahraničnom obchode.

V takýchto prípadoch rozlišujeme medzi bankou oznamujúcou a bankou potvrdzujúcou. Potvrdenie bankovej záruky inou bankou má závažnejšie právne následky ako oznámenie  o jej zriadení.

Pokiaľ bankovú záruku potvrdí iná banka, veriteľ môže uplatniť svoj nárok voči ktorejkoľvek z bánk. Banky sú v postavení solidárne zaviazaných subjektov. Pokiaľ by teda banka, ktorá potvrdila bankovú záruku, aj na jej základe plnila za dlžníka, má nárok na toto poskytnuté plnenie voči banke, ktorá ju o potvrdenie bankovej záruky požiadala.

Iná právna situácia nastane v prípade, ak by banka iba oznámila, že iná banka poskytla bankovú záruku. V takom prípade oznamujúca banka nepreberá na seba záväzok z bankovej záruky. Oznamujúca banka však zodpovedá za škodu, ktorá by mohla vzniknúť nesprávnosťou jej oznámenia.

 

Realizácia bankovej záruky

Banka plní na základe vystavenej bankovej záruky vždy až po písomnej výzve veriteľa. Podmienkou býva spravidla predloženie určitých dokumentov. Tieto dokumenty musia byť banke predložené pri výzve na plnenie alebo bez zbytočného odkladu po nej. Ak by  dokumenty predložené neboli, nemá to za následok zánik záväzku banky voči veriteľovi. Banka nie je povinná na základe nekompletnej výzvy plniť a jej povinnosť sa oddiali až do doby, keď budú všetky dokumenty predložené. Rozsah plnenia zo strany banky závisí od sumy, ktorá je uvedená v záručnej listine a nie od výšky pohľadávky veriteľa. Ak banka plnila namiesto dlžníka veriteľovi, dlžník je povinný jej poskytnuté plnenie vrátiť a banka má nárok na regresné plnenie voči dlžníkovi.

Trvanie bankovej záruky môže byť obmedzené a toto obmedzenie je uvedené v záručnej listine.

 

6. Akreditív, dokumentárny akreditív

Tento právny inštitút vznikol začiatkom 18. storočia v súvislosti s rozvojom zahraničného obchodu.

Prostredníctvom akreditívu sa banka zaväzuje príkazcovi, že na základe jeho príkazu a na jeho ťarchu poskytne plnenie určitej tretej osobe (oprávnenému), ak tento splní v stanovenej dobe určité podmienky.

Ide o špecifický zabezpečovací prostriedok, ktorého hlavná výhoda spočíva v tom, že predávajúcemu zabezpečuje zaplatenie kúpnej ceny, ak splní všetky stanovené podmienky a kupujúcemu zabezpečuje, že k výplate finančných prostriedkov dôjde až po splnení podmienok určených v akreditíve.

Zákonná úprava je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Ide o absolútny obchod, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravuje podľa Obchodného zákonníka. Povinne zúčastneným subjektom tohto vzťahu je vždy banka.

Predovšetkým v oblasti medzinárodného obchodu sa do základného vzťahu zapája aj iná banka, ktorá otvorenie akreditívu buď oznámi, alebo potvrdí.

 

Podmienky vzniku akreditívu

Zriadenie akreditívu a jeho realizácia predstavuje proces, v rámci ktorého vzniknú tri rôzne, navzájom podmienené vzťahy:

-         základným právnym vzťahom je vzťah medzi povinným (príkazcom, obvykle kupujúci) a oprávneným (predávajúci), ktorý je podkladom pre uzavretie zmluvy o otvorení akreditívu. Na strane oprávneného a povinného môže vystupovať tak fyzická, ako aj právnická osoba. Tento vzťah je obvykle založený na základe kúpnej zmluvy, v ktorej sa kupujúci zaviaže tzv. akreditívnou klauzulou, že zabezpečí otvorenie akreditívu v prospech predávajúceho. Záväzok banky z akreditívu je nezávislý od vzťahu medzi príkazcom a oprávneným. To znamená, že predávajúci má nárok na zaplatenie kúpnej ceny od kupujúceho aj  po otvorení akreditívu. Predávajúci má síce povinnosť požadovať plnenie kúpnej ceny prednostne prostredníctvom akreditívu od banky, ale pokiaľ mu banka nezaplatí, môže požadovať plnenie od dlžníka,

-         druhým právnym vzťahom je logicky vzťah medzi bankou a povinným, ktorý je založený zmluvou o otvorení akreditívu,

-         tretím právnym vzťahom je vzťah medzi bankou a oprávneným, ktorého predmetom je plnenie banky v prospech oprávneného. Plnenie sa uskutočňuje na základe žiadosti príkazcu a na jeho účet. Plní sa v prospech oprávneného, a to až po splnení dohodnutých podmienok.

 

Náležitosti zmluvy

-         písomná forma,

-         označenie zmluvných strán (banka, oprávnený, povinný),

-         určenie plnenia, na ktoré sa banka zaväzuje (predmet, výška, prípadne mena plnenia),

-         doba platnosti akreditívu – závisí od dohody zmluvných strán, nie je určená predpisom,

-         podmienky, ktoré musí oprávnený splniť, aby sa mohol domáhať plnenia voči banke.

Zmluva by mala byť zrozumiteľná, presná a výstižná. Základom právneho vzťahu medzi bankou a oprávneným sú dve podstatné skutočnosti – otvorenie akreditívu a jeho následné čerpanie oprávneným.

 

Otvorenie a čerpanie akreditívu

K otvoreniu akreditívu dochádza formou písomného oznámenia banky oprávnenému, že banka v jeho prospech otvára akreditív. V tomto oznámení banka uvedie podstatné náležitosti akreditívu, najmä obsah, dobu platnosti, podmienky. Banka by mala konať bez odkladu po uzavretí zmluvy, ibaže je v zmluve dohodnuté, že sa oznámenie má vykonať až na základe pokynu príkazcu.

Banka plní oprávnenému, keď sú jej riadne a včas predložené dokumenty uvedené v akreditívnej listine. Po predložení dokumentov ich banka preskúma, zákon jej ukladá povinnosť vynaložiť odbornú starostlivosť a preskúmať predovšetkým ich vzájomnú súvislosť, zhodu medzi dokumentmi a akreditívnou listinou. Banka v zásade neskúma pravosť obsahu dokumentov, len ich zjavný súlad s podmienkami podľa akreditívu, najmä ich úplnosť a vonkajšiu správnosť. V prípade, že banka zistí, že dokumenty majú chyby, odmietne ich. Pokiaľ by banka spôsobila, že sa dokumenty stratili, zničili alebo poškodili a z toho dôvodu príkazcovi vznikla škoda, zodpovedá banka za túto škodu – ibaže jej nemohla zabrániť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti.

 

Pristúpenie banky do vzťahu založeného akreditívom

Predovšetkým v oblasti medzinárodného obchodu sa do akreditívneho obchodu zapája ďalšia banka, ktorá vystupuje ako banka oznamujúca alebo ako banka potvrdzujúca.

V prípade, že banka iba oznámi oprávnenému, že došlo k otvoreniu akreditívu v jeho prospech, na túto banku neprechádza záväzok z akreditívu, zodpovedá však za škodu spôsobenú nesprávnosťou oznámenia o otvorení akreditívu.

Na základe potvrdenia akreditívu inou bankou vzniká medzi potvrdzujúcou bankou a oprávneným záväzkový vzťah, ktorého obsahom je záväzok banky poskytnúť oprávnenému plnenie, ak oň banku požiada a ak sú splnené podmienky určené v akreditíve. Obe banky sú zaviazané solidárne a oprávnený môže plnenie požadovať od ktorejkoľvek z nich.

 

Dokumentárny akreditív

Jednoduchý akreditív je vzhľadom na riziká, ktoré hrozia príkazcovi, takmer nepoužiteľný, a preto sa v praxi stretávame najmä s osobitným typom akreditívu, a to s dokumentárnym akreditívom.

Jeho špecifikom je, že plnenie z akreditívu je viazané na predloženie dokumentov uvedených v akreditívnej listine.

Požadovanými listinami môžu byť doklady preukazujúce naloženie a odoslanie tovaru, kontrolné osvedčenia o kvalite a množstve tovaru, doklady o pôvode a vlastníctve tovaru.

Dokumentárny akreditív plní okrem zabezpečovacej funkcie aj funkciu platobnú.

 

7. Zmenka

Inštitútom zmenky, jej formálnymi náležitosťami a spôsobom, akým môže byť zmenka využitá v obchodných vzťahoch nielen ako zabezpečovací prostriedok, ale aké ďalšie funkcie zmenka plní, sa budeme podrobnejšie zaoberať v osobitnom článku. Na tomto mieste chceme len zdôrazniť, že vzhľadom na rýchlosť a efektívnosť, ktorá je spojená so zriadením tohto zabezpečovacieho inštitútu a aj s jeho neskorším vymáhaním súdnou cestou, až po prípadnú exekúciu majetku zmenkovo zaviazanej osoby, je zmenka stále zaujímavejším inštitútom. Zmenka nachádza svoje uplatnenie nielen v rámci praxe bankových inštitúcií, ale aj pri obchodných vzťahoch medzi podnikateľmi.

 

8. Výhrada vlastníctva

Inštitút výhrady vlastníctva nie je štandardným zabezpečovacím prostriedkom v obchodno-právnych vzťahoch, no napriek tomu predstavuje častý prostriedok zabezpečenia záväzkov vyplývajúcich  zo zmluvného dojednania medzi predávajúcim a kupujúcim v kúpnej zmluve, v zmluve o predaji podniku alebo medzi zhotoviteľom a objednávateľom  pri zmluve o dielo.

Výhrada vlastníctva podľa občianskoprávnej úpravy predstavuje vedľajšie dojednanie v zmluve o predaji veci, ktorým si zmluvné strany dohodnú, že vlastnícke právo prechádza na kupujúceho až po úplnom zaplatení kúpnej ceny a dovtedy ostáva vlastníkom veci  predávajúci, aj keď túto vec kupujúcemu odovzdal.

Pri dojednaní výhrady vlastníctva podľa obchodno-právnej úpravy nadobúda kupujúci vlastnícke právo k tovaru neskôr ako okamihom jeho odovzdania. Pokiaľ si strany nedohodnú niečo iné, predpokladá sa, že kupujúci sa stane vlastníkom tovaru až úplným zaplatením kúpnej ceny. Týmto spôsobom sa predávajúci chráni pred nehospodárnym konaním kupujúceho, pretože zabráni prechodu vlastníctva k tovaru na kupujúceho – a tým aj jeho prípadnému postihnutiu exekúciou.

 

Podmienky vzniku výhrady vlastníctva

Dohoda zmluvných strán o dojednaní výhrady vlastníctva musí mať písomnú formu – a to pod hrozbou sankcie jej neplatnosti. Výhrada vlastníctva môže byť dojednaná buď priamo v texte hlavnej zmluvy, alebo v samostatnej zmluve, alebo v prílohe ku zmluve – napr. vo forme obchodných podmienok. V zásade platí, že výhrada vlastníctva musí byť dojednaná vopred, ešte pred prechodom vlastníckeho práva na kupujúceho. 

 

Predmetom výhrady vlastníctva môžu byť len existujúce a hnuteľné veci. V prípade prevodu nehnuteľnej veci nie je možné platne dojednať výhradu vlastníctva, keďže zmena v osobe vlastníka nehnuteľnosti je viazaná na vklad do katastra nehnuteľností.

V prípade, že kupujúci, ktorý je vo vzťahu k predávajúcemu v postavení dlžníka, nesplní riadne a včas svoj záväzok zaplatiť kúpnu cenu, dostáva sa do omeškania. Predávajúci môže odstúpiť od zmluvy a následne žiadať kupujúceho o vrátenie predmetu prevodu podľa zmluvy. V prípade postupu podľa Obchodného zákonníka však predávajúci musí kupujúcemu najskôr poskytnúť primeranú dodatočnú lehotu – a až po jej márnom uplynutí môže od zmluvy odstúpiť.

Výhrada vlastníctva zaniká úplným zaplatením kúpnej ceny, kedy vlastníctvo prechádza na kupujúceho.

 

9. Zmluvná pokuta

Zmluvná pokuta je ďalším prostriedkom, pomocou ktorého si účastníci zmluvy môžu zabezpečiť splnenie záväzkov. Účastníci záväzkových vzťahov majú možnosť, aby si pre prípad porušenia povinností zo zmluvy dojednali okrem prípadných sankcií aj sankciu zaplatenia zmluvnej pokuty.

Vo svojej podstate ide o nátlak na dlžníka, aby uskutočnil, prípadne neuskutočnil určité úkony a tým riadne splnil svoje záväzky voči veriteľovi.

Zmluvná pokuta plní najmä funkciu preventívnu, pretože pokiaľ osoba povinná plní riadne a včas, vyhne sa povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu. Zmluvná pokuta má teda charakter majetkovej sankcie.

Zmluvná pokuta plní zároveň aj funkciu náhrady škody, pretože pokiaľ osobe oprávnenej vznikne škoda, predstavuje zmluvná pokuta paušálnu náhradu škody.

Význam tohto zabezpečovacieho prostriedku závisí od solventnosti dlžníka. Ak na jeho strane nie je dostatok vôle a peňažných prostriedkov, aby splnil svoj splatný záväzok, nemožno očakávať, že samotné dojednanie zmluvnej pokuty bude mať iný následok než celkové zvýšenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi.

Zákonná úprava zmluvnej pokuty je obsiahnutá v Občianskom aj v Obchodnom zákonníku, pričom úprava v Obchodnom zákonníku má charakter doplnkový, subsidiárny, ktorý sa použije len  v prípade, ak neodporuje úprave v Občianskom zákonníku – a to na vzťahy, ktoré súvisia s podnikaním.

Rozdiely úpravy podľa ObchodnéhoObčianskeho zákonníka

-         podľa Obchodného zákonníka okolnosti vylučujúce zodpovednosť nemajú vplyv na povinnosť platiť zmluvnú pokutu, ide o objektívnu povinnosť, ktorej sa dlžník nemôže zbaviť, s poukázaním na skutočnosť, že porušenie povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou nezavinil. Podľa Občianskeho zákonníka dlžník nemusí platiť zmluvnú pokutu v prípade, ak nezavinil porušenie povinnosti, ak sa strany nedohodli inak, zákonná úprava je postavená na princípe subjektívnom, dôležitý je vnútorný vzťah dlžníka k svojmu konaniu.  Aj v prípade obchodno-právnych vzťahov existuje možnosť dohodnúť sa a upraviť zmluvnú pokutu odlišne,

-         odstúpením od zmluvy sa podľa Občianskeho zákonníka zmluva ruší od počiatku, čím zaniká aj nárok na zmluvnú pokutu. V prípade postupu podľa Obchodného zákonníka ostáva aj po odstúpení  od zmluvy zachovaný nárok na zmluvnú pokutu s tým, že účinky odstúpenia nastávajú až od účinného doručenia odstúpenia od zmluvy druhej strane,

-         v zmysle obchodno-právnej úpravy môže súd neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť, Občiansky zákonník takého moderačné právo nepozná.

Zabezpečená povinnosť

Zmluvnú pokutu je možné dojednať pre prípad porušenia akejkoľvek povinnosti na strane oprávneného aj povinného, a to nielen na peňažné plnenie. Má tzv. akcesorický charakter, pretože zabezpečovací právny vzťah je vedľajším právnym vzťahom, ktorý existuje popri hlavnom vzťahu. Pokiaľ nebola platne  uzavretá zmluva, v ktorej bolo splnenie určitých povinností zabezpečené dojednaním zmluvnej pokuty, nemôže ani dôjsť k porušeniu zmluvných povinností a nemôžu ani nastať následky, ktorých dojednanie s tým bolo spojené.

Neplatnosť zmluvy spôsobuje aj neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute. To isté platí aj v prípade, že k zániku zmluvy dôjde ešte pred porušením povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou.

Pokiaľ by však došlo k zániku zmluvy až po porušení zabezpečenej povinnosti, všeobecne platí že zánik zmluvy sa nedotýka nároku na úhradu zmluvnej pokuty.

Táto zásada však neplatí absolútne, pretože zmluvná pokuta svojou existenciou nie je závislá od hlavného právneho vzťahu vo všetkých prípadoch. Výnimku z tejto zásady predstavuje znenie § 302 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa odstúpenie od zmluvy nedotýka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Odstúpením od zmluvy zanikne hlavný právny vzťah, ale vedľajší, založený nárokom na úhradu zmluvnej pokuty, trvá naďalej.

Z hľadiska prípadného núteného vymáhania zmluvnej pokuty je zaujímavá skutočnosť, že zmluvná pokuta nemá charakter príslušenstva pohľadávky, ale je samostatným majetkovým právom oprávneného, ktorý je možné aj samostatne vymáhať. Zánikom hlavného záväzku, ktorého splnenie je zabezpečené zmluvnou pokutou, nezaniká povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu a to platí aj naopak. Tento „silný“ život zmluvnej pokuty je možné ukončiť jej zaplatením alebo dohodou strán. Dlžník aj po zaplatení zmluvnej pokuty ostáva zaviazaný na plnenie hlavného záväzku. V zmluve si strany môžu dohodnúť, že zaplatením zmluvnej pokuty zaniká právo na splnenie zabezpečenej povinnosti, čo by sme mohli prirovnať k dohode zmluvných strán o odstupnom ako prostriedku, ktorý slúži na zrušenie zmluvy.

V prípade, že dlžník poruší svoju zmluvnú povinnosť, veriteľ nie je povinný preukazovať skutočnú výšku škody  – ale ako jej náhrada mu poslúži zmluvná pokuta. Má to však aj svoju nevýhodu, pretože ak by veriteľovi škoda vznikla, má nárok na jej úhradu od dlžníka len do výšky zmluvnej pokuty. Z tohto dôvodu je účelné pre veriteľa dojednať si, že pokiaľ by došlo  k zaplateniu zmluvnej pokuty, nemá to vplyv na povinnosť náhrady škody.

 

Podmienky vzniku zmluvnej pokuty

-         písomná forma dojednania o zmluvnej pokute (priamo v texte zmluvy alebo osobitne),

-         označenie zmluvných strán,

-         určenie povinnosti, ktorej porušenie je sankcionované zmluvnou pokutou (peňažné, nepeňažné plnenie),

-         rozsah zmluvnej pokuty alebo aspoň spôsob jeho určenia – keďže táto oblasť práva ovláda zásadu zmluvnej voľnosti, strany si môžu výšku zmluvnej pokuty dojednať podľa vlastného uváženia, pričom  nemusí ísť striktne o pokutu vyjadrenú peňažnou sumou.

 

Výška, splatnosť zmluvnej pokuty

Výšku zmluvnej pokuty limituje zásada, že nesmie byť neprimeraná. Mala by zodpovedať významu a hodnote zabezpečeného záväzku, prípadne škode, ktorá by vznikla jeho porušením. Nemala by byť v rozpore s veľmi široko definovanou zásadou poctivého obchodného styku a rovnako aj s dobrými mravmi, a to pod hrozbou sankcie jej neplatnosti.

S prihliadnutím na vyššie uvedené je preto logické ustanovenie v Obchodnom zákonníku, ktoré upravuje tzv. moderačné právo súdu a dáva mu možnosť vstúpiť do uzavretého zmluvného vzťahu, čím sa narušuje princíp zmluvnej voľnosti strán.

Neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť. Súd pritom prihliada na hodnotu a výšku zabezpečovanej povinnosti, maximálne koná do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Dôležité je si uvedomiť, že ide o právo súdu, nie jeho povinnosť, ako aj to, že súd nemôže úplne zrušiť dohodnutú zmluvnú pokutu.

Moderačné právo súdu reaguje na nebezpečenstvo dojednania prehnane vysokej zmluvnej pokuty v obchodných vzťahoch.

Nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vzniká okamihom porušenia povinnosti. Pokiaľ splatnosť zmluvnej pokuty nie je dojednaná, je dlžník v zmysle Obchodného zákonníka povinný plniť bez odkladu po tom, čo ho o plnenie požiadal veriteľ. Ak nie je dojednané inak, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka plnenie ihneď po uzavretí zmluvy, v danom prípade ihneď po vzniku záväzku, teda po porušení zabezpečenej zmluvnej povinnosti.

Ak si strany nedohodli lehotu splatnosti zmluvnej pokuty, je nevyhnutné, aby strana oprávnená (veriteľ) vyzvala stranu povinnú (dlžník) na úhradu zmluvnej pokuty. Do doby, kým dlžník nie je vyzvaný na úhradu, nie je v omeškaní s platením.

 

10. Zádržné právo

Zádržné alebo inak povedané retenčné právo je založené na princípe, že ten, kto má vydať hnuteľnú vec (veriteľ peňažnej pohľadávky) je oprávnený ju zadržať za účelom zabezpečenia jeho splatnej peňažnej pohľadávky voči tomu, komu je povinný inak vec vydať (dlžník). Zákon nerozlišuje, na základe akého právneho dôvodu veriteľ získal splatnú pohľadávku voči dlžníkovi. Na vznik zádržného práva sa nevyžaduje zmluva, zádržné právo má charakter vedľajšieho práva veriteľa, ktoré mu vzniká pri splnení zákonom stanovených podmienok. Svojou povahou ide o vecné právo, ktorého zákonná úprava je obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Táto úprava je úpravou komplexnou a používa sa aj pre oblasť obchodno-právnych vzťahov.

 

Podmienky vzniku zádržného práva

Na to, aby na veci platne vzniklo zádržné právo, musia byť splnené nasledovné podmienky:

-         spôsobilý predmet zádržného práva – hnuteľná vec,

-         vec sa nachádza v držbe veriteľa ako oprávneného,

-         nejde o ľstivé alebo svojpomocné odňatie veci,

-         predmetom zabezpečenia je len pohľadávka na peňažné plnenie, a to iba splatná pohľadávka,

-         zabezpečenie pohľadávky smeruje proti tomu, komu má byť vec vydaná, nie proti tretej osobe,

-         nesmie ísť o osobu, ktorej oprávnený subjekt uložil pri odovzdaní veci, aby s ňou naložila spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva.

 

Realizácia zádržného práva

V rámci realizácie zádržného práva dochádza k stretu dvoch protichodných právnych vzťahov totožných subjektov právneho vzťahu. Na jednej strane je nárok veriteľa na peňažné plnenie a na strane druhej nárok dlžníka na vydanie veci.

Veriteľ si musí vo vzťahu k dlžníkovi splniť oznamovaciu povinnosť – ohľadom dôvodu zadržania veci. Pokiaľ veriteľ je v postavení oprávneného subjektu, má nárok na zadržanie veci až do doby splnenia svojho nároku. Počas tejto doby má postavenie obdobné ako záložný veriteľ – a užívanie veci z jeho strany je obmedzené len na jej údržbu. Právo na speňaženie veci má veriteľ iba v rámci výkonu rozhodnutia za účelom uspokojenia svojej pohľadávky.

 

11. Uznanie záväzku (dlhu)

Uznanie záväzku má odlišný charakter oproti ostatným zabezpečovacím prostriedkom. Odlišnosť sa prejavuje v tom, že pomocou uznania záväzku sa nezabezpečuje reálne plnenie dlžníka, ale sa ním zabezpečuje jednoduchšie prípadné vymáhanie dlhu zo strany veriteľa, pretože dôkazné bremeno o prípadnej neexistencii uznaného záväzku prechádza na dlžníka.

Podstata uznania záväzku spočíva v tom, že pokiaľ dlžník svoj záväzok uzná, platí vyvrátiteľná domnienka, že uznaný záväzok v dobe svojho uznania skutočne existoval. Dlžník má možnosť preukázať opak, avšak dôkazná povinnosť je na ňom a nie na veriteľovi.

Uznanie záväzku plní deklaratórnu funkciu, nezakladá sa ním nový záväzok. Účelom uznania je snaha odstrániť pochybnosti o existencii určitej pohľadávky a o jej výške. Nemá  za následok priame zvýšenie istoty veriteľa, ani do vzťahu dlžníka a veriteľa nevstupujú tretie osoby.

Zákonná úprava je obsiahnutá v Obchodnom aj v Občianskom zákonníku. Obchodno-právna úprava je komplexná a má dispozitívny charakter, teda strany si môžu zvoliť vlastnú úpravu. Vzhľadom na komplexnosť úpravy nemožno podporne použiť úpravu podľa Občianskeho zákonníka, ktorý sa vzťahuje na oblasť občiansko-právnych vzťahov.

 

Rozdiely úpravy podľa ObchodnéhoObčianskeho zákonníka

-         odlišná právna terminológia – Obchodný zákonník používa pojem „záväzok“ a Občiansky zákonník pojem „dlh“,

-         podľa Občianskeho zákonníka je nevyhnutné, aby dlžník uznal svoj dlh čo do dôvodu a výšky, podľa Obchodného zákonníka to nie je potrebné a postačuje, ak dlžník uzná svoj určitý záväzok,

-         podľa Obchodného zákonníka je možné uznať akýkoľvek záväzok, z formulácie Občianskeho zákonníka vyplýva, že musí ísť o peňažný záväzok,

-         podľa  Občianskeho zákonníka sa na účinnosť uznania vo vzťahu k ručiteľovi vyžaduje jeho súhlas, podľa Obchodného zákonníka sa súhlas ručiteľa ako podmienka účinnosti uznania voči ručiteľovi nevyžaduje.

 

Podmienky uznania záväzku

-         písomná forma,

-         výslovný, určitý a slobodný prejav vôle dlžníka, že uznáva záväzok,

-         identifikovanie záväzku, ktorý dlžník uznáva,

-         prejav  vôle dlžníka uznať záväzok je adresovaný veriteľovi.

 

Zákon umožňuje uznať záväzok formou aj iného právneho úkonu, a to:

-         zaplatením úrokov – považuje sa to za uznanie záväzku ohľadom sumy, z ktorej sa úroky platia, ak je zrejmé, o plnenie ktorého záväzku má ísť,

-         zaplatením časti záväzku – považuje sa to za uznanie zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením uznáva dlžník aj zvyšok záväzku.

Svojou podstatou ide o konkludentné prejavy vôle, ktoré majú charakter uznania záväzku, ak sa plnia nepremlčané záväzky. Záväzok, u ktorého už uplynula doba premlčania, možno uznať iba písomným prejavom vôle dlžníka.

 

Účinky uznania záväzku

Spôsob, akým dôjde k uznaniu záväzku, je rozhodujúci pre posúdenie účinnosti uznania záväzku, teda určenia, od ktorého okamihu sa má záväzok považovať za uznaný.

V prípade, že dlžník uzná svoj záväzok písomným úkonom,  nastávajú jeho účinky okamihom doručenia, resp. odovzdania písomnosti adresátovi – veriteľovi.

V prípade uznania záväzku vykonaného formou čiastkovej úhrady záväzku, prípadne úhrady úrokov,  účinky nastávajú okamihom výplaty dlžnej čiastky veriteľovi.     

Uznanie záväzku má tieto právne následky:

-         zakladá sa vyvrátiteľná právna domnienka, že v dobe uznania v uznanom rozsahu trval záväzok dlžníka, a to aj v prípade, že išlo o záväzok, u ktorého už uplynula premlčacia doba, v občianskoprávnych vzťahoch je táto podmienka splnená v prípade, ak dlžník vedel o uplynutí premlčacej doby,

-         dôkazné bremeno o existencii, resp. neexistencii záväzku dlžníka voči veriteľovi prechádza na dlžníka,

-         plynutie premlčacej doby sa prerušuje a od písomného uznania záväzku plynie nová premlčacia doba (4 roky podľa Obchodného zákonníka),

-         uznanie záväzku má rovnaké účinky aj vo vzťahu k ručiteľovi – plynie nová premlčacia doba.

 

Záväzok je možné uznať aj opakovane, čo spôsobí nové plynutie premlčacej doby. Tu musíme mať na zreteli obmedzenie dané v Obchodnom zákonníku, podľa ktorého bez ohľadu na iné zákonné ustanovenia sa premlčacia doba skončí najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, kedy začala plynúť prvýkrát. Dohodou strán túto konečnú premlčaciu dobu nie je možné predĺžiť ani pozmeniť.

Uznanie záväzku sa môže uskutočniť aj v rámci súdneho konania – ak žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou, rozhodne súd formou rozsudku na základe uznania podľa § 153a Občianskeho súdneho poriadku. Ak žalovaný uzná týmto spôsobom svoj záväzok len čiastočne, môže súd rozhodnúť rozsudkom na základe uznania, len keď  to navrhne žalobca. Týmto spôsobom nie je možné rozhodnúť spor, ktorý nemožno skončiť súdnym zmierom.

 

12. Zrážky zo mzdy a iných príjmov

Uspokojenie pohľadávky možno zabezpečiť aj dohodou o zrážkach zo mzdy. Zmluvnými stranami takejto dohody sú dlžník a veriteľ, pričom pod sankciou neplatnosti musí mať dohoda písomnú formu.

Výhodou tohto zabezpečovacieho prostriedku je, že prostredníctvom neho môže poskytnúť zabezpečenie aj dlžník, ktorý nedisponuje majetkom spôsobilým na založenie. Nevýhodou tohto inštitútu je, že jeho ekonomická hodnota nie je stabilná, pretože dlžník, resp. jeho zamestnávateľ a platiteľ mzdy sa môže stať platobne neschopný.

Zákonná úprava je obsiahnutá v Občianskom zákonníkuZákonníku práce. Obchodný zákonník pre tento právny inštitút nemá osobitnú právnu úpravu.

 

Podmienky vzniku zrážok zo mzdy

-         písomná forma,

-         charakter zabezpečenej pohľadávky – peňažná pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi.

Špecifikom tohto zabezpečovacieho prostriedku je to, že jeho prostredníctvom sa záväzok nielen zabezpečuje, ale aj spláca.

Inými príjmami, s ktorými sa pri prípadnej exekúcii nakladá ako so mzdou, sú napr. pracovné odmeny členov družstva, dôchodky zo sociálneho zabezpečenia, náhrada za stratu na zárobku, štipendium, nemocenské, peňažná pomoc v materstve a pod.

 

13. Zábezpeka

Inštitút zábezpeky má osobitné postavenie medzi zabezpečovacími prostriedkami a má všeobecný charakter. Je upravený v Občianskom zákonníku.

Zábezpeka nie je samostatným prostriedkom na zabezpečenie záväzku, ale zabezpečuje v konkrétnom prípade uplatnenie jednotlivých spôsobov zabezpečenia. Zákon uvádza, že záväzok dať zábezpeku možno splniť najmä zriadením záložného práva alebo spôsobilými ručiteľmi. Až splnením uvedenej povinnosti, napr. ručením, vznikne nový právny vzťah, ktorého obsahom je právo veriteľa domáhať sa uspokojenia voči ručiteľovi, ak dlžník nebude schopný splniť svoj záväzok.

Z formulácie „najmä“ vyplýva, že ide o dispozitívne, príkladmé ustanovenie a že zmluvné strany si v konkrétnom prípade môžu zvoliť aj iný spôsob. Rovnako je možné skombinovať viaceré zabezpečovacie prostriedky. Forma poskytnutia zábezpeky nie je v zákone predpísaná a závisí od dohody zmluvných strán.

Hoci posúdenie dostatočnosti zábezpeky je na úvahe veriteľa, Občiansky zákonník upravuje v kogentnom ustanovení, od ktorého nie je možné sa odchýliť, v akom rozsahu sú spôsobilé zabezpečiť záväzok konkrétne veci a práva.

Podľa toho sú veci a práva (pohľadávky) spôsobilé byť predmetom zabezpečenia od hodnoty 2/3 ich odhadnej ceny. Vklady v peňažných ústavoch a štátne cenné papiere sú spôsobilou zábezpekou v celej svojej výške, teda do 100 % ich hodnoty.

 

Súvisiace právne predpisy ZZ SR


Prameň

Oblasti práva

Autori

  • JUDr. Miriam Podhradská

Právny stav od

  • 1. 1. 2005

Právny stav do

  • 31. 12. 2007

Dátum publikácie

  • 16. 12. 2005

S-EPI, s.r.o. © 2010-2017, všetky práva vyhradené