Výber z nových rozhodnutí Európskeho súdneho dvora

ESD: Členské štáty nemôžu uložiť poskytovateľom služieb elektronických komunikácií všeobecnú povinnosť uchovávať údaje, spojené veci č. C-203/15 a C-698/15


V rozsudku Digital Rights Ireland z roku 2014 Súdny dvor vyhlásil smernicu o uchovávaní údajov za neplatnú z dôvodu, že zásah, ktorý spôsobuje všeobecná povinnosť uchovávať údaje o prenose dát a polohe a je stanovený v tejto smernici, do základných práv na rešpektovanie súkromného života a ochranu osobných údajov sa neobmedzoval na to, čo je prísne nevyhnutné.
V nadväznosti na vyhlásenie tohto rozsudku boli na Súdny dvor predložené dve veci týkajúce sa všeobecnej povinnosti uloženej vo Švédsku a v Spojenom kráľovstve poskytovateľom elektronických komunikačných služieb uchovávať údaje týkajúce sa týchto komunikácií, ktorých uchovávanie bolo upravené v smernici vyhlásenej za neplatnú.
Súdny dvor svojím rozsudkom rozhodol, že právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov.
Súdny dvor v prvom rade potvrdil, že predmetné vnútroštátne opatrenia patria do pôsobnosti smernice. Ochrana dôvernosti elektronických komunikácií a údajov o prenose dát, ktorá je zaručená smernicou, sa totiž vzťahuje na opatrenia, ktoré prijali osoby iné než používatelia, či už ide o súkromné fyzické alebo právnické osoby, alebo štátne subjekty.
Súdny dvor ďalej konštatoval, že hoci táto smernica umožňuje členským štátom, aby obmedzili rozsah zásadnej povinnosti, ktorou je zabezpečiť dôvernosť údajov o prenose dát súvisiacich s elektronickými komunikáciami, nemôže odôvodniť, že výnimka z tejto zásadnej povinnosti, a najmä výnimka zo zákazu uchovávať tieto údaje stanovená v tejto smernici, sa stane pravidlom.
Navyše Súdny dvor pripomenul svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej ochrana základného práva na rešpektovanie súkromného života vyžaduje, aby výnimky v súvislosti s ochranou osobných údajov nepôsobili nad rámec toho, čo je prísne nevyhnutné. Túto judikatúru uplatňuje Súdny dvor na pravidlá týkajúce sa uchovávania údajov a tie, ktoré upravujú prístup k uchovávaným údajom.

Celé znenie rozhodnutia C-203/15 a C-698/15


ESD: Právo Európskej únie v zásade nebráni členskému štátu, aby za určitých okolností v záujme ochrany pracovníkov a zamestnanosti zabránil hromadnému prepúšťaniu, vec č. C-201/15

 

Grécka spoločnosť AGET Iraklis, ktorá vyrába cement a ktorej hlavným akcionárom je francúzska nadnárodná spoločnosť Lafarge, spochybňuje rozhodnutie ministerstva práce neschváliť jej plán hromadného prepúšťania (plán, ktorý predpokladal zatvorenie závodu v Chalkide na ostrove Eubója a zrušenie 236 pracovných miest). Ak sa v Grécku o pláne hromadného prepúšťania nedohodnú jednotlivé strany, prefekt alebo minister práce môže po posúdení troch kritérií (a to podmienok na trhu práce, situácie podniku a záujmu národného hospodárstva) neschváliť v celom rozsahu alebo sčasti uskutočnenie zamýšľaných prepúšťaní. Ak plán prepúšťania nie je schválený, nemožno ho vykonať.

Symvoulio tis Epikrateias (Štátna rada), ktorá rozhoduje o veci, sa Súdneho dvora pýta, či je takéto predchádzajúce správne schválenie v súlade so smernicou o hromadných prepúšťaniach a so slobodou usadiť sa zaručenou Zmluvami (sloboda usadiť sa, ktorú francúzska nadnárodná spoločnosť Lafarge vykonáva prostredníctvom väčšinovej účasti, ktorú v danej veci vlastní v gréckej spoločnosti AGET Iraklis).

Súdny dvor prijal záver, že smernica v zásade nebráni vnútroštátnemu režimu, ktorý zveruje orgánu verejnej moci právomoc zabrániť hromadnému prepúšťaniu odôvodneným rozhodnutím prijatým po preskúmaní dokumentácie a zohľadnení vopred stanovených hmotnoprávnych kritérií, pokiaľ takýto režim nezbaví smernicu jej potrebného účinku. Smernica by mohla byť najmä zbavená svojho potrebného účinku vtedy, ak je vzhľadom na kritériá uplatňované vnútroštátnym orgánom akákoľvek skutočná možnosť zamestnávateľa pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu v praxi vylúčená.

Celé znenie rozhodnutia C-201/15

ESD: Súdny dvor vyhlásil rozsudok vo veci týkajúcej sa prsných implantátov vyrobených z priemyselného silikónu nízkej kvality, vec č. C-219/15

Pani Elisabeth Schmittová si v roku 2008 nechala v Nemecku vložiť prsné implantáty vyrobené vo Francúzsku. Keďže počas roka 2010 francúzske úrady konštatovali, že francúzsky výrobca vyrábal prsné implantáty z priemyselného silikónu, ktorý nebol v súlade so štandardmi kvality, dala si pani Schmittová svoje implantáty odstrániť. Výrobca sa medzičasom stal platobne neschopným.

Pani Schmittová sa na nemeckých súdoch domáha voči TÜV Rheinland, orgánu povereného výrobcom overiť v rámci certifikácie ES jeho systém kvality, náhrady škody vo výšky 40 000 eur za utrpenú nemajetkovú ujmu. Rovnako žiada, aby súd rozhodol, že TÜV je zodpovedný za akúkoľvek v budúcnosti vzniknutú materiálnu škodu. Pani Schmittová tvrdí, že kontrola dodacích listov a faktúr by TÜV umožnila konštatovať, že výrobca nepoužil schválený silikón.

Podľa Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) na to, aby vznikla zodpovednosť TÜV, je potrebné, aby TÜV porušil buď ochrannú normu, alebo zmluvnú povinnosť. Na účely stanovenia, či k takému porušeniu došlo, Bundesgerichtshof od Súdneho dvora žiada najprv výklad príslušnej európskej právnej úpravy, a to smernice 93/42 o zdravotníckych pomôckach. Táto smernica harmonizuje požiadavky, ktoré zdravotnícke pomôcky, akými sú hrudné implantáty, musia spĺňať, aby mohli byť uvedené na trh. Riadi najmä postup vzťahujúci sa na vyhlásenie ES o zhode, ako aj úlohy a povinnosti notifikovaných orgánov, ktoré v rámci tohto systému zabezpečovania kvality konajú.

Súdny dvor vo svojom rozsudku odpovedá, že podľa tejto smernice notifikovaný orgán, akým je TÜV, ktorý koná v rámci postupu vzťahujúceho sa na vyhlásenie ES o zhode, nie je vo všeobecnosti povinný vykonávať náhodné kontroly, skúšať pomôcky a/alebo nahliadať do obchodných dokumentov výrobcu. V prípade existencie nepriamych dôkazov naznačujúcich možný nesúlad zdravotníckej pomôcky s požiadavkami vyplývajúcimi zo smernice však musí tento orgán prijať všetky opatrenia potrebné na to, aby boli splnené jeho povinnosti stanovené v smernici.

Súdny dvor okrem toho konštatuje, že cieľom konania notifikovaného orgánu v rámci postupu vzťahujúceho sa na vyhlásenie ES o zhode je ochrana konečných príjemcov zdravotníckych pomôcok. Podmienky, na základe ktorých zavinené porušenie povinností tohto orgánu, ktoré mu ukladá táto smernica v rámci uvedeného postupu, môže zakladať zodpovednosť tohto orgánu voči príjemcom, sú však, s výhradou uplatnenia zásad ekvivalencie a efektivity, stanovené vnútroštátnym právom.

Celé znenie rozhodnutia  C-219/15


Autori

  • JUDr. Peter Rohaľ

Dátum publikácie

  • 23. 2. 2017

S-EPI, s.r.o. © 2010-2017, všetky práva vyhradené