§ 220

(1) Plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty.

(2) V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení. Takými úkonmi nie je cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne a späť. Vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané na príkaz zamestnávateľa alebo ošetrenie pri prvej pomoci a cesta na ne a späť sú úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.

(3) Ako pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý zamestnanec utrpel pre plnenie pracovných úloh.

Komentár (výklad): K § 220
Zákonník práce

Účinnosť: 1. 7. 2003, 1. 9. 2011
Autor(i): Demek Peter, JUDr., PhD.

Na účely náhrady škody sa prostredníctvom § 220 ZP ustanovuje, čo sa považuje za plnenie pracovných úloh a priamu súvislosť s ním. V ustanovení sa taktiež doplňuje legálna definícia pojmu pracovný úraz z § 195 ods. 2 ZP na účely pracovnoprávnej regulácie.

K odseku 1

Definovanie a charakteristika pojmu plnenie pracovných úloh a priama súvislosť s ním má základný význam pri vzniku pracovnoprávnej zodpovednosti. Ak tento zodpovednostný predpoklad nie je splnený, nie je možné zakladať pracovnoprávnu zodpovednosť zamestnanca. Obsah pracovných povinností tvoria povinnosti zamestnanca z pracovného pomeru. Vyplývajú zo Zákonníka práce, z iných pracovnoprávnych predpisov, z pracovnej zmluvy, z kolektívnej zmluvy alebo z pracovného poriadku.

Medzi plnenie pracovných úloh odsek 1 zaraďuje aj činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, aj keď v ustanovení § 57 ZP ustanovuje, že k pracovnej ceste mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca zamestnávateľ musí mať súhlas zamestnanca. Tento súhlas nepotrebuje, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce.

Na základe zákona č. 257/2011 Z. z., ktorým bol novelizovaný ZP, sa v obsahu § 220 ods. 1 rozšíril vecný rozsah pojmu „plnenie pracovných úloh“ tak, že okrem výkonu pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru sa s účinnosťou od 1. 9. 2011 do tohto pojmu zaradil aj výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu. Ide de facto o výkon pracovných povinností, ktoré vyplývajú z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pretože zamestnanec, ktorý so zamestnávateľom uzatvoril dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (t. j. napr. dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti alebo dohodu o brigádnickej práci študentov), zodpovedá za škodu spôsobenú zavineným porušením povinností pri výkone práce alebo v priamej súvislosti s výkonom tejto práce rovnako ako zamestnanec v pracovnom pomere a taktiež zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorú utrpel pri výkone práce podľa uzatvorenej dohody alebo v priamej súvislosti s ním, v rovnakom rozsahu ako zamestnancom v pracovnom pomere.

K odseku 2

Obsahom odseku 2 je negatívne vymedzenie pojmu plnenie pracovných úloh a priama súvislosť s ním, t. j. určenie, čo nie je plnením pracovných úloh ani v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Takýmito úkonmi podľa výslovného znenia ZP nie sú stravovanie ani cesta na stravovanie a späť, bez ohľadu na to, či sa stravovanie zamestnancov realizuje v objekte zamestnávateľa alebo mimo objektu zamestnávateľa. Analogicky do obsahu plnenia pracovných úloh ani pod priamu súvislosť s ním nespadá ani ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne a späť, a to obdobne bez zreteľa na to, či sa vyšetrenie alebo ošetrenie zamestnanca uskutočňuje v objekte zamestnávateľa alebo mimo tohto objektu. ZP z obsahovej náplne pojmu plnenia pracovných úloh a v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh vyníma aj cestu do zamestnania a späť. S účinnosťou od 1. 7. 2003 sa tak podľa právnej úpravy § 220 ods. 2, novelizovanej zákonom č. 210/2003 Z. z., za plnenie úloh nepovažuje ošetrenie a vyšetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení, ktoré sa vykonáva v objekte zamestnávateľa. Takýmto novelizovaným znením sa zrovnoprávňuje postavenie zamestnancov pri ošetrení a vyšetrení v zdravotníckom zariadení, ktoré sa vykonáva mimo objektu zamestnávateľa. Pokiaľ ide o stravovanie, nepatrí do kategórie úkonov, ktoré sú v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, čím sa právna úprava § 220 ods. 2 zosúlaďuje s § 91 ods. 5 Zákonníka práce.

Pod pojem priamej súvislosti s plnením pracovných úloh ZP zaraďuje úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné. Ide o úkony zamestnanca súvisiace so zabezpečením materiálu, pracovných nástrojov a práce súvisiace s údržbou stroja.

Do skupiny úkonov potrebných pred výkonom práce a po jeho skončení patria najmä úkony spojené s prezlečením zamestnanca, s kontrolou pracovných prostriedkov. Osobná očista zamestnanca je typickým úkonom po skončení práce, čo závisí od charakteru práce, ktorú zamestnanec vykonáva. Tieto úkony musia spĺňať charakteristiku potrebnosti.

K odseku 3

Odsekom 3 sa určuje, že ako pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý zamestnanec utrpel pre plnenie pracovných úloh. K úrazu zamestnanca, ktorý ho utrpel pre plnenie pracovných úloh, môže dôjsť v dôsledku plnenia pracovných úloh vedúceho zamestnanca vtedy, keď už neplní pracovné úlohy a nachádza sa mimo pracoviska (napr. použitie fyzickej sily zamestnanca na vedúceho zamestnanca na verejnom priestranstve podniku pre nepridelenie pracovnej odmeny).

Judikatúra:

R 45/1982

Ak pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním došlo u pracovníka k poškodeniu zdravia stykom s dráždivými chemickými a inými látkami, prípadne s ich výparmi, avšak u pracovníka nejde o chorobu z povolania, zodpovednosť organizácie treba posúdiť aj z hľadiska právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 190 ods. 1 a § 187 ods. 1 ZP. [pozn. – Porovnaj aj rozhodnutia uverejnené pod č. 20/1969 Zbierky rozhodnutí a oznámení súdov ČSSR a pod č. 12/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk.]

Podľa ustanovenia § 190 ods. 1 ZP by tu zodpovednosť organizácie prichádzala do úvahy z toho dôvodu, že násilným krátkodobým pôsobením vonkajších príčin na zdravie pracovníka nemusia byť vždy mechanické vplyvy, ale aj chemické alebo iné látky, s ktorými pracovník prichádza do styku (napr. v prípadoch náhlych otráv).

Zodpovednosť organizácie podľa ustanovenia § 187 ods. 1 ZP by bola daná vtedy, ak ochorenie bolo vyvolané závadným pracovným prostredím, ktorého pôsobenie síce nebolo násilné a krátkodobé, ale trvalo dlhší čas a závadnosť pracovného prostredia bola dôsledkom porušenia právnych povinností organizácie. Preukázať porušenie týchto povinností zo strany organizácie a príčinnú súvislosť s ochorením pracovníka tu spočíva na pracovníkovi.

R 71/1978

Ak u pracovníka organizácie dôjde k poškodeniu na zdraví alebo k smrti úrazom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, za škodu tým vzniknutú zodpovedá organizácia (§ 190 ods. 1 ZP). Ak však dôjde k poškodeniu na zdraví alebo k smrti pracovníka v nepriamej súvislosti s plnením pracovných úloh, napríklad pri osobnom konflikte pracovníkov v pracovnom čase, organizácia nezodpovedá za škodu podľa úpravy všeobecnej zodpovednosti (§ 187 ZP), za škodu tým vzniknutú zodpovedá škodca podľa úpravy Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. Ak takto škodu spôsobil obvinený, poškodený môže voči nemu uplatniť nárok na jej náhradu v adhéznom konaní.

R 28/1980 (str. 192, 193, 195 až 198)

K niektorým ďalším otázkam uplatňovania ustanovení Zákonníka práce o zodpovednosti organizácie za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania:

A. O pracovný úraz ide aj v tých prípadoch, keď pracovník pri práci, na ktorú bol zvyknutý a ktorá bola neprimeraná jeho možnostiam, bol nútený okamžitým náhlym vypätím síl prekonávať vonkajší odpor a zvýšiť tak náhle, neobvykle a nadmerne svoju námahu. Pritom musí byť preukázaná príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia a úrazovým dejom, to znamená, že príčinou následku, odškodnenia ktorého sa pracovník domáha, musí byť námaha z telesnej alebo duševnej práce. Pritom stačí, keď bola jednou z príčin, a to príčinou podstatnou [pozn. – pozri rozhodnutie uverejnené pod č. 27/1962 Zbierky rozhodnutí čs. súdov a č. 11/1976 (s. 94) Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk]. Na vznik poškodenia zdravia vyvolaného pracovným úrazom môžu spolupôsobiť aj iné vnútorné faktory (vrodené alebo získané), ktoré v organizme vyvolávajú neobvyklé podmienky.

Platí to najmä pri posudzovaní srdcových infarktov ako pracovných úrazov. Aj v tomto prípade môže ísť o úrazový dej, ak došlo k poškodeniu zdravia, ktoré nastalo pri náhlom vypätí síl, veľkej námahe, nezvyklom úsilí, keď pracovný výkon presahoval hranice obvyklej každodenne vykonávanej práce alebo keď práca bola vykonávaná v hraniciach obvykle ťažkej práce, ale za nepriaznivých okolností, alebo išlo síce o obvykle namáhavú prácu, pre ktorú však organizmus nebol prispôsobený alebo na ktorú svojimi schopnosťami nestačil.

B. Prípady, v ktorých sa náhrada škody uplatňuje z dôvodu choroby z povolania pri ochorení, ktoré nie je uvedené v zozname chorôb z povolania (príloha k vyhláške č. 128/1975 Zb.), sa v praxi súdov vyskytnú iba ojedinele.

Zákonník práce ani predpisy tento zákonník vykonávajúce chorobu z povolania nedefinujú. Ustanovenie § 190 ods. 2 ZP iba odkazuje na choroby z povolania uvedené v predpisoch o sociálnom zabezpečení (teraz príloha k vyhláške č. 128/1975 Zb.), ak vznikli za podmienok tam uvedených. Z toho vyplýva, že chorobou z povolania môže byť iba taká choroba, ktorá je uvedená v tomto zozname.

Výpočet chorôb z povolania je teda taxatívny, nevylučuje však zaraďovanie nových ochorení pod ustálené označenia alebo využívanie nových poznatkov o chemickom alebo fyzikálnom pôsobení pri chorobách, ktorých označenie je relatívne široké. Pod pojmové vymedzenie tej-ktorej choroby z povolania treba využívať aj poznatky príslušných vied, najmä lekárskych.

Okresný súd v Martine vo veci sp. zn. 8 C 94/78 považoval ochorenie robotníčky na difúznu fibrotizujúcu alveolitídu, na ktorú ochorela v styku s lepiacou zmesou pri lisovaní dreva, za chorobu z povolania, hoci takto označená choroba nie je uvedená v zozname. Vychádzal pritom z písomného vyjadrenia, ktoré podala Fakultná nemocnica, oddelenie pracovného lekárstva v M. Vo vyjadrení sa poukázalo na výsledky tzv. celoštátneho konzultačného dňa, na ktorom priznali tejto chorobe charakter profesionálnej choroby. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol s odôvodnením, že nejde o ochorenie uvedené v zozname chorôb z povolania, teda o také ochorenie, ktoré by bolo možné odškodniť podľa ustanovení § 190 a nasl. ZP. K návrhu na posúdenie veci z hľadiska ustanovenia § 187 ZP nebolo podľa názoru odvolacieho súdu možné prihliadnuť, lebo by išlo o zmenu návrhu s iným skutkovým stavom.

Ochorenie na difúznu fibrotizujúcu alveolitídu nemožno bez bližšieho odôvodnenia zadeliť do niektorého druhu v zozname chorôb z povolania (príloha k vyhláške č. 128/1975 Zb.), a preto nebolo bez ďalšieho správne odškodnenie choroby súdom prvého stupňa, a to ani za podmienok, ako to bolo v danom prípade. Vzhľadom na uvedené vyjadrenie fakultnej nemocnice vyznievajúce v tom zmysle, že išlo predsa o chorobu z povolania, mali však súdy danej veci venovať zvýšenú pozornosť a nariadiť ďalšie dokazovanie.

Pokiaľ ide o názor vyjadrený odvolacím súdom k posúdeniu veci podľa ustanovenia § 187 ZP, s názorom odvolacieho súdu nemožno súhlasiť. Stačí tu upozorniť napríklad na závery rozhodnutí uverejnených pod č. 20/1969 Zbierky rozhodnutí a oznámení súdov ČSSR a pod č. 12/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, podľa ktorých v prípade zodpovedajúcich skutkových tvrdení žalobcu je súd povinný zaoberať sa vecou vždy aj v tomto smere.

Mestský súd v Košiciach vo veci sp. zn. 19 C 790/77 vyhovel žalobe o odškodnenie pozostalých po zistení, že pracovník, ktorý trpel na aktívnu rozpadovú silikotuberkulózu s ťažkou kardiorespiračnou insuficienciou, spáchal samovraždu v ťažkej psychickej situácii, v akútnom strese a strachu z ďalšieho vývoja ochorenia. Podľa znaleckého posudku sa nezistila iná príčina (somatická alebo psychická), ktorá by mohla byť príčinou samovraždy. Preto súd uznal príčinnú súvislosť choroby z povolania a samovraždy pracovníka a ustálil zodpovednosť organizácie za škodu tým vzniknutú.

Zodpovednosť organizácie za škodu by v takomto prípade bola daná iba vtedy, ak smrť pracovníka bola následkom choroby z povolania (§ 197 ods. 1 ZP). Pre taký záver však súd prvého stupňa nemal náležité podklady. Príčinnú súvislosť medzi smrťou pracovníka a jeho chorobou z povolania by bolo možné vyvodiť iba v prípade, ak by smrť pracovníka nenastala, nebyť následkov vzniknutých z choroby z povolania (porov. rozhodnutie uverejnené pod č. 22/1974 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Aj keď tu nemožno vylúčiť rôzne psychické stavy, kladný záver v tomto smere si vyžadoval dôkladnejšie skutkové zistenie, najmä príznakov porušenia vedomia pracovníka. Súd prvého stupňa sa preto nemal uspokojiť iba so znaleckým posudkom z odboru chorôb z povolania, založeným okrem iného aj na nepreverených tvrdeniach rodinnej príslušníčky, ale mal v tomto smere vykonať sám dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností, napríklad zadovážiť znalecký posudok z odboru psychiatrie alebo súdneho lekárstva.

C. Ak sa u pracovníka vyskytne niekoľko chorôb, ktoré ovplyvňujú jeho celkový zdravotný stav a pracovné možnosti, treba zisťovať, ktorá z nich je chorobou z povolania, či pracovník pracoval v organizácii v podmienkach, za ktorých táto choroba z povolania vznikla, a v akom rozsahu choroba z povolania pri celkovom ochorení pracovníka ovplyvnila jeho pracovnú spôsobilosť (porovnaj rozhodnutie uverejnené pod č. 17/1975 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Iba tak možno potom posudzovať aj otázku zodpovednosti organizácie z hľadiska zásad náhrady skutočnej škody a správne ustáliť ujmu, ktorá vznikla pracovníkovi v dôsledku poškodenia zdravia chorobou z povolania. Treba teda určiť, ktoré poškodenie zdravia je v príčinnej súvislosti s uvádzanou právnou udalosťou.

Súdy sa v týchto prípadoch obracajú na znalcov a zisťujú podiel choroby odškodniteľnej a choroby, ktorá nevznikla počas plnenia pracovných úloh a nemá ani priamu súvislosť s plnením pracovných úloh. Niekedy sa však uspokojujú s percentuálnym vyčíslením podielu choroby z povolania, hoci samo percento podielu choroby z povolania k pracovnej schopnosti pracovníka je v tomto smere právne bezvýznamné, lebo nemusí zodpovedať miere škody, ktorá v súvislosti s daným poškodením zdravia pracovníka vznikla.

Vo veci sp. zn. 12 C 2132/75 Okresného súdu v Banskej Bystrici posúdil súd podiel účasti chorôb na vzniku invalidity (na základe znaleckého posudku) tak, že podiel profesionálnych zmien na úplnej invalidite ustálil na 30 %, a takto určil aj náhradu za stratu na zárobku (vo výške 30 %, zo sumy, ktorú vypočítal ako rozdiel medzi priemerným zárobkom a poberaným invalidným dôchodkom). Takéto delenie nie je správne.

V niektorých prípadoch aj neskôr zistené alebo zdanlivo menej závažné poškodenie môže zavŕšiť ochorenie pracovníka v rozsahu, pre ktorý nie je ďalej schopný vykonávať doterajšiu prácu a práve tým spôsobí celý rozsah škody.

R 12/1983

Ak pracovník vykonal pracovnú cestu vlastným motorovým vozidlom, ak utrpel úraz a ak došlo k poškodeniu vozidla, ide o škodu, ktorá pracovníkovi vznikla pri plnení pracovných úloh (§ 190 a § 193).

Ak pracovník pri jazde porušil dopravné predpisy, organizácia sa úplne zbaví zodpovednosti za škodu vzniknutú na motorovom vozidle pracovníka (§ 191 ods. 1 ZP), ak toto porušenie predpisov bolo jedinou príčinou vzniku škody. Aj rozhodnutím príslušného orgánu vydaným v blokovom konaní je súd v občianskoprávnom konaní viazaný (§ 135 ods. 1 OSP) v otázke, či bol spáchaný priestupok a kto ho spáchal.

Ak uzavrel zmluvu o poistení motorového vozidla, ktoré je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, so štátnou poisťovňou aj len jeden z manželov, aj druhý z manželov je poisteným v zmysle ustanovenia § 368 OZ.

R 9/1984

Nevyhnutným predpokladom priznania odškodnenia za pracovný úraz je aj bezpečné preukázanie príčinnej súvislosti medzi úrazovým dejom a poškodením zdravia pracovníka; nestačí tu teda len pripustenie možnosti zhoršenia zdravotného stavu pracovníka v dôsledku poškodenia zdravia úrazovým dejom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.

R 11/1976 (str. 34)

O pracovný úraz ide v prípade, keď vodič vozidla organizácie po prejdení určitej etapy cesty odstaví vozidlo a ide sa občerstviť do hostinca, pričom na ceste z vozidla alebo späť k vozidlu utrpí úraz (napr. je zachytený iným idúcim vozidlom).