Súdny dvor EÚ rozhodoval o nosení viditeľných politických, filozofických a náboženských symbolov

V rozhodnutí C-157/15 ESD rozhodol, že vnútorný predpis podniku zakazujúci nosenie viditeľných politických, filozofických a náboženských symbolov nepredstavuje priamu diskrimináciu. V rozhodnutí C-188/15 ESD rozhodol, že želanie zákazníka, aby mu služby neposkytovala pracovníčka, ktorá nosí moslimskú šatku, nemožno považovať za podstatné a rozhodujúce.

V rozhodnutí C-157/15 ESD rozhodol, že vnútorný predpis podniku zakazujúci nosenie viditeľných politických, filozofických a náboženských symbolov nepredstavuje priamu diskrimináciu

Dňa 12. februára 2003 pani Samira Achbita, ktorá je moslimského vierovyznania, začala pracovať pre spoločnosť G4S ako recepčná. Táto súkromná spoločnosť poskytuje najmä recepčné a prijímacie služby zákazníkom z verejného, ako aj súkromného sektora. V čase prijatia pani Achbitovej do zamestnania platilo v rámci G4S nepísané pravidlo, podľa ktorého zamestnanci nemohli nosiť na pracovisku viditeľné symboly ich politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia.

V apríli 2006 pani Achbita svojmu zamestnávateľovi oznámila, že má v úmysle nosiť počas pracovného času moslimskú šatku. Riaditeľstvo G4S jej odpovedalo, že nosenie šatky nebude tolerované, pretože viditeľné nosenie politických, filozofických alebo náboženských symbolov je v rozpore s neutralitou, o ktorú sa spoločnosť usiluje vo vzťahoch so svojimi zákazníkmi.

Dňa 29. mája 2006 podnikový výbor G4S schválil zmenu vnútorného poriadku, ktorá nadobudla účinnosť 13. júna 2006 a podľa ktorej sa „zamestnancom zakazuje nosiť na pracovisku viditeľné symboly ich politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia a/alebo praktizovať akýkoľvek s tým spojený obrad“. Dňa 12. júna 2006 bola pani Achbita z dôvodu pretrvávajúcej vôle nosiť moslimskú šatku na pracovisku zo zamestnania prepustená. Túto výpoveď napadla na belgických súdoch.

Hof van Cassatie (Kasačný súd, Belgicko), ktorý rozhoduje vo veci, sa pýtal na výklad smernice EÚ, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní. Tento súd sa v zásade pýta, či zákaz nosiť moslimskú šatku, ktorý vyplýva zo všeobecného vnútorného predpisu súkromného podniku, predstavuje priamu diskrimináciu.

Súdny dvor konštatuje, že vnútorný predpis G4S odkazuje na nosenie viditeľných symbolov politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia a vzťahuje sa preto bez rozdielu na akýkoľvek prejav takéhoto presvedčenia. Uvedený predpis sa teda musí považovať za predpis, ktorý zaobchádza so všetkými zamestnancami podniku rovnako tým, že im všeobecne a bez rozdielu najmä ukladá povinnosť neutrálneho odevu. Zo skutočností nachádzajúcich sa v spise, ktoré má k dispozícii Súdny dvor, nevyplýva, že tento vnútorný predpis sa na pani Achbitovú uplatnil rozdielne, ako na akéhokoľvek iného zamestnanca G4S. V dôsledku toho takýto vnútorný predpis nezavádza rozdielne zaobchádzanie priamo založené na náboženstve alebo na viere v zmysle smernice.

Súdny dvor uvádza, že napriek tomu nie je vylúčené, že vnútroštátny súd môže dospieť k záveru, že vnútorný predpis zavádza rozdielne zaobchádzanie nepriamo založené na náboženstve alebo na viere, ak sa preukáže, že zdanlivo neutrálna povinnosť, ktorú obsahuje, v skutočnosti vedie k osobitnému znevýhodneniu osôb vyznávajúcich určité náboženstvo alebo vieru.Takýto zákaz môže predstavovať nepriamu diskrimináciu, ak sa preukáže, že zdanlivo neutrálna povinnosť, ktorú obsahuje, v skutočnosti vedie k osobitnému znevýhodneniu osôb hlásiacich sa k určitému náboženstvu alebo viere. Takáto nepriama diskriminácia však môže byť objektívne odôvodnená oprávneným cieľom, akým je uplatňovanie prístupu politiky politickej, filozofickej, ako aj náboženskej neutrality zamestnávateľom v jeho vzťahoch s klientmi, pokiaľ sú prostriedky na uskutočnenie tohto cieľa primerané a nevyhnutné. Je úlohou belgického Kasačného súdu overiť tieto podmienky.

V rozhodnutí C-188/15 ESD rozhodol, že želanie zákazníka, aby mu služby neposkytovala pracovníčka, ktorá nosí moslimskú šatku, nemožno považovať za podstatné a rozhodujúce

Pani Bougnaoui nastúpila 4. februára 2008 v spoločnosti Micropole na stáž pri skončení štúdia, mala len šatku zakrývajúcu vlasy. Následne nosila na pracovisku moslimskú šatku. Na konci tejto stáže ju spoločnosť Micropole zamestnala od 15. júla 2008 na základe pracovnej zmluvy na dobu neurčitú ako projektovú inžinierku. V nadväznosti na sťažnosť zákazníka, ktorý jej bol pridelený spoločnosťou Micropole, tento podnik opätovne potvrdil zásadu potrebnej neutrality vo vzťahu k jeho zákazníkom a požiadal ju, aby viac šatku nenosila. Pani Bougnaoui s tým nesúhlasila a následne bola prepustená. Toto prepustenie napadla na francúzskych súdoch.

Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), ktorý rozhoduje o veci, sa Súdneho dvora spýtal, či vôľa zamestnávateľa zohľadňovať želanie zákazníka, aby služby tohto zamestnávateľa neboli poskytované pracovníčkou, ktorá nosí moslimskú šatku, predstavuje „podstatnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie“ v zmysle smernice.

Vo svojom rozhodnutí Súdny dvor najskôr konštatuje, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu neumožňuje zistiť, či sa otázka Kasačného súdu týka konštatovania rozdielneho zaobchádzania priamo založeného na náboženstve alebo viere, alebo konštatovania rozdielneho zaobchádzania nepriamo založeného na takýchto kritériách. Preto prináleží Kasačnému súdu overiť, či bolo prepustenie pani Bougnaoui založené na nedodržaní vnútorného predpisu zakazujúceho nosenie akéhokoľvek viditeľného symbolu politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia. Ak pôjde o takýto prípad, je úlohou tohto súdu overiť, či sú splnené podmienky uvedené v rozsudku G4S Secure Solutions, a to, či rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z vnútorného predpisu, javiaceho sa ako neutrálne, ktoré môže v skutočnosti viesť k osobitnej nevýhode v prípade niektorých osôb, je objektívne odôvodnené sledovaním politiky neutrality a či je vhodné a nevyhnutné.

Naopak v prípade, že by prepustenie pani Bougnaoui nebolo založené na existencii takéhoto interného pravidla, treba preskúmať, či vôľa zamestnávateľa zohľadňovať želanie zákazníka, aby služby neboli poskytované pracovníčkou, ktorá nosí moslimskú šatku, je odôvodnené v zmysle článku 4 ods. 1 smernice, podľa ktorého môžu členské štáty stanoviť, že rozdiel v zaobchádzaní zakázaný smernicou, nie je diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí podstatnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná.

 V tomto ohľade Súdny dvor pripomína, že len za veľmi obmedzených podmienok môže charakteristika spojená najmä s náboženstvom predstavovať podstatnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie. Tento pojem totiž odkazuje na požiadavku, ktorá objektívne vyplýva z povahy alebo podmienok výkonu predmetnej profesijnej činnosti a nemôže sa vzťahovať na subjektívne úvahy, akými sú vôľa zamestnávateľa zohľadniť osobitné želanie zákazníka.

Súdny dvor preto odpovedal, že vôľu zamestnávateľa zohľadňovať želanie zákazníka, aby služby uvedeného zamestnávateľa už neboli poskytované pracovníčkou, ktorá nosí moslimskú šatku, nemožno považovať za podstatnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie v zmysle smernice.


Autori

  • JUDr. Peter Rohaľ

Dátum publikácie

  • 16. 3. 2017

S-EPI, s.r.o. © 2010-2017, všetky práva vyhradené