Exekúcia zrážkami zo mzdy

Popis článku

Názov: Exekúcia zrážkami zo mzdy
Titul: Práca, mzdy a odmeňovanie
Ročník: 2012
Číslo: 2
Strana: 27
Dátum právneho stavu [od]: 1. 1. 2012
Dátum právneho stavu [do]: 30. 6. 2012

Autori:

JUDr. Miriam Podhradská


Súdna exekúcia (ďalej len „exekúcia“) predstavuje nútený výkon súdneho rozhodnutia, ktoré ukladá účastníkovi konania povinnosť niečo plniť, niečo konať alebo sa zdržať určitého konania. Pokiaľ povinný neplní dobrovoľne to, na čo ho súd zaviazal, oprávnený má možnosť obrátiť sa na súdneho exekútora (ďalej len „exekútor“)prostredníctvom neho sa domôcť núteného splnenia povinnosti uloženej rozhodnutím súdu.
Súdny exekútor vystupuje ako štátom určená a splnomocnená osoba, na ktorú boli prenesené určité kompetencie – konkrétne právo vymáhať výkon súdnych a prípadne aj iných rozhodnutí.
 

Podkladom pre vykonanie exekúcie je tzv. exekučný titul, ktorým je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. 

Potvrdením o vykonateľnosti opatrí exekučný titul súd, ktorý vo veci rozhodoval ako súd prvého stupňa. 

Určenie súdu prvého stupňa, ktorý vyznačuje tzv. doložku vykonateľnosti, napomôže oprávnenému napríklad vtedy, ak vec bola prejednávaná aj na odvolacom súde – pre oprávneného je vždy „kontaktným“ miestom súd prvého stupňa.  

Neprehliadnite 

Dispozičné oprávnenie vo vzťahu k exekúcii má oprávnený, ktorý si sám na základe vlastného uváženia zvolí osobu exekútora. Zákon v tomto smere nekladie žiadne obmedzenia či prekážky pri výbere exekútora, oprávnený nie je viazaný ani zhodou sídla exekútora a miesta bydliska či sídla povinného – avšak po stránke praktickej, v záujme nenavyšovania nákladov exekučného konania, môžeme odporučiť oprávnenému, aby bral do úvahy aj túto skutočnosť. 

Oprávnený disponuje právom voľby príslušného exekútora, ktorému navrhne vykonanie exekúcie, ale voľba konkrétneho spôsobu, akým sa exekúcia vykoná, je už priamo v kompetencii konajúceho exekútora. Exekútor môže kombinovať aj niekoľko spôsobov vykonania exekúcie. Samozrejme, opäť pri rešpektovaní efektívnosti a účelnosti exekučného konania. Exekútor by mal sledovať zámer, aby pri vynaložení čo najmenších trov exekučného konania a v čo najskoršej dobe vymohol pre oprávneného jeho pohľadávku. 

Z tohto pohľadu sa ako najefektívnejší spôsob vykonania exekúcie v prípade, ak sa vymáha pohľadávka na peňažné plnenie, javí byť exekúcia zrážkami zo mzdy a z iných príjmov povinného. 

Zákonná úprava exekúcie zrážkami zo mzdy a z iných príjmov je obsiahnutá v prvom diele prvej hlavy štvrtej časti Exekučného poriadku, a to v ustanoveniach § 66 až § 92.  

Poznámka 

Okrem tohto základného právneho predpisu je zákonná úprava exekučného konania, resp. výkonu rozhodnutia upravená aj v ďalších predpisoch, konkrétne ide o nasledovné: 

  • Exekučný poriadok (zákon č. 233/1995 Z. z. v platnom znení o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení dalších zákonov) 
  • daňový poriadok (zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov)  
  • Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb. v platnom znení) 
  • správny poriadok (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v platnom znení) 

Pohľadávku na peňažné plnenie možno vymôcť viacerými spôsobmi, konkrétne ide o nasledovné spôsoby vykonania exekúcie: 

a)    zrážky zo mzdy a z iných príjmov,

b)    prikázanie pohľadávky, 

c)    predaj hnuteľných vecí, 

d)    predaj cenných papierov, 

e)    predaj nehnuteľnosti, 

f)    predaj podniku, 

g)    príkaz na zadržanie vodičského preukazu. 

Priebeh exekučného konania 

Prvým procesným úkonom exekútora v rámci exekučného konania je vydanie upovedomeniazačatí exekúcie, ktoré exekútor doručuje oprávnenému a povinnému. 

V upovedomení o začatí exekúcie exekútor upovedomí povinného aj oprávneného, že sa začala exekúcia, prípadne už označí aj spôsob vykonania exekúcie a zároveň exekútor povinného vyzve, aby splnil dobrovoľne to, na čo ho zaväzuje exekučný titul, alebo aby podal v zákonom ustanovenej lehote 14 dní od doručenia tohto upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii. 

Exekútor určí aj predbežnú výšku trov exekúcie s rozlíšením, aké trovy exekúcie bude vymáhať od povinného v prípade, ak uhradí vymáhaný nárok do uplynutia lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii a aké budú predbežné trovy exekúcie v prípade, ak povinný nesplní vymáhaný nárok a exekúcia bude proti nemu pokračovať.  

Exekútor zároveň zakáže povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladal so svojím majetkom, ktorý podľa zákona podlieha exekúcii, okrem nakladania za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie. 

Povinný je viazaný zákazom nakladania s majetkom a v prípade, že by sa preukázalo, že tento zákaz exekútora nerešpektoval a po doručení upovedomenia o začatí exekúcie nakladal so svojím majetkom, mohol by byť trestnoprávne zodpovedný za spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona, resp. zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona. 

Upozornenie 

Do pozornosti dávame aj novelizáciu Trestného zákona vykonanú zákonom č. 262/2011 Z. z., účinnú od 1. 9. 2011, ktorá zaviedla novú skutkovú podstatu trestného činu marenia exekučného konania podľa § 243a Trestného zákona. 

Trestného činu marenia exekučného konania sa dopustí okrem iného aj ten, kto uvedie nepravdivé údaje vo vyhlásení o svojom majetku alebo kto zadrží, sfalšuje, pozmení alebo zničí zaznamenané informácie o majetku alebo o finančných aktivitách povinného. Týmto subjektom môže byť sám povinný alebo aj platiteľ mzdy, ktorý by svojím konaním zadržal, sfalšoval, pozmenil alebo zničil informácie o mzde a mzdových podmienkach a pomeroch povinného. 

V námietkach proti exekúcii môže povinný argumentovat, z akého dôvodu je exekúcia proti nemu neprípustná. Zákon špecifikuje, že námietky je možné odôvodniť tým, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, bránia jeho vymáhateľnosti alebo sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, alebo že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. 

O podaných námietkach rozhoduje súd a až po tom, ako sa súd vysporiada s argumentáciou povinného v námietkach a ich dôvodnosti a rozhodne o nich, môže exekútor konať ďalej. 

Exekútor poverený vykonaním exekúcie upovedomí o začatí exekúcie zrážkami zo mzdy oprávneného a povinného. Môže tak urobiť osobitným podaním alebo v praxi častejšie aplikovaným spôsobom – exekútor spojí upovedomenie o začatí exekúcie s upovedomením o spôsobe vykonania exekúcie, ktoré takto v jednom doručí oprávnenému a povinnému. 

Následným procesným krokom výkonu exekúcie zrážkami zo mzdy je vydanie tzv. príkazu platiteľovi mzdy na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy povinného, ktorý konajúci exekútor doručí platiteľovi mzdy do vlastných rúk. Príkaz na začatie exekúcie sa nedoručuje oprávnenému ani povinnému. Platiteľ mzdy je povinný odo dňa doručenia príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy povinného vykonávať zo mzdy povinného určené zrážky a nevyplácať zrazené sumy povinného. Povinný stráca dňom, keď sa platiteľovi mzdy doručí príkaz na začatie exekúcie, právo na vyplatenie tej časti mzdy, ktorá zodpovedá určenej výške zrážok. Platiteľ mzdy je takýmto príkazom na začatie exekúcie viazaný a je povinný ho rešpektovať. 

Uvedený príkaz na začatie exekúcie je potrebné odlíšiť od exekučného príkazu – ako príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy, ktorý exekútor vydá po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď sa mu doručí právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli. Exekučný príkaz sa doručuje už aj oprávnenému, povinnému a platiteľovi mzdy. 

Exekučným príkazom je príkaz na vykonanie exekúcie niektorým zo spôsobov ustanovených zákonom, pričom exekútor tu už konkretizuje jeden alebo viacero spôsobov vykonania exekúcie. 

Rozdielom medzi exekučným príkazom a príkazom na začatie exekúcie je časové hľadisko vydania a súčasne dôsledok, že platiteľ mzdy je povinný odo dňa doručenia exekučného príkazu vyplácať oprávnenému sumy zrazené zo mzdy povinného. 

Praktickým prínosom štádiového rozlíšenia vydania príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu je ochrana oprávneného, ktorý takto získa právnu istotu v podobe tzv. deponovania zrazených finančných prostriedkov u platiteľa mzdy, čím si zabezpečí určitú mieru ochrany pred prípadným účelovým marením exekučného konania zo strany povinného, resp. platiteľa mzdy. 

Účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný; pokiaľ súd rozhoduje o trovách exekúcie, je účastníkom konania aj poverený exekútor. Ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vysporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím. 

Iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva zákon – osobitné postavenie v rámci exekučného konania má platiteľ mzdy

Platiteľ mzdy nie je účastníkom exekučného konania, ale zákon mu ukladá povinnosti, ktoré musí plniť, a to pod hrozbou sankcií zo strany oprávneného aj exekútora, resp. súdu. Za výkon týchto povinností uložených zákonom nemá platiteľ mzdy nárok na žiadne protiplnenie, odmenu či náhradu vynaložených nákladov, hoci často ide o administratívne náročné úkony, ktoré časovo aj technicky zaťažujú platiteľa mzdy. 

Vzhľadom na všeobecne platnú zásadu, že neznalosť práva neospravedlňuje, je dôležité, aby aj platiteľ mzdy poznal všetky svoje práva a povinnosti a dôsledne ich rešpektoval. Na jednej strane totiž stojí záujem povinného ako zamestnanca na mzdu za vykonanú prácu  a na druhej strane nárok oprávneného na nútené vymoženie pohľadávky – ktorú si voči povinnému vymáha prostredníctvom exekútora. 

Exekučný poriadok používa pojem „platiteľ mzdy“. 

Mzdou sa pritom rozumie nielen mzda samotná, ale aj iné nároky na peňažné plnenie, ktoré sú mzde rovnocenné. Mzda je nárok zamestnanca na peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) od zamestnávateľa za vykonanú prácu. Pojem odmena za vykonanú prácu je pomerne široký a súhrnne zahŕňa všetky formy odmeny za vykonanú prácu bez ohľadu na to, v akom právnom vzťahu sa práca vykonáva. 

Nároky zamestnanca na mzdu upravuje podrobne Zákonník práce, ktorý zároveň definuje, čo sa za mzdu nepovažuje. Zákonník práce obsahuje tak pozitívnu, ako aj negatívnu definíciu pojmu „mzda“. 

Za mzdu sa podľa Zákonníka práce nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažné náhrady podľa ustanovení Zákonníka práce a pod. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. 

Keďže sa tieto plnenia nepovažujú za mzdu, nie je možné ich postihnúť exekúciou zrážkami zo mzdy. Musíme si ale uvedomiť, že Exekučný poriadok v § 89 upravuje aj exekúciu zrážkami z iných príjmov, kde zákon priamo definuje, že ustanovenia o exekúcii zrážkami zo mzdy sa použijú aj na exekúciu zrážkami z iných príjmov. 

Tieto iné príjmy sú v § 89 ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne pomenované. Jedným z „iných príjmov“ je aj „náhrada mzdy“, „náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti“, ktorá sa podľa definície uvedenej v Zákonníku práce za mzdu nepovažuje, preto sa z nej zrážky (zo mzdy) nevykonávajú. 

Realita je však taká, že náhrada mzdy, náhrada príjmu pri dočasnej práceneschopnosti nie sú pred zrážkami chránené – pretože podliehajú zrážkam z iných príjmov.  

Ostatné plnenia, ktoré sa za mzdu nepovažujú, nepodliehajú exekúcii zrážkami zo mzdy ani exekúcii zrážkami z iných príjmov. 

Poznámka 

Ide o odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažné náhrady podľa ustanovení Zákonníka práce, plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. 

Ako mzda sa podľa Zákonníka práce posudzuje aj plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu pri príležitosti jeho pracovného výročia alebo životného výročia, ak sa neposkytuje zo zisku po zdanení alebo zo sociálneho fondu. 

Podľa aplikácie súdnej praxe tieto plnenia, ktoré sa považujú za mzdu, podliehajú exekúcii zrážkami zo mzdy. 

V rovine pracovnoprávnych vzťahov zamestnanca (povinného) je ešte potrebné uviesť, že exekúcii podlieha aj odmena poskytovaná za výkon inej činnosti zamestnanca (povinného) pre zamestnávateľa. 

Hoci v ustanovení § 89 ods. 1 Exekučného poriadku je pri exekúcii zrážkami z iných príjmov uvedená len odmena vyplývajúca z dohody o vykonaní práce, zákonodarca mal na mysli akúkoľvek odmenu, ktorá povinnému nahrádza mzdu za vykonanú prácu. 

Nie je preto dôvod, aby sem nepatrila aj odmena za pracovnú činnosť podľa dohody o pracovnej činnosti a odmeny za brigádnickú prácu študenta podľa dohody o brigádnickej práci študentov. 

Tieto odmeny majú povahu „iného príjmu“, ktorý podlieha exekúcii zrážkami z iných príjmov. 

Pri exekúcii z týchto „iných príjmov“ sa postupuje totožne ako pri exekúcii zrážkami zo mzdy a rozsah zrážok je totožný [vrátane určenia základnej (nepostihnuteľnej) sumy a ďalších pravidiel, ktoré sú uvedené v ďalších častiach tohto článku]. 

O tom, kto je platiteľom mzdy povinného, sa exekútor dozvie priamo od povinného, ktorý je povinný exekútora pravdivo a úplne informovať o svojich majetkových pomeroch. 

Exekútor môže platiteľa mzdy zistiť aj v rámci súčinnosti zo strany tretích osôb (napríklad Sociálna poisťovňa, daňový úrad a pod.), ktoré sú v zmysle zákona povinné poskytnúť exekútorovi informácie o povinnom v zákonom stanovenom rozsahu. 

Samozrejme, aj oprávnený môže buď z vlastnej iniciatívy, alebo na základe výzvy exekútora označiť konkrétny spôsob, akým sa má vykonať exekúcia, prípadne aj označiť platiteľa mzdy či banku, v ktorej má povinný vedený účet. 

Platiteľ mzdy (zamestnávateľ) vstupuje do exekučného konania obvykle v okamihu, kedy mu exekútor doručí príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy povinného, ktorým platiteľovi mzdy prikáže, aby vykonával zo mzdy povinného určené zrážky a zrazené sumy nevyplácal povinnému. 

Platiteľ mzdy je povinný po doručení príkazu na začatie exekúcie zrážať mzdu v rozsahu potrebnom na uspokojenie vymáhanej pohľadávky oprávneného a nevyplatiť ju povinnému, ale ju „blokovať“ (deponovať) do doby doručenia exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy. 

Po doručení exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy povinného je platiteľ mzdy povinný vyplatiť, resp. vyplácať sumy, ktoré zrazil zo mzdy povinného, a to oprávnenému. 

Zákon však poskytuje možnosť platiteľovi mzdy, aby zrazenú sumu v konkrétnom prípade nevyplatil, resp. nevyplácal oprávnenému, ale exekútorovi. 

Ide o prípad, kedy zrážky zo mzdy vykonáva niekoľko platiteľov mzdy zároveň. V takomto prípade všetci platitelia mzdy zašlú zrážky zo mzdy exekútorovi. Exekútor následne preverí, či celkove zrazená suma neprevyšuje pohľadávku oprávneného. Ak ju neprevyšuje, vyplatí celú zrazenú sumu oprávnenému. Ak ju prevyšuje, vyplatí exekútor zo zrazenej sumy oprávnenému len toľko, koľko zodpovedá jeho pohľadávke a zvyšok vráti povinnému. Zákon určuje lehotu na výplatu zrazenej sumy oprávnenému, ako aj vrátenie jej zvyšku povinnému – a to do siedmich dní odo dňa jej prijatia. 

Pokiaľ platiteľ mzdy vypláca mzdu povinnému postupne, vo viacerých čiastkach v priebehu kalendárneho mesiaca a exekučný príkaz je mu doručený v priebehu mesiaca po výplate mzdy alebo jej časti povinnému, zrážka zo mzdy sa vykoná z toho zostatku mzdy, ktorá ešte povinnému vyplatená nebola a hľadí sa na ňu, akoby toto bol jediný nárok zamestnanca v danom mesiaci na mzdu. 

Pokiaľ by platiteľ mzdy vyplácal mzdu spätne za niekoľko mesiacov, je povinný vypočítavať zrážky zo mzdy za každý jednotlivý mesiac osobitne. 

Splatnosť mzdy je upravená v osobitnom predpise – Zákonníku práce, v § 129, podľa ktorého je mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Zamestnanec sa so zamestnávateľom môže dohodnúť v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve na inej splatnosti mzdy – a takto dohodnutá splatnosť mzdy má prednosť pred zákonnou úpravou.  

Ak dôjde v priebehu exekučného konania k zmene platiteľa mzdy, vzťahuje sa príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz aj na mzdu povinného u nového platiteľa mzdy, ich právne účinky ostávajú zachované bezo zmeny. 

Nový platiteľ mzdy je povinný vykonávať zrážky zo mzdy od okamihu, ako sa dozvie (od exekútora, povinného alebo predošlého platiteľa mzdy), že bol vydaný príkaz na začatie exekúcie a špecifikáciu pohľadávok – najneskôr však po doručení príkazu na začatie exekúcie alebo exekučného príkazu od exekútora. Poradie pohľadávky oprávneného ostáva zachované a nový platiteľ pokračuje vo vykonávaní zrážok zo mzdy. 

Exekútor doručuje novému platiteľovi mzdy príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz, v ktorých exekútor špecifikuje výšku doposiaľ vykonaných zrážok, zvyšok pohľadávky, pre ktorú sa majú zrážky ďalej vykonávať, a určenie ich poradia, príkaz, aby nový platiteľ mzdy pokračoval v zrážkach zo mzdy s upozornením, aké sú povinnosti platiteľa mzdy. 

Opäť je na mieste, aby platiteľ mzdy konal starostlivo a obozretne a aby si už pri prijatí zamestnanca do pracovného pomeru – v prípade, ak bol zamestnanec predtým niekde zamestnaný, od neho vyžiadal predloženie potvrdenia od predošlého zamestnávateľa, či bol vydaný príkaz na začatie exekúcie alebo exekučný príkaz, ktorým exekútorom a v čí prospech. Okrem potvrdenia o prípadnej exekúcii obsahuje takéto potvrdenie o zamestnaní ďalšie náležitosti určené v § 75 Zákonníka práce. 

Povinnosť vydať takéto potvrdenie má každý zamestnávateľ a je vynútiteľné aj súdnou cestou. 

Čo sa týka informačných povinností povinného, tento je povinný súdnemu exekútorovi oznámiť v lehote jedného týždňa, že ukončil zamestnanie a v tej istej lehote oznámiť, že nastúpil do nového zamestnania. 

Obdobne aj platiteľ mzdy má povinnosť informovať exekútora v lehote jedného týždňa, že povinný uňho prestal pracovať, spolu s vyúčtovaním zrážok, ktoré zo mzdy povinného vykonal a vyplatil oprávneným. Zároveň oznámi exekútorovi, pre ktoré pohľadávky bol vydaný príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz a aké poradie majú tieto pohľadávky. 

Poznámka 

Zaujímavé je, že zákon (Exekučný poriadok) používa pojem „prestal pracovať“, ktorý je totožný s pojmom „skončenie pracovného pomeru“ zamestnanca podľa Zákonníka práce.  

Keďže sa nepoužívajú pojmovo zhodné výrazy, úmysel zákonodarcu pri informačnej povinnosti povinného aj platiteľa mzdy zrejme bol, aby oznamovali už faktický stav bez ohľadu na to, či išlo o platné ukončenie pracovného pomeru alebo nie. 

Ďalšou informačnou povinnosťou platiteľa mzdy je povinnosť informovať exekútora, pokiaľ je povinný dočasne práceneschopný a dočasná pracovná neschopnosť trvá viac ako desať dní. Platiteľ mzdy je zároveň povinný označiť príslušnú pobočku Sociálnej poisťovne, ktorá bude povinnému vyplácať nemocenské. Exekútor potom doručuje exekučný príkaz danej pobočke Sociálnej poisťovne a pokračuje v zrážkach z dávok nemocenského. Po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti povinného oznamuje platiteľ mzdy exekútorovi aj túto skutočnosť a ďalej pokračuje vo výkone zrážok zo mzdy. 

V obdobnom rozsahu informuje platiteľ mzdy aj o tom, že povinný nastúpil na materskú dovolenku, na rodičovskú dovolenku, ako aj ukončenie čerpania tejto dovolenky a o tom, ktorá pobočka Sociálnej poisťovne bude vyplácať materské. 

Platiteľ mzdy má informačnú povinnosť voči exekútorovi aj v prípade, ak nemôže vykonávať zrážky zo mzdy povinného, pretože mzda povinného po dobu troch mesiacov nedosahuje ani takú výšku, aby z nej bolo možné vykonávať zrážky zo mzdy. Hoci to výslovne v texte zákona nie je uvedené, máme za to, že ide o dobu troch po sebe nasledujúcich mesiacov. Cieľom tohto ustanovenia zákona je to, aby exekútor zvážil iný, vhodnejší spôsob exekúcie a nespoliehal sa na výkon zrážok zo mzdy. Samozrejme, ak mzda dosiahne dostačujúcu výšku, exekúcia zrážkami zo mzdy pokračuje ďalej bez toho, aby súd alebo exekútor vydával rozhodnutie. Ide o povinnosť platiteľa mzdy, ktorá má charakter súčinnosti pri vykonávaní exekúcie. 

Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre účinné a efektívne vykonanie exekúcie je dôležitý tok informácií medzi povinným, platiteľom mzdy (predošlým, novým) a exekútorom. Nedodržanie týchto informačných povinností zákon sankcionuje – možnosťou ukladania poriadkových pokút zo strany súdu na návrh exekútora alebo tzv. poddlžníckou žalobou oprávneného voči platiteľovi mzdy. 

V prípade, že exekútor nadobudne podozrenie o tom, že konaním platiteľa došlo, resp. dochádza k porušeniu jeho informačnej povinnosti, k porušeniu iných povinností alebo k prípadnému účelovému znižovaniu mzdy povinného, exekútor má veľmi slabé zákonné kompetencie na to, aby si svoje podozrenia overil, prípadne vykonal nápravu. 

Exekútor nemá zákonné oprávnenie vyžiadať si alebo nahliadať do účtovných dokladov platiteľa mzdy, do knihy dochádzky zamestnancov alebo iných súvisiacich podkladov. 

Zákonná možnosť exekútora podať príslušnému súdu návrh na vydanie poriadkových pokút sa často v praxi javí ako nedostatočná, neefektívna a zdĺhavá. 

Po stránke procesnej má na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy vplyv aj odklad, resp. zastavenie exekúcie. O odklade, resp. zastavení exekúcie rozhoduje súd spravidla na návrh povinného. Súd skúma všetky okolnosti aj to, z akých dôvodov povinný neplnil dobrovoľne, aký život vedie, aké sú jeho majetkové a sociálne pomery, aký je zdravotný stav členov jeho rodiny a pod. 

Zákon pripúšťa, že konanie môže začať aj bez návrhu, obvykle na podnet exekútora, ale je pravdepodobné, že iniciatíva v tomto smere je na povinnom.  

Ide o inštitúty, ktoré majú za cieľ chrániť povinného a minimalizovať negatívne následky výkonu exekúcie zrážkami zo mzdy na jeho osobu, prípadne jeho rodinu. To predpokladá, že povinným môže byť výlučne fyzická osoba (čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z tohto spôsobu vykonania exekúcie). 

Účinky odkladu, resp. zastavenia exekúcie pri exekúcii zrážkami zo mzdy sú rozdielne v závislosti od dôvodu, pre ktorý súd povolil odklad, resp. zastavenie exekúcie. 

Ak súd povolí odklad exekúcie z dôvodu, že povinný sa bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať preňho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený, exekútor upovedomí o tom platiteľa mzdy v lehote troch dní od doručenia rozhodnutia súdu. 

Platiteľ mzdy po doručení tohto upovedomenia prestane vykonávať zrážky zo mzdy povinného, a to až do času, kým mu exekútor nedoručí príkaz, aby sa v zrážkach pokračovalo. Predpokladom povolenia odkladu exekúcie v tomto prípade je preukázanie prechodnosti zhoršenej situácie povinného a času, po dobu ktorého tento stav trvá. 

Ak súd povolí odklad exekúcie z dôvodu, že možno očakávat zastavenie exekúcie, platiteľ mzdy pokračuje v zrážkach zo mzdy povinného, ale nevypláca ich oprávnenému, kým sa odklad exekúcie nezruší. Po zastavení exekúcie platiteľ mzdy vyplatí zrazené sumy povinnému. Typickým príkladom je vedenie súdneho konania o zapretie otcovstva povinného (otca), v ktorom bolo preukázané, že povinný nie je otcom dieťaťa, pre ktoré sa vymáha výživné a súd koná o zrušení vyživovacej povinnosti povinného. 

Súd môže povoliť zastavenie exekúcie zrážkami zo mzdy na základe návrhu povinného v prípade, ak došlo k vyplateniu nedoplatku na výživnom a zrážky sa vykonávajú už len na bežné výživné a možno predpokladať, že povinný bude výživné plniť ďalej dobrovoľne. Súd tu preskúmava všetky dôvody, pre ktoré došlo k exekúcii a najmä hodnotí, či možno očakávať, že výživné bude zo strany povinného plnené do budúcnosti dobrovoľne. Zákon súdu neukladá žiadne záväzné pravidlá, podľa ktorých má súd rozhodovať, je to čisto na voľnej úvahe súdu. 

Exekúcia zrážkamiiných príjmov 

Pri exekúcii zrážkami z iných príjmov povinného sa postupuje obdobne ako pri exekúcii zrážkami zo mzdy povinného. Za „iné príjmy“ sa v zmysle Exekučného poriadku považujú odmeny členov družstiev, príjmy, ktoré povinnému nahrádzajú odmenu za prácu, najmä odmena vyplývajúca z dohody o vykonaní práce, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, dávky sociálneho poistenia, dôchodky starobného dôchodkového sporenia. 

Pokiaľ by peňažné plnenie poskytované povinnému nespĺňalo túto definíciu, exekútor by mohol vykonať exekúciu len prikázaním inej peňažnej pohľadávky – odlišnej od mzdy alebo iného príjmu. 

Do čistého „iného“ príjmu, z ktorého sa vykonávajú zrážky, sa nezapočítavajú ani prídavky na deti a príplatok k prídavkom na deti. 

Pokiaľ je povinným dôchodca, ktorému vykonáva exekútor zrážky z dôchodku starobného dôchodkového sporenia, pričom povinný je súčasne zaviazaný na úhradu za poskytnutú starostlivosť v zariadení sociálnych služieb, nepodlieha exekúcii suma potrebná na platenie tejto úhrady a suma rovnajúca sa povinnému zostatku z príjmu občana po zaplatení tejto úhrady. 

Exekučný zákon priamo uvádza, že povinnosti, ktoré zaťažujú platiteľa mzdy, automaticky platia aj na právnickú osobu a fyzickú osobu, voči ktorým má povinný nárok na niektorý z iných príjmov, ktoré podliehajú exekúcii zrážkami z iných príjmov. 

V prípade súbehu nároku na výplatu mzdy aj iného príjmu na strane povinného vykonáva exekútor exekúciu zrážkami zo mzdy aj z iných príjmov – akoby išlo o niekoľko miezd. 

Pokiaľ povinný po vydaní príkazu na začatie exekúcie získa namiesto mzdy alebo popri nej nárok na niektorý z iných príjmov uvedených v Exekučnom poriadku, vzťahuje sa príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz aj na tento príjem. 

Rozsah zrážok zo mzdy 

Zrážky zo mzdy a z iných príjmov možno vykonávať len do výšky rozhodnutím priznanej pohľadávky a jej príslušenstva. 

Pre exekútora je rozhodujúci exekučný titul, z ktorého vyplýva výška vymáhanej pohľadávky aj jej príslušenstva. K príslušenstvu pohľadávky patria okrem úrokov, resp. úrokov z omeškania aj trovy konania či náklady spojené s uplatnením nároku a aj trovy exekúcie. Po vymožení týchto nárokov oprávneného (priznaná pohľadávka) exekútor nemôže ďalej v exekúcii pokračovať a exekúcia je týmto faktickým splnením všetkých nárokov oprávneného vykonaná. Rovnako ani platiteľ mzdy už nepokračuje v zrážkach zo mzdy povinného.     

Zrážky sa vykonávajú z čistej mzdy povinného, ktorá sa vypočíta podľa ustanovenia § 69 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že zo mzdy sa odpočíta preddavok na daň alebo daň z príjmov fyzických osôb a poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, príspevok na starobné dôchodkové sporenie a poistné na sociálne zabezpečenie. 

Do čistej mzdy sa započítavajú aj čisté odmeny za vedľajšiu činnosť, náborový príspevok a hodnota naturálií. Nezapočítavajú sa však do nej prídavky na deti a sumy poskytované na náhradu nákladov spojených s pracovným výkonom, a to najmä pri pracovných cestách. Daňový bonus sa do čistej mzdy nezapočítava. 

Exekučný poriadok určuje, aká časť z mesačnej mzdy povinného sa mu nesmie zraziť, pričom táto suma musí po vykonaní zrážok zo mzdy ostať k dispozícii povinnému. Táto suma sa nazýva „základnou sumou“ a spôsob jej výpočtu je určený v nariadení vlády SR č. 268/2006 Z. z. o rozsahu zrážok zo mzdy pri výkone rozhodnutia. 

V zmysle tohto predpisu platia nasledovné pravidlá: 

Základná suma, ktorá sa nesmie zraziť povinnému z jeho mesačnej mzdy, je 60 % zo životného minima na plnoletú fyzickú osobu platného v mesiaci, za ktorý sa vykonávajú zrážky. 

Suma životného minima je pre každý kalendárny rok upravená v zmysle zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime v platnom znení vždy k 1. júlu daného kalendárneho roka opatrením MPSVaR SR o ustanovení súm životného minima. 

Platiteľ mzdy teda musí sledovať vývoj sumy životného minima, ktorá sa môže v priebehu exekúcie, pokiaľ trvá niekoľko rokov, meniť a tomu musí prispôsobiť aj výpočet zrážky zo mzdy. 

Počnúc od 1. 7. 2011 predstavuje suma životného minima na plnoletú fyzickú osobu sumu v zmysle opatrenia MPSVR SR č. 194/2011 Z. z. o úprave súm životného minima 189,83

Základná suma, ktorá sa nesmie zraziť povinnému bez ohľadu na výšku jeho mzdy, je 60 % zo sumy 183,83 €, teda 113,89 . 

Na každú plnoletú fyzickú osobu, ktorej povinný poskytuje výživné, sa započítava 25 % zo životného minima platného v mesiaci, za ktorý sa vykonávajú zrážky; rovnako to platí aj na manžela povinného, ktorý má samostatný príjem. 

Ak sa zrážky zo mzdy vykonávajú z miezd oboch manželov, započíta sa 25 % zo životného minima na plnoletú fyzickú osobu platného v mesiaci, za ktorý sa vykonávajú zrážky na dieťa, ktoré spoločne vyživujú, každému z nich osobitne. 

25 % zo životného minima na plnoletú fyzickú osobu platného v mesiaci, za ktorý sa vykonávajú zrážky, sa nezapočítava na tú osobu, v ktorej prospech trvá výkon rozhodnutia na vymoženie pohľadávky výživného. 

Vymoženie pohľadávky na výživné pre maloleté deti je riešené osobitne – je určená nižšia základná suma, ktorú povinnému nemožno zraziť z mesačnej mzdy, a to na sumu 70 % zo základnej sumy, ktorá pripadá na povinného (70 % zo sumy 113,89 ) – t. j. 79,72 .  

Prehľad výšky základnej sumy (nepostihnuteľnej) –účinnosťou od 1. 7. 2011 

Životné minimum 

189,83 € 

Základná suma – na osobu povinného 

113,89 € 

Nepostihnuteľná suma na každú vyživovanú osobu 

47,45 € 
(25 % zo životného minima 189,83 €) 

Suma, nad ktorú sa zvyšok čistej mzdy zrazí bez obmedzenia
(150 % životného minima) 

                         284,74 € 

V prípade, že platiteľ mzdy vykonáva zrážky zo mzdy a povinnými sú obaja manželia, započíta sa suma 47,45 € (základná nepostihnuteľná suma na vyživované dieťa vo výške 25 % zo životného minima) na dieťa, ktoré spoločne vyživujú, u každého z nich osobitne. 

Základná suma vo výške 25 % zo životného minima (47,45 €) sa nezapočítava na osobu oprávneného, t. j. na osobu, pre ktorú sa vedie exekúcia. 

Výpočet zrážky zo mzdy je na platiteľovi mzdy, ktorý musí výšku zrážky zo mzdy určiť a vypočítať, a to s ohľadom na meniacu sa výšku základnej sumy (závislá od životného minima). 

Právne predpisy, ktoré určujú výšku životného minima, neobsahujú prechodné ustanovenia týkajúce sa prelomu mesiacov jún a júl kalendárneho roka. 

Domnievame sa preto, že zo mzdy, resp. iného príjmu vyplácaného zamestnancovi (povinnému) po 1. júli daného roka (najčastejšie ide o mzdu za prácu vykonanú pre platiteľa mzdy v mesiaci jún) platiteľ mzdy nesmie zraziť základnú (nepostihnuteľnú) sumu určenú opatrením MPSVR SR, účinnú od 1. júla daného roka. 

Vykonávanie zrážok zo mzdy 

Pri výpočte sumy, ktorá podlieha výkonu rozhodnutia zrážkami zo mzdy povinného, platí tzv. tretinový princíp. 

Platiteľ mzdy pri výpočte sumy, ktorá podlieha exekúcii, zistenú čistú mzdu podliehajúcu zrážkam rozdelí na tretiny. Z čistej mzdy, ktorá zostáva po odpočítaní základnej sumy a ktorá sa zaokrúhli smerom dolu na sumu deliteľnú troma, môže platiteľ mzdy zraziť na vymoženie pohľadávky oprávneného len jednu tretinu. 

Len v prípade tzv. prednostných pohľadávok sa zrážajú dve tretiny. 

Uplatňuje sa zároveň aj princíp časového poradia, podľa ktorého sa poradie uspokojenia pohľadávky spravuje dňom, keď bol platiteľovi mzdy doručený príkaz na začatie exekúcie. 

Ak sa platiteľovi mzdy doručili v ten istý deň príkazy na začatie exekúcie pre niekoľko pohľadávok, majú tieto pohľadávky rovnaké poradie; ak nestačí suma na ne pripadajúca na ich plné uspokojenie, uspokoja sa pomerne. 

Pravidlo časového poradia sa uplatňuje v prípade, ak voči povinnému ako zamestnancovi, ktorý má nárok na vyplatenie mzdy, sú vedené viaceré exekúcie či nútený výkon rozhodnutia – bez ohľadu na to, či ide o exekúciu podľa Exekučného poriadku, daňovú exekúciu, súdny výkon rozhodnutia, alebo či sa realizujú zrážky zo mzdy v zmysle dohody o zrážkach zo mzdy podľa Zákonníka práce či Občianskeho zákonníka. 

Občiansky zákonník upravuje v § 551 dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov. 

V zmysle tejto stručnej úpravy možno na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky veriteľa použiť ako jeden zo zabezpečovacích prostriedkov aj dohodu o zrážkach zo mzdy. Zákon uvádza, že zmluvnými stranami tejto dohody je veriteľ a dlžník a dohoda musí mať písomnú formu. Iné zákonné podmienky zákon z hľadiska obsahu dohody nestanovuje, nepodmieňuje jej platnosť napríklad overením podpisu dlžníka. 

Z hľadiska určitosti právneho úkonu a vymožiteľnosti zabezpečovanej pohľadávky je na mieste, aby dohoda obsahovala okrem označenia zmluvných strán (veriteľ a dlžník) aj zabezpečovanú pohľadávku a výšku zrážok zo mzdy, ktorú si veriteľ s dlžníkom dohodol. Toto sú minimálne náležitosti dohody, samozrejme je vhodné, ak si zmluvné strany upravia aj ďalšie, súvisiace okolnosti, ktoré sú pre nich podstatné. 

Občiansky zákonník uvádza, že zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia. Pokiaľ by teda dohodnuté zrážky zo mzdy boli vyššie než zákonom stanovené, bola by dohoda o zrážkach zo mzdy v tejto časti neplatná. Platiteľ mzdy by preto mal vykonávať zrážky zo mzdy len v maximálnom rozsahu stanovenom osobitnými predpismi (uvedené v predošlej časti príspevku). 

Voči platiteľovi mzdy nadobúda dohoda o zrážkach zo mzdy účinky dňom, kedy mu bola táto dohoda predložená. Od tohto dňa má veriteľ nárok na výplatu zrážok. Obdobne sa postupuje aj v prípade iných príjmov, s ktorými sa pri výkone rozhodnutia nakladá ako so mzdou. 

Platiteľ mzdy vykonáva zrážky zo mzdy až do doby, kým dôjde k uspokojeniu zabezpečenej pohľadávky. Na vznik povinnosti veriteľa vykonávať zrážky zo mzdy nie je potrebné, aby uzatváral osobitnú dohodu s dlžníkom (zamestnancom), ktorou by mu zamestnanec dal pokyn na realizáciu zrážok zo mzdy. Už samotné predloženie písomnej dohody o zrážkach zo mzdy veriteľovi je dostačujúcim úkonom na vznik jeho povinnosti zrážať mzdu zamestnancovi. 

Platiteľ mzdy vzhľadom na jeho všeobecnú zodpovednosť za škodu upravenú v § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka musí konať tak, aby predišiel škode a túto nespôsobil ani dlžníkovi, ani veriteľovi. 

Pokiaľ by platiteľ mzdy konal v rozpore s uzavretou dohodou o zrážkach zo mzdy a platnými predpismi, ktoré definujú rozsah zrážok, zodpovedal by za spôsobenú škodu. 

Ďalší princíp, ktorý sa tu uplatňuje, je princíp priority, t. j. prednosť pri uspokojení majú tzv. prioritné pohľadávky, podľa ktorého sa z druhej tretiny zvyšku čistej mzdy bez zreteľa na poradie uspokoja najskôr pohľadávky výživného a až potom, podľa zásady priority, ostatné prednostné pohľadávky. Výživným sa rozumie každý druh zákonnej vyživovacej povinnosti, ktorý vychádza zo zákona o rodine. 

Uspokojenie prednostných pohľadávok sa realizuje najskôr z druhej tretiny a len pokiaľ táto tretina nie je dostačujúca na ich úhradu, uspokoja sa spolu s ostatnými (neprednostnými) pohľadávkami z prvej tretiny. 

Ak u povinného dochádza k súbehu viacerých vymáhaných pohľadávok na výživnom a suma zrazená z druhej tretiny nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok výživného, uspokojí sa najprv bežné výživné všetkých oprávnených a až potom nedoplatky za skorší čas, a to podľa pomeru bežného výživného. 

Ak by však sumou zrazenou z druhej tretiny nebolo kryté ani bežné výživné všetkých oprávnených, rozdelí sa medzi nich suma zrazená z druhej tretiny pomerne podľa výšky bežného výživného bez ohľadu na výšku nedoplatkov. 

Reálna výška zrážok zo mzdy je teda vždy závislá od konkrétnych okolností povinného, t. j. od výšky mzdy, počtu vyživovaných osôb, ako aj od druhu pohľadávky oprávneného, ktorá sa vymáha (prednostná, neprednostná) a ďalej od skutočnosti, či je povinný sám, resp. má manželku a osoby, ktorým je povinný poskytovať výživné. 

Pokiaľ by sme vychádzali zo sumy 284,74 € (150 % zo sumy životného minima na plnoletú fyzickú osobu), nad ktorú sa zvyšok čistej mzdy pre účely vedenia exekúcie zráža bez obmedzenia, pri aplikácii tretinového princípu sa suma nad 284,74 € pripočíta k prvej tretine čistej mzdy podliehajúcej zrážkam a z tejto sumy sa potom uspokoja všetky pohľadávky. 

Exekučný poriadok definuje tzv. prednostné pohľadávky, ktorými sú: 

a)    pohľadávky výživného, 

b)    pohľadávky náhrady škody spôsobenej poškodenému ublížením na zdraví,  

c)    pohľadávky náhrady škody spôsobenej úmyselnými trestnými činmi, 

d)    pohľadávky daní, poplatkov a ciel, pohľadávky na poistnom voči osobám, ktoré sú povinné platiť poistné na zdravotné poistenie a sociálne poistenie, pohľadávky na príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie voči osobám, ktoré sú povinné platiť príspevky na starobné dôchodkové sporenie, pohľadávky na preplatkoch na náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, dávkach sociálneho poistenia, dôchodkoch starobného dôchodkového sporenia, prídavku na dieťa, pohľadávky náhrady za príspevok na výživu dieťaťa a príspevok na úhradu potrieb dieťaťa zvereného do pestúnskej starostlivosti, pohľadávky úhrady za sociálne služby poskytované podľa osobitného predpisu. 

Definícia prednostných pohľadávok je taxatívna a ani na základe dohody oprávneného s povinným či exekútorom nie je možné okruh prednostných pohľadávok upraviť, meniť alebo rozširovať. 

Osobitné miesto medzi prednostnými pohľadávkami má pohľadávka výživného, ktorá sa uspokojuje ako prvá – a to bez ohľadu na to, aké poradie získala na základe časového poradia doručenia príkazu na začatie exekúcie. 

Výživné – je upravené v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. Ide o zákonnú vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom (výživné pre maloleté deti, plnoleté deti), vyživovaciu povinnosť detí k rodičom, vyživovaciu povinnosť medzi ostatnými príbuznými, medzi manželmi, príspevok na výživu rozvedeného manžela a príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke. 

Na to, aby výživné malo charakter prednostnej pohľadávky akceptovanej exekútorom, musí ísť o pohľadávku priznanú súdom v podobe súdneho rozhodnutia (rozsudok, resp. súdom schválená rodičovská dohoda). 

Nepostačuje, aby sa napríklad akékoľvek osoby dohodli, že sa navzájom budú vyživovať a určili by si výšku vyživovacej povinnosti. Takáto dohoda jej účastníkov vnútorne zaväzuje, avšak pohľadávka, ktorá na základe takejto dohody vznikne, nie je prednostnou pohľadávkou na výživné v zmysle Exekučného poriadku. 

Náhrada škody spôsobená poškodenému ublížením na zdraví – ide o pohľadávku poškodeného alebo jeho právneho nástupcu, ktorú si uplatňuje voči povinnému. Dôležitým kritériom je právny dôvod vzniku tejto pohľadávky, teda ublíženie na zdraví, pričom sa nevyžaduje preukázanie úmyselného poškodenia zdravia zo strany povinného. Jedinou podmienkou je, aby exekučný titul, súdny rozsudok zaväzoval povinného na úhradu peňažného záväzku voči oprávnenému titulom spôsobenej škody na zdraví. 

Náhrada škody spôsobená úmyselným trestným činom – ide o pohľadávku poškodeného alebo jeho právneho nástupcu, ktorú si uplatňuje voči povinnému, pričom táto pohľadávka vznikla v súvislosti s úmyselným trestným činom. Exekučný poriadok výslovne nestanovuje, že musí ísť o úmyselný trestný čin spáchaný povinným, nešpecifikuje ani, že by za to musel byť páchateľ trestného činu právoplatne odsúdený. Na druhej strane musí byť ale z exekučného titulu zrejmé, že škoda bola spôsobená úmyselným trestným činom a o takomto závere môže rozhodnúť výlučne súd v rámci trestnoprávneho konania. 

V zmysle Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v platnom znení) poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. V rozsudku, ktorým sa rozhoduje o vine páchateľa trestného činu, uvedie súd aj výrok o náhrade škody, ak bol nárok na jej náhradu riadne a včas uplatnený. Takýto rozsudok vyznačený doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti je spôsobilým exekučným titulom pre vymáhanie súdom priznanej škody. V prípade, že súd v rámci rozhodovania o vine a treste páchateľa trestného činu nerozhodne o uplatnenej náhrade škody zo strany poškodeného, alebo ak dôjde napríklad k zastaveniu trestného stíhania, odkáže poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, na občianske súdne konanie alebo na konanie pred iným príslušným orgánom. 

Až následne vydaný rozsudok, ktorý priznáva poškodenému nárok na náhradu škody, by bol spôsobilým exekučným titulom. 

Na základe súhlasu povinného je možné vykonávať zrážky zo mzdy aj vo väčšom rozsahu, ako ustanovuje zákon (Exekučný poriadok), pričom sa musí rešpektovať ustanovenie, že povinnému musí ostať základná (nepostihnuteľná) suma, ktorú nemožno zrážať ani na základe súhlasu povinného. 

Znamená to, že k zrazeniu základnej (nepostihnuteľnej) sumy nemôže dôjsť ani v prípade, ak by s tým povinný súhlasil. 

Keďže oprávnenie na takéto rozhodnutie je na strane povinného, rovnako povinný má právo udelený súhlas vziať späť a trvať na pokračovaní exekúcie v rozsahu určenom zákonom. Exekútor prejav vôle povinného musí rešpektovať a je ním viazaný. 

Oprávnený do tohto procesu nemôže vstúpiť a jeho súhlas, prípadne nesúhlas s realizáciou zrážok zo mzdy vo väčšom rozsahu nie je právne relevantný. 

Zrážky zo mzdy upravuje aj Zákonník práce, ktorý stanovuje v § 131, kedy zamestnávateľ jednostranne zráža zrážky zo mzdy zamestnanca aj bez jeho súhlasu. Ide o taxatívny výpočet pohľadávok, uspokojenie ktorých má prednosť pred nárokom zamestnanca na mzdu za vykonanú prácu. 

Zákonník práce tieto prípady výslovne pomenúva, pričom poskytuje zamestnancovi a zamestnávateľovi aj možnosť, aby písomnou dohodou rozšírili okruh prípadov, kedy má zamestnávateľ ako platiteľ mzdy právo siahnuť na mzdu zamestnanca a realizovať z nej zrážky. 

Rozlíšenie tzv. „zákonných“ zrážok zo mzdy a „zmluvných zrážok zo mzdy“ má svoj význam aj z hľadiska určenia rozsahu vykonávaných zrážok zo mzdy.  

V prípade zrážok zo mzdy, ktoré vykonáva zamestnávateľ ako platiteľ mzdy v zmysle § 131 ods. 1 a 2 Zákonníka práce (tzv. „zákonné zrážky zo mzdy“) a na základe dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej medzi zamestnancom a zamestnávateľom podľa § 20 ods. 2 Zákonníka práce (na zabezpečenie nárokov zamestnávateľa) – musí platiteľ mzdy rešpektovať rozsah zrážok určený osobitnými predpismi.  

Platiteľ mzdy môže v tomto prípade vykonať zrážky zo mzdy zamestnanca len v takom rozsahu, ako upravuje nariadenie vlády SR č. 268/2006 Z. z. o rozsahu zrážok zo mzdy pri výkone rozhodnutia vrátane pravidla o zachovaní základnej (nepostihnuteľnej) sumy. 

Pokiaľ ale platiteľ mzdy vykonáva tzv. „zmluvné zrážky zo mzdy“ – zrážky, ktoré boli dohodnuté v písomnej dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom a nejde o prípady uvedené vyššie (§ 131 ods. 1 a 2, § 20 ods. 2 Zákonníka práce), je možné, aby sa platiteľ mzdy a zamestnanec písomne dohodli na väčšom rozsahu zrážok. V takomto prípade už zamestnávateľ nemusí rešpektovať ustanovenia o maximálnom rozsahu zrážok zo mzdy, základnej (nepostihnuteľnej) sume určenej v platných právnych predpisoch. Platiteľ mzdy koná v súlade s inštrukciami zamestnanca a môže zrážať také sumy, na akých sa so zamestnancom platne dohodol. 

Exekučný poriadok rovnako pripúšťa možnosť, aby sa zrážky zo mzdy vykonávali v menšom rozsahu, ako stanovuje zákon. Predpokladom je, aby sa na takomto postupe dohodol oprávnený s povinným a títo obsah dohody oznámia exekútorovi a ten vyzve platiteľa mzdy, aby vykonával zrážky zo mzdy povinného v ním určenom (menšom) rozsahu. 

Oprávnený má právo udelený súhlas kedykoľvek odvolať a informovať o tom exekútora. Exekútor opätovne vyzve platiteľa mzdy, aby vykonával zrážky v pôvodnom, t. j. plnom rozsahu. Platiteľ mzdy potom s účinnosťou odo dňa, kedy získal vedomosť o odvolaní súhlasu oprávneného so zrážkami v menšom rozsahu, pokračuje v zrážkach zo mzdy v pôvodnom rozsahu. 

Ak sa vykonáva rozhodnutie, v ktorom sa oprávnenému priznáva právo na opakujúce sa dávky, vzťahuje sa exekučný príkaz aj na dávky, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti. To isté platí, ak sa v rozhodnutí povinnému uložilo zaplatiť peňažnú sumu v splátkach. 

V prípade, že počas exekúcie dôjde k zmene rozsudku, ktorá spočíva vo zvýšení výživného, vzťahuje sa exekučný príkaz aj na všetky sumy zvýšeného výživného; zvýšené výživné má rovnaké poradie ako zvyšok pohľadávky. 

Zákonnou úpravou sa sleduje zefektívnenie exekučného konania, aby oprávnený nemusel podávať na každé jednotlivé plnenie nový návrh na vykonanie exekúcie a celá procedúra sa nemusela opakovať pre každú jednotlivú dávku, ktorá sa stane splatnou v budúcnosti. 

Ukončenie vykonávania zrážok zo mzdy 

Platiteľ mzdy je povinný ukončiť vykonávanie zrážok zo mzdy, keď dôjde k uspokojeniu pohľadávky oprávneného alebo po doručení oznámenia zo strany exekútora, že došlo k uspokojeniu pohľadávky. Opäť je na platiteľovi mzdy, aby si viedol správne evidenciu zrážok zo mzdy a sám zistil, že už nemá pokračovať v zrážkach zo mzdy. 

V takomto prípade sa už nevydáva osobitné rozhodnutie o zastavení alebo ukončení exekúcie, iba exekútor vráti súdu udelené poverenie.